MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

november 2011

Ročník 20.   11 / 259

V tomto čísle nájdete:

Zamyslenie - Cyro a Paľo
Posledné zbohom Cyrovi Porubancovi

O jedného je nás opäť menej
Posledná túra...

Jesenný pochod Hlohovec - Piešťany
Orešanský Botocross
Ponitrianska stovka 17. - 18. september 2011
Eurorando 2011 - 11.6.2011
Husitským krajem - 4.6.2011
Inovecká chata ešte raz
Ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ 2011
Zrnká múdrosti slávnych 5
Kalendár - december 2011


 

Zamyslenie

V sobotnajšie novembrové ráno, keď som čakal na autobus do Dolných Orešian, som stretol dlhoročného kamaráta Laca Farkašovského. Chystali sme sa na tradičnú turistickú akciu Orešanský botocross. To ráno mi povedal dve šokojúce správy, na ktoré som sa s otočením zhrozil. Oznámil mi o úmrti dvoch našich kamarátov, turistov Cyrila Porubanca a Paľa Takača. Myšlienka mi padla na to, že po turistoch Jankovi Kyselicovi, Ivanovi Košickom, Karolovi Tauberovi a nestorovi Petrovi Minárikovi odišli do turistického nebíčka ďalší kamoši, s ktorými som prežil krásne chvíle na horách. Či to bolo plno srandy, smiechu, aj horkokrvné diskusie na rôzne životné temy.

Cyra si budem pamätať ako veľkeho milovníka hôr a turistu. Veď ktorý turista prešiel všetky turistické vyznačené trasy po celom Slovensku. To je naozaj krásny športový výkon. Okrem malokarpatských pochodov si ho pamätam z pochodu Magnezitárskej 60-ky. Z Krompách na Kojšovú hoľu, Lajošku sme šľapali do cieľa na Košické Hámre. Trikrát som s ním mal tu možnosť s ním šľapať. Mnohokrát sme sa predbiehali, aby sme pri pive znovu počkali na seba. Cestou domov vo vlaku mi hovoril, v ktorých železničných staniciach sa dá dobre vyspať na laviciach. Hlavne zážitky z potuliek po Slovensku som rád od Teba počúval. Bolo veľmi zaťažko, keď som na Tvojom pohrebe videl Tvoju smútiacu rodinu, hlavne som si zapamätal Tvojho stojaceho vnuka, ktorému určite veľmi chýbaš ako dedko.

S Paľom, so starým kamošom, bola tiež veľká sranda na pochodoch. Spomínam si na výstup na veľkofatranský vrchol Ostrá, kde nám z batoha vyťahoval pekne chladené plechovkové pivo. I pri záverečnom úseku na Trnavskej stovke z Dobrej Vody do Brezovej si ma povzbudzoval pri posledných kilometroch. Ako sme oduševnele diskutovali o histórii, politike. Pri rozprávaní o varení som Ťa s tichým úžasom počúval. Na navšteve v Tvojej krčmičke, myslím že niekedy v novembri to bolo, si mi ukázal nové nápoje Čerta a Slovenskú becherovku, ktoré si mi nalial. Pritom sme sa smiali a vtipkovali.

Chalani, aj keď ste mali svoje rôčky, mali ste mladícky elán a vitalitu. Plány do budúcnosti na ďalšie krásne turistické akcie. Život bohužiaľ prináša aj ťažké bolestné rany. Vždy si s chalanmi, s turistami na Vás spomeniem na chvíle, keď ste tu medzi nami s nami boli. Majte sa tam hore krásne!

Váš turistický kamarát Jozef Novák

S hlbokým zármutkom oznamujeme priateľom turistom, diaľkoplazom, že náš dlhoročný člen Cyril Porubanec ukončil putovanie po turistických značkách, ktorým venoval veľkú časť svojho života. Skončilo sa jeho putovanie po krásnych slovenských horách, po našich Malých Karpatoch, Tatrách a iných prekrásnych pohoriach Slovenska. Prechodil všetky turistické značky, ktoré na Slovensku existujú. Na novovznikajúcich turistických chodníkoch a značkách už žiadne stopy nezanechajú. Už nikto a nikdy nedostane kontrolnú pečiatku od Cyra na kontrolnom stanovisku diaľkových pochodov organizovaných TJ Tesla Bratislava. Túto funkciu Cyro dlhé roky zodpovedne a spoľahlivo vykonával. Už nikdy sa jeho pracovité ruky nedotknú antuky na tenisových kurtoch Tesla ako to robil každoročne ako brigádnik pri jarnej úprave. Nebudeme tvrdiť, že na Teba nikdy nezabudneme. Bolo by to veľmi schématické, veľmi prázdne, veľmi frázovité a málo dôveryhodné, ale zato určite, Cyro, budeme na Teba dlho, dlho spomínať. Žiaľ čas prekryje, ale spomienky zostanú. Česť tvojej pamiatke.

Za TJ Tesla Bratislava, Ivan Nižnan

PS. Pozdravuj tam hore kamarátov Petra Minárika, Ivana Košického, Cela Radványho a ďalších. Ste tam dobrá partia.

 

O jedného je nás opäť menej

V posledných rokoch opustili naše rady už mnohí. Tento raz nás opustil v nedožitej 75-ke Cyril Porubanec. Rozlúčili sme sa s ním v pondelok 7.11.2011 v ružinovskom dome smútku. Zomrel v stredu 2.11.2011.

Už počas obradu sa mi vtlačila spomienka, keď pred troma rokmi sme spolu absolvovali pešiu túru po dunajskej hrádzi z Gabčíkova do Novej Stráže a Cyril prejavil veľký záujem, že by ešte chcel prejsť aj úsek zo Štúrova do Komárna. Bol som tam 2-krát a Cyrilovi to nevyšlo (1x z rodinných dôvodov a 1x zo zdravotných). Rozhodol som sa ísť čo najskôr aj po tretíkrát a túto púť venovať Cyrilovi.

Vybral som sa hneď v stredu 9.11. ráno prvým rýchlikom do Štúrova (o 5.53 h). Pridal sa ku mne aj Attila Korčok. Už ráno naznačovalo, že počasie bude príjemné. Nechýbalo slniečko, celodenný hmlistý opar, takmer žiadny vetrík, pod nohami pestrofarebný koberec z opadaného lístia a Dunaj, pri súčasnom nízkom stave ako keby bol bez pohybu a na hrádzi ani živej duše. Teda taký typický tichý jesenný dušičkový deň, ktorý veľmi priliehavo zapadol do nášho zámeru - pospomínať si na nášho bývalého spolupútnika.

Z dôvodu, že sa v tomto období už rýchlo stmieva, rozhodli sme sa po 30 kilometrovej púti skončiť v Radvani nad Dunajom a odtiaľ už autobusom do Komárna a ďalej vlakom domov. V Radvani sme mali do odchodu autobusu asi 50 minút času a zastavili sme sa hneď v priľahlej miestnej útulnej reštaurácii (pohostinstve). Pri výčapnom pulte som objednal 3 borovičky a 3 pivá. Veľmi príjemný a úctivý (zrejme majiteľ) sa len slušne spýtal, či ešte čakáme aj tretieho. Moja odpoveď bola jednoznačná, že ten tretí už nás predbehol a potom som sa mu podrobnejšie pokúsil zdôvodniť našu súčasnú púť (ja po slovensky a Attila ešte po mne po maďarsky). Spolu so svojou mladou pomocníčkou a s ďalšími troma pripultovými hosťami boli naším zámerom skutočne príjemne prekvapení až dojatí. Z ruksačika som potom ešte vybral prichystaný kahanček a zápalky a poprosil som o súhlas na jeho zapálenie na našom stole. Súhlas bol samozrejmý a dojatie všetkých prítomných bolo ešte výraznejšie. S Attilom sme si pri stole a pri svietiacom kahančeku trocha zajedli, vypili sme si našu dávku a Cyrilovu sme si poctivo rozdelili. To isté by určite urobil aj Cyril, keby on bol v našom postavení. Pri odchode šéf pohostinstva súhlasil, že kahanček tam môže dohorieť až do konca. Ešte sa priznal, že bol zvedavý, čo vlastne urobíme s tou treťou občerstvovacou dávkou. Teda takto sme si touto menšou pešou púťou uctili pamiatku na Cyrila. Tým sa len potvrdzuje, že spomenúť si na našich blízkych je možné hocikedy a hocikde.

Zo železničnej stanice Štúrovo sme vyštartovali o 7.30 h a v Radvani nad Dunajom sme boli o 14.00 h. Za tých 6.5 h bolo dosť času na tiché premýšľanie o našom živote i na niektoré konkrétne spomienky.

S Cyrilom som sa osobne zoznámil až keď prešiel do TJ Tesla a bol pravidelným účastníkom diaľkových pochodov. Predtým bol v Turist Unione, kde vraj patril medzi horlivých mototuristov, bol pravidelným účastníkom rôznych turistických podujatí a náruživým lyžiarom. Cyril, s jeho dlhšími dolnými končatinami, sa mi od počiatku javil ako húževnatý a cieľavedomý človek. A myslím, že som sa nemýlil. Veď on si zaumienil prejsť peši všetky slovenské turisticky značené chodníky. Vyše 13000 km (!) a dotiahol to až do konca a sám. Venoval tomu more času, ale i finančných prostriedkov, hlavne na cestovné. Keď dosiahol vek, kde už mal nárok na citeľnú zľavu na cestovnom, teda 70 rokov, vtedy už Cyrilovi do splnenia vytýčeného cieľa veľa nechýbalo. Na tých potulkách spával rôzne. Cestou v nočnom vlaku, na železničných staniciach (pokiaľ ich v noci nezatvárali), ale väčšinou len tak pod rôznymi prístreškami a pod stromami. Obdivoval som jeho výkon i odvahu a pravdu povediac aj trocha závidel. Nie som si na čistom, či na Slovensku vôbec sa môže ešte niekto s takýmto niečím pochváliť.

Okrem pravidelnej účasti na diaľkových pochodoch, samostatného putovania po celom Slovensku, Cyril pravidelne absolvoval rôzne turistické stretnutia, rôzne výstupy a spolu s Lacom Farkašovským a Petrom Badom plnil rôzne oblastné odznaky a k tomu ešte aj záhradka a hubárčenie. Neuveriteľná aktivita - nuda u Cyrila nemala miesta.

Párkrát sme sa len tak náhodou stretli v nočnom vlaku. Každý sme mali iný cieľ. Vždy mi vedel podrobne poradiť čo ma čaká na mojej plánovanej trase. Teda to, čo on už peši prešiel, aj si dobre zapamätal.

Asi pred troma rokmi som mal možnosť Cyrila bližšie spoznať aj pri fyzickej práci. Môj jednoznačný záver - pedant. To, čo urobil, muselo aj esteticky vyzerať - žiadna lajdáckosť. A takto mal vypiplanú aj svoju záhradku.

Za celé obdobie, čo som Cyrila poznal, si nepamätám, že by som ho stretol bez ruksaku. A to bolo jedno, či bola nedeľa, sviatok, sobota a či pracovný deň a tiež či sme sa stretli v meste na ulici alebo v prírode. To bezosporu patrilo k jeho imidžu. A v ruksaku mal prakticky vždy všetko, čo v danú chvíľu potreboval. Sám sa mi priznal, že v ruksaku nosil každú úrodu a plody, či už zo záhradky alebo z túr, do záhradky si v ruksaku nanosil potrebné tehly, kamene i rôzne šutráky, špalky dreva i humus. Raz vo vlaku mi ponúkol, aby som si ho poťažkal - nevládal som ho dvihnúť. Na jeho potulkách po Slovensku mu ruksak bol fakticky kuchyňou i spálňou. Určite bez neho sa Cyril necítil vo svojej koži.

Tak asi pred troma rokmi som sa Cyrilovi zdôveril s mojím už dlhoročným snom prejsť peši od východného trojhraničia (od slovensko - ukrajinsko - poľskej hranice) k západnému trojhraničiu (k slovensko - rakúsko - maďarskej hranici), teda z Kremenca (nad Novou Sedlicou) cez Lupkovský a Dukliansky priesmyk a odtiaľ už červenou turistickou magistrálou až do Devína. Vpodstate celú trasu po jednotlivých úsekoch už obidvaja za tie roky už sme mali absolvované, ale zvládnuť to na jeden záťah a v našom veku - bol by to úctyhodný výkon. Aj Cyrilovi návrh nebol cudzí, aj keď obidvaja sme si uvedomovali určité ťažkosti. V minulom roku, keď bol Cyril v ružinovskej nemocnici, som ho navštívil a ako "pozornosť" som mu doniesol na niekoľkých stranách rukopisu rozpísanú celú trasu na jednotlivé krátke úseky (3 - 15 km) s tým, že z dlhej chvíle aby to ešte zo svojej skúsenosti posúdil, prípadne poopravil. Celá trasa mi vtedy vychádzala zhruba "iba" na asi 886 km. Keď to teraz posudzujem po zohľadnení toho, čo sa s Cyrilom stalo, zdá sa mi, že vtedajší môj počin v nemocnici bol prinajmenšom nevhodný a vtedy tam tiež prítomná Cyrilova pani manželka to mohla považovať azda aj ako provokáciu. Ale z mojej strany to v tom čase bolo naozaj úprimné. Ja som vtedajší Cyrilov pobyt v nemocnici naozaj považoval len za akúsi zachádzku, podobne ako keď na túre stratíme na krátkom úseku turistickú značku. Ja som bol vtedy úprimne presvedčený, že taký húževnatý nezmar nemôže byť vážnejšie chorý. A že tam v nemocnici odborníci sa Cyrilovi len pozrú do hrdla, poklepkajú po chrbáte a po kolenách a vyslovia jednoznačný verdikt - odvedený, teda už v našom veku že môže ďalej pokračovať v tom, čo ho baví.

Medzitým už aj mňa trocha naťuklo a je po našom pláne. Asi bude pravdivé to, keď sa hovorí, že "človek mieni a Pán Boh mení", resp. ako som sa nedávno dočítal v jednom cestopise, že v Južnej Amerike si hovoria "že keď chceš rozosmiať Pána Boha, len mu prezraď svoj plán". No čo už, taký je náš život - sme všetci hocikedy zraniteľní.

Ešte musím spomenúť jednu akciu, za ktorú som Cyrilovi veľmi povďačný. V máji r. 2009 ma pozval na jednodňovú pešiu túru a že je to špeciálne pre mňa - že ma chce prekvapiť. Predom mi neprezradil nič. Peši ma previedol z Belá-Dulice Belianskou dolinou cez chatu pod Borišovom a popod Ploskú a poza Čierny Kameň do Liptovskej Revúcej. Cyril vedel, že ja v záhradke mám rozmiestnených zo 10 rôznych vtáčích búdok a že v zimných mesiacoch ich prikrmujem a považujem ich za moju hydinu. No tu čo som videl v Liptovskej Revúcej v záhrade jedného výskumného pracovníka a ochranára, to je až neuveriteľné. Celá pridomová záhradka obložená desiatkami (30 - 50 ?) rôznymi, zväčša zo samorastov vyrobenými vtáčími búdkami rôznych rozmerov a tvarov. Doslova umelecké dielo a niekoľkoročná pedantná práca. Za tento (aj z hľadiska počasia) vynikajúci jarný deň som Cyrilovi povďačný a vtedy som ho prosil, aby ešte niečo také zopakoval, že sa rád zúčastním. Žiaľ, už to nemôže urobiť tu, ale dúfam, že na nás nezabudne, ako i my dlho nezabudneme na neho a že nám pripraví peknú maškrtu aj tam.

Teda, Cyril, vďaka a nie zbohom, ale dovidenia.

12. novembra 2011, Ondrej Rím

 

Posledná túra...
Cyril Porubanec, * 9.2.1937, † 2.11.2011

V pondelok 7.11.2011 sme sa na cintoríne v Ružinove naposledy rozlúčili s naším kamarátom, turistom telom i dušou, Cyrilom. Ťažko mi je teraz hľadať slová, veď okrem diaľkových pochodov sme za posledné roky spolu absolvovali desiatky turistických túr v rôznych častiach Slovenska, ale i okolitých krajinách.

Keď v roku 2009 ako verný čitateľ časopisu Krásy Slovenska spomenul článok o záznamníku BESKYDY, ktorý ponúkal túry v tomto pohorí na území Čiech, Poľska a Slovenska, nezaváhali sme a v trojici spolu s Lacom úspešne absolvovali výstupy na 24 vrcholov.

Neviem kde Cyril uskutočnil svoju prvú turistickú túru. Ako tisovecký rodák možno vybehol na blízku Hradovú, s určitosťou však môžem potvrdiť, že svoju poslednú pozemskú túru absolvoval 29.6.2011 v Sliezskych Beskydách na trase: Skrzyczne (1257 m) - Malinowska skala - Barania Góra (1220 m) - Przyslop - Rupienka - Solowy wierch - Zwardoň. Záver akcie - prevzatie odznakov v českej obci Hrčava v blízkosti trojhraničia už nestihol. Choroba bola silnejšia než jeho túžba a vôľa. Česť jeho pamiatke!

Peter Bada

 

Jesenný pochod Hlohovec - Piešťany

Október je mesiacom atraktívnych podujatí – Ostrá, Pochod bankových úradníkov (to som ale namyslený), Jesenný pochod Hlohovec – Piešťany... A práve na ten posledný som sa veľmi tešil a po “robote” na našom bankovom pochode som si naň išiel psychicky oddýchnuť. Ako zvyčajne som bol dohodnutý s Ferkom Norbertom Královičom, že trasu pochodu si upravíme na štarte podľa okolností.

A tak som sa v sobotu 15.10. zavčas rána vybral trolejbusom na stanicu a rýchlikom smer Trnava - Hlohovec. Nebol som sám. Z Bratislavy sa na pochod vybrala mocná skupina diaľkoplazov vrátane Zuzky Javorskej. V Trnave pristúpila ďalšia mohutná skupina. V Hlohovci na štarte už bolo veselo. Darmo, skúsení organizátori, pekné trasy, pekné počasie, atraktívna kontrola Ovčia skala a o cieli Havran ani nehovorím. To všetko láka nielen “domácich” milovníkov prírody, ale aj turistov zo širokého okolia. Veru sa ich zišlo hodne – 576, čo je rekordom v doterajšej histórii. A zároveň spolu s Jarným pochodom (722 turistov) rekordným ročníkom – 1298 účastníkov. Tak sme sa zvítali s priateľmi a známymi, zaprezentovali sa a šup do zariadenia rýchleho občerstvenia hneď vedľa štartu určiť stratégiu pochodu. Ja osobne som sa tešil na raňajky v novootvorenom zariadení U mäsiarov (päťdesiat metrov od štartu), ale sme na Slovensku a organizátorom sa nepodarilo presvedčiť majiteľa, aby otvoril aj v sobotu. Vraj ochorel kuchár. Ale to sme už mali avizované, takže nám to nemohlo pokaziť náladu. S Norbertom, “vojakom” Čonkom a Paľkom Šoulom sme sa posilnili borovičkou a pivom (ja aj dvomi výbornými bagetami). Prvý vyrazil na trasu Paľko a onedlho po ňom aj náš vojak. Ja s Norbertom sme ale mali iné plány. Trasy už poznáme, tak vymýšľame. A ani sa nám nechcelo veľmi pochodovať, lebo Norbert mal v nedeľu v Modranke majstrák v kolkoch proti Jastrabom z Interu a ja som tam išiel pôsobiť ako pomocný rozhodca (po dlhom čase ich konečne porazili).

Tak sme sa rozlúčili so štartérmi a autobusom sme sa odviezli do Sokoloviec. Tu sme začali našu púť aj na jar, len sme netrafili správny smer na hrebeň. Samozrejme, že sme nemohli vynechať miestny šenk, ešte trochu sme pobufetili a vyrazili. Norbert tam opäť podebatoval s miestnymi, zase našli spoločných známych, ale hlavne nás správne navigovali. Bohužiaľ sme touto skratkou obišli kontrolu na Ovčej skale s jej výstavkou fotografií, na ktorých sme sa v minulosti našli aj my, bratislavskí kokotíci a trnavskí kompótici. Bez problémov sme vystúpali na hrebeň a odmena bola bohatá. Krásne výhľady na Tríbeč a miestne dedinky, trasy po dažďoch napodiv v dobrom stave. Len my sme boli nejakí “rýchli”, takže prví turisti a turistky nás predbehli niekde pod Lomcom. Velice som sa hanbil, lebo nás poznali a ja som darmo lovil vo svojich spomienkach. Odmenil som ich niekoľkými výtlačkami Diaľkoplazov. Na lúkach pod Lomcom sme trocha povegetili, pošpásovali s okoloidúcimi, posilnili sa a vyrazili smer Havran. Dorazili sme tam pomerne skoro, ale malo to svoje plusy. Zvítali sme sa s organizátormi, pokecali sme, neďaleko už horeli ohníčky, rozvoniavala slaninka a špekáčky a v Havrane ešte nebol nátresk, takže na pivo sme nečakali. Aj gulášik sme si dali a konzumovali sme ho na čerstvom vzduchu, počasie žičilo. Nie ako na Pochode bankových úradníkov. A to už prichádzal “propagačný” náčelník pochodu, Ferko Miklovič, so svojou Alenkou a vnúčikom Vinckom. Podrástol veru, šuhajíček, a hneď sa bral k ohňu opekať údeniny. Ja ako obvykle som zase nemal foťák, ale Ferko zdokumentoval toto slávnostné stretnutie a nechýbal ani prípitok. Na jar sme sa totiž minuli.

Ale ešte nebolo všetkému koniec. Zrazu sa mi spoza chrbta ozve nejaký známy hlas. Otočím sa, a čo nevidím. Starí psi, Jarko Bém a Peter Valach, s ktorými som onehdy absolvoval netradičnú akciu v prapodivnom obsadení – hľadanie prameňa Kysuce (našli sme dva). Dlho sme sa už nevideli, takže sme sa presunuli do útrob Havrana a spomínali. Aj nás Jarko pozval na 40. ročník Silvestrovského výstupu na Marhát. Silne o tom uvažujem, lebo rozhľadňa na ňom je pre mňa ešte čierna diera. Naposledy som bol na Marháte, keď tam ešte nestála. A keď sa k nám pripojila naša cieľová blaťáčka Janka a ďalší pochodníci, ani sa nám nechcelo odísť.

Ale všetko krásne má svoj koniec. Tentokrát sme nečakali na objednané autobusy, srdcervúco sme sa rozlúčili s organizátormi, priateľmi a známymi a vybrali sa pravou stranou lesom dole do Piešťan. Neboli sme sami, cesta rýchlo ubehla. A aby tej radosti a veselosti nebolo dosť, na záver vydareného dňa nás v Piešťanoch v kúpeľnom parku čakala akcia Poľovnícke slávnosti. Lokše s kačacou pečienkou a pivo boli výborné, aj spoločník za vedľajším stolom – pudel obrovský. Priznávam, že takého chlpáča som ešte nevidel a fotoaparáty okoloidúcich cvakali ostošesť. Najedení, napojení a spokojní sme prišli na stanicu a hneď sme chytili aj vlak.

Čo dodať na záver? Vďaka, organizátori (odpustite, že Vás nemenujem, ale určite Vás väčšina účastníkov pozná, že pán vedúci Janko Bedeč?), za vydarené podujatie, za dobrú náladu na štarte a v cieli (dúfam, že nám odpustíte, že sme Ovčiu skalu ohulili). Aj zo svojich skúseností viem, čo to všetko obnáša, zvládnuť takéto “mamutie” podujatie so sprievodnými akciami. Veď zohnať sponzorov na dopravu, propagáciu, diplomy, drobné občerstvenie a pod. je v dnešnej dobe nadľudským výkonom. A to všetko len pre dobrý pocit a blaho národa. Že to robíte dobre, hovoria počty spokojných účastníkov. Ja len ľutujem, že si nejako neviem nájsť čas po skončení pochodu zavítať do Pubu HARLEY v Hlohovci na záverečné hodnotiace posedenie. A úprimná vďaka za spomienkovú výstavku fotografií na uctenie pamiatky zosnulého turistu, šenkára, sponzora, častého účastníka našich turistických podujatí, nášho spoločného kamaráta a hlavne dobrého človeka – Pavla Takáča z Trnavy, ktorý nás v posledný septembrový deň navždy opustil.

Ľudo Bahuro Bahurinský

P.S.: Vďaka, Ferko, za zaslané zábery a vyhodnotenie Vášho pochodu.

 

Orešanský Botocross

Už dávno som bol dohodnutý s Ferkom Norbertom Královičom, že mu pomôžem pri organizovaní 25. ročníka tohto netradičného podujatia. Veď ani ja som až do poslednej chvíle nevedel, ktoré 4 neznačkové kopce v Malých Karpatoch vybral Norbert so svojim synom Martinom. Mená kopcov a cieľ sa účastníci podujatia dozvedia väčšinou priamo na štarte. Tentokrát bol štart v Dolných Orešanoch. Počas týždňa pred pochodom mládenci obišli kopce a zanechali na nich kontrolné heslá. V piatok mi Martin priniesol do roboty kontrolné lístky, diplomy a pečiatku. Ja som si pripravil doma “prezenčnú” listinu pre 62 účastníkov. Večer som si zodpovedne spakoval batoh, do ktorého som pribalil posledné čísla nášho Malokarpatského diaľkoplaza a zaľahol so sliepkami.

V sobotu 5. 11. 2011 som sa zavčas rána, za pekného jesenného počasia vybral trolejbusom na stanicu a rýchlikom smer Trnava. Na stanici ma už čakal Norbert a vyrazili sme na autobus do D. Orešian. Neboli sme sami. Na zastávku nás sprevádzala početná skupinka turistov. Na moju radosť sa ku mne hlásili moji spolupútnici z Ostrej – Jozef Blažek a Vilo Šarvaic. Prehodili sme pár slov a venoval som im októbrové číslo Diaľkoplaza. Ale povinnosti volali. Usadil som sa na zastávke a začal úradovať – zapisovať účastníkov do prezenčky, vydávať kontrolné lístky a hlavne som prezradil cieľ pochodu – krčma vedľa obchodu a oproti futbalovému štadiónu. Dobré cieľové miesto Norbert vybavil. Do odchodu autobusu som stihol zapísať všetkých. Ale oni postupne pristupovali a už sme tušili, že kontrolných lístkov nemusí byť dosť. Mocná bola partia V. Chrapčiaka z Atómu JB, ale to sme netušili, čo nás čaká v D. Orešanoch. Stála tam skupina stálych účastníkov malokarpatských diaľkových pochodov z Maďarska na čele s Csillou Wittner. Už na TT 100 som mal pre ňu odložené ocenenie Malokarpatský diaľkoplaz, teda drobný upomienkový predmet – vibramky. Takú radosť som nečakal, ani pusu, ktorú mi vlepila na líce. Norbert medzitým vysvetľoval trasy na neznačkové kopce – Krč, Starý Plášť, Kamenná a Sklený vrch. Po odbavení najväčšieho náporu sme sa s Norbertom presunuli na vynovené námestíčko, na zastávku ku kostolu a konečne si dali čosi na zohriatie. Prehrnul sa okolo nás Norbertov syn Martin s partnerkou Evou a dvomi havkáčmi. Išli robiť živú kontrolu na jeden z kopcov. Ale to sa už z Bratislavy privalila kolóna áut so Štarťákmi, tuším 16 ich bolo. Našťastie sú to svetaskúsení turisti a nepotrebovali všetci kontrolný “papír”, museli sme šetriť. Ako posledný dorazil so svojou neterou kamarát, doktor a bežec Ľ. Okruhlica a Vlado Svrček, ktorý už mal za sebou zopár km z Horných Orešian, lebo nie každý autobus stojí v Dolných. Konečný počet pochodníkov sa ustálil na počte 65, čo už dávno nebolo. Ale počasie bolo vhodné, mierne zamračené, ale teplo, krásna jeseň. Keď sme vypravili posledných, presunuli sme sa na miesto cieľa. Tomu sa povie trefa, už bolo otvorené a nalievali. Tak sme pošpásovali so šenkárkami, ktoré nemali nič proti tomu, aby sme v krčme urobili cieľ a vítali účastníkov pochodu. Však tam hádam aj čosi minú. Po posilnení sme sa vybrali do Horných Orešian vybrať vhodnú ustanovizeň pre cieľ budúcoročného Botocrossu. Raz je totiž v Dolných a na ďalší rok v Horných. A bolo z čoho vyberať. Norbert už mal vyhliadnutý nový Bowling Motel. Nedivím sa, však hrá kolky i bowling. Ale vyhliadol dobre, krásna osvetlená dvojdráha, kuchyňa, výborný bar, krásny interiér, škoda aj po podlahe stúpať. Tak sme zasadli, podebatovali s barmankou, občerstvili sa, povyzvedali na možnosť urobiť tam na budúci rok cieľ (neboli proti). Z batoha som vytiahol a venoval som im turistický kalendár a nejaké Diaľkoplazy a presunuli sme sa na obed do Poľovníckej reštaurácie neďaleko autobusovej zastávky. Aj keď sme neboli nejako moc hladní, vrzli sme si okrem piva aj jelení guláš. Dobrý bol. Ale čas pokročil a tak sme sa po asfaltke vybrali smer cieľ v Dolných Orešanoch.

O 13:45 sme si v šenku rozložili cieľové fidlátka a ja som s hrôzou zistil, že igelitka s diplomami a Diaľkoplazmi chýba. Ostala v Bowling moteli v H. Orešanoch. A tak som sa vybral stopovať. Zopár áut ma ignorovalo, ale zastavilo mi auto so žilinskou značkou s rómskym vodičom. Dobre sme si pokecali, na poldeci nemal čas. V moteli ma už čakala barmanka aj s igelitkou, tak som im ešte spravil tržbu, druhú rundu som mal na účet podniku. Medzitým Norbert nezaváhal a vybavil syna Martina, ktorý sa sťahoval do cieľa z kontroly a vyzdvihol ma v moteli. Len čo sme sa v cieli definitívne usalašili, začali prichádzať prví účastníci. Čo už budem ďalej vyprávať, počasie vydržalo po celý deň, nálada bola dobrá, i keď boli výhrady ku kontrole na Krči. Asi niekto čmajzol heslo, ktoré tam chlapci cez týždeň zanechali. Krčma sa pekne zaplnila, turisti sú národom smädných hrdiel, takže šenkárka bola spokojná. Toľko ľudí tam nemala počas celého týždňa. Štarťáci boli aj hladní, tak sa presunuli do vhodnejšej ustanovizne. Ja som úradoval a Norbert sa už hlboko zamýšľal nad kontrolami a cieľom budúcoročného Botocrossu.

Ferko Norbert Královič a Ľudo Bahuro Bahurinský

P.S.: Bohužiaľ, nad vydareným podujatím sa tiahol oblak smútku za kamarátom, výborným turistom Cyrilom Porubancom z Tesly, ktorý nás navždy opustil a s ktorým sme sa 7.11.2011 navždy rozlúčili. Sme presvedčení, že ani tam hore nezaháľa a ukrajuje prvé desiatky kilometrov po “nebeských” značkách!

 

Ponitrianska stovka 17. - 18. september 2011
(nultý ročník)

Krásna to stovka (vzdialenosť: 105 km, celkové stúpanie: 4000 m). Dozvedel som sa o nej od Michala a prihlásil som sa cca 10 minút po tom, ako mi zavolal, že existuje. Veľmi ma lákalo ísť si skúsiť niečo s prevýšením takmer dvojnásobne väčším ako má trnavská. Nalákal som aj Lukáša s bratom, a tak sme mali ísť štyria. Tak aj bolo.

V predvečer štartu som sa tentokrát pobral domov k našim, pretože odtiaľ je do Nitry predsa len trochu bližšie ako z Blavy. Neskoro večer som zistil, že moje turistické topánky, ktoré mi na ceste SNP celkom slušne pochrámáli nohu (diera v palci sa hojila len veľmi pozvoľna :)) už teraz pripomínajú španielske čižmy, v ktorých by som mohol 105 km sotva odkráčať. Membrána, ktorá bola medzi vnútornou výstelkou a vonkajšou kožou, bola úplne skrkvaná a strčiť prsty pod tú hrču do topánky bolo takmer nemožné. Hrôza má obliala, ľahký smútok schvátil, no potom sa ukázalo, že doma mám ešte staručké topánky, ktoré som nosil pred týmito. Nepamätal som si už, z akých dôvodov som ich definitívne vyradil, a tak som sa rozhodol, že to zistím na stovke.

Chlebíky mi tentokrát pripravila mama, aj sladkosti a banány mi nakúpila. Prípravu poživne považujem za súčasť predstovkového rituálu, domov som ale pricestoval pomerne neskoro, a tak táto pomoc prišla vhod. Do batoha som prihodil aj 6 nutridrinkov, (3 pre mňa a 3 pre Miša), ktoré sme mali pre babku, ktorá ich, žiaľ, už nestihla vypiť.

Vstával som o luxusných 5:45, aby som sa stihol zobudiť a uviesť telo do stavu, v ktorom by bolo ochotné niečo zjesť. Bus do Nitry odchádzal o 6:45 a príchod do Nitry sme mali o 7:35. V buse som plánoval dospávať, vôbec sa však nedalo, vízia kvalitnej, hneď tak nekončiacej prechádzky, mi neschádzala z mysle a myseľ preto nemohla upadnúť do pokojového stavu, v ktorom sa dá zaspať.

Na stanici v Nitre už čakal Mišo a po krátkej zastávke na verejných toaletách (kvalitná hnačka, dúfal som, že pre dnešok vybavené - nemýlil som sa), sme sa pobrali na štart. Odviezol nás tam Majo, ktorý sľúbil prísť po nás aj do cieľa.

Pri kruháči už netrpezlivo prešľapovalo stádo stovkárov. Prišli sme poslední, no nie po limite.

Zobrali sme si štartové karty a po krátkej a rozpačitej uvítacej reči (zdalo sa mi, že chlapík, čo ju mal, nie je zvyknutý nadarmo rečniť) sme vyrazili na trať. Hneď zo začiatku vcelku svižne a dokopca. Uchvátil ma údaj na hríbiku, ktorý hovoril, že na Veľké Pole by nám to malo trvať 19,5 hodiny. Nepamätám si, že by sme niekedy stretli značku, na ktorej by bol dvojciferný údaj o vzdialenosti k nejakému bodu. Uvedomili sme si, že ak chceme túto stovku prejsť v limite, budeme musieť tých 19,5 hodiny výrazne skrátiť. Prvá kontrola bola tajná a veľmi skoro (1,5 km - kdesi v kopci Zobor).

Po nej sme upadli do štandardného stovkárskeho režimu, ala skoré ráno. Všetci plní síl, každý má chuť rečniť o blbostiach, a tak sa reční. Čas od času prehodíme slovko s inými stovkármi, ktorých predbiehame alebo ktorí predbiehajú nás. Lukáš s bratom sú náramne urečnení a my s Michalom sme zvedaví na nočnú časť, kedy dochádzajú reči aj najurečnenejším :) Trochu prekvapivý (v zmysle vcelku výdatný) bol kopec Žibrica, bol však ešte na začiatku, takže nás nijak výrazne z miery nevyvádza. Fakt ale je, že pri výstupe naň som sa zapotil aj zadýchal.

Ešte som sa asi nezmienil, že Lukáš s bratom mali obrovské batohy, ktoré im "závidel" každý účastník P-100. Podľa ich odhadu vážili okolo 17 kg a spolu s nezvládnutou túžbou po teplej posteli boli pravdepodobne dôvodom ich predčasného konca. To ale trochu predbieham.

Tento report píšem v čase, keď si už nepamätám časy, v ktorých sme navštívili kontroly, a tak väčšinou nebudú. Prvá oficiálna kontrola bola na Remitáži (16,5 km).

Kontrola bola zašitá v lese rovno na značke, okrem pečiatok do kontrolného hárka sa tam dala doplniť aj voda (mali v bandaskách), zjesť banán / fitka...

Zdržali sme sa tam len krátko a pokračovali sme v ceste.

Druhá kontrola bola na kopci Veľký Tribeč, ktorý vyzeral podľa vidiacich ľudí na mapách dosť zbesilo. Mne však stúpanie naň ubehlo ani som nevedel kedy, nemal som pocit ničoho ťažkého. Na vrchu (28 km) sme si odpísali kód z hríbika (takzvaná kontrola bez obsluhy), dali sme si po chlebe a v miernom dáždiku sme pokračovali ďalej. Počasie nám prialo. Počas celého dňa bolo veľmi príjemne, dážď sme zažili len tu (na Tribeči) a to len veľmi mierny. Úsek za Tribečom bol podľa organizátorov pomerne zle značený, Mišo sa však na takýchto miestach orientuje pomerne dobre, a tak sme si dopriali len kratučké (ani nie 500 metrov) zablúdenie. Na tejto stovke bolo pomerne málo účastníkov (35), takže sa štartové pole veľmi rýchlo roztrhalo natoľko, že vôbec nebolo ťažké nestretnúť aj niekoľko hodín živú dušu. Tak aj bolo, v tomto úseku sme väčšinou kráčali sami alebo s bratmi Dvončovcami.

Ďaľšia (tentokrát živá) kontrola bola v Zlatne (35,1 km) v pohostinstve s názvom Škôlka. Kedysi to vraj naozaj bola škôlka. Dalo sa tam posedieť na terase a dať si pivo / kofolu. Objednal som si teda pollitrák čierneho čaju do krígľa, Michal nealkoholické pivo a vychutnávali sme si chvíľku sedenia. Zhromaždilo sa tu viacero stovkárov, panovala tu pomerne rušná atmosféra. Niektorí pútnici sa dozvedeli, že neďaleko sa hrá futbal a varí sa tam guľáš, a tak sa pobrali na obed tam. My sme sa rozhodli odľahčiť svojim chrbtom a hneď po obede sme sa vybrali ďalej. Povzbudivo na mňa pôsobil fakt, že na tomto mieste sme už mali za sebou aj celkom slušnú porciu celkového stúpania. Na ďalšom úseku bol pre mňa celkom príjemným spestrením brod. Väčšina spoluputníkov ho preskákala po kameňoch, pre nás čo si večer nepotrebujeme svietiť je toto však úloha pomerne ťažká, a tak som sa napokon vyzul a prebrodil som potôčik bosý. Bolo to veľmi príjemné, moje znavené chodidlá vysielali do mozgu kopec ďakovných pulzov.

Na ďalšiu kontrolu, ktorá bola v Jedľových Kostolanoch (55,4 km) sme dorazili krátko pred ôsmou. Kontrola bola opäť v krčme, kontrolóri sa však kvôli bežcom, museli pobrať na ďalšie stanovištia, a tak sme si opäť odpisovali kód z tabule. Tento bol pomerne kuriózny a tak ho sem pripisujem: "ľaľa ho papľuha, ogrcal mi kapce (krpce)". Predpokladám, že maďarským pútnikom jeho opisovanie narobilo trochu vrások. V krčme si dal okrem mňa pollitrák čierneho čaju aj Michal, pridali sme každý aj po káve. Dvončovci sedeli vonku na terase a mali naponáhlo, tak sme sa nezdržiavali a o pol deviatej sme vyrážali na ďalšiu cestu.

Vonku sa zotmelo a ja som bol celkom prekvapený, že sa zatiaľ nedostavuje žiadna chuť spať. Ani neviem ako sme sa zabrali do filozofických debatiek na témy smrť, umieranie, vina a trest,... a cesta ubiehala veľmi rýchlo. Pravdu povediac debatka s Dvončovcami ma natoľko uchvátila, že som vôbec nevnímal, teraz už evidentnú bolesť chodidiel, ani asfaltku, na ktorej sa bolesť prejavovala oveľa výraznejšie. Kdesi pred ďalšou kontrolou dokonca Lukáš prišiel s hlavolamom, ktorý spomínal už ráno a vtedy sme ho stopli, aby ho nechal na noc. Jeho brat Ondro začal viesť porazenecké reči, ktorým sme neprikladali veľkú váhu. Hlásil bolesť chodidiel a chuť skončiť putovanie na Veľkom Poli. Uvedomoval si, že domov to má kúsok a že by po neho mohol prísť kamarát. Svojimi rúhačskými rečami nahlodával aj psychiku Lukáša, ako som napísal, nebral som tieto reči príliš vážne. Sťažnosti na bolesti chodidiel som považoval za zbytočné, na tejto stovke museli bolieť každého, pretože celá stovka viedla po veľmi tvrdom kamenistom povrchu. Každá mäkká trávnatá plocha bola dôvodom na tichú vnútornú oslavu. Ondrej bol ale na dlhom pochode prvýkrát a o to nepríjemnejší pre neho tento typ bolesti bol.

Druhú tajnú kontrolu sme stretli na Penhybli, tesne pred škaredým asfaltovým úsekom, na ktorom sme si mali pripnúť reflexné pásky. Opäť kód na tabuli, tentokrát nejaký náhodný zhluk písmen a čísel. Aj ďalej cesta ubiehala, ani z tohoto úseku si nepamätám nič, čo by bolo hodné opisu.

Na Veľké Pole (71,5 km) sme dorazili okolo pol dvanástej, teda 19,5 hodinový úsek sme stihli za 15,5 hodiny. Opäť sme si mohli dočapovať vodu (neurobil som a neskôr som to ľutoval), dali sme si po fitke a porozprávali sme sa so sympatickým osadenstvom kontroly. Ondrej zavolal svojmu kamošovi a začali nám už spolu s bratom ponúkať možnosť skončiť a ísť sa k nim vyspať. Až tu nám s Mišom obom došlo, že svoj koniec myslia úplne vážne a pokúšali sme sa ich prehovoriť. Ondrej bol rozhodnutý definitívne skončiť, Lukáša však evidentne zlákala vidina teplej postele. Sám vravel, že nemal žiadne neprekonateľné bolesti, cítil len únavu a chuť ísť spať. Veľmi ma to mrzelo, vedel som, že Lukáš si to bude vyčítať už druhý deň doma. Kamarát po nich prišiel pomerne rýchlo a tak sme sa rozlúčlili. Na nočnú časť sme teda zostali dvaja. Od tejto kontroly sa k nám však pridal Michal (budem ho tak volať, aby som ho odlíšil od Miša, s ktorým som kráčal od rána) a tak sme predsa len kráčali aspoň v trojici. Z Veľkého Poľa sme na posledných 30 km cesty odchádzali krátko po polnoci. Podľa hríbika to bolo na Vtáčnik viac ako 4 hodiny, čo pôsobilo trochu deprimujúco. Ľudia, čo si pozerali našu trasu na mape mi vraveli, že tento úsek bude aj napriek tomu, že je tam veľké stúpanie (Vtáčnik má nadmorskú výšku čosi vyše 1400 metrov) v pohode, pretože toto stúpanie je rozložené na úseku dlhom 15 kilometrov. Pri tomto teoretizovaní však nikto nezohladňoval, že sa na Vtáčnik budeme štverať so 70 kilometrami v nohách. Prišla noc, prišlo ochladenie. Ochladenie bolo pravdepodobne pre únavu pomerne evidentné aj pre mňa (pocit zimy zažívam veľmi zriedka) a v duchu som ľutoval, že som si do batoha nepribalil jedno tričko s dlhým rukávom. Šuštiaková bunda na holých rukách chladila, hlavne po tom, ako som ju dôkladne prepotil pri stúpaní a pri klesaní vychladla. Čím vyššie sme stúpali, tým chladnejšie bolo. Zprava sa do nás opieral pomerne silný studený vietor. Cesta na Vtáčnik bola pomerne hojdačkovitá. Prechádzali sme cez niekoľko vrcholov, za ktorými nasledovalo klesanie, ktoré sme potom neskôr nabrali pri výstupe na ďalší kopec. Niekedy okolo druhej na mňa začala prichádzať spavosť. Na tejto stovke som si nezažil žiadne halucinácie, spať sa mi však chcelo ukrutne. V súvislosti s halucináciami si dovolím krátku odbočku, pretože som ich zažil pred mesiacom na Špačinskej:

***

Je neskorá noc. Sme niekde okolo 80. kilometra Špačinskej stovky. Do cieľa nás už nečaká nič iné ako asfalt. Takáto cesta je veľmi uspávajúca. Veľmi sa mi chce spať. Každá dedina, cez ktorú prechádzame, je pre mňa ukrutným potešením, pretože môžem stimulovať svoj svetlocit pohľadom do svietiacich pouličných lámp, čo mi veľmi pomáha. Každé svetlo mi umožní prebrať sa zo stavu skoro polospánku a prehodiť pár slov s Mišom. Dlho sme už ale nestretli žiadnu dedinu. Veľmi túžim po svetle, strašne by som chcel vidieť nejakú lampu. Ešte lepšie by bolo, keby začalo svitať. Do svitania je však veľmi ďaleko. Pozerám sa na hodinky. Je takmer štvrť na tri. Kráčam ďalej a náhle vidím svetlá. Je ich veľa a sú ideálne umiestnené. Na to, aby som ich videl, nemusím príliš vyvracať hlavu do bokov, stačí mi ju mierne zakloniť a pozerať sa. Som veľmi spokojný, dalo by sa povedať, že šťastný. Svetlá postupne ubiehajú za nás ako popod nimi prechádzame. Náhle vidím zľava slnko. Je tu z čista jasna, hreje a je veľmi silné. Lampy sa prirodzene strácajú. Vychutnávam si ten pohľad a teším sa, že je noc za nami, že sa mi nechce spať. Náhle z diaľky počujem štekot psa a slnko sa stráca. Niet ho. Opäť je sviežo a tma. Nahlas sa pýtam Miša, kde sa podeli tie lampy, on však konštatuje, že sme lampy už veľmi dlho nestretli. Pri pohľade na hodinky zisťujem, že je trištvrte na 3. Dochádza mi, že som zažil prvú vizuálnu halucináciu vo svojom živote.

***

Vráťme sa ale k ponitrianskej stovke. Sú približne 4 hodiny ráno a my sme skoro na Vtáčniku. Strašne sa nám všetkým chce spať a tak sa zhodujeme na tom, že nájdeme závetrie a trochu si oddýchneme. Sadáme si na zem, ja sa opieram o strom. Mišo sedí vedľa mňa a Michal trochu opodiaľ. Upadám do polospánku a uvedomujem si, že to nie je dobre. Telo mi postupne chladne a začína mi byť zima. Vietor sa do mňa opiera z ľavej strany a tak si vyťahujem alumíniovú karimatku a prikrývam sa. Po chvíli mi je zima aj napriek karimatke. Začínam drkotať zubami a zviecham sa zo zeme. Mišo sa netvári veľmi šťastne, po tom, ako sa postavím, ale zistí, že som mu robil závetrie a počasie je na mojej strane. Čoskoro je zima aj jemu a tak kráčame ďalej.

Sme už takmer na Vtáčniku. Prichádzame do lesíka, v ktorom je vďaka stromom príjemné závetrie. Mišo vraví, že si chce dať nutridrink a ja netuším nič zlé, a tak zastavujeme. Mišo si líha na zem a pije drink. Po chvíli ho začnem povzbudzovať k ďalšej ceste, ale... ale... "poď, ideme" "ja chcem spinkať" "ale poď, prídeme do cieľa, už je to len kúsok" "je to ďaleko!" " nie, ráno to bolo ďaleko. Teraz je to kúsok" "nie, je to veľmi ďaleko" "je to naozaj kúsok" "koľko?" "20 km" "to je strašne ďaleko" "je mi zima" "dám ti spacák" zviecha sa, aby mi mohol vybrať spacák "nie, nechcem spacák. Poď, ideme ďalej." "Ja chcem spať. Ja som už starý." Smejem sa na jeho starobe (30), viem ale, že nebude ľahké ho povzbudiť. Okolo prechádzajú dvaja chodci a pýtam sa ich či môžem ísť s nimi. Sú to maďari a nerozumejú, tak to skúšam po anglicky. Vravia, že mám ísť za nimi ak chcem. "Mišo, poď, veď sme už skoro v cieli." "Nie, ja chcem spať." Neďaleko počujem šuchot. Pri neďalekom strome sedel Michal a zviecha sa. Myslel som si, že už odišiel. "Michal? Ty si tu?" "Hej." Skúšam sa ho opýtať, či môžem ísť s ním a on súhlasí. To je ale posledný kliniec. Skúšam triasť s Mišom a on už len (takmer nezrozumiteľne) "veď vidíš, už máš s kým ísť. Ja tu zostanem."

Ideme teda ďalej už len vo dvojici. Čoskoro sme na Vtáčniku (85,2 km), odpisujeme si posledný riadok z tabule ako bolo v pokynoch a pokračujeme v ceste. Máme hrozný sklz. Je už čosi po pol šiestej a na hríbiku je hrozivý údaj, ktorý hovorí, že na Veľký Grič (99 km) by nám to malo trvať 4 hodiny. Mne dochádza voda a tak ešte odbáčame k prameňu. Z Vtáčnika klesáme veľmi strmo dolu po skalách. Je to ťažký zostup, všímam si ale, že Michal počas noci všeličo odkukal od Miša a tak ma vedie veľmi dobre. Škaredý úsek zídeme pomerne rýchlo a ďalej sa mi už kráča veľmi dobre. Michal je výborný vodca.

Postupne začína svitať. Cítim dosť veľkú únavu, stále mi chodí po rozume chuť odpočívať. Michal však poznamenáva, že on by bol najradšej v cieli čo najskôr, a tak zaháňam svoju lenivosť a snažím sa kráčať tak rýchlo ako chce. Som prekvapený, že to ide, kráčame rýchlo a moje telo nijak zvlášť neprotestuje.

Onedlho už vychádza slnko a je to nádherné. Vietor síce stále fúka, každý teplý lúč mi však prilieva sily a začína sa mi kráčať príjemne. Okolo siedmej si dávame krátku pauzu, Michal je nejaký chlieb s rezňom. Mne prichádza zle len pri pomyslení, že by som mal niečo jesť. Pijem teda vodu a čoskoro už kráčame ďalej.

Na Veľký Grič (99,1 km) prichádzame okolo pol deviatej. Je tam kontrola, ktorá má vatru. Rozvoniava tam opekaná slanina a všeličo iné a mne začína škvŕkať v bruchu. Som prekvapený, že som hladný a že by telo dokázalo aj niečo jesť. Zažívam to prvýkrát (na nočných častiach stoviek som doteraz nikdy jesť nedokázal) a dáva mi to nádej, že ak raz bude s kým, tak potiahnem na Trnavskej až do Trenčína. Michal si dáva tú slaninu, ja v nádeji, že čím skôr vyrazíme na posledných 6 km cesty odmietam. Sedím na zemi a vyhrievam sa na slnku. Odchádzame asi 15 minút po deviatej. Čaká nás veľmi strmé klesanie do Handlovej. Kontrola vraví, že sa nám asi pôjde veľmi zle, je to strmé a je tam kopa suti. Mne sa však kráča veľmi dobre, Michalove vedenie je bez chyby. Klesanie skoro zbehneme a prichádzame na panelovú cestu, ktorá vedie až do Handlovej. Na Michala tu prichádza značná netrpezlivosť. Za každou zákrutou čaká cieľ a cieľ je stále v nedohladne. Značne znervóznie, väčšinu cesty je ticho, len občas kľaje. :) Ideme dosť zbesilým tempom, takým záverečným a ja si vychutnávam tento koniec ako koniec každej stovky. Prehrávam si celú stovku, teším sa, že to už máme všetko za sebou a som rád, že ešte nie sme v cieli, že sa môžem ešte chvíľu tešiť z toho, že tam už onedlho budeme. Prichádzame tam okolo pol jedenástej a na mňa tam už čaká Majo, ktorý nás mal s Mišom odviesť do Trnavy. Mišo je však stále nedostupný, a tak sa po krátkom váhaní poberáme do Trnavy bez neho. Volá asi o 13:00, že sa práve zobudil a že vyráža do civilizácie.

Z Trnavy do Blavy idem preplneným vlakom. Čírou náhodou ma nejaká pani usadí na voľné miesto, o ktorom sa neskôr dozvedám, že patrí niekomu s miestenkou. Všetky komentáre súvisiace s týmto miestom ku mne ale prichádzajú z veľkej diaľky (chlapík je študent a robí si na chodbičke srandu z toho, že mu obsadil miesto niekto s turistickou palicou) a do môjho polovedomia zahaleného hmlou únavy táto informácia preniká len veľmi okrajovo a neaktivuje časti mozgu potrebné na to, aby som sa z miesta pozviechal a išiel na chodbičku.

V Blave mi utečie autobus pred nosom a tak čakám pol hodinu na ďalší. Pristaví sa pri mne žobráčka, ktorá si pýta drobné na rohlík. Po tom, ako jej poviem, že nemám, sa dozvedám, že som slepý k...t a odchádza skúsiť šťastie na ostrovček oproti. Tam ochvíľu nadáva inému.

Prichádza autobus a ja sa usádzam. Hlavu si opieram o okno a driemem. Z diaľky ku mne prichádza komentár, o ktorom som si nie istý, či patrí mne alebo nie a tak naň nereagujem: "Mohol by sa aspoň postaviť, keď už tu smrdí. Veď je ešte mladý."

Na konečnej sa vypotácam z autobusu (moja chôdza je opilecká, chodidlá ukrutne bolia) a Ľudky, ktorá má tam čaká s kľúčmi, sa pýtam či smrdím. Vraví že nie, ale že som celý zaprášený. Pred autobusom vraj stojí nejaká pani a hľadí na mňa v nemom úžase.

Na záver: Michal, ďakujem za to, že som sa mohol počas nočnej časti zviesť!!! Som veľmi rád, že som nemusel zostať drichmať na Vtáčniku. Mišo, ďakujem za všetko ostatné. Za tohoročných viac ako 600 km, ktoré sme spolu prechodili po horách.

Peter Lecký

 

Eurorando 2011

Celoeurópske stretnutie turistov Eurorando sa koná s odstupom 5 rokov. Vyvrcholenie bude v októbri 2011 v okolí Granady v Španielsku. Organizátorská krajina Španielsko má narastajúce problémy s nedostatkom pitnej vody. Z tohoto dôvodu bolo zvolené motto: "Voda ako základ života." Pod týmto mottom prebiehajú po celej Európe až do októbra turistické akcie, ktoré sú rôznym spôsobom spojené s vodou. Na základe toho zvolil KČT organizovanie turistických akcií spojených s odbermi vody z prameňov a tokov. Zastrešujúci názov "Voda zo strechy Európy" je priliehavý. Na území Českej republiky pramenia rieky, ktoré tečú do Baltického i Čierneho mora. Voda z odberov sa bude zlievať na väčších povodiach: Odra, Vltava, Morava, celkové zlievanie za ČR bude na Labe.

V sobotu 11. 6. 2011 sa uskutočnilo medzištátne stretnutie turistov v Břeclavi v rámci akcie Eurorando 2011 spojené s odberom vody z Moravy a Dyje a zároveň so zlievaním vôd z povodia Moravy. Prezentácia účastníkov sa konala v parku neďaleko železničnej stanice Břeclav. Organizátori mali pripravené viaceré možnosti turistického vyžitia:

1. Břeclavský chodníček - pamätihodnosti Břeclavi so sprievodcom
2. Pešia trasa: Břeclav - Pohansko - Břeclav (9 km)
3. Pešia trasa: Břeclav - Pohansko - Poštorná - Břeclav (13 km)
4. Kombinovaná trasa pešo a loď: Břeclav - Janohrad
5. Cyklotrasa a konská trasa.

Všetky trasy končili v areáli veslárskeho klubu na Dyji v Břeclavi. V popoludňajších hodinách nastalo zlievanie vôd. Na prvý pohľad neriešiteľný problém. K dispozícii bolo okolo 80 odobratých vzoriek a približne 5 litrový sklenený demižón. Riešením bolo odlievanie vody v malom množstve (z fľaštičiek ubúdalo asi po 3 cm vodného stĺpca), ostatné sa vrátilo organizátorom odberov. Úplne na konci sa liala vzorka odobraná pri Hohenau z povodia Moravy a vzorka vôd zo Slovenska.

V priebehu oficiálností bolo odovzdané ocenenie pre jedného dlhoročne aktívneho turistu z Břeclavi. K účastníkom sa prihovorili zástupcovia samosprávy, ústredia KČT, KST a OTK. V oficiálnej delegácii za KST boli Perhala, Racek, Punčochář. Účastníci podujatia prišli z Bruntálu, Olomouca, Vsetína, Jihlavy, Znojma, Brna, Vyškova, Přerova, Kroměříža, Břeclavi, Hodonína. Slovensko malo zastúpenie zo Žiliny, Holíča, Bratislavy, Modry,... Zúčastnili sa turisti peší, konskí a cykloturisti. Konských turistov bolo 10, z toho 8 Rakušanov a 2 Slováci. Počasie - celý čas slnečno s miernym vetríkom a teplotou 28°C. Účastníci peších trás na základe účastníckych listov mohli zadarmo navštíviť muzeálnu expozíciu Pohansko. Občerstvenie bolo poskytované na Pohansku a vo veslárskom areáli.

Bratislava, 14. 6. 2011, Jozef Karovič

 

Husitským krajem

Toto turistické podujatie patrí do povedomia turistov pre veľkú tradíciu. V sobotu 4. 6. 2011 sa uskutočnil už 37. ročník. Organizuje ho KČT Tábor. Boli pripravené tieto trasy:

- Tábor - Vlčí důl - Domečkovo zátiší - Kotnov - Tábor (11 km)
- Tábor - Vlčí důl - Dražičky - Bredův Mlýn - Harachovka - Tábor (17 km)
- Tábor - Chotoviny - Lapáček - Nasavrky - Hejlov - Klokoty - Tábor (22 km)
- Tábor - Chotoviny - Sudoměřice u Tábora - Borotín - Kostelec - Balkova Lhota - Klokoty - Tábor (34 km)
- Tábor - Borotín - Jistebnice - Kostelec - Tábor (50 km)

Organizátori mali aj trasy pre cyklistov, ale ich priebeh a kilometráž nepoznám. V cieli každý účastník dostal okrem diplomu aj koláč. Počasie bolo slnečné s teplotou 28°C. Osobne som absolvoval trasu 34 km a prekonal 480 m prevýšenia.

Jozef Karovič

 

Inovecká chata ešte raz
Reakcia na článok z augustového čísla Malokarpatského Diaľkoplaza

Vážená redakcia Malokarpatský diaľkoplaz,

tento týždeň sa mi dostal do rúk článok, uverejnený v auguste 2011 - Skúsenosti s chatou pod Považským Inovcom. Je nám ľúto, že pred uverejnením takýchto článkov ste nedali priestor na vyjadrenie aj druhej strane. Napriek tomu, že sme tento priestor od vás nedostali, dovoľte mi, aby som na článok reagoval. Pána, ktorý písal tento článok, aj celú situáciu, si pamätáme veľmi dobre. V ten deň sme od skorého rána upratovali celú chatu, pretože do 4. hodiny rána bola na chate svadba. Spali sme vari 2 hodiny a potrebovali sme všetko uložiť, vyčistiť a pripraviť chatu na ďalší deň. Bola plná chata a všetci mali ešte aj raňajky. Pán Novák si ani zhruba nevie predstaviť, koľko roboty je na chate a ak to nestihneme včas, budú sa sťažovať tí, ktorí na chatu prídu v normálnom otváracom čase. Každá chata má svoj režim a svoje pravidlá. Napríklad Zbojníčka - ak sa ide upratovať reštaurácia, každé ráno - všetci musia opustiť chatu. Nikoho nezaujíma, či niečo chcete. Musíte na hodinu von a hotovo, inak sa to neuprace po predchádzajúcom dni, čo je logické. Nikto o tom nepolemizuje, každý to pochopí. Nech pán Novák skúsi ísť v Rakúsku, Taliansku, či dokonca, ako sám píše v Čechách, či Maďarsku a zaklope na dvere pred otvorením nejakej väčšej prevádzky, čo mu povedia. Ja som veľmi často na chatách v celej Európe a jednak si to nedovolím, keby aj, neverím, že by mi niekto ráno pivo spravil. Poskytujeme turistom maximálne služby, aké na chatách v horách môžu dostať a pre turistov sa snažíme robiť maximum. Nehovorím, že sa nestane, že niekedy nespravíme chybu aj my, ale prepáčte, v tomto prípade nás obviňuje hosť z neochoty a stavia neprávom Inoveckú chatu do zlého sveta. Pán Novák žiadal od nás niečo, čo bolo mimo našich služieb, pretože aj my sme ľudia a nedokážeme ako stroje robiť 20 hodín denne. Potrebujeme sa aj my normálne napiť a najesť, pokiaľ sa chata neotvorí a opäť nebudeme k dispozícii turistom 15 hodín. S pánom Novákom sme jednali slušne, všetko mu vysvetlili. Možno stačilo počkať pol hodinku, kým bude chata pripravená. To ale pán Novák, ktorý mal chuť na pivko, nedokázal pochopiť, ani prijať a sťažuje sa na to, čo absolútne nerešpektoval - otváracie hodiny. To ako keby som sa ja sťažoval, že mi na benzínovej pumpe nedali benzín pred otvorením čerpacej stanice. Tá čerpacia stanica je zlá? Nech si o tom každý urobí svoj obraz.

S pozdravom Ivan Bulík, Inovecká chata

 

Ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ 2011

Vážení diaľkoplazi, už druhý rok máme s Ferkom Královičom pod patronátom ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ. Toto ocenenie sa udeľuje za prejdenie tisíc a viac km za kalendárny rok na diaľkových pochodoch (dĺžka DP je 35 a viac km), z ktorých minimálne polovica musí byť absolvovaná v Malých Karpatoch. Takže, vážení diaľkoplazi, vezmite do rúk kalkulačky a rátajte. Výsledok, teda počet km aj s prevýšením (t. j. za každých 100 m prevýšenia 1 km) a záznamník s absolvovanými pochodmi nám môžete predložiť k nahliadnutiu do konca mája 2012 na diaľkových pochodoch v Malých Karpatoch Barborou počnúc, prípadne poslať poštou počet našliapaných km spolu so zoznamom absolvovaných DP na adresu

Ľudovít Bahurinský, Podzáhradná 43, 821 07 Bratislava, resp.
František Královič, Beethovenova 34, 917 08 Trnava

do konca apríla 2012. Poslednou možnosťou je zaslanie počtu našliapaných km so zoznamom absolvovaných DP na e-mailovú na adresu:

ludovit.bahurinsky[zavináč]normoff.gov.sk

do konca apríla 2012. Za prejdenie 1000 a viac km dostanete od nás diplom a drobný upomienkový predmet. Najradšej by sme Vám ocenenie odovzdali v cieli niektorého diaľkového pochodu, resp. na vhodnej “občerstvovacej” kontrole. Ďalšou možnosťou je jeho zaslanie poštou, samozrejme nám musíte oznámiť, kam ho treba poslať. Zoznam ocenených diaľkoplazov za rok 2011 bude zverejnený v našom mesačníku MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ.

Ferko “Norbert” Královič , Ľudo “Bahuro” Bahurinský

P.S.: Kto prešiel menej ako 1000 km a oznámi nám túto skutočnosť do konca apríla 2012, dostane diplom, na ktorom bude uvedený aj počet našliapaných km.

 

Zrnká múdrosti slávnych 5

Kde sa nudíme lepšie ako v rodine? --- O. Wilde

Existujú manželstvá dobré, nejestvujú rozkošné. --- F. la Rochefoucald

Nemáme milovať manželky svojich priateľov. Dobre, ale ako sa dostať k manželkám nepriateľov? --- G. Moore

Nič nie je lepšie nad život bez manželstva. --- Horatius

Čím dlhšie ostáva človek slobodný, tým je slávnejší. --- Caesar

Dobre sa obesiť, to vylúči možnosť zle sa oženiť. --- Shakespeare

Manželstvo je jediné otroctvo povolené zákonom. --- J. S. Mill

Je stále lepšie byť ženatý, ako mŕtvy. --- J. B. Moliér

Svoju ženu by som si nechcel zobrať. --- M. V. Martialls

Šťastie ženatého muža závisí od žien, s ktorými sa neoženil. --- O. Wilde

Hlavnou príčinou rozvodov je manželstvo. --- M. Achard

Moja svokra k nám už sedem rokov prichádza vždy na Vianoce. Tohto roku bude zmena – pustíme ju aj dnu. --- L. Dawson

Dnes sme takí vzdelaní, že nás nič neprekvapí – okrem šťastného manželstva. --- O. Wilde

Keby manželia spolu nežili, bolo by viac šťastných manželstiev. --- F. Nietzsche

Oženiť sa je veľmi ľahké, byť ženatý – to je problém. --- M. Unamuno

Manželstvo je more, pre ktoré doteraz nevynašli kompas. --- H. Heine

Manželstvo nie je lotéria. V lotérii sa niekedy vyhráva. --- G. B. Shaw

Často uzavrú manželstvo z rozumu dvaja idioti. --- W. Brudziňski

Keď stretneš verného muža, popýtaj ho o autogram. --- H. Rowlandová

Mládenec si žije ako kráľ a umiera ako pes, ženatý žije ako pes a umiera ako kráľ. --- J. Anoulth

Rozvod sa objavuje súčasne s manželstvom. Alebo možno o niekoľko týždňov neskôr. --- Voltaire

Zozbieral Bahuro

 

KALENDÁR

december 2011 - Malé Karpaty a okolie:

3.12.2011 BARBORA a BARBORKA 16. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

Trasa: Barbora: 35 km/800 m
Barborka: 10 km/750 m
35 km: Bratislava, žel.st. - Kamzík - Pekná cesta - Biely Kríž - Marianka - Kačín - pokračovanie do areálu Tesla Bratislava
Štart: Bratislava, hl. žel. st., 8.00 - 9.00 h (pod schodami - Žabotova ul.)
Cieľ: Marianka - hostinec U Nováka, do 15.00 h, odovzdávanie diplomov
Iné: Ubytovanie neposkytujeme, štartovné nevyberáme
Tlač.hovorca: Vladimír Javorský, Tbiliská 29, 831 06 Bratislava
Vedúci: Ing. Zuzana Javorská, Tbiliská 29, 831 06 Bratislava

4.12.2011 MIKULÁŠ NA ROZHĽADNI NA VEĽKEJ HOMOLI
(nedeľa) Modranský turistický spolok

Trasa: individuálna
Stretnutie pod rozhľadňou na Veľkej Homoli s Mikulášom 12.00 - 14.00 h
Vedúci: Ing. Anna Kováčová, Bratislavská 11, 900 01 Modra, tel.: 0908-955 467

10.12.2011 SKLADIA - POCHOD SKLAMANÝCH DIAĽKOPLAZOV (posledný ročník)
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: permanentne sa vymýšľa
Informácie: na pochode BARBORA a na cestičkách v Malých Karpatoch
Organizátor: JUŠTE SOSLA s.s r.n.

17.12.2011 VIANOČNÝ POCHOD 18. ročník
(sobota) Trnava

Trasa: Križovany nad Dudváhom - Trnava
Podujatie je usporiadané na počesť blízkych turistických osobností, ktoré už nie sú medzi nami.
Štart: Križovany nad Dudváhom, žel. stanica, 9.00 - 10.00 h (presný čas bude upresnený podľa harmonogramu vlakov v aktuálnom cestovnom poriadku)
Cieľ: cieľ bude určený na štarte
Iné: Pochod sa koná ako rozlúčka so starým rokom, je určený skôr ako spoločenská akcia než diaľkoplazecká akcia. Treba si priniesť dobrú náladu, pohodu.
Vedúci: Peter Bada, Čajkovského 40, 917 08 Trnava, tel.: 0902-082 871
František Královič, Beethovenova 34, 917 08 Trnava, tel.: 033-552 1992

26.12.2011 ŠTEFANSKÝ VÝSTUP NA HVIEZDU 2. ročník
(pondelok) OT KST VIA DANUBIA Dunajská Streda

Trasa: pešo, cyklo, lyže - trasa podľa vlastného výberu
Stretnutie na vrchole s odovzdaním pamätných listov, 12.00 - 13.00 h.
Vedúci: RNDr. Štefan Nagy, Radničné nám. 379/18, 929 01 Dunajská Streda
mobil: 0908-103 425, e-mail: snagyturist[zavináč]gmail.com

26.12.2011 VIANOČNÝ VÝSTUP NA ZÁRUBY
(pondelok) KST Senica

Trasa: 10 km
Štart: Smolenice, žel. stanica, 8.30 h
Cieľ: vrchol Zárub, 11.30 - 12.30 h
Vedúci: Ján Martinkovič, Čárskeho 213, 908 45 Gbely, tel.: 0903-930 919

31.12.2011 SILVESTROVSKÉ A JE TO! 15. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

Trasa: pešo: 35 km/895 m
Voj.nemocnica - Marianka - Pajštún - Košarisko - Biely Kríž - Malý Slavín
Štart: Bratislava, Vojenská nemocnica, 8.00 - 9.00 h
Cieľ: Malý Slavín
Poznámka: Vzhľadom na silvestrovské počasie a náladu organizátori nepostavili žiadne tajné ani verejné kontroly. Posledná možnosť v roku skratkovať.
Vedúci: Marián Nižnan, Vajnorská 74, 831 04 Bratislava
Ing. Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 851 03 Bratislava

31.12.2011 SILVESTROVSKÉ VÝSTUPY
(sobota)

V tento deň sa konajú v okolí Trnavy, Piešťan a Bratislavy výstupy na nasledovné vrcholy a lokality Malých Karpát a Považského Inovca:

MALÝ SLAVÍN, 19. ročník,
Organizátor: TJ Tesla Bratislava

Stretnutie bratislavských a iných turistov na Malom Slavíne
Termín: od 10.00 h do vyčerpania zásob a turistov
Trasa: príchod a odchod na všetky svetové strany (okolo 15 km)
Vedúci: Ing. Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 851 03 Bratislava
Dezider Brunovský, Škultétyho 10, 831 03 Bratislava
Marián Nižnan, Vajnorská 74, 831 03 Bratislava
Vladimír Stotka, Kafendova 30, 831 06 Bratislava

ZÁRUBY, 27. ročník, KST Slovšport Trnava

Stretnutie na vrchole: pešo: 9.00 - 12.00 h
Info: Ing. Juraj Ondrušek, Botanická 5636/24, 917 08 Trnava
tel.z.: 033-531 4556, mobil: 0905-634 104
email: ondrusek.juraj[zavináč]kst-slovsport.sk, ondrusek.juraj[zavináč]javys.sk

MARHÁT, 40. ročník, KST Bezovec Piešťany

Stretnutie na vrchole pri táboráku: 10.00 - 13.00 h
Vedúci: Rudolf Drlička, Scherera 4798/11, 921 01 Piešťany,
tel.: 033-774 2726, 0907-583 800

JELENEC (GELTEK), KST Doľany

Stretnutie na vrchole: 10.00 - 11.00 h
Štart okolo 9.00 h pri CZŠ, trasa výstupu trvá asi 2 h

KUKLA, KST Častá

Stretnutie na vrchole: 10.00 - 11.00 h

SILVESTER NA ČACHTICKOM HRADNOM VRCHU, KST Hrachovište

Stretnutie na vrchole: 10.00 - 12.00 h

SILVESTROVSKÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA, 21. ročník

Trasa: 6 km
Štart: reštaurácia Ister v Novej Jelke o 10.00 h
Cieľ: vodný mlyn Jelka
Iné: lode + vodácku výstroj môže zabezpečiť KST TJ Junior Sládkovičovo
Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo,
tel: 031-784 1725, 0908-187 597


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.