MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

na úvodnej strane nášho turistického periodika v spodnom riadku v každom vydaní sídli strohý údaj: Ročník, mesiac a rok vydania a dve číslice oddelené znakom lomítko (podľa najnovších jazykovedných expertíz sa ale má používať názov "lomka"). Vo všeobecnosti tento riadok nie je ničím zvlášť výnimočný, ale skúsme sa pri týchto údajoch zastaviť a trochu o nich pouvažovať. Začíname písať príbeh ďalšieho kalendárneho roka. Údaj v riadku nám to prezrádza - január 2011. Ďalšie údaje tohoto riadku už naznačujú, že sa nejedná len o všedný číselný oznam, ale vyjadrujú niečo navyše. Oznamujú malé, ale predsa dosť významné jubileum. Začíname písať už dvadsiaty ročník, čo pre takýto časopis, do ktorého prispievajú nie profesionálni, ale o to viac zanietení milovníci prírody a turistického diania, ktorí považujú za potrebné podeliť sa so svojimi dojmami, skúsenosťami a informáciami s ostatnými turistickými kolegami a priateľmi, znamená dosť významný časový úsek života. Veď aj v živote človeka je to už vek ohraničujúci príbeh jednej generácie. Tiež nie bezvýznamným je aj údaj 1/249, čo v preklade znamená, že tento Malokarpatský Diaľkoplaz je prvý v tomto roku a celkove vyšlo už štvrť tisíca rôznych vydaní od založenia časopisu. To predstavuje uverejnených najmenej štvrť tisíca rôznych príbehov a postrehov z turistického diania. Je pravda, že základnou myšlienkou časopisu bolo viac zviditeľniť špecifickú oblasť turistického života - diania okolo diaľkových pochodov. Ale čo by sme to boli za turistov, ktorí by si pritom nevšímali okolitý svet a jeho krásy - tak sa v jednotlivých číslach časopisu objavujú aj informácie o zaujímavostiach v našej blízkej aj vzdialenejšej oblasti a tiež o ich histórii, o skúsenostiach účastníkov na turistických podujatiach a propagácii pripravovaných podujatí.

Sme o rok starší. Rok 2010 bol pre nás, turistov, možno o čosi smutnejší. Na turistických chodníkoch už viac nestretneme niektorých našich kamarátov, s ktorými sme mali veľa spoločných zážitkov. V myšlienkach sa nám však stále vybavujú nespočetné spoločné príhody. Ale v živote to už tak chodí. Ľudia prichádzajú a aj odchádzajú. Treba nám veriť, že ďalšie dni nám prinesú viac potešenia a zaujímavých zážitkov na turistických chodníkoch, v živote a tiež v priateľskom spolunažívaní. Do nastávajúceho roku si zaželajme hlavne veľa zdravia a životného optimizmu, potom aj turistické zážitky sa nám do pamäti vryjú s príjemnejšíémi spomienkami.

MKD: Na diaľkové pochody chodíš ako nezainteresovaný horolezec pekných pár rokov a preto môžeš objektívne sa vyjadriť k nasledujúcej veci. Už v dávnejšej minulosti nás, ktorí sme chodili na diaľkové pochody, nazývali a ešte aj teraz nazývajú možno že tak trochu ironicky “diaľkoplazi”. Ja som toho názoru, že tento názov už je anachronizmom, prežitkom. Tie časy netrénovaných turistov, keď sa aj na tridsaťpäťku sotva doplazili do cieľa, už sú preč a pre tých, ktorí pravidelnejšie chodia na stovky, to už tiež neplatí. Ja a aj v tomto rozhovore dôsledne používam novotvar “diaľkošľap”. Uvedomujem si, že pri tomto termíne hrozí nebezpečenstvo, že si nás budú pliesť s tými, čo šliapu na podstatne kratších trasách a možno že niekomu budú chcieť aj za to zaplatiť. Možno by bolo vhodné vymyslieť dajaké módne anglické zložené slovo, ako napríklad HOTDOG, v preklade je to hlúposť, ale znie to cudzo. Ešte v čase pred štrnganím kľúčmi, keď sme šliapali cez nejakú dedinku, kde si niektorí občania cez víkend budovali svoje nové domčeky, na nás turistov zazerali ako na “darmošľapov”, ktorí zbytočne a nadarmo šliapu desiatky kilometrov. Možno, že niekomu alebo aj tebe sa bude zdať tento spor o názov banálny, malicherný a nepodstatný.

V.Š.: K otázke ako vlastne pomenovať nás, čo radi chodíme na diaľkové pochody, je skutočne odpovedí veľa. Mne osobne už roky dobre znie “diaľkoplaz”. Veď sám som zažil na vlastnej koži v začiatkoch mojich sto kilometrových pochodov, že som sa doslova doplazil do cieľa. Ani nie tak preto, že som nevládal, ale nevhodné oblečenie a nadmerné potenie mi vytvorilo na niektorých častiach môjho tela nezabudnuteľné červené fľaky, ktoré mi nedovoľovali sa riadne pohybovať. Ani “diaľkošľap” neznie špatne, tu si spomeniem na kvalitné blato na turistických chodníkoch, hlavne tam, kde sa naši majetnejší spoluobčania preháňajú na štvorkolkách /napr. okolie Pezinskej Baby/. Tu by bolo asi trefnejšie “blatošľap”. Určite nie som zástancom cudzojazyčných názvov. Poriadne vysmädnutý stojíš pred “COUTRY PUBom” a nebyť toho, že z neho vychádza správne naladený spoluobčan, ani nevieš, že stojíš pred obyčajnou krčmou. Som za zrozumiteľný názov – aspoň viem na čom som.

MKD: Je o tebe známe, že máš na svojom konte mnoho zaujímavých výstupov, medzi iným aj na osemtisícovky. Bol som a zostal som obdivovateľom horolezcov, ich až neuveriteľných výkonov, ktorí napriek tomu, že si uvedomujú aj veľké nebezpečenstvo, ktorí vedia, že sa už z hory, z kopca nemusia vrátiť domov a napriek tomu lezú a lezú a stále lezú. Ja mám tiež túžbu urobiť dajakú osemtisícovku. Tej túžby sa ešte stále nevzdávam. Chcel by som využiť tvoju známosť a keď polezieš na dajakú 8 000–ku, či by si ma nezobral so sebou. Ja sľubujem, že budem disciplinovaným horolezcom, že ti ako nosič, šerpa ponesiem aj tvoje veci a keď bude treba, pôjdem aj dopredu a na vrchole ťa počkám. Už sa teším.

V.Š.: Tu sa núka odpoveď na otázku, ”či som diaľkošľap, himalájista, či provokatér na stovkách”. Neskutočne ma lákajú vysoké hory. Nemusia to byť len Himaláje. Vysokohorská turistika v Alpách, Dolomitoch, v Tatrách či v Krkonošiach majú pevné miesto v mojom turistickom živote. Aby som to všetko mohol absolvovať ako sa hovorí “v pohode”, musím byť dobre pripravený aj po fyzickej stránke. Preto veľmi rád chodím na organizované diaľkové pochody. Doma trénujem a každý týždeň minimálne raz si rýchlym tempom vyšliapnem - vybehnem na Považský Inovec /1042 m/ trasu dlhú 7,5 km s prevýšením 820 m. To mi trvá hore-dolu /15 km/ niečo vyše 2 hodiny. Tu si viem otestovať krátkotrvajúcu záťaž, ale dlhodobú na 10 – 15 hodín mi umožňujú hlavne diaľkové pochody /behy/. Na štarte sa stretnem s turistami s rovnakou diagnózou a môžeme prehodiť slovo. Je pravda, že s pribúdajúcimi kilometrami ma začnú svrbieť päty, pridám do kroku a potom trpím samomluvou. Takže v žiadnom prípade sa nejedná o provokovanie alebo vysmievanie. Ja to beriem ako “chorobu”. Sústavne pretekám sám so sebou a s časom. Vediem si presne, koľko mi to trvalo v predchádzajúcich rokoch a porovnávam, ako spomaľujem, čiže starnem. Tak to, prosím, berte aj vy ostatní, hlavne organizátori. Ja to celé idem pre radosť a preto, ak sa stane, že v cieli by som nikoho ešte nenašiel, tak je to len a len môj problém. Samozrejme poteší vidieť niekoho z organizátorov. Čo vlastne som? V podstate turista /veľmi rád chodím s priateľmi aj na kratšie túry. Som aj predseda KST TJ Letecké opravovne Trenčín a inštruktorom pešej turistiky, preto sa snažím organizovať a viesť turistické akcie kratších dĺžok/, ale pri výpravách do vyšších hôr aj výškový turista, aj trochu horolezec.

MKD: Či skôr reakcia na tvoju predpokladanú odpoveď. Ja som vedel, že povieš nie a budeš sa vyhovárať na všeličo, že výstup je dlhá záležitosť a že ja na to nemám čas, lebo musím písať články do MKD, že výstroj je drahá a tak ďalej. Že zo mňa už bude skôr dolulezec ako horolezec. Nevadí, asi svoje sny budem musieť znížiť o jeden rád nižšie a zamerať sa na výstupy na osemstovky. Aj tu bude problém, lebo v oblasti Malých Karpát ani najvyšší vrch Zárubne, ako ich pomenoval jeden novinár, nemá osemsto metrov. Napriek tomu, keď sa vyberiem na dajaký horolezecký výstup, poraď mi niečo o výstroji. Nemám horolezecké lano, môžem to nahradiť šnúrou na prádlo, starý otec mal neprihlásenú karabínu, tie si tiež tuším berú horolezci na výstupy, stačí jedna? Prilbu mám z druhej svetovej vojny a rukavičky z tanečnej, nie sú moc teplé, ale ešte zachovalé. Neviem, či je to vhodná výstroj. Nuž ale ty ako odborník budeš nám vedieť povedať niečo zaujímavé aspoň o časti horolezeckej výbavy, o jej kvalite, cene a podobne.

V.Š.: Toto je pre Ivana Nižnana: V tomto období pripravujeme stretnutie našej horolezeckej skupiny, aby sme sa poradili, či ideme alebo nie na nejakú osemtisícovku. Ak cítiš, že by si tam mohol niečo dosiahnuť, tak máš jedinečnú možnosť. Batoh mi nosiť nemusíš, ten si hravo zvládnem sám, myslím, že so svojím budeš úplne spokojný. Pohybujeme sa tam vo výškach približne 10-krát vyšších ako sa pohybuješ v milovaných Karpatoch. Ani s výstrojom si nerob starosti, echtovný horolezec už s teba asi nebude, tak nejaká šnúra, čo sa kedysi vešali kvetináče na pavlači, postačí, len aby bola dosť dlhá. Karabíny si kúpiš za pár centov v Tescu alebo v Lídli, tam je teraz podľa reklamy super materiálu aj oblečenia habadej. Rukavice tzv. ”palčáky”, čo používajú smetiari, sú na zlaňovanie super, lebo ich hrúbka umožňuje rýchly postup nadol. A teraz vážne. Základná výbava každého účastníka expedície pozostáva z kvalitného, ale pritom, čo najľahšieho výstroja. Tieto dva atribúty už samotné znamenajú, že tá cena sa pohybuje vo vyšších číslach. Patrí sem oblečenie vo všetkých vrstvách, obutie od ľahkých trekových topánok až po výškové boty, z technických pomôcok napr. prilba, čakan, mačky, žumar, karabíny, ľadovcové skrutky, skoby, čelovka, varič, lano a mnoho ďalších.

MKD: V evidencii držiteľov VOPT (Výkonnostný odznak pešej turistiky) máš záznam aj ty ako turista - agent. Od posledného záznamu uplynula už dlhšia doba a je predpoklad, že si už dosiahol ďalší stupeň VOPT. Čo ti bráni v legalizovaní tohto stupňa?

V.Š.: Vrátim sa k turistike u nás, teda k tomu, koľko mám vlastne prejdených kilometrov na diaľkových pochodoch. Vraciam sa k tomu väčšinou v období môjho jubilea, lebo sa ma na to pýtajú. Inak tomu nie je ani teraz. 24.6.2006 mi bol udelený odznak “Super - striebro” po našliapaní 15 054 km. Tak dokonalú evidenciu ako Peter Bada nemám. Kilometrov nachodených mám oveľa viac, ale záznamy si robím hlavne z tých, na ktorých sa pravidelnejšie zúčastňujem. Mám tiež poznamenané, aké bolo počasie, koľko som prešiel kilometrov, aké bolo prevýšenie. Pochodom “Päť beskydských vrcholov” 16.10 2010 som splnil podmienky na udelenie “Super – zlato” za prejdených 20 107 km. Pri hodnotení organizovaných 100 km pochodov na Slovensku musím konštatovať, že T-100 je asi najpopulárnejšia. 2x50 má výhodu, že končí skoro tam kde začína a v cieli je možnosť sa pohodlne učlovečiť, čo pre cestovateľov vlakom alebo autobusom má svoje opodstatnenie. Najnižšiu známku podľa mňa dostáva Haličská 100-ka. Dôvodov je viac: má málo kilometrov, je tam špatné spojenie, začína v neobvyklú hodinu. Rudohorská tým, že sa strieda miesto štartu a trasa pochodu, je príťažlivá. ŠPCH má čosi do seba, ale je tam veľa asfaltu, ak je horúci deň, tak sú to galeje. Najnovšia Lazová stovka, tá si ešte musí nájsť svojich priaznivcov. Je ešte neokukaná. Myslím, že by sa mala dostať do zoznamu pochodov na splnenie SSD.

MKD: Otázka na záver: Odpovedz čo vieš a čo chceš. Tento rozhovor sa dostane na rad až v silvestrovskom čísle, preto je tu všetko silvestrovské, ešte aj otázky sú možno dlhšie ako odpovede.

V.Š.: Neviem, či som uspokojil vaše predstavy mojimi odpoveďami na niektoré otázky. Myslím, že niektoré odpovede sú dlhšie ako otázky, tak sory. K niektorým témam sa môžeme vrátiť a podrobnejšie ich rozobrať. Z Nepálu, ale aj z iných kopcov, sa dá ešte veľa popísať. Možno by bolo zaujímavé popísať taký “TREK”, čo je vlastne turistika s vopred vypracovanou dokumentáciou.

Príde Mišo domov, vyzlečie sa do pol pása, obráti sa k svokre chrbtom a vraví:
- Pľuj! Doktor hovorí, že pri zápaloch chrbtice najlepšie pomáha hadí jed.

- Ide to so mnou dole vodou, už sa dokážem pomilovať s manželkou len raz do mesiaca.
- Nevrav, ja ju pomilujem za týždeň aj päťkrát.
- Netrep, veď ty žiadnu manželku nemáš.
- No, ale hovoríme o tvojej, nie?

Prečo blchy nesvietia ako svetlušky?
Lebo cigánska osada by vyzerala ako Las Vegas.

- Pamätám sa, že keď som mal 20 rokov a vták sa mi postavil, tak sa mi ho podarilo ohnúť dole, len keď som silno tlačil oboma rukami. Keď som mal 40, tak mi na to stačila len jedna ruka. A teraz, keď mám 50, tak ho kľudne ohnem dole jedným prstom.
- No a čo tým chceš povedať?
- No, je to divné, ale vyzerá to tak, že čím som starší, tým som silnejší!!

Na brehu jazera leží vlk a fajčí marišku. Príde k nemu žaba a pýta sa ho čo robí.
- Ale fajčím marihuanu a je to fantastické, dokážem všelijaké kúsky. Keď si dáš práska a zadržíš dych, tak pod vodou preplávaš toto jazero.
Žaba si dá práska a prepláva jazero, vynorí sa na druhej strane a tam sa vyvaľuje tuleň.
- Čo robíš žaba?
- Ale dala som si práska marihuany od vlka a preplávala som celé jazero pod vodou. Ak to chceš skúsiť, tak preplávaj k vlkovi.
Tuleň sa ponorí do vody a vynorí sa pred vlkom. Ten vytreští oči a zreve “žaba, čo ti šibe, vyfúkni!"

Chlapík ide do dôchodku a za ušetrené peniaze si kúpi športové auto, po ktorom celý život túžil. Vyrazí na diaľnicu a tu sa za ním objaví policajné auto. No čo, mám Ferrari, ujdem ako nič. 160, 180, 220. Potom sa ale zháči, veď sa nechcem zabiť a zastaví. Policajt k nemu podíde a vraví:
“Už som počul všetky výhovorky, ale dnes mám dobrú náladu, takže ak mi poviete niečo čo som ešte nepočul, tak vás nechám ísť”.
Chlapík vraví: “Sú to dva dni, čo mi manželka ušla s policajtom a ja som si myslel, že mi ju vezie späť”.
“Choďte”.

Ak sa niečo z toho bude hodiť, tak to použite, ak nie, tak to zahoďte. Prepáčte, že mi to toľko trvalo, ale akosi toho času mám stále málo.
Poznámka redakcie: Nič sme nevyhodili, všetko sme použili. Naopak, ešte jednu chýbajúcu bodku sme doplnili.
Srdečne vás zdraví Vlado Švancár

Časť Bratislavy - Patrónka, ktorá dnes patrí do územia mestskej časti Karlova Ves, sa do povedomia súčasníkov dostala hlavne ako miesto s veľkou frekventovanou a problémovou križovatkou a ako areál vedecko-výskumných ústavov SAV. Svoje meno dostala podľa spočiatku malej fabričky na výrobu munície - patrónov, ktorá sa postupom času rozrástla na mohutný výrobný komplex, aby napokon vplyvom medzinárodnej situácie zanikla.

Mlynská dolina na západ od mesta, kde na potoku Vydrica od 13. storočia postupne vyrástlo deväť vodných obilných mlynov, bola prvou bratislavskou priemyslovou zónou alebo ako sa dnes hovorí, priemyslovým parkom. Neskôr sa moderný priemysel, založený najskôr na využívaní parných strojov, rozvíjal takmer výhradne na východnom okraji Bratislavy. Jednou z výnimiek bola továreň na muníciu, ktorá vznikla v rokoch 1871-1875 rovnako na potoku Vydrica, v priestore bývalého 6. mlyna, neďaleko železničnej zastávky Červený most. Vybudoval ju Juraj Roth, ako pobočku svojej viedenskej firmy, pod názvom Patronenfabrik, neskôr v slovenskej časti obyvateľov Bratislavy známu ako Patrónka. Najskôr bola len malou továrničkou využívajúcou silu vôd potoka Vydrica. V čase vojenskej konjunktúry v roku 1914 ale už zamestnávala 3 000 robotníkov, ktorí pracovali na moderných zariadeniach s elektrickým pohonom. Bratislavská J. R O T H, akciová spoločnosť Bratislava, ako pobočka podniku Československé muničné a kovodělné závody Brno, bola v 20. rokoch minulého storočia jedným z najväčších podnikov zbrojárskeho priemyslu ČSR. Vyrábalo sa v nej veľa druhov športovej, ale hlavne vojenskej munície, vrátane delostreleckých nábojov. Továreň denne vyprodukovala priemerne milión nábojov určených hlavne na export.

Obyvatelia Karlovej Vsi nemali veľa pracovných príležitostí v okolí svojho bydliska. Možnosť zamestnať sa v továrni na patróny, aj keď išlo o nebezpečné pracovisko, preto využíval značný počet Karlovešťanov, ako mužov, živiteľov rodín, tak aj mladých dievčat a žien. Výhodou Patrónky bola jej blízkosť. Stačilo prejsť pešo z Líščieho údolia, po ceste medzi vinohradmi do Starých gruntov, skadiaľ to bolo do fabriky už len na skok. Zamestnanci z horného konca dediny to mali ešte bližšie, prešli cez "mjeskú horu" (Sitina) a boli na pracovisku. Zamestnanie v Patrónke znamenalo stabilný príjem a zabezpečenie hmotnej existencie. Pre mnohých Karlovešťanov ale aj plač, bolesť a utrpenie. V roku 1894 pri veľkom požiari zahynuli štyria robotníci. Bol medzi nimi aj Karlovešťan Anton Gazarek. Pri výbuchu a následnom požiari vo výrobe svetelných striel dňa 20.10.1930 zahynulo sedem robotníčok a medzi nimi aj mladá devätnásťročná Karlovešťanka Mária Bohunská. Ďalšia mimoriadna udalosť, a to rozsiahly požiar skladov, našťastie bez strát na ľudských životoch, sa rozhorel 4.7.1931, teda iba krátko po tragédii vo výrobe svetlíc. Na jeho likvidácii sa okrem mestských hasičov a armády podieľali aj príslušníci dobrovoľníckych hasičských zborov z Lamača, Devínskej Novej Vsi a tiež Karlovej Vsi.

Patrónka hlavne v dvadsiatych rokoch žila čulým kultúrnym a športovým životom, ktorého organizátormi boli hlavne zamestnanci českej národnosti, ktorí sem prišli pracovať z moravských zbrojoviek. Zapájali sa doň aj mladí robotníci a robotníčky z Karlovej Vsi. Neskôr si založili robotnícku telovýchovnú jednotu doma v obci a na cvičenia základnej telesnej výchovy a gymnastiky už nechodili do Patrónky, ale do sály hostinca Františka Bohunského v Líščom údolí. Zaslúžil sa o to hlavne Moravan strýc Karel Landsman, tiež zamestnanec Patrónky, ktorý sa so svojou rodinou usadil v našej dedine.

Od roku 1935, so zreteľom na medzinárodnú situáciu, hlavne vývoj v susednom Nemecku, továreň postupne obmedzovala svoje výrobné kapacity. Demontované strojové zariadenia presúvali hlbšie do bezpečnejšieho vnútrozemia, hlavne do Považskej Bystrice tak, že v roku 1937 zbrojárska výroba v Patrónke definitívne zanikla. Spolu s výrobou sa sem sťahovalo aj veľa Karlovešťanov. Po zaškolení domácich pracovníkov sa ich väčšina vrátila domov, až na rodiny Adolfa a Alojza Bohunských. Ich zásluhou je dnes toto mesto na Váhu po Karlovej Vsi druhým miestom s najčastejším výskytom priezviska Bohunský na Slovensku.

Od roku 1937 sídlia v areáli bývalej Patrónky rôzne sociálne inštitúcie. Dnes domov sociálnych služieb ROSA, ktorý poskytuje komplexné služby deťom, mládeži a osobám nad 18 rokov s telesným i kombinovaným postihnutím. K tienistým stránkam minulosti Patrónky patrí využitie jej priestorov na umiestnenie táborov perzekučného charakteru. Prvý z nich fungoval od 19.12.1938 do 18. júla 1939. Druhý od 10.3.1942 do 22.8.1942. Jeho zriadenie súviselo s definitívnym vyriešením židovskej otázky na Slovensku podľa zámerov vtedajšej ľudáckej vlády. V tábore sústreďovali dievčatá a mladé ženy židovského pôvodu z celého Slovenska pred ich deportáciou do koncentračných táborov smrti na území Poľska.

Sekta novokrstencov vznikla počas reformácie v strednej Európe so sociálnym revolučným zameraním. Teologicky vyšli z učenia Zwingliho. Prekonali ho sociálnym a náboženským radikalizmom, tak ako to hlásal Muntzer. Názov dostali z požiadavky, aby každý bol pokrstený až v dospelom veku. V 20–tych rokoch 16. storočia boli vyhnaní zo Švajčiarska a juhozápadného Nemecka. Odišli do Nizozemska a severozápadného Nemecka, kde sa pokúsili realizovať svoj program v Munsterskej komúne. Žili izolovane od ostaných obyvateľov. Vytvorili si samostatnú spoločenskú organizáciu so spoločným hospodárstvom na báze nábožensky podloženého tzv. Spotrebného komunizmu. Na čele spoločnosti bol starosta. Mali svojich kňazov a učiteľov. Vynikali najmä v hrnčiarstve, nožiarstve, ránhojičstve a kováčstve. Kde sa usadili, mali aj svoj mlyn. Snažili sa byť sebestační. Výrobky si rovnako rozdeľovali. U nás sa usadili na západnom Slovensku. Sobotište, Veľké Leváre, Kúty, Brodské, Gbely, Moravský Ján, Stupava, Častá, Dechtice, Košolná a iné. Boli to nadaní a usilovní remeselníci a roľníci. Preto ich podporovala aj miestna šľachta. Volali ich Habáni. Tento názov sa odvodzuje zo slova Haus haben = mať dom. Počas 18. storočia sa u nás pokatolíčtili a slovakizovali.

Habánska komúna bola vo Veľkých Levároch. Novokrstenci, ktorí prišli do Veľkých Levár asi v polovici 16. storočia z Moravy, sa usadili za dedinou. Vytvorili tam Habánsky dvor. Bola to samostatná osada, pôdorysne organizovaná okolo štvorcového námestia. Žili izolovane od ostatných obyvateľov. Vytvorili samostatnú spoločenskú organizáciu so spoločným hospodárstvom. Na čele bol starosta. Mali svojho kňaza, učiteľa, kováčske, hrnčiarske a nožiarske dielne. Venovali sa ráhojičstvu. K dvoru patril mlyn postavený v údolí pri potoku s tromi kolesami na vodu, ktoré poháňali zariadenia v kováčskej a hrnčiarskej dielni a valchu. Domy so špeciálnou dispozíciou sa stavali z hliny, nabíjanej do stien s prútenou výplňou. Charakteristické boli vysoké strechy s mnohými podkrovnými izbicami, nazývanými “hurkale”. Mali svoju modlitebňu, pred ktorou bol pranier. Dnes je v bývalom Habánskom dvore múzeum.

V 18. storočí sa prisťahovala do Stupavy rodina Habánov. Venovala sa výrobe fajansu. (Fajans je známa už od 4. tisícročia p. n. l. v Egypte, Mezopotámii, Perzii a egejskej oblasti. Názov je odvodený od mesta Faenza v Itálii, kam bola prinesená Maurmi cez ostrov Mallorku (odtiaľ tiež názov majolika). Od 15. stor. rozšírená vo Francii, Nemecku, Nizozemsku, Česku a Slovensku (habánska). Vytlačená bola až porcelánom. Technológia bola založená na transparentnosti ciničito – olovnatej bielej glazúry vhodnej pre farbenie a maľbu. Je to jemná keramika ozdobená maľbou aj plastikou). Remeslo sa dedilo “po meči”. Čiže vždy najstarší syn prebral remeslo po otcovi. V druhej polovici devätnásteho storočia, keďže v rodine nebol mužský potomok, pokračovalo sa v remesle “po praslici”. Remesla sa ujala dcéra. Do rodiny sa priženil Ferdiš Kostka (1878 – 1951). Mimoriadne nadaný a talentovaný hrnčiar, ktorý sa postupne stal vedúcou osobnosťou rodinného podniku. Ako obvykle, doma nikto “nie je prorokom”. Aj on sa na Slovensku a v celom Československu stal populárny až po svetovej výstave v Paríži, kde jeho výrobky boli ocenené zlatou medailou. Bol jeden z prvých na Slovensku, ktorý získal titul “Národný umelec”. Jeho práce boli vrcholom džbánkarskej tvorby celej oblasti. Okrem džbánkov, sväteničiek a úžitkového riadu vytvoril i celý rad plastík, odzrkadľujúcich život západoslovenského ľudu. Vynikajúce sú jeho seriály záhoráckych muzík a slovenského betlehemu. V stupavskom dome, kde žil a tvoril, bolo zriadené múzeum. Návštevníci tam mohli obdivovať jeho umelecké výtvory. Veľmi zaujímavé sú rodinné recepty, v ktorých sú opísané technologické postupy výroby fajansu. Sú síce v slovenčine, ale písané švabachom. Švabach sa nazývalo písmo, ktorým sa písalo v oblastiach, kde žilo nemecké obyvateľstvo. Toto písmo si priniesli stupavskí Habáni zo svojej pôvodnej vlasti. Švabach bol v Nemecku nahradený latinkou po prvej svetovej vojne.

V sobotu 18.12.2010 sa uskutočnil 17. ročník Vianočného pochodu. Zúčastnilo sa ho 27 turistov. Zišla sa “stará garda”, pod 50 mal jedine Milan. Najstarší účastník bol tradične Jaro Hanuš - 78 rokov. Medzi samými chlapmi sa vynímali 2 zástupkyne nežnejšieho pohlavia - Beata a Erika.

Z Častej sme išli cez Štefanovú na Borovú. Pred Borovou sme videli na poli srnky. V Borovej sme mali kontrolu s výbornou kapustnicou. Tu nám Jaro prezradil tajomstvo jeho dobrej kondície aj v 78 rokoch (tohto roku zvládol aj Trnavskú 100 bez problémov). Potom sme pokračovali cez Ružindol a Kamenný mlyn do Trnavy. V cieli nás čakala držková. Podľa GPS sme prešli 20,7 km a doba chôdze bola 4 h 24 min.

Počasie bolo vynikajúce. Ráno trochu snežilo, ale potom sa cez hmlu objavovalo aj slnko. A hlavne nefúkalo. Bolo pod nulou, asi 5 cm snehu - IDEÁLNE PODMIENKY NA VYNIKAJÚCI RELAX.

Na budúci rok bude Vianočný pochod 17.12.2011 a pôjdeme z Križovian nad Dudváhom do Trnavy.

Po zostavení Kalendára Malé Karpaty a okolie v roku 2011 som sa trochu pohral s počtom ročníkov a vybral som akcie, ktoré sa organizujú minimálne 30 rokov.

akcia	organizátor	ročník
REGIONÁLNY LETNÝ ZRAZ TURISTOV	KST Senica	51
SILVESTROVSKÝ VÝSTUP NA MARHÁT	KST Bezovec Piešťany	40
JESENNÝM POVAŽSKÝM INOVCOM	TJ ATOM Jaslovské Bohunice	39
HVIEZDICOVÝ POCHOD	OT TJ Slávia STU Bratislava	38
TRNAVSKÁ STOVKA	Trnava	38
JARNÁ 35-KA	KST Limba turist Bratislava	37
ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM	KST ATÓM Jaslovské Bohunice	36
NOČNÝ POCHOD	KST Holíč	36
PO HRADOCH A ZÁMKOCH MALÝCH KARPÁT	KST Spartak Trnava	35
POCHOD OSLOBODENIA TRNAVY	KST Slovšport Trnava	34
JARNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY	KST Hlohovec	33
ČASTOVSKÁ 50-KA	KST Častá	33
JESENNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY	KST Hlohovec	33
BLATOVÝ POCHOD	KST TJ Bezovec Piešťany	33
INOVECKÁ 50-KA	OT TJ Bezovec Piešťany	32
SEVERNOU STRANOU MALÝCH KARPÁT	Turistické združenie Dolný Lopašov	32
ČOŽE JE TO 50-KA, KEĎ IDÚ S NAMI AJ DIEVČATKÁ?	TJ Tesla Bratislava	31
JARNÝ MALOKARPATSKÝ TERČÍKOVÝ ŠLIAPAK	KT Lokomotíva Bratislava	31
SENICKÁ MAŠÍROVKA	KST Senica	31
ŽITNOOSTROVSKÝ POCHOD	KT RODINA Dunajská Streda	31
ZIMNÁ 35-KA	KST Limba turist Bratislava	30
DOROTA	OT TJ Iskra Matador Bratislava	30
JESENNÝ MALOKARPATSKÝ TERČÍKOVÝ ŠLIAPAK	KT Lokomotíva Bratislava	30

Mesto bolo plné náhliacich sa ľudí v turistickom ustrojení. Všetkým z očí pozerali iba turistické paličky rôznych veľkostí a druhov. A z peňaženiek ťažko zarobené papierové euráče za celý pracovný rok. Útokom brali všetky predajne turistického náčinia s vidinou ľahkej chôdze aj s najťažším batohom.

Akoby zázrakom pri vchode do toho nášho obchodu s názvom “Ticho lieči” nebol dav majstrov remesla turistického. Presnejšie vo vchode domu, kde na prízemí predávali, neviem prečo stoličky. Unudená predavačka s malátnym výzorom pri pohľade na nás dvoch zdvihla svoje rybie oči a ukázala na schodisko vedľa plné zapotených turistov ako pri júlovom pochode na Devínsku Kobylu s poznámkou - Kto chce kam, pomôžme mu tam.

Konečne nás rieka nadržaných turistov vsotila medzi police palíc všetkých dĺžok, farieb a materiálov. Iba ceny boli rovnako astronomicky vysoké, najmä tých, ktoré sa dali zložiť ako klarinet.

Vyberali sme zodpovedne podľa vopred pripraveného zoznamu z internetu, aby nám viac času zostalo na ich odskúšanie. Vybrali sme radšej dlhšie, skladacie neurčitej šedej farby, aby neboli na očiach zlodejom.

Na ceste späť ako oje Veľkého voza trčali z okna auta tak ďaleko, že len čo sme opustili Miliónovú predajňu, jej predné časti už oberali čerešne v kamarátovej záhrade a signalizovala náš príchod.

Po príchode na značkovaný turistický chodník som dostal pokyn správať sa ticho a nenápadne. Lenže po pichnutí palicou do členka spustil kolega vodopád írečitých nadávok. Konkrétne: ......... ......... ......., ani papier ich nezniesol.

To nás už ostatní turisti počuli a videli. Viem to podľa toho ako vykúkali spoza stromov so smejúcimi sa očami. V momente ako sme zastali, boli okolo nás všetky lietavé hmyzie potvory z blízkeho ale i ďalekého okolia až z Etiópie. Oni prileteli, ale my sme radšej bežali domov pre účinné preparáty. Krst nových palíc musel počkať. Možno nabudúce...

Konečne sme sa aj my dočkali! Vrchnosť nášho turistického spolku rozhodla o radikálnom kroku k obnoveniu výbavy. Na mimoriadnej schôdzi bolo jednomyseľne rozhodnuté o zošrotovaní starých topánok a poskytnutie príspevku na kúpu nových. Veď aj my žijeme s dobou, hoci aj s krízou na krku.

Prijaté podmienky na realizáciu šrotovania boli presne stanovené. Kto prinesie na zošrotovanie topánky staršie ako desať rokov, dostane príspevok 10 euro na kúpu nových. Jednoduché, ale v praxi zložité. Mnohí z nás to pochopili aj nasledovne.

Za mierny úplatok necháme predajcovi starých pozmeniť dátum nákupu; od turistov dôchodcov odkúpime starožitné kusy alebo z kúpených pred rokom urobíme kaliky. Vedomí si aj svojho poslania ochrany životného prostredia vyzbierame všetky odhodené zo smetiska a z rybníka.

Aj heslo akcie sme vyhlásili: “Staré do šrotu, nové nám”, čo však spôsobilo ostrý nesúhlas našich žien, ktoré si topánky zamenili za seba. Aby bol doma pokoj, bolo heslo opravené – Staré topánky do šrotu, nové nám. Nič už nebránilo zahájiť akciu.

Prvý problém nastal pri zadovážení šrotovníka, pretože niektorí ponúkali svoje, ktorými sa dávnejšie pripravoval krm pre domáce zvieratá. Vynašiel sa miestny kováč, ktorý zmajstroval ekologickú piecku na tavenie, ktorá pri spaľovaní nebude vydávať nepríjemný zápach.

Jednoduché, však? Ale nebolo to také priamočiare. Niektorí doniesli topánky od kamarátov z iného chotára. Piťo Stojka dotrepal rozďavené boty od mnohopočetných pokrvných príbuzných z Plaveckého Štvrtka!

Najväčší problém však nastal v momente, keď pokladník po spustení šrotovania zahlásil finančnú insolventnosť – nemal v kase ani cent, čo bránilo vyplatiť sľúbený príspevok na nákup nových. Iba kováč obišiel dobre. Ten ešte pred šrotovaním žiadal vopred vyplatiť celú sumu, že vraj na prevádzku šrotovníka, ktorý má spolu s ním vysokú spotrebu tekutín na chladenie, najmä chmeľových.

Naša snaha o zníženie následkov krízy vyšla naprázdno. Nevadí, bude ešte v čom chodiť, pretože ako správni hospodári sme si jeden pár uchovali. Síce ošúchaný, ale veľakrát vyskúšaný, ktorý nás určite nesklame ani počas krízy...

Stalo sa to niekedy na sklonku minulého tisícročia. Pomerne veľká partia turistov sme bývali na chalúpke kamaráta Ludva v malej obci Dvorec neďaleko Turčianskych Teplíc. Keďže sme boli motorizovaní, autami sme podnikali výpady do blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Jedného dňa sme si zvolili za cieľ našej túry vynikajúci vyhliadkový kopec Vyšehrad v pohorí Žiar. Logickým východiskom bola neveľká obec Jasenovo, i keď Dvorec sa s ňou nemohol porovnávať. Rozhodli sme sa odstaviť autá pri bytovke, takmer na konci dediny. Sotva sme z áut vystúpili, objavili sa malí caparti počernej pleti a z diaľky pozorovali našu činnosť. Neveľmi sa nám to pozdávalo, najmä nie kamarátovi Jindrovi z Hradca Králové, ktorý bol pomerne čerstvým majiteľom elegantnej červenej Toyoty Corolly. Už si predstavoval, ako po našom odchode na výlet malí špinaví špunti demontujú minimálne logo automobilky, ak nie ešte niečo navyše. Nasadli sme teda do áut a odviezli sme sa do “centra”, ktorým pretekal malý, zelenými riasami pokrytý potôčik. Autá sme zaparkovali pri budove, tuším Miestneho národného výboru. Ani sme sa nestačili poriadne rozhliadnuť a už sa pri nás pristavil miestny občan, ktorý nás slušne, ale dôrazne upozornil, že tam parkovať nemôžeme, lebo tam bude cez víkend stáť autobus, ktorý jazdí len v pracovné dni. Po autobuse síce ani chýru ani slychu, ale slušný Jindro preparkoval svoj skvost hneď pri zábradlí, ktoré lemovalo cestu na strane malého potôčika. Cholerik Pelé prišiel k nemu a skôr než ho stihol zahltiť vodopádom slov, Jindro stoicky zahlásil: “A tady snad budou chytat ryby”. A to veru nemal robiť. Napálený Pelé, uveriac jeho nevinnej poznámke, urobil čelom vzad, nasadol do svojej Felície a už ho nebolo. Nevedeli sme, no skôr tušili, že ide zaparkovať niekam poriadne ďaleko, aby malo auto pokoj nielen od malých nezbedníkov, ale aj od autobusu a napokon aj od rybárov. Nestačili sme sa dosmiať nad Pelého dôverčivosťou, keď za mnou prišiel Mário, ktorý sa v obci pokúšal kúpiť slnečnicové jadierka. Oznámil mi, že sa miestneho občana pýtal na obchod a ten mu poradil, že je to tamten dom s červenou strechou a ukázal patričným smerom. To isté povedal Mário mne a v danom smere s hustou zástavbou nebol žiaden dom, ktorý by nemal červenú strechu. Bolo mi do popuku, ale Mária táto “kvalifikovaná” odpoveď dosť nasrdila. Vyrazili sme teda na túru, počasie nádherné, výhľady ešte krajšie. Cestou nás dobehol Pelé, ktorý naozaj urobil to, čo sme si mysleli. Už mal lepšiu náladu a keď sa dozvedel, čo je pravdy na rybolove, úprimne sa rozrehotal. Na vrchole sme čosi pojedli a vydali sme sa nadol. Kúsok nad obcou sme míňali pokazenú studňu pri ceste, ktorej chýbala nielen páka, ale aj vrchná časť, z ktorej v nepravidelných intervaloch striekala voda. Hotové Herľany, len interval erupcií bol predsa len kratší. Poriadne smädní sme sa radi striedavo občerstvovali. Až na záver sa ktosi chcel napiť, a voda nie a nie vystreknúť. A Jožko, kamarát z Lehníc, lakonicky zahlásil: “Všetko ste vypili”.

Bolo to niekedy v druhej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Kamarát Ludvo nám vybavil ubytovanie na hvezdárni Roztoky neďaleko poľských hraníc v okrese Svidník. Sám napokon nešiel, takže sme zostali traja – Fero z Trnavy, Paľko a ja. Správca hvezdárne, pán Rusinko, sa o nás vzorne postaral, za čo sme mu dodnes vďační, rovnako ako Ludvovi, ktorý ani netušil, aký pekný pobyt nám zabezpečil. Bývali sme v akomsi kabinete hvezdárne, kde boli válendy, ale najmä presklené skrinky s rozmanitým hvezdárskym náčiním. Veľa sme v ňom však nepobudli, lebo celé dni sme trávili na túrach v blízkom i vzdialenejšom okolí. S hvezdármi, ktorí tam okrem nás boli ubytovaní, sme si náramne rozumeli – kým oni v noci pozorovali hviezdnatú oblohu, my sme oddychovali po náročnom dni, cez deň dospávali a my sme už brázdili okolité vŕšky. Občas sme sa večer stretli, keď sme pred hvezdárňou vyvárali na našich varičoch a prehodili zopár slov. Boli to veľmi pekné okamžiky, lebo to boli naozaj príjemní spoločníci. Asi je to tým, že ak niekoho niečo zaujíma a venuje sa tomu so zanietením, dokáže pochopiť iného nadšenca, ktorý má hoci inú záľubu.

Jedného dňa sme sa popoludní vracali z výletu a naďabili sme na stredne veľký rybník, ktorý sa pýšil hrozivou tabuľou so zákazom lovenia rýb a kúpania sa. Bolo tam zopár ľudí a všetci z nich chytali ryby. Keďže sme nemali udice, rozhodli sme sa porušiť druhý zákaz. Slušák Paľko sa prezliekol do svojich plaviek a my s Ferom ako ortodoxní nudisti sme sa rozhodli preplávať rybník nahí naprieč jeho užšou stranou. Prístup k vode bol výborný, takže o krátku chvíľu sme už boli vo vode. Paľko zostal neďaleko brehu, odkiaľ sledoval naše počínanie. Asi uprostred rybníka som povedal Ferovi, že by som sa mal vrátiť, aby som vládal doplávať na breh. Nie som totiž nejaký excelentný plavec. Slabo vidiaci kamarát ma presvedčil, aby sme pokračovali, lebo na druhú stranu to už bolo rovnako ďaleko, ako naspäť. Tak som ho poslúchol. O chvíľu sa ozval on. Neriešil však žiaden problém s doplávaním na breh, ale sa mi zdôveril, že ho práve švacla ryba po vtákovi (rozumej pohlavnom úde). Celkom ma to pobavilo a jemu to zrejme tiež nebolo nepríjemné. To som ešte netušil, že táto príhoda zanechá dodnes trvajúcu tradíciu medzi Borisom, Paľkom a mnou, keď sa navzájom oslovujeme slovom “Ryba”. Doplávali sme na druhý breh, ktorý bol slušne zabahnený a vyliezli sme z vody. Nikoho tam nebolo. Keďže sa mi vôbec nechcelo prekonať rovnakú vzdialenosť svojím chabým plaveckým štýlom, rozhodli sme sa vrátiť k Paľkovi pešo. Nebola to žiadna veľká vzdialenosť, ale predsa len to bol kus cesty. Museli sme však prejsť popri mladom rybárovi, ktorého som oslovil, či sa mu rybačka darí. A to som asi nemal robiť. Chlapec bol zjavne v rozpakoch, lebo tam asi nebolo bežné, aby sa tam premávali naháči. Napriek tomu s nami celkom normálne komunikoval, len pohľad mu preskakoval z našich tvárí na naše mokré pohlavia a naspäť. Určite mal v ten deň neopakovateľný zážitok.

Mlieko - takmer každodenná súčasť našej stravy. Niektorí “antimliekoví” aktivisti však hlásajú, že mlieko vyvoláva rakovinu. Ako to teda je? Poprosili sme profesora Libora Ebringera z Ústavu bunkovej biológie Prírodovedeckej fakulty UK o vysvetlenie.

Mlieko ako potravina sa v minulosti cenilo nielen z hľadiska výživy, ale aj z hľadiska zdravia. Často ho prezývali “biela krv”. Koncom minulého storočia sa však začali šíriť rôzne názory o prípadných rizikových vlastnostiach mlieka.

“Rozšírili sa informácie, že inzulínu podobný rastový faktor IGF, obsiahnutý v mlieku, môže vyvolávať rakovinu. Naproti tomu je dokázené, že IGF je dôležitý pre zdravý vývin stredného ucha a jeho nedostatok môže spôsobiť ohluchnutie.

Vyššia hladina IGF bola nameraná u pacientov s niektorými formami rakoviny, pretože IGF má významnú úlohu v delení zdravých, ale aj zhubných buniek. Zrejme z týchto poznatkov vychádzajú aj antimliekoví aktivisti hlásajúci, že mlieko a v ňom obsiahnuté IGF spôsobujú rakovinu”.

Všetky druhy mlieka (kravské, kozie, ľudské...) však obsahujú menšie množstvá IGF. Preto sa jeho hladina konzumáciou mlieka v tele zvyšuje. Jeho obsah v tele však môže rovnako zvyšovať aj sója. “Prečo potom antimliekoví aktivisti nepripúšťajú fakt, že aj sója by mohla mať rakovinotvorné účinky? Neexistuje jediný relevantný dôkaz, že by prírodné mlieko spôsobovalo rakovinu, čo potvrdzuje nielen historická prax, ale aj výsledky mnohých renomovaných vedeckých centier”, dodal profesor.

Štefan Bimbo
Spomienka na zosnulého kamaráta turistiky, na jeho nedožitých 59. rokov

Tento rok cez leto nás zastihla veľmi smutná správa, keď náš turistický kamarát Peter Minárik odišiel do turistického nebíčka. Bohužiaľ minulý rok 2010 z našej veľkej turistickej partie odišiel aj ďaľší náš priateľ. Zakladateľ turistického oddielu Tatran Devín, veľký srandista a turista, kamarát Štefan Bimbo. Jeho srdiečko prestalo pracovať dňa 26. apríla 2010. Bol jedným zo zakladateľov známeho turistického pochodu Devínska 37, kde popri diaľkových trasách sa uskutočnili aj cyklistické a vodácke trasy. Jeho turistická aktivita a láska k prírode a k horám vychádzala z čistého srdca. Bol turistickým cvičiteľom II. stupňa a majiteľom horolezeckej školy II. stupňa. Jeho najmilovanejšie pohorie boli Tatry, ich majestátne končiare. I keď pribúdajúcimi rôčikmi už nebol tak aktívny ako za mladých čias, svojím umom a vzťahom ku turistike bol jedným z tých, ktorý sa snažil o udržanie devínskej turistiky. Veď jeho organizačný talent na Devínskej 37, kde v cieli ho zdravilo veľa turistických kamarátov, kde jeho prítomnosť bola neoddeliteľňou súčasťou tohto pochodu a vôbec diaľkoplazeckého diania. Bude nám chýbať jeho kamarátska povaha, prístup ku všetkým, ktorí milujú prírodu, či to boli mladí alebo starší vekom. Odišiel veľký fanda, organizátor Devínskej turistiky. Štefan, naozaj nám budeš veľmi chybať, keď Ťa nestretneme v cieli v Devíne. Maj sa krásne!

Priatelia, je síce ešte vela času, ale nakoľko mám teraz ešte nejaký čas, tak ako aj minulý rok, budem postupne zverejňovať dôležité info ohľadom tohtoročnej verzie. Opäť poprosím tých, ktorých mám v adresári a nechcú, aby im chodili odomňa takéto maily, nech mi hodia backinfo, ihneď ich vyšupnem a nebudem zaťažovať tak či onak. A taktiež mi pomôže, ak niektorí z Vás sú na ksichťáku (facebook) a neviem o tom, aby mi tiež dali vedieť. Tam totiž apdejty zverejňujem skorej a je to pre mňa aj menej časovo náročné. Takto mailovo sa pokúsim vždy zhrnúť apdejty do jednej správy tak cca raz za dva týždne.

Štart možný už od 4:30! Zmeny v trase: Úsek medzi Prašníkom a Dúbravou nepôjde hlavnou cestou, ale okrajom lesa. Úsek medzi Vrbovcami a Veľkou Javorinou bude zmenený cez sedlo u Tří kamenů a Kuželovský větrák. Bude tým nahradená hlavná cesta medzi Vrbovcami a Javorníkom n. Veličkou. Od Javorníka pôjde trasa zelenou cez Filipovské údolí. Tu bude tiež nová živá kontrola s novou originálnou pečiatkou, priamo v údolí v rekreačnom stredisku. Bude odmenená mimo iných každá dievčina, ktorej sa podarí dokončiť celú trasu.

Ako je všeobecne známe, Lazovka nemá snahu byť masovou záležitosťou, z tohoto dôvodu ani nie sú pripravené pre účastníkov kratšie trasy. Je ale samozrejmosťou, že nik, kto príde na štart, nebude odmietnutý. Taktiež je dôležité si uvedomiť, že pochod nemá tendenciu zaradiť sa medzi tzv. kvalifikačné závody UTMB, hoci na území Slovenska spadá pod toto kritérium zatiaľ len NTS a určite by bolo vhodné tieto rady rozšíriť. Lazovka svojím profilom môže spadať do 3. bodovej alternatívy, ale... Ale jednou zo základných nosných myšlienok (t.j. mojich) je zachovať tvár POCHODU pre klasických Diaľkoplazcov a zostať tým verný tradícii takýchto pochodov. Preto aj jednotlivé kontroly sú svojím časovým kritériom pripravované hlavne pre takýchto pochodníkov!

To ale neznamená, že nás nepoteší účasť "tzv." pobehajov, keďže sám tiež patrím aj do tejto kategórie. Dokonca si dovolím smelo vyhlásiť, že svojou trasou je Lazovka priam ideálnym tréningovým záhulom pre ultras a im podobným, takže len smelo, čakáme Vás. Ale pozor, pre takýchto ďáblov bude "funkčná" jediná občerstvovačka - na maratónskom kiláku vo Vrbovciach! Ostatné kontroly v čase ich "prebehu" nebudú zrejme funkčné a tak sa treba spoliehať hlavne na svoje spídy. A pozor, čo BIKERI? Trasa síce je vhodná aj pre nich, ale v tomto prevedení sa treba naozať spoliehať len na miestne podniky a pajzlíky. A kto nám ostal? Motorkári a štvorkolkári - tu odporúčam Pezinok! Teda je tam na kraji krásna trasa na takéto motorové onanovanie.

Na trase bude tohto roku celkovo 14 kontrol. 5 živých: Bradlo, Vrbovce, Filipovské údolí (nová ŽK - rekreačné zariadenie Filipov), Veľká Javorina a Čachtický hrad (malá zmena, táto kontrola nebude pri hrade, ale dole pri hostinci vo Višňovom na posiedku na lúke, čiže o cca 800 metrov skorej). 9 číselných: Pri Čerenci, Lopušná, Holubací vrch, Vankovci, Nad Kuželákom (nová), Nad Megovkou (nová), Vrch ROH, Vaďovský vrch a Veľký Plešivec. Systém čís. kontrol ostáva nezmenený - samolepkové kupóny, tentokrát v obaloch s plastovým zipsom.

12.2.2011 bude v Malých Karpatoch 26. ročník pochodu s názvom “Zimný prechod Čiernou skalou”. 25 predchádzajúcich ročníkov tohto pochodu organizoval náš zosnulý priateľ Peter Minárik. Pretože tento pochod som viackrát absolvoval a vždy sa mi veľmi páčil, som sa rozhodol, že budem pokračovať v tradícii organizovania tohto pochodu. Moje rozhodnutie som konzultoval v septembri 2010 so zostavovateľom Malokarpatského turistického kalendára Vladimírom Chrapčiakom a dohodli sme sa, že trasa pochodu, štart i cieľ zostanú pre r. 2011 také isté, ako v posledných predchádzajúcich rokoch. Po uzávierke prihlášok do kalendára som však zvážil, že trasu pochodu zmením, resp. upravím. Viedlo ma k tomu hlavne to, že pri 35 km trase nemajú účastníci pochodu možnosť občerstvenia po trase (musia mať vlastné zásoby) a niektoré atraktívne lokality, napr. vrchy s výhľadom trasa obchádza, resp. ide mimo nich.

Nová trasa a priebeh pochodu pre 26. ročník, ktorý sa uskutoční dá 12.2.2011 bude nasledovný:

Štart bude v čase od 7.30 do 8.00 h na autobusovej zastávke pri obecnom úrade v Smoleniciach. Od obecného úradu pôjde trasa po zelenej TZ na skalné návršie nad jaskyňou Driny, odtiaľ stále po zelenej k rázcestiu so žltou značkou, z rázcestia žltou TZ na Jahodník, Čiernu skalu, Kršlenicu, do Plaveckého Mikuláša. Z Plaveckého Mikuláša bude trasa pochodu pokračovať zelenou TZ cez Mokrú dolinu okolo jaskýň Deravá a Tmavá skala k bývalej horárni Monrepos. Tu sa trasa pripojí na červenú TZ a bude pokračovať na Amon, Klokoč a do sedla Uhliská. Zo sedla pôjde trasa modrou TZ na Kolovrátok, za Kolovrátkom bude modrá TZ odbočovať vpravo do lesa smerom na Sklenú hutu. Trasa pochodu však pôjde priamo – po asfaltovej ceste, ktorá je označená ako cyklocesta, smerom na Rybáreň stále popri potoku Parná v smere jeho prúdu. Pred Rybárňou, pri vodnej nádrži Parina sa na trase pochodu začína náučný chodník, po ktorom pôjde trasa až na Majdán. Z Majdánu zelenou TZ do Lošonca do pohostinstva u Kováčov, kde je cieľ pochodu. Dĺžka trasy pochodu 35 km zostane touto úpravou zachovaná.

Okrem toho, aby účastníci pochodu mali možnosť občerstvenia po trase už v spomínanom Plaveckom Mikuláši, som trasu pochodu zmenil tak, aby viedla cez zaujímavé lokality, cez ktoré nevedie žiaden pochod v priebehu roka, napr. Kršlenica, Rybáreň a iné. Veľmi atraktívnym miestom je i návršie nad jaskyňou Driny, z ktorého je jeden z najkrajších výhľadov na hrebeň Malých Karpát.

Predpokladám, že zmena trasy pochodu nikoho neodradí, skôr naopak si myslím, že priláka väčší počet záujemcov.

Veľkou dominantou Lazovskej stovky je určite Bradlo. Bradlo – sucho povedané, je najvyšší 543 m vysoký vrch Myjavskej pahorkatiny. Je to odlesnený, eróziou postihnutý vápencový tvrdoš, vypreparovaný z okolitých menej odolných hornín. Mäkkých pieskovcov, slienitých bridlíc. Prevládajú tu teplomilné druhy rastlín, pomiešané s horskými. Z pestrej fauny (to je ono, venovať sa faune a saune a nie diaľkovým pochodom nám už radila bývalá šéfka klasifikačnej komisie, vraj šéfka pre výkonnostnú turistiku) sú mnohí zástupcovia pre túto oblasť typickí. No a čo. Koľko vrchov je na Slovensku ďaleko vyšších, koľko je z nich odlesnených (alebo sa na tom intenzívne pracuje), koľko vrchov na Slovensku sa skladá z ešte menej tvrdších hornín, kde všade prevládajú teplomilné alebo aj studenosmylné rastliny a predsa tieto kopce nie sú tak známe ako Bradlo. Čo robí Bradlo Bradlom, čo ho robí veľkým, slávnym a pamätným? Sú to predovšetkým tri veci: mohyla na vrchole Bradla a mená dvoch veľkých slovenských osobností, ktoré sú späté s týmto vrchom, a to meno Milan Rastislav Štefánik a meno Dušan Jurkovič. Kto to teda bol Dušan Jurkovič? Architekt Dušan Jurkovič je autorom mohyly.

JURKOVIČ Dušan Samo, 23.8.1868 Tura Lúka - 21.12.1947 Bratislava, slovenský architekt

Len vymenovať všetko to, čo robil a vykonal postavou nevysoký človek M.R. Štefánik by zabral značný priestor. O veľkosti všestranného Štefánika svedčí už i skutočnosť, že on cudzinec to vo francúzskej armáde dotiahol až na hodnosť generála a to v priebehu nemnohých rokov. Je to niečo ťažko uveriteľné. Ak by som to porovnal so sebou (samozrejme, že sa nechcem porovnávať, ale ako príklad môžem poslúžiť), tak ja som na základnú vojenskú službu v našej armáde narukoval v hodnosti slobodník absolvent. Po niekoľkomesačnom šplhaní a drilovaní som to po skončení vojenskej služby dosiahol až na hodnosť frajtra. Zlé jazyky hovoria, že je to to isté ako slobodník. Koľko stupňov hodnosti ma ešte čakalo, keby som to chcel dosiahnuť na hodnosť generála Československej armády?

ŠTEFÁNIK Milan Rastislav, 21.7.1880 Košiariská - 4.5.1919 Ivánka, slovenský vedec, politik, francúzsky generál, diplomat.

Je až neuveriteľné, že potom, čo všetko tento človek pre Československo a najmä Slovensko urobil, bolo obdobie, keď bol doma zavrhovaný. Národ, ktorý má bohatú politickú a kultúrnu minulosť, si hádam môže z času na čas aj mýlne a bezdôvodne vyškrtnúť niektorú osobnosť zo svojich dejín. To však nie je prípad slovenského národa. Na malom Slovensku, ktoré nemôže oplývať takým počtom osobností ako veľké národy, aj to malé množstvo veľkých ľudí si v určitom období zatracujeme. Tak to bolo s Dubčekom, Štúrom, Hlinkom a ďalšími. Donedávna platilo, že iba slovenská legenda Juro Jánošík vyhovoval každému režimu. Ani to už nie je pravdou. Nedávno jeden političek, vševedko, politik veľkých rečí a malých schopnosti vyhlásil (a nie len on), že Jánošík nemôže byť legendou (napriek tomu všetkému čo je realitou), ale že je to obyčajný kriminálnik, zbojník. Hovorili sme, že v KPČ budeme uverejňovať aj menej známe alebo zabudnuté fakty, preto v nasledujúcom uvádzame ako bol Štefánik hodnotený v určitom období.

V onom čase celá plejáda pisálkov, publicistov, ale i “historikov” a “vedcov” sa pustila už v tej dobe do legendy Štefánika. Jedným z najbojovnejších bojovníkov bol historik Ľ. Holotik, ktorý si na Štefánikovi vybudoval aj svoju profesionálnu kariéru, nielen množstvom článkov, ale dokonca aj knihou “Štefanikovská legenda a vznik ČSR”. V jeho hodnoteniach vychádza Štefánik ako beznárodný kozmopolita, ako prefíkaný špión, ako skúsený a zapredaný agent imperializmu. Na potvrdenie vyššie uvedeného predkladáme niekoľko citátov z jeho knihy:

“Keď v roku 1904 prichádzal do Francúzska, už vtedy predstavoval typ slovenského kozmopolitu”, “Jeho cesty mali spravodajský charakter...”, “Spôsob akým išiel v Ecuadore Štefánik za svojim cieľom, hovoril o premyslenej taktike skúseného imperialistického agenta”. Skrátka bol to bezcharakterný kozmopolita a prešibaný agent imperializmu. Tieto vety by neboli až také strašné, veď aj dnes počúvame od našich mnohých politikov reči podobného charakteru a úrovne s pozmeneným slovníkom. Smutné, ba priam hrozné je, že tento “historik” to v tom čase dosiahol až na riaditeľa Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Holotíkovci však nevymreli. Aj dnes máme množstvo rôznych “odborníkov – globalistov, svetoobčanov”, ktorí majú výhrady takmer ku všetkému slovenskému, všetkému čo má len trochu nádych slovenskosti. Už im vadí aj Jánošík, pomenovanie starí Slováci, Svätopluk a dokonca aj slovenčina. (“Socha Svätopluka znižuje hodnotu Bratislavského hradu ako kultúrnej pamiatky” - Pišta neŠlachta, vraj architekt). Inej historičke, či skôr hysteričky vadí veľký zadok koňa, na ktorom sedí Svätopluk. Videla už ona vôbec, aký mal zadok kôň Svätopluka? Nakoniec, nech sa pozrie na svoj zadok do zrkadla, tiež nič moc výstavné. Nemá súčasný riaditeľ Historického ústavu SAV (neviem, kto ním je, vlastne možno aj viem) s bývalým riaditeľom Holotíkom veľa spoločného (nemyslím iba na stoličku)? Nastoluje sa tu otázka, či Historický ústav SAV je vedecká alebo politická inštitúcia.

Humoristicko, satirická príloha turistického mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz vydávaná za prispenia a z príspevkov všetkých vtipných, humorných, optimistických, žartovných, srandovných a veselých turistických pešiakov.

Človeku sa tiež lepšie komunikuje a žije v spoločnosti optimistických a
vtipných ľudí, než v spoločnosti pesimistov bez zmyslu pre humor.

19.2.2011 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 14. ročník
(sobota) Výstup na Klokočinu OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Ivan Nižnan, Pavol Šoula, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.