MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Kedykoľvek sedím na planinke ako dlaň, pod rozložitou borovicou, pripadám si ako nesmierne bohatý človek i keď mi leží pri nohách starý ruksack, s vojenským ešusom, pozostatkom z vojny a polámanou starou lyžicou. Aj keď nemám oblečenú goretexovú výstroj podľa poslednej módy, ale môj vyťahaný sveter a desaťročné wibramy, ktoré prešli za tú dobu hádam aj desaťtisíc kilometrov. Nemám nič, čo by bolo nejako zvlášť vzácne. A predsa mi patrí toľko.

Tento absolútny pocit, opierať sa chrbtom o rozpukanú kôru a s podpätkami ľahko zaborenými do ihličia, preciťovať pevnosť a stabilitu mohutného kmeňa, predstavovať si jeho korene hlboko v zemi, vo tme a tichu a najdrobnejšie vetvičky pod nežnými vtáčími nôžkami až tam vysoko hore na slniečku a ľahkom vánku.

Patria mi steblá tráv a priezračný vzduch s tisícom vôní. Kus modrej oblohy nad hlavou.

Patrí mi pár myšlienok, ktoré si teraz môžem pohodlne zrovnať v hlave a viem, že zrovna tu ma napadne zopár nových nápadov, ktoré možno budú znamenať mnoho, možno vôbec nie, ale budú proste moje, ako je táto tráva, tento potok alebo toto vzdialené volanie kukučky.

Viem, že teraz, ako obvykle, vstanem, pripravím drevo na ohnisko, plamienok najskôr modravý a rozpačitý sa žltavo pretiahne, zatrepotá, oblizne pár ďalších vetvičiek, medzi dva kamene upevním kotlík, budem voňať voňavý dym a pozorovať, ako sa vo vode kotlíka robia maličké bublinky, ako sa pozvoľna otepľuje, ako nad ním stúpa jemná para, ako začína vrieť. Veznem čaj a hodím ho do vriacej vody. Hladina začína pomaly žltnúť, tak ako sa lístky pozvoľna potápajú ku dnu. Opatrne prenesiem kotlík na trávu. Oheň karmínovo dohára, dym má svoju starodávnu, domácku vôňu, trochu štipľavú a čadiacu, ale ničím nenahraditeľnú. Ako dlho už sem chodím? Nepočítam mesiace, nepočítam roky. Už je to dosť dávno, čo ma raz neznámy chodník zaviedol do tohoto podivne krásneho údolia. V tej dobe mu kraľoval len opustený zrub, ktorý mu dodával ešte väčšie tajomstvo a kúzlo.

Za prvou pasekou sa otvorila druhá, kráľovstvo motýľov a zelených užoviek. Zem nikoho, oáza kľudu a letitých stromov. Potom chodník prudko klesal až k mostíku, zbitého z niekoľkých suchých stromov. Čistý a bystrý potok skáče veselo cez kamene. Ešte pár krokov a naraz stojíme na mieste, do akého sa človek zamiluje na prvý pohľad. Na svojej planinke s borovicou.

Snáď sú niekde báječné miesta, lákavé pláže, luxusné horské strediska, možno sú niekde drahé hotely a prepychové apartmány - nikomu ich nezávidím a nechcem ich ani vymeniť za to, čo mám.

Za týchto pár metrov nefalšovanej prírody, za pár najprostejších vecí a kľudných hodín - za toto svoje miesto.

Keď sa vraciam domov, prinesiem si hoci len vtáčie pierko alebo vyhladený kamienok z potoka a niekedy však iba spomienku. Ale viem, že hocikto by mi mohol závidieť...

Prajem Vám všetkým, či už sú to trampi, turisti či diaľkoplazi, aby ste sa s podobnými zážitkami vracali z prírody čo nejčastejšie, minimálne však po celý rok 2001.

"Môj životný sen je pokoriť Maternhorn..."
hovorí Vlado Švancár pri výročí svojej 45-ky.

MKD č.1: - V novinách sme si prečítali, že si v lete mal ísť do Himalájí a len otázka peňazí ti zabránila navštíviť plánovanú osemtisícovku, tuším to mal byť Broad Peak. Môžeš nám o tom povedať niečo bližšie?

Vlado Š: - Po "nežnej revolúcii" sa i nám vojakom podarilo dostať sa za hranice republiky a poznávať vyššie kopce ako sú naše Tatry. Od roku 1992 som začal pravidelne navštevovať Alpy a postupne sa zoznamovať so štvortisícovkami. S jedlom rastie chuť, ako hovorí jedno z porekadiel, a tak som začal poškuľovať ešte po vyšších kopcoch.

V roku 1995 som sa zoznámil s partiou chalanov, ktorí prevádzkovali horolezeckú a vysokohorskú turistiku na vyššej úrovni /hlavne vyššie kopce/. Už v Trenčíne som sa pokúšal o lezenie, ale akosi sa mi moc nedarilo.

Stal som sa členom horolezeckého klubu Iskra Liptovský Mikuláš, kde v hlavách chalanov už zrela myšlienka na návštevu Himalájí. Možnosť byť členom expedície ešte znásobila potrebu zvyšovania fyzickej kondície. V roku 1997 som sa dostal do širšieho výberu na expedíciu Himaláje 1998, s cieľom vystúpiť na vrchol ŠIŠA PANGMA 8042 m. Po úspešnej expedícii sme plní nadšenia začali s prípravou ďalšej expedície na vrcholy, ktoré ešte neboli vylezené Slovákmi /Broad Peak alebo Annapurna/. Nakoniec dostal prednosť Broad Peak 8047 m. Úspech každej expedície závisí aj od dostatočného finančného zabezpečenia. Poplatky za kopec a s tým súvisiace služby predstavujú nemalú čiastku. Nakoniec sa nám podarilo pozháňať potrebné peniaze aj s hlbokým načrením do vlastných peňaženiek. Smola bola v tom, že zrovna v období platenia kurz dolára tak poskočil, že by sme všetky peniaze dali Pakistancom za povolenie výstupu a pobyt a na letenky nám už nezostávalo. Preto sme expedíciu odložili snáď na ďalší rok.

MKD č.2: - Vieme,že zmena plánu Ťa priviedla na iný, aj keď o niečo nižší vrchol a to Pik Lenina /pôvodne Pik Kaufman/ do Pamíru. Bol si rád, že keď neprší, nech aspoň kvapká. Podarilo sa Vám tento vrchol zdolať?

Vlado Š: - Záväzky voči sponzorom sme si chceli splniť, a tak sme po dohode s nimi zorganizovali expedíciu na PAMÍR, s cieľom vystúpiť na Pik Lenina 7134 m. Na vrchol sme vystúpili 24.7.2000 - dvaja.

MKD č.3. - Kedy sa výprava konala a s akým plánom ste tam išli, koľko Vás bolo a ako dlho trvala? Samozrejme s akým úspechom ste sa vrátili?

Vlado Š: - Expedícia sa konala 7.7.2000 až 30.7.2000. Dopravu tam i späť nám zabezpečovala cestovná kancelária EURO ASIA so sídlom v ČR. Zabezpečenie cesty bolo nedostatočné. Problematika víz spôsobila, že v ALMA ATE sme boli dva dni zatvorení na letisku pod policajným /vojenským/ dozorom. 11.7. večer sa dostávame cez Bištek a Oš do základného tábora Lukovaja Poľana vo výške 3840 m. Privítanie srdečné, ale zároveň smutné, lebo sa slávilo 10.výročie tragédie, ktorá sa odohrala v druhom výškovom tábore 5200 m. Tento tábor zmietla lavína, ktorá vznikla v dôsledku zemetrasenia a zahynulo v nej vtedy viac ako 40 horolezcov, medzi nimi aj lezci so Slovenska.

Výkonnostným cieľom expedície PAMÍR 2000 bolo vystúpiť na Pik Lenina 7134 m a to tromi spôsobmi:

Expedícia mala 12 členov, konala sa pod záštitou armády SR. Boli v nej traja poliaci, šiesti vojaci z povolania, jeden policajt a dvaja civili.

Okamžite po príchode do základného tábora sa začalo s budovaním výškových táborov. Prvý VT vo výške 4400 m, druhý VT vo výške 5200 m a tretí vo výške 6120 m.

Zároveň prebiehala aklimatizácia. Náročnosť celej expedície sa ukázala už tu, nakoľko vzdialenosti medzi tábormi boli do 15 km s prevýšením 1000 m, pričom vrcholový hrebeň má dĺžku 7 km s prevýšením cez 1000 m. Po 3 dňoch končí ako tak stabilné počasie a začínajú hmly, sneženie, fúka silný vietor. Postupujeme podľa plánu a prvé družstvo je pripravené 21.7. na vrcholový útok. Počasie vôbec nepraje, silné sneženie nedovoľuje zahájiť výstup. Do rána napadlo 1 m snehu. Každú chvíľu padajú lavíny na postupovú trasu medzi 1. a 2.VT. Čiže variant výstupu cez Lipkinovu cestu úplne odpadá. Tretie družstvo študuje výstup klasickou cestou. Rozdeľuje sa do prvého a druhého a pokúsi sa vystúpiť klasickou cestou.

Po dvoch dňoch pobytu v 3.VT sa prvé družstvo vracia do 2.VT. Počasie neumožnilo ani "pokus" o výstup. Všetko zostáva na druhom družstve. 23.7. okolo 10.00 začíname vystupovať na Razdelnuju 6210 m. Počasie stále rovnaké, silný vietor a sneženie. Po stopách prvého družstva absolvujeme prvých 200 výškových metrov, potom už je všetko zafúkané a je veľmi ťažká orientácia. Vo výške 5600 m nás dobiehajú horolezci z Ruska a Rakúska a pomáhajú prešľapávať stopu /tunel/ v snehu, ktorý je hlboký viac ako l m. Z výšky 5700 m sa vracia jeden z družstva kvôli omŕzajúcim nohám. Ďalší už s lyžami na pleci nechce riskovať a tak zlyžuje Razdelnuju až do 2.VT. Vrcholový útok začíname 24.7 o 6.00. Chceli sme oveľa skôr, ale pre silný vietor, ktorý fúkal celú noc, sme ani oko nezažmúrili. Počasie to nedovoľovalo - boli sme stále v oblakoch. Vo víchrici, pri teplote -30°C a v hmle sme vo dvojici s Jankom Matlákom /vedúci expedície/ vystúpili na vrchol Pik Lenina 7134 m o 13.00. Značne vyčerpaní prichádzame neskoro večer do druhého výškového tábora. Urýchlene balíme tábory a schádzame na Lukovuju Poľanu, lebo 27.7. máme plánovaný odchod do Ošu.

Celá expedícia bola ovplyvnená prudkou zmenou počasia a neustálym lavínovým nebezpečenstvom. Na vrchol vystúpili dvaja členovia expedície - ja a Jano Matlák, piati vystúpili na štít Razdelnaja /6210 m/ a dvaja ho zlyžovali.

MKD č.4: - V posledných rokoch, pokiaľ je nám známe, do Himalájí nešla žiadna oficiálna výprava zo Slovenska. Nahrádza slovenskú reprezentáciu armáda?

Vlado Š: - Výprav do Himalájí bolo práve v poslednom období dosť. Len možno publikácia nebola taká, ako by si to zaslúžilo. Armádne expedície sú len doplnkom k tým ostatným. Isto ich nebudú nahrádzať /a to nielen z dôvodov finančných/.

Vlado Š: - Bola to druhá armádna výprava. Jediná pomoc od armády je v tom, že vojaci, ktorí sa zúčastňujú na expedícii, to majú riešené ako služobnú činnosť. Všetky ostatné náležitosti sú riešené ako u ktorejkoľvek inej výpravy.

Vlado Š: - Preto, že pochádzam z juhu Slovenska /okres N.Z./, najbližší kopec bol Zobor v Nitre, ktorý bolo možné vidieť za dobrého počasia /asi 35 km/.

To bol asi impulz k zdolávaniu väčších vzdialeností. Pravidelnejšie som sa začal venovať diaľkovej turistike po návrate z Čiech v roku 1986 na Slovensko. Z nedozerných rovín Čáslavska príchod do Trenčína bol úplný balzam na turistickú dušu. Dlhé chvíle na slobodárke som si krátil poznávaním okolitých pohorí Inovec, Strážovské vrchy, Karpaty. Postupne s rastom kondície narastali i dĺžky trás. V tej dobe na Trenčiansku bolo pravidelne organizovaných niekoľko 50 a 100 km trás. Účasť na nich sa stala samozrejmosťou. Po absolvovaní prvých stoviek v okolí začínam sa zúčastňovať i diaľkových pochodov po Slovensku i Čechách.

MKD č.7. - Si pravidelný účastník Malokarpatských diaľkových pochodov, tento rok si znovu získal ocenenie MK Superdiaľkoplaz za tri prejdené stovky. Vyzerá to tak, ako keby si si medzi dvomi stovkami odskočil "len tak" do Himalájí či Pamíru. Je to náhoda alebo sú tie stovky iba predprípravou na ťažšie kopce?

Vlado Š: - Je možné v súčasnej dobe povedať, že účasť na malokarpatských stovkách je mojou kondičnou previerkou. Času v každodennom zhone je dosť málo na pravidelný tréning, ktorý som mával koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov. A náhoda alebo šťastie pomáha tomu, že po absolvovaní prvých dvoch stoviek sa ide na nejaký ten kopec. Dobrý čas a pohoda po absolvovaní stovky, hlavne trnavskej, mi dopomáha k pomýšľaniu na nejakú tú osemtisícovku. Tvrdím, že úspech na nich záleží hlavne na dobrej kondícii.

MKD č.8. - Na ktorú "malokarpatskú" stovku si sa dostal po prvýkrát a ako? Ktorá sa ti najviac pozdáva a ktorá je najťažšia?

Vlado Š: - Mojou prvou malokarpatskou stovkou bola "trnavská". Rozhodnutie o účasti bolo veľmi jednoduché. V tých dobách som spolu s Jurom Marťákom ako spoluchodcom bežcom absolvoval postupne všetky slovenské pohoria "Non-stop". Postupovali sme od najťažších: Západné Tatry, Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Veľká a Malá Fatra, pohoria na východe Slovenska až domov. Keď nám zostávali ešte Karpaty a Inovec, tak padlo rozhodnutie skúsiť to na Trnavskej stovke, aspoň si overiť, či to budeme schopní zvládnuť aj z Devína. To sa písal rok 1989. To sa ešte chodilo cez Záruby. Vtedy bola najkrajšia a samozrejme aj najťažšia, hlavne keď je krásne počasie s vysokými teplotami. Za "nostalgicky" najkrajšiu stovku považujem tatranskú stovku, ktorá viedla z Hrebienka a končila v Ružomberku. Škoda, že už nie je medzi živými stovkami.

MKD č.9. - Bývaš v Trenčíne, nie je trochu "od ruky" chodiť až do Bratislavy a Malých Karpát?

Vlado Š: - Ako som už povedal, absolvovanie malokarpatských stoviek je pre mňa kondičná previerka po absolvovaní niekoľkých 50 km túr doma. No a samozrejme tiež, že v okolí Trenčína už všetky stovky zanikli. Nájsť si čas je čoraz ťažšie, ale keď sa chce, riešenie sa nájde.

MKD č.10. - Sleduješ a eviduješ si prejdené kilometre? Ak áno, prezraď nám, koľko toho máš našľapaného.

Vlado Š: - Samozrejme evidenciu prejdených kilometrov mám presnú. Každoročne zakladám tzv."vander book", kde si presne evidujem všetky prejdené trasy. Nikdy som nespočítal tieto kilometre. Jednu dobu som si zvlášť viedol záznamník výkonnostnej turistiky a požiadal o udelenie bronzového odznaku v roku 1990, potom akosi dôležitejšie bolo chodiť ako vypisovať záznamník. Z iniciatívy aj p.Nižňana som sa konečne podujal spracovať prehľad km vrátane PŠCH v roku 2000 a obratom mi boli udelené odznaky za 10 000 prejdených kilometrov /samozrejme akcie nad 35 km/. Srdečná vďaka.

Vlado Š: - Plány do budúcnosti v oblasti turistiky? Tých je strašne veľa. Hlavne v dobrom zdraví si udržať kondičku a naďalej sa zúčastňovať diaľkových pochodov. Zdolať kopec kopcov v Európe - Matterhorn a ak sa podarí doriešiť financie - účasť ešte na jednej osemtisícovke. Dnes je ťažko povedať či Broad Peak alebo Annapurna. V podstate by som bol spokojný, len aby to vyšlo.

Na záver by som chcel poďakovať všetkým organizátorom diaľkových pochodov za ich ochotu niečo urobiť pre ostatných a popriať všetkým priaznivé počasie a hojnú spokojnú účasť na DP.

MKD: Želáme Ti všetko najlepšie k tej 45-ke, ktorú si mal ešte začiatkom októbra /6.10.2000/ a aj do druhej polovice "turistickej sezóny" veľa zdravia a osobnej pohody, bez otlakov a podobných sprievodných javov. Nech sa Ti podarí niekedy v budúcnosti prekonať rekord Janka Parcera z Trnavskej stovky. Jeden už máš, že si zo všetkých 27.ročníkov T-100 ju prešiel najrýchlejšie, ale už Ťa čaká len ten druhý rekord. Byť aj nastarším účastníkom. Na to si však nejaký ten rôčik musíš počkať.

A napokon nebola ani sama, čo žiadala o vyslanie kata na vykonanie práva. Z histórie je známe, že Hlohovec požiadal Trnavu o vyslanie kata, o kata ďalej žiadali aj Rusovce, slobodné kráľovské mesto Bratislavu, obec Nižná zase Trnavu, mestečko Pezinok tiež nezaostal za inými žiadateľmi o kata a teda slovné spojenie "poslať kata na kratší čas" bolo v tej dobe bežné. Pravda to bolo dávno, niekedy v temnom stredoveku, kedy takéto starosti mávali viaceré dediny a mestečká, ktoré nemali alebo nemohli mať "svojho" kata /už vtedy nemali peniaze na takú dôležitú vec ako je kat/. Alebo nemali právo meča /Ius gladi/ a preto sa museli obracať s poníženou prosbou k niektorému mestu.

Ak už je reč o Nižnej, treba azda zájsť do Chtelnice a odtiaľ je len na skok do malej dedinky v bývalom Piešťanskom, od roku 1960 v Trnavskom okrese. Poľnohospodárska dedinka, o ktorej sú prvé správy dosť neskoro, až roku 1532, kedy patrila ako poddanská dedina Čachtickému panstvu, ktoré ju viedlo pod menom Nysnya. Už za Márie Terézie sa obec nazýva Nisna a potom už len Nižná. Jej časti zvané Dolná a Horná Domovina dostali pri zavádzaní urbára priliehavý názov, lebo išlo o pozemky patriace k domu, ako to odvodzujú jazykovedci /napr. prof.Rudo Uhlár/. Koncom 17.stor. sa obec dostáva do majetku Dobrovodských Erdodyovcov a po roku 1855 patrila Pállfyovcom. Napokom Pállfyovcom patrilo v minulosti celé toto karpatské pohorie. Nižná nebola vždy len poddanskou dedinou, ale aj poddanským mestečkom panstva a to v rokoch 1786 až 1886, teda celých sto rokov. V cestnej radovej zástavbe dediny stáli ešte v 19.stor. malé hlinené domy, pokryté slamou alebo šindľom. Hoci domáci pracovití Nižnanci žili inak vcelku pokojným životom, predsa sa v obci udiala tragická udalosť, ako je o nej písané v liste zemana Adama Onoryho. Ten sa v popolcovú streda, inak zvanú "škaredú", obrátil listom na trnavských radných pánov s prosbou poslať do Nižnej kata na vykonanie ortieľu - popravy. List obdržal 5.marca 1549 trnavský richtár Wolfgang Mayr. Pán Adam Onory sľúbil poslať koč, ktorý ho privezie aj späť, lebo ho treba len na kratší čas... Jednako táto miestna "tragédia" nezatienila dobrú povesť obce.

Registrácia:               Zbierka zákonov, čiastka 24 z 28.6.1988
Rozloha:                     12,94 ha
Poloha:                       okres Trnava
Katastrálne územie:  Dolný Lopašov

Územie sa nachádza v Brezovských Karpatoch severozápadne od obce Dolný Lopašov. V minulosti sa využívalo ako pasienok s pozoruhodnou xerotermnou vegetáciou s masovým výskytom hlaváčika jarného /Adonis vernalis/, zvončeka sibírského /Campanula sibirica/ a kavyľov /Stipa sp/.

Turistický prístup k nálezisku je najľahší z obce Dolný Lopašov. Vydáme sa hore dedinou, hore potokom, prejdeme okolo bývalého kameňolomu, po ľavej strane sa nachádza poľovnícky areál. Asi po 300 m odbočite doľava a po zarastenej lesnej cestičke sa dostanete na lokalitu Holý vrch. Oficiálne turistické značenie tu však nenájdete. Orientovať sa však môžete špeciálnym značením lopašovských turistov, ktorí cez uvedenú lokalitu vedú "Lopašovskú päťdesiatku". Nálezisko je asi 2 km od obce. Najideálnejšie je však ísť oblúkom, smerom k bývalej horárni Černík a pri nej odbočíte doľava tak isto na vlastné turistické Lopašovské značenie. Po cestičke v borovicovom lese, v príjemnom prostredí nasiaknutom vônou borovíc prídete na chránené nálezisko Holý vrch, ktoré sa rozprestiera na južnom svahu. Od dôb spred desiatich rokov sa zmenilo očividne. Bývalý pasienok je porastený hustými borovicami. Len na kraji pri hlavnej ceste sa dá rozoznať, že tu niečo také ako pasienok voľakedy asi bolo. Z chránenej vegetácie, hlaváčik jarný, zvonček sibírský a rôzne druhy kavyľov, sme sa na jar 2000 stretli so všetkými, ale len sporadicky, v malých množstvách a mimo borovicového porastu. Rôzne nechránené druhy tráv a kríkov /trnka, hloh, šípky/ čiastočne utlmilo celý rast chránenej vegetácie. "Nie je to už to, čo bývalo", pozdychol si náš kamarát. Vzápätí však dodal "nielen ľudia, ale aj príroda sa vyvíja a starne..."

Krajina pod Holým vrchom sa zmenila, to však neznamená, že tento kúsok Malých Karpát stratil niečo so svojej krásy. Možno práve naopak, aj keď za ďalších desať rokov si o chránenom nálezisku asi budeme môcť nechať len zdať.

Keď vidím vôkol seba ľudí, s ktorými sa zvyčajne stretávame na Záruboch, Havranici či tatranských chodníkoch i horských chatách, cítim, že tu ide o priateľov, ktorým je vlastný obdiv a láska k prírode, vrchom, horám...

K nášmu jubilantovi Ivanovi Bajovi boli sudičky o niečo štedrejšie. Ivan nielen pozorným okom sleduje rôzne situácie, ale vie tieto neopakovateľné okamihy i zvečniť. Vznikajú pitoreskné obrázky, na ktorých akoby čas postál, takže i po rokoch pripomenú chvíľu zaviatu prachom zabudnutia.

Tak si väčšina z nás meno Ivana Baja spája s jemu vlastnou originálnou karikatúrou. Je to humor úsmevný a citlivý, ktorý na príbehom z hôr často osciluje na hranici humoru čierneho. Tento je však v malých komunitách, v ktorých je Ivan doma, dosť typický. Kto sa hoci raz pohyboval medzi týmito odvážnymi mužmi, ktorí pravidelne zamieňajú steny útulných bytov za steny skalných masívov, pochopil, že takto ladeným čiernym humorom kompenzujú vážnosť situácií, kde jeden chybný krok môže byť krok posledný.

A tak pred nami defilujú hrdinovia Bajových kresieb. Horolezci a turisti s hustými plnofúzmi, ktoré už roky úspešne odolávajú holiacim strojkom renomovaných firiem Wilkinson a Gillete.

Cykloturisti, diaľkoplazi, horolezci, jaskyniari i lyžiari, u ktorých cítiš ich únavu, smäd i bolesť z prejdených kilometrov. Známi sú i jeho hubári, hľadajúci a nachádzajúci v rôznych situáciach vytúžený objekt - "hríb dubový". Vlastne ako by povedal Ivan mykológ par excellance - boletus reticulatus.

Z predstaviteľov živočíšnej ríše sa na Bajových obrázkoch často objavuje kríženec kamzíka a psa baskervilského, o ktorého prejavili záujem aj prírodovedci. Charles Darwin, zakladateľ vývojovej teórie a modernej biológie ho vo svojich dielach neuvádza.

Nedá mi nespomenúť, že náš priateľ má i neobyčajný talent rozprávača, o čom nás presvedčila aj jeho knižka HUMOR NA LANE. Symbióza slova a obrazu. Čitateľ nevie či bol pôvodný príbeh a k nemu vznikla ilustrácia alebo autor inšpirovaný vlastnou kresbou dotvoril príbeh, aby zarezonovala neopakovateľná humorná situácia.

Býva dobrým zvykom pri príležitosti ako je dnes povedať niekoľko viet o spôsobe, akým sa autor zmocňuje témy, aké výrazové prostriedky používa v umeleckom videní a forme umelcovej výpovedi. Keď Claude Monet namaľoval známy obraz "Impresia - vychádzajúce slnko" a položil ním základný kameň impresionizmu, netušil, že o 100 rokov neskôr istý Ivan Bajo jeho bodový systém nanášania farieb, ktorým zvýrazňoval hru svetla a tieňov, zdokonalí ad maximum.

Tisíce bodov a bodiek a iba dve farby - čierna a biela. Ide o akýsi impresionizmus BLACK AND WHITE. Ako tá whisky, iba tá je viac realistická, kdežto Ivanove kresby majú expresívny akcent.

A môj osobný vzťah k Bajovým kresbám? Milujem jeho kresby so zimnými motívmi. Na nich akoby snežilo. Ivanove snehové vločky padajú ticho z oblohy a ty máš chuť otvoriť dvere, nastaviť tvár snehovému páperiu a spomínať na chvíle, ktoré sa už nikdy nevrátia.

Týmto sa aj ja pripájam ku gratulantom, ktorí koncom decembra 2000 želali všetko najlepšie a veľa zdravia k jeho neguľatej, ale zato skutočnej 65-ke !!!

K najväčším zážitkom vysokohorského turistu patrí iste výstup na najvyššiu horu Kaukazu - Elbrus. Horali z údolia ju nazývajú Džinpadišacha - Vládca horských duchov. A ten bol jedného dňa tak dobre naladený, že dovolil aj mne, nehodnému ľudskému červíčkovi z Trnavskej tabule, vystúpiť na svoj vrchol.

Elbrus je sopka, dvojvrcholový vyhasnutý vulkán - Západný vrchol je vysoký 5 633 m a východný 5 595 metrov. Pôvodné sopečné krátery sú vyplnené ľadom, ale dodnes sú zreteľné - majú priemer okolo 120 metrov a hĺbku 80 metrov. Elbrus je nielen najvyšší vrch Kaukazu, ale je to i kráľ, ktorý si od ostatných hrebeňov udržuje určitý "odstup" - je desať kilometrovou rázsochou vysunutý na sever. A tak má človek z jeho vrcholu ideálny výhľad. Centrálny Kaukaz vidí pred sebou ako na dlani. Zdola a zdiaľky pôsobí Elbrus tiež ako kráľ - mohutne, osamele i vznešene. Veď má aj rozličné mená: Elburum - Veľká hora, Kuska-maf - Hora, prinášajúca šťastie, Ošchamachu - Ranná hora, Aaš Hamacha - Posvätná výšina, Mingi-Tau - Tisícová hora. Antické národy ju v staroveku volali Stro - Bylos. Prvými ľuďmi na nižšom, Východnom vrchole boli domorodec Killar Harišov a kozák Lysenkov z výpravy generála Emanuela z roku 1829. Vyšší - Západný vrchol bol zdolaný v roku 1874, Angličanmi Moorom, Gardinierom, Groveom, Walkerom s vodcom Knubelom.

Boli sme štyria Slováci a stúpali sme "vulkanickým chodníkom" k horskej chate - Prijut odinnadcati - vo výške 4 198 metrov. Máme šťastie, je nádherné počasie a výborná viditeľnosť - s metrami výšky sa nám rozširuje obzor a s ním výhľad na bielo-jagavú panorámu hlavného kaukazského hrebeňa. Uprostred nekonečnej ľadovej pláne nás čaká "hotel nad oblakmi" - ako ho nazývajú horolezci. Je to zaujímavá kovová stavba - vyzerá skôr ako nejaká ponorka z Verneovky v Zemanovom filme alebo trup starého havarovaného lietadla. Ale vo vnútri, vnútri je výborne - teplo a veselo. Štyria Slováci to ešte vylepšili bošáckou slivovicou a slovenskými pesničkami.

Odchádzame dve hodiny po polnoci smerom do sedla. V peknom počasí je výstup "šľapák", bez objektívnych ťažkostí. Ťažkosti sú len v nás, tie subjektívne, lebo kde sa už na Trnavskej tabuli pripravíte na výstup do päť a pol tisícovej výšky. Ťažšie sa stúpa, ťažšie sa dýcha, častejšie sa oddychuje. Oddeľujem sa od priateľov, lebo chcem ísť na oba vrcholy - oni idú do sedla, ja priamo na východný vrchol. Svitá a ja sa stávam divákom najúžasnejšieho divadla na tejto planéte - východu slnka vo veľhorách. Je veľmi zima, nohy po členky mám znecitlivené - sadám si a mlátim po nich poriskom čakana zo všetkých strán - zabolí to konečne, žijú! Mal som ich príliš stiahnuté remeňmi mačiek. O šiestej hodine som na vrchole. Fantastický výhľad. Svätá chvíľa. Únava spadla, dostávam krídla - bežím, skáčem do sedla. Svet je krásny, život nádherný! Stúpam stopami priateľov na západný vrchol, stretávame sa, sú unavení, ale nadšení, v sedle ma počkajú. Na vrchole nechávam záznam o výstupe a dar Džinpadišachovi - konzervu jahodového kompótu, patrí sa, bol k nám nanajvýš láskavý. Vraciam sa z vrcholu, ktorý je dodnes časťou geografov považovaný za najvyššiu horu Európy, lebo leží severne od hlavného hrebeňa Kaukazu, ktorý je predelom medzi Európou a Áziou. Zastavujeme sa v drevenej chatke pod sedlom - je to so svojimi 5 320 metrami nadmorskej výšky, jedna z najvyššie položených stálych stavieb na svete /na Aconcagui stojí chata vo výške 6 200 metrov a na vrcholoch Ánd v Puna de Acatama boli obetiská a obydlia ich strážcov vo výške okolo 6 700 metrov - dodnes sa ale zachovali len ich základy/.

Tu vypukne vzájomná radosť, vyspevujeme a kŕmime sa čokoládou. Dostavuje sa únava - chata sa nám vidí nekonečne vzdialená. Dávam návrh: "Chlapci, spustime sa mi veru po zadku - ako v Tatranských, vysnežených žľaboch a sme tam čoby dup !" A idem príkladom, sadám si do ľadového rigola - tobogánu - a poďho dolu. Je to dnes už druhá nádhera. Ide to rýchlo, krásne, kedy - tedy pribrzdím čakanom, výškových metrov utešene ubúda. Kamaráti za mnou sú v takých sto metrových odstupoch. Naraz ucítim na zadku chlad a hneď na to bolesť. Vyskočím, siahnem dozadu, na troch nohaviciach diera ako tanier a zadok do krvi obrúsený drsným ľadovcom.

Medzi ľadovcom a tatranským snehom bude zrejme rozdiel. Okolo mňa letí Ďuro a kričí: "Čo jéééé?"

Odpovedám: "Ále nič, švihaj ďalej!" O chvíľu vyskočil zo šmýkačky aj on a siahol si na pozadie. Aj Joža a Maroša, čo spýtavo leteli kol nás, sme prirodzene poslali ďalej. Napokon sme všetci skončili rovnako - s obrovskými dierami na nohaviciach a s obrúsenými zadkami. V chate to spôsobilo veľký záujem a boli sme podchvíľou fotografovaní, pravdaže vždy z tej zadnej strany. A zhodou okolností nikto "nemal" na celej chate, ihlu a niť. A tak, keď sme našli kotúč alumíniového drôtu, vzájomne sme si zadky zadrôtovali, tu bolo vidieť, že sme potomkovia drotárov. Nikdy predtým a ani potom sme nevideli Balkarcov v dedinách, ktorými sme prechádzali, sa tak srdečne smiať, keď sme sa im predvádzali my. Pochopil som tých hore, čo nám nedali ihlu a niť, že chceli, dobráci, aby aj tu dolu domorodci mali z nás "silný zážitok".

Našu púť sme skončili pri prameni elbruskej minerálky - narzanu /kabardinské nart-sano značí bohatierská voda/, o ktorej tu veria, že navracia zomierajúcim zdravie, život a stárnucim mladosť. Dvihli sme poháre k Elbrusu, ktorý žiaril belobou vysoko - prevysoko nad nami, pripili sme Vládcovi horských duchov, pripili sme si na náš úspech - i na zdravie našich obrúsených zadkov.

Počas svojho celoživotného "motania" sa okolo horolezectva sledoval som aj vznik a vývin rozličných jeho odnoží, disciplín - boulderingu, skalolezectva, skialpinizmu a ďalších súťažných "zbesilostí" /termín Vlada Bednára /. Rozbiehali to vždy nejakí nadšenci, fanatici, neskôr horolezeckou históriou podchytení ako zakladatelia, priekopníci. Federálni, republikoví, krajskí, okresní či miestni. Kde-kto už všeličo horolezecké či pseudohorolezecké zakladal, len ja stále nič. Človeku to napokon príde ľúto, že ho história nepojala do svojich análov a občas sa dostaví aj taká obyčajná slovenská závisť: A či som ja horší tuto od Ďura, somár, v škole odo mňa odpisoval a napriek tomu je zakladateľom. No ale napokon prišla aj moja veľká chvíľa - stal som sa zakladateľom mykoalpinizmu. A šup do histórie !

Stalo sa to takto: Ako fanatický horolezec a fanatický hubár /mykológia - náuka o hubách/ som celkom náhodne oba tieto fanatizmy uplatnil v rodných Tatrách pri výstupe južnou stenou Jahňacieho štítu. Na trávnatej rampe som našiel okrové, hodvábno lesklé, zavalité huby príjemnej vôňe, dodnes neidentifikované. Bola ich plná prilba a takmer pol kletráka. Boli to huby jednoznačne nezabudnuteľné - pre mňa i pre horolezcov z tábora pri Zelenom plese. Pozval som ich všetkých na skvostný, orientálnymi špéciami gurmánsky vypiplaný hubový guláš. Neverím, že by niekto z nich predtým alebo potom jedol úžasnejší hubový guláš - bol to proste nezabudnuteľný zážitok. Najmä v noci a po celý nasledujúci deň - ideálne krásny pre ideálne horolezecké výstupy - kedy všetci do jedného zavýjajúc kmitali medzi táborom a kosodrevinou s laickou diagnózou "vrchom - spodom".

Miestnemu kosodreviu sa odvtedy - napriek ekologickým újmam - mimoriadne darí. Napriek enormnému výdaju energie pri cielených šprintoch a následných aktivitách zostalo mojim hosťom dostatok síl na to, aby ma navečer vyniesli v spacáku zo stanu a šmarili do plesa. Mal som čo robiť, aby som sa na dne odzipsoval, vyprostil, a vyplával. Nik mi - ľadovou vodou šokovanému - suchý odev neposkytol, horúci nápoj nepodal, teplé kamarátske slovo neprehovoril. Odkopli ma. Nevďačná banda horolezecká!

Utiahol som sa na chatu, kde mi ľudské, kamarátské teplo odsuplovala fľaša spišskej borovičky. Už vtedy som si uvedomil, že zakladatelia, priekopníci to v horolezectve nikdy nemali, nemajú a nebudú mať ľahké...

Som horolezec. Hory sú mi domovom. Vždy znova a znova sa do nich vraciam a vždy znova a znova tam nachádzam radosť. Radosť z krásy, z priateľstva, radosť z výkonu, zo sebazaprenia sa, z dobrodružstva.

Nemálo som sa nachodil aj s puncovanými turistami po takej či onakej značke, za takým či onakým cieľom. Vozil som sa s mototuristami a šliapal som aj s cykloturistami.

Mám rád aj more, prežil som pri ňom veľa pekných chvíľ. Avšak tam či tam, na kolmých, značkovaných či asfaltových cestách, na preľudnených plážach mi vždy tak trochu čosi prekážalo a čosi chýbalo. V horách si vždy pokladám za svätú povinnosť usilovne liezť od svitu do mrku, hoci sa mi niekedy už nechce a modlím sa, aby ráno pršalo. Pri "riadnej" turistike mi trošku kazilo radosť, že som vždy presne vedel odkiaľ, kedy, kam a kadiaľ prídeme a čo tam bude. A pri mori si zasa myslím, že chcem - nechcem, teplo - chladno, musím sa čo najviac kúpať a vylihovať na piesku, preto som vlastne tu, more nemáme a bohvie kedy sa ešte k nemu dostanem. A konečne, stálo ma to tri tisícky.

Azda preto mám tie najmilšie spomienky na také celkom obyčajné bezcieľne potulky po Slovensku. Skutočne, nepoznám lepší oddych, lepšiu fyzickú a duševnú relaxáciu.

Túlanie sa začína rozhodnutím: Idem sa niekde túlať! Pravé túlanie je práve v tom "niekde", v onej vábivej neurčitosti. Keď si poviete: Idem sa túlať do Súľovských skál, to už nie je ono. Nanajvýš dovolené je veľmi hrubé rámcovanie: Idem sa túlať niekde na Horniaky. Alebo: Budem sa potulovať okolo vody.

Dovolenkový tulák si napríklad na železničnej stanici pýta cestovný lístok za dvadsaťosem korún a tridsať halierov. Na otázku, kde to má byť, odpovie: "To je úplne jedno!" Pozrie sa na lístok a podľa momentálneho vnuknutia si vyberie jednu zo staníc, ktoré sú na ňom uvedené. To však ešte neznamená, že celkom iste tam vystúpi. Pozerajúc z obloka, môže sa podľa momentálneho vnuknutia rozhodnúť ináč. Vystúpi kde sa mu zachce.

Pri potulkách sa nezaťažuje cieľom. Tulák nepotrebuje mapu, značky, smerovky, orientačné tabule. Najlepšie, keď vôbec nevie, kde je, keď nemá konkrétnu predstavu o svojej ceste, kde ide, kde ho napadne: rovno za nosom, po hradskej, po poľných cestách, po zabudnutých lesných chodníčkoch alebo iba tak, bez cesty, krížom cez lúky, lesy. Netreba sa náhliť, neženie ťa ani cieľ, ani čas. Keď chceš, ideš, keď nechceš, nejdeš. Zachce sa ti, vystúpiš na hentú horu, vylezieš na krásny košatý dub alebo si ľahneš do trávy, počúvaš bzučanie čmeliakov, dívaš sa na hru oblakov a pachtiaceho jastraba. Keď sa ti zachce, hľadáš huby, chytáš raky v lesnom potoku, "pasieš sa" na malinách, čučoriedkach, černiciach. Vystúpiš na skalu, posedíš si, pofajčíš, zídeš k potoku, jazeru, zaplávaš si. Túlaš sa s otvorenými očami - a srdcom. Zastaneš nad mraveniskom a snažíš sa pochopiť jeho organizáciu, obdivuješ "fantastického" motýľa a zistíš, že kvitnúce machové vankúše sú "bohovské".

Ľuďom sa nevyhýbaš. Naopak! Zastavíš sa pri drevorubačoch, podiškuruješ si s horárom, pomôžeš hodinku - dve pri žatve, ponadávaš si s cestárom, všade sa prihovoríš, pobeseduješ si a vypočuješ si starosti i radosti ľudí, načúvaš ich múdrostí i kráse ich nárečí.

A večer? Večer si ľahneš niekde pod hviezdy alebo do senníka či do stodoly. Alebo natrafíš na salaš, horáreň,chatu - ponechaj to náhode. Možno šibneš dolu do dediny, posedíš si v krčme pri pive alebo pohári červeného, načúvaš problémom s manželkami, svokrami, družstvom, podebatuješ si, "pokibicuješ" pri kartách, podriemeš si v kine alebo sa pripletieš na zábavu. Spýtaš sa na nocľah a voľačo sa isto nájde, kde ťa prichýlia, pozvú k zemiakom a kyslému mlieku, možno ťa aj slivovicou počastujú. A možno ťa uložia do stodoly a či do parádnej izby pod nafúkané periny - nechaj to už na nich.

Vrátiš sa oddýchnutý, spokojný. Všeličo si si premyslel, doriešil, všetko sa ti zdá jednoduchšie. Zasa si už rád, že ideš domov. Možno si zmokol alebo zažil niečo nepríjemné, ale to už patrí k veci. Nikdy predsa nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.

Najlepšie je túlať sa sám. To je ono. Ale keď sa bojíš alebo sa bez spoločnosti nezaobídeš, pokojne sa túlaj vo dvojici - ak máš priateľa, čo vie mlčať, keď sa ti chce mlčať a rozprávať, keď máš chuť sa rozprávať. Viac ľudí - to už nie je ono. Musíš brať ohľady, prispôsobovať sa, ostatní sa prispôsobujú tebe. Nie, to už nie je ono.

Čo k tomu potrebuješ? Čo najmenej vecí, aby sa tvoje túlanie nezmenilo na galeje. Na sebe čokoľvek, čo rád nosíš do prírody, v čom sa dobre cítiš. Do batoha spacie vrece, pršiplášť, nôž, zápalky, chlieb, slaninu, niečo na zajedenie a zapitie, obľúbenú fajku, môžeš si vziať obľúbenú knihu - nijako by to nemalo presahovať 8-10 kíl. A pribaľ si dobrú vôľu a ružové okuliare.

S potešením som si prečítal uvedený článok a s napätím som očakával, akú odozvu u čitateľov vyvolá, tým viacej, že sám autor ho považoval za úvodné slovo do diskusie. Žiaľ, musím konštatovať, že až na výkaz turistických aktivít za 1.polrok samotného autora (viď MKD 10/2000 - mimochodom úctyhodný to výkon) bol ohlas na stránkach MKD prakticky nulový. Ba dokonca nezareagoval ani sám Nestor, hoci mi to pripadalo, akoby bol nepriamo nominovaný čoby Gestor tejto bohumilej iniciatívy. Keďže sa cítim, vzhľadom na progresívne sa vzmáhajúce šediny, byť bytostne dotknutý touto výsostne aktuálnou problematikou, osmeľujem sa a chvátam aspoň ja so svojou troškou do mlyna.

Domnievam sa, že predovšetkým z dôvodu určitej adhézie na všeobecne platné regule hodnotenia výkonnosti, ako sú ony zakľúčené či už nateraz platnej "Klasifikácii výkonnostnej turistiky v KST" (ďalej len "Klasifikácia") alebo aj v "Pokynoch pre získanie nadstavbového stupňa VOPT (ďalej len "Pokyny"), bolo by potrebné celé toto snaženie v rozumnej miere inštitucionalizovať, no niektoré zásady a ustanovenia z cit.usmerňujúcich materiálov pochopiteľne aj primerane modifikovať.

V prvom rade by bolo načim vymedziť okruh pochodníkov, ktorému by odlišné sledovanie a hodnotenie ich turistických aktivít dostatočne vyhovovalo. Predpokladám, že by išlo prevažne - aj keď nie výhradne! - o príslušníkov tej vekovej kategórie, ktorú sociológovia zvyknú decentne nazývať "tretí vek" alebo "jeseň života"; a aby som nevybočil z intencií "Klasifikácie" a "Pokynov", jednalo by sa takpovediac o kategóriu Super-senior, bežnú aj v iných športových odvetviach. Neodporúčam však pri našej známej posadnutosti skratkomániou používať skratku SS vzhľadom na to, že by mohla evokovať neblahé reminiscencie na dobu nie až tak vzdialenú. Preto by hádam bolo vhodnejšie označenie Veterán Club. K tomu ma vedú viaceré signifikantné zhody s veterámni všetkého druhu. Aby som zmienil len niektoré z nich - rýchlejšie sa na nás usádza patina z prežitých životných karambolov, častejšie nás treba oprášiť, vyglančiť a nablýskaných predviesť na nejakej tej príležitostnej švancparáde, nesvedčia nám príliš preteky na dlhšie trate, mávame obmedzený bezrizikový pohyb na verejných komunikáciach, pohybujeme sa obvykle už len v nižších otáčkach a nedajbože, sa na nás ťažšie zháňajú náhradné súčiastky, najmä preto, že retrotransplantačná chirurgia je len v plienkach a prakticky zatiaľ neprekročila prah klinického pokusného overovania. V dôsledku toho všetkého nás aj častejšie sužujú obavy z predčasného vyradenia našich telesných schránok do šrotu. Opäť ma však odrádza, že príslušná skratka by sa pri zaužívanom fonetickom vnímaní javila značne dehonestujúcou. Odvažujem sa preto navrhnúť skratku PZ - nie, nebojte sa, prosím, nejedná sa ani o príslušnosť k policajnému zboru, ani o autorizovanú štátnu poznávaciu značku lietadiel Surinamu, lež o skratku výrazu "post zinith" - teda za zenitom (vrcholom) výkonnosti.

Ako jediné validitné kritérium, ktoré by slúžilo za základ pre hodnotenie výkonnosti, uznávam počet prešliapaných (absolvovaných) kilometrov. Nebodaj by sa mohli vziať do úvahy mimoriadne sťažujúce faktory, tak príznačné pre túto vekovú kategóriu, akými sú nadbytočná telesná hmotnosť, zvýšená rizikovosť v dôsledku zhoršujúceho sa zdravotného stavu a pod. Ich vplyv by bolo potom možné sumárne vyjadriť použitím akéhosi prevodového súčiniteľa (koeficientu) na prešliapané km, napr. "HPkm" - veď niekedy je to skutočne konská námaha absolvovať zvolenú trasu! Ale to už by bolo rovnako, ako stanovenie limitov pre jednotlivé stupne oceňovania, vecou ďalšej diskusie. Ctím totiž niektoré zásady "Klasifikácie" a "Pokynov" a k nim patrí aj princíp triviality, tento raz však iba v zmysle trojstupňovitosti. Na jednej strane považujem pochopiteľne za prirodzené nevyžadovať striktne od super-seniorov predchádzajúce udelenie najvyššieho VOPT - rovníkového - najmä pre prístupnosť tejto formy telesnej aktivity čo najpočetnejšiemu okruhu záujemcov.

K chorobám, ktoré uviedol I.Košický ako najčastejšie, by som si dovolil priradiť ďalšie zdravotné neduhy: zo skupiny kardiovaskulárnych napr.Anginu pectoris a Arytmiu (obidva môjmu srdcu obzvlášť blízke), ďalej Dementiu senilis a k už spomínanej Erektilnej disfunkcii in contrario pre nežnejšie pohlavie Postmenopauznú osteoporózu - všetko to neduhy zapríčiňujúce objektívny handicap a zvyšujúce aj riziko úrazu. Dotýkam sa toho zámerne, lebo sa domnievam, že prekonať tieto úskalia brániace dosahovaniu plnohodnotných výkonov by aspoň sčasti napomohlo zavedenie inštitútu tzv. navádzača - navigátora, resp. osobného asistenta tak, ako je to bežné pri súťažiach plegikov a inakšie zdravotne (telesne alebo mentálne) postihnutých športovcov. Tí by pochopiteľne ako jediní mali nárok na odmenu minimálne vo výške preukázaných nákladov, všetko ostatné by bolo na báze rýdzeho amaterizmu! A tu sa konečne dostávam k jadru pudla alebo ako my latiníci hovoríme in medias res.

Osobne vítam, že I.Košický prešiel od mrdov k prdom, navrhujem však v záujme maximálneho zjednodušenia a odbyrokratizovania schvaľovacieho procesu predkladať osobitnej komisii zriadenej pre hodnotenie a oceňovanie výkonnosti super-seniorov vždy len jeden doklad pre každý stupeň, tzv. HIV (pozitív) - Historická (Hypotetická, Heroická, Hovädzká, etc., každý by si vybral svoje) Inventúra Výšľapov - teda jeden jediný, na základe ktorého by sa rozhodovalo o udelení ocenenia v príslušnom stupni.

V súčasnosti sa vzmáha ako špecifická forma ocenenia osobitne zaslúžilých športovcov - teda V.I.P. (very important persons) - zaradenie do Siene, resp. Dvorany Slávy. Nemusela by to byť práve dvorana, stačil by pre super-seniorov taký menší trojpodlažný dvorček. V suteréne by sa po komisionálnom schválení HIV-u umiestnil portrét (rozmery 9 x 13 cm) pochodníka, ktorý by splnil stanovený limit pre udelenie tretieho, najnižšieho stupňa a jeho stručná charakteristika, incl. (včetne) nacionálií. Trovy by znášal sám ocenený. Obdobne by to bolo aj pre druhý, vyšší stupeň, len dvorček by bol na prízemí a foto po prsia rozmerov 20 x 50 cm. Trovy by znášal opäť sám ocenený. Tretí, najvyšší stupeň by sa udeľoval pochodníkom zásadne in memoriam a do dvorčeka na prvom poschodí by sa umiestňovalo foto v nadživotnej veľkosti, doložené nekrológom. Trovy by znášali pozostalí. Celkom výnimočne by mohla komisia udeliť tretí stupeň na základe prísneho individuálneho posúdenia extravagantného výkonu žijúceho pochodníka i bez predchádzajúceho udelenia ocenenia prvého a druhého stupňa, t.j. h.c. (honoris causa). Túto svoju kompetenciu by však komisia mohla využiť len v prípadoch skutočne excelentných mimoriadných výkonov, napr. takého, aký preukázal tento rok pán Štefan Kopčík z Popradu, nevidomý, keď vystúpil na Gerlach alebo onen český invalidný športovec, žiaľ jeho meno mi už vypadlo, ktorý má amputované obidve nohy v nadkolení a vystúpil tento rok po rukách z Obrieho dolu na Sněžku po tom, čo vlani absolvoval túto cestu na invalidnom vozíku alebo desaťnásobného nepretržitého (za sebou) víťazstva v Sherpa rallye alebo prejdenia Cesty hrdinov SNP (teraz sa to tuším volá MTT E8) nonstop pospiatky a eventuálne aj na boso.

Ale dosť už bolo srandy a aj keď je vraj humor korením života, treba ho užívať v rozumných dávkach; napokon pochodníčenie je v podstate vážna vec. Nebodaj nevzbudia moje názory priveľkú nevôľu medzi pochodníkmi generačne mi blízkymi. Spolieham na ich toleranciu! Uznávam síce, že platí ono známe latinské "nomen - omen" (viď moje priezvisko), súčasne však zastávam názor, že je všeobecne užitočné a navyše zdraviu prospešné pohybovať sa kedykoľvek, hocijakým spôsobom, za akýchkoľvek okolností, hocijakou rýchlosťou a kdekoľvek až do totálneho znehybnenia.

V roku 2001 po piatykrát organizátori troch Malokarpatských stokilometrových pochodov vyhlasujú ďalší ročník diaľkoplazeckej súťaže o ocenenie Malokarpatský superdiaľkoplaz 2001

2. Pre získanie ocenenia je potrebné prejsť všetky tri uvedené 100 km pochody. Ocenenie bude tak ako po iné roky, vecné. Pri absolvovaní kratších trás, minimum je však 35 km na každom z uvedených pochodov, obdrží účastník okrem pekných spomienok aj zvláštny diplom.

3. Sledovanie účasti je plne v právomoci a kompetencii usporiadateľov DP. Turisti sa nestarajú o žiadne potvrdenia či evidenciu pochodov. Za uvedené ocenenie nie je vyberaný žiadny poplatok.

4. Vyhodnotenie a odmenenie turistov superdiaľkoplazov sa uskutoční na štarte alebo v cieli, Vianočného pochodu 2001, ktorý je naplánovaný na 22.decembra 2001 /Majdán, Bieros/.

Zoznam ocenených turistov bude uverejnený aj na stránkach MKD /november alebo december 2001/.

Plnenie tohto titulu môže robiť každý turista, ktorý má záujem urobiť niečo pre svoje zdravie, má rád prírodu a chce dokázať sám sebe, že ešte niečo dokáže. Organizovanosť turistu nie je podmienka. Podmienka je, že na diaľkových pochodoch prejde minimálne 1000 km za celý rok.

Turistický kalendár pre rok 2001 vyšiel koncom decembra 2000. Prvé exempláre boli k dispozícii na Vianočnom pochode a na Silvestrovských výstupoch v Malých Karpatoch a Považskom Inovci. Každý, kto nemal možnosť si ho zabezpečiť priamo na pochode, môže si ho objednať na uvedenej adrese. Kalendár turistických pochodov pre rok 2001 je nepredajný. Uhradíte si len poštovné. Kalendár vyšiel v rovnakom náklade ako po iné roky, avšak tento rok je rozšírený aj o kompletný Bratislavský región. Preto kto skôr príde, tomu sa ujde.

Pri poháriku dobrého Malokarpatského vínka sme pokrstili úplne nový diaľkový pochod "Novembrový výšľap". Pochod sa uskutočnil v sobotu 18.novembra 2000. Trasa bola nasledovná: Pekná cesta - Hrubý Drieňovec - Marianka - Borinka - Kozí chrbát - Biely Kríž - Rača. Štart sa konal na zastávke električiek Pekná cesta a cieľ bol tradične v trampskej krčme "U troch zajacov" v Rači /len do 16 h/. Na 1.ročníku 18.11.2000 sa zúčastnilo 27 diaľkoplazov - a strašne pršalo, ako dávno nie!

Fyzicky pochod zorganizoval PhDr.Milan Kubiš pod hlavičkou redakcie Krás Slovenska. Čo je v najnovšom vývoji turistiky trochu zlom. Pre rok 2001 je už naplánovaný 2.ročník, ktorý sa bude konať v sobotu 17.novembra 2001 po tej istej trase. Nedajte sa odradiť prípadným zlým počasím, nakoľko vždy vieme, že skončíme v teplej krčme.

Chcel by som ešte upozorniť, že ako fanatik do DP chcem v budúcom roku, pokiaľ pôjdem definitívnre do dôchodku, prichystať a zabezpečiť ešte dva perfektné diaľkové pochody. Najdelikátnejší bude určite "Rusovecký okruh" medzi nudistami. Pevne verím, že do cieľa nik nedôjde, lebo "paličky sorsánové" ho budú navigovať do Mossonmagyorváru.

Volám sa Juraj Petráš /nar.1980/. Od októbra som na dovolenke v zelenom. Napísať som vám chcel vlastne už po Špačinskej stovke. Nemal som ale čas, až teraz na vojne. Zaujímalo by ma ako turistu ako je to vlastne s ocenením Malokarpatský superdiaľkoplaz. S kamarátom Františkom Zuščíkom /1973/ sme si ešte v apríli zaumienili, že sa pokúsime prejsť Trnavskú stovku. Našľapané sme mali, veď som chodil dosť po Malých Karpatoch a zúčastňoval sa aj Vašich akcií ako sú Orešanský Botocross alebo Dovolenkový pochod priateľov piva. A super bolo aj na akcii "Kade nás nohy ešte neviedli" na trase z Lošonca do Šaštína. Tak sme sa teda odhodlali aj s ďaľším kamarátom Martinom Šuranom, v trojici zdolať Trnavskú stovku. Šťastne sme aj dorazili až do Brezovej. Vedeli sme, že o dva týždne sa šliape ďalšia v poradí Teslácka stovka "2x50 a dosť". Počuli sme, že je ťažšia ako Trnavská no i napriek tomu sme nechýbali na štarte. Bola trošku menej záživná, pretože na Zochovej chate sme sa otáčali späť na Bratislavu. Musím sa priznať, že som bol unavenejší ako na Trnavskej 100, ale do cieľa sme nakoniec dorazili. Už aj bolo pred nami leto plné horskej turistiky a vody. To žiaľ ubehlo ako tá voda a pred poslednou Špačinskou 100 sme boli optimisticky naladení. A tak sme vyrazili zo štartu v Melčiciach na poslednú ťažkú skúšku. Nemal som dobrú obuv a v posledných 25 kilometroch sa vytrácala aj chuť do života, ale s posledných síl sme aj z Ferom Zuščíkom dokrívali do Špačiniec. Musím uznať, že takto vyčerpaný som snáď ani nikdy nebol a to sa venujem cyklistike a behu. Boli sme však radi a po týždni, keď prvé dojmy prešli, sme si povedali, že ak sa bude dať a zdravie bude slúžiť o rok to vyskúšane opäť. Veď skúsenosti už nejaké máme, no nie? Potom som sa stretol s kamarátom a on mi spomínal niečo o ocenení Malokarpatský superdiaľkoplaz. Práve preto sa Vás chcem spýtať ako to je vlastne s tým ocenením. A či sme s Ferom Zuščíkom prejdením troch stoviek splnili všetky podmienky.

Ocenenie MKSD mu bolo odovzdané na Vianočnom pochode, prostredníctvom svojho kamaráta a spolušľapača Františka Zuščíka /Juraj bol ešte stále na ZVS/, len tak ďalej...

Ponúkam na predaj tieto nové turistické mapy z VKÚ Harmanec a Mapa Slovakia:

P.č.	Číslo mapy	Región	cena/ks
1.	109	Javorníky - Čadca	30,- Sk
2.	113	Vysoké Tatry /lyžiarska a tur.mapa/	30,- Sk
3.	119	Strážovské vrchy	30,- Sk
4.	121	Veľká Fatra	30,- Sk
5.	126	Vihorlatské vrchy /Zempl.šírava/	30,- Sk
6.	128	Malé Karpaty - Záruby	30,- Sk
7.	134	Veporské vrchy	30,- Sk
8.	138	Štiavnické vrchy	30,- Sk
9.	139	Slovenský Kras - Domica	30,- Sk
10.	150	Borská nížina - Malacky	30,- Sk
11.	151	Trnavská pahorkatina - Senec	30,- Sk
12.	152	Nitrianska pahorkatina - Hlohovec	30,- Sk
13.	127,128,129	sada Malé Karpaty /BA, Záruby, Bradlo/	100,- Sk
14.		Mapa Slovakia-Malokarpatský región	30,- Sk
15.		Mapa Slovakia-Dunaj - cykloturistická mapa	20,- Sk
16.		Mapa Slovakia-Tatry /Belianske, Vysoké, Západné/	20,- Sk

10.2.2001 ZIMNÝ PRECHOD - ČIERNOU SKALOU 16.ročník
(sobota) Klub TD a T Trnava

17.2.2001 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY
VÝSTUP NA GELDEK 4.ročník
(sobota) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd