MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Parafrázujúc jedného politického pracovníka, ktorý uličnícky s rukou vo vrecku predstúpil pred novinárov a vyhlásil: "Dámy a páni, sme tam!". Spolu s Vami si kladiem otázku: "Kde?" Odpoveď môže byť rôznorodá podľa temperamentu, odvahy a mentality odpovedajúceho. Švejk by určite povedal, že... v prdeli. Neskúsený panic by to skôr postavil ako otázku, davový rečník by to vysvetlil, že vo svetlom zajtrajšku, básnik /Villon/, že v kupleraji, v tom našom raji. Slovák by povedal skôr niečo pesimistické, tak ako to máme snáď už v génoch. Veď len uvážte, ľudia na celom svete rozmýšľali a snili o tom, ako by mohli napodobniť vtákov a mohli slobodne lietať a len Slovák Banič vymýšľal a tušil, že budeme z toho pomyselného neba padať a padák bol na svete.

"Definícií" pesimizmu a optimizmu je veľa a z niektorých vyplýva, že medzi jedným a druhým nie je až taký veľký rozdiel: "Pesimista je človek, ktorý vidí, že jeho dievča na jedno oko škúli, optimista je človek, ktorý vidí, že jeho dievča na jedno oko neškúli".

Tak teda kde sme to? Dlhé roky predchádzajúceho storočia bola pre nás magická hranica rok 2000. Prežijú rok 2000 a podobné hlášky sme počúvali veľmi často, aj keď sa napokon ukázalo, resp. si to niektorí lepšie spočítali, že rok 2000 nie je začiatkom budúceho tisícročia, ale jeho koncom. Koľko pekného, oduševňujúceho a optimistického o tomto novom tisícročí nám s opravdivým fanatizmom, nadšením a presvedčením narozprával na diaľkových pochodoch náš urozprávaný priateľ a spoluchodec Janko. Koľko veľkých projektov hodných tretieho tisícročia sme na dlhých pochodoch vymysleli. Nie všetci vedia, že sme mali prakticky vyriešený problém výstavby podmorského tunela, ktorý by spájal Európu a Ameriku /nezhodli sme sa iba v tom, či to má byť Severná alebo Južná Amerika/. Spolu sme riešili pristávanie amerických raketoplánov na Bratislavskom letisku /a prečo raz nie?/. Problém bol len s vedením, aj to len vysokého napätia.

Priznávam, že úlohu zabezpečiť vypnutie elektriny počas pristávacieho manévru som nezabezpečil ja. Ale i tak, neboli to smelé plány, sny a nádejania sa pre tretie tisícročie? Možno sa budú zdať mnohým, a oprávnene, tieto "projekty" len rojčením, ale možno sme predbehli len dobu /o hodne/ a naši pra-pra-pravnuci nás budú mať v učebniciach, viď. osud J.Verneho.

Pre historickú pravdu a zo skromnosti mne vlastnej potvrdzujem, že autorom týchto výmyslov som nebol ja, len som ich tvorivo rozvíjal pri dlhých diaľkových pochodoch a dlhých diskusiach s Jankom, kde pôsobila už aj únava /všeobecná/ z našliapaných kilometrov. A toto vysnívané s veľkými očakávaniami spojené nové storočie a tisícročie je zrazu tu a my v ňom, teda už sme tam. To je aj naša odpoveď na uvedenú otázku. Predchádzajúci Silvester bol nielen posledným dňom v roku, ale i dekády, storočia tisícročia. Aký bol ten posledný deň a jeho prechod do nového?

Nič výnimočné! Hodiny odbíjali posledné sekundy storočia presne rovnako ako v predchádzajúcich "obyčajných" rokoch. Ľudia sa tešili, oslavovali a aj trošku nostalgicky spomínali na to odchádzajúce storočie. To znamená, že sa čarovným prútikom vlastne nič nezmenilo? To znamená, že v týždni nebudeme mať jednu pracovnú sobotu a ostatné dni v týždni nebudú dňmi pracovného pokoja? Že nebudeme mať dvoj či trojnásobné alebo x-násobné väčšie platy? Aj v novom tisícročí budeme musieť pracovať, bude sa kradnúť, strieľať, vraždiť, rabovať? Nebudeme sa mať ako prasatá v žite? Aj tak dobre. Aj v novom tisícročí budeme chodiť po turistických chodníčkoch, pripomínať si staré a spoznávať nové doteraz nami ešte nespoznané a neprešľapané. A či to nie je dosť??

Naposledy sme sa stretli niekedy v septembri. Bolo to v sobotu, ako hovoria Trnavčania, "na trhu". Prekvapilo ma, že nie si na chate a Teba zasa, že ja som tiež vynechal dáku turistickú akciu.

Prehodili sme medzi sebou zvyčajné frázy - ako sa máš, čo zdravie, rodina, priatelia, turisti?

Nezabudol si sa opýtať na diaľkové pochody, vraj či nás to ešte stále drží a tiež, prečo Ťa neprídeme navštíviť? Ešte na odchode si pripomenul, že nás budeš čakať: "Len príďte, aj s Minárikom..."

Dnes už viem, že to stretnutie som odkladal príliš dlho. V decembri som sa dozvedel tú smutnú správu, že si odišiel na cestu, pri ktorej sa už nekupuje spiatočný lístok.

Poznali sme sa dlho. Ja, mladý absolvent, som začínal v roku 1966 na zubnom stredisku "Pod bankou" na hlavnej ulici a Ty si pracoval v Slovenskej sporiteľni.

Vtedy bola pre mňa turistika ešte veľkou neznámou. Svoj pohyb som obmedzoval na spoznávanie atelierov trnavských umelcov a najčastejšou mojou trasou bol presun z kaviarne Imperiál do záhradnej reštaurácie u Thalmainera. Zato Ty spolu so zakladajúcimi členmi TJ Slávia Trnava - Vilom Šimkom, Ferdišom Foltínym, bratmi Poločkovcami si už každú voľnú chvíľu venoval horám a cestovaniu. Neskôr, keď som i ja dal zelenú tejto ušľachtilej športovej činnosti /a turistika ňou bezpochyby je/, sme sa spoznali bližšie. A možno najbližšie vtedy, keď si bol môj pacient. Boli to vzácne chvíle, keď si otvoril svoj turistický archív. Cesty po celej Európe nafilmované amatérskou "osmičkou" a k tomu sprievodné slovo podfarbené vhodnou melódiou z magnetofónu. Aj som Ti trochu závidel tie ďaleké neznáme kraje, cesty plné poznávania, ale najmä precíznosť, s akou si ich vedel zdokumentovať. Kroniky chronologicky zachytávali cesty do sveta, ale i tie Fatranské či Malokarpatské, zápočtové i tie "obyčajné" s rodinou. Nuž veď bol si "Majster turistiky". Jeden z prvých. A potom neskôr, keď si otvoril tú čarovnú barovú skrinku a zaznela známa melódia, pripili sme si na zdravie a Ty si ma medzi knihami, fotografiami, pohľadnicami zaviedol do starej Trnavy, takej, ako si ju nosil v pamäti zo svojho detstva.

Ten "Pochod mieru", ktorého si bol krstným otcom, Ti mnohí zazlievali, vraj načo také hromadné akcie. Vtedy možno i Tvojou zásluhou spoznali Malé Karpaty a čaro turistiky mnohí mladí, ktorí by sa tam nikdy nedostali. My, diaľkoplazi sme Ti vždy vŕtali v hlave, ale nakoniec sa mi vždy podarilo Ťa presvedčiť a tú 50 km trasu na tvojom pochode si nezrušil.

Keď sme potom v deň pochodu dorazili na chatu v Hrnčekovej doline, pozorne si sledoval, či nie sme príliš zničení, viac ako tí ostatní, ale my sme boli mladí a Tvoje rady o šetrení síl na staré kolená sme brali s úsmevom.

Starí Gréci verili, že ak prídeš k rieke Léthé a napiješ sa z nej vody, zabudneš na celý svoj život. Preto to bola rieka zabudnutia.

Ty, náš priateľ, už možno si zastal na jej brehu, ale my, ktorým ešte slnko zatiaľ nezapadlo, si určite neraz spomenieme na chvíle, keď nám bolo spolu dobre...

Dlhoročný predseda TJ Slávia a tiež funcionár VZT OV ČSZTV Trnava. Roky pomáhal turistike tam, kde bolo treba, či už pri organizovaní rôznych turistických pochodov, orientačných pretekoch, kde vykonával funkciu rozhodcu, časomerača a pomáhal, ak mu to zdravie dovoľovalo, aj značkárom. Bol zakladateľom a prakticky do svojej 80-ky organizoval tradičný "Pochod mieru", čo bol najmasovejší turistický pochod v Malých Karpatoch vo svojej dobe, ktorého sa zúčasťňovalo vyše 3 tisíc turistov z celého okolia i zo zahraničia. Legény začínal v turistike už v 16-tich rokoch v KSTL. Po roku 1945 bol pri založení odboru turistiky v TJ Slávia, kde sa zameriaval na prácu v mládežou a na pravidelné výlety do blízkych Malých Karpát. Neskôr sa zameral so svojími priateľmi na absolvovanie zápočtových ciest a plnenie výkonnostných tried. Postupne navštívil všetky pohoria Československa a v roku 1963 splnil náročné podmienky "Majstra turistiky" spoločne so svojou manželkou, dlhé roky boli jediným "majstrovským párom" na Slovensku. Spolu prešli nielen naše hory, ale pravidelne chodili aj na zahraničné veľhory. Navštívili Grécko, kde prešli po stopách Gréckej antickej kultúry, Juhosláviu i Alpy.

I v poslednej dobe ako vyše osemdesiatročného ste ho mohli stretnúť na svojej chate v Hrnčekovej doline, kde trávieval väčšinu času. Zomrel v decembri 2000, vo veku nedožitých 90 rokov.

Organizátor: TJ Slávia Trnava - rod.Janka Kyselicu
Dĺžka trasy: 45 km/1100 m, 35 km/800 m, 20 km/400 m
Základná trasa - 45 km:

Pochod sa konal vždy v prvú septembrovú sobotu. Celkovo bolo zorganizovaných 8 ročníkov /1990 až 1997/. Posledný ročník sa konal 6.9.1997 a na programe bola už len jedna 35 km trasa. Turista si mohol vybrať z dvoch trás a to 45 a 35 km. V roku 1995 pribudla aj 20 km trasa pre rodiny s deťmi a školákmi.

Pochod vznikol ako rivalita medzi silnou skupinou turistov v TJ Slávia. Každý si presadzoval svoju alternatívu. /Legény: Pochod Mieru ako masovú a TOM-ícku turistiku, Nemeš: T-100 - výkonnostnú pre horolezcov, Hartmann: ZRTV - 36 km pre cvičiteľov/.

Malokarpatský černicový pochod bol v Malých Karpatoch prvý, ktorý organizovala, a hoci pod hlavičkou Slávie, jedna rodina a to rodina Janka Kyselicu a jeho známych.

Prvý ročník usporiadal v roku 1990 po dlhoročnej príprave a hlavne vytipovaní a vyznačkovaní trasy /Modrá turistická značka/. Trasa pochodu viedla z Bolerázskej žel.stanice cez Políčko a Všivavec do Malých Karpát. Zaujímavosťou je, že trasu viedol po úseku, ktorý mu bol dosť blízky okrem toho, že ako sme spomínali, ju vyznačkoval a zabezpečil všetko potrebné, aby bola zavedená do máp, tak tu dosť dlhú dobu pracoval ako dôchodca /Políčko/. Zámer bol taký, že chcel obmieňať štart - raz by bol štart v Bolerázi a o rok by sa išla trasa opačným smerom. Myšlienka sa neujala, štarty pochodu sa menili podľa potreby následovne:

Štart:	1990 - Boleráz, žel.st.	Cieľ:	Smolenice, žel.st.
	1991 - Dolné Orešany		Boleráz, žel.st.
	1992 - Dolné Orešany		Boleráz, žel.st.
	1993 - Horné Orešany		Boleráz, žel.st.
	1994 - Boleráz, žel.st.		Smolenice, žel.st.
	1995 - Boleráz, žel.st.		Smolenice, žel.st.
	1996 - Boleráz, žel.st.		Smolenice, žel.st.
	1997 - Dolné Orešany		Smolenice, žel.st.

Priemerne sa pochodu zúčastňovalo okolo 50 spokojných turistov. Janko Kyselica po ôsmych ročníkoch skončil pochod organizovať z finančných, ale hlavne zo zdravotných dôvodov.

V minulom čísle sme skončili náš miniseriál o vyhlásených Malokarpatských náleziskách. Posledný diel seriálu bude určený pre informácie o Chránených prírodných výtvoroch na tomto území...

Celkovo ich bolo vyhlásených 11 /jedenásť/ a postupne si ich všetky predstavíme:

Predpis:                       Úprava MK SSR z 28.12.1972, č.9291/1972 - OP
Rozloha:                       Ochranné pásmo 238,27 ha
Poloha:                         okres Trnava
Katastrálne územie:    Smolenice

Prírodný výtvor jaskyňa DRINY je zatiaľ jedinou objavenou a sprístupnenou jaskyňou puklinového typu na Slovensku. Vznikla v čistých jurských vápencoch masívu Driny /vchod do jaskyne je vo výške 393 m n.m./. Jej chodby vymodelovala rozpúšťacia a erózna činnosť zrážkovej vody, ktorá prenikala do podzemia puklinami vo vápencoch. A nakoľko ide o jaskyňu puklinovú, preto jej priestory nie sú rozsiahle. Krása kvapľovej výzdoby ju zaradila medzi najväčšie podzemné bohatstvá Slovenska a stala sa významným činiteľom v rozvoji cestovného ruchu. Objavená bola Jánom Baničom /synom vynálezcu padáka/ a bratmi Vajsáblovcami v roku 1929 a v roku 1932 bola už sprístupnená verejnosti. Avšak tak ako ju poznáme dnes, bola sprístupnená až v roku 1950. Unikátna je svojou zúbkovitou sintrovou výzdobou. Jaskyňu symbolizuje unikátny dominantný závesovitý útvar tzv. Slonie uši. Okrem nich sa tu nachádza ďalšie množstvo zaujímavých sintrových útvarov, napr. Stalagnitový lesík, Svätopluk, Luster, Svokrine jazyky a mnoho ďalších. Jaskyňa je nazývaná "perlou Malých Karpát".

Celková dĺžka jaskyne je 636 metrov a z toho sprístupnených pre verejnosť je 430 metrov. Toho času sa pracuje aj na sprístupnení ďalšej časti jaskyne.

Jaskyňa je prístupná verejnosti len sezónne, a to od 1.apríla do 30.októbra. Aj teraz ju ročne navštívia tisíce návštevníkov. Cena vstupenky sa za posledné roky "upravila" smerom hore dosť výrazne. Toho času je to až 80 Sk za dospelú osobu.

Turistika je aj KPČ - kultúrno - poznávacia činnosť. Turista pri svojich potulkách chce spoznávať a vedieť o niečo viac o miestach, ktoré navštívil. Myslím si, že v tomto smere nie sú malokarpatskí turisti na tom najhoršie, aj vďaka niektorým článkom v našom MKD. Podstatne horšie je to s poznávaním menších územných celkov, t.j. ulíc, kde bývame, po ktorých denne chodíme. Lepšie povedané, názov ulíc pomenovaných po niekom. Denno - denne chodíme po uliciach, ktoré nesú názov po niekom a my často nevieme ani kto to bol. Čia je to chyba? Nás, našej nevšímavosti, nevedomosti, nechcenosti, alebo je to chyba i tých, ktorí tieto názvy určujú. Veľmi často sú ulice pomenované po takých "veľkých a zaslúžilých osobnostiach", ktorých takmer nikto už nepozná a svoj podiel viny má aj časté menenie názvov ulíc podľa doby.

Preto chceme občas utrúsiť pár slov o tých menej známych, po ktorých sú pomenované naše ulice, aj v MKD. Nuž a začneme samozrejme od seba.

Naša TJ Tesla má sídlo na Hattalovej ulici. S akou ľahostajnosťou a značnou dávkou nevedomosti sa stretávame už pri písaní názvu tejto ulice je zarážajúce. To, že niekto meno Hattala napíše s jedným "T", možno ospravedlniť, veď tak, ako u tých ešte nižšie spomínaných pánov, ani tohto pána nemusí každý poznať, aj keď je to neporovnateľne významnejšia osobnosť. Ale, že niektorí zásadne píšu názov Hattalová s dlhým á, to je už neznalosť pravopisu. Týmto nie je postihnutý iba Hattala, ale i ostatní /Kutuzovová, Štefániková/. Vrcholom neúcty je, keď istá firma si nechala namaľovať reklamu na svoje vozidlo aj s adresou "HATTALOVÁ", aby si robili "reklamu", reklamu neznalosti po celom Slovensku. To už nemožno označiť ako preklep, /čo by sa dalo ešte tolerovať/, ale ako ignorantstvo, tým skôr, že Hattala bol jazykovedec a kodifikátor spisovnej slovenčiny.

Martin Hattala - bol univ.profesor /nar.1821 Trstená - 1903 Praha/. Teológiu študoval vo Viedni /1848/, kaplán v Hodruši, 1850-1854 profesor "staroslovienčiny" na stredných školách v Bratislave. Jazykovedu študoval v Prahe, kde od r.1861 sa stal vysokoškolským profesorom. Vydal po latinsky napísanú gramatiku slovenčiny, ktorá sa po stretnutí štúrovcov a bernolákovcov v Bratislave 1851 stala základom jazykového zjednotenia Slovákov - Hattalova kodifikácia. Autor viacerých jazykovedných diel, člen Petrohradskej akadémie vied. Kodifikáciou slovenčiny pomohol ustáliť spisovný jazyk v 50. - 60.rokoch 19.storočia.

Po tejto významnej osobnosti je pomenovaná jedna z hlavných ulíc Bratislavy. Celým menom - Vuk Karadžič Stefanovič /1787 Trsič, Srbsko - 1864 Viedeň/. Podobne ako Hattala bol jazykovedec, ale i historik, zberateľ srbskej ľudovej slovesnosti, vedúca osobnosť srbskej kultúry. Zúčastnil sa srbského povstania proti Turkom 1804. Po porážke povstania žil vo Viedni. Bol členom mnohých európskych vedeckých spoločností. Mal živé styky so Šafárikom a Kollárom. Karadžič bol reformátorom srbského spisovného jazyka, tvorcom fonetického pravopisu. Autor srbskej gramatiky. Vydal zbierku ľudových rozprávok, prísloví, porekadiel a ľudových zvykov.

V encyklopédii spisovateľov sveta pod heslom Karadžič sa dočítame: "Veľký význam malo jeho zberateľské dielo, najmä zbierka hrdinských ľudových piesní, zostavená s citlivým zmyslom pre estetické hodnoty".

Aby sme lepšie pochopili ten citlivý zmysel pre estetické hodnoty, uvedieme úryvok z tohto diela: (Vuk Stefanovič Karadžič: Zapýrený bán /Slov. spisovateľ 1989/)

Čipku hladká,
hľadá vrátka,
vtáka vrazí
dva - tri razy
Do krčmárky,
do Maďarky...

V škole sme sa učili robiť rozbor básne. Skrátka, čo tým básnik myslel. Čo myslel básnik veršom "Čipku hladká" ťažko by sme aj hádali z dnešného pohľadu. Slovo čipka - znamená výšivku na plátne, čipkár - je ten, kto vyrába alebo predáva čipky. Hľadať výšivku? No teoreticky je to možné, ale prečo o tom písať verše. Keďže v celej zbierke to bola len sama čipka. To slovo tam bolo frekventovanejšie ako v správe Výskumného ústavu textilného "O čipkároch na Slovensku", bolo isté, že slovo čipka má v textoch iný význam. Zistilo sa, že to iba prekladateľ necitlivo zasiahol do textu a v onom slove použil presmyčku. Potom aj ten čipkár, človek, ktorý predáva čipky /teda.../ má už v tomto kontexte akýsi zmysel. Kto ani teraz nevie, čo to je, nech sa popýta u dajakého krížovkára. Aby sme mali dokonalý obraz o "citlivom zmysle pre estetické hodnoty", uvedieme niekoľko veršov v origináli, bez zásahu prekladateľa: "Igrala by šupljičky, imam nešto u pičky"...

Na tejto ulici som býval alebo ešte stále bývam, ako chcete. Faktom je, že bývam v rovnakom byte, ale názov ulice sa zmenil. Napriek značnému úsiliu nepodarilo sa mi zistiť, kto to bol ten pán alebo súdruh Mehring. Kto mi dajakú informáciu o ňom poskytne, budem mu povďačný, aj keď to už teraz nie je až také aktuálne. Keď sa ma niekto pýtal, kto to bol ten pán Mehring, tak som mu trošku zacigánil /zaromoval/ a povedal, že to bol bubeník jednej hudobnej skupiny. Napodiv každý mi uveril.

Je to nový názov našej ulice, ktorý nemá ďaleko od toho predchádzajúceho. Tiež málokto pozná pána Mlynaroviča. Ak by sme mali tipovať podľa toho, ako sa v Petržalke premenovávali ulice, tak by to mohol byť Slovák, samozrejme žijúci v Amerike, ktorý sem tam niečo napísal, teda bol spisovateľ, pracoval v niektorom krajanskom spolku a pod. Aké sú fakty: Mlynarovič Miloš Klement narodil sa v turisticky známej Studienke pri Malackách /11.10.1887/ a zomrel v USA /1971/. Gymnaziálne štúdia absolvoval v Skalici a v Trnave, teológiu v Bratislave. Pred 1.svetovou vojnou odišiel do Ameriky, kde pôsobil ako kňaz medzi Slovákmi. Autor zbierok poézie, noviel a románov. Môžeme uviesť aj názvy niektorých jeho diel, ale pre väčšinu z nás nebudú nič hovoriť. Zbierky Boha hľadám /vyšla v Trnave 1948/, Z ľudu, pre ľud /1956/, Dejiny srdca /1964/, próza - Vtáčence vo víchrici /1949/, Rozeta /1960/. Funkcionár krajanských spolkov - Slovenská liga v Amerike a pod. Nechceme znevažovať prácu pána Mlynaroviča, ktorý určite urobil veľa pre svojich krajanov, ale náš neskonalý obdiv predsa len patrí politrukom všetkých čias, ktorí bdejú nad ideologickou čistotou názvov našich ulíc. Veľmi by som dodal: "Česť ich pamiatke", ale oni sú nesmrteľní, prežívajú storočia, ba i tisícročia.

Meno M.R.Štefánika nepatrí medzi tie neznáme, ale je to príklad neúnosného menenia názvu ulice. Ulica sa okolo roku 1915 menovala Štefánnina ulica, určite nie po Štefánikovi. Po ňom dostala pomenovanie za prvej republiky. Po 2.svetovej vojne nastal kolotoč so striedaním názvu ulice. Zo Štefánikovej ulice sa stala ulica Obrancov mieru, v roku 1968 opäť nesie názov Štefánikova ulica, aby sa opäť normalizovala na Obrancov mieru. Momentálne je to zase Štefánikova ulica. Kto vie, či sa v budúcnosti znovu nenájde niekto "múdry" a znovu nepremenuje túto ulicu, ale nie už na Obrancov mieru /Obrancovia nie sú v kurze/, ale napríklad na ulicu Útočníkov mieru. Veď v minulom storočí koľkokrát sa zaútočilo na iný subjekt v mene demokracie, takých či onakých práv a obrancom to nepomohlo. Pravdu majú vždy iba víťazi.

Myslím si, že pre tento raz už o názvoch naších ulíc by stačilo. Nakoniec, ale predsa aby nás neupodozrievali, že iba kritizujeme /veď to je najľahšie/, dávame aj konkrétny návrh na pomenovanie niektorej z ulíc po skutočnom velikánovi. Tu je náš návrh:

SINAK Pavol /??? žije v Bratislave/ - absolvent dvoch vysokých škôl /podľa jeho vyjadrenia/, politický pracovník, dlhoročný pracovník ústredných orgánov v Prahe, schopný stavebník, úspešný hráč hazardných hier, odborník na pontóny. Svojou politicko - organizátorskou prácou prispel k rozvoju spoločnosti - takej aj onakej, t.j. socialistickej aj kapitalistickej. Zastávať v dvoch antagonistických režimoch viac ako popredné štátne funkcie si skutočne vyžaduje schopného človeka, človeka, ktorý sa vie rýchlo zorientovať v kalných vodách politického života. Veľmi známa persona, ktorá by si zaslúžila ulicu /ba aj o niečo viac/. Skončíme tiež veršami:

Dnes už málokto z nás uverí, že je možné, aby sa dedina skladala zo 43 častí. Môžeme ich však nazvať aj samostatnými osadami či rodinnými domami, lebo každá táto kopanica má svoje pomenovanie. Napríklad Hrnčiarové, Kopcovci, Koníkovci, Miškech salaš, Podkozince, Šulcovci a tak ďalej. Tieto pomenovania nám dovoľujú nazrieť do dávnej minulosti a predstaviť si život pôvodnej staroslovanskej spoločnosti. Pridajme, že v súčasnosti sa tieto roztrúsené osady a kopanice sústreďujú pod spoločnú obec, ktorá nesie meno Ľubiná.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1392, kedy bola na súpise majetkov Čachtického panstva. Čachtické panstvo vtedy majetkovo ovládlo takmer celé bielokarpatské pohorie so všetkým, čo sa v tomto regióne nachádzalo. Teda nielen majetky, ale aj poddaný ľud. Spomeňme napríklad A.Báthoryovú.

Do histórie treba zaznačiť aj prvé pokusy jeho odporu a to v rokoch 1849/49. Vtedy sa tu odohral jeden z najväčších bojov slovenských dobrovoľníkov a pritom vyhorela obec, ktorá bola podpálená maďarským vojskom. Jeden z vtedajších známych povstalcov bol aj Karol Holuby, významný botanik a národopisec, ktorý bol popravený v Šulekove pri Leopoldove /spolu so Šulekom/.

V roku 1944 ju zase pre zmenu vypálilo nemecké okupačné vojsko za pomoc partizánom v SNP. Táto pomoc sa prejavila priamym bojom domáceho obyvateľstva vedeného partizánskym kapitánom Milošom Uhrom a jeho spolubojovníkmi. Miloš Uher bol rodákom z Ľubiny, preto sa tu cítil ako doma. Aj v tomto prípade by "thermopilský bežec oznámil" - všetci do jedného padli v boji proti nemeckým okupantom. Bolo ich presne 47. Za ich hrdinstvo im vďační občania postavili mohutný pamätník na neďalekom vrchu ROH. Na vrchole sú aj všetci pochovaní spolu so svojím veliteľom. Pamätník je dielom arch. J.Svetlíka a sochára R.Uhra.

Vrch ROH /487 m n.m./ je okrúhla kopa, ktorá je okrem vrcholu zarastená borovicovým lesom. Nachádza sa 3 km na sever od obce. Je z neho vynikajúci a ďaleký výhľad.

Ako najpomníkotvornejšie osobnosti Slovenska sa dobou vykryštalizovali Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik. Obidvaja mali vlastnosti a osudy, ktoré ich k tomu predurčovali. V príliš literárne a kultúrne orientovanej interpretácii slovenských dejín reprezentovali vzácny politický prvok. Štúr - rok 1848, Štefánik - heroickú, nie teda už klasicky "trpiteľskú" stránku slovenských dejín. Obidvaja zomreli mladí, Štúr 41-ročný, Štefánik dokonca iba 39-ročný. Zahynuli tragicky, boli mužmi činu, ale s dostatkom romantického náboja, aby ostalo aj miesto pre fantáziu. Hoci obidvaja boli protestanti, ich život umožňoval preklenúť konfesionálnu predpojatosť. Boli dosť vzdialení a celkom iste mŕtvi, takže pri pri odhaľovaní pomníka i pri výročnom kladení vencov nebol pre rečníkov problém preklenúť podozrenie, že jeden bol priveľmi slovenský a druhý priveľmi československý.

K Štúrovmu náhrobku, postavenému z národnej zbierky roku 1872 na cintoríne v Modre, pribudli pamätná tabuľa i busta na rodnom dome v Uhrovci, ďalší pomník v okresnom meste v Bánovciach nad Bebravou, tabule na domoch kde žil i súsošie uprostred Modry. V Bratislave mu odhalili tabule na dome, kde pracoval a učil, dokonca i ulicu po ňom pomenovali /Štúrova ulica/, ďalej na budove snemu, kde zastupoval mesto Zvolen. Tam nahradil tabule iných poslancov - Szechényiho a Kossutha. Tabule mal aj vo Zvolene, odkiaľ ho vyslali na snem, na Devíne na úpätí skaly, kde predtým stál arpádovský bojovník. Tabuľami bol vytýčený celý priestor jeho života a činov, aj fara v Hlbokom, Čachticiach či Milukáši.

Štefánik dostal tabule na rodnom dome v Košariskách, na školách, na ktorých študoval, až po miesto, kde tragicky zahynul, v Ivánke pri Dunaji. Veľmi rýchlo sa začali stavať aj Štefánikove pomníky, prvý už v roku 1921 na Myjave. Postupne pribúdali ďalšie, napríklad v Trnave, Leviciach, Trenčíne, Predmieri pri Žiline. Z mnohých Štefánikových pomníkov najznámejšími sa stali Bradlo a pomník na Bratislavskom nábreží, prvý svojím významom, druhý svojími bizarnými osudmi.

Mohyla na Bradle dokázala od chvíle vzniku to, čo sa podarí iba málo moderným pamätníkom - zaradila sa do dejín. Nie ako pripomienka iba jednej osoby, jednej udalosti, teda pretržitosti dejín, ale naopak, ich kontinuity. Oslovuje aj toho najľahostajnejšieho návštevníka s rudimentárnym slovenským kultúrnym pozadím, na Bradle cíti niečo podobné ako na Kriváni či Devínskom brale. Pri vzniku Štefánikovho pamätníka boli diskusie o jeho podobe a posolstve, proti predstavám o komornejšom diele zvíťazil jednoznačne monumentalizmus. O výsledku možno viesť spory, ale Jurkovič vystihol vtedy naliehavú potrebu dať národu, ktorý práve vykročil zo stiesnených pomerov aj takýto symbol. Hmota travertínu nenarúša dôverný vzťah k osobnosti, výhľad do živej krajiny dopĺňa majestát smrti. Mohyla hovorila zreteľne, vrátil sa domov a to dvakrát: do rodného kraja i na Slovensko. Na Slovensku, ktoré keď odchádzal, pre mnohých ešte nejestvovalo, málokto ho poznal a ešte menej uznával. Teraz je tu, mŕtvy, ale víťaz. Sem prichádzajú ministri, poslanci, hodnostári štátu, ktorý zakladal, generáli armády, ktorej velil, ale aj státisíce ľudí, ktorí ešte nedávno vôbec meno Štefánik nepoznali, teraz sa stal dokladom ich identity, dvíha ich kúsok vyššie z každodennej šedivosti. Bradlo sa stalo naozaj pamätníkom, miestom, kde sa oživuje a obnovuje kolektívna pamäť. Bolo ním zrejme až príliš - nie každý režim to zniesol a strávil.

Bratislavský Štefánikov pomník bol umiestnený na veľmi čestnom mieste, tam, kde bol do roku 1871 korunovačný vŕšok a do roku 1921 Mária Terézia. Koncipovaný bol tak, že ideálny pohľad naň bol z rieky Dunaja. Bolo to trochu kuriózne, ale Dunaj bola medzinárodná rieka a socha mala byť jednou z hlavných dominánt mesta. Koncepcia, posolstvo pomníka boli jednoznačné, Štefánik bol bojovník a zakladateľ česko - slovenskej štátnosti. Postava v nadživotnej veľkosti, v leteckej kombinéze vyžarovala rozhodnosť, ale aj sebavedomie. V pozadí bol vysoký pylón s ležiacim bronzovým levom, držiacim slovenský znak...

Ak po vojne boli pomníky padlých prevažne "pacifistické", odstup času i zmena politickej situácie menili i posolstvo, ktoré mali pomníky komunikovať. Trenčín sa dlho nezmohol na pomník padlých. Pomník, ktorý vznikol koncom tridsiatych rokov, stelesňuje už nové poňatie "odkazu vojny". Na podstavci v strede bol Štefánik, v duchu brannosti - republika je ohrozená, Trenčín sa práve stáva akýmsi hlavným vojenským mestom Slovenska, napravo od generála je skupina "tých správnych" vojakov prvej svetovej vojny, ruský, francúzsky a taliansky legionár. V postoji, jednoznačne hovoriacom, že sú ochotní pokračovať. Naľavo je tradičný bránený ľud, s nevyhnutnou matkou a dieťaťom. Iba vzadu, pomník bolo treba obísť, bol padajúci a zomierajúci vojak. Je tu, ale nie príliš na očiach...

Po roku 1938 sa zdalo, že budú problémy so Štefánikom. Na májových oslavách na Bradle roku 1939 rozvinuli opoziční transparent s textom, ktorý varoval pred vstupom na mohylu každého "kto búral to, čo on budoval". Pre občiansky odboj bol Šefánik symbolom v roku 1939 zlikvidovaného štátu, podľa neho pomenovali napríklad vo Zvolene roku 1944 vyrobený obrnený vlak, partizánsku brigádu. Ľudáci sa však rýchlo zorientovali. Štefánika i jeho osudy najprv "sproblémovali" a potom "odčeskoslovenčili", najmä oživením a skoro zoficiálnením legiend o jeho smrti, historiek o rozporoch s Benešom. Dobová interpretácia Štefánika sa dostávala na prah tvrdenia, že ak by bol ostal nažive, bol by iste autonomista, ľudák a možno aj gardista. Odstránenie leva zo Štefánikovho pomníka v Bratislave bolo potvrdením tejto línie.

Odčeskoslovenčený Štefánik dostal jediný rozmer - protibolševický. Tu nebolo potrebné klamať, v tom bol Štefánikov postoj jasný, zreteľne vyslovený a nespochybniteľný. Práve táto jasná čiastková pravda mala prekryť odstávajúce lži, čo je metóda stokrát zneužitá a stokrát účinná. Sotva to bol nejaký dopredu naplánovaný scenár, ale fakticky Bradlo ako centrálne a oficiálne miesto národnej piety začalo dostávať konkurenciu v podobe mauzólea A.Hlinku v Ružomberku. Stalo sa pútnickým miestom jeho prívržencov i zvedavcov, sem prichádzali štátne zahraničné návštevy. Zabalzamovaný Hlinka, nie už ako kňaz, politik, človek, ale ako "Otec národa" mal sa stať centrálnym kultovým miestom mladého štátu. V rokoch 1940 - 1941 sa veľa diskutovalo o vybudovaní zvláštneho Hlinkovho pamätníka v Ružomberku. Bradla sa nik nedotkol, vence sa naň ďalej kládli, ale čosi sa dialo. Aj v populácii pomníkov. Veľmi rýchlo sa objavovali prvé sochy Hlinku, ešte niekoľko rokov a začal by počtom konkurovať Štúrovi i Štefánikovi. Koniec koncov bol vládnucej moci a ideológii bližšie, bol "zakladateľ" a "otec" a čo nik nahlas nevyslovil, ale vo vtedajšej politickej kultúre Slovenska malo veľký význam, na rozdiel od dvoch predchádzajúcich bol konečne - katolík.

Prvá etapa tradičného poprevratového čistenia priestoru po r.1945 prebehla rýchlo, bez veľkého hluku, ale dôkladne. Hlinkovia na severe a Kossuthovia na juhu zmizli z podstavcov do neznáma, prinajlepšom do depozitárov. Na juhu Štefánikovia, národní dejatelia, pamätné tabule evakuované v r.1938 vrátili sa naspäť na svoje miesta. Na verejných budovách vymenili štátne znaky, cez vojnu zakrytých levov odkryli, zamaľované odmaľovali, odtesané pritesali. Štefánikovi na Dunajskom nábreží sa však lev nevrátil, nevedno či z nedostatku času, peňazí alebo vôle, v každom prípade je to svedectvo, že rok 1945 nie je celkom návrat do roku 1938. Ak by boli leva iba trochu hľadali, boli by ho určite našli...

Február 1948 vkročil medzi pomníky už nudne tradične - ohliadol sa a začal búrať. Nie hneď a bez deštrukčných hapeningov, zato však dôsledne, vytrvalo. Najznámejšou obeťou sa stal Štefánik. Po vojne akoby sa vrátil do prvého radu osobností. Na Bradle sa pompézne slávil 4.máj, tu prisahali slovenskí generáli menovaní prezidentom Benešom. Iste, trochu ho už zavieval čas. Trenčianskeho Štefánika zbavili najprv sprievodu, trojica legionárov bola prekvalifikovaná z osloboditeľov na lokajov imperializmu. Skončili na nádvorí múzea. Horšie pochodil Štefánik, bol zničený, iba bronzovú hlavu skrýval skoro štyridsať rokov občan neďalekej obce. Do polovice sedemdesiatych rokov odstránili nielen sochy, ale skoro všetky pamiatky na Štefánika ako sú pamätné tabule, názvy ulíc. Osirelo a začalo pustnúť aj Bradlo.

Zaradenie "staršej histórie" a národných dejín nie je náhodné. V šesťdesiatych rokoch, v ovzduší renesancie národného komunizmu na Slovensku sa z hľadiska vládnucej ideológie prirýchlo množili pomníky, tabule tradičným národným dejateľom, obrodencom, spisovateľom, umelcom, proti ktorým ideológovia režimu nemohli nič namietať, ale predsa len - nebolo to ono. Od konca 50-tych po prah 70-tych dostal Hviezdoslav 9 pomníkov a pamätných tabúľ, Ľ.Štúr sedem. A "krízovom období" sa začali dokonca objavovať aj pamiatky na Štefánika, ukryté tabule. Pre sochy bola doba liberalizácie prikrátka, pomník Štefánika od J.Pospíšila pre Šurany z roku 1939 bol odhalený až o tridsať rokov neskôr. Ak bola liberalizácia krátka, utuženie režimu bolo zase rýchle. V máji 1968 na Bradle za prítomnosti televíznych kamier papaláši i tí, čo by nimi radi boli, bezohľadne sa tlačili do prvého radu. O rok, v máji 1969, krátko po normalizačnom aprílovom pléne ÚV KSČ oslavy na Bradle ešte boli, ale rady papalášov sa silne preriedili. A zakrátko sa začali potajne vytrácať aj obnovené Štefánikove tabule a busty.

V osemdesiatych rokoch populačná explózia ideologických pomníkov ochabla. Vyčerpali sa témy, nebolo už treba sa ani tak prezentovať, menila sa politická klíma.

To sa cítilo už v sedemdesiatych rokoch, v tichej diskusii, čo má byť hlavným pomníkom.

Samozrejme, nemohlo to byť Bradlo. Všetky význačné monumenty boli živé, uctievané, ale jednoúčelové. Povstalecké pamätníky v Banskej Bystrici, na Jankovom vŕšku, na Strečne a inde žili najmä na výročie povstania. Pamätníky na oslobodenie tiež mali "svoje dni", ale aj výraznú hierarchiu: Dukla je dôležitá... V Bratislave pomník SNP je už v ustálenom kánone postáv, postojov a symboliky, hrdinský prvok - stelesňuje partizán a samopal, tragický prvok - matka. Sem sa postupne presúvali niektoré štátne rituály, tu kládli vence štátne návštevy, ktoré ako povinná daň tretinového federalizmu prilietali na niekoľko hodín z Prahy do hlavného mesta Slovenska. Bol to príznak, že sa začína oficiálna interpretácia dejín "poslovenčovať"? Sotva. Tabuľa na Bradle, odhalená k výročiu vzniku Československa v roku 1988 alebo zrazu objavený zvyšok Štefánikovho pomníka, lev, zreštaurovaný a 24.októbra 1988 odhalený, boli skôr výrazom paniky režimu ako sebakritiky. Nešlo o zmenu stanovísk.

Je zaujímavé, že predzvesti prevratu sa objavovali aj vo svete pomníkov. V novembri 1989 sa zhromažďoval dav pred súdnou budovou na Záhradníckej ulici v Bratislave. Obžalovaní boli disidenti, ktorí oznámili v lete 1989 listom Národnému výboru v Bratislave, že chcú položiť kvety na miesto, kde bola zastrelená v auguste 1968 D.Košanová. Do začiatku sedemdesiatych rokov bolo miesto označené tabuľou. Aj iné akcie disidentov boli spojené s pomníkmi, na Bradle či v Černovej.

Samotný prevrat v roku 1989 bol však podivuhodne nehistorický, pomníkové a tabuľové dejiny doň vstúpili až neskôr.

Že "tabuľková" mánia ešte nezanikla, svedčí aj najnovšia správa z tlače /december 2000/ o expedícii pánov Františka Keleho a Laca Feketeho do Patagónie a Antarktídy. Ako jeden z dôvodov udávajú, že tam chcú umiestniť pamätnú tabuľu významnému Slovákovi, Milanovi R.Štefánikovi a to v Antarktíde. Lebo vraj za života tam chcel ísť na expedíciu a nemohol.

Je to presne 130 rokov /1871/, čo slovenský poslanec uhorského snemu Viliam Paulíny -Toth, rodák zo Senice, predložil svoj návrh výstavby železníc v Uhorsku. Okrem rozostavaných a koncesovaných, nosnými traťami Slovenska mali byť vybudované i smery Šahy - Levice - Nitra - Hlohovec - Trnava - Senica - Holíč - Hodonín a trať Levice - Zvolen - Banská Bystrica - Brezno - Levoča - Prešov - Bardejov - smer Halič. Pre úplnosť však treba dodať, že v tomto období sa pod názvom Hlohovec myslela železničná stanica Leopoldov /maďarský názov Galgózc - Lipotvár/.

Až hospodárský tlak a nová éra súkromného podnikania pri výstavbe železníc umožnila výstavbu trate Nitra - Leopoldov - Trnava - Kúty. Koncesiu na výstavbu tejto trate získala jedna z najvýznamnejších železničných spoločností severozápadného Uhorska, spoločnosť "Uhorskej severozápadnej miestnej železnice" /Magyar Északnyugati hélyi érdekú vasút/.

Prvá etapa trate vychádzala zo stanice MÁV Zbehy a v Leopoldove sa pripájala k Považskej železnici. Druhá etapa sa začínala v Trnave a viedla ku krajinskej hranici. V Kútoch prechádzala stanicou MÁV a za krajinskou hranicou sa pri Lundenburgu /Břeclavi/ pripájala k Severnej dráhe cisára Ferdinanda. Približne východno - západne smerujúca trať s dĺžkou viac ako 110 km spojovala teda Ponitrie a Považie a prechádzajúc pohorie Malých Karpát končila pri krajinskej hranici. Jednotlivé úseky boli sprevádzkované poväčšinou v rokoch 1897 až 1900 a to:

Dňa 14.decembra 1897	Trnava - Smolenice	v dĺžke 21,1 km
	Jablonica - Kúty	32,1 km
18.decembra 1897	Lužianky - Hlohovec	23,1 km
31.marca 1898	Hlohovec - Leopoldov	4,0 km
11.júna 1898	Smolenice - Jablonica	13,3 km
6.septembra 1899	Jablonica - Brezová/Bradlom	11,7 km
8.septembra 1900	Kúty - krajinská hranica	6,4 km
		spolu: 111,7 km

Zaujímavosťou bolo, že koncesia a dodatok ukladali koncesionárom zabezpečovanie stavebných materiálov i vozidiel iba z tuzemských zdrojov. Náklady na stavbu 1 km hlavnej trate činili 94 995 korún a na vedľajšej trate 70 000 korún. Od začiatku prevádzky na tejto miestnej železnici prevádzku zabezpečovali MÁV, teda štát.

Prevratové dni sú v pamätnej knihe žst.Senica zaznamenané prednostom stanice, vrchným oficiálom ČSD Aloisom Soběslavom, na základe spomienok priamych účastníkov: JUDr.Cyrila Horvátha, vtedy pravotára v Senici a Cyrila Kresáka - vtedy dirigenta filiálky Tatra banky.

Účinky štátneho prevratu sa začali v Senici prejavovať až 1.novembra 1918, keď sa stala všeobecne známou Martinská deklarácia. Dňom 1.11.1918 o Všech Svätých, po zvesti, že sa stal v Budapešti Karolyi ministerským predsedom, začal tlak maďarských úradných orgánov povoľovať, začali sa cítiť neistými.

Nastal čas bezvládia, ktorý trval až do utvorenia Slovenskej Národnej rady v Senici, ktorá prevzala správu mesta do svojich rúk. V túto dobu nastala v meste a v okolí vzbura a to už 2.novembra na Brezovej a Myjave, o deň neskoršie v Sobotišti, Šaštíne a Jablonici. No a 4.novembra rabovali židovských obchodníkov v Senici. K udržaniu poriadku sa utvorila občianska garda vedená poručíkom Veltánom Schubertom. Ešte 4.novembra 1918 pred polnocou prišla do Senice posila asi 60 vojakov slovenskej brigády z Hodonína, vedená nadporučíkom Šimčíkom.

V stredu 6.novembra sa na slúžnovskom úrade utvorila obecná a okresná rada na čele s MUDr.Ľ.Šimkom. 7.11.1918 skladali do rúk okresnej rady prísahu ustanovení okresní notári, na druhý deň boli určené ceny mäsa a ostatných životných potrieb. O polnoci z 10. na 11. novembra zavítali do Senice členovia Národného výboru Dr.Blaho, Dr.Dérer, Dr.Okánik a A.Štefánek, ktorí sa na druhý deň zúčastnili v Senici na veľkom zhromaždení ľudu. Tu predniesol úchvatnú reč Dr.Okánik, skalický katolícky dekan.

Od 14.novembra boli znovu otvorené miestne školy, mesiac zatvorené pre silné rozšírenie španielskej chrípky. Ďalší zápis už doslovne: "Dňa 15.novembra 1918 bola v Trnave vzbura, pri ktorej luza zabila 7 českých četníkov. Zrážka nastala medzi četníkmi a z Budapešti vyslanými Heltayovcami, ktorí pozostávali väčšinou z maďarských námorníkov. Pancierové auto prišlo až k Nádašu, odkiaľ sa vrátilo späť do Trnavy. V ten deň začala i akási protiakcia senických pučistov. Pošta, železničná stanica i ďalšie úrady boli stále v rukách starých maďarských úradníkov a chýbalo spoľahlivé telefónne a telegrafné spojenie a tak sa mohlo stať, že za chrbátom okresnej a obecnej rady mohli senickí maďaróni privolať Heltayovcov, ktorí z Trnavy už začali postupovať. Na základe poplašných správ oddiel slovenskej brigády ustúpil až ku Kútom a v Senici ostal oddiel v sile asi 30 mužov.

V sobotu 16.novembra prišli vojaci z frontu a žiadali zbrane, aby vraj mohli ísť brániť Trnavu. Možnože to boli vyzvedači, pretože ešte v ten deň prišiel do Senice poobede o piatej nezavedený vlak s tromi vozňami. Viedol ho vlakvedúci Michal Vince a strojvodca Madera, obaja z Trnavy. Pod vedením šaštínskeho rodáka Dr.Kertésza ním prišlo asi 30 maďarských námorníkov, ktorí po obsadení stanice nastúpili pochod do mesta.

V meste nastala potýčka, pri ktorej senická posádka pod vedením podporučíka Dušana Kresáka bola nútená ustúpiť. V mestskom dome medzitým pod predsedníctvom Arpáda Vagyona a hlavného slúžneho Turčányiho začalo vyjednávanie s Dr.Horváthom o vytvorení spoločnej gardy a vytlačení "českého vojska". Vyjednávanie trvalo cez polnoc, Maďari svoj cieľ však nedosiahli. Veliteľ maďarského oddielu nariadil v nedeľu ráno nútený odvod všetkých mužov. Medzitým sa už zhromaždilo vojsko v Hodoníne a v Kútoch a postupovalo pozdĺž železničnej trate. V tejto dobe sa rozpútal boj i v meste, trval takmer do obeda. Keď zasiahli do boja i strojné pušky, začali Maďari mesto opúšťať a utekali smerom k Jablonici. Niekoľko námorníkov bolo pritom zajatých. Spolu s niekoľkými Senickými Maďarmi a obchodníkmi boli odvezení do internačného tábora na Špilberku v Brne".

Staničnú službu vykonával v jednotlivých staniciach tejto trate personál MÁV-u až do obsadenia stanice československým vojskom. Po obsadení stanice maďarskí železničiari buď utiekli alebo sa zdráhali prevziať službu za zmenených pomerov. V Kútoch pôsobila "Prevádzková správa s českým obsadením." Jej prvý obežník bol vydaný 5.novembra 1918 o 9,17 h a bol nasledujúceho znenia:

"Oznamte obratem nynejší stav personálu, jakož i počet personálu, který schází na úplný stav zastávky. Provozní správa Kúty".

Vlaky začali pravidelne jazdiť až do Trnavy, ale len do 14. novembra, keď sa doprava zastavila na tri dni. Od Trnavy jazdili zvláštne vlaky len po Senicu, asi s maďarským vojskom. 16.novembra 1918 o 16.30 h maďarské vojsko poškodilo trať medzi stanicami Senica a Šaštín. V ten istý deň prišiel do Šaštína vojenský vlak z Kútov. Vojaci vzali ako zálohu 20 židovských obyvateľov a šaštínského výpravcu, oficiála Jána Morávka a odviezli ich do Hodonína, odtiaľ do Brna, kde boli internovaní až do 24.decembra 1918. V noci zo 16. na 17.novembra mal v Senici dopravnú službu úradujúci prednosta MÁV, revident Armin Strauss, telegrafnú službu staničný dozorca Rudolf Hallon a výhybkársku službu výhybkár Michal Kukliš. Pridelení dvaja výpravcovia vlakov, Jozef Rosenberg a Viliam Pablo, ako i skladištný majster Ivan Iványi už boli v Maďarsku. Pri obsadzovaní stanice sa prednosta nachádzal vo svojom byte na prvom poschodí, staničný dozorca, 18-ročný Rudolf Hallon vykonával telegrafickú službu, pri ktorej bol zastrelený a výhybkár Michal Kukliš sa v kritickú chvíľu schovával v čakárni II.triedy. Prednosta Strauss i s výhybkárom Kuklišom boli internovaní, Kukliš bol však po 10 dňoch prepustený. Gabriel Kéri, ďalší výhybkár a staničný robotník Pavel Chvostek z Čáčova boli v dobe obsadzovania stanice po službe.

Za krátky čas, asi 2 až 3 dni, bola stanica obsadená exponovaným personálom ČSD. V službe boli ponechaní Gabriel Kéri, Pavel Chvostek, aj Michal Kukliš po návrate z internačného tábora. Za dočasného prednostu bol obsadzovacou komisiou ustanovený revident Karel Goy z domovskej stanice Olomouc.

Medzi vojenským obsadzovaním a obsadzovaním personálom ČSD bolo staničné skladište a všetok inventár stanice rozkradnutý. Doprava bola obnovená už 18.novembra do Jablonice a 19.novembra do Nádaša - Smoleníc a o dva dni neskôr, 21.11. aj do Trnavy.

Vyhodnotenie práce značkárov v našom regióne za rok 2000 a plán na rok 2001

V roku 2000 plánovali obnoviť a obnovili značkári v našom regióne tieto turistické chodníky:

V Malých Karpatoch a našej časti Považského Inovca sme obnovili 285,5 km turistických značkovaných chodníkov.

Značkárom pomáhajú hlavne členovia oddielov:Železničiar Bratislava – východné, Slávia Bratislava, KST Stupava, Slovšport Trnava, ATOM Jasl. Bohunice, Klub TDaT Trnava. Tí, ktorí chcú pomôcť pri obnove uvedených turistických chodníkov, sa môžu skontaktovať so zodpovedným značkárom a dohodnúť sa.

Oznamujeme cteným turistom diaľkoplazom, že kto bude mať záujem o zasielanie Malokarpatského Diaľkoplaza aj v roku 2001, môže sa prihlásiť na stálej adrese za nasledovných podmienok. Treba zaslať:

Dôvod: nedostatok financií a každá koruna navyše pomôže pokračovať v činnosti. Okrem zasielania MKD bude tento k dipozícii tak ako doteraz, na diaľkových pochodoch.

3.3.2001 PREDJARNÝ PRECHOD HREBEŇOM VETERLÍNA 4.ročník
(sobota) Klub TD a T Trnava

10.3.2001 ČERVENO - MODRÝ TESLÁCKY OKRUH 19.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

17.3.2001 MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK 16.ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

18.3.2001 OTVORENIE NOVEJ TURISTICKEJ SEZÓNY - KOŠARISKÁ
(nedeľa) Tatran Stupava

18.3.2001 PRVÉ JARNÉ KVETY
(nedeľa) TJ DSC Turistický odbor Orechová Potôň

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk