MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Spomienky
(ďalšie spomienky na zosnulých slovenských horolezcov - pokračovanie decembrového čísla MKD)

Vladimír Švancár, horolezec turista, diaľkoplaz, ktorý tragicky zahynul na mieste a v prostredí, ktoré nesmierne miloval, a to vrcholy hôr, končiare, štíty pohorí, dokonca aj tie, ktoré sa zaraďujú medzi tie najvyššie na svete, bol známy aj medzi nami turistami, ktorým postačujú aj Karpaty a dokonca aj tie Malé. Vlado sa pravidelne zúčastňoval stokilometrových diaľkových pochodov medzi, ktorými samozrejme že nechýbala ani Trnavská stovka. Ako spoluorganizátor T – 100, ktorý má na starosti viesť evidenciu účastníkov pochodu, som si vždy, keď sa Vlado zaregistroval na pochode, mohol pokojne hneď do kolonky pri jeho mene napísať, že uspel, lebo on také pochody, ako sú stovky, nikdy nevzdával. Takýto úkon som pri jeho mene urobil celkom osemkrát.

Ja nielenže organizujem, ale pravidelne aj tú našu stovku si odšliapem. Za tie roky tých úspešných stoviek už bolo hodne a v rebríčku najviac absolvovaných Trnavských stoviek zaujímam popredné miesto, rovnako ako Ivan Nižnan. Napriek tomu, že Vlado i ja tých T-100 sme spoločne absolvovali hodne, veľa sme toho na pochode medzi sebou nenarozprávali. Dôvod je jasný. Zatiaľ čo Vlado sa vždy ocital na špici peletónu, ja som bol skôr vyznávačom tej pokojnejšej časti peletónu, časti peletónu, ktorú možno označiť i ako záverečnú. Tak ako je v horolezectve známy štýl expedičný alebo alpský, ja som bol v diaľkoplazectve vyznávačom skôr toho tzv. bačovského štýlu. Aký je to štýl? Tak ako bača, ktorý pokojne kráča na konci za svojím a pred ním idúcim stádočkom, ktoré na trase strážia a udržujú ovčiarske psy (v turistike sú to kontroly), ja som sa vždy v pohode došliapal do cieľa na konci peletónu. Zároveň som aj dúfal, že sa raz naplní to biblické, že prví budú poslední a poslední budú prví. Už sa tak v tomto prípade nestane. Ja sa budem vždy, hoc aj na konci snažiť prísť do cieľa, ale žiaľbohu Vlado na čele peletónu už nikdy nebude, nielen Trnavskej stovky, ale ani žiadnych iných stoviek. Dokonca už nikdy nepríde ani na štart tej svojej Trenčianskej stovky. V zozname účastníkov už k tvojmu menu nepribudne žiadny záznam, ale tie predchádzajúce záznamy už nikto nevymaže, tak ako nemožno vymazať spomienku na teba.

Už sme minule písali, že sme sa dostali v rubrike “Rozhovor s jubilantom” do manka a že jednoducho nestíhame. Nie je to dané len tým, že nám nenávratne odišiel bez dania výpovede šéfredaktor, vydavateľ a vedúci oddelenia rubriky Jubilanti nášho turistického mesačníka, to všetko v jednej osobe, Peter. Je to dané aj tým, že my iba začíname bez akejkoľvek databázy, že to robíme nesystémovo a chaoticky. Pomaličky to bude tak, ako to bolo v minulosti pri čakaní na družstevný či iný byt, čakalo sa v dlhých poradovníkoch a aj tak sa na niektorých nedostalo. Možno že ten, ktorý sa narodil prvého apríla, sa dostane na rad až na Silvestra. No a čo, veď aj Silvester je bláznivý deň. V tej kope sedemdesiatníkov sa akosi administratívne stratil aj jubilant horolezec i diaľkošľap Vladimír Švancár.

Otázka: Vieme, že si horolezec a nie hocijaký. Neviem ale či Ťa môžeme zaradiť aj medzi diaľkošľapov, lebo dosť pravidelne chodíš aj na naše stovky. Možno, že účasť na stovkách berieš ako aktivitu na udržiavanie vysokej fyzickej zdatnosti, ktorá určite je nevyhnutná pre horolezectvo na takej úrovni, na akej to predvádzaš Ty. Alebo to robíš iba preto, aby si nám dokázal v našej vrcholovej disciplíne diaľkačov - stovke, že akú vytrvalosť a výkonnosť máte vy horolezci? Už sme si zvykli a neraz sa to už aj stalo, že prichádzaš na kontroly a častokrát aj do cieľa v čase, keď tam ešte nie sú ani organizátori. Treba však priznať, že “kto umí, ten to umí”. (Poznámka: Dosť nezvyčajné porekadlo. To je, ako by som povedal, že kto číta ten číta, kto píše ten píše a podobne. Veď keď niekto skutočne píše, je jasné a samozrejmé, že píše. Alebo že by v tej samozrejmosti bola pointa tohto príslovia?). Čo si teda?

Otázka: Je o tebe známe, že máš na svojom konte mnoho zaujímavých výstupov, medzi iným aj na osemtisícovky. Bol som a zostal som obdivovateľom horolezcov, ich až neuveriteľných výkonov, ktorí napriek tomu, že si uvedomujú aj veľké nebezpečenstvo, ktorí vedia, že sa už z hory, z kopca nemusia vrátiť domov a napriek tomu lezú a lezú a stále lezú. Ja mám tiež túžbu urobiť dajakú osemtisícovku. Tej túžby sa ešte stále nevzdávam. Chcel by som využiť Tvoju známosť a keď polezieš na dajakú 8000–ku, či by si ma nezobral so sebou. Ja sľubujem, že budem disciplinovaným horolezcom, že Ti ako nosič, šerpa ponesiem aj Tvoje veci a keď bude treba, pôjdem aj dopredu a na vrchole Ťa počkám. Už sa teším.

Otázka: Či skôr reakcia na Tvoju predpokladanú odpoveď. Ja som vedel, že povieš nie a budeš sa vyhovárať na všeličo, že výstup je dlhá záležitosť a že ja na to nemám čas, lebo musím písať články do MKD, že výstroj je drahá a tak ďalej. Že zo mňa už bude skôr dolulezec ako horolezec. Nevadí, asi svoje sny budem musieť znížiť o jeden rád nižšie a zamerať sa na výstupy na osemstovky. Aj tu bude problém, lebo v oblasti Malých Karpát ani najvyšší vrch Zárubne, ako ich pomenoval jeden novinár, nemá osemsto metrov. Napriek tomu, keď sa vyberiem na dajaký horolezecký výstup, poraď mi niečo o výstroji. Nemám horolezecké lano, môžem to nahradiť šnúrou na prádlo, starý otec mal neprihlásenú karabínu, tie si tiež tuším berú horolezci na výstupy, stačí jedna? Prilbu mám z druhej svetovej vojny a rukavičky z tanečnej, nie sú moc teplé, ale ešte zachovalé. Neviem či je to vhodná výstroj. Nuž ale Ty ako odborník budeš nám vedieť povedať niečo zaujímavé aspoň o časti horolezeckej výbavy, o jej kvalite, cene a podobne.

Otázka: V bežnej tlači sa väčšinou dozvedáme iba fakty o horolezcoch. Kto kam a kedy vyliezol, kto zahynul, komu sa nepodaril uskutočniť výstup, kam sa plánuje ďalší vystúpiť a podobne. Tá atmosféra pri výstupe, pocity, vzťahy, problémiky i problémy sú nám laikom zväčša neznáme. Mohol by si nám o niektorých Tvojich výstupoch niečo zaujímavé napísať? Môže to byť aj niečo v štýle, v ktorom sme permanentne informovaní o diaľkových pochodoch na západ od našej krajiny. Bolo by zaujímavé vedieť, akým dopravným prostriedkom ste cestovali na výstup, kde ste prestupovali, koľko psov sa zúčastnilo horolezeckého výstupu, používate aj vy šatňové lístky, čo mali v bufete, kedy ukončila (čas) činnosť horolezecká kontrola a i.

Otázka: Na diaľkové pochody chodíš ako nezainteresovaný horolezec pekných pár rokov a preto môžeš objektívne sa vyjadriť k nasledujúcej veci. Už v dávnejšej minulosti nás, ktorí sme chodili na diaľkové pochody, nazývali a ešte aj teraz nazývajú možno že tak trochu ironicky “diaľkoplazi”. Ja som toho názoru, že tento názov už je anachronizmom, prežitkom. Tie časy netrénovaných turistov, keď sa aj na tridsať päťku sotva doplazili do cieľa, už sú preč a pre tých, ktorí pravidelnejšie chodia na stovky, to už tiež neplatí. Ja a aj v tomto rozhovore dôsledne používam novotvar “diaľkošľap”. Uvedomujem si, že pri tomto termíne hrozí nebezpečenstvo, že si nás budú pliesť s tými čo šliapu na podstatne kratších trasách a možno že niekomu budú chcieť aj za to zaplatiť. Možno by bolo vhodné vymyslieť dajaké módne anglické zložené slovo, ako napríklad HOTDOG, v preklade je to hlúposť, ale znie to cudzo. Ešte v čase pred štrnganím kľúčmi, keď sme šliapali cez nejakú dedinku, kde si niektorí občania cez víkend budovali svoje nové domčeky na nás turistov zazerali ako na “darmošlapov”, ktorí zbytočne a nadarmo šliapu desiatky kilometrov. Možno, že niekomu alebo aj Tebe sa bude zdať tento spor o názov banálny, malicherný a nepodstatný. Nie je to pravda. Musíme dbať a bojovať za ideologickú a vecnú čistotu aj dnes, a to vo všetkých oblastiach života. Preto musíme zriaďovať komisie “odborníkov” na posudzovanie hoc aj podkov koní, napr. Svätopluka. Bol som osobne na hrade a tam som na vlastné oči zistil, že ten kôň mal skutočne podkovy. Nechcelo sa mi veriť, že takáto vec sa môže ešte stať aj v 21. storočí, alebo ak chcete treťom tisícročí, o ktorom tak veľa a krásne v minulosti snil náš kamarát a turista Janko Kimian. Celý zhrozený a skormútený som zliezol z hradného kopca a išiel som sa pomodliť za takéto “barbarstvo a diletantstvo” do domu sv. Martina. Tam mňa čakal ďalší šok. Vidím tam sochu sv. Martina, v takej zbroji a výstroji, že chýbala mu snáď už iba plynová maska, ako sedí na koni a ten jeho vzpínajúci sa koník má na kopytách podkovy (vzor 34 séria C). To by sa ešte dalo ospravedlniť, lebo autorom sochy je sochár Georg Raffael Donner, a to je rakúsky sochár a nie dajaký Slovák. Na toho s komisiou nemôžeme. V takomto rozpoložení som kráčal k radnici, že na túto vec upozorním kompetentných, ale skončil som iba na dvore Primaciálneho paláca a tam vidím ďalšiu jazdeckú sochu, podľa toho, ako sa tam jazdec oháňal kópiou na draka, to bol asi sv. Juraj a tu zrazu ako by tá socha ožila a ten kôň s kopytami ozbrojenými podkovami sa vrhá na mňa. Bol to iba sen? Žiaľ nie. Ideológovia sú večne živí, len ich hlúposť sa prehlbuje. Teraz som už aj na pochybách či to tak skutočne bolo, ako je to namaľované na tom slávnom a toľko ospevovanom obraze Posledná večera, od toho, teraz už viem, že diletanta a aj naša “odborná” komisia by mi to určite potvrdila. Po dlhom texte krátka otázka. Za aké pomenovanie sa prihováraš: diaľkoplaz, diaľkošlap, darmošlap alebo za dajaký anglický názov?

Otázka: Ja keď som začínal s diaľkovými pochodmi a keď aj na tej najkratšej trase, už len niekoľko kilometrov pred cieľom som bol dosť unavený, tak som sa hecoval predstavou, že musím vydržať, veď už je to len päť kilometrov do cieľa a tam ma čaká orosený pohár s pivom, a že potom onedlho, keď prídem domov, sa vymočím v teplej vode (vymočiť nie je presný výraz, to sa robí v susednej miestnosti), možno, že mi žena urobí aj teplý čas a občas sa aj masáž nájde. A zároveň som si predstavoval, aké podstatne ťažšie to majú horolezci, ktorí v nečase, v mraze, na smrť unavení sa doslova doplazia (nie ako my tzv.diaľkoplazi) do výškového tábora a tam zalezú do stanu, ak ho vôbec nájdu a ak im ho víchor neuniesol a tam sa čaju napijú, len keď si ho sami navaria, o orosenom pohári môžu iba snívať, a predstavy o masáži sa rovnajú halucináciám spôsobenými nedostatkom kyslíka. Máte v tých stanoch vôbec dajaké hostesky, aby vám aspoň tie základné služby ponúkli? A ako je to vôbec s vykonávaním základných ľudských potrieb v tom mraze. Ak zmrzne následkom mrazu, je to niečo nepredstaviteľné. Nesmejte sa, nie je to sranda. Keď Američania v začiatkoch kozmonautiky cvičili a školili budúcich kozmonautov raz za mesiac ich zobrali do výskumného centra, aby im tam odborníci odpovedali na ich otázky. Vždy im vedeli odpovedať, nikdy ich nezaskočili, veď to boli vynikajúci odborníci. Až raz jeden kozmonaut inšpirovaný vreckami v lietadle pre prípad nevoľnosti sa vedcov spýtal ako to bude pri takýchto a podobných potrebách. Slávni vedci boli zaskočení a boli nútení tento problém dodatočne riešiť a okrem iného i rekonštruovať skafandre. Ako to tam hore teda býva?

Otázka: V evidencii držiteľov VOPT (Výkonnostný odznak pešej turistiky) máš záznam aj Ty ako turista - agent. Od posledného záznamu uplynula už dlhšia doba a je predpoklad, že si už dosiahol ďalší stupeň VOPT. Čo Ti bráni v legalizovaní tohto stupňa?

Otázka: To nebude otázka, skôr úloha. Chceme obnovovať našu živlom zničenú fonotéku vtipov aj keď to do fono nepôjde, možno že tak do písmotéky vtipov. Prispej dajakými aj Ty. Môžu to byť vtipy rôznej kvality, dobré, slušné, sprosté, rôzneho druhu, kameňáky, románske (teda cigánske – menej pravdivé), vtipy o záhorákoch i pred horákoch, o policajtoch, o blondínkach, tie sa akosi vytrácali, ale teraz už znovu ožívajú zásluhou najmä tej jednej blondínky, vtipy o politikoch. Môžu byť použité aj sprosté slová, veď tie sa používajú aj v parlamente, poslanci sa však nemusia báť, lebo majú imunitu.

Otázka na záver: Odpovedz, čo vieš a čo chceš. Tento rozhovor sa dostane na rad až v silvestrovskom čísle, preto je tu všetko silvestrovské, ešte aj otázky sú dlhšie možno ako odpovede.

Ťažko sa píše slovo na záver a najmä vtedy, keď to má byť slovo na záver jedného plodného, aktivitou preplneného života. Slovo na záver života priateľa športovca, turistu, horolezca. S Vladom som mal najväčšiu možnosť sa vždy porozprávať na našej stovke 2 x 50 a dosť. Vtedy som často ľutoval, že sme neorganizovali stovku “2 x do roka a dosť”, aby sme ho aspoň dvakrát do roka prilákali do Bratislavy. S nim sa dalo rozprávať takmer o všetkom, ale najmä o turistike, ale predovšetkým o horolezectve. Dalo sa s ním rozprávať vážne, vecne, ale aj humorne, s dávkou recesie a žartu. Komunikovali sme spolu aj písomne, keď sme pripravovali článok do MKD z príležitosti jeho jubilea. Tento rok, myslím si, že by mal skutočné životné jubileum. Ja by som aj otázky napísal, ale žiaľ on na tieto otázky by už nikdy neodpovedal. A je to veľká škoda. V spomínanom článku sa prejavil ako všestranný “pisátel”, ktorý odpovedal na otázky na úrovni, podľa potreby vážne alebo vtipne a s humorom. Horolezectvo patrilo medzi moje široké záujmy, aj keď na jeho prevádzanie som nemal dostatok odvahy. Ja som sa bál vyliezť i na vysoký strom a nieto na veľmi vysoký kopec.

V jednej otázke som prejavil záujem, že by som aj ja chcel ísť na jednu “horolezeckú” expedíciu a ponúkol som sa, že by som mu robil hoc aj nosiča, ale že mám problém s výstrojom a chcel som, aby mi poradil. A on mi skutočne poradil. Čítajte jeho radu:

“Toto je pre Ivana Nižnana: V tomto období pripravujeme stretnutie našej horolezeckej skupiny, aby sme sa poradili, či ideme alebo nie, na nejakú osemtisícovku. Ak cítiš, že by si tam mohol niečo dosiahnuť, tak máš jedinečnú možnosť. Batoh mi nosiť nemusíš, ten si hravo zvládnem sám, myslím, že so svojím budeš úplne spokojný. Pohybujeme sa tam vo výškach približne 10-krát vyšších ako sa pohybuješ v milovaných Karpatoch. Ani s výstrojom si nerob starosti, echtovný horolezec už z Teba asi nebude, tak nejaká šnúra, čo sa kedysi vešali kvetináče na pavlači, postačí, len aby bola dosť dlhá. Karabíny si kúpiš za pár centov v Tescu alebo v Lídli, tam je teraz podľa reklamy super materiálu aj oblečenia habadej. Rukavice tzv. “palčáky”, čo používajú smetiari, sú na zlaňovanie super, lebo ich hrúbka umožňuje rýchly postup nadol. A teraz vážne...”

Hovorí sa, že humor je korením života. Ja by som skôr privítal namiesto korenia cukor.

Veľmi, veľmi dávno, už ho poznajú iba tí najstarší turisti, zomrel známy a obľúbený turista, funkcionár Teslák, so zmyslom pre humor, Juraj Špánik. Po jeho smrti ma “redakcia” nášho mesačníka MKD vyzvala, aby som o Jurajovi, ktorého som veľmi dobre poznal a s ktorým sme boli aj kolegovia, niečo napísal. Ja som sa bránil, že ja smutné veci neviem písať, skôr tie opačného charakteru. Argumentoval som tým, že ani Juraj by o takýto smútok nestál, že spolu s ním sme do bulletinov Tesláckych pochodov skôr písali vtipy, anekdoty, niečo humorné, niečo veselšie. A nakoniec v tom článku som okrem iného napísal, že na neho budem dlho spomínať... Nebola to z mojej strany žiadna fráza, ja som toto slovo dodržal. Na Juraja si spomeniem, takmer pri každom diaľkovom pochode. Musel som si však vymyslieť niečo, čo mi ho vždy pripomenie. A tak som oponoval hercami, ktorí vždy pri spomienke na nebohého kolegu herca sa obracajú k nebu, kde si vraj v teplúčku v hereckom nebi hovie ich kamarát. Nevidím žiadny dôvod, aby každý herec bez výnimky, hoci tu na zemi to bol pekný beťár a hriešnik, išiel priamo do neba bez toho, aby čoby len chvíľu pobudol v očistci. Nesúhlasil som ani s fámou, že čím vyššie, bližšie k slnku ideme, že tým je tam teplejšie. Pravdou je, že je tam naopak chladnejšie. Ani tie reči, že bájny Daidalos, ktorý spolu so svojim synom Ikarosom pri spoločnom úteku z Kréty na umelých vtáčích krídlach zlepených voskom zahynul Ikaros, lebo mu vosk vraj roztopilo slnko a on zahynul. Čerta starého, jednoducho mu zamrzli krídla a on nimi nemohol mávať a preto zahynul. Po týchto nepravdách som len stroho skonštatoval, že Juraj obľuboval teplo a že čert nikdy nespí a preto vždy, keď sa na pochode potknem o kameň, tak si len spomeniem, že ten kameň mi tam podstrčil figliar Juraj. Len vyčítavo zamrmlem: “Juraj, prečo mi to robíš a kráčam ďalej.” Čím si ale pripomenúť Vlada? Určite tých veci by bolo viacero, ale ja zostanem pri horolezectve. Vždy si na Teba spomeniem, keď uvidím horolezeckú výstroj, ktorú si mi poradil:

Rukavice tzv. “palčáky”, čo používajú smetiari. Smetiari u nás chodia veľmi často. Už netreba nič dodať, lebo by to mohlo vyznieť ako fráza. Na zemi si sa veľa nachodil, nabehal, naliezol – odpočívaj.

Horolezectvo - dobývanie najvyšších kopcov na jednotlivých svetadieloch

Definícií horolezectva môže byť viacero. Závisí to aj od samotnej motivácie, či už je to motivácia športová, vedecká (u nás F. Kele), horskí záchranári, špeciálny druh vojska, cestovatelia a podobne. Najrukolapnejšie je konštatovanie, že horolezectvo je pohyb v horolezeckom teréne, veľmi často aj s pomocou rúk. Teda v horách človek začal dobývať vrcholy Zeme pomerne nedávno. Až do 19. storočia bolo športové horolezectvo vlastne neznáme a ľudia vystúpili len na veľmi málo vrcholov. V dávnych dobách, teda v staroveku, hľadeli ľudia na tie najvyššie vrchy s bázňou a nedovolili si rušiť sídla bohov a duchov, ako tomu verili. Dosť dlho trvalo, kým sa našli muži, čo sa odhodlali vystúpiť na končiare. Vtedy smrteľné úrazy pri výstupe na končiare považovali za trest a hnev bohov. Tí úspešní objavili neodolateľné čaro sveta hôr. Výstupy boli nebezpečné, pretože neexistovala špeciálna výstroj a vybavenie. Záchrana v prípade nehody nebola možná a vysoké vrchy sa stávali často aj cintorínmi horolezcov. Ani toto nebezpečenstvo však neodrádzalo horolezcov o nové pokusy. Výstroj sa postupne zlepšovala. Prispeli k tomu poznatky predchodcov a najmä dnes aj poznatky vedy. Človek sa dostával vyššie a vyššie a začal zdolávať i to, čo bolo predtým nezdolateľné.

O tom, ako neuveriteľne postúpilo vybavedie a výstroj horolezcov, nedávno hovoril v TV rozhovore Zoltán Demian. Je to horolezec, ktorý spoločne s Jozefom Psotkom ako prví Slováci vystúpili na najvyššiu horu sveta. Jozef, ktorý neskonale ľúbil hory, po výstupe na najvyššiu horu mu táto hora už nedovolila návrat späť. Jeho láska k horám sa stala láskou večnou. Títo dvaja Slováci dobyli Everest v roku 1984, teda presne pred 30. rokmi. Za toto dlhé obdobie vo výstroji sa ale udiali obrovské zmeny. Obaja absolvovali výstup bez kyslíka. Teda celkom bez kyslíka nie, lebo to by neprežili. Museli však vystačiť aj s tým riedkym, ktorý mali hore k dispozícii. Dokonca aj samotné stravovanie sa podstatne zmenilo. Dnes majú horolezci stravu v podobe rozličných piluliek, tabličiek a podobne. Oni, ako hovoril Demian, mali k dispozícii klasickú stravu, ako klobásu, slovenskú slaninu a podobne. Vrchy sú dnes príťažlivejšie než kedykoľvek predtým. V dnešnom pretechnizovanom svete patria snáď medzi posledné neznečistené miesta na Zemi. A to aj napriek tomu, že povestné južné sedlo Everestu je už dnes najvyššie položeným smetiskom na zemeguli. Je tiež ale pravdou, že technika a komercia robia pomaly z Everestu korzo horolezcov, dokonca aj amatérov. Dnes už celé skupiny dobýjajú horu a výstup na Everest je už na dlhé obdobie vypredaný. Ak máte dosť peňazí, družstvo šerpov vás vyvedie na vrchol. A keby ste mali tých peňazí veľkú kopu, možno by vás hore vyniesli i na nosítkach alebo iným moderným dopravným prostriedkom. Ako sa teda dobýjali najvyššie hory jednotlivých svetadielov?

Teraz je to už jasné, ale nebolo tomu tak v minulosti. Dokonca nebolo všetko jasné ani okolo názvu toho vrchu.

Za najvyšší vrch sveta sa dlhú dobu nepokladal Everest, ale na míle vzdialený od Himalájí “kopček” v Ekvádorských Andách. Tu sa nachádzajú dva vulkány Cotopaxi (5897 m) a Chimborazo (6267 m). Ten vyšší z tejto dvojice sa pokladal za ten najvyšší na svete. Nakoniec sa zistilo, že nie je najvyšším ani v Južnej Amerike. V roku 1802 boli tieto dva vulkány aj cieľom bádania nemeckým prírodovedcom a geografom Alexandrom von Humboldtom. Nezdolal ani jeden vrch, ale na tom v tomto čase najvyššom vrchu sveta dosiahol na vedca úctyhodnú výšku 5800 metrov.

Himaláje sú najvyšší horský systém na svete. Je to horský systém v centrálnej Ázii tiahnuci sa oblúkovito cez Indiu, Nepál, Bhután (malé kráľovstvo medzi Indiou a Čínou), Pakistanom a Čínou. Dĺžka tohto oblúka je 6000 km a šírka v rozmedzí 180 – 350 km. Prvými Európanmi, ktorí vstúpili na himalájsku pôdu, neboli horolezci, ale jezuitskí misionári. Až potom nasledovali obchodníci (Východoindická spoločnosť) a topografi. Začala sa čoraz viac ukazovať potreba zmapovania severnej Indie a územia Himalájí. Bola to náročná práca. Do roku 1810 bola zhotovená mapa veľkej Nepálskej kotliny. V roku 1823 prevzal indické trigonometrické meranie, ako nazývali tento projekt, noví vedúci. Meno tohto nového vedúceho bolo dovtedy neznáme. A nikto v tom čase ani netušil, že to bude raz jedno z najznámejších mien na svete. Tak ho teda ešte chvíľu ponechajme v anonymite. Zaviedol nové vedecké metódy, ktoré urýchlili zememeračské práce. Problémy spôsobovali i domorodci.

Pre všetky himalájske národy je spoločná hlboká úcta k vrchom, čo sa nad nimi vypínajú. Pokladajú ich za posvätné a mnohé zo štítov pokladajú aj za sídla bohov. Neraz museli zememerači dokonca putovať i v prestrojení. Preto začali Angličania do zememeračských prác zaúčať i domorodcov. Ukázali sa nielen dosť schopní znášať práce i vo vysokých výškach, ale boli aj dosť učenliví. Dostali prezývku punditi.

Začiatkom 19. storočia boli hranice Nepálu pre cudzincov oficiálne uzatvorené. Takmer celé storočie sa v Himalájach liezlo výlučne v službách vedy. Okrem meračov prišlo do Himalájí aj niekoľko európskych geológov a prírodovedcov. Až v osemdesiatych rokoch 19. stor. sa objavili horolezci pre dobrodružstvo a šport.

Jeden z najschopnejších punditov bol Nain Singh. Vnikol hlboko do oblasti, kam Európania nemali prístup. Na týchto cestách tajne meral a robil si veľmi presné záznamy. Napriek jeho schopnostiam nebol to on, ale iný pundit, ktorý v roku 1852 prišiel do úradu Indického trigonometrického merania a zahlásil, že objavil najvyšší vrch sveta. Keby len zahlásil, ale on udal aj jeho výšku, a to 8841 m. Nikto tomu neveril a každý to spochybňoval a najviac anglickí úradníci. Keď sa ukázalo, že výpočty sú správne (omyl len niekoľko metrov), Angličania urobili to, čo občas zvykli robiť. Štít, ktorý na zememeračských mapách figuroval pod číslom XV. a ktorému domorodci hovorili Čomolungma, bohyňa matky Zeme, po čínsky Ču-mu-lang-ma, tak nepomenovali ho menom tohto punditu, ktorý im to prišiel oznámiť, takže doteraz nevieme meno tohto “objaviteľa”, ale menom svojho šéfa Sira George Everesta, vedúceho Indického trigonometrického merania. Popravde treba povedať, že tento sir mal obrovské zásluhy na zememeračských prácach v Himalájach. Bola snaha, najmä nepálskych úradov, zaviesť pomenovanie Sagarmatha. Po pokorení Everestu v roku 1953 sme dosť dlho počúvali, že ho dobyl Hillary s dajakým šerpom a šéfom výpravy bol John Hunt. Dozvedeli sme sa, že tým šerpom bol Tenzing Norgay, ktorý už v roku 1952 bol spolu s Raymondom Lambertom iba 250 metrov od vrcholu.

Mont Blanc je najvyšším štítom horského masívu v západných Alpách a tiež aj najvyšším štítom Európy. Masív Mont Blanc leží na francúzsko - taliansko - švajčiarskom pohraničí. Má rozlohu 45 x 20 km. Aj niekoľko ďalších štítov má výšku viac ako 4000 m. Na Mont Blancu vo výške 4347 m je umiestnené astronomické a meteorologické observatórium. Spoluriaditeľom tohoto observatória bol aj náš M. R. Štefánik. V rokoch 1958 - 1965 bol pod štítom vybudovaný cestný tunel v dĺžke 11 km. To, že oblasť Mont Blancu je svetovou turistickou oblasťou, to už viete a že masív je utvorený z kryštalických hornín, to vás až tak nebude zaujímať.

To, že na Mont Blanc vystúpil aj náš M. R. Štefánik a že tu mal dokonca svoje pracovisko, to tiež viete, ale kto prvý vystúpil na tento štít, nemusíte vedieť. Bol to Michel Gabriel Paccard (1757 - 1827) - francúzsky horolezec a lekár v Chamonix. Napriek viacerým neúspešným pokusom nepoľavil v odhodlaní vystúpiť na vrchol. V roku 1786 sa znovu pokúsil o výstup, spoločníka mu robil Jacques Balmat (1762 - 1834) - francúzsky zdatný lovec kamzíkov, hľadač krištáľov, neskôr horský vodca v Chamonix. Obaja muži začali 7. 8. 1786 vystupovať na vrch krátko popoludní a na svitaní pokračovali vo výstupe. Popoludní došli k poslednej väčšej prekážke pred vrcholom. Bola to ľadová strmina. Obaja muži už boli vyčerpaní a mali už aj omrzliny a ťažko sa im dýchalo v riedkom vzduchu. Pred 7. hodinou, ako potom tvrdili, dostali sa až na vrchol. Hoci bol Paccard unavený, venoval sa hodinu vedeckým meraniam. Potom zostupovali až do skorého rána do Chamonix. Ich výstup je jedným z najpozoruhodnejších výkonov v dejinách horolezectva. Okrem toho, že to bol prvý výstup na najvyšší vrch v Alpách, boli len dvaja a nemali k dispozícii ani najzákladnejšie horolezecké pomôcky ako lano, mačky, ľadovcový čakan a podobne. Ich víťazstvo a úspech mal podivuhodnú dohru.

Ako je známe, horolezectvo je snáď jediným športom, pri ktorom nie je rozhodca, ani hlavný, ani čiarový, ani postranný. Pri tomto športe nie sú od seba súperi oddelení sieťou, ako tomu je napríklad pri volejbale, nohejbale či tenise. V šachu dokonca hráči si sami merajú aj čas. Pri šachu nedochádza k fyzickému kontaktu súperov, ani nehrozí veľké nebezpečenstvo úrazu, iba ak kopancom súperov pod stolíkom. Alebo pri dlhom otáľaní súpera s ťahom môže teoreticky prísť k uspaniu súpera a pri padajúcej hlave sa hráč môže pichnúť na dáme alebo kráľovi.

Po výstupe začal Balmat vyhlasovať, že celý výstup viedol on, že bez jeho pomoci by sa Paccard nikdy nedostal na vrchol a že na posledných svahoch musel doktora niesť. Hladinu ešte viac rozvíril novinár, vieme aj jeho meno - Marc Bourit, ktorý sa viackrát márne pokúšal o výstup na Mont Blanc, ale neúspešne, tak sa aspoň ako novinár pokúšal svojími článkami znevážiť tento úspech (toto novinárstvo niečo pripomína). To, že Balmat bol vynikalúcim horolezcom, svedčí i skutočnosť, že sa zúčastnil a bol úspešný aj pri druhom i treťom pokorení Mont Blancu.

Bol aj členom výpravy v roku 1787 s Horace de Saussure. Hoci išlo o prvý výstup a hoci sa okolo neho rozvírila senzačná aféra, Paccardov a Balmatov výkon ustúpil v nasledujúcom roku do úzadia. Zatienil ho výstup Horace de Saussura. Tento zdatný vedec sa nikdy nezriekol sna vystúpiť na vrchol Mont Blancu. Jeho jediný dovtedajší pokus zlyhal. Po úspechu svojich dvoch predchodcov Paccarda a Balmota sa ešte pevnejšie odhodlal dosiahnuť svoj životný cieľ. Svoj výstup, ktorý zahájil 1. 8. 1787, začínal v spoločnosti 18 horských vodcov a nosičov. Skupina dosiahla vrchol na druhý deň popoludní. De Saussure sa vyše 4 hodín zapodieval vedeckými pozorovaniami a meraním. Pre dýchacie ťažkosti skupina potom musela opustiť vrchol. Neskôr v tom istom roku de Saussure viedol ďalšiu veľkú expedíciu do výšky 3340 m, kde úmorne pracoval so svojím synom viac ako dva týždne. De Saussure bol vynikajúcim vedcom, ktorý bol známy po celom svete. Týmto svojím počinom dal príklad ďalším vedcom, o dajaké to storočie napríklad i slovenskému hvezdárovi M. R. Štefánikovi.

V nasledujúcich obdobiach nastal horolezecký ošiaľ. Vedci i dobrodruhovia, muži i ženy začali útočiť na Mont Blanc i ostatné alpské štíty, zaznamenalo sa veľa prvovýstupov i horolezeckých úspechov.

História prvého výstupu na najvyšší vrchol Severnej Ameriky je značne zamotaná, poznačená spornými vyhláseniami, trochou senzácie. Je to tak trochu americké. V Amerike, v krajine neobmedzených možností, je všetko možné a môžete si vybrať z ponuky, čo si myslíte alebo čo sa vám hodí, čomu chcete a čomu ste ešte schopní uveriť.

Ak by sme napísali, že najvyšší vrch Severnej Ameriky sa nachádza v Rusku a že sa volá Denali a má výšku 6194 metrov, možno by sme uverili iba tej výške kopca. Napriek tomu je to pravda a už nepravda. Najvyšší vrch sa nachádza na Aljaške, ktorú predal ruský cár Američanom (aj bez výberového konania a súhlasu ruskej Dumy (Duma – zastupiteľský orgán v Rusku)). Domorodé indiánske kmene nazývali vrch menom Denali, čo znamená Veľký. Američania, ktorým nie je nič dosť veľké, ho premenovali na Mount Kinley alebo len McKinley. Wiliam McKinley bol americkým politikom, republikánom. V období 1894 - 1901 vykonával funkciu amerického prezidenta. Svoje funkčné obdobie nedokončil, lebo bol vystriedaný iným prezidentom.

To striedanie prezidenta prebehlo v Amerike dosť častým spôsobom, a to atentátom. Na McKinley bol v Bufalle spáchaný atentát, ktorému o niekoľko dní podľahol. Teda vrch McKinley sa nachádza v nehostinnej Aljaške, ktorá susedí iba s Kanadou. Nesusedí ani so samotnými Spojenými štátmi a je na rozhraní svetadielov Ázia – Amerika. Aljaška má okolo 300 tisíc obyvateľov, hoci je to rozlohou najväčší štát USA. Jej rozloha je 1,5 milióna km štvorcových.

Aljaška bola objavená v roku 1741 a bola osídľovaná aj Rusmi. V Aljaške teraz žije popri domorodých Indiánoch a Eskimákoch aj početná skupina zlatokopov, ktorí sa tam nahrnuli, keď bolo objavené v Yukone zlato. Toho zlata tam zaiste veľa nebolo, lebo zlatokopi sú doteraz dosť chudobní. Horolezcov však viac zaujíma podnebie než obyvateľstvo a zlato. Klimatické podmienky nie sú pre horolezcov vôbec priaznivé. Sú tu skoro arktické podmienky. V horných pásmach vrcholu tu v zime teploty nikdy nevystúpia nad -18 stupňov a niekedy dosahujú až - 40 stupňov. Tuhý mráz sa ešte stupňuje prudkými víchricami.

Teslácku stovku 2 x 50 a dosť musíme absolvovať za 24 hodín. Víchrica tu musí niekedy za hodinu absolvovať 3 x 50 a dosť (150 km). Aj keď tento kopec je sotva šesťtisícka, výstup v takých podmienkach sa stáva polárnou výpravou.

O prvý výstup na vrchol, napriek ťažkým podmienkam, sa v roku 1903 podujal sudca Wickersham. Jeho expedícia mala neveľkú nádej na úspech. Nikto zo skupiny nemal ani najzákladnejšie vedomosti o horolezectve. Nerobili si problémy ani s určením výstupovej cesty. Prišli k úpätiu hory a poď ho hore. Veľmi rýchlo sa vrátili späť a Wickersham začal jednoducho vyhlasovať, že hora sa nedá zliezť. Dr. Cook Frederick, vo vedeckom svete vysoko vážený, sa s tým nestotožňoval a pripravil skupinu na výstup. Tento výstup sa potom stal jedným z najpodivnejších (mierne povedané) v histórii bádania Zeme. V roku 1906 si pribral profesora fyziky Herschela Parkera a maliara a prírodovedca Belmora Browna. Niekoľko týždňov sa motali len na úpätí vrchu hľadajúc vhodnú cestu a potom sa vrátili. O nejaký čas nechal parťákov doma a iba s jedným nosičom expedície, Edwardom Burrillom, sa vydal vraj hľadať vhodnú prístupovú cestu na kopec. Pátranie po vhodnej výstupovej ceste muselo byť veľmi úspešné, lebo po mesiaci sa vrátil a len sucho oznámil, že dosiahol vrchol. Aby bolo jasné aký vrchol dosiahol, dodal, že vrchol McKinley. Ako dôkaz ukázal fotografie a diapozitívy. V nasledujúcich štyroch rokoch žal slávu, napísal aj knihu o svojom výstupe. Pretože bol vážený, mnohí mu uverili tento zázrak. Čas, ktorý strávil na výstupe by postačoval tak na začiatok výstupu a nie na zdolanie vrcholu a návratu domov.

Tieto tvrdenia doslova “nasrali” domácich lovcov a zlatokopov a v miestnej krčme si vypracovali plán na výstup. Krčmár sa dokonca ponúkol hradiť náklady na výpravu a do stávky dal aj 5000 dolárov. Družstvo tvorili Tom Lloyd a Wiliam Taylor, ku ktorým sa pridali dvaja zdatní lovci a v decembri 1908 sa vybrali na cestu. Nikto z tejto štvorice nemal horolezecké skúsenosti, ani o ich výstroji sa nedalo hovoriť, že je horolezecká. Keď sa títo húževnatí muži dostali do sedla vo výške 4500 m zistili, že vrch má dva vrcholy, zdanlivo rovnako vysoké. Na výstup si vybrali Severný vrchol a na ten aj vystúpili. Bol to zhodou okolností ten asi o 250 m nižší vrchol. Vrátili sa naspäť a referovali o úspechu a Lloyd pre istotu tvrdil, že zdolali oba vrcholy – Severný i Južný. Nuž komu uveriť, že bol prvým človekom, ktorý stál na najvyššom končiari Severnej Ameriky. Váženému doktorovi, ktorý aj fotografie doniesol a ani nevedel, že existujú dva vrcholy kopca. Urobil chybu, že vynechal vo výprave profesionálneho maliara, ten mu mohol na kopci namaľovať ako dôkaz výstupu obraz z tohto kopca. Je pravdou, že by to maľovanie trochu dlhšie trvalo. Alebo budeme veriť štyrom nehorolezcom bez poriadnej výstroje, že boli na štíte a dokonca stihli preliezť oba štíty?

Keď sa už spory vyhrotili, nahnevali sa bohovia sídliaci na vrchole a spustili v roku 1912 takú sériu zemetrasení, že strhli zo svahu masy kamenia a ľadu a aj posledný hrebeň tak rozrušili, že sa zrútil do hlbiny a horolezci mali po hrebeni a po trase. Keď v roku 1913 vystúpila výprava vedená Hudsonom Stuckom, skúseným horolezcom, na Južný vrchol, bol McKinley už iným vrchom. V tejto skupine boli ešte Robert Tatum, Aljašťan Harper a zlatokop Harry Karstens. Nakoniec sa ukázalo, že vrcholová fotografia dr. Cooka bola originálna, pochádzala z Aljašky, ale zobrazovala podstatne nižší vrchol, ako je McKinley. Horolezci - amatéri dosiahli vrchol, ale ten nižší, Severný štít. Iná horolezecká výprava potvrdila vlajku, ktorú vztýčili na vrchole. Ich výkon úplných amatérov zostane jedným z najudivujúcejších výkonov v histórii horolezectva.

Skutočnosťou je aj to, že Belmore Brown, ktorý bol známym maliarom, neskôr namaľoval obraz Mount McKinley, ale je to pohľad zo spodku na končiar, nie z jeho vrcholu. Treba ešte poznamenať, že mnoho rokov bol považovaný za najvyšší vrch aljašský štít Mount St. Eias viditeľný i z mora.

Medzi najznámejšie a najvyhľadávanejšie vrcholy v tejto oblasti patria Citlaltépetl (5699 m) a Popocatépetl (5452 m). Vrchol Citlaltépetl je najvyšší a po prvýkrát bol zdolaný “až” v roku 1848. Populárnejší a známejší, i keď nižší, je vulkán Popocatélpetl. Už v roku 1521 vojaci dobyvateľa Cortésa stáli na jeho vrchole. Vojakov na vrchol nehnala túžba po úspechu dosiahnuť tento vrchol ako prví Európania. Na tento končiar ich hnal ich veliteľ Cortés, ktorému v snahe zraziť na kolená mocnú ríšu Aztékov došlo strelivo. Nedostatok síry, ktorú potreboval na výrobu strelného prachu, hľadal v kráteri vyhasnutej sopky. Španielski vojaci Cortésa nesklamali. Dosiahli vrchol a vrátili sa do tábora s bohatým nákladom tak prepotrebnej síry. Nakoniec aj vojaci sa potom tešili, že dosiahli vrchol a že vystúpili vyššie, než kto kedy sa predtým dostal. Ich výškový rekord po stáročia nikto neprekonal.

V južnej Amerike jednoznačne dominuje horstvo Andy – Kordillery. Je to najväčšie súvislé horstvo sveta. Tiahne sa takmer celým západným pobrežím Južnej Ameriky, má dĺžku asi 7800 km, s rozlohou 1 500 000 km štvorcových. Na severe začína vo Venezuele, potom prechádza cez Kolumbiu, Ekvádor, Peru, Bolíviu, Argentínu a Chile. Od severu k juhu sa tiahne vedľa seba rovnobežne niekoľko hrebeňov (na severe dokonca až štyri). Andy sa delia na Severné, Stredné a Južné Andy. Niekedy dostávajú aj meno podľa štátu, ktorým prechádzajú. Najdlhšia časť Ánd prechádza cez Chile a Argentínu, kde Andy tvoria vlastne hranicu. Na mnohé i vysoké vrchy Ánd ešte v predšpanielskom období vystúpili Indiáni. Európania tam začali prenikať asi v prvej polovici 16. storočia.

V Ekvádorských Andách z množstva vysokých vrcholov zaujíma prvé miesto sopka Chimborazo (6267 m). Po objavení francúzsko – španielskou expedíciou (1736 až 1744) bola pokladaná tri štvrtiny storočia za najvyššiu horu na svete. Až nedávno sa preukázalo, že vďaka nepravidelnému tvaru zemegule je vrchol Chimboraza najvzdialenejším bodom od zemského stredu. Prvenstvom Everestu ako relatívne najvyššej hory nad hladinou mora to nijako neotriaslo.

Na tento vrch sa v roku 1802 pokúšal vyliezť i známy vedec Humboldt. Napriek množstvu pokusov bol vrch zdolaný až v roku 1880. V tomto roku dvaja horolezci, niekdajší veľkí súperi Edward Whymper s Antoinom Carrelom vytvorili vynikajúce lezecké družstvo a na prvý pokus vrchol Chinboraza zdolali, čím značne prekonali všetky dovtedajšie výškové rekordy. Whimper (1840 – 1911) bol anglický horolezec, maliar, grafik. Bol to mimoriadny horolezec. Jeho prvovýstup na európsky Matterhorn (1865) sa pokladá za medzník v športovom horolezectve.

Celých dvadsaťpäť rokov po zlezeni Chimboraza horolezcami Whymperom a Carrelom bol tento výstup najvyšším zlezeným vrchom Južnej Ameriky. Chimborazo považovaný niekedy za najvyšší vrch sveta, nie je ani najvyšším vrchom Južnej Ameriky. Najvyšším vrchom Južnej Ameriky je Aconcague (6959 metrov).

V Chilsko – Argentínskej časti And (v tej časti tvoria Andy hranicu oboch štátov) sa nachádza najvyššia hora pohoria a teda aj celého územia Južnej Ameriky Aconcagua (6959 m). Táto najvyššia hora Južnej Ameriky vystupuje o 1200 m nad svojich susedov a jasne dominuje. Za dobrej viditeľnosti je ho vidieť až od Pacifiku.

Tento najvznešenejší štíť celej západnej pologule stavia do cesty horolezcom množstvo i smrteľných nástrah, ako sú voľné kamene, prudké mrazivé vetry a riedky vzduch. Vietor odvieva sneh, uvoľňuje aj horninu steny a každý stup a chyť sprevádza neistota.

Prvú expedíciu, ktorá prekonala všetky tieto nebezpečenstvá viedol Angličan Edward FitzGerald. Bolo to na prelome rokov 1896 a 1987. Vo výprave bol aj slávny švajčiarsky horolezec, horský vodca Mattias Zurbriggen. Táto dvojica už dva roky pred týmto vykonala prvovýstup na Mount Tasman a Mount Sefton na Novom Zélande. Expedíciu doplňovali aj ďalší horolezci a celý zástup nosičov. Prvý problém, nájsť vlastné úpätie vrchu riešili týždeň. Potom i ďalšie potiaže spôsobili, že až v polovici januára sa začal samotný útok na vrchol. V tom čase už mala expedícia k dispozícii len niekoľko nosičov. Zvyšok expedície bojoval ďalej najmä s extrémne riedkym vzduchom. Keď bola výprava ani nie 300 metrov pod vrcholom a úspech sa zdal byť na dosah ruky, sa rozhodli trochu si odpočinúť a posilniť sa.

Tu si spomínam ako Vlado pri jednej debate o jeho horolezeckých výstupoch hovoril, že na jednej osemtisícovke (teraz už neviem, ktorej) boli len dvesto metrov od vrcholu. A oni sa vám vrátili naspäť do základného tábora a potom domov. Ja som to nevedel pochopiť. 200 metrov to aj podpriemerný šprintér zabehne za pár sekúnd. Ja keby som tam bol, - hovorím Vladovi, - aj keby som sa tam mal doplaziť, tak na ten vrch doleziem a potom ma môžu hoci aj zniesť. Vlado sa len pousmial a na moju naivitu odpovedal: “A kto by ťa zniesol dole? Tam výťahy nechodia.” Český horolezec Miroslav Šmíd, ktorý sa dostal do podobnej situácie pri výstupe v Himalájach, s tým rozdielom, že on bol len kúsok od vrcholu a už iba sám sa nakoniec tiež vrátil bez toho, že by vystúpil na vrchol. V knihe, ktorú by ináč nenapísal s názvom “Dva kroky od vrcholu”, túto situáciu (myslím si, že už v niektorom článku som to aj spomínal) opisuje aj s určitou nadsádzkou, sebairóniou a humorom takto: “Bol som kúsok pod vrcholom, ale vedel som, že by som sa nevrátil, tak som sa vrátil. ”

Ako sa skončila nakoniec táto expedícia na Aconcague? Ukázalo sa, že to bola osudná chyba prerušiť výstup. FitzGeralda, ktorý sa už počas výstupu cítil slabý, opäť postihla nevoľnosť a musel sa vrátiť do posledného tábora aj za pomoci dvoch horolezcov. Boli to mladý Angličan Stuart Vines a taliansky horský vodca Nicolo Lanti. Potom Zurbriggen sa sám pokúsil o výstup na vrchol. Krôčik za krôčikom sa hodiny predieral na vrchol, až sa čakan zapichol na vrchole a vedľa neho sa postavil aj jeho majiteľ. O týždeň neskôr Vines i Lanti tiež vyliezli na vrchol. FitzGerald sa o výstup už nepokúšal. Je tragické, ale nie najtragickejšie, keď organizátor výpravy, vodca expedície, ktorý expedíciu pripravil a viedol, skončí 300 metrov pod Aconcague, najvyšším vrchom Južnej Ameriky. Nedostalo sa mu zadosťučinenia, aby sám prežíval víťazstvo.

Mnohé až dobrodružné horolezecké príbehy sú napínavé a dobre sa čítajú najmä v dobre vykúrenej izbe. Človek obdivuje, ale aj žasne nad tým, čo títo ľudia dokážu a zároveň sa pýta, čo týchto ľudí láka až toľko riskovať.

Ja vo svojich začiatkoch svojej darmošlapeckej kariéry ku koncu pochodu, keď som bol unavený, som sa utešoval tým, že nemám prečo nariekať. Ešte pár kilometrov odšliapem, v krčme si dám orosený pohár s pivom a zakrátko doma si ľahnem do horúceho kúpeľa. Taký horolezec, ďaleko viac unavený, príde do niektorého výškového tábora, zalezie do stanu, ak ho vôbec nájde. Tam ho nečaká žiadne pivo ani vaňa s teplou vodou a aj ten horúci čaj si musí uvariť z ekologicky závadného snehu.

A aj ďalšie pokračovanie príbehu je veľmi zaujímavé a dramatické. Krátko po tom, čo sa uskutočnil prvovýstup na Aconcague, sa FitzGeraldova skupina vypravila k ďalšiemu štítu, bol to Tupungato (6802 m). Samotný FitzGerald sa výstupu nezúčastnil. Posledný útok podnikol opäť Zurbriggen so Stuartom Vinesom. Keď sa dostali na hrebeň, ktorý podľa všetkého viedol na vrchol, zhrození zistili, že štít má ešte jeden vyšší končiar, čo znamenalo ďalšiu hodinu lezenia. Kam sa hrabe to naše pešiacke kufrovanie. Premožený vyčerpanosťou Zurbriggen sa rozhodol upustiť od ďalšieho výstupu. Jeho partner sa však nevzdal a pokračoval ďalej až na vrchol. Nakoniec svoje rozhodnutie zmenil aj Zurbiggen a vystúpil tiež na vrchol.

Austrália je najmenej hornatý kontinent. Na tomto kontinente si horolezci neprídu na svoje. Najvyšší bod je v Snežných vrchoch - kopec Mt. Kocciuzsko (2230 m).

Na Novom Zélande je známy prvovýstup na Mount Tasman a Mount Sefton z roku 1894. Tieto vrcholy zdolali Angličan Edward FitzGerald. Vo výprave bol aj slávny švajčiarsky horolezec, horský vodca, Mattias Zurbriggen. Už o nich bolo spomenuté pri opise výpravy na vrch Aconcagua v Južnej Amerike.

Ak sa povie kontinent Afrika, tak sa mu najskôr vybaví Suezský prieplav alebo púšť Sahara. Ale o horolezectve v súvislosti s Afrikou sa veľa nehovorí. Ak sa horolezec vyberie do Afriky, tak náročné horolezecké terény ho čakajú v blízkosti rovníka vo východnej Afrike. Najvyšším vrchom tohto kontinentu je vyhasnutá sopka Kilimandžaro, 5895 metrov vysoká hora, s hlavným vrcholom Kiba. Je vraj jedným z najkrajších vrchov sveta. Prečo nie, keď zasnežené vrcholce vrcholu dolu na úpätí vystrieda bujná džungľa. V roku 1889 úspešný prvovýstup sa podaril nemeckému vedcovi a horolezcovi Hansovi Meyerovi. Druhým najvyšším vrchom Afriky je Mount Keňa, ktorý má dva vrcholy, Batian a Nelion, vysoké takmer 5200 m a vedľajší vrchol Lenanu 4970 m. Batian ako prvý zdolal Halford Mackinder v roku 1899. Vrchol Nelion ešte tridsať rokov odolával a zdolal ho Angličan Eric Shipton, jeden z najvýznamnejších britských výškových horolezcov a horských bádateľov svojej doby a pritom ešte stihol vykonávať funkciu diplomata. Tretí vrchol, Lenanu, zliezol už v roku 1899 Cambell Hausburg. Potom mal mnohých nasledovníkov, ale najkurióznejší výstup urobili traja horolezci počas druhej svetovej vojny. Boli to neposední Taliani, ktorí slúžili, ako zajatci v britskom zajateckom tábore, ktorý sa nachádzal “iba” 80 km od Lenanu. Keďže to bolo v roku 1943, Taliani tušili, že vojna potrvá ešte dosť dlho a preto sa rozhodli zajatecký život spestriť si výstupom na tento vrch. Dvaja z nich boli lezcami amatérmi a tretí, dajaký Enzo Barsotti, bol úplným nováčikom. Pol roka pripravovali expedíciu, zhromažďovali proviant z chabej táborovej stravy, zhotovili si primitívne pomôcky, z blatníka havarovaného auta si urobili mačky, táborové prikrývky im poslúžili na zhotovenie slušivého oblečenia, ktoré im slúžilo do tropickej horúčavy i do treskúceho mrazu i víchrice. Títo horolezeckí amatéri nepotrpeli si veľmi na slávu a preto z tábora sa vybrali na výstup v noci. Napriek zlým, extrémnym podmienkam dosiahli vrchol. Členovia tejto úspešnej vojenskej expedície sa po zostupe vrátili do tábora, kde boli odmenení niekoľko týždňovou samotkou a britskí vojaci, ktorí ich mali strážiť, dostali tiež odmenu v podobe riadnej basy. Tento ich príbeh bol po vojne aj sfilmovaný.

V tomto monotematickom čísle mesačníka MKD sme použili informácie a poznatky z nasledujúcich zdrojov :

V sobotu 20.12.2014 sme začali tretiu desiatku tradičného Vianočného pochodu. Zúčastnilo sa ho asi 35 turistov (z nášho oddielu 6), len zima sa nedostavila... Bolo pekne, teplo, len na poliach strašne veľa blata, preto sme aj zmenili trasu.

Začali sme v Naháči. Obec a pán starosta Kašša nám vyšli v ústrety - otvorili nám pamätnú izbu Juraja Fándlyho a pán starosta nám osobne spravil veľmi zasvätený a odborný výklad. Pozreli sme si aj zariadenie celého hospodárstva a zastavili sme sa aj pri Fándlyho unikátnej jabloni, ktorá nekvitne ale jabĺčka má. Obec nám pripravila aj občerstvenie - varené víno. Veľmi pekne ďakujeme!!! A Paľko Srnka oslavoval okrúhle narodeniny - 70.

Pretože po pôvodne plánovanej trase do Trnavy by sme na roliach zapadli do blata, zmenili sme trasu. Z Naháča sme išli na Katarínku, kde sme si dali obednú prestávku. Pozreli sme si kostol a lesnú železničku. Potom sme lesami po lesných cestách prešli do Trstína a odtiaľ na železničnú stanicu v Smoleniciach. Vláčikom o 14:41 sme sa vrátili do Trnavy. Časť vystúpila už na Predmestí a do cieľa došla peši. Cieľ bol už tradične v reštaurácii u Takáča s výbornou kapustnicou.

Podľa mojej GPS som prešiel od Naháča na stanicu 18,20 km, pohyboval som sa 4:03 h a stál som 15 min, priemerná rýchlosť pohybu 4,5 km/h - taký pohodový Vianočný pochod.

A cestou z reštaurácie som ešte na trnavských trhoch stihol posledné kúsky pečeného vola, výstup na mestskú vežu potme s lampášom a výkladom a na záver ešte na stredovekom trhu aj šporheltové dolky...

Turistické podujatie spoločne organizovali KST Spartak BEZ Bratislava a XTREMERUN v termíne 12. a 13. 9. 2014. Pre účastníkov bola pripravená takáto trasa: Devínska Nová Ves, nám. F. Kostru - vodojem - bývalý lom - Devínska Kobyla - bývalý lom - vodojem - Devínska Nová Ves, nám. F. Kostru. Táto trasa (okruh) meral 6 km a mal 340 m prevýšenie. Každý účastník sa samostatne rozhodol, koľko okruhov prejde.

V Devínskej Novej Vsi na námestí F. Kostru približne o 16.30 h začínajú prípravy priestoru štartu a cieľa podujatia. Zvítaný sa s ďalšími členmi organizačného štábu odovzdávam potrebný materiál (vlajka KST a IVV, pečiatka pochodu) a odchádzam na svoje 24-hodinové pôsobisko na Devínskej Kobyle. Výstupová a zostupová trasa už bola vyznačená pomocou spreja a reflexných prvkov. Našiel som niekoľko problematických miest, ktoré pomocou mobilu oznamujem hlavnému organizátorovi s prosbou o doplnenie značenia. Po príchode na Devínsku Kobylu zisťujem nečakanú, ale o to príjemnejšiu zmenu. Na mojom budúcom pôsobisku bol osadený masívny drevený stôl aj s dvomi lavicami (tak to vyzeralo, že jednotlivé diely boli zmontované priamo na Devínskej Kobyle). Následne osadzujem dve tabule o kontrolnom stanovisku a vyberám pečiatky, podušky na pečiatkovanie natreté rôznymi farbami a drevenú podložku. Pod stolom už bolo niekoľko fliaš s nápojmi.

Pretože štart podujatia bol od 18.30 h, prvých účastníkov na Devínskej Kobyle vítam pred 19.30 h. Prichádza aj hlavný organizátor pán Jozef Raichl, ktorý na vrchol priniesol stan. Spoločne ho staviame. Už počas stavby stanu pečiatkujem účastnícke lístky svojimi osobnými pečiatkami.

Na začiatku môjho pôsobenia na Devínskej Kobyle boli krásne výhľady na okolie (hlavne do Rakúska). Večer som mal zamračené počasie, teplota sa pohybovala okolo 12 şC. Nástupom tmy bolo zmenené miesto úradovania na stan a spacák.

Tesne pred polnocou sa počasie zmenilo. Začalo intenzívne pršať. Dážď skončil ráno asi o 7.00 h. Toto zhoršenie počasia ale účastníkom nevadilo a celkom pravidelne na Devínsku Kobylu vystupovali. Ráno mi jeden účastník povedal, že už kašle na vystupovanie a že je totálne premočený. Okolo 7.30 h sa začali na vrchole ukazovať aj účastníci iba dennej časti podujatia.

Cez deň bolo zo začiatku zamračené, neskôr polojasno, dokonca možno 1.5 h svietilo aj slnko, teplota okolo 18 °C.

Okolo 17.00 h som zbalil stan, pred 18.00 h bolo odstránené označenie kontrol. Prišiel ďalší člen organizačného štábu a spoločne sme vzali dolu stan, vrece odpadkov a cestou likvidovali dočasné značenie. Po príchode do cieľa nastalo slávnostné ukončenie podujatia. Všetci účastníci dostali diplom, viacerí aj vecné odmeny (pohár, medaila, prepravná fľaša, turistické palice,...).

Od Františka Mikloviča sme dostali doplnenie informácie k článku “Hodnotenie Trnavskej stovky”, ktorý bol uverejnený v MKD. V článku sa spomína aj kontrola na Čermákovej lúke. Okrem polohy nie sú tam uvedené žiadne informácie o tom, po kom bola turistom dobre známa Čermákova lúka pomenovaná. František Miklovič túto informáciu doplnil a napísal, že v tejto oblasti žili pôvodní obyvatelia, tzv. Huncokári. Lúka bola pomenovaná po horárovi Jozefovi Csermákovi. On i jeho rodina boli v 19. storočí na lúke pochovaní a majú tam aj náhrobný kameň. František, vďaka za informáciu a vymazanie jednej z množstva nevedomostí.

Po tom, kto bol Čermák, som pátral aj v dosť rozsiahlej mojej knižnici, kde sa nachádza aj dosť turistickej literatúry a jedine čo som našiel, bol František Čermák, aj to bol organista. Preto som nepredpokladal, že tento organista chodil hrávať na organ na Čermákovu lúku. Skôr som si namýšľal, že “Josef Csermák” bol dajaký “nepriateľ” ľudu, ktorého meno sa nesmelo ani spomenúť. Boli to bežné praktiky v čase “rozvíjajúceho socializmu”. Príkladom môže byť hokejista Václav Nedomanský, dlhoročný hokejista Slovana, československý reprezentant, výborný strelec. Keď sa na sklonku svojej hokejovej kariéry pozabudol v Kanade, kde potom ešte niekoľko rokov hrával hokej v NHL, jeho meno sa nesmelo v novinách vôbec spomenúť. V tom čase sa už uverejňovali výsledky zápasov z NHL a dokonca aj mená strelcov. Ak mužstvo, v ktorom hral “Nedo”, dalo štyri góly a v novinách boli uvedení iba traja strelci, tak sa vedelo, že ten zvyšný gól dal Venco. Ak tam chýbali dvaja strelci gólov, bolo jasné, že Venco dal dva góly.

V čísle 8/2014 október –november 2014 Malokarpatského diaľkoplaza bolo uverejnené, že na stokilometrovom diaľkovom pochode sa zúčastnilo 27 turistov, čo je strašne malé číslo vzhľadom ku skutočnosti, že pochod už zaznamenal aj účasť stovky turistov. Dôvodom nízkej účasti bola zmena cestovného poriadku, ktorá mnohým turistom znemožnila sa dostaviť v primeranom čase na štart z tejto “nerýchlikovej” stanice – Melčice. Ďalším dôvodom zníženia účasti je nesúlad v evidencii medzi hlavným a podhlavným organizátorom. Z dobre informovaných zdrojov sme sa dozvedeli, že na štarte u hlavného vedúceho bolo zaregistrovaných 28 turistov, podhlavný organizátor, ako je to uvedené v MKD v Zozname účastníkov ŠPCH, je zaznamenaných len 27 turistov. Jeden turista hore-dole, aj tak je to strašne malá účasť.

Katka Janechová v cieli pochodu reklamovala, že nie je uvedená v zozname účastníkov Trnavskej stovky, ktorí ju úspešne absolvovali a že nie je uvedená ani v zozname ocenenia MKSD 2014. Na štarte bola Katka zaregistrovaná pod číslom 85 a do cieľa prišla vo vynikajúcom čase o 21,50 h (viď. kópiu zápisu).

Požiadame ešte Jozefa Rosinu, aby prekontroloval, či Katka nevypadla z prehľadu celkovej účasti na pochode T – 100.

Pri kontrole zoznamu ocenení MKSD pre rok 2014 sme pri kontrole zoznamu smerom zhora až nadol po posledný záznam jej meno nenašli. Preto sme kontrolu opakovali aj opačným smerom zdola nahor a na prekvapenie jej meno sme ani tak nenašli. Preto sme jej meno doplnili do zoznamu a zároveň sa jej aj ospravedlňujeme a hrnčiar vytáča ďalší tanier. Nie je to celkom tak, lebo po predchádzajúcich skúsenostiach, keď reklamácie prichádzali aj po Novom roku, sme tanieriky ešte neobjednali. Zoznamy MKSD a SSD zostavujeme zo zoznamov, ktoré nám dodávajú organizátori jednotlivých pochodov a keďže sa ich aj fyzicky sami zúčastňujeme, tak trochu sa spoliehame aj na našu chabú pamäť. Preto, ak zistíte dajaké nezrovnalosti, ozvite sa čo najskôr telefonicky, nečakajte na Mikuláša, teda Barboru (diaľkový pochod).

Vážený turista, teraz už aj organizátor diaľkového pochodu Ján Sládek reklamoval, že ešte nedostal tanier MKSD za rok 2013. Tento turista, známy z minulosti, keď na stovkách vystupoval pod troma menami. Na Tesláckej stovke sme ho zaznamenali ako Jána Sládeka (mimochodom teraz i futbalista ligovej Myjavy), v Trnave vystupoval už pod menom Ján Slámek a špačinčania z neho urobili dokonca Sládečka. Nuž a potom zisťuj ktoré je jeho pravé meno. V lete sme boli na Janovej Brezovskej mašírovke, bol to veľmi pekný pochod, a tak sme nasadili všetky kontrolné orgány na hľadanie Janovho taniera. Prelustrovali sme všetky zoznamy, každú evidenciu, až nakoniec si niekto zmyslel: A nemá Jano ten tanier v skrini, lebo si ho ešte nevyzdvihol? Samozrejme, že tam bol spolu s ďalšími nevyzdvihnutými:

Gerek Branislav, Blahuta Vladimír, Mazan Peter, Neštický Daniel, Nagy David

V sobotu 10.1.2015 mal byť jubilejný 40. ročník zimného prechodu Považským Inovcom. Herchl bol na schôdzi. Ja som v sobotu ráno pri nakladaní vecí do auta zistil, že mám zaplavenú pivnicu a musím to riešiť. Tí, čo mali so mnou ísť z Trnavy autom, odmietli ísť a zachrániť akciu: “Keď nejdeš ty, nejdem ani ja!!!”. Neskôr som sa dozvedel, že predsa len na štart prišlo niekoľko ľudí a márne čakali na organizátora a potom aj na diplom. Všetkým sklamaným sa touto cestou ospravedlňujem.

Pozvánka
EXPEDÍCIE 2015

Sekcia PT KST pripravuje na sobotu 18. apríla 2015 na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v areáli Mlynskej doliny v Bratislave od 10:00 do 19:00 h 29. ročník horského festivalu EXPEDÍCIE 2015, na ktorom sa budú prezentovať formou fotografií a filmov najvýznamnejšie výpravy zo športového a poznávacieho hľadiska uskutočnené počas uplynulej sezóny. Podujatie sa bude konať v prednáškovej miestnosti BC 300. Vstup je voľný. Viac informácii o programe bude zverejnený na stránke KST (www.kst.sk) a na www.expedicie.estranky.sk.

Kontakt:

Svetozár Krno, karpaty84[zavináč]gmail.com.

14.2.2015 ZIMNÝ PRECHOD ČIERNOU SKALOU 30. ročník
(sobota) TJ ATOM Jaslovské Bohunice

21.2.2015 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 18. ročník
(sobota) Výstup na Vrátno KT KST Via Danubia Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tematikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

počet okruhov	počet účastníkov	trasa [km]	prevýšenie [m]
20	2	120	6800
14	1	84	4760
12	2	72	4080
11	1	66	3760
10	2	60	3400
8	4	48	2720
6	4	36	2040
5	5	30	1700
4	1	24	1360
3	3	18	1020
2	1	12	680
1	14	6	340
spolu:	40