MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

január 2003

 

 

 

Prvý jubilant v roku 2003 - 50-nik
Ing.Peter Obdržálek

1. Čo bolo skôr, Peter O. alebo hory a turistika – či hory a Peter?

No určite hory (aj bezo mňa). I keď vzťah k nim mám asi vrodený – už ako päťročný som písal list starej mame, že spolu pôjdeme do Tatier. Nikdy sa tak nestalo, ale Tatry som neskôr skutočne veľmi často navštevoval.

2. Každý je taký starý, ako sa cíti. Na koľko sa cítiš Ty?

Cítim sa stále pomerne mlado. azda aj preto, že mám stále veľa plánov do budúcna. Okrem toho sa pohybujem medzi priateľmi, z ktorých mnohí ani nie sú až tak oveľa mladší (niektorí sú dokonca starší – však Bahurák!), ale majú mladícky elán a chuť sa stále do niečoho púšťať. A potom, občas sa tu objaví aj niekto o dosť mladší, s ktorým možno pri plánovaní akcií, najmä mimo Malých Karpát, počítať (však Miško Jakubec!). Na druhej strane sa ten vek predsa len hlási – občas (alebo často?) niečo zabolí, snaha po športovom výkone už nie je taká veľká ako kedysi a tak ďalej.

3. Poznáme Ťa ako sporovlivého človeka, čo je pekná vlastnosť pre slobodného mládenca, ale prečo si sporíš aj dovolenku? Vraj máš nevybratej dovolenky viac ako 50 dní???

Dovolenku si nesporím, len je nás v práci málo a treba sa tam vystriedať, aby bol stále niekto k dispozícii. Už tých dní toľko nezostalo, veď do konca roka 2002 som si takmer všetko musel vyčerpať. Problém je však možno zložitejší, než som doteraz povedal. Niekedy je ťažké zohnať partiu, ktorej daný druh zamýšľanej akcie vyhovuje a často sa stáva, že tí praví práve nemajú čas. A ešte do toho prehovorí to počasie.

4. Stále slobodný, bez záväzkov, dokedy ešte?

Ten “správny” čas som už asi “prešvihol”, takže niet o čom meditovať.

5. Tvoje hobby, je to len cestovanie alebo máš aj niečo iné?

No tých záujmov je viacero, avšak nič nestíham. To samotné cestovanie má minimálne dve fázy – plánovanie, čiže tvorba itinerára akcie a “vyhodnotenie” – t.j. zapísanie toho, čo sa skutočne udialo. Bahurák si na akcii vždy priebežne píše, čo sme kde videli/zažili, ja som lenivý a potom po rokoch spomínam, ako to vtedy bolo. Nebol som vždy taký – vo vrecku košele som kedysi nosieval malý notes a tam som si aspoň písal, kde a kedy som bol (rozumej čas, nielen dátum, napr. pri prechode hrebeňa Nízkych, či Západných Tatier, aby som mohol porovnávať s ďalším prechodom toho istého hrebeňa – to porovnanie som však nikdy nerobil), alebo odpísal text rázcestníka, či pamätnej tabule do záznamníka niektorého oblastného odznaku. S turistikou súvisí aj fotografovanie – zostal som verný diapozitívom, aj keď sa to už veľmi nenosí. V poslednej dobe fotím menej, ale na lepší materiál, výsledkom je menej diákov a menej peňazí (ktoré zostanú v peňaženke). A potom je to ešte hudba – som síce len pasívnym poslucháčom, ale zároveň fanúšikom, najmä jazzovej hudby. Odkedy vynašli CD, platne už temer nepočúvam. Ale aj toto “zberateľstvo” CD a aj ich počúvanie idú akosi od desiatich k piatim.

6. Obľúbený nápoj, jedlo, krčma?

Nápoj, jedlo, krčma? Je to jednoduché, ale aj zložité. Nápoj – u nás borovička (lebo jej do hôr treba menej než piva), pivo (keď ho netreba nikam nosiť) a víno (veď Malé Karpaty a Milan Patrovič sú toť pod nosom). V Čechách fernet a pivo, v ostatnej cudzine pivo alebo víno, podľa toho, čo je kde lacnejšie. Jedlo, to je ťažšie. Na trhovisku na Žilinskej tlačenka (veď nás aj nazývajú tlačenkári), inde nie som veľmi špecializovaný. V Českej republike výpečky (spýtajte sa Bahuráka, čo to je) alebo klasické vepřo, knedlo, zelo alebo Katův šleh (aj to Bahurák pozná), ojedinele niečo fajnovejšie. Krčma, aj to závisí, či je v Blave alebo niekde mimo. V Blave je to viecha na Žilinskej (tzv. Drevená dedina), ktorá je našou “zasadačkou”, v Malých Karpatoch napr. krčma v Plaveckom Mikuláši alebo aj viecha v Rači, či krčma Pod hradom v Borinke. Zo vzdialenejšieho okolia by som chcel oceniť prístup personálu chaty pod Suchým v Malej Fatre, kde nám v zime otvorili nadránom pár hodín pred otváracími hodinami, aby nám poskytli horúci čaj, či personálu chaty pod Inovcom v Považskom Inovci, kde sa vás pri objednávaní piva opýtajú, či si želáte teplejšie, mierne chladené alebo studené. Ak som nejakú dobrú krčmu, či chatu vynechal, nech mi je odpustené.

7. K 50-tke si obvykle každý dáva nejaký veľký, vždy je to však symbolický záväzok, napríklad nebudem už viac fajčiť, piť, budem dodržiavať životosprávu a pod. Ako to bude u Teba?

Záväzok k jubileu? Radšej žiaden. Keď si ho dám a neprezradím, budem si spytovať len vlastné svedomie, ak ho nedodržím. Inak by do mňa rýpala spústa ľudí. Ale najlepšie asi bude, nedať si žiaden záväzok. V minulosti som plánoval, možno že nie pri príležitosti nejakého jubilea, vystúpiť na 500 vysokotatranských štítov a skončil som pri čísle 401. A vo Vysokých Tatrách som už nebol 10 rokov.

8. Sporadicky si prispieval svojimi zážitkami do rôznych časopisov, v poslednej dobe si sa odmlčal. Prečo? Dokedy? Ani do MKD si už dávno nič nedal, nemáš už žiadny poriadny zážitok? Alebo sa Ti jednoducho nechce?

Asi to súvisí s mojím starnutím. Na druhej strane to možno nebude až tak zlé, keď som nedávno “vylovil” svoj článok o našom pôsobení vo Švajčiarsku v roku 2001, ktorý si akurát vyžiada stručné dokončenie a ktorý asi v najbližšom čase poskytnem médiám (možno je už v tomto vydaní Malokarpatského diaľkoplaza). Je však pravda, že v oficiálnom periodiku mi posledný článok vyšiel asi v roku 1998. V čase vydania tohto čísla by to už tak nemalo byť; v IAMESÁKu by sa mal objaviť môj príspevok o letnej akcii v skupinách Presanella a Adamello v Taliansku. Stále ale čakám, kedy Miško napíše niečo o svojom pôsobení na Mont Blancu v roku 2000, ako to v “dávnej” minulosti sľúbil.

9. Nachodené kilometre, koľko si toho už prešiel, aký máš plán do budúcnosti, čo chceš ešte splniť?

To je ťažká otázka. Pred dvoma rokmi som si akurát spočítal kilometre do odznakov diaľkových pochodov, aby som vedel, čo mi patrí. Svoje pochody som podrobil dôkladnej analýze, aby som si náhodou nenárokoval hodnotnejší odznak, než mi patrí, a preto som kopu pochodov z hodnotenia pre istotu vypustil, lebo občas sa stane, že si človek niečo skráti, niekedy viac, inokedy menej. Je to, samozrejme, vecou toho, kto si takúto rekapituláciu robí, čo si ešte do takéhoto zoznamu zapíše a čo už nie. Neprislúcha mi, aby som hodnotil druhých, ale pri príležitosti môjho jubilea by som chcel požiadať tých, ktorí majú všetko “v poriadku”, aby sa pozreli do zrkadla a dali mi pokoj.

10. Poznám Ťa ako jedného z mála “fanatických plniteľov OTO” a podobných odznakov. Tieto však dlhodobo plníš nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Nie je to v dnešnej dobe náročné, či už finančne alebo časovo?

Plnenie OTO naozaj stojí dosť peňazí, aj dosť času, ale je to podľa mňa najlepšia cesta spoznať daný región bez namáhavého čítania tučných sprievodcov. Záznamník OTO totiž obsahuje tie najstručnejšie informácie o tom, čo je v tej – ktorej oblasti najzaujímavejšie. Aj v tých “totalitných” záznamníkoch vždy boli, okrem “socialistických” podmienok, uvedené aj prírodné a historické zaujímavosti, takže pri plnení odznaku bola šanca vidieť skutočne pekné miesta. Kvôli plneniu OTO v Českej republike som si dokonca zakúpil zákaznícku kartu Českých drah v cene 200 Kč, ktorá platí jeden rok a poskytuje slušnú zľavu na cestovnom. Stravu si beriem z domu, nocujem väčšinou v stane a tie večery s dobrou partiou pri bublajúcom variči s rozváňajúcou polievkou, zapálenom kahančeku a poháriku borovičky majú svoju neopakovateľnú atmosféru. Často však mám problém na takúto akciu niekoho nahovoriť. Väčšinu takýchto výletov v posledných rokoch som absolvoval s Bahurákom, Majkou Lörincovou alebo Ferkom Královičom. Žiaľ, Ludvo v poslednom čase absentuje a s Ferkom je toho tiež menej ako v minulosti.

11. Povedz nám, ktoré z týchto splnených odznakov máš najradšej a prečo?

Ťažko povedať, lebo mám vždy radosť z toho naposledy splneného. Veľmi sa mi páčila Malá Fatra, ktorú som splnil už dosť dávno, ale aj Najvyššie vrcholy slovenských pohorí, i keď ten druhý nie je oblastným turistickým odznakom v pravom zmysle slova. Svoje čaro mali aj OTO v oblastiach na východnom Slovensku (Bardejov, Michalovce, Vranov nad Topľou, Humenné, Šariš, Svidník). Niekoľkokrát som splnil podmienky Zimného prechodu tiesňavami Slovenského raja. Z českých sa mi veľmi páčilo Berounsko, ale aj České středohoří a z tých rozrobených asi najviac Posázaví a Praděd.

12. Koľko máš ešte rozrobených OTO?

Splnených mám 27 na Slovensku a 34 v Českej republike, rozrobených mám 10, resp. 16. Dúfam, že som na nič nezabudol. A to nehovorím o kope ešte nedotknutých záznamníkov odznakov z ČR. Poznamenávam, že za splnenú Cestu Hrdinov SNP si tu počítam spolu tri odznaky za jednotlivé stupne. Medzi tie rozrobené však počítam aj tie, ktorých podmienky som síce splnil, ale ešte neodoslal záznamník. Viacero OTO mám tesne pred dokončením, v roku 2002 sa mi žiaľ nepodarilo niektoré z nich ukončiť. Často chýba len jedna, či dve podmienky.

13. Ktorý z nich bol podľa Teba najťažší...?

Medzi najťažšie určite patrilo Laugarício, kde bolo treba splniť veľa podmienok a medzi ne patril aj výstup na niekoľko neznačkovaných vrcholov. Rovnako spomínam aj na Slovácko, ktoré pokrývalo územie troch okresov – Břeclav, Hodonín a Uherské Hradiště. Ak medzi OTO počítam aj Cestu Hrdinov SNP a Najvyššie vrcholy slovenských pohorí, aj tie dali poriadne zabrať. Podobného charakteru sú Hrady a zámky Slovenska a Za krásami Slovenska, tam mám však ešte dosť roboty.

14. Je o Tebe známe, že si dobrý odborník na varenie, že v každých prírodných podmienkach dokážeš urobiť nejakú špecialitu. Povedz nám jeden taký recept...

To je asi len fáma, lebo jedálny lístok na našich akciách má dosť stabilnú podobu. Popri polievke, ktorou je často orientálna (thajská či vietnamská) instantná polievka, sú to najmä kolienka s morca dellou, hovädzie alebo bravčové s ryžou alebo guláš či párok s fazuľkou, k čomu sa asi najlepšie hodí zemiaková kaša. Tej dávam prednosť vtedy, keď je zlé počasie a treba variť rýchlo. Pokiaľ ide o tú ryžu, občas nám škrípe medzi zubami, ak som pri varení netrpezlivý. V poslednom čase do nej pridávam kari korenie, ale nie som v tom ešte taký odborník ako Miško, ktorý s touto špecialitou prišiel. Samozrejme, nesmie chýbať ani káva a čaj, ani borovička či fernet. To už ale nie je o varení.

15. Tvoje “výpravy” za poznaním s Paľom Š., Ľudom B. a Ferom K.

Veru, to sú moji najčastejší spolupútnici. Ludvo s Paľkom pravidelne v Malých Karpatoch, Ludvo s Ferkom, ale aj Majka, pri plnení OTO najmä v Českej republike, Paľko zasa na Slovensku. Škoda, že Paľko sa zatiaľ neodhodlal prekročiť hranice našej republiky. Najradšej mám viacdenné akcie so stanovaním, optimálne tak na 4 dni. S Paľom sme však podnikli aj zopár dlhších podujatí, naposledy v okrese Stará Ľubovňa a v decembri akciu zameranú na odznaky Poprad a Spiš. Okrem toho, najmenej jedenkrát za rok sa vyberiem aj niekam ďalej, najčastejšie do Álp. Dávnejšie to bolo najmä s Igorom Travěncom, Pelém či Jožom Smolkom, v poslednej dobe s Pelém, Ivanom Čonkom, Milanom Patrovičom a Miškom. Ako “nováčik” na našich akciách sa výborne zapísal skúsený Marián Drozda.

16. Čo by si chcel ešte v druhej 50-tke všetko prejsť, navštíviť, urobiť?

Plánov mám veľa. Jednak je to plnenie ďalších OTO, no najmä dokončenie tých rozrobených, jednak výstupy na ďalšie vysoké kopce, hlavne v Alpách. Mám v úmysle uskutočniť aj nejakú väčšiu akciu, a to aspoň jednu z vysnívaných. Či to bude výstup na Chimborazo (najvzdialenejší bod od stredu Zeme) a Cotopaxi v Ekvádore, Pik Lenina, na ktorý som sa už raz chystal, Aconcagua alebo nejaký trek v Himalájach, ukáže budúcnosť. Dúfam, že aspoň jedno z toho sa mi splní. Závisí to samozrejme od toho, či sa dá dokopy dobrá partia a dostatok peňazí.

rozprával sa Peter Minárik

 

ŠVAJČIARSKE ALPY 2001

Keď som v roku 2001 plánoval podnikanie našej neveľkej skupinky turistov okolo Saas Fee vo švajčiarskych Alpách, netušil som, že v severomoravskom časopise Turistika a hory neskôr objavím článok, ktorý tým, ktorí si netrúfajú na kopce v okolí Zermattu, predovšetkým Matterhorn, odporúča práve túto susednú dolinu. Tento článok by pre nás bol určite povzbudením, na rozdiel od príspevku jedného českého turistu v tom istom časopise, v ktorom autor popisoval svoje prapodivné podnikanie v tejto horskej oblasti s veľmi ťažkým batohom, v ktorom väčšinou chýbali tie najzákladnejšie veci, ako napr. nožík. Rovnako prekvapivý bol autorov údiv nad cenami v miestnych chatách, ktoré ho každý deň prinútili zostúpiť do údolia.

Naša akcia začala, ako sa to občas stáva, s dvojdňovým sklzom. Preto od začiatku vypúšťame z programu tretiu z lokalít, v ktorých sme chceli čosi ponavštevovať. Miesto štvrtka popoludní štartujeme o štvrtej ráno v sobotu. Pocit začiatku “veľkej” dovolenky a skutočnosť, že nešoférujem, mi dovoľujú hlboko načrieť do studnice plodov Milanovho vinohradu. Okrem jeho červeného a bieleho je tu aj pivo a tvrdé. V dobrej nálade neskoro večer hľadáme camping v Martigny, kde ešte koštujeme Mišovu borovičku. Ráno už nie je také veselé, i keď svieti slnko a je príjemne teplo. S boľavou hlavou i žalúdkom sa prebaľujem, aby som s ostatnými mohol popoludní vyštartovať od auta priamo do nášho prvého base campu. Popoludní si prezrieme východisko Saas Grund, Ivan kúpi mapu a v zákryte jeho Fiatu Ducato Combinato niečo zjeme (ja stále nemôžem) a potom sa odvážame lanovkou na Kreuzboden. Je to medzistanica, od ktorej stačí prekonať asi 400 výškových metrov k chate Weissmieshütte. Samozrejme, spať tu nemáme v úmysle. Mišo a Milan idú poobzerať vhodný terén, ja sa zvalím do trávy a pojedám hrozienka. Ako zisťujem, z hrozna nemusí byť len víno. Nocľažisko nachádzame za ľadovcovým potokom necelých 10 minút nad chatou. Sú tu vybudované okrúhle ohrady z kameňov, v ktorých postavíme stany. Ivan s Milanom majú dokonca akýsi stôl, pod ktorým je odkladací priestor. Aký je to prepych oproti nocľahu niekde na ľadovci!

Asi nie je správne vystúpiť bez aklimatizácie hneď v prvý deň na štvortisícovku, ale perfektné počasie nám nedovolí premeškať príležitosť. Síce pomerne neskoro, ale predsa, vyrážame z nocľažiska nahor. Predtým však zbalíme stany a spolu s nadbytočnou batožinou ich schovávame pod skaly. Takto to robíme aj nasledujúce dni. Po krátkom blúdení sme pri ľadovci a nahadzujeme výstroj. Dobiehajú a predbiehajú nás skupinky oneskorencov. Opäť stojíme - Mišo upravuje Milanove mačky. Stále sa necítim fit. Mišo nesie náš spoločný batoh celý deň, Ivan sa strieda s Milanom.

Za strmým úsekom traverzujeme doprava a prechádzame jaskyňou, ktorú vytvára ľadovcová trhlina. Potom strmým úbočím do sedielka pod vrcholovým hrebeňom. Ivan s Milanom trochu cítia výšku, ja naľahko sa cítim stále lepšie, ale netrúfam si pomôcť im s batohom. V sedielku nechávame batohy a po miestami strmom, úzkom a zaľadnenom hrebeni prichádzame na vrchol Weissmiesu (4023 m). Výhľad je bezchybný. Pokukávame najmä po susednom Lagginhorne, na ktorý sa chystáme zajtra.

Samozrejme, ráno po namáhavom dni si radi pospíme. Na Lagginhorn je už neskoro a tak treba náhradný program. Pri chate som si všimol smerovku na nedávno vybudovaný klettersteig, či via ferratu. Kopec sa volá Jägihorn alebo Jegihorn a meria púhych 3206 m, čo z nášho táboriska predstavuje asi 400 metrov prevýšenia. Na pohľad vyzerá byť na dosah, môžeme preto dobre sledovať postavy pohybujúce sa na zostupovej trase. Zabezpečená cesta vedie najprv na susedný vrchol v dlhom, takmer vodorovnom, hrebeni, odtiaľ nadol ostrým a strmým hrebeňom do sedielka a nakoniec hrebeňom na vlastný vrchol. Hneď pri nástupe je tabuľa s odstrašujúcim textom, ktorú si Ivan vezme veľmi k srdcu a vydáva sa na vrchol zostupovkou. Nemáme prilby, čo ma trochu znepokojuje, keď stúpame strmým trávnatým zárezom, kde o pád skál nemusí byť núdza. Paradoxne, ako najbojazlivejší, idem na čele. Jedno miesto trochu vytláča, potom, i keď expozície neubúda, sa dostávame na miesto vhodné na oddych. Na najbližších rebríkoch dobiehame starší pár, ktorý na otázku, odkiaľže prišli, odpovedajú “DDR”. Púšťajú nás dopredu. Hrebeň do sedielka je skutočne vzdušný, ale dobre zaistený. Na záver prechádzame po vodorovnom “koni”, z ktorého v polovici schádzam na pohodlnú rímsu vpravo. Mišo sa tu dokonca postaví na hranu “koňa” a necháva sa fotografovať. Hrebeň vedúci na vrchol má tiež veľmi pekné miesta. Zapamätám si najmä úsek s kramľami umiestnený presne na hrane. Na vrchole, kde nás čaká Ivan, študujeme vrcholovú knihu s farebnými fotografiami. Mišo, ktorý celú cestu niesol batoh nám ho odovzdáva a naľahko schádza po ferrate nadol. Ostatní ideme po normálnej zostupovke so zopár miestami, kde treba použiť ruky. Mišo je v base campe len 10 minút po nás.

Posledným naším kopcom tejto akcie (čo ešte netušíme) je Lagginhorn (4010 m). Majestátny, viac skalný než ľadový, vrchol lichobežníkového tvaru obopína svojimi ramenami malú kotlinku vyplnenú vodorovným alebo len mierne skloneným ľadovcom. V akomsi prehľade švajčiarskych štvortisícoviek ho charakterizovali ako nie celkom ľahko dostupný vrchol, čo v nás budí rešpekt. Informácie o výstupovej trase sme mali poslabšie, ešteže sme z Jägihornu zazreli skupinku zostupujúcich. Ráno najprv stúpame strmým svahom pod pravé rebro masívu Lagginhornu. Potom po ľadovci, samozrejme bez mačiek, veď je taký mierny. Pár úsekov vodného ľadu nás však naučí poriadku. Dnes sme asi nevstali tak neskoro, keď nás po chvíli dobiehajú skupinky, ktoré sa zdola doviezli lanovkou. Z ľadovca vedie na ľavý hrebeň snehový pás. Na jeho konci je oddychové miesto, na ktorom je spústa turistov. Viacerí z nich už zostupujú. Ďalší výstup nesľubuje sneh ani ľad, preto odkladáme železá pod skaly a po krátkom oddychu pokračujeme nahor. Najprv po skalách, neskôr aj trošku po snehu, z ktorého sa v páliacom slnku stáva nič nedržiaca kaša. Potom opäť po skalách, obtiažnosť maximálne za II a potom už vrchol. Je dosť malý a o priestor sa musíme podeliť s nemecky hovoriacimi turistami. Vidiac naše archaické prsné úväzy sa pýtajú odkiaľ sme. Po našej odpovedi sa spýtajú “Havel?” a keď povieme, že ten je u našich susedov, povedia len “Mečiar”. Výhľad je bez chyby - jeden z diskutujúcich pomenúva okolité vrchy, ale aj bez jeho pomoci spoznávam vzdialený Jungfrau a Mönch, kde sme sa motali pred pár rokmi, o masíve Monte Rosy, ktorý vidíme aj od našich stanov, ani nehovoriac. Na dohľad máme však aj Aletschhorn nad mohutným ľadovcom Aletschgletscher, kam by som sa niekedy rád vybral. K úplnosti výhľadu chýba len Matterhorn skrytý kdesi za skalnou bariérou, ktorej vládne Dom, najvyšší vrchol Švajčiarska ležiaci celý na jeho území. Necháme všetkých odísť, aby sme sa mohli vyfotografovať. Pri zostupe nám Mišo utečie, a ako naschvál, to mladé ucho nezablúdi ako my starší. Trošku nervóznu atmosféru ukľudňuje toľko očakávaný prúd vody stekajúci zo skál na ľadovec, kde sa konečne môžeme poriadne napiť.

Asi nemá zmysel písať o ďalších dňoch, kedy sme sa presunuli na opačnú stranu doliny, nad Saas Fee, kde sa nachádzajú ďalšie dve pomerne dobre dostupné štvortisícovky Alphubel a Allalinhorn. Tam, po prenocovaní v budove sedačkovej lanovky, sme vďaka (stabilnému) zlému počasiu museli predčasne zdvihnúť kotvy a odcestovať domov. Azda niekedy nabudúce pokračovanie aj o týchto, vyššie spomenutých kopcoch.

Peter Obdržálek

 

Siahnem, hrabnem, vytiahnem a čítam
DIALEX č.1.-2.1992 - Ing.Peter Obdržálek

ŤAN - ŠAN

Centrálny ŤAN-ŠAN, dá zabrať aj skúseným vysokohorským turistom, to všetko zažili účastníci expedície v mesiacoch júl-august 1990. Totiž v tomto čase zorganizoval akciu na Chan Tengri Expedičný klub Bratislava pre záujemcov z celej ČSFR. Pre bližšie informácie Vám musím najprv povedať pár slov kam vlastne sme to išli.

Stredná Ázia - je to slovo s vôňou ďalekej krajiny. Pre turistov a horolezcov prichádzajúcich do Sovietskeho zväzu predstavujú nielen starobylú architektúru v Samarkande, či Buchare alebo exotiku ich orientálnych trhov, ale aj svet mohutných horských velikánov, pokrytých večným ľadom, dvíhajúcich sa do závratných výšok. Nachádzajú tam civilizáciou dosiaľ málo poznačenú prírodu, poskytujúcu nesmierne možnosti pre treking, či náročné horolezecké podujatia. Jedným z najmohutnejších horstiev Strednej Ázie je ŤAN-ŠAN, rozprestierajúci sa prevažne na území Kirgizskej SSR.

Jeho najvyššou časťou je Centrálny ŤAN-ŠAN. Pomenovanie vyplýva z polohy tejto oblasti v rámci celého pohoria, ktorého východná časť leží na území Číny. Celková dĺžka pohoria v smere od západu na východ je 2450 km. V Centrálnom ŤAN-ŠANe sú najvyššie vrcholy, ale aj najmohutnejšie ľadovce. Najväčší z nich - Inylček, ktorý sa vo východnej časti delí na Severný a Južný, meria 60 km, no v dobe posledného zaľadnenia dosahoval dĺžku až 110 km. Ľadová vrstva je hrubá 350 m, no na niektorých miestach - ako nám povedali sovietski glaciológovia, meria až 500 metrov.

Najvyšším vrcholom Ťan - Šanu je Pik Pobedy /7439 m/, ležiaci na čínskej hranici a dvíhajúci sa tri kilometre vysokou stenou nad ľadovcom Zvezdočka, ktorý je najmohutnejším prítokom Južného Inylčeku. Oblasti však vládne iný vrch, ktorý priťahuje ako magická hora - Chan Tengri /6995 m/ - čo v preklade znamená Kráľ duchov. Vyrastá z východnej časti chrbta, deliaceho ľadovec Inylček, do výšky takmer 7000 metrov, prevyšujúc svojho suseda - Pik Čapajeva o vyše 600 metrov. Štít smelých tvarov, zdobený mramorovou čiapkou, z ktorej temena sa takmer neustále tiahne chvost snehového prachu, formovaný silnými vetrami, láka horolezcov i turistov, ktorí ho prichádzajú obdivovať z mnohých krajín sveta.

Je päť hodín ráno, keď neochotne vyliezame zo svojich stanov do mrazivého prebúdzajúceho sa dňa. Máme za sebou skromné raňajky a pár hltov horúceho čaju. Až teraz oceňujeme pohodlie základného tábora vo výške 4160 m, kde nám trikrát denne podávali teplé jedlo. Stačilo len prísť načas do jedálenského stanu po zvonení na kus koľajnice. Pomaly sa balíme, nenechávame tu ani svoje stany, a presne o šiestej vyrážame. Ľadovec je zamrznutý, preto sa neprepadávame do hlbokých trhlín, ako sa to včera podarilo mne. Bezodná ryha bola navyše plná studenej vody. Po chvíli zobliekame perové vetrovky a pridávame do kroku, veď sme vyrazili medzi poslednými. Tmavé postavy pred nami prekonávajú jeden z troch strmších úsekov z udupaného zľadovatelého snehu. K slovu prichádzajú mačky. Žľab, vedúci na sedlo medzi pikom Čapájeva a Chan Tengri sa stáča doprava. Predbiehame skupinky Talianov, ale i našich turistov. Slnko sa prediera ponad pohraničný hrebeň a chystá sa ožiariť svahy vľavo, ktorými sa včera zosypalo pekných pár kubíkov snehu. Chceme čo najskôr prísť k trhline vo výške 5300 metrov, ktorá nám v minulom roku pripravila menšiu rozcvičku. Po prekonaní strmého svahu stojíme na jej okraji, kde k našej radosti balia stan českí horolezci. Upravíme malú plošinku, akoby stvorenú pre naše dve Gemmy a pripájame sa k sovietskym turistom, ktorí už "nakopli" svoj varič, ale nemajú čaj. Spoločne pripravíme horúci nápoj a vyše dvoch hodín strávime v družnom rozhovore. Páliace slnko nás núti rozlúčiť sa. Mišo sa necíti najlepšie a zostáva strážiť stany. S odľahčenými batohmi sa prepletáme bludiskom serakov až po fixné lano, kde prvýkrát použijeme žumary. Vyššie je terén miernejší, avšak postupujeme naviazaní, lebo pod čerstvým snehom číhajú trhliny. Nasleduje strmší úsek, kde trhliny už nehrozia, preto sa odväzujeme. Začíname stále viac cítiť výšku. Počítam kroky medzi prestávkami, ktoré sú čoraz častejšie. Konečne prichádzame k niekoľkým stanom, kde stretávame Katku s Mirom, ktorí ráno vyštartovali ešte za tmy. Peter je v dobrej forme a vzďaľuje sa smerom k jaskyniam, ktoré do ľadu vykopali sovietski horolezci. Igor sa rozhoduje pre návrat. Mňa však blízkosť sedla poháňa nahor. Slnko stále páli, ale silnejúci vietor, ktorý dvíha mraky snehu, ma núti obliecť si sveter a vetrovku. Sledujem vyšliapanú cestičku a plánujem počet oddychov po najbližšiu zákrutu. Vždy sa prerátam - odpočívam dvakrát častejšie, než som si pôvodne myslel. Po štyroch hodinách výstupu od trhliny sa po strmom svahu dostávam k jaskyniam. Ľudí je tu neúrekom a zdá sa, že tu vo výške 5800 m pôsobia bez zjavných problémov s dýchaním. Peter ma čaká a spoločne sa vyšplháme po ďalšom fixnom lane na hrebeň. Výhľad na sever je pekný, i keď trochu obmedzený. Cítim že som úplne vyčerpaný a nechávam priateľa, aby sa sám prešiel po dlhom prehnutom hrebeni k "nášmu" vrchu. Zostúpim po fixe k jaskyniam a oddychujem. Keď sa Peter vráti, spoločne pomocou lyžiarskych paličiek rýchlo zostupujeme. Katka nás ponúkne dúškom malinovky a pokračujeme nadol. Po návrate k trhline s Mišom až do zotmenia varíme a núkame priateľov v stanoch.

Ráno nás privítalo spŕškou snehu na naše Gemmy. Zo svahov piku Čapajeva sa totiž zosunula lavína. Našťastie však bola menšia ako tá pred pár dňami, ktorá z jedného stanu, stojaceho na neďalekej plošinke, zanechala iba jednu tyčku. Než vylezieme zo stanu, príde zdola skupinka IAMESákov z Bratislavy, ktorí sa vydali na aklimatizačnú túru o deň neskôr. Podelíme sa s nimi o zážitky a začíname baliť. Až do poludnia oddychujeme na mieste tábora vo výške 4300 m. Je tu menší ruch než včera, všetci využívajú pekné počasie na pokusy o vrchol. Sme spokojní s aklimatizačnou túrou a večer si pochvaľujeme bezpečie základného tábora. Je zatiahnuté a husto sneží. Na ďalší pokus si budeme musieť pár dní počkať.

Čoskoro sa dozvedáme o úspechu Zděnka z Prahy, ktorému sa ako prvému podarilo dosiahnuť vrchol. Až v závere pobytu ho nasledujú Martin, Peter a Dano z bratislavského IAMESu, Jano z Hornej Stredy a ďalší Zděnek z Prahy. Obdiv patrí tiež jeho priateľovi Zbyňkovi, ktorého omrzliny vrátili z výšky 6600 m, ale najmä Mirovi zo Štartu VD Bratislava, ktorý odolal pokušeniu vystúpiť na vrchol za zhoršeného zdravotného stavu, hoci mu na vrchol chýbalo iba "100" výškových metrov.

Do Česko - Slovenska sa vraciame bohatší o mnohé pekné zážitky, ale aj skúsenosti a dúfame, že do vysokých hôr, medzi ktoré sa ŤAN-ŠAN určite radí, sa v blízkej budúcnosti opäť vrátime.

Ing.Peter Obdržálek

 

Stupavská zvernica

Poslední majitelia stupavského panstva - Károlyiovci sa významne zapísali do rozvoja Stupavy a jej okolia najmä vybudovaním zvernice. Pôvodná zvernica bola na ploche 1100 hektárov a spomína sa už v roku 1736 v diele historika Mateja Bela "Notitia Hungariae Novae". Gróf Alojz Károlyi, hneď po kúpe stupavsko - pajštúnskeho panstva v roku 1868, začal budovať novú, veľkú a na svoju dobu i modernú zvernicu. V jeho úsilí pokračoval syn Ľudovít, ktorý sa upriamil na poľovné hospodárstvo a bol jeho priekopníkom a propagátorom v Strednej Európe. Samotná zvernica sa rozkladala od stupavského predhoria na západných výbežkoch Malých Karpát a od Stupavy pokračovala nad obcou Pajštún, hrebeňom Veľkého Javorníka /515 m n.m/ smerom na sever cez Banské čisto /463 m n.m./, Bukovinu /430 m n.m./ až k Lozornu a západne cez Dúbravy /242 m n.m./ späť za obec Stupavu. Zaberala plochu 6330 hektárov. Vstup do nej bol pokračovaním gaštanovej aleje vedúcej z anglického parku pri kaštieli. Staviteľ stupavského kaštieľa, architekt Mikuláš Ybl, navrhol aj výstavbu vstupnej brány do zvernice, čo sa však nerealizovalo. Vedľa cesty do zvernice stála jednoposchodová budova určená pre správcu zvernice a hlavného lovca. Napriek tomu, že šlo o účelovú budovu, bola zdobená eklekticko - romantickými architektonickými prvkami. Oplotenie zvernice sa budovalo v rokoch 1860 až 1870 a na tie časy bolo moderné, teda nebolo celé z dreva, ale sa použil už aj oceľový drôt. Len stĺpy zapustené do zeme boli z agátového dreva. Boli hrubé asi 15 cm a nad zemou vysoké 2,2 metra. Vzdialenosť medzi stĺpami bola 2,5 metra. Na stĺpoch bolo klincami pripevnených 18 radov oceľového drôtu s priemerom 3 mm. Oplotenie celej zvernice sa skončilo v roku 1870 a stálo 90 tisíc zlatých korún. Náklady na oplotenie predstavovali vlastne celý majetok. Celý plot meral 36 kilometrov a už len jeho vytýčenie si vyžadovalo odborné znalosti, nehovoriac už o vykonanej práci. I z dnešného pohľadu je zaujímavé pozrieť sa na množstvo materiálu, ktorý sa spotreboval pri jeho výstavbe: 14000 ks trojmetrových agátových stĺpov, 28000 ks dvojmetrových agátových kolov, 640 kilometrov oceľového drôtu s celkovou hmotnosťou niekoľkých ton, 260 tisíc klincov a ešte 10 ton spojovacieho drôtu. V plote boli vytvorené štyri tzv. záskoky, cez ktoré sa zvonku mohla dostať zver do zvernice, ale von z nej už nie. Desať prístupových ciest križujúcich plot bolo uzatvorené bránami. Cez celú šírku cesty na hrubých dubových stĺpoch bola zavesená ľahšia dvojkrídlová brána, ktorá sa zamykala na kľúč. Plot zvernice sa ťahal od stupavských záhrad nad Borinkou, oddeľoval poľnohospodárske obecné pozemky, na juhu susedil s mestskými lesmi Bratislavy, na juhovýchode s mestskými lesmi Svätého Jura a Pezinka. Na severe pri Bukovine susedil s oplotením zvernice Mikuláša Pálffyho, majiteľa Malackého panstva. Vo zvernici bolo vybudovaných desať hájovní, ktoré dodnes nesú rovnaké mena ako v minulosti: Boleška, Brandeis, Steinzinger, Úboč, Medené Hámre, Santoberg, Horvátka, Košarisko, Skála a Rusňáky.

Najnižším bodom oploteného priestoru bol Vápenný jarok /204 m n.m./ a najvyšší sa nachádzal na Volhovisku /598 m n.m./. Pre celú plochu boli charakteristické hlboké strmé jarky /výmole/, dlhé doliny s bohatými prameňmi a pstruhovými potokmi.

V stupavskej zvernici pred prvou svetovou vojnou poľovalo mnoho významných osobností nielen monarchie, ale celej Európy. Historickým faktom je, že sa v nej chovala kvalitná zver, daniele, muflóny, srnce, jelene i diviaky.

Pavel Slezák

 

Človek a chlad

Hrabúc sa v archíve a súčasne ho likvidujúc pred odchodom do večných lovísk, som vám do MKD posunul článok "Človek a chlad". Hoci som ho napísal pred vyše desiatimi rokmi a bol určený do Krás Slovenska. Dnes vidím, že v našom "diaľkoplazovi" bude hádam užitočnejší než v napokon "sterilných" Krásach Slovenska.

Október 2002, Ivan Bajo

Ako fanatik prírody, človek často a nadšene žijúci v prírode, som veľmi rád, že žijem v krajine, kde sa striedajú jar - leto - jeseň - zima. Lebo práve tie fascinujúce metamorfózy našej prírody vzbudzujú v nás nové očakávania, túžby, predstavy a ich napĺňanie. Nevedel by som už natrvalo žiť vo večne letnej alebo večne zimnej krajine.

Osobitné čaro má zima. Pravda, mám na mysli "klasickú" bielu, snehovú zimu, ktorá rozprávkovo zmení krajinu. A tých radostí - slastí sánkarských, lyžiarskych, turistických, horolezeckých! Ale zima, chlad, mráz sú spojené aj s určitými rizikami, s nebezpečenstvom omrznutia, podchladenia, dokonca zmrznutia. Pravda, na našich dolniakoch pri tradične miernych zimách iba výnimočne, ale na horniakoch, v horách, vo veľhorách, vo Fatrách - Tatrách, čo nás ustavične vábia, tam sa všeličo pritrafí. Záznamy Horskej služby, lekárov, nemocníc blízko hôr napovedajú, že by sme o pôsobení chladu - mrazu na človeka mali aspoň čo - to vedieť.

Omrznutie

Omrznutím, omrzlinami nazývame miestne poškodenia organizmu človeka dlhším pôsobením chladu, chladného vzduchu, chladnej vody, snehu, ľadu, chladných skál, kovových predmetov. A nemusia pritom byť ani extrémne nízke teploty, treskúci mráz, stačí vlhký chlad s riadnym vetrom, s teplotou okolo nuly. Najčastejšie bývajú postihnuté periférne časti tela, nohy, ruky, tvár. Podľa závažnosti môže ísť o štyri stupne postihnutia:

I.stupeň - Zvratné zmeny. Zvratné zmeny na pokožke, skôr na povrchu bez postihnutia životnosti tkaniva. Pokožka je spočiatku bledá, postupne sčervenie, niekedy až sfialovie. Spočiatku strata kožnej citlivosti, neskôr, po prechode do tepla svrbenie, pálenie. Niekedy aj mierny lokálny opuch.

II.stupeň - Zvratné zmeny na pokožke s postihnutím jej hlbších vrstiev. Pokožka je chladná, bledá, neskôr červenie, je napätá, lesklá, tvoria sa na nej pľuzgiere s čírym obsahom. Okolo pľuzgierov má pokožka svetločervenú farbu.

III.stupeň - Nezvratné zmeny na pokožke, v podkoží a často aj vo svalstve. Nekróza. Tkanivá odumierajú suchým spôsobom /pokožka suchá, chladná, tmavomodrá alebo "mŕtvolne" bledá, miestny opuch, hojenie jazvami/ alebo vlhkým spôsobom /pľuzgiere s krvavým obsahom, gangréna/.

IV.stupeň - Nezvratné zmeny, zasahujúce do hlbokých vrstiev podkožia, svalov, nervov, šliach, kostí. Príznaky podobné ako pri treťom stupni, navyše horúčky, komplikácie, vážne následky.

Pravdepodobnosť omrznutia zvyšujú viaceré vonkajšie aj vnútorné faktory. K vonkajším patrí prúdenie vzduchu, vietor, privysoká vlhkosť prostredia, nevhodné, málo teplé alebo vlhké oblečenie a obutie. K vnútorným môžeme rátať nepripravenosť organizmu, nízky stupeň otužilosti, nedostatočná aklimatizácia na chlad, mráz, ale aj priveľká únava, vyčerpanosť, nedostatok pohybu a nenáležitá výživa. Zvýšené riziko je aj u ľudí chudokrvných, s funkčnými poruchami srdcovocievneho systému alebo u starších ľudí so sklerotickým zúžením ciev s následnou nedostatočnou prekrvenosťou končatín. Významné môžu byť aj psychické faktory, ako sú strach a apatia. Napokon, kto už raz mal omrzliny, tieto sa chladom v neskoršiu jeseň, v zime či v studenom predjarí znovu zjavujú, prípadne aj zhoršujú, pretože raz omrznuté miesto je citlivejšie, "pripravenejšie" na nové omrznutie.

Najdôležitejšie je pred chladom, omrznutím sa náležite chrániť. Najúčinejšou sebaobranou je prevencia.

Tvár si chránime v extrémnych mrazoch šálom, šatkou, rukami v rukaviciach a v horách i kuklou. Bezprostredne pred vyjdením do zimy by sme si nemali umývať tvár, holiť sa. Účelné je natrieť si tvár mastným krémom a pery výživným krémom, zásadne nie hydratačným, ktorý pleť zvlhčuje a ochladzuje. Uši si treba chrániť čiapkou, čelenkou, ušiankou, šálom alebo chráničmi uší. Ruky si chránime teplými, suchými, radšej voľnejšími rukavicami, najteplejšie sú dobré palčiaky. Nohy patria do suchej, teplej voľnej obuvi. Tesná obuv bráni náležitému prekrveniu nohy. Vlhké ponožky a topánky odoberajú nohám teplo. Keď si kupujeme výstroj, na topánkach by sme šetriť nemali.

Skúsení turisti, horolezci majú v batohu vždy rezervné rukavice a ponožky. Koľkým už zachránili v extrémnej situácii zdravie. Dôležité je, aby sa v extrémnych mrazoch človek pozoroval, najmä ruky a chodidlá a "výčnelky" hlavy, zavčasu si uvedomil chlad, znecitlivenie týchto častí a podnikol čosi na obnovenie ich teploty, na rozprúdenie krvi /pohybom, dupaním, skákaním, trením, výmenou vlhkého za suché a pod./. Ak sa v týchto podmienkach ocitnú viacerí, mali by sa vzájomne upozorňovať na biele miesta na tvári a vzájomne si pri otepľovaní pomáhať.

Podchladenie

Pri celkovom dlhodobom pôsobení chladu na človeka /vyčerpanie, víchrica, zasypanie lavínou a pod./ môže nastať podchladenie organizmu /hypotermia/ - telesná teplota klesne pod normál a s jej postupným ďalším poklesom nastáva obmedzovanie všetkých dôležitých funkcií smerom k ich zastaveniu. Táto postupnosť prechádza tromi stupňami:

I.stupeň - Telesná teplota 36 až 34 stupňov C. Zrýchlenie činnosti srdca, spomalenie pulzu, zrýchlené dýchanie, zvýšené reflexy, bolesti a chvenie svalov /triaška/, celkový psychomotorický nepokoj.

II.stupeň - Telesná teplota pod 34 stupňov C. Zrýchlená srdcová činnosť, nepravidelné dýchanie so sťaženým výdychom /stuhnutosť dýchacích svalov/, znížené reflexy, svalová stuhnutosť /aj tváre/, apatia, ospalosť.

III.stupeň - Telesná teplota pod 30 stupňov C. Pomalá, nepravidelná činnosť srdca, spomaľovanie, až zastavenie dýchania, vyhasnutia reflexov, ústup stuhnutosti svalov, bezvedomie, smrť. Smrť nastáva chvením, fibriláciou srdcových komôr. Podarilo sa už viackrát zachrániť ľudí, ktorých teplota klesla až na 24 - 26 stupňov C a ocitli sa /zväčša v lavínach/ v stave zdanlivej funkčnej smrti, podobnej zimnému spánku niektorých zvierat. Doterajším rekordom je dva a pol ročné dievčatko, vytiahnuté po hodine z dna rieky, ktoré prebudili k životu z telesnej teploty 18.3 stupňa C /!/, navyše bez následkov.

V boji proti podchladeniu s nami telo "spolupracuje", keď sa trasieme zimou, tak sa vlastne rýchlym, rytmickým sťahovaním svalstva vyrába obranné teplo. Pri signáloch veľkého chladu sa uvoľňuje do krvi adrenalín, ten uvoľňuje metabolizmus, aby udržal teplotu tela na dostatočnej úrovni. Boju tela o teplo však musíme pomôcť, brániť sa vedomou prevenciou. Predovšetkým je to správne, teplé oblečenie a obutie. Ďalej je to pohyb, hoci iba na mieste. Dôležitý je aj psychický stav. Kto podlieha úzkosti, apatii, ten aj skôr podlieha mrazu.

Tých, čo veria zahrievaniu zvnútra, borovičkou, rumom a podobne, možno ubezpečiť, že alkohol má presne opačný účinok. Rozširuje cievy, bráni ich prirodzenému obrannému zužovaniu, teplú krv odvádza z centra do obvodov, kde sa rýchlo ochladzuje, ochladzuje životne dôležité centrá a urýchľuje tak stav podchladenia. Podobne účinkujú aj drogy alebo lieky, ktoré menia citlivosť alebo reakcie, človeku skôr poškodia ako pomôžu.

Napokon slovo o prvej pomoci pri omrzlinách a podchladení

Omrznutým sa snažíme postihnuté miesta čo najskôr zahriať, obnoviť v nich prúdenie krvi. Vonku je to intenzívny pohyb, nahrievanie postihnutých miest teplými rukami, jemné trenie suchým mäkkým šálom či rukavicami. Čo najrýchlejšie sa snažíme dostať do teplej miestnosti. Tu zohrievame omrznutého či podchladeného vlažno - teplými /nie horúcimi/ nápojmi /pretože prudké rozšírenie ciev by mohlo viesť ku kolapsu krvného obehu/, zabalením do nahriatych prikrývok, ponáraním omrznutých častí tela do teplej vody /37 až 41 stupňov C/. Treba vedieť, že podchladenie býva často spojené s omrzlinami. Organizmus si chráni teplotu vnútorných, životne dôležitých orgánov /jadrová teplota/ na úkor teploty kože a svalstva končatín /povrchová teplota/. Postinutého treba zohrievať pomaly, postupne, aby studená, periférna krv z končatín ešte väčšmi neochladila životne dôležité vnútro. Najprv treba riešiť životne nebezpečné podchladenie, až potom omrzliny.

Ďalšia terapia už patrí do rúk lekárom, zdravotníkom. Najlepšie zo všetkého je však nebezpečenstvo chladu - mrazu poznať, vedome sa pred ním chrániť, neomrznúť, nepodchladiť sa. Aby sme mohli naďalej stúpať k bielym vrcholom nášho života.

Trnava, Ivan Bajo

 

Lesy Smolenice

Odštepný závod (OZ) Smolenice patrí k štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky, š.p. so sídlom v Banskej Bystrici. Odštepný závod Smolenice má 9 lesných správ (Dechtice, Trstín, Majdán, Píla, Pezinok, Bratislava, Chtelnica, Hlohovec, Moravany n. Váhom), dopravno-hospodársku správu, stredisko drevárskej výroby a stredisko chovu rýb. Celková katastrálna výmera je 191 tis. ha.

Lesnatosť v rámci Slovenskej republiky predstavuje 41%, z toho ihličnaté dreviny tvoria 43% a listnaté 57%. Najviac zastúpené sú buk 30%, smrek 27%, dub 11%, borovica 7,5% a hrab 5,6%.

OZ Smolenice hospodári na výmere 40 624 ha porastovej pôdy, z toho tvoria lesy hospodárske 70,7%, ochranné lesy 12,5% a lesy osobitného určenia 16,7%. Listnaté dreviny tvoria 90%. Najviac zastúpený je buk 50,8%, dub 15,1%, hrab, borovica 5,7%.

OZ Smolenice zriadil dva náučné chodníky: Majdán a Moravany nad Váhom.

Náučný chodník Majdán má za úlohu umožniť návštevníkovi poznať les, niektoré jeho funkcie a činnosti, ktoré sa v ňom vykonávali. Sú na ňom nasledujúce zastávky s informačnými tabuľami:

Olšovský mlyn - 0,0 km
Lokalita Husí stok -1,0 km
Stredisko chovu rýb Parina - 3,3 km
Vodná nádrž Parina - 3,7 km
Lokalita Močiar - 5,5 km

Pri informačných tabuliach sú vybudované zastrešené lavičky a stolík. Zaujímavosť: Pri Parine sú 2 smreky, ktoré boli vysadené v roku 1848 pri príležitosti korunovácie cisára Františka Jozefa I. Je len na škodu, že tento náučný chodník, na ktorom sú osadené tabule, nie je a na želanie OZ Smolenice asi ani nebude označený turistickou značkou “náučný chodník“.

Náučný chodník Moravany nad Váhom vedie dolinou Striebornice a potom pokračuje až na lúku Trhovica. Naň naväzuje náučný chodník Ducové – kaplna sv. Juraja. Celý tento chodník nie je vybudovaný, 26.11.2002 sa za účasti ministra poľnohospodárstva otvorila “lesnícka“ časť, “historická“ časť bude dobudovaná na jar 2003. Lesnícka časť má 4 náučné stanovištia: Volavec, Čierny potok, Výtoky a Trhovica. Aj tu sú pri náučných tabuliach zastrešené lavičky a stolík. Celý náučný chodník bude vyznačený tiež až na jar 2003. Zaujímavosť: Kaplnka sv. Juraja je jediná stojaca stavba, i keď s niektorými prestavbami, majúca svoj pôvod vo veľkomoravskom období v stredouerópskom prostredí vôbec. Pri kaplnke sa začne v roku 2003 stavať slovanský domec.

Na základe materiálov OZ Smolenice a Občianskeho združenia Rotunda Jurko spracoval V.Chrapčiak

 

Malokarpatský diaľkoplaz 2003 - 23.ročník
Podmienky plnenia pre rok 2003

Turista, ktorý sa do súťaže zapojil, by mal odovzdať zosumarizovaný zoznam prejdených DP s nachodeným km na DP Vianočný pochod, Silvester alebo zaslať na adresu:

Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava

alebo mailom na adresu elektronickej pošty: mailto:soula@elf.stuba.sk.

Vyhodnotenie bude 1.mája 2004 v cieli pochodu "Kade nás nohy ešte neviedli" /t.č. nie je cieľ ešte známy/.

Január 2003, za organizátorov Peter Minárik

 

Došlá pošta
Premiéra mestského okruhu IVV Trnava

Je pochmúrne nedeľné ráno 13.októbra 2002, keď asi o 8.10 h odchádzam na štart IVV prechádzky historickou Trnavou. Vo vzduchu je ešte cítiť vlhko z celosobotného upršaného dňa a to vo mne vyvoláva obavu o počet účastníkov tejto premiery, najmä aby úsilie a 8 mesačná príprava včítane schvaľovania, koordinácie a spolupráce na akcii nevyšla nazmar. Veď kto by nechcel, aby sa jeho návrh na projekt neujal. Prechádzka Trnavou je 25-tou akciou tohto druhu na Slovensku a v roku 2003 bude zverejnená aj v celoslovenskom kalendári turistických podujatí KST.

Je asi 8.40 h, keď na stanicu prichádza klubový kolega Elo a spolu vešiame malý pútač štartu na jeho avizované miesto. Pred deviatou k štartu prichádzajú dvaja turisti z Ostravy, dvaja z Nitry, jeden z Bratislavy a dvaja z Piešťan. Spolu so mnou je nás 9 a po akademickej štvrťhodinke čakania, rozdaní prospektov podujatia s popisom trasy, mapkou s kontrolnými bodmi vychádzame do ulíc starobylej Trnavy.

V podstate išlo o prejdenie základnej trasy IVV, t.j. 10 km, ktorá vedie ulicami starého mesta s cieľom vidieť čo najviac historických pamiatok nášho mesta. Celkom sme prešli 8 kostolov, komplex univerzitných budov, Trojičné námestie so súsoším Najsvätejšej Trojice a s Mestskou vežou, mestské hradby, radnicu, divadlo, 5 múzeí a galérií. V druhej časti sme prešli prímestskú rekreačnú zónu Kamenný Mlyn s chráneným areálom Trnavských rybníkov. Keďže v tento deň nám počasie nakoniec začalo aj priať, v pohode sme pomaly prešli celý okruh za 5 hodín a polovica z nás si prezrela aj expozíciu Západoslovenského múzea, kde každý obdržal pečiatku IVV z Trnavy.

Aby som projekt uviedol do praxe, stal som sa po prvýkrát v živote turistickým sprievodcom s čiastočným poznávacím výkladom k jednotlivým pamiatkam.

A s akým účinkom? To môžu zhodnotiť iba účastníci tejto premiéry ako je napríklad turisticky všadeprítomný Jožko Karovič z Bratislavy. Mám však za to, že aj takáto forma turistiky prispeje k rozvoju cestovného ruchu v našich mestách a na Slovensku, čo bolo a aj je mojím cieľom v tomto projekte.

V roku 2003 bude možné plniť podmienky okruhu individuálne po celý rok. Informácie podá p.Peter Wágner, tel: 033/544 7992 a sprievodcovská akcia sa bude konať v nedeľu 12.októbra 2003 so štartom o 9.00 h na železničnej stanici v Trnave pri poštovej schránke.

1.12.2002, Ján Krištof

 

Plníme: Celoročnú pešiu trasu "MESTSKÝ OKRUH IVV TRNAVA"

Základné informácie:

Celková dĺžka mestského okruhu meria cca 10 km, skladá sa z dvoch častí.

Prvá časť je pod názvom "Prechádzka historickým stredom mesta", zameriava sa na poznanie najvýznačnejších historických pamiatok mesta a hradného systému s mestskou vežou a radnicou.

Druhá časť je turistická - prechádzka lesoparkom s návštevou prímestskej rekreačnej oblasti Kamenný Mlyn.

Popis trasy mestského okruhu IVV Trnava

Okruh začína pred budovou žel.stanice Trnava. Prejdeme pešou nadúrovňovou lávkou, vojdeme do parčíka, kde po ľavej ruke je umiestnený pomník Padlých v 1.svetovej vojne, od trnavského rodáka J.Koniarka, pokračujeme ďalej, prídeme k prvému kostolu na trase, Evanjelickému. Pokračujeme rovno a vojdeme znovu do ďalšieho malého parčíka /Ružový sad/, kde na konci je budova Kalokagatie, býv.Pionierskeho domu. Hneď v susedstve sa nachádza futbalový štadión Spartaka. Povedľa štadióna popri mestskom opevnení ulicou Dolné Bašty prídeme k "Západoslovenskému múzeu", kde je kontrolný bod. Z múzea ideme Kapitulskou ulicou k Dómu sv.Mikuláša. Na námestí sv. Mikuláša je aj Oláhov seminár, v ktorom je Múzeum knižnej literatúry. Potom sa uberáme po ulici Mikuláša Schneidera Trnavského, kde je na ľavej strane jeho rodný dom, v ktorom teraz sídli "Dom hudby". Na konci tejto ulice sa dáme doprava po ulici Jána Hollého, kde sa nachádza komplex historických budov Trnavskej univerzity /národná kultúrna pamiatka/ až prídeme na Univerzitné námestie. Tu sa oplatí prezrieť si Katedrálny chrám sv.Jána Krstiteľa /národná kultúrna pamiatka/ a zrekonštruovanú budovu, v ktorej sídli Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce TU. Po Hornopotočnej ulici sa dostaneme k zrekonštruovaným Horným baštám. Pokračujeme hneď vľavo po Pekárskej ulici až k budove pošty. Vľavo prejdeme na Hviezdoslavovu ulicu, kde sa nachádza Kostol sv.Anny /Uršulinky/. Pokračujeme vpravo po Halenárskej ulici - na jej ľavej strane je obnovená židovská synagóga využívaná ako Galéria umenia.

Cez Dolnopotočnú ulicu sa dostaneme k Obchodnému domu Jednota a popri ňom a Kultúrnym domom odborov vojdeme na Trojičné námestie. Tu si prezrieme súsošie najsvätejšej Trojice, a môžeme si vyliezť aj na Mestskú vežu, ktorá je ďalším kontrolným bodom. Od Mestskej veže sa dáme vpravo, pôjdeme po Štefánikovej ulici. Hneď na začiatku, po ľavej strane, sa nachádza kostol najsvätejšej Trojice /Jezuitský kostol/, pár metrov ďalej, ale na pravej strane, je zasa Štátny archív. Pokračujeme ďalej až prídeme na križovatku, z ktorej sa dáme smerom na Senicu po Šrobárovej ulici až k ďalšej svetelnej križovatke. Prejdeme križovatku /na pravej strane je obchodné stredisko Merkur/ a smerujeme po ulici Terézie Vansovej stále rovno až k železničnému priecestiu. Smer Biely Kostol. Hneď za priecestím vojdeme do úzkeho lesoparku na asfaltový chodník, ktorý nás dovedie až k prímestskej rekreačnej oblasti Kamenný mlyn, kde v hoteli Koliba je kontrolný bod. V tomto chránenom areáli stoja za pozornosť Trnavské rybníky so zvyškom lužného lesa a v letnej sezóne prírodné kúpalisko.

Po prehliadke areálu sa vrátime späť až k svetelnej križovatke /pri obchodnom stredisku Merkur/. Dáme sa doprava po Hospodárskej ulici, prídeme k ďalšej svetelnej križovatke, tu sa dáme doľava, prejdeme po moste cez potok Trnávku a dáme sa vpravo, vojdeme do Bernolákovho sadu. Na jeho začiatku na ľavej strane je Koplov kaštieľ, v ktorom t.č. sídli Galéria Jána Koniarka. Keď prejdeme prvú časť Bernolákovho sadu, dostaneme sa k pamätníku Antona Bernoláka, kde je tiež kontrolný bod. Prejdeme vľavo cez Bernolákovu bránu mestského opevnenia a hneď za ňou smerom na Divadelnú ulicu na ľavej strane sa nachádza Kostol sv. Jakuba /Františkánsky kostol/. Na konci Divadelnej ulice pôjdeme vpravo okolo budovy Trnavského divadla Jána Palárika. Pokračujeme Hlavnou ulicou, kde si prezrieme zrekonštruované meštiacke domy, ale predovšetkým Radnicu mesta. Na konci Hlavnej ulice sa dáme doľava - na ľavej strane je Kostol sv. Heleny - pokračujeme ulicou Dolné Bašty, ktorá nás dovedie znovu do Západoslovenského múzea, kde nám potvrdia absolvovanie mestského okruhu.

Ako možno plniť kontrolné body okruhu:

Kontrolný bod č.1 - Vo výdajni cestovných lístkov na žel.stanici v Trnave si vyžiadajte pečiatku.

Kontrolný bod č.2 - Opis poslednej vety na pamätnej tabuli umiestnenej na Mestskej veži.

Kontrolný bod č.3 - vyžiadať si pečiatku z hotela Koliba, Kamenný mlyn alebo opíšte súpisné číslo na budove hotela.

Kontrolný bod č.4 - Bernolákov pomník, opíšte text z pamätníka A.Bernoláka.

Kontrolný bod č.5 - Pečiatka múzea alebo si nalepiť na kontrolnú kartu vstupenku z múzea.

Absolvovanie trasy potvrdzuje: Západoslovenské múzeum, p.Mária Koprnová. Tu dostať aj materiál k absolvovaniu okruhu.

Autori okruhu: Bada Peter, Krištof Ján, Wagner Peter

Kontaktná adresa: Wagner Peter, ul.Juraja Slottu 39, 917 01 Trnava
    tel.: - zamestnanie: 033/5513 765
    tel.: - domov: 033/5447 992

 

Pozvánka

Milé malokarpatské turistky a turisti !

Človek si ani neuvedomuje, ako ten čas letí. Zdá sa mi, že to bolo len pred nedávnom, čo som absolvoval svoj prvý diaľkový pochod a asi v takomto čase pred Vianocami som navštívil nestora malokarpatského diaľkoplazectva, Ondreja Ríma a poprosil som ho o pomoc pri vytýčení trasy prvého DP organizovaného TJ Iskra MATADOR. /Ondrej ma svojou zanietenosťou k tomuto zvláštnemu druhu “športu” a precíznosťou v organizovaní DP doteraz fascinuje. Uvedomil som si to vlani na Trnavskej stovke, keď sme stretli Ondreja pred Dobrou Vodou, ako sa vracal z cieľa z Brezovej pod Bradlom späť do Bratislavy a tam aj bez problémov došiel./ Vďaka jeho pomoci sa mi vtedy podarilo usporiadať svoj prvý diaľkový pochod. Že to bolo pred dvadsiatimi rokmi, to sa mi zdá až neuveriteľné. Vtedy vo februári 1983, v treskúcej zime sme prvýkrát zorganizovali DP hodný svojho mena – Nedrkotaj zubami, ale preberaj nohami.

Pokiaľ ide o diplom, je už dvadsať rokov rovnaký a zobrazuje Tratiteľka z knihy Nikolaja Nosova Nevedkove dobrodružstvá, ktorý pred letom v balóne stratil čiapku a preto mu bola taká zima, že sa mu z nosa vytvoril cencúľ (bližšie informácie určite poskytne Ľudvo B. a Karol T.). V prenesenom význame to parafrázuje výrok nemenovaného turistu, že neexistuje zlé počasie, len nevhodne oblečený turista.

Začiatkom nám v organizovaní tohto pochodu pomáhali členovia nášho turistického oddielu sestry Kupkové a ďalší členovia oddielu, vtedajší horolezci Miro Toman, Vlado Oršula a Luděk “Arno” Rozsíval. Koncom osemdesiatych rokov sa rozpadol nielen bývalý n. p. MATADOR, ale aj turistický oddiel. Potom prišlo obdobie entuziazmu a organizátorsky sme to ťahali s bývalými vynikajúcimi turistami Ferkom Múčkom a Alfonzom Tóthom. Posledné obdobie asi od roku 1994 nám pomáhajú kamaráti Janka Obdržálková, Attila Korčok, Angelika a Honzo Vencloví a Lívia Šebová. Aby tento zoznam bol úplný, nemôžem vynechať jediného organizátora, ktorý to vydržal so mnou ťahať od prvého ročníka - Ďuriho Sojku. Všetci spomenutí terajší aj bývalí turisti majú nemalú zásluhu na tom, že “Drkotačka” vydržala už 20 rokov a Peter Minárik nemá dôvod rozšíriť svoju rubriku “Zaniknuté diaľkové pochody”.

Možno niektorí čitatelia MKD predchádzajúci odstavec ani nebudú čítať, ale cítil som potrebu spomenúť tých, ktorí sa podieľali a aj podieľajú na tom, aby ďalšie pochody nevymizli z Turistického kalendára MK. Ospravedlňujem sa tým, ktorých som tu neuviedol, pretože by si to zaslúžili všetci, ktorí sa podieľajú na organizácii diaľkových pochodov. Uvedomil som si to na Pochode bankových úradníkov. Počas celého pochodu totiž lialo a zrejme ani jeden z pochodníkov nebol v cieli suchý. Keď sme prišli na poslednú kontrolu úplne premočení, pod kúskom igelitu sme objavili kontrolu - Majku so Zuzkou, ktoré nás aj za takéhoto počasia dokázali ponúknuť horúcim čajom a povzbudiť na posledný úsek cesty. Človeka to poteší a aj diaľkoplaz je len človek. Sú totiž veci, ktoré si človek zväčša neuvedomuje a na DP to býva obyčajne tá moknúca, drkotajúca, krčmovým dymom vyúdená kontrola, u ktorej sa zastavia počas 4 – 5 hodinovej štácie len dvaja – traja turisti. Keď však chýba, je zle. Možno som staromódny, ale so zavesenou pečiatkou sa neviem dobre porozprávať aj keď uznávam, že ten moknúci, mrznúci a vyúdený je nedostatkový tovar. Preto sa na našich pochodoch snažíme postaviť živé kontroly.

A teraz niečo o pochode. Koná sa 11.1.2003. Štart je od 7,00 do 8,15 zo železničnej stanice v Pezinku.

Pripravené sú dve trasy: 46 km/1600 m a 35 km/600 m. Dlhšia trasa vedie z Pezinka modrou značkou cez Rozálku do Slnečného údolia, potom žltou na Tri kamenné kopce, po hrebeni cez údolie Prepadlé a Košarisko do Borinky a späť na druhú stranu pohoria do cieľa v Rači. Kratšia trasa odbočuje v Pezinku pred Rozálkou pri garážach doľava /pred potokom/, prechádza potok a popri areáli Policajnej školy vedie po asfaltovej ceste do Limbachu a tam sa napojí na zelenú tz, ktorou sa cez Medvedie údolie dostaneme na hrebeň a ďalej už po trase dlhšieho pochodu do Borinky a do cieľa v Rači. V prípade priaznivých poveternostných podmienok sa obe trasy dajú absolvovať aj na lyžiach.

Števo Sládeček

 

KALENDÁR

február 2003:

1.2.2003 DOROTA 22.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: 40 km/700 m
Koliba - Kamzík - Panova lúka - Svätý vrch - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Koliba, konečná MHD č.203, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

8.2.2003 ZIMNÝ PRECHOD - ČIERNOU SKALOU 18.ročník
(sobota) Klub TD Trnava

Trasy: 35 km/950 m, 15 km/450 m
35 km: Smolenice - Jahodník - Polámané - Čierna skala - Monrepos - Klokoč - Sklená Huta - Zabité - Majdán - Lošonec
Štart: Smolenice, obecný úrad, 7.15 - 8.45 h
Cieľ: Lošonec, reštaurácia, do 17.00 h
Vedúci: Ing.Minárik Peter, tel: 033/5521 056

15.2.2003 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 6.ročník
(sobota) VÝSTUP NA VEĽKÝ PLEŠIVEC OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

Trasa: pešo, lyže - trasa ľubovoľná
Stretnutie na vrchole s udelením pamätných listov medzi 12.00 - 13.00 h
Vedúci: RNDr.Štefan Nagy, Radničné nám. 379/18, 929 01 Dunajská Streda
tel.d.: 031-552 9567, tel.z.: 02-4552 2063, e-mail:
viadanubia@orangemail.sk


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.