Stránka pre knihomilov

Eco, Umberto - Tajemný plamen královny Loany

(Argo, 2005, preklad Alice Flemrová, 456 strán)

Yambo, takmer 60-ročný majiteľ antikvariátu, stratil po nehode pamäť. V hlave mu ostali len heslá z encyklopédií a citáty z množstva prečítaných kníh. Svoju osobnosť sa pokúša oživiť v rozľahlom dome, kde prežil detstvo. V izbách a predovšetkým na povale nachádza staré knihy, časopisy s kreslenými príbehmi a čitateľsky (možno) znova objavuje vzrušujúce dobrodružstvá Sandokana, korzárov, kapitána Nema či Sherlocka Holmesa, opäť prežíva očarenie vzdialenými krajinami. Staré encyklopédie, pohľadnice, kalendáre, známky ale aj obyčajné obaly z cigariet oživujú stratený čas prvej tretiny 20. storočia, nástup fašizmu v Taliansku a roky vojny, ktoré užasným spôsobom približuje koláž novinových článkov, propagandistických plagátov, piesní. A predsa tento svet (podobne dômyselne vystavaný ako v predchádzajúcich Ecových románoch) nie je úplný a niečo v ňom chýba. Tajemný plamen královny Loany ukazuje, v čom bol svet Ecových starších románov nedokonalý.

Čitatelia bažiaci po napínavých tajomných príbehoch či rafinovaných autorských hrách budú (možno) sklamaní, ale odkrývanie blízkej minulosti a konfrontácia faktov s osobnými zažitkami môže byť niekedy oveľa napínavejším čítaním a objavovanie detských čitateľských zážitkov (nazerané cez vlastnú podobnú skúsenosť) očarujúcejším.

Sám sebe sa čudujem, ale Tajemný plamen královny Loany považujem za najlepšieho Eca. Áno, hoci sa to na prvý pohľad nezdá, stále to je ten istý Eco, ale stal sa z neho oveľa zručnejší spisovateľ, a ľudskejší, už to nie je len hra a číra špekulácia, nech by bola akokoľvek erudovaná.

V roku 2005 vyšiel slovenský preklad vo vydavateľstve Slovart.

Eco, Umberto - Jméno růže

(ČESKÝ KLUB, nakladatelství Josefa Šimona, 2000, preklad Zdeněk Frýbort, 432 strán)

Meno ruže odporúčam každému ako prvý chod Umberta Eca. Z jeho diel sa najviac podobá na typický román a pútavé čítanie je zaručené detektívnou zápletkou. Základnú dejovú líniu pozná asi každý z filmu, ale pri danom počte strán sa veľa podstatného vynechalo. Aj ja som najprv videl film a trúfam si povedať, že knihe veľmi neuškodil. Možno len tým, že ju výrazne ochudobnil. Na druhej strane určite prispel k jej obrovskej popularite. Ak už poznáte zápletku a jej rozuzlenie, budete schopní postrehnúť aj drobnosti, ktoré by vám pri prvom čítaní unikli.

V roku 2001 vyšlo v slovenskom preklade Meno ruže vo vydavateľstve Slovart.

Eco, Umberto - Foucaultovo kyvadlo

(ČESKÝ KLUB, nakladatelství Josefa Šimona, 2000, preklad Zdeněk Frýbort, 568 strán)

Ak sa odvážite čítať Foucaultovo kyvadlo, pripravte sa na rafinovanú hru. Autor sa pri písani musel mimoriadne zabávať a pri pointe sa budete aj vy, ak sa k nej dostanete. Môže sa vám totiž stať, že knihu nahnevane zahodíte a každému budete hovoriť, aká je to nezrozumiteľná blbosť. Jednoducho tento román nie je určený čitateľom-začiatočníkom vyžadujúcim „normálny“ príbeh. Tu sa dočítajú tých príbehov veľa a veľmi komplikovane, niekedy až nezrozumiteľne (vďaka za vysvetlivky), prepojených. Ak ste už čítali jeho tretí román Ostrov včerajšieho dňa a zabávali ste sa, určite siahnite aj po tomto diele.

V roku 2002 vydalo slovenský preklad vydavateľstvo Slovart, ale bez vysvetliviek, čo citateľovi určite nepomôže pri tomto komplikovanom diele.

Eco, Umberto - Ostrov včerajšieho dňa

(Slovart, 1998, preklad Dagmar Sabolová, 372 strán)

Po Mene ruže odporúčam pokračovať tretím Ecovým románom Ostrov včerajšieho dňa, alebo Baudolinom. Vo Foucaultovom kyvadle sa Eco „vyzúril“ a teraz je tu v rozumnom pomere namiešaný príbeh a hra s čitateľom. Po naháňačke za vzácnou knihou medzi mníchmi a túžbe po ovládnutí sveta templármi sa hľadá „obyčajný“ pevný bod. Už tradične môžete očakávať exkurziu do minulosti, vyskúšate si rôzne pseudovedecké pokusy, zaučíte sa v alchýmii a iných „zábavných“ vedách. A pozor na dvojníkov, sú veľmi zákerní. Po prvom čítaní som mal mierne rozpačitý pocit, ale s odstupm času sa mi román celkom pozdáva.

V roku 2001 vydalo román v českom preklade vydavateľstvo Argo.

Eco, Umberto - Baudolino

(Slovart, 2001, preklad Dagmar Sabolová, 432 strán)

Každý Ecov román je hra s čitateľom a ani Baudolino nie je výnimkou. Charakter románu, ktorý sa začína ako ťažkopádne slohové cvičenie, sa mení vždy po niekoľkých kapitolách. Keď začnete mať pocit, že podobný motív ste už niekde čítali (neraz v predchádzajúcich Ecových románoch), prekvapí vás iným záverom. Oproti ostatným románom je Baudolino (spolu s Menom ruže) najčitateľnejší a najstráviteľnejší pre bežného čitateľa, a pritom upúta aj skalných Ecových čitateľov. Ale pozor, je to iba zdanlivá jednoduchosť. V každom prípade si tento román prečítajte, oplatí sa to. Nielen pre zábavu (užijete si jej riadnu porciu aj s prídavkom), ale aj pre ľudských ľudí, ktorých Eco konečne splodil, hoci je ešte väčší klamár ako Baudolino. Vysvetlivky latinských textov sú pri jeho románoch nevyhnutnosťou a doslov poteší vždy. Len by som chcel varovat tých, čo ešte nečítali Foucaultovo kyvadlo, aby sa v doslove vyhli pasáži venovanej tomuto romanu, je tam prezradená pointa.

V češtine román v roku 2001 vydalo vydavateľstvo Argo v peknej grafickej úprave.

Eliot, George - Middlemarch

(Romeo, 2006, preklad Zuzana Šťastná, 672 strán)

Od istého času sa snažím používať označenie úžasná v súvislosti s knihou opatrnejšie ako v minulosti, aby nedevalvovalo. Middlemarch je úžasná kniha.

Po prvých vetách očarí štýl, neskôr autorkina múdrosť, iróniu vyvažuje zhovievavosť, ktorá je znakom životnej skúsenosti, a niekde v pozadí je skutočný súcit. A potom prídu postavy – žiadne umelo vykonštruované figúrky, ale ľudia, ktorí milujú, smútia a žijú (neraz proti svojej vôli) v súlade s pôvodom, výchovou, prostredím a dobou. Životné situácie obyvateľov mestečka Middlemarch, okolitých rodinných sídiel a usadlostí však nútia k ústupkom a kompromisom, osudy sa zrkadlia a nám môže byť jedno riešenie bližšie ako druhé, môžeme súhlasiť alebo nesúhlasiť s ich názormi, a kým na začiatku sme ich azda hodnotili ako dobré a zlé, sympatické a nesympatické, keď spoznáme ich ideály, predstavy a (klamlivé) očakávania, ich pohnútky, jednoduché (a povrchné) posudzovanie (odsudzovanie) charakteru a skutkov by bolo dôkazom našej ľudskej plytkosti.

Pomedzi príbehy prepletené rodinnými, spoločenskými a susedskými vzťahmi presvitá historický rámec Anglicka prvej tretiny 19. storočia a ešte zvýrazňuje dojem reálnosti (chvályhodný je pomerne obsiahly poznámkovy aparát, ktorý dnešnému čitateľovi uľahčuje orientáciu v historických súvislostiach, a poteší aj doslov so zaujímavými životopisnými informáciami).

Mary Ann Evansová, ukrytá za mužský pseudonym George Eliot, napísala výnimočný román, ktorý je špičkou nielen literatúry 19. storočia, ale bol zaradený aj na zoznam sto najlepších kníh všetkých čias. Pre mňa kniha roku 2006; a hoci podobné vyhlásenia iných čitateľov beriem s rezervou a určite sa pri nich škaredo uškŕňam, istený jedinou poľahčujúcou okolnosťou v podobe pomerne slušného zoznamu prečítaných kníh tvrdím: jedna z najlepších kníh, aké som čítal. Povinné čítanie pre milovníkov krásnych kníh.

Dvojrecenziu s Portrétom dámy nájdete na stránke vydavateľa jedného z vrcholných diel Henryho Jamesa.

Rozhovor s prekladateľkou nájdete v archíve Českého rozhlasu.

Ak sa vám nedarí knihu zohnať, smelo objednávajte v Artfore, keďže v predajni ju už nemávajú.

V roku 1981 vyšla kniha v slovenskom preklade vo vydavateľstve Tatran.

Erdrichová, Louise - Čarování s láskou

(Argo, Odeon, 1994, Alena Jindrová-Špilarová, 246 strán)

Štrnásť kapitol Čarování s láskou je štrnásť epizód zo života dvoch rodín žijúcich v indiánskej rezervácii; obstoja aj ako samostatné poviedky, ale až spojené do románového celku tvoria výpovede predstaviteľov troch generácii kmeňa Čipevajov pozoruhodný, kompaktný príbeh v rozpätí rokov 1934-1984, príbeh o láske partnerskej, súrodeneckej, rodičovskej, láske k životu. Hoci sa Erdrichová nevyhýba písať o nej aj priamo, hoci začiatok mnohých (sociálnych) problémov nepriamo väzí v minulosti, téma sporu o pôdu či spolužitia belochov a indiánov je zatlačená do úzadia, a tým najdôležitejším sú vzťahy medzi ľuďmi všeobecne. Možno aj vďaka svojmu pôvodu dokáže autorka písať o láske bez zbytočného pátosu, bez gýčovitosti ženských románov, naopak, Čarování s láskou je nesmierne drsné, a zároveň plné citu a poézie, a, áno, prítomné je aj to indiánske, sloboda, divokosť, vzdor, skúsenosť predkov sa spolupodieľajú na konaní a cítení postáv.