MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Zima v lednu 2002 byla mrazivá s velmi bohatou nabídkou sněhu, která však do února nevydržela a tak původně akceptovaná nabídka sněžnému muži s pozvánkou do města Lanškrouna visela na vývoji únorového počasí.

Také vizovický blátivý muž zvaný Jóžin z Bažin uvažoval zda mu tyto nezamrznou a pro jistotu zůstával za hranicemi Valašského království, pochvalujíc si pouze místní "slivkošt" jako nabídku elixírů pro zahřátí...

V polovině února tohoto roku se tak čeští Honzové i ostatní turisté sešli, aby se již po 20-té vydali "za Sněžným mužem" a oslavili tak zároveň 100 výročí pořádaných stovek v Lanškrouně. Pořadatelé připravili též výstavu diplomů, plaket a odznaků ze všech zde pořádaných pochodů, mimochodem pečlivě připravenou, což většina turistů po shlédnutí chválila. Kromě toho vyhodnotili počty účastí pochodníků za předchozí ročníky, též velmi pečlivě zpracované. Na čele figurovali dva známí uchazeči o zápis do Guinnesovy kniky rekordů za 1000 /tisíc/ stovek. /Na dotaz: "Tak co Honzíku, kolik máš už stovek," odpovídal jen: "ale málo... jenom něco přes 940... Přes to, že v tabulce suverénně vede.../, pořadí žen bylo hodnoceno zvlášť.

Tito věrní účastníci byli odměneni upomínkovými cenami - hrnečky a skleničkami s emblémem Lanškrouna. Pořadatelé na své 100.pořadatelské stovce usilovali též o zápis do Českých rekordů a posléze i světové Guinessovy knihy rekordů. K nahlédnutí byla též pečlivě vedená kronika pochodů.

Vzhledem k mrazivé noci, ale jen se zbytky umrzlého sněhu na horách a bláta v podhůří, nebylo ještě večer známo, kterou trasu se bude vyše zmíněný snežný muž pohybovat.

Pořadatelé proto občerstvění "pro zahřátí" ve formě láhví rumu, Stocku, ponechali zatím u sebe a trochu pozměnili noční trasu. Tato padesátka vedla přes Skuhrov k Ústí nad Orlicí a Damnikovskou spojkou do České Třebové a odtud přes Třebovice do Lanškrouna. Pořadatelé na ni účastníky pustili až po hromadném společném fotografování.

Na případné otázky účastníků, kamže budou směrovat denní trasy, odpovídali pořadatelé večer ještě vyhýbavě s tím, že dosud sledují /přes EUROTEL/ trasu, kudy by se eventuálně onen sněžný muž mohl pohybovat a ráno nám trasu včas sdělí.

Noc byla příznivá, tmavá, mrazivá a hvězdnatá, šlo se tedy dobře a po této trase následovalo i zasloužené teplé občerstvění /a pro zájemce i "panáčky" na zahřátí/. Ještě neškodilo chvíli si zdřímnout na žíněnkách tělocvičny a pak už se chystat na denní trasu. Čekali jsme, že pořadatelé už mají zmapovanný pohyb oné podezřelé sněžné osoby a vymyšlenou síť tras, sledujících setkání s ním v okolních hospodách či jiných "pamětihodnostech". Nestalo se tak. Signál zřejmě zůstal bez odezvy. Návrh tras zazněl nakonec vskutku optimisticky: "Běžte si kam chcete... Ostatně, víc lidí víc vidí a víc najde. Jistě, takto geniálně vyřešit setkání s hledanou osobou nedokáže kdokoli.

Od Lanškrounských turistů při jejich zkušenostech zvláště od ZMT se dalo předpokládat, že uvažovali postup dálkoplazů různymi směry i přesunovými prostředky /např.klouzáním po ledu v botách na horách, či brodění blátem v podhůří, až vyleze sluníčko.

Kamarádi z Čech se vydali směrem k Orlickým horám na Bukovou horu a Suchý vrch, my jsme však volili směr opačný upřednostňující po projítí Třebovskými stěnami cestu bažinami náučné stezky v okolí Pramene Svitavy. Cesty se táhly lesními porosty až kolem rozcestí "psí kuchyně". Už se tu nevaří, hospoda tu není, jen zlí jazykové tvrdí, že dřívě zde vařívali tzv. "turecký guláš". "A proč zrovna tak exotický název tohoto pokrmu?" "No ten pes se prý jmenoval Sultán"...

Upřednostňující bezmasé turistické občerstvění v podobě Tatranek jsme pokračovali rašeliništními mokrinovými cestami, až nás značená cesta vyvedla k jezírku uprostřed mokřin s cedulí - Pramen Svitavy. Tak tedy tu pramení řeka Svitava a my směřující k městu s názvem Svitavy procházeli kolem zdejších rekreačních rybníků k centru města. Po prohlídce historického, ale krásně upraveného náměstí směřovali jsme na nádraží a za slunečného odpoledne odjeli domů.

Do Lanškrouna jsme se už nevraceli a tak jestli někdo z turistů potkal, či pořadatelé pozvali na panáčka hledaného "Sněžného muže", jsme se již nestihli dozvědět.

To snad až na podzim na letošní Lanškrounské kopě. A aby nám cesta lépe ubíhala, trošku jsme si aktuálně zanotovali pozměněním textů Mládkovy pochodnické písničky "Jsou plné pohody..."

Už keď som na požiadavku redakcie MKD napísal príspevok do č. 6/2002, uvažoval som doplniť ho ďalšími informáciami. Určitým stimulom bol príspevok Jožka Karoviča na túto tému a tretím faktorom bola skutočnosť, že sa mi po viac ako troch rokoch - teda po mojom odchode do dôchodku - podarilo nájsť "dobre" odložené materiály pochodu z rokov 1984 až 1989, konkrétne originálne prezenčné listiny. Na ich základe rád potvrdzujem skutočnosť, že sa nášho pochodu zúčastňovali aj malokarparskí turisti ako Jožko Karovič, Attila Korčok, Ferko Mikulka, Peter Obdržálek, Peter Popov, Miro Lietavec, Ľubomír Soboňa, Ľubomír Okrúhlica, Štefan Sládeček, dnes už nebohý Peter Borovan a ďalší...

Z diaľkoplazov mimo západoslovenský región to bol hlavne Vlado Orság z Lovinobaňe, ktorý bol na všetkých uvažovaných ročníkoch, ďalej pravidelný účastník moravských stoviek Pavol Martiniak zo Skalitého a Ján Bokroš z Dolného Kubína. Zaujímavou osobou bol Ján Machala od Českých Budejovíc, ktorý sa v tom období - na dobu určitú - priženil na Kysuce. Práve on sa na jednom ročníku v reštaurácii v Malej Lehote medzi 23 a 24 hodinou dostal do sporu s miestnym štamgastom. Ďalší prítomní účastníci pochodu však obidvoch podráždených ko-hú-tov ihneď spacifikovali.

Pochodu sa tiež zúčastnili dvaja - aj vtedy - zahraniční účastníci. V roku 1987 to bol Paul Schyns z Belgicka, ktorý bol na viacerých pochodoch v rámci Federácie. Hoci sa vyhlasoval za príslušníka robotníckej "třídy", vždy na akciu prichádzal na "väčšom" osobnom aute, v ktorom si prípadne cestou aj zdriemol. Bol vraj tiež účastníkom maratónu v New Yorku. "Kniežaťa Pribinu" zvládol zväčša okolo 20 hodín a na druhý pokus sa mu podarilo dostať sa na autobusovú stanicu, aby vycestoval do Zlatých Moraviec, kde mal zaparkované auto. Keby takto parkoval v súčasnosti, veru že by ho tam po 24 hodinách asi nenašiel.

Druhým účastníkom bol Mathias Kempte z Drážďan v roku 1988. Pred jeho návštevou Nitry som ho stretol na severnej Morave v Libine a vedelo sa o ňom, že sa zúčastňuje pochodov vo vtedajšom československom štáte pravidelne, dokonca už aj čiastočne hovoril po česky. Jeho pravidelné cesty z vtedajšej NDR do zahraničia a najmä návraty v zlom fyzickom stave vyvolali vraj dokonca vyšetrovanie endeeráckou Geheimmisstaatspolizei. Mathias bol nižšej postavy a zvlášť krátke mal všetky nohy. Aj pri rýchlej frekvenci chôdze postupoval pomaly, takže do cieľa prichádzal pravidelne ďaleko posledný. Konkrétne v Nitre /štart bol o 19.h/ prišiel do cieľa po 22.h, keď služba v cieli po uzamknutí vchodu Študentského domova šla spať. Na vrátnici mu nechali čaj, napolitánku, diplom a odznak pochodu. Keď Mathias dorazil, zatĺkol na bránu a bolo mu otvorené, vtedy zistil, že ho okrem vrátničky nikto nevíta, rozčúlil sa a opakovane používal írečité nemecké slovo "šajse". Potom skonzumoval občerstvenie, poradil sa s vrátničkou, zišiel do suterénu a zavŕtal sa do matracov, ktorých výmena práve prebiehala. Odvtedy ho nikto nevidel, ale keď o niekoľko týždňov vynášali matrace von, už tan nebol.

V priebehu zrealizovaných 12-tich ročníkov pochodu došlo k niektorým zmenám, ktoré viac či menej vynútili vtedajšie okolnosti. Pôvodná trasa bola príliš dlhá a tak už v druhom ročníku sa skrátila v okolí osady Malá Lehota, o čom už bola zmienka v uvedenom prvom príspevku.

Ku zmenám v celej organizácii pochodu došlo v 7. ročníku. Predchádzajúce dva ročníky viac menej viedol študent, ktorého všetci volali "Veľký Peťo", mal to rád. Bol dobrý turista, najmä sa ním stal v budúcnosti, rozhodne lepší ako študent. V dôsledku toho predčasne ukončil štúdium a koncom marca 1984 dostal pozvánku, aby nastúpil chrániť vlasť a posilniť mier. Nitrianska stovka sa konala spravidla na konci apríla a konala sa na počesť "slávnych májových dní", zásluhou toho poskytlo vedenie VŠP na zabezpečenie pochodu dodávkové auto na vyvezenie živých kontrol a občerstvenia. Pre zabezpečenie podujatia došlo ku zmene organizačného tímu. Odvtedy sme prechádzali 12 - 24 hodín pred vlastným pochodom celú trasu a umiestňovali sme pečiatky na tzv. "mŕtve" kontroly. Pôvodné pečiatky, charakterizujúce jednotlivé miesta na trase, boli k dispozícii až v cieli. Bol to dôsledok toho, že "zametačom" študentom sa raz nechcelo ísť až na Penhýbel a prišli sme o jednu pečiatku, ktorú sa nám až po určitých problémoch podarilo znovu zabezpečiť. Na kontrolách sa vtedy objavili pečiatky, ktoré predstavovali chemické vzorce organických zlúčenín, ako sú benzén, naftalén, antracén a i.

Na trase od Penhýbla na Jedľové Kostoľany bola brána do obory, ktorá mala asi takú istú úroveň ako brána na Hubalovej, teda nebol problém ju prekonať. V roku 1984 vybudovala lesná správa dve dobre zabezpečené brány v blízkosti Jedľových Kostolian, ktoré bolo treba preliezať. V cieli si jeden starší, dnes už neznámy účastník pochodu, na to sťažoval - ako má vraj v noci o druhej preliezať plot, s baterkou v ruke? Pre ďalší ročník sme vyznačkovali kratší obchvat obory, predĺženie predstavovalo cca 25 metrov. V cieli pochodu sme zistili, že obchvat prakticky nikto z turistov nepoužil, všetci liezli cez brány, ale nikto sa už nesťažoval.

Živá kontrola bývala pri obore na Hrušove. Na vybudovanie tejto kontroly sme museli žiadať povolenie z Lesnej správy Topolčianky, keď sme ho dostali a ohlásili sme to horárovi - horáreň je v blízkosti obory - a v deň pochodu školská dodávka priviezla potrebný personál s čajom k horárni. Horár ukázal študentom, kde si môžu postaviť stan, kde si môžu urobiť oheň, poskytol im základné údaje o bezpečnosti pri práci v lese a po niekoľkých pohárikoch odišiel. O túto kontrolu bol vždy medzi študentami veľký záujem. Chodievali na ňu zväčša dva páriky, ktoré po vybudovaní kontrolného stanovisťa sa o prácu vzorne delili. Jedna dvojica udržiavala oheň a druhá obsadila stan. Po určitom čase sa dvojice vymenili a tak to išlo zväčša až do rána bieleho.

K prvým problémom došlo v roku 1986, keď pracovník, ktorý dostal právomoc udeliť povolenie, no radšej "nikoho nemenujte pani Blažková", odmietol povolenie vydať s tým, že turisti nemajú čo chodiť cez oboru. Zásluhou tzv."socialistickej známosti" sme to zvládli a povolenie sme dostali. Presne rovnaká situácia nastala aj v roku 1987. Vtedy sme to ešte vybavili, no v nadchádzajúcom roku 1988 už nie... Nuž a z toho dôvodu sme začali uvažovať o náhradnej trase za tento úsek. Nakoniec sa nám to podarilo. Už vopred však zacitujem slová jedného pravidelného účastníka: "Je to teraz rýchlejšie, ale nie je to také pekné". Stratilo sa to neopakovateľné čaro originálu.

Obávam sa, že na jeden príspevok som toho napísal dosť, tak končím a keď dá Pán Boh a Peter Minárik, tak v budúcnosti možno vypotím ďalšie pokračovanie.

P.S.
V MKD 12/2002 v "rozhovore k môjmu životnému jubileu" som spomenul aj môj doteraz nesplnený sen: turistický prechod Handlová - Vtáčnik - Veľké Pole - Hrušov - Tribeč - Žibrica - Nitra a eventuálnu možnosť realizácie. Hurá, tak už sme traja!!!

Po stopách času
Zaniknuté pochody a pochody s dávnou tradíciou - 64.časť

Najväčšiu slávu mala táto akcia v osemdesiatych rokoch. Prechod organizovala TJ Lokomotíva Pezinok, oddiel Vysokohorskej turistiky. Prvý ročník sa konal už v októbri 1970. Akcia sa konala pri príležitosti osláv výročia SNP, aj keď oficiálne oslavy sú koncom augusta, turisti z VHT Lokomotíva Pezinok robili akciu v októbri, s malým oneskorením.

Krátko po vzniku Československa bola pri obci Lozorno postavená píla a pripojená vlečkou na trať Zohor - Plavecký Mikuláš. Súčasne sa stavala lesná železnica na parnú prevádzku o rozchode 760 mm. Prípravné práce pre prvý úsek o dĺžke 6 km do údolia Suchého potoka boli povolené a započaté v roku 1920. Výstavba ďalej pokračovala do údolia Stupavského /Borinského/ potoka, kde hlavná trať dosiahla dĺžku 11 km. Údaje z roku 1922 uvádzajú ako majiteľa firmu "Československú drevársku akciovú spoločnosť" so sídlom v Bratislave - Lozorne. Dĺžka celej trate bola 12 km. Okrem 120 vozňov boli v stave aj dve parné lokomotívy - č.1165 /pravdepodobne Orenstein - Koppel z roku 1903/ a č.2626 /pravdepodobne MÁV z roku 1911./ Za hospodárskej krízy na počiatku 30-tych rokov sa drevárska spoločnosť dostala do ťažkostí. Pílu vtedy prevzal nový vlastník, úzkokoľajka však bola nenávratne zrušená.

Drevársky podnik na mieste pôvodnej píly nájdeme na konci obce, po ľavej strane strane cesty na Jablonové. Žiadna vlečka však dnes k nemu nevedie, tá bola zrušená v rovnakej dobe ako lesná železnička. Úzkokoľajka vychádzala z areálu píly prejdúc cez hradskú do lesa, neďaleko pred odklonením tejto cesty do lesa. Krátko po vstupe do lesa môžeme medzi stromami vzhliadnuť prvý pozostatok po trati - nepríliš hlboký zárez. Jeho pokračovanie je však zahrnuté zeminou so starými pňami a to všetko je ešte aj zarastené kríkmi a burinou. Vyplatí sa tu urobiť obchádzku po ceste odbočujúcej z hradskej na rohu lesa. Táto cesta sa rovnako ďalej napája na trasu bývalej úzkokoľajky, ďalej nás sprevádza lesom a po násype na okraj lesa až k hájovni Rusniaky. Teleso železničky tu prechodne mizne, ale skoro sa opäť objavuje vľavo pozdĺž asfaltovej cesty smerujúcej do údolia Suchého potoka. Súbežne s cestou pokračuje stále ďalej, môžeme vidieť pozostatky dvoch mostíkov cez bočné prítoky, betónové opory druhého z nich sú však už dnes mimo súčasného koryta potoka. Pri ústí tretieho prítoku, pozdĺž ktorého viedla krátka odbočka, trať prekonáva Suchý potok. Tu sa nachádzajú dokonca dve opory mostov - tie druhé patria starej ceste.

Zakrátko je trasa prerušená vodnou nádržou Lipníky. Necelý kilometer za nádržou sa železnička vracala na pravý breh Suchého potoka /sú tu zreteľné opory mosta/. Asfaltová cesta potom vstupuje do oplotenej obory /voľne priechodnej/ a prechádza okolo ďalšej vodnej nádrže. Za nádržou sa nachádza asi najzaujímavejšia partia telesa trate stúpajúceho do sedla pri Košiarisku. V priestore vľavo od cesty sa objavuje najvyšší násyp celej trasy s priepustkom, o necelý kilometer ďalej sa teleso vzdaľuje vpravo od cesty a tu ďalším násypom prekonáva potôčik. Potom sa oblúkom vracia k ceste a zárezom s odloženou kostrou starého autobusu sa prehupne cez sedlo.

Cesta opúšťa oboru a klesá do Borinky, teleso trate si udržuje výšku a obracia sa k severu do údolia Stupavského potoka. Bohužiaľ práve teleso úzkokoľajky bolo vybrané ako najvhodnejší terén pre výstavbu oplotenia obory a je ním pozdĺžne predelené na dve časti. Stĺpiky plota sú síce tiež z koľajníc, ale najskôr z inej drážky. Po niekoľkých sto metroch oplotenia konečne uhýba do boku, pomaly však končí i zaujímavé teleso. Dostáva sa na ľavú stranu Stupavského potoka a mení sa na obyčajnú lesnú cestu - až do konca, čo predstavuje necelý kilometer. Na rozšírenom mieste lesná železnička končila. Mohla však viesť ešte ďalej. O čosi naspäť uhýba z cesty - telesa smerom doľava /pri pohľade od konca/ ďalšia cesta a obchádza štvrtinu Volhoviska nad rekreačnými objektami vo veľmi vyrovnanej trase. Dostáva sa do bočného údolia a z jeho záveru vybieha akoby úvraťou na protiľahlý svah. Pokračuje stále lesom ešte niekoľko stoviek metrov a neďaleko za osamelou chatou náhle končí...

V pravidelnom termíne na konci roku, od 29.12.2002 do 1.1.2003 spoločne organizoval Euroregión "Bíle Karpaty" v spolupráci so "Spoločnosťou pre trvale udržateľný život" 11.ročník spoločného lúčenia sa so starým rokom a privítanie Nového roku pre obyvateľov Českej a Slovenskej republiky.

Celá akcia sa začala v nedeľu 29.12. v priestoroch R.S. Kordárna Starý Hrozenkov. Stretli sme sa tu väčšinou starí známi, ktorí sa poznajú aj z iných turistických akcií. Za ten rok, čo uplynul, bolo toho veľa, čo sme si chceli povedať. Takže čas akoby letel.

Ráno sme naložili batožinu do sprievodného vozidla a o deviatej hodine sme čakali pred obecným úradom na starostu, ktorý nás mal oficiálne prijať. Avšak márne. Keď sme sa ho nedočkali, po pol hodinke odchádzame za stáleho dažďa na prvú etapu turistického Silvestra. Trasa bola zvolená nasledovne: Starý Hrozenkov - Vápenica - zjazdovka Mikulčin vrch - RS Přesto - sedlo pod Lopeníkom - Veľký Lopeník - Nová Bošáca - Janáčkove pramene - Nová Hora - Strání.

V prvej časti tejto etapy išiel s nami aj pracovník ČTK, ktorý o akcii napísal pekný článok, ktorý vyšiel presne na Silvestra /za dva dni/ v denníku Mladá fronta Dnes. Okrem článku tam bola aj vydarená fotografia.

Keď sme prechádzali cez obec Vápenica, prestalo pršať. Pri stúpaní na zjazdovku už začíname kráčať po zvyškoch snehu. Zjazdovka je smutná, takmer bez snehu, vleky nepremávajú, počasie nie je vôbec silvestrovské. Po výstupe na Mikulčin vrch odchádzame do RS Přesto. Tu stretáme mohutnú skupinu turistov, ktorí šliapu každoročne z Novej Bošácej cez Veľký Lopeník na Mikulčin vrch a naspäť. Nastáva vzájomné vymieňanie vnútorných ohrevov a želanie všetkého najlepšieho v Novom roku. Po výdatnom občerstvení v RS pokračujeme aj my ďalej, do Lopeníckeho sedla, kde nás už tradične prefúka silný vietor. Pokračujeme po vlhkom mokrom snehu na Veľký Lopeník. Na Slovenskej strane je vidieť oblasť Považského Inovca, Strážovské vrchy, Vršatec, Súľovské skaly, v diaľke dokonca aj Javorníky. Na vrchole sme našli základný kameň budúcej rozhľadne Veľký Lopeník. Takže konečne sa začali stavať nielen kríže, ale aj rozhľadne. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy. Potom schádzame po zelenej TZ mokrým cca 20 cm hlbokým snehom. Snehu s ubúdajúcimi výškovými metrami ubúda. Po dosiahnutí potoka nám už robí na poli spoločnosť len "bahno". A takýto zablatený úsek je dlhý asi 1,5 km. Pokračujeme okolo chatovej oblasti až k Janáčkovym prameňom. Okúsime tento železitý "mok", ktorý je celkom chutný, ale s rumom ešte chutnejší. Za chvíľu sme na vrchole Novej Hory a odtiaľ je to len kúsok po rozbahnených lúkach do Strání. Znovu nás sprevádza silný vietor. V Strání v Zámečku sa končí prvá etapa nášho putovania. Prekonali sme 23 km a 950 metrov prevýšenia. V Zámečku stretávame ďalších účastníkov spoločného Silvetra. Účastníci boli ubytovaní na troch miestach - v Zámečku na lôžkach, na farskom centre na matracoch a v telocvični vo vlastných spacích pytloch. Po ubytovaní ideme späť do Zámečku, kde máme večeru a ochutnávku vín z vinárskej obce Čejkovice. Toto všetko sa koná za účasti starostov a primátorov obcí a miest pod Veľkou Javorinou. Náladu spestruje domáca cimbalová muzika zo Strání.

Silvester, 31.12.2002 - utorok
Ráno sa všetci dobre vyspatí stretávame na Zámečku na spoločných výdatných raňajkách. Potom sa všetci vydávame za nepríjemného mrazivého počasia na Veľkú Javorinu. Najprv ideme zástavbou obce Strání a Květná a potom už len lesnou cestou. Sneh sa začína objavovať tak v trištvrtine kopca. Aj počasie sa zmenilo, viditeľnosť dosahuje ledva tak 20 až 30 metrov. Po výstupe sa musíme občerstviť výlučne z vlastných zásob, len tak vonku. Známa "Holubyho chata" a aj jej vedľajší "krb" je vraj z rozhodnutia hygienikov "uzatvorená !!! Škoda...

Potom pokračujeme okolo vysielača až na miesto stretnutia pri mohylách. Tu sa spieva pôvodná československá hymna a zaznie niekoľko príhovorov. Niektorí účastníci zväčšujú symbolickú mohylu rodiny Vavrouškovcov ďalšími prinesenými kameňmi z rôznych kútov republiky. Z Veľkej Javoriny schádzame znovu do Strání. V tento deň sme prešli 18 km s prevýšením 780 metrov. V Zámečku nás čaká dobrý obed a večer silvestrovská zábava s cimbalovou muzikou. Pred polnocou sme zapálili hranicu a Nový rok sa privítal ohňostrojom.

Nový rok 2003
Ráno je už celkom iné počasie. Oproti včerajšku sa to nedá porovnať. Dnes je nádherné slnečné počasie s dobrou viditelnosťou. Nedá sa nič robiť, akcia sa skončila a my musíme domov.

A teraz zhodnotenie a vysvetlenie názvu článku.
Náklady, ktoré ma osobne akcia stála:

Prečo akcia bola taká lacná pre turistov, na to je vysvetlenie jednoduché. Organizátori využili prostriedky na cezhraničnú spoluprácu z fondu EU "PHARE". Nemohli by sme si z toho zobrať príklad aj my ?

Boli sme štyria Trnavčania: Boris a Zoran Princovci, Ľudovít Bertok a ja, Jano Krištof. Už počas stredoškolských rokov sme rozmýšľali, ako využiť naše nadšenie pre jazdu na bicykloch. Aj keď sme vtedy ešte vôbec nechyrovali o cykloturistických aktivitách, po rozhovoroch s pánom Princom, vtedy riaditeľom Západoslovenských nábytkových závodov v Trnave, ktorý tiež absolvoval cestu Európou na bicykli, sme sa rozhodli uskutočniť aspoň dvojtýždňovú podobnú cestu do Maďarska a Juhoslávie. Jemu vďačíme za motiváciu, pochopenie, povzbudenie a morálnu podporu k realizáciu nášho plánu, nášho mladíckeho sna.

Akcii predchádzal asi 6-mesačný individuálny tréning pozostávajúci z približne 20 až 50 kilometrových denných cyklodávok. Uvedomovali sme si, že najdôležitejšie je zvyknúť si vydržať čo najviac času v sedle bicykla. Pripravili sme si bicykle technicky, zadovážili sme si najdôležitejšie rezervné súčiastky a základnú výbavu na nocľah v prírode. Boli to dva stany, dva spacie vaky, dve nafukovačky a dve deky. Každý z nás si zobral iba to najnutnejšie oblečenie, ale zato čo najviac potravín, samozrejme toľko, čo sme na bicykloch dokázali okrem seba aj odviezť.

A tak v jeden pekný augustový deň v roku 1966 naša partia vyrazila z Trnavy smer Bratislava na vytúženú dvojtýždňovú cyklojazdu. Nie je mojím cieľom rozvádzať priebeh celého podujatia, ale na štrnásť etapovej ceste s kilometrážou od 62 do 154 km bolo zážitkov skutočne dosť, okúsili sme silu letnej superbúrky s kompletným vytopením, zažili sme nočný strach z medveďa v chorvátskych horách aj bezmocnosť proti rojom komárov, ale tiež nádherný predĺžený večer v prístave Rijeka, prvé kúpanie v mori, či toleranciu policajta, keď nás nechal stanovať v parku priamo v centre Budapešti. Celá cesta bola dlhá 1664 kilometrov a prešli sme mestami Bratislava, Gyor, Varaždín, Maribor, Ľubľjana, Rijeka, Zágreb, Siofók na Balatóne, Budapešť a Komárno. Dnes môžme iba ľutovať, že sme nepodnikli takých akcií viac.

Týmto príspevkom by som chcel predovšetkým motivovať mladých adeptov cykloturistiky na podobné aktivity. Verte, že aj keď takéto podujatia nie sú ľahké, sú to však nezabudnuteľné zážitky. A dnes, keď je aj doprava dosť drahá, investície do nákupu dobrého bicykla sa takto vráti. Takže veľa pekných zážitkov na cestách po celej spoločnej Európe Vám želá

Vyhodnotenie za rok 2002 a plán práce značkárov v našom regióne na rok 2003

V roku 2002 plánovali a obnovili značkári v našom regióne tieto turistické chodníky:

modrá:	Piešťany – Čertova pec: 10,0 km, obnovené
zelená:	Piešťany – Čertova pec: 11,6 km, obnovené
žltá:	Piešťany – Čertova pec: 8,3 km, obnovené Jurko – Marhát: 2,5 km, obnovené Jalšové – Ovčia skala: 3,1 km, obnovené Hrádza – Lúka nad Váhom: 5,4 km, obnovené
spolu:	40,9 km

Spolu sa obnovilo 302,0 km, na Považskom Inovci sa nanovo osadili 3 smerovníky, v Malých Karpatoch – juh sa osadili 4 smerovníky. V okolí Kamzíka a Veľkej Homole sa vykonali veľké zmeny. Daždivé počasie výrazne ovplyvnilo značkárske práce.

V roku 2003 plánujeme obnoviť v našom regióne tieto turistické chodníky:

Oblasť Malých Karpát – sever (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):

V roku 2003 sa plánuje v oblasti Malé Karpaty a okolie obnoviť 380,7 km turistických značkovaných trás.

V roku 2002 sa Vladimír Princ zo zdravotných dôvodov vzdal funkcie predsedu regionálnej komisie značkárov v Trnave, nahradil ho Vladimír Chrapčiak.

Pozdravujem celú redakciu MKD, všetkých turistov - diaľkoplazov a usporiadateľov krásnych turistických akcí v Malých Karpatoch, na ktoré veľmi radi chodíme. Prajeme do Nového roku 2003 krásne zážitky z turistických ciest, pevné zdravie a trošku nezbytného šťastia... /Nestačí vraj byť len zdravý. Na Titaniku boli všetci zdraví, ale čo sa dá robiť, nemali, aspoň väčšina z nich, to šťastie/. Pokiaľ nám to vyjde, tak by sme veľmi radi prišli na viacero Vašich akcií, hlavne však na Trnavskú stovku. Je tu vždy fantastická atmosféra, dobrí a nadšení ľudia okolo nej a krásna trasa, ktorá stále láka, takže keď to vyjde, tak "do videnia zas na Trnavskej inflačnej...".

Ostatne návod, manuál ako to zvládnuť, sme si už vypracovali a teraz už nám stačí šlapať podľa týchto inštrukcií a máme to. Vyzerá to úplne jednoducho, stačí len vyraziť na cestu.

Minulý rok v lete cez prázdniny sme si vyskúšali dlhú trasu viac ako 158 km. Išli sme do Klodzka v Poľsku a to bez zázemia a pomoci zvonku, a veru dala nám zabrať, aj keď bola, čo sa týka profilu, omnoho ľahšia, než tá vaša T-100. Mala omnoho menšie prevýšenie.

A nemať skúsenosti s takou dlhou trasou z Trnavskej stovky, ťažko by sme ten záver v noci zvládli /asi by sme sa skôr viac trápili, a zničili sa/, ale takto to celkom ušlo. Zážitky z tejto akcie Vám zasielam.

Siahnem, vytiahnem a čítam
Sveťo Krno: Dvetisíc kilometrov - od Železných vrát po Devín

Medzi píšucích Malokarpatských diaľkoplazov sa jednoznačne radí aj skúsený dopisovateľ do Pravdy a aktívny dodavateľ príspevkov do Krás Slovenska - Sveťo Krno. 2000 km od Železných vrát po Devín nie je jeho prvý pisateľský pokus, ale je to prvá kniha, ktorú napísal o etapovom diaľkovom pochode po celom Karpatskom oblúku. Bol to niekdajší sen mnohých z nás a ešte i dnes pre väčšinu ťažko uskutočniteľný, aj keď dnes už z iných dôvodov ako vtedy. Sveťo ako skúsený cestovateľ, ktorý toho už hodne pochodil, napríklad od Kamčatských vulkánov, Tibetu cez Elbrus, Polárny Ural až po Apeniny, Pyreneje a nám najbližšie Alpy.

Sveťo je skúsený rozprávač a preto kniha má ten správny cestovateľský náboj napätia. Avšak podľa môjho názoru má kniha jedinú chybu, a to že bola vydaná viac ako 20 rokov od realizácie akcie. Hoci sú už podmienky na chodenie aj v tejto oblasti /myslím tým Rumunsko a hlavne Ukrajina, ktorú vynechali/ iné, myslím si, že ako spomienky a zaujímavé čítanie je to vždy dobré. Mne osobne tam chýbajú konkrétnejšie údaje o prejdených denných etapách, spôsobe stravovania, dodržiavania pitného režimu, nocovania či prekonania ponorkovej nemoci. Pre zaujímavosť som vybral celú časť opisu prechodu Malých Karpát a Veľkej Fatry, úsekov, ktoré nás najviac zaujali, lebo sa nás najviac dotýkajú...

PS. Nech som sa ale snažil čítať a vyčítať termín konania tejto akcie /rok/ a presný rozpis denných etáp, nástupy a ukončenia denných etáp, nenašiel som ich. Dozvedel som sa len to, že to bolo v lete ...

Donovaly ležia na sedle, čo delí Starohorské vrchy od Veľkej Fatry. Ich chotár sa ťahá nad výšku 1000 metrov, ktorou sa môže pochváliť iba niekoľko karpatských obcí. Obec vznikla v roku 1710 zo siedmich uhliarskych osád. Prví osadníci rúbali okolité stromy, z ktorých pálili drevené uhlie pre huty v Španej doline a Banskej Bystrici.

Na Donovaloch sa k nám pridal brat Martin, ktorý priniesol listy. Najdlhší z nich napísal Jano Kučera, ktorý v sebe nezaprel profesiu meteorológa: "Pokiaľ som sledoval, počasie sa s Vami v Rumunsku nemaznalo. Koncom júna a začiatkom júla prechádzal horami front za frontom. August bol chladnejší, ale stabilnejší. Nízkymi Tatrami sa v stredu prehnal chladný a silný severozápadný vietor. Dnes ráno na Chopku namerali mínus jeden. Teraz sa Vám asi vyjasnilo a mierne ochladilo. V Kremnických horách sa pripravte na ďalší studený front, ktorý bude spojený s prehánkami a búrkami. Zimy sa už nebojte. Potom sa od západu rozšíri tlaková výš a oteplí sa. Počasie sa ustáli a bude Vám priať do konca vašej cesty. Presnejšiu predpoveď si prečítajte v novinách."

Po strmom stúpaní sme si sadli na holé temeno Zvolena. Pred nami sa ťahajú fatranské hole. Z ich trávnatého ďasna ako zub múdrosti vyrastá dvojvrchol Čierneho kameňa. Na druhej strane sa modrie hrebeň Prašivej. A pod nami cez donovalské sedlo prechádza jedno auto za druhým. Zhora vyzerajú utešene ako detská hračka. Ale dole ich hluk načisto vyhnal z uhliarskych osád stáročné ticho. V priekope vedľa medzinárodnej cesty je rozsypaná škvára,tečie priemyselný olej a povaľuje sa množstvo fľašiek. Kedysi iba zo skla, dnes najmä z umelej hmoty, ktorá prežije celé stáročia.

Na vznik slova Fatra panujú rozdielne názory. Časť autorov sa odvoláva na predslovanské osídlenie nášho územia. Iní vychádzajú zo staroslovanských slov "patriť", "spatriť" vo význame pozerať sa. Takto dostal meno i tatranský štít Patria. V minulosti po celom svete mnohé vyvýšeniny mali funkciu strážnych vrchov s výborným výhľadom, čo sa neraz odrazilo i v názvosloví. Svedčí o tom aj hlavné mesto Uruguaja Montevideo.

Názov Fatra mohol vzniknúť prostou výmenou hlások "p" za "f". Prvý raz sa spomína v roku 1425 v listine pre Šoltýsa Petra, syna Stankovho, pri vytýčení chotára Stankovian a Gombáša - Hubovej, ktorý prechádzal aj dnešným vrcholom Fatra /908 m n.m./. Matej Bel aj Samuel Mikovíni o tri storočia neskôr označovali nielen chotár či vrch, ale už celý hrebeň od dnešnej Veľkej Kopy /1187 m n.m./ po Maguru /1059 m n.m./ názvami Veľká a Malá Fatra. Iné časti pohoria pomenovali ako Suché hory, Revúcke a Krížnianske hole. Názov Fatra pre celé horstvo prvý raz použil Dionýz Štúr, a to v roku 1862 v časopise "Sokol".

Z Motyčkovej hole schádzame do sedla Veľký Šturec, ktoré malo kedysi strategický význam. Začiatkom 16.storočia začali cezeň voziť meď z Banskej Bystrice do Krakova, ba až do Gdanska. Podľa Ivana Houdka jeho dnešný názov vznikol z nemeckého der Sturz, čo v preklade znamená pád, zrútenie, zosuv. Vozy naložené tovarom sa po strmom svahu pod priesmykom neraz zrútili do priepasti. To trvalo do roku 1837, keď tu stavbári vybudovali slušné serpentíny. Nová cesta značne uľahčila putovanie poštovým dostavníkom z Pešti do Krakova. Sedlom prechádzali aj armády - pred troma storočiami kuruci, v revolučnom roku 1849 jednotky uhorského generála Artúra Gorgeyho /27.1. a 28.5./, ruského generála Pavla Grabbeho /5.7./ a slovenskí dobrovoľníci vedení Bedřichom Bloudkom /27.2./. Dlhé storočia ním viedla jediná spojnica medzi Banskou Bystricou a Ružomberkom. Asfaltovú cestu cez Donovaly vysekali až na začiatku druhej svetovej vojny.

Za posledné obdobie sa život z prašných štureckých serpentín načisto vytratil. Po starej horárni, ktorá stála na Veľkom Šturci, ostali len rozváľané múry. Nebyť zatúlaného motýľa, v sedle obedujeme sami. Ani ten dostavník nekrižuje. Z Donovalov sme sem prišli za tri hodiny. Máme však pocit, že sme sa od nich vzdialili na dve desaťročia.

Krížna zo všetkých fatranských vrcholov najdlhšie nosí bielu čiapku. Keď sa v máji roztopí na hrebeni posledná snehová pokrývka, jej stráne sa zabelejú veternicou narcisokvetou. Dnes na konci augusta sa na zelenom temene zazelenalo tmavé nákladné auto. Aj tu prebiehalo vojenské cvičenie Štít, chorý prejav jednej doby. Okolo trianguly sa usadili sovietskí radisti. Ich veliteľ niekoľko rokov slúžil pod Elbrusom. Spočiatku nám nechcel veriť, že sme vlani naň vystúpili. Až keď mu Pavel vymenoval štíty Centrálneho Kaukazu, dôstojníkovi zažiarili oči. Tak predsa neklamú!

Olovrantovali sme pri výdatnej Kráľovej studni. Podľa ľudového podania sa liptovskí, turčianski a zvolenskí páni dlho hádali o tom, komu patria pasienky pod Krížnou. Kráľ Belo IV. ich šalamúnsky rozsúdil. Lúky vyhlásil za kráľovský majetok, na ktorom dovolil pásť všetkým trom stranám. A tak prameň pod vápencovou skalou nazvali Fons regius, Kráľova studňa. Podvečer sme prechádzali nad svetoznámou rezerváciou Harmanecká tisina, kde sa uchoval najväčší prirodzený porast tisa obyčajného. Odhady uvádzajú 200 tisíc stromov s červenohnedým drevom. Celá rastlina až na jasnočervené plody obsahuje pre človeka jed. Veľká Fatra je naše najvyššie pohorie, ktoré nepoznačil vysokohorský ľadovec. Na rozdiel od susedných horstiev, vyhla sa jej treťohorná vulkanická spúšť. Aj preto v nej rastie najviac endemitov na Slovensku.

S Veľkou Fatrou sme sa rozlúčili v sedle Malý Šturec, pod ktorým prekopali najdlhší tunel v celom bývalom Česko - Slovensku. Meria 4698 metrov, začína sa pri ústí krasovej doliny Túfna a končí pred železničnou stanicou Čremošné. Hlavy sme zložili v susednom, značne zarastenom priesmyku, ktorým kedysi viedla Turecká cesta, čo spájala Horehronie s Turcom.

Nad dedinou Lančár sa ťahajú vŕšky Malých Karpát. Posledné pohorie na našej trase, najnižšie a súčasne najdlhšie, meria vyše sto kilometrov. S Pavlom sme sa schovali pred obedňajšou páľavou v malom pohostinstve. Nestačili sme ani poriadne otvoriť fľašky s limonádou a už si k nám prisadol miestny ujko. Hneď nám objednal "tvrdé", na čo sme pokrútili hlavou.

"Ujo, my športujeme. Len si predstavte, čo by tie poháriky s nami urobili v dnešnej horúčave," povedal Pavel. A náš známy pil sám - z troch štamperlíkov.

"Ale kam by ste išli," ozval sa zase po chvíli. "Ostaňte tu. Vyspíte sa u mňa na povale. Ako v perinke. Sena vám nanosím. Keď sa vám zapáči, môžete tam bývať aj týždeň." Nato zase sám vyprázdnil trojicu poldecákov.

Len čo sme odmietli pozvanie, vyložil karty na stôl. "Viete, doma mám dve pekné dcéry. Slobodné, súce na vydaj," a už zase zamával na hostinskú.

Pavel po chvíli začal od seba odtláčať pohárik s borovičkou. "Ujo, zastavíme sa niekedy inokedy. Až si opäť obujeme túlavé topánky," spokojne povedal a vstali sme od stola.

Gazda zagánil. Chcel čosi povedať, ale mlčal. Na chvíľu sa zamyslel a keď sme vkročili do dvier, zakričal: "Chlapi, keď ste už k ničomu, tak mi aspoň zaplaťte. Veľa som toho objednal."

"Niekedy inokedy," odvrkol som a vykročil za Pavlom. Ujo ostal pri stole sám - s prázdnými štamperlíkami.

Únavné teplo za hrubé múry dobrovodského hradu už nepreniklo. V lete 1822 tu oddychoval barón slovanského pôvodu Alojz Medňanský počas prvého zdokumentovaného splavu Váhu. Jeho predkovia sa na západné Slovensko presťahovali z Haliče. V roku 1356 im Ľudovít Veľký daroval Medné v Trenčianskej župe, od ktorého dostali meno aj šľachtický predikát.

Alojz Medňanský všade vystupoval ako uhorský šľachtický vlastenec s citom pre lokálpatriotizmus. Poddaných mal rád, ale z pozície barónskej nadradenosti. Podľa neho najväčším nepriateľom sedliaka bol voľný čas. Keby ho mal viac, "trávil by ho v ničomnosti a krčme". V prvej tretine minulého storočia sa stal najplodnejším uhorským publicistom - spisovateľom. Písal nemecky. Podporoval nenásilnú maďarizáciu národov v Uhorsku, čo neprekážalo tolerantným Štúrovcom, aby si ho ako autora vážili. Dokonca v rámci spolku Tatrín v roku 1845 chceli vydať jeho práce v slovenskom preklade. Oceňovali jeho zber ľudových zvykov, piesní, povestí a rozprávok. Barónove cestopisy svedčia o tom, že k Slovákom mal vrelý vzťah. Zdalo sa mu dokonca, že drsnejšie geografické podmienky v hornom Uhorsku vychovali pracovitejších roľníkov, ako žijú na juhu monarchie. Zamiloval si nielen ľud, ale aj považskú prírodu. Jeho kniha "Malebná cesta dolu Váhom", ktorá vyšla v roku 1826, sa stala prvým uceleným cestopisom slovenského územia. Spomína v ňom hrad Dobrá Voda, postavený na konci 13.storočia.

"Kedže ho postavili v úzkom priesmyku, cez ktorý sa udržovalo spojenie so skalickým okresom, nemohla prejsť okolo nich ani noha bez povolenia hradného pána, ktorý vysunul vežu na vonkajších hradbách až k najužšiemu miestu úžľabiny, odkiaľ ovládal hradskú hlomozňami a svihuľami. Niekoľko z nich sa dodnes zachovalo.

No už sa minuli časy hrôzy, keď si prechod a bezpečnosť museli zaistiť päsťou. Teraz putuje vo dne i v noci bez odporu medzi bralami a lesom na samom úpätí vysokých strážnych veží, ba azda sa neraz poteší vzdialenému blikavému svetielku, ktoré mu v ústrety svieti z kastelánskeho bytu na pozadí masy snehu.

V niektorých miestnostiach dolného hradu tu ešte býva správca, no nie kvôli rozvalinám - tie čoskoro už nijaký dozor potrebovať nebudú - ale ako dozorca väzňov, svojím povolaním, ako aj úplnou osamotenosťou taktiež vlastne väzeň."

Podľa povesti hradný pán dlhé roky znepríjemňoval život v kraji. Lúpil zámky a kaštiele, raboval salaše, podpaľoval samoty, zvádzal dievky, ba nešetril ani ľudské životy. Kráľ ho za trest doživotne uväznil v temnici hradu. Ani po jeho smrti nemali Dobrovodčania pokoj. Za temných nocí na hradbách vidieť bludné zjavenie lúpežného rytiera, ktorý plamenným mečom hrozí okoliu.

V dedine sme sa zastavili pri hrobe Jána Hollého, ktorý v nej strávil posledné roky života. Na náhrobnom kameni vytesali verše Ľudovíta Štúra. Vzťah oboch osobností patrí k vzácnym príkladom úcty mladšej generácie k staršiemu pokoleniu na jednej strane a tolerancie a uznania starších k svojím nástupcom na strane druhej. V júli roku 1843 Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miroslav Hodža navštívili striebrovlasého barda bernolákovského hnutia a oboznámili ho s návrhom na nový spisovný jazyk. Hollý ich čin schválil, hoci sám neprestal písať bernolákovčinou.

Ráno sme zišli do údolia Trnávky. Riečište bystriny pod vápencovými skalami volajú Čertova brázda. Podľa povesti ju rozryl čert na ohnivom pluhu. Vyriešil tak dlhotrvajúci spor dvoch bratov, pánov hradov Korlátka a Smoleníc, ktorí si nevedeli rozdeliť zdedené pozemky.

Zakrátko sme križovali historickú "Českú cestu", ktorá od 11. storočia spájala Budín s Prahou. Nad ňou sa dvíha najvyšší hrebeň Malých Karpát. Značka vedie cez Bielu horu, kde Juraj Jánošík porazil v zápasení zbojníckého kapitána Hrajnohu. A za ňou sa týčia Havranica a Záruby. Podľa Medňanského tento kraj "volajú bielymi vrchmi podľa oslnivo bieleho vápencového piesku, ktorý sa nachádza vo výmoľoch na každom miestečku nepokrytom zemou a je zďaleka viditeľný. Ich kráľom je Veterlín nad zrúcaninami Smolenického hradu...

Tento vrch je veľmi podobný Vezuvu a či aspoň bol pred posledným výbuchom v roku 1821, ktorý vraj veľmi pozmenil jeho podobu. Veterlín je v širokom okolí uznávaný za proroka počasia. Pravda, neraz sa mu stane, ako všetkým prorokom, že ho výsledok usvedčí z klamstva, no pri tom všetkom nestráca na hodnovernosti. Tým nezvratne vyvracia známe príslovie: "NEMO PROPHETA IN PATRIA", že aj v otčine môžu byť proroci uznávaní.

Zo Zárub sme zišli na Ostrý kameň, najvyššie položený malokarpatský hrad. Postavili ho v druhej polovici 13.storočia, aby chránil pri zúženom mieste, v Bukovskej brázde, spomínanú Českú cestu. Hrad Ostriež, ako sa tiež volá, nebol jediným ochranným miestom. Svedčia o tom okolité názvy: Hrádky, Hradisko, Hate, Malý a Veľký Šanec, Ohrad, Prekážka, Vartovne, Vartovný vŕšok a Záruby. Koncom 18.storočia získali Ostrý kameň do dedičnej držby Pállfyovci, ktorí sa presťahovali z hradu do Moravského Jána.Od tých čias Ostriež pustol, až zostali z neho iba zrúcaniny. Podľa povesti v podzemnej chodbe pod hradbami zavalilo skúpu vdovu, ktorá tu našla poklad. Ale bohatstvo si nestihla užiť.

Celé stáročia sa po Českej ceste prevážali kupci s plnými ťažkými vozmi. Nám sa kráča ľahšie. Veľkú časť výstroja, čo sme používali v Rumunsku, sme už dávno poslali domov. Obliekame sa zvyčajne do trička a šortiek, hlavu pred slnkom chráni plátená čiapka, na nohy sme si obuli ľahké botasky. Do batohov sme si uložili spacie vrece, karimatku, flanelovú košeľu, sveter, tenkú vetrovku, plášť do dažďa a náhradnú bielizeň. Vedľa šatstva sme nezabudli na kotlík, varič s pevným liehom, zápalky, príbor, hygienické potreby, fotoaparát, filmy, osobné doklady, peniaze, mapy, pero so zápisníkom, šijacie potreby, lekárničku a jedlo na tri dni. Viac sa nám už nežiada. K spokojnosti nám stačí 10 - 13 kg vážiaci batoh.

Obedujeme na mäkkej lúke Klokoča, z ktorého vidieť na všetky strany. Na východe sa žltnú trnavské polia, na západe zelenajú nekonečné bory, čo vyrástli na pieskoch Borskej nížiny. Plavecký hrad ohraničujú bralnaté hrebene Vápennej, Čiernej skaly a Kršlenice, ktorá nám pripomína miniatúrny "Sivý vrch" v Západných Tatrách. Pod nami v Mokrej doline v jaskyni Dzeravá skala našli detský zub i zvyšky nástrojov spred 30 - 40 tisíc rokov. Vo vápencovom úkryte býval paleolitický lovec i neolitický roľník. V susednej jaskyni Tmavá skala objavili zase kosti jaskynného medveďa. Nad Plaveckým hradom sa vypína kopula Pohanskej, kde pred 3000 až 3200 rokmi žilo tisíce obyvateľov - roľníkov, hrnčiarov, kamenárov, obchodníkov i vojakov. Stálo tu naše najznámejšie keltské mesto - opidum. Rozprestieralo sa na ploche 38 hektárov, chránenej dvaapolkilometrovým múrom. Mnohí turisti neoprávnene podceňujú Malé Karpaty, zrejme aj pre ich prívlastok. A pritom sa dá v nich celé dni túlať a objavovať zabudnuté krásy. K nedostatočnému oceneniu prispela nízka kvalita sprievodcovskej literatúry, ktorá iba sucho a neraz lajdácky popisuje turistické chodníky. Odzrkadlil sa v nej duch veľkomesta, kde životné tempo nedovoľuje zastaviť sa, zamyslieť sa a precítiť prežité. Celkom inak spracoval Zdenko Hochmuth starší stredoslovenské pohoria. V jeho knihách sa snúbi krásny jazyk, zanietenosť a bohatá faktografia.

Z Klokoča sme zbehli na lúku Sklená Huta. Po sklárni a papierni, ktoré tu pred tristo rokmi postavili, ani stopy. Na Taricových skalách sme si sem tam pomáhali aj rukami. Na obed vial príjemný vánok. Na ostrom hrebeni som zažil aj vietor, ktorý so mnou mával ako so steblom trávy. Malé Karpaty tvoria pomerne úzku hrádzu medzi rozsiahlymi nížinami. Za vyššími horami južným a juhovýchodným smerom treba cestovať až 350 - 400 kilometrov.

V sedle Modranskej Baby sme narazili na veselú spoločnosť. Zamestnanci blízkej Zochovej chaty hlučne oslavovali. Servírky trápil nedostatok chlapov, tak nás zavolali medzi seba. Všetky tri páry našich očí však hľadeli iba jedným smerom: pod košatý dub, kde sa drevené stoly prehýbali pod ťarchou jedla. Všade rozvoniavali domáce pečené klobásy, na veľkom ohnisku pripravovali živánsku. Občas vystrelili štople šampanského. Kuchár, ktorý sa pred mesiacom vrátil zo školenia vo Francúzsku, pripravoval slimáky. Keď sa ho Ľuboš spýtal na recept, zaujatý prácou, ktorá súčasne je preňho hoby, prešiel zo slovenského na francúzsky jazyk. Tak vážne ho poznačilo školenie.

Zábava by pokračovala do rána, keby sa pred zmrákaním nerozpršalo. Vedúci s háremom čašníčok, nezvyknutými na vrtochy počasia, si sadli do áut a vrátili sa do bezpečia na chatu. Stoly však nestihli vyprázdniť. A tak na hostinu sme zostali iba traja.

Len čo sa zotmelo, zablikali dve svetlá. Lampáše patrili našim priateľom Tomášovi Kuchtovi a Borisovi Rudolfovi, ktorých sa mi pred tromi mesiacmi nepodarilo prehovoriť na karpatskú hrebeňovku. Teraz boli prví, čo nám prišli zablahoželať k šťastnému koncu. I keď predčasne, veď nás čakali ešte dva dni chôdze.

"Paľo nám vravel, že vás nájdeme najskôr na Modranskej Babe. Tak sme prišli," vysvetľoval Tomáš. Potom si lepšie prezrel náš stôl a s údivom sa spýtal: "A to každý deň takto večeriate?"

"Stolujeme aj lepšie," zasmial sa Pavel. "Ale dnes sa nechcelo Ľubošovi variť."

Veľa si máme čo povedať. Ale Tomáš s Borisom sa ponáhľajú domov. Zajtra, ako každé iné ráno, musia nastúpiť do práce. Veru, zabudli sme. O krátky čas aj nás to čaká.

1.3.2003 PREDJARNÝ PRECHOD HREBEŇOM VETERLÍNA 6.ročník
(sobota) Klub TD Trnava

8.3.2003 ČERVENO - MODRÝ TESLÁCKY OKRUH 21.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

15.3.2003 MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK - memoriál Ruda Korčoka 18.ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

23.3.2003 OTVORENIE TURISTICKEJ SEZÓNY NA KOŠARISKU PRI BORINKE
(nedeľa) Tatran Stupava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.

červená:	hrad Devín – Kramáre: 7,4 km Kramáre – Biely kríž: 15,0 km, obnovené 23 km Devín - Baba Amonova lúka – Brezinky: 8,5 km Voj. nemocnica – Košarisko: 19,0 km, obnovené Pezinok – Modra: 5,5 km, obnovené
modrá:	Limbach – Tri kamenné kopce: 5,2 km, obnovené Rača – Rača: 2,5 km, obnovené Plavecký Mikuláš – Brezinky: 6,0 km Dubové – Medvedia skala: 6,9 km, obnovené Krásna Hôrka – Figaro: 1,6 km, obnovené
zelená:	Zumberg – Kuchyňa: 9,8 km, obnovené Rača – Limbach: 16,6 km, obnovené 6,9 km Modra – Sološnica: 15,7 km Koliba – Kamzík: 1,5 km, obnovené Dúbravka – Technické sklo: 3,1 km
žltá:	Plavecké Podhradie – Vápená: 6,0 km Zumberg – Tri kamenné kopce: 8,1 km Harmónia – Pernek: 8,3 km, obnovené Rovinka – Topoľové: 3,4 km, obnovené
Spolu:	obnovených 113,8 km

zelená:	Hradište p. Vrátnom – Pustá Ves: 18,2 km, obnovené Zabité – Záruby: 14,5 km, obnovené Smolenice, obec – jaskyňa Driny: 2,5 km, obnovené
žltá:	Smolenice, vlak – Havrania skala: 2,6 km, obnovené Hradište p. Vrátnom – Prekážka: 13,5 km, obnovené
Spolu:	51,3 km

červená:	Tri kamene – Senica: 33 km, obnovené
modrá:	Branč – Sobotište: 6 km, obnovené
zelená:	Kadlečíkovci – Nečasovci: 10 km, obnovené Častkov – Sobotište: 6 km, obnovené Martišovci – Brezová p. Bradlom: 11 km, obnovené
žltá:	Sobotište – Podzámok: 20 km, obnovené Turá Lúka – Vachulovci: 4 km, obnovené Kunov – Podbranč: 6 km, obnovené
Spolu:	96 km

červená:	Hlohovec – Bezovec: 42,0 km
náučný chodník	Ducové – kaplnka sv. Juraja: 10,0 km
Spolu:	52,0 km

červená:	Devín – Slavín: 7,4 km Slavín – Biely kríž: 11,5 km Baba – Sedlo Skalka: 10,4 km Sedlo Skalka – Brezinky: 8,5 km Pezinok – Široké: 6,8 km Široké – Zochova chata: 6,7 km Zochova chata – Modra: 7,4 km
modrá:	Krásna Hôrka – Figaro: 6,7 km Svätý Jur – Košarisko: 10,7 km Plavecké Podhradie – Sedlo Skalka: 10,0 km Plavecký Mikuláš – Brezinky: 6,0 km Modra – Traja jazdci: 7,6 km Karlova Ves – Dúbravka: 5,4 km Devín – Devínska Nová Ves: 4,4 km
zelená:	Rača – Limbach: 12,0 km Modra – Horná Píla: 15,7 km Horná Píla – Sklená Huta: 9,7 km Dúbravka – Technické sklo: 3,1 km
žltá:	Široké – Pod Srnčím vrchom: 0,8 km Červený Kameň – Čermák: 10,0 km Plavecký Mikuláš – Zabité: 5 km Plavecké Podhradie – Vápená: 6,0 km Zumberg – Tri kamenné kopce: 8,1 km Vojenská nemocnica – Pri Červenom moste: 0,9 km Častá – Častianska dolina: 0,5 km
Spolu:	181,3 km

červená:	Brezinky – Dobrá Voda: 22,6 km
modrá:	Brezinky – Smolenice: 9,0 km Smolenice – Vlčiareň: 2,5 km Naháč – Dobrá Voda: 9,1 km Horné Orešany – Zabité: 11,2 km
Spolu:	54,4 km

červená:	Skalica – Čupy: 11 km Čupy – Tri kamene: 12 km Lakšárska Nová Ves – Závod: 15 km Vrbovce – Sobotište: 20 km
modrá:	Knezské hory – Vrbovce: 11 km
zelená:	Mlýnky – Havran: 15 km
žltá:	Čupy – Vrbovce: 9 km
spolu:	93 km