Stránka pre knihomilov

Bolaño, Roberto - Divocí detektivové

(Argo, 2009, preklad Anežka Charvátová, 632 strán)

Román Divocí detektivové patrí medzi zriedkavé knihy, o ktorých sa mi nechce písať, nechce sa mi pitvať ohromujúci dojem z celku, preto sa obmedzím len na stručný náčrt a pokúsim sa utriasť si pocity.

Prvú (cca 120 strán) a tretiu (cca 50 strán) časť Divokých detektívov tvoria denníkové zápisky mladého básnika Juana Garcíu Madera, v ktorých píše, ako sa pridal k Odysseovi Limovi a Arturovi Belanovi – obnoviteľom avantgardného žalúdočného realizmu založeného Cesáreou Tinajerovou – a čo s nimi a ostatnými záludnými realistami zažil na prelome rokov 1975, 1976. Druhú časť (cca 400 strán) románu tvoria spomienky na blúdenie-hľadanie Odyssea a Artura v Mexiku, Nikarague, Európe, Izraeli, Afrike, ako keby sa niekto vydal za Odysseom a Arturom a počas 20 rokov (1976-1996) spovedal milenky, básnikov, vydavateľov, kamarátov či tulákov, ktorí sa na chvíľu stali súčasťou ich životov.

Medzi denníkom Garcíu Madera a výpoveďami svedkov Odysseovho a Arturovho putovania však miestami postrehnete nesúlad. Verzia Garcíu Madera je omnoho pikantnejšia a akčnejšia, a zdá sa, že si niektoré situácie prifarbil či dokonca vymyslel, niekedy nie úplne, len sa stal sám učastníkom podobných zážitkov, o akých sa dozvieme v prostrednej časti románu. Detektív vo mne má dôvodné podozrenie, že autorom denníka, fiktívneho a napísaného oveľa neskôr, je Arturo Belano. A Arturo Belano je – Roberto Bolaño, ktorý s radosťou vytvoril legendu o sebe a svojej mladosti, o príčinách odchodu z Mexika, umelecky sa vyrovnal so svojím očarením aj odčarením, a následne ju poprel a rozvinul inou legendou, podporenou desiatkami osobných výpovedí. A ako v každej dobrej legende, aj v Divokých detektívoch je kus pravdy.

Napriek názvu nečakajte detektívku, hoci je čitateľ pasívnym svedkom Odysseovho a Arturovho pátrania po zbožňovanej Cesárei Tinajerovej a aktívnym detektívom pri skladaní kusých informácií o Odysseovi a Arturovi, nakoniec vlastne aj o Cesárei. Napriek, povedzme, latinskoamerickému pôvodu autora nečakajte magický realizmus, hoci pach Arturovej milenky Edith Osterovej dokáže zaplniť celú izbu, celý byt, podobne ako osudovo príťažlivý pach Pilar Ternerovej zo Sto rokov samoty, lenže jeho vplyv a hlavne dôsledky sú u Bolaña zničujúcejšie. Kým u Márqueza si v každom okamihu uvedomujeme, že je to „iba“ literatúra, Bolañova kniha nás pri všetkej literárnej hre zasiahne zemitosťou reality. Bolaño dal Márquezovi frčku do nosa. Výsledkom pátrania po Cesárei Tinajerovej zasa brnkol popod nos Cervantesovi. Hmm, v konečnom dôsledku možno ani nie, ináč by Divokých detektívov nenapísal.

Bolaño sa pri písaní Divokých detektívov určite nesmierne bavil. Baví sa aj čitateľ, a aj vtedy, ak nie je encyklopedista zameraný na latinskoamerickú literatúru a o niektoré podpichnutia konkrétnych osôb ostane ochudobnený (čiastočne pomôže slovníček menej známych latinskoamerických spisovateľov, ktorí sa v knihe objavia). Niekoľko vzoriek: smial som sa, keď som si na mieste delegácie mexických básnikov, pochopiteľne bez najlepších, predstavil členov nášho socialistického klubu spisovateľov; usmieval som sa, keď vysvitlo, že knihy, ktoré so sebou bludrealisti nosili, a ktorých názvy vzbudzovali dojem intelektuálnych výšav, v skutočnosti náhodne kradli; uškŕňal som sa, keď som si domysel, že povaľačský Odysseus, ktorý sa v Paríži občas zastavil u Arturovej niekdajšej masochistickej milenky Simone, aby sa u nej osprchoval, mohol mať v tom čase svrab, a v prípade úspešného prenosu by sa milá masochistka mohla s rozkošou škriabať do krvi.

Popri zábavkách bohémskeho života žalúdočných realistov a Bolañovom recesistickom prístupe sa však vo mne počas čítania postupne zbieral smútok a najneskôr v polovici knihy sa zo smutného podtónu stala hlavná melódia. O strácajúcom sa mladíckom nadšení, o bezradnosti, keď človek dostihne svoju chiméru a tá sa rozplynie, o vytriezvení do všedného života bez cieľa (nielen Artura a Odyssea, ale aj iných žalúdočných realistov, ktorí vo svojich výpovediach viac ako o Arturovi a Odysseovi prezrádzajú o sebe), o ústupkoch dospelosti, keď si podáte ruku s niekdajším úhlavným nepriateľom, o zosmiešnení ideálov. Áno, je to smiešne, keď je vám pri rebélii proti oficiálnej kultúre previazanej s politikou dobré všetko, čo triafa predstaviteľov štátu, a preto pomenujete literárny časopis Lee Harvey Oswald. Bolaño sa zábava na svoj účet, a hoci je asi prirodzené a nezvratné, že sa po rokoch pousmejete nad niekdajším pobláznením, je to smutný smiech, lebo precitnutie z nekompromisného idealizmu znamená prehru. Alebo bolo Belanovo-Bolañovo básnenie len pózou, vábničkou na ženy? Neverím, to by v Divokých detektívoch nebolo toľko zanietenia a smútku.

Nech už je pravda akákoľvek, zrejme kúsok zo všetkého, Bolaño neprehral a zachoval si svoju „Cesáreu“, jeho energia sa nestratila, v Divokých detektívoch je veselosť aj smútok, pátos aj nadhľad, príbeh aj experiment, poézia aj próza. Bezpochyby veľký a jedinečný román.

Na iliterature nájdete vynikajúci doslov Anežky Charvátovej a v archíve Českého rozhlasu reláciu Kritický klub (14. 12. 2009, 30 minút) venovanú Divokým detektívom.

Böll, Heinrich - Biliard o pol desiatej

(Petit Press, 2005, preklad Perla Bžochová, 254 strán)

Akú hodnotu ma ľudský život, a akú kulturnohistorická pamiatka?

Tri generácie Fähmelovcov boli vďaka profesii architektov, statikov späté s budovou opátstva, vystavanej začiatkom 20. storočia, zničenej počas 2. svetovej vojny a po nej obnovenej, ktorá akoby symbolizovala históriu nemeckého národa. Predovšetkým obnova však nebude ľahká, obdobie ničenia zanechalo stopy. Národ tvoria jednotlivci a každý je zodpovedný, a musí niesť zodpovednosť, za svoj podiel na besnení. Minulosť sa nedá vymazať, a isté udalosti a skutky sa nedajú a nesmú zabudnúť; a (nielen) Fähmelovci nezabúdajú a dávajú to najavo, čo je často jediný spôsob ako zúčtovať s vinníkmi.

Biliard o pol desiatej patrí k tomu najlepšiemu z Böllovej tvorby, a niektorí kritici ho dokonca považujú za jej vrchol.

Böll, Heinrich - Skupinový snímek s dámou

(Mladá fronta, 2000, preklad Božena Koseková, 428 strán)

Prostredníctvom výpovedí „svedkov“ sa dozvedáme o živote a láske Leny, vdovy po nemeckom poddôstojníkovi, k Borisovi, ruskému zajatcovi. Zberateľom a komentátorom „výpovedí“, ako aj sudcom, je autor, ktorý tento priestor využíva na kritiku nemeckej spoločnosti počas vojny, pred ňou, aj po nej, ale zároveň si zachováva ironický nadhľad. Impulzom na udelenie Nobelovej ceny pre Bölla bol práve tento román, všeobecne považovaný za jeho vrcholné dielo.

V slovenskom preklade vyšiel román pod názvom Skupinový portrét s dámou.

Böll, Heinrich - Ženy v údolí Rýna

(Tatran, 1990, preklad Perla Bžochová, 172 strán)

O spisovateľoch sa hovorí, že sú svedomím národa. Neviem, či to platí aj na Bölla, ale vo svojich knihách hrýzol poriadne.

Obeťou politického systému sa stávajú manželky, ktoré toho vedia (vedeli) priveľa o tajomstvách manželov a ich spoločníkov, ktorých konanie nie je (nebolo) práve najčistejšie. Bölla určite nemožno nazvať „mierumilovným“ autorom, ale v tejto knihe neodpustil Nemecku nič.

V češtine vydalo román pod názvom Ženy v krajině s řekou vydavateľstvo Mladá fronta.

Bólya, Péter - Sto vrabčích kroků

(Volvox Globator, 1998, preklad Ana Okrouhlá, 172 strán)

Chcete sa stať spisovateľom? Tak najprv musíte voľačo prežiť. „Bezstarostné“ štúdium na vysokej škole, ktoré vás nudí a neuspokojuje, peklo prvého zamestnania vyžadujúceho silu bez rozumu, silné ruky a žalúdok, ale aj prvé úspechy. A hlavný hrdina románu toho prežil naozaj dosť predovšetkým v strednej prvozamestnaneckej časti, ktorá bola najsilnejšia. Ale celý román je napísaný sviežim a pútavým jazykom a kniha sa v podstate číta sama.

Borges, Jorge Luis - Nesmrtelnost

(Hynek, 1999, preklad Kamil Uhlíř, Josef Forbelský, František Vrhel, Vít Urban, 504 strán)

• Obecné dějiny hanebnosti
• Fikce
• Alef
• Brodiova zpráva
• Kniha z písku

Túto knihu by ste mali čítať pomaly a poviedky si šetriť. Po jej prečítaní totiž budete mať pri väčšine autorov pocit prázdnoty. Ich diela vám budú pripadať bez fantázie a zbytočne dlhé. Nad ich pokusmi o rafinovanosť sa len pousmejete. A vašou najtypickejšou vetou budú slová „To ukradol Borgesovi“, miernejšie povedané „Inšpiroval sa Borgesom“.

Podobný výber z autorovej poviedkovej tvorby vydalo aj vydavateľstvo Slovart pod názvom Rozhovory mŕtvych. Obsahuje najpodstatnejšie zbierky Fikce a Alef, Brodiho správu a niekoľko kratších poviedok za polovičnú cenu ako český výber. Ja som na túto knihu čakal niekoľko rokov. Nenechajte si ju ujsť, aby ste potom neľutovali.

V roku 2009 vyšli Borgesove poviedky vo dvoch zväzkoch vo vydavateľstve Argo.

Brautigan, Richard - Pstruholov v Amerike

(Slovenský spisovateľ, 1987, preklad Ján Vilikovský, 312 strán)

• Pstruholov v Amerike
• Hawklineovská príšera
• Aby to vietor všetko neodvial

Knihy s melancholickou atmosférou mám rád, ale prózy Pstruholov v Amerike a Aby to vietor všetko neodvial ma príliš nenadchli. Zato Hawklineovská príšera bola iná káva. Už len podtitul gotický western sľubuje originálnu zábavu a zároveň presne vyjadruje atmosféru diela.

Dvaja americkí pištoľníci Greer a Cameron, ktorí sa práve vrátili z Havaja, prichádzajú pomôct slečne/ám Hawklineovej/ým zabiť príšeru v ich tajomnom osamotenom dome s ľadovými jaskyňami, za jeho oknom sa pri ich príchode pochopiteľne niečo mihne atď. Žiadne primitívne vtipy, ale paródia s riadne absurdným humorom. Jednoznačne odporúčam ako vynikajúce odpočinkové čítanie.

V roku 2002 vydalo český preklad románu pod názvom Hawklinská nestvůra vydavateľstvo Volvox Globator.