MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Prvý jubilant na stránkach MKD v roku 2002
Cyril Porubanec, 9.2.1937 - 9.2.2002 /rovných 65 rokov/

Je pravdou, že nemáš nejaké to "guľaté" výročie, ako je šesť, sedem, alebo osem na začiatku, ale pred piatimi "sme" na teba akosi nedopatrením zabudli, a teraz si to musíme odčiniť, čo keď náhodou sa tej 70 nedožiješ ???

1.MKD: - Cyril, stále patríš medzi elitu bratislavských diaľkoplazov. Mohol by si nám povedať niečo o svojich turistických začiatkoch? Vieme len to, že nie si rodák od Malých Karpát, tak kde si prežíval svoj dorastenecký vek a ako?

Cyril P.: - Ja som rodák zo stredného Slovenska, presnejšie z Gemera. Úplne presne, pochádzam z rodiska slávnych slovenských národovcov. Tisovec leží na severe rimavskej kotliny, skoro pri prameni Rimavy v Slovenskom rudohorí, v oblasti Vepra. Tisovec obklopujú vrchy Hradová 887 m n.m., Tŕstie 1102 m n.m. a Fabova hoľa 1439 m n.m. Takže z toho vidíš, že ako chlapci sme sa mali kde vybúriť. Okrem toho sme mali šťastie, že sme mali dobrého učiteľa telocviku, pána Ruda Valenta, ktorý nás dotiahol k turistike a hlavne k lyžovaniu. V mladosti ma však viacej tiahlo bežecké lyžovanie. Ale aj tak som s kamarátom prechodil všetky kopce v okolí Tisovca. Po vychodení mešťanky som išiel do učenia do Svitu, kde som behával na lyžiach závodne. V lete som robil ešte futbal, volejbal, basketbal a ľahkú atletiku a z toho hlavne behy. Po návrate do Tisovca v roku 1955 som v tom pokračoval. Pribudol k tomu ešte orientačný beh, sokolovské a dukelské preteky, s ktorými som sa zúčastňoval aj majstrovstiev republiky. Po príchode do Bratislavy v roku 1960 mi na športovanie nejako neostal žiadny čas. Až v roku 1978 som vstúpil do "Karavan clubu" Turist Unionu. Na zrazoch, ktoré bývali po celom Slovensku, sa organizovali aj pešie túry. No a po čase ma to akosi začalo priťahovať.

2.MKD: - Kedy si sa ale upísal turistike, zvlášť tej najťažšej kategórii turistiky - dialkoplazectvu? Aké boli tvoje prvé štádia diaľkára? Čo na to tvoje najbližšie okolie, rodina, kamaráti a pod.?

Cyril P.: - V roku 1980 organizoval Chemapol diaľkový "Pochod SNP - Slavín - Pezinská Baba". Dal som sa naviesť a skúsil som to. V cieli na Pezinskej Babe ma čakala manželka s autom. Po príchode a "nejakom" tom pive som sa ledva nasunul do auta. Na druhý deň v práci som chodil horšie ako dolámaný a mal som problém vôbec vyložiť nohy v aute na pedále. Takže na chvíľu bol s DP koniec. Takú svalovicu som nemal ani keď som závodil. Po čase som začal skúšať kratšie trasy, aby si nohy zvykli na takú záťaž. Až v roku 1982 a 1983 som sa znovu zúčastnil DP a to JAMESáckeho pochodu "V znamení letného času". Vybral som si trasu 35 km. Potom prišiel "Mierový pochod" znovu s poriadnou svalovicou, pokračovalo to s Malokarpatskou 42-ou s poriadnymi krvavými pľuzgierami a tak sa to stupňovalo a pokračovalo až do dnešných dní, zdôrazňujem, že už bez akýchkoľvek problémov. Organizmus si zvykol a ja s ním...

Keď som sa začal pravidelne venovať a zúčastňovať DP a Bielej stopy, moja rodina veru moc nadšená nebola. V tej dobe som ešte dosť fajčil. Pri nejakej rodinnej príležitosti manželka vyrukovala na mňa s otázkou, príkazom, "Buď prestaneš fajčiť alebo nebudeš chodiť na DP". Po čase bola veľmi prekvapená, keď som odrazu prestal fajčiť a na DP som chodil ďalej. Dlho tomu nemohla uveriť, že už nefajčím. Takže odvtedy až doteraz s DP nemám žiadne problémy.

3.MKD: - Robíš si svoju štatistiku pochodov a prejdených kilometrov alebo navštívených miest? Poznáš si svoju výkonnostnú štatistiku? Koľko si toho celkom nachodil?

Cyril P.: - Väčšina turistov si robí svoju osobnú štatistiku a ani ja nie som výnimkou. Od roku 1982, kedy som začal s pravidelným chodením na DP, mám poznačené všetky pochody, ktorých som sa zúčastnil. Okrem toho mám zaznačené aj kilometre nachodené mimo DP. K 31.12.2001 som mal na svojom konte našľapaných na DP dlhších ako 35 km celkom 20 313 km. A úplne všetkých km mám 31 000.

4.MKD: - Spomienky na tvoju prvú a doteraz poslednú stovku. Koľko si ich v živote prešiel a v ktorom roku najviac?

Cyril P.: - Na stokilometrové pochody som začal chodiť neskoro, dlho som sa nevedel rozhodnúť. Prvá stovka, na ktorú som sa odhodlal a zvládol bez nejakých problémov, bola Teslacká "2x50 a dosť!". Posledná bola stovka "ŠPCH" v auguste 2001. Tá bola určite omnoho ťažšia, ten asfaltový záver to je pre mňa hotový horor. Stále vidíš pred sebou svetlá v diaľke a cieľ je stále ďaleko. Doteraz mám prejdených 25 stokilometrových DP. V minulom roku (2001), mám rekord, prešiel som 5 /päť/ stoviek, najlepších, čo sa toho času na Slovensku organizujú a sú to: Haličská, Trnavská, Teslácka, Rudohorská a Špačinská.

5.MKD: - Je pravdou, že za mlada si "organizoval" aj ty turistické pochody? Kde si začal aktívnu činnosť ako organizovaný turista? Koľko rokov si už členom TJ Tesla?

Cyril P.: - Turistické pochody som nikdy neorganizoval, nejako som sa k tomu nedostal. Ale čo nebolo, to ešte môže byť. Aktívnu turistickú činnosť som začal v Turist Unione. V súčasnosti som už desať rokov v TJ Tesla Bratislava.

6.MKD: - Si jeden zo "starších" plniteľov turistického ohodnotenia "Malokarpatský Superdiaľkoplaz", bolo to v minulom roku pre teba dosť ťažké alebo sa dáš na to naviesť aj v tomto roku? Tvoje postrehy k poslednému ročníku SDP /2001/?

Cyril P.: - Doteraz som sa nezameriaval len na plnenie "Superdiaľkoplaza". Chodil som kde sa dalo, plnil čo bolo a v roku 2001 som na "staré kolená" urobil rekord v prejdených stovkách. Ako som už spomenul, absolvoval som 5 stoviek. Do budúcna neviem, nemám rád asfaltové cesty.

7.MKD: - Za tie roky turistiky si už zažil kadečo, mohol by si nám povedať svoj názor na súčasnú situáciu v organizácii DP a v celej činnosti turistiky? Vieme, že turisti do prírody chodili, chodia a verím, že aj budú chodiť, veď to je ich základné poslanie, ale zostáva len otázka pod akým organizačným vedením.

Cyril P.: - Je pravda, že turistika bola a bude, ale pre bežného človeka je stále drahšia a drahšia. To veľa ľudí odrádza od chodenia, hlavne na vzdialenejšie akcie. Nepáči sa mi aj to, keď na niektorých pochodoch nepríde organizátor na štart alebo do cieľa, ale aj keď organizátori dávajú cieľové diplomy už na štarte, tým celú akciu znehodnotia

8.MKD: - Určite máš nejakú zaujímavú príhodu z diaľkovej turistiky alebo turistického výletu.

Cyril P.: - Robil som pochod "Sása - Babiná - Krupina - Štangarígel - Žibritov - Banský Studenec - Ban.Belá s cieľom k vlaku, ktorý ide o 19 h do Hronskej Dúbravy k prípojnému rýchliku do Bratislavy. Pod sedlom Caniar sa mi stratila značka a začalo sa kufrovanie. Už sa stmievalo a ja som už dvakrát prišiel na to isté miesto. Tak som sa potme vrátil do Banského Studenca a po červenej a žltej značke som prišiel do B.Belej na vlak, ktorý mal ísť o 22 h do Zvolena. Keď som už bol asi 100 metrov od stanice, videl som odchádzať vlak. Na výber som mal už len ísť peši do Zvolena alebo Hr.Dúbravy. Podľa môjho uváženia H.Dúbrava bola bližšie, tak som sa vybral tam. Aké však bolo moje prekvapenie, keď čakáreň bola zatvorená a nočné rýchliky, ktoré idú 2.30 a 3.20 h v Hronskej Dúbrave nestoja. Jediná možnosť bola znovu šľapať potme po starej ceste stredom vozovky po bielom značení do Žiaru nad Hronom smädný. Záchrana prišla na benzínovej pumpe pred Žiarom nad Hronom. Pumpár bol vyvalený, keď som sa vrútil o 2.30 h do vnútra s batohom a palicou. Sprvu si myslel, že nadišla jeho posledná hodina, že to je nejaký prepad. Nakoniec sa všetko vysvetlilo a pivo mi dobre padlo, rýchlik do Bratislavy o 3.30 som chytil a ráno som bol doma. Pochod aj s cestou mi trval 17 hodín. To kufrovanie mi však nedalo pokoja. Za týždeň som sa znova vybral naspäť a trasu som začal robiť opačným smerom. Z Banskej Belej Ž x M x Z na Ban.Studenec. Keď som sa blížil ku kritickému bodu, vidím dve postavy s krížom na pleci v malom sedielku, ako chodia dookola, prv som si myslel, že vidím fatamorgánu. Prišiel som k ním a dal sa s nimi do reči. Zistil som, že sú to otec so synom a idú z Levíc na Marianskú púť do Levoče. Na kritickom mieste blúdili už pol hodiny. Keď som im ukázal správny smer, boli mi veľmi povďační.

Vždy som si želal vidieť vo voľnej prírode našich hôr medveďa. Samozrejme z patričnej vzdialenosti. Prvé stopy medveďa som videl v marci v snehu Pod Trstím. Druhé tiež v snehu a tiež v marci v doline nad Kunerádom na trase Lipovec - chata na Klačianskej Magure. No a tu som sa s ním aj neskoršie stretol. Asi kilometer za chatou začína stúpanie do sedla, zrazu počujem hrmot, prv som si myslel, že niekto beží dolu chodníkom, pozriem sa tým smerom a vyrazilo my to skoro dych. Z pravej strany, po zvážnici asi 10 metrov odo mňa uháňa medveď. Ostal som ako prikovaný na mieste, ani som nedýchal až kým mi maco nezmizol z dohľadu. Po hodnej chvíli som chytil dych a pokračoval ďalej s malou dušičkou, ale opačným smerom než akým uháňal medveď.

9.MKD: - Dozvedeli sme sa, že si si dal záväzok, že do určitej doby prejdeš všetky značkované turistické chodníky vo všetkých pohoriach na Slovensku. Čo je na tom pravdy? Povieš nám o tom niečo bližšie? Si asi prvý, koho niečo také napadlo.

Cyril P.: - Myšlienka prejsť všetky značené turistické trasy na Slovensku mi nedala spávať už dlhšiu dobu. Realizovať som ju začal až po odchode do dôchodku. Ale tu nastal problém, žiadna celoslovenská mapa so značkovanými tur.chodníkmi totiž neexistuje. Musel som si ju vyrobiť. Niečo podobné sme mali voľakedy v základnej škole na hodine zemepisu. Tak som si podobnú mapu začal robiť aj ja. K dispozícii mi boli mapy s mierkou 1:100 000. Postrihal som ich a nalepil na rolku baliaceho paiera. Rozdelil som si ich na tri časti - západné, stredné a východné Slovensko a to všetko zavesil na stenu. Vypadalo to u mňa ako v generálnom štábe pred útokom. Postupne som si začal prejdené trasy zakresľovať do mapy. Okrem toho som si z mapy vypísal všetky značkované trasy podľa pohorí a zapisujem si, kedy som uvedenú trasu prešiel. Podľa mapy si zostavujem aj plán cesty. Dokedy ich chcem všetky prejsť? Ťažko povedať, lebo pri dnešnom vysokom cestovnom sa mi neoplatí ísť na východ republiky na jeden deň, aby som prešiel napríklad len 30 km. Preto sa snažím kombinovať trasy a ísť aj na dva, tri dni. Dennú trasu si plánujem na cca 10 hodín chôdze a asi 40 km dĺžky. Pokiaľ je trasa dobre značená, tak sa mi ide dobre a hlavne rýchlo, ale zväčša to tak nie je. Čím ďalej na východ, tým býva to značenie horšie a horšie. A pre mňa to bude preto, čím ďalej horšie, lebo potrebujem dokončiť ešte západné Tatry, Veľkú Fatru, Volovec, Branisko, Bukovské vrchy a Slánske vrchy. Z oficiálnych 956 trás značkovaných chodníkov na Slovensku v dĺžke 13 498 km mám doteraz /31.12.2001/ prejdených 810 trás o dĺžke 10 699 km. Týchto 10 699 km som robil presne 7 rokov. Takže mi chýba cca 3 000 km, ktoré by som mohol zvládnuť prejsť max. za 3 roky. Keď to zhrniem, tak všetky značkované turistické chodníky na Slovensku sa dajú prejsť za desať rokov. Samozrejme ak mi bude ešte slúžiť zdravie tak ako doteraz.

10.MKD: - Práve preto sa ťa teraz opýtam, ktoré pohorie máš obľúbené a ktoré najobľúbenejšie?

Cyril P.: - Nejaké zvlášť obľúbené pohorie nemám. Keď je pekný čas, tak trochu sú pekné všetky. Možno o niečo viac sa mi páčia Vrátna - Diery a tiesňavy Slovenského Raja a samozrejme aj Západné Tatry.

11.MKD: - Keď chodíš sobotu čo sobotu na DP, tak asi nemáš veľkú záhradu?

Cyril P.: - Máš pravdu, veľkú záhradu nemám a keby som aj mal, veď dôchodca má času dosť. Len si to všetko treba naplánovať a dá sa chodiť aj do záhrady aj v sobotu na DP. A nech si plánujem čokoľvek, v sobotu sa ti vyslovene žiada ísť na túru. Ak si naplánujem ísť niekam ďalej, tak si deň predtým prezriem všetky dostupné správy o počasí a keď je predpoveď dobrá, zbalím si veci a idem na nočný rýchlik, cez deň si prejdem čo mám naplánované a na druhú noc sa rýchlikom vrátim domov.

12.MKD: - Aký máš spôsob chodenia na DP, s kamarátmi alebo si ideš sám, podľa svojho tempa? Prispôsobuješ sa väčšine?

Cyril P.: - V dobrej partii ti kilometre rýchlejšie ubiehajú, ale na mojich túlkach po trasách Slovenska som si zvykol na sólo, takže sa mi lepšie ide sólo podľa vlastného tempa. Nemusím sa prispôsobovať nikomu, zvlášť nie do kopca, kde mi už chýba štvrtý valec.

13.MKD: - Aký máš recept na prevádzanie aktívnej turistiky do vysokého veku? Je to v strave, pitnom režime, pevnej vôli, vyrovnanosti človeka alebo v nejakej tvojej tajnej receptúre?

Cyril P.: - Neviem povedať. Ja žiadny tajný ani iný recept nemám. Podľa mňa treba len trochu pevnej vôle a všetko sa to dá zvládnuť. Zjem a vypijem všetko čo príde a na čo mám chuť. Obľubujem hlavne pivo, kofolu a colu vyslovene neznášam, od nej mám zalepenú "hubu" a som ešte smädnejší ako predtým. To potom radšej vodu. Podľa mňa kondícia dosť závisí aj od dlhoročného pravidelného chodenia a nachodenia kilometrov. Určite je aj pravda, že pri tom pravidelnom chodení človek zabúda starnúť...

Ďakujem Ti za rozhovor, prajem ti všetko najlepšie a veľa zdravia za celú redakciu MKD.

Presne 1.februára 1992, sme blahoželali novomanželom Angelike a Jánovi Venclovým k uzavretiu manželstva. Dnes celá redakcia MKD a všetci známi diaľkoplazi si to zopakujeme a srdečne blahoželáme, už k 11. výročiu tejto udalosti. Za celú tú dobu vytrvali v dobrom i zlom na spoločných chodníkoch nielen našich domácich Malých Karpát, ale i "zahraničných českých" pohoriach. Pevné zdravie a všetko naj...

PS. Bolo to vôbec prvé blahoželanie k podobnej udalosti na stránkach našho MKD. Druhým faktom je aj to, že desiate jubilejné okrúhle výročie, ktoré oslávenci oslavovali vlani, sme jednoducho prespali my...

Sobotní ráno... konec února... Přijíždíme do Ostravy a vítá nás téměř Vánoční idylka. V ulicích a parcích je 15 - 20 cm vrstva čerstvého sněhu, větve stromů se prohýbají pod tou sněhovou nadílkou. A my hledáme hříště DPMO, na němž má být start závodu. Vydali jsme se v tomto typicky zimním počasí nikoli lyžovat, ale běžet v této vrstvě sněhu a to docela slušnou vzdálenost 42 km 195 metrů, tedy klasický maraton.

Hustě chumelí a dva studenti, kteří tu dělají fotoreportéry, neskrývají své obavy z toho, jak se jim budou obtížně pořizovat snímky. A běžci - ti z toho také radost nemají, ale se svými obavami se příliš nesvěřují. Vědí však, že to tentokrát bude obtížné a namáhavé a dosáhnout nějakého slušného času bude velmi problematické...

Chvilku před startem si vrtkavé počasí jakoby dalo říct a sněžení ustává. Startovní výstřel a pole běžců se dáva do pohybu. První menší okruh vede silnicí s rozbředlou sněhovou kaší a mokrými kalužemi. Zatím to jde. Je však nutno začít rozumně a nepřepálit tempo...

Následují 4 velké okruhy okrajem Ostravy - Třebovic a přes řeku Opavu po cyklostezce do Hošťálkovic na obrátku a zase zpět. Prověřují kondici každého závodníka i jeho schopnost měnit styl a tempo běhu podle měnícího se podkladu. Udupané chodníky a most přes řeku jsou zledovatělé a kloužou, rozbředlý sníh i prosolená kaše se podsýpá a podkluzuje pod nohama a k tomu je nutno sledovat produpané stopy a pěšinky v hlubokém sněhu na cyklostezce do Hošťálkovic a také vyhýbat se protiběžcům i náhodným chodcům.

Mezičasy nejsou podle představ a únava už po 25 km rapídně narůstá. Využívat dobrodení občerstvovaček na obrátce se už stáva nutností. Pro mnohé běžce ze zadních pozic už to není ani tak boj se soupeři a umístěním, ale spíš už jen boj o pouhou existenci na této trati... Tu plně platí prohlášení pořadatelů: Za těchto podmínek zvítězí každý, kdo doběhne do cíle..."

I já si hlídam pozici, ale především bojuji s časem. Tajne doufám, že se mi podaří doběhnout na hranici 4 hodin, nebo lépe kousíček pod ní, ale náročnost trasy a únava dělají svoje. Dobíhám v čase 4:12:18 jako první z žen.

Mezi muži jen první štyři závodníci pokořili hranici 3 hodin, přes to, že jde o trať jen s malým převýšením. Specificky zimní podmínky se projevily. Zvítězil slovenský běžec Lubomír Hrmo časem 2:45:33, což je za těchto podmínek obdivuhodný výkon.

Na druhém místě mezi ženami dobíhá zkušená běžkyně Lenka Skálová z Ostravy v čase ještě těsně pod 4,30 hodiny /přesně 4:29:27/. Vzpomíná na svůj loňský výkon ve 12 hodinovém běhu i na 24 h. Vyslovuji zasloužený obdiv za dnešní výkon i výkony rekordní.

Atmosféra mezi běžci i pořadateli byla dobrá, vítězové si odnesli krásné poháry a ti ostatní skleničku, tričko a hlavně pocit, že to dokázali. I když toho běžci měli většinou po závodě "akorát dost", přijali od pořadatelů pozvání na příští druhý ročník, který bude 2. března 2002, ne jako kanadský žertík, ale jako skutečný plán do dalšího roku. A všem ochotným pořadatelům díky za jejich ůsilí, zhostili se prvního ročníku tohoto nového maratonského závodu víc než dobře...

Pamätná tabuľa v tvare knihy na dome č.5 na Halenárskej ulici v Trnave už pár rokov pripomína, že tam v rokoch 1788 až 1816 sídlila známa Jelinkovská kníhtlačiareň, ktorá sa považuje za neoficiálnu kníhtlačiareň Slovenského učeného tovarišstva. Veď mnohé knihy Bernoláka, Fándlyho, Hollého, Palkoviča, Šimka, Mesároša, Rudnaya a mnohých ďalších boli "Witlačené u Wáclava Gelínka, mestského Kňihtlačára" alebo u jeho syna "Nákladem Literami Gana Krsť.Gelínka".

Nielen zhodou okolností, ale zaiste aj vyšším riadením osudu v tomto dome býval a pracoval známy slovenský historik a publicista Hadrián Radványi, ktorý sa špecializoval práve na výskum dejín knižnej kultúry a tlačiarní na Slovensku. Pred niekoľkými rokmi sa dostala do rúk verejnosti jeho práca "Bibliografia tlačí kníhtlačiarne Václava a Jána K.Jelínka v Trnave 1789 -1841", ktorú vydal Národný bibliografický ústav Slovenskej národnej knižnice Matice Slovenskej.

Vo svojej práci Hadrián Radványi predkladá verejnosti výsledky svojho dlhoročného úsilia o zmapovaní produkcie tejto, dalo ba sa povedať, najvýznamnejšej a najplodnejšej tlačiarne na Slovensku z konca 18. a z prvej polovice 19.storočia. Po krátkom historickom prehľade dejín kníhtlačiarne otca a syna Jelinkovcov nasleduje chronologicky zostavený zoznam všetkých doteraz známych tlačí. Ich počet sa vďaka objavným výskumom autora oproti predchádzajúcim prácam skoro zdvojnásobil a vyšplhal sa na úctyhodnú hranicu jednej tisícky /celkom 997/, čo znamená "prírastok" navyše 421 tlačí, z toho o 75 slovenských naviac.

Samozrejme táto publikácia nie je ani nikdy nebude žiadnym beletristickým bestsellerom. Je to skôr literatúra faktu, teda kniha plná faktov a konkrétnych informácií o produkcii tlačiarne. Je určená najmä pre vedecké knižnice a pre potreby odborníkov a všetkých záujemcov o dejiny knižnej kultúry na Slovensku. Ale ani strohé bibliografické fakty nemusia byť také suché a nudné, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Táto kniha so svojimi mnohými registrami a tabuľkami prináša mnohé zaujímavosti aj pre laikov. Napríklad z chronologicko - jazykového prehľadu produkcie vysvitá, že najpriaznivejším rokom pre slovenčinu i pre samotnú tlačiareň bol rok 1800. V tomto roku Jelinkovci vytlačili 35 tlačí, z toho 18 slovenských a 17 latinských. Roku 1803 to bolo zase 14 slovenských tlačí a len samotný fakt, že v rokoch 1789 - 1841 z tejto trnavskej tlačiarne vyšlo až 265 slovenských tlačí, môže nás napĺňať hrdosťou ešte aj dnes. Zaujímavé je aj to, že impressá všetkých kníh, či už boli vytlačené v jazyku slovenskom, maďarskom, latinskom či nemeckom, dôsledne udávajú meno Jelinek s krátkym i.

V tejto skoro 150 stranovej publikácii H.Radványiho, ktorá je doteraz najkompletnejšou a najobsiahlejšou prácou o produkcii Jelinkovskej tlačiarne, nechýba ani prehľad literatúry o nej, ďalej menný, názvový register i toľko diskutované fingované impressá. Poslúži ako vynikajúca základňa pre ďalšie výskumy pre tých, ktorí by v budúcnosti chceli doplniť chýbajúce kamienky do tejto zaujímavej mozaiky.

O jednej z najväčších obcí Galantského okresu - Jelke - sa tradovalo, že keď v minulosti prišiel žobrák do dediny, pre jej rozsiahlosť v nej sedem rokov blúdil, kým sa z nej dostal von. Táto historka sa zachovala dodnes. Mnohí ju však už nepoznajú a tí, čo sa sem v rokoch po oslobodení prisťahovali ako repatrianti z Maďarska a bola ich väčšina, o tom nič nevedia.

Ale ide o skutočnosť, lebo bieda, zaostalosť obyvateľov obce a život pred sto, dvesto rokmi, ako aj v rokoch prvej republiky, to všetko nasvedčuje tomu, že historka je pravdivá.

Obec sa spomína už v roku 1197, kedy tu žil Zbima, syn Zerzoveja /čiže Hrdzavého/, ktorému patril celý chotár. Jelka dlho žila akoby poddansky. Domce zmurované z nepálenej tehly, strechy z tŕstia - veru taký to bol život. Slamené alebo trstené strechy, cez ktoré vykúkali blatom pomazané komíny, bývali vhodnou príležitosťou na to, aby "červený kohút" vyskočil na strechu - a už bol po dedine veľký poplach: ...horí, horí horí... Takto padli za obeť ohňu aj tie najskromnejšie majetky jelčianskej chudoby.

Obyvatelia sa požiarom bránili, poväčšine bezvýsledne. Samozrejme bolo to výsledkom postavenia domčekov jeden na druhom, kde prenos ohňa počas i čo len mierneho vetra nebol problémom.

Až do polovice 19.storočia, keď vznikali dobrovoľné hasičské zbory (DHS) a obce boli nútené vo svojich rozpočtoch pamätať na hasičské potreby aspoň so skromným výdavkom, sa situácia o niečo zlepšila. Samotný DHS sa usiloval získať financie aj z iných zdrojov, akými boli "hasičské zábavy", z ktorých zisk plynul do pokladnice zboru. Keď v roku 1880 bývalé uhorské ministerstvo vnútra začalo zriaďovať hasičskú službu, založili si aj v Jelke 7.februára 1886 - teda pred 116 rokmi - hasičský zbor. Stanovy im schválilo ministerstvo vnútra a mali 20 paragrafov. Doklady o jelčianskom DHS sa nachádzajú v Štátnom oblastnom archíve v Bratislave. Takto teda Jelčania zahnali "červeného kohúta" a dnes len málokedy sa mu podarí vyletieť na niektorú teraz už "betónovú" strechu.

Okolo obce je toho času živý turistický ruch. Hraničí totiž s Malým Dunajom. V okolí obce sú tri krásne parkoviská pre vodných turistov, ktorí tadiaľ prechádzajú. Najkrajšie je pri bývalom vodnom mlyne, ktorý je toho času pekne zrenovovaný. Zaujímavosťou je i to, že sa plavíte po Malom Dunaji pol dňa a stále ste "iba" na druhom konci obce. Príčinou toho sú veľké meandre rieky. To treba vidieť a zažiť na vlastné oči.

Klub Českých Turistov Hořice v podkrkonoší a Lázně Bělohrad organizovali z poverenia ústredia KČT turistické podujatie na ukončenie sezóny "Za Posledním Puchýřem". Celá akcia je zameraná na koncoročné stretnutie turistov, na "ukončenie" turistickej sezóny. Podujatie sa konalo v dňoch od 9. do 11.novembra 2001.

Veľa záujemcov sa prihlásilo na autobusové zájazdy do oblasti Českého ráje a do oblasti Dvora Králové. Tieto zájazdy sa konali už v piatok, aby turisti si mohli pozrieť aj širšie okolie a v sobotu a nedeľu aby si to mohli prejsť na peších trasách. Ubytovanie bolo zabezpečené už od štvrtka večera. Aj ubytovanie bolo realizované na viacerých miestach. Ja osobne som sa ubytoval v Hořiciach.

V piatok som sa vybral na výlet do Českého ráje. Autobusom sme prešli túto trasu: Jičín, Sobotka, Prachovské skály, Kost, Hrubá skála, Sedmihorky, Trosky, Věžický rybník, Turnov. Na každom menovanom mieste bola zastávka a prehliadka s odborným výkladom našich sprievodcov. Nepríjemné sychravé a veterné počasie s teplotami okolo 2 stupňov nám znepríjemňovali prehliadky. Okrem počasia sme mali aj nepríjemný zážitok v rekreačnom stredisku Sedmihorky. Hoci náš zájazd bol dopredu avizovaný, nič tomu po príchode do reštaurácie nenasvedčovalo. Jedálne lístky sme dostali okamžite, ale čo bolo ďalej, to už bolo mimo naše chápanie. Po 15 minútach prišiel čašník a pýtal sa, kto si čo objedná na pitie. Pivo bolo na stole po ďalšej 30 minútovej časovej pauze. A až po donesení pitiva si konečne objednávame jedlo. Ja osobne som dostal jedlo až za 120 minút po príchode do reštaurácie, možno preto, že som si objednal palacinky. Relatívne som bol na tom lepšie ako moji spolustolovníci. Niektorým to priniesli až za 140 minút. Po týchto nie každodenných skúsenostiach Vám dávam dobrú radu - Sedmihorky v Českom ráji obchádzajte veľkým oblúkom!!!

Po návrate z výletu som v Hořiciach stretol kopu svojich známych, ktorí sem pricestovali až v piatok. Organizátori už ponúkali pozvánky na turistické akcie, ktoré sa budú konať v priebehu roku 2002. Bolo možné si doplniť i chýbajúce pečiatky do svojich turistických zošitov a záznamníkov. Pre všetkých turistov tu bol i rozpis sobotných a nedeľných trás pochodov. Sobotné trasy boli riešené ako základné a okružné. Boli vedené aj ako protismerné, aby ste sa mohli stretnúť s čo najviac známymi turistami. Trasy boli naplánované v dĺžkach 10, 13, 23, 31, 39, 45, 55 km. Išlo sa z Hoříc do Bělohradu, z Bělohradu do Hořic a okružné trasy Bělohrad - Bělohrad. Takže trasu podľa svojho gusta si tu mohol vybrať naozaj každý podľa svojich schopností a chuti.

Vybral som si trasu s dĺžkou 39 km s výškovým prevýšením 450 m.Terén bol zväčša rozbahnený, veď dva dni pred akciou pršalo nepretržite. Trasa viedla Hoříce - Gothard - Dachovy - Miletín - Zvičina - Bezník - Vřesník - Lázně Bělohrad - Byšičky - Hořický chlum - Hořice. Organizátori mali na každej kontrole postavené prístrešky, aké poznáme z trhovísk a skoro na každej kontrole bolo občerstvenie. Samozrejmosťou boli pekné vtipné razítka, ktoré boli pripravené len a len na túto akciu. Na kontrole v Miletíne nám ponúkali miestnu špecialitu, akýsi zvláštny sladký koláčik. V Hořiciach bolo zasa viacej predajných stánkov s trubičkami. V lázních Bělohrad už predávali "Kalendár akcií na rok 2002" a aj turistické známky, mapy a udeľovali sa ocenenia za absolvované akcie IVV, OTO, TTO, MTO a pod. V cieli nás okrem diplomu čakal aj perník a razítko IVV.

Čo nesmie chýbať na žiadnom "Poslednom puchýři", je večerná puchýřovská zábava, ktorá sa konala v kultúrnom dome. Počas zábavy bola slávnostne odovzdaná štafeta "Posledného puchýřa" organizátorom z Poličky, ktorí budú organizovať tento pochod v nasledujúcom roku /2002/. Po odovzdaní štafety bol krátky kultúrny program folklórneho súboru "Hořeňák" a potom už zábava pokračovala podľa chuti.

Na nedeľu boli pripravené o niečo kratšie turistické výlety a to Hořice - Hořice, s dĺžkou 12 km, Lázně Bělohrad - Nová Paka 11 km a Bělohrad - Stará Paka 18 km. Pre trasu 11 a 18 km bol zabezpečený aj odvoz batožiny. Ja som si prešiel trasu Hořice, Věž samostatnosti, Malátova stezka - Gothard a Hořice, žel.stanica. Trasa mala 16 km a prevýšeneie 150 m. V cieli som dostal diplom, perník a razítko IVV.

Ešte pri prezentácii vo štvrtok sme dostali igelitovú tašku s účastníckym preukazom, stravné lístky, vstupenku na zábavu, orientačné plány Hořic a Lázní Bělohrad, prospekty o týchto mestách a ako suvenír vreckovku s motívom "Posledného Puchýřa".

Účastníci z Česka: 1 902
Organizačný štáb:        50
Nemecko:                     10
Slovensko:                      5
Poľsko:                            4
Rakúsko:                         3
---------------------------------------------------
Spolu:                       1 964 účastníkov

Ako sa lúčia so starým rokom mimo Malých Karpát
Vajcové rozlúčenie s rokom 2001

Spoločnosť pre trvale udržateľný život pobočka Trenčín a tá istá pobočka Uherské Hradiště, zorganizovali už jubilejný 10.ročník Československého Silvestra na Slovácko - Moravském pomezí.

Celé podujatia sa začalo už v sobotu 29.decembra 2001 v rekreačnom stredisku "Kordárna" Starý Hrozenkov, kde sa zišli prví účastníci tohto tradičného koncoročného turisticko spoločenského podujatia. Každého novopríchodiaceho účastníka podujatia osobne privítal pán starosta kalíškom domácej slivovice. Väčšina účastníkov sú už starí známi, ktorí sa poznajú z predošlých ročníkov tohto pochodu alebo z iných turistických akcií. Pri posedení sme si povymieňali svoje dojmy a zážitky z celého minulého roku, čo sme sa nevideli. A bolo toho dosť, čo sme si mali povedať. Za ubytovanie na chate sme zaplatili po 100 Kč za osobu a noc, čo bolo na zariadenie izieb /s kúpeľnou, sprchou, teplou vodou a záchodom/ pomerne lacné. Avšak ponúkali ešte lacnejšie ubytovanie a to v turistickej ubytovni len za 25 Kč za osobu a noc. /Je pravda, že postele boli bez prádla, pripravené na vlastné spacáky./

Nedeľu 30.12.2001 začíname dobrými raňajkami. Dostávame dlhú klobásu, horčicu, chlieb a čaj. Potom sa peši presúvame do obce Starý Hrozenkov, kde v miestnom pohostinstve "U Kubelíkú" sa stretávame s ďalšími účastníkmi podujatia. Menšie spestrenie spôsobila redaktorka a kameraman televízie TA 3, ktorí nakrúcajú niekoľko rozhovorov s účastníkmi pochodu. Potom sa odchádza na trasu. Dnešná časť trasy je už tradičná. Ide sa zo Starého Hrozenkova cez Vápenicu na Mikulčin Vrch. Stále nám husto sneží, na začiatku je snehu asi tak 20 cm. Po chodníku prichádzame k vlekom, účastníci, ktorí sú tu na bežkách, využívajú možnosť prejsť si trasu na lyžiach. Ostatní sú nútení šliapať okrajom zjazdovky. Tu je snehu už trochu viacej, asi 50 cm. Po prekonaní stúpania prídeme na vrchol zjazdovky Mikulčin vrch. Tu je pripravené drobné občerstvenie vo forme kalíšku pálenky ako vrcholová prémia. Pokračujeme po ceste do rekreačného strediska Prestro Mikulčin vrch. Tu sa stretávame so skupinou asi 80 turistov, ktorí išli po trase Bošáca - Veľký Lopeník - Mikulčín vrch a naspäť do Bošácej. Vedúci tejto skupiny Bošáčanov sa ospravedlňuje, že si doma zabudol kapsu s účastníckymi listami a pečiatkami. Po kvalitnom občerstvení vo forme polievky a guláša sa rozhodujeme ako ísť vlastne ďalej. Na základe informácií o neprešľapanom úseku Veľký Lopeník - Nová Hora - Strání, kde je snehu viac ako meter, sa delíme na dve skupiny. Lyžiari a zopár "otrlých" turistov sa rozhodlo ísť hrebeňovkou. Druhá skupina si volí menej náročný variant, po ceste Mikulčin Vrch - Troják - Bystřice pod Lopeníkem - Březová - Strání. Stávam sa vedúcim tejto skupiny, ako najlepší znalec tohto úseku. Aj na tejto "ľahšej variante" trasy nás asi 2 hodiny trápi silná víchrica. Na tvárach cítime ľadové ihličky, ktoré pôsobia ako akupunktúra. Neskôr sa vyčasí a nastáva pekné zimné slnečné počasie. Do Strání prichádzame už za tmy, okolo pol šiestej. Hrebeňová skupina ešte dve hodiny po nás. Sťažovali sa, že skoro celým hrebeňom sa brodili snehom, ktorý mali po "vajcia", preto pochod pomenovali "Vajcový..." V reštaurácii "Zámeček" sa stretávajú ďalší účastníci, ktorí sem pricestovali iba na posledný deň v roku. Naša skupina v nedeľu prešla 31 km a prekonali sme 760 m prevýšenia. 30.12. sa ubytujeme v Strání a máme možnosť si zase vybrať. Buď za 100 Kč komfortne na posteliach alebo za 50 Kč na fare na madracoch.

Nadišiel Silvester 2001. Raňajky máme grátis. Po nich sa vydávame na trasu Strání - Květná - Veľká Javorina - mohyla Vavrouškovcov a späť. Zo začiatku je snehu iba takých 25 cm, čo hravo zvládame. Stúpame zelenou turistickou značkou. Od polovice stúpania máme snehu znovu po vajcia. Na Holubyho chate sa sušíme, ohrievame a hlavne občerstvujeme. Po tom stupáku je to nutné. Stretávame tu znovu ďalších známych turistov, s ktorými si vzájomne gratulujeme Nový rok 2002. Po nabratí nových síl pokračujeme k mohyle, kde je ale príšerné vetrisko. Po chvíli si pomaly už ani necítime skrehnuté ruky v rukavičkách. Pri mohyle si zaspomíname, čiastočne aj zaspievame a niektorí na mohylu ukladajú prinesené kamene, ktoré sem doniesli z rôznych končín jednej i druhej republiky. Vraciame sa tou istou cestou. V lese sme aspoň trochu chránení pred tým divým vetriskom. Dnešný deň sme prešli 18 km so 700 m prevýšením, ale so snehom po "vajcia", čo by znamenalo bez snehu raz toľko km. Po pochode sme sa trochu "zľudštili", čiže pripravili sa na "Silvestrovskú zábavu". Do tanca nám hrala cimbalová muzika. Na stoloch máme aj vlastné výrobky /koláče, tyčinky, klobásky a pod./ O desiatej večer nám podávali mäsové nárezy. O polnoci sa ide spoločne na námestie, kde sa pokúšame zapáliť vatru. Vietor nám to dlho nedovoľuje. Predsa sa to ale podarilo. O polnoci muzikanti hrajú hymnu a je k videniu veľký ohňostroj. Otvára sa šampanské, navzájom sa vinšuje. Zábava pokračuje do 4 hodín do rána. Potom odchádzame si trošku pospať a doobeda odcházame postupne domov.

Na zábave bolo viac ako 120 účastníkov. Všetci boli max. spokojní, či už s organizáciou akcie, trasou pochodu i zábavou.

V dňoch 28. a 29.4.2001 sa uskutočnila turistická akcia zameraná na spoznanie histórie a pamiatok zrušených úzkorozchodných železničných tratí v okrese Trnava.

Začíname v sobotu 28 apríla 2001. Cestujeme autobusom z Trnavy do obce Dolná Krupá. Tu začíname pešo najprv po asfaltovej ceste a neskôr poľnej ceste asi 2 km za obec, kde sa začínala zrušená cukrovarská železničná trať. V priestoroch zrušeného nákladiska ešte stojí vážny domček. Ďalej pokračujeme poľnou cestou a v priekope v kríkoch je občas vidieť bývalý železničný násyp, neskôr už iba poľnú cestu. Pri Špačinciach a priamo v obci Špačince sa nachádzajú ďaľšie zbytky vážnych domčekov. Pri jednom z nich sme našli už iba zbytky ohnutých koľají. Pred rodinnými domami nachádzame niekoľko koľajničiek. Prichádzame k štátnej ceste Špačince - Trnava, trať viedla približne asi 10 metrov vpravo. Teleso trate je už rozorané, ale aj tak nachádzame zbytok štrkového pásu a niekoľko artefaktov /podkladnice, spojky, klince/. Za poľnohospodárskym dvorom 9.mája približne 2,5 km od Špačiniec sa pripájala vetva od Malženíc. Na križovaní trate a štátnej cesty sú ešte pod asfaltom zabudované koľaje rozchodu 760 mm. Obe spojené vetvy pokračovali násypom, ktorý už je zlikvidovaný a následne išiel cez polia smerom na Trnavu. Po prekrížení štátnej cesty Dolná Krupá - Trnava je teleso situované asi v 300 m záreze, ktorý je husto zarastený a následne prichádzala násypom k cukrovaru v Trnave. Sú tu ešte patrné zvyšky po moste. V areáli cukrovaru sa nachádzalo depo a rôzne prevádzkové priestory železničky. Od depa viedla trať cez celý cukrovar po moste cez potok Blava, potom pokračovala vetvou do Bieleho Kostola. Priamo v Trnave už pamiatky na teleso trate nie sú. Úzkorozchodka prechádzala podjazdom pod železničnou traťou Trnava - Kúty. Trať bola vedená násypom, ktorý ešte stále môžeme sledovať a aj čiastočne ísť po ňom. Úsek od križovania s traťou Trnava - Kúty po rekreačnú oblasť Kamenný mlyn bol v letnej sezóne využívaný aj na osobnú dopravu.

Teleso trate od Kamenného mlyna je momentálne súčasťou asfaltovej komunikácie až do Bieleho Kostola. Tu za terajším futbalovým ihriskom bolo zriadené nákladisko a vážny domček. Z Bieleho Kostola sme sa vrátili do Trnavy MHD. Od cukrovaru pokračujeme pešo po telese zrušenej vlečky až na železničnú stanicu. Tu končíme prvý deň našej akcie. Ubytujeme sa na slobodárni v ŽOS. Počas dnešného dňa sme prešli cca 22 km.

Nedeľu 29.4.2001 začíname v Orešanoch - Píle, kde sa nachádza teleso úzkorozchodnej železnice. Pekným násypom a mostíkom prichádzame do oblasti Majdánu, kde bol spracovateľský závod dreva. Priamo na Majdáne je vidieť zrušenú výhrevňu, zbytky podvalov z výhybok, oceľový most a viacero brán do závodu. Pokračujeme asi 1 km k zrušeným maštaliam, kde svojho boli ustajnené kone lesnej železnice. Od maštalí ideme po ceste k rodinnému domu a cez dvor prechádzame na teleso, ktoré ide pozdĺž potoka, najprv lesom, neskôr cez lúky znovu do lesa. Teleso na lúke nie je už znateľné. V lese až po horáreň Polámané je využívaná trať ako lesná cesta. Od horárne je trať v násype a oblúkom prekonáva potok a začína naberať na výške. Križujeme asfaltovú cestu a teleso pokračuje po terajšej lesnej ceste až po Vlčiareň. Približne asi 1,5 km po telese je vedená zelená turistická značka, ktorá odbočuje Čertovým žľabom do sedla Zárub. Po opustení značky teleso ide zárezom a čiastočne násypmi ešte asi 2 km. Definitívny koniec telesa trate je pri krížení modrej TZ Brezinky - Smolenice. Po značke schádzame do Smoleníc, kde sa táto akcia končí. V nedeľu sme prešli za slnečného počasia 25 km s 285 metrovým prevýšením.

Úzkorozchodka bola v našich mladých rokoch určitý čas v prevádzke aj ako pionierska železnička. Bolo to koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov, asi 5 rokov. Prevádzkovaná trasa bola od Puškinového námestia po Kamenný mlyn. Celá trať viedla v peknej scenérii, okolo čerešňovej aleje, čiastočne v záreze a premávala väčšinou len na 1.mája a 1.júna na MDD. Potom po jej zrušení a totálnom rozkradnutí koľajníc bol postavený celý rad cukrovarských domov na pravej strane ulice od Terézie Vansovej až po Varšavskú. Keby všetky koľajnice z tých domov dnes a naraz uleteli, to by bolo veru rachotu.

V niektorom z minulých čísiel MKD opisoval Jozef Karovič plnenie súťaže železničný cestovateľ a majster železníc. Viacerí turisti nás kontaktovali a chceli o tom vedieť niečo bližšie, nakoľko nikto o tom predtým nič nepočul. Preto sme požiadali J.K., aby nám niečo o tom povedal a hlavne opísal konkrétne údaje o plnení tejto súťaže a dal nám aj k dispozícii kontaktnú osobu.

Klub železničných cestovateľov (KŽC) ako i Klub tulákov po železniciach sú dva kluby v podstate s rovnakou náplňou činnosti. Oba sa zameriavajú na spoznávanie histórie a súčasnosti železničnej dopravy. KŽC je momentálne viac zameraný na normálne rozchodné železničné trate po celej Európe. Pre svojich členov vyhlásil aj súťaž o titul železničný cestovateľ a majster železníc. Podmienky pre udelenie uvedených titulov sú takéto:

Každá železničná trať sa pre potreby súťaže zaratúva iba jedenkrát. Pretože sa veľmi ťažko porovnávajú rôzne železnice európskych štátov pre rozdielnu dĺžku železničnej siete, dohodlo sa percentuálne hodnotenie pre udelovanie titulov. Existuje ešte aj súťaž o titul železničný cestovateľ Európy /na to je potrebné precestovať v Európe 100 000 km/ a Majster železníc Európy 180 000 km. Taktiež každá trať sa počíta len jedenkrát.

Dokladovanie precestovaných železničných tratí je ponechané na súťažiacich /niektorí si vyfarbujú železničné mapy, iní si dávajú razítka na staniciach a prikladajú k tomu cestovné lístky, ďalší si vyfarbujú precestované trate v cestovných poriadkoch/. Celá súťaž je vlastne založená na vzájomnej dôvere.

Obidva tituly - Železničný cestovateľ a majster železníc jednotlivých štátov udeľuje:
Ing.Jiří Brezník, Klostermanova 7, 32 002 Plzeň - Bory, Česká republika

Tabuľka súťaží Železničný cestovateľ a Majster železníc
P.č.	Názov štátu	započít.km	žel.cestovateľ	Majster železníc	Približný celkový
			km / %	km / %	súčet km
1.	Albánsko	486	175 / 36,0	425 / 87,4	522
2.	Belgicko	2677	1000 / 37,4	2300 / 85,9	2923
3.	Bielorusko	5091	1800 / 35,4	4400 / 86,4	5091
4.	Bosna a Herceg.	1019	375 / 36,8	875 / 85,9	1091
5.	Bulharsko	4054	1500 / 37,0	3500 / 86,3	4294
6.	Česko	9252	5000 / 54,0	9250 / 100,0	10333
7.	Dánsko	2480	1000 / 40,7	2100 / 85,4	2896
8.	Estónsko	1145	420 / 36,7	975 / 85,2	1145
9.	Fínsko	3853	1500 / 38,9	3300 / 85,6	5874
10.	Francúzsko	24463	8750 / 35,8	21500 / 87,9	31894
11.	Grécko	2446	1000 / 40,9	2200 / 89,9	2553
12.	Holandsko	2590	1000 / 38,6	2250 / 86,9	3035
13.	Chorvátsko	2323	850 / 36,6	2000 / 86,1	2760
14.	Írsko	1576	600 / 38,1	1400 / 88,8	2101
15.	Juhoslávia	3525	1250 / 35,5	3000 / 85,1	3711
16.	Lichtenštajnsko	9	0 / 0,0	9 / 100,0	9
17.	Litva	1574	575 / 36,5	1350 / 85,8	1574
18.	Lotyšsko	2306	850 / 36,9	2000 / 86,7	2306
19.	Luxembursko	228	100 / 43,9	200 / 87,8	239
20.	Macedónsko	808	300 / 37,1	700 / 86,6	913
21.	Maďarsko	7748	3000 / 38,7	7000 / 90,4	8093
22.	Moldavsko	1004	375 / 37,4	875 / 87,2	1004
23.	Monako	1	0 / 0,0	1 / 100,0	1
24.	Nemecko	31306	12000 / 38,3	28000 / 89,4	40887
25.	Nórsko	3672	1500 / 40,8	3250 / 88,5	4112
26.	Poľsko	18783	7000 / 37,3	16000 / 85,2	25254
27.	Portugalsko	2672	1000 / 37,4	2300 / 86,1	3480
28.	Rakúsko	5606	2500 / 44,6	5000 / 89,1	6550
29.	Rumunsko	10159	3750 / 36,9	8750 / 86,1	11430
30.	Rusko /europa/	18770	6700 / 35,7	16000 / 85,2	18770
31.	Severné Írsko	317	125 / 39,4	275 / 86,8	341
32.	Slovensko	3509	1750 / 49,9	3500 / 99,75	3939
33.	Slovinsko	1087	400 / 36,8	950 / 87,4	1376
34.	Švajčiarsko	4971	2000 / 40,2	4400 / 88,5	5116
35.	Španielsko	11153	4000 / 35,9	9750 / 87,4	14495
36.	Švédsko	9147	3250 / 35,5	8000 / 87,5	12910
37.	Taliansko	15683	5500 / 35,1	13500 / 86,1	18547
38.	Turecko / Európa	380	150 / 39,5	330 / 86,8	399
39.	Turecko / Ázia	7583	2700 / 35,6	6500 85,7	7666
40.	Ukrajina	21830	7700 / 35,2	18700 85,7	21830
41.	Anglicko	10580	3750 / 35,4	9000 85,1	12780
42.	Škótsko	2600	950 / 36,5	2250 86,5	2600
43.	Wales	1140	400 / 35,1	1000 87,7	1140
Európa spolu: 300 317 km
Železničný cestovateľ Európy: prejdených 100 000 km
Majster železníc Európy: prejdených 180 000 km

Pri prechádzkach po Malých Karpatoch som sa dostal po dlhšej dobe k bývalej cukrovarskej chate na Brezinkách. Zaregistroval som tu veľmi nepríjemnú zmenu v kolorite Malých Karpát v tejto oblasti. Z turistickej chaty na Brezinkách ostali bohužial už len obhorené steny, trámy a múry. Čo sa stalo, neviem, ale tú príjemnú chatu, kde sme strávili v mladosti dosť pekných chvíľ, už asi nikto nikdy neobnoví. Bolo by zaujímavé sa dozvedieť, čo bolo pravou príčinou jej zhoretia.

V susednej Českej republike sa šľape “Pochodnická liga ČR”. Plniť ju však môžu aj záujemcovia zo Slovenska a na Slovensku. Má tieto kategórie:

Predaj záznamníkov je do 31.3., objednať pre Slovensko je možné po hromadnej objednávke na e-mail adrese: mailto:cabalka@sky.cz, cena je 30 Sk. Po skončení kalendárneho roku zaslať do 15.1. Odmenou bude diplom a odznak.

TROCHU ÚSMEVNE - PITNÝ REŽIM V HORÁCH
(z horolezeckej príručky spred 120 rokov)

Koňak, slivovica a ďalší alkohol - pretrváva mylný názor, že dodáva odvahu a vytrvalosť. Je to omyl. Nestaviame sa však úplne negatívne proti alkoholu. V prípade úplného vyčerpania môžeme vypiť niekoľko dúškov, považujme ho ale za liek! Alkohol nás neposilní, naopak, za krátky čas nasleduje nervové vyčerpanie, slabosť, nohy oťažia. Nemôžeme mať námietky proti pitiu horského vodcu! Platí: ak budeme jesť a piť to, čo náš horský vodca, deviati z desiatich nedôjdeme do cieľa...

Vo víne máme nedoceniteľnú požívatinu na vysokohorské túry. Časté pitie počas výstupu je však nevhodné. Pri krátkych prestávkach nalejeme do pohára trochu červeného vína, pridáme chlieb, ktorý zjeme a dopijeme zbytok vína. To nás dostatočne posilní. Pri dlhších odpočinkoch pijeme biele víno, ak máme veľký smäd, pridáme do pohára vodu alebo sneh. Ak sme už vysoko (v 3/3 výstupu), sme unavení alebo sa objavia príznaky horskej choroby, potom najlepšie je cherry, masala alebo staré maďarské víno. Dáme si 2 alebo 3 dúšky, ak je to nutné, tak každú polhodinku (je to niečo iné ako alkohol!). Na vrchole je najvhodnejšie občerstvenie fľaša šampanského. Keď večer skončíme vyčerpávajúcu túru, je vhodné varené korenené víno, ktoré nám vráti pohodu a silu. Pre spokojný spánok sú horúce víno alebo grog najvhodnejšie...

prebraté z občasníka VYSOKÉ HORY - jún 2001, podľa Everestu voľne spracoval J.Dlábik
(www.svts.sk)

2.3.2002 PREDJARNÝ PRECHOD HREBEŇOM VETERLÍNA 5.ročník
(sobota) Klub TD a T Trnava

9.3.2002 ČERVENO - MODRÝ TESLÁCKY OKRUH 20.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

16.3.2002 MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK 17.ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

23.3.2002 OTVORENIE TURISTICKEJ SEZÓNY NA KOŠARISKU PRI BORINKE
(sobota) Tatran Stupava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk/.