MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

2/2000

 

 

 

 

 

 

NÁŠ ROZHOVOR S JUBILANTKOU

Angelika Venclová (10.február 1960)

Peter Minárik: Ako vieme, nie si rodená Bratislavčanka, tak tvoje turistické začiatky budú isto zaujímavejšie ako nás ostatných okolo karpatských vrchov. Tvoj prvý TP, DP, prvá stovka, dojmy a zážitky z nej, ale hlavne po nej?

Angelika Venclová: Pochádzam od Nitry, z kraja nížin, kde najbližším kopcom je Zobor, ktorý sa nachádza 15 km od Svätoplukova, dediny, kde som žila do svojich 19 rokov. V roku 1979 som prišla študovať do Bratislavy. V priebehu štúdií, v roku 1982, som sa zúčastnila a prešla svoj prvý DP /Mierový/, o dva týždne na to prvú 50-ku a o dva mesiace Trnavskú stovku. Veľmi sa mi páčila, hlavne tá atmosféra a ľudia okolo nej. Horší však bol druhý deň, keď som na internáte rúčkovala popri zábradlí po schodoch na poschodie a myslela si, že mi odpadnú nohy. Neodpadli, zliezlo mi iba 5 nechtov na nohách. Ale ani to ma neodradilo od ďalších diaľkových pochodov, ktorých som sa začala pravidelne zúčastňovať. Od roku 1984 /po skončení školy/ som na diaľkovým pochodom aktívne venovala 6 rokov.

P.M.: Ako si na tom teraz kondične? Na DP je ťa vidieť väčšinou behať aj spolu s manželom. /Čo mi už až tak nedokážeme a ak, tak len s kopca./ Koľko km nachodiť, je podľa teba minimum a koľko maximum, na udržanie si dobrej kondície a aby človek bol Fit ?

A.V.: Naše dovolenky pravidelne každoročne trávime na horách /Vysoké a Nízke Tatry, Malá a Veľká Fatra, atď./ tak sa na to už od jara aktívne pripravujeme /to je to pobehovanie, čo nás v Malých Karpatoch vidíte/. Držíme sa hesla, zásady, "ťažko na cvičišti, ľahko v bojisku", to znamená, že moja kondícia v lete graduje a v zime stagnuje. A čo sa týka množstva km potrebných našľapať pre zdravie? Ja osobne za optimálne považujem každý týždeň 1 deň z víkendu aktívne stráviť v lese, či už chôdzou alebo behom. Tak isto aj dvakrát za mesiac ešte považujem za dostatočné, ale menej, väčšia pauza by už nemala byť. Človek to už cíti, že mu niečo chýba.

P.M.: Budúcnosť turistiky, celkove a osobitne v MK. Myslíš si, že za stagnovaním stoja len a len financie?

A.V.: Zatiaľ je určite isté aspoň to, že turistika rok 2000 prežije. Čo bude ďalej, ako sa bude vyvíjať, aké formy bude mať, je ťažko povedať. Na pochodoch v Malých Karpatoch je okrem starých známych tvárí /čo je fajn/, vidieť stále častejšie aj nové a nové mladé, čo dodáva nádej, že ohrozený druh "diaľkoplaz malokarpatský" nevyhynie. Aj keď je pravda, že turistika v našich prekrásnych slovenských horách je v dnešnej dobe opravdu finančne nákladná, myslím si ale, že turistika v MK sa dá pestovať aj pri obmedzených finančných možnostiach. Aj tu sa dá spraviť celkom slušná kondička.

P.M.: Obľúbené akcie v MK a mimo?

A.V.: Posledné roky chodím na diaľkové pochody iba sporadicky. Väčšinou chodíme spolu s Honzom iba sami dvaja. Máme v Malých Karpatoch svoju trasu, dlhú 42 km, na ktorej je šesť kopcov. Je to dosť náročná trasa a keď si časť z nej zabehneme, tak je to dobrý tréning. No zopár pochodov to absolvujeme a ja to beriem zároveň ako stretnutie s kamarátmi, napr. Trnavská stovka, Teslácke pochody, Matadorácke Sládečkove akcie a pod.

P.M.: Zaujímavé zážitky?

A.V.: Horám vďačím za veľa. Nielen za tú fyzickú a psychickú pohodu, ktorú mi poskytujú, ale vďačím im najmä za svoju životnú lásku. V slovenských horách som spoznala českého Honzu, môjho manžela. Získala som v ňom nielen vynikajúceho manžela a fantastického človeka, ale aj spoločníka na turistických chodníčkoch. Horám vďačím za svoje šťastie. Za tie roky mám veľa, veľa rôznych zážitkov, ale musela som spomenúť práve toto, lebo to je môj najlepší zážitok.

P.M.: Vedieš si nejakú evidenciu o svojich pochodoch? Koľko si vlastne doteraz prešla stoviek, ktorá sa ti najviac páčila, resp. ktorej si už mala plné "zuby"?

A.V.: Priznám sa, aj bez mučenia, že sama neviem koľko stoviek som za tú dobu urobila. Evidenciu si už dávno nevediem. Tak veľa ich však nebolo. Keďže som sa zúčastňovala z prvých stoviek výlučne Trnavskej stovky, tak som sa v minuloročnom MKD dočítala, že mám celkovo aj s týmto rokom 9 účastí, /Peter ty máš lepšiu evidenciu ako ja/ čo ma milo prekvapilo a ani ja som netušila, aká som bola v minulosti aktívna. Páčili sa mi všetky, naozaj, aj keď som na tej jednej ťa zrovna nechválila. Páčili sa mi trasy na Brezovú, ale aj na Jahodník. Mám z nich kopec zážitkov, napr. žlté vyzúvacie blato nad Dobrou vodou, rúčkovanie na lanách v noci pri svetle mesiaca okolo Ostrého Kameňa alebo zavýjajúci dvojnohí vlci na ceste do Brezovej /našťastie neboli moji/, osobný doprovod až do cieľa na Brezovej, aby som sa nevzdala a kopu ďalších. Všetky tieto prejdené stovky mali jedno spoločné, vynikajúcu atmosféru a perfektne organizačné zabezpečenie. /Vďaka Vám za to/.

P.M.: Viacdňové akcie /DEP/? Vieme, že si sa ich pravidelne zúčastňovala, ostala si im verná alebo si s nimi už skončila?

A.V.: Medzi viacdňové akcie patria niekoľkodňové DEPy so Števom Sládečkom, ktoré mali svoje neopakovateľné čaro. /Ozaj Števo, prečo ich už nerobíš? Bol si super! Neskúsiš to zas?/ K ďalším viacdňovým akciám, na ktoré rada spomínam, patria prechody hrebeňoviek končiace na zraze VHT, vtedy ešte na Zverovke. Najmä jeden ročník bol vydarený. Na zraze v kuse pršalo, na hrebeňoch Roháčov snežilo, v stane bolo vlhko, vo vibramoch tiež, jediná záchrana bol rum a "ladviňák." V takejto situácii sa aj abstinent stane alkoholikom. A pri tom všetkom sme boli každý deň hore na hrebeni, dnes by som to už asi nerobila /mladosť - pochabosť/ alebo sa to dá aj inak povedať. Správna partia robí divy. Od roku 1992, keď som sa vydala, začali sme spolu s Honzom sami dvaja robiť hrebeňovky najskôr "naťažko", posledné roky už len "naľahko". Už je to zvyk. A veľmi sa nám to páči. V r.1998 sa nám podaril náš niekoľkoročný cieľ: prejsť všetky tri hrebeňovky naraz, za sebou. Jednalo sa o Malú Fatru, Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Podarilo sa nám to naľahko za 6 dní, čo bol z mojej strany - supervýkon. Tento rok /2000/ by som si opäť nejakú tú hrebeňovku rada prešla, ak mi to zdravie a hlavne počasie dovolí.

P.M.: S kým sa ti najlepšie šľape, s ktorými kamarátmi?

A.V.: Najradšej šľapem so svojím manželom, aj keď pravda je taká, že väčšinou idem niekoľko metrov za ním. Nie, že by sme sa hnevali, ale má lepšiu kondíciu a preto je stále vpredu. Ja som taká jeho "brzda".

P.M.: Plány do budúcna? Keď sa stretneme povedzme o 10 rokov, čím by si sa chcela pochváliť?

A.V.: Šľapať, šľapať a ešte raz šľapať čo najviac po turistických chodníkoch malokarpatských a vysokohorských. Nemám žiadne veľké plány na ďalších 10 rokov, ale keď budem chodiť aspoň toľko, koľko doteraz, budem spokojná.

P.M.: Akcie v Čechách?

A.V.: Keďže Honzík je Čech, tak pravidelne každý rok v septembri chodíme do Českého Raja, ktorý je prekrásny, že stále sa tam musíme vracať. Je to nádherný kus prírody. Som tam maximálne šťastná a spokojná.

P.M.: Na čo sme v rozhovore zabudli?

A.V.: Tým, že som sa spoznala s Honzom, spoznala som sa ešte s jednou skupinou ľudí, ktorých som dovtedy nepoznala. Keďže Honzík sa v Čechách aktívne venoval trampingu /hrá aj na gitare a spieva/, tak ma zobral medzi trampov do Českého Raja. Bola som očarená. Je to spoločenstvo ľudí, ktoré mi dosť pripomína nás turistov. Milujú a ctia si prírodu, vládne medzi nimi silný duch priateľstva a všetci sú si rovní bez ohľadu na vek, vzdelanie a postavenie. Zažiť pravý trampský táborák, to urobí na človeka hlboký dojem. Pri slávnostnom zapaľovaní ohňa, pri trampskej hymne sa tisnú slzy do očí. Pobyt medzi trampami je očisťujúci a tu si vlastne každý uvedomí, v čom spočívajú tie pravé ľudské hodnoty. Že žiadne bohatstvo nevyváži oblohu plnú hviezd, praskanie táborového ohňa a piesne znejúce do noci ospevujúce lásku, priateľstvo, prírodu. Musela som Vám o tom povedať, pretože už dva roky chodíme aj medzi bratislavských trampov. Takže náš rok od jara do jesene patrí turistike a v zime chodíme medzi trampov na Kačín.

P.M.: Čo ti dali diaľkové pochody?

A.V.: Vďaka DP som stretla veľa správnych ľudí, ktorí obohatili môj život a s ktorými som prešla pekných pár kilometrov. Rada by som spomenula aspoň niekoľkých. Moje diaľkárske začiatky sú spojené s Vilkom Vidom, ktorý sa ma ujal a zobral ma do turistického oddielu ČH. Na DP som spoznala svojich dobrých priateľov Marušku a Rasťa Mrvových a Ľuboša Hronca. Vďaka Táničke Bušinskej som spoznala prekrásne bočné hrebene Nízkych Tatier /Ohnište, Okno, atď./. Mnoho pochodov som prešľapala s Karolom Tauberom, milovníkom Saroyana a jeho prekladateľom. Mnoho km som prešla aj s Majkou Lorincovou. Kopec srandy a pekných zážitkov som zažila so Števom Sládečkom a Ďurim Sojkom. K naším rodinným priateľom patrí aj Lívia Šebová a samozrejme aj Janka Obdržálková s Atíkom Korčokom. Nemôžem nespomenúť sympatický pár - Janka Júdová a Rudo Pado, ktorého športové výkony boli obdivuhodné. Taktiež medzi príjemné stretnutia patria stretnutia so sympatickými turistami z Trnavy a rovnako sympatickými turistami z TJ Tesla. Som naozaj rada, že vďaka diaľkovým pochodom a turistike som spoznala veľkú rodinu malokarpatských turistov. Vždy som sa medzi Vami cítila veľmi dobre a preto si želám, aby som sa s Vami mohla ešte dlhé roky stretávať v našich Malých Karpatoch.

P.M. Nuž a to bolo posledné prianie našej jubilantky, s ktorým sa maximálne stotožňujem. Prajeme Ti, Angelika, veľa, veľa zdravia a božieho požehnania, veľa pekných zážitkov v prírode a za desať rokov, dúfam, že bude pokračovanie tohoto rozhovoru.

S pozdravom za seba a ostatných z MKD - Peter Minárik

 

Silvestrovské obzretie

Marhát

Tradičné silvestrovské stretnutie na vrchu Marhát v Považskom Inovci sa konalo už po 28.krát. Počasie tento rok turistom žičilo. Zasnežený Inovec zaliaty slnkom s nádhernými výhľadmi do širokého okolia bol nádherný. Celkovo sa stretnutia zúčastnilo vyše tisícky spokojných turistov nielen z blízkeho, ale aj ďalekého okolia. Boli tu kamaráti turisti z Topolčian, Trnavy, Bratislavy, Piešťan, Nového Mesta, Trenčína, Partizánskeho a ešte mnohých ďalších okolných miest, mestečiek a obcí. Základná trasa výstupu je už od začiatku rovnaká. Ide sa autobusom do Nitrianskej Blatnice, pokračuje sa okolo kaplnky sv.Juraja až na vrchol Marhátu. Z Marhátu sa pokračuje cez Jelenie jamy na Výtoky a pokračuje sa dolinou do Moravian a Piešťan. Avšak tí, ktorí si netrúfajú na túto trasu, obvykle idú na vrchol individuálne a to hlavne z Výtokov, či už chodníčkom alebo zelenou TZ na hrebeň a po červenej na vrchol. Stretnutie na odohrávalo v dobrej nálade, ku ktorej nemálo prispela aj piešťanská country kapela. Pri ohníku si každý s radosťou opiekol tú "svoju" špekačku /niektorí si vytvorili "černoška"/ aj napriek tomu, že mali nabalené dobroty z domu. Jednoducho bola to vzácnosť. A kto nezjedol, ponúkol kamarátom. Po spoločnom foto, ktoré sa pravidelne robí o 12.h, sa turisti postupne rozchádzali k svojim rodinám, aby s nimi uvítali rok 2000. Tohtoročné stretnutie sa skončilo, nech žije Marhát 2000.

Jaro Bohm

Záruby

Na Zárubách sa Trnavskí turisti stretli už po 15.krát. Za tú dobu si získal Silvestrovský výstup veľkú popularitu. Keď sme začínali prvým ročníkom, príkladom nám išli organizátori Marhátu, tak sme boli radi, keď prišli všetci kamaráti turisti a horolezci aj s rodinami a to nás bolo okolo stovky. Tento rok sa zúčastnilo výstupu vyše 550 účastníkov. Po prvýkrát sme mali nádherné slnečné počasie, bezvetrie, snehová perina bola 30 centimetrová a viditeľnosť ako z rozprávky. Nebolo človeka, ktorý by nebol uchvátený touto krásou. Okolo poludnia sa turisti postupne rozchádzali a úplne posledný turista, ktorý vyšiel na vrchol asi o 14.h, sa bohužiaľ stratil a našiel až 2. januára poobede. Ale bol živý a zdravý. Týmto ho pozdravujem aj za ostatných kamarátov. Medzi účastníkmi boli aj turisti z Nemecka, ktorým sa tu veľmi páčilo a sľúbili, že na rok prídu znovu, keď už pre nič iné, tak aspoň pre vrcholovú fotku.

Peter Bada

 

Ľadopády v Malých Karpatoch

V januárovom čísle MKD som písal o ľadopádoch v Slovenskom raji. Pre tých, ktorým je ďaleko do raja, mám ponuku na ľadopády v Malých Karpatoch. Keď poriadne mrzne (ako teraz na Vianoce), tak pri opustenom (ale čiastočne oplotenom) kameňolome v Medených Hámroch pri Bratislave sa vytvoria ľadopády na ploche niekoľkých m2 s výškou asi 2 až 5 m. Nie je to sice také pekné ako v Slovenskom raji, ale ako hovoríme na Slovensku ”malé ale naše”.

Vlado Chrapčiak

 

ZAUJÍMAVOSTI Z MALÝCH KARPÁT

Plavecký Peter

Na Slovensku máme desať pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry. Sú to vidiecke sídla alebo ich časti, ktoré reprezentujú bohatstvo, kultúrne a spoločenské hodnoty ukryté v ľudovom staviteľstve a jeho urbanistickom usporiadaní. Každá je iná a každá má iné jedinečné hodnoty vyplývajúce zo spôsobu života, zamestnania a hospodárenia našich predkov v minulosti.

Časť obce Plavecký Peter je pamiatkovou rezerváciou od roku 1990. Nachádza sa na severovýchode Záhorskej nížiny na úpätí Malých Karpát, 21 km severovýchodne od Malaciek a 20 km západne od Jablonice.

Predmetom ochrany je historické jadro obce ako celok. Dodnes si zachovalo pôvodné ulicové rozmiestnenie, ktoré postupovalo pozdĺž potoka Hrudky a cesty. Domy sú postavené z nabíjanej hliny alebo sú stavané z nepálenej tehly. Predstavuje ucelenú, takmer nenarušenú návesnú dedinu s hlinenými troj až štvorpriestorovými domami a na ne nadväzujúcimi hospodárskymi stavbami do dlhých dvorov. Spolu s kostolom a prícestnými sakrálnymi plastikami vytvárajú jedinečný príklad charakteristického záhoráckeho roľníckeho obydlia a zároveň západoslovenského vidieckeho osídlia.

Z histórie Plaveckého Petra vieme, že prvá zmienka o ňom je z roku 1394. Vznikol na pohraničí Uhorska, ktoré strážili Polovci. Patril postupne viacerým zemepánskym rodom. V 18.storočí dvakrát vyhorel, ale nič to na zmene osídlenia nezmenilo.

Z Plaveckého Petra vedie len jedna turistická značka, ktorá začína na hlavnej ceste pri miestnom hostinci, pokračuje kaňonom potoka Hrudky na Bukovskú priehradu a končí na Brezinkách.

Peter Minárik

 

Priemyselné a lesné úzkokoľajné trate v okolí Smoleníc

Trať Dobrá Voda / Kovovýroba - Trstín

V termíne 15. - 17. októbra 1999 uskutočnil Klub dráharov /tulákov po dráhach, slovensky železniciach/ turisticko poznávaciu akciu zameranú na oboznámenie sa z históriou a súčasnosťou priemyselných a lesných úzkorozchodných tratí v okolí Smoleníc.

Piatok, 15.10.1999

Stretnutie účastníkov bolo v priestoroch žel.stanice v Trnave. Po zvítaní sa a obdržaní sprievodného materiálu sme sa autobusom presunuli do obce Dobrá Voda. Tu sme vystúpili na zastávke bývalej Kovovýroby. Je to bývalá chemická fabrika. Od vstupnej brány je vidieť objekt zrušenej opravovne a remízy úzkorozchodnej železničky. Potom pokračujeme cez rozsiahlu lúku, kde svojho času bola stanica a rozsiahle sklady dreva. Zo stanice vychádzali trate smerom pod Mariáš, na Dolnú Škálovú a Trstín, Smolenice. Tieto bočné trate neboli v prevádzke súčasne, ale podľa potreby a ťažby dreva. Nás zaujímala vlastne len posledne menovaná. Cez spomenutú lúku trať bola vedená esovitým úsekom, z ktorého sa v podstate nič nezachovalo. Na hornom konci lúky na okraji lesa sa nachádza vlastné teleso trate. Teleso trate je trasované v lese. Našu pozornosť pútajú dômyselne urobené zárezy, z ktorých niektoré dosahujú hĺbku miestami až 10 metrov. Na prekonanie údolí boli zase postavené vysoké násypy, na dne ktorých zvyčajne boli priepusty na vodných tokoch. Oblúky ešte stále majú prevýšenie. Táto trať, po ktorej sa momentálne pohybujeme, mala rozchod koľají 600 mm. Bola na nej parostrojná prevádzka. Pri putovaní ojedinele nachádzame aj upevňovacie súčiastky /podkladnice, klince do podvalov, spojky a spojkové skrutky/. Účastníci za najkrajší zárez označujú zárez medzi skalami v dĺžke 50 m. Pri križovaní krupského potoka sú už iba pätky mostu. Tu sme nútení na čas opustiť trate a na druhý breh potoka prejsť asi o 100 m ďalej. Pozdĺž potoka je teleso silno zarastené kroviskami a preto sme nútení ísť mimo teleso trate. Trať na kuse sprevádza žltá tur.značka, ktorá vedie na Prekážku. Na lúkach teleso trate sa definitívne odkláňa od asfaltky a znovu sa ponára do lesných porastov. Pri osade Prekážka trasa vedie okolo súkromnej chatky, ktorú si známy trnavský "chatár" postavil priamo na telese trate a mimo si vybudoval aj malý rybník. To všetko za pomoci dobrých známych z KSS. Za osadou sa teleso trate stáča do polí. Trať v týchto miestach bola vedená čiastočne v záreze a čiastočne v násype. Takto príde až do obce Trstín. Z oplotených záhrad pozdĺž potoka sa na nás usmievajú koľajničky, ktoré slúžia ako stĺpiky oplotenia, či boli použité do základov domov. Nuž keby som mal Arabelin prsteň a otočil by som ním, boli by sme prekvapení koľko domov by sa rozpadlo. V obci križujeme cestu Jablonica - Trnava, dostávame sa k potoku, kde chýba most a už sú tu nové ploty záhrad. Obídeme ju po súbežnej ulici a okolo zrušeného nákladiska štrkopiesku prichádzame na žel.stanicu Smolenice. V areáli Štátnych lesov pri vstupnej bráne upútava našu pozornosť inštalovaná koľajová križovatka normálneho a úzkého rozchodu, ktorá je natretá striebristo sivou farbou a je tu ako pamätník.

Po drobnom osviežení v staničnom bufete sa presúvame na Jahodník, kde máme zabezpečené ubytovanie. Počasie sme mali nádherné slnečné a absolvovali sme celkom 24 km s prevýšením 285 m.

Sobota, 16.10.1999

Druhý deň akcie. Ráno sa presúvame po asfaltke z Jahodníka do Nešticha. Púšťame sa po ceste smer H.Orešany, kde hneď za areálom PD nás križuje teleso trate. Ideme doprava. Teleso je na kuse využívané ako asfaltová komunikácia, neskôr poľná cesta. V ohybe poľnej cesty teleso trate pokračuje priamo k lesu a tu je dosť zarastené. Ideme okrajom poľa. Na začiatku lesa sú dva zrušené železničné mosty. Lesom pokračuje nádherný násyp trate. Neďaleko cesty Lošonec - Majdán je hlboký zárez. Teleso tarte prerušila štátna cesta smer H.Orešany, cca 500 metrov sme išli po asfaltke nad priehradou. Tesne pred Majdánom nachádzame skriňu žel. vozňa, remízu, ktorá v súčasnosti slúži ako garáž. Na streche je stále dymník na odvádzanie spalín z parnej lokomotívy. Tu sa nachádza aj veľký most /spodná časť železničná, neskôr rozšírená na cestu/ na povôdnej konštrukcii. Z areálu z bývalej chem.fabriky je vidieť ešte viacero vstupných brán pre železničnú dopravu. Následne pokračujeme k horárni Majdán, kde sa zase nachádza teleso úzkorozchodnej trate. Vidíme zrušené premostenia. Pozdĺž potoka Parná po jeho ľavej strane je výrazne vidieť zbytok telesa trate. Nad týmto úsekom sú nad telesom trate krásne skalné útvary. Pri Rybárni sa nám teleso stratilo v jednom rybníku, takže sa pohybujeme nad vodnou hladinou v nízkom poraste stromov. Po asi 200 metroch sa sa znovu vraciame na trať a nachádzame tam pamiatky na zašlú slávu železničky /drev.pražce, oceľové podkladnice, kliny do podvalov a spojky/. Na záverečnom úseku nás čakalo príjemné prekvapenie. Nainštalované súčiastky výhybkového telesa /srdcovka, prestavná tyč a závažový držiak/. Po ukončení v oblasti Mesačnej pod Kolovrátkom využívame asfaltovú a lesnú cestu k presunu na druhú časť pochodu. Prvá časť, ktorú sme absolvovali, mala rozchod 600 mm s parnou trakciou a druhá časť o rozchode 760mm bola vlastne len konská trať. Konská časť trate mala konečnú v dosť vysokých polohách. Čiastočne v oblasti Dlhého vrchu bola trasovaná 20 až 40 metrov nad úrovňou údolia, na skalnom závese, prípadne v umelo vytvorených terasách. Aj v tejto časti nachádzame rôzne pozostatky z trate. Neskôr trať prechádza do lesného porastu, kde sa miestami násyp aj stráca. V priestore otočky trate Nová Bohatá - Nové Domky nachádzame ďalšiu pamiatku - oplen z nákladného voza. Od Olšovského mlyna ideme po asfaltke až na Majdán, kde obdivujeme koniarne. Z Majdánu sme išli po zelenej tur. značke cez Lošonec na Jahodník. V sobotu sme mali polooblačné počasie s krátkou poobedňajšou prehánkou, teplo. Trasa merala celkom 30 km a mala 490 metrov prevýšenia.

Nedeľa, 17.10.1999

Ráno putujeme po žltej TZ a pokračujeme po zelenej k jaskyni Driny. Ešte pred schodiskom k vstupu do jaskyne obdivujeme pozemnú hospodársku lanovku, ktorá slúži na dovoz zásob a odvoz odpadu pre bufet. So záujmom a v očakávaní vstupujeme do jaskyne. Približne uprostred prehliadky nastáva výpadok elektriny. Správa jaskyne a obsluha z bufetu nás urýchlene vyvádzajú von. Po preverení sme zistili, že elektrinu nemajú ani na Jahodníku, Smoleniciach, Orešanoch a v iných obciach.

Potom sa znovu vraciame cez Jahodník do Neštychu až na teleso trate. Tentoraz sa dávame na ľavú stranu a poza Neštych a Smolenice prichádzame k súčasnej fabrike Chemolak Smolenice. Medzi Smolenicami a Chemolakom sú dva zachovalé mostíky. Sme nútení pozdĺž plota Chemolaku dostať sa až na štátnu cestu Bratislava - Chtelnica. Prichádzame na žel.stanicu, kde sa podujatie skončilo. V nedeľu za veterného, ale slnečného počasia sme prešli 12 km s prevýšením asi 150 metrov.

Jozef Karovič - člen Klubu Dráharov

 

Zaujímavosti zo starých sprievodcov

Malé Karpaty - 1954 ŠTN

Suchý - Muller

/1.pokračovanie/

Historický pohľad na niektoré lokality Malých Karpát:

KAMZÍK - bol a je obľúbeným a vyhľadávaným miestom Bratislavčanov. Názov "Kamzík" má s kráľom hôr - kamzíkom iba spoločné meno. Vzniklo pravdepodobne z nemeckého slova "Gahns", čo značí ohradu, postavenú z kameňov. Takéto ohrady sa vyskytujú vo vinohradoch z nazbieraného kamenia. Bratislavskí vinohradníci vynášali kamene zo svojich vinohradov, ktoré v dávnych časoch siahali oveľa vyššie ako dnešné, celkom až po hranicu lesa. Takto pravdepodobne vzniklo slovo "Gahnsberg", neskoršie milovníci hôr premenovali názov na Gemzenberg /Gemze-Kamzík, berg-vrch/ Kamzičí vrch.

PIESKY - je stará drevárska osada. Niekoľko domkov, škola jednotriedka, malá kaplnka a dve turistické chaty, orámované zelenými lesmi, to je svet sám pre seba. Osada, patriaca k mestu Modre, je s ňou spojená pomerne dobrou cestou, ktorá sa tu končí. Na starom romantickom cintoríne, ktorý zasadili do tieňa ihličnatého lesa, dnes už vyrúbaného, čítame na sivých a hrdzavejúcich krížoch nemecké mená. Dôkaz, že osadu obývali kedysi nemeckí osadníci, ktorých predkovia sem prišli z Tirolska a Štajerska. Dnes pravda, bývajú tu už iba slovenskí drevorubači.
Vychádzky do okolia Pieskov sú veľmi romantické. Takáto vychádzka je napr. na Vyvieračku, studničku so slabo uhličitým prameňom. Dostanete sa k nej od chaty, keď ideme niekoľko sto krokov po žltej značke východným smerom, potom odbočíme vľavo cez lúku a neznačeným chodníkom pokračujeme do údolia, ďalej popri potôčiku lesom a asi za pol hodiny prídeme na zelenú značku na vozovke, pri ktorej je spomenutá studnička.

HOLINT - Názov vraj pochádza z nemeckého "hohle Linde" - dutá lipa. Ešte v roku 1860 stálo tu niekoľko mohutných líp. Pôvodne tu bola malá osada. V archíve malackého panstva je listina z roku 1478, v ktorej sa táto osada spomína ako "Colonia sub Monte Rachsturm" a na Červenom Kameni, juhovýchodnej bašte, je zamurovaný kameň s nápisom: In Coloniam rachus thuris - V osade roštúnskej. Podľa povesti skrývali sa tu vraj prenasledovaní protestantskí "Českí bratia" a pri jednej dutej lipe mávali vraj tajné schôdzky. Podľa tolerančného patentu z roku 1781 bolo potrebné sto rodín, aby si zbor mohol založiť modlitebňu a školu. Toľko ich však nebolo a preto presídlili do Modry a Pezinka a tak osada zanikla. Neskoršie tu zriadili vápenky a domce pre drevorubačov.

OSTRÝ KAMEŇ - jeden z mlčanlivých pamätníkov, o ktorom je len málo známe. Kedysi bol vraj strážcom cesty, vedúcej priesmykom Trstín - Buková - Prievaly - na Moravu, ako i na susedné hrady Smolenice, Korlátko, Plavecký hrad. Podľa starých listín kráľ Ľudovít Veľký daroval hrad v r.1364 chorvátskemu kniežaťu a bánovi Mikulášovi Sečovi. Neskoršie, keď znovu pripadol korune, daroval ho kráľ Žigmund Ctiborovi. V roku 1453 kúpil hrad Nabuchonodozor Nankenreuter, napokon patril Coborovi, Bakičovi, Thurzovi a Erdodymu. Koncom 18. stor. ho vlastnil Báttyány a posledný vlastník bola rodina Zichyovcov. Pavol Bakič pochádzal zo srbského Kragujevaca. Za uhorských kráľov bojoval proti Turkom a chránil hranice Uhorska. Od kráľa dostal za to viaceré hrady a majetky. S ním prišlo na územie bývalého Uhorska i veľa Srbov, ktorých usadzoval na svojich majetkoch. Zúčastnil sa i bitky pri Moháči. V roku 1527 porazil Jána Zápolského a pri Viedni bojoval i proti Turkom. V bitke proti Turkom aj v roku 1634 zahynul. Turci jeho hlavu vystrčili na carihradské múry. Bol povestným a ospevovaným hrdinom v srbských národných piesňach. O bohatstve hradu svedčí aj záznam z roku 1638 o dedičstve Anny Coborovej, vydatej za grófa Stanislava Tarnovského. Táto zdedila 6.667 strieborných toliarov, diadém s 35 rubínmi, náramok zo 60 zlatých dielov, zlatý španielsky pás vyzdobený diamantami a perlami, čo v tej dobe predstavovalo veľké bohatstvo. Treba pripomenúť, že k hradu patrili nielen okolité lesy, ale i obce Biksard /Buková/, Plavecký Mikuláš, Moravský Sv. Ján, Svätý Jur, Bíňovce a ďalšie.

SMOLENICE - Nad obcou rovnakého mena dominuje jeden z najkrajších zámkov na Slovensku. Vypína sa na vŕšku s pohľadom na trnavskú rovinu. Doba založenia je neznáma. Starý hrad pochádza z 13.-14. storočia, ale pravdepodobne nebol hradom obranným, keďže v listinách o vstupe husitských vojsk do Uhorska nie je o ňom ani zmienka, hoci stojí hneď pri tkzv. "Českej bráne", kadiaľ prešiel Žižka, čo nasvedčuje, že hrad nedobývali. Podľa polohy a vzhľadu obnovili ho asi až po tejto dobe, azda koncom 15. stor. ako panské sídlo. Žiaľ, veľká časť archívu i máp bola v r. 1818 zničená pri požiari. Listina z roku 1407, nachádzajúca sa v bývalom grófskom archíve, uvádza ako majiteľa Ctibora. Potom tu bývali pezinskí a svätojurskí Országhovci, Erdodyovci a ďalší. Po nich do r.1945 bol hrad majetkom grófskej rodiny Pálffyovcov.
Na zámku, ktorý mal i hrdelné právo, súdili a obesili zbojníka Hrajnohu, Jánošíkovho druha, ktorý je údajne pochovaný niekde pri ceste pod zámkom. Z hradu vraj vedú podzemné chodby do dediny a do hôr, ktorými mohli pri nebezpečenstve obyvatelia hradu ujsť. Ľudové povesti hovoria, že raz takto ušiel z hradného väzenia aj Juraj Jánošík.

ČERTOVÁ BRÁZDA - sú skalnaté svahy na sever medzi Trstínom a Jablonicou. Tvoria súčasť priesmyku Trstín - Buková - Prievaly a ktorý je historicky významný. Táto stará cesta, ktorou kedysi prúdil obchod medzi českými krajinami a Uhorskom, pamätá časy, keď prišli na Slovensko husiti a cez Trnavu, Šintavu, Šurany a Nové Zámky sa dostali až k Ostrihomu. V tomto priesmyku porazil Rákocziho generál Bercsenyi v r.1705 rakúskeho generála Ríčana. Boj vyvrcholil na vŕškoch okolo Čertovej brázdy, veľkou porážkou generála Říčana, v ktorej za jednu noc padlo asi tisíc bojovníkov. O sto rokov neskoršie, v r.1805, táborili tu ruské vojská a v roku 1866 mala tu svoje tábory rakúska armáda. Niektoré obranné šance pochádzajú z týchto čias.

DOBRÁ VODA - Na cintoríne tu odpočíva rím.kat. kňaz Ján Hollý, ktorý tu zomrel v r.1849. Slovenskému básnikovi postavili vďační rodáci v r.1854 pomník. Pod básnikovou bustou sú verše od Ľ.Štúra. Na cintoríne sú zaujímavé kríže. Majú dvoj až trojramený podstavec podľa toho, či pod spoločným krížom odpočívajú dvaja alebo traja. Niektoré z týchto krížov sú drevené, vkusne vyrezávané.
Meno Dobrá Voda sa odvodzuje od prameňa, ktorý vyviera pod kostolom. Sú to vlastne tri silné pramene, pritekajúce z podzemného, jaskynného potoka. Voda pri kostole tvorí malé jazierko, ktoré nikdy nezamŕza. Odtok vody z jazierka je začiatkom potoka Blava. Pred kostolom je pranier s nápisom Švehla "1718". Ján Švehla bol husitským vodcom a mal pri Kostolanoch opevnený tábor. Tábor dobyl kráľ Matej a Švehlu roku 1467 v Dobrej Vode popravili. Rok 1718 na stĺpe nesúhlasí s rokom popravy, takže meno Švehla môže mať alebo iný dejinný vzťah alebo to môže byť rok renovácie stĺpa. V tesnej blízkosti Dobrej Vody sú dve jaskyne. Prvá "Zbojnícka" je v holom kopci Čertova pec. Podľa legendy tu v minulosti bývali zbojníci. Druhá je na severnej strane pod hradom a sú v nej zvyšky oltára a stopy po pustovníkovi. Pri okraji lesa na severovýchod od obce je pod Hrubými skalkami, vzdialenými pol hodiny od dediny, periodický prameň zvaný "Schovávací stok". Vyviera od júna do septembra a čas vyvierania trvá asi 18 minút. Neďaleko je druhý prameň "Kamenný stok".

PAJŠTÚN - K hradu prídeme z dediny Borinka za necelú hodinu. Stojíme pred hlavnou polorozborenou bránou hradu. Po pravej strane kolmá asi 15 metrová žulová skala bola pevnou nedobytnou základňou, na ktorej stál vlastný hrad. Pri hlavnej bráne, hore pri polozrúcanej veži, vidno na konci kamenných podvalov, ktoré tvorili základy schodov do veže, vytesané groteskné hlavice. Tváre poloľudí-polozvierat vyjadrujú smiech, strach a zúrivosť. Na rozsiahlom nádvorí je polozasypaná hlboká cisterna na vodu, ktorá tu bola iste vzácna, zvlášť počas obliehania hradu. Medzi rumoviskami vidno klenuté časti polorozpadnutých stajní. Ostatné podzemné miestnosti sú zasypané. Kolmý žulový múr, spadajúci do hĺbky 10 metrov, na ktorom zrúcanina stojí, vybaví sa v nás predstava, ako ťažko bolo hrad dobývať. Podľa listín z marianského archívu z roku 1370 pochádza hrad z rokov 1270 až 1290. Budovali ho pezinskí a svätojurskí grófi. Jeho význam spočíval asi v obranných opatreniach proti lúpeživým hordám. Mocný hrad vzdoroval údajne i Tatárom, najmä však Turkom v čase obliehania Viedne. Hrad sa pokúšali dobyť i husiti. V roku 1440 až 1444 spolu so stupavským kostolom márne ho dobýval aj poľský kráľ Ladislav. Opevnený kostol napokon padol, ale hrad nedobyli. Majitelia hradu sa často menili. V roku 1592 pripadol Pálffyovcom. V 17.stor. Pavol Pálffy ho opravil, opevnil a premenoval podľa svojho krstného mena na Paulštein. Meno Paulštein odvodzuje sa tu i od mena rehole paulínov. V 18.stor. stráca hrad význam a roku 1796 časť výzbroje z hradu previezli do Viedne. Napokon v r.1809 Francúzi hrad rozrumili a od tých čias pustne. A tak sa stal obľúbeným miestom turistov.

PLAVECKÝ HRAD - Pôvod hradu je neznámy a jeho majitelia sa často menili. Ako hlása náhrobný kameň v sološnickom kostole, majiteľom bol aj Melchior Baláž z Ďarmot. Neskoršie patril jeho vdove rodenej Bakičovej. Na tomto hrade sa odohralo najväčšie ľúbostné dobrodružstvo bývalého Uhorska. Peter Bakič, brat majiteľky hradu a kapitán Nových Zámkov, uniesol sem v r.1607 z Holíčskeho zámku krásnu pani Zuzanku Forgáchovú, vydatú za Révaya, mocného šľachtica a surovca, ktorý so svojou manželkou veľmi zle zaobchádzal. Bakič opevnil hrad a hájil ho proti častým útokom Révayovým, ktorému sa nepodarilo zmocniť svojej krásnej manželky. Napriek kráľovským rozkazom, súdnym rozsudkom a protestom uhorských magnátov, Bakič pani Zuzanku nevydal. Až po 20 rokoch, po smrti zákonitého manžela, prechádza tento román lásky do pokojnejšieho života. V roku 1632 pani Zuzanka zomrela a svojmu ochrancovi z vďačnosti poručila všetky svoje majetky. Za Ferdinanda III. prešiel hrad i s majetkami na Pálffyovcov. Po požiari, ktorý zničil hrad do základov, ho už neopravovali a čas dovŕšil jeho skazu.

HLBOKÉ - Pre slovenský národný život je táto malá obec veľmi pamätná. V roku 1817 sa tu narodil Ľudovít Semian, ktorý bol v revolučných rokoch 1848 tajomníkom Slovenskej Národnej Rady. V roku 1848 sa tu narodil básnik a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský. Tu pôsobil a v roku 1888 aj zomrel dr.Jozef Miloslav Hurban, vodca slovenskej revolúcie r.1848. Keď mu Slováci v r.1888 chceli na cintoríne odhaliť pomník, maďarskí žandári to surovo prekazili. Na jeho náhrobku v cintoríne je tento nápis: "Sláva národa hodna je obetí". Na námestí pred kostolom je jeho impozantný pomník z novších čias. U dr.J.M.Hurbana kaplánoval v rokoch 1822-1849 Ľudovít Šulek, ktorý za to, že na stoličnom zasadnutí v Nitre opovážil sa hovoriť po slovensky, bol žalárovaný a zomrel martýrskou smrťou v komárňanskej pevnosti.

 

Hurá z Himalájí !!!

IV. pokračovanie

22.10. streda - Návrat do Pangboche

Ráno je jasno a sprostá zima. Raňajkujeme tibetský chlieb /de facto doma zdomácnelý maďarský lángoš/. Balíme a píšeme odkaz ostatným o objavení Yetiho. Okolo pol desiatej odchádzame do Pangboche. Cesta je pohodlná, už je i celkom teplo. Usudzujeme, že výstup našich kolegov na Kala Pathar bude za týchto podmienok vcelku úspešný /nemýlili sme sa, do výšky 5400 metrov vyliezli všetci, čo sa odhodlali ísť ďalej/. Do Pangboche prichádzame poobede a ubytovávame sa hneď na kraji dediny v druhej lodži. Ako sa ukáže v noci, nebola to vôbec najšťastnejšia voľba i keď je otázka, či tie okolné neboli rovnaké alebo aj horšie. Dom vyzeral zvonku úplne honosne, to znamená, že nebol postavený zo zhnitých trámov a mal spústu veľkých okien. Bohužiaľ má veľkú spoločenskú miestnosť... Obedujeme zemiaky so syrom. Počasie sa opäť zhoršuje. Zaliezame rezolútne do spacákov s tým, že si druhý deň prezrieme okolie dediny. Večeriame syrové momo a okolo desiatej /na tunajšie pomery dosť neskoro/ odchádzame spať. Je nutné konštatovať, že noc s Yetim by bola o mnoho lepšia a to i za predpokladu, že by mal nejaké blbé nápady. Spoločenská miestnosť je totiž nad nami. Je v nej asi 30 ľudí. Nie, že by sa chovali ako ožralý ruský expedičný zbor čerstvo zostúpivší z AMA Dablamu, ale tenká podlaha sa chová ako rezonančná doska a kedykoľvek si niekto hore pritiahne stoličku bližšie ku kachliam, spaľujúcim obligátne miestne exkrementy, znie to v našej izbe ako rachot posledného súdu. Hluk ustáva dlho po polnoci. Po celú tú dobu sa častujeme rečníckymi otázkami, ako je možné robiť medzi slušne vyzerajúcimi ľuďmi taký kravál. Ráno sa na to pôjdem pozrieť: hore skutočne nenacvičovali bývalí komunistickí generáli so svojimi novými kapitalistickými priateľmi manévre TEAM SPIRIT 1997, ale len sa tam chodilo pre čaj a s čajom zase na záchod a posúvali sa tam stoličky hore dole. Spať sa ale pri tom stopercentne nedalo.

23.10 štvrtok - Okolo Pangboche

Cez noc sa urobila podozrelo silná vrstva inovate. Alebo že by to bol poprašok snehu? Raňajkujeme toasty so syrom a vyrážame na prieskum okolia. Najskôr sa vraciame kúsok cesty naspäť, kadiaľ sme včera prišli, zliezame k rieke a driapeme sa na protiľahlý svah. Nie je to obvyklá cesta, asi tadiaľ chodí málo ľudí a cesta vyzerá podľa toho. Chvíľami to vyzerá na možný zosuv pôdy. Napriek tomu sa dostávame hore. Dalo by sa odtiaľto ísť k neďalekým vrcholom, ale sme leniví. Nevyzerá to, že by bolo odtiaľ niečo vidieť. Vraciame sa späť a odbočujeme do hornej časti dediny, kde má byť kláštor. Cestou sa chvíľu povaľujeme v závetrí čortenu. Okolo prúdia miestne zvieratá zaťažené nákladmi. Počasie nie je znovu nič moc. Zvolenou cestou sme vskutku prišli ku kláštoru a zistili sme kadiaľ vedie cesta do Portse, kam chceme ísť zajtra a stretnúť sa s našimi ostatnými kamarátmi.

Na obed si dávame ako obvykle liečivú cesnačku s toastami. Pri obede sa bavíme pozorovaním francúzskej rodinky o 3 ľudoch, ktorí sú doprevádzaní najmenej 5 nosičmi. Galovia si so sebou nesú tuším i osobné nádoby na nočné použitie /po Trnavsky šerbel/, aby sa nemuseli pred chalupou v noci stretnúť s Yetim. Jeden z nosičov je určite kuchár a prináša svojim zamestnávateľom jedlo jasne európskeho pôvodu na tanieroch evidentne privezených z cudziny. Tomu sa tiež dá hovoriť turistika. Proti gustu...

Poobede opäť trávime v spacákoch pri hluku z jedálni. Večeriame hash brown so syrom. Na rozdiel spred dvoch dní, kde sme toto jedlo videli jesť cudzincov, placka nie je vôbec nijako zvlášť dobrá. Je to mastný kus zemiakovej hmoty na prepálenom tuku.

24.10. piatok - Fujavica

V noci napadlo plno snehu a fujaviva doteraz trvá. Meníme teda plán. Do Portse vedie cesta, ktorá je označená v sprievodcovi ako "úzko traverzová" a to nie je za snehu a poľadovice najlepšia varianta. Po raňajkách sa vraciame po vlastnej stope do Tengboche. Celú cestu sneží. Prechod cez visutú lávku zhruba 60 metrov nad korytom rieky veru nepatrí medzi najpríjemnejšie. Do Tengboche sa došmýkame po príšernej poľadovici asi o 11. hodine. Ubytovávame sa v kamrlíku pre 2 osoby. Nie je to najlepšia voľba. Zlatá spoločná ubytovňa, zdieľaná s ruským expedičným zborom!! Stále sneží a v jedálni pribúdajú ľudia. Najviac z nich je miestnych nosičov. Všetci nariekajú, že niečo také v tomto ročnom období ešte nevideli a prejavujú obavy o svoj chlieb tunajší. Letisko v Lukle je vyradené z prevádzky na bohvie ako dlho a tým začína viaznuť prísun materiálu k noseniu.

Jeden nosič nás informuje, že cesta, ktorú sme prekonali za 6 dní a na ktorú sme tak hrdí, sa bez nákladu dá pri minime spánku prejsť za 2 dni, teda že on to za dva dni prešiel. Súdime, že tohto človeka nesmú stretnúť plánovači z cestovnej kancelárie, ktorá tento zájazd organizuje.

Večer prestáva konečne snežiť. Noc je strašná, pretože naša ubytovňa má síce elektrické osvetlenie, ale to bez výstrahy zhasína, nuž a potom sa rozhostí všade "prdelná" tma. Nie je vidieť vôbec nič a v miestnosti je pochopiteľne mráz. Dobrú noc!

Až ráno sme skonštatovali, že náš vypínač je spoločný s vedľajšou miestnosťou, kde je tiež umiestnený. Boli sme odkázaní na ľubovôľu kolegov-susedov, hoci oni o tom vôbec nevedeli.

25.10. sobota - Návrat do Namche bazáru.

Ráno je jasno a sprostá zima. Na zemi leží asi 40 cm snehu. Po raňajkách /omeleta s toastmi/ začíname kĺzavým zostupom o 600 m nižšie. Svieti slnko a sneh sa rýchlo topí, čo vytvára na ceste "bahienko", ktoré je zradnejšie ako sneh. Niektorí "turisti" doprevádzaní osobnými sprievodcami majú výhodu: sú dole vedení, skoro nesení a ide im to celkom rýchlo. Nasledujúci výstup sa ide skôr bahnom ako snehom. Topiaci sneh padá vo veľkých masách z okolitých stromov za krky. Zastavujeme sa na obed v novo vybudovanej reštaurácii v sedle Trashinga. Obsluha je pomalá, lebo sme zaplietli medzi výpravu američanov, ktorí si objednávajú každý niečo iného. To je v Nepáli vždy spoľahlivý recept na jedlo za hodinu a viac, pretože majiteľ lodže má k dispozícii jedinú piecku a spravidla aj jeden kastról. Jedlo nám bolo pôvodne naservírované s čínskymi paličkami, ktorými sa tu pečené cestoviny jedia. My sme si radšej vypýtali lyžičku a vidličku. Po jedle pokračujeme ďalej. Stretnúť sa máme s ostatnými až zajtra doobeda, preto sa ubytujeme poblíž Namche v dome honosne nazvanom Trees Garden Lodge. Dom je jednoposchodový a sme v ňom úplne sami. Jeho poloha nie je zrejme obchodne moc výhodná, leží príliš blízko Namche. Lodge má skvele umiestnený záchod. V kopci, kam sa musí za súčasného mokrého terénu bahnitou cestičkou a ešte k tomu je to kúsok dole. Najlepšie je si vziať so sebou chodecké palice a istiť tak hlavne rýchly kĺzavý návrat. Malý nočný výlet je preto dobré zakončiť v kríkoch pred domom a veľký je lepšie smerovať do dedinky vzdialenej cca 5 minút, kde majú verejné záchody, na miestne pomery priamo prepychové. Večeriame úplne suché zemiaky so syrom. Dom obýva stará žena, asi majiteľka a jej dcéry rôzneho veku, jedna s malým deckom. Chudoba tu definitívne presahuje tunajšie pomery.

Na stene visí fotografia ďalšieho člena rodiny, najskôr syna, ozdobená bielym pruhom látky. V danom okamžiku, keď takto orámovaný obrázok vidím, nie som si istý, či to nie je smútočná páska /v Japonsku by myslím bola/ a tak sa radšej ani nepýtam, kto to je. Na fotografii je zachytený mladý muž v leteckej kombinéze, pózujúci komusi v kabíme malého lietadla. Pre istotu držím ústa na zámok, pretože neviem, či lietadlo neleží aj s pilotom v niektorom neďalekom údolí. Až pri odchode na letisku, keď dostávame podobný ústrižok od našich hostiteľov na krk je jasné, že sa jedná o vyjadrenie úcty a priania šťastia. Naši darcovia najskôr vedia, s akou spoločnosťou letíme!!

26.10. nedeľa - Čakáme na víťazné vrcholové družstvo

Ráno je už jasno. Raňajkujeme Tibetian Bread, čo po našom je obyčajný langoš. Okolo 10. vyrážame do Namche. Cesta je miestami bahnitá a posledný sneh sa rýchlo topí. Najbahnitejší úsek cesty je priamo v Namche a znamenite na ňom v prekážajú zopťi a jaky, ktorí nechcú na príšerne šmykľavom teréne uhnúť tam, kam chcú ich vodiči. Nepálci riešia túto situáciu s kľudom Nepálčana. Počkajú až zvieratá prestane baviť trucovanie. Mnohí účastníci zápchy obchádzajú po štvrť hodine márneho čakania uzávierku inými uličkami, čo pri komplikovanosti vnútornej štruktúry mestečka a neexistencii iných ciest môže priniesť časové problémy. My sme sa nakoniec dočkali úspechu asi po pol hodine, kedy sa zvieratá rozhodli opustiť bahnitú križovatku a ľudia mohli pokračovať po nej rýchlosťou asi meter za minútu. V priebehu tohto státia sme sa dali do reči s dvoma Čechmi, ktorí tvorili skupiny 9 rozhádaných zbesilcov. Časť z nich chce denne robiť výškové skoky až 1000 denne a aj viac. Z tejto skupiny sú tí dvaja Česi evidentne najrozumnejší a s tým veľmi nesúhlasia a pýtajú sa nás, či by sme to doporučovali. Tvárime sa ako pokoritelia Himaláji a nedoporučujeme im to. Ihneď sa ubytujeme a hneď sa vydávame na okraj kotliny k letisku /je to doporučená aklimatizačná túra z prvého dňa pobytu/. Ale za tým účelom je treba zdolať výškové prevýšenie asi 400 m. Pod letiskom sa asi hodinu opaľujeme na vyhriatom balvane, čím si do zajtra zase pre zmenu ja vylepším svoje nachladnutie tak, že to vyzerá na lekársky zásah. Po tretej hodine sa stretávame s prvými účastníkmi, ktorí sa vrátili z akcie, keď prešli z Portse do Goky. Dozvedáme sa, že všetci vyliezli na Kala Pattar. Ponáhľajú sa dolu, aby stihli rezerváciu hotela. Dole je to rovnakých 400 výškových metrov ako hore a i s padákom by sa to za 10 minút ťažko stihlo, pokiaľ by človek chcel pristáť bez zlámaných kostí. Ale v Nepáli sa nič neje také ako sa uvarí, písomné zmluvy neplatia a ústne niekedy tiež nie. Nakoniec ale všetko ide. Lietadlá vzlietnu, niekedy i doletia a tak... Hotel vyzerá voľný. Po fujavici všetci sa vrhli do hôr, aby si ich užili skôr, než v nich definitívne zamrznú. Cestou naspäť do hotela si kupujeme nedostatkový toaletný papier a papier na písanie. S toaletným papierom dostávam zložku niečoho, čo vyzerá ako preklepový papier z času budovania komunizmu, obidve veci v celkovej hodnote 110 rupií. Teda 20 listov papiera za 50 korún... Dobre mi tak i keď 70 rupií stál ten hajzlpapier. Ružový sme nechceli a keď podozrivo sa tváriaci obchodník videl náš záujem o biely tovar, asi nás dobre oklamal.

zase znovu nabudúce...

 

Aktuálna téma - O Z Ó N

V posledných rokoch meteorológovia pri predpovedi počasia vždy udávajú aj stav ozónu nad naším územím. Dozvieme sa, o koľko percent je stav ozónu vyšší alebo nižší. Je preto nutné povedať si aspoň základy o ozóne, nakoľko turisti sú najviac v kontakte s prírodou a preto aj s ozónom.

Čo znamená ozón pre život?

Ozón je najdôležitejšia prirodzená stopová prímes v zemskej atmosfére, dokáže absorbovať nebezpečné ultrafialové /UV/ slnečné žiarenie. V našej atmosfére je rozložený veľmi nerovnomerne. Ozón objavili v roku 1839 a začal po sledovaní jeho stavu sa zistilo, že v 50-tych rokoch nášho storočia začal rapídne ubúdať. Hlavným vinníkom úbytku sú freóny, halóny z aerosolových rozprašovačov, hasiacich prístrojov, chladiacej techniky a pod.

Vznik ozónovej diery zaznameli v roku 1984 nad Antarktídou. V jej dôsledku sú obyvatelia na Novom Zélande, či Austrálii čoraz viac v ohrození. Hroziace nebezpečenstvo si začína uvedomovať už každý a mnohí odborníci venujú tejto problematike stálu pozornosť. Aj preto sa situácia o niečo zlepšila, sprísnili sa obmedzenia používať freóny, ktoré sa začali nahrádzať inými plynmi, ale návrat ozónovej vrstvy pod kritickú úroveň sa očakáva až po roku 2050. Je známe, že intenzita nebezpečného UV-B žiarenia kolíše v závislosti od výšky slnka. Veľmi vysoká intenzita býva v jarných a letných mesiacoch okolo poludnia.

Ozón pôsobí ako žieravina, väčšinu škôd v lesoch a na poľnohospodárskych plodinách spôsobuje práve ozón. Jeho zvýšené koncentrácie nepriaznivo vplývajú na ľudské zdravie - najmä na dýchacie ústrojenstvo. Odborníci varujú - Slovensko je jedným z najviac postihnutých území na našom kontinente. Okrem toho je jedným z prvkov zapríčiňujúcich rakovinu kože. Niektoré štáty už zaviedli rôzne regulačné opatrenia - napríklad vyzývajú počas smogového alarmu vodičov, aby používali automobil len ak je nevyhnutné alebo doporučujú sa opaľovať len do 10. h a po 15. h poobede a to ešte sa treba natrieť vrstvou krému s faktorom aspoň 12. Zaujímavá skutočnosť - koncentrácie prízemného ozónu na našom území sú oveľa vyššie na horách a vo vyššie položených miestach ako v mestách. Čo nás teda zachráni? Hlavne sa musíme správať ekologicky, uprednostňovať výrobky bez freónov, autá s katalyzátormi, minimalizovať odpady.

Povolená koncentrácia v Slovenskej republike je vo výške 110 mikrogramov na meter kubický. Hodnota predstavuje osem hodinový priemer. Zatiaľ nie sú u nás stanovené hodnoty smogových a regulačných stupňov. Obyvatelia majú možnosť zistiť hodnoty koncentrácie ozónu na našom území na televíznych staniciach v teletexte.

Martin Krištof

 

Zaujíma Vás, že...

Lesoochranárske zoskupenie VLK v týchto dňoch vydalo dlho očakávanúä knihu "Obrázky z chatrče" od amerického lesníka Alda Leopolda (v originále "A Sand County Almanac). Ide o jedno zo základných diel ekologickej literatúry, ktoré napriek tomu, že vyšlo už v roku 1948, je stále aktuálne. Kto sa chce dozvedieť odkiaľ pochádza a čo znamená výraz "Myslieť ako hora" alebo "Divočina zachráni svet", dozvie sa to práve z tejto knihy. Kniha sa predáva za 120,- Sk a objednať si ju možete na adrese: LZ VLK, 082 1 3 Tulčík 27, tel/fax: 091/77 89 488.

Mgr. Rudolf Pado

DEP ČESKOU REPUBLIKOU

Ide o nový DEP, ktory nepriamo vychádza z tradície skončeného DEP ”Okolo ČR” a ktorý je zostavený tak, aby ten, kto ho absolvuje celý, mal možnosť čo najrozsiahlejšieho poznania Českej republiky.

Pochod má tri stupne: bronzový, strieborný a zlatý a putovanie zahŕňa 7 krajov: juhomoravský (hnedý odznak), severomoravský (čierný), východočeský (červený), severočeský (modrý), západočeský (zelený), juhočeský (žltý) a stredočeský (bielý). V každom kraji budú tri vetvy (celkom 21 – 7 dňových pochodov) a dĺžka denných tras na 7 – dňovej vetve 20 – 30 km (krátená), 30 – 40 km (základná) a 40 – 50 km (predlžená). Krátke trasy sú vhodné aj pre rodiny s deťmi a pochod sa dá absolvovať aj na bicykloch.

Ubytovanie je v triedach, telocvičniach, športových halach na zemi (spacák, karimatka), batožina medzi etapami je prevážaná busom, jednoduché stravovanie ráno a večer vo forme ”malého bufetu” je možné.

Upomienky: účastnícky list, záznamník pochodu, stylové razítka, odznak vo farbe vetvy a stupňa. Po absolvovaní 7 vetiev získate centrálny odznak DEP (bronz – 7 vetiev, striebro – 14 vetiev, zlato – 21 vetiev).

Na DEPe je možné plniť OTO (záznamník si musí účastník zabezpečiť sám).

Štartovné na jednu vetvu v roku 2000 je určené na 850,- Kč a prihlášky sa prijímajú do 30.4.2000. Mesiac pred pochodom dostanete podrobné informácie o štarte, vybranej vetve (trasy, KPČ, ...) a pod.

1. Vetva JUHOMORAVSKÁ (1.7. – 8.7. 2000) – odznak bronzovohnedý:

  • Telč – Třebíč – Ivančice - Hustopeče – Kyjov – Buchlovice – Kroměříž – Valašské Meziříči
  • 2. Vetva SEVEROMORAVSKÁ (8.7. – 15.7.2000) – odznak bronzovočierný:

  • Valašské Meziříči – Frenštát pod Radhoštem – Kopřivnice – Vítkov – Opava – Vrbno pod Pradědem - Jeseník
  • Prihlášky a informácie o oboch vetvách:
    KČT Fénix Brno – Medlánky, Ing. Peter Vachút, Ostružinová 5, 621 00 Brno 21 – Medlánky,
    tel: ++ 05 41 22 60 41

    Rudolf Pado

    ZÁJAZDY NA POCHODY

    42. ročník ”Biel Bienne 100 km” - Švajčiarsko

  • 13. – 19.6. 2000, cena: 2750,- Kč + 92 CHF, prihlášky do 20.4.2000, cena zahŕňa: štartovné, 4 x ubytovanie s polpenziou, dopravu.
  • 11. ročník LA 6000 D + La Montée du Nid ´d Aigle

  • 14.7. – 29.7. 2000, cena: 5990,- Kč, prihlášky do 15.6.2000, cena zahŕňa: dopravu, 2 x štartovné, ubytovanie vo vlastných spacích vakoch.
  • Ďalšie informácie: Ivana Vidimová, Bukovinská 222, 190 17 Praha 9 – Vinoř,
    tel/fax: ++ 02 21082 254, mobil: 0606957233, E – mail:
    cms-zk@csvts.cz

    Rudolf Pado

    RADOSTNÁ NOVINA

    V návale každodenných povinností nám ušlo, že sme priateľom z Malých Karpát nestihli oznámiť jednu radostnú novinu a preto tak činíme teraz.

    Janka Júdová a Rudolf Pado Vám oznamujú, že dňa 8.júla 1999 o 13 hodine a 15 minúte liptovskomikulášského času uzrela svetlo sveta 3 300 g vážiaca a 48 cm merajúca milovníčka západov a východov slnka, horských tôni, zurčania potokov, vrzgotu snehu, starých košatých velikánov a všetkých tých krásnych vecí, dcérka Michaela.

    Michaela Vás všetkých z vedľajšej miestnosti veselo a hlučne pozdravuje a želá Vám spolu s rodičmi veľa úspešných kilometrov v magickom roku 2000.

    Rudolf Pado

     

    O hospodárení s časom

    Jedného dňa odborník na hospodárenie s časom hovoril so skupinou študentov obchodu a aby vypichol svoju myšlienku, použil pre ilustráciu príklad, na ktorý študenti nikdy nezabudnú. Ako tak stál pred skupinkou tých výnimočných lámačov rekordov, povedal: ”Dobre, je čas na kvíz” a vytiahol päťlitrovú fľašu na zaváranie so širokým hrdlom a postavil ju na stôl. Potom vytiahol tucet kameňov a starostlivo ich poukladal jeden po druhom do fľaše. Keď bola fľaša plná až po hrdlo a žiadny ďalší kameň by sa do nej nevošiel, opýtal sa: ”Je fľaša plná?” a každý v triede zvolal: ”áno”. Expert na hospodárenie s časom sa usmial: ”Naozaj?” a siahol pod stôl a vytiahol sáčok štrku, ktorý nasypal do fľaše a poriadne ňou zatrepal. Štrk sa prepadol do medzier medzi kameňmi. Opäť sa pozrel na študentov: ”Je fľaša plná?”. Tentokrát trieda vykríkla: ”Nie!” ”Pravdepodobne nie. Správne!” reagoval expert na hospodárenie s časom a vytiahol spoza stola sáčok s pieskom a vtesnal ho všade do medzier medzi kameňmi a štrkom. Potom sa opýtal: ”Je už fľaša plná?”. ”Nie!” zrevala trieda. ”Správne”, reagoval expert a vytiahol džbán vody a naplnil ňou fľašu až po okraj. Potom sa rozhliadol po triede a spýtal sa znovu: ”Čo je pointou tejto ukážky?” Jeden snaživec zdvihol ruku a povedal: ”Pointou je, že bez ohľadu na to, aký plný je Váš program, ak sa snažíte skutočne poriadne, vždycky sa tam zmestia ešte nejaké veci”. ”Nie”, riekol prednášajúci, ”to nie je pointa”. Pravda, ktorú nás táto ilustrácia učí, je tá, že pokiaľ tam nedáme tie veľké kamene dopredu, tak už ich tam nedostaneme nikdy. Čo sú tie veľké kamene Vášho života? Čas, ktorý trávite so svojími milovanými, Vaše sny, zmysluplné aktivity, učenie, pomoc a vedenie druhých. Zapamätajte si, vždy dajte dovnútra najprv tieto dôležité kamene, inak ich tam už nedáte nikdy”.

    Dnes večer alebo ráno, keď budete rozmýšľať o tomto krátkom príbehu, opýtajte sa sami seba: ”Čo je tými 'veľkými kameňami' v mojom živote? A potom ich dajte do svojej fľaše života ako prvé.

    podľa ”Gargi or Mijo” Rudolf Pado

     

    KALENDÁR

    marec:

    4.3.2000   PREDJARNÝ PRECHOD HREBEŇOM VETERLÍNA    3.ročník
    (sobota)    Klub TD a T Trnava
    Trasa: 35 km/990 m, 17.5 km/770 m

    35 km: Smolenice, žel.st. - Havranica - Záryby - Čelo - Veterlín - Čierna skala - Polámané - Starý Plášť - Majdán - Jahodník, reštaurácia

    17.5 km: Smolenice, žel.st. - Smolenický zámok - Čertov žlab - Čelo - Veterlín - sedlo Čiernej skaly - Polámané - Jahodník - Smolenice

    Štart:             Smolenice, obec - individuálne
    Prezentácia: vrchol Veterlína, 11.00 - 13.00 h
    Cieľ:              reštaurácia Jahodník, do 17.00 h
    Vedúci:         František a Martin Královič

    11.3.2000    ČERVENO-MODRÝ TESLÁCKY OKRUH    18.ročník
    (sobota)       KST Tesla Bratislava
    Trasa:   40 km/1100 m
    40 km:   Rača - Zbojnícka studnička - Biely kríž - Košarisko - Pajštún - Borinka - Marianka - Pekná cesta - Kamzík - areál Tesla
    Štart:     Bratislava-Rača, kúpalisko Zbojníčka, 7.30 - 8.30 h
    Cieľ:      areál KST Tesla Bratislava, do 18,00 h
    Vedúci: Vladimír Stotka

    18.3.2000    MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK    15.ročník
    (sobota)       KST Lokomotíva Bratislava
    Trasa:    35 km/1400 m
    35 km:   Rača - Zbojníčka - Hrubý Drieňovec - Marianka - Borinka - Pajštún - Biely kríž - Rača
    Štart:      Bratislava-Rača, nám.Hrdinov, 7.00 - 8.45 h
    Cieľ:       Biely kríž, 13.00 - 15.00 h
    Vedúci:  Jindrich Racek

    25.3.2000    JARNÁ TRIDSAŤPÄŤKA    26.ročník
    (sobota)       KTC Albatros Bratislava
    Trasa:    35 km/1100 m, 25 km/550 m, 17 km/300 m
    35 km:   Svätý Jur - Košarisko - Pajštún - Marianka - Pekná cesta - Partizánska lúka
    Štart:      35 km: Svätý Jur, žel.st., 7.30 - 8.30 h
    Vedúci:  Jozef Novák


    Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd