MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

február 2004

 

 

 

"Hanblivý" oslávenec
Milan Novák, 17.2.1944 - 2004, suma - sumárum, čistá 60-ka

Náš trnavský "dedo Mráz" sa dožíva svojej životnej guľatej šestdesiatky 17.februára. Už mohol byť o takomto čase aj dôchodca, ale zajac sem, zajac tam, voľačo mu bolo pridané, preto pracuje a bohatne ďalej a dokonca v "dvoch robotách"...

Natoľko je skromný a nerád veľa hovorí o sebe /o druhých to áno/, že dokonca aj odmietol rozhovor k svojmu jubileu, vraj on nie je až taký zaujímavý typ a nemá rád publicitu. Tak sme sa preto opýtali jeho kamarátov čo oni na to:

Peter Minárik:
Obľúbenou športovou disciplínou okrem turistiky bol, akože ináč, maratón. Normálny opravdický!!! Vždy sme sa dopredu stavili s manželkou, aký čas ten Milan urobí. Nikdy nás nesklamal, v posledných rokoch to bol čas 3,58 až 3,59 h pri limite 4.00 h. Všetka česť, nikdy sa však nevzdal, aspoň o tom nevieme. Aby sme mu nekrivdili, za "mlada" boli samozrejme tie časy oveľa lepšie, niekedy vraj aj okolo troch hodín. Jeden čas pretekal pod sponzorstvom "Reštaurácia Takáč a syn" a to bol vrchol jeho pretekárskej činnosti. No a na turistike bol neprehliadnuteľný, hlavne na Lopašove a T-100. Na T-100 sa mu podarilo prísť aj do cieľa v Brezovej. Raz dokonca chcel s priateľmi maratóncami Trnavskú stovku aj prebehnúť. Podarilo sa im to, ale prví maratónci dobehli asi štyri hodiny za prvými turistami. Ale dobehli...

Čo o ňom hovoria aj ostatní kamaráti:

Ahoj Milan!

Ty možno nevieš, ale ja som detstvo prežil na Železničiarskej ulici v Trnave. Teda na Tulipáne. Táto ulica končila na Bratislavskej ceste a tam za ňou začínala tzv. Coburgova kolónia. Ako som len závidel jej obyvateľom. Bytovky s kúskom záhrady a s filagóriou, detské kúpalisko, ale aj vedľa kúpalisko pre dospelákov s ozajstnou šmykľavkou, kultúrny dom, kde chodili rodičia na Bradlanský ples a my neskôr narodení na Čaje o "pátéj" /5-ej/, škvárové ihrisko, kde vyrastali slávni "bílí andelé". Pracujúcim "keď padla", na ceste z práce vyhrávali z ampliónov pochodové piesne, aby sa im ľahšie odchádzalo od strojov. A na prvého mája vždy kráčali na čele sprievodu až priamo tam, k tribúne.

V tomto neopakovateľnom prostredí vyrástlo niekoľko známych trnavských postáv. Jožo Medovič - hádzanárska brankárska jednotka, cez leto plavčík, bratia Špiríkovci - dobrí hokejisti, Janko Ozábal, šéfdirigent ZSU a riaditeľ Pedagogickej školy v Modre a nepochybne sa k ním radíš aj Ty Milan. Preto mi dovoľ zopár spomienok:

- My starší si Ťa pamätáme z kaviarne "U Thalmaynera" v Trnave na korze. Tu sa stretávali echtovní Trnavčania pri káve, pive, či len tak na kus reči. V sobotu tam hrávala živá hudba, teda živí muzikanti, žiadne disko a za bicími sedel nejaký Milan Novák, šoumen, hviezda večera a niekedy aj noci. Tanečnice omdlievali, keď Milan priam ako Ringo Star žongloval s paličkami. Keby bola vtedy televízia tak rozšírená, bol by to doklad, že si bol skôr hviezda ako sám Ringo.

Neskôr som Milana stretol čoby účastníka Trnavskej 100-ky. Na trase sa pohyboval v spoločnosti vytrénovaných priateľov, akéhosi chodecko - bežeckého družstva. Realizačný tím - lekár, tréner, masér, psychológ, kuchár a mažoretky - ich doprevádzali na vozidle Škoda 1203 /v tej dobe špičkový výrobok TAZ-u/ a na kontrolných stanovištiach im poskytovali všetku možnú psychickú a fyzickú výpomoc, včetne výmeny trenírok, fusakiel a pod.

O krátky čas na to som sa zastavil na občerstvenie v podniku "Takáč a syn" a tam na čestnom mieste zo zarámovaného obrázku pozeral na popíjajúcich štamgastov čerstvý pokoriteľ mníchovského maratónu - sám Milan Novák. Len mi tam chýbal čas, za ktorý ho pokoril.

Slovo dalo slovo a Palo Takáč pripravil spoločnú akciu. Milam ma privítal familiárne: "Košo, víš, že nás dvoch si na fotkách mýlá?" /Košo, tak mi hovorili naposledy v piatej ľudovej/. Večer som sa pozrel do zrkadla a dal som mu zapravdu. Táto podoba však trvá iba v zimnom období, Milan v lete uprednostňuje zástrih "dohola". Páčilo sa mi, že na turistických akciách nezaprel svoj proletársky pôvod a svoje "kokteily" nosil v plecniaku z medzivojnového obdobia, ktorý mal vyspravený rôznymi špagátmi a drôtikmi, aby sa mu nerozpadol. "Je z izby revolučných tradícií a nosili v ňom v roku 1927 rum štrajkujúcim robotníkom", spresnil pôvod historického ruksacku Milan.

Pôvodne sme v redakcii MKD pripravili s jubilantom rozhovor, ale jeho známa skromnosť nám to nedovolila realizovať. "Nestojím o publicitu" - odbil naše snaženie. A preto Milan dovoľ aspoň, aby som Ti v mene Tvojich obdivovateľov /-iek/ zaželal k 60-ke, pevné zdravie a kúsok šťastia v rodinnom i spoločenských kruhoch. To, čo sa mužom v Tvojom veku zvyčajne praje, teda všenavracajúcu "chlapskú silu" si Tebe nedovolím priať. Aspoň nie v dákej zvýšenej miere, aby som nedopadol ako minule, keď si v rozhovore o Viagre poznamenal, že farmaceutický priemysel by mohol dávať financie aj na rozumnejší výskum ako je EREKCIA. Vraj keby boli všetci ako Ty, Viagra by bola zbytočný luxus.

S pozdravom Ivan Košický

P.S.
Tomu, kto by chcel navštíviť "Coburgovú kolóniu" dnes, doporučujem silné nervy, doprovod ochranky a dobrú poistku. Keď totiž v 70-tych rokoch minulého storočia prišli naši cigánski spoluobčania z východného Slovenska pomôcť do Kovosmaltu budovať socializmus, za krátky čas bolo všetko, čo sa dalo zdevastovať, zdevastované, takže kolónia pripomína "trnavský Bronx". Dielo bolo dokončené aj zásluhou veľkopodnikateľa J.M /toho času vo výkone väzby/, ktorý podnik sprivatizoval a následne výrobu utlmil až natoľko, že skončila úplne....

I.K.

Bubo Nemeš:
Veru bol som prekvapený, keď som sa dozvedel, že náš milý Milan Novák sa dožíva významného životného jubilea. Čo k tomu dodať okrem zaželania veľa zdravia, šťastia v živote, v rodine a úspechov v športe. Len tak veselo ďalej Milanko, čo nevidieť ma aj dohoníš, to ti prajem zo srdca úprimne...!!!

Tu je aj zopár spomienok, aby nepovedal, že som taký suchopár...

Milan, ktorého každý pozná ako jedinenčného maratonistu, mal aj iné aktivity. Nie každý o ňom vie, že bol po mnohé roky oporou známej trnavskej hudobnej skupiny "TAZ Kvintet", kde účinkoval ako bubeník, čiže hral na bicie nástroje. Veľa rokov sme takto spolu účinkovali v TAZ-ke na mládežníckych akciách, na plesoch a zábavách. Hrávali sme spolu aj v Trnavských kaviarnach a po okrese na hodových zábavách, svatbách a pod. Boli také časy, že sme boli spolu celá kapela častejšie, než so svojimi manželkami a rodinami. Z dnešného pohľadu to boli nádherné roky, rád na to spomínam a určite aj Ty. Ešte ma napadla jedna príhoda z tých premnohých, ktoré sme pri spoločnom účinkovaní zažili. Jednalo sa totiž o odbúranie jedného starého zlozvyku, ktorým náš Milanko trpel. Veľmi rád otravoval partiu rôznymi blbosťami. V určitom čase si vymyslel, že cez prestávky v účinkovaní nám bude hovoriť neustále ten istý vtip, žart, pri čom sa tváril každý raz, že ide o nový vtip, ktorý sme ešte nepočuli. Keďže sme Milana dobre poznali, vedeli sme, že čím viac mu budeme niečo zakazovať, tým to bude robiť častejšie. Tak sme mu ten jeho žart trpeli. No keď ho začal hovoriť pri každej prestávke, už sa niektorí začínali búriť. No nepomohli sme si. Vtip nám s vytrvalosťou maratónca servíroval pri každej pauze, ba dospelo to až tak ďaleko, že niekedy počas jednej prestávky vtip povedal aj dva - trikrát. Tak to už bolo silné kafe, preto sme začali rozmýšlať čo s ním. Napadla ma spásonosná myšlienka: vyraziť klin klinom. A tak som sa Milanka podujal umlčať.

Na jednej z akcií som ho nečakane predbehol a začal mu hovoriť jeho vtip trochu preinačený a to nasledovne:

"Na Záhorí bola veľká veselica, sála plná ľudí, hudba hrala, starší hostia mužského pohlavia sa bavili pri pulte a staršie baby, ženy, manželky, matky sedeli okolo stien v sále.

Mládež sa veselo bavila v tanci. Len susedová Serafa netancovala. Keď prešla okolo susedy, táto ju oslovila:

"Ná Sefrafa, čo ty netančíš?"
Serafa na to: "Tecinka, není s kým!"
Tetka: "Ná šak hybaj hen s naším Milanem."
Ona: "S Vaším Milanem, s tým kokotem...?"

Partia spustila hurónsky rehot, no výsledok bol úžasný. Nikdy viac sme nepočuli z úst Milanka hovoriť jeho obľúbený vtip.

O príhodách s Milanom by sa dala napísať kniha, no žiaľ, nik sa na také niečo nedal. Partia pomaly zostarla, prestali sme spolu hrať, TAZ Kvintet sa rozpadol a zostali len pekné spomienky. No jedno pretrváva stále: Bol a je vždy dobrým kamarátom a nakoniec Vám prezradím aj jedno malé tajomstvo:

Milan bol najlepším bubeníkom medzi maratóncami a taktiež najlepším maratóncom medzi bubeníkmi.

Pavol Takáč:
"Nou coment. Coment až nabudúce, keď prídem z kúpeľov."

Peter Trebichalský:
Ako maratónec bol dobrý aj vo vyššom veku. Prajem mu zabehnúť ešte aspoň jeden maratóm v živote pod 4.00 h. Môže byť aj pod hlavičkou "Takáč a syn".

 

Šikmá veža vo Vrbovom

Veru, už 66 rokov sledujú vo Vrbovom každú zmenu svojej šikmej kostolnej veže, vďaka ktorej mesto získalo prívlastok slovenská PISA. Podľa posledných meraní z roku 2000, odklon barokovo - klasicistickej stavby od zvislej osi dosahuje 99 cm. Meranie v roku 1997 ukázalo o centimeter menej /98 cm/. Odborníci však nevedia s istotou povedať, či sa nakláňanie veže zastavilo alebo či bude pokračovať aj naďalej.

Na mestskom úrade vo Vrbovom totiž pán Bosák povedal, že tento rozdiel možno považovať za toleranciu nepresnosti merania. Na návrh geodetov z piešťanskej firmy, ktorí posledné merania urobili, však osadili do rohov veže čipové značky, ktoré po čase porovnajú so značkami na blízko stojacich budovách. Táto "metóda veľmi presnej nivelizácie s presnosťou niekoľkých milimetrov" ukáže, či sa odklon veže zväčšuje. Ďalšie merania odklonu veže sa uskutočnia s najväčšou pravdepodobnosťou znovu po uplynutí piatich rokov.

Trojpodlažnú vežu, ktorá meria s krížom viac ako 38 metrov, postavil v prvej polovici 19.storočia murársky majster Jozef Werner z Čachtíc. Naklonila sa v roku 1930 cca 100 rokov po postavení po dlhotrvajúcich dažďoch, zrúteniu zabránili len betónové injektáže. Od roku 1937 sledovala vežu štátna stavebná komisia. Nedávno Vrbovčania umiestnili na veži pamätnú tabuľu. Na svoju raritu sú pyšní, aj keď jej odklon je takmer päťkrát menší od deformácie svetoznámej veže v talianskej Pise.

Pokiaľ by ste sa chceli na vežu pozrieť ako turisti na diaľkovom pochode, doporučujeme Vám turistický pochod, ktorý organizujú turisti z Piešťan, pod vedením Jarka Mihálika 15.mája 2004 a pochod sa volá "Malokarpatská". Štart je v Čachticiach a cieľ 22 km trasy je vo Vrbovom.

My už len dodáme: Prekoná Vrbovský kostol stovku???

Január 2004, Karol Šimek

 

Nový prímestský okruh IVV
DEVÍNSKA KOBYLA

Organizátori prímestského okruhu IVV Devínska Kobyla Vás oboznámia s týmto novým náučným chodníkom. Dĺžka okruhu je 12 km. Putovanie sa začína v obci Devínska Nová Ves, pri supermarkete TERNO. Pokračujeme okolo kostola a kultúrneho domu, za ktorým odbočíme vľavo a ideme ulicou Slovinec po modrej TZ, po ktorej prídeme na začiatok ŠPR Sandberg. Modrá TZ pokračuje skoro vodorovne po svahu Devínskej Kobyly. Počas chôdze po celom chodníku máme krásne výhlady do susedného Rakúska a na rieku Moravu a Dunaj. Čiastočne ideme ponad záhradkárske osady a čiastočne lesom. Tesne pri Devíne prudko zostúpime pomedzi záhradky do obce Devín. Ideme rozsiahlym parkoviskom až k hradu Devín. Tu sa napojíme na červenú TZ a po nej pokračujeme okolo hradu cez námestie vedľa kostola do kopca cez lúky až k lesu. Serpentínami prídeme tesne pod vrchol Devínskej Kobyly. Tu prechádzame na zelenú TZ až naspäť do Devínskej Novej Vsi k supermarketu Terno.

Prímestský okruh Devínska Kobyla je možné absolvovať 1-krát za polrok.
Záznamník zostavil a možno si ho objednať na adrese:

Jozef Karovič, ul.Pavla Horova č.1,
841 07 Bratislava
tel:02/6477 8800

Cena záznamníka je 20,- Sk/ks

Čo treba navštíviť:

Devínska Nová Ves /158 m n.m./

Je časť Bratislavy od roku 1972. DNV je jedno z najdôležitejších pravekých nálezísk na Slovensku, najmä slovansko-avarské pohrebisko z doby Samovej ríše /r.623 n.l./, sídlisko z doby veľkomoravskej z 10. a 12. storočia. Boli tu odkryté kostrové, žiarové i jazdecké hroby /bojovník pochovaný i s koňom/. Obec vznikla asi v 14. storočí a prvé písomné správy sú z roku 1435. Patrila medzi poddanské osady devínskeho panstva. V 16. storočí bola osídlená chorvátskymi kolonistami a bola v nej zriadená tridsiatková stanica, v ktorej sa kontroloval vývoz palivového dreva a dobytka do Rakúska. V chorvátskom jazyku sa nazývala NOUVO SELO, v nemčine THEBEN NEUDORF a v maďarčine DÉVÉNY UJFALU.

Nachádza sa tu renesančný kostol zo začiatku 16. stor. a upravený koncom 18. storčia.

Cez rieku Moravu existoval kamenný most do rakúskeho Schlosshofu, ktorý bol vybudovaný v roku 1771 za vlády Márie Terézie. Prvýkrát ho strhli ľadové kryhy, ktoré prišli z Dunaja proti prúdu Moravy v januári 1809. Obnovili ho v r.1813. V roku 1866 ho zase vyhodili do vzduchu rakúske vojská v prusko-rakúskej vojne. Za niekoľko rokov ho znovu postavili. Definitívne most zničil ľadochod v roku 1880 a odvtedy dodnes na tomto mieste existuje už len prievoz. V 19. storočí vznikli v obci prvé podniky - vápenka, tehelňa a hlavne pálenica. Obec však nepriaznivo poznamenalo niekoľko pohrôm: počnúc presunom napoleonských vojsk, potom prišla morová epidémia a napokon tri veľké požiare, pri ktorých sčasti vyhorela.

V roku 1848 získala železničné spojenie na trase Bratislava - Viedeň.

Devínska Kobyla /514 m n.m./

Je horský masív v pohorí Malých Karpát v Devínskych Karpatoch. Východne od vrcholu Devínskej Kobyly je Malá Kobyla.

ŠPR bola vyhlásená v roku 1964, s bohatou teplomilnou panónskou flórou a faunou, s výskytom mimoriadne vzácneho porastu posledných zvyškov lesostepných rastlinných spoločenstiev - vápencová skalná step. Cez celú rezerváciu vedie náučný chodník. Na siedmych drevených paneloch sú informácie o geológii, faune a flóre a je z neho krásny výhľad na sútok Dunaja s Moravou.

Sandberg

Pieskovec, slovenský miestny názov kopca na severnom svahu Devínskej Kobyly. Chorvátsky názov je Ravnica, t.j. plošina, vyvýšená rovina.

Sandberg je významné paleontologické nálezisko na terasovitom stupni vo vrstvách pieskov, zlepencov a vápencov, kde sa nachádzajú jedinečné zachované mladotreťohorné skameneliny /zuby žralokov, kosti tuleňov, veľrýb ako i antropoidných opíc/.

SKALA

Kopec na južnom okraji Devínskej Novej Vsi. Až k jeho vrcholu vystupuje najvyššie položená časť ulice Slovinec. V tesnej blízkosti rieky Moravy Skalu ukončuje kolmá kamenná stena /bývalý kameňolom/. Z kopca je výborný výhľad a dokonca za dobrej viditeľnosti je večer vidieť osvetlenú Viedeň.

SRDCE

Je to bývalý kameňolom, v ktorom sa v 19. storočí ťažil vápenec. Vyťažený priestor na severnom svahu Devínskej Kobyly - ako jazva, má tvar srdca, čo dalo aj tejto lokalite meno.

Štokeravská vápenka

Prírodná rezervácia, ktorá bola vyhlásená v roku 1993 a má rozlohu 12,7 ha. Ochrana pozostatkov troch kameňolomov patriacich k bývalej vápenke. Územie je budované druhohornými horninami z obalovej série kryštaliníka Malých Karpát. Lesné porasty patria k vápencovým dúbravám a plnia ochrannú funkciu. Lokalita predstavuje nálezisko zvyškov /kostí, zubov/ mnohých stavovcov, ako sú chobotnatce, antilopy, psovité a medveďovité šelmy. K unikátnym nálezom patria zvyšky opice. Na trávnatých svahoch rastú vzácne druhy flóry.

Abrázna jaskyňa

prírodná pamiatka na území ŠPR Devínska Kobyla. Ochrana 10 metrov dlhej, geologicky a geomorfologicky významnej jaskyne, ktorá bola vytvorená abráziou bádenského mora v slabo slienitých bridliciach. Verejnosti nie je prístupná.

Devínske alúvium Moravy

je chránený areál, vyhlásený už v roku 1999 s rozlohou 253 ha. Ochrana častí prírodného prostredia rieky Moravy s jej ramennou sústavou, lúčnymi, močiarnymi a lesnými spoločenstvami, s bohatstvom rastlinných a živočíšnych druhov, z ktorých sú mnohé vzácne a ohrozené. Má typický ráz nížinnej lužnej krajiny.

Devínska hradná skala

národná prírodná pamiatka, vyhlásená v r.1985 s rozlohou 1,7 ha. Ochrana územia nachádzajúceho sa pri sútoku riek Dunaja a Moravy. Je jedným z najvýznamnejších a najvýraznejších geomorfologických a geologických útvarov na Slovensku. Má význam aj z hľadiska zoologického a botanického.

Devín /212 m n.m./

Hrad a obec sa nachádzajú na sútoku riek Dunaja a Moravy. Hrad je národnou kultúrnou pamiatkou. Hradné bralo bolo osídlené v praveku od neolitu, v dobe rímskej tu bola predsunutá rímska stanica patriaca vojenskému táboru Carnuntum /sídlila neďaleko Hainburgu v Rakúsku/. Opevnenie na hradnom vrchu vybudovala už tamojšia rímska posádka. Významná slovanská pevnosť a kmeňové sídlo slovanských kniežat je písomne doložené vo fuldských análoch z roku 846, ako pevnosť DOWINA. Devín bol dôležitým vojenským a hospodárskym centrom Veľkomoravskej ríše. V 9. storočí tu sídlil Mojmír a Rastislav. Po zániku Veľkomoravskej ríše bol hrad súčasťou uhorských pohraničných strážnych hradov na západe. Kamenný hrad je po prvýkrát doložený v roku 1288. V 15. a 16. stor. hrad prestavali na goticko-renesančnú pevnosť. Od r.1635 až do roku 1918 patril hrad Pálffyovcom. V roku 1809 ho zničili napoleonovské vojská.

Dunaj

druhá najväčšia rieka Európy, dlhá 2980 km. Odvodňuje asi jedenástinu plochy Európy. Pramení na úpätí Čierneho lesa /Schwarzwald/ v Nemecku. Po ústie v Čiernom mori má spád 678 m a delí sa na tri úseky. Horný je od prameňa po Devínsku bránu. Zmena spádu je príčinou vzniku brodových úsekov, ale aj sústavy ramien, nazývaných aj "vnútrozemskou deltou Dunaja". Najväčšie prietoky má Dunaj v jarných a letných mesiacoch, čo je spôsobené topením sa snehu v Alpách. Dunaj preteká 8 štátmi. Na Slovensko priteká z Rakúska pri ústí rieky Moravy pod Devínskym hradom v riečnom kilometri 1880,2.

Dunaj bol od najstarších čias významnou dopravnou a obchodnou cestou. Od bavorského Ulmu je v dĺžke 2583 km splavný pre lode s výtlakom niekoľko stovák ton a maximálnym ponorom 22 dcm. Najvýznamnejšími prístavmi na Dunaji sú Regensburg, Linz, Viedeň, Bratislava, Komárno, Budapešť, Belehrad, Turnu Severín, Lom, Russe, Braila, Galac, Izmail a Sulina. Po otvorení prieplavu Rýn Mohan - Dunaj vznikla transeurópska vodná magistrála spájajúca Severné more s Čiernym morom.

Jozef Karovič

 

Daždivý Silvester 2003 - VEĽKÁ JAVORINA

Tak ako každý rok v poslednej dobe, tak aj v roku 2003 sa uskutočnil už tradičný Silvester na Moravsko - Slovenskom pomedzí. Ja, ako stály návštevník tejto akcie, tam samozrejme nemôžem chýbať. Už v pondelok po pracovnej dobe odchádzam z Bratislavy rýchlikom o 15.50 h do Trenčína. No a vieme, ako je to dnes z tými železničnými a autobusovými spojmi, tak som sa chcel poistiť a dávno pred Vianocmi som si zisťoval priamo v Trenčíne spojenie do Starého Hrozenkova. Poradili, povedali, ale po príchode do Trenčína je situácia celkom iná. Autobus s označením X mal mať odchod o 18,15 h. Na autobusovej zastávke sú vylepené plagáty, z ktorých zisťujem, že hoci je pondelok a pracovný deň, trenčianska SAD v prímestskej doprave má sobotu!!! Na zastávke je plno nadávajúcich ľudí /vraj MHD Trenčín taktiež patrí SAD a jazdí podľa ich rozvrhu pracovných dní/ a niektorí z nich zbytočne čakali na zastávke aj vyše hodiny. Šťastie pre mňa, že ďalší autobus odchádza o 18,45 h aj keď je dostatočne preplnený. A na ďalších zastávkach sa situácia opakuje, tlačenica, veľa nadávajúcich ľudí. Od obce Drietoma sa autobus začína vyprázdňovať. Na štátnej hranici vystúpi skoro celý autobus a my, čo cestujeme do "zahraničia", sme ostali štyria. Na zastávke Hrozenkov, píla vystupujem a pešo pokračujem do RS Kordárna, kde sa stretávam s ďalšími účastníkmi tejto silvestrovskej akcie. Po dobrej večeri všetky dnešné útrapy z cesty ustupujú do pozadia a my s kamarátmi pokračujeme vo vymieňaní si skúseností a zážitkov z uplynulého roku.

Na druhý deň ráno nakladáme si batožinu do doprovodného vozidla a za dažďa sa presúvame do centra obce Starý Hrozenkov, kde sa stretávame s ďalšími účastníkmi. Nakoniec na putovanie vyrážame v počte 9 /deväť/ účastníkov. Zo začiatku ideme za stáleho dažďa až do obce Vápenice. Na konci obce už prestáva pršať a čuduj sa svete, začína svietiť slniečko. Na konci obce, po ukončení asfaltovej cesty, nám začína blatistá cesta, preložená občas snehovými ostrovčekmi. Po chvíli prichádzame k zjazdovke, po ktorej stúpame na vrcholovú kótu Mikulčinho vrchu. Na zjazdovke je dosť snehu, ale vleky nefungujú. Takže máme pokoj a pri stúpaní nás nevyrušujú lyžiari. Po výstupe na Mikulčin vrch sa drobne občerstvujeme, v tekutom i pevnom stave /koláč, salónky, čaj/ a potom pokračujeme spoločne do rekreačného strediska Slováckych Strojíren, kde máme zaistený obed. Okrem obeda nás tu už očakáva starosta obce Lopeník, ktorý nám pri ďalšom putovaní robí spoločnosť a pri niektorých zastávkach poskytuje zaujímavý výklad o histórii a prírodných zvláštnostiach. Z Mikulčinho vrchu už za slnečného počasia prechádzame do Lopeníckeho sedla a vystupujeme na Veľký Lopeník /912 m n.m./. Zapisujeme sa do vrcholovej knižky a schádzame dole. Pomaly sa začína stmievať a naše kroky vedú okolo Janáčkových minerálnych prameňov na Novú horu. To nás už v diaľke víta svojimi svetlami obec Strání. Ostávajú nám už len 3 km rozbahnenými lúkami do nášho cieľa, ktorým je už dlhšiu dobu "Zámoček". Tu stretávame veľa ďalších pravidelných účastníkov, ktorí pricestovali o deň neskoršie, do Strání. Už nás je dosť a časť turistov vediem na ubytovanie do areálu fary. Je to samostatne stojaci objekt, v spodnej časti je sociálne zariadenie, učebňa, kuchyňa a sklady a na poschodí sú 4 miestnosti, kde na podlahe sú rozložené molitanové madrace, hrubé asi 15 cm. Večer v "Zámočku" v spoločenskej sále prebieha koštovka vín bielych i červených od jedného spracovateľa hrozna zo Skalice a jedného spracovateľa z obce Čejkovice. Na koštovke je veľa zástupcov samosprávy z oboch strán česko - slovenskej hranice. Sú tu zástupcovia zo Starej Turej, Myjavy, Lubiny, Lopeníka, Dolní Nemčí, Strání... O náladu sa stará cimbalová muzika s vynikajúcou známou cimbalistkou. Hrala perfektne. Počas každej minúty hry sa skoro ani nepozerala na svoj nástroj. A my ostatní, aby sme sa len tak neopíjali, sme zajedali všetko, čo sme mali na stoloch pripravené, pagáčiky, nárezové misy s rôznymi druhmi salámov, údenín a syrov.

Silvester, ako posledný deň roku 2003 sa začína už od rána dažďom. Po dobrých raňajkách začíname výstup na Veľkú Javorinu z obce Květná po zelenej TZ. Zo začiatku máme rozbahnený chodník, neskôr začína pribúdať snehu a na Veľkej Javorine je ho už asi 10 cm. Na Veľkej Javorine sa občerstvujeme na Holubyho chate, čo som bol prekvapený, lebo chata bola väčšinu roka zatvorená. Pokračujeme okolo vysielača až k pomníku "vzájomnosti", kde sa zhromažďuje veľa turistov z obidvoch strán hranice. Znovu narastá aj symbolická mohyla nebohých Vavrouškovcov. Počasie nás nemá v láske. Stále prší a prší... A tu na hrebeni, je aj silná poľadovica. Po spomienke, príhovoroch a spoločnej hymne Česko Slovenska sa rozchádzame, každý podľa svojho plánu. Ja pokračujem naspäť do Květnej a Strání. Stále prší, už máme toho dažďa veru dosť. Rozmýšľame, aké by to bolo krásne, keby namiesto toho dažďa, snežilo...

Večer, už "vymydlení", nakŕmení, napojení pokračujeme v silvestrovskej zábave v sále "Zámečku". Do tanca nám hrá cimbalovka. Na pitie boli k dispozícii rôzne druhy vín a na jedenie bohaté misy. Pred polnocou sa všetci odoberáme na námestie, kde po viacerých pokusoch sa nám konečne podarí zapáliť pripravenú hranicu na poslednú chvíľu, len tak tak sme stihli príchod Nového roku, a potom nastala veľká zmena, už neprší, ale začalo snežiť - huráááá.

Nový rok vítame hymnou, ohňostrojom a osobnými gratuláciami. Neskôr sa vraciame do sály a pokračujeme v zábave až do rána.

Ráno cestujem domov osvedčenou trasou. Autobusom Strání - Nivnice - Uherský Brod a vlakom Uherský Brod - Staré Město - Břeclav - Bratislava.

Pekná akcia sa skončila, ale spomienky ostanú navždy.

6.1.2004, Jozef Karovič

 

Silvester 2003 - ZÁRUBY

Sychravým počasím privítal posledný deň roka väčšinou už tradičných účastníkov výstupu. Pribižne 400 priaznivcov zimnej prírody sa prišlo rozlúčiť so starým rokom, pričom tentokrát stál pod vrcholom, na rozdiel od predchádzajúcich rokov, iba jeden, jediný stan. Tradičné účastnícke listy z rúk turistov KST Skloplast potešili hlavne mládež. Starších zaujal hlavne kalendár turistických akcií a pochodov na rok 2004.

Okolo poludnia sa potom priaznivci turistiky rozlúčili s pozdravom "Dovidenia v zdraví o rok" !!!

Trnava, január 2004, Peter Bada

 

Prvomájový sprievod na silvestrovský Marhát 2003

Skoro tak by sa dal nazvať Silvester 2003 na Marháte. Od 10.hodiny sa na vrchol Marhátu schádzali ľudia - turisti, zo všetkých strán, od sv. Jurka, od Bezovca, od Havrana či Moravanskej doliny. Po snehu tento rok nebolo ani vidu, tak aspoň sem-tam zmrznuté bariny naznačovali, že je tu vôbec nejaká tá pani ZIMA. Avšak na vrchole pri ohníku a teplom čaji s vlastnoručne opečenou safalátkou či slaninou bolo príjemne. Sám Jarko Bö hm s Miklánkom a ostatnými kamarátmi mali čo robiť, aby tú tisíchlavovú spoločnosť uspokojili. Pekný diplom, ale hlavne jeden /1/ dukát Marhátsky, ktorý bol platný len v Hostinci pod Marhátom, ukončili 32.ročník výstupu na tento známy kopec. Za tieto roky pochod organizujú stále tí istí a tí samí turisti. A ak sme sa po nich pozorne pozreli, zistili sme, že nič nestratili zo svojej aktivity a úsmevu na tvári. Len získali - zopár vrások.

Je ale paradoxné, že najviac sa zmenil náš kopec. Marhát bude o "chvíľu", zopár rokov, úplne "plešatý". Pomohol mu k tomu veľký polom v minulých rokoch, s poľadovicou, ktorá z nitrianskej strany urobila veľa škody. Aj novinári po zhliadnutí tejto katastrofy povedali, že to je najväčší polom, ktorý bol na Slovensku za posledné roky.

A turisti pili, jedli, ujúkali, rozprávali, bavili sa a o 12.00 sa urobil klasický foto záber z výstupu, aby zas tí mladší po rokoch sa mohli pochváliť, že oni v tom pamätnom roku 2003 boli tam, čiže zúčastnili sa výstupu na Marhát.

Prekvapenie číslo jedna: tento rok sa nestrieľalo, tak ako po iné roky. Oznamy, že poľovníci spolu s lesákmi toto podujatie zakážu, ak sa bude strieľať všetkýcmi možnými kalibrami, malo asi význam. Nuž a posledné prekvapenie nastalo cca napoludnie. Začalo pršať, najprv jemne, postupne pribúdalo na sile a v doline už padali "špagáty". Naposledy sme si vzdychli "kde bol v čertu ten dážď po celý rok", rozlúčili sa s kamarátmi a ponáhľali sa domov, aby sme pokračovali s načatým Silvestrom.

Silvester 2003, Peter Minárik s celou rodinou

 

15. Vřesovická stovka

Páteční listopadový večer. V čekárně nádraží ČD v Bučovicích je nezvykle rušno. Tak rušno tu bývá večer jen 1 x do roka. Letos již po 15-té se sešli turisté z celé ČR, aby si následující noc a další den prošli trasu již tradiční Vřesovické stovky.

Ještě rušněji bude v chatě bučovických turistů ve Vřesovicích v údolí Klimentského potoka, uprostřed krásných chřibských lesů. Sejdou se tu místní turisté s těmi vzdálenějšími, aby o tomto víkendu už "uzavřeli" letošní turistickou sezónu. Někteří sice ještě za týden pojedou na celostátní akcii zvanou "Poslední puchýř", ale stovku v okolí Vřesovic si přesto nenechají ujít...

Zprvu se místní divili, co je to za bláznivý nápad šlapat celou noc potmě silnicemi a pak hned zas celý den lesem po blátě. Co na tom ti turisté mají? Teď už se nediví. O akci se ví, je propagována v regionálním tisku i na místních vývěskách. Prostě, lidé si už zvykli. Ale mnozí místní by nešli na pochod ani za nic. Nenašli by v sobě dost odvahy či odhodlání vydat se na trasu a motivace jít na noc dlouhé kilometry.

Jenže turisté a dálkoplazové jsou jiného založení a na pochod se už těší. Už se nemohou dočkat až vyrazí na trasu. Je to taká společenská udalost - setkání lidí podobných zájmů.

A tak si zas každý vyzkouší na co má fyzicky, dozví se, co je nového a dokáže také vnímat noční souhvězdí s dominujícím zimním Orionem /nikoli tím čokoládovým/, k tomu jemné kontury krajiny, obrysů kopců, světýlka civilizace a lákavou "vůni dálek". Je tak vtažen do neopakovatelné a těžko popsatelné atmosféry turistických akcí /prostě to chce jít, prožít, vyzkoušet.../

V chatě ve Vřesovicích už čeká vlídné - kamarádské přivítání a teplo nejen z horké polévky a sálajících kamen v jídelně, ale i to přívětivé teplo kamarádství a přátelství, které kolem sebe roznášejí pořadatelé /takové zvláštní fluidum/ a do toho se mísí zvuky kytary a trampské písničky. To vše vytváří dobrou náladu a pohodu pro všechny...

Po odpočinku čeká náruč přírody zprvu ještě tmavá, později mlhavá a během dne už prozdřená sluníčkem a barvami podzimního lístí - prostě krásný "zlatý podzim".

Noc po silnicích z Bučovic po první kontrole v Kloboučkách v místním hostinci, další ve Ždánicích a pak táhlé silničky přes Sobůlky a Kyjov k občerstvení ve Vlkoši u Sylvestra Svobody s pokračováním přes Skalku a Laboty do Vřesovic, končila na chate ve Vřesovicích.

Perfektní zázemí pro odpočinek a občerstvení uvítali všichni a většinou ještě za tmy vyráželi do lesů na denní část. Počasí letos ukázalo svou přívětivou tvář /za předchozí roky jsme tu už zažili ledacos: sníh, chumelenici, déšť, mráz i husté mlhy a sem-tam i trochu sluníčka/. To letos bylo turistům příznivě nakloněno. Žluté zelené i hnědavé barvy lístí, prozářené podzimním sluníčkem, dělají Chřibské lesy kolem Buchlova romanticky krásné...

Siluety hradu Buchlova i Barborky vystupují nad okolními většinou zalesněnými kopci a tak tradiční trasa s otočkou u Břestecké skály okolím Buchlova má své kouzla.

Přitom údolí pod námi skrývá mlžný opar. Pro ty, co umí vnímat krásy přírody a romantiku krajiny, se letošní ročník opravdu vydařil.

A to nejen díky ochotě pořadatelů KČT Bučovic, ale taky tomu, že to "nahoře" zařídili tak, že počasí prostě vyšlo na jedničku. A tak ti, co si přišli prejít stovku, či jen ráno padesátku, byli určitě spokojeni.

Loučili se pak slovy: "ahoj ... a za rok nashledanou... tady uprostřed krásné přírody Chřibských lesů a přívětivých ochotných lidí z Bučovic..."

Dovětek: Vzhledem ke krásnému počasí jsme letos trasu trochu protáhli přes Brdo, kde se i v sobotu na stavbě nové rozhledny pilně pracovalo. Dále jsme šli přes Bunč, vylezli si schůdky na Komínské skály a dál až na skalisko Budačinu.

Poznání vzdálenejších míst bylo krásné a romantické. Už jsme tu nebyli hezkých pár let. Takže ahoj Chřiby - bylo u Vás tehdy moc a moc krásně:

"Šli jsme tehdy v pohodě vstříc podzimní přírodě.
Pěší trasy rádi máme, za rok sem zas uvítáme..."

Bučovice, Zděnka Tvrdá

Čaro starých pohľadníc

Keď v druhej polovici 19.stor. začali vo vtedajšom Uhorsku vznikať prvé turistické spolky, išlo o Uhorské spoločenstvá /Uhorský Karpatský Spolok/.

Preto je zaujímavý fakt, že v Modre /MODOR/, mestečku pod Malými Karpatmi, vznikol už 15.5.1892 Modranský turistický spolok /MSK/, možno prvý slovenský turistický spolok v Uhorsku /ktovie o staršom, nech sa prihlási/. Už predtým v roku 1881 bolo založené tzv.Modranské meštianske kasíno, členovia ktorého sa prezentovali rôznymi kultúrno - spoločenskými aktivitami a Modranský turistický spolok sa odčlenil od "Kasína" zásluhou členov, ktorí sa venovali turistickým aktivitám - upravovali a značkovali turistické chodníky, inštalovali lavičky, rozvíjali turistické centrum Harmónie, vydali mapu Malých Karpát a podobne.

Sídlom MSK bol "Pánsky dom" v Modre - Piesku. Členovia MSK boli aktívni aj po vzniku prvej ČSR, čoho dôkazom je napr. "otvorenie Zochovej chaty" v roku 1933.

Vo svojej zbierke starých pohľadníc som našiel jednu zaujímavú, ktorá určite osloví i nás, ktorí dnes temer po sto rokoch chodíme po týchto cestičkách. Na pohľadnici je "Pánsky dom - Városi uriház", kde bola na výlete skupina turistov. /Ich podpisy sú na prednej strane pohľadnice, ako to bolo u tzv. dlhých adries, ktoré sa používali približne do roku 1904 a kde na zadnej strane pohľadnice mohla byť iba adresa a razítko odosielacej a prijímacej pošty./

Pohľadnica bola odoslaná 4.8.1909 a spomínaná skupina turistov ju poslala do Turan /Turany/.

Ich pozdrav bol adresovaný najkrajšiemu dievčaťu /á la plus belle fille/, slečne Paule Chrenko.

Viem, že dnes, v čase SMS-iek a e-mailovej korešpodencie sa mnohí nad podobnou pohľadnicou iba pousmejú, ale mademoiselle Chrenkovej určite urobila veľkú radosť. Najmä keď nevlastnila mobil a nevedela, že budúcnosť je Orange.....

Ivan Košický

 

TUNISKO - "eden"
alebo po našom: raj na zemi

Môže byť niečo idylickejšie ako je dovolenka v Tunisku pri mori s programom "All inclusive"?. Preložené do zrozumiteľného, to znamená, že môžete žrať a piť, čo len chcete a pritom je to zadarmo! Teda ak neberieme do úvahy cenu zájazdu. A naviac v novembri, kedy je tu u nás doma pekne hnusne... Odpoviem za Vás, nemôže! Teda, ak nepočítam tú parádnu hnačku...

A to sme pritom išli na Djerbu vybavení dokonale po všetkých stránkach. Kamaráti nám pribalili na cestu spústu dobre mienených rád, ako že nemáme piť vodu z vodovodu /naivky, ja budem piť vodu, keď v bare je všetko zadarmo?!?/ a že nemáme si do nápojov dávať ľad, lebo ten môže byť tiež z miestnej vody /to už je omnoho užitočnejšia rada, pretože ja mám Jamesona s ľadom vskutku rád a hlavne vraj musíme každý nový deň vítať s pohárom slivovice. Tu nám ale na cestu cestovka nepribalila, tak to za nich musela urobiť manželka/.

Neviem, kde sme urobili chybu. Možno tej slivovice bolo málo, možno nám tajne do piva nalievali vodu z točky... No proste sme po dvoch dňoch dostali obidvaja takú "hnačku sračkovú", lebo inak sa to ani povedať nedá, že ja som sa dvakrát dokadil a Sášenka /nech mi prepáči, ale je to v záujmu objektivity/ si tiež jeden raz tak trochu zakadila mimo misu. Nakoniec sme zaplatili hotelovému doktorovi nemalý peniaz za prášky proti hnačke, ktoré ale, ako sa ukázalo neskôr, vôbec nezabrali. Keď som v ten deň išiel dvanástykrát na záchod, došla mi na rozum v celej šírke jeho veta, že sa ešte určite uvidíme. Lenže to sa prepočítal. Ako správni bojovníci sme zaťali zuby i zvierače a ktokoľvek nás stretol v hotelovej hale, tvárili sme sa akoby nič. Môžem ale povedať, že niekedy to bol naozaj heroický výkon...

Ale inak tam fakt bolo krásne, že sa až skoro divím, prečo to píšem zrovna do tohoto plátku. Teda keď vynechám ten Ramadán.

Priznám sa bez mučenia - skutočnosť, že Ramadán, mesiac islamského šialenstva, nemá presne stanovený dátum a preto sa potuľuje kalendárom takmer bezcieľne, mi bola až do minulého novembra utajená. Žil som totiž v predstave, že keď som pred rokmi zažil v Turecku Ramadán v januári, nemôžem ho zažiť teraz v novembri. Ale hrozne som sa mýlil.

Nie že by sa ma islamské tradície nejako zvlášť dotýkali, ale keď čakáte dvadsať minút v bare na pingla, ktorý sa niekde v sklade modlí, začnete veľmi vážne uvažovať o náboženskej tolerancii. A potom, nikde okrem hotela /vďaka bohu/ nekúpite žiadny chlast a dokonca ani obyčajné pivko, čo je v stredomorských horúčavách určite zásadná chyba. Jediné, čo sú tu ochotní Vám predať, je Clausthaler. To sú všetko ale drobnosti, nad ktoré sa človek veľmi rád povznesie.

Tunisko v novembri, môžem povedať, to je proste balzam na dušu. Teda keď vynechám tých Arabov.

Nie že by som bol nejako prehnane xenofóbny, ale ako hovorili už naše babičky, čoho je moc, toho je príliš. A Arabov bolo fakt veľa. Boli proste všade. Nedochvilní, neochotní hovoriť inak než francúzsky a arabsky, ale zato vždy pripravení vás obtiahnuť a natiahnuť vás len tak za pozdrav. Lenže oni sú proste takí. My cestovatelia s tým musíme počítať a nesmie nás to vyviesť z miery. Jedine tak si totiž môžeme vychutnať krásu stredomorskej exotiky. Teda zas, ak nepočítam tú cestu.

Pri odlete sme čakali päť hodín a pri návrate dokonca sedem! A to s leteckou spoločnosťou Travel servis - vraj dokonalosť sama o sebe.

Ale aj tak hovorím - Djerba, to je raj. Teda ak nepočítam ten blázinec na trhoviskách.

Stále na Vás niekto pokrikuje, ťahá vás za rukáv a naviac sa snaží stále ponúkať všetko možné a nemožné a dojednávať cenu. To sa mi zo začiatku aj veľmi páčilo, zvlášť, keď sa zo 150 dinárov dostanete za desať minút na tridsať. To si potom pripadáte ako všetkými masťami mazaný "king". Ovšem, len do tej doby, než vám v hoteli chlap z vedľajšej izby prezradí, že rovnakú vec dostal u toho samého šizunka za pätnásť...

Ale inak to bola fakt paráda....

November 2003, Djerba, teta Vierka

 

VIDOVA GORA

Sedím na mestskej pláži v Supetare, na ostrove Brač a pozorujem trajekty, ktoré zo Splitu privážajú moruchtivých turistov. Viditeľnosť je vynikajúca a tak pohorie Mosor lemujúce jadranské pobrežie pripomína plastickú mapu. Chvíľami /podľa intenzity slnečného žiarenia/ sa ma zmocňuje túžba prejsť túto hrebeňovku k Omišu, či pokračovať ďalej Biokovom k Makarskej.

Keďže túžba je to pre túto dobu nereálna, večer si požičiam na recepciu podrobnú mapu ostrova Brač.

Ponúka sa mi cesta do mestečka Selce, kde pôsobil významný slovenský rodák, lekár a spisovateľ Martin Kukučín, ale nakoniec sa rozhodujem pre vychádzku na Vidovu Goru, teda po našom Vítov vrch. Je to najvyššia hora súostrova Brač, Hvar a Vis a má takú malokarpatskú výšku - 780 m n.m. Keďže náš penzion je asi 100 metrov od "bus station", zabehnem ešte pozrieť odchody autobusov do mestečka BOL.

Ranný spoj je tak správne prepchatý, že som sa cítil ako doma. Nie však horskými turistami, ale záujemcami o malebné pláže na juhu ostrova. Kúpim si lístok na prvú zastávku za mestom Nerežišče, bývalým hlavným mestom ostrova. Keď asi po polhodine vystupujem, so smútkom /či radosťou?/ zisťujem, že som vlastne na hrebeni. Smerovka vpravo informuje, že je to cesta na Vidovu goru a na samotu Blaca. Upokojujúco pôsobí i oznam, že niekde týmto smerom je i konoba, teda hostinec. Chodník do Blace po chvíli odbočí a tá správna cesta pokračuje ďalej riedkym píniovým lesom, presvetleným ostrým dopoludňajším slnkom. Ticho je rušené iba spevom cikád. Všade cítiť vôňu ihličia. Občas sa objaví kamenný múrik, za ktorým sa skrýva možno kedysi udržiavaný sad. Po dobrých dvoch hodinách som na mieste. Vrchol tvorí skalnaté plató, ktoré smerom na juh ostrova spadá do priepasti. Tam dolu leží mesto BOL, podľa mnohých s najkrajšou plážou v Chorvátsku. Neskutočne biely piesok a zelenomodré odtiene mora. V okolí kotví množstvo lodiek, ktoré priviezli návštevníkov. Nedá mi nespomenúť si na jeden slnečný deň začiatkom septembra v roku 1969. Bol som s CKM v Starom Grade na Hvare a objednali sme si cestu starým škunerom do mesta Bol. Cestou tam sa však zdvihol vietor, tuším ho volali bora, more sa zvlnilo a naše žalúdky všetky tie dobroty odovzdali rybičkám.

Viditeľnosť nie je až taká, o akej píšu v rôznych bedekroch. Jemný opar stiera ostré kontúry diaľav. Zato ostrov Hvar je ako "na dlani".

Od ostrova Brač ho oddeľuje relatívne úzky Hvarski kanal. Na severnom pobreží Hvaru sú známe letoviská Vrbovska a Jelsa, úplne vpravo začína zátoka, do ktorej mieria plavidlá smerujúce do Starého Gradu. V diaľke za ostrovom Hvar sa rysujú obrysy ostrova Vis. Viem si predstaviť ako asi svietia biele domky v čarovnom meste Komiža i keď je to tak dávno, čo som sa tam zastavil počas plavby na malý ostrov Biševo, kde je "Modrá jaskyňa", známa pomenovaním ako tá na ostrove Capri. Vždy sa ma zmocní ten známy pocit, ako pri sledovaní nemého filmu. Vidíš rušnú pláž, život pulzujúci v morskej úžine pri mestečku Bol, ale diaľka umŕtvi všetky zvuky, takže vnímaš iba ticho a šelest vánku v korunách starých borovíc.

Pýtam sa domácich, či nevedie nejaký chodník k mestu, ale dostávam zamietavú odpoveď. Obídem antény telekomunikačného systému, ktoré hyzdia tento /ale aj iné/ vrcholy a poberiem sa ďalej, tam, kde tuším avizovanú "konobu". Úzky chodník je poprepletaný množstvom pavučín, v strede ktorých čakajú veľké čierne pavúky na svoju korisť. Boli to jediní predstavitelia fauny, s ktorými som sa v ten deň stretol, asi miestna špecialita. Cesta ma privedia k vysokému bielemu betónovému krížu. Z nápisu sa dozvedám, že na tomto mieste stál pôvodný kríž už od roku 1934, ale ten počas vojny v roku 1944 bol zničený. Nový kríž bol postavený v roku 1998. Je zasvätený sv. Vítovi a pripomína 850 rokov od vzniku biskupstva ostrovov Brač, Hvar a Vis. A neďaleko zasa typicky nízky kamenný múrik a za ním príjemný chládok na krytej terase horskej "konoby". Ten, kto už v minulosti ochutnal /a hlavne vypil/ chladené Karlovačko pivo, vie, že škoda ďalších slov. Bola to tá správna bodka za malým putovaním na vyhliadkovú Vidovu goru.

Ivan Košický, júl 2003, Supetar na Brači

 

Došlá pošta

Zdravíme kamarátov z okolí Malých Karpát.

Chystáme se na Trnavskou 168. Ráda bych se zúčastnila i letos.

V létě uvažujeme o přechodu Oravské Magury /od Námestova, Babia Hora, Pilsko, Orol, Veľká Rača/ podél slovensko - polské hranice. Zatím je to ve stádiu úvah. Pokud máš ty alebo kamarádi nějaké zkušenosti či poznatky z této oblasti, ráda se dozvím jak to tam vypadá a jaký je hraniční režim a pod.

Trasu cca 100 - 150 km by jsme chtěli projít za dva dni maximálně za dva a pol den - tedy za klasický víkend. Zajímá mě možnost nouzového přespání, spíše přečkání noci /senníky, horárně/. Po hranici v noci jít je nepřípustné. Možnost doplnění vody /studánky/ a další reálné nebezpečí /medvědi a další divoká zvěr/. Možná někdo z vás má zkušenosti, rádi se ledacos dozvíme.

Přeju krásné turistické zážitky i v letošním roce.

Zděnka Tvrdá,
Lipnická 31,
753 61 Drahotouše,
Česká republika

 

Naplnený život

Profesor filozofie stál pred svojou triedou a na stole pred sebou mal niekoľko predmetov. Keď začala hodina, vzal bez slova veľkú prázdnu fľašu na zaváranie a začal ju plniť kameňmi veľkými asi 5 cm čo do priemeru. Keď ju naplnil, spýtal sa študentov, či je už plná. Študenti súhlasili, že áno. Nato vzal profesor balenie oplátok a vysypal ich do fľaše. Trochu ňou potriasol a oplátky vyplnili medzery medzi kameňmi. Potom sa znovu opýtal študentov, či je už fľaša plná. Tí so smiechom súhlasili. Teraz vzal profesor krabicu s pieskom, vysypal piesok do fľaše a piesok samozrejme vyplnil i tie najmenšie medzery.

"A teraz si predstavte," povedal profesor, "že to je váš život. Kamene sú tie podstatné veci: Vaša rodina, Váš partner, Vaše zdravie, Vaše deti - skrátka veci, ktoré, keď všetko ostatné stratíte, stále dokážu naplniť Váš život. Oplátky sú ostatné veci, ktoré tiež stoja za povšimnutie: vaša práca, váš dom, vaše auto. A piesok, to sú všetky ostatné maličkosti."

"Keď naplníte fľašu najprv pieskom, nezostane vám žiadne miesto pre kamene a oplátky. A takisto je to v živote. Ak vynaložíte všetku energiu na maličkosti, nebudete mať priestor pre dôležitejšie veci. Venujte pozornost veciam, ktoré sú dôležité pre vaše šťastie. Hrajte sa so svojimi deťmi, nájdite si čas aj na zdravotnú prehliadku, choďte si so svojím partnerom zatancovať. Vždy vám ostane čas na prácu, na upratanie domu alebo usporiadanie párty. Starajte sa predovšetkým o kamene, o veci, ktoré naozaj majú význam. Stanovte si svoj rebríček priorít. Zvyšok je len piesok."

Následne vstal jeden zo študentov, vzal fľašu, ktorú profesor i ostatní študenti považovali za plnú a nalial do nej fľašu piva, ktoré si samozrejme našlo svoje miesto a fľaša bola skutočne plná.

A aké ponaučenie z toho plynie? Bez ohľadu na to, aký je váš život, priestor na to jedno pivo sa vždy nájde...

 

KALENDÁR

marec 2004:

6.3.2004 PREDJARNÝ PRECHOD HREBEŇOM VETERLÍNA 7.ročník
(sobota) Klub TD Trnava

Trasy: 35 km/990 m, 17.5 km/770 m
35 km: Smolenice, žel. stanica - Havranica - Záruby - Čelo - Veterlín - Čierna skala - Polámané - Starý Plášť - Majdán - Lošonec, reštaurácia
17.5 km: Smolenice - Smolenický zámok - Čertov žľab - Čelo - Veterlín - sedlo Čiernej skaly - Polámané - Lošonec
Štart: individuálne podľa spojenia
Cieľ: Lošonec, reštaurácia, do 17.00 h
Prezentácia: vrchol Veterlína, 10.00 - 13.00 h
Vedúci: František a Martin Královič, tel.: 033-5521 992

13.3.2004 ČERVENO - MODRÝ TESLÁCKY OKRUH 22.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

Trasa: pešo: 40 km/1100 m
Rača - Zbojnícka studnička - Biely Kríž - Košarisko - Pajštún - Borinka - Marianka - Pekná cesta - Kamzík - areál TJ Tesla
Štart: Bratislava-Rača, kúpalisko Zbojníčka, 7.30 - 8.00 h
Cieľ: areál TJ Tesla Bratislava
Vedúci: Ing. Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 851 03 Bratislava

13.3.2004 ROZLÚČKA SO ZIMOU NA ROZBEHOCH
(sobota) KST Senica

Trasy: značkované turistické chodníky v okolí chaty SNP Rozbehy
Štart: chata SNP Rozbehy
Cieľ: chata SNP Rozbehy, do 17.00 h
Informácie: Anna Vanžurová, Bottova 1167/4, 905 01 Senica
tel.: 0908-813 592

20.3.2004 MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK - memoriál Ruda Korčeka 19.ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

Trasa: pešo: 35 km/1400 m
Rača - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Biely Kríž - Rača
Štart: Bratislava-Rača, nám.Hrdinov, 7.00 - 8.00 h
Cieľ: Biely Kríž, 13.00 - 15.00 h
Vedúci: Jindrich Racek, Slatinská 30, 821 07 Bratislava, tel.: 02-4524 2578

21.3.2004 CELOŠTÁTNE OTVORENIE TURISTICKEJ SEZÓNY NA KOŠARISKU PRI BORINKE
(nedeľa) Tatran Stupava

Zahajenie: Košarisko, 12.00 h
Vedúci: Ivan Kubovič, S.Chalupku 11, 900 31 Stupava, tel.: 02-6593 4391

27.3.2004 JARNÁ 35-KA 30.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: 35 km/1100 m
Svätý Jur - Košarisko - Borinka - Marianka - Kačín - Partizánska lúka
Štart: Svätý Jur, žel.st., 6.45 h
Vedúci: Jozef Novák, Ondrejovova 11, 821 03 Bratislava, tel.: 02-4329 6220

27.3.2004 OTVORENIE 100 JARNÝCH KILOMETROV
(sobota) KST Sobotište

Trasa: 15 km
Štart: Sobotište, základná škola, 7.00 – 9.00 h
Vedúci: Ján Oravec, 906 05 Sobotište 371
tel. d.: 034-628 2328


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.