január 2006
Veľa zdravia turisti - v Novom roku 2006
Toto želanie o zdraví je to najjednoduchšie, aké sa praje, zároveň aj najdôležitejšie. Veď stará fráza hovorí, že aj tí na Titanicu boli zdraví... ale nemali šťastie.
Rok 2006 - je už 15-tym rokom, čo pravidelne vychádza "náš" Malokarpatský Diaľkoplaz. Niekedy lepší, niekedy horší, všetko záleží na tom, aké príspevky prídu od Vás. Preto aj v tom 15-tom ročníku máte možnosť sa prejaviť, informovať kamarátov o svojich akciách, o turistických pochodoch, o rôznych zaujímavostiach či už z turistických pochodov alebo z ciest do sveta. Pohľad Malokarpatského turistu do sveta je určite vždy iný ako cestovnej kancelárie.
Ale najdôležitejšiu úlohu bude mať MKD zasa tohto roku ako informátor o konaných turistických akciách. Je pravdou, že kalendár turistických pochodov sa nepodarilo vydať, už z viac krát zmienených dôvodov /napr.v MKD december 2005 p.Chrapčiak/ o to budú tie informácie dôležitejšie na našich stránkach. Veď nie každý má už internet.
Do Nového roku 2006 to dúfam stačí, dovidenia na všetkých známych diaľkových pochodoch.
Za MKD Peter Minárik
Jubilant z konca
roku 2005: PETER BADA
Rozhovor k životnému
výročiu 6.11.1940 - 2005
1.Peter Minárik za MKD: - Peter, do dôchodku si odišiel ako 58 ročný a ako 63 ročný si znovu začal chodiť do práce. Povieš nám prečo? Ivan K. by na to povedal, že za tým je určite ženská.
Peter Bada: - Tentoraz by Ivan netrafil. Nebola to ženská, ale spolužiak zo strednej školy, ktorý sa pochválil, že stále ešte pracuje. Nezabudol pritom dodať, že ja by som takú ťažkú robotu nezvládol. Túto narážku som samozrejme nemohol nechať nepovšimnutú a tak pri prvej príležitosti som sa zamestnal a ešte stále pracujem, a on je po menšej srdcovej príhode doma...
2.MKD: - Peter, si teda "riadne" pracujúci človek, máš ešte čas a hlavne chuť ísť ešte v sobotu čo sobotu na diaľkové pochody?
Peter Bada: - Chuť by bola, ale keď mám v piatok popoludňajšiu zmenu, veru nestojí to za moc.
3.MKD: - Silvester 2005, výstup na Záruby, si ešte stále hlavný organizátor tohoto výstupu, prezradíš nám aké boli Záruby 2005? Koľký ročník, koľko ľudí, aký bol terén, veď v piatok počasie vyhlásilo "koniec sveta".
Peter Bada: - Predovšetkým podotýkam, že hlavným organizátorom už dávno nie som. Štafetu prevzali "mladší turisti" z KST Skloplast Trnava. Tento rok bolo na Zárubách najhoršie počasie, aké si pamätám. Napriek tomu prišlo okolo 200 /dvesto/ ľudí. Určite najhoršie to mali tí prví účastníci, ktorí v nepríjemnom vetre prešľapávali stopu vo vysokom snehu. Ale aj oneskorenci, vietor stopu veľmi rýchlo zavial.
4.MKD: - V rozhovore spred 5-tich rokov si priznal, že máš našľapaných, teda k 1.1.2001 - 17500 km. Koľko km si pridal za posledných päť rokov? Ktorý z tých piatich rokov bol pre Teba najúspešnejší? Teda teraz nám povedz stav v km k 1.1.2006.
Peter Bada: - K 1.januáru 2006 je to presne 26700 km. A najúrodnejší rok pre mňa bol rok 2003. V tomto roku som prešiel na DP 2100 km /aj s prevýšením/.
5.MKD: - Ďalšia kategória - Trnavská stovka - pred 5-timi rokmi si mal na konte prejdených 18 T-100, počas týchto rokov si nevynechal ani jednu. Chceš predbehnúť Janka Parcera?
Peter Bada: - Na stovky chodím iba pre svojskú atmosféru, ktorá tu panuje. Pokiaľ vládzem, idem na ňu, tak sa zúčastňujem, a iné ma nezaujíma...
6.MKD: - Peter Bada a Malokarpatský a Slovenský Superdiaľkoplaz? Aký je Tvoj názor na nich dnes po piatich rokoch? Môžeš na to odpovedať kompetentne, veď si jeden z tých pravidelných absolventov týchto ocenení.
Peter Bada: - Obe kategórie, Malokarpatský i Slovenský Superdiaľkoplaz sú určitou motiváciou pre mnohých. Žiaľ, do štatistík sa dostáva každoročne veľa "ofajčovačov", ktorí z pochodu v skutočnosti absolvujú polovicu trasy a neraz získajú diplom aj v tom prípade, ak si po štarte dajú len držkovú a pivo.
7.MKD: - Je tomu už päť rokov, čo neorganizuješ "Sklársku 45-ku", jeden z bývalých slávnych ťažkých diaľkových pochodov. Nie je Ti za ním smutno? Nevrátil by si sa k nej znovu?
Peter Bada: - "Sklárska 45-ka" patrí už do histórie, pretože podmienky a prostredie okolo pochodu už dávno neexistujú, tak ako doba, v ktorej sa pochod konal.
8.MKD: - Ozaj Peter, si ešte aktívny aj vo "svojom" materskom oddieli KST Skloplast Trnava? Aká je tam situácia okolo turistiky, aké akcie poriadajú a čo pre verejnosť okrem Silvestra poriadajú?
Peter Bada: - KST SKLOPLAST Trnava je stále aktívny, minimálne jedenkrát mesačne robia turistické akcie, pričom niekedy nestačí ani objednaný autobus, pretože oddiel má 80 členov a každý by sa chcel akcií zúčastniť. Takže členovia majú o turistiku záujem.
9.MKD: - Nejaké jazyky vraveli, že vraj je tam viac "členiek" ako členov...
Peter Bada: - Boli to iba zlé jazyky....
10.MKD: - Čo hovoríš na súčasnú situáciu s turistickým kalendárom DP na rok 2006? Pochody ľudia zosumarizovali, materiál je pripravený v tlačiarni, peniaze sú k dispozícii a naši slávni ochranári a ostatní okolo toho chcú byť zase slávnejší... Vraj KST neskoro poslalo žiadosť o odsúhlasenie DP a oni majú na to dosť času na vyjadrenie sa k tomu. Nie je to brzda v aktivite našich "najvyšších"?
Peter Bada: - K tomu sa ťažko vyjadriť, ale viem ako problém riešiť. Problém sa dá vyriešiť jednocducho. Na troch - štyroch stranách rozmnožiť oznam s názvom akcie, miestom štartu a ďalšími základnými údajmi, teda vo forme, aká je v súčasnosti na internete. A je po probléme...
11.MKD: - Si naturalizovaný Trnavčan pochádzajúci z Martina. Urobíš si čas a zájdeš si do jednej i druhej Fatry?
Peter Bada: - Samozrejme, obe Fatry navštevujem pravidelne. Veľkú Fatru som navštívil naposledy v novembri 2005. Malú Fatru teraz v januári 2006.
12.MKD: - Huby, hríby, o tom sme sa bavili mnohokrát. Povedz, ktoré obľúbené miesta máš najradšej, nemyslím tým konkrétne "fleky", len miesta a prečo?
Peter Bada: - Keď hovorím hríby, ja myslím tým len dubáky. A ani miesta netajím. Je to Trebostovská a Necpalská dolina. Prečo? Z dôvodu, že tu ich netreba hľadať, ale iba zbierať. Tu v Trnave je to hubárska oblasť Záhorie.
13.MKD: - Keďže máš skoro každú sobotu vyárendovanú na DP, máš ešte čas si výjsť do hory len tak? Ak áno, kam?
Peter Bada: - Teraz, keď pracujem, tak iba občas, a to v nedeľu. Je to hlavne Buková, Doľany, Rozbehy.
14.MKD: - Vrcholy Slovenska - kedysi parádna turistická akcia za lacný peniaz. Ešte k tomu spropagovaná v čítanom "obrázkovom" časopise. Spomínaš si ešte na túto akciu? Čo by si o nej povedal "mladým" neskúseným turistom. Máš k tomu nejaký diplom, mapku či už len spomienku?
Peter Bada: - Mal som to šťastie, že som bol aktívnym práve v tomto čase. Celá akcia trvala od 11.1.1986 do 19.5.1990. A to všetko pod patronátom športových redaktorov obrázkového týždenníka ŠTART, ktorý už v dnešnej dobe nevychádza. Každý mesiac bol uskutočnený výstup na jeden z 54 vybraných vrcholov pohorí celého Slovenska. Celá táto akcia vyvrcholila v dňoch 17. až 19.mája 1990, keď bol uskutočnený posledný výstup na Veľkú Javorinu, spojený s táborením na Lazoch nad Lubinou. Spomienkou na tieto výstupy je okrem odznaku aj kniha, kde mám zviazané reportáže zo všetkých výstupov, ktoré boli pravidelne uverejňované na dvojstrane v už zmienenom časopise "ŠTART". Sú to veľmi pekné spomienky.
15.MKD: - Máš ešte nejaké turistické aktivity okrem DP, plnenia MKD a SMKD a SSDP? Veď keď už nič iné aj toto je dosť.
Peter Bada: - Ako vidíš, na žiadne iné aktivity už nie je priestor a čas, ale spomeniem ešte iba každodennú a celoročnu cestu do roboty, výlučne na bicykli.
16.MKD: - Peter, máš slušný vek, slušnú kondíciu, ktorú by Ti mohol závidieť hociktorý omnoho mladší, všetko Ti funguje tak ako má, môžeš povedať, že je to aj vďaka pravidelnému chodeniu na diaľkové pochody?
Peter Bada: - Samozrejme, o tom niet pochýb...
17.MKD: - Držíš na DP alebo doma aj nejakú dietu, či nebodaj abstinenciu?
Peter Bada: - Ani jedno, ani druhé.
18.MKD: - Ivan K. pri svojej 60-ke povedal: "Po 60-ke zisťujem aký je pre mňa vzácny čas, čím ďalej ho mám na všetko menej..." Pociťuješ to podobne?
Peter Bada: - Začal som si to uvedomovať až od roku 2003.
19.MKD: - Poslednú otázku som Ti chcel dať "Peter Bada a jeho plány do budúcnosti?" Ale radšej nie, aby si nepovedal, že je to provokácia. Takže aspoň, čo by si chcel urobiť, navštíviť, vymyslieť v roku 2006? Pri rozhovore k Tvojej 60-ke si povedal, že budeš chodiť do prírody, pokiaľ sa Ti kolená nezavaria.
Peter Bada: - Prial by som si prejsť ročne ten priemer 1100 km, vyhnúť sa podľa mňa nepriazni počasia ako napríklad na vlaňajšej Trnavskej stovke, sem tam si odskočiť na pár dní aj mimo západné Slovensko. Posledná veta tejto otázky /o tých kolenách/ platí aj po mojej 65-ke.
Peter tak ešte raz všetko najlepšie a veľa, veľa zdravia v ďalších rokoch Ti prajem za seba i za všetkých okolo MKD.
Trnava, január 2006, zhováral sa Peter Minárik
Dom "pod vežou" na Trojičnom námestí v Trnave po obnove
Každý, kto dnes vstúpi do obnoveného domu na Trojičnom námestí č.4, musí žasnúť, čo sa podarilo z tohoto donedávna nepríťažlivého a na prvý pohľad bez akýchkoľvek historických dokladov prežívajúceho domu vytvoriť. Nielen, že získal nové členité priečelia, ktoré je návratom k jeho najslávnejšej klasicistickej minulosti, ale aj vo vnútri sa podarilo odhaliť a zachovať množstvo umelecko - remeselných detailov a dokonca aj zreštaurovať nástenné maľby, ktoré nemajú obdobu v celom trnavskom regióne.
O dnešnom Trojičnom námestí vieme na základe najnovších archeologických a pamiatkových výskumov, že vznikalo ako trhový priestor okolo polovice 13. storočia, zároveň s prvými murovanými domami mestského typu. Jeho povrch bol pokrytý tenkou štrkovou vrstvou, premiešanou so zvyškami stavebného materiálu, pochádzajúceho zo starších, zrejme predmestských obydlí. Úroveň námestia ležala v tom čase o cca 130 cm nižšie oproti dnešku.
Náš dom stojí v radovej zástavbe historických budov, ako druhý od mestskej veže. Keďže veža vznikla až v čase tureckého nebezpečenstva v 16.storočí, musíme si vzhľad námestia v stredoveku predstaviť bez nej. Dnešná uličná fronta pochádza ešte zo stredoveku s výnimkou budovy pošty, ktorá nahradila v polovici 20.storočia veľkolepý stredoveký objekt palácového typu, v ktorom údajne zomrel uhorský kráľ Ľudovít Veľký. Oproti tejto jedinečnej celistvo zachovalej stredovekej zástavbe sa dnes nachádza masívna hmota novodobého kultúrneho domu, ktorému museli ustúpiť v druhej polovici 20.storočia viaceré starobylé hodnotné stavby, ktoré boli pôvodnou súčasťou námestia.
Dom na Trojičnom námestí č.4 je situovaný na najužšej mestskej parcele. V čase, keď sa v Trnave bežné šírky parciel pohybovali okolo 15 až 18 metrov, ho vystavali na parcele širokej menej než 8 metrov. Dom prešiel niekoľkými významnými prestavbami. Ako prvá vznikla malá tehlová stavba, učupená na parcele vo vzdialenosti 9 metrov od obvodu námestia. Z nej sa podnes zachovala pivnica aj s pôvodným vstupom. O tom, že sa vtedajší obyvatelia obávali lupičov, svedčí fakt, že za pôvodné dvere vkladali drevený trám, ktorý slúžil ako závora proti ich vypáčeniu. Takéto riešenie, i keď v Trnave už objavené na niekoľkých meštianskych domoch, pozná verejnosť najviac z hradov.
Nevie sa, kedy presne prvý objekt na parcele vznikol, nie je však upravený špeciálnou technikou najstarších trnavských domov /tzv. škárovaním/, preto je zrejmé, že ho vystavali až po období prvého stavebného boomu, ktorý sa skončil niekedy okolo roku 1300.
Dostavbou v 15.storočí pred prvý dom sa severná uličná fronta námestia uzavrela, pričom z pôvodnej samostatne stojacej stavby vznikol dvojkrídlový dom prejazdového typu. V stene prejazdu sme odkryli dva malé výklenky ukončené tvarom striešky, ktoré slúžili na umiestnenie osvetľovacieho kahanca. Ako pri iných domoch, aj tu vytvorili v bočnej stene sedíliu na oddychové posedenie.
Zaujímavosťou, známou zatiaľ iba z jedného ďalšieho domu z Trnavy, je väčšia sedília v stene na poschodí, ktorá mohla slúžiť naraz aj dvom osobám a umožňovala im pozorovať dianie na námestí.
Keďže dom dostavali do preluky medzi už jestvujúce staršie stavby, konštrukčne využili ich bočné steny. Pritom pri hĺbení jeho pivnice odhalili aj základy týchto vedľajších domov, ktorých starobylý a hrboľatý povrch môžeme dnes vidieť v prednej pivnici nášho domu.
Najhodnotejší vzhľad získal objekt v období klasicizmu na konci 18.storočia. V tom čase vytvorili miniatúrne nádvorie s obiehajúcou pavlačou, pravdepodobne najmenšie v celej Trnave. Napriek jeho rozmerom /asi 4,5 x 5 m/ si dali záležať na výzdobe, zatiaľ jedinečnej v Trnave - okná a dvere vedúce na pavlač na poschodí olemovali fialovočervenými paspartami, pričom ich vonkajší obvod ohraničila čierna linka. Masívna zostava dvojice kamenných portálov v prízemí, z ktorých jeden vedie do pivnice a druhý z prejazdu do dvora, ako aj kamenný portál na poschodí sú rovnako sfarbené do fialovo-červenej. Pôvodne bola ešte na stenách celého nádvoria vytvorená aj maľovaná štvorcová sieť z čierno hnedých liniek. Veľmi pekne vyznievajú v takomto farebnom portáli originálne klasicistické kovové dvere na pavlači.
Z dobových fotografií z prvej republiky sme sa dozvedeli, že v tom čase ešte prežívalo na prvom poschodí pôvodné klasicistické riešenie fasády. Jeho súčasťou bola aj manzardová strecha, ktorú nahradili až po roku 1918, zrejme v čase, keď sa do domu nasťahovala firma "Karol Bauer".Toto meno vidno na fotografiách na atikovom nástavci predsadenom už pred mladšiu plytkú sedlovú strechu. Na vrchole každej strany nástavca stála jedna guľa z umelého kameňa, ktoré sú dnes súčasťou výzdoby interiéru - jedna stojí na nádvorí a druhá je zakomponovaná do barového pultu v miestnosti prízemia. Mimochodom, táto skutočnosť inšpirovala architektov aj pre voľbu druhého názvu domu, ktorý je popri hlavnom názve umiestnený tiež na reklamnej ploche dnešného výkladca - "Dve gule".
Novinky z radnice
"Všetko to začalo zimným slnovratom..."
Tak - a máme opäť za sebou jedny Vianoce! Dúfame, že boli pre všetkých našich čitateľov pekné. Veď ktorý iný deň v roku dostávame toľko darčekov ako na Štedrý večer? Vianoce však nie sú len darčeky. Sú to predovšetkým sviatky, ktoré by nám mali pripomenúť, že sa v ten deň pre nás všetkých zrodila Láska a že túto lásku by sme mali všetci rozdávať po celý rok. Viete však aj to, že:
Na vianočnú históriu si spomínal Karol Tauber
Krajem pětilisté růže 25.-28.8.2005
Každoročne Klub Českých Turistů Start Český Krumlov organizuje viacdňové putovanie pod názvom "Krajem pětilisté růže". Akcia sa koná vždy v iných lokalitách. Tento rok sa konal už 37.ročník. Centrom akcie bolo mestečko Volary, kde sme mali ubytovanie, stravovanie, ale aj východisko turistických trás.
Priebeh jednotlivých dní:
Streda, 24.august 2005
Veľká časť účastníkov stredu využíva na cestovanie
zo svojich domovov na miesto konania. Po príchode do areálu
základnej školy vo Volaroch sa všetci zaprezentujeme. Každý
účastník obdržal visačku zo svojím menom, štátnou
príslušnosťou a miestom bydliska, popis trás a stravné
lístky. Po ubytovaní časť turistov odchádza obzrieť si
mesto Volary.
Štvrtok, 25.8.2005
Po raňajkách sa v priestore pred mestským úradom
uskutočnilo slávnostné otvorenie podujatia. Následne turisti
odchádzajú na prvú etapu, ktorú usporiadatelia nazvali
"Přes kamennou hlavu s výhledy k sousedům". Trasa
bola nasledovná: Volary - Lískovec - Březina - Dobrá -
Stožecká Lúka - České žleby - Kamenná hlava - Mláka -
Krásná hora - V Podkove - Nové Údolí - Schwarzenberský
kanál - Ministerská cesta - Tovární cesta - Stožec.
Najkratšia trasa zo Stožeckej lúky do Stožca merala 18 km.
Prostredná mala 21 km a končila v Novom Údolí. Najdlhšia
trasa mala dĺžku klasickú diaľkoplazeckú a to 35 km.
Zaujímavosti z tejto trasy: Svojho času cez Nové Údolí viedla železničná trať Volary - Pasov. Na nemeckom území zostalo železničné teleso už bez koľají. V Novom Údolí je umiestnené malé železničné múzeum, ktoré tvoria hlavne fotografie. Spolok "Pošumavská jižní dráha" prevádzkuje medzinárodnú železničnú trať dlhú 105 m. Jazdí tu malá dvojmiestna šlapacia drezina. Cestovné je dobrovoľné. Je to skôr rarita a zaujímavosť, ktorá priťahuje turistov.
Vo štvrtok bolo polooblačné počasie s teplotou okolo 22° C, na 35 km trase sme mali čiastočne rozbahnený terén s prevýšením 750 metrov.
Piatok, 26.8.2005
Pre dnešný deň máme naplánovanú etapu nazvanú "Z
Mlynařovic ke Křišťanovickému rybníku". Trasa sa
začína vo Volaroch a pokračuje nasledovne: Vraniště -
Chalupy na Blatech - Mlynařovice - Krejčovice - Záblatí -
Dobrá Voda - Hlásná Lhota - Křišťanovický rybník -
zrúcanina hradu Hus - Čudrovice - Vysoký les - Kamenáč -
Volary. Trasa merala 30 km s 820 metrovým prevýšením. Okrem
tejto trasy boli aj kratšie s dĺžkou 22 a 15 km, pre menej
náročných účastníkov.
Sobota, 27.8.2005
Dnešná etapa mala názov "Krajem cirkusáku z
Humberka" a jej trasa bola nasledovná: Volary - Rozvodí -
Svatá Magdaléna - Spálenec - Arnoštov - Čtyřdomí - Výhled
- Horní Sněžná - Machoviny - Volary. Trasa mala 30 km s 830
metrovým prevýšením. Kratších trás bola viac a to 17, 20,
25 a 28 km. Počasie bolo príjemné, polooblačno s teplotou
okolo 26° C. Terén bol dobrý, nerozbahnený.
Cieľ bol v areáli školy, kde sme obdržali diplom a odznak pochodu. Večer sa v kultúrnom dome uskutočnilo slávnostné ukončenie celej akcie a samozrejme s tancovačkou.
Celkový počet účastníkov bol 268, z toho Česi - 231, Nemci - 33, Slováci - 3, Holanďania - 1.
Nedeľa 28.8.2005
V nedeľu väčšina účastníkov sa už balí a cestuje do
svojich domovov. Mnohí turisti, ktorí mali zaplatené aj
stravovanie, tvrdili, že to nebolo stravovanie, ale vykrmovanie.
Väčšina z nás mala problémy vôbec zlikvidovať svoje porcie
z tanierov. Aby ste mi uverili, napíšem jedálny lístok aspoň
z jedného dňa.
Piatok: raňajky - 2 ks rohlík, 3 ks chleba, šiška, koláč,
maslo, marmeláda, med, vajíčková pomazánka, napolitánka,
čaj, kakao.
Večera: - Cestovinová polievka, vyprážané kurča, kapustový
šalát, čaj. Tak to išlo každý deň, a to bola len
polpenzia.
Poznámka: Na trasách bolo veľa vitamínov /čučoriedky, černice, maliny/. Na svoje si prišli aj hubári.
Bratislava, Jozef Karovič
Pozdrav zo
zahraničného diaľkového pochodu
Jede Kudrna okolo Brna 2005
Klub Českých turistů KUDRNA Brno z poverenia ústredia KČT organizoval 10.ročník turistického podujatia zaradeného do medzinárodného kalendára IVV a IML. Jubiljný 10.ročník tohoto podujatia sa konal v termíne od 23. do 25.9.2005, s hlavným štábom a účastníkmi v miestnej časti Brno-Bystrc.
Piatok, 23.9.2005
V priebehu dňa sa konala prezentácia účastníkov a v
podvečer bola možnosť absolvovať prvý tzv."Kudrnovský
večerný kolomaznícky pochod" na trase Bystrc - Jundrov -
Špilberk - Brno Bašty v dĺžke 14 km. Na nádvorí hradu
Špilberk bolo možné sa občerstviť, prípadne i zatancovať v
štýle country. Z technických príčin nebolo možné
navštíviť Katakomby, ako náhrada bola nám poskytnutá
vyhliadka z hradnej veže. A účastníci podujatia tu dostávali
svoje absolventské razítka do pochodníckych preukazov. Na
miesto akcie na Bystrc prichádzame vo večerných hodinách, kde
stretávame mnoho známych turistov, diaľkoplazov i
pochodníkov. Následne si v malej telocvični rozkladám svoje
ležovisko a unavený usínam.
Sobota, 24.9.2005
Skoro ráno za svitania vstávame a nakladáme do vozidla 25
l bandasky z vodou, sirup, stolíky, stoličky, poháre, krabice
z drobným občerstvením a iným materiálom potrebným na
kontrolnom stanovisku. V sobotu boli pre turistov pripravené
trasy v dĺžke od 10 do 50 km. Najdlhšia trasa bola vedená
týmito lokalitami /a kratšie boli odvodené z nej/: Bystrc -
Prístavisko - Veverská Bytíška - Maršov - Javúrek -
Podkomorovská myslivna - Žebětín - Bysrec. Kratšie trasy
išli cez hrad Veveří.
Približne o 8.30 h zaujímam stanovište na križovatke turistických chodníkov tzv. Horákov žleb. Mám aj razítko. Som vlastne tajná kontrola pre zahraničných - Extra kontrol, ale zároveň aj regulovčík kratších trás, pretože tu je náhly zlom trasy o 30 stupňov, skoro do protismeru. Na tomto mieste ale nie som sám. Zhodou okolností sa v Brne konali aj "Majstrovstvá ČR táborníkov". Pravdepodobne je to niečo ako u nás Branno - turistické preteky.
Tu bolo jedno ich kontrolné stanovisko. Chvíľami celkom dobrá zábava. Trojčlenné skupiny deti si vylosovali papieriky, kde mali napísané azimuty a krokové vzdialenosti. Pri správnom postupe našli kontrolný papier s nejakou značkou. Túto značku mali oznámiť vedúcemu stanoviska. Bodovanie mali 0, 4, 8, 12 bodov. Niektoré deti vôbec nevedeli pracovať s buzolou /bežné otázky medzi deťmi boli, ktorá ručička žltá alebo červená ukazuje správny smer. Jeden obézny chalan robil veľmi malé kroky a samozrejme že značku nenašiel. Väčšina detí mala plán trasy, ale vôbec si neuvedomili, že je tam turistická značka červenej farby, ale dva rôzne smery /a oni šli opačne/. Viacej detí som zastavením dostal do rozpakov ako ďalej ísť, ale nakoniec sa dali na pochod správnym smerom. Toto spestrenie bolo asi do 14. hodiny. Zahraniční turisti prichádzali z poslednej kontroly, ktorá bola v Žebetíne v krčme, v dobrej nálade. Veľa turistov bolo prekvapených, že je tam vôbec kontrola, ktorá tam podľa papierov vlastne nemala byť...
Na tomto kontrolnom stanovisku som "úradoval" do 18.hodiny. Večer po príchode do areálu štartu a cieľa, napĺňam vodou a sirupom bandasky a pripravujem sa na zajtrajší deň.
Nedeľa, 25.9.2005
V nedeľu ráno sa situácia opakuje. Skoro ráno znovu
nakladám materiál a občerstvenie na kontrolné stanovisko.
Teraz máme naponáhlo, pretože kontrolu začíname už o 6.30
h. Na stanovisku po Mníší horou pomáham prelievať sirupovú
vodu z bandasiek do plastikových pohárov. Ráno o 8.30 sa
presúvam na 1,5 km vzdialenú križovatku u Rozdrojovic, kde je
ďalšie kontrolné stanovisko. Nedeľný pochod mal najdlhšiu
trasu 50 km: Bystrc - Kniničky - Česká - Ořešín - Adamov -
Kuřim - Rozdrojovice - Bystrc. Samozrejme, že mal i kratšie
trasy, ktoré boli od tých klasických 10 km až po 50 km. Na
kontrolnom stanovisku som "úradoval" do 18.hodiny. Po
celý čas podujatia sme mali pekné slnečné počasie.
Počet a národnosť účastníkov pochodu:
Celkovo 656 turistov, z toho podľa abecedy: Austrália 3, Belgicko 50, Česko /domáci/ 255, Dánsko 13, Francúzsko 2, Holandsko 194, Japonsko 23, Kanada 2, Nemecko 67, Poľsko 2, Rakúsko 15, Švédsko 2, Taliansko 1, USA 3, Veľká Británia 24.
Bratislava, október 2005, Jozef Karovič
PS.
Poznámka redakcie MKD: "A čo Slováci, veď Jožo, ty si
Slovák, aj keď Devínčan, nie ????"
Rozhovor
s jubilantom
Svetozár Krno, 1955 - 2005
Peter Minárik (P. M.): Poďme hneď k jadru. Ako si sa dostal k horám?
Sveťo Krno (S. K.): Niektorí hovoria, že láska k horám sa dedí každú druhú generáciu. Moja skúsenosť to potvrdzuje. Starý otec, Ivan Houdek, mi veľa rozprával o našej prírode, ktorú poznala jeho generácia v inom šate ako my. Voľakedy aj na Slovensku sa turisti museli spoliehať viac na vlastné schopnosti ako na civilizačný skleník. Starý otec ma bral na prvé výlety, neskôr som siahal po jeho mnohých knižkách, v ktorých ako priekopnícky autor mapoval osudy našich najvyšších pohorí a považských hradov. Slúžil mi ako vzor štýlu života. Presvedčil ma, že za niečo stojí iba to, čo robí človek z chuti a lásky. Ostatné znamená iba zabitý čas. Dožil sa úctyhodných 98 rokov. Aj poslednú etapu života navštevoval prírodné zákutia a publikoval knižne a časopisecky.
P. M.: Ako si stal malokarpatským diaľkoplazcom?
S. K.: Mal som šťastie na strednú školu. Na našom gymnáziu na Novohradskej ulici sa vytvorila početná skupina nadšencov pre horské športy, v ktorej sme sa vzájomne hecovali. Jedna z kľúčových postáv bol Jano Kučera, ktorý organizoval prvé, aj úspešné pokusy o stovky. Keď došiel živý a zdravý s Petrom Mitrom z Rače do Myjavy, veľa ma už nemuseli prehovárať. V tom čase však mimo nás amatérov pôsobili v Malých Karpatoch skutoční profíci, reprezentovaní legendárnou dvojicou – pánom Samekom a Ondrejom Rímom, ktorého čitateľom netreba zvlášť predstavovať. Po maturite sme prešli ako prví nonstop sedemstokilometrový chodník Devína na Duklu.
P. M.: Na ktorý diaľkáč sa najviac tešíš?
S. K.: Každý skrýva v sebe kus magnetu. V Malých Karpatoch ostáva kráľom Trnavská stovka. Nejde tu o množstvo kilometrov. Priťahuje ma jej neopakovateľné ovzdušie. Dnes sa niekedy jojkáme, že ľudia konajú iba pre peniaze alebo iné osobné výhody. Ak to platí v bežnom živote, tu určite nikdy. Koľko námahy počas 15 - 12 hodín pochodu vedia rozliční ľudia urobiť pre radosť. Keď zapadne slnko za Bukovou a vyťahujeme lampáše, začínajú sa neopakovateľné rozhovory.
Trnavská stovka pripomína nielen masovosťou atmosféru v diaľkoplazeckom hnutí v osemdesiatych rokoch, keď diaľkáče boli podstatne početnejšie, trasovo pestrejšie a omnoho populárnejšie. Pôsobí ako nasledovania vhodný vzor. Nesporne má zásluhu na tom, že prežila časť ďalších pochodov a dokonca vznikli aj nové. Pre mnohých účastníkov znamená aj alternatívu života, keď nám média dvadsaťštyri hodín denne propagujú ľudí, ktorí svoj tzv. vrchol dosiahli bez vlastnej mravčej práce – rýchlozbohatlíci a privatizéri z televíznych smotánok, pajáci z tzv. reality šou a navoňavkovaní moderátori – všetci chŕlia bezobsažné neoriginálne frázy. Niekto ich zabalí do kultivovanejších slov, iní, úprimnejší, používajú vulgarizmy. Všetci spomínaní pripomínajú komerčných návštevníkov hôr, čo sa vezú v lanovkách, v gazíkoch, obkolesení platenými strážcami, nosičmi a sprievodcami, t.j. všelijako, iba nie po svojich. Duch komercie, konzumu, násilia, vojen, ničenia Matky-prírody, imidžománie, mediálnej manipulácie a reality šou nebude večne trvať. Ak z toho ľudstvo nevyzdravie, skolabuje ako celok. A s ľudstvom zahynú aj jeho samoničiace zbrane. Ak sa spomínaných neduhov zbavíme, vrátime sa k prirodzenejším veciam, čo znamená aj pestrú záujmová činnosť, vrátane turistiky.
P. M.: Veľa výprav si zorganizoval v zahraničí. Pokiaľ viem, začínal si na Balkáne.
S. K.: Skutočne Bulharsko a Rumunsko sa stali mojimi ďalšími vlasťami. Väčšinu prázdnin som trávil v lone tunajších pohorí. Osemdesiate roky neboli iba epochou diaľkáčov, obrovské úspechy našich výškových horolezcov na himalájskych osemtisícovkách nás provokovali k tomu, že sme si kládli vyššie životné ciele. Nenapobňovali sme iných, ale sme sa rozhodli pre výzvu, ktorá ležala nepovšimnutá doslova pod našim nosom – dvetisíckilometrový karpatský hrebeň. Po deväťročnej príprave sa nám podarilo vyštartovať. Na ôsmy september 1984, keď sme vyrovnaní sami so sebou ako nikdy v živote stáli po 78-dňovom pochode pod hradom Devín, sotva zabudneme. Bol to jeden z našich najkrajších, ak nie najkrajší, okamih života.
P. M.: Po Balkáne ťa ťahalo stále viac na východ, prišiel Kaukaz, Stredná Ázia, Sibír a Ďaleký východ. Čo ťa tam priťahuje do oblastí, ktorým sa bežný dôverčivý televízny divák vyhýba ako čert svätenej vode?
S. K.: Už som dávno vyrástol z toho, že verím verejne hlásaným "pravdám". Spomínaný svet trápi nespočetné boľačky, ale vyzerá ináč ako opisujú tí, čo ho v živote nenavštívili alebo sa tam zastavili nakrátko ako v hodinovom hoteli. Verím iba tomu, čo držím v ruke, o čom sa presvedčím na vlastné oči. A nestačí sa iba dotýkať, dívať, ale treba aj nezávisle premýšľať.
Tajga alebo tundra pre ľudí, ktorí sa zodpovedne pripravia, nepredstavujú nijaký hazard. Skúsený expedičný turista, navyše vytrénovaný na diaľkáčoch, sa tu cíti mimoriadne bezpečne, mnohokrát bezpečnejšie ako v našom, meštiackom raji – v nočnej ale aj dennej Bratislave. Stačí iba, aby sa nehral na suveréna a aby rešpektoval miliardy rokov platné zákony.
Matka príroda býva drsná, ale nepozná pretvárku a zákernosť. Každému meria rovnako. Svoje deti nerozlišuje podľa farby pleti, dĺžky vlasov, hrúbky peňaženky, štátneho občianstva a viery. Nikde inde som nepocítil toľko spravodlivosti ako tu, tisícky kilometrov od domova, desiatky ba aj stovky od civilizácie. Pravidelným návštevníkom McDonaldov a prefajčených kaviarní, odkázaných na inkubátor civilizácie, by som odporúčal inak tráviť dovolenku.
Poznávať nepoznané odveky priťahuje ľudí. Na Sibíri a Ďalekom východe sú nielen miesta, ale aj celé veľké oblasti, kde nestál cudzinec. Cesty k nim vedú cez nespočetné farby a vône tajgy, kde sme odkázaní celé dni i týždne sami sa seba, na svojich priateľov a nadobudnuté skúsenosti a spôsoby správania sa. Nikde inde som nezažil toľko vonkajšej slobody. Kráčal som na území, kde mi nezväzovali ruky ploty, semafory, príkazy, zákazy a ľudská zloba. Jediným obmedzením bola naša neznalosť a nevedomosť.
P. M.: Aký najsilnejší zážitok si si priniesol zo svojich ďalekých ciest?
S. K.: Je ich veľa, ale najviac spomínam na stretnutia s ľuďmi. V horách, ktoré vyhľadávam, je ich ako šafranu, ale to sú krajšie spomienky. Nikde som nevidel tak úprimných, nadšených, zdravých, usmiatych ľudí, mimoriadne životaschopných, individuálne zodpovedných a pritom tak srdečných, pohostinných, solidárnych a bez stôp egoizmu. A už jedno, akými jazykmi hovorili, či už išlo o domorodých vrchárov alebo expedičných turistov, horolezcov a vodákov. Rozhovory s nimi pri nočných táborákoch si možno cením viac ako samotné výstupy na končiare alebo prechody dolín. Čo všetko dokázali prežiť a ako o tom skromne rozprávali!
P. M.: Vedel by si byť teraz viac konkrétny? Spomeň tie najhodnotnejšie výpravy.
S. K.: Ťažko odpovedať. Ukrajinské Karpaty sa mi miestami zdali divšie ako Transylvánske Alpy. Krymské hory pripomínajú Dalmáciu pred inváziou cestovného ruchu. Karélia je druhou krajinou tisícich jazier, príjemne vyhriatych v lete. Ale koľko komárov a hryzavých mušiek nad nimi bzučí. V Polárnom a Pripolárnom Urale sme mesiac kráčali v chladnej vode. Zhora lialo ako z kanvy, zdola samé močiare a nekonečné brody. Za mesiac sme videli iba polhodinu slnko. Ale aj tak sa nám podaril prvovýstup na najvyšší končiar – na Narodnuju. Centrálny Kaukaz som našťastie poznal pred súčasnými vojnami. Výborných pastierov som stretal na gruzínskom, u nás málo známom, Malom Kaukaze. Fanské hory v Tadžikistane predstavujú azda najpríjemnejšie päťtisícovky na svete, v Altaji ma okrem dvestopäťdesiatkilometrovej hrebeňovky uchvátilo harmonické súžitie šamanskej, budhistickej, kresťanskej a moslimskej kultúry. V okolí Bajkala sa ťahajú veľmi pestré hrebene. V pohorí Siche-Aliň pri Japonskom mori sme narazili na dve medvedie rodinky a tigrie stopy, na ostrove Sachaline sme zažili ničivý tajfún. S Janom Kučerom sme vliezli do živého Mutnovského vulkánu na Kamčatke. Fascinujúce sú aj stepi Mongolska, veľa krás skrývajú veľhory Kirgizstanu, kde som strávil dve posledné letá.
P. M.: A čo doma?
S. K.: Za najmilšiu oblasť považujem Liptov. S Janom Tomáškom sme sa jednu jeseň popasovali so stovkou vrcholov, na ktoré nevedú značkované cesty. Počas dvoch týždňov som mal dojem, že nie som doma, ale niekde za Bajkalom.
P. M.: Zo svojich ciest si napísal a vydal už tri knihy. Nerozmýšľal si napísať niečo o malokarpatských diaľkáčoch a o diaľkoplazcoch?
S. K.: Práca nad rukopismi ma "núti" veľakrát pri počítači spomínať na zážitky a dívať sa na ne nie iba vlastnými očami, ale aj očami čitateľa. Neraz ma to baví rovnako ako behať po horách. Iba času ostáva málo. A polovicu výprav nemám ešte dostatočne zachytených v texte. Azda potom sa pustím aj do opísania života na pochodoch v Malých Karpatoch. Rudovi Padovi sa to už podarilo v knihe Diaľkoplazci.
za MKD sa rozprával Peter Minárik
Po stopách
Malokarpatských pochodov
Zaniknuté MK pochody a DP
s dávnou tradíciou
Diaľkový pochod "Za Čachtickou paňou"
Organizátor: Klub TD Trnava
Termín: 28.8.2004, 1.ročník
Trasa: 40 km
Smolenice OÚ - Dobrá Voda - Pustá Ves - Prašník -
Čachtický hrad - Čachtice - Považany /žel.stanica/.
Štart: Smolenice OÚ, 7.00 - 7.45 h
Cieľ: Považany, žel. stanica, do 20 h
Prvý a posledný ročník sa konal 28. augusta 2004 a dal by sa nazvať "Pochod, na ktorom nikto neprišiel do cieľa..."
Trasa bola nenáročná, dovolenková, počasie príjemné, žiadne horúčavy, na trase žiadne veľké prevýšenie sa nekonalo. Z tých deviatich štartujúcich cieľ nevidel nikto, ani taký dobrý znalec Malých Karpát ako Paľo Š. Ten sa stratil s kamarátmi v kukurici niekde pri Vrbovom.
Je pravdou, že trasa mala o niečo viac km ako bolo v propozíciach, čiže nie 40 ale cca 45 km, čo to je ale pre MK diaľkoplazov.
A sklamaní organizátori po prvom ročníku skončili s jeho organizáciou.
Cieľová kontrola, ktorá bola na Čachtickom hrade, za celý deň nikoho nestretla, ani nevidela. Až na Trnavskej železničnej stanici, kde pri vystupovaní z vlaku stretla stratených účastníkov tohoto pochodu, ktorí však na vlak nastúpili v Piešťanoch.
Aj také sú Malokarpatské pochody...
Peter Minárik
Spomienka na
MUDr.Ivana Košického
20.4.1943 - 3.12.2004
Uplynul už rok od tragickej smrti nášho priateľa, zubného lekára, turistu, karikaturistu, kresliča a vytrvalého a plodného prispievateľa do turistického mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz. Bol to nesmierne erudovaný a rozhľadený človek, s výtvarným talentom a zmyslom pre humor.
Ivan, aj keď Tvoja neočakávaná smrť nás zasiahla tragicky, nebudeme na Teba spomínať s nostalgiou /možno by si sa aj nahneval/, ale z tej veselšej stránky, lebo vtip, humor, dobré slovo, kreslený vtip, pozitívne myslenie, to bolo charakteristické pre Tvoju osobu. Samozrejme, že nám chýbajú Tvoje kresby krajiniek, nám z tak známej oblasti, z Malých Karpát, ktoré sa dlhé roky objavovali na prvej stránke nášho turistického časopisu. Ak z tej veľkej výšky dobre vidíš, tak v tomto sme si poradili. Namiesto Tvojich kresieb sú v úvodníku každého čísla básničky s turistickou tématikou z dielne našich turistov. Ach, panebože, čo je to za ťažkú robotu každý mesiac stvoriť jednu básničku do čísla. Našťastie, sú medzi nami aj básnické talenty, ale Veronika je náš básnický poklad. Ale v žiadnom prípade sa nám doteraz nepodarilo zaplátať dieru, ktorá vznikla vyschnutím tohoto autorského prameňa, kreslené vtipy a kresby, nejedenkrát i štipľavejšieho podania, s témou nechceme povedať, že s tej odvrátenej strany mesiaca /to bolo možné povedať pred polstoročím, keď ľudia ešte neboli na mesiaci/, ale rozhodne z tej príjemnejšej, vzrušujúcej, vášnivejšej, radostnejšej, ale v každom prípade ľudskej stránky, tej krajšej stránky života. Skrátka je to 6 /čítaj anglicky sex/.
Ivan /alias Trnavský/, už sme zabudli na bolesť, ktorú si nám mnohým spôsobil pri trhaní zubov, lebo Tvoja zubárska zručnosť bola medzi turistami tak známa, že nejeden bratislavčan cestoval až hen do Trnavy pre potešenie z trhania zuba alebo zapchatia diery, máme na mysli zuby. Čo máte na mysli Vy, nevieme.
To zapchávanie - plombovanie diery v nás evokuje myšlienku na Tvoju občasnú závisť voči kolegom lekárom inej špecializácie, konkrétne gynekológom, ktorú si vôbec neskrýval. Namiesto ďalších slov asi najvýstižnejšie budú ukážky z Tvojej tvorby.
P.S.
Nechceme tvrdiť, že na Teba nikdy nezabudneme, veď sám vieš,
ako to dopadlo s tým "Na večné časy a nikdy inak" a
napokon je to už dosť otrepaná fráza. Teba nám budú vždy
pripomínať diaľkové pochody, ktoré si organizoval. Veď aj v
kalendári pochodov pre rok 2005 - mesiac december ešte
čítame, že šéfom Vianočného pochodu je Ivan Košický. Som
zvedavý, či prišiel na pochod aspoň Tvoj duch. Keď Ti
svätý Peter nebude chcieť dať dovolenku, vypýtaj si aspoň
náhradné voľno a príď sa pozrieť. A keby ani to nevyšlo
/je koniec roka a možno aj v nebi šturmujú/, tak sa na nás
aspoň zvrchu pozeraj.
Za Malokarpatských turistov Ivan Bratislavský
Zaujíma vás?
V európskych riekach sú
nebezpečné chemikálie
Greenpeace zverejnil v novembri 2005 štúdiu s názvom "Plávanie v chemikáliách", ktorá mapuje prítomnosť niektorých nebezpečných chemikálií v telách úhorov vylovených z európskych riek.
Vzorky rýb, pochádzajúce z desiatich európskych krajín, analyzovali laboratóriá University of Exeter z Veľkej Británie. Testy dokázali prítomnosť brómovaných spomaľovačov horenia a tzv. PCB látok vo všetkých skúmaných vzorkách. Skúmané ryby pochádzali z Belgicka, Českej republiky, Francúzska, Nemecka, Írska, Talianska, Holandska, Poľska, Španielska a Veľkej Británie.
Brómované spomaľovače horenia sú toxické chemikálie, ktoré sa nachádzajú vo výrobkoch dennej spotreby – napr. v textíliách, v plastoch, a hlavne v elektrospotrebičoch. Podľa doterajších výskumov môžu tieto chemikálie spôsobovať poruchy hormonálnej sústavy u ľudí i zvierat. Niektorí vedci sú presvedčení, že práve brómované spomaľovače horenia môžu u úhorov negatívne ovplyvňovať schopnosť rozmnožovať sa a prežiť.
Alarmujúca je v telách testovaných rýb aj prítomnosť veľkého množstva toxických látok známych ako PCB. Ich používanie je už desiatky rokov na území EÚ zakázané a predsa ešte stále kontaminujú živé organizmy i životné prostredie.
V niektorých oblastiach EÚ je počet úhorov (Anguilla anguilla) len na úrovni 1 percenta odhadovaného historického množstva jedincov tohto druhu. Je to spôsobené jednak nadmerným výlovom, stratou prirodzených miest výskytu a v neposlednom rade aj znečistením životného prostredia. Toxické chemikálie, ktoré sa nachádzajú v telách úhorov, podľa vedcov nepochybne tiež prispievajú k ich ústupu.
Určitým paradoxom je, že chemické látky, ktoré vedci detekovali v telách rýb, sú bioakumulatívne a pretrvávajú v organizme dlhšie, ako samotné úhory žijú.
"Je dôležité, aby legislatíva EÚ dokázala zareagovať na výsledky množstva štúdií, ktoré poukazujú na toxickú kontamináciu nášho životného prostredia. Pokiaľ má byť pripravovaná nová európska chemická legislatíva REACH efektívna, je nevyhnutné, aby vlády európskych krajín konali a zabránili používaniu nebezpečných látok všade tam, kde existujú bezpečnejšie alternatívy", vyhlásila Mgr. Kateřina Věntusová, koordinátorka toxickej kampane Greenpeace na Slovensku.
18.11.2005,
Greenpeace
pre MKD pripravil Rudolf Pado
Ako sa chlastá v južnom Libanone
Spoľahlivým spôsobom, ako v Libanone skrachovať, je otvoriť si tam obchod s alkoholom. Veriaci i neveriaci tomu mnoho nedajú!!!
Holdujú káve, k jedlu pijú kolu a keď už sa stretnú v "krčme" ak sa tomu tak dá povedať, tak tam fajčia vodnú fajku a tárajú nad minišálkou kávy. A savého turistu aby si tu hľadal lupou.
Ešte že sú tam pláže! Sem sa Libanonci, a to prevažne mladí, chodia poobede a večer pobaviť, teda pofajčiť si a zaliať vyprahnuté telesné schránky. Obvykle pivom. To najznámejšie libanonské pivo sa menuje Almaza a dobre vychladené, zo siedmeho schodu, chutí naozaj dobre.
Kdo ich domácim značkám neverí, môže si dať Heineken alebo Bud. Dostať tu aj limonády ochutené vodkou či rumom, ale na odbyt ako som si všimol, veľmi nejdú. Na rozdiel od nealkoholického piva Laziza. Inak s pitím je to tu ako s fajčením či riadením auta. Tomu chlapcovi od vedľajšieho stola, čo všetko toto s prehľadom zvládol, rozhodne nebolo ani pätnásť rokov.
Môjmu zvedavému smädu som podrobil dve mestá na juhu Libanonu. Saidu /Sidon/ som veľmi skoro opustil, pretože mesto ovládli veriaci abstinenti a nikde ani kvapka alkoholu. Hanlivo som preto toto mesto nazval Al Saida. To bližšie k izraelským hraniciam bolo lepšie. V Souru /Tyre/ bola Almaza skoro všade a naviac som objavil, táram, keby ma tam nebol zaviedol náš sprievodca Atef, tak to nenájdem, no našli sme, či objavili dve predajne liehovín, piva a vína. Víno ma zaujímalo predovšetkým.
Najlepšiu fľaštičku, ktorú som si doviezol domov, bolo Chateau Musar, ročník 1997. V Bejrútskom freeshope stála vyše 15 dolárov. Jeho výrobca Serge Hochar urobil z vinárskeho okresu v údolí Bikaa malý zázrak.
"Je pozoruhodné, že dokázal byť tak dobrý napriek prítomnosti sýrskych tankov a izraelských tryskáčov", chváli ho vinársky encyklopedista Tom Stevenson a dodáva, "Víno pripravuje z odrôd Cabernet Sauvignon, Cinsault a Syrah, pestovaných v chladnom klimate v nadmorskrej výške tisíc metrov na štrkovitých pôdach, na vápencovom podloží horských úbočí. Réva tam prijíma najmenej 300 dní slnečného svitu ročne a v priebehu oberačiek tu neprší. Hochar bol na konzultáciach v Bordeaux, preto jeho víno chutí ako dobrý claret."
Chateau Musar charakterizuje ako víno príťažlivé voňavé, plné slivkovej chuti a korenenej sladkosti. Víno dosahuje vrchol zrelosti po 5 až 8 rokoch, teda som sa s nákupom trafil. Presnejšie trafil sa predavač, poverený minutím našich zostávajúcich 23 tisíc libanonských libier.
Červené vína z údolia Bikaa sú silné, alkoholu obsahujú okolo 14%, sú veľmi suché, niektoré chutia ako barrique. Také víno je napríklad Prieuré Ksara, Domaine de Kefraya alebo Domaine Wardy. Mne osobne najviac chutila Massaya Classic od Samiho Ghosny ročník 2003. Takéto fľaše by bolo možné kúpiť u nás vo špecializovaných obchodoch s vínom asi za 250 Sk.
Biele vína sú taktiež omnoho silnejšie než naše, ale sú menej suché, presnejšie sú viac sladké. Najviac ma oslovilo - a to hneď niekoľkokrát, pretože v bielom bol výber mizerný - Domaine Wardy, Sauvignon z roku 2003. Bolo lepšie ako ročník 2002, čo je zvláštne. Jeho aróma bola ananasová a nektarinková - to som si prečítal na etikete - nektarinky nejem.
Skrátka a dobre - libanonské vína sú dobré, niektoré až vynikajúce. Ale tie ich štuple!!! To je ale drina, než sa človek prebojuje ku svojmu vytúženému moku...
August 2005, Fifík
KALENDÁR
február 2006:
4.2.2006 DOROTA 25.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasa: 40 km/700 m
Koliba - Kamzík - Panova lúka - Svätý vrch - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Koliba, konečná MHD č.203, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava
11.2.2006 ZIMNÝ PRECHOD -
ČIERNOU SKALOU 21.ročník
(sobota) Trnava
Trasy: 15 km/450 m
individuálny výstup na Čiernu skalu
Vedúci: Ing. Peter Minárik, tel.: 0911-550 921
11.2.2006 REGIONÁLNY ZRAZ
TURISTOV, STARÁ MYJAVA 43. ročník
(sobota) RR Senica
Trasa: 20 km
Stará Myjava - Veľká Javorina - Stará Myjava
Štart a cieľ: Stará Myjava, vlek, 8.30 h
Vedúci: Ján Oravec,Sobotište 371, tel. 0907-649 935
18.2.2006 ZIMNÉ VÝSTUPY NA
MALOKARPATSKÉ VRCHOLY - VÝSTUP NA KLENOVÚ 9.ročník
(sobota) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda
Trasa: pešo, lyže - trasa ľubovoľná
Stretnutie na vrchole s udelením pamätných listov medzi 12.00 - 13.00 h.
Vedúci: RNDr. Štefan Nagy, Radničné nám. 379/18, 929 01 Dunajská Streda
tel. d.: 0908-103 425, e-mail: snagyturist@stonline.sk
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.