MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

január 2010

 

V tomto čísle nájdete:

Príhovor k novému roku 2010
Povedali naši turisti v roku 2009
Ako si predstavujem fungovanie KST
Zaujímavosti z našich dedín - Krvavé šenky
Z histórie mestských častí Bratislavy - LONGITÁL alebo Dlhé diely v NEMECKEJ RÍŠI
Nepál
Zhodnotenie 37. ročníka "Jesenným Považským Inovcom"
Vy sa nepýtate - my odpovedáme...: "Kedy a kde bude udeľované ocenenie Malokarpatský Diaľkoplaz 2009"
Pár slov k článku "Rozhovor s Jindrom Racekom" (stále na aktuálnu tému VOPT)
KALENDÁR: február 2010 - Malé Karpaty a okolie

Nový rok 2010

V tomto roku sme sa dostali už do 19. roku pokračovania vydávania nášho "Malokarpatského Diaľkoplaza". Teraz na prelome rokov je čas položiť si otázku, je to veľa či málo. 18 rokov pravidelných mesačných informácií, ktoré sme našim turistom prinášali, za 18 rokov to bolo 236 čísel. Prispievateľmi boli aj takí velikáni ako Ivan Bajo, Ivan Košický, Celo Radványi či Edo Krištofovič. Samozrejme, každé číslo bolo také, aké boli Vaše príspevky. Raz lepšie , raz horšie. Nuž ale taký je život.

Na našich stránkach sme preberali a prepierali rôzne témy, či už diskusie o sto kilometrových pochodoch, o nadstavbových odznakoch, spomenuli sme si aj na jubilantov. Svoje si napísali i naši "cestovatelia", ale miesto na našich stránkach mali a majú všetci, ktorí majú radi prírodu, pohyb v nej, poznávanie nových svetov, výkonov a hlavne tí, ktorí už prírodu automaticky potrebujú pre svoj "normálny život".

Budeme sa snažiť aby naše stránky boli ešte zaujímavejšie, pútavejšie a informovanejšie. Na to budeme potrebovať aj Vašu pomoc, Vaše príspevky, návrhy, ale aj kritiku.

Nakoniec Vám želám v tom roku 2010 veľa nachodených kilometrov v našich horách, veľa zdravia a hlavne radosť zo života. Život treba prežívať naplno, veď ste tu len raz...

Peter Minárik, január 2010

Povedali naši turisti v roku 2009

Peter Obdržálek: /január 2009/

Je pravdou, že najviac akcií v zahraničí je smerom do Čiech. Ale nevyhýbam sa akciám mimo Českej republiky. Zaujímavou bola napríklad túra v pohorí Mátra v Maďarsku, za ktorú vďačím Vladovi Ješkovi, nakoľko sme mali východiskovú základňu v obci Vidiná pri Lučenci, u jeho rodičov. Urobili sme tam najvyšší kopec Maďarska, ale videli sme aj veľa iného, veľmi pekného. V Poľsku som bol s Paľkom Šoulom na Pelého akcii, kde sme absolvovali Orliu perč, najťažšiu turistickú trasu v Tatrách, porovnateľnú s niektorými ferratami v Dolomitoch. Stretli sme tam aj Ctibora Páchnika a Mira Lietavca z trnavského regiónu, a to bolo naozaj príjemné stretnutie. Rumunsko a Bulharsko zatiaľ patria do minulosti, ale aj to sa ešte hádam časom môže zmeniť.

Čo plánujem na ďalšie roky? Vieš, plány sú vždy veľmi neurčitá záležitosť. To by mohol potvrdiť Paľko Šoula, ktorý pokiaľ ide o účasť na akcii, vždy povie "nič nesľubujem". Rámcove sa vždy rozprávame s Paľkom a Borisom o prioritách na ďalší rok, najmä pokiaľ ide o OTO v ČR, ale vždy prekvapia aj kamaráti z TK Štart, ktorí vymyslia nejakú akciu "za hranice všedných dní". Rád by som ešte absolvoval nejaký trek v Nepále, či už Annapurnu alebo Everest. Možno aj hrebeň Ľadových alebo Snežných veží vo Vysokých Tatrách, či Ortler v Rakúsku, či skôr Podkarpatskú Rus, vidíš plánov je veľa.

František Královič: /február 2009/

V najbližšej budúcnosti by som chcel navštíviť Český raj, Split v Chorvátsku a ešte k tomu s celou rodinou Zermatt vo Švajčiarsku. Chcel by som dokončiť "Rovníkový odznak VOPT", kde mi chýba už len "zopár kilometrov" a ďalej sa zúčastňovať diaľkových pochodov, aby som bol medzi svojimi a v prírode. K tomu treba len aby sme boli zdraví a to ostatné príde samo.

Skoro by som zabudol, že veľa turistiky robím s nevidiacimi v našom klube, a to nielen v Karpatoch, ale aj po celom Slovensku. No a vo voľnom čase, aby toho nebolo dosť, hrám kolky – za Trnavskú mestskú ligu nevidiacich a vrchol prvú ligu Slovenska za nevidiacich.

Ivan Šimna: /apríl 2009/

Rekapitulácia môjho prvého maratónu: V zásade bežecký maratón splnil moje očakávania. Rešpekt je ale každopádne na mieste. Oproti horským cyklomaratónom možno vyžaduje v absolútnych číslach menej energetického výdaja, ale je to omnoho viac na hlavu. Fyzický rozdiel je hlavne v tom, že v zjazdoch človek môže nabrať sily a ten kopec potom vyletí. Ale tu je to o permanentnej záťaži bez oddychu. A potom je tu riziko poškodenia chrupaviek alebo šliach. To je nebezpečné hlavne pre typ ľudí "svet je gombička".

Ešte poznámka na záver – Vyskúšané maratónky /2x Devín a jeden polmaratón/ mi urobili krvavé otlaky a dokonca mi omodral necht na palci, a tomu už teda vôbec nerozumiem, čo to spôsobil za mechanizmus. Čítal som kdesi, že ultravytrvalci mávajú takéto problémy. Ale ja??? Skrátka, čoho je moc, toho je "přespríliš". Palec ma ale nemrzí, nie je ho vidieť, aj tak už treba zahájiť bicyklovú sezónu a na biku ho nepotrebujem... Inak okrem bežnej svalovice som nemal vôbec žiadny problém. 10 minút po dobehnutí do cieľa som si myslel, že ako zaujímavá životná skúsenosť by jeden bežecký maratón stačil. Ale zase ... čo ja viem?

Ivan Šimna za výbor turistického klubu Dolný Lopašov: /máj 2009/

Klub Turistov Dolný Lopašov stojí za označením novej turistickej značky v MK. Ako sa to všetko zrealizovalo? Nuž, pri výstupe na Záruby v jeseni 2007, čo je akcia Vlada Chrapčiaka, som sa ho spýtal, čo za takou novou značkou stojí práce a opletačiek. Niekde v podvedomí som stále nosil myšlienku na turistickú značku do Lopašova a keď to na Zárubách zo mňa vypadlo, mašina deja sa už nedala zastaviť. Vlado mi poradil kam mám poslať žiadosti, či už majiteľom alebo úradom. Medzi tým sme to prebehli s GPS-kom, poslali objednávky na tabuľky a po odsúhlasení zostala už len vlastná realizácia. Veľmi si ceníme Vladovu /veď je to oficiálny značkár/ ochotu, a preto sme sa snažili čo najväčšiu časť réžie preniesť na náš klub. To sa týkalo ako vybavenia formalít, tak i logistiky /materiál, doprava/. Materiál, ktorý bolo treba kúpiť, sme platili z klubových peňazí, ktoré ale v značnej miere pochádzajú zo sponzoringu od obce. Bolo to cca 4.000, - Sk. Prácu a vôbec kompletný čas okolo zavedenia novej turistickej značky by som odhadol asi tak na 200 človekohodín a robili sme na tom dvaja z klubu, plus Vlado. Takže tak, ako to stojí v otázke, že sme sa dočkali oficiálnej značky, to nie je príliš správne postavené. Značenie trasy sa nedá dočkať, značku si treba vymyslieť, vybaviť a zrealizovať. Ak bude mať Vlado stále taký vzorový prístup, za čo mu ešte raz ďakujeme, tak to nie je problém. Na zimnom výstupe na Klenovú jeden zaslúžilý turista nás pod..., že keď už ide značka cez Klenovú, tak by sa patrila i vrcholová kniha. Ako pod..., tak i bude!!! A preto milí turisti, ktorí pôjdete po oficiálnej novej červenej značke na našom pochode, nezabudnite a vylezte na geografický vrchol Klenovej a niečo nám tam napíšte, nech sa tam s tým železom netrepeme nadarmo.

Ale naspäť k tej novej červenej TZ. Mnohých asi prekvapilo, že je červená. Spôsobil to fakt, že na brezovskej strane Malých Karpát je prepletenec farieb, ktorý nedovolil použiť nič iné ako červenú. Musím povedať, že z toho máme veľkú radosť. Než sa objaví značka v nových tlačených mapách, asi nejakú dobu potrvá, ale pre počítačovo zdatných odporúčame internetové verzie na stránke "http://www.turistickamapa.sk" alebo veľmi vydarená mapa je na stránke "http://www.cykloserver.cz/cykloatlas/". Na týchto mapách sa všetky zmeny realizujú okamžite a v spojitosti s farebnou tlačiarňou je to bomba. Alebo stačí farebnou fixkou zaznačiť nové trasy do svojich starých máp.

Rudo Pado: /jún 2009/

Som v znamení rýb, v čínskom znamení kohúta. Táto kombinácia sa čiastočne dopĺňa a čiastočne bije. Mám rád život, aj keď sa v ňom jedno oko smeje a druhé plače. Myslím si, že mnoho vecí v spoločnosti sa pokazilo. Bratislavu, kde som 10 rokov žil, doslova neznášam. V každej uličke, kde kedysi bola reštaurácia mojej mladosti, kde sme si dávali syr a hranolky, pili koktejly ... je dnes banka, značková predajňa nejakých blbostí, to všetko lemuje sadrokartón - hyper a super nezmyslov. Väčšina ľudí sa za niečím naháňa. Máme rýchle občerstvenie, rýchlo sa kaziace spotrebiče, rýchle vzťahy..., v horách sú typy ľudí, ktorí by tam pred 20-timi rokmi nedošli. Celebritou je každá s trojičkami /nie s trojkami ??? - pozn. P. M./, resp. muž s dvakrát zalomenou sánkou. Práca, jej nedostatok, otvorený svet ... nás rozhádzal ako hrozienka vo vianočke, po celom modrom glóbuse a pre ospravedlnenie sme tomu dali názov "taký je život". Rovnako ako za stranu, sa dnes skrývame za vieru. Desaťkrát denne dostávame americkú otázku "ako sa máš?" aj keď to v skutočnosti skoro nikoho nezaujíma. Chodíme si na svadby a pohreby a tam si plánujeme stretnutia, ktoré nikdy nezrealizujeme. Sťažujeme sa na morálku, postoje, kondíciu detí, na ktoré nemáme čas. Neviem, či sme práve toto chceli?

Teší ma však, nesmierne, že v oceáne tejto povrchnosti sú hviezdy na horách rovnako jagavé, mach pod hlavou rovnako mäkký, ranná rosa sa vpíja do spacáku, hmly sa prevaľujú v údoliach, slnko nemilosrdne páli na otvorených chodníkoch, západy slnka sú stále tak emociálne silné, v lesných tôňach sú ešte zurčiace studničky. Teší ma vlčie zavýjanie v Bukovských vrchoch, stopy medveďa v čiernobalockých horách, jelenia ruja na Muránskej planine, samota východného hrebeňa Veľkej Fatry, ľudia, ktorí sa ešte stále delia o slaninu, klobásku, domáce koláčiky, dúšok vody..., že to všetko nezabili značkové batohy, moderné variče, nepremokavé bundy..., že sa môžeme rozprávať o časoch tuhého liehu, pršiplášťoch, batohoch, na ktorých kúpu sme stáli v dlhých radoch pred športovým obchodom, v obave či sa nám ujde, o čajoch a rumoch pod Chabencom, v chate na Kláštorisku, či na Železnej studničke, Borinke, Marianke, o náhodných či plánovaných stretnutiach.

Ferko Dovičič: /júl 2009/

S turistikou som začal tak ako každý chlapec z okolia, či už bol z mesta alebo dediny, v Malých Karpatoch. Najprv len tak okrajom, Smolenice, Škarbák, Dobrá Voda, Červený Kameň. A keď sme sa trochu oťukali, potom už krížom krážom. A ešte neskoršie to nám už ani "mapy" nestačili. Takže niet miesta v Malých Karpatoch, ktoré by som neprešiel, a to od Devína k Čachticiam. Malé Karpaty mám zo všetkých pohorí na Slovensku najradšej - po Roháčoch!!!

No a odznak VOPT som ako každý mladý turista plnil. Odkladal som si diplomy, zbieral pečiatky, sumarizoval prechodené kilometre. Mal som toho plné krabice. Nejako ma to nevtiahlo. To však bolo už dávno, ešte v minulom storočí. Časom som zistil, že mi to nič nehovorí, nechal som diplomy diplomami, VOPT VOPTom a kilometre kilometrami. Som proste len rád v horách a to mi celkom stačí.

Juraj Škoda: /august 2009/

Trnavská stovka – cieľ v Brezovej: Cieľ TS je v učilišti hneď na začiatku Brezovej. Vchádzame dovnútra a na chodbe vidíme sedieť a ležať unavených, ale zato šťastných borcov, ktorí to dokázali. Pripadám si ako keby som prišiel niekam na traumatológiu, toľko krívajúcich ľudí pokope som veru dávno nevidel.

Ideme hore schodami a musíme si dávať pozor, aby sme nezakopli o spiacich hrdinov, ktorí to dokázali. Vchádzame do triedy, ovalí ma taký zvláštny smrad. Dostávam pečiatku presne o 5,15 h.

Dokázal som to!!! Je to úžasné!! Celá trasa Trnavskej stovky mi trvala 22,40 hodín. Ale o čas tu vôbec nešlo. Víťazstvo bolo vôbec prísť do Brazovej pod Bradlom. Ešte dostanem diplom na pamiatku tohto pochodu a čakám na mojich troch spolubojovníkov, kedy si prevezmú diplomy. Sme strašne unavení, ale šťastní. Rozhodli sme sa, že ideme von na vzduch. O chvíľu už prichádza aj môj kamoš, ktorému som zveril auto a bol ochotný prísť do Brezovej pre nás. Keďže sme boli totálne od blata, dostal som nápad, že zablatené tenisky a boty necháme v kufri a do auta nastúpime v ponožkách. Neskôr som to aj oľutoval. Akonáhle sme nastúpili do auta, tak som zacítil smrad z našich ponožiek a ten smrad nás sprevádzal celú cestu do Trnavy. Bol to smrad z ponožiek štyroch bláznov, ktorí prešli po vlastných z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom. Nuž a kamarát, čo šoféroval, to musel s nami vydržať. O 3,30 h sme na železničnej stanici v Trnave. Z auta vystupujú traja borci v ponožkách a idú si vyzdvihnúť do kufra svoje zablatené tenisky, ktoré si hneď obúvajú. No, to musel byť pohľad. Laco ide do Prievidze a dvaja chalani do Bratislavy. Jediná myšlienka je teraz na to, ako si dám teplú sprchu a konečne zaľahnem do postele.

Trnavská stovka je jedno fantastické podujatie, ktoré preverí Vaše fyzické a psychické sily. Ten pocit v cieli je úžasný a už teraz viem, že budúci rok by som sa chcel Trnavskej stovky zúčastniť.

Štefan Mihalovič: /september 2009/

Slovo "diaľkoplaz" som po prvýkrát počul asi pred piatimi rokmi na niektorom diaľkovom pochode. O diaľkových pochodoch som toho počul už aj predtým dosť, ale až keď som sa ich začal zúčastňovať, spoznal som ich čaro. Odvtedy som ich pravidelný návštevník.

Hoci ma diaľkové pochody zaujali, na stokilometrový som sa odhodlal až 1. júna 1991, a to sme šlapali spolu s Jaromírom Sasákom z Osuského a Milanom Hanzlúvkom z Brezovej. Bola to klasika – a podľa dátumu už aj vieš, že to bola Trnavská stovka. Štart bol vtedy už o piatej a do Brezovej sme prišli o 20,15 h. Na prvýkrát to vraj bol celkom slušný výkon.

Ivan Nižnan: /október 2009/

Tam, kam sa nedostali futbaloví fanúškovia bratislavského Slovana, tam sa dostali bratislavskí, trnavskí a ostatní malokarpatskí turisti. Je síce pravdou, že po bezproblémovom príchode do Dunajskej Stredy pri prezentácii na DP "Žitnoostrovská 35-ka" sme sa stretli s tvrdým, veľmi tvrdým privítaním organizátorov pochodu na čele so Zdenkom K. Turisti sú však tolerantní a húževnatí ľudia, ktorí toho znesú veľa. A tak zniesli i tvrdosť organizátorov v podobe kalíška tvrdého, neviem koľko % alkoholu. Po tomto rituáli a registrácii to bol normálny turistický pochod. Ale predsa však to bol iný pochod ako ostatné malokarpatské pochody. Malokarpatské lesy boli vystriedané menej kopcovitou rovinou s celkovým prevýšením asi 2 metre. Všetci turisti, ktorí na tento pochod už roky chodíme, konštatujeme, že takáto zmena raz, dvakrát za rok nezaškodí, práve naopk, je to vítaná zmena.

A guláš v cieli chutil tak, že "hlavný kuchár" TJ Tesla sa odvážil od organizátorov vypýtať si recept. Recept sme dostali aj s licenciou a povolením variť ho podľa tohto receptu aj na našich podujatiach.

Peter Bada: /november 2009/

Pripájam sa aj ja ku gratulantom so spomienkou na moje prvé stretnutie s Vladom Stotkom. Bolo presne 5. júna 1982 na DP Trnavská stovka, keď sa k našej skupinke, ktorá išla v zostave J. Cuninka, Fero Královič, M. Polačik a ja, Peter Bada, na kontrole na Rosničkovej lúke Vlado pripojil. Zrejme som si získal jeho dôveru, lebo o pár hodín mi zveril do opatery to najcennejšie, čo diaľkoplaz najcennejšie má – svoje dolné končatiny. V údolí, na odbočke z asfaltky pred posledným stúpaním na Dobrú Vodu som ho pri svetle baterky pomocou zatváracieho špendlíka zbavil veľkého trápenia, ukážkových pľuzgierov v tvare bystrickej slivky. Na tento akt spomíname dodnes.

Jindro Racek: /december 2009/

Ak sa staneš turistickým funkcionárom a chceš pre turistiku odviesť to najlepšie, tak Ti veľa času na turistiku neostáva. Aj na zrazoch a stretnutiach sa schôdzuje. Problémov v turistike je dosť a dosť. A pochod Veľký Malokarpatský fučiak som zrušil z dôvodu uskutočnenia nového podujatia. Stretnutie priaznivcov KST, ktorý je v rámci Európskeho dňa turistiky a kolidoval aj s Fučiakom.

Čo sa týka mňa a VOPT, získal som zlatý odznak, čo je tých 6000 km, ale to bolo už veľmi dávno, tak pred 20 rokmi. Na ďalšie km jednoducho niet času. Ale tých kilometrov mám nachodených oveľa viac.

Trnava, vybral P.Minárik

Ako si predstavujem fungovanie KST

Klub Slovenských Turistov je občianske združenie, do ktorého každý člen vstupuje dobrovoľne. Vstupom do organizácie sa samozrejme podriaďuje stanovám spolku a rôznym písaným a nepísaným pravidlám a ustanoveniam. To však neznamená, že sa tým stáva podriadeným zvolených funkcionárov klubu. Každý člen je ich rovnocenným partnerom a spolupracovníkom, s tým rozdielom, že funkcionár má počas funkčného obdobia väčšiu zodpovednosť za plnenie zverených úloh.

Pri zakladaní Klubu Slovenských Turistov a lyžiarov hrala najvýznamnejšiu úlohu aktivita členov. Zakladatelia klubu mali prirodzenú autoritu a nemuseli sa obávať konkurencie činorodých členov klubu. Naopak, vítali aktivitu každého člena, každého zoskupenia nadšencov. Podľa dobových článkov predstavitelia KSTL zastupovali nezištne záujmy všetkých členov klubu, s členmi úzko spolupracovali, nikomu nič nenariaďovali, nezakazovali. Základom spolupráce bol konsenzus.

Prirodzene pri rozširovaní členskej základne sa musel klub inštitucionalizovať. Najrozsiahlejšia a najkonkrétnejšia činnosť na prospech turistov zostala v miestnych kluboch. Tá je a vždy bola založená na aktivite a obetavosti nadšených jednotlivcov, ochotných organizovať jednotlivé podujatia pre členov klubu i pre turistickú verejnosť. Lokálne kluby, dnes odbory KST, by vďačne prijali pomoc vedenia KST vo forme výchovy cvičiteľov, poskytovania informáciií o živote celého hnutia a privítali by napr. aj organizáciu celoštátnych turistických podujatí. Vedenie KST však nesmie zasahovať do činnosti odboru, môže mu len radiť a prípadne metodicky usmerňovať jeho činnosť. Životaschopnosť KST závisí v prvom rade od činnosti odborov KST!

Najvyšším orgánom KST je dnes valné zhromaždenie, na ktorom členstvo zastupujú zvolení delegáti. Zhromaždenie schvaľuje rad významných skutočností, ako sú napr. stanovy, funkcionársky aktív a pod., bilancuje činnosť klubu v predchádzajúcom období, hodnotí správu majetku a určuje úlohy pre nasledujúce obdobie.

Pri voľbe delegátov sa, žiaľ, páchajú najväčšie chyby. V mnohých prípadoch členovia nevenujú dostatočnú pozornosť výberu kandidátov. Často sa spoliehajú na rutinérov, ktorí už roky funkcionárčia, ale už dávno nič nového, žiadnu novú myšlienku nepriniesli a na zhromaždeniach sú pasívni. Delegát sa nesmie uspokojiť obedom a kávičkou na zhromaždení. Delegáti musia k rokovaniu pristupovať aktívne, musia navrhovať úlohy vedúce k zlepšeniu života členov a podporujúce aktivity odboru.

Delegát nezastupuje seba, ale členstvo, ktoré ho zvolilo a tomuto členstvu sa aj zodpovedá. Naopak, členovia musia od delegáta žiadať podrobnú informáciu o priebehu valného zhromaždenia a o jeho postojoch k prerokúvaným otázkam. Žiaľ, v súčasnosti sú zhromaždenia poznačené značnou dávkou formalizmu a hlasovania často pripomínajú socialistickú minulosť, keď sa ruky dvíhali na povel.

Regionálne rady KST, v ktorých sa združujú odbory KST, by mali byť užitočným a potrebným koordinátorom činnosti odborov v regióne. Niekoľko regionálnych rád KST pracuje vzorne, žiaľ v súčasnosti viaceré regionálne rady existujú len formálne. V niektorých radách si predsedovia neuvedomujú, že odbory sú v RR združené dobrovoľne, že predseda nie je vládcom rady, ale zvoleným služobníkom členstva. Významnou úlohou regionálnych rád by malo byť rozširovanie členskej základne, hoci im to stanovy neprikazujú. Rady by tiež mali podporovať spoluprácu s inými príbuznými organizáciami.

Potrebným orgánom, ktorý riadi činnosť KST medzi valnými zhromaždeniami, je Ústredná rada KST, ktorá rozhoduje o najzávažnejších skutočnostiach v živote KST. Ústredná rada rovnako ako Valné zhromaždenie, je orgánom členstva. Výber zástupcov do RR KST by mal byť preto veľmi zodpovedný. Žiaľ, Ústredná rada je členstvu značne vzdialená, pretože ho tu zastupujú delegáti delegátov. Nebezpečie formalizmu tu číha na každom kroku. Zasadanie rady by mali viesť ad hoc zvolení delegáti a funkcionári VV KST. Mali by Ústrednej rade KST predkladať správy o činnosti, o hospodárení, o správe majetku, predkladať návrh rozpočtu a iné potrebné návrhy. Funkcionári VV KST totiž nie sú riadiacim orgánom ÚR, oni sa ústrednej rade a valnému zhromaždeniu zodpovedajú.

Výkonným orgánom zabezpečujúcim činnosť KST medzi zasadnutiami ÚR KST, je výkonný výbor KST. Výkonný výbor nie je generálnym štábom vojenskej organizácie! Výkonný výbor je len výkonným orgánom valného zhromaždenia KST. Výkonnému výboru pomáhajú v relevantných oblastiach činnosti KST valným zhromaždením schválené sekcie presunových prostriedkov, rada mládeže a špecializované komisie. Zloženie funkcionárov a predsedov týchto pomocných orgánov navrhuje členstvo a schvaľuje valné zhromaždenie. Tieto organizačné jednotky nie sú preto podriadené výkonnému výboru a ani mu nezodpovedajú za svoju činnosť. Výkonný výbor má s týmito jednotkami spolupracovať, pomáhať im pri plnení stanovených úloh. V žiadnom prípade nemá právo zasahovať do ich činnosti príkazmi či zákazmi.

Funkcionári výkonného výboru a funkcionári týchto organizačných jednotiek sú partnermi v rovnocennom postavení s tým rozdielom, že funkcionári VV KST majú väčšiu zodpovednosť.

Zamyslite sa nad týmito riadkami vážení funkcionári KST i členovia – budúci voliči delegátov.

Arnošt Guldan
Prevzaté zo stránok KST

Zaujímavosti z našich dedín
Krvavé šenky

Aj keď pre väčšinu ľudí neznáma, ale podľa názvu je to aspoň jedna z najzaujímavejších obcí nášho okolia.

Približne 30 kilometrov od Hlohovca leží osada obce Lehota s tajomným názvom Krvavé šenky, v ktorej žije asi 50 obyvateľov. Pri tabuli s názvom obce rastie zvláštny strom /makrula oranžová/ s ešte zvláštnejšími oranžovými plodmi. Osadu pretína kľukatá cesta z Hlohovca do Nitry. Oddávna ju brázdili koče a vozy, ktorých pasažiari by o tejto cesty vedeli tajuplne rozprávať dlhé hodiny.

Len sa pozrite, tam, ukazuje nám obyvateľka Krvavých šenkov na zrekonštruovanú budovu, na mieste ktorej stál ešte pred niekoľkými rokmi legendárny hostinec. Voľakedy v dávnych dobách sa v hostinci diali krvavé udalosti, podľa ktorých dostal aj meno a podľa neho aj obec.

Podľa kroniky Lehoty sa v okolí hostinca obkolesenom hustými tmavými lesmi usadili zbojníci. Bývalý starosta nám potvrdil, že krvavé historky sú pospriadané na základe známych povestí. Podľa jednej z nich chceli pocestní prenocovať v hostinci. Keď žiadali večeru, dostali na stôl huspeninu, v ktorej bol ľudský prst s prsteňom. Hovorí sa tiež, že hostinec bol majetkom grófky, ktorej sluhovia lapali dievčatá a v ich krvi sa kúpala. Možno, že je to motív aj z románu o Čachtickej panej. Avšak dievčatá mohli sluhovia lapať nielen pre grófku ale aj pre tureckého pašu, ktorý sa v tých časoch zdržiaval v Nových Zámkoch.

Z kroniky sa dozvedáme, že v obci Krvavé šenky pôsobili zbojníci z okolitých obcí.

Po prvej svetovej vojne zažila obec hrôzostrašný príbeh. Obyvateľka Lehoty, keď bola v hostinci na prácach, dobehla s krikom na náves medzi ostatné ženy: "Bože, čo som videla. Na koni išiel husár – bývalý majiteľ šenku. On ani koň nemali hlavu". Keď sa jej ženy začali smiať, zamiešal sa medzi ne gazda so slovami: "Ženy, nesmejte sa, aj ja som to tiež videl."

V knihe Ferdinanda Dúbravského "Krvavý hostinec" sa zasa našli v pivnici tohto šenku tri telá bez známok života.

Nevie sa presne kedy bol tajomný hostinec postavený, ale už v roku 1350 sa okolo neho vinula cesta. Z hostinca viedla tajná chodba údajne do neďalekých Alekšiniec. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol jej vchod zamurovaný bez toho, aby sa ako tak chodba preskúmala. Starší obyvatelia obce si spomínajú čo sa za ich mladosti o osade rozprávalo. V jednom z príbehov figuruje dedko, ktorý viezol na saniach ťahanými koňmi, dvoch ľudí a netušil, že sú to zbojníci. Na krížnych cestách počul hvizd a slová: "Už idú!!!"

Dedko nestratil duchaprítomnosť, odopäl na saniach košinu /prútený prístrešok/, čím sa stalo, že pasažieri padli do priekopy. Rýchlo sa otočil a utekal domov tmavým hustým lesom. Pre košinu sa vrátil až o niekoľko dní. Bolo jasné, že pasažieri sú zbojníci, keďže sa viac v dedine neukázali. A dedka vylákali do Krvavých šenkov, aby sa zmocnili jeho koníkov. Ďalšia legenda hovorí, že ľudí vodilo na toto miesto nejaké zvláštne svetlo, ktoré na krížnych cestách svietilo z oblohy. Mnohí pocestní mali namierené do Lehoty, no svetlo im ukázalo cestu do Šenkov.

Dnešná doba však už na takéto povery a legendy neverí. Ale cesta je nemenej "krvavá" ako voľakedy. Kľukatá komunikácia v tejto osade býva i dnes pre mnohých ľudí osudnou. Každoročne tam zaznamenávajú množstvo autohavárií. Aj keď je ich príčina zväčša prekročenie povolenej rýchlosti, niektorí ľudia veria tomu, že toto miesto je odjakživa nešťastné.

Trnava, Peter Minárik

Z histórie mestských častí Bratislavy
LONGITÁL alebo Dlhé diely v NEMECKEJ RÍŠI

Podľa dohôd z Mníchovskej konferencie, ktorá sa konala 29. 9. 1938, muselo Československo odstúpiť Nemecku rozsiahle územie v pohraničných oblastiach Čiech a Moravy. Nemci ale siahli aj na slovenskú zem. Najskôr, a to už 10. 10. 1938 obsadili Petržalku a 22. 11. 1938 sa nemecká colná stráž preplavila na člnoch do Devína a obsadila ho. Bezohľadné počínanie Nemcov zaskočilo nielen slovenských vládnych politikov, ale traumatizovalo aj takmer celú slovenskú spoločnosť.

Záber Petržalky a územia na pravom brehu Dunaja bol zo strany Nemcov nekompromisný. S predstaviteľmi Slovenska odmietli diskutovať, postavili ich pred hotovú vec. Ale pri Devíne, po rokovaniach, Nemci pristúpili na určitú čiastkovú korekciu už obsadeného územia. Išlo o vodárenský ostrov Käsmacher, dnes Sihoť, ktorý vrátili Slovensku po desaťdňovej okupácii. Ostatné požiadavky slovenskej strany na zmenšenie záberu Nemci rezolútne odmietli. Maršál Göring požiadavku našich prosebníkov o ponechanie Devínskej Kobyly Slovensku tvrdo zamietol slovami, že si nedá pozerať do kuchyne. Bol si pravdepodobne vedomý, že z Kobyly za priaznivých podmienok dovidieť až takmer na Alpy.

Život Longitálčanov na okupovanom území nebol ľahký. Karlovešťania v tom čase prežívali ťažké časy, plné strachu, obáv a neistoty, pretože sa povrávalo, že hranicou ríše má byť až potok Vydrica v Mlynskej doline. Vážne obavy v tomto smere prezentovala aj vtedajšia tlač. Reálnosť hrozby dokumentuje aj mapa v Ústrednom archíve geodézie a kartografie v Bratislave, v ktorej je aj táto alternatíva zakreslená. Vydýchli si až po stanovení definitívnej hranice v teréne. V smere od Devína viedla stredom toku karloveského ramena Dunaja. Pri vodárenskom tuneli prešla na ľavú stranu Devínskej cesty a dnešnou ulicou Dlhé diely I, vtedy Cigánskou dolinou pokračovala do miesta, kde je dnes obratisko autobusov č 32. Odtiaľ viedla po okraji lesa nad dnešnými Kútikmi, cez Jezuitský les a východným svahom Devínskej Kobyly k rieke Morava. Bola osadená hraničnými kameňmi označenými zo strany Slovenska písmenom S a z obsadenej strany D – Deutschland. Mnohé z nich pretrvali na svojom mieste až do dnešných čias. Karlova Ves ostala tak na území Slovenska, ale jej osada Longitál pripadla takmer celá Nemeckej ríši. Rodiny Longitálčanov, Homolovci, Kostolanských, Egidiovci, Galgóciovci a ďalších takmer dvadsiatich sa tak ocitli v cudzom štáte. Len nedávno si tu postavili svoje skromné obydlia, ktoré nemohli opustiť, pretože presťahovať sa nemali kam. Materská krajina Slovensko im v tejto ťažkej chvíli pomocnú ruku nepodala.

Nemci zaviedli na hranici tvrdý režim a strážili ju. Jediným miestom vstupu do ríše, aj to na základe predložených dokladov, bola spoločná slovensko-nemecká colnica na Devínskej ceste. Pravidlá, ktoré Nemci stanovili, boli prísne. Nesmelo sa takmer nič do ríše dovážať a ešte menej z nej vyvážať.

Život Longitálčanov na okupovanom území nebol ľahký. Otcovia a synovia niektorých rodín narukovali do Wehrmachtu a odišli na front, z ktorého sa mnohí už nikdy nevrátili.

Rodiny bez svojich živiteľov trpeli hmotnou núdzou. Pracovných príležitostí bolo málo. Nedostatočná a s nepríjemnými komplikáciami spojená bola aj zdravotná starostlivosť. V Devíne bol len lekár prvého kontaktu. Za špecialistami museli chodiť do Petržalky a Hainburgu alebo až do Viedne. Doprava bola obmedzená. Nemeckou ríšou – raichom - obsadené územie Devína spájal len autobus "raichsbahn".

Premával v dlhých intervaloch, pričom v Bratislave nezastavoval, až v okupovanej Petržalke. Takto si na roky prežité v Nemeckej ríši spomína dnes 93 ročná Longitálčanka pani Irena Homolová.

Aj tým Karlovešťanom, ktorí mali svoje vinohrady a záhrady za hranicou a nebolo ich málo, nastali rovnako krušné časy. Nemecká strana malý pohraničný styk nepodporovala, skôr ho obmedzovala. Na práce vo viniciach a v záhradách bolo potrebné osobitné povolenie od nemeckých úradov, vydávané v Brucku a/Leitha. Pritom jednorazové cezhraničné priepustky vydávala aj žandárska stanica v Karlovej Vsi.

Úrodu zo záhrad a viníc museli najskôr dopraviť na Devínsku cestu, prepraviť cez colnicu, až potom okľukou domov do Karlovej Vsi. Dopravná trasa sa tak mnohým predĺžila aj o desať kilometrov.

V cudzom štáte sa ocitol aj karloveský "spasinek", veľká lúka nad dnešnými Kútikmi, kde obecní pastieri pásli kravy a kozy karloveských gazdov. Ďalšie miesto, kde by našlo pašu takmer stohlavé stádo, v Karlovej Vsi nebolo a preto chov kráv zanikol a už ho nikdy neobnovili.

Keď postupom času Nemcom začalo viaznuť zásobovanie izolovanej enklávy okolo Devína aj tými najzákladnejšími potrebami, Longitálčania sa postupne naučili prechádzať aj cez stráženú hranicu. Dobre poznajúc chotár, svoje pašerácke chodníčky si našli aj Karlovešťania. Pre mnohých nebol problém prepašovať svojim príbuzným v Longitáli výslužku zo zabíjačky ešte v deň, keď prasiatko zaklali.

Pašovanie tovaru a vecí do Longitálu malo aj inú príčinu. Ak niekto chcel v tom čase zo Slovenska poslať poštou balík do českého protektorátu, potreboval osvedčenie o árijskom pôvode. Pritom veľa Karlovešťanov tam malo príbuzných alebo známych. Nebolo však bezpečné upozorňovať na seba úrady žiadosťou o toto osvedčenie.

Potraviny a iné veci bolo jednoduchšie prepašovať do Longitálu a odtiaľ ich pomocou rodiny alebo známych poslať poštou adresátovi v českom protektoráte, ktorý bol rovnako ako územie Devína súčasťou Nemeckej ríše.

Túžobne očakávaný koniec vojny znamenal pre Longitálčanov viac ako pre ostatných Karlovešťanov. Okrem oslobodenia aj návrat do vlasti. Nemohli ale tušiť, že z dôvodu núteného šesťročného pobytu v porazenom štáte sa mnohí z nich stanú pre nový režim podozrivými a nedôveryhodnými.

Matúš Šrámek
prevzaté z mesačníka Karloveské noviny 11/2009, strana 10

Hranica medzi Nemeckou ríšou a Slovenskom z roku 1938 v oblasti Longitálu

Nepál

Spolu s 5 kamarátmi sme sa vypravili koncom októbra do Nepálu. Náš hlavný cieľ bol trek pod Everest. Cestu sme si organizovali sami – bez slovenskej alebo českej cestovnej kancelárie. Prostredníctvom internetu sme sa nakontaktovali priamo na nepálsku cestovnú kanceláriu, ktorá zabezpečila celý náš pobyt v Nepále.

Z Kathmandu sme leteli malým lietadlom do Lukly, kde nás čakali 3 nosiči. Okrem nich sme mali aj miestneho sprievodcu. V Lukle je už asfaltové letisko a preto tam prichádza veľmi veľa turistov. V Lukle začína niekoľko trekov: pod Everest, pod Makalu, Gokyori, ... My sme išli najfrekventovanejšou trasou do základného tábora pod Everestom s výstupom na Kalapatar. Údolie Khumbu je veľmi frekventované, sú tu významné strediská šerpov Namche Bazar a niekoľko budhistických kláštorov, z ktorých je najväčší Tengboche. Na chodníku kráčali davy turistov smerom nahor, rovnako veľké davy išli nadol. Okrem toho karavány naložených jakov išli nahor a iné karavány naložených jakov nadol. Postupovali sme proti prúdu rieky Dudh Kosi. Niekoľkokrát sme ju prekročili cez mosty visiace na oceľových lanách. V údolí je veľa dedín, ktoré poskytujú turistom služby: ubytovanie v ubytovniach (lodge), stravovanie, možnosť kúpiť si vodu, sušienky, suveníry... Slovenskí "podnikatelia” v cestovnom ruchu by sa mali čo učiť. My sme mali zabezpečené ubytovanie a 3-krát denne stravu. Varili veľmi dobre. Postupne sme prešli cez Namche Bazar, Khumjung, Tengboche, Pheriche, Lobuche až do najvyššieho tábora Gorak Shep. Začínali sme v nadmorskej výške 2800 m, kde bolo veľmi príjemne a teplo. Najvyšší tábor Gorak Shep je vo výške 5100 m. Tam bolo cez deň celkom príjemne, po západe Slnka sa však výrazne ochladilo a cez noc mrzlo – dokonca ráno sme mali aj v izbe pod nulou. Sneh sme videli len vo vyšších kopcoch, nikde sme po snehu nestúpali, ani na Kalapatar. Dokonca ani Everest nie je zasnežený, lebo sneh je sfúkaný. Celý čas sme mali nádherné bezoblačné počasie a krásne výhľady. Išli sme popod Ama Dablam, ktorí mnohí považujú za najkrajší kopec Himalájí. Je skutočne veľmi pekný. Samozrejme, že aj ostatné kopce sú nádherné. Keď sme prišli k ľadovcu Khumbu, uvideli sme ďalší nádherný kopec – Pumori (7165 m) a pod ním maličký krtinec Kalapatar (5550 m), lebo dno údolia je vo výške 5140 m. Pri postupe údolím sme niekoľkokrát videli špičku Everestu, no v plnej paráde sa nám ukázal až z Kalapataru. Ráno sme ešte zašli k základnému táboru, bol však prázdny. Už bolo po sezóne výstupov, aj keď 2 týždne, ktoré sme strávili v Himalájach, bolo bezoblačné počasie. Pri zostupe sme išli druhou stranou údolia Khumbu cez Pengboche (kedysi mali v kláštore ruku a kúsok kože yetiho, ale už to ukradli) a Portse. Trek nám trval 12 dní a prešli sme asi 120 km. V celom údolí je perfektná čistota – nijaké papiere, ani plechovky alebo fľaše ako v slovenských pohoriach.

Po návrate do Kathmandu sme sa nechali zlákať na vyhliadkový let k Everestu. Niektorí kamaráti ho absolvovali v malom lietadielku a leteli úplne blízko kopcov a ľadovcov. My sme mali smolu – leteli sme stredne veľkým lietadlom a kopce sme videli len zdiaľky. Boli sme veľmi sklamaní a rozčarovaní.

Potom sme sa rozdelili – dvaja (čo nemajú problém s dovolenkou) si dali ešte trek okolo Anapurien a 4 sme išli do džungle v národnom parku Chitwan. Ráno sme išli v člne po rieke pozorovať vtáky a krokodíly. Po hodine plavby sme vystúpili z člna a peši sme sa vracali cez džungľu naspäť do dediny. Videli sme len stopy tigra na stromoch ako si značil svoje teritórium. Poobede sme išli na slonoch do džungle na nosorožce. Na slonovi bol pohonič a 4 turisti. V ohrádke sme boli dosť natlačení a dosť nás to hojdalo. Podarilo sa nám natrafiť na nosorožca, ktorý slony ignoroval. Okrem toho sme videli ešte byvoly a lane.

Ďalší deň sme sa mali vrátiť do Kathmandu, ale v Kathmandu bola demonštrácia a prístup do Kathmandu bol zablokovaný, takže sme ostali ešte deň v Chitwane. Na obed sme boli pozrieť kúpanie slonov a turistov v rieke. Voda bola mútna, plával v nej sloní trus, kúpali sa v nej slony a turisti, domorodci prali prádlo a umývali sa. Skutočne univerzálna rieka.

Pri návrate do Kathmandu sme išli údolím rieky Trisuli, na ktorej sa raftuje. My sme si dali len krátky raft (4 hodiny, asi 12 km). Rieka a údolie sú veľmi pekné, raft stredne obtiažny, ale pekný. Na Trisuli robia aj 3-dňový raft.

Na záver pobytu v Nepále sme si popozerali Kathmandu, posvätné miesto hinduistov Pashupatinath so spaľovaním mŕtvol, budhistickú stupu Svayambhunath s množstvom opíc, námestie Durbar s kráľovským palácom a príbytkom živej bohyne Kumari a hlavne turistickú štvrť Thamel s množstvom hotelov, obchodov so suvenírami a športovými potrebami. Je tu možnosť nakúpiť všetku turistickú výbavu – spacáky až do – 40^oC, nepremokavé vetrovky a nohavice, vibramky, botasky, mapy a turistických sprievodcov. Všetko je (rovnako ako na Slovensku) čínskej výroby, ceny sú výrazne nižšie ako na Slovensku.

Na záver jedna rada ako lacno stráviť peknú dovolenku v Himalájach: cestu si robiť bez cestovky, jedine letenku z Kathmandu do Lukly treba objednať cez nepálsku cestovku. Po prílete do Lukly buď si najať nosiča a sprievodcu alebo len tak sólo vyraziť podľa mapy. Zablúdiť sa nedá. Pre 1 - 2 nie je problém zohnať ubytovanie v niektorej lodge. Jedlo netreba brať – všade sa dá najesť. Ceny rastú s nadmorskou výškou. Ak ide väčšia skupina, tak to už treba mať nepálsku cestovku, ktorá zabezpečí ubytovanie, lebo je to tam (najmä cez sezéonu) preplnené. V Kathmandu je možné platiť aj USD a EUR. Môžem dať aj ďalšie rady. Dovolenka v Nepále bola nádherná.

Vlado Chrapčiak

37. ročník "Jesenným Považským Inovcom"

V sobotu 3.10.2009 sa uskutočnil už 37. ročník pochodu Jesenným Považským Inovcom. Počasie bolo fantastické: slnečno, bezvetrie, nie horúce – ideálne na turistiku. Bohužiaľ, na štarte sa zaregistrovalo len 15 pešiakov a 2 cyklisti. Z Piešťan boli len 2 osoby!!! Zato z Trnavy došli 8 turisti, dokonca niektorí išli už rýchlikom o 4:38! Trasy boli 50 km, 35 km a 20 km. Problém bol aj s organizátormi – nakoniec sme to zvládli traja – štart, kontrola na Marháte a varenie čaju. Ostatné kontroly (kedysi živé!!!) som zrušil a neboli tam ani samokontroly. Jediná kontrola (a zároveň aj cieľ) bola na Marháte pri rozhľadni.

Súčasne s naším pochodom mal oddiel z Horných Štitár výstup na Marhát a tak každý kto vyšiel na Marhát, dostal 2 diplomy. Najväčšiu radosť mali samozrejme deti. Na Marhát došlo spolu asi 50 turistov.

Budúci ročník bude v sobotu 2.10.2010.

Vladimír Chrapčiak
Predseda KST TJ ATOM Jaslovské Bohunice

Nová rubrika:

Vy sa nepýtate - my odpovedáme...
"Kedy a kde bude udeľované ocenenie Malokarpatský Diaľkoplaz 2009"

Toto ocenenie bude po nahlásení, sčítaní km a zosumarizovaní udeľované na DP "Trnavská stovka". Ak niekto z ocenených sa na tomto pochode nezúčastní, tak mu bude zaslané poštou do konca júna 2010. Splnené podmienky pre toto ocenenie treba zaslať poštou, mailom alebo osobne odovzdať do konca apríla 2010 /adresy sú v Turistickom kalendári 2010/.

Na udelenie tohto ocenenia bolo potrebné v roku 2009 prejsť minimálne 1000 km na DP /minimálna dĺžka DP je 35 km/ a z toho viac ako polovicu na pochodoch v Malých Karpatoch.

Trnava, január 2010, Peter Minárik

Pár slov k článku "Rozhovor s Jindrom Racekom"
/Stále na aktuálnu tému VOPT/

V uvedenom článku je značné množstvo nepresností i zavádzajúcich informácií, ktoré ma prinútili k tomu, aby som sa ako zainteresovaný k danej veci vyjadril.

Už odpoveď na prvú otázku, ktorú položil Jindrovi Racekovi Peter Minárik, naznačila, aká bude asi úroveň odpovedí na položené otázky a akým kvalitatívnym smerom sa bude uberať tento článok, najmä v časti odpovede. Na dobre položené, tak trochu investigatívne otázky Petra sme zaregistrovali rozporuplné a vajatajúce odpovede. Na otázku: Čo vieš a čo nám povieš o histórii VOPT, sa Jindro v 13 riadkovej odpovedi nezmienil o VOPT a jeho histórii ani jediným slovom. To, čo odpovedal, sa týka diaľkových pochodov /skratka DP/. Aj keď DP a VOPT majú dosť spoločného, predsa sú to dva odlišné pojmy. To je ako keby si na otázku, aké bude počasie v najbližších dňoch, odpovedal štatistikou o prietoku vody v Dunaji.

V odpovedi na druhú otázku sa dozvedáme, že "Klasifikačná komisia" sa mala poradiť s dlhoročnými organizátormi DP. Mohla, ale vôbec to nebolo nutné. Klasifikačná komisia sa mala v prvom rade pozrieť do učebnice matematiky pre základné školy a nízkostupňovej príručky logiky. Prvoradý problém tohto historického Klasifikačného poriadku z roku 2000, a možno to povedať na plnú hubu, či plné pero, bola to matematická a logická hlúposť, ktorá neumožňovala vôbec vyhodnocovať plnenie VOPT podľa kritérií tohto poriadku.

Bol to jednoducho matematický nezmysel. To nakoniec priznala aj krátkodobá a "dočasná" šéfka klasifikačnej komisie v odpovedi na moje písomné upozornenie na tento kopanec. Uznala, že takéto dokumenty by mali obsahovať presné a jednoznačne definované pravidlá. Popravde treba aj povedať, že pani klasifikátorka dodala aj poučenie, že napriek tomu ako je to napísané, pri troške sedliackého rozumu sa dá pochopiť duch a zmysel tohto poriadku.

Nuž, ale čo narobíme, keď takýmto "sedliackym rozumom" nedisponujú turisti, pre ktorých bol určený a celkom bez sedliackého rozumu boli aj poprední matematici, ktorí tvorili základné pravidlá a poučky matematiky. Treba poopraviť aj vetu, že vtedajší predseda sekcie PT KST Jaro Šilík bol tejto našej snahe priaznivo naklonený. Možno, že bol naklonený, ale súčasne treba povedať, že to bol jediný /slovom i písmom/ funkcionár KST, ktorý pre toto aj niečo urobil. Myšlienka nadstavby VOPT nebola výmyslom Teslákov. O tom sa už dlho, predlho predtým hovorilo a robili sa aj pokusy zobudiť vtedajšie klasifikačné komisie. Štartáci /TJ ŠTART VD Bratislava/ dokonca aj realizovali nie veľmi úspešný pokus s tzv. diamantovým odznakom. A až potom Tesláci spracovali návrh na rozšírenie VOPT o nadstavbu s jasne definovanými kritériami, s definovaním jednotlivých nadstavbových stupňov, ich kilometrážou a pomenovaní. Tento návrh sme predložili na prerokovanie výboru sekcie PT KST. Vtedajší predseda Jaroslav Šilík iba skonštatoval, že konečne niekto spracoval znenie pravidiel nadstavby VOPT a on sám doplnil náš návrh o ďalší stupeň – rovníkový - 40 075 km /inak ten názov, rovníkový, používal už v dávnej dobe J.J. - pozn.Peter M./.

Výbor návrh schválil a dohodli sa podmienky realizácie. Návrh tvaru odznaku a výrobu odznakov zabezpečil Jaro Šilík, financovanie odznakov v sume 3.000,- Sk, čo predstavovalo náklady na výrobu asi 200 odznakov, vlastnú výrobu odznakov zabezpečila TJ TESLA Bratislava. Je pravdou, že zlomok z tejto sumy bol neskoršie inou formou vrátený TJ Tesla. Predseda sekcie PT KST písomne poveril Ivana Nižnana vyhodnocovaním a udeľovaním odznakov a za začiatok realizácie bol stanovený magický dátum 1.1.2000. K tomuto dátumu bol nadstavbový odznak VOPT plne legalizovaný, schválený najvyšším orgánom pre pešiu turistiku, sekciou PT KST.

Od tohoto termínu sa udeľujú nadstavbové odznaky podľa návrhu a so symbolom KST /to chce niekto povedať, že nelegálne používame označenie KST ?/, desať rokov bezproblémovo. Preto niet ani najmenších pochýb, že nadstavbový odznak je legálny a organizuje sa pod hlavičkou KST a to i napriek tomu, že dajaký fukcionárik regionálnej úrovne, ktorý sa dostal do centrálneho orgánu a tam bez argumentov a akýchkoľvek dôvodov sa snaží blokovať činnosť, ktorá už dávno beží, a to len z ješitnosti a preto, že sa podpísal pod "hlúposť" storočia, ktorá by sa v tak serióznom orgáne, akým nepochybne KST je, nemala vyskytovať. V tom smere by som chcel, Peter, trošku poopraviť tvoju otázku č.4. o tom, že Tesla sa snaží niekoľko rokov zlegalizovať nadstavbový odznak. V tomto smere už dlhé roky nič nepodnikáme. Pre nás je to vybavená záležitosť a ktorá desať rokov bez problémov funguje. Bolo by to ako dobývať sa do otvorených dverí. Preto sme boli aj trochu prekvapení, čo aj po toľkých rokoch fungovania máta v hlavách niektorých tiež funkcionárov. Tak to dopadá "keď sliepka sa chcela stať kráľom zvierat". To som nepovedal ja, to som len odpísal od Jána Wericha.

Plne podčiarkujeme vetu uvedenú v otázke č.6: "Vieš koľko takýchto akože "problémov" by sa tu vyriešilo?", keby... Veď keby to keby nebolo. Za to dlhé obdobie si už mohli zopakovať látku z učebnice matematiky o percentách, o minime a maxime a i niektoré logické pojmy. Keď aj takýto nenáročný problém riešia ešte aj po toľkých rokoch, netreba sa potom čudovať nárekom niektorých funkcionárov o zaneprázdnenosti, že vraj ešte aj na zrazoch a stretnutiach musia schôdzovať. Nechceme radiť, ale nebolo by dobré menej schôdzovať a viac konať a najmä s rozumom?

Ďaleko je od pravdy aj tvrdenie /odpoveď na otázku č.2/, "že zmeny sa nám podarilo presadiť, keď predsedom sa stal Marián Petrík". V slovníku slovenského jazyka je pod heslom zmena uvedené: nadobudnutie iných vlastností, iného rázu, premena. To, že v roku 2005 sa vrátilo k tým istým podmienkam, aké platili pred rokom 1999, nesvedčí o žiadnej zmene, len o dlhom, strašne dlhom vedení zainteresovaného.

K odpovedi na otázku č.4 "o spolutvorcoch", by stačilo citovať americké príslovie "Úspech má veľa otcov, neúspech býva sirotou". Napriek tomu by bolo dobré uviesť, čo konkrétne spolutvorcovia v tejto oblasti urobili. Návrh bol výlučne z dielne Tesly, rokovania so sekciou PT KST boli tiež výlučne v réžii členov Tesly /Kubiš, Nižnan/. Je pravdou, že návrh som dal pripomienkovať, vtedy ešte existujúcemu /teraz už mnoho rokov odpočívajúcom v pokoji/ výboru sekcie PT pri KBT.

Odpoveď na otázku č.5: "ozývajú sa hlasy, že nadstavbové odznaky VOPT nespĺňajú poznávaciu činnosť". Veľmi zaujímavá logika. Ak sa budem zúčastňovať podujatí uvedených v Kalendári KST a nebudem mať prekročených 6000 km potrebných pre základný stupeň VOPT, tak tieto pochody budú splňovať poznávaciu činnosť, ale len čo sa zúčastním toho istého pochodu, keď už budem mať na konte 6001 nachodených km, tak tento pochod pre mňa zázračným spôsobom stratí svoju poznávaciu činnosť. Aj Vám sa to zdá hlúpe? Ja ubezpečujem týchto mudrlantov, že aspoň v TJ Tesla, lebo to tu veľmi dobre poznám, v TJ, ktorá má vo svojich radoch troch docentov, mnoho vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaných ľudí, ale aj jednoduchých ľudí majúcich široký rozhľad, skúsenosti i prirodzenú inteligenciu, úroveň poznania, a to nielen v obore turistiky, vysoko prevyšuje úroveň poznania niektorých tiež funkcionárov. Ba naopak. Mám dojem, že u niektorých funkcionárov, napriek tomu, že sa dlhodobo zúčastňujú turistických podujatí s vysokým stupňom poznania, akoby sa toto poznanie nechcelo a nechcelo na nich nalepiť. To, o čom tu hovoríme, je výkonnostná turistika, ktorá má už vo svojom pomenovaní zahrnuté slovo výkon, teda jedná sa o turistiku spojenú s dajakým fyzickým výkonom. Táto turistika je odlišná napríklad od turistiky, pri ktorej sprievodca sprevádza skupinu turistov pri prehliadke pamiatok a pohostinských zariadení. Proti takejto turistike vôbec nebrojíme, ale my prevádzame iný druh turistiky.

Niekoľko poznámok k doporučeniam klasifikačnej komisie. Zaradiť VOPT a ich plnenie do oblastných odznakov. Týmto vlastne nepriamo /možno si to ani neuvedomili/ potvrdili opodstatnenosť nadstavby VOPT a že aj ona patrí do košiara KST. Len prečo to chcú presunúť tam, kam tieto podujatia svojím charakterom nepatria. I v tomto prípade platí to, čo sme napísali o poznávaní, a to o zázračnej zmene charakteru turistického podujatia pred a po 6000 km. Po prejdení 6001 km sa stáva z neho oblastná záležitosť? Hádam netreba poúčať "kompetentných" funkcionárov o tom, čo je to vlastne oblastný odznak a aké má funkcie.

Plnenie podmienok VOPT je celoslovenská a nie oblastná záležitosť, dokonca sa uznávajú aj podujatia organizované aj v zahraničí.

Je nepochopiteľné až zarážajúce, o čo v tejto triviálnej veci týmto funkcionárom ide. V čom spočíva tá ťažkopádnosť, že ani za desať rokov nepochopili podstatu veci. Keď sme sa v roku 2000 /slovom dvetisíc/ v tejto veci obrátili na vtedajšieho predsedu VV KST a na jednoduchých matematických príkladoch dokumentovali, že podľa tohto poriadku sa nedá hodnotiť plnenie VOPT odznaku, bez problémov to pochopil. Keď sme toto prezentovali u predsedu sekcie PT KST, zasa nebol s pochopením žiadny problém a dokonca generálny sekretár turistiky neveriacky krútil hlavou, ako sa taký dokument mohol podpísať. Len autori tejto hlúposti to nevedia pochopiť.

Jeden múdry pán raz povedal, že nie je hlupákom ten, kto hlúposť urobil, ale ten, ktorý v tejto hlúposti zotrváva. Debatovať o tom, či DP sa majú rátať do 35 či 25 km, či DP má mať maximálne 50, 60, či 70 km a stokilometrové pochody zakázať, o tom sa možno sporiť s každým "odborníkom", ktorý v živote DP neabsolvoval.

Ale o matematickom nezmysle, ktorý jednoducho neumožňuje podľa toho dokumentu hodnotiť, nemožno diskutovať /ak nebudem robiť hrubé zásahy a "úpravy" čísel prezentujúce nachodené km/.

Je až neuveriteľné prečo taký cirkus robia ohrdnutí funkcionári medzi základným a nadstavbovým VOPT. Veď kontinuita oboch častí je jasná a neodškriepiteľná. Veď na základný stupeň nadväzuje nadstavba celkom prirodzene, systematicky. Veď v oboch častiach sa absolvujú zväčšia tie isté pochody a za rovnakých podmienok.

Prečo niekto za každú cenu len z dôvodov detinskosti a urazenej ješitnosti, že niekto vykonal prácu za nich, kopú za každú cenu takú hlbokú priepasť medzi oboma časťami VOPT. Viete si predstaviť, že by niektorý futbalový funkcionár prišiel s návrhom, že druhý polčas sa bude hrať s inými pravidlámi?

Na otázku tohto konštatovania sa pýtam a rád by som vedel i odpoveď od kompetentných na túto otázku:

- ak v rokoch 2000 až 2005 platil Klasifikačný poriadok /akože platil/, ktorý bol vydaný a ktorý tak vehementne obhajoval a asi ešte aj v ilegalite obhajuje terajší predseda Klasifikačnej komisie aj keď je jednoznačne dokázané, že podľa neho sa nedá hodnotiť, hodnotiť sa dá, a to iba vtedy, ak budem upravovať čísla, čiže falšovať. /Aký ma potom tento VOPT význam, pozn. Minárik/

- keď je neodškriepiteľné, že tento funkcionár vo svojom regióne, v tomto päťročnom období udeľoval, či rozdával odznaky VOPT za nesplnené podmienky a tým vedome porušoval svoj "vlastný" klasifikačný poriadok, čo ťažko možno nazvaž ináč, ako že klamal, falšoval, upravoval, podvádzal, vylepšoval... správny výraz si vyberte alebo doplňte sami.

Iróniou je, že toto neoprávnené rozdávanie odznakov vo svojom regióne realizoval odznakmi, ktoré boli zakúpené za peniaze TJ Tesla.

Veľmi zle sa čítajú slová a vety uvedené v článku, ako že: - klasifikačná komisia nechcela o zmenách diskutovať, že klasifikačná komisia na čele s Mariánom Petríkom o vyšších stupňoch VOPT však nechcela nič počuť, že pri predbežnom rozhovore s predsedom KK som zistil, že nie je tomu moc naklonený a podobne. Kto sú títo všemocní funkcionárikovia, ktorí nechcú s plebsom ani diskutovať, ktorí nevedia ani takú základnú vec, že oni sú volení preto, aby slúžili členskej základni a nie naopak. Sú volení, ale nie ako králi, aby mohli panovať a diktovať bezduchej mase za každú cenu, čo sa im páči a kŕmiť "poddaných" takými hlúposťami ako je Klasifikačný poriadok z roku 2005, ktorý je platný dodnes, naivnými názormi o oblastnom odznaku, o poznávacej činnosti a podobne.

Neraz v minulosti sme boli svedkami skutočnosti, že funkcionárik dosadený rodnou stranou, splňujúci len jedno kritérium pre vedúceho pracovníka, a to vernosť rodnej strane, neobmedzene vládol a rozhodoval o všetkom. Aj to bolo v dávnejšom období, lebo súdruhovia došli na to, že iba vernosť nestačí a že na niektoré funkcie je potrebná aj schopnosť a odbornosť. Čo sa od tej doby v našom prípade zmenilo? Veľa, veľmi veľa. Zmenilo sa oslovenie súdruh na oslovenie pán.

Peter, súhlasím aj s tým, čo si napísal na okraj. Len by som doplnil, že Radičová, keď falšovane hlasovala v parlamente, tak sa vzdala mandátu. Náš predseda KK vedome udeľoval, rozdával odznaky takpovediac z cudzieho, aj keď vedel, že nesplnili podmienky jeho vlastného Klasifikačného poriadku, takže vedome podvádzal. Nájde aj on toľko charakteru ako Radičová???

Záver:

Tu by to chcelo urobiť reklamnú prestávku, tak ako je to v televízii alebo na hokeji. Vieme, že tu to nie je možné. Ale nie zas tak celkom. Pán šéfredaktor, čo keby si za týmto zaradil dajaký odľahčujúci článok, hoc aj reportáž o konečne poslednom puchýři alebo niečo iné a záver tohto článku uviedol až na konci tohto čísla MKD, pred turistickým kalendárom....

Bratislava, január 2010, Ivan Nižnan

Zhrnutie alebo záver

Tzv. nadstavbový VOPT je legálny a oficiálny akt KST

Už desať rokov sa udeľujú tieto odznaky so symbolom KST, diplomy taktiež s označením KST a s pečiatkou KST a s požehnaním najvyššieho orgánu pre pešiu turistiku, sekciou PT KST. Za toto obdobie už bolo udelených takmer 200 výkonnostných odznakov, čo svedčí o popularite a záujme o tento odznak. Ak si uvedomíme, že pre získanie každého jedného odznaku treba absolvovať 5000 km, tak je to celkom už pekný kopec kilometrov, ale predovšetkým turisticky, zdravotne i spoločensky veľmi žiadanej a potrebnej aktivity.

Tzv. nadstavbový a základný VOPT tvoria celkom prirodzený, logicky súvisle na seba nadväzujúci celok

Turisti absolvujú zvyčajne tie isté pochody bez ohľadu na to, či plnia ten alebo onen stupeň VOPT. Na charakter tohto pochodu to nemá žiaden vplyv. Ak ten pochod v jednom prípade plní podmienky poznávacej činnosti, tak musí aj v druhom prípade, ak v jednom prípade nemá charakter oblastného odznaku, tak nemôže mať iný charakter ani v druhom prípade. Charakter pochodu sa nemôže meniť po absolvovaní 6000 km. Takže výhrady KK sú jalové. Možno, že tí, ktorí tvorili podmienky pre tento stupeň VOPT /podotýkam, že robili prácu namiesto KK/, urobili chybu, že pracovné označenie základný a nadstavba prevzali aj do oficiálneho dokumentu, a keby túto aktivitu nazvali napríklad len jednoducho rozšírenie plnenia podmienok VOPT, možno by to bolo pre niektorých pochopiteľnejšie. /Koho by to však napadlo, že ešte aj v treťom tisícročí je takáto úroveň stále realitou./

Udeľovanie odznakov VOPT v období 2000 – 2005

Ak "hlúpy" Klasifikačný poriadok vydaný v roku 2000, ktorý sme napadli ihneď po jeho vydaní a po prvom prečítaní a pritom na túto skutočnosť sme ešte v roku 2000 upozornili všetkých kompetentných a napriek tomu vraj platil až do konca roku 2005, potom sa pýtame ako mohol predseda KK udeľovať odznaky VOPT vo svojom regióne počas celého tohto päťročného obdobia. Logicky potom treba konštatovať, že keď sa podľa tohto KK jednoznačne nedá hodnotiť, potom sa musel predseda pri rozdávaní odznakov /mimochodom, ktoré on ani nezabezpečil, ani nefinancoval/ jednoznačne porušovať klasifikačný poriadok, na ktorom tak tvrdohlavo a nezmyselne päť rokov trval. Takže pri týchto akože splnených podmienkach vedome klamal a podvádzal. Údaje musel falšovať, upravovať alebo z moci jeho veličenstva len tak rozdávať, čím znehodnotil podstatu samotného VOPT. Mimochodom, pán predseda, koľko kilometrov /či percent/ v zahraničí nachodili tí, ktorým ste odovzdali odznaky. Náš bulvár by napísal, že predseda KK podvádzal a falšoval /žiaľ v tomto prípade by mal pravdu/.

Klasifikačná komisia KST

Členovia klasifikačnej komisie už by konečne mohli vyjsť z anonymity a verejne a písomne sa prihlásiť k týmto tiež argumentom. Nie som presvedčený, že všetci zdieľajú názory, ktoré sa prezentujú ako názory komisie. Nie som presvedčený, že by všetci vôbec vedeli definovať čo je to výkonnostná turistika, čo je to oblastný odznak, resp. čo znamená slovo oblasť a podobne. Ak by sme mali brať vážne tvrdenie Jindra, že príchodom nového predsedu sa to podstatne zmenilo, tak potom zbohom.

Zaneprázdnenosť funkcionárov

V tomto článku sa dosť spomína aj zaneprázdnenosť funkcionárov. "Zaneprázdnenosťou" sa zdôvodňuje aj zrušenie DP s dlhodobou tradíciou, s nenáročnou organizáciou a ešte k tomu organizovaného ako memoriál /nie je to tak aj trochu neúcta k tomuto turistovi?/ a nahradením vraj novým podujatím. Tým novým pochodom v roku 2009 hádam nebol pochod stroho a nedostatočne propagovaný v kalendári ako 1. ročník organizovaný Klubom Bratislavských Turistov /KBT/, vraj pochod na 15 až 50 km, s možnosťou objednať si nocľah /možno pre funkcionárov, ktorí aj teraz zaspali/, bez uvedenia trasy a času a miesta štartu, ale zato s telefónnym kontaktom, ktorý po vytočení len pípal...

Tohto roku to bude vraj pochod organizovaný v rámci Európskeho dňa turistiky. Podujatie v rámci Európskeho dňa turistiky? Neviem, mne to pripomína časy, keď sme turnaj organizovali z príležitosti VOSR, inokedy to bolo športové podujatie o Pohár Víťazného Februára či Února. Pri tejto príležitosti si spomínam, že ja som si raz dal ako futbalista záväzok, že na futbalovom turnaji z príležitosti XYZ strelím na počesť 100. výročia narodenia veľkého V.I.L. päť gólov. Nedal som ani jeden, nečudo, veď veľkým strelcom som nikdy nebol a napriek tomu sa mi nič nestalo. Oni ani na to nedošli, že to bola z mojej strany recesia. Nečudujme sa ich veľkému zaťaženiu a riešeniu problémov, citujem: "problémov v turistike je stále dosť a dosť". My sme už aj dávno zabudli čo sme pred mnohými rokmi pripravili a zorganizovali a už to desať rokov bezproblémovo funguje a "profesionálnym" funkcionárom stále v hlave máta kam to zaradiť. Nebyť uverejneného článku v MKD, ani by sme nevedeli o ich starostiach.

Ako ďalej s VOPT?

Tu netreba riešiť nič. Tu všetko beží a ešte dajaké obdobie bude bežať bez ohľadu na starosti niektorých tiež funkcionárov.

Čo s funkcionármi

V dnešnej pretechnizovanej dobe nie je ľahké nájsť obetavých, ochotných, ale aj schopných dobrovoľných funkcionárov, ale to neznamená, že do funkcií musíme zaradiť každého, kto to chce robiť, bez preukázania akých-takých schopností a vedomostí o danej problematike. Vo výkonnostnej turistike sme už neraz dokázali, že si vieme zorganizovať aj náročnejšie podujatia, bez akejkoľvek pomoci KST, ale tiež aj záujmu funkcionárov. Na druhej strane tu vyvstáva otázka, či je v dnešnej dobe vyspelej komunikačnej technológie, potrebné tak časté stretávanie funkcionárov na rôznych poradách, či už v Bratislave alebo inde, aj keď za účelom poznávacej činnosti /obchodnej siete? To bola však moja nemiestna poznámka/.

A poznámka P. M.

Poznávacej turistike obchodných sietí turistických funkcionárov sa dá zabrániť veľmi jednoducho. Treba zrušiť preplácanie cestovného a je to vybavené. Na poradu prídu ozaj len tí, ktorým na tom záleží. Ušetria kopu peňazí, ktoré vraj KST nemá, na turistickú činnosť!

Bratislava, január 2010, Ivan Nižnan, predseda TJ TESLA Bratislava

KALENDÁR

február 2010 - Malé Karpaty a okolie:

6.2.2010 DOROTA 29. ročník
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: 40 km/700 m
Koliba - Kamzík - Panova lúka - Svätý vrch - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Koliba, konečná MHD č.203, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

13.2.2010 ZIMNÝ PRECHOD ČIERNOU SKALOU 25. ročník
(sobota) KTD Trnava

Trasy: 35 km/950 m, 15 km/450 m
35 km: Smolenice, OÚ - Jahodník - Polámané - Čierna skala - Monrepos - Klokoč - Sklená Huta - Zabité - Majdán - Lošonec
15 km: individuálny výstup na Čiernu skalu
Štart: 35 km: Smolenice, aut.zast., 7.30 - 8.00 h
Cieľ: 35 a 15 km: Lošonec, reštaurácia U Kováčov, do 17.00 h
Iné: ubytovanie neposkytujeme, štartovné nevyberáme
Vedúci: Ing. Peter Minárik, tel.: 0911-550 921

13.2.2010 REGIONÁLNY ZRAZ TURISTOV, SOBOTIŠTE 47. ročník
(sobota) RR Sobotište

Trasa: 15, 20 km
okolie Rudavy - podľa snehových podmienok
Štart a cieľ: Studienka, 8.00 - 9.00 h, 15.00 - 16.00 h
Vedúci: Boris Soukup, Studienka272, tel. 034-778 20 49

20.2.2010 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 13. ročník
(sobota) Výstup na Jastrabník (Heštún) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

Trasa: pešo, lyže - trasa ľubovoľná
Stretnutie na vrchole s udelením pamätných listov medzi 12.00 - 13.00 h.
Jastrabník (Heštún) - 546 m n.m.
Vedúci: RNDr. Štefan Nagy, Radničné nám. 379/18, 929 01 Dunajská Streda
mobil: 0908-103 425, e-mail: snagyturist[zavináč]gmail.com

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský, Vladimír Javorský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.