Stránka pre knihomilov

Saramago, José - Mesto slepých

(Slovart, 1999, preklad Miroslava Petrovská, 256 strán)

Mesto slepých nezačnite čítať, keď budete mať dôležitú prácu alebo budete musieť vstávať skoro ráno. Po prečítaní prvej strany sa od neho nebudete vedieť odtrhnúť. A keď budete mať chuť, môžete porozmýšľať, čo chcel autor svojím podobenstvom povedať.

Mesto slepých bolo zaradené na zoznam sto najlepších kníh všetkých čias.

Doslov k českému vydaniu nájdete na iliterature.

V roku 2010 vyšiel český preklad pod názvom Slepota vo vydavateľstve Albatros.

Saramago, José - Povesť o kláštore

(Tatran, 1989, preklad Miroslav Lenghardt, 312 strán)

Povesť o kláštore v Mafre je románom o stavaní kláštora ako vďaky za kráľovského potomka. Pozoruhodný príbeh. Kláštor za potomka. Alebo potomok za kláštor? Alebo úplne inak? Saramago nevyrozprával tento príbeh s obvyklou úctou a pompéznosťou, alebo aj áno, ale pridal aj iróniu, nešetril kritikou koloniálnej politiky a od zanieteného ľavičiara sa dalo čakať, že neušetrí ani cirkev (príležitosťou mu boli zázraky cirkevné, „zázraky“ svetské a s nimi spojené kacírstvo, hon na čarodejnice a ich upaľovanie), hoci občas skĺzol do hrubozrnných klišé. Zaujímavý a atraktívny námet pre čitateľa, ale upozorňujem na Saramagov štýl – dlhé vety a minimalistická množina interpunkčných znamienok občas pôsobia, hmm, rozvláčne, zdĺhavo, a románu napriek všetkému chýba typická napínavosť príbehu, ktorá by čitateľa hnala vpred, v tomto sú určite vďačnejšie Mesto slepých a Príbeh o obliehaní Lisabonu.

V roku 2002 vydalo v český preklad pod názvom Baltasar a Blimunda vydavateľstvo Odeon.

Saramago, José - Príbeh o obliehaní Lisabonu

(Slovart, 2003, preklad Miroslava Petrovská, 336 strán)

... skúsenosť nás každodenne presviedča, akým nebezpečným čarodejníkovým nástrojom je každé slovo.

Portugalský spisovateľ José Saramago je dostatočne známy aj slovenským čitateľom. Už v roku 1989 sa mohli zoznámiť s románom Povesť o kláštore, ktorý bol dlho považovaný za jeho vrcholné dielo a pre niektorých ním naďalej ostáva. Spadá do autorovho druhého obdobia, keď v roku 1980 prešiel od písania básní a kratších próz k rozsiahlejším románom s námetmi z portugalskej histórie. Druhým prelomom bol rok 1995, keď vydal Mesto slepých (1999, Slovart) a tematicky sa posunul k abstraktnejším a univerzálnejším príbehom. Mesto slepých zaznamenalo neobyčajný čitateľský úspech, dostalo sa na reprezentatívny zoznam sto najlepších kníh všetkých čias a výrazne prispelo k rozhodnutiu udeliť Nobelovu cenu za literatúru v roku 1998 práve Saramagovi. Po štyroch rokoch od jeho slovenského vydania prináša vydavateľstvo Slovart Príbeh o obliehaní Lisabonu z roku 1989. Saramago sa v ňom zameral na samotný začiatok dejín Portugalského kráľovstva, keď kresťania počas druhej krížovej výpravy dobyli v roku 1147 Lisabon.

Keby tak redaktori mohli, keby nemali ruky i nohy zviazané celým súborom zákazov a oveľa prísnejších postihov, ako sú postihy uvedené v trestnom zákonníku, vedeli by zmeniť tvár sveta, založiť kráľovstvo svetovej radosti, smädného by napojili, hladného nakŕmili, dopriali by mier tým, čo sa zmietajú v nepokojoch, radosť zarmúteným, spoločnosť osamelým, nádej tým, čo ju stratili, a to už nehovoríme o jednoduchom odstránení biedy a zločincov, lebo to všetko by dokázali urobiť jednoduchou zmenou slov, a ak niekto pochybuje o týchto nových demiurgoch, stačí, aby si spomenul, že kedysi to naozaj takto fungovalo, svet i človek boli stvorení zo slov, istých presne stanovených slov a nie iných, aby boli takíto a nie inakší. Staň sa, povedal Boh, a hneď sa tak stalo.

Všetko sa to začalo obyčajným Nie, ktoré redaktor Raimundo Silva úmyselne dopísal do korektúry historickej knihy Príbeh o obliehaní Lisabonu. Nevedno, prečo sa redaktor odhodlal k takej hrubej profesionálnej chybe, možno pre väčšiu slávu Portugalcov, ktorí by tak získali Lisabon z rúk Maurov aj bez pomoci križiakov, ale prepísať dejiny nie je až také jednoduché, nestačí zmeniť jedno slovo, treba napísať úplne nový Príbeh o obliehaní Lisabonu a z redaktora je zrazu autor. Okrem obvyklých spisovateľských problémov, keď osobný život zasahuje do písania (Raimundo Silva navyše býva na mieste bývalých maurských hradieb), mu oveľa väčšie starosti robí technická otázka dobytia Lisabonu bez križiackej armády, ktorej odchod výrazne oslabil obliehajúce vojsko. Výber novej stratégie boja je mimoriadne dôležitý, ale čo robiť, keď bol hlavný stratég oslobodený dokonca aj od vojenskej služby a v tomto smere nemá žiadne skúsenosti? Redaktorovo trápenie sleduje okrem čitateľa aj samotný Saramago, ktorý komentuje priebeh obliehania, spochybňuje riešenia a nešetrí ironickými poznámkami. Nový príbeh sa so skutočným zhoduje len v jednom – Portugalci dobyli Lisabon. Môžeme však považovať za dôveryhodné a pravdivé údaje v kronikách? Žije ešte nejaký pamätník tých udalostí, ktorý by ich poprel? Lebo aj kronikári sú len márnomyseľní ľudia a dbajú na česť a dobrú povesť kráľa aj šľachticov, a preto priebeh udalostí občas prikrášlia či niečo zamlčia. A nesmieme zabúdať, že ani oni nemohli byť všade a boli odkázaní na svedectvo samotných účastníkov bojov, ktorí, pochopiteľne, radi zveličujú svoje zásluhy.

Kniha sa vyznačuje typickým Saramagovým rukopisom, keď z interpunkčných znamienok používa len bodky a čiarky, hlavne čiarky, pričom komplikované vety neraz presiahnu celú stranu, minulý čas sa v nich strieda s prítomným, rozprávanie v tretej osobe bez výstrahy prechádza do priamej reči a zdanlivo oznamovacia veta môže byť otázkou. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale po niekoľkých stranách si čitateľ zvykne na Saramagov štýl a práve vďaka plynulosti jeho viet nadobudne pocit, že číta napínavý príbeh, ktorý sa v tomto románe hľadá naozaj ťažko. A hoci je kniha predovšetkým o nespoľahlivosti zaznamenaných dejín, o slovách, o písaní a hre s čitateľom, nechýba ani dejová línia – príbeh lásky päťdesiatnika Raimunda Silvu sa prelína a navzájom ovplyvňuje s láskou obyčajného vojaka k žene patriacej nemeckému rytierovi. Podarí sa konečne Raimundovi získať vysnenú ženu, keď sa to podarí portugalskému vojakovi?

Príbeh o obliehaní Lisabonu je román zábavný a často aj vtipný, ktorý Saramagových priaznivcov určite nesklame a pre ostatných môže byť príjemným prekvapením. Možno sa v tejto chvíli celkom hodí, aby som pripomenul, že podľa kroník bolo jediným výrazným úspechom druhej krížovej výpravy dobytie Lisabonu.

Ozaj, a ako to vlastne bolo s tým Svätoplukom?

(písané pre www.inzine.sk)

Saroyan, William - Tracyho tiger

(Jaspis, 1993, preklad Juraj Vojtek, 128 strán)

Tracyho tigra som mal najprv požičaného z knižnice, a pre istotu som si ho prečítal hneď dvakrát a potom som utekal do kníhkupectva. A pochopiteľne som ho odvtedy ešte niekoľkokrát prečítal. Táto knižočka je natoľko úžasná, že nemám chuť porovnávať ju s inými knihami a preto ju ani nezaraďujem do rebríčka.

V češtine knihu vydalo vydavateľstvo Argo.

V roku 2009 vydalo knihu v novom slovenskom preklade Artforum.

Sebald, W. G. - Austerlitz

(Paseka, 2009, preklad Radovan Charvát, 264 strán)

Jacques Austerlitz vyrastal na velšskom vidieku v rodine kazateľa, ale nebol ich syn, a keďže náhradného otca psychicky zlomila smrť manželky ešte predtým, ako mu dokázal povedať pravdu, svoje pravé meno sa dozvedel od riaditeľa internátnej školy, ktorý mu oznámil, že v tlačive na skúšky musí uviesť iné meno. Nezačal pátrať po svojom pôvode. V tušení hrôz už predtým radšej potlačil akékoľvek spomienky a aj pri neskoršej vedeckej činnosti v oblasti architektúry sa podvedome vyhýbal informáciám, ktoré by mohli súvisieť s jeho minulosťou a skutočnými rodičmi. Podvedomie ho však zároveň viedlo na miesta pripomínajúce zlomový okamih jeho života.

Austerlitza, zaujatého kreslením skíc a fotografovaním zrkadiel, spoznáva rozprávač románu na železničnej stanici v Antverpách v roku 1967. Náhodne sa stretnú ešte niekoľkokrát a neskôr navštevuje Austerlitza v jeho londýnskej pracovni, ale až v roku 1996, po dlhšej odmlke, sa dozvedá jeho životný príbeh. Po tom, čo Austerlitza upútal na jednej železničnej stanici malý chlapec s batohom a následne si pri návšteve antikvariátu náhodou vypočul z pusteného rádia rozhovor dvoch žien o trýznivej udalosti z ich detstva, takej podobnej vytesneným spomienkam, sa už nedokázal ďalej uzatvárať pred strašnou minulosťou.

Tak ako dlhé roky bránil Austerlitzovi strach z potenciálnych objavov pátrať po svojom pôvode a po mnohých odbočkách z histórie a architektúry nakoniec dovolil svojmu poslucháčovi do temnoty iba z okraja nazrieť, v podobe niekoľkostranovej emotívnej obžaloby vychrlenej jednou vetou, tak aj rozprávač-Sebald sprostredkúva Austerlitzovo trápenie útržkovito, ako keby ho pre nepochopiteľnú obludnosť doby nedokázal vypovedať priamočiaro – Nemca Sebalda (1944-2001) nesmierne ťažila nacistická minulosť Nemecka.

Nepochybne pôsobivé, ale miestami až ťažkopádne presné opisy s množstvom faktografických detailov a esejistické pasáže doplnené fotografiami a nákresmi nedovoľujú nechať sa unášať, ako keby autor naznačoval, že jeho knihy presahujú románovú fikciu a majú oveľa bližšie k reálnemu svetu. Na druhej strane, aj keď na tom nezáleží, možno je lepšie nevedieť, ktoré „fakty“ nie sú autentické, ostatne, využitie a prispôsobenie si reality vlastným potrebám je jedným z poznávacích znakov románopisca, románu.

Austerlitzov príbeh si čitateľ naplno uvedomí asi až spätne, až pri opakovanom čítaní postrehne mnohé náznaky a súvislosti. Výklad o pevnostiach, ktoré nedokážu uchrániť ľudí pred útočiacim vojskom a nakoniec sa využívajú ako väzenia, sa nám už nebude javiť samoúčelný, podobne aj monumentálna hala antverpskej železničnej stanice či nocturama sa zmenia na jednotlivé obrazy nepretržitého sledu drancovania a zotročovania v dejinách ľudstva. Až pri návratoch a po troškách dokážeme doceniť obdivuhodnú Sebaldovu knihu, aj to iba nektorí, a asi nie bez výhrad celú.

Austerlitz nie je román pre každého, nároční a vnímaví čitatelia by však nemali byť sklamaní. Navyše, dnes len zriedka nájdete knihu, ktorú autor musel napísať.

Semprun, Jorge - Bílá hora

(Paseka, 2004, preklad Markéta Pognanová, 248 strán)

Aprílová sobota roku 1982, Antoine (maliar) pozval svojho priateľa Juana (spisovateľ), aby oslávili 40. výročie kamarátstva, navyše práve v deň, keď sa zoznámili, sa narodila Franca, Antoinova manželka. Trojicu oslávencov dopĺňa Nadine, Juanova priateľka, a Karel (režisér), s ktorým Juan spolupracoval pri realizácii svojich divadelných hier. A to je asi tak všetko, čo môžem naznačiť z deja, aby som neprezradil niečo podstatné, kniha je totiž plná náznakov, a ich skutočný význam čitateľ odhalí (a má odhaliť) až neskôr; vyvolávajú príjemné napätie, tušíme, že sa stalo (stane) niečo vážne, že vzťahy medzi priateľmi (a ženami v ich okolí) sú príliš spletité, spomienky na udalosti príliš ťaživé, komunizmus a fašizmus výrazne zasiahli do ich životov. Do rafinovanej skladačky náhod a až neuveriteľných súvislostí zapadajú aj zo začiatku zdanlivo nesúvisiace (pseudo)intelektuálske debaty (o výtvarnom umení, divadle, ale aj o Kafkovej sexualite, psovi Fučíkovi či ženách túžiacich vidieť Kremeľ), osviežujú neveselý námet a zároveň dokresľujú dobu a uvažovanie postáv. Viacero silných motívov Semprun iba naznačil a ich osud ponechal vnímavosti čitateľa, úsporný je aj vo výraze, ale jeho vety sú až prekvapujúco obrazné a pri čítaní majte na pamäti, že Semprun napísal niekoľko filmových scenárov a niektoré vety nestačí len prečítať, bolo by to dokonca chybou, ale treba si ich „pozrieť“, len tak sa naladíte na tú správnu strunu, len tak precítite atmosféru románu. Bílá hora možno nie je veľkým epickým dielom, strhujúcim príbehom, ale je zaujímavým a dôstojným reprezentantom vynikajúcej edície Světová próza z vydavateľstva Paseka.

Shakespeare, William - Hamlet, dánský princ / Hamlet, the Prince of Denmark

(Atlantis, 2008, preklad Martin Hilský, 548 strán)

• Martin Hilský - Shakespearův Hamlet
• Hamlet, the Prince of Denmark
• Hamlet, dánský princ
• Saxo Grammaticus - Příběh Amleta, prince jutského (preklad Helena Kadečková)

Dúfam, že ste nepredpokladali, že napíšem recenziu. Ani nečakáte, že prídem s prevratnou interpretáciou, však? Bolo by to trúfalé, prečítať Hamleta iba štyrikrát v priebehu 15 rokov a začať mudrovať, i keď priznávam, že pri najnovšom stretnutí v podobe komentovaného vydania v preklade Martina Hilského ma niektoré verše natoľko mátali, až mi zo spriadania všemožných kombinácií, viac či menej sa odchyľujúcich od ustálených interpretácií, hrozil závar mozgu, typický u začínajúcich hamletológov.

Načrtnúť dej považujem za zbytočné, a azda nikoho nemusím presviedčať o myšlienkovej a estetickej hodnote Hamleta. Iné mám v úmysle, aj keď to vzhľadom na predchádzajúce slová vyznie trocha protirečivo: verte mi, dnešný čitateľ nemá šancu pochopiť a naplno doceniť, vychutnať si hru iba z jej samotného, navyše preloženého, textu, dokonca ho posudzovanie podľa súčasných spoločenských a morálnych noriem môže pri niektorých situáciách zviesť k mylnej či až opačnej interpretácii. Ak chcete Hamletovi rozumieť, rozhodne siahnite po dvojjazyčnom komentovanom vydaní, najlepšie z vydavateľstva Torst alebo novšom vydaní toho istého prekladu z vydavateľstva Atlantis, v ktorom nájdete veľa poznámok „pod čiarou“ a hlavne rozsiahlu (cca 150 strán) štúdiu Martina Hilského, plus Příběh Amleta, prince jutského od Saxa Grammatica, ktorý pravdepodobne okľukou inšpiroval Shakespeara. Nie až taký detailný, ale viac-menej postačujúci pohľad pod povrch umožňujú aj poznámky k dvojjazyčnému vydaniu z vydavateľstva Romeo (preklad Jiří Josek). Som rád, že mám obidve vydania, lebo hoci sú oba preklady vynikajúce, sú iné, ponúkajú jazykovo aj charakterovo odlišných Hamletov.

Možných interpretácií je mnoho, ale žiadna definitívna neexistuje, a asi ani nemôže, v hre je priveľa nevypovedaného a je len na nás (a na editoroch, prekladateľoch), čo si domyslíme, navyše neexistuje ani bezchybný autorizovaný originálny text. Stačí zameniť jednu bodku za výkričník, jeden výkričník za otáznik – a z Hamleta je úplne iná postava, úplne iný človek. Aj keby sa vám mal mozog zapiecť, čítajte, študujte, vžite sa do úlohy Hamleta, skúste si v duchu hovoriť jeho repliky, alebo, ak si chcete pozrieť predstavu niekoho iného, choďte do divadla, lebo v intenzite a intonácii Hamletových slov je ukrytá veľká časť odpovede na otázku, čo tuší, čo vie, čo cíti, čo chce, príčiny jeho (ne)konania – aký je Hamlet.

V roku 1994 vydalo slovenský preklad Jozefa Kota vydavateľstvo Hevi.

V roku 2006 vydalo slovenský preklad Ľubomíra Feldeka vydavateľstvo Ikar.

PS: Určite si prečítajte aj román Gertruda a Claudius od Johna Updika.

Shalev, Meir - Štyri hostiny

(Slovart, 2003, preklad Oto Havrila, verše Milan Richter, 292 strán)

Pred Anjelom smrti chráni Zajdeho zvláštne meno a navyše má troch otcov. U sedliaka Mošeho Rabinoviča žije, od prefíkaneho handliara s dobytkom Globermana sa dozvedá drsné ponaučenia do života a u nešťastného chovateľa kanárikov Jakoba Seinfelda nachádza jemnejšie spôsoby, kuchárske umenie a múdrosť príbehov. Štyri večere u Jakoba počas niekoľkých desiatok rokov tvoria rámec rozprávania o Zajdeho mame Judite, troch nápadníkoch a troch otcoch. Možno tak chcel Osud a možno boli všetky tie úmrtia, nešťastia a stretnutia dielom Náhody. Nech je ako chce, vrany na vrcholku eukalyptu, kanáriky, napoly krava napoly býček, hry vetra a slnka a hlavne stratený vrkoč zohrali svoju úlohu v smutnom, ale krásne vyrozprávanom príbehu z izraelského (palestínskeho) vidieka druhej tretiny 20. storočia.

Za domov magického realizmu sa všeobecne považuje Latinská Amerika, ale zázračno v bežnom živote sa podarilo nájsť aj autorom z iných častí sveta a Štyri hostiny sú toho pozoruhodným dôkazom.