Stránka pre knihomilov

Bellow, Saul - Sebrané povídky I.

(Volvox Globator, 2007, preklad Eva Kondrysová, Jiří Hrubý, Lenka Fárová, 324 strán)

V roku 1992 vyšiel výber Hledání pana Greena a jiné povídky. V tom čase som o Saulovi Bellowovi (a mnohých iných autoroch), žiaľ, ani netušil, a keď sa môj literárny vkus prebudil, márne som obiehal kníhkupectvá a dúfal v nové vydanie.

V roku 2007 som sa dočkal prvého z dvoch zväzkov súborného vydania poviedok. A moju spokojnosť spôsobilo nielen vydanie, ale predovšetkým samotné čítanie, hoci poviedky Saula Bellowa neponúkajú ohromujúci čitateľský zážitok, prvoplánový priamočiary príbeh smerujúci k výraznej pointe; nenápadné texty pokojným tempom často až v závere odhalia neraz prekvapujúci autorský zámer a potichu doznievajú a nabádajú k zamysleniu nad okolnosťami životných peripetií postáv. Nie sú to však len osobné príbehy o vzostupe príčinlivých obchodníkov, podnikateľov ale aj úspešných vzdelancov, pozadie spomienok na detstvo, priateľstvá, útek pred nacistami, rozprávaní o láskach, rodinných zvadách, starobe tvorí Amerika 20. storočia (predovšetkým jeho prvá polovica), a po ich prečítaní mám opäť jasnejšiu predstavu, ako žili a s čím sa museli vyrovnať nielen židovskí prisťahovalci, ale aj ostatní Američania.

Menší rozsah nedáva autorovi mnoho možností na rozvinutie príbehu ako v jeho rozsiahlejších románoch, ale aj malý priestor v kratších poviedkach Starý systém, Hledání pana Greena, Loučení se žlutým domem či v dlhšej Krádeži (ktorá vyšla v českom preklade aj samostatne v roku 1998, podobne Spojka Bellarosa v roku 2002) využil s majstrovstvom veľkého spisovateľa.

V predslove prezrádza autorova manželka Janis niekoľko drobností o štýle práce Saula Bellowa, keď písal Spojku Bellarosa, ale je v ňom príliš mnoho poznámok o deji, preto si ho prečítajte až po poviedke.

Recenziu Hany Ulmanovej na Sebrané povídky I. nájdete na stránke vydavateľa.

Doplnené:

Autorku recenzie si nesmierne vážim a som jej vďačný za množstvo podnetných článkov, ale dovolím si nesúhlasiť s jej názorom na poviedku Krádež. Formulácia „nezvykle akční Krádež s detektivně-mravní zápletkou nesahá vrcholům Bellowovy tvorby ani po kotníky“ sa mi zdá hrubá a nespravodlivá. Ak ste poviedku nečítali, nasledujúci text si odložte na neskôr, pri obhajobe som bol nútený naznačiť z deja viac ako obvykle.

Závan „nízkeho žánru“ v poviedke Krádež ju mierne vyčleňuje spomedzi ostatných, nie však smerom k nekvalite, ako sa môže zdať niektorým čitateľom, pod povrchom zdanlivo priehľadnej krádeže sa ukrýva viacero spodných prúdov.

V prvom rade si Bellow zaslúži pochvalu za vynikajúco vystavanú detektívnu zápletku s množstvom falošných stôp a nutnosťou vyrovnať sa s krádežou prsteňa bez polície. Vôbec nie je také jednoznačné, že prsteň ukradol Frederick, haitský priateľ mladej rakúskej au-pairky Giny, ako je o tom presvedčená Clara Veldeová, jej zamestnávateľka. Pokojne ho mohla ukradnúť dlhoročná pomocnica (mimochodom, černoška) v Clarinej domácnosti, aby tak zabránila konaniu ďalších, hoci aj povolených, večierkov Giny a jej kamarátov, a možno aj zo žiarlivosti, aby na ňu padla vina, keďže Clara a jej deti si Ginu obľúbili. Prsteň mohla vziať aj samotná Gina, či už z pomsty pre výhrady voči Frederickovi, alebo len pre zábavu.

Krádež však presahuje hranice detektívky, či už je to zachytením Clariných vzťahov s mužmi a pre ňu symbolickým významom prsteňa, alebo motívmi au-pairky, ktorá mohla prísť do Ameriky nabrať skúsenosti, vyblázniť sa pred svadbou, alebo možno utiekla z domu, kde mala materiálne zaistenú budúcnosť a chcela si zariadiť život podľa seba, vyskúšať žiť samostatne, mohlo to byť aj priateľstvo dvoch cudzincov v Amerike. Pri postave Fredericka zasa stojí za úvahu podobnosť (rozdielnosť) novodobých prisťahovalcov do Ameriky a židovských utečencov (z iných Bellowových poviedok), ako sa prispôsobili podmienkam v novej krajine. Okolo detektívnej zápletky (ktorá je napriek názvu poviedky len zdanlivo ústredná, podstatnejšou je rovina Clarinej lásky) sa ostatné línie jemne prepletajú, mnohé sú len naznačené, dokonca zamlčané a aktívneho čitateľa vyzývajú na pátranie po možných motívoch konania postáv.

Je to málo na dobrú poviedku, alebo dosť? Mne to stačí na vynikajúcu poviedku. A (bez irónie) ďakujem Hane Ulmanovej, že neostalo len pri pocite, že ma jej hodnotenie povzbudilo k sformulovaniu myšlienok, prečo sa mi Krádež páčila.

Bellow, Saul - Sebrané povídky II.

(Volvox Globator, 2008, preklad Eva Kondrysová, Jiří Hrubý, 340 strán)

Po roku doplnili prvý zväzok Sebrané povídky II. a opäť ponúkli ako kratšie, tak aj dlhšie poviedky, či skôr novely, navyše obsahujú vynikajúci predslov Jamesa Wooda, ale ten si prečítajte až ako posledný, a krátku záverečnú poznámku Saula Bellowa.

Pri úvodnej poviedke Bratranci (nielen o peripetiách s príbuzným na šikmej cestičke) som si hovoril, že ak by aj všetky ostatné nestáli za veľa, už len pre túto jednu by sa oplatilo kúpiť Sebrané povídky II., ale to isté som si povedal aj pri ďalších dvoch dlhších poviedkach Jaký jste měli den? (nielen o zdanlivo nepochopiteľnom mileneckom vzťahu) a Ten, co si pouštěl hubu na špacír (nielen o jednej dávnej urážke) či kratšej, na autorove pomery svižnejšej Podle toho si mě budeš pamatovat (nielen o jednom zahanbujúcom dobrodružstve); a v druhom zväzku nájdete aj zábavnú epizódu osviežujúcu Mosbyho paměti a životopis Zetland – očima svědka.

Podobne ako pri poviedkach z prvého zväzku zabudnite na to, že sa necháte unášať príbehom (hoci občas je Bellow až príliš zaujatý „filozofovaním“, ale ťažko môžeme očakávať od postáv starých profesorov, že sa budú venovať banalitám). Odmenu získate len vtedy, ak sa prinútite zamýšľať sa nad významom každej jednej hutnej vety. Niekedy objavíte vtipné charakteristiky v podobe skratkovitých obrazov postáv, alebo sa niečo dozviete o partnerských a rodinných vzťahoch, o politike, umení, filozofii, z maličkostí pri spomínaní hrdinov poviedok Bellow nebadane vytvára celý svet a oživuje minulosť.

Náročnejší čitatelia by si Bellowove poviedky určite nemali nechať ujsť, lebo ďalšiu šancu tak skoro nebudú mať.

Recenziu Jiřího Hanuša nájdete na stránke vydavateľstva.

Bellow, Saul - Děkanův prosinec

(Volvox Globator, 1998, preklad Eva Kondrysová, 336 strán)

Pre obyvateľov (post)komunistických krajín je zaujímavé čítať knihy o komunistickom systéme od autorov, ktorí pochádzajú z opačného bloku. Medzi nich patrí aj Saul Bellow a Děkanův prosinec. Román je výrazne autobiografický a autor, našťastie, netrpí typickou autentickou neznalosťou pomerov. Dekan chicagskej univerzity Albert Corde, ktorý sprevádza manželku za jej tažko chorou matkou do Rumunska, by sa pokojne mohol volať Saul Bellow. Hoci sám nie je dekanom, má bohaté skúsenosti z univerzitného života.

Děkanův prosinec sa ako väčšina autorových románov odohráva vo veľmi konkrétnom prostredí. A ak sa o spisovateľoch tvrdí, že sú svedomím národa, tak Saul Bellow je svedomím Ameriky a Američanov, a návšteva Bukurešti je príležitosťou na porovnanie. Áno, z pochopiteľných príčin je na tom západný svet lepšie, ale nemáme veľa dôvodov na radosť.

Hoci u Alberta Corda nechýba istá zanietenosť a možno aj bojovnosť, zachováva si odstup. Už to nie je strhujúca lavína, ale „iba“ pokojné zamýšľanie sa nad stavom spoločnosti. Aj našej spoločnosti.

Bellow, Saul - Súvaha

(Slovenský spisovateľ, 1998, preklad Jozef Kot, 112 strán)

Myslíte si, že exhumácia mŕtveho manžela vašej priateľky (bývalej a potenciálne aj budúcej) nie je príliš vhodná príležitosť na rande? Autor vás veľmi príjemným spôsobom presvedčí o opaku. Aj napriek neveľkému počtu strán sa Bellowovi podarilo vykresliť množstvo postáv a zároveň neskĺznuť po povrchu, ale knihu, samozrejme, nemožno porovnávať s jeho objemnejšími dielami.

V češtine knihu vydalo vydavateľstvo Volvox Globator pod názvom Realista.

Belyj, Andrej - Peterburg

(Hevi, 2001, preklad Eva Maliti-Fraňová, 448 strán)

Peterburg je príbeh o príprave a pozadí bombového teroristického útoku v revolučnom roku 1905. Hoci je predchádzajúca veta pravdivá, zároveň je absolútne skresľujúca, lebo v potenciálnom čitateľovi vyvolá klamlivú predstavu o knihe. Nikto, nikto si nedokáže predstaviť, ako sa dá ten príbeh vyrozprávať v rozpore s očakávaniami; opäť veľmi skresľujúco by sa dalo naznačiť, že ide o prienik toho najhalucinačnejšieho, najblúznivejšieho, najpomätenejšieho vytrženia Dostojevského postáv s hravosťou, nedopovedanosťou a návratmi k útržkom myšlienok a udalostí, s experimentálnosťou Joycea v Odysseovi (drobná poznámka k tomuto neférovému prirovnaniu: Peterburg bol napísaný skôr ako Odysseus), k tomu treba pridať slušnú dávku symbolizmu a možno získate akú-takú predstavu, samozrejme, mylnú. Jediná neskresľujúca informácia, ktorú ponúknem, je moja túžba prečítať si pozoruhodné dielo o Peterburgu ešte raz, aspoň raz.

V roku 2003 vyšiel Peterburg vo vydavateľstve Petrus.

Benedetti, Mario - Smrť a iné prekvapenia

(Slovenský spisovateľ, 1986, preklad Vladimír Ruppeldt, 264 strán)

Tento výber je prierezom autorovej celoživotnej poviedkovej tvorby. Nájdete v ňom poviedky o malomeštiactve na juhoamerický spôsob v duchu Dublinčanov, poviedky koketujúce s magickým realizmom, ale aj poviedky zobrazujúce odpor voči totalitnému režimu. Poviedky sú skvelé a k niektorým majstrovským kúskom sa oplatí vrátiť viackrát.

Bernanos, Georges - Denník vidieckeho kňaza

(Slovenský spisovateľ, 1996, preklad Mariana Paulíny-Danielisová, 216 strán)

Denník vidieckeho kňaza je mimoriadna kniha pre trpezlivých čitateľov. Vyžaduje pokoj, sústredenie a otvorenú myseľ. Nedokážem vysvetliť, čím ma autorov štýl tak upútal, ale od prvej chvíle som vedel, že v ruke držím výnimočnú knihu. Ak máte radi náročné a myšlienkovo zaujímavé romány, siahnite po tomto autorovom vrcholnom diele.

Bernanos, Georges - Muška

(Slovenský spisovateľ, 2000, preklad Oľga Hirnerová, 94 strán)

Niekedy jednoducho nie je iné východisko ako samovražda. Muška – príbeh života (skôr živorenia), ktorého neznesiteľná ťarcha sa asi inak nemôže skončiť. S autorovými úvahami o motívoch samovraždy môžeme polemizovať, ale to nič nezmení na kvalitách tejto knihy.

Bernhard, Thomas - Rúbanie lesa (Rozhorčenie)

(Slovenský spisovateľ, 1990, preklad Jana Krejčíková, 176 strán)

Slovenskí a možno aj českí umelci, modlite sa, aby sa v našich končinách neobjavil nejaký Bernhard. Určite by sa vám nepáčilo, čo by ste sa dočítali. Ani rakúskym sa to nepáčilo. Nikomu sa nepáči, keď sa uvidí v morálnom zrkadle nemilosrdne odhaľujúcom v človeku všetko, čo sa snaží skryť: samoľúbosť, falošné priateľstvo, demonštratívnu dobročinnosť.

V češtine vydalo autorov vrcholný román vydavateľstvo Mladá fronta pod názvom Mýcení.