MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

december 2010

Ročník 19.   12 / 248

 


V tomto čísle nájdete:

Silvestrovský príbeh Milana Kubiša
Rozhovor s jubilantom Milanom Kubišom
Netradičný rozhovor s jubilantom Vladimírom Švancarom
Petrovi - zostalo len pri sľuboch...
Bolia vás kĺby? Pite alkohol
Všetko je na r... - spomienka na Vianoce
Vianoce s turistom
Výprava do Plaveckého Štvrtku
Mezinárodní týden turistiky na Valašsku
Perličky z turistických akcií
KPČ - obec Čachtice
Turistické Kocúrkovo - 4/2010
Kalendár - január 2011


Silvestrovský príbeh

Silvestrovské stretnutia na Malom Slavíne, ktoré perfektne organizačne zabezpečuje TJ Tesla pod dohľadom riaditeľa stretnutia Ing. Ivana Nižnana, je zlatou bodkou za každým uplynulým rokom. Absolvoval som ich niekoľko. Na každý vrúcne spomínam. Až na jeden, na Silvestra 1998.

Bolo sychravé, mrazivé počasie. Snehu pramálo, drobno mrholilo a bolo zopár stupňov pod nulou. Z Marianky som aj so Zdenkou pomaly stúpal nahor. Bolo klzko, šmýkalo sa. Na potvoru sme doma nechali lyžiarske teleskopické palice. Ale zato v plecniaku klepkali o seba rímske farebné svetlice a o seba sa šúchali pirátiky, ktoré narobili pekný rachot. Už pred vstupom do areálu sme ich vyskúšali. Majstrov udržujúcich vatru – Vlada Stotku, Mariána Nižnana a Laca Farkašovského sme trochu vyľakali. Pirátiky narobili lomoz. Po podaní rúk a trochu pokarhania sme sa udobrili slivovičkou. Dobrá nálada sa čoskoro rozprúdila. Ivan Nižnan ma čoskoro oslovil, či som nezabudol na “rachétle”. Okamžite som ich vybral z plecniaka a každú sme striedavo zaliali slivovičkou, borovičkou, ginom a Jankovým ríbezlákom. Keď sa pred obedom na Malom Slavíne nazbieralo vyše stovky bratislavských turistov, prišiel som k slovu JA, strelmajster rachétlí. Za svetelnú parádu som zožal potlesk. Nasledovali ďalšie kalíšteky chladeného moku, ako ináč keď mrzlo. Potom prišiel čas odchodu. Pri srdci aj v hlave bolo horúco. Zrkadlovo lesklú cestu do Marianky som si neuvedomil. Nasledovalo niekoľko pádov na všetky svetové strany. Niektoré pohotovo tlmil plecniak. Ten nešťastný pád pod kameňolomom nad Mariankou sa však zapísal do pamäti. Prudká bolesť v ľavom kolene. Dokrivkal som do Záhorskej Bystrice na autobus a za pomoci Zdenky domov. Bolesť sa stupňovala. Nepomohol obklad ani všakovaké mastičky. Koleno napuchlo ako tekvica. Na druhý deň lekár na Ortopedickej klinike na Hlbokej konštatoval prasknutie vnútorného menisku a natrhnutie krížového väziva. Nasledovala sadra na šesť týždňov a takmer polročná diaľkoplazecká prestávka. Aj napriek úrazu v závere trasy silvestrovské stretnutie na Malom Slavíne bolo fantastické a jednoznačne nezabudnuteľné.

Milan Kubiš z Dúbravky

 

Rozhovor s jubilantom Milanom KUBIŠOM

UPOZORNENIE. Upozorňujeme jubilantov, že v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov na niektoré otázky nemusia odpovedať. Pravdivosť a vernosť ich odpovedi si neoverujeme na žiadnom orgáne a všetky dôverné a intímne informácie o orgáne a iných veciach sú nám tabu. Aj v prípade, že by sme sa predsa len v rámci redakčných povinností dostali do styku s orgánom, je to redakčné tajomstvo. Nakoľko nie sme krimi noviny a nie sme ako iné periodiká a média, správy od bezpečnostných orgánov nepreberáme. Nie sme ani bulvár, ale niektoré pikošky radi uverejňujeme. Autori sa môžu slobodne vyjadrovať. Sme slobodné periodikum, ktoré podlieha iba cenzúre redakčnej rady. Je to ako u bežnej slobodnej tlače, príspevky koriguje iba vydavateľ, majiteľ tlačoviny. Tolerujeme aj určitú mieru nadnesenosti, fantázie, skresľovania informácií (nech sa národ baví). Vítané sú najmä vtipné, humorné výroky a príspevky, veď život je pes a soľ je životom humoru (asi naopak, poznámka inteligenčného cenzora). Pri satire, lebo tá môže aj zraniť, sa doporučuje používať ochranné prostriedky, najlepšie navlečené na ten hrot.

Curriculem Vitana alebo vitae. PhDr. Milan Kubiš, novinár, šéfredaktor, turista, člen TJ Tesla Bratislava. Narodil sa 11.9.1940 v Lysej pod Makytou (Poznámka lektora: Makyta nie je meno dievčiny). Študoval na Filozofickej fakulte na univerzite Komenského v Bratislave. Po absolvovaní školy si urobil doktorát, taký, aby nemusel nosiť žiadny biely plášť, teda doktorát z filozofie a dejín umenia. Dlhé roky pracoval v denníku Šport (vedúci odd. olympijských športov. Šestnásť rokov bol šéf pisateľ - šéfredaktor Krás Slovenska, naposledy v denníku Pravda, v športovej rubrike, kde každý týždeň okrem iného uverejňoval aj články o našej turistike.

Otázka: Tvoj posledný rozhovor s jubilantom bol plný optimizmu, ale aj sexuality a erotiky. Tvoj príspevok bol na takej vysokej odbornej úrovni, že sme mali dojem, že to hovorí samotný známy doktor Plzák alebo ten druhý sexuálny doktor. Odborno – poetické výrazy, ktoré si v príspevku použil, sú pre nás doteraz neznámym pojmom a nevieme čo ani znamenajú (erózia do nahriatej mušličky, oriešky zvýšia činnosť, palička sorsánová a i.). Sám si sa prehlásil, že si eroticky založený človek, a to je lepšie ako niekedy bolo úderník alebo člen brigády socialistickej práce. Od tohto rozhovoru predsa už uplynulo päť rokov a to je niekedy dosť. To tvoje ero ešte “tiká” alebo je to už iba “zia”? (rozumej erózia).

Milan KUBIŠ: Na ten rozhovor už s nebohým Petrom Minárikom si veľmi dobre pamäťam. Sme rovnako naladení. Verím, že aj v nebíčku si občas zaskočí na nuda pláž. Veď na nej som ja najmenej štyri desaťročia vyrastal. (Poznámka korektora: Dá sa teda povedať, že poza školu si chodil na nuda pláž. Tam ťa to nenudilo, aj keď nudu má pláž v názve). Vôkol samí sexuológovia, gynekológovia, veselé dievčiny s horúcimi mušličkami a mladíci s pevnými kyjakmi, pardón, s paličkami sorsánovými (termín som prebral z Králickej biblie). Na rusoveckom slnku sa oriešky nabili energiou a popoludní sorsánik poľahky vbehol do slnkom nahriatej mušličky, ktorá doslova penila kolofóniou a hlučne bublotala. Na tú slasť už len pobožne spomínam. Aj keď už mám už sedemdesiatku za sebou, nevyhasol som. Hospodársko - sexuálna kríza ma ešte nezasiahla. Keď ten čas príde (poznámka korektora: akože príde), verím, že po devätdesiatke použijem 5 dkg Viagry alebo 7,5 dkg Clarínu a všetko pôjde v starých koľajách. Vďaka Hospodinovi všetko pevné tiká – dvakrát denne po kávovej lyžičke.

MKD: V spomínanom rozhovore si odpovedal aj na otázku, či ťa Ivan Nižnan honoruje za zbieranie vtipov na DP. Ty si pravdivo odpovedal, že nie. Ale za “vymazanie” tejto bohatej fonotéky (aj keď nechtiac) by si si honorár zaslúžil a poriadny ! Nepokúsime sa ju aspoň čiastočne rekonštruovať? Pred odchodom Petra na dovolenku do Grécka sme hovorili o pláne, že budeme nahrávať kolekcie vtipov od jednotlivých turistických interprétov. Prvou kolekciou mal prispieť Peter Minárik, už neprispeje. Keď ti pošlem záznamník, nahráš niečo?

Milan KUBIŠ: Honorár za nahrávanie vtipov som nikdy nedostal, ani by som ho nezobral (poznámka korektora: ani by sme ti nedali). Bolo mi cťou, keď ma Ivanko ponúkol Veltlínom zeleným, Rizlingom rýnskym či San vignonom, Chardonnayom alebo Cabernetom de turizmus naturales de la bodeca Campo viecho. Žiaľ časť fonotéky sa vymazalo (nechtiac) na nudapláži v Rusovciach. Pásku som prehrával s pikantnými žartíkmi väčšej skupine (nie Dzurindovej) naháčov. Vtipy našich turistov ich tak rozčertili, že začali sexovať (poznámka korektora: to ale nebol dôvod, aby si doničil pásky). Tento ľúbozvučný folklór som si musel predsa nahrať, neuvedomiac si, že žarty na páske mažem. Aj som sa u pána farára vyspovedal a vrúcne kajal. Vtipy ustavične zbieram, evidujem ich pri čísle 1374 z roku 2010, z. zákonov paragraf 22/c. Ak mi pošleš letecky záznamník, prisahám na hlavu Tho Cun-janga, že záznamník naplním (poznámka korektora: lietadlo už odletelo včera o 17:00 h z letiska Ivánka).

Kolekcia otázok: Keďže sa jedná o významného jubilanta a významné výročie, nedovolili sme si “maestrovi” klásť ďalšie otázky my, a preto sme oslovili Joža Ráža, aby mu otázky položil on.

Jožo Ráž:Teraz už viem prečo každý chce tanečnice z Lúčnice.Aj ty vieš, prečo ich každý chce? Sú dosť temperamentné a erotické?

Milan KUBIŠ: Bodaj by nie. Veď je to mliečko a krv. Tie útle postavičky s “erotickými” nôžkami, husacími pevnými prsíčkami. A keď sa im suknička nadvihne, neraz sa ukáže aj hustá, upoteno- nahriata mušlička, ktorá uvednutý sorsánik prebudí k životu. Samozrejme, preto ich každý chce.

Jožo Ráž:Chcem ťa pozvať na večeru, kde na to však vziať. Antikvariát.” Keď si pozýval na večeru, pozýval si iba nové, nepoužité “knihy” alebo niekedy boli dobré aj tie použitejšie z antikvariátu? Je známe, že z antikvariátu sú prístupnejšie.

Milan KUBIŠ: Antikvariát som si obľúbil. Staré knihy sú poučné – Diderot, Decart, Rousseau atď. Sú prístupne a poučné ako staršie dámy. Spoznal som jednu dámu Hildegartuom Bru......vú, vdovu po nebohom generálovi z prvej svetovej vojny. Bola to čertica, antikvariát, s naondulovanou a nakulmonovanou mušličkou s flitrami.

Jožo Ráž:Voda čo ma drží nad vodou”. Čo teba drží nad vodou. Hádam to nie je voda vo víne?

Milan KUBIŠ: Bez vody by nebolo Rusoviec a bez Rusoviec nudinka. Keď kočky plávali znakársky spôsob, kozičky sa im hojdali a opaľovali. Junáci mali maják v pohotovosti, žaľud svietil a hľadali nad vodou prístav, kde by sorsánik vsunuli.

Jožo Ráž:Ja si stále myslím, že to nemá chybu”. Myslíš si aj ty, že to nemá chybu pri faktických poznámkach poslancov?

Milan KUBIŠ: Pri výrokoch niektorých poslancov a pri ich skromných platoch to fakticky nemá chybu. Oni za to nemôžu, lebo tomu čo vravia sami nerozumejú. Mali by absolvovať desaťdňové sústredenie v Rusovciach. Určite by tam nabrali viac rozumu, prehľadu o prírode, krásne a estetike.

Jožo Ráž:Čo bolo bolo, teraz skúsme nájsť, to čo je v nás”.

Milan KUBIŠ: Asi je to pravda. Stále čo ustavične aj v sebe hľadáme. Je to istota alebo neistota? Ak raz v posteli zlyháš, pomôže ti Viarga alebo levandulovo – skoroceľový odvar. Stále čosi hľadáme, mince, kočky na potechu, ale všetko je veľmi vrtkavé. Záleží to len od jedinca.

Jožo Ráž:Kamikadze lásky. Čo na to hovoríš? Teraz už nič?

Milan KUBIŠ: Za túto odvahu som draho zaplatil 29.5.2010. Zobral som si na preštudovanie múdru Kamasutru, tretí diel pre super pokročilých. Teoreticky a tréningovo som sa pripravoval na spôsob 236 nazývaný. Pri tréningu a po tvrdom dopade ma sanitka odviezla na Kramáre, okamžitá zlomenina. Diagnóza: zlomenina pravej stehennej kosti a dvojitá zlomenina pravého ramena. V sebe mám tri želiezka, natrvalo. Ak pôjdem na diaľkáč, musím sa vyhýbať búrke, lebo železo priťahuje blesky.

Jožo Ráž:Šaty odhoď preč... Stále si myslíš, keď stretneš peknú kočku, že by to bolo vhodné?

Milan Kubiš: Ja ich stále odhadzujem, najmä v lete v Rusovciach. Nie som textilák. Tí, čo sa hanbia, nech chodia na FKK. Voľná kultúra tela je najúčinnejšia škola, ako sa nehanbiť, byť zdravo sebavedomý a dôverovať si.

Jožo Ráž: “Povedali mnohí...”. Skús na záver povedať niečo aj ty.

Milan KUBIŠ: Keď sa zo zranenia vystrábim, stále chodím o barlách, teším sa na diaľkové pochody aj so Zdenkou. Sám sa už neodvážim, keby sa želiezka v nohe pohli. Skončil som iba pri čísle 8500 čistých km. Nadejám sa, že ich ešte prekonám. Je mi smutno, že nie dom medzi veselými priateľmi. Ale temné myšlienky utopme v rusoveckej vode a nech nám všetkým slniečko radosti z pohybu čo najdlhšie svieti.

PS: Ivanko, napísal som toho veľa, máš voľnú ruku na úpravu textu.

MKD: V mene našich čitateľov ďakujeme za odpovede. Tvoje terajšie odpovede sa plne zhodujú s tým, čo si povedal pred rokmi. Tieto odpovede sú akoby odkopírované z tých predchádzajúcich. Sú to odpovede, akoby ich jeden otec mal. A teda v tej dôležitej oblasti tvojho života sa nič nezmenilo. Rád to konštatujeme, aj keď dodávame, že zatiaľ sú to iba “písomné tvrdenia”, tak povediac neoverené tvrdenia. Preto budeme pracovať na tom, aby sme získali tvrdenia de facto. Je zrejmé, že sa v živote riadiš tým, ako to už dávno povedal Boccaccio: Je lepšie ľutovať, že sme niečo zažili, než ľutovať, že sme niečo nezažili.

Nakoniec náš “literárny darček” k tvojmu jubileu, odpovedajúci tvojmu naturelu. Stanislav Jerzy Lec mal určite na mysli Teba, keď písal tieto verše:

Casanova (Milan):

Ak sochár nahú sochu Casanovu (Milanovu) zhotoví,
List z vavrínu bude mať tam, kde iní majú figový.

A menší prídavok - Rozhovory o literatúre

Dve panie plesali na našom priedomí,
Západ je ohromný, skvelý môj bože !
Už názvom knižky ten Hemingway ohromí.
Veď si len predstavte “Starec a môže”.

PS. Jožo Ráž ti položil ešte ďalšie otázky, na ktoré si nestihol odpovedať. Preto, aby nevznikol z toho fragment, uvádzame aj tie, na ktoré nebolo odpovedané a pokúsime sa za teba veľmi krátko odpovedať.

Otázky Joža Ráža:

O: “Telo si robí so mnou čo chce, neviem či je to dobre alebo zle.” Telo nepovie kedy má dosť a nepovie nie. Stále si trúfa a stále si vraví, že je to málo. Nemyslím, že telo si robilo s tebou čo chcelo, skôr ty si s nim (nielen telom) robil čo si chcel.

Je jasne, že stále máš málo.

O:Od Tatier k Dunaja roky si spievajú, že na nás nemajú, aj keď sa hnevajú”. Bolo to skutočne tak, že na teba nemali? Alebo nie?

Tiež pozitívna odpoveď. Asi na teba nemali.

O:99 chlapov som už pretlačil, na jedného som však nestačil”. Predpokladám, že to neboli chlapi, ani 99 ich nemuselo byť alebo bola aj taká, ktorú si nepretlačil?

Napriek tomu, čo si napísal, určite sa našla, ktorú si nepretlačil.

O:Si kočka, si kočka, si kočka perfektne urobená, si krajšia ako obloha nočná, než modlitba na kolenách”. Takých je na Slovensku veľa. Čo povieš na to ty?

Na to sa netreba pýtať. Slovenské kočky sú perfektne urobené.

O:Hej, hej zlato, pôjdeme do NATO. Budeme sa baviť ako Bonnie and Clyde, Hej, hej zlato, pôjdeme do NATO, veď predsa máme na to, všetko bude super, mega, all right. Politika je len pre tých, ktorých sa to týka, tam kde oni šepkajú, ja kričím zas hodne hlasne...” Viem, že politika nie je tvoj koníček, ani sa ňou neživíš a že to nestojí ani ZATO.

NATO tu už máme. Máme aj všetko mega, super, ok, all right, butik a Bonnie a Clyde tu bude čo nevidieť.

O: “Aj keď sme bez peňazí, máme sedem krásnych dní v týždni.

Nuž čo penzista. Hlavne že máme na vojakov v zahraničných misiách, ktorí chránia “naše” záujmy.

O:Ja sa polepším”. Myslíš to vážne? Veď ani nie je žiadny dôvod. Alebo si myslíš, že “Najväčšie výčitky sú tie nemé, prečo sa súčasne milujeme”?

Ja si myslím, že sa ani nemusíš polepšovať.

rozhovor pripravil Ivan Nižnan

 

Netradičný rozhovor s jubilantom
Oválne, teda nie celkom okrúhle výročie Ing. Vladimíra Švancara

Základné údaje o jubilantovi: Ing. Vladimír Švancar sa narodil 6.10.1955. Do tej najnižšej školy začal chodiť v roku 1961 a podľa titulu je zrejmé, že absolvoval aj vysokú školu. Telovýchovný funkcionár, inštruktor, ale predovšetkým vynikajúci horolezec, ale i stovkar, ale i príležitostný krátkoplaz, predseda KST pri TJ Letecké opravovne Trenčín.

POZNÁMKA: Keďže naša redakcie zatiaľ nemá redakčné auto, ktoré by nám umožňovalo vycestovať za jubilantom a tam uskutočniť s ním priamy rozhovor, musíme pracovať formou korešpondenčného šachu. My pošleme písomné otázky jubilantovi, on nám písomne odpovedá, my mu zašleme naše pripomienky, on nám ich vráti a takto to pokračuje až do konečného matu resp. patu. Pre nášho jubilanta sme zaslali zhruba desať otázok a keďže sme predpokladali, že odpovede budú v rozsahu dvoch troch viet a aj z tohto počtu budú mnohé holé, tak sme formulovali svoje otázky trochu rozsiahlejšie, aby náš rozhovor vyšiel aspoň na jednu aj pol strany. Náš jubilant nás však prekvapil a treba povedať, že milo a aj on formuloval svoje odpovede obšírnejšie, takže z toho vznikol krátky literárny útvar. Ba dokonca vyhovel aj nášmu prianiu, keďže rozhovor bude uverejnený v decembrovom, teda silvestrovskom čísle, aby sa na niektoré veci pozrel s nadhľadom a odľahčene a to sa mu plne podarilo, takže vážne veci strieda s veselšími, ba dokonca svoje odpovede spestruje vtipmi. Minule sa nám podarilo uverejniť iba naše otázky bez odpovedí jubilanta, nechceme teraz pre zmenu zas uverejniť náš rozhovor bez uverejnenia otázok. Každej vety, ktorú napísal jubilant, by bolo škoda vynechať, a tak dokopy vznikol rozhovor, ktorý musíme uverejniť na pokračovanie.

MKD: Už sme minule písali, že sme sa dostali v rubrike “Rozhovor s jubilantom” do manka a že jednoducho nestíhame. Nie je to dané len tým, že nám nenávratne odišiel bez dania výpovede šéfredaktor, vydavateľ a vedúci oddelenia rubriky Jubilanti nášho turistického mesačníka, to všetko v jednej osobe, Peter. Je to dané aj tým, že my iba začíname bez akejkoľvek databázy, že to robíme nesystémovo a chaoticky. Pomaličky to bude tak ako to bolo v minulosti pri čakaní na družstevný či iný byt, čakalo sa v dlhých poradovníkoch a aj tak sa na niektorých nedostalo. Možno, že ten, ktorý sa narodil prvého apríla sa dostane na rad až na Silvestra. No a čo, veď aj Silvester je bláznivý deň. V tej kope sedemdesiatnikov sa akosi administratívne stratil aj jubilant horolezec i diaľkošľap Vladimír Švancar.

V.Š.: Vyberte si z toho čo chcete. Keď som sa díval na tie všeobecné a aj rozšírené otázky, nevedel som kam to mám zaradiť. Tí ľudia si asi strieľajú z človeka, veď na tie otázky sa nedá len tak jednoducho odpovedať. Potom si hovorím asi to chcú len nadľahčiť, aby to nebolo len strohé vymenovanie faktov a to je všetko. Určite je zložité naskočiť do rozbehnutého vlaku a po Petrovi robiť túto rubriku zo znalosťou každého jednotlivého jubilanta. Tak ako sa mi zdajú obšírne otázky, tak budú obšírne aj odpovede. Takže pripájam niekoľko odpovedí na všeobecné, tak aj na niektoré osobné otázky.

MKD: Vieme, že si horolezec a nie hoc aký, neviem ale či ťa môžeme zaradiť aj medzi diaľkošľapov, lebo dosť pravidelne chodíš aj na naše stovky. Možno, že účasť na stovkách berieš ako aktivitu na udržiavanie vysokej fyzickej zdatnosti, ktorá určite je nevyhnutná pre horolezectvo na takej úrovni, na akej to predvádzaš ty. Alebo to robíš iba preto, aby si nám dokázal v našej vrcholovej disciplíne dialkáčov - stovke, že akú vytrvalosť a výkonnosť máte vy horolezci? Už sme si zvykli a neraz sa to už aj stalo, že prichádzaš na kontroly a častokrát aj do cieľa v čase, keď tam ešte nie sú ani organizátori. Treba však priznať, že “kto umí, ten to umí.” (Poznámka: Dosť nezvyčajné porekadlo. To je ako by som povedal, že kto číta ten číta, kto píše ten píše a podobne. Veď keď niekto skutočne píše, je jasné a samozrejmé, že píše. Alebo že by v tej samozrejmosti bola pointa tohto príslovia?). Čo si teda?

V.Š.: Hodnotenie turistu:

- z pohľadu manželky – už zasa niekam ideš, kedy sa vrátiš, dávaj si pozor
- z pohľadu kamarátov – kedy prídeš medzi nás a budeš vládať /môcť/ aj niečo vypiť
- z pohľadu frajerky – keď prídeš, určite zas nebudeš môcť /vládať/

z pohľadu mňa – som zasa o 5 rokov starší, “skúsenejší”, stále väčší blázon do diaľkových, minimálne 100 km pochodov alebo zarytejší šliapač kilometrov v našej krásnej prírode. Skúsenejší o ďalší zážitok z Himalájí, organizátor viacdňových zájazdov do hôr v okolitých štátoch /Česko, Poľsko, Rakúsko, Taliansko, Švajčiarsko, Francúzko/ s výstupmi na najvyššie vrcholy pohorí v týchto štátoch, ešte stále som neabsolvoval výstup na Maternhorn /ako srdcová záležitosť/, lenivcom, ktorý si nevie spočítať prejdené kilometre do hodnotenia VOPT, aj keď si vedie celkom slušnú agendu, atď...

MKD : V bežnej tlači sa väčšinou dozvedáme iba fakty o horolezcoch. Kto kam a kedy vyliezol, kto zahynul, komu sa nepodaril uskutočniť výstup, kam sa plánuje ďalší vystúpiť a podobne. Tá atmosféra pri výstupe, pocity, vzťahy, problémiky i problémy sú nám laikom zväčša neznáme. Mohol by si nám o niektorých tvojich výstupoch niečo zaujímavé napísať. Môže to byť aj niečo v štýle, v ktorom sme permanentne informovaní o diaľkových pochodoch na západ od našej krajiny, teda v Čechách. Bolo by zaujímavé vedieť, akým dopravným prostriedkom ste cestovali na výstup, kde ste prestupovali, koľko meškal spoj, koľko psov sa zúčastnilo horolezeckého výstupu, používate aj vy šatňové lístky, čo mali v bufete, kedy ukončila (čas) činnosť horolezecká kontrola a iné “zaujímavé fakty”. Napísali sme, že to môže byť aj v tomto štýle, ale podľa možnosti radšej nie.

V.Š.: Najväčšia a najhektickejšia udalosť za posledných 5 rokov bola príprava a uskutočnenie horolezeckej expedície Annapurna 8091. Tomuto predchádzal uskutočnený trek okolo Annapurny v roku 2007, na ktorom sme pripravovali zázemie pre expedíciu na kopec dovtedy ešte nezlezený žiadnym Slovákom. V roku 2005 nám na zdolanie vrcholu chýbali len nejaké metre, cca 30 – 40 m a chceli sme to dokončiť. Na jar 2008 sme konečne po zvládnutí organizačných a finančných problémov vyrazili smer “Severná stena Annapurny”. Samotná expedícia bola neúspešná, lebo sa nám nepodarilo vystúpiť na vrchol. Zlé počasie, sústavné sneženie a padajúce lavíny nás nepustili ďalej ako do výšky cca 6800 m, kde sme mali postavený II.VT /rozumej druhý výškový tábor/. Pri príprave výstupovej trasy nám lavíny dvakrát úplne zlikvidovali I.VT. Prvýkrát v ňom boli aj traja naši horolezci a dvaja domáci šerpovia, ktorí nám pomáhali stavať I.VT. Našťastie k strate ľudských životov nedošlo, len šerpovia skončili v nemocnici s rôznymi zraneniami. Naši chalani si odniesli nejaké omrzliny a veľkú psychickú traumu. Celú noc prečkali na kopci polonahí, zabalení v kusoch plátna zo stanu, bosí, bez svetla a spojenia. Skonsolidovali sme sa a pokračovali v práci na kopci. Po dobudovaní II.VT a nájdení cesty kadiaľ pokračovať na vrchol, nám ďalšia lavína zlikvidovala I.VT, aj keď sme ho postavili na bezpečnejšie miesto /boli sme o tom presvedčení/. Najhoršie na tom všetkom bolo, že sme prišli o všetok horolezecký materiál a osobné výškové oblečenie. To bol jeden z dôvodov nedobrovoľného ústupu z pod kopca. Ešte sme chceli traja, alpským štýlom dokončiť výstup, ale na to bolo treba pár /tri až štyri/ dní dobrého počasia. Nestalo sa.

MKD: Ja keď som začínal s diaľkovými pochodmi a keď aj na tej najkratšej trase, už len niekoľko kilometrov pred cieľom som bol dosť unavený, tak som sa hecoval predstavou, že musím vydržať, veď už je to len päť kilometrov do cieľa a tam ma čaká orosený pohár s pivom a že potom onedlho, keď prídem domov, sa vymočím v teplej vode (vymočiť nie je presný výraz, to sa robí v susednej miestnosti), možno, že mi žena urobí aj teplý čaj a občas sa aj masáž nájde. A zároveň som si predstavoval, aké podstatne ťažšie to majú horolezci, ktorí v nečase, v mraze, na smrť unavení sa doslova doplazia (nie ako my tzv.diaľkoplazi) do výškového tábora a tam zalezú do stanu, ak ho vôbec nájdu a ak im ho víchor neuniesol a tam sa čaju napijú, len keď si ho sami navaria, o orosenom pohári môžu iba snívať a predstavy o masáži sa rovnajú halucináciám spôsobenými nedostatkom kyslíka. Máte v tých stanoch vôbec dajaké hostesky, aby vám aspoň tie základné služby ponúkli? A ako je to vôbec s vykonávaním základných ľudských potrieb, v tom mraze. Ak zmrzne následkom mrazu, je to niečo nepredstaviteľné. Nesmejte sa, nie je to sranda. Keď Američania v začiatkoch kozmonautiky cvičili a školili budúcich kozmonautov, raz za mesiac ich zobrali do výskumného centra, aby im tam odborníci odpovedali na ich otázky. Vždy im vedeli odpovedať, nikdy ich nezaskočili, veď to boli vynikajúci odborníci. Až raz jeden kozmonaut inšpirovaný vreckami v lietadle pre prípad nevoľnosti sa vedcov spýtal, ako to bude pri takýchto a podobných potrebách. Slávni vedci boli zaskočení a boli nútení tento problém dodatočne riešiť a okrem iného i rekonštruovať skafandre. Ako to tam hore teda býva?

V.Š.: Vykonávanie základných ľudských potrieb je zákon prírody. Je to samozrejme zložité, hlavne pri nízkych teplotách a vysokom vetre. Nemôžeš si kľudne zaliezť do budoára a čakať, kedy to príde a čítať si noviny. Ideš na poslednú chvíľu, než to príde vyšliapeš si v snehu miestečko, potom rýchlo gate dolu a ... zasa rýchlo naspäť. Hygiena vo výškových táboroch pozostáva z vydrhnutia tváre a rúk snehom a hotovo. Až v základnom tábore sa pri slnečnom počasí vykonáva komplexná hygiena, vrátane prania bielizne.

MKD: To nebude otázka, skôr úloha. Chceme obnovovať našu živlom zničenú fonotéku vtipov aj keď to do fono nepôjde, možno že tak do písmotéky vtipov. Prispej dajakými aj ty. Môžu to byť vtipy rôznej kvality, dobré, slušné, sprosté, rôzneho druhu, kameňáky, románske (teda cigánske – menej pravdivé), vtipy o záhorákov i predhorákov, o policajtoch, o blondínkach, tie sa akosi vytrácali, ale teraz už znovu ožívajú zásluhou najmä tej jednej blondínky, vtipy o politikoch. Môžu byť použité aj sprosté slová, veď tie sa používajú aj v parlamente, poslanci sa však nemusia báť, lebo majú imunitu. Ja ti pomôžem dajakými vtipmi tiež.

Tento Vlado poznáš?

Policajt zastaví auto a s úsmevom podáva šoférovi peniaze a takto prekvapenému šoférovovi hovorí:
- Ste desaťtisíci vodič, ktorého sme v tomto roku zastavili a preto vyhrávate 500 Eur. Čo s nimi urobíte?
- Prihlásim sa do autoškoly, - odpovedá mladý šofér.
- Neverte mu, - ozýva sa spolujazdec, - on vždy tak tára, keď má vypité.
Na zadnom sedadle sa prebudí ďalší muž a keď zbadá policajta, vystrašene hovorí:
- Ja som vedel, že na kradnutom aute ďaleko neujdeme.

Poznáš ho? Tak potom tento.

- Jano, poď na dve deci.
- Nemôžem, musím variť.
- A čo máš ženu chorú?
- Nie, hladnú.

Aj ten? Tento teda už určite nepoznáš:

- Za koľko pôjdeš, - pýta sa pán blondínky, ktorá namiesto šliapania turistických chodníčkov, šľape rentabilnejšie a výnosnejšie asfaltové chodníky.
- Za sto eur, - odpovedá slečna.
- To je veľa, dám 50 eur, - odpovedá muž.
Dáma, ktorá na rozdiel od väčšiny Slovákov nie je lacnou pracovnou silou, nesúhlasí. Na druhý deň slečna vidí toho istého pána ako ide okolo so svojou manželkou a posmešne vraví:
- Včera ti bolo ľúto dať 100 eur za peknú blondínku a teraz ideš za 50 s takou špatou.

V.Š.: (Vlado Švancar nám ponúkol nasledujúce vtipy)

- Piješ? Pokiaľ je to otázka, tak nie. Ale ak je to návrh, tak áno.
- Prečo má blondínka o jedno kolečko viac ako kôň? Aby nechlastala z kýbľa, keď umýva schody.
- Čo dostane baník po smrti? Tri dni voľna a šup zasa pod zem.

- Pani susedka, je mi veľmi nepríjemné, že vás ruším v takú neskorú hodinu, ale nepožičali by ste mi valček na cesto?
- Bohužiaľ nie, môj manžel sa tiež ešte nevrátil.

Biblia učí – miluj blížneho svojho. Kamasutra zasa vysvetľuje ako.

- Kto sa ožení, zistí, čo je šťastie. Ale to už je príliš neskoro.

Vojak píše domov z vojenčiny. Dostal som sifilis. Po čase mu otec odpisuje - synu hoci nevieme aká je to hodnosť, ale celá dedina je na teba hrdá.

Prečo si myslíš, že Lojzo je opitý? Pred chvíľou vhodil do poštovej schránky euro, potom sa pozrel na vežové hodiny a povedal ”zasa som tri kilá pribral”.

Pokračovanie v budúcom čísle

otázky pripravil Ivan Nižnan

 

Petrovi
Zostalo len pri sľuboch...

- Zostalo len pri sľube, že sa niekedy pôjdeme aj s manželkami vykúpať a zregenerovať nohy po sezóne do termálnej vody v Horných Salibách.

- Zostalo len pri dohode na Trnavskej stovke 2010 v škole v Brezovej, že PŠPCH 2010 absolvujeme spolu od Doliny do Špačiniec.

- Zostalo len pri sľube, že si opäť po čase dáme spolu orosený STAROPRAMEŇ u Belana pri MIKULKOVOM MOSTE.

- Zostala len spomienka na Petra, ktorý bol často nevyspytateľný a nami obdivovaný, ako všetky problémy v pohode zvládol.

Záhoráci: Jaromír Sasák, Štefan Mihalovič

 

Bolia vás kĺby? Alkohol podľa vedcov pomôže
Alkohol môže pomocť pacientom trpiacim artritídou

Londýn - Alkohol môže telu prospievať nečakaným spôsobom, odhalili lekári. Pravidelné pitie alkoholických nápojov podľa nich zlepšuje zdravotný stav ľudí trpiacich reumatickou artritídou. Zápalové ochorenie, ktoré spôsobuje veľké bolesti kĺbov a postihnutým znemožňuje pohyb.

Vedci na univerzite v britskom Sheffielde dlhodobo sledovali dve skupiny ľudí. Jednu zloženú z ľudí trpiacich artritídou a druhú, ktorá toto ochorenie nemala. Zistili, že ľudia pravidelne a v rozumnej miere pijúci alkohol, majú menší sklon k ochoreniu kĺbov.

"Röntgenové snímky preukázali menšie poškodenie kĺbov, krvné testy ukázali nižšiu hladinu zápalov, prejavili sa u nich menšie bolesti kĺbov, menšie opuchy a postihnutie," cituje BBC reumatológa Jeffa Maxvella, jedného z autorov štúdie.

Členovia lekárskeho tímu ale zároveň priznali, že nevedia presne, akým spôsobom alkohol pomáha proti reumatickej artritíde. A čo je príčinou jeho pozitívnych účinkov.

"Alkohol znižuje aktivitu imunitného systému a to by mohlo ovplyvňovať spôsob, akým sa reumatická artritída vyvíja. Obmedzenie závažnosti symptómov by sa dalo vysvetliť aj protizápalovými a analgetickými účinkami alkoholu," povedal Maxwell.

Podobný pokus už uskutočnila univerzita vo Švédskom Göteborgu. Myšiam najprv vyvolali artritídu. Jednej skupine potom dávali piť vodu, druhej skupine vodu s prímesou etanolu. Myši z druhej skupiny na tom po šiestich týždňoch boli na tom podstatne lepšie.

prevzaté z internetového portálu AKTUALNE.SK, 29.7.2010, Red Zahr

 

Všetko je na r... (Spomienka na Vianoce)

Všetko je na riť. Tieto slová mi blúdia hlavou už dva dni. Ten, čo ich prvýkrát vyriekol, mal asi pravdu. Všetko, čoho som sa pri organizovaní sviatkov dotkol, sa mi pred očami menilo na prach.

Vstal som pred svitaním. Červené číslice na budíku ukazovali päťku. Najvyšší čas vstať, obliecť, zobrať poživňou nabalený plecniak a vyraziť na vychádzku. Neviem, či som vstal ľavou nohou alebo som sa v očakávaní krásnej vychádzky zle vyspal. Celým telom mi prechádzal nepríjemný pocit.

Rozmýšľam, či tie nové skladacie trekové paličky, ktoré som si doprial pod stromček, dnes vôbec vyskúšam. Budík sa postupne preblikal k šestke. Vstávam a idem do kuchyne. Urobím si čaj. Je mi mizerne, som dolámaný, slabý a na dne. Rituál. Agátový med zo Studienky spolu s čajom z Malaciek púšťam do vysušeného hrdla. Pomohlo to, tak ešte poriadny glg slivkového odvaru zo Smoleníc.

Vonku nestačím zatvoriť dvere a už pociťujem tvrdosť chodníka pokrytým zmrznutým srieňom. Výstižnejšie pomenovanie poľadovice v túto chvíľu je tuším iba rozbiriť.

Nič sa nedarilo. Každý druhý krok končí šmykom. Zvyk. Dobre si zanadávam a vytiahnem ťapku slivovice. Už bystrejším zrakom bezmyšlienkovite prejdem po inovaťou pokrytých stromoch a spokojne odchádzam domov.

To však nebolo všetko. Horúčosť, kašeľ a bolesti korienkov vlasov, no najmä vyjadrenie domácej: Zas budeš ležať s nejakou chrípkou v posteli, ako vždy, keď je najviac roboty !, ma odporúčali do postele z ktorej sa mi ráno tak nechcelo.

A tak spokojne s ovládačom na prepínanie TV v ruke slastne pozerám na rozprávky, v ktorých je koniec odlišný ako moja vianočná prechádzka.

“Plná fľaška je stokrát lepšia, ako chrípka v posteli.”

Jožko

 

Vianoce s turistom

Vianoce bývajú u nás veselé. Musím však upozorniť, že môj manžel je veľmi zručný pri leštení turistických topánok a teleskopických paličiek, ale domáce práce mu nejako nejdú od ruky. Asi ich ako nadšený diaľkoplazec po Malých Karpatoch a Liptovských holiach považuje za nedôstojné.

V čase relatívneho turistického voľna pred Vianocami v rámci udržania kondície vianočného kapra chodí kupovať sám, pretože tomu najviac rozumie. Nevadilo mu, že pri kadi s rybami bol terčom vtipkovania – kde má ruksak a ako to, že miesto trénovania na zahájenie turistickej sezóny ide kupovať kapra. Ja som pre istotu kúpila mrazené filé.

Obyčajne sa u nás na Štedrý deň večeria o šiestej. Tento zvyk je ešte z doby, kedy deti boli malé a nemohli sa dočkať darčekov. Pretože mali otca radi a jeho športovú aktivitu chápali ako niečo posvätné, čo k nemu neodmysliteľne patrí.

Šiesta hodina a otca nikde. O siedmej sme už mali starosti, či sa mu niečo nestalo. O pol ôsmej sa vrátil šťastný a my s ním. Kapra nemal, ale krásnu šťuku, ktorú získal za pozvanie suseda rybára, čakateľa na členstvo v miestnom turistickom klube na jarné odomykanie studničiek. Ihneď som sa pustila do jej prípravy a spolu so šalátom sme začali slávnostnú večeru.

Ale ako sa hovorí: Nešťastie nechodí po horách, ale aj po turistoch, v krku mu zostala uviaznutá kostička. Rýchlo volať lekára a tíšiť jeho muky prikladaním studených obkladov na krk.

Domov sa z ambulancie vrátil o tri hodiny. Rozprával tíško, ale my sme dobre rozumeli. “Radšej kúpiť kapra, ako dostať šťuku od človeka, ktorý nevie ako chutí turistický chlebík...”

Janka – manželka turistu Jožka

 

Prečítali sme za vás
Zápisky z kroniky: VÝPRAVA DO PLAVECKÉHO ŠTVRTKU

Karloveských oldskautov, dnešných zrelých sedemdesiatnikov, vari netreba čitateľom Karloveských novín osobitne predstavovať. Veď okrem mnohých iných, uverejnili tiež správu, že len nedávno oslávili 60. výročie svojho vzniku. Sú teda najstarším spolkom v dnešnej mestskej časti Karlova Ves. Rovnako čitateľom nie je neznáma ani ich hudobná skupina, ktorá často svojimi pesničkami spestruje program michalských hodov a rôznych iných spoločenských akcií Karlovešťanov. O ich činnosti pred desiatkami rokov hovorí skautská kronika. Tá dokumentuje, že ako správni skauti veľmi často chodili na ”výpravy” do prírody, blízkeho i vzdialenejšieho okolia, na Devínsku Kobylu, hrad Pajštún, Pezinskú Babu a p.

Ako sa Karloveskí skauti v roku 1950 vybrali hľadať Lábske jazero

V sobotu 19. augusta 1950 sa vybrali objavovať Lábske jazero na Záhorí. Zážitky z tejto výpravy a ako sa zmenila na zaujímavé dobrodružstvo, opísal kronikár Karol Šafarík, skautským menom Dlhé Bidlo, takto:

”Po dlhšom rozhodovaní sme sa odhodlali ísť na výpravu do Plaveckého Štvrtku, kde Libor ”objavil” na mape akúsi kaluž – jazero. Je sobota 15.00 h a u Klepetu – Ferka Egidyho sa schádzajú ”muži”, ktorých láka neznáme jazero viac ako nedeľňajšie kiná alebo prechádzky pri Dunaji. O 15.30 sme už na známej trampskej železničnej zastávke Lamač. Vlak, ako vždy, meškal, a tak sme si oddýchli na lavičkách. Keď konečne dofrčal, napchali sme sa doň a natlačení ako sardinky sme sa viezli až do Devínskeho jazera. Tu sa to trochu uvoľnilo a do Plaveckého Štvrtku sme sa už viezli ako páni. Po vystúpení sme sa na stanici vypytovali na Lábske jazero, ale nikto ho nepoznal. Vybrali sme sa ho teda hľadať. Za dedinou nás zastavila hliadka s tým, že musíme obísť naftové vrtné veže, pretože jedna z nich začala práve soptiť. Okruh, ktorý sme museli absolvovať, nás zaviedol až na majer Olša, potom späť, a tak chodením hore-dole sme prišli k soptiacej veži z druhej strany. Táto si veselo fučala a kamene veľké ako hlava lietali z nej až do stometrovej výšky.”

Namiesto jazera uvideli iné prírodné divadlo

”Veža sa časom naklonila a my sme s otvorenými ústami pozerali na to divadlo. O chvíľu asi 60 m vysoká veža aj s priľahlým dreveným domčekom celkom zmizla v kráteri. Blížil sa večer. Libor preklínal všetky mapy a my Libora. Stmievalo sa a jazero nikde. Trocha nás ukľudnila hudba, ktorú bolo počuť z Jakubova, kde boli práve dožinky. Zrazu nás oslepila velikánska žiara, polárna sa môže schovať. Zistili sme, že to horí ”naša” soptiaca veža. Plyny sa od vysokého tlaku a trenia vznietili. V dedine už zvonili na poplach. Hasiči a sedliaci s lopatami bežali k nám do lesíka, pravdepodobne si mysleli, že ten horí. O chvíľu bolo okolo horiaceho kráteru, ktorý chrlil oheň a oblaky dymu, stovka ľudí z okolitých dedín. My sme sa pre istotu stiahli hlbšie do lesíka a pri svetle horiaceho plynu postavili tábor. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Prvá strážila tábor a druhá si išla pozrieť oheň z blízka. Neskôr sme si úlohy vymenili. Po dvadsiatich minútach chôdze sme boli k ohňu tak blízko, že pre veľkú horúčavu sa už nedalo ísť ďalej. Hasiči bezmocne hľadeli do ohňa, radiac sa ako ho zahasiť: ”Ná povjedzme si do očú jak by sme to zahasili? Vodú, pámbu chráň! Pískem, pámbu chráň! Ekrazitem moji milí!” Druhý hasič lamentoval: ”Jaj ten hic, jaj ten hic a což teprva v pekle.”

Keď nás prírodné divadlo unavilo, vrátili sme sa do tábora a uložili k spánku.

Ráno už horiaci vrt nebol pre nás zaujímavý. Niektorí ešte pospávali, iní hľadali dubáky. Libor, Klepeto a ja sme išli hľadať Lábske jazero, pôvodný cieľ našej výpravy. Po dlhom blúdení lesom sme našli veľkú plantáž rákosia, čo ním pravdepodobne niekedy bola. Teraz nebolo po vode ani stopy. Liborovi sa prilepilo niekoľko nelichotivých mien a išli sme tú radostnú správu oznámiť ostatným do tábora...” (Skrátené.)

Vtedajšie denníky Pravda a Práca o havárii vrtnej veže v Plaveckom Štvrtku svojich čitateľov informovali takto:

Lokálna porucha v ťažbe čs. naftových závodov

(ČTK) - Ministerstvo priemyslu oznamuje, že v sobotu 19. t. m. okolo 16 h eruptoval na jednej z vrtieb Čs. naftových závodov, n. p. v Hodoníne prívodný plyn s takou intenzitou, že spôsobil prepadnutie terénu a zrútenie ťažnej veže. Iskrenným vzniknutím nárazmi kameňov a železných súčiastok vrtného zariadenia došlo k vznieteniu plynov, vychádzajúcich z vytvoreného kráteru a k požiaru, ktorého plamene boli z ďaleka viditeľné. K úrazu neprišiel nikto. Urobili sa všetky opatrenia k likvidovaniu požiaru. Ak nenastanú ďalšie komplikácie, podľa náhľadu odborníkov požiar uhasne za niekoľko dní. Erupcia je lokálneho významu. Na susedných sondách prácu neprerušili.

Matúš Šrámek
prevzaté z mesačníka Karloveské noviny 07/2010

 

Mezinárodní týden turistiky na Valašsku

Toto turistické podujatie tento rok oslávilo malé (veľké) výročie, totiž sa konal už 20. ročník. MTTV sa uskutočnil v termíne 10. – 17.7.2010. Centrom podujatia bolo mesto Vsetín, presnejšie ZŠ Trávniky, kde sídlil organizačný štáb a súčasne tu boli aj ubytovaní turisti v telocvičniach na podlahe vo svojich spacákoch. Iní účastníci mali ubytovanie na lôžkach v ubytovni KAMU a v stredoškolskom internáte.

Priebeh podujatia

Organizátori umožňujú ubytovanie aj z piatka na sobotu. Viacero turistov (ale aj ja) túto možnosť využilo.

Sobota 10.7.2010

Ráno o 7.00 začína registrácia účastníkov MTTV. Na základe prihlášky sa platia poplatky za ubytovanie, účastnícke poplatky, poplatky za autobusové zájazdy, kupujú sa cestovné lístky na vývoz na trasy, vstupenky na záverečnú tancovačku. Bolo možné zakúpiť záznamníky rôznych oblastných a tématických odznakov i permanentných okruhov IVV (Internationaler Volksportverband). K dispozícii boli aj rôzne suveníry (pohľadnice, samolepky, tričká, rôzny propagačný materiál oblasti).

Veľká väčšina turistov využila sobotu na cestovanie zo svojich domovov na MTTV.

V sobotu bol voľný turistický program. Osobne v sobotu som sa bol pozrieť v Olomouci a Kroměříži. Tieto výlety mi poskytli 20 km za slnečného počasia a teploty 31 °C.

Vo večerných hodinách sa vo veľkej sále uskutočnilo zahájenie podujatia. K účastníkom sa prihovorili zástupcovia samospráv a turistických funkcionárov. O kultúrny zážitok sa postaral folklórny súbor Vsacan.

Nedeľa 11.7.2010

“Stratenec s novými výhledy”

Časť účastníkov bola prevezená autobusom zo Vsetína do oblasti Kasárne. Ostatní cestovali vlakom do Velkých Karlovic a následne autobusom.

Organizátori pripravili takéto trasy:

Mali sme slnečné počasie, teplota 32 °C, boli pekné výhľady (na Stratenci je postavená vyhliadková veža), drobné občerstvenie zabezpečili lesné plody.

Pondelok 12.7.2010

“Na hřeben střechy Evropy”

Aj v pondelok bola doprava na trasy podobne organizovaná ako v nedeľu. Časť účastníkov bola prevezená autobusom Vsetín – Bumbálka, ďalší vlakom do Velkých Karlovic a autobusom na Bumbálku.

Boli pripravené tieto možnosti trás:

Pekné slnečné počasie, teplota 33 °C.

Utorok 13.7.2010

“Možno príde i Jánošík”

Pravidelne v rámci MTTV sa uskutočňuje aj autobusový zájazd na územie Slovenska. Tento rok bolo vybraté pohorie Malá Fatra v oblasti Vrátna dolina. Viezli nás tri autobusy.

Bolo možné absolvovať tieto túry:

Pekné slnečné počasie s teplotou 31 °C (popoludní prišla búrka).

Zvláštnosťou bola možnosť si za poplatok prenajať pri chate Vrátna kolobežku a zviesť sa dole do Terchovej. Jazdci si museli nasadiť cyklistické prilby.

Streda 14.7.2010

“S TGM a Franz Josefom I. Valašskomeziříčskem”

Pre tento deň organizátori pripravili takéto trasy:

Bolo slnečné počasie s teplotou 33 °C, pekné výhľady.

Štvrtok 15.7.2010

“Po stopách Velké Moravy – za dary Jižní Moravy”

Pretože tento MTTV oslavoval svoju dvadsaťročnicu, organizátori pripravili autobusový zájazd. Autobusom účastníkov dopravili do archeologického skanzenu Modrá a následne bola trasa: Modrá – Velehrad – Nový Dvor – Pod Břesteckou skálou – Buchlov – Buchlovice 10 km.

Po absolvovaní pochodu nasledoval odjazd autobusmi do obce Polešovice, kde nasledovala návšteva vinných sklípků. Osobne som sa zájazdu nezúčastnil, ale cestoval do uvedenej oblasti vlakmi. Moja vlastná trasa bola Kunovice – Uherské Hradiště – Staré Město u Uherského Hradiště – Modrá – Velehrad – Buchlovice – Staré Město u Uherského Hradiště. Moja trasa merala 27 km.

Počasie slnečné a teplota 33 °C. “Sklípnici” mali problémy (pri východe von).

Piatok 16.7.2010

“Nová tvár Vartovny”

Tento deň boli posledné oficiálne trasy takéto:

Pekné teplé slnečné počasie s teplotou 33 °C.

Vo večerných hodinách sa v malej sále kultúrneho domu uskutočnilo ukončenie MTTV spojené s tanečnou zábavou.

20. ročníka MTTV sa zúčastnilo:

Česko CZ 284
Holandsko NL 1
Nemecko D 2
Poľsko PL 2
Slovensko SK 32
Spolu 321

Rôzne

najmladší: 4 roky
najstarší: 84 rokov
najvzdialenejší: Holandsko
Zvláštna cena pre 10 ročného účastníka (absolvoval najviac km)
Najpočetnejšia skupina: Sokolov

Sobota 17.7.2010

Možnosť individuálnej turistiky, ale väčšina účastníkov cestovala do svojich domovov.

Slovenský turistický nezmar Alexander Haas pokračoval so svojou kamarátkou na hrebeňovku v Nízkych Tatrách.

Bratislava, 30.7.2010, Jozef Karovič

 

Perličky z turistických akcií

Na Štrbskom Plese

Bolo to niekedy v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy sme s kamarátom Igorom z odboru turistiky TJ IAMES Bratislava (obaja sme boli zároveň členmi horolezeckého oddielu tej istej TJ) a kamarátom a zároveň kolegom Jožom, ktorý bol organizovaný v horolezeckom oddieli Slávie SVŠT, zvykli chodievať do Vysokých Tatier na víkendové výpady. To znamenalo v piatok nočným rýchlikom tam a v nedeľu tak isto nočným rýchlikom naspäť do Bratislavy. A medzitým, ak počasie prialo, sme urobili dve, aj vtedy, z pohľadu nás ešte mladíkov, o dnešnom pohľade zrelých päťdesiatnikov ani nehovoriac, hodnotné celodenné túry, najmä hrebeňovky, po neznačkovaných trasách, zväčša II. až III. stupňa obtiažnosti. Bol to náš veľký koníček, azda aj preto, lebo o výletoch do Álp sme v tých časoch mohli len snívať čítajúc niektoré knihy známych legiend alpského horolezectva, ktoré, napriek vtedy panujúcim pomerom, občas aj u nás vydávali. Títo velikáni nám niekedy vo svojich dielach, okrem extrémnych výstupov, priblížili aj také horolezecké cesty, na ktoré by sme si tiež trúfli (a úspešne, čo sa napokon po vyše štvrťstoročí na to potvrdilo). Vďaka horolezeckým preukazom, a v tom čase ešte absentujúcej súčasnej nevôli “kompetentných” brániť rekreačným lezcom podnikať vo Vysokých Tatrách (“tu môžete liezť len obtiažnosť IV a vyššie”) sme takto navštívili naše veľhory trebárs aj osemkrát za rok, čím sa naša zbierka “dobytých” tatranských končiarov utešene rozrastala. Keďže sme často podnikali v oblasti Štrbského Plesa, vítanou pre nás bola možnosť lacného ubytovania pod strechou miestneho poschodového parkoviska, kde, čuduj sa svete, v noci neparkovalo takmer žiadne auto. Z túry sme sa obvykle vracali neskoro večer, takže ani nehrozilo, že by nás tam niekto vyrušoval, bdelých príslušníkov VB nevynímajúc. Napokon, nerobili sme tam nič zlého, nezostali po nás odpadky žiadneho druhu a v nedeľu zavčas ráno sme sa spakovali a podobne ako v sobotu ráno po príchode z Bratislavy, odniesli svoje veľké batohy do úschovne na železničnej stanici, aby sme so svojimi narvanými plátenými kletrákmi (stáli tuším 115 až 125 Kčs, predtým ešte menej) vyrazili na túru. Obvykle sme sa “predbalili” už na parkovisku, aby sme potom na stanici nestrácali drahocenný čas. Tu však nastal menší “problém”. Skôr, než sme odovzdali batohy, obvykle sa ohlásila zvyčajná ranná potreba, zväčša druhého druhu. Lenže toalety boli zamknuté a na dverách visel ošumelý oznam, že kľúče sú k dispozícii v úschovni, čo pre nás bolo napokon dosť užitočné, lebo práve tam sme chceli ponechať svoju objemnejšiu batožinu. Pristúpil som k okienku a vypýtal si kľúče od toaliet. Na môj veľký úžas sa ma staršia pani opýtala “A čo tam budete robiť?”. Na chvíľu som onemel a potom som sa zmohol na protiotázku “A čo sa tam robí?”. Dodnes som rád, že som jej priamočiaro neodpovedal “Srať”. Aspoň som si zachoval správny imidž. Napokon vysvitlo, že si tam horolezci zvyknú umývať ešusy, čo im zapcháva odtok z umývadla. I keď ma vtedy táto príhoda doslova šokovala, dodnes na ňu spomínam ako na jednu z najmilších a najzábavnejších, akú som kedy v horách zažil. Kľúče som, samozrejme, dostal, i keď doteraz neviem, či moja činnosť nebola predmetom investigatívy dotyčnej, určite veľmi zodpovednej, zamestnankyne. O to veselšie sme sa mohli vybrať za svojím denným cieľom.

Na Popradskom plese

V tej istej dobe, v ktorej sa odohrala predchádzajúca príhoda, organizovala základná organizácia SZM (pre tých, ktorí nevedia čo to bolo, dopĺňam Socialistického zväzu mládeže) pri našom vedeckovýskumnom ústave každý rok, obvykle na jeseň, zájazd do Vysokých Tatier. Táto akcia sa vždy uskutočňovala s finančnou podporou základnej organizácie ROH (pre tých, ktorí nevedia čo to bolo, dopĺňam Revolučného odborového hnutia). Zvyčajne sme išli vo štvrtok popoludní z Bratislavy, aby sme sa do večera stihli ubytovať a potúžiť pred nadchádzajúcou túrou. Už si presne nepamätám, kde sme vtedy boli ubytovaní, ale predpokladám, že v nemenovanom hoteli na Popradskom plese, i keď sme často bývali v Tatranskej Štrbe, či v Starej Lesnej, kde sme boli pravidelnými hosťami. Vychádzam z toho, že by sme sa sotva bývali navečerali na danom mieste, ak by nás ešte čakal nočný presun na iné miesto. Bol by som nerád, keby táto príhoda bola nejakým spôsobom spájaná so súčasným ubytovacím a občerstvovacím zariadením, ale vtedy sa naozaj stala. Verím, že svojím charakterom patrí v dnešnej dobe k ojedinelým, ak nie k nemožným situáciám. Keďže cestovné a ubytovanie hradilo ROH, dovolili sme si pri stravovaní trochu “hýriť”. To znamená, že sme si na večeru, okrem hlavného chodu, objednali aj polievku. Dnes sa vás každý opýta, či si k nej želáte pečivo alebo chlieb, vtedy to však neplatilo. Keďže nám nič neponúkli, tak sme sa opovážili vypýtať si k polievke chlieb. A aká bola reakcia čašníka? “Vy sa nadlábnete chlebom a nebudete druhé!”. Nielen dnes, ale aj krátko nato sme sa na tom výborne zabávali. Ale vtedy nám to pripadalo naozaj prazvláštne, i keď zďaleka ešte neplatilo (a žiaľ, často ani teraz neplatí) “Náš zákazník, náš pán”. Už som na tej chate dávno nebol. Verím však, že časy sa tam tiež zmenili.

Peter Obdržálek

 

Kultúrno poznávacia činnosť (KPČ) - ČACHTICE, 3. časť
Obec Čachtice

Obec Čachtice vznikla pod hradom Čachtice. Existencia obce je písomne doložená v roku 1263, mestské výsady obec dostala v roku 1392. Leží na styku považského výbežku Podunajskej nížiny a Malých Karpát. V chotári obce sa nachádza Čachtický kras s jaskyňami a ponornými vyvieračkami, Čachtická lesostep. Čachtický hradný vrch je ako lokalita teplomilných spoločenstiev na vápencovom podklade štátnou prírodnou rezerváciou. Hrad postavili v polovine 13. storočia ako vojenskú pevnosť, ktorá mala zabrániť prechodu vojsk z Moravy. V roku 1273 ho napadol a ťažko poškodil český kráľ Přemysl Otakar II. Od 14. storočia hrad často menil majiteľov. Hrad si získal povesť najmä sadistickými výčinmi Alžbety Báthoryčky, ktorá bola v roku 1611 odsúdená za vraždy viac ako 600 dievčat na doživotie. Väzením jej bol vlastný hrad a po štyroch rokoch väznenia zomiera prirodzenou smrťou. Vojská Františka Rákócziho dobyli hrad a podpálili v roku 1708. Zakrátko po oprave opäť vyhorel a odvtedy pustol až sa premenil v zrúcaninu. Zachovali sa múry palácov a opevnení pochádzajúce z pôvodného hradu.

Obyvatelia obce sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom a remeslami. V obci bolo značný počet remeselníckych dielni. Boli to prevažne súkennícke a hrnčiarske dielne. Na tunajšej fare sa v roku 1847 konalo zhromaždenie Tatrína, na ktorom sa rozhodlo o prijatí stredoslovenského nárečia za spisovný jazyk a tak trnafčina zostala len obyčajným nárečím. Z novších prameňov sa dozvedáme, že už o rok neskôr v revolučných rokoch 1848 – 49 používali Hurbanoví povstalci ako vojenský povelový jazyk stredoslovenčinu.

Z archeologického pohľadu sú Čachtice zaujímavé náleziskom sídliska z neolitu, sídliska a pohrebiska z doby bronzovej, urnový hrob z doby rímskej a i.

Z novšej histórie sa dozvedáme, že v Čachticiach mala živnú pôdu i kultúra a umenie. Predovšetkým boli to divadelný amatérsky súbor, z ktorého potom neskoršie našli niektoré mladé a talentované herečky uplatnenie aj vo filme. Predovšetkým vo filme bratislavských insitných filmárov, ktorý nakrúcali v Čachticiach film o čachtickej Bielej pani. Záujem o účinkovanie vo filme bol obrovský, a tak hraniachtiví dedinčania šumných filmárov hostili a flámovali s nimi po nociach, len aby získali aspoň malú úlohu v komparze. Pred objektívom kamery sa producírovali takmer všetci – od obyčajných ľudí až po miestnych potentátov. Povráva sa dokonca, že niektoré filmovaniachtivé čachtičanky sa neváhali predviesť aj v “Evinom ruchu”. Takéto “naked” scény sa tu objavili ešte pred príchodom novej talianskej alebo českej filmovej vlny. Dievčatá, možno že dovtedy ešte panny, sa predvádzali nielen pred kamerou, ale najmä mimo nej . Filmové scény bolo treba dobre nacvičiť v súkromí, veď filmový materiál je drahý. Nakoniec to bolo aj tak jedno, či pred kamerou alebo mimo nej, vysvitlo, že v kamerách aj tak nebol film. Nakoniec nahé dievky v Čachticiach nebolo nič nové. Dávno pred týmto nakrúcaním sa nahé dievčatá producírovali nahé na hrade. S tým rozdielom, hradné dievčatá to robili po donútení a mučení Alžbetou, na rozdiel od filmových herečiek, ktoré to robili dobrovoľne, veľmi dobrovoľne. Nakoniec to majú v krvi po svojich prapra predkoch. Vie sa, že v 17. storočí sa tu usadili habáni, ktorých meno je odvodené od slova háby, habit. Hoci boli zručnými remeselníkmi, súkenníkmi, na svoje vlastné háby si veľmi nepotrpeli. Tak ako sa na Slovensku hovorilo, že šustrové deti chodia bosé, o habánoch sa hovorilo, že súkenníkove dievky chodia holé. A preto turisti diaľkoplazi, keď budete v noci prechádzať cez Čachtice a budete absolvovať posledné kilometre Lazovej stovky, nech vás do posledných kilometrov povzbudí povedomie, teoretická nádej, že tu možno stretnete filmuchtivú čachtičanku.

Ivan Nižnan

 

Turistické Kocúrkovo
Príloha číslo 4/2010

Humoristicko, satirická príloha turistického mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz vydávaná za prispenia a z príspevkov všetkých vtipných, humorných, optimistických, žartovných, srandovných a veselých turistických pešiakov.

Človeku sa tiež lepšie komunikuje a žije v spoločnosti optimistických a
vtipných ľudí, než v spoločnosti pesimistov bez zmyslu pre humor.

Nešťastný pacient sa pýta lekára:
- Pán doktor je to vážne? Čo mi vlastne je?
- To vám teraz neviem s určitosťou povedať. To ukáže až pitva.

Aký je rozdiel medzi mužskými a ženskými nohami ? Žiadny. Rozdiel je len medzi nohami.

Škótsky manželský pár navštívi detského lekára s prosbou, aby prehliadol dieťa.
Po prehliadke lekár konštatuje, že dieťa je úplne zdravé.
- A prečo ste ho dali vyšetriť, - pýta sa lekár.
- Viete pán doktor, chceme mu kúpiť detský kočík a chceli sme vedieť, či sa to oplatí.

Peniaze sú zlo. Áno, ale každé zlo je na niečo dobré.

Škótsky manželský pár prišiel splatiť poslednú splátku za pôžičku na detský kočík.
Tak, ako sa má váš malý.
Veľmi dobre. Práve ukončil štúdium medicíny.

- Som veľmi poverčivý a napriek tomu si neverím, že trinásty plat je nešťastný.

Dvaja kamaráti.
- Keby som zomrel dal by si peniaze na veniec pre mňa?
- Samozrejme. Čo si o mne myslíš.
- Tak mi ich daj teraz na pivo a potom nemusíš už nič dať.

Dežo príde do neba a strašne sa smeje.
- Prečo sa smeješ,- pýta sa Deža sv. Peter.
- Ale prečo by som sa nesmial. Ja už som hodinu v nebi a tam dolu ma lekári ešte stále operujú.

Na kádrovom oddelení sv. Petra je vypočúvaný už nedýchajúci občan:
- Kde ste sa narodili?
- V Rakúsko – Uhorsku.
- Kde ste žili?
- V Maďarsku.
- Kde ste mal svadbu?
- V Československu.
- Kde ste zomreli?
- V Sovietskom zväze.
- Robiť rozbroje v nebi od takýchto svetoobčanov si nedáme...
- Ale veď ja som po svete nechodil. Ja som celý život prežil iba v Užhorode.

PRAVDA VÍŤAZI !
Áno. Ale ktorá a kedy.

Ideálny pár je, keď on má postavenie, ona postavu.

Zamilovaní chlapci strácajú chuť do jedla. Najmä však vtedy, keď chodia s dievčaťom, ktoré má stále chuť.

Škót potreboval lekárske ošetrenie. Dozvedel sa, že istý lekár berie za druhú a ďalšie návštevy menší honorár. Náš Škót neváhal, pobral sa k nemu a vchádzajúc do ordinácie už vo dverách hovorí:
- Pán doktor, už som tu znova.

Vtip je ako schôdza, čím kratší, tým lepší. V erotike je to naopak.

Pred operáciou budí sestrička pacienta:
- Zobuďte sa ! Chceme vás uspať.

Vystríhajte sa orálneho sexu s ukecanou ženou !

Je trinástka nešťastné číslo?
Známy G. B. Shaw na otázku či svadba uzatvorená v piatok trinásteho prináša nešťastie odpovedá, že samozrejme, prečo by svadba uzatvorená v piatok mala byť výnimkou. Prečo sa potom čudujeme niektorým nezamestnaným, že nechcú pracovať v tom mesiaci, ktorý má aj trinásteho.

Robota je matkou života.
Tunelovanie živiteľkou.

K psychiatrovi prišiel mladý muž Janko Mokrý.
- Som Napoleon Bonaparte.
- Sadnite si jeho cisárska výsosť, - osloví pacienta lekár. – Máte nejaké ťažkosti?
- Ja nie, ale manželka.
- Cisárovna Jozefína?
- Áno. Som už celý zúfalý z jej zdravotného stavu. Ona sa vám chudera nepredstavuje ako Jozefína, ale ako Jana Mokrá.

Ženy si dávajú zväčšovať prsia,
muži penis, ale ešte som nepočul,
že by si niekto dal zväčšovať rozum.

Do obchodu pribehne udychčaný muž a pýta si fľašu alkoholu.
- Akého druhu, akej značky. Rum, borovička, slivovica, gin, - pýta sa predavač.
- To neviem, ale takú, akú ste mi predali minule. Po jej vypití vyzerala moja žena ako Gina Lolobrigida.
- Tak to iste bol gin, - a podáva mu fľašu umu.

Výrokom mnohých našich politikov možno tak veriť, ako správam rádia Jerevan, že v súťaži v hode tomahawkom a krotení mustangov zvíťazili biele tváre a Indiáni sa museli uspokojiť len s prvenstvom v písaní na stroji a práci na počítači.

Nedeľná idyla. Otecko umýva riad, malý Janko ho utiera a mamička číta na gauči časopis.
Malý Janko utešuje otecka:
- Toto nič nie je, to sa dá vydržať. Môžeme byť ešte radi, lebo existujú krajiny, kde jeden muž má niekoľko manželiek.

Dvaja pacienti psychiatrie sa dohodli, že v noci utečú z liečebne. Vyhútali plán, že v noci napadnú vrátnika, omráčia ho, zoberú mu kľúče, otvoria si bránu a utečú. Tak sa aj stalo v noci sa prikradnú ku vrátnici a zistia, že vrátnik nie je na vrátnici a brána je otvorená dokorán. Chvíľku čakajú a potom sa smutní vracajú naspäť, ľutujúc, že ich krásny plán sa nevydaril.

Aj Jánošík bol za sociálnu spravodlivosť. Bohatým bral a chudobným rozdával. Neuvedomil si, že svojou činnosťou sa pripravuje o svoje povolanie. Ak by nebolo chudobných, bohatým by mohol brať, ale rozdávať nebolo by komu.

Súťažiaci rybári v slovnom chytaní rýb sa prekonávajú. Jeden tvrdí, že chytil takú veľkú rybu, že ani tak rozpažiť nevie. Vyhral však rybár, ktorý tvrdil, že keď chytenú rybu vytiahol z vody, jazero kleslo o päť centimetrov

Zásadne si požičiavaj peniaze od triezveho a vracaj opitému (vidí ich dvojmo).

To sú služby.
V americkom luxusnom hoteli je na každej izbe biblia a na stolíku tento oznam:
Ak ti je smutno a otupne, prečítaj si žalm 32 a 44. Ak aj potom budeš naďalej smutný, vytoč číslo 3244 a Žužu ťa rozveselí.

Jeho zásluhy boli veľké. Boli by ešte väčšie, keby ani prstom nepohol.

Ak hovoríme, že je to ľudské, zväčša obhajujeme nejakú ľudskú slabosť.

- Slečna, len na vás záleží, či ma urobíte šťastným na celý život, - vraví on.
- A na vás záleží, či budem spokojná aspoň dnes,- odpovedá ona.

Topiaci sa aj slamky chytá.
Slobodný aj slamenej vdovy.

Neodkladaj prácu na zajtra.
Prácu, ktorú máš urobiť dnes, odlož na zajtra, možno už nebude potrebná.

Anekdoty o slávnych

Maliar Paul Cézanne raz nocoval v istom parížskom hoteli. Veľmi sa mu páčil apartmán a na pripomienku chyžnej, že nocľah stojí tridsať frankov, odpovedal:
- Ó, to s radosťou zaplatím !
- Pardón pane, s radosťou je to sto frankov.

Prílohu pripravil a vtipy nechal vymyslieť Ivan Nižnan

 

KALENDÁR

január 2011 - Malé Karpaty a okolie:

1.1.2011 NOVOROČNÉ STRETNUTIE POD ROZHĽADŇOU VEĽKÁ HOMOĽA
(sobota) Modranský turistický spolok

Trasa: pešo - individuálna
Privítanie Nového roka pod rozhľadňou na Veľkej Homoli o 13.00 h
Informácie: Ing. Anna Kováčová, Bratislavská ul. 11, 900 01 Modra,
tel.: 0908-955 467, e-mail: mts.modra[zavináč]gmail.com

8.1.2011 ZIMNÁ 35-KA 30. ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava

Trasa: 35 km/900 m, 20 km/600 m
35 km: Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Biely Kríž - Vypálenisko - Rača
20 km: Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Tri kamenné kopce - Limbach
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Ing. Kurt Holm, Horná 3, 831 52 Bratislava, tel.: 0911-741 118
e-mail: kurt1943.holm[zavináč]gmail.com

6.1.2011 TROJKRÁĽOVÝ POCHOD 16. ročník
(štvrtok) KST Holíč

Trasa: 6 km
Štart: Dom turistiky, Kátlovská 33, Holíč o 13:30 h
Vedúci: Ján Hránek, D. Rapanta 7, Holíč, tel. 034-668 5332, 0902-816 566

15.1.2011 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 36. ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

Trasa: 25 km/600 m
Nová Lehota - Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Nová Lehota
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.00 h
Vedúci: Ing. Miroslav Herchl, tel.: 033-7742 404,
e-mail: miroslav.herchl[zavináč]gmail.com

15.1.2011 NEDRKOTAJ ZUBAMI, ALE PREBERAJ NOHAMI 28. ročník
(sobota) Vlado Javorský a kamaráti, Bratislava

Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel. st., 7.00 - 8.00 h
Cieľ: Bratislava-Rača, Račianska viecha pri tržnici
Iné: štartovné nevyberáme, ubytovanie neposkytujeme
Organizátori: Vlado Javorský, Tbiliská 29, 831 06 Bratislava
Ing. Zuzana Javorská, Tbiliská 29, 831 06 Bratislava

22.1.2011 LYŽIARSKY PRECHOD MALÝCH KARPÁT
(sobota) KST Limba turist

Trasa: 30 km: Zochova chata - Čermák - sedlo Javorina (obchvatom Skalnatej a Čertovho kopca) - Baba - Biely kríž - Rača
20 km: Zochova chata - Čermák - sedlo Javorina - Baba - Limbach
Štart: Bratislava, AS Mlynské Nivy, 8.35 h, nástupište 43
Cieľ: Bratislava-Rača, Limbach
Vedúci: Igor Bazovský, Mánesovo nám. 1, 851 01 Bratislava, tel.: 0908-109 671

29.1.2011 TRIGONÁLA 18. ročník
(sobota) TK Štart Bratislava

Trasa: pešo: 40, 30 km
40 km: Bratislava hl.st. - Slavín - Mlynská dolina - Lafranconi - Wolfsthal - Königswarte - Kittsee - Pama - Deutsch Jahrndorf - Rajka - Čunovo
30 km: Kopčany - Kittsee - Pama - Deutsch Jahrndorf - Rajka - Čunovo
Štart: 40 km: Bratislava, hl.st., pod schodami Žabotova ul., 6.30 - 7.00 h
30 km: Petržalka, Kopčany, konečná MHD č.80, 8.30 - 9.00 h
Cieľ: Čunovo - reštaurácia “Furmanka”, do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava, tel.: 0903-957 542

29.1.2011 ZIMNÝ VÝSTUP NA KLENOVÚ 4. ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

Trasa: pešo, bežky
Štart z ľubovoľného miesta, stretnutie na Klenovej pri poľovníckom posede na červenej značke medzi 11.30 a 12.30 h. POZOR: Z Lopašova je vyznačená nová oficiálna červená značka cez Klenovú na Brezovú-Dvoly (pozri
www.turistickamapa.sk)
Vedúci: Ivan Šimna, tel.: 0948-033 972
Pašek, tel.: 0904-832 677
Laco Hornák, tel.: 0903-405 974
e-mail: ivan.simna[zavináč]gmail.com, internet:
turista.szm.sk


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Ivan Nižnan, Pavol Šoula, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.