január 2014
| Ročník 23. | 1 / 279 |
V tomto čísle nájdete:
Niekoľko slov na úvod
Zimný výstup na Klenovú 2014
Prečítali sme za vás - Zvolenský Pustý hrad žije
Plnenie podmienok VOPT
Bicyklisti – zabijáci ?
Ne - turistická prechádzka do histórie
Príslovia, porekadlá a iné výroky
Kalendár - február 2014
Začíname písať 23. ročník života nášho časopisu. Je to veľa alebo málo? Keď sme v roku 1992 začínali s týmto projektom, nikto si nevedel dostatočne živo predstaviť, čo bude po 23 rokoch. Za toto obdobie v skoro pravidelných mesačných intervaloch na týchto stránkach sa až doposiaľ vždy našli informácie, ktoré boli ochotní dopisovatelia ponúknuť našim čitatelom, či to boli zaujímavé príbehy, zdokumentované udalosti z dávnejších dôb alebo i súčasnosti z blízkeho, ale tiež aj vzdialenejšieho okolia a samozrejme tu boli poskytované dôležité informácie o diaľkoplazeckej aktivite turistov, čo bolo jednou z hlavných úloh, ktoré si časopis na svojom začiatku stanovil.
Takže 23 rokov života časopisu je teda veľa alebo málo? Vyčerpali sa v dostatočnej miere všetky informácie, ktoré bolo možné publikovať turistickej verejnosti? Keď sa poohliadneme späť, zistíme, že už viacerí dopisovatelia už nie sú medzi nami, nie sú medzi nami fyzicky. Keď sa začítame do ich dobových príspevkov, tak v našich mysliach znovu ožívajú - veď to boli naši kamaráti, s ktorými sme prebrázdili veľa turistických chodníkov a s ktorými nás spája veľa spoločných zážitkov. Ale pre chod časopisu tak ako sa jedni dopisovatelia pomaly vytrácajú, mali by zasa noví pribúdať. Len tak bude môcť časopis aj v budúcnosti sprostredkovávať zaujímavé a dôležité informácie o turistickom a diaľkoplazeckom dianí v našom okolí. A to bez vás - dopisovateľov nebude možné. Pokiaľ chceme, aby tento náš časopis poskytoval pestré a zaujímavé čítanie, aj prispievateľov musí byť dostatočný počet, aby každé číslo nebolo monotematicky vydávané z príspevkov jedného - dvoch dopisovateľov. Preto vás prosím, kto máte trochu pisateľského ducha a ste ochotní sa podeliť so svojimi zážitkami, zaujímavými informáciami z turistického diania s ostatnými čitateľmi, neváhajte a položte to na papier (alebo lepšie, v dnešnej dobe do počítača) a poskytnite to redakcii (spojenie je uvedené v tiráži na konci každého vydania). Časopis tak bude pestrejší a zaujímavejší.
Musím priznať, že v súčasnosti redakcia trpí nedostatkom príspevkov, čo sa prejavuje oneskorenými vydaniami časopisu alebo predĺženou periódou vydania jednotlivých čísel. Pokiaľ sa situáciu nepodarí zlepšiť, aj v tomto roku 2014 sa môže stať, že jednotlivé vydania budú vychádzať príležitostne, t. j. že mesačný interval nebude môcť byť uspokojivo zachovaný.
Do nového roku si poprajme ďalšie príjemné chvíle na nových turistických podujatiach, k čomu je nevyhnutné si zaželať dobré zdravie, ale tiež dobrých priateľov, aby sme si na spoločných turistických chodníkoch mohli vychutnať mnoho príjemných a zaujímavých zážitkov.
Pavol Šoula
V sobotu 25.1.2014 zorganizovali turisti z Dolného Lopašova 7. ročník zimného výstupu na Klenovú. Zúčastnilo sa ho okolo 200 turistov, niekoľko bábätiek, 4 cyklisti a asi 10 psov. Z nášho oddielu sme boli 6. Počasie vyšlo fantasticky, Aladin sa nemýlil – krásne slnečno, mrzlo, takže blato nebolo. A aj vietor v lese nefúkal. Skrátka – zimná idylka bez snehu.
Pri posede už boli prví turisti. Zajedli sme si. Potom sme išli pozrieť netopiere v jaskyni. Tohto roku boli ďalej od vchodu a preto sa mi ich nepodarilo dobre odfotiť. Pri návrate sme sa opäť zastavili pri posede. Už tu bolo veľa turistov, prišlo veľa kamarátov, dokonca aj Bahuro dal prednosť Klenovej pred Trigonálou. Lopašovania pripravili prekvapenie – okrem papierového diplomu sme dostali aj drevený. Mohli sme obdivovať ľudovú tvorivosť v umiestnení dreveného diplomu. Obrovskej pozornosti sa tešila aj trojfľaška (a v každej časti iný produkt). Došli aj 3 gitaristi a spoločne koncertovali. Nálada pri ohníku bola fantastická, ku gitaristom sa pridali aj ďalší speváci. A dokonca sa začalo aj tancovať.
Zimný výstup na Klenovú sa zaradil medzi TOP turistické akcie západného Slovenska. Výstup je hviezdicový, veľa turistov prichádza aj z Brezovej, Kočína, Dobrej Vody... Prišli dvojice – trojice, ale aj väčšie skupiny – 10 až 15 osôb. A prišlo aj hodne mladých. Všímal som si účastníkov – na výstroji som videl, že naprostá väčšina sú skalní turisti s veľmi dobrým zimným oblečením, ale hodne ľudí boli len sviatoční turisti v kabátoch a topánkach aké mali. Ale išli a na nálade im to vôbec neuberalo. Nálada pri posede je fantastická, vyhráva sa tu na gitare, spieva sa a dokonca už aj tancuje. A samozrejme testujú sa domáce produkty. Lopašovania založili veľmi peknú tradíciu. Ivan a Janko, ďakujeme!!!
A na záver ešte niekoľko údajov GPS: celková doba 6:04 h, doba pohybu 4:21 h, doba státia 1:43 h. Prešiel som 23,70 km priemernou rýchlosťou 5,5 km/h.
Vladimír Chrapčiak
Prečítali sme
za vás
Zvolenský Pustý hrad
žije
Sú miesta, na ktoré sa človek vždy rád vracia. Sú jeho srdcovou záležitosťou. Pre mnohých je takým starý Zvolenský hrad, ktorému už prívlastok Pustý vari ani nepristane...
(Na Zvolenskom Pustom hrade býva najživšie počas tradičného výstupu, ktorý sa koná v septembri.)
V úvode som si dovolil zacitovať prológ z mojej vlastnej knižky o Zvolenskom Pustom hrade, ktorú som vydal pred rokom (v roku 2008 - pozn. redakcie SME).
Hoci je na Slovensku viac Pustých hradov, ten Zvolenský je zrejme najznámejší. Systematický archeologický výskum, ktorý vedie od roku 1991 Václav Hanuliak, vyniesol na svetlo sveta artefakty, ktoré nám osvetlili aj niektoré menej známe kapitoly z jeho histórie.
Po chodníku, ktorý sa kľukatí od zimného štadióna zalesneným svahom, som prešiel prvýkrát v prvý septembrový deň roku 1969, teda takmer pred 40 rokmi. Inšpiráciou mi bola miniatúrna knižočka zvolenského historika Pavla Kuku, ktorú som si kúpil v škole za dve koruny. Múry zasypané prachom a zarastené stromami a burinou mi veľa nepovedali. Že tu bol veľký hrad, naznačovala len brána, ktorá sa stala symbolom Zvolenského Pustého hradu.
Odvtedy som vyšiel na Pustý hrad nespočetnekrát. A predsa každá návšteva je akási iná. Najmä keď kráčam sám lesom, do ktorého ticha zaletuje ruch pulzujúceho mesta a frekventovanej cesty, sa myšlienky v hlave prečisťujú a po tom, ako vstúpim za hradby, vynárajú sa predo mnou predstavy o živote, aký tu bujnel pred storočiami.
Prebohatú históriu má starý Zvolenský hrad. Archeológovia podali už mnohé svedectvá, no roboty je tu toľko, že jej bude dosť aj pre ďalšiu generáciu bádateľov a ktovie, čím všetkým nás ešte prekvapia.
Dominantný kopec, ktorý sa vypína nad vodami Hrona, si všimli už ľudia doby kamennej. Rušno tu bolo v mladšej a neskorej dobe bronzovej, keď tu sídlil ľud patriaci do okruhu lužickej kultúry. Z tých čias pochádza z úpätia hradného vrchu nález kamenného kadluba, ktorý naznačuje, že tu mohla byť dielňa na výrobu bronzových predmetov. Rozsiahle pohrebisko so 147 hrobmi z tých čias preskúmal zvolenský historik Gejza Balaša v roku 1954 na tzv. Balkáne, ktorý sa nachádza takisto na okraji Zvolena pod Pustým hradom. Chýrne sú aj zvolenské bronzové poklady. Na prvý (bronzové nástroje, zbrane a ozdoby) natrafili pri kopaní zákopov na jeseň 1944. Výskumníkom sa v 90. rokoch minulého storočia podarilo lokalizovať miesto tohto “partizánskeho” nálezu a pomocou detektora kovov vyniesli na povrch ďalšie zaujímavé predmety. Ďalší bronzový poklad objavili pri kopaní kanalizácie na Haputke (bývalá horáreň na úpätí hradného vrchu) v roku 1962 a na spomínanom Balkáne o dva roky neskôr.
Archeologické nálezy z Pustého hradu sú súčasťou expozície Z histórie Zvolena, ktorá sa nachádza na prízemí Zvolenského zámku.
Naši slovanskí predkovia po príchode do Zvolenskej kotliny dali prednosť návršiu Hrádok (Priekopa) nad Môťovou (dnes súčasť Zvolena). Tam bolo ich centrum v 9. - 11. stor., teda do čias, kým sa nezačalo s výstavbou Zvolenského hradu. Podľa Anonyma, po mene neznámeho kronikára uhorského kráľa Belu III. (vládol v r. 1172 - 96) tak dal urobiť kmeňový náčelník Borš, ktorý z Tekova prenikal hore údolím Hrona a na mieste, kde neskôr vyrástli mocné hradné múry, vraj ulovil statného jeleňa. Tak sa to aspoň hovorí v povesti.
Hrad to bol naozaj prepevný. Obytná veža, ktorá vznikla zrejme v druhej polovici 12. stor., udivuje ešte aj dnes rozmermi svojich základov (10,8 x 11,7 m) a je pravdepodobné, že mohla mať až osem podlaží. Napriek sile hradných múrov a statočnosti obrancov ani Zvolenský hrad neodolal plieneniu Tatárov v roku 1241. Rýchlo sa však spamätal z ťažkých rán a aj za pomoci kráľa Bela IV. vstal z popola. Kráľ pri jednej zo svojich návštev hradu 28. decembra 1243 obnovil mestské práva Zvolena, ktoré sa stratili alebo poškodili v ohni bojov. Spomína sa aj staviteľ Pertold, ktorý pochádzal odkiaľsi z Tirolska a za výstavbu hradu dostal ako odmenu blízku dedinu. Roboty tu mal naozaj vyše hlavy, veď hrad sa rozrástol na pevnosť s celkovou rozlohou 7,6 ha (z toho zaberal horný hrad 4,8 ha, dolný hrad 1,2 ha a zvyšných 1,6 ha tvorila spojovacia časť). Vďaka tejto rozlohe nemá Zvolenský Pustý hrad na Slovensku konkurenciu, nuž a lokálpatriotickejšie založení Zvolenčania tvrdia, že väčším je len chýrny Krak des Chevaliers v Sýrii.
Určite to nebola náhoda, že tu vyrástol jeden z našich najväčších hradov. Veď comes - župan, ktorý na ňom sídlil, spravoval odtiaľto rozsiahlu kráľovskú župu, ktorá siahala od údolia Hrona do Turca, na Oravu, až po poľské hranice. Veľké stavebné úpravy hradu sa spájajú s menom rytiera magistra Donča z balašovského rodu začiatkom 14. stor. Bol zrejme zdatným diplomatom. Najprv podporoval snahy Matúša Čáka, no po bitke pri Rozhanovciach (15. júna 1312) sa pridal na stranu nového kráľa Karola Róberta I. z rodu Anjouovcov a pomohol mu v jeho reformách.
Karolov syn Ľudovít I. Veľký tiež rád chodieval do tohto kraja bohatého na vzácne rudy, ale i na poľovnú zver. V roku 1370 začal so stavbou nového zámku na okraji Zvolena, nad ústím Slatiny do Hrona. Vzorom mu boli talianske mestské kastely. To bol silný úder pre starý hrad, hoci ten ešte zohral významnú úlohu aj pri pobyte Jana Jiskru z Brandýsa v polovici 15. stor. Ochranca práv kráľovnej - vdovy Alžbety, resp. jej malého syna Ladislava Pohrobka, sídlil práve vo Zvolene a na starom hrade ubytoval svojich žoldnierov. Pri útoku jeho rivala Jána Huňadyho v roku 1451 hrad vyhorel, ale ako nám ukazuje aj Willenbergova kresba z roku 1599, v čase tureckého nebezpečenstva bola ešte na vrchole hradného kopca okrem zrúcanín aj pozorovateľňa - vartovka, ktorá bola dymom a ohňom spojená s podobnými vežami v Štiavnických vrchoch alebo v okolí Krupiny na jednej strane a s Urpínom (Vartovkou) pri Banskej Bystrici na strane druhej. Údajne tu v tom čase bdeli vojaci z belgického Valónska.
V ďalších storočiach starý Zvolenský hrad zapadal prachom, zarastal trávou, krovím i stromami. Ten, kto sa sem vybral ešte pred dvadsiatimi rokmi, veľa toho neuvidel. Len brána naznačovala, že tu bolo významné sídlo. Archeologický výskum, na ktorý nadväzovalo zakonzervovanie zachovaných múrov, odlesnenie temena kopca a celkové sprístupnenie areálu (náučný chodník, perspektívny lesopark) dávajú šancu kultúrno-spoločenskému využitiu. Najrušnejšie býva na hrade v prvú septembrovú sobotu, keď sa koná turistický výstup za účasti početných čestných hostí (najmä ak je pred voľbami). Vtedy už starý zvolenský hrad naozaj nemožno nazvať Pustým, ale plným života so stovkami návštevníkov, s muzikou, šermiarmi, pivom, gulášom a ďalšími atrakciami.
Do septembra je, samozrejme, ešte ďaleko, ale Pustý hrad vo Zvolene môžete navštíviť v každom ročnom čase. Najjednoduchší výstup je okruhom po náučnom chodníku, ktorý priemerne zdatný turista zvládne za tri a pol hodiny. Vďaka informačným panelom sa pritom dozvie veľa zaujímavostí nielen o histórii hradu, ale aj o prírode, ktorá ho obklopuje. A z očistených múrov sa otvárajú krásne panorámy s dominantným údolím Hrona, Zvolenskou kotlinou, Poľanou, Veľkou Fatrou, Nízkymi Tatrami a inými pohoriami. Prvé značky náučného chodníka nájdete už v centre mesta, na Nám. SNP, ale prvý informačný panel je až pri improvizovanom parkovisku za zimným štadiónom pri ceste k Červenému medokýšu.
Na hrade je síce chatka, ktorú postavilo združenie Priaznivci Pustého hradu v spolupráci s Mestom Zvolen a sponzormi, ale tá slúži predovšetkým archeologickému výskumu a občerstvenie alebo drobné suveníry tu dostanete obyčajne len pri organizovaných podujatiach.
Vraciam sa z ďalšej vychádzky na Pustý hrad. V chladnom dni som na ňom stretol len jednu skupinku, azda rodinku na malom výlete. Otec vytrvalo odpovedal na otázky vari osemročného syna. Vždy mám z takýchto stretnutí dobrý pocit. A hoci nie som zástancom “masoviek”, teší ma aj to, ak sa raz do roka zaplní hradný areál davom ľudí. Mám radosť z toho, že hrad neumrel, že žije.
Jozef Sliacky,
pondelok 23. marca 2009
Zdroj: internet:
http://sliacky.blog.sme.sk/c/187830/Zvolensky-Pusty-hrad-zije.html
Plnenie podmienok VOPT
(Výkonnostného
odznaku pešej turistiky)
Podmienky plnenia VOPT i spôsob vyhodnocovania splnenia podmienok pre získanie toho odznaku sa od samotného začiatku nemenili a platia tie isté zásady a pravidlá, tak ako boli niekedy na prelome storočia prerokované a odsúhlasené Výborom pešej sekcie pri KST. Jedinými zmenami za to dlhé obdobie boli zmeny, keď sme museli vzhľadom na obrovský záujem turistov –pešiakov rozširovať VOPT o ďalšie stupne. Už nestačilo 40 000 km, ako to bolo potrebné pre splnenie rovníkového stupňa, ale postupne sme zvýšili hranicu na 45 000 km, neskôr to bol celý extrémny stupeň (3 stupne plnenia) a celkom nakoniec to bol STOP stupeň so 60 000 km, ktorý doteraz splnil ako jediný vynikajúci turista i rovnako výborný spoločník pri diaľkových pochodoch, nuž kto iný ako Attila Korčok. Vzdialenosť 60 000 km je už celkom slušná vzdialenosť aj pre rekreačného automobilistu. Attila za tie dlhé roky čo sa venuje diaľkovým pochodom, to dokázal.
Keď sme na začiatku tohto nášho počinu a snahe zabezpečiť a organizovať pokračovanie úspešného podujatia KST, a to plnenia VOPT, začali apelovať na vtedajších funkcionárov KST, ktorí to mali tak povediac v “pracovnej náplni” s odôvodnením, že VOPT je dobrá vec a treba ho rozšíriť, tak sme narazili na nepochopiteľnú tvrdohlavosť, ktorá je tak príznačná pre jedno štvornohé zviera. Argumenty týchto tiež funkcionárov strašne pripomínali a boli na úrovni iného štvorkopytného zvieraťa. (Poznámka: Dlho som nevedel pochopiť, kde sa na Slovensku berie toľko volov a ako vôbec voly vznikajú. Až, keď som si túto svoju dosť veľkú nevedomosť odstránil nalistovaním v encyklopédii, zistil som, že vôl bol predtým vyspelý, činný, plemenný býk, ktorý sa nechal vykastrovať na vola, čím urobili z neho ťažné zviera. No nie je to naozaj vôl? Zdravý, výkonný, plemenný býk a potom postúpiť na vola!). Nuž neostávalo nám nič iné ako sa chopiť iniciatívy sami. Vypracovali sa regule, kritéria, stanovili sa hranice jednotlivých stupňov, zabezpečili odznaky, diplomy atď. Keď sme toto všetko mali premyslené, vypracované, v písomnej forme pripravené, nechali sme sa prostredníctvom Milana Kubiša, jednak bývalého šéfredaktora Krás Slovenska, člena TJ Tesla i výboru pešej turistiky pri KST, ohlásiť na jednaní tohto výboru, ktoré sa konalo v Bratislave. Vtedajší predseda tejto sekcie Ing. Jaroslav Šilík už bol informovaný o tejto našej iniciatíve. Odovzdali sme predsedovi i jednotlivým členom komisie (výbor mal aj mimo bratislavských členov) materiál. Jaro Šilík ako pragmatický, schopný, aktívny funkcionár zahájil okamžité jednanie o tomto bode. Po prečítaní tohto materiálu, prvú menšiu výčitku adresoval svojim členom výboru, že taký materiál mali spracovať oni a nie turisti zdola. K propozíciám nebola žiadna pripomienka, až na pripomienku predsedu, ktorý navrhol hranicu plnenia, ktorá bola stanovená na 35 000 km predĺžiť až na 40 000 km, na tzv. rovníkový stupeň . Vtedy sme sa nad touto veľkou vzdialenosťou aj trochu usmievali. Veď aj 30 tisíc kilometrov málokto splní. Jaro sa ukázal ako dobrý prognostik, lebo k dnešnému dňu má už 11 turistov dosiahnutú túto hranicu. Ale zas, až tak dobrý prognostik nebol, lebo ako sme vyššie napísali, aj túto “nedosiahnuteľnú” hranicu sme museli niekoľkokrát posúvať. Potom sa pristúpilo už iba k riešeniu praktických otázok. Matrica na vyhotovenie odznakov už bola hotová (pre základný stupeň – bronz, striebro, zlato). Odlíšenie jednotlivých stupňov sa dohodlo, že bude farebné a aj pre rovníkový odznak našiel Jaro riešenie. TJ Tesla dostala za úlohu navrhnúť a zabezpečiť vyhotovenie diplomov (pre každý stupeň odznaku iný diplom), administratíva pre vyhodnocovanie a registráciu odznakov, spôsob i realizácia bola záležitosťou Tesly, ba dokonca aj finančné zabezpečenie vyhotovenia prvej “várky” odznakov bolo vecou Tesly. Toto všetko vrátane potrebného odsúhlasenia komisiou sa zvládlo v priebehu jednej porady. Bolo to najracionálnejšie, najrýchlejšie, najúspešnejšie, pragmatické, bez zbytočnej byrokracie (bez prvého, druhého čítania) vyriešenie dlho neriešeného problému, možno že v celej histórii KST. Bolo to vďaka profesionálne vedenej pracovnej porady i kompetentných členov výboru a jej predsedu pešej turistiky (pri KST). Vyhodnocovaním a všetkou agendou s týmto spojenou boli poverení M. Kubiš a Ivan Nižnan, členovia TJ Tesla. O mesiac sa akcia spustila bez vážnych problémov a funguje to doteraz. Aj ten najlepšie konštruovaný stroj po dlhšom používaní treba podrobiť generálke alebo aspoň trochu premazať a oprášiť. A to je aj ten náš prípad. Nepotrebuje žiadnu generálku, či rozsiahlejšiu opravu, ale oprášenie a trochu premazania áno.
V poslednom čase sa množia žiadosti o udelenie výkonnostného odznaku pešej turistiky spôsobom nie takým, aký bol ustanovený na začiatku spolu s podmienkami plnenia VOPT. Niekedy to už teraz pripomína hlásenia bývalých Brigád socialistickej práce o tom, koľko brigádnických hodín odpracovali ich členovia. Vtedy na uznanie brigád postačoval aj lístoček napríklad s textom: “Ja dolupodpísaný Jozef Jozefov potvrdzujem, že 10 súdruhov (nebudem ich menovať), členov našej BSP odpracovalo (odpilo) dňa 1.4.1983 celkom 238 hodín na brigáde – socialistickej. Česť práci, nečitateľný podpis.” Keď vrcholoví funkcionári nakoniec všetky brigádnické hodiny všetkých brigád spočítali, tak zistili, že za toľko hodín by sa dal postaviť pomaly aj nový závod. Hore boli spokojní, dolu tiež. No a čo sa stalo súdruhovia? Veď sme utužili a stmelili socialistický pracovný kolektív, aj sme si vypili a bolo nám veselo a “cýl sme splnili”.
Pri tvorbe podmienok pre vyhodnocovanie jednotlivých stupňov sme sa snažili, aby vyhodnocovanie nebolo pomaly náročnejšie ako absolvovanie príslušných kilometrov. Nechceli sme zavádzať žiadnu byrokraciu a tobôž nie buzeráciu. Jednoducho racionálne, vecné, vierohodné a kontrolovateľné spracovanie príslušnej dokumentácie.
Konkrétne teda v prvom rade je potrebné vyplniť tlačivo “Plnenie podmienok VOPT”. Tlačivo možno nájsť na internete, v Tesle alebo možno si ho vyhotoviť sám podľa vzoru.
Na prvej strane sú osobné údaje, meno, adresa, kontakt. V dolnej časti tejto strany sú záznamy kedy a aký stupeň VOPT turista už získal. Nie je potrebné uviesť všetky stupne, ale len údaje o tom poslednom získanom stupni. Na druhej strane sa uvádzajú absolvované kilometre v tom-ktorom roku (vrátane prevýšenia) a kumulovaný súčet kilometrov (od počiatku plnenia VOPT). Ak kumulovaný súčet presiahne hodnotu pre ten-ktorý stupeň VOPT, tak je dôvod na ukončenie tejto časti plnenia podmienok VOPT a na základe tohto dokumentu požiadať o udelenie ďalšieho stupňa VOPT.
Poznámka: Je potrebné urobiť si kópiu tohto dokumentu, prípadne len opis posledného riadku - roku, v ktorom ste získali posledný odznak. Posledný riadok (rok) uvedený na tlačive “Plnenie VOPT” sa stane prvým riadkom pri ďalšom odznaku.
Vyššie stupne VOPT sa plnia aj niekoľko desiatok rokov a preto netreba uvádzať údaje z rokov už vyhodnotených. Napríklad po pochode, ktorý ste absolvovali 30.6.2013 máte na svojom konte celkom 15 023 km a týmto ste splnili podmienky pre zisk odznaku príslušného stupňa. V podkladoch pre plnenie podmienok na 20 000 km bude potom v prvom riadku uvedené:
rok km kumulovaný súčet km 2013 15 023 km 30. 6. 2013 2013 nachodené km v roku 15 740 km 31. 12. 2013 2014 x x
Takto vyplnené tlačivo je podkladom pre kontrolu splnenia podmienok pre získanie príslušného stupňa VOPT.
Ku kontrole treba predložiť :
Po vykonaní kontroly, (ktorá sa vykonáva bežnými metódami námatkovej kontroly) o absolvovaní príslušných km sa každé tlačivo “Plnenie podmienok” archivuje. Každý stupeň odznaku VOPT má v archíve svoju vlastnú zložku. Stav plnenia VOPT je uvedený aj na internete.
Ivan Nižnan
Dňa 2. 11. 2013 som bol na túre. Od Červeného mosta som vyšiel na Kamzík. Prešiel som naprieč cez asfaltku. Ďalej som pokračoval chodníkom dolu na cestu označenú červenou pásovou značkou. Prekvapilo ma, že hore tým úzkym, strmým chodníkom “ťahal” bicyklista. Mal som zlé tušenie, že bicyklista sa týmto chodníkom vráti dolu. Pre mňa to mohlo mať fatálne následky. Preto som krížom cez chodník položil hrubý konár. Asi za 5 minút ma dohonil dotyčný bicyklista. Osopil sa na mňa s krikom: ty starý k.... položil si na chodník konár !? Prisvedčil som s poznámkou, že neviem kedy sme si potykali. Po tomto mojom “priznaní” sa na mňa zniesla spŕška nereprodukovateľných nadávok, pričom asi každé piate slová boli “zabijem ťa”. Po niekoľkých zopakovaniach týchto nadávok nastalo vyhrážanie, že dotyčný pán bicyklista na mňa zavolá políciu. Na jeho veľké prekvapenie som sa tejto vyhrážke potešil. Oznámil som mu, že existuje zákon o Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty. Jeden paragraf v tomto zákone zakazuje bicyklistom pohybovať sa v tejto oblasti mimo ciest, ktoré nie sú vyznačené pre bicyklistov. Je to z dôvodu bezpečnosti chodcov. Čiže zákon porušil on a nie ja. Na to pán bicyklista prehlásil, že teda aj ja som zákon porušil. Tak som mu vysvetlil, že chodec sa po Malých Karpatoch môže pohybovať krížom krážom okrem rezervácií, kde môže chodiť iba po značených turistických chodníkoch. Snažil som sa mu ešte vysvetliť, že existuje fyzikálny zákon, ktorý formuluje kinetickú energiu pohybujúceho sa telesa. Na strmom chodníku vplyvom gravitácie je táto jeho pohybová energia veľmi veľká. Na chodníku pokrytom napadaným lístím je jeho brzdná dráha oveľa väčšia ako na suchej ceste s pevným podložím. A že teda keby na ceste neležala prekážka, ale po nej by som kráčal ja, pravdepodobne by to so mnou zle skončilo. Nemám záujem doplniť zoznam zabitých bicyklistami v oblasti Malých Karpát. Bicyklista prehlásil, aby som s mojou fyzikou išiel do p...., pričom nezabudol znova podotknúť, že ma zabije. Našťastie išiel okolo jeden muž s dvomi ženami. Samozrejme že muž sa pripojil k mojej argumentácii. Teraz sme boli dvaja na jedného. Bicyklistu už zrejme prešla chuť zabiť ma. Sadol na bicykel a odišiel východným smerom po červenej pásovej značke.
Na tomto mieste považujem za potrebné uviesť niekoľko poznámok. V posledných rokoch nastal veľký rozmach bicyklistiky. Obchodníci s bicyklami a príslušenstvom majú dobré časy. Pričom veľa bicyklov nesplňuje podmienky taxatívne vymenované vo vyhláške. Hordy bicyklistov vtrhli do lesov. Pritom mnohým z nich ide hlavne o naháňanie kondície, adrenalínu a výkonnostného tréningu. Bez ohľadu na prostredie, v ktorom sa nachádzajú. Chodci sú pre nich nežiaduce elementy, ktoré im prekážajú. Pritom si vynucujú pred chodcami prednosť, na ktorú nemajú nárok. Asi pred štyrmi rokmi sme išli po “Ušákovej” ceste. Chodci vedia o akej ceste píšem. Oproti nám išla na drahom bicykli mladá dáma s mladým pánom. Zostali sme stáť a čakali, aby panstvo mohlo prejsť okolo nás. Mladá dáma sa začala rozčuľovať, že sme sa im mali vyhnúť a neprekážať im na ceste. To už bolo veľa aj na mňa. Tak som dámu aj s pánom poučil, že oni po tej ceste majú zákonom zakázané jazdiť. Porušujú zákon. A že žiadna vyhláška nehovorí o prednosti bicyklistov pred chodcami na lesných chodníkoch. Takýchto konfliktov v lese na úzkych neprehľadných chodníkoch som mal viac. Jeden pán bicyklista začal dokonca argumentovať Dzurindom. Na to som mu odvetil, že ľudia porušujúci zákony Slovenskej republiky a nabádajúci občanov aby ich nasledovali, sú pre každého slušného, normálneho občana Slovenska neakceptovateľní.
My turisti dobre vieme, čo pre nás pohyb v prírode znamená. Je to nenahraditeľná oáza pokoja. Prostredie, v ktorom relaxujeme fyzicky aj psychicky. Teraz bohužiaľ, zásluhou pánov bicyklistov, o psychickom relaxe sa dá veľmi ťažko hovoriť. Veď stále musíme byť v strehu, hlavne keď ideme dolu úzkym, strmým, neprehľadným chodníkom. Nevieme dňa ani hodiny, kedy nás bezohľadný bicyklista zozadu nezrazí a nezaradí nás do zoznamu zabitých bicyklistami. Pritom je neospravedlniteľné, že takmer všetkým bicyklom chýbajú zvončeky. To je v rozpore s vyhláškou. Chodec, ktorý netuší, že ho bicyklista predbieha, môže urobiť mimovoľný pohyb na stranu, po ktorej je obiehaný. To sa už aj viackrát stalo. Môjmu známemu tak poranil bicyklista ruku, ďalšia turistka tak získala modrinu na lakti. To sú len prípady mne známe. A koľko je takých ďalších podobných prípadov na Slovensku!? O úplnej bezohľadnosti svedčí prípad, keď sa konal stokilometrový pochod z Bratislavy po červenej pásovej značke. Viedol aj cez vrch Somár. Presne v ten istý deň sa konal bicyklistický pretek tiež po červenej pásovej značke dolu vrchom Somár. Keby organizátori bicyklistického preteku boli požadovali súhlas príslušnej štátnej inštitúcie, ako to zákon prikazuje, boli by sa dozvedeli, že sa po tej istej trase a v ten istý deň koná stokilometrový pochod nahlásený už rok pred jeho konaním. Tak samozrejme by si v ten istý deň a po tej istej trase nemohli zorganizovať pretek na bicykli. Okrem toho po tomto chodníku vôbec nie je bicyklistom dovolené jazdiť. Vrchol arogancie a bezohľadnosti bol bicyklistický pretek po červenej pásovej značke dolu z Pajštúna. Táto oblasť je vyhlásená za štátnu prírodnú rezerváciu. To značí, že okrem chodca, ktorý sa môže v tejto oblasti pohybovať iba po vyznačených chodníkoch, žiadny iný presun tu nie je povolený.
Na záver niekoľko poznámok o mojich bicyklistických aktivitách. Jazdím na bicykli už 70 rokov. Mám najazdených na bicykli cca 70 000 km. Počas jazdy na bicykli som nikdy s nikým nemal žiadnu kolíziu. Môj bicykel má vždy všetky náležitosti, ktoré vyžaduje príslušná vyhláška. Organizoval a viedol som školenia cykloturistiky. Mám zlatý výkonnostný odznak cykloturistiky a Slovenský cykloturistický odznak.
Alexander Haas, MT
Ne - turistická prechádzka do histórie
Nebude to prechádzka peknými a príjemnými chodníčkami našich Malých Karpát alebo inými našimi ešte relatívne zachovalými horstvami. Bude to prechádzka hodne členitou a niekedy drsnou, až veľmi drsnou históriou, niekde aj zdevastovanou a krutou, ktorá nemá značkované chodníčky a ktorá je niekedy nevyspytateľná.
Dátum 22. november 1963 na prvý pohľad nič nehovorí. Dokonca pre tých mladších je to strašne ďaleká história a kedy tu ešte ani neboli. Tá udalosť, o ktorej chceme tu písať a ktorá sa viaže na tento dátum, je pre tých starších ešte dosť živá a pre tých mladších už dávno dávna a preto nezaujímavá. A pritom správa o tejto udalosti, napriek v tom čase v porovnaní s terajšími komunikačnými prostriedkami “nevýkonnými” informačnými prostriedkami, veľmi rýchlo obletela celý svet a výrazne zasiahla a poznačila mnohé oblasti nielen v USA, ale i vo svete. V tento deň bol na amerického prezidenta spáchaný atentát, ktorému podľahol. Dnes ani po 50 rokoch nevieme pravý dôvod spáchania atentátu, ani nepoznáme skutočného páchateľa. Hoci sa zdalo, že aspoň s menom skutočného páchateľa nebude problém, lebo takmer súčasne so správou o atentáte sa šírila svetom správa, že polícia zatkla atentátnika. Po niekoľkých rokoch pokusov vysvetliť tento atentát a veci okolo neho oficiálne úrady oznámili, že na vysvetlenie prípadu treba počkať 50 rokov, kedy sa otvoria americké tajné archívy k tejto veci. Týchto 50 rokov rýchlo utieklo, tak rýchlo, že ani tí, ktorí riešenie tejto záhady oddialili, možno ani sami netušili, že to tak rýchlo ubehne. Termín 22. november 2013 tu už je. Otvoria sa americké archívy? Možno aj áno, lebo zákony tak hovoria. Ale či sa aj niečo vyjasní, je druhá vec. Oplatí sa v tejto dávnej veci znovu rýpať? Historici tvrdia, že rozhodne áno, niektorí politici zas tvrdia opak. Svet tiež by rád vedel pravdu, lebo dejiny hocktorej veľmoci sú zaujímavé a dôležité.
Či sa vtedy v tejto záležitosti nič nerobilo? Už si viem živo predstaviť, ako by to komentoval “radošinec” Stano Štepka: “ale robilo sa, robilo, aj sa vyšetrúvalo, vyšetrúúúvalóóóóó, ale ništ sa nevyšetrilo!” Preto si myslím, že je dosť naivné, keď si stále myslíme, že u nás sa niektoré kauzy, ako Gorila a podobne, naozaj vyšetria, keď to nedokáže ani Amerika. Čo sme my horší (alebo lepší???) ako Američania? My dokonca nemôžeme ani sľúbiť, že sa to vyšetrí o 50 rokov, keď sa otvoria archívy. Naše archívy sú už dávno odpočúvané a dávno “povynášané”.
A práve dátum 22. 11. 2013 je významný tým, že dá (snáď) odpoveď na otázku, či sa tie archívy skutočné otvoria, či sa to bude vyšetrovať, či sa nájde dajaký nový Jim Garisson (pozri osoby a obsadenie) a či vôbec...
Čo sa to vlastne v ten deň stalo? V otvorenom aute prechádzajúcom Dallasom sa viezol 35. prezident USA John Kennedy, v rámci predvolebnej kampane. V aute bola aj jeho manželka Jacqueline Kennedyová a texaský guvernér John Connaly. Padli tri výstrely. Ten tretí smrteľne zranil prezidenta a guvernér bol len zranený. Guvernér mal šťastie, väčšie šťastie, ako starosta mesta Chicago, Anton Čermák, ináč českého pôvodu , ktorý v roku 1933 pri atentáte na Franklina D. Roosvelta to schytal a zraneniu podľahol. Prezident, ktorý bol terčom atentátu, vďaka tomu, že v poslednej chvíli zrazila jedna žena atentátnikovi zbraň, vyšiel z toho bez zranenia. Hneď po atentáte na prezidenta Kennedyho začali americké i svetové agentúry chrliť správy o tom, že v texaskom Dallase bol zavraždený prezident J. Kennedy a že o 90 minút nato polícia zatkla vraha Lee Oswalda. Ako sa veľmi mýlili agentúry i polícia. Viceprezident L. B. Johnson, viceprezident pri nastupovaní do lietadla, ktoré malo previesť telesné pozostatky nebohého na letisko vo Washingtone, pri vystupovaní z lietadla už nový prezident, lebo na palube lietadla už urýchlene skladal sľub prezidenta. Tento nový prezident vymenoval vyšetrovaciu komisiu na čele so sudcom Warenom. Tá komisia vydala po dlhých a dlho trvajúcich vyšetrovaniach správu o výsledkoch vyšetrovania Kennedyho vraždy s uzáverom, že Oswald konal sám, na vlastnú päsť a nebol súčasťou nijakého sprisahania. Netreba sa čudovať tomuto výroku, lebo Lee Oswald žil niekoľko rokov v Sovietskom zväze. Tu sa dokonca aj oženil a do USA sa vrátil už s manželkou Marinou, zapojil sa do ľavicových politických hnutí, pri bytovej prehliadke mu našli niekoľko prosovietskych a prokubánskych kníh. Treba ešte väčšie dôkazy, že bol vrahom bez spoločníkov on a len on? Napriek tomu ruka zákona proti Oswaldovi nezasiahla aj keď na náhrobnom pomníku (ak vôbec dajaký má) je dátum úmrtia 24. 11. 1963. Namiesto ruky zákona rozsudok vykonala ruka Jacka Rubyho, deväťkrát trestaného majiteľa baru. Zaujímavá je i tá skutočnosť, ako tento akt spravodlivosti “vlastenec” Rubby vykonal. Po atentáte vypočúvali Oswalda na dallaskom policajnom riaditeľstve. Vypočúvali ho niekoľko hodín, ale (vraj) z týchto výsluchov neurobili zápisnice. V budove policajného riaditeľstva v prítomnosti televíznych kamier ho zastrelil Rubby, vraj z vlasteneckého pobúrenia. Je to možné? V rukách polície a v policajnej budove je zastrelený dovtedy neznámym mužom? Nuž v Amerike, krajine neobmedzených možností, je. Po tomto vlasteneckom činne dlho nežil ani Jack Rubby. Podobne, ako mnoho iných ľudí, ktorí o atentáte niečo vedeli, dlho nežil ani Rubby. Od dallaského atentátu na prezidenta Kennedyho zomrelo v Spojených štátoch až príliš veľa ľudí, ktorí vedeli o niektorých veciach súvisiacich s Dallasom. Bolo ich príliš veľa, aby to bolo normálne. O tejto skutočnosti sa začal šíriť aj vtip z kategórie čierneho humoru:
Lekárska prehliadka v USA: “Máte vynikajúce srdce, silné pľúca a vôbec máte všetko v poriadku. Môžete sa dožiť ešte aj sto rokov, pravda, ak nie ste nejako zapletený do kennedyovskej aféry ....”
Výsledky Warrenovej komisie spochybnilo mnoho ľudí a mnoho inštitúcii. Jedným z najväčších oponentov bol prokurátor Jim Garrison, ktorý sám začal vyšetrovať vraždu. Tento prokurátor nevedel pochopiť, ako možno za takú chvíľku trikrát vystreliť, pričom prvé dve guľky zrania kde koho, aj senátora Texasu, ale až ten tretí výstrel, na ktorý je strelec najmenej sústredený, je smrteľný. Viac veci si nevedel tento prokurátor vysvetliť, ale aj on sa napokon odmlčal. A dobre urobil. Zomrel až v roku 1992 vo veku 71 rokov.
Je 50. výročie smrti Johna Kennedyho (J.F.K.), ktorý zahynul rukou dosiaľ neznámeho atentátnika. Dozvieme sa to teraz? Kto zavraždil a prečo prezidenta Kennedyho? Neviem prečo, ale tých skeptikov je omnoho viac, ako tých ostatných – možno naivných.
Od vraždy prezidenta Kennedyho uplynulo už veľa rokov, pozitívne na tom je to, že od tej doby nedošlo k žiadnemu atentátu na amerického prezidenta. Samozrejme ak nerátame úspešný atentát na Kennedyho brata Roberta, ktorý bol zavraždený počas predvolebnej kampane vo voľbách na prezidentské kreslo. Preferencie jednoznačne hovorili na víťazstvo Roberta. Takže atentát na Roberta bol de facto atentátom na prezidenta a realizácia atentátu bolo len predčasným, preventívnym opatrením, aby sa zasa do prezidentského kresla nedostal niekto z rodu Kennedyovcov. Päť rokov po zavraždení svojho brata bol Robert Kennnedy ťažko zranený prakticky pred objektívmi televízie, niekoľko sekúnd po tom, čo predniesol prejav, v ktorom oznámil svoje volebné víťazstvo v Kalifornii. Keď prechádzal chodbou hotela, kde bol ubytovaný, vystrelil na Roberta prisťahovalec jordánskeho pôvodu Sirhan Bišar Sirhan. Dve guľky zasiahli Kennedyho do hlavy, pričom boli zranení aj ďalší ľudia. Kennedy neskôr svojmu zraneniu podľahol a Sirhan bol odsúdený na trest smrti. Šesť rokov po vražde Roberta objavili sa v USA pochybnosti o tom, či bol jediným atentátnikom. Pitva ukázala, že Kennedyho zavraždili z bezprostrednej blízkosti a Sirhan tak blízko nebol atď, atď. Faktom je, že ešte ani v tom čase, teda šesť rokov po vražde, nebol rozsudok vykonaný a Sirhan spolu s ďalšími odsúdenými čakal na trest smrti v Kalifornskej väznici.
Šesť rokov odkladali popravu, ako keby príslušné orgány vedeli, že nakoniec aj túto vraždu niekto spochybní napriek tomu, že sa to všetko udialo v prítomnosti mnohých ľudí (niektorí boli aj zranení) a pred televíznymi kamerami. Posledné správy hovoria, že on si tam žije doteraz a v dobrom zdraví, pokiaľ sa o dobrom zdraví v jeho veku dá hovoriť.
Tak dlhá doba, ktorá uplynula od posledného atentátu na amerického prezidenta, je skutočne vzácna vec. Pre Ameriku už bolo tradičná výmena prezidenta týmto veľmi rýchlym a dosť často účinným (nie každý atentát sa vydaril) spôsobom. Napríklad v našej krátkej histórii samostatného Slovenska boli dva pokusy o odvolanie prezidenta (Kováč, Gašparovič). Naše spôsoby, pokusy odvolávania prezidenta, hoci sú neúspešné a spojené so značným cirkusom, predsa sú vítanejšie a európskejšie. Turistom, ale najmä horolezcom určite hovorí niečo meno Mc Kinley. Týmto menom je pomenovaný najvyšší štít Severnej Ameriky, ktorý sa nachádza na Aljaške. O niečo menej ľudí vie, že kopec získal meno po americkom prezidentovi Wiliamovi Mc Kinleovi a ešte o niečo menej ľudí vie, že na tohto prezidenta bol spáchaný úspešný atentát. Prvý nevydarený atentát na prezidenta USA bol spáchaný v roku 1835 na prezidenta Andrewa Jacksona. O atentát sa pokúšal Richard Lawrence - zlyhala mu pištoľ. Lawrence bol vraj slabomyseľný. Prvým vydarením atentátom bol známy atentát na Abrahama Lincolna v roku 1865, ktorého v prezidentskej lóži zastrelil herec John Wilkes Booth. Na železničnej stanici v roku 1881 postrelil prezidenta A. Garfielda tiež atentátnik. O tom, či to bol úspešný alebo neúspešný atentát, je veľa dohadov. Je faktom, že Garfiwld zomrel o dva a pol mesiaca, a to na otravu krvi a tú mu neotrávil určite atentátnik. Omnoho viac šťastia mal Theodor Roosevelt, keď sa v roku 1912 v predvolebnej kampani uchádzal o znovuzvolenie za prezidenta. Údajne choromyseľný dajaký Schrank strelil na prezidenta tak, že sa ten veľmi skoro zotavil. V roku 1950 odvrátili atentát na prezidenta Harryho Trumana. O atentát sa pokúšali dvaja Portorikánci. Už len to, čo tu bolo uvedené, svedčí o tom, že Amerika má veľmi bohatú históriu v oblasti atentátov na prezidentov.
Kto bol John Fitzerald KENNEDY?
Pochádzal zo slávnej a bohatej dynastie Kennedyovcov. Svojou politickou príslušnosťou, ako každý člen rodiny Kennedyovcov, bol demokratom. Jeho strohé dáta hovoria, že sa narodil 29. 5. 1917 v Brookline. Študoval na Harvardovej univerzite politické vedy a medzinárodné vzťahy. V rokoch 1941 - 1945 bol dôstojníkom amerického námorníctva. V roku 1946 bol zvolený za člena Snemovne reprezentantov. Od roku 1952 senátor za štát Massachusetts. V roku 1957 dostáva Pulitzerovu cenu za knihu Profily odvahy. V prezidentských voľbách v roku 1960 ako demokratický kandidát víťazí nad Richardom Nixonom. Stáva sa najmladším americkým prezidentom. Po spáchanom atentáte bol pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone vo Virginii. V jeho nedlhej funkcii amerického prezidenta vykonal skutočne veľa. V domácej politike vyjadroval sympatie vodcovi boja za černošské práva Martinovi Kingovi (taktiež zavraždený), avšak nebol schopný presadiť v Kongrese zákony rušiace rasovú segregáciu. Musel riešiť vážne svetové politické krízy (rakety na Kube, neúspešné vylodenie v Zátoke svíň na Kube, Berlín a ďalšie). Bol to politik svetového mena s neodolateľným imidžom (mladý, energický). Bol nepolitický symbol zmeny, zmeny ovzdušia v USA i vo svete. Preto spomienka na neho bude stále živá a príčiny jeho smrti budú stále vyvolávať nové a nové teórie generácii.
Politický atentát na Kennedyho mal nedozierne morálne následky. Postava mladého ambiciózneho demokratického prezidenta, ktorého popularita rástla do výšin, vzbudzovala u mnohých ľudí, a to doslova na celom svete, nádej v niečo lepšie. Bol mladý, energický, vyjadroval vitalitu, nádej a optimizmus. Navyše mal krásnu manželku a tieto veci sa v Amerike veľmi cenia a čo tiež zapadalo do jeho imidžu. Výsledky vyšetrovania jeho vraždy viedli k tomu, že mnohí Američania stratili dôveru vo vládu. Následné krízy ako Vietnam, aféra Watergate sa posudzovali z aspektu: Ako by vyzeral svet, keby nebol Kennedy mŕtvy?
Legenda o Johnovi Kennedyovi, a to skutočne môžeme hovoriť ako o legende, je jedným z najzaujímavejších javov povojnových dejín USA. Kennedy bol najlepším vývozným artiklom, aký kedy Amerika mala. Čo urobilo z Kennedyho svetového politika? Bol to jeho neodolateľný imidž, ale nielen to. Už samotná funkcia amerického prezidenta a jeho rozsiahle právomoci veľa znamenajú. Je “ministerským predsedom”, hlavným veliteľom, predsedom strany, je to čo v iných krajinách je rozdelené na niekoľko ľudí. Kennedy bol v prezidentskom kresle i v čase, keď vypukla najväčšia politická kríza vo svete od skončenia svetovej vojny. Bola to Kubánska kríza. Generálska a maršalská elita na oboch stranách sporu už si navliekali rukavičky, aby mali čisté ruky a mohli stlačiť gombíčky, ktoré by aktivovali to, čo bolo už pripravené k činnosti a čo by určite spôsobilo doslova svetovú katastrofu. Už sa len čakalo na povel od šéfov na jednej strane Kennedyho a na druhej strane Nikitu Chruščova. Nakoniec zdravý rozum zvíťazil, Nikita a John sa dohodli a sklamaní maršali si museli stiahnuť rukavičky z rúk. Nikita Chruščov bol svojským politikom, ktorý pôsobil v najvyšších politických a straníckych funkciách v ZSSR. Nebol prvým človekom vo vesmíre, ani prvým človekom na Mesiaci, ale bol prvým človekom, ktorý vyzutou topánkou trieskal po stole na zasadaní OSN. Bol tak trošku aj turistom, veľa cestoval po zahraničí a vždy keď mal možnosť navštívil i nejaký poľnohospodársky podnik, aby si tam prezrel nejaký lán kukurice, a preto mu hovorili aj kukuričný kráľ. Treba mu aj uznať, že on bol aj prvým, ktorý poukázal už na XX. zjazde KSSZ na Stalinovu politiku kultu osobnosti, a to v čase, keď sa o perestrojke ani nechyrovalo. Treba však povedať, že Nikita nakoniec na svoju turistickú mániu doplatil. Dopadlo to s nim úplne opačne ako Johnsonom, ktorý nastupoval do lietadla ako vicepreazident a vystupoval už ako prezident USA. Nikita odchádzal do zahraničia v najvyšších funkciách. Keď sa vrátil, vďaka Leonodovi Brežnevovi bol už iba radovým členom strany, ktorý si musel platiť i členské známky. Svoj život nedožil v Moskve, ale na dači neďaleko Moskvy.
O čo sa jednalo v tejto Karibskej alebo Kubánskej kríze? Bolo to v čase studenej vojny, keď Američania mali rozostavené blízko hraníc so ZSSR v Turecku (ale aj inde) rakety pre prípad a čo keby. Keď na to Rusi prišli v zmysle studeno - vojenského hesla “zub za zub”, rozhodli sa rozostaviť svoje rakety na Kube. Ruské nákladné lode priplávali v noci na Kubu. Američania zistili, že priviezli akýsi čudný tovar, citlivý asi na svetlo, a preto ho vykladali v noci a oheň bol na streche. Nakoniec po napätej a hrozivej situácii v dusnom ovzduší ruské lode, v tom čase ešte sovietske, v noci odplávali z Kuby aj s tovarom, ktorý priviezli a Američania sa zas zaviazali, že pomerne v tichosti a možno že i tiež v noci demontujú v Turecku, pozdĺž hraníc so ZSSR, tie čudá. Pani Jacqueline, manželka prezidenta v jednom filme, ktorý bol nedávno natočený o tejto udalosti, komentuje túto udalosť pre svojho štvorročného syna Johna trochu viac ako nadnesene slovami: “Otecko, zachránil svet." Pani Chruščevová nemohla toto povedať o Nikitovi svojim deťom, lebo tie boli už odrastené. Aj toto prispieva k legende o Johnovi Kennedym.
Človek nie je iba politikou živý.
O Johnovi bolo známe, že je to ináč normálny človek z mäsa a kosti a najmä vody, lebo tej je v ľudskom tele najviac. Už ako prezident prichádzal do styku s veľkým počtom ľudí z rôznych okruhov. Mal však aj veľa osobných priateľov, predovšetkým z umeleckej brandže. Jeho osobnými priateľmi boli napríklad Frank Sinatra, Marylin Monroe a iní. Frank Sinatra bol populárny spevák a herec. V 50. a 60. rokoch bol Sinatra najväčšou hviezdou Las Vegas, vyhral desať cien Grammy, vrátane cien za najlepší album roka, hral v mnohých filmoch i veľa toho naspieval. V jednej z kníh si môžeme prečítať i slová, že po okružnej ceste po USA jeden bradatý Porush vyberal akési peniaze na podporu neviem čoho a že jedným z prispievateľov bol aj Frank Sinatra. Názov tejto knižky, z ktorej sme citovali, nemala názov napríklad Dejiny hudby alebo Svetoví speváci, ale mala jednoduchý, jednoslovný názov MAFIA. Nakoniec Sinatra mal taliansky pôvod. Je pravdou, že bol mnohokrát obviňovaný zo styku s členmi mafie a z toho, že jeho kariéru na pozadí podporoval organizovaný zločin. Sinatrov spis u FBI dosiahol úctyhodnú hrúbku. On zásadne všetky obvinenia odmietal.
Ešte väčšou a príjemnejšou spoločníčkou prezidenta bola americká herečka a modelka. Prezident udržoval styky, nevieme aké a do akej miery, to vie iba bulvár, aj s významnou americkou herečkou Marilyn Monroe, vlastným menom Norma Jean Baker. Táto pekná blondínka v útlej mladosti a na začiatku svojej umeleckej kariéry skutočne veľa toho nemala. Jej snaha presadiť sa vo vážnejších úlohách nebola veľmi úspešná. Často nemala ani čo na seba, a tak sa životom prebojovávala s tým čo mala, čím ju príroda obdarila. A preto už pred príchodom do Hollywoodu (1946) si zabezpečila popularitu sériou fotografických aktov. Bola talentovaná a vo filme vytvorila typ prostoduchej plavovlásky. Bola úspešná a finančne.
Aj neskoršie si často zaspomínala na časy, keď veľa toho nemala (oblečené) a na skúsenosť, že žena, aj keď nič nemá (na sebe), môže pekne zarobiť! Aj takto si zveľaďovala svoje konto a veľmi rýchlo sa stala vo filme idolom a symbolom sexu. Stala sa jednou z najväčších hviezd amerického filmu po druhej svetovej vojne. V poslednom období svojho života trpela depresiami a podrobila sa psychiatrickej liečbe. Nevydarilo sa ani jej tretie manželstvo so známym spisovateľom a dramatikom A. Millerom, s ktorým sa rozviedla pred premiérou svojho posledného filmu, známeho a premietaného aj u nás, filmu Mustangy. Zomrela na predávkovanie liekmi.
Upozornenie a rada aj pre turistov: Nevyzliekaj bratku krásne panie, keď nemáš prachy na ich obliekanie.
Čo bolo po smrti Johna Kennedyho
Pekná vdova Jacquelina Kennedyová zvyknutá na prezidentský prepych začala hľadať cestu, ako zabezpečiť budúcnosť pre seba a syna, najmä po materiálnej a finančnej stránke. Bola šikovná a cestu našla, aj za cenu, že musela opustiť rodnú Ameriku a presťahovať sa do vtedy ešte krízou nezmietaného Grécka. Učaroval jej Olymp, ale spoločne aj s Aristotelom. Teda nebol to ten známy grécky filozof, kde už v tom čase tento filozof bol. Zamilovala sa do jednoduchého gréckeho človeka, ktorý sa od bežného a radového človeka líšil len tým, že mal privysoké konto v banke a žil v obrovskom prepychu. On skutočne z Grécka prišiel do Argentíny, ako nič moc. Tu okrem iného súčasne "študoval" tajomstvá špekulatívnych investícii. Postupne sa stal majiteľom jednej z najväčších nezávislých obchodných flotíl na svete. Najmä ropné tankery mu po druhej svetovej vojne umožnili získať obrovský majetok. Bol priekopníkom stavby supertankerov. Onassis sa stal jedným z najbohatších mužov sveta, multimilionárom. Jeho manželstvo sa rozpadlo a jeho milenkou sa stala slávna operná speváčka Mária Callasová. Táto operná speváčka stratila aj hlas, keď sa dozvedela, že od roku 1968 Onassisovou manželkou sa stala Jacquelina Kennedyová, vdova po zavraždenom americkom prezidentovi Johnovi Fitzeraldovi Kennedym. Táto svadba šokovala aj USA. Sobáš nebol okázalým, nebol romantickým. Onassis neniesol svoju ženu v náručí cez prah spálne. Sotva by to aj zvládol tento postarší muž nízkej postavy, tmavej pleti, poznačený škandálmi. Kapitál, ale najmä veľký kapitál, vie všetko odpustiť. Jacqueline s deťmi Johnom a Carolinou žila na ostrove Skorpius na jachte Christine v nádhere a luxuse v miere, o akej sa jej ani nesnívalo. Nakoniec zomrel aj Aristoteles Onassis. Jasquelina prežila aj svojho druhého manžela. U toho druhého sa to aj dalo vzhľadom na jeho vek aj očakávať. Po jeho smrti pracovala Jacquuelina ako redaktorka. Od r. 1985 žila s obchodníkom s diamantmi. Nuž čo, keď už nič lepšie nie je, aj diamant je dobrý. Začiatkom roku 1994 jej diagnostikovali rakovinu a zakrátko zomiera. Pochovaná bola na Arlingtonskom cintoríne, vedľa svojho prvého manžela J. F. Kennedyho.
Veľmi podobný osud mali synovia pani J. a pána A. Najstarší syn Onassisa Alexander zahynul pri výcvikovom lete (rozumej nie v lete, ale lete) v roku 1975. Kennedyovej syn John J. Kennedy, ktorého dojímavý obrázok, na ktorom ako štvorročný po vojensky salutuje pri rakve svojho zavraždeného otca a ktorý obletel celý svet, dorastal spočiatku pri novom otcovi Aristotelovi, aby nakoniec v roku 1999 zahynul v malom lietadle, ktoré pilotoval a v ktorom boli ešte ďalší dvaja spoločnici. Lietadlo sa zrútilo do Atlantického oceána a zo dna oceána potápači vytiahli iba tri bezvládne telá.
Osoby a obsadenie:
John Fitzgerald Kennedy – zavraždený 35. americký prezident
Joseph P. Kennedy - otec zavraždeného prezidenta
Robert Kennedy – senátor, brat Johna, podľahol atentátu
John J. Kennedy – syn prezidenta Kennedyho, zahynul pri leteckej katastrofe
Jacquelina Kennedyová – manželka prezidenta, neskôr Onassisa
Lee Oswald - údajný vrah J. F. Kennedyho
Jack Ruby - “pomstitel” vrah Lee Oswalda (vrah údajného vraha)
John Connaly - guvernér Texasu, ktorý sprevádzal Kennedyho, pri atentáte poranený
Lyndon B. Johnson – americký viceprezident pri nástupe do lietadla s pozostatkami J. F. Kennedyho, pri výstupe americký prezident
Earl Waren - sudca, šéf vyšetrovacej komisie
Jim Garrisom - prokurátor, ktorý spochybnil výsledky Warenovej vyšetrovacej komisie
Aristoteles Onassis – miliardár, druhý manžel J. Kennedyovej
Nikita Chruščov - najvyšší predstaviteľ ZSSR, kukuričný kráľ, turista
Maria Calasová – svetoznáma operná speváčka, priateľka Onassisa
Marilyn Monroe – slávna herečka, priateľka prezidenta
Frank Sinatra – spevácka hviezda, dobrý priateľ prezidenta
John Wilkese Bootha - atentátnik na amerického prezidenta
Sirhan Bishara – atentátnik na Roberta Kennedyho, odsúdený na trest smrti, dodnes sedí v cele s doživotným trestom.
Bohatá, slávna, ale nešťastná Kennedyovská rodina
Tieto slová platia stopercentne. Pán a pani Kennedyová, rodičia J. F. K. mali deväť detí. Päť dievčat a štyroch chlapcov. Zo štyroch chlapcov už traja tragicky zahynuli. Nešťastie stíha celú túto početnú, bohatú a slávnu rodinu. Akoby osud na tejto rodine chcel ukázať, že moc a sláva nie je všetko. Opísať čo len zlomok z toho čo postihlo a stíha túto rodinu, by si vyžiadalo veľa priestoru.
PENIAZE SÚ NEŠŤASTÍM – PRE CHUDOBNÝCH, ALE AJ BOHATÝCH
Pre mňa sú každodennou potrebou. Asi nie som bohatý a asi nie som chudobný. Skrátka, sedím si na konári a je mi dobre.
Ivan Nižnan
Príslovia, porekadlá a iné výroky
Väčšina múdrych myšlienok sa stratí cestou. - Murphyho zákon
Kniha je ako zrkadlo. Ak sa doň díva osol, nebude sa v ňom odrážať apoštol. - Georg Christoph Lichtenberg
Človeku samému nie je dobre ani v raji. - nemecké príslovie
Prázdny sud najviac duní. - slovenské príslovie
Cieľ musí človek poznať skôr, ako trasu. - Jean Paul
Ak prichádza chudoba dvermi, láska uniká oknom. - české príslovie
Za peniaze dá sa kúpiť dom, avšak nie domov. - čínske príslovie
Najväčšou ranou, ktorou Alah postihuje neveriacich, sú hlupáci. - tadžické porekadlo
Je lepšie, keď plačú deti, ako by mali plakať rodičia. - české porekadlo
Bohatí prichádzajú o jedno potešenie - zaplatenie poslednej splátky. - Peter Call
Neopakujte všetko, čo počujete a nehovorte ani všetko, čo si myslíte.
Mám vynikajúcu pamäť. Len krátku. - Fernandel (francúzsky herec)
Strach ťa naučí hľadať odvahu. - Sokrates
Nádej je ako cukor. Hoci je ho málo, všetko osladí. - čínske príslovie
Ľuďom treba buď lichotiť alebo ich zničiť, lebo aj za malé bezprávie by sa mohli pomstiť. - Niccoló Machiavelli
Žiť znamená bojovať. - Seneca
Láska je túžba, ktorá zmúdrela. - Hermann Hesse
Otec ma učil pracovať, ale neučil ma láske. - Abraham Lincoln
Len dve veci sú nekonečné. Vesmír a hlúposť. Ale o tom prvom niekedy pochybujem. - Albert Einstein
Keď je osol veľký, myslí si, že je kôň. - španielske príslovie
Šťastie je mozaika zložená z nepatrných malých radostí. - André Maurois
Človek má domov tam, kde si zavesí kabát. - Jan Werich
Keď chcete niečo spraviť zodpovedne, nerobte viac vecí naraz. - dobrá rada
Kto veľa prachu víri, musí tiež veľa prachu zhltnúť. - J. Galsworthy
Po dotyku lásky sa každý človek stane básnikom. - Platón
Lišiak 4 a 5/2012
február 2014 - Malé Karpaty a okolie:
1.2.2014 DOROTA 33.
ročník
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava, KT Lokomotíva
Bratislava
Trasa: 40 km/700 m
Koliba - Kamzík - Panova lúka - Svätý vrch - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Koliba, konečná MHD č.203, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava
8.2.2014 ZIMNÝ PRECHOD
ČIERNOU SKALOU 29. ročník
(sobota) TJ ATOM Jaslovské Bohunice
Trasy: 35 km/950 m, 17 km/450 m
35 km: Smolenice, OÚ - návršie nad jaskyňou Driny - Jahodník - Čierna skala - Kršlenica - Plavecký Mikuláš - Monrepos - Klokoč - sedlo Uhliská - Kolovrátok - Rybáreň - Majdán - Lošonec
17 km: Smolenice, OU – jaskyňa Driny – Jahodník – Čierna skala – Jahodník - Lošonec
Štart: 35 a 17 km: Smolenice, aut.zast., 7.30 - 9.45 h
Cieľ: 35 a 17 km: Lošonec, reštaurácia U Kováčov, 14.00 - 17.00 h
Vedúci: Peter Wagner, Juraja Slottu 39, 917 01 Trnava, tel.d.: 033-544 7992
15.2.2014 ZIMNÉ VÝSTUPY NA
MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 17. ročník
(sobota) Výstup na Veľký Peterklín KT KST Via Danubia
Bratislava
Trasa: pešo, lyže - trasa ľubovoľná
Stretnutie na vrchole s udelením pamätných listov medzi 12.00 - 13.00 h.
Veľký Peterklín - 587 m n. m.; GPS: N48°°26´45,5’’, E17°13´57,4‘‘
Vedúci: RNDr. Štefan Nagy, Legerského 2, 831 02 Bratislava
mobil: 0908-103 425, tel.: 02-4445 3420
e-mail: snagyturist[zavináč]gmail.com
22.2.2014 REGIONÁLNY ZIMNÝ
ZRAZ TURISTOV
(sobota) KST Senica
Zraz: miesto bude upresnené dodatočne
Vedúci: Ing. Jozef Vlčej, Márie Terézie 55, 908 51 Holíč, tel: 0903-785 516, vlcej[zavináč]ehs.sk
Výber z hlavných podujatí KST:
30.1. - 2.2.2014
48. Zimný zraz Klubu slovenských turistov a stretnutie
turistických oddielov mládeže
Bardejov – Bardejovské kúpele podujatie IVV
KST - Sekcia lyžiarskej turistiky, Sekcia mládeže, RR KST Bardejov
info: Anna BILEKOVÁ, tel.: +421 905 934 031, zraz2014[zavináč]bardejov.sk
info pre mládež: Jozef BARBORÍK, tel.: +421 908 023 666, mladez21[zavináč]yahoo.com
www.kst.sk, www.kstbardejov.wbl.sk
6. - 9.2.2014
8. Medzinárodný zimný zraz turistov KČT-PTTK-KST podujatie
IVV
Králíky, Česká republika
KST – Medzinárodná komisia, Sekcia lyžiarskej turistiky,
KČT - Odbor KČT Horal Ústí nad Orlicí
info: Peter PERHALA, tel.: +421 917 828 613, kst[zavináč]kst.sk
www.kst.sk, www.turistickysraz.cz
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tematikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.