MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Vážení turisti, športovci, občania, ľudia, ale tiež aj neturisti, nešportovci, neobčania, neľudia, a napriek všetkému aj opozičníci a pozičníci /koaličníci/.

Vážení turistickí priatelia, dostalo sa mi tej nebývalej cti, keď som bol vyzvaný, aby som napísal novoročný príhovor do nášho turistického mesačníka. Som ohromený touto výzvou, veď prihovárať sa na Nový rok ľudu prináleží veľkým tohto sveta. Prezidentom, ktorí sa prihovárajú svojím občanom, svojmu národu. Neviem či sa prihovárajú na Nový rok i králi. Asi nie, veď oni majú funkciu dedičnú, tak načo by to robili a navyše sa im to ani nechce. Aby sa trápila jeho exelencia, veličenstvo, s tým čo povedať svojim poddaným?

Pápež, ten sa prihovára dokonca celému svetu, a to dokonca v rôznych jazykoch. Ja nielenže nie som stvorený pre takúto poctu, ale ja to ani neviem. To, že to neviem, ani by to tak nevadilo, veď koľko ľudí robí to čo nevie, o čom nemá ani šajnu a ešte berie za to pekný honorár. Nuž dobre teda, ak inak nedáte. Aj keď nie som mocný tohto sveta a som iba malomocný, budem sa prihovárať /budem prevravievať/ nie obrovskej /veď aj Karpaty sú Malé/, ale pritom dosť početnej skupine malokarpatských turistov a preto pre nich niečo napíšem. Vopred upozorňujem, že to robím bez nároku na honorár a keby mi ho aj nanútili, tak ho celý venujem na charitu.

Na diaľkovom pochode u Nováka /rozumej nie Joža, ale krčmu/ ho venujem síce nie hladným, ale vždy smädným, na potný režim. Pri príhovore budem mať problém so svojimi jazykovými neznalosťami. Aj keď sa nebudem prihovárať turistom v rôznych rečiach, ale chcelo by to, aby som sa im prihovoril v ich nárečiach. To sa potom ale musím prihovárať trnafčanom ich rodnou trnavčinou? Záhorákom po záhorácky, kamarátom z Dunajskej slovenskou maďarčinou? A tým od Fraštáku čo poviem? Nie čo, ale ako? Nuž použijem "taktiku" človeka slabo ovládajúceho cudzí jazyk a ten nepovie čo by chcel a mal povedať, ale vetu poskladá zo slovíčok, ktoré pozná, len aby reč nestála. S trnafčinou by to nemal byť veľký problém, veď s nimi dlhé roky chodím na pochody. Ale predsa, ako sa povie napríklad správnou slovenčinou, slová slípka, mlíko alebo mléko, slépka, keď jedni hovoria tak a druhí inak.

Dunajskostredčania: "Amin a magyar monda, nemtudom".
/poznámka: slovnú zásobu som čerpal z Chalúpkovho Kocúrkova/,

Týmto príhovorom, by som mohol hádam aj skončiť. Ale náš pán prezident bude určite ešte hovoriť o Eure. Ja sa k tomu teda tiež vyjadrím. Čo nám euro prinesie a čo odnesie? Určite odnesie tvrdnúcu slovenskú korunu, rapídne sa zníži počet milionárov na Slovensku, veď až na bezdomovcov a niektoré nepočetné skupiny obyvateľstva boli sme všetci milionári. Veď aj byt v králikárni v Petržallke, ako to v blahej pamäti povedal náš niekdajší prezident, stál bratru milión a viac... Na peniaze budeme nosiť mešce ako v stredoveku, s tým, že oni v nich nosili zlatky a my šestáky. Podľa mojej eurokalkulačky je 10 centov šesták, 5 centov pliešok, 2 centy hovno a jeden cent dve hovná... Možno sa zvýšia aj niektoré ceny. Jedine, čo iste nebude na budúci rok stáť viac, je môj úd. O zamestnanie prídu aj veksláci, ktorí dopĺňali idylu našich miest a o ktorých vedel aj bez drahej reklamy každý okrem policajtov. O svetovej finančnej kríze je zbytočne hovoriť, tá už je tu aj bez víza. Ide už iba o to, dokedy bude mať jej vízum platnosť. Aj v tomto Amerika a Západ doplatili na svoju spupnosť, keď vyhosťovali našich cigáňov, ktorí majú celoživotné skúsenosti s finančnou krízou. Nezišli by sa im teraz ako poradcovia???

Aj tu sa potvrdzuje porekadlo, že peniaze sú veľké zlo, ale ešte väčšie zlo je, keď ich nieto. Každé zlo je na niečo dobré. Nemyslím na krízu, ale na zlo v podobe peňazí.

Chceme, aby nám fungoval aj druhý pilier, teda aby sme si mohli po skončení pochodu dať i do druhého pilieru s mierou, možno aj s mierou vrchovatou. Nuž ale čo by robil turista pešiak, keby mu tá druhá noha nefungovala.

Už by som mohol aj naozaj skončiť, veď hovorí sa, že prejav má vyčerpať tému a nie poslucháča. To sa vlastne nehovorí, to povedal Winston Churchill.

Takže celkom na záver, nebudem želať našim malokarpatským turistom to obligátne, dlhodobo opakované, aj keď myslené úprimne, ale predsa len otrepané a frázovité

Ja Vám prajem, aby sme sa aj v budúcom roku čo najčastejšie stretali na diaľkových pochodoch, lebo v ten deň je diaľkoplazec v prírode a v kolektíve kamarátov naozaj šťastný a cíti sa dobre.

P.S.
Dôkazom toho je napríklad aj skutočnosť a naša teslácka skúsenosť, keď turisti zúčastňujúci sa tesláckych pochodov sa v cieli najlepšie cítia v tej malej kutici, idylicky nazvanej kuchynka, hoci majú k dispozícii celú klubovňu. V tejto kuchynke, v ktorej sa málokedy varí, ale zato častejšie sa podáva chladená "poživeň", je v deň pochodu toľko národa, že v tom čase je to najľudnatejšie miesto na svete.

Treba pochopiť , že turisti nie sú ťavy, ktoré dokážu celý deň makať a nič nepiť. Človek nemusí síce nič robiť, ale pitný režim dodržiavať musí. A preto turisti po celodennej "makačke" sa dobre cítia aj v kutici, kde na stene s nutnou dávkou recesie a irónie tróni heslo:

"Nie je dobre keď športovci pijú, ale je dobre, keď alkoholici športujú!"

ROZHOVOR S JUBILANTOM
Známy bratislavský diaľkoplaz sa dožil 55-ky.
Peter Obdržálek - 14.1.1953 - 2008

Dve 5-ky je viac, ako jedna... no nie?
Fíha, to je ale otázok! Dúfam, že budem ku koncu ešte vládať odpovedať. Takže, poďme na to.

- Hovorí sa, že každý je taký starý, ako sa cíti. Ako sa cítiš ty, ešte stále mlado????

Cítim sa ešte stále mladší, než som, ale starší, než som sa cítil pred takými piatimi rokmi. Mnohí moji kamaráti už nechcú chodiť na akcie takého typu, aké by som ešte chcel absolvovať, ale na druhej strane sú mnohí ďaleko aktívnejší než ja. Asi si viac vyberám, času je pomenej.

- Peter, si v súčasnej dobe turisticky organizovaný v nejakom KST? Ak áno, prečo tam, ak nie, tak prečo nie?

Som organizovaný v TK Štart, ktorý je nástupcom odboru turistiky TJ Štart VD. Tam som prestúpil po odchode z TJ IAMES pred mnohými rokmi, lebo som tam mal viacerých kamarátov a zameranie tohto kolektívu zodpovedalo mojim predstavám. Dnes to už nie je o financovaní akcií, ale o koreňoch. Napokon chodím na akcie, ktoré sa "upečú" na našich stredňajších schôdzach, kam chodí pestré spektrum priateľov z rôznych turistických klubov.

- Pracuješ stále na tom istom mieste, stále si slobodný, zdravie na rovnakej úrovni? Čo sa u Teba zmenilo za posledných 5 rokov?

Pokiaľ ide o zamestnanie, som konzervatívny ako Japonci, ktorí sú verní firme po celý život. Začiatkom roka 1993 som síce zmenil zamestnávateľa, ale zostal som v "branži" a v nej som už vyše 32 rokov. Stále som slobodný, už mám možno rozum, zdravie pomerne slúži, ale už na nižšej výkonnostnej úrovni. Práca ma baví, a možno až príliš, čoho dôsledkom je aj menšia turistická aktivita, najmä v posledných rokoch.

Najmä sú to akcie v Českej republike, kam chodím najmä plniť podmienky OTO, ktorých počet tam neustále rastie (na rozdiel od Slovenska). Som rád, že sa tomu venujú aj moji priatelia Paľko Šoula, Boris Ottmar, Ondro Jančík, niekedy aj Jožko Novák, či Peťo Hruška. Okrem toho sa rád zúčastňujem akcií, ktoré pripravuje Pelé (Ján Pospíšil), predovšetkým v Rakúsku a priľahlom pohraničí (Karnské Alpy, Karavanky). Trochu z tohto rámca vytŕča dovolenka v Pakistane, kde som s Ondrom Jančíkom pôsobil v roku 2005 počas horolezecko - trekkingovej expedície do Karakoramu.

- Diaľkoplazi z tvojho okolia stále "úradujú" na Žilinskej v "Drevenej dedine"?

Už veľmi dlho sa stretávame v Drevenej dedine, ale po zistení, že v polovici roka 2009 tam zrejme končia, hľadáme inú alternatívu. Už sme vyskúšali asi tri iné podniky, ale ja zostávam Drevenej dedine verný, a to aj preto, lebo to mám blízko z práce a chodím tam aj na obedy.

- Ako to vyzerá u teba s prejdenými kilometrami, resp. si prešiel na iné kvalitnejšie turistické hodnotenie?

S tými kilometrami to vyzerá "bledo", ale nadstavbové výkonnostné odznaky, ktoré som kedysi dostal od Milana Kubiša, zodpovedajú tomu, čo som na diaľkových pochodoch prešiel. V tomto smere mám čisté svedomie a nechcem sa vracať k formálnemu postupu, ktorý bol možno vtedy porušený. Moje súčasné aktivity ako "diaľkoplaza" už nedávajú šancu posunúť sa ďalej.

- Mal si voľakedy vlastnosť sporovlivého človeka. Trvá to ešte dodnes?

S tou sporovlivosťou je to relatívne. Ako študent poberajúci prospechové štipendium som si vďaka sporeniu splnil svoj "sen" kúpiť si hifi súpravu, samozrejme vtedy ešte "socialistickú", i keď nie na zahodenie. Teraz aj tak nemám čas niečo počúvať. V súčasnosti sa snažím viac zarobiť a v dôsledku toho možno aj viac utrácam.

- Čo všetko si nosíš so sebou na viacdňové akcie? Koľko kg váži ten tvoj ruksak?

O hmotnosti batohu toho veľa neviem, nikdy som si batoh nevážil. Asi najťažší som ho mal v roku 1988 počas expedície vo Fanských horách v Tadžikistane, kde sme nemali tri týždne možnosť vonkoncom nič si kúpiť. A preto sme niesli kopu jedla a k tomu lezecký materiál. Teraz mám "ťažký" batoh na výpravách do Álp, kde v podstate platí to isté, ale ide väčšinou o jeden týždeň. V českej republike zväčša nie je problém niečo dokúpiť, ale mám rád určitú dostatočnú rezervu.

Môj výškový rekord je sedlo pod Chan Tengri v pohorí Ťan Šan v Kirgizstane z roku 1990 (asi 6000 m). Avšak vrchol (tamtiež) mal len 5664 m.

- Si známy tým, že na viacdňové akcie chodíš zväčša do Čiech. Prečo? Prečo nie napríklad do Poľska, Maďarska alebo Rumunska?

Nevyhýbam sa akciám mimo Českej republiky. Zaujímavou bola napríklad túra v pohorí Mátra v Maďarsku, za ktorú vďačím Vladovi Ješkovi, nakoľko sme mali východiskovú základňu v obci Vidiná pri Lučenci u jeho rodičov. Urobili sme najvyšší kopec Maďarska, ale videli sme aj veľa iného, veľmi pekného. V Poľsku som bol s Paľkom Šoulom na Pelého akcii, kde sme absolvovali Orliu perč, najťažšiu turistickú trasu v Tatrách, porovnateľnú s niektorými ferratami v Dolomitoch. Stretli sme tam aj Ctibora Páchnika a Mira Lietavca z trnavského regiónu a bolo to naozaj príjemné stretnutie. Rumunsko a Bulharsko zatiaľ patria do minulosti, ale aj to sa ešte časom môže zmeniť.

- Prečo si si vyberal na tieto akcie len "slobodných" chlapcov? Bahuro, Boris, Paľo, Ondrej, Mišo, Mário atď.....

Najmä preto, lebo boli "pánmi" svojho času, podobne ako aj ja. Boris sa z tejto partie nedávno vyčlenil, ale dúfam, že to neovplyvní jeho možnosť chodiť na akcie.

- Stále ťa baví varenie? Kto bol s tebou na akcii, tvrdil, že uvaríš dobré jedlo aj "z ničoho". Alebo je to z núdze cnosť a závisť ostatných nevariacich?

Varenie je nielen nevyhnutnosť, ale tiež niečo, čo patrí k večernej pohode na viacdňových akciách. Horiaci varič, tešenie sa na chutné jedlo, i keď v obmedzenom sortimente (kolienka + morca-della, ryža + bravčové alebo hovädzie, sem-tam zemiaková kaša alebo nejaký ten guláš). A samozrejme káva alebo čaj a k tomu nejaká "zápražka". Takže skôr ide o tú atmosféru. Rád spomínam na večery, ktoré sme, okrem mojich najčastejších spolupútnikov, strávili s Bahurom, Majkou Lörincovou, či Péťom Hornychom z českých zemí.

- Pred cca tromi rokmi si bol v Himalájach aj s Ondrom na treku. Nelákalo ťa to vyššie, resp. do akej výšky si sa dostal, zdravotné problémy si nemal? Čo ti pomohlo prekonať nadmorskú výšku?

Trek v Karakorame mal isté pravidlá a cieľom bolo prejsť cez sedlo Gondogoro La vo výške 5640 – 5650 m. Určite by človek túžil ísť aj vyššie, ale to by už bolo pre inú kategóriu. Keďže trek začínal vo výške 3000 m, postupnou aklimatizáciou sme si zvykli na väčšie výšky. Na výstup do sedla sme vyrazili okolo polnoci a záverečný úsek viedol dosť strmým svahom zabezpečeným fixnými lanami. Dosť som "funel", ale o to väčšia bola radosť v sedle, odkiaľ sme videli K 2, Broad Peak a masív Gašerbrumov. Ťažko odhadnúť, do akej nadmorskej výšky by som sa mohol dostať, ale som spokojný. Zdravotné problémy som takmer nemal (okrem žalúdočných počas 2 – 3 dní), skôr ma trápila nehoda Ondra, ktorý si narazil chrbát pri pošmyknutí sa na ľadovci.

- Bol si v Himalájach po prvýkrát? Máš odtiaľ nejakú zaujímavú príhodu?

Neboli to Himaláje, ale Karakoram. Pokiaľ ide o príhody, tých bolo dosť. Dúfam, že v niektorom z najbližších čísel MKD vyjde aj nejaké moje rozprávanie o tejto akcii. (Prvá časť je uvedená v nasledujúcom príspevku - pozn.redakcie.)

- V posledné roky ťa veľmi nevidieť na DP a dokonca si vlani nebol ani na Trnavskej stovke. Čo sa stalo? Strata motivácie, zdravie, peniaze ???

Najskôr ide o zmenu zamerania na istý druh akcií. Podľa mňa všetko patrí k určitému veku, i keď by to mohli vyvrátiť seniori, ktorí stále chodia na stokilometrové pochody. Určite sa zmenili aj podmienky v zamestnaní a nemôžem si dovoliť "prespať" tam pondelok po náročnom víkende. Ak sa bude dať, rád si prejdem úvodnú 37-ku na Trnavskej stovke alebo jej nočný záver z Bukovej do cieľa. Vždy sa však rád stretnem s diaľkoplazeckou komunitou na Barbore alebo Vianočnom pochode.

- V mladšom veku si bol dosť plodný, čo sa týka písania a teraz už dosť dlho sme od teba nič nečítali, akosi si sa "stratil" na to, čo si všetko pochodil. Nemáš niečo napísané v talóne... alebo MKD nie je na to vhodný?

Všetko asi súvisí so zamestnaním. Menej píšem, i keď som rád, keď si zapíšeme, čo sme zažili na viacdňových akciách v Čechách, čo mi aj po rokoch umožní priblížiť si dávnejšie zážitky. Tieto zápisky sú však určené pre tých, ktorí tam boli, lebo nemajú tú správnu formu na to, aby to nezúčastnených zaujalo. Napriek tomu sme uvažovali o tom, napísať to aj pútavejšie, aby sa to mohlo dať do MKD. Ale chce to čas...

"Hobby" sa veľmi nezmenili, ale najväčšiu úlohu tu zohráva čas. Nie je zriedkavé, že diapozitívy zarámčekujem aj dva roky po akcii. Jazz, ktorý je mojou láskou, už počúvam veľmi málo, ale rád si zájdem aspoň na jeden večer Bratislavských jazzových dní, i keď mi to naposledy nevyšlo. Asi najväčším koníčkom je plánovanie akcií na splnenie nejakého OTO v Českej republike.

- Obľúbený nápoj, jedlo, krčma atď? Vraj sa chute po päťdesiatke menia, vyber si z toho čo chceš.

Chute sa naozaj menia. Ako dieťa som bol na sladké, z toho možno zostali palacinky, také, ako sa u nás doma vždy robili. Cez týždeň sa stravujem v Drevenej dedine (obedy) a najlepšie jedlo, ktoré tam ponúkajú, je kura "a lá bažant", ktoré je ako menu každú stredu. Nápoj – tonikový strik (v práci občas "fúkame"), večer pivo a borovička, v Čechách miesto nej fernet (obyčajný).

- Stále fotíš na diáky alebo si sa konečne "zmodernizoval, resp. zdigitalizoval... Staré zaujímavé diáky nemáš záujem vydať knižne?

Stále fotím na diáky, aj keď si dobre rozmyslím, kam svoju ťažkú Prakticu vezmem. Do Čiech ju nenosím, ale na Pelého akcie áno. Už asi rok "kupujem" digitálny foťák, už mám jeden vyhliadnutý, ktorý by mal zniesť robustné podmienky. Ale som dosť nerozhodný. Dúfam, že to do polroka rozhodnem. Určite by bolo dobré mať staré diapozitívy zdigitalizované, lebo časom strácajú kvalitu a po digitalizácii by sa s tým niečo mohlo urobiť. O vydaní vôbec neuvažujem.

- Vysoké Tatry – keď si dobre spomínam, pri poslednom oficiálnom rozhovore pred 5-timi rokmi si povedal, že si si dal niekedy záväzok, že vystúpiš na 500 /päťsto/ vysokotatranských štítov, preboha to ich je toľko??? Podľa teba koľko ich vlastne je? Neboj sa, nechcem ich všetky vymenovať. A koľko si ich doliezol?

Vysoké Tatry sú moja stará láska, ale po sprísňovaní chodenia mimo značkovaných chodníkov som na ne trochu zanevrel. Kedysi som chcel vystúpiť na 500 vrcholov, ale po poslednej akcii mám asi 410 vrcholov (už to tak presne nesledujem) a preto je tá méta už nereálna. Veď máme veľa iných možností, kde nás nikto nebuzeruje.

- Ako stojíš s OTOami slovenskými a českými? Koľko ich je ešte rozrobených? Koľko z nich je starších a koľko? Aké máš rozrobené nové OTO? Ktorý z nich robíš najdlhšie? Z novo vydaných OTO som ti zopár zaujímavých vybral /sú na inom mieste MKD/.

Chceš veľa čísiel. Vo všeobecnosti môžem povedať, že mám záznamníky aj z polovice 80-tych rokov, ktoré ešte nemám splnené. V Čechách mám splnených 41 OTO, na Morave 19 a na Slovensku len 29, a to najmä kvôli tomu, že tu, na rozdiel od ČR, žiadne nepribúdajú. Aj z tých v ČR si starostlivo vyberám – nie je dobré, aby podmienky vyžadovali účasť na nejakej akcii, ktorá sa koná kdesi v západných Čechách. Nejde len o peniaze, ale aj o čas.

Plány sú veľmi neurčitá záležitosť. To by mohol potvrdiť Paľko Šoula, ktorý, pokiaľ ide o účasť na akcii, vždy povie "nič nesľubujem". Rámcove sa vždy rozprávame s Paľkom a Borisom o prioritách na ďalší rok, najmä pokiaľ ide o OTO v ČR, ale vždy prekvapia aj kamaráti z TK Štart, ktorí vymyslia nejakú akciu "za hranice všedných dní". V roku 2008 mi "padla" akcia v Peru, kde sa "rozpadla" vznikajúca trekkingová partia. Peru, či Ekvádor ma stále lákajú, ale rád by som ešte absolvoval nejaký trek v Nepále. Či už Annapurnu alebo Everest. Aj ten Olymp, aj keď už je po "funuse", ma láka, lebo tam boli aj synovia môjho kolegu – skauti. Určite aj v Európe je veľa zaujímavých miest, ktoré by stáli za to. Možno aj hrebeň Ľadových alebo Snehových veží vo Vysokých Tatrách, Ortler v Rakúsku, či skôr Podkarpatská Rus, kde sme už boli a opäť sa tam chystáme.

Dám ti jeden tip, poď s nami na Olymp, tam si ešte nebol, anglický vieš a ako horský vodca sa uplatníš, a budeme ťa poslúchať... možno navedieme aj Ondra. Ďakujem a ahoj.

Prológ
O expedícii Karakoram 2005 už vyšlo v predchádzajúcich číslach JAMESÁKa niekoľko zaujímavých článkov zameraných najmä na lezecký program. Nečudo, veď bolo čím sa pochváliť a vylezené cesty hovoria samy za seba.

Ako účastník trekingovej skupiny som celé podujatie vnímal a prežíval v rámci svojich limitovaných fyzických možností. Odvahu zúčastniť sa tejto akcie mi malo dodať aj poznanie, že sa tam chystajú aj dvaja "starší" páni okolo 60 rokov. Ako na tom som skutočne, som sa mal presvedčiť o krátky čas.

Karakoram Highway
Cestovanie klimatizovaným mikrobusom po tejto impozantnej komunikácii, vedúcej z pakistanského Islamabadu do čínskeho Kashgaru., poskytuje nielen slušný komfort, ale najmä dych vyrážajúce scenérie. Veď v prvý deň sme ukrojili 400 km dlhú trasu s najkrajšími miestami nie ďaleko od cieľa tejto etapy - Chilasu. Cesta začala byť zaujímavejšia, keď sme sa dostali do údolia rieky Indus. Zážitok z cestovania spestrujú aj legendárne nákladiaky značky Bedford, pestro pomaľované ornamentmi. Napriek divokému spôsobu jazdy po kľukatej ceste, často zarezanej v strmom teréne, pri vyhýbaní sa na samom jej okraji nad priepasťou, sme za celý čas videli len jedno auto mimo cesty a jedno s pošramotenou korbou. Náš šofér je poriadny divoch – do neprehľadnej zákruty pridáva plyn a ostošesť vytrubuje, naše zadky trpia neustálym nadskakovaním. Obedujeme v Beshame, kde prvýkrát ochutnáme čapáti. Za ním nasleduje asi najkrajší úsek cesty vedúci v úbočí vysoko nad dnom doliny kopírujúc výbežky hrebeňov. Do Chilasu prichádzame za tmy.

Na druhý deň prvýkrát na vlastné oči vidím osemtisícovku – Nanga Parbat., tento okamih viacerí silne prežívame. Ďalšou atrakciou je vyhliadková terasa postavená na mieste, kde sa stretávajú tri najmohutnejšie pohoria sveta – Himaláje, Karakoram a Hindukúš. prechodom cez rieku Gilgit definitívne opúšťame Karakoram Highway. Do Skardu, kde vymeníme mikrobus za džíp, je to ešte 211 km.

Skardu
Skardu je hlavným mestom provincie Baltistan a turistickým centrom pre oblasť ľadovca Baltoro. Leží vo výške 2438 m a pre horolezcov a trekárov je čosi ako Chamonix pod Mont Blancom, či naším Popradom. Je tu niekoľko športových obchodov hojne predávajúcich použitý materiál, kde kupujeme karimatky.

Ráno nakladáme do džípov najpotrebnejšiu batožinu. Cesta, ktorou ideme, v nás zakrátko vyvolá spomienky na Karakoram Highway, ktorá nám teraz pripadá ako perfektná diaľnica. V osade Khaplu prechádzame jednou z kontrol vojenskej polície, kde sa zapisujeme do akéhosi zošita, ktorý je evidenciou všetkých trekárov, ktorí tadiaľ prešli. Po krátkom blúdení nájdeme smer do osady Machulu, kde obedujeme. Netrvá dlho a naše džípy musia zastať. Prudký prítok potoka odniesol kus cesty a domorodci operatívne lopatami a krompáčmi vybudujú schodnú obchádzku. Druhé prerušenie cesty je zrejme dlhodobé. Cez prítok vedie lávka pre peších a na druhej strane čakajú iné džípy. Trvá dlho, kým sa všetci stretneme v campe Ibran v Hushe.

Hushe
Je to východisko na trek cez Gondogoro La ležiace v nadmorskej výške 3050 m. Malá osada s ohradenými zelenými políčkami. Ráno dostane každá dvojica sud na batožinu, ktorý, okrem ďalšieho nákladu, ponesie konkrétny nosič. Nosiči majú typické miestne oblečenie – voľné nohavice a dlhú blúzu. Sú sporne obutí, iba Takei, náš sprievodca, má slušné topánky. Z Hushe pokračujeme malebnou dolinou Khaplu Valley, ktorej kraľuje majestátny Masherbrum. Po prvej noci v stanoch nás čaká prvý deň treku. Našťastie najkratší. Veľmi skoro prichádzame do campu Shaishcho, kde sa dá kúpiť nejaká tá cola a sladkosť a kde budeme nocovať.

Shaishcho
Strávime tu dve noci. S Ondrom spávam v jedálenskom stane, kde spáva aj Takei so synom a Ibrahim. Občas sa k nám pridá Juro (Poděbradský), ktorý sa delí o dosť malý stan so Zuzkou (Belešovou). Dodovci (t.j. Jožo a Katka (Káčatko) Kopoldovci), Kazovci (Kazo a Aňa Linekovci) a Maťovia (Šperka a Kmeťo) majú svoje dvojmiestne stany. Na výlet k base campu pod K 7 sa nevyberajú všetci, naši najmladší účastníci sa ako prví trápia so zažívacími problémami. Kazo upozorňuje, aby sme to s namáhavou aklimatizáciou nepreháňali a radšej si šetrili sily na ďalšie dni. Rád ho poslúcham a spolu s Aňou a zhovorčivým nosičom sa ako prví vraciame naspäť. Nosič nevie ani slovo po anglicky, ale stále niečo melie. Keď sa večer vracajú ostatní, dozvedáme sa, že pod K 7 to bolo ešte riadne ďaleko a preto tam nedošli ani oni. Aj druhý večer v Shaishcho je veselý, rovnako ako ten predchádzajúci, nechýba hudba, tanec a spev našich nosičov. Bokom nezostávame ani my.

Daltsampa
Chodník do tohto campu vedie po pravej strane doliny. Najprv celkom slušne naberá výšku, veď dnes treba prekonať poriadne prevýšenie. Neskôr pokračuje pomerne mierne, prekonáva brod a dostáva sa do nepríjemného kameňolomu. Neskôr sa trasa stáča doprava do trávnatého terénu. Tábor leží na lúčke, ktorou sa vinie potôčik, vpravo za hrebienkom sa skrýva jazierko, ktoré láka otužilcov ku kúpaniu. Ľavú stranu údolia lemujú zasnežené štíty, ktorým kraľuje Masherbrum. S Ondrom sem prichádzame, ako najpomalší, ešte predpoludním. Dážď nás zaháňa do stanov. Debatujeme. Takei obdivuje nahé baby v Brejku. Neskôr sa motáme po okolí, fotíme, športujeme...

Xhuspang
Vo veľmi peknom prostredí situovaný tábor, ku ktorému treba z Daltsampy prekonať iba neveľké prevýšenie. Opúšťame ríšu Masherbrumu a stáčame sa doprava mierne stúpajúcou dolinkou, kde fotím prvé plesnivce. Netrvá dlho a vstupujeme na pomerne plochý ľadovec. Občas treba obchádzať trhliny alebo preskakovať ľadovcové potôčiky. Neskôr sa terén stáva neprehľadným. Chodník nie je vždy zreteľný, resp. vôbec neexistuje, vedie sutinou pokrytou ľadovcom. Ešteže je tu náš vodca Takei, ktorý vždy uzatvára peletón. Konečne sme v úzkej roklinke, za ktorou sa rozprestiera rovinka s viacerými stanmi. Preteká ňou potôčik, vďaka ktorému je celá plocha podmáčaná. Na jej spodnom konci je latrína, čiže ohrada z kameňov, uprostred ktorej je kamenná "misa", to isté je na hornom konci, na úpätí hrebeňa vedúceho ku Gondogoro Peaku. Väčšina obyvateľov campu však "chodí" za jediný obrovský balvan alebo do úbočia nad ním. Podľa toho to tam aj tak vyzerá. Paradoxne vyznieva nápis na skale vyzývajúci udržiavať čistotu.

V campe strávime dva oddychové dni. V prvý deň si s Ondrom a Jurom urobíme krátky výpad do doliny vedúcej pod Gondogoro La, ostatní tiež úplne nezaháľajú. Druhý deň sa pripravujeme na prechod cez sedlo. Pozorujeme prvú mohutnú lavínu, ale aj vrtuľník lietajúci nad dolinou. Neustále obdivujeme smelé línie štíhlej šesťtisícovky – Laila Peaku. Oddychujeme a zavčasu zalíhame, aby sme mohli vstať ešte pred polnocou.

Gondogoro La
Toto sedlo ležiace vo výške 5650 m je hlavným cieľom našej akcie. S jedlom veľmi nezdržiavame. Vypijeme čaj, zbalíme stany a aj tí poslední odchádzajú len krátko po polnoci. Je spln, väčšinou netreba ani čelovky. Pod sedlom si pripevňujeme mačky. Najprv stúpame priamo nahor, už za svetla traverzujeme vľavo k fixnému lanu. Často nosiči idú dosť bezohľadne, udierajú do nás svojím nákladom. Majú klasické pakistanské oblečenie, na tom vetrovku, na nohách tenisky, na ktorých majú navlečené ponožky namiesto mačiek. Preto ich cestou vidíme toľko postrácaných ponožiek. Napokon s Takeiom prichádzame k provizórnej igelitovej chatrči, pri ktorej postáva domorodec. Že by horská služba? Odtiaľ už len mierny tiahly zasnežený svah a zastaneme na najvyššom bode sedla. Sú tu Zuzka, Juro, Ondro, Šmaťo (Martin Šperka) a Ibrahim. Objímame sa. Nechýbajú slzy radosti. Je absolútne jasno. Viditeľnosť je neuveriteľná. Fotografujeme na obidve strany sedla, iba pritom riadne oziabajú ruky. Ako na dlani vidíme K2, Broad Peak a Gasherbrumy, vrátane Hidden Peaku. Aj pohľad naspäť s dominujúcim Laila Peakom stojí za to. Zostup na ľadovec Vigne je miernejší než výstup a tiež čiastočne zabezpečený fixnými lanami. Slnko praží a visiace seraky nás nabádajú k pohybu. Vo svahu vidieť spadnuté lavíny. Obdivujeme známu Chogolisu, ale aj zrázy Vigne Peaku, pripomínajúce už neviem ktorý juhoamerický vrchol. Kúsok pred Ali campom sa zastavujem a asi polhodinu sa kochám výhľadom na ľadovec Vigne s táborom na ľavom okraji, ale najmä K-dvojkou a masívom Gasherbrumov na obzore.

Ali camp
Camp leží vo výške 5010 m a je naším najvyššie položeným nocľažiskom. Okrem jedálenského už stoja všetky stany, t.j. kuchynský a štyri naše. Zdvorilý Jakub, pomocník kuchára Fidu, mi hneď prináša čaj a keksy. Je to asi najstiesnenejší tábor, aký sme na treku použili. Dva z našich stanov stoja dosť blízko strmého svahu, najmä ten, ktorý obývajú Dodo s "Káčatkom". Sú tu postavené kamenné ohrady, ktoré slúžia nosičom na spanie. Prikryjú ich igelitom a navzájom sa zohrievajúc vydržia noc aj bez spacáku a karimatky. Večer pred spaním si ešte radi zaspievajú.

Concordia
Ráno štartujeme pomerne skoro, aby nás nebrzdil topiaci sa sneh. Stopa najprv vedie veľkým oblúkom, aby sme sa vyhli obrovskej trhline končiacej priamo pri tábore. Treba povedať, že snehu na ľadovci sme si užili len v úseku od sedla do údolia ľadovca Vigne, niečo pod Ali campom. Inak to bol tvrdý holý ľadovec. Ten nám onedlho znepríjemňuje chôdzu. Buď sú tam napadané kamene, alebo tvrdý ľad tvorí ihličky, na ktorých sa dobre namáhajú členky. Panoráma je neskutočná. Fascinuje ma lichobežníková "žiarivá" stena Gasherbrumu IV, ktorá zatieňuje aj majestát K-dvojky. Onedlho sa vynorí aj známy Mustagh Tower vysoký 7284 m. Aspoň, že ho vidíme dnes, inokedy už nebudeme mať to šťastie.. Ešte dlho potrvá, kým dosiahneme Concordiu, dívajúc sa na ňu z poslednej morény.

Concordia je miesto na sútoku ľadovcov Baltoro, Godwin Austen, Abruzzi a Vigne vo výške 4720 m. Panoráma okolitých kopcov je vskutku impozantná. Začína vrcholom pripomínajúcim náš Gerlach na začiatku ľadovca Godwin Austen, pokračuje cez K2,, Broad Peak, Gasherbrumy, Golden Throne, Snow Dome, Vigne Peak, Mitre Peak až k vrcholom v diaľke nad ľadovcom Baltoro. "Tam prídeme za tri dni", hovorí Kazo ukazujúc na vrcholy masívu Trango na obzore.

Je tu veľa stanov rozložených na veľkej ploche. Dá sa tu kúpiť aj cola, ale za nekresťanské peniaze. A "záchodový" problém sa tu prejavuje azda najvypuklejšie..

Zostaneme tu dve noci. Voľný deň chceme využiť na návštevu K2 base campu. Vyštartujeme dosť neskoro, preto sa musíme otočiť už v základnom tábore pod Broad Peakom. Tu nás pohostia českí horolezci, z ktorých dvaja vystúpili na jeden z vrcholov tejto osemtisícovky. V zhoršujúcom sa počasí sa nám veľmi nechce vyraziť na spiatočnú cestu.

Goro I
Ráno odchádzame z Concordie s dáždnikmi v ruke. Ani terén nám nepridáva na nálade. Ľadovec pokrytý sutinou, trhliny občas preklenuté "mostíkmi" pozostávajúcimi zo zviazaných troch – štyroch polien, kaša z blata a kamenia, pod ktorou je číry ľad. Práve na takomto mieste sa pošmykne Ondro a padá na batoh a chrbát. Následky sa prejavia až neskôr. Dnes šliape ako na diaľkovom pochode, najmä pred táborom Goro II, kde nás čaká celá naša skupina. Dávame si ľahký "obed" – čapáti, čokoládovú tyčinku a keksy. Žiaľ, výhľad na Mustagh Tower zahaľujú mraky. Poldruha hodinka do campu Goro I je o niečo príjemnejšia, než doterajší úsek cesty. Tábor sa nachádza kúsok od strmého svahu končiaceho v ľadovcovom potoku.

Urdukas a Khoburtse
Camp Urdukas je príjemným miestom na oddych. Je to naozaj ako oáza v púšti. Zeleň, pekná poloha terás na stany v strmom svahu, kabínky – WC a sprchy, osvetlenie stojanovými guľovými lampami napájanými solárnou energiou, vodovod – všetko postavené MGPO – Mountain and Glacier Protection Organisation z prostriedkov UNDP (Rozvojový program OSN). Oproti sa týči masív Cathedrals, vľavo masív Trango, vpravo Lobsang Spire. Úplne vľavo vykúka Uli Biaho, čiže "Stará sliepka", pod ktorou strávime týždeň v Shipton base campe. Začiatok ďalšej cesty vedie okolo ľadovcového jazierka s pekným pohľadom na camp. Do Khoburtse je ešte dosť ďaleko, ale trasa je stále zaujímavá. V campe si s Kazovcami dávam kalvados a pri lúčoch zapadajúceho slnka fotografujem vrcholy Paiju a Uli Biaho.

Po tomto ročníku môžeme jednoznačne povedať, na Slovensku nie je žiadny iný, ktorý by sa mu vyrovnal. Tých vyše tisíc ľudí, turistov, cyklistov, ktorí sa vytrepali až hore, to môže potvrdiť. Z celej škály športovcov chýbali možno už len vodáci a kanoisti.

Tento zaujímavý výstup ešte umocnila výstavba rozhľadne /slávnostne otvorená bola 4.10.2008, postavená bola na mieste predchádzajúcej rozhľadne, ktorá bola strávená zubom času/ na tomto kopci. Podľa mňa je to jedna z mála turistických rozhľadní, odkiaľ je vidieť hádam najväčší kus Slovenska. Západoslovenského určite. Od Kamzíka po Zobor, od Veľkej Javoriny cez Veľký Inovec až po Strážov atď.

Po prvýkrát sa ako odmena turistom dával, okrem safalátky, slaninky a čaju aj "Marhátsky Eurodukát" /pozri obrázok/. Okrem toho, že je tento silvestrovský výstup asi najmasovejší, patrí určite aj k najstarším.

S nastávajúcou zimou, ktorá Hraniciam na Morave a okoliu veľa snehu nepriniesla a teploty boli slabo pod nulou či kúsok nad ňou, si mnoho snehu veru neužijeme. Ovšem o pár kilometrov ďalej na sever je to úplne iné.

Stačí si urobiť výlet do kopcov na Uhřínov a Středolesí, či už prímestským autobusom alebo vlastným autom. A tu už býva snehu habadej a obvykle vydrží oveľa dlhšie. Tento rok tu už v polovici novembra jazdil vlek pre miestnych športovcov, lyžiarov na miestnej zjazdovke. Na svoje si tu prídu lyžiari, snowboardisti i deti na sánkach alebo boboch. Zjazdovka býva dobre udržiavaná a je viac v závetrí ako okolité kopce.

Pre bežkárov sa ponúka využitie stopy z Uhřínova cez pole nad vodojemom u Středolesí a ďalej pokračovať na Boškov a Potštát. Ak máme šťastie na počasie s dobrou viditeľnosťou, dá sa odtiaľto vidieť zasnežený hrebeň Jeseníkov a najvyšší vrchol Moravy – Praděd a na protiľahlej strane Beskydy s vrcholmi Radhošťa a Lysej hory. A ak máme ešte k tomu aj viacej času, nemusíte sa z Boškova vracať po tej istej trase okolo samôt Kouty, ale pokračovať za záhradami Boškova vpravo a poľnou cestou stredom lúky nad Potštat. Keď je dobrá viditeľnosť, dá sa vyliezť k telekomunikačnej veži nad Michalovom a odtiaľ sa vrátiť k rázcestiu pod kopcom, kde nás už zelená značka nasmeruje vpravo okrajkom lúky a medze a potom sa vnorí do lesa nad Bradelný potok, za ktorým stúpa lesom až na lúky Středolesí. Odtiaľto sa potom vrátime naspäť na stopu k Uhřínovu.

Iná možnosť je pokračovať nad telekomunikačnou vežou po červenej značke až po osadu Michalov, tu treba značku opustiť a ísť vpravo do lesa. Cesta mierne klesá a stáča sa do údolia Bradelného potoka. Ideme potom hore prúdom až sa spojíme s pôvodnou zelenou turistickou značkou smerom do Středolesí a s návratom k Uhřínovu.

Podmienky pre plnenie Malokarpatského Diaľkoplaza 2009 (MKD) ostávajú v platnosti ako v predchádzajúcich rokoch:

Výber je z knihy: "Od Kaukazských ľadovcov po slnečný Tadžikistan". Sveťo tých kníh napísal viacej, pred časom sme siahli po jeho cestopise "Karpatským oblúkom", z ktorého sme zopár úryvkov citovali aj na našich stránkach. To však prešiel ešte v inej "dobe" a k celkovému prechodu mu chýbal len ten kúsoček ukrajinských Karpát. Po roku 1990, keď sa situácia uvoľnila, si to všetko vynahradil a dobehol zameškané.

Pomalý vláčik, ktorý viac píska a fučí, ako ide, viezol nás zalesneným údolím rieky Uh. Cez zadymené okná sme sa pozerali na bučiny Perečín a Antalovskej poľany. Keď sa po chvíli dolina zúžila, na protiľahlom brehu sa zjavilo nízke sopečné bralo Sinatoria, za ktorým sa ťahá nekonečný brezový les.

Hornú, strážnu vežu Nevického hradu, postaveného začiatkom 13. storočia, vidno už zďaleka. Prvý historický dokument o stavbe pochádza z roku 1272. Stará písomnosť hovorí o tom, ako ju kráľ Ondrej III. daroval napriek negatívnemu uzneseniu budínskeho snemu palatínovi Omodejovi. Hrad má nepravidelný oblý pôdorys. Vo vnútri neveľkého nádvoria vykopali studňu. Zo západu ho chránia skaliská. Na ostatných stranách vybudovali štrnásť metrovú priekopu, ktorú z vonkajšej strany obkolesoval val, kde kedysi stáli veže so strieľňami. Hrad zničil počas obliehania sedmohradský povstalec Juraj Rákoczi I., majiteľ Mukačevského zámku. Postaral sa o to, že temer štyristoročné panstvo Drughetovcov, ktorí predstavovali jeden z najbohatších uhorských rodov na Slovensku, sa po ňom skončilo.

Viacerí autori sa domnievajú /Ducár, Rumanovský/, že Jules Verne sem zavítal v lete roku 1892. Kontúry stredovekej stavby ho vraj inšpirovali pri písaní knihy Tajomný hrad v Karpatoch. Iní zase tvrdia, že pricestoval iba k sútoku Moravy a Dunaja, na Devín. Niet však dôkazov na potvrdenie ani jednej z oboch verzií.

Nevický hrad je posledným symbolom strednej Európy. Hoci sa železničná trať z Užhorodu stále ťahá iba niekoľko kilometrov od našich hraníc, ocitli sme sa v celkom inom svete. Akoby sme sa zatúlali na predvojnové Slovensko. Nie všetky drevené sedadlá v našom vagóne sa zaplnili. Každú chvíľu ktosi nastupoval a vystupoval. Väčšinou starší ľudia, či s kosou, či s hrabľami alebo s plnými vedrami lesných plodov. Iba my traja, jediní cudzinci v celom vlaku, mali sme prázdne ruky. Pýtali sme sa okolosediacich, kedy prídeme na konečnú. Vrchári po dlhšom premýšľaní ochotne nám odpovedali, ale každý ináč.

"Nedivte sa", vysvetľoval nám sprievodca, "s časom máme v Karpatoch v poslednom období patálie. Roky sme sa riadili moskovským. Potom nám povedali, že po skončení zimy si treba posúvať ručičku o hodinu späť. Pred štyrmi rokmi zase zaviedli kyjevský čas. V mestských úradoch sa prispôsobili týmto zmenám rýchlo, ale v mnohých horských osadách má stále väčšiu autoritu slnko ako vládny dekrét."

V dedine Volosianka spotený rušeň zastal definitívne. Ďalej už nemal síl. Pred serpentínami na Užocký priesmyk ho vystriedal celkom iný stroj. Prechádzali sme viacerými tunelmi, ktoré neprestajne strážia vojaci.

Vystúpili sme v Užoku. Pred nami sa ťahal zalesnený hrebeň Západných Beskýd. Za poslednou chalupou sme natrafili na úzky chodník a po chvíli nás zakryla hustá bučina. Na konci strminy sa objavili prvé smreky. Večer na poľane nám kosci ukázali, kade ďalej. Nasmerovali nás do hlbokej kotliny, ktorú zo všetkých strán chránia beskydské rázsochy. V jej srdci leží Roztoka, ktorá pripomína skôr alpskú chatovú osadu ako bežnú ukrajinskú dedinu. Prekvapila nás nesmierna čistota, čo v inej časti Ukrajiny nie je až také bežné. Nikde nebolo špinavých dvorov a rozhádzaných harabúrd. Pred každou drevenicou sa zazelenali stromy a súvislá tráva, na lúkach rozvoniavali špicaté vysoké stohy sena.

Keď sme stavali stan, márne sme sa obzerali po nejakých kameňoch. Roztočania drsnú, málo úrodnú krajinu citlivo skultivovali. Hoci bola sobota, pred domami ani dnes nikto neodpočíval, každý čosi robil. Niekto na chalupe, iný na políčku, ďalší sa venoval zvieratám. Vrchári po stáročia prežili iba vďaka poctivej práci. Zato južné zakarpatské dediny v úrodnom povodí Tisy vyzerajú celkom ináč. Aj tu platí, že pohodlie vychováva človeka k lenivosti.

Prvé nás objavili deti. Len čo po chalúpkach rozšírili chýr o návštevníkoch z cudziny, pristavili sa pri našich stanoch aj dospelí. Jeden priniesol čerstvo nadojené mlieko, druhý slivky. Keď sa zotmelo a deti sa vytratili, tretí vytiahol pálenku.

"Nás hocikto nenájde", rozhovoril sa gazda z protiľahlej, nažlto vybielenej drevenice.

"Hradskú, ktorú máte nakreslenú na mape, plánovali postaviť od železnice do našej dediny ešte pred dvadsiatimi rokmi. A dodnes sa nič nepohlo. Ale nám nechýba, žijeme si tu spokojne. Každý každého pozná. Dvere zamykať nemusíme a za mestom sa nám málokedy cnie. Zem a les uživí väčšinu Roztočanov."

Ráno sme sa vrátili na hlavný karpatský hrebeň, po ktorom sa kedysi ťahala československo – poľská hranica. Veď sme si zaumienili, že ho ako prví cudzinci prejdeme celý až po rumunskú hranicu a vrátime sa vedľajším, vnútorným horským pásmom. Prechádzali sme sa po zlatistých holiach, z ktorých vyčnievajú skalné ostrohy. Ostrý končiar Pikuj /1406 m n.m./ pripomína tak trochu fačkovský Kľak. Okolité nevýrazné kopce vedľa neho vyzerajú ako drobčeky. Domáci na vrchole Pikuja umiestnili pamätnú dosku s portrétom spisovateľa Ivana Franka, ktorý naň vystúpil v roku 1888.

Za Pikujom sme prechádzali tuctom podobných, málo členitých vŕškov. Lúky sa striedali so smrečinami. Čorna Repa 1288 m n.m. je druhým, asi aj posledným výrazným vrcholom pohoria. Rázsochy sa z nej ťahajú na všetky strany. Pri výstupe sme stretli mladého pastiera. Pískal si melódie, veľmi podobné našim pastorálam.

Rozpršalo sa a hneď sme sa plačkali po blate. Vo flyšových horách sa tomu ani nemožno diviť. V Torunskom sedle /930 m n.m./ som čakal na priateľov – Jána Tomáška a Dana Říčanka.

Podo mnou sa vlnila široká diaľnica, ktorú postavili v roku 1980 vďaka moskovskej olympiáde. Na protiľahlom smreku škriekala orešnica, ktorú vyrušili brzdy žigulíka. Z auta vystúpil chlapík s krátkym samopalom. Predstavil sa ako policajt a pýtal si preukaz totožnosti. Pas som však uložil v horách ako najzbytočnejšiu vec na dno batohu. Strážca zákona, oblečený v civile, nemal trpezlivosť čakať, kým vytrasiem všetky veci z batohu. Kývol aby som nasadol. Zviezol ma po svojskej autostráde na križovatku pred dedinu Toruň, kde zriadili veľkú policajnú stanicu. Na blízkom parkovisku stálo tucet automobilov, pred ktorými sa veselo bavili policajti. Ani jeden si neobliekol uniformu. Všetci dostali jedinú úlohu: strážiť diaľnicu pred cestnými pirátmi. Veď každé vozidlo – kamión alebo osobné auto – musí nad križovatkou temer zastaviť, keď sa chce vyšplhať do sedla. Za takejto situácie býva najviac zraniteľné. Keď som im vysvetlil, že som sa neprišiel dívať na cestu a dávať tipy na prepady, veľmi ochotne ma odviezli späť.

V Gorganoch sme rýchlo zabudli na diaľnicu. Objal nás hustý smrekový les. Hrebeň sa krútil ako had. V Zakarpatsku nepoznajú turistické značky, ani podrobné mapy, na aké sme zvyknutí my. Staré chodníky zarastajú, a tak neustále riešime rébus za rébusom. V rumunskej divočine sme sa po minulé roky pohybovali rýchlejšie. Často sme museli vyťahovať kompas a ešte častejšie storočnú uhorskú vojenskú mapu. A keď sme si už nevedeli rady, tak sme sa obzerali po hraničných míľnikoch. Väčšinu hľadaných kameňov pokryla vegetácia alebo kamsi odvial čas. Kráčali sme celkom sami. Márne sme pátrali po stopách turistov, pastierov alebo drevorubačov. Gorgany nepoznačila valašská kolonizácia a hyenistické rúbanie lesov.

Keď na malú chvíľu zmizli smrečiny, z poľany sa ukázali nekonečné hrebene. Väčšinu z nich pokrývajú tmavozelené ihličnaté lesy. Na niektorých miestach vyčnievajú sivé kamenisté končiare. Na severnej, bývalej poľskej strane premávali pred vojnou v každej doline, neraz veľmi rozvetvenej, horské železnice. Pozorný turista tu nájde stopy po dvoch tuctoch tratí. Na opačnej, južnej strane sa skrýva hlboko v údolí najväčšie ukrajinské jazero Sinevir, ktoré napájajú štyri bystriny. Vyteká z neho iba jedna – Terebľa. Brehy zo všetkých strán obrástol ihličnatý les, v ktorom sa darí aj vzácnej jedli. Uprostred jazera leží utešený ostrov. Pod Gorganmi sa temneli aj umelé vodné nádrže – tajchy, z ktorých na jar, keď bol dostatok vody, splavovali vyťažené drevo. Za prvej republiky ich volali klauzy, klausury.

Srdečne pozdravujem všetkých turistov a prajem do Nového roku veľa životných úspechov, zdravia a chute do turistických akcií. Inak mám radosť, že v októbrovom čísle vyšiel rozhovor so mnou, len sa mi zdalo, že som toho akosi mnoho nahovoril, ale zas na druhej strane som dal na vedomie všetkým kamarátom, že ešte žijem. Veľkú radosť by som mal, keby som sa dozvedel, že aj druhým turistom, kamarátom slúži zdravie.

UC-SG / v zastúpení Slavo & spol. /

Vás / Ťa pozýva na

LAZOVÚ STOVKU

/2.ročník/

9.5.2009

100 km / 2.600 m

Vrbové – Orlie skaly – Košariská – Bradlo – Turá Lúka – Zimovci – Vrbovce – Kamenné Vráta – Veľká Javorina – Cetuna – Lubina – Višňové – Čachtický hrad – Veľký Plešivec – Šípkové – Vodná nádrž Čerenec - / … Vrbové /

Štartovné v EUR: 2 ? (1 ? účastníci prvého ročníka)
Štart: od cca 5.00 – Vrbové, námestie
Cieľ: do nedele cca 12.00 – Čerenec + Vrbové, námestie

Akcia je zaradená do plnenia SSD 09

(Slovenský Superdiaľkoplaz 2009 – ocenenie diaľkoplazov, ktorí absolvujú v jednom roku tri základné stovkové pochody – Trnavskú stovku /6.6./, 2x50 a dosť /27.6./, Pochod ŠPCH /22.8./ + ľubovoľné dva z troch nasledujúcich pochodov : Lazová 100, Halíčska 100 /pravdepodobne 29.5./ a Rudohorská 100 /20.6./, t.j. aspoň 5 zo šiestich spomínaných pochodov).

PLUSOVÉ OCENENIA 2. ROČNÍKA L 100:

Prvá žena, ktorá prejde kompletne celú trasu
Najstarší účastník kompletnej trasy
Všetci účastníci, ktorí absolvujú okrem Lazovej stovky aj kompletnú trasu
Častovskej 50-ky (konanej 8.5)

Poprosím opäť predbežných záujemcov nahlásiť sa do 15.4. na:
glesksla@stonline.sk, prípadne na 0903 744 336

Ďakujem, Slavo Glesk

PS : Pevne verím, že tohto roku sa nám podarí vyriešiť problém ubytovania, už sa na tom pracuje, všetci o tom budú včas informovaní -)).

Na základe niektorých dotazov by som rád ozrejmil niektoré podstatné skutočnosti, týkajúce sa tohto pochodu. Lazová stovka vznikla minulý rok. Hlavným dôvodom bola chuť spestriť stokilometrové pochody, ktoré, dá sa povedať, postupne vymierajú a umožniť tak niektorým tzv. "zvláštne postihnutým jednotlivcom" podporiť svojho koníčka. Ako jej organizátora ma veľmi potešilo, že prvý ročník mal nadmieru pozitívny ohlas a akcia bola zaradená do plnenia Superdiaľkoplaza, čo úprimne pokladám naozaj za veľkú poctu a česť. Ocitla sa tak medzi pochodmi, ktoré majú už svoju dlhoročnú tradíciu a priaznivcov, a to aj a hlavne v radoch ortodoxných diaľkoplazov, čomu som tiež veľmi rád. Na druhej strane ale musím spomenuť, že na rozdiel od väčšiny iných pochodov, nie je tento pochod "zastrešovaný" žiadnym turistickým oddielom. Je organizovaný pomerne malým kolektívom ľudí mne blízkych a nakoľko sa jedná o takpovediac pochod ešte v plienkach, má určite veľa nedostatkov. Z tohto dôvodu som pochod ešte nezaradil do kalendára turistických akcií. Pevne ale verím, že ak bude mať svoju tradíciu, v kalendári ho velmi rád zverejním. V tejto súvislosti by som chcel vysvetliť, že Lazová stovka nie je a nechce byť pochodom pre širokú verejnosť, je určená a cielená hlavne klasickým diaľkoplazom. Na druhej strane samozrejme nie je akciou pre VIP, každý kto má chuť a príde, bude vždy vítaný. Hoci je akcia zameraná hlavne a prevažne pre diaľkoplazov a takto aj zvolená trasa, je vhodná aj pre uctievačov dlhších behov a odmietaní nie sú ani bikeri. Lazová stovka, nakoľko organizátori nepodliehajú žiadnemu registrovanému turistickému oddielu, je postavená na vlastnom systéme organizačného procesu, ktorý sa môže od zaužívaných pravidiel KST mierne, niekedy možno aj podstatne líšiť, čo ale neznamená, že sa snaží pozmeniť tradičné zaužívané postupy turistických pochodov a rešpektuje ich. V stručnosti zhrnuté: Lazová stovka je pochodom úplne dobrovoľným, robeným nielen pre vlastné potešenie, určená pre všetkých, ktorí ju aj takto berú.

Touto cestou by som sa chcel ešte raz poďakovať všetkým, ktorí sa na jej organizácii podieľajú, ale hlavne všetkým tým, ktorí sa jej minulého roku zúčastnili a odniesli si z nej aspoň za hrsť príjemného. Ešte raz ďakujem a verím, že tohtoročná Lazovka bude ešte o niečo "diaľkoplazeckejšia" -)))

5.11.2008 schválila NR SR nový zákon o podujatiach, v ktorom sú kladené veľké požiadavky na organizátorov a pri ich nesplnení hrozia pomerne vysoké sankcie. Pre turistov som vybral najdôležitejšie časti.

Zákon č.479/2008 Z.z. z 5.11.2008 o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov

To znamená, že ak počet účastníkov diaľkového pochodu je menší ako 500 osôb, tj. teraz asi každý pochod okrem Silvestrovských výstupov (?), tak na organizátorov sa nevzťahujú prísne povinnosti.

V období od 1.8.2007 do 31.7.2008 boli vyhlásené v Čechách nasledujúce oblastné a tematické turistické odznaky:

Všetky tieto TTO a OTO sa dajú použiť pri plnení odznaku Českomoravský turista. Pri príležitosti 120. výročia založenia Klubu českých turistov bola vydaná publikácia s názvom Oblastné a tematické turistické odznaky. Obsahuje všetky dostupné informácie o OTO a TTO k termínu 31.1.2008. Môžete si ju získať za 50 Kč plus poštovné na adrese:

7.2.2009 REGIONÁLNY ZRAZ TURISTOV, SOBOTIŠTE 46. ročník
(sobota) RR Sobotište

21.2.2009 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 12.ročník
(sobota) VÝSTUP NA VEĽKÚ PEC OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.