január 2005
Modlitbička pre skratku
Pochválená buď všemocná skratka,
TY, čo nás zvádzaš z predpísanej trasy skrátka,
TY čertík, čo sa povaľuješ na križovatkách našich ciest,
TY, čo snažíš sa nás do pokušenia stále viesť.
TY, čo vymýšľaš nám samé nástrahy,
kvôli TEBE sa nám často načas prísť nedarí.
Ale vďaka TEBE poznávame stále nové krásy,
ktoré bez TVOJHO pričinenia nenašli by sme asi.
Vieme už, čo je kukuricou sa predierať,
pichľavým malinčím a žihľavou sa nechať vyšľahať,
ako pietne na nás pôsobia v ceste pováľané stromy a kmene,
človek získava pocit, že sa tu motá iba pre ne.
SKRATKA, ty často nám umožníš premočeným z toho smeru prísť,
kadiaľ "normálni" ľudia iba suchou nohou mohli ísť.
Veličenstvo SKRATKA – tvoje meno je strašne relatívny pojem,
preto my úbohí nikdy nesmieme nadobudnúť ten dojem,
že vďaka TEBE môžeme ešte veľa stihnúť,
často sa vďaka TEBE môžeme leda tak pohodlnej ceste vyhnúť.
Pre všetky tieto TVOJE prednosti ťa budem stále velebiť.
A nikdy na TEBA nedám dopustiť – amen.
P.S. Pochopili ste všetci pointu krátku, že ide len a len o novú a nikým neprebádanú skratku. Prebádaná a overená skratka nás síce nevzrušuje, ale narozdiel od 1.druhu nám z cesty obyčajne kilometre ukrajuje.
Januárový rozhovor s
jubilantom
JOZEF KAROVIČ, január 1955 - 2005
V januári 2005 Jozef Karovič oslávil svoju 50-ku. Známy dlhoročný turista, organizátor, znalec prírody, chodec mnohých kilometrov na turistických pochodoch /hlavne IVV/ po celej Európe, a ešte väčší zberateľ pečiatok a razítok do svojich "vanderbuchov". Okrem toho aj pravidelný prispievateľ do nášho MKD. Na moje vopred pripravené otázky veľmi nereagoval a nám poslal odpovede, ktoré boli skôr ako monológ:
MKD: - Jozef, je zaujímavé, že si dlhoročný turista a doteraz si sa vyhol akémukoľvek rozhovoru k tvojim narodeninám. Takže aj keď máš 50-ku, musíme začať od začiatku. Predstav sa nám a povedz ako, kde, s kým a prečo si sa dal na turistiku.
Jozef Karovič: - Časopis Malokarpatský Diaľkoplaz neodoberám od začiatku ako vychádza, ale až od roku 1996, a to je dôvod, prečo som sa neobjavil ešte medzi jubilantami, keď som mal 40-ku. A rozhovor v roku 2000 bol vedený iným smerom, bol hlavne o mojich koníčkoch - vanderbuchoch. Druhá vec je aj tá, že si vôbec nevedel kedy mám narodeniny. Nemal si ma vo svojej počítačovej pamäti, nakoľko som sa aktívne nezúčastnil tvojho pochodu. No aj tú moju terajšiu narodeninovú 50-ku som Ti musel veru pripomenúť. Poďme už ale k tvojej otázke. Moje turistické začiatky siahajú až do roku 1975. V tomto roku som navštevoval stavebnú priemyslovku. Začiatkom apríla sa už vtedy pravidelne konal jeden z prvých bratislavských diaľkových pochodov z názvom "Mierový pochod". Zhodou okolností vtedy boli nútené všade, v práci, v škole tzv. "smeny pracovnej cti". Náhodou som kdesi uvidel plagát, ktorý propagoval tento pochod. Osobne sa mi na túto pracovnú smenu nechcelo ísť a tak som sa dal naviesť a išiel som na pochod. A hneď zvoleja na 50 km. V pondelok mi zas diplom o úspešnom absolvovaní tohto pochodu poslúžil ako ospravedlnenie neúčasti na tejto povinnej pracovnej brigáde. Pokiaľ sa týka fyzického stavu, na druhý deň som nemal žiadne problémy, ani svalovicu. Nuž boli sme predsa trochu mladší...
Potom ďalej, počas vojenčiny sme sa zúčastnili s kamarátmi niekoľkých turistických akcií v českej časti Československa, kde som bol narukovaný. V tej dobe to armáda preferovala a my sme to aj využívali. Boli to však skôr kratšie pochody, max. tak do 35 km. Po návrate z vojenčiny som zistil, že mi táto činnosť trochu chýba. Po čase som sa dostal na pracovisku k oznamom o poriadaných turistických akciách, ktorých som sa zúčastnil a bol som znovu tam. Časom mi turisti sami navrhli členstvo v turistickom oddieli a neskôr aj umožnili absolvovať turistické školenia ako je cvičiteľ pešej turistiky.
Viacej som začal chodievať na turistické podujatia až v roku 1980, a to v rámci turistických aktivít zameraných na spartakiádu. Neskôr sa mi zapáčili viacdňové akcie a začal som sa zúčastňovať na tzv. DEPoch /Diaľkové Etapové Pochody/. V tej dobe sa ale 90% týchto akcií konalo na území terajšej Českej republiky, tak som si na to zvykol, že to je hlavný dôvod aj terajších mojich turistických aktivít na pravidelných podujatiach, ako sú napríklad Týždeň turistiky na Valašsku, Krajem pětilisté růže, Jede Kudrna okolo Brna, Za posledním puchýřem a kopu podobných.
Pohoria a prírodu Slovenskej a Českej republiky mám obľúbené rovnako, nerozlišujem rozdiely, každá republika má svoje špecifiká, svoje krásy, ktoré je hodné vidieť. Čo sa týka pochodov, české som už spomenul a na Slovensku je to momentálne pochod "S Bezkou do Malých Karpát /Predtým aj Malokarptská 40, ktorú organizoval OTTJ Dopravoprojekt Bratislava/. V súčasnosti som turisticky organizovaný v Spartaku BEZ Bratislava a v Českej republike je to - KČT Kudrna Brno.
Dlhé roky sa pravidelne zúčastňujem turistických zrazov, či už sú to letné alebo zimné /celoslovenské, medzinárodné, české/. Ale napríklad hromadné výstupy ako sú na Kriváň alebo Rysy sa mi akosi nepozdávajú a preto sa ich nezúčastňujem.
Za prejdenie 10 000 km na DP nám udelené ocenenie, ale odvtedy, ako som dokončil túto métu, som sa nedostal ani k sčítaniu ďalších kilometrov a diplomov, takže momentálne ani neviem koľko toho mám prejdeného... Možno keď budeme robiť rozhovor pri ďalšom guľatom výročí, sľubujem - že sa polepším.
Jediné, čo mám veľmi presne zevidované, sú stokilometrové pochody. Vždy som tvrdil, že turista stovkár - je "elita" medzi všetkými turistami. Tých stoviek k 31.12.2004 som prešiel 106 /jednosto šesť/. Ak ti pravdu poviem, na prvú stovku si už vôbec nepamätám. Poslednej stovky som sa zúčastnil, keď Trnavská mala jubileum, 30. výročie bolo v júni 2003 a v rámci ktorej som zabezpečoval kontrolné stanovisko na bývalej horárni MON REPOS, čo je cca na 60. km a bol som tam od 13 do 24 hodiny. Občas je potrebné absolvovať aj takéto tzv. záslužné turistické činnosti. Čo je však pravda, že hoci na takejto kontrole ste desať - dvanásť hodín, stretnete tu všetkých turistov, aj takých, s ktorými sa bežne na pochode nestretnete, lebo jeden je príliš rýchly a druhý zase príliš pomalý. Keď rozoberiem všetky moje prejdené stovky, tak veľkú väčšinu z nich mám absolvovaných v Čechách, mám na to jeden dôvod. V Čechách sú narozdiel od nás zväčša štarty sto kilometrových pochodov v piatok večer alebo v piatok v nočných hodinách. Počas nočnej časti, ktorá býva vedená skôr po asfaltových komunikáciách a poľných spevnených cestách, sa človek pohybuje rýchlejšie, tým prejde aj viac km a cez deň mu zostáva už kratší úsek 100 km trasy. A po pochode má potom dosť času a kľudne stihne cestu domov. Stovky, ktoré štartujú v sobotu ráno, sú podľa mňa omnoho náročnejšie, aj na terén a nezriedka býva cez deň veľká horúčava, a v noci turisti zaspávajú cestou od únavy, respektíve driemu cestou a tým idú veľmi pomaly. Viaceré stovky majú následne aj dopravné problémy z cieľa /viď Špačince, Brezová pod Bradlom/. Mám absolvovaných aj niekoľko Kuišových Rudohorských stoviek, ktoré zo začiatku začínali vo večerných hodinách, teraz už to zmenili a začínajú sa ráno o 3.00 h v Rožňave na námestí. Túto Rudohorskú stovku je možné prejsť cca do 23 h a potom ešte stihnúť nočný rýchlik do Bratislavy. To ale berte ako môj pohľad na štart stoviek.
Už sme sa dostali k môjmu obľúbenému koníčku - vanderbuchy. Do nich si dávam samozrejme rôzne zaujímavé pečiatky kade chodím, môžu to byť pečiatky hradov, zámkov, múzeí, pamätihodností, turistických pochodov, zrazov, výstupov, kontrolných stanovísk, občerstvovacích zariadení, ale aj súkromné pečiatky. Tiež som si počas tejto činnosti dal urobiť zopár svojich vlastných pečiatok, aby som mohol aj ja reprezentovať. Jednu z tých novších Vám posielam.
Pokiaľ sa týka môjho výškového rekordu, kam som sa až dostal, tak je to vrch SIMILAVEN, 3606 m n.m. Je to na rozhraní Rakúska a Talianska v Alpách.
Moje plány do budúcnosti sú dosť veľké a rozsiahle. Vôbec nerátam s tým, že som už mal nejaké guľaté životné výročie. V prvom rade sa chcem zúčastňovať svojich obľúbených európskych turistických podujatí, ale aj precestovať podľa možností ďalšie železničné trate v Európe /s touto záľubou sa nám zdôveril v rozhovore ešte v roku 2000 - pozn. redakcie/.
Zaujímavá príhoda:
Pravidelne sa už dlhšiu dobu zúčastňujem akcie na ukončenie turistickej sezóny "Za posledním puchýřem". Asi pred tromi rokmi som bol tiež účastníkom tohoto putovania. Približne 5 km od cieľa sa spájali dlhšie a kratšie trasy pri lávke cez potok. Kúsok od chodníka horel oheň a v kotlíku niečo klokotalo. Pár turistov si tam varilo nejakú dobrotu, ktorá rozvoniavala široko - ďaleko. Táto partia mala a poskytovala niekoľko pečiatok. Opýtal som sa ich, či si môžem opečiatkovať kontrolný lístok aj ja. Samozrejme že mi dovolili. Bola jeseň a trochu ma podpichli, že to niečo bude stáť. Splatil som to poldecákom Malokarpatskej malinovice. Mal som so sebou aj svoje pečiatky. Tak som sa ich zase opýtal ja, či by nechceli aj oni moje pečiatky. Chceli. Vtom prišla skupinka asi 30 turistov, väčšina z nich mala aj vanderbuchy ako ja a aj svoje pečiatky. Vtedy som zahlásil akciu "burza pečiatok". Všetci v tom momente strhávali svoje ruksacky a snažili sa čím skorej vybrať svoje pečiatky a vanderbuchy...
Nastala veľká výmena razítok - a tekutín všetkého druhu. Kto to nepozná, ten by ani neuveril, že niečo také je možné.
Jozef, ďakujem ti za rozhovor - monológ a prajem za všetkých malokarpatských diaľkoplazov veľa zdravia a ešte viac nachodených európskych kilometrov. A nezabúdaj, že na Slovensku sú tie najkrajšie diaľkové pochody s najlepšími kamarátmi.
Za MKD Peter Minárik, január 2004
Pasy
Veľa ľudí, od turistov až po občasných cestovateľov si pod pojmom "pas" predstavuje cestovný doklad pre cestovanie do blízkeho i vzdialenejšieho zahraničia.
Existujú ale i iné pasy, ktoré sú zamerané na rozvoj cestovného ruchu. Teraz Vás oboznámim o niektorých najznámejších z nich. Začnem o tých našich slovenských, je ale pravdou, že ich je pomenej, vlastne ja viem len o dvoch.
Najstarší a najznámejší pas je pod názvom "Matúšovo kráľovstvo", ktorý zachytáva územie skoro polovice Slovenska. Do pasu sa razia pečiatky ako sú: Kráľovská Lehota, Hláska, Matúšove pútnické miesto. Informácie: Matúšovo kráľovstvo, Podolie 510, PSČ 916 22
"Záhorské kráľovstvo" - zachycuje oblasť ohraničenú riekou Moravou, Malými Karpatami a Myjavou, Skalicou a hranicou s Českom. Kráľom je "Alojz 1.Sekulský". Existuje pas a vodičský preukaz. Informácie podáva: Mestské kultúrne stredisko Stupava.
Hoci nevylučujem aj existenciu ďalších pasov zameraných na turistiku a cestovný ruch na Slovensku, ale ja osobne o viacerých nič neviem.
Oproti Slovensku je táto činnosť vo svete omnoho rozšírenejšia. Napríklad v Čechách je ich okolo dvadsať a tak isto i v blízkom zahraničí, ako v Taliansku, Rakúsku či Nemecku.
Pripomeniem aspoň niektoré z Českej republiky, ktoré sú k nám najbližšie:
Najznámejším českým pasom je pas "Valašského kráľovstva". Samozvaným kráľom je známy herec Bolek Polívka. Oblasť Valašského kráľovstva je ohraničená približne miestami: Holešov, Otrokovice, Luhačovice, Bojkovice, hranica Slovenskej republiky, Pohorie Javorníky, Bílá, Lysá hora, Frýdek Místek, Příbor, Nový Jičín, Hranice na Moravě a Bytřice pod Hostýnem.
Niekoľko rokov bolo možné za návštevu turisticky zaujímavých lokalít získavať ich menu, tzv."Jurovalšáre" a na konci roku mohli na základe tejto meny získať turisti rôzne ceny.Teraz je pre zmenu putovanie po "Báječných místech". Na Báječných místech je možné zakúpiť si tzv."Stopy". Za 10 stôp sa získal jeden krok. Krok je prémiový kupón k rôznym výhodám. Na rôznych miestach (horské chaty, informačné centrá, hrady, zámky) sú umiestnené pečiatky "Valašského kráľovstva", ktorými je možné potvrdiť návštevu do pasov, prípadne na pohľadnice alebo do turistických záznamníkov. Hlavné informačné centrá Valašského kráľovstva sú Rožnov pod Radhoštěm, Frenštát pod Radhoštěm. Možnosť zakúpenia pasov: Bílovec, Brno, Bohumín, Bruntál, Čeladná, Český Tešín, Frýdek Místek, Holešov, Jablunkov, Karviná, Luhačovice, Nový Jičín, Olomouc, Ostrava, Velké Karlovice, Vsetín, Zlín a ešte mnoho ďalších.
Pas "Jižní Čechy - pohádkové" - král Zdeněk Troška.
Vandrovanie po južných Čechách s kaprom Jakubom. Je potrebné navštíviť minimálne 6 lokalít južných Čiech a návštevu si nechať potvrdiť kapríkovým razítkom a potom v hlavnej kancelárii dostanete upomienkové predmety. Hlavná kancelária je "MAPCENTRUM České Budějovice". Ďalšie kancelárie sú: Blatná, Černá v Pošumaví, Český Krumlov, Horní Planá, Jindřichův Hradec, Prachatice, Netolice, Slavonice, Strakonice, Tábor, Telč, Třeboň, Týn, Veselí nad Lužnicí, Vodňany Vimperk a Zvíkov.Pas "Družina Knížete Václava".
Hracie žetóny umožňujú získať tieto tituly: Páže, Štítonoš, Panoš, Rytíř.
Žetóny je možné získať v kraji Podblanicko. Hlavné centrum: Podblanické infocentrum Vlašim.
Ďalšie sú v mestách Říčany, Jílové u Prahy, Sedlec-Prčice, Benešov, Sázava, Neveklov, Zruč nad Sázavou, Dolní Kralovice, Český Šternberk.Pas "Ladův kraj".
Rozprávková krajina okolia Říčan.Pas "Perníkové hejtmanství"
zahŕňa približne územie ohraničené týmito miestami: Chvaletice, Třemošnice, Hlinsko, Polička, Jevíčko, Moravská Třebová, Králiky, Žamberk, Lázně Bohdaneč. Informačné centrá: Pardubice, Chrudim, Litomyšl, Polička.Pas "Tolštejnské panství".
zahŕňa územie najsevernejšieho územia Českej republiky, tzv. "Šluknovský výbežok". Vládca je loupežník Vilda. Zameriava sa na zbieranie pečiatok do pasu. Je možné zaobstarať si "tolštejnského krajciara" a rôzne suveníry.
Informačné centrá: Jiřetín pod Jedlovou, Varnsdorf, Česká Kamenice, Krásná Lípa.Pas "Země děda Praděda".
Zachycuje územie Jeseníkov, ohraničujú ho: Králiky, Šumperk, Mohelnice, Olomouc, Odry, Opava, hranica s Poľskom a zahŕňa ešte aj časť územia v Poľsku a to Glubycze, Opole, Paczkow.
Informačné centrum: Malá Morávka, Bohušov, Bludov, Bruntál, Budišov nad Budišovkou, Hradec nad Moravicí, Javorník, Jeseník, Litovel, Moravský Beroun, Olomouc, Opava, Rýmařov, Staré Město pod Sněžníkem, Štenberk, Uničov, Velké Losiny, Vítkov, Zábřeh, Zlaté Hory.Pas "Horácké a podhorácké knížectví".
Označuje územie: Počátky, Slavonice, Jemnice, Znojmo, Ivančice, Kuřim, Kunštát, Ždár nad Sázavou, Jihlava.
Vládca: knieža Miroslav Donutil
Informácie: Trebíč, Jihlava, Znojmo, Žďár nad Sázavů, Pernštejn, Nové Město na Moravě.Pas "Kačenčina pohádková říše".
Platí na území Orlických hôr. Vládne tu Rampušák a Kačenka. Informácie: Nové Město nad Metují.
Okrem týchto pasov existuje ešte množstvo ďalších, ako sú napríklad: Republika Čížkov, Slobodná spolková republika Kraví hora, Prajské grófstvo, Markrabství Lašské, Vévodství Frýdlantské, Po stopách Albrechta z Valdštejna, Pas Becherovka či Pijácké zdatnosti.
Mimo Čiech, zo zahraničia Taliani majú pas "Centro Vacanze Norcenni Girasole, a Rakušania zase pas "Kneipe pub Beisl", informácie o ňom dostanete v Soldene.
September 2004, Jozef Karovič
Po stopách času
Zaniknuté MK pochody a pochody s
dávnou tradíciou - 70.časť
TURBO "93"
KST Autobusy Bratislava organizovala prvý
ročník turistického pochodu "TURBO" v roku 1993.
Program turistického a diaľkového pochodu bol nasledujúci:
Štart: Žel. stanica Svätý Jur /6.30 - 9.30 h/
Cieľ: Reštaurácia Kamzík /skok.mostík 13.00 - 18.30 h/
Trasa A: - 21 km / prevýšenie 400 m (zelená farba): Jur - MxČ TZ - Biely kríž - odbočka na Malý Slavín - modrou a červenou do cieľa.
Trasa B: - 31 km / prevýšenie 600 m (modrá farba): Jur - modrá TZ na Košiarisko /kontrola/ - pokračujeme po červenej TZ na Kozlisko - žltou na Dračí hrádok - Biely kríž a po trase A do cieľa.
Trasa C: - 41 km (čerevená farba): Jur - modrá TZ na x s červenou na Kozí chrbát - zelenou na Košiarisko /kontrola/ - modrou na Bolešku - žltou na Pajštún - červenou na KAČÍN /kontrola/ - pokračujeme červenou a žltou do cieľa.
Občerstvenie na miestach kontroly a v cieli.
Plnenie na pochode - OTO: Malé Karpaty, Hrady a zámky MK, Slovenský Turista, SNP atď.
Pozor!!! diplomy zasielame poštou. Prajeme Vám príjemný zážitok.Tak to bol celý obsah údajov z kontrolného lístku na tomto pochode, propagovaný v roku 1993 a dátum prepísaný z roku 1992. Pochod sa mal po prvýkrát konať už v roku 1992, ale organizátori ho posunuli do roku 1993.
Podľa jediných dostupných informácií, ktoré boli publikované v MKD 11/1995 (Paľo Šoula podľa inf. Jozefa Junasa) sa prvý ročník vraj konal! už v roku 1992 a vtedy sa na ňom zúčastnilo 18 turistov a z toho 8 detí. Na druhý ročník /v r.1993/ kvôli nepriaznivému počasiu prišli len 3 účastníci, organizátori preto dohodli v náhradnom termíne akciu DEVÍN, kde sa zúčastnilo 12 turistov z toho 5 detí. Tretí ročník /v r.1994/ kvôli chýbajúcej štartovnej kontrole skončil tak, že zúčastnení turisti si prešli každý svoju individuálnu trasu. Verme, že tento rok /1994/ už bude i pre organizátorov úspešnejší a pre nás - turistov sa zapíše do povedomia ako jedna z príjemne strávených akcií v neskorojesennej prírode Malých Karpát - toľko citát z MKD 11/1995.
Nuž a tak sme po čase zistili, že za organizátormi stál Jozef Junas a nie KST Autobusy a tak ako poriadal aj iné akcie, tak sa skončila aj táto. To boli posledné údaje o tomto pochode na stránkach MKD.
Peter Minárik
SKLADIA – dvadsaťročná
Skladia oslávila v decembri 2004 dvadsať rokov. Keďže som medzi vami úplný "greenhorn" a teda neznalá "príčin a pomerov", vŕtal mi hlavou ten zvláštny názov. Prečo práve "Pochod sklamaných diaľkoplazov"?
A preto, že ženy chcú počuť jasné odpovede, posilnená 1 pivom a vareným vínom na silvestrovskom pochode "A je to", dovolila som si priamo sa na to spýtať jedného z hlavných organizátorov – najvytrvalejšieho a pre tento ročník už aj jediného organizátora Štefana S. Keďže bolo Silvestra a v žilách mu tiež okrem krvi prúdilo aj vynikajúce varené vínko majstra vinohradníka Milana P., jeho okamžitá (a teda úprimne pravdivá, nepremyslená) odpoveď znela: "Aby JA som robil záver sezóny!" (vianočný pochod ešte neexistoval).
Keďže zbadal, že tento "jediný a hlavný" dôvod mi tak celkom nepostačuje, vyrukoval aj s tým menej "podstatným", ktorý ale podstatne vyzdvihuje jeho kladné povahové vlastnosti a potlačí pýchu vlastného ega. (To už vedel, že ide o príspevok do MKD.)
A tak som sa dozvedela, že Števko okrem prírody miluje aj nás ľudí a bolo mu ľúto sledovať upachtených a pod ťarchou kontrol ženúcich sa tvorov, ktorým sa večným sledovaním trasy, skratiek, časov a otváracích hodín miestnych pohostinských zariadení úspešne darí vyhýbať sa rôznym zastrčeným, krásnym kútikom našej rodnej zeme. Nemajú čas sa pristaviť, pokochať a je im ľúto, že musia zasa pridať do kroku, lebo ten s tou pečiatkou tam už určite nebude.
A keďže sklamaný a smutný človek často utápa svoj žiaľ v alkohole, Števko sa rozhodol, že na Skladii pomôže očistiť ľudské duše od žiaľu a ľudské telá od alkoholu.
Preto trasa Skladie vedie cez neobvykle pekné (alebo aspoň zvláštne), ale zastrčené miesta, ku ktorým nevedie žiadna cesta (ešte sa to aj rýmuje) a treba sa k nim brodiť vodou, blatom, húštinou, tmou (najčastejšie ich vzájomnou kombináciou), lebo "KRÁSNO" si človek musí zaslúžiť. No a samozrejme obrovskými oblúkmi (alebo vodnými tokmi) sú od ľudí odtrhnuté rôzne pohostinstvá a pre istotu aj predajne potravín. Trasu ovláda iba organizátor (niekedy ani ten), takže všetci sú nútení chodiť pekne spolu, vďaka čomu vznikajú zaujímavé konverzácie, nikto sa nemôže cítiť nebodaj osamelo, ale nehrozí ani ponorková choroba, nakoľko ide o jednodňový pochod. Dokonale premyslené.
Môj rozhovor s organizátorom mal aj pár svedkov – mnohonásobných účastníkov Skladie – a od nich som sa ešte podozvedala rôzne zaujímavosti a "pikošky" minulých ročníkov, čím boli vlastne slová organizátora potvrdené.
A keďže každý priekopník niečoho nového to má ťažké, aj náš Števko si užil svoje. Ale on sa nevzdal. Vytrval. Tvrdo bojoval za svoje ideály.
A že ľudia okolo neho nie sú žiadne padavky, o tom svedčí tiež vytrvalosť a zaťatosť opakovaných účastníkov Skladie. A ako vyzeral jubilejný 20. ročník, o tom vám čosi prezradí nasledujúci príspevok. Čítajte pozorne, na konci bude hádanka. Kto uhádne, nedostane síce nič, ale bude ho hriať pocit, že nie je po oslavách Silvestra celkom vygumovaný.
(Hruštička)
Skladia 2004 – jubilejný 20.ročník
Diera obrovská (neprezradím kde) zo zeme zíva
a láka každého dobrodruha, čo sa do nej díva.
V ten neskoro jesenný deň bola ale zasypaná suchými listami,
sťaby ukrytá túžila ostať pred diaľkovými turistami.Takéto finty však neplatia na nášho Štefana,
neomylnými krokmi nás ku nej viedol od rána.
Ale že v čiernej diere zas až tak veľa krásy niet,
zobral nás najprv z výšky omrknúť tento svet.A tak sme pekne všetci z Kukly
na hmlou zahalený svet sa kukli.
Aby vám veľmi ľúto nebolo, prezradím to rovno,
že v ten deň sme v diaľke videli úplné h... (píp...píp...),
ale zas môžete nám ozaj závidieť
bielou inoväťou vyzdobený svet.
A na margo toho sa Sládeček ešte pochválil,
že so štetkou tam predošlú noc strávil.
No tak, priatelia, nemyslite hneď na “prasačiny“,
chcel tým len povedať,
že štetkou nabielo farbil stromy aj byliny.Keď už to tu celé opisujem z opačného konca,
na začiatku “čínsky svet“ navštívili sme dokonca.
Nebola to síce ozajstná “Čína“,
ale i tak bol pohľad na ňu “príma“.
Machom obrastené obrovské balvany, skalnaté bralá
a borovice čudesných tvarov nad nami.Vrátim sa teraz späť k tej čiernej diere,
veď vidím, že závisť vás už žerie.
Ale viete čo, moji drahí, ja vás nechám v tom,
prezradím len, že až po trištvrte hodine sme vyšli von,
zážitkom bolo vidieť zblízka netopiere visieť hlavou dolu*
a pretĺkať sa labyrintom tmavých chodieb pekne spolu.Tak čo poviete, nestála tá SKLADIA za to?
Verím, že o rok ešte viac ľudí dá sa na to.
* treba byť ticho, nesvietiť na ne a ani iným spôsobom ich nebudiť – sú zákonom chránené – na rozdiel od nás
Hádanka.
Letí letí letopier, letúň v ktorom nieto pier.
A keďže v ňom nieto pier, voláme ho ............
(Vojtech
Mihálik)
Kam letos po Novém roce -
zase do Lanškrouna přece...
aneb
Na Nový rok s TOM první krok 2005
"Jenom dnes je Lanškrounská kopa" hlásala televizní reklama, ale zároveň nabádala diváky ke každodennímu popíjení Korunní kyselky. Ale to už bylo loni, v září. Rok se překulil ke svému závěru a máme tu další Nový rok 2005, do něhož se snažíme úspěšně vkročit.
Ale jen dnes můžete udělat na Nový rok s TOMem v Lanškroune první krok.... A ten obvykle bývá rozhodující. Nezáleží na tom, zda ho někdo udělá už na Nový rok, 1.ledna, či v sobotu 2.ledna, na kratší trasy než je klasická stovka.
Důležité je však, že ho udělá a přidá k němu další kroky, směřující správným směrem a to dál od pohodlí civilizace a blíž k přírodě. Nebývá vždy snadné jej udělat, zvláště je-li venku místo sněhové pohádky šedivá břečka, z oblohy místo aby sněžilo, kape, nebo naopak je silný mráz či dokonce náledí...
Pro mnohé to pak znamená naplnit heslo Rugarda Kiplinga: "Tisíce v boji porazit lze, tisíckrát nad lidmi zvítězit také lze, ale kdo zvítězí sám nad sebou..."
Pro mnohé nadšence a tzv. "skalní turisty" je to naopak příležitost k setkání s kamarády podobných zájmů a kde jinde než venku, v přírode, na trase turistického pochodu... Takže...
Jenom dnes je v Lanškrouně Novoroční pochod a ti, kdo přijdou mezi turisty, obohatí se o nové zážitky a setkání s přáteli.
I když Novoroční pochod je pouze dnes, pěšky do přírody můžete chodit každý den, kdykoli budete mít čas třeba jen kousek od Vašeho bydliště.
A ti, co se vydají už v pátek na 100 km trasu, těch kroků zvládnou poměrně dost. Uvážime-li, že průměrný turista udělá průměrný krok asi půlmetrový /ti delší a rychlejší jen o něco málo delší/, tak na jeden kilometr ujde zhruba 2000 kroků. Na 100 km už to dělá 200 tisíc kroků, možná jen nepatrně méně, ale přesto, mají-li pořadatelé /v čele se ZMT Otou Jurenou/ slušnou účast turistů, jakou tu mívají, tak je to nějaký ten milión kroků.
Pak by se se svou akcí mohli přihlásit i do Milionáře, nejlépe nějakého speciálního vydání tohoto pořadu, aneb: "Chcete být milionářem - pak přidejte své kroky k miliónu kroků turistů v Lanškrouně.
A zase se můžeme veřejnosti i té, co jí pojem "dálkový pochod" nic moc neříká a pod pojmem "turistika" si představuje pouze autokarové či letecké zájezdy, prezentovat něčím novým, co je jí bližší a tím televizní reklamy rozhodně jsou.
Ty však v přírodě obvykle nenajdete. Ale ti, co se nechají zlákat na trasu ven do lesů a luk, zjistí, že je k životu vlastně ani nepotřebují.
Zděnka Tvrdá
Silvester 2004 - Marhát
/Považský Inovec/
33.stretnutie turistov na Marháte
Príjemné počasie vítalo turistov v tomto roku na Marháte. Dolu len poprašok snehu a na hrebeni cca 10 cm a na stromoch inovať a srieň, ktoré spôsobili, že turista sa tu cítil ako v inom svete. Veď ešte túto zimu sneh ani nevidel a tu ho bolo, ako obvykle, dosť. Na vrchole organizátori pod novou drevenou strieškou, ktorá nahradila starú už prehnitú búdu, podávali teplý čaj a safalátku či slaninu, ale opiecť si ich musel každý sám. Zopár mladších a neskúsených turistov si z nich urobilo "černoškov", ale chutili ako najlepší rezeň v Grande. Všetkých turistov vítali hlavní organizátori osobne. Najprv Jarko Bohm, a keď ten odišiel pre rodinné oslavy o niečo skôr domov, tak ho musel zastupovať Peter Miklánek s ostatnými kamarátmi s KST Bezovec. Okrem peších turistov sa čím viac presadzujú aj cyklisti. Niektorí to skúšali zjazdom až z vrcholu. Minulý rok som už spomenul, že piešťanskí turisti začali s veľmi peknou tradíciou a všetka česť, darí sa im ju dodržať. Totiž poriadajú Silvester na Marháte bez delobuchov a výbušnín. Tí, ktorí sa pamätajú na Silvestrov spred viac rokov, boli týmto milo prekvapení. Samozrejme, že v tisíchlavom stáde turistov nechýbali už spomenutí turistickí organizátori, ale aj mladí turisti diaľkoplazi. Najväčšou hviezdou bol bezosporu Trebatický Jožko s jeho 10% calvadosom. Že mal len 10 promile, to potvrdia viacerí, ktorí ho pili... Sklamal ale "veľký" organizátor piešťanských pochodov Jarko Mihálik, tá jeho harmonika na vrchole chýbala, samozrejme, že aj on...
Po 12.hodine a sérii snímkov pod plagátom 33.ročníka "Hostinca pod Marhátom" sa postupne turisti rozchádzali na všetky možné strany. Na pamiatku a spomienku nám zostal jubilejný Marhátsky jednodukát, platný len v hostinci pod Marhátom.
Čo nakoniec? 33.ročník výstupu turistov na Marhát je za nami - nech žije 34.ročník, ktorý sa bude konať - ako ináč - 31.12.2005
aktívny účastník - Peter Minárik
Malokarpatský diaľkoplaz
2005 - 25.ročník
Podmienky plnenia pre rok 2005
Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 00 Trnava
alebo mailom na adresu elektronickej pošty:
Vyhodnotenie ročníka 2005 bude v cieli DP "Kade nás nohy ešte neviedli" 1.mája 2006.
Január 2005, za organizátorov Peter Minárik
Turistika na gréckych
ostrovoch II.
alebo niečo z geografie a antickej
medicíny
Nadišiel čas odchodu z ostrova Kalymnos. Pred nalodením v prístave Pothia sme ešte absolvovali okružnú jazdu ostrovom. Ostrov Kalymnos je svetoznámy ako producent morských špongií. Potápači ich vyťahujú z morského dna už mnoho storočí. Počas našej okružnej jazdy sme navštívili súkromné potápačské múzeum, v ktorom dvaja bratia vystavujú všetko, čo vytiahli z morského dna počas dlhých rokov potápačskej činnosti. Videli sme všeličo – od gréckych antických amfor, cez stredoveké zvyšky korábov až po trosky vojnových lodí a lietadiel z 2. svetovej vojny. Ďalej sme navštívili dielňu na ručné spracovanie a úpravu morských špongií. Potom sme vystúpili na jeden z kopcov nad prístavom, kde sa vypína kláštor sv. Savu. Ten je typickým pravoslávnym kláštorom gréckej ortodoxnej cirkvi s množstvom ikon, nástenných malieb zobrazujúcich životy svätých a s neodmysliteľnými sviečkami neprestajne horiacimi v chráme. Z nádvoria kláštora je prekrásny výhľad na prístav Pothia a okolité zálivy, ostrovčeky a lode plaviace sa okolo.
Kalymnos má oproti okolitým ostrovom jednu nevýhodu – nemá letisko. Kvôli jeho členitosti tu totiž neexistuje dostatočne veľká plocha, ktorá by stačila čo i len na malé letisko. Preto všetci návštevníci musia na ostrov priplávať loďou. Naša výprava sa tiež nalodila na jeden z mnohých trajektov, ktoré zabezpečujú spojenie medzi týmito ostrovmi. Našim cieľom bol susedný ostrov Kos. Plavba trvala 45 minút. Stál som celý čas na hornej palube, aby som mal čo najlepší prehľad o okolí. Bol krásny jasný slnečný deň, takže bola dobrá viditeľnosť. Bolo vidno až do Turecka, konkrétne prístav Bodrun – v staroveku sa volal Halikarnas a bol sídlom jedného z antických divov sveta, mauzólea, ktoré si tam nechal postaviť tamojší vládca.
Na ostrove Kos sme sa autobusom odviezli do najväčšej tunajšej pozoruhodnosti – do miestneho Asklípia. V starovekom Grécku sa stavali liečebné objekty, niečo ako nemocnice v prírode, ktorých dôležitou súčasťou bol chrám zasvätený bohu Aeskulapovi. Ten bol bohom zdravia a podľa neho sa i objekty nazývali asklípiá. V staroveku ich bolo mnoho, dodnes sa zachovali na celom svete len tri a najzachovalejšie je práve tu na Kose. Je významné aj tým, že v ňom pôsobil najvýznamnejší lekár staroveku Hippokrates. Dodnes doktori celého sveta pri promócii skladajú jeho prísahu. Nemal som konkrétnu predstavu o veci, hoci som štúdiu antiky venoval mnoho času. Bol som však uchvátený! Už len samotné prostredie, kde sa asklípium nachádzalo, liečilo. V prekrásnom horskom prostredí v borovicovom lese stáli trosky objektov, kde podľa dochovaných záznamov starovekí lekári liečili telá i duše pacientov. Vstupná prehliadka sa konala ešte v prístave. Nevyliečiteľní pacienti sa posielali preč. Na prvý pohľad kruté, ale aspoň nezaberali miesto a nikto ich nevodil za nos a neťahal od nich peniaze, ako sa bežne robí dnes. Tí, ktorí mali nádej na uzdravenie, sa podrobili najskôr pôstu a modlitbám. Organizmus sa vyčistil a mnohé neduhy prešli. Popri tom sa robila gymnastika (grécke slovo značiace cvičenie bez odevu na vzduchu) a pili sa liečivé minerálne vody, ktorých tu pramení mnoho. Pacienti postupovali zdola nahor, od prístavu až na vrchol, kde stál chrám. Na každej terase absolvovali určené procedúry. Podľa zdravotného stavu sa zdržali všade potrebný čas – niekto dlhšie, iný kratšie. Robili sa tu aj chirurgické zákroky a psychoterapia. Najúčinnejšia bola liečba šokmi – psychicky chorého napríklad vystrašili tak, že okamžite ho prešla chuť maródovať. Používali na to aj hady a iné potvory. Nakoniec uzdravený vystúpil až do chrámu boha Aeskulapa a priniesol mu obetu za svoje uzdravenie. Tým sa liečba skončila. Bol som prekvapený mohutnosťou a veľkorysosťou celého projektu, ktorý by aj v našich časoch bol náročnou stavbou. Na záver prehliadky sme sa napili pravého pomarančového džúsu, vylisovaného z čerstvých pomarančov, ktoré v areáli rastú. Pol litra skvele vychladeného džúsu síce stálo 4 eurá, ale prispeli sme tak k údržbe asklípia. Späť do prístavu v meste Kos sme sa dopravili vláčikom (podobný vozí v Trnave ľudí do Maxu). Cesta bola romantická. Vystúpili sme priamo v centre. Ostrov Kos a jeho hlavné mesto rovnakého mena je oproti Kalymnodu oveľa rušnejšie. Je tu spústa turistov z celého sveta, mnoho áut, hlučné ulice, teda to, čo milovník prírody nemá rád. Našťastie je tu čo pozerať – od antických pamiatok až po stredovekú križiacku pevnosť. Hoci sa už zvečerievalo, stihli sme pozrieť tunajšiu agoru (staroveké centrum gréckych mestských štátov), kúpele, odeón, pevnosť Johanitov a na záver sme si posedeli pod Hippokratovým platanom. Samozrejme, strom mal "len" asi 400 rokov, takže s Hippokratom nemal nič spoločné, ale údajne na tomto mieste od nepamäti rástol platan. Možno nejaký prapradedo tohto stromu poskytoval tieň slávnemu lekárovi. Prišiel večer a rozsvietilo sa tisíce svetiel okolo prístavu. Náš trajekt, ktorým poplávame ďalej, sa blíži. Rýchle ešte jeden gyros a pivo, aby sme nebolo hladní a nasadať!
Jozef Rosina
Povolenie na turistické akcie - čoraz komplikovanejšie
Prostredníctvom Malokarpatského Diaľkoplaza chcem organizátorom turistických podujatí na Slovensku, ktorí si vybavujú povolenia na poriadanie takýchto akcií na úradoch životného prostredia, poskytnúť nové informácie. Novelizácia zákona o ochrane prírody a krajiny č.543/2002 Zb. sprísnila kategorizáciu stupňov ochrany prírody a tak sa aj mne stalo, že už si nemôžem na pochod, ktorý organizujem - "Pochod oslobodenia Trnavy", vybaviť povolenie na Obvodnom úrade životného prostredia, ale už na Krajskom úrade ŽP, ktorý má vo svojej kompetencii udeľovať výnimky na prechod Štátnych prírodných rezervácií, CHKO a pod. Na Krajskom úrade ŽP ma však prekvapili požiadavkou doplniť žiadosť o súhlasy všetkých majiteľov a nájomcov lesných pozemkov kadiaľ trasa pochodu vedie. Z môjho pohľadu je preto lepšie získať si tieto súhlasy pred podaním žiadosti a priložiť ich hneď k nej. Za seba môžem potvrdiť, že na našom Krajskom úrade ŽP sú ochotní akceptovať žiadosť aj od súkromnej osoby, ktorá zaplatí za toto povolenie 200,- Sk v kolkoch, oproti právnickej osobe /t.j. klub KST, TJ a pod/, ktoré za takúto žiadosť zaplatia až 2000 /dvetisíc/ korún slovenských, aj keď iba v kolkoch. Tiež sú ochotní vybaviť povolenie na viac rokov dopredu /až 5/. Takže nič sa v tomto smere nezjednodušuje, ale práve naopak, komplikuje, a to hlavne pre tých, ktorí chcú vo vlastnom voľnom čase urobiť niečo pre iných.
december 2004, Ján Krištof.
AKO SME (NE)VYŠLI NA
FINSTERAARHORN
Ing. Peter Obdržálek
Po piatich rokoch sa opäť vyberám do Bernských Álp. V roku 1998 sa nám podarilo vystúpiť na Mnícha a Jungfrau, ale hrebeň Mittelegi na Eiger odolal. Vtedajšie, myslím si, že úspešné, podujatie bolo podnetom, že sa mi zacnelo po kraji, ktorému síce dominuje Eiger, avšak ponúka aj iné, a najmä vďaka dlhým prístupom k ich úpätiu, menej navštevované kopce.
Tip padol, okrem iných, samozrejme, aj na najvyšší vrchol tejto alpskej horskej skupiny - Finsteraarhorn (4274 m). Pôvodný plán začať akciu z juhu som radikálne zmenil po prečítaní článku v českom Trekingu, podľa ktorého sa jeho autori trápili dva dni naťažko, kým došli na chatu Konkordiahütten, pričom sprievodca udával čas iba 10 hodín.
Naším východiskom je opäť Grindelwald, a to jeho časť Grund. Nechávame auto na veľkom parkovisku (28 CHF za 9 dní) a Milan fľašu vína v potoku vedľa (zdarma), aby nás o týždeň počkalo dobre vychladené. Balenie trvá dlho, nikomu sa nechce začať šliapať do kopca. Popritom ochutnávame z ďalšej fľaše Milanovho ušľachtilého moku a niet sa čo čudovať, keď s nami plne naložený batoh robí čo sa mu zachce. S Ondrom, naším najstarším účastníkom, od začiatku zaostávame za Milanom a najzdatnejším (a najmladším) Mariánom. Oddychujeme, kde sa len dá, a po zotmení sa ukladáme pod širák na tráve vedľa ostrej zákruty cesty vedúcej na Alpiglen. Nevieme si vysvetliť tri mohutné svetlá v severnej stene Eigeru.
Ráno míňame chatu Brandegg s cieľom dobre si oddýchnuť až na Alpiglene. Tam si doprajeme po pollitri piva po 4,80 CHF a potom už opúšťame túto medzistanicu zubačky sprevádzaní začudovanými pohľadmi miestnych na naše obrovské batohy. Cesta smerom na Kleine Scheidegg je dejiskom pretekov horských bicyklov, preto musíme dávať pozor, aby nás niektorý z jazdcov nezrazil. Chudáci, tiež často tlačia svoje tátoše, lebo na strmom chodníku sa inak nedá. Turisti, ale aj usporiadatelia ich povzbudzujú hlasným "hop, hop, hop". Na jednom strmšom úseku sa mi dostáva tiež takejto podpory, asi vďaka úctyhodným rozmerom môjho batoha.
Necelú polhodinu pred Kleine Scheideggom sa oproti mne objavia Marián s Milanom. Dozvedáme sa, že batohy už majú na stanici Eigergletscher, neďaleko ktorej chceme dnes nocovať. Minulú noc strávili v senníku pri Brandeggu. Marián nám išiel večer oproti, ale nás nenašiel a potom nevedel nájsť ani cestu späť. Do senníka sa vrátil o pol tretej ráno. Teraz nám berú batohy, aby nám uľahčili posledný úsek do sedla. Tam sa dlho nezdržíme. Cestou nahor dočapujeme vodu z prameňa a priamo zamierime k "jaskyni", ktorú sme použili na nocovanie pred piatimi rokmi. Je to priestor vydlabaný v skale, ktorý slúži na ukotvenie kolesa vleku na jeho strope. Večer ešte navaríme a ideme spať, aby sme ráno chytili prvú zubačku na Jungfraujoch.
Zrejme v dôsledku inflácie a "prudkého" zdražovania platíme za spiatočný lístok o 4 CHF viac ako minule, t.j. 60 CHF. Ráno sú zmätky, predavač lístkov je menej informovaný ako my, našťastie mu pomáha kolega v bezpečnostnej oranžovej veste, ktorý sa navyše vie s nami aj dohovoriť. Keď sa objaví zubačka, dajako nevieme objaviť Ondra. Personál stanice nás však upokojuje, že sa nemusíme ponáhľať, o chvíľu vraj príde ďalšia. Spomínam si, že aj pred piatimi rokmi to tak bolo.
Po naložení batohov do špeciálneho batožinového vozňa si nájdeme miesto na plošine pri dverách, kde už postáva viacero cestujúcich. Pri kontrole cestovných lístkov dostávame každý od sprievodcu poukážku na občerstvenie na Jungfraujochu zdarma (pivo, čaj, káva alebo minerálka). Veru, s radosťou to využijeme, poprezeráme si areál Jungfraujochu, fotíme sa na vyhliadkovej terase Sphinx, skrátka, zabijeme tu dosť času. Napokon sa za krásneho počasia na ľadovci pred tunelom, ktorým sa vychádza zo stanice zubačky, navlečieme do sedačiek, prsných úväzov a mačiek, naviažeme sa na lano a vyštartujeme na dlhú púť ľadovcom Aletschgletscher. Ešte predtým ku mne pristúpi akýsi mladík a s úsmevom mi venuje malý odznak s kanadskou vlajkou.
Naším cieľom je chata (či chaty?) Konkordiahütten. Vyšliapaná stopa sa kľukatí pomedzi trhliny, občas treba nejakú aj preskočiť. Stretávame mladý pár a udychčané dievča mi na otázku odpovedá, že nás čaká ešte dosť trhlín, ktoré treba preskakovať a niekoľko nie veľmi presvedčivých snehových mostov. Keď sa terén položí, pôvodne snehový mäkký povrch sa mení na tvrdý ľadový. Už vidíme chatu, ktorá nám pripadá nekonečne vzdialená. O čas nás pripraví široká trhlina, ktorú nevieme ako prekonať. Sledujeme skupinky zostupujúcich a snažíme sa zistiť, ako prejsť na druhú stranu. Podobný problém má asi sedemčlenná skupinka, ktorá nás dobehla. Vracajú sa kúsok naspäť a o chvíľu ich vidíme na opačnej strane trhliny. Na jej prekročenie slúži bočne naklonená asi štyri metre dlhá lata, pod ktorou zíva hlboká prázdnota. Nemám odvahu prejsť ju ani bez batoha, preto sa presuniem obkročmo posediačky. Marián mi prenáša batoh a ešte raz sa vracia po môj cepín. Na ceste pod chatu týčiacu sa na skale, ku ktorej vedú rebríky prekonávajúce prevýšenie 150 metrov, nás už vážnejšia prekážka nečaká. Presun z Jungfraujochu až sem nám trval 5.30 h, čo je o niečo viac, ako uvádza turistický sprievodca (2.30 h).
Pod rebríkmi debatujeme o nocľahu. Keď sa napokon rozhodneme pre chatu, práve sa tam podáva večera a musíme čakať. Cena nocľahu je 25 CHF so zľavou na horolezecký preukaz, inak 34 CHF. Mladá dáma v kuchyni chce pre istotu vidieť naše preukazy, o chvíľu kamsi odchádza a vracia sa s papierom, na ktorom je zoznam horolezeckých spolkov, ktoré majú so švajčiarskym SACom uzatvorenú bilaterálnu zmluvu o poskytovaní zliav. IAMES medzi nimi nie je a preto požiadam o zrušenie rezervácie ubytovania, ktorú som pred tromi minútami urobil. Pri chate nie je dovolené nocovať, avšak pod rebríkmi môžeme. Potešiteľné, že sa to dá aj v oblasti zaradenej do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO. Menej príjemná je skutočnosť, že sa tu nedá postaviť stan. Každý si nájdeme medzi balvanmi aký-taký priestor, kam by vošla karimatka a spacák. Po večeri sa Ondro s Mariánom ešte vyberú na chatu na pivo.
Nad ránom nás budí dupot tých, čo nocovali na chate, ktorí ešte potme zostupujú kovovými rebríkmi. My si ešte chvíľu poležíme, veď včerajší zostup ľadovcom dal poriadne zabrať. Na programe máme Grünegghorn, Z vrchol (3787 m), a ak to dobre pôjde, tak aj Grünegghorn (3860 m) a Gross Grünhorn (4043 m). Asi hodinku ideme bez mačiek a lana. Neskôr prekonáme pásmo zľadovatelého snehu a potom cez niekoľko trhlín na malú rovinku, odkiaľ zbadáme vyšliapanú stopu vedúcu smerom ku Grünegghornu. Stopa nie je veľmi zreteľná, zrejme sa sem často nechodí, domnievame sa. Časom začíname pochybovať o správnosti našej cesty, najmä keď zbadáme skupinku turistov vysoko nad nami pod sedielkom v hrebeni nad veľkým pásmom trhlín. Už sme prekonali pár strmších úsekov a dostávame sa doprostred labyrintu trhlín. Poctivo ich obchádzame, niekedy po veľmi úzkych snehových hrebienkoch. Blúdenie nemá konca kraja. Marián navrhne návrat pod chatu a presun na Finsteraarhornhütte, aby sme mali šancu vystúpiť na najvyšší kopec pohoria. Sme bez nálady, lebo na Grünegghorn sa už nedostaneme a zostupovať po tej istej trase nemáme chuť. Našťastie nájdeme schodnejšiu cestu, až v závere zostupujeme strmým zľadovateným terénom s voľnými kameňmi. Keď sa blížime k našej rovinke, kde sme odbočili z vyšliapanej stopy, zbadáme schádzať z nášho vrcholu skupinu turistov, a to úplne vľavo, ďaleko od našej výstupovej a ešte ďalej od zostupovej cesty. Idú po zreteľnom chodníčku, ktorý sme, žiaľ, ráno vôbec nezbadali.
Nakoľko plánujeme dnes ešte raz prechádzať cez našu rovinku, necháme kúsok od chodníka depozit s vecami, ktoré opäť naložíme do batohov pri ceste späť. Úplne naľahko sa vraciame dolinou pod chatu. Tu sa naobedujeme a zanecháme iný depozit, ktorý si vyzdvihneme pri návrate pred cestou na Jungfraujoch. Nechávam tam liter benzínu, varič Juwel, peceň chleba, slaninu a nejaké konzervy. Ani tak sa mi na ďalší pochod naťažko vôbec nechce.
Výstup do sedla Grünhornlücke (3286 m) je nekonečný. Pri našom depozite si oddýchneme a najeme sa. Až potom ideme v neznámom teréne do blízkeho sedla, ktoré nie a nie sa priblížiť. Tesne pod ním si dáme pauzu na plochom kameni, na ktorý sa budeme tešiť o pár dní. Ešte tiahly mierny stupák a otvorí sa pohľad na ľadovec Fieschergletscher a tiež cieľ našej dnešnej etapy - chatu Finsteraarhornhütte.
Zostup je spočiatku príjemný, s výnimkou zradných trhlín, ktoré dobre utajujú svoju prítomnosť iba malými, ale hlbokými dierami v zdanlivo kompaktnom snehu. Neskôr však príde strmší úsek s tvrdým snehom, ktorý vyžaduje väčšiu opatrnosť. Na koniec nasleduje mierny ľadovec s nespočetným množstvom trhlín, ktoré obchádzame pomerne blízko masívu Finsteraarhornu. Sme veľmi radi, keď vyzúvame mačky a odväzujeme sa z lana pod značkou na skale ukazujúcou výstup k chate. Počas presunu sme opäť solídne prekonali (smerom nahor) časové údaje udávané sprievodcom (smerom nahor).
Pokiaľ ide o stanovanie, okolie vôbec nevyzerá prívetivo. Na jedinom rozumnom mieste stojí stan obývaný tromi mužmi, o ktorých sa neskôr dozvedáme, že sú z Rostocku. Radia nám, že obďaleč je ešte jedna plošina na stan. Ideme sa pozrieť na chatu a pritom meditujem o tom, kde bude nocovať dvojica, ktorej sa jediné vhodné miesto neujde. Som pripravený spať aj na ľadovci. Výstup k chate je strmý a miestami zabezpečený reťazami. Chata vlastne nefunguje, lebo ju prestavujú a k dispozícii je len malá prízemná budova slúžiaca ako jedáleň a nocľaháreň a ešte jedna miniatúrna búdka, v ktorej sa tiež spí. Hneď za rozostavanou chatou nachádzame nástup na Finsteraarhorn. Milan s Mariánom sa rozhodnú postaviť Gemmu na veľkej plochej skale, ja s Ondrom náš Firn na upravenej plošine, ktorá je trochu malá a preto okolité kamene čiastočne zmenšujú vnútorný využiteľný priestor stanu.
Milan nachádza výborné závetrie na varenie a hneď ho aj obsadzuje. Aj tak sa tam vmestím aj ja so svojím nádobíčkom. Cítim sa unavený a zajtrajší výstup na Finsteraarhorn ma vôbec neláka. Myslím, že aj Ondro má toho dosť. Po krátkej debate pri varení dospejeme k záveru, že o vrchol sa pokúsia Marián a Milan.
Tak sa aj stane. Obaja vychádzajú z informácií dederónov, že celá túra kvôli zlým snehovým podmienkam trvá 12 hodín, oproti bežným desiatim. Napriek predsavzatiam vstať zavčasu však štartujú až po pol šiestej. S Ondrom vtedy ešte tuho spíme. Počasie cez deň vyzerá slušne a dúfame, že aj vydrží. Varíme, popíjame, Ondro mi zašíva gamaše a predovšetkým čakáme našich priateľov. Na naše veľké prekvapenie prichádzajú asi o pol štvrtej. Málovravný Marián je skúpy na slovo, Milan farbisto vykresľuje svoje zážitky - prvý zlaňák v živote, pohyb po strmom zľadovatenom teréne, hlboké trhliny a strach... Som celkom rád, že som zostal dole. Ondrovi je trochu ľúto, že premeškal príležitosť, azda nabudúce. Večer to všetko zapijeme pár pivami na Finsteraarhornhütte. Už za tmy prichádza k nášmu stanu od ľadovca samotár, ktorého usmerňujem na chatu. Je to však zbytočné, brigádnik z chaty miesto dobre pozná.
K večeru sa počasie kazí. Ešte netušíme, že tu stvrdneme aj celý zajtrajší deň. Ten strávime kultúrou - borovička, polievka, hlavný chod, chytanie stanu, ktorý nám chcel vietor umiestniť do trhliny (Marián a náš stan), ukotvenie stanu (Ondro), zbalenie a postavenie stanu (Milan a Marián), medzitým polihovanie v našom stane vo štvorici pri napchávaní sa slaninou, salámou, klobásou a syrom, návšteva Milana s vrcholovou becherovkou (tá ale možno bola už aj deň predtým). Padajú aj krúpy, ktorých sa pred stanom nazbieralo pár centimetrov.
Dederóni ráno vyrazili nahor len vo dvojke, ale aj tí dvaja sa hneď vrátili. Počasie dnes naozaj nie je na vrchol, ktorý sa striedavo odhaľuje (zasnežený) a opäť skrýva v oblakoch. Neskôr sa vydali dolu ľadovcom Fieschergletscher s tým, že idú relaxovať do teplých krajín. Dovolenkovať chodia raz za dva roky a to vždy na dva týždne. Na minulej akcii vyliezli na Aletschhorn, ale tohoročná mohutná trhlina pod jeho vrcholovou časťou im pripadá problematická.
Ani ďalší deň nesľubuje nič dobré. Vieme však, že musíme vyraziť, aby sme v sobotu predpoludním stíhali zubačku. Využívame chvíľkové zaváhanie nepriaznivého počasia a vydávame sa na cestu. O chvíľu opäť prší a my blúdime v labyrinte trhlín. Stratíme dosť času, kým si uvedomíme, že najlepšie bude držať sa smeru, odkiaľ sme sem prišli. Potom je to už s orientáciou lepšie, pochod spríjemňuje aj potrhaná oblačnosť a malé kúsky modrej oblohy. Výstup do sedla Grünhornlücke je však nekonečný a pre Ondra s poraneným prstom aj bolestivý. Často oddychujeme a tešíme sa na kameň na opačnej strane sedla. Zostup k depozitu pod Konkordiahütten je už príjemnejší a najmä rýchlejší. Ondro obetavo ide po vodu k dosť vzdialenému potôčiku na ľadovci, aby bolo z čoho uvariť večeru. Potom "upratuje" zásoby vody, pričom zbytok vody z jednej fľaše prilieva do zbytku borovičky v druhej fľaši. Aspoň jej máme trochu viac... Rozmýšľame, či pokračovať v ceste alebo dať 34 CHF za nocľah. Napriek lenivosti a ťažkým mrakom na západe sa rozhodneme urobiť si dostatočný náskok, aby sme sa zajtra ráno nemuseli zbytočne plašiť. Musíme ešte spakovať veci, ktoré sme si tu odložili. Lúčim sa so smradľavou slaninou a plesnivým chlebom, ktorý neprežil ani v utierke. Oboje mizne v odtopenej trhline medzi skalami a ľadom.
Ako cieľ dnešného pochodu si vyhliadneme snehobielu plošinku v mieste, kde sa ľadovec začína strmšie dvíhať. Cez obávanú trhlinu (ktorú sme predtým prekonali pomocou laty) sa dostaneme elegantnejšie, než sme očakávali - v mieste je zúženia, v ktorom je jej hĺbka utajená pred našimi pohľadmi. Na nocľažisko sa dostávame za šera. Ešte postaviť stany, poriadne ich ukotviť (poriadne fúka), vycikať a spať... O varení nemôže byť ani reči.
Ráno vstávame niečo po šiestej. Nevaríme, aby sme nestrácali čas. Dobieha nás skupinka naľahko naložených turistov, ktorí vyštartovali z Konkordiahütten. Sú prekvapení naším nocľažiskom. Nechávajú nás odísť prvých, ale netrvá dlho a ukazujú nám svoje chrbty. Takýchto skupiniek bude dnes ešte niekoľko. Zo sivého rána sa napokon vykľuje krásny deň. Je teplo, ale nevyzliekame sa, aby sme nestrácali čas. Len Ondro ťažko odfukuje a často si pýta oddychový čas. Aj tak je to v tých 61 rokoch slušný výkon.
Na Jungfraujoch prichádzame tesne po jedenástej, t.j. tak, aby nám práve ušla zubačka. Je tu kopa ľudí a všímam si nový fenomén - motajú sa tu aj Indovia. Na šikmookých sme si už dávno zvykli. Parkuje tu aj vrtuľník, ktorý ma udivuje svojou veľkosťou (či skôr malosťou). Už nie je veľa času, na pivo si musíme počkať až na Eigergletscher. Tu si ho doprajeme presne toľko, aby sme sa zbavili všetkých mincí. Nasleduje naša jaskynka, pred ktorou sušíme veci a predovšetkým varíme. Keďže tade vedie obľúbený chodník popod severnú stenu Eigeru (Eigertrail), sme všetkým na očiach a mnohí sa aj pristavia. Niektorí si myslia, že ideme na (alebo z) severnú stenu, viacerí sú len zvedaví, čo sme zač a chcú sa trošku porozprávať. Všetci sú veľmi príjemní, dúfam, že sa niečoho takého dočkám aj na Slovensku. Potrénujem sa aj v angličtine a dokonca od nejakých Holanďanov schytám aj pochvalu na moje jazykové schopnosti. Rozhodujeme sa zostúpiť cestou okoloidúcich a myslím si, že to stálo zato. Zisťujeme, že aj do týchto končín prerazili via ferraty, čiže turistické trasy zaistené lanami a inými technickými pomôckami. Táto vedie na Rotstock (2663 m). Vidíme pár nalezených postáv s prilbami na hlavách. Viac nás však fascinuje najnebezpečnejšia stena Álp - 1800 m vysoká severná stena Eigeru. Len ťažko sa vmestí do záberu aj pri menších ohniskových vzdialenostiach. Traverz je vedený vo veľmi dlhom úseku vysoko nad dolinou a poskytuje vďačné výhľady. Jeho nevýhodou je množstvo kráv, ktoré dopĺňajú chodník hnedými značkami a nie veľmi ochotne ustupujú turistom z cesty. Na Alpiglene, kam trasa prudko klesne, doplníme zásoby piva v našich bruchách. Stáva sa nám to osudné, lebo cestou do Grindelwaldu sa nielen navzájom postrácame, ale predovšetkým poriadne zmokneme počas silnej búrky. Pri aute vládne menšia nervozita, i vďaka tomu, že v lejaku nie je možné usporiadať batohy v rakve na streche, o samotnom daždi ani nehovoriac. Zvýšený stav vody sa podpísal pod skutočnosť, že Milanovo v potoku uložené víno sa vydalo na cestu do mora. Priznám sa, že neviem do ktorého. Aj tak by som ho tam nešiel hľadať...
Kvôli dažďu sa nám nechce ani veľmi zastavovať. Veľké hody si spravíme uprostred noci kdesi na čerpacej stanici na betónovom bloku priamo pri výdajných stojanoch. Je to síce studená strava, ale máme ešte nejaké vínko a dá sa to prežiť. Do Bratislavy prichádzame neočakávane skoro a naša akcia sa končí.
Čo povedať na záver? Boli to predovšetkým galeje, keď sa po niekoľkodňovom pochode príde pod kopec a odpadne chuť na samotný kopec vyliezť. V prípadoch, keď je kopec v odľahlejšej oblasti, sa to asi ani inak nedá urobiť. Trochu energie sme si mohli ušetriť zubačkou už z Grindelwaldu, ale to už je otázka peňazí. Aj tak nevylučujem, že sa sem ešte vrátime.
KALENDÁR
február 2005:
5.2.2005 DOROTA 24.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasa: 40 km/700 m
Koliba - Kamzík - Panova lúka - Svätý vrch - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Koliba, konečná MHD č.203, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava
12.2.2005 ZIMNÝ PRECHOD - ČIERNOU SKALOU
20.ročník
(sobota) Klub TD Trnava
Trasy: 35 km/950 m, 15 km/450 m
35 km: Lošonec - Jahodník - Polámané - Čierna skala - Monrepos - Klokoč - Sklená Huta - Zabité - Majdán - Lošonec
Štart: Lošonec - Takáčovci, 7.15 - 8.45 h
Cieľ: Lošonec, reštaurácia, do 17.00 h
Vedúci: Ing. Peter Minárik, tel.: 033-5521 056
19.2.2005 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ
VRCHOLY VÝSTUP NA SOMÁRA 8.ročník
(sobota) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda
Trasa: pešo, lyže - trasa ľubovoľná
Stretnutie na vrchole s udelením pamätných listov medzi 12.00 - 13.00 h.
Vedúci: RNDr. Štefan Nagy, Radničné nám. 379/18, 929 01 Dunajská Streda
tel. d.: 0908-103 425, tel. z.: 02-4552 2063, kl. 24
e-mail: snagyturist@stonline.sk
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.