Stránka pre knihomilov
Recenzie
Achebe, Chinua - Svět se rozpadá
(BB art, 2003, preklad Vladimír Klíma, 168 strán)
Okonkwo sa rešpektovaním tradície, odvahou a hlavne tvrdou prácou stal jedným z najváženejších mužov v dedine. Hoci mu spôsobili nemálo starostí a zabrzdili jeho postup na spoločenskom rebríčku, vždy nekompromisne presadzoval dodržiavanie tradícií a náboženských rituálov. Lenže časy sa menia, prišli bieli muži a priniesli svojho Boha, svoje pravidlá a svoju silu, ktorou ich presadzujú.
Nigérijský spisovateľ Chinua Achebe neohuruje farbistými legendami (ale zopár ich nájdete), darmo by ste čakali africkú podobu magického realizmu a neponúka ani monumentálnu a spletitú rodinnú ságu, na „obyčajnom“ príbehu jedného ľudského života približuje tradičný svet afrického vidieka, pozitíva rodinných a dedinských vazieb pri ťažkostiach, ale aj tvrdé opatrenia, aby si ľudia nepohnevali (udobrili) bohov. Práve „všednosť“ je najvýraznejším a najsilnejším rysom knihy. Bez mihnutia oka je možné človeka vyhnať z dediny a zrovnať so zemou jeho obydlie, s úplnou samozrejmosťou ho obetovať, ale bez súhlasu a povolenia duchov nie je možné zabiť ho a poškvrniť tak krvou zem, to by bohov rozhnevalo. Nie, nie je to idylický svet (z pohľadu našej kultúry) s bezchybnými pravidlami (neraz kruté tradičné rituály, nerovné postavenie mužov a žien a pod.), ale príchod kresťanov a šírenie viery pôsobí ako vpád votrelcov do prirodzeného behu sveta, a svojou netolerantnosťou a expanzívnosťou narušuje pokoj a spôsobuje chaos.
Viacerí autori napísali na podobnú tému z umeleckého hľadiska hodnotnejšie diela (opäť ale musím zdôrazniť, že z pohľadu Európana), ale román Svět se rozpadá z roku 1958, zaradený medzi sto najlepších kníh všetkých čias, stále zaujme svojím svedectvom a čistotou posolstva: Náš svet ste nenávratne zničili.
Ajar, Émile - Život před sebou
(Odeon, 1993, preklad Vladimír Saudek, 166 strán)
Začnu asi tím, ze jsme bydleli v šestém patře bez výtahu, a pro paní Růženku, která na celou tu váhu, co s sebou vláčela, měla jen dvě nohy, všechny starosti a trápení všedního života namouduši pramenili právě z toho. Připomínala nám to vždycky, když si nestěžovala na něco jiného, jelikož byla navíc Židovka. Zdraví jí taky nesloužilo a já vám říkám rovnou na začátku, že tahle ženská si výtah zasloužila.
Když se vrátila z Německa, ještě několik let chodila za obživou, ale po padesátce začala tloustnout a neměla už ten pravý sexepíl. Věděla, že ženské, co choděj za obživou, maj spoustu potíží, když si chtěj nechat své dítě, a tak dostala nápad otevřít si nerodinný domov pro děti, které se narodili šejdrem.
Nikdy jsem nepochopil, proč není registrovaným kurvám dovoleno vychovávat děti, když všem ostatním jo.
Zapomněl jsem vám říct, že paní Růženka měla pod postelí schovaný portrét pana Hitlera, a když byla hrozně nešťastná a nevěděla, na kterého svatého se ještě obrátit, vytáhla si tenhle portrét, prohlížela si ho a hned jí bylo líp, alespoň jedna starost odpadla.
Príbeh moslimského chlapca Moma, ktorého vychováva bývalá prostitútka Růženka, sa každému musí zo začiatku javiť ako nesmierne zabavný a vtipný. Momo totiž pri rozprávaní o svojom detstve používa výrazy, ktoré keď vyslovia detské ústa, vyvolávajú na tvári dospelého okolia úsmev (prípadne pohoršenie). Úplne prirodzene hovorí o potrate, zarábaní si dierou, pasákoch. Navyše ich nevedomky používa nesprávne alebo v nevhodných súvislostiach a jeho slová tak dostávajú úplne iný význam. Po istom čase sa však prestane usmievať aj ten najväčší milovník čierneho humoru a ovládne ho smútok (citlivejšie povahy dojatie) nad zúfalou ľudskosťou. A hoci istú nádej a optimizmus prináša vzťah starnúcej pani Růženky a Moma, ktorý sa ukáže ako oveľa hlbší, než sa zdal na začiatku, pocit bezmocnosti a skepsy je silnejší.
Allendeová, Isabel - Dom duchov
(Tatran, 1988, preklad Nelida Noskovičová, 408 strán)
Hovoríte, že ste už videli film a nemusíte čítať knihu? Ja som ho videl dvakrát a knihu som čítal až potom. A čítal som ju s veľkým pôžitkom. Predovšetkým prvá kapitola je majstrovskou ukážkou magického realizmu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Márquez. Román však má skvelé tempo až po poslednú vetu a číta sa veľmi dobre.
Niekto by mohol autorku obviniť zo zaujatosti voči Pinochetovmu režimu, keďže je v príbuzenskom vzťahu s prezidentom Allendem, ale pri takejto téme je nemožné byť nezaujatý.
V roku 2000 vydalo Dom duchov vydavateľstvo Slovart.
V roku 2002 vydalo román vydavateľstvo BB art.