MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

január 2008

 

V tomto čísle nájdete:

Príhovor do Nového roku 2008
ROZHOVOR S JUBILANTOM: Boris Ottmar, 1977 - 2007
XXXVI. ročník Silvestrovkého výstupu na MARHÁT
Pešie pochody “Podhůřím Jeseníků"
Zděnka Tvrdá: “Bežala som s kráľom"
Tip na výlet: “Za krásami Jeseníkov - poznajte Šerák, Keprník, Vozka"
Zaniknuté pochody a DP s dlhou tradíciou: “Krušovské túlačky po Považskom Inovci" ako “Posledný pľuzgier"
DECHTICE – z minulosti obce
Ako sa chlastá v Adršpachu
Tradične netradičné trávenie konca roku 2007
Z Vrbovskej “kače" bude turistická atrakcia
Bunkre pustnú, nadšenci by ich chceli využiť ako skanzen
Základný anglicko - východniarsky slovník
POZVÁNKA NA JANUÁR: Schengenská Trigonála alebo Potulky cez zelenú hranicu
KALENDÁR Malé Karpaty a okolie - február 2008

Príhovor do Nového roku 2008

Je to už tak. S tým už nič nespravíte. Začíname rok 2008 a okrem tých jubilantov, ktorí oslavujú guľaté alebo pologuľaté výročie, ako sú napríklad Peter Obdržálek, Ctibor Páchnik, Štefan Sládeček, Kurt Holm, Honzo Vencl, Fero Královič a mnoho mnoho iných si pripomíname, my ako MKD, tak isto malé jubileum. Rokom 2008 začíname svoj 17.ročník pravidelného účinkovania medzi Malokarpatskými diaľkoplazmi. Doteraz celkovo vyšlo 210 čísiel Malokarpatského Diaľkoplaza. Raz bolo lepšie, raz horšie, podľa toho, aké príspevky ste nám poslali, ale hlavne, že bolo a stále je…

Týmto chcem všetkým turistom, či už takým alebo onakým, poďakovať za ochotu prispievať aspoň občas do nášho MKD a tým informovať ostatných o turistických aktivitách vo svojom okolí, o nových pochodoch či plánoch na rôzne cestovateľské akcie. Len tak sa dostanete do povedomia širokej turistickej verejnosti, a to je ako reklama v obchode.

Prajem Vám veľa zdravia, duševnej pohody a chuti do všetkého, bez toho to vlastne ani nejde.

Za MKD Peter Minárik

ROZHOVOR S JUBILANTOM
Boris Ottmar, 1977 - 2007, jeden z tých vekom mladších jubilantov...

Boris, asi si sypeme popol na hlavu, ale na Tvoju 30-ku sme akosi úplne zabudli... Ale absolútne nevadí, že je to trochu s oneskorením, hlavne, že sme si spomenuli.

1. Mal si sa na jeseň ženiť, prebehlo to hladce?

Svadba dopadla dobre. Čo si človek môže viac priať ako ženiť sa v Slovenskom raji (Dedinky) s vysnívanou ženou, ktorá ti dá celoživotnú priepustku na občasné turistické výpady a na Vianoce si zažiada pod stromček vibramy, aby aj ona mohla so mnou niekedy vybehnúť do hôr. No môže sa človek lepšie oženiť??? Ja som veľmi spokojný.

2. Kde a kedy si začínal s turistikou? Veď si ešte mladík.

No keď sme už pri tom Slovenskom raji, tak aj moje prvé kontakty s turistikou sa spájajú práve s týmto regiónom. Na základnej škole som každé leto s rodičmi chodieval na dovolenku na Dedinky a paradoxne Slovenský raj som mal skôr prechodený ako Malé Karpaty, ktorým som začal holdovať až na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Také pojmy ako Suchá Belá, Prielom Hornádu, Veľký Sokol či Piecky sprevádzali teda moje prvé turistické kroky. Toto všetko bolo zhruba v rokoch 1985 – 1990. Takže akýsi oficiálny začiatok mojej turistickej kariéry datujem do roku 1985.

3. Prvé kontakty s prírodou s turistami diaľkoplazmi atď.?

Úplne prvý kontakt nastal pri náhodnom stretnutí s Petrom Obdržálkom a vtedajšími diaľkoplazmi na turistickom chodníku pod Mon Repos a bolo to na Zimnom prechode Čiernou skalou v roku 1990. Petra som spoznal cez môjho spolužiaka Tomáša Slaninu a po tomto náhodnom stretnutí sme sa dohodli, že budeme spolu s kamarátmi Tomášom a Karolom Slaninovcami organizovať nejaký pochod. A tak sme sa v marci roku 1990 dohodli a absolvovali nultý ročník pochodu Z Kukly do jurských pivníc, čo bola vlastne moja prvá turistická akcia s P. Obdržálkom.

4. Tvoje prvé kontakty s organizovanou turistikou?

Po marci 1990 môj turistický život nabral na obrátkach a v rokoch 1990 – 1996, ktoré boli moje najplodnejšie turistické roky čo sa týka organizovaných pochodov, som prakticky každý týždeň v roku bol na organizovanej akcii. V týchto rokoch som každoročne urobil v Malých Karpatoch na organizovaných akciách okolo 1000 km ročne.

5. Prvá Tvoja účasť na organizovanej akcii?

No keď nerátam 0.ročník Z Kukly do jurských pivníc, tak oficiálne to bola ZRTVŠ 36-ka v apríli roku 1990, potom to nabralo veľmi intenzívny spád, ako už spomínam v predošlej otázke.

6. Vieme o Tebe, že si aj známy cestovateľ. Čomu dávaš prednosť? Turistike v Malých Karpatoch alebo Tvojim zahraničným výpravám?. Koľko krajín si už navštívil?

No tak to mojich aktivít je ešte podstatne viac, okrem pešej turistiky na pochodoch, ktoré som v posledných rokoch obmedzil, ale určite nevylúčil zo svojho života, sa pravidelne zúčastňujem s partiou P.Obdržálka, P.Šoulu, Ondra Jančíka atď. na turistických akciách zameraných na plnenie oblastných odznakov v ČR – ku dnešnému dňu mám 26 splnených odznakov z ČR. Ďalšia významná moja aktivita je cestovanie. Mojimi obľúbenými destináciami sú najmä adrenalínové krajiny a regióny ako napr.Balkán, Kaukazský región a špecialitou a lahôdkou sú pre mňa krajiny bývalého ZSSR, ktorým sa cestovateľsky v posledných rokoch venujem hádam najintenzívnejšie. Podtrženo sečteno, z Európskych krajín mi už chýba pokoriť len Cyprus, Maltu a Island (v máji sa na Cyprus chystám, tak zostanú už len dve), z krajín ZSSR som nebol ešte v Turkmenistane a Tadžikistane. Za najzaujímavejšie cesty z posledných rokov považujem výlet Bajkalsko - Amurskou a Transibírskou magistrálou do Vladivostoku, vlakový výlet do Uzbekistanu, Kirgizstanu a Kazachstanu, severské putovanie po Nórsku, Fínsku a severnom Rusku (Murmansk a Solovecké ostrovy), tohtoročnú (rok 2007 - pozn.red.) cestovačku Izreael a Jordánsko a najmä adrenalínový prechod Rusko – Nórskeho hraničného priechodu, ktorý bol tohtoročnou (r.2007) skutočnou lahôdkou. Pri vstupe do Ruska sme vypĺňali totiž vstupný dotazník cca so 100 otázkami typu “Kedy ste naposledy manipulovali s jadrovou zbraňou" alebo “či nás kontaktoval v Nórsku špión z NATO a čo chcel vedieť o armáde Ruskej federácie" a pod.

7. Turistika, cestovanie, rodina, dá sa to všetko naraz stíhať? Ako prijíma Tvoje aktivity rodina – manželka?

S týmto doposiaľ nemám problém. Mám veľmi tolerantnú manželku, ktorá keď cíti, že sa potrebujem ísť niekam turisticky vyvenčiť, tak ma ešte posiela namiesto nejakých zákazov. Samozrejme, človek musí poznať hranice a je mi úplne jasné, že obdobie každovíkendových výpadov na pochody či inú turistiku sa už asi nikdy nebude opakovať. Ale o tom je život v manželstve – len o vzájomnej tolerancii a rešpekte.

8. Čo Ťa viac zaujalo, organizované pochody KST v Malých Karpatoch alebo už notoricky tradične známe výpady s partiou Petra O. za plnením odznakov do ČR?

Ono každý typ akcie má inú príchuť, na odznakových akciách v ČR spozná človek veľa nového, je tam s kamarátmi, s ktorými je mu dobre a hlavne sa večer nemusí ponáhľať domov, keďže ide o viacdňové akcie. A taký večer v stane či turistickej chate niekedy ozaj stojí za to. Na pochodoch sa zasa stretne s oveľa väčším množstvom kamarátov a známych, čo je tiež niečo iné. Osobne sa snažím však vyhýbať chronicky otrepaným pochodom v okolí Bratislavy, kde sa stále opakujú miesta ako Kamzík, Biely kríž, Marianka, Borinka, Kačín a pod. Oveľa radšej mám pochody v centrálnej a severnej časti Malých Karpát (Botocross, TT 100, PBÚ, ŠPCH, Pozrite sa to je krása a pod.)

9. Turistika, fajčenie, alkohol, baby – aký máš vzťah k týmto duhom i neduhom?

K turistike mám kladný vzťah, fajčiť nefajčím, k dobrej turistickej akcii nejaký ten alkohol samozrejme patrí, takže v tomto smere nie som askét a babu mám doma jednu v podobe manželky a tá mi určite stačí.

10. Prvá 50-ka, 100–ka, spomienky na ňu?

Prvá oficiálna moja 50-ka by mala by “Čo že je 50-ka" v roku 1990. Stoviek som veľa neprešiel, celkovo sa mi podarilo urobiť len 2 x Trnavskú stovku. O iné stovky som sa ani nepokúšal.

11. Zorganizoval si pre kamarátov akciu na našu Ostrú, ale nakoniec ste sa dostali len po Havranovo. Je pravda, že si ich chcel najskôr unaviť?

No takto, aby som to uviedol na pravú mieru, našim zámerom tentokrát ani nebolo zúčastniť sa v sobotu výstupu na Ostrú, my sme mali v pláne výlet z Podsuchej cez Rakytov a Borišov na Havranovo, kde sme sa chceli zúčastniť večernej spoločenskej časti výstupu na Ostrú. Avšak s istých dôvodov, pod ktoré sa sčasti podpísalo aj počasie – hlavne blato medzi Borišovom a Havranovom, sme nakoniec museli prespať v chate pod Borišovom, odkiaľ nás chceli o deviatej večer vyhodiť, ale nakoniec sme bez spacákov núdzovo prespali na podlahe v jedálni a ráno sme sa po blate spustili na Havranovo. Uvedenú trasu som chcel absolvovať najmä z dôvodu, že na Ostrej, Tlstej či iných vrchoch Veľkej Fatry som bol už nespočetné množstvo krát a ako jediný nenavštívený až do tejto akcie bol práve Rakytov.

12. Zabezpečil si a za to máš celoživotnú pochvalu pred naštartovanou vetrieskou, že si z titulu svojej funkcie zorganizoval mimoriadny vláčik z cieľa TT 100-ky z Brezovej p.B. Čo na to v práci? Môžeme sa v budúcnosti tešiť na niečo podobné?

Ono, každá takáto mimoriadna preprava vlakom nie je lacný špás, keď si človek uvedomí, že náklady na 1 km jazdy vlaku sú okolo 300,- Sk a niekto to potom musí zaplatiť, resp. sa to musí nejako “vybaviť". Budúcnosť takýchto mimoriadnych prepráv, hlavne čo sa týka vláčiku z Brezovej po Trnavskej stovke, je závislá od mnohých faktorov, najmä postojov Ministerstva dopravy a potom lobingu medzi najvyšším manažmentom Železničnej spoločnosti Slovensko, ktorý musí takúto vec odobriť. Principiálne ale do budúcnosti nevylučujem, že niečo podobné, či už z Brezovej alebo iného miesta, sa podarí vybaviť.

13. Ktorá turistická akcia sa Ti najviac pozdáva, prečo?

Z prostredia Malých Karpát je to určite jednoznačne Trnavská stovka, Pochod bankových úradníkov a pochod ŠPCH, hlavne kvôli atmosfére na trase a celému fluidu, ktoré tieto akcie sprevádza a verím, že bude sprevádzať ešte dlhé roky. To je určite moja TOP 3 obľúbených pochodov.

14. Plány na rok 2008 a budúce obdobia, hlavne tie turistické?

Čo sa týka pešej turistiky, neplánujem nejakú závratnú zmenu v mojich aktivitách nasledujúcich, t.j. niekoľko odznakových akcií ročne v ČR, nejaká 1 – 2 hrebeňovky ročne v slovenských pohoriach, nejaký ten výstup na Ostrú (dal som si záväzok pre 2008) a niekoľko organizovaných pochodov ročne v Malých Karpatoch. Čo sa týka cestovania, tento rok sa chystám do Gruzínska, Sýrie a Turecka, v máji idem na týždeň na Cyprus a veľké plány do ďalekej budúcnosti: Čína, Turkmenistan, Severná Kórea.

otázky pripravil Peter Minárik

XXXVI. ročník Silvestrovkého výstupu na MARHÁT

Kde sú tie časy, keď sa na vrchol Marhátu vo vysokom snehu z Nitrianskej Blatnice brodilo zo dvadsať, tridsať turistov. Za tých 36 rokov sa doba zmenila. Na vrchol Marhátu sa driapu nielen peší, chromí turisti, ale už aj čím ďalej, tým viac cyklisti. Zo všetkých svetových strán. Nuž a to množstvo ľudstva, ktoré sa v tento deň stretáva na vrchole, je podľa mňa už neúnosné. To nie je stretnutie priateľov, lebo v tom dave je skôr umenie stretnúť, ale Silvestrovský prvomájový sprievod. Toľko áut na Výtokoch som v živote ešte nevidel.

Je zaujímavé aké silné zázemie majú piešťanskí turisti. Ale pozrite sa do turistického kalendára, okrem pár akcií, čo robí Jaro M. a jednej jesennej Atómkarskej, nič… Pardón ešte Böhmova Inovecká 50-ka.

Nemajú aj preto piešťanskí turisti hlad po turistike???

Vráťme sa ale k Marhátu. Silno obdivujem organizátorov tejto akcie. Vyniesť hore občerstvenie pre toľko ľudí, zabezpečiť všetko potrebné pre bezpečnosť podujatia a nakoniec zabezpečiť po sebe poriadok, všetka česť, tak to klobúk dolu !!!!

A ešte jedna vec ma potešila – už pár rokov sa na Marháte nestriela, ľudia si zobrali k srdcu pokyny organizátorov, aby sa v lese chovali ticho, ak sa to pri takom množstve ľudí vôbec dá.

účastník Silvestrovského výstupu na Marhát, Peter Minárik

Pešie pochody “Podhůřím Jeseníků"

Za deviatimi horami a za deviatimi lesmi leží pekná dedinka, nazývaný Lesnica. Do nej a jej blízkeho okolia smerovali kroky turistov na 9. ročník pochodu “Podhůřím Jeseníků". Prišli sem z diaľky sedmorých dolín a sedmorých riek a sedmorých tunelov, /dobudovaných v roku 2007 - cisár Ferdinand by mal radosť/ dňa 27. poniektorí až 28. dňa mesiaca siedmeho, roku dvojtisícsiedmeho. Smerujúc za breh Moravy, kúsok ďalej za brehy Moravskej Sázavy, začali svoju pešiu púť už v neďalekom meste Zábřehu, povzbudení rýchlosťou Orla Lesnice, s akou im dopravoval občerstvenie na patričné kontrolné miesta.

Túto slávnosť turistov a diaľkoplazov hodlal svojou návštevou poctiť i tiež známy cestovateľ, vedec a polyhistorik Jára da Cimrmann. Práve sa plahočil na svojich plahočinách Vysočinou, teda na údržbe náučných chodníkov v okolí svojho rodného Synalova, keď sa o tejto slávnej udalosti dozvedel. Pokračujúc vo svojom elastickom zemepise, chcel opísať celú moravskú krajinu, cestujúc od Třebové k Zábřehu asi takto:

“Krajinu moravskú možno charakterizovať stručne niekoľkými slovami a tie sú: hory, doly, čierne tunely a okolo toho čierny les. Hlavné “mesto" tejto oblasti je Lesnice a neďaleký Zábřeh u Lesnice je zásluhou slávneho polárnika, tunajšieho rodáka, zábřežského – polárnika Eskymo Welzla, pridáva tiež bývalú koloniu na ďalekom severe, teraz už autonómnú oblasť – nazývanú “Severný pól". Jára priateľa Eskyma veľmi dobre poznal, plánovali spolu onú slavnú cestu. O jednej lyži na Severný pól a ďalších polárnych oblastí. Ako sídlo najstráženejších pokladov si vybral neďaleký krásny zámok Mírov, kde sú poklady veľmi dobre zamykané a strážené siedmimi múrmi a deviatimi mrežami.

Miesto svojich prapredkov, nazvané Praděd, potom chcel sledovať z neďalekého vrchu Bradlo, na ktorom uvažoval vybudovať rozhľadňu.

Osobnú účasť na pochode Jára da Cimrmann zvažoval a už sa aj rozhodol, avšak nevyhnutné a súrne povinnosti v ďalekej cudzine v súvislosti so zariadením pamätnej plakety na Lomnickom štíte vo Vysokých Tatrách mu to neumožnili. Poslal preto za seba náhradu, tlačového hovorcu /viď regionála tlač “Národní listy"/.

Na budúcom jubilejnom 10.ročníku hodlá podporiť usporiadateľov a ich pomocníkov, zo Zábřehu i Lesnice. Lebo okrem iného sa domnieva, že určite znie lepšie príslovie: “Bež do Lesnice", než ono pražské “Bež do Prčice".

Pre jubilejný ročník uvažuje tiež o rade inovácií v náväznosti na zmenu trás, ktoré navrhujú usporiadatelia. Hodlá podporiť tiež aj iné presunové prostriedky na jednotlivé trasy, ako sú napríklad kolobežky, detské kočiariky alebo dosku na kolečkách. Pre notorických “optimalizátorov trasy", ktorí sú medzi turistami nazývaní aj skratkármi a švindlérmi, navrhuje možnosť absolvovať trasu tiež aj “vlakostopom", kde si môžu stopnúť nákladný vlak nazývaný uhlák, či v tuneloch preslávené “Pendolíno". Tak aspoň toľko pre budúci jubilejný 10.ročník tejto akcie, v propozíciach je uvedený jeho dátum 12.7.2008.

A ešte k roku 2007: Pochod sa vydaril. Na kratšie trasy sa vydalo vyše sedemdesiat turistov rôznej výkonnosti. Ale na hlavnú a najdôležitejšiu stokilometrovú trasu to bolo presne 20 účastníkov. Okrem toho počasie im prialo, mesačná, skoro úplnková noc zaisťovala dobrú viditeľnosť a cez deň slniečko ožarovalo kontúry kopcov a okolitej krajiny. Pri dostatku vitamínu dobrej nálady, ktorý usporiadatelia rozdávali štedro na všetkých kontrolách a aj v cieli, vládla počas celého pochodu dobrá nálada a všadeprítomný duch priateľstva. Za rok sem prídeme zasa, sľubovala väčšina prítomných v cieli po obdržaní pamätného listu a dobrého občerstvenia.

Ešte nevyhnutné pamätné pečiatky a zostanú v nás len pekné zážitky a tie nám nikto nevezme.

Ide o vytrhnutie zo stereotypu všedného života, odreagovanie sa od bežných starostí a tiež o prirodzený pohyb v prirodzenom prostredí – teda v prírode pešo, aby sme nezabudli, že i v modernej pretechnizovanej dobe sme ešte nezabudli chodiť, a to nielen po mestských uliciach, ale skôr: “za dobrou pohodou, peši krásnou prírodou"...

Drahotouše, Zděnka Tvrdá

Zděnka Tvrdá: “Bežala som s kráľom"

Už tradične v novembri sa vydávam do Kroměříža na trať Chřibského maratónu. Behám skôr pre radosť a udržania si kondície, ako na výsledky a čas. Účasť na takomto maratónskom behu beriem nielen ako overenie si “na čo mám", ale tiež ako možnosť stretnutia so známymi a kamarátmi.

Tento rok som skúsila bežať maratón so závodníkom, čo sa týka maratónov, naozaj skúseným – Jiřím Brezinom z SK Přerov – korunovaným králom maratónov v Českej republike. Tento přerovský bežec má na vojom konte už 440 ubehnutých a dokončených maratónov. Jeho vitalita a kondícia je stále skvelá, aj keď patrí k tým skôr narodeným /ročník 1938/ a v tomto roku oslávi už sedemdesiatku.

Ovšem Chřibský maratón v Kroměříži, to je niečo ako vrchárska prémia medzi maratónskymi traťmi. Tiež o nej viem svoje, nebola som tu po prvýkrát. Trať dobre poznám, štartovala som tu už šestnásťkrát /16x/. V kategórii žien mám tu najviac účastí a na stupňoch víťazov som stála 6 krát. Môj najlepší čas na tejto trati bol 3:34:29 h.

Dôležité je tu dobehnúť do cieľa a hlavne neprehnať začiatok. Som si vedomá aj toho, že “každý, kto dobehne do cieľa maratónu, je dobrý". Ovšem vyhrávajú len tí najlepší.

Vybiehame po dvoch kolách po dráhe štadióna do ulíc. Je chladno, veterno a beží sa mi moc dobre. Po 15.km trochu zvoľňujem a dobieha ma Jiří Březina. Sme už za Kvasicemi v kopcoch, trať miestami tiahlo stúpa. Do kopcov mi to ide a tak sa striedame vo vedení a hecujeme sa. Cesta stúpa lesom a zas klesá cez Novú dedinu a Tabarky, svieti slniečko, ale je chladno. Za Kostelanmi následuje ostrejšie a dlhé stúpanie na Bunč.

Z kapsičky vyťahujem energiu, na občerstvovacej stanici doplňujem tekutiny, predsa kopce uberajú silu. Dobiehame bežcov, ktorí zo začiatku prehnali tempo, neodhadli svoju kondíciu. Následuje pomalý zjaz z kopcov, ten mi už tak ale nejde. Skúsený a trénovanejší maratónsky kráľ ma predbieha a dolu v Zdounkach sa mi začína vzďaľovať. Predbiehajú ma ďalší dvaja maratónci.

Máme za sebou 32 km a trať sa začína “narovnávať". Skúsení závodníci tvrdia, že sa v maratóne rozhoduje po 35.km. K nemu sa blížime za Olšinou, odkiaľ je cieľ už skoro na dohľad. Beží sa za plnej cestnej prevádzky a na cestnom ukazovateli je to do Kroměříža 6 km.Teda tu sa dá veľa získať, ale aj stratiť. Aj keď dokážem ešte predbehnúť zopár pomalších, tempo už nie je nič moc, a lepšie to už dnes určite nepôjde. Dobieham na 4.pozícii medzi ženami v čase 4:23:11 h. Som ale vcelku spokojná, aj keď čas som mohla mať o niečo lepší. Maratónsky kráľ Jiří Březina dosiahol čas 4:17:22 h.

Maratón nie je len o tom, čo sa predvedie v závode, ale hlavne o tom, ako sa naň dokážete pripraviť. Každý má svoj strop, ku ktorému sa môže a chce priblížiť a ísť zaň väčšina rekreačných bežcov našťastie nechce. To potom už nejde o šport pre zdravie, ale o zdravie.

Legendu o maratónskom bežcovi, ktorý unavený bojom pri Marathone bežal rýchle zvestovať správu o víťazstve do Athén, kde stačil povedať len dve slová “zvíťazili sme" a potom padol vyčerpaním na zem a zomrel, pozná väčšina z nás z dejepisu. Zlé jazyky tvrdia, že vinu na jeho smrti nesie veliteľ, ktorý ho bez odpočinku a bez možnosti občerstvenia ešte unaveného poslal na tak dlhú cestu. Keby mu v závere niekto poskytol zopár lyžíc medu a niečo k pitiu, mohol tento mladík behať ešte zopár rokov.

Napísala a maratón prebehla Zděnka Tvrdá z Drahotouše

Úspešný vstup do Nového roku a zaujímavé turistické zážitky v roku 2008 pri dobrom zdraví a v pohode praje Vám všetkým turistom z okolia Trnavy a Malých Karpát a v neposlednom rade aj organizátorom Trnavskej stovky a 168.

Zděnka Tvrdá z Drahotouše

P.S.
V tomto roku znovu uvažujem o štarte na T-100, buď na klasickej 168 km trase alebo v protismere, a to podľa okolností. Na turistiku som nezanevrela, ale z časových dôvodov na organizovanú turistiku a do zahraničia už chodím pomenej.

Tip na výlet: “Za krásami Jeseníkov - poznajte Šerák, Keprník, Vozka"

Železničná stanica Ramzová so svojimi 760 m n.m. je najvyššie položená železničná stanica na Morave. Je zároveň východiskom pre turistické a v zime pre lyžiarske túry po hrebeňoch Jeseníkov a taktiež je strediskom zjazdového lyžovania.

Na vrchol Šeráku /1351 m n.m./ je možné využiť tunajšiu sedačkovú lanovku s prestupnou stanicou na Čerňave. Jazda hore skráti a urýchli hrebeňovú túru a sama o sebe poskytuje za pekného počasia krásny zážitok v podobe v nádherných výhľadov. Po hrebeni potom vedie červená turistická značka na Keprník, Červenohorské sedlo a Praděd.

Priamo na Šeráku je chata Jiřího na Šeráku, ktorá poskytuje občerstvenie a príležitostné pečiatky. Po žltej turistickej značke je možné potom cestičkou serpentínami zísť dolu do Jeseníka.

Ak sa vydáme ďalej po hrebeni, tak cesta klesá do mierneho sedielka a potom stúpa na Keprník. Vľavo od cesty je výhľadová skalka, od ktorej vidíme pred sebou vrchol Praděda a vpravo od nej na kopci výrazné skalisko, nazývané Vozka. Tam sa máme možnosť cestou po hrebeni pozrieť.

Z Keprníku mierne klesáme k rázcestiu nazývanom Trojmezí. Odtiaľto odbočuje vpravo žltá turistická značka ku skalnému útvaru Vozka, trasa je od rázcestia vzdialená asi 2 km. Vedie pohodlnou lesnou cestičkou skoro ako po rovine. Na jej konci sa les rozostupuje a skalný útvar, ktorý sa pred nami zjaví, sa nedá prehliadnuť.

Silueta tejto skaly pripomína podobu “kočiša s kočom" /vozka s povozom/ a je dobre viditeľná i z diaľky od Keprníka až po Červenú horu. Táto skala sa nachádza vo výške 1377 m n.m. Odtiaľ sa dá vrátiť naspäť rovnakou cestou alebo po zelenej značke cez údolie vo Vřesové studánce s kaplnkou a prameňom čistej horskej vody.

Ak idete v zime na bežkách, zelenú trasu nedoporučujeme, je nutné sa vrátiť po žltej naspäť na Trojmezí. Ďalšia možnosť je pokračovať z Vozky po žltej turistickej značke do Branné k železničnej stanici.

Pekné zážitky Vám praje Zděnka Tvrdá

Zaniknuté pochody a DP s dlhou tradíciou
Časť 77.

“Krušovské túlačky po Považskom Inovci" ako “Posledný pľuzgier"

Organizátor: TOM Kamarát Krušovce
Termín konania: 2. víkend v novembri

Táto akcia mala byť slovenská verzia českého “puchýřa". Bola okopírovaná “zo všým, všudy". Avšak všetka česť, J.J. sa podarilo nájsť vhodného partnera, ktorého naviedol na túto akciu. Po organizátorskej stránke celá akcia bola na naše pomery zvládnutá výborne. Turistom bolo ponúknuté podobne ako v Čechách jednoduché ubytovanie vo vlastných spacákoch na podlahe miestného Kultúrneho domu, doprava autobusmi na štart pochodu, jednoduché stravovanie a večer spoločné posedenie a premietanie diapozitívov. Celkovo sa konali dva ročníky, známejší bol ten druhý, ktorý sa konal od 8. do 10.novembra 1996. Pre zaujímavosť uvediem celkový program a výber trás na pochode.

Program:

Piatok, 8.11.1996

- príchod a prezentácia účastníkov v Kultúrnom dome v Krušovciach do 23.00 h
- ubytovanie vo vlastných spacákoch v priestoroch KD za 10 Sk za noc.
- premietanie diapozitívov a beseda turistov s pozvanými hosťami

Sobota, 9.11.1996

- odchod na túry o 7,15 h od KD v Krušovciach, poplatok za autobus 20 Sk
- príchod z túlačky o 17.30 h
- premietanie diapozitívov
- papučový diskoples s diskotekárom

Nedeľa, 10.11.1996

- po raňajkách zbalenie a odchod domov

Na túlačky po Považskom Inovci boli pripravené tri trasy:

Trasa I.- pre najmladších turistov:
15 km: Topolčianske Podhradie - Topolčiansky hrad – Biela Bukovina – Panská Javorina /993 m n.m./ - Jelenia dolina – Duchonka
odchod z Duchonky je individuálny, autobusovým spojom do Topolčian o 15,20 h s prestupom v Prašiciach
- prehliadka mesta Topolčany – odchod z Topolčian o 16,50

Trasa II. - pre zdatných turistov
25 km: Topoľčianske podhradie - Topoľčiansky hrad – Biela Bukovina – Panská Javorina – Vtáčí vrštek /910 m n.m./ - Inovec /1042 m n.m./ - chata pod Inovcom /možnosť kvalitného občerstvenia/ - Mníchova Lehota
- odchod spoločným autobusom z parkoviska pri motoreste v Mníchovej Lehote o 16 h, cestovné 20 Sk.

Trasa III. - pre diaľkoplazov a “šialených turistov"
35 km: Topoľčianske Podhradie - Topoľčiansky hrad – Nová Lehota – Bezovec – Tematínsky hrad – Preľačina – Panská Javorina – Vtáčí vrštek – Inovec – chata pod Inovcom – Mníchova Lehota – odchod spoločným autobusom o 16 h

Všetky poplatky sa platia po príchode na akciu.

pre MKD pripravil Peter Minárik

DECHTICE – z minulosti obce

Archeologické nálezy svedčia o tom, že územie Dechtíc bolo osídlené už v neolite /neskorej kamennej dobe, a to už v rokoch 3300 až 1900 pred Kristom, ďalej v bronzovej dobe 1900 - 700 rokov před Kr. a aj v mladšej dobe železnej /laténska doba/ 5. až 1. stor.pred Kr. Mohyla navŕšená neďaleko kostola, nazývaná “Vysoké hradiščo" alebo len Hradiščo, vznikla však už v staršej železnej dobe. /halštatskej/.

Názov obce prezrádza slovanský pôvod a jazykovedci ho zaraďujú do 9.storočia, hoci slovanské osídlenie týchto území sa predpokladá už skôr. Ide o tzv. zamestnanecký názov odvodený od slova “decht", teda miesto, kde bývali ľudia, čo vyrábali decht.

Písomná zmienka o Dechticiach po prvýkrát bola spomínaná v listine uhorského kráľa Bela IV. Z roku 1258, ako “villa Degce". Obec ležala na hranici Nitrianskej a Bratislavskej stolice, obidve oddeľoval potok Blava.

V roku 1250 sa stali majetkom istého komesa Dionýza. V roku 1280 sa spomínajú ako Dekte, 1449 Dechta, 1553 Dyechticz a od roku 1579 Dechtice.

Medzi rokmi 1442 -1568 mal byť v obci hrad na Nitrianskej strane, na jeho pravdepodobné miesto upozorňuje dodnes zachovaný chotárny názov Podhradiščie.

Od druhej polovice 16. storočia boli Dechtice súčasťou dobrovodsko – smolenického panstva. Získali privilégia mestečka /oppidum/.

Pôvodný dechtický kostol bol postavený v roku 1172 na upätí karpatských vŕškov, ktoré sa tu stretávajú s Trnavskou rovinou. Tento románsky kostolík /pôvodne to bola rotunda/ je zasvätený Všetkým svätým. Farský kostol má za patrónku sv. Katarínu. Bol postavený ako gotický, prestavali ho v roku 1612, tento letopočet je vytesaný do gotického portálu pod vežou, ktorý je zvyškom pôvodnej stavby. Novú podobu dostal kostol po katastrofálnom požiari obce v roku 1869 /presne 14. septembra 1869/.

V roku 1618 dal gróf Krištof Erdödy zriadiť na severozápadnom okraji chotára obce kostol a františkánsky kláštor, známy ako Katarínka.

V 17.storočí sa v Dechticiach usadili habáni. Títo vysťahovalci z Nemecka boli príslušníkmi novokrsteneckej /anabaptistickej/ sekty a pred prenasledovaním sa na konci 16.storočia uchýlili na Moravu a západné Slovensko. Ich druhá vlna sa k nám dostala z Moravy začiatkom 17.storočia. Vtedy títo zruční remeselníci prišli aj do Dechtíc, vykonávali tu svoje džbánkarské remeslo a vďaka ním sa obec stala známa krásnymi džbánkarskými a hrnčiarskymi výrobkami.

Matriky sa v obci zachovali od roku 1673, a v Štátnom okresnom archíve sa uchováva obecná korešpondencia od roku 1579.

Od 16.storočia Dechtice používali vlastnú pečať, v znaku bol vodný vták s krížom na hlave. Celkove sa zachovali tri pečate.

Obyvatelia Dechtíc boli tradične roľníci, kamenári a džbánkari. Zemepán Jozef Pálffi dal v 18.storočí postaviť neďaleko obce v romantickom lesnom prostredí lovecký zámoček Planinka /Erdoház/. Pálffiovci sa zaslúžili aj o vybudovanie známej rybárne, roku 1870 ktorá je v prevádzke dodnes.

A v rokoch 1771 až do roku 1885 tu pracovala papiereň.

Dechtice si v roku 2008 pripomínaju 750 rokov od prvej písomnej správy o obci.

Dr. Jozef Šimončič, CSc.

Ako sa chlastá v Adršpachu

Kto z nás by o ňom nepočul! Je to raj pre turistov, trampov a horolezcov, pardon, skalolezcov. A každý tu nájde čo potrebuje a hľadá.

Turisti tu majú kopu stánkov, a taká pravá Adršpachská klobása je dlho nezabudnuteľným zážitkom, a zvlášť keď tu v skálach nie sú toalety, ďalej tu majú bufet, hotel pri niekdajšom kúpalisku, nový hotel Javor a ešte hotel Lesné zátišie. V tomto hoteli, a na ten si veľmi dobre pamätám, sme pred piatimi rokmi s kamarátmi v trojke urobili útratu len vo víne za šesťtisíc.

Záchytným bodom ľudu trampského je Adšpachská hospoda “U Peňáka". Peňák je majiteľ a obyvateľ domu, bývalý prevádzkovateľ hodpody, a pamätám sa ešte na to, keď po autonehode obsluhoval na vozíčku. Podľa domácich pamätníkov tu vraj voľakedy bývala sranda. Mali tu taký zvyk, že kto tu zaspal, bol čiastočne ostrihaný, ešte dodnes je vidieť na lustroch tieto trofeje. Náš Ondrej mal šťastie, že sem ešte nezablúdil…

Lezci /horo i tí skalo/ sa najčastejšie uchyľujú do hospody “U Tošováka". Toho si už nepamätám, dnes tam hospodária Radek s Martinou. Tak isto tento podnik nepozná záverečné hodiny, a o niektorých víkendoch to vyzerá, že je to funguje nonstop. Lezci tu majú svoju knižku, kam si zapisujú svoje prvovýstupy. Taktiež je tu k dispozícii obstojná lezecká knižnica, plus základná literatúra, ako sú Dejiny KSČ a podobne. A keď už nestačia knihy, skoro vždy tu sedí nejaká horolezecká autorita, ako je Mocan so svojím registrovaným partnerom Cigánom, niektorý z Krecbachov, Gerda.Meier, Smaik a ďalší. Na rozdiel od Peňáka je tu veselá obsluha, spústa dievčat, ktoré sa neustále striedajú, takže sa osvieži nielen hosť, ale aj jeho oko. Podnik sa samozrejme vyznačuje aj dobrou a hlavne rozmanitou kuchyňou. Hlavná špecialita je “rezeň Pavlišov". /aby ste rozumeli, Pavlišov je sídlo medzi Náchodom a Hronovom/. V podstate je to rezeň s knedlíkom. Nuž ale čo, keď to tým Poliakom tak chutí...

december, Fefík

Tradične netradičné trávenie konca roku 2007

Väčšina ľudí, čo ma pozná, vie, že som dlhoročným pracovníkom železníc Slovenskej republiky. A preto mám možnosť cestovať po zahraničných železničných tratiach za lacný peniaz. Rádovo do 80 korún slovenských. Túto možnosť aj hojne využívam. V októbri som sa rozhodol, a preto aj naplánoval, že koncom roka sa pozriem vlakom do oblasti Balkánu.

Preto som si požiadal o vystavenie voľných vlakových lístkov do Srbska, Bulharska, Rumunska a Maďarska. Požadované lístky FIP mi boli doručené začiatkom decembra a už mi nič nestálo v ceste absolvovať túto trasu.

Diel prvý - Vianoce 2007

Svoje cestovanie začínam v piatok 21.12.2007. Cestujem vlakom z Bratislavy do Komárna. Pešo prechádzam za ohlušujúceho rachotu po moste do maďarského Komáromu /rámus spôsobil tzv.syndróm Schengen/. Na hraniciach nemám žiadne problémy a vlastne ani som žiadnych colníkov v tej trme-vrme nevidel v práci.

Z Komáromu pokračujem vlakom do Budapešti a následne nočným rýchlikom, ležadlovým vozňom, do Beogradu. Vo vlaku som sa spoznal z cestovateľom, železničným fanatikom, z Nemecka. Tento pán mal v pláne si precestovať znovu sprevádzakovanú trať v Kosove do Beča. /po našom do Beogradu/. Chválil sa aj zo zvláštnymi cestovnými lístkami, ktoré mal ako raritu a to boli cestvoné lístky z Bosny, Hercegoviny, Bieloruska, Tunisu, Egypta a z mnohých ďalších zaujímavých oblastí. Mal som so sebou aj náš cestovný poriadok ŽSR a tak som mu ho podaroval. Asi pol hodinu pred príchodom do Beogradu začal chodiť po ležadlovom vozni aj nejaký zdravotne postihnutý, ktorý zbieral lôžkoviny, deky, a vankúše. Nakoniec za tieto tzv. služby si vyžadoval aj poplatok. Ale srbský dinár sa mu veľmi nepozdával, avšak euro minca ho priviedla do radostného ošialu.

Z Beogradu som pokračoval ďalej medzištátnym vlakom do Bulharska. V pohraničnej stanici pred Bulharskom nastala zvláštna situácia. Hneď po zastavení vlaku nastúpilo do neho plno cigáňov s veľkými kabelami. U nás by sme im museli hovoriť “obchodní cestujúci". Spolu s nimi nastúpili aj pasováci a colníci. Colníci boli takí precízni, že všetky voľné priestory prezerali a fotili digitálnymi foťákmi, aj priestory medzi strechou a podhľadmi.

Po odchode pasovákov a colňákov /oboch štátov/ cigáni začali úradovať, začali vypĺňať voľné priestory balíkmi, veľkosť cca A4 a hrúbka cca 5 cm, robili pri tom dokonale akrobaciu. Nohami sa pridŕžali stien, okien chodby a kupáku. Po polhodinovej jazde vlakom nastal opačný efekt, vyberanie balíkov.

Bežný cestujúci mali tak o zábavu postarané, lebo inak cigáňov takto aktívnych nevideli.

Po príchode do Sofie po krátkej dobe pokračujem na druhý koniec Bulharska – do Burgasu. Z Burgasu potom cestujem Bulharskom po tratiach, kde som sa ešte nikdy neviezol. Ďalšiu noc prechádzam hranice do Rumunska.

24.12.2007 – Štedrý deň

Dnes je Štedrý deň, vo vlaku sa pohybuje nejako moc detí, ale aj dospelých. Všetci si prajú Veselé Vianoce a niektorí spievajú aj koledy. Vo večerných hodinách napriek tomu, že je nasnežené, je vidieť čerstvo zorané polia v úseku Deda – Targu Mureš. Možno je to miestny zvyk...

26.decembra pricestúvam domov. V priebehu tohto sviatočného cestovania mi pribudlo na moje konto 51 km peších, a to boli prehliadky miest, ďalej 1113 km na novoprecestovaných tratiach v Bulharsku a 1280 km v Rumunsku.

Takže obdobie Vianočných sviatkov mám za sebou a prežil som ich vo vlaku.

Druhá časť – Silvester 2007 a Nový rok 2008

V tomto roku som upustil od pravidelnej návštevy Slovensko-Moravského pomezí a stretnutia na Veľkej Javorine a dal som prednosť našej domácej Malokarpatskej akcii – “Silvestrovské, a je to!" Akcia sa poriadala už po 11.krát na Malom Slavíne. Bolo to stretnutie malokarpatských turistov a milovníkov prírody z oblasti Bratislavy a okolia. Akciu poriada TJ Tesla Bratislava, pod vedením bratov Nižnanovcov. Uskutočnil sa tu dokonca aj malý ohňostroj. Stretol som tu viacerých svojich známych.

Nakoľko bývam na sídlisku v paneláku a už celý týždeň sa ozývali výbuchy a detonácie tzv zábavnej pyrotechniky, táto skutočnosť ovplyvnila moje rozhodnutie privítať Nový rok 2008 inak ako po minulé roky.

Po príchode domov z akcie na Malom Slavíne som sa prezliekol a následne som sa vybral vlakom Morávia do Břeclavi, tu som prestúpil na EC Antonín Dvořák a s ním som sa priviezol do Kolína. V Kolíne nastupujem na spiatočný nočný rýchlik “Panónia". Polnoc a oslavy Nového roku 2008 ma zastihli medzi Kolínom a Havlíčkovým Brodom. Vo vozni som cestoval sám.

Po polnoci vlaková čata chodila po vlaku a cestujúcim zaželala všetko naj...

Na Nový rok, 1.1.2008 po príchode domov sa na chviľu ukladám na lôžko. Po obede sa idem prejsť na Devínsku Kobylu, kde stretávam niekoľkých známych turistov, je ich viac ako 20, ktorí tu robia svoj Novoročný výstup.

Takže takýto bol môj koniec roku 2007.

Bratislava, január 2007, Jozef Karovič

Z Vrbovskej “kače" bude turistická atrakcia

Keď v roku 1906 začali jazdiť prvé vlaky z Vrbovskej železničnej stanice cez okolité obce až do Piešťan, len málokto tušil, že trať čaká už o niekoľko desaťročí zánik. Nadšenci vlakov a koľajníc sa však stretli, aby nevyužívanú trať oživili.

Nevyužívanej trati, ktorú kedysi vybudovali naši predkovia, chceme prinavrátiť zašlý lesk. Nechceme totiž, aby sa na vrbovskú kaču zabudlo alebo sa vytrhali koľaje – vysvetľuje Peter Veverka z Občianskeho združenia Čango.

Z Vrbovskej Kače by sa podľa nich mohla stať už čoskoro veľmi dobrá atrakcia. Absolvovali sme už skúšobné jazdy a okrem nich aj spanilú jazdu na cyklodrezinách. Všetky sa stretli s veľkým úspechom, naposledy sa na nás prišlo pozrieť vyše 400 divákov.

Cyklodreziny, ktoré vyrába Stredné odborné učilište elektronické a strojárske v Piešťanoch, fungujú na podobnom princípe ako bicykel. Navyše sú tandemové, čiže šliapu na nich dvaja. Osemkilometrová dráha v Vrbového až do kúpeľných Piešťan trvá pri týchto podmienkách asi pol hodiny. Nie je to len atrakcia, je to aj zdravý pohyb na čerstvom vzduchu. Dreziny by mali začať premávať už v marci tohto roku /2008/. V súčasnosti rokujeme so železnicami SR a sú nám naklonení aj starostovia a primátori miest a obcí. Trať by mala postupne oživiť aj o historické vozne či najrôznejšie atrakcie. Chceme aby týmto spôsobom mohli spoznávať okolie aj tí, ktorí prídu do kúpeľného mesta na návštevu, resp. na kúpeľnú liečbu. V súčasnosti na Slovensku podobná atrakcia neexistuje. Najbližšia jazda drezinou je prístupná až v českých Ratíškoviciach.

Vrbovskú železnicu do uhorského systému navrhol zapracovať už Viliam Paulíny – Tóth v roku 1871. Podľa jeho návrhov mala trasa pokračovať až do ďalekého Istanbulu. Táto myšlienka však stroskotala. Vrbovská železničná stanica vznikla až v roku 1905. To, že trať nebola prepojená ani na Brezovú, poznačilo jej ďalší rozvoj a osudový koniec. Ľudia o ňu stratili záujem.

Koncom 70.rokov skončila osobná doprava a o niekoľko rokov neskôr zanikla aj nákladná. Vrbovská železničná stanica si pamätá aj mnohé významné udalosti. Napríklad v roku 1914 z nej vrbovskí vojaci rukovali na front a v roku 1997, počas povodní, slúžila na evakuáciu. A vtedy sa ukázalo, že je dobré, že nepoužívané koľaje nevytrhali.

Už v marci si môžete naplánovať výlet do Vrbového alebo Piešťan a prejsť sa vlastným pohonom po tejto historickej trati. Dúfame, že nadšencom s Občianskeho Združenia Čango ten elán vydrží.

január 2008, Barbora Bzdušková

Bunkre pustnú, nadšenci by ich chceli využiť ako skanzen

Historické vojenské opevnenia z čias prvej republiky na Slovensku chátrajú. Zlodeji z nich pokradli unikátne vybavenie a iniciatívy nadšencov, ktorí chceli pevnosti zrekonštruovať a vytvoriť tu skanzen, neboli úspešné.

Pás vojenských bunkrov sa na slovenskom území tiahne od Bratislavy na sever pozdĺž hranice s Rakúskom. Práve tam sa v 30. rokoch minulého storočia stavalo opevnenie na obranu pred nacistickým Nemeckom. Najcennejšia časť, takzvané ťažké bunkre a veliteľské stanoviská, je v bratislavskej Petržalke, kde prečkali nemeckú okupáciu a za železnou oponou aj komunistický režim.

“Po roku 1989 to išlo len dole,” hovorí amatérsky bunkrológ Dušan Liška, ktorý sa snažil o rekonštrukciu bunkra na juhu Petržalky. Väčšina bunkrov patrí dnes armáde, a tá podľa neho nejaví o tieto pamiatky záujem. Ďalšie cenné objekty zmizli pri výstavbe na súkromných pozemkoch. “V Česku podporujú tieto objekty armáda, múzeá a nadšenci, ktorí do toho, samozrejme, dávajú svoje financie.”

Bunkre nie sú zaradené ani na zoznam kultúrnych pamiatok. “Návrh na vyhlásenie bunkrov za kultúrnu pamiatku je vypracovaný. Ale nerieši sa, pretože tam nie sú jasné majetkoprávne vzťahy,” hovorí bunkrológ Daniel Szijjarto, ktorý ešte ako zamestnanec Pamiatkového úradu sám podával návrh na ich zaradenie. Bunkre totiž z historických dôvodov nie sú zanesené do katastrálnych máp, aby sa k informáciám o ich polohe nedostali nacisti.

O jeden z najväčších bunkrov s názvom “B-S-8 Hřbitov” a dva susedné úkryty sedem a deväť však prejavil záujem Vojenský historický ústav, ktorý by chcel objekty aj s neďalekým vojenským cintorínom z druhej svetovej vojny využiť ako skanzen.

“Samozrejme, ide o to, aby sme mali peniaze,” hovorí historik vojenského ústavu Miloslav Čaplovič.

Armáda tvrdí, že si zodpovednosť za stav bunkrov uvedomuje a premene niektorých na turistické atrakcie chce pomôcť. Hovorca armády Milan Vanga tvrdí, že vybrané úkryty sa budú snažiť majetkovo vyrovnať.

Menšie, takzvané ľahké bunkre, ktoré sa zachovali pri rieke Morava, sa už v niektorých prípadoch využívajú. Obec Záhorská Ves dala jeden opraviť rybárskemu spolku. “Zabetónovali sa diery, vnútrajšok sa vyčistil, urobili sa dvierka,” hovorí starosta Boris Šimkovič. Bunker otvoria počas augustových slávnostní.

O niečom podobnom uvažuje aj starosta neďalekého Moravského Svätého Jána Jozef Zajíc. “Dvaja poslanci boli na českej strane, kde mali obnovený bunker so zbraňami, ktoré tam v minulosti boli. Chceli by sme urobiť čosi podobné. Neviem, či sa nám to podarí.”

(čtk), prevzaté zo SME, 16.8.2006
pre MKD pripravil Pavol Šoula

Základný anglicko - východniarsky slovník

DO YOU SPEAK ENGLISH? - Znaš rečovac jak toten Buš?
WHERE DO YOU LIVE? - Ta dze žiješ?
COME ON! - Ta idzeme na to, ne?
TOUCH ME! - Ulap me!
WHAT ARE YOU TALKING ABOUT? - Co dristaš?
CAN WE HAVE A BEER, PLEASE? - Ta šturime po pifku, ne?
WHERE ARE THE TOILETS, PLEASE - Idzem srac!
I LIKE POTATOES - Žerem grule.
OH, HE IS SO HANDSOME! - Ta bars šumny toten hlop!
BE COOL! - Netreba še šarpac!
BREAK ON TROUGH TO THE OTHER SIDE - Preplažic še na druhu stranu.
YOU ARE CRAZY! - Ta co ci rajbe už načisto?
I LOST MY MIND - Šalena ja bula.
WHAT A HOT WEATHER! - Psy jazyky vyvaľuju.
WHERE WERE YOU? - Ta dze ši ty bul!
FINALLY, IT STOPS RAINING - Prestalo peršec
YOU MAKE ME ANGRY - Ta ši me nasral!!!
A PAIR OF SOCKS - Štrimfle
YOU ARE OLD FASHIONED - Ši jak debil z lesa
SOMEWHERE HERE - Dzeškaj tu

POZVÁNKA NA JANUÁR

Vážení priatelia, z dôvodu pristúpenia našej vlasti do Schengenského priestoru a s tým spojenou možnosťou prekročenia štátnej hranice Slovenskej republiky (okrem hranice s Ukrajinou) na ľubovoľnom mieste – t.j. aj mimo hraničných priechodov, tento rok zahajujeme prvý “skúšobný ročník" aj kratšej trasy – 25 km diaľkového pochodu TRIGONÁLA pod názvom :

Schengenská Trigonála alebo Potulky cez zelenú hranicu

Dĺžka trasy: 25 km

Dátum: 26.1.2007

Zraz: Kopčany, konečná MHD č. 80; 9,30 – 10,00 h

Trasa: Kopčany – Kittsee – Pama – Deutsch Jahrndorf - trojhranica SR-Rakúsko–Maďarsko – Rajka – Čunovo, pohostinstvo u Mareka (tak ako obyčajne už posledných 15 rokov)

Trasa nám ponúkne netradičnú a výnimočnú možnosť skúsiť si po prvý raz prekročiť št. hranicu s Rakúskom a Maďarskom na miestach, kde to nebolo za posledných 60 rokov možné.

Pôvodná 50 km trasa so štartom v Jarovciach zostane samozrejme taktiež naďalej v ponuke. Všetkých priateľov netradičnej turistiky a dobrodružstva pozývame. Na trase bude podávaná aj vykurovacia kvapalina.

Boris Ottmar

KALENDÁR - Malé Karpaty a okolie

február 2008:

2.2.2008 DOROTA 27.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: 40 km/700 m
Koliba - Kamzík - Panova lúka - Svätý vrch - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Koliba, konečná MHD č.203, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

9.2.2008 ZIMNÝ PRECHOD - ČIERNOU SKALOU 23.ročník
(sobota) Trnava

Trasy: 35 km/950 m, 15 km/450 m
35 km: Lošonec - Jahodník - Polámané - Čierna skala - Monrepos - Klokoč - Sklená Huta - Zabité - Majdán - Lošonec
15 km: individuálny výstup na Čiernu skalu
Štart: Lošonec, 7.15 – 8.45 h
Cieľ: Lošonec, reštaurácia, do 17.00 h
Vedúci: Ing. Peter Minárik, tel.: 0911-550 921

16.2.2008 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 11.ročník
(sobota) VÝSTUP NA VOLHOVISKO OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

Trasa: pešo, lyže - trasa ľubovoľná
Stretnutie na vrchole s udelením pamätných listov medzi 12.00 - 13.00 h.
Vedúci: RNDr. Štefan Nagy, Radničné nám. 379/18, 929 01 Dunajská Streda
tel. d.: 0908-103 425, e-mail: stefan.nagy[zavináč]svp.sk

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.