Stránka pre knihomilov
Recenzie
Carpentier, Alejo - Kráľovstvo z tohto sveta
(Slovenský spisovateľ, 1984, Vladimír Oleríny, 128 strán)
Kubánsky spisovateľ Alejo Carpentier je jedným z otcov magického realizmu – román Kráľovstvo z tohto sveta vydal už v roku 1949. To magické spočíva v rôznych černošských kultoch a obradoch využívaných pri vzbure otrokov proti francúzskym kolonizátorom na Haiti v 18. storočí.
Cave, Nick - A uzřela oslice anděla
(Argo, 1995, preklad Tomáš Hrách, 300 strán)
Príbeh detstva a dospievania nemého chlapca, so šialeným otcom a matkou alkoholičkou, je temný, či sa to Nickovi páči alebo nie. Zbierka kostí, vlasov, krvavých pozostatkov a hlavne fanatický kazateľ podnecujúci zlynčovanie prostitútky zaslepenými ľuďmi a dusivá apokalyptická atmosféra sú ako vystrihnuté zo stredoveku. Nehovoriac o chytaní a „chove“ zmrzačených zvierat. A pritom sa príbeh odohráva v 20. storočí. Ako niekto povedal, „nečítaj to, lebo sa z toho zblázniš“. Potrebujete lepšie odporúčanie? Tento román som si najprv požičal, ale po jeho prečítaní (dvakrát) som si povedal, že ho musím mať doma (prečítal ešte raz, zatiaľ).
Cela, Camilo José - Rodina Pascuala Duarteho a iné prózy
(Slovenský spisovateľ, 1990, preklad Nelida Noskovičová, 294 strán)
- Rodina Pascuala Duarteho
- Poviedky
Vôbec sa nečudujem, že Rodina Pascuala Duarteho vyvolala búrlivú reakciu v čase svojho vydania (1942). Drsná výpoveď vraha musela šokovať svojou otvorenosťou. Navyše je miestami aj vtipná, teda ak obľubujete čierny humor. Autorov geniálny rozprávačský talent bol právom ocenený Nobelovou cenou.
V tomto zväzku je navyše takmer tridsiatka poviedok, ku ktorým som sa ešte nedostal.
Cervantes, Miguel de - Důmyslný rytíř don Quijote de la Mancha
(Levné knihy KMa, 2005, preklad Václav Černý, 786 strán)
Čudesný rytier bojujúci s veternými mlynmi – azda najznámejšia scéna svetovej literatúry – je symbolom románu Důmyslný rytíř don Quijote de la Mancha (aj keď v kontexte románu vyznieva trochu inak), označeného za najlepší román všetkých čias, obrazom pôvabného blázna ohlúpnutého rytierskymi románmi, nezištného ochrancu slabších a odkázaných na pomoc, ktorý sa bezhlavo vrhá do vopred prehratého, nezmyselného boja.
Nie, nebudem sa pokúšať analyzovať, prečo je don Quijote – vzor cti a idealizmu – vykreslený ako blázon, síce sympatický, ale stále ostáva bláznivý, prečo končia jeho dobrodružstvá napriek ušľachtilosti úmyslov prehrou alebo zosmiešnením, prečo ho Sancho Panza, jeho nemenej pôvabný zbrojnoš, neopúšťa napriek všetkým výpraskom a napriek tomu, že svojím sedliackym rozumom prekukol bláznovstvo svojho pána, prečo nakoniec don Quijote dopadne tak, ako dopadne, keď je nútený potlačiť svoju túžbu po šírení dobra a spravodlivosti, svoje rytierstvo, nebudem minimálne z dôvodu istého vývoja postáv (a aj čitateľa a jeho pohľadu na ne, v mojom prípade z ľútostivého úsmevu na nadšený obdiv). Inak vyznievajú aj dobrodružstvá, keď (ne)obyčajná paródia na rytierske romány s pribúdajúcimi stranami nadobúda hlbší rozmer, pričom si uchováva vtipnosť a zábavnosť, dokonca ich stupňuje vďaka odstupu medzi vydaním prvej časti v roku 1605 a druhej až o desať rokov neskôr (v tomto čase si pravdepodobne aj Cervantes uvedomil, že napísal/napíše oveľa vážnejšie dielo, ako by sa zdalo na prvý pohľad), a aj vďaka falošnému vydaniu, ktoré vyšlo v roku 1614, čo Cervantes rafinovane využil vo svoj prospech v regulárnom pokračovaní z roku 1615. Čitateľ poučený (post)modernou literatúrou už možno tuší, že Cervantes zareagoval na plagiátora navýsosť umelecky a do boja vyslal samotného dona Quijota. Svrbí ma jazyk, aby som naznačil aj ďalšie autorské vtipy, v ktorých bezpečne identifikujeme zdroj inšpirácie pre Borgesa či Eca, ale zákony čitateľskej cti mi to nedovoľujú a každý milovník dobrých kníh by si ich mal objaviť sám, zabávať sa na dobrodružstvách potulného rytiera a možno aj pochytiť trochu múdrosti od nádherných postáv dona Quijota a Sancha Panzu.
Céline, Louis-Ferdinand - Cesta do hlbín noci
(Vydavateľstvo Agora, 2009, preklad Katarína Bednárová, 406 strán)
Po mnohých rokoch príprav, keď sa už zdalo, že Vydavateľstvo Agora to vzdalo, vyšla v roku 2009 po prvýkrát v slovenčine Cesta do hlbín noci. Bezpochyby udalosť roka na slovenskej knižnej scéne, hoci iná ako po vydaní originálu v roku 1932, keď značný rozruch vzbudil Célinov pokus vniesť do literárneho jazyka hovorový.
Takýto slovník dnes nikoho neohúri, a jazyk samotný by románu nestačil, aby aj po rokoch oslovoval nových a nových čitateľov. Jazyk len zdôrazňuje Célinovu neradostnú výpoveď o svete, človeku, živote. Autorov pesimizmus, zhnusenie či až nenávisť. Azda iba na úvodných dvoch-troch stranách badať isté nadšenie, potom v postave rozprávača Ferdinanda Bardamuho, ktorý zosobňuje Célinove skúsenosti, zabije vojnové besnenie všetku radosť zo života, ak v ňom vôbec nejaká bola. Bardamu rozpráva o svojom plahočení sa temnotou života, o nezmyselnej vojne, o horúčavách a horúčkach v tropickej Afrike, o odľudštenej práci v továrni a hlavne o znechutení z ľudí, s ktorými sa stretával ako lekár. Hoci nie je odovzdaný osudu, keď si uvedomí nemennosť a neodvratnosť temnoty, veď nespokojnosť ho stále niekam ženie a viackrát dokáže zmeniť svoj život, ale možno s jednou výnimkou nikde a u nikoho, ani u seba, nenachádza známky ušľachtilosti či ľudskosti.
O komplikovaných názoroch a živote Louisa-Ferdinanda Célina či okolnostiach vydania originálu Cesty do hlbín noci píše v doslove prekladateľka Katarína Bednárová a, pochopiteľne, nemôže chýbať niekoľko poznámok o náročnom preklade.
Bez znalosti originálu a vtedajšieho jazyka si netrúfam posúdiť vhodnosť niektorých slov a mieru expresivity slovenskej verzie, môžem len zhodnotiť snahu prekladateľky o zosúčasnenie textu, o ktoré sa snažila. Podľa mňa úspešne. Tak ako aj v skutočnosti nie každý nadáva do k... a p... či j... (navyše by vulgarizmy nemali byť merítkom hovorovosti), tak aj postavy hovoria rôznym jazykom. Niektoré zaťahujú: móžeš, dójdem, kóň, iné: gdo, gde, nigdy, g nikomu, nidž, ďalšie: jak, neni, šak, šetko. Niekto má na háku, inému lepí, voľakoho vymákli, no a dakto má štigro. Ten istý človek sa ináč vyjadruje, keď je pokojný, ináč, keď je rozrušený, nahnevaný, opitý. Rozprávač sa zvyčajne vyjadruje pomerne spisovne a slušne, zato predovšetkým v dialógoch nájdete slová ako: ksicht, huba, drísty, hovado, volovina, svinsky, žrádlo, sajrajt, grcanie, fachčiť. Z času na čas objavíte výrazy ako: tĺk, pľuhavý, poharkať, vysíkať, áno, hoci sa to niekomu možno nebude zdať súčasné, aj takto dnes niektorí ľudia rozprávajú, a nielen z recesie, ale nepochybne napríklad (starí) dedinčania. Keď uzná za vhodné, dokáže prekladateľka aj pritlačiť: gule, kunda, trtkať, hajzel, sráč, riť, šťať, a veľmi zriedkavo aj k... či j..., čiže použila širokú škálu výrazových prostriedkov, pričom si text zároveň uchováva vysokú estetickú úroveň. Možno ešte dôležitejšie je vystihnúť slovosled a rytmus reči, čo sa prekladateľke taktiež podarilo, odbočky, prerušené úvahy, zámlky neustále pripomínajú, že príbeh nemáme vnímať ako písaný, ale ako hovorený, čo však neznamená, že Bardamu svoje pocity a zážitky nezadržateľne chrlí, vôbec nie, hoci miestami zanietená, jeho reč je uvážlivá, neznámemu poslucháčovi (na policajnej stanici?, v sanatóriu pre duševne chorých?, niekomu cudziemu pri jednorázovom stretnutí?) sa ale priamo neprihovára, len rozpráva, z odstupu, čo prežil počas predchádzajúcich rokov.
Ľuďom, ktorým sa darí nájsť na živote aj krásu a prehliadať špinu, sa asi bude zdať nekompromisný Célinov román jednostranne ponurý a bezútešný, ale ani tí najväčší pozitivisti nemôžu poprieť pravdivosť predloženého obrazu sveta. Aj keby vás mala Cesta do hlbín noci dočasne či natrvalo pripraviť o ilúzie o človeku, o živote, určite si ju prečítajte. Svojím spôsobom ideálna kniha na pustý ostrov – veľmi rýchlo vás zbaví túžby po iných ľuďoch.
Cesta do hlbín noci je zaradená na zoznam sto najlepších kníh všetkých čias.
Claus, Hugo - Fámy
(Paseka, 2005, preklad Olga Krijtová, 208 strán)
Na dedine sa vraj nič neutají, a veru nejeden z obyvateľov má čo skrývať. V románe Fámy sa však o ich tajomstvách nedozvedáme prostredníctvom zaručene neoverených chýrov, ale sledujeme ich priamo „pri čine“. (Ne)verejné tajomstvá rôznych postavičiek plynulo prechádzajú do debát vedených osadenstvom miestnej krčmy Pod pokličkou. Hlavnou témou sa po „tajnom“ návrate syna miestneho obchodníka stanú záhadné úmrtia dedinčanov. Fámy vravia, že za ne môže práve navrátilec z Afriky nakazený nebezpečnou chorobou, a spod pokrievky pomaly kypí nevraživosť, „počestní“ občania vyťahujú staré záležitosti, opäť sa hovorí o dávnej nacistickej minulosti, o zverstvách v afrických kolóniách. Povedomé motívy Hugo Claus iba načrtáva (prípadne ich ozvláštňuje nečakanými situáciami) a príbeh posúva do symbolickej roviny. (O závere románu, a čo ním chcel autor povedať, by sa dalo dlho diskutovať).
Pútavosť Fám je nespochybniteľná (už dlho som neprečítal knihu prakticky na jeden záťah), a popri príbehu, alebo skôr pred ním, je Clausov štýl, hutné vety bez zbytočných slov, svieži jazyk, ironické postrehy a uštipačné poznámky uspokoja väčších aj menších fajnšmekrov. Zárukou kvality je už samotné vydanie knihy v edícii Světová próza vo vydavateľstve Paseka, a Fámy získali, okrem iných, cenu Európskej únie Aristeion, ktorou sa môžu pochváliť Salman Rushdie, Antonio Tabucchi či Christoph Ransmayr.
Clézio, Jean-Marie Gustave Le - Poušť
(ERM, 1996, preklad Magdaléna Fryčová, 336 strán)
Pred mnohými desiatkami rokov sa vydali na putovanie (útek) cez púšť, aby si uchránili svoj spôsob života, alebo zomreli. Zvyšky hrdého národa Modrých ľudí prežili dodnes, ale civilizácia ich dobehla. Živoria na okrajoch púšte v chudobe a špine a snívaju sen o lepšom živote v Európe. Sen sa plní, ale neprináša očakávané uspokojenie. Veľkomesto a civilizovaný svet sú ešte väčšou púšťou ako život v plechovej búde.
Ak vás Poušť upúta, bude sa vám páčiť aj zbierka poviedok Mondo a iné príbehy.
Clézio, Jean-Marie Gustave Le - Bludná hvězda
(E.W.A. Edition, 1996, preklad Eva Pokorná, 296 strán)
Trinásťročná Ester si užíva leto, kúpe sa v potoku a skáče po skalách, prechádza sa po horských lúkach a obdivuje hory, prírodu. Le Clézio nás hypnotizuje poetickými opismi, cítime bezstarostnosť, Esterinu tichú radosť z existencie, aby vzápätí krehkú harmóniu rozmetali udalosti, voči ktorým je jednotlivec bezmocný – je leto roku 1943. Pre Ester a mnoho iných Židov sa onedlho začne (bude pokračovať) blúdenie svetom. Púť plná utrpenia, falošných nádejí a predčasnej radosti sa pre niektorých napokon skončí dosiahnutím vytúženej zeme. Následný vznik židovského štátu je zadosťučinenim a šťastím pre jedných, ale zároveň skazou pre druhých – príbeh Ester sa zrkadlí v príbehu arabskej dievčiny Nadžmy –, ako keby absolútne šťastie nejestvovalo.
Le Clézio napísal vážny a stále mimoriadne aktuálny príbeh, ale detailný a realistický popis minulosti nie je preňho tým podstatným (aj keď desivá skutočnosť občas nemilosrdne preblesne), historické udalosti sú „len“ zľahka načrtnutou kulisou pre osobný vnútorný príbeh Ester a Nadžmy, ich vyrovnania sa s údelom bludnej hviezdy, a napriek istej pachuti z neho cítiť optimizmus a nádej.
P.S.: Týchto niekoľko kostrbatých viet ani zďaleka nevystihuje pozoruhodný román Bludná hvězda. Potupne priznávam, že som rezignoval na hľadanie výrazov, ktoré by vystihli atmosféru, akú dokáže navodiť iba Le Clézio, a tento boj som po niekoľkých desiatkach minút zbabelo vzdal.
Clézio, Jean-Marie Gustave Le - Zlatá rybka
(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2000, preklad Jarmila Pospěchová, verše Dana Podracká, 176 strán)
Lajla – zlatá rybka, ktorú si každý chce chytiť pre vlastné šťastie, aby si vďaka nej splnil želania. Ako dieťa ju uniesli a predali, odvtedy blúdi po svete, Afrika, Európa, Amerika, žije zo dňa na deň, žije pre okamih, pre okamžitú situáciu, nemá význam plánovať, keď nie je jasné ani to, kde prespí, vo svete bez priateľov, kde vznikajú len chvíľkové známosti medzi rovnakými vydedencami, utečencami, bezdomovcami, ktorých spája bezmocnosť voči svetu a beznádej, ale v skutočnosti je každý sám a nemilosrdne bojuje len sám za seba.
Aj v Zlatej rybke sa dá spoznať Le Cléziov rukopis, ale poézie, pokoja a slobody je málo, akoby už všade prenikli barbari. Predovšetkým posledná tretina je nesmierne sugestívna, keď si Lajla začne uvedomovať, čo všetko prežili ľudia, ktorých stretla, keď zo seba vyspieva všetku bolesť, bezmocnosť, beznádej, až človeku behajú zimomriavky po chrbte.
J.M.G. Le Clézio je autor, ktorý má čo povedať a nepotrebuje všakovaké experimenty, aby upútal pozornosť. Jeho knihy idú až k samotnej podstate človeka (ale nie sú to žiadne kaviarenské filozofické táraniny), rozpráva príbehy a núti zamyslieť sa nad základnými ľudskými potrebami, ktoré čitateľom v civilizovanom svete ukazujú malosť ich starostí a oslobodzujú ich od nich, a možno aj preto je taký obľúbený.
Som rád, že v roku 2008 získal Nobelovu cenu za literatúru.
Clézio, Jean-Marie Gustave Le - Mondo a iné príbehy
(Slovenský spisovateľ, 1987, preklad Michaela Jurovská, 334 strán)
- Mondo a iné príbehy
- Okružná jazda a iné udalosti dňa
Vyspelá západná civilizácia prestala vnímať poéziu života, o symbióze s prírodou nehovoriac. Ľudia, ktorí žijú svoje životy „pomalšie“, sú pre ňu len čudáci. V zbierke Mondo a iné príbehy nám autor ukazuje iný spôsob života, necháva svoje postavy žiť v utopickom ideálnom svete, alebo o ňom aspoň snívať. Všetko je však len dočasné, nemilosrdná realita vyspelého a nadradeného sveta je silnejšia. Do tohto zväzku sa ešte zmestili aj štyri poviedky zo zbierky Okružná jazda a iné udalosti dňa, kde ideály už nemajú vôbec žiadny priestor a svet je deprimujúce a temné miesto.
V češtine vydalo zbierku poviedok Mondo a jiné příběhy vydavateľstvo Dauphin.