Stránka pre knihomilov

Carey, Peter - Oskar a Lucinda

(Fraktály Publishers, 2003, preklad Jan Slíva, 496 strán)

Na začiatku rodinnej kroniky bol puding s hrozienkami. Nebyť pudingu, ktorý slúžka pripravila napriek zákazu, Oskar Hopkins by nikdy nezačal pochybovať o správnosti otcovej viery, nezačal by hazardovať, nič by ho neprinútilo nastúpiť na palubu lode a preplaviť sa do Austrálie. Nebyť plavby do Austrálie, nestretol by Lucindu Leprastrierovú, nebola by žiadna bláznivá stávka, nebol by ani kostol v Bellingene, ale na začiatku bol vianočný puding a nekompromisné náboženské zanietenie dôstojného pána Theophila Hopkinsa.

Svou skromnou kongregaci zemědělských dělníků, doškařů, hajných, uhlířů a rybářů, všech těch svědomitých lidí, kteří, uměli-li vůbec číst, tak jedině pomalu a s prstem na každém slově, dokázal tak hluboce přesvědčit, že Vánoce jsou nejen pohanským, ale ještě k tomu i papeženeckým svátkem, že se na Boží hod rozešli po cestách a polích jako v kterýkoliv jiný den. Jejich baptističtí sousedé se jim posmívali. Jejich baptističtí sousedé se budou smažit v pekle.

Ani hrozba nevôle a pohotová reakcia Theophila Hopkinsa nezabránili, aby Oskar neokúsil aspoň jeden hlt vianočného pudingu, a v jeho chuti veru nebolo nič diabolské, ako tvrdil otec. Z lahodnej chuti sa zrodili pochybnosti – ak sa mýlil v prípade pudingu, mohol sa mýliť aj vo svojej viere. Oskar svoju neistotu zveruje do rúk náhody a prvýkrát hazarduje v mene Božom. Hoci sa Oskarov otec mýlil, synovi vštepil absolútnu vieru v Boha, ktorý riadi tento svet, a teda aj náhody sú jeho dielom, a ukáže mu správnu cestu, nech je akokoľvek nedôveryhodná.

Nikdo nemohl považovat jeho důstojnost Strattona za vhodného průvodce na trnité cestě ke spasení. Nedokázal ani oškubat drůbež, aniž by z ní zároveň neserval maso.

Pán Stratton ledva uživí sám seba s manželkou, peňazí nazvyš nemá, otcovská láska je slabšia ako viera a Theophilus odmieta podporovať syna v jeho omyle, a tak Oskar financuje štúdium teológie stávkami na dostihoch, samozrejme, s Božou pomocou a nezištne.

Elizabeth Leprastrierová sa odmietla podriadiť diktátu druhej polovice 19. storočia a v rovnakom duchu vychovávala aj dcéru Lucindu. Po smrti oboch rodičov sa Lucinda v osemnástich rokoch dostáva k nemalému dedičstvu a časť kapitálu sa rozhodne investovať do sklárne. Napriek ekonomickému zázemiu sa ocitá na okraji vyššej spoločnosti – ženy v nohaviciach vzbudzujú pohoršenie, hazardné hry, ktoré predsa dámy nehrajú, jej dôstojnosti nepridávajú, ani rozhodným a sebaistým vystupovaním si slobodná Lucinda nedokáže získať rešpekt vlastných zamestnancov. Kúpa nového zariadenia do sklárne je vhodnou zámienkou na cestu do Anglicka, kde si hodlá nájsť manžela. Späť sa vracia len so zariadením na výrobu tabuľového skla, bez manžela, na palube lode však stretáva čudáckeho Oskara, ktorého cirkev vyslala na jeho nové pôsobisko – do Austrálie. Zoznámia ich karty, spojí pri všetkej rozdielnosti podobný osud ľudí, ktorých spoločnosť odmieta akceptovať. Vášeň pre hazard prevráti ich životy naruby a nevypovedané city doženú k hre o všetko.

Peter Carey zostavil svoje vrcholné dielo zo stojedenástich epizód. Každá kapitola je uceleným krátkym príbehom a obstojí ako poviedka (hoci pointa je niekedy len tak, mimochodom, nadhodená až v niektorej z nasledujúcich kapitol) a zároveň posúva vpred lineárny dej, až na občasné poznámky pravnuka Oskara Hopkinsa – rozprávača rodinného príbehu.

Román Oskar a Lucinda je príliš bohatý, aby sa dal jednoznačne uchopiť, je románom milostným, je príbehom o zhubnej hráčskej závislosti, príbehom o viere a fanatizme, kritikou koloniálnej politiky, kritikou doby, ktorej vládla krinolína, a obhajobou nepoddajných žien, je príbehom o vášni a nadšení, o ľudskej zbabelosti a malosti, je všetkým zároveň, s jemným humorom a ironickým nadhľadom.

Za Oskara a Lucindu získal Peter Carey v roku 1988 Booker Prize prvýkrát, druhú za Pravdivý príbeh Neda Kellyho a jeho bandy v roku 2001. Dúfajme, že vydavatelia siahnu aj po ďalších románoch tohto vynikajúceho spisovateľa.

(písané pre www.inzine.sk)

Carey, Peter - Pravdivý příběh Neda Kellyho a jeho bandy

(Argo, 2003, preklad Dominika Křesťanová, 374 strán)

Peter Carey (1943) patrí v súčasnosti medzi najuznávanejších a najúspešnejších austrálskych spisovateľov. Jeho knihy oslovujú vďaka príbehu bez zbytočného experimentovania a filozofovania široký okruh čitateľov. Dokonca aj odborná kritika si ho pochvaľuje. S Careyho tvorbou sme sa mohli zoznámiť prostredníctvom napínavého románu Daňová inspektorka (Volvox Globator, 1998) z prostredia upadajúcej rodinnej autodielne, kde daňová kontrola vyústi do nečakane desivého záveru pre obe strany. Carey je dvojnásobným držiteľom Booker Prize za Oskara a Lucindu a Pravdivý příbeh Neda Kellyho a jeho bandy – román o legendárnom austrálskom banditovi v železnom brnení, obdobe Robina Hooda či nášho Jánošíka.

Inšpiráciou pre Careyho bol autentický dokument – List z Jerilderie, ktorý nadiktoval Ned Kelly a napísal ďalší člen bandy, Joe Byrne. 56 strán, asi 8000 slov, dostalo názov podľa mesta, v ktorom sa ho neúspešne pokúsili rozmnožiť v miestnej tlačiarni vo februári 1879. List z Jerilderie mal ovplyvniť verejnú mienku, ktorú formovali účelové informácie v novinách a zmeniť pohľad verejnosti na Neda Kellyho, urobiť zo zločinca obeť policajného teroru. Možno ho považovať za akúsi obhajobu, v ktorej opisuje udalosti od roku 1870 až po zabitie troch policajtov v októbri 1878.

Román tvorí 13 zväzkov fiktívnych Kellyho zápiskov pre dcéru, v ktorých opisuje svoj život od narodenia v roku 1855 a detstva, ak ho vôbec môžeme takto nazvať, až po udalosti krátko pred jeho smrťou. Autor dôsledne dbá na fakty od prvého stretnutia s policajnou bezohľadnosťou, prvého zatknutia v roku 1869 za údajné napadnutie, prvého uväznenia v roku 1870 na 6 mesiacov, krátko nato ďalšieho na 3 roky za prechovávanie ukradnutého koňa, ktoré bolo preňho zlomové, až po kľúčové udalosti v rokoch 1877-1880.

Když jsem vyšel z vězení bylo mi 17 let věku, 6 stop 2 palce široký v ramenou a ruce tvrdé jako palice co jsme se nima rozmachovali za stěnami Beechwortské věznice.

A kdopak račte být že jste tady doma?

Tehdy jsem si uvědomil jak moc mě vězení změnilo když ani oficír co mě zatýkal nepoznal v muži mladíčka.

Já jsem přece Ned Kelly.

Salát ve vousech a špinavý stůl samá moucha, jak jsem kdy mohl takovému člověku věřit. Pravil ať si nemyslím, že tím je to vyřízené protože jakmile bude mít příležitost pošle mě do lochu zas.

Historické skutočnosti sú však len záchytnými bodmi pre pozoruhodné rozprávanie o zneužívaní moci, o polícii, pre ktorú je syn írskeho trestanca automaticky zločincom, príbehu o ťažkom živote početnej rodiny, o chudobe, ktorá núti porušovať zákony, aby človek prežil, o zúfalom pokuse dovolať sa spravodlivosti.

Zvláštnu pozornosť si zasluhuje jazyk. Pravdivý príbeh Neda Kellyho a jeho bandy napísal Carey podľa vzoru spomínaného Listu z Jerilderie, z ktorého odvodil štýl Kellyho zápiskov, dokonca priamo prepísal niektoré jeho časti v nezmenenej podobe. Často používa hovorové výrazy, za vulgarizmy sa však dcére ospravedlňuje. Vo vetách chýbajú čiarky, vidno, že Ned Kelly mohol navštevovať školu, iba kým žil jeho otec, do roku 1866.

Možno bol Ned Kelly len obyčajný lupič a vrah a List z Jerilderie rafinovaným a účelovým pokusom zločinca uniknúť trestu. Hoci v románe naznačuje vypočítavosť Neda Kellyho pri rozdelení peňazí z vylúpených bánk medzi ľudí, aby oslabil ich motiváciu udať ho za vypísanú odmenu, je pre Careyho napriek tomu hrdinom, ktorý bojoval proti nespravodlivosti a pomáhal chudobným. A možno chcel naozaj len farmárčiť a chovať kone.

Byla bez klobouku černé vlasy měla zapletené, tvář zčervenalou, černé oči jí zářily a seděla obkročmo na krásné kaštanové klisně sukni vykasanou až jí bylo vidět hladká holá kolena. Země! halekala, máme vlastní zem.

Nepomyslel bych si že budu ještě někdy šťastný, ale 1/2 hodiny na to jsem seděl na konském hřbetě protože sedlo jsem dal Jemovi a cválal našemu osudu vstříc. Bylo mi teprve 13 let věku a matka byla mladá, sotva něco přes 30 prohnala se kolem nás přes mýtinu až jí bílý prach z udupané cesty vířil kolem kolen.

„To už je život,“ boli údajne posledné slová Edwarda Kellyho predtým, ako ho obesili 11. novembra 1880 vo veku nedožitých 26 rokov.

(písané pre www.inzine.sk)

Slovenský preklad vyšiel v roku 2003 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ pod názvom Príbeh Neda Kellyho.

Carey, Peter - Daňová inspektorka

(Volvox Globator, 1998, preklad Zdeněk Böhm, 280 strán)

Daňová inspektorka len potvrdila môj názor o škodlivosti istých druhov kurzov. Napínavý, miestami priam akčný, román nás zavedie do upadajúcej autodielne na periférii. Spolu s rodinnou minulosťou a medziľudskými vzťahmi Catchpriceovcov je daňová kontrola, a hlavne daňová inšpektorka, príčinou deštruktívnych udalostí, v ktorých ide o život. Peter Carey má úžasný dar – píše pútavo, jeho diela su prijateľné pre širokú skupinu čitateľov a zároveň je to stále umelecky hodnotná literatúra.