MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

ROZHOVOR S JUBILANTOM
Ján Krištof - spoluzakladateľ a organizátor DP “Pochod oslobodenia Trnavy"
22.4.1947 - 2007

Z mojej strany skoro zabudnutý šesťdesiatnik, zabudnutý - ale z mojej strany. S Jankom sme chodili voľakedy do základnej školy, takže som mal vedieť, že keď ja, tak aj on…

Teraz, keď už bude oslavovať skoro o rok viac, sme hodili pár slov o jeho turistickej “kariére". Nakoľko sme spolu ešte rozhovor pre MKD nerobili, bude to po “prvé"…

1. MKD - Peter Minárik: - Kedy, ako a kde si začal s turistikou, resp. tvoje prvé turistické kroky?

Ján Krištof: - Veruže to bolo dávno… ešte v roku 1960, keď som sa prihlásil do turistického krúžku, ktorý vtedy viedol pán Šimko. Tento turistický oddiel patril vtedy pod jednu z najvyhlásenejších telovýchovných jednôt v okrese a možno i v kraji, a to pod TJ Slávia Trnava. Dostal som i svoj žiacky preukaz. Členom KST som od roku 1979 /vtedy ešte ako ZT ČSTV/.

2. Peter M.: - Tvoje prvé kontakty s prírodou, bol to Škarbák, Dobrá Voda alebo iné okolie Trnavy?

Ján Krištof: - Taký krajší, osobnejší vzťah k prírode som získal už od svojich 6-tich rokov, keďže som býval u starých rodičov na samote, kde boli vtedy štyri domy a ešte dve aktívne bane na železnú rudu. Bolo to v Slovenskom Rudohorí. A potom, v posledných troch rokoch základnej školy som chodil s priateľom Radom, ako skoro každý v tej dobe, na víkendové čundre, ako si už spomenul na Škarbák, neskoršie na Bukovú a Brezinky a potom aj na Dobrú Vodu.

3. Peter M.: - Dobre, to bol tramping mladosti, ale prvý turistický pochod?

Ján Krištof: - Bol to klubový turistický pochod a bolo to v januári 1976 a boli sme štyria, ktorí sme prešli v hlbokom snehu z Bukovej na Dobrú Vodu. Dnes by si povedal nič moc, ale vtedy nám to stačilo.

Ján Krištof: - Aj to si pamätám vcelku dobre. Rok po klubovej akcii, v roku 1977 som sa odhodlal a prišiel som na štart Trnavskej stovky. Žiaľ moje účinkovanie na nej sa skončilo už na Pezinskej Babe, keď ma sklamali kĺby. Odvtedy a aj potom som zväčša robil 30-ky a aj na tých som stretol zaujímavých ľudí, s ktorými som mal zaujímavé rozhovory, všetkého druhu.

Ján Krištof: - Ako som už spomenul, na začiatku hlavne s kamarátmi TJ Slávia, neskoršie s manželmi Šimkovými a potom kamarátmi, členmi klubu Slovšport, s ktorými sa sem-tam ešte i teraz vydáme na nejakú akciu.

6. Peter M.: - Ktoré máš obľúbené miesta, kam sa rád vraciaš, je jedno kam?

Ján Krištof: - U nás doma je to hrebeň Zárub a okolie Dobrovodského hradu. Okrem toho pravidelne každý rok navštevujem okraj Slovenského raja v okolí Dobšinej a pravidelne obdivujem majestátnosť Vysokých Tatier. Myslím si, že na pravidelné akcie je toho dosť.

7. Peter M.: - A čo dnes, zdravíčko slúži? Myslím tým primerane k svojmu veku.

Ján Krištof: - So zdravím je to už trochu problematickejšie. Okrem problémov s kĺbami som mal práve v mojom jubilejnom roku tri úrazy. Skončili dobre, ale už sa na mne podpisuje vek.

8. Peter M.: - Dlhú dobu si bol organizátorom, resp. vedúcim obľúbeného pochodu “Pochod oslobodenia Trnavy". Povieš nám ako vlastne tento pochod vznikol, kto bol pri jeho zrode? Ako vznikla trasa pochodu, kto ju navrhol?

Ján Krištof: - Bolo nás päť. Vilo, Michal, Štefan, Emil a ja. Inšpirovali nás už vtedy zabehnuté pochody, ktoré boli propagované a názov sme si zvolili tak trochu ideologicky, lebo vtedy takéto akcie vedenie podniku, pod ktorým sme boli evidovaní, podporovalo. Prvý ročník sme zrealizovali 2. apríla 1977, nerobili sme tomu žiadnu veľkú reklamu a pokiaľ si dobre pamätám, na pochod prišlo 74 turistov. Trasa mala 22 km a navrhli sme ju spoločne všetci piati. Viedla z Bukovej železničnej stanice až na Smolenický zámok. /Štart zo železničnej zastávky Buková bol počas všetkých 30 ročníkov./

Ján Krištof: - Bolo ich presne 30 a na všetkých ročníkoch som sa podielal. Posledný, tridsiaty sme zorganizovali v roku 2006.

10. Peter M.: - Prečo si s tým skončil? Nezáujem okolia, nebolo s kým pracovať?

Ján Krištof: - Pokiaľ viem, bolo viac dôvodov. Už od 25. ročníka som hľadal svojho nástupcu, jednoducho som cítil, že by to mal robiť niekto mladší. Samozrejme, že sa do toho zamiešal môj zdravotný stav, aj nátlak rodiny, aby som sa vzdal aktívnej turistiky.

11. Peter M.: - Pokiaľ viem, máš “dobrých" následovníkov. A tvoj “Pochod oslobodenia Trnavy" nezanikol, je znovu v kalendári, pokračuje. Ako to vnímaš, že v dnešnej dobe sa niekto podujal v tom pokračovať?

Ján Krištof: - Som rád, že po prevzatí nášho klubu turistami Skloplastu vypočuli aj moju prosbu, aby pokračovali v tradícii pochodu oslobodenia mesta Trnavy. Patrí im odo mňa veľké “Ďakujem". Prajem im, aby teno pochod organizovali aspoň tých 30 ročníkov ako ja.

12. Peter M.: - Okrem tohoto pochodu si v priebehu celej doby svojej činnosti “tvojho klubu turistov Slovšport Trnava" organizoval aj iné akcie. Povedz nám o nich niečo viac.

Ján Krištof: - Zameral som sa na organizovanie verejne prístupných akcií ako sú napríklad výstupy na niektoré vrcholy slovenských pohorí, napr. Poľana, Fabova hoľa, Salatín v Nízkych Tatrách, Šiprúň vo Veľkej Fatre alebo Pohanský vrch a mnoho podobných. Všade som stretol skvelých turistov a hlavne dobrých ľudí s kladným vzťahom k prírode.

13. Peter M.: - Malé Karpaty sme už spomenuli. Kam okrem nich ťa nohy v živote zaviedli?

Ján Krištof: - Keďže som celkove zaťažený na slovenské hory, tak v priebehu doterajšieho života som ich prešiel skoro všetky, aj keď u niektorých len časť. A poviem ti, že stále je na nich čo obdivovať.

Ján Krištof: - Keďže už je Slovensko samostatné a aj Čechy sú cudzina, tak ma lákajú ešte hory v Čechách a v Poľsku, ako sú napríklad Jeseníky, Moravský kras, Pavlovské vrchy, Český ráj a poľské Tatry. Aby si si nemyslel, že okrem hôr ma nič iné neláka, tak ti poviem, že už v roku 1966 som absolvoval spolu s tromi kamarátmi cestu bicyklom k moru cez Maďarsko do vtedajšej Juhoslávie. Bolo to zaujímavé.

15. Peter M.: - Čo si myslíš ty osobne o sto kilometrových diaľkových pochodoch?

Ján Krištof: - Už Rudkovi Padovi som voľakedy napísal pri tvorbe jeho publikácie o diaľkoplazoch, že z môjho pohľadu je najideálnejší diaľkový pochod v dĺžke 35 km. Osobne však obdivujem všetkých, ktorí fyzicky a psychicky zvládnu trasu 100 km v teréne. Všetka česť.

Ján Krištof: - Priznávam, že takýto turistický výkon mi chýba. Nie každému je dopriaty prírodou.

17. Peter M.: - Zúčastnil si sa aspoň raz nejakej “stovky"? Ak áno, ktorej?

Ján Krištof: - Samozrejme, že áno, dobre vieš, že každý mladý z okolia Malých Karpát to aspoň raz skúsi. Zúčastnil som sa na Trnavskej stovke, ktorú si organizoval Ty, Peťo. Bolo to v tej dobe, keď zopár ročníkov kratšej trasy malo štart v Častej. Štartoval som teda z Častej spolu s priateľkou a na Brezovú sme sa ledva doplazili. Bolo to 60 km a stačilo. Pamätáš sa na to, veď si nám dokonca prišiel naproti.

18. Peter M.: - Ktoré pochody, či už diaľkové alebo turistické, sa ti páčili? Nezáleží na tom, kde boli organizované.

Ján Krištof: - Niekedy dávno ma fascinovali masové podujatia, ako bol “Pochod mieru", potom piešťanský teslácky pochod “Buď fit" a podobne. Bolo to na tú dobu niečo nové, spoločenské a hlavne človek tam stretol mnoho známych a kamarátov a s mnohými som sa tam aj zoznámil. Neskôr som to zasa chápal tak, že masovosť vlastne škodí prírode. Teraz s odstupom času sa mi páčia akcie, kde turisti spolupracujú napríklad s obcou, ktorá sa priamo podieľa na akcii, a vtedy to je pre obec, dedinu sviatok. Ako príklad môžem uviesť hneď tri takéto akcie v Malých Karpatoch, Z Dolian do Dolian, Častovská 50-ka a Lopašovská “Severnou stranou Malých Karpát". Mimo nášho teritória je to “Výstup na Stolicu", ktorý raz do roka organizuje obec Rejdová.

19. Peter M.: - Máš nejaké zaujímavé zážitky zo svojej turistickej činnosti?

Ján Krištof: - Rád spomínam na to, keď sme s kamarátom Elom stretli pod Sliezskym domom medveďa. Po úspešnom zdolaní Gerlachu to bol pre nás úžasný zážitok, aj keď vtedy nám do smiechu nebolo. Dokonca som si ho stihol aj odfotiť.

20. Peter M.: - Viem, že si nikdy nebol vegetariánom, takže nám prezraď svoj stravný a pitný režim turistu na celodenných turistických akciách.

Ján Krištof: - Nikdy som nebol nijako náročný na stravu. Stravoval som sa úplne jednoducho. Doma som si pripravil obložené rožky, do fľaše kávu alebo čaj. Pokiaľ sa dalo, som často využíval aj reštauračnú stravu a samozrejme na záver akcie boli aj prípitky.

21. Peter M.: - Akých koníčkov okrem turistiky ešte máš? Záhradka, ryby, známky, škatuľky atď? Na frajerky sa už v našom veku nepýta.

Ján Krištof: - Mojou druhou veľkou záľubou je záhrada. Cítim sa tam ako v prírode. Chodím do záhrady v Špačinciach, ktorú mám za dedinou. Vždy keď mám v práci voľno, aspoň na dva – tri dni. Cez deň niečo urobím v záhrade a večer si opekám alebo grilujem. Nič lepšieho na relax v tejto dobe pre mestského človeka nie je.

22. Peter M.: - Nesplnené turistické plány, ciele, resp. čo plánuješ na ďalšiu 5-ročnicu?

Ján Krištof: - Nesplnených plánov mi zostalo veľa, ako u každého, ale taký je život. Keďže som na 50% zanechal aktívnu činnosť, tak vyslovene nič neplánujem. Keď však budem mať čas, chuť a budem zdravý, určite niekde pôjdem, veď tých zaujímavých akcií, ktoré sa dnes organizujú, je veľa, je z čoho si vyberať. Uvidíme. Opýtaj sa ma zasa o päť rokov.

23. Peter M.: - Nakoniec, čo by si chcel odkázať kamarátom, turistom, diaľkoplazom a všetkým tým ostatným okolo.

Ján Krištof: - Všetkým kamarátkam a kamarátom turistom a diaľkoplazom želám, aby im to dobre šlapalo na každom pochode, aby mali dobrý pocit z každej chvíle prežitej v prírode a veľa nádherných výhľadov z našich slovenských kopcov.

Janko, ďakujem Ti za rozhovor a ešte raz prajem všetko najlepšie a veľa zdravia do ďalšej časti tvojho života.

Keď som v roku v roku 2002 zrealizoval 0-tý ročník pochodu IVV “Prechádzka historickou Trnavou", nechcel som byť pritom iba sám, a preto som požiadal kamaráta Petra Wagnera zo Spartaka TAZ Trnava o spoluprácu. Som rád, že túto ponuku vtedy prijal. Počas ďalších 5 ročníkov tohoto podujatia sa stal skutočne výborným sprievodcom pre účastníkov tejto akcie.

Ako rodený trnavčan má veľmi dobrý vzťah k rodnému mestu a k tomu musím pripočítať jeho kvalitné znalosti z histórie pamätihodností mesta, či sa jedná o kostoly, historické budovy alebo múzeá. Na 5-tom ročníku v októbri 2007 sa zišlo 14 účastníkov, čo je optimálny počet na to, aby bola dobrá komunikácia. Naviac v ten deň Peter vybavil aj voľný vstup na výstup na Mestskú vežu. A veru aj mne dobre padlo vidieť naše mesto z tej výšky, hádam po 15-tich rokoch. Chcem mu preto cestou MKD úprimne poďakovať, že sa tak dobre zhostil svojej sprievodcovskej úlohy. Vďaka Peter, aj nabudúce.

Kráľovský hrad Lednica bol postavený v druhej polovici 13. storočia. V prvej štvrtine 15. storočia sa majiteľmi hradu stali bratia Sobek a Matej Bielikovci. Sobekova dcéra Dorota sa vydala za Blažeja Podmanického, čím rodina Podmanických nadobudla od roku 1466 na Lednicu isté právo, ale panovníkova politika im zabránila lednické majetky užívať. Na jeseň 1533 Ján a Rafael Podmanickí podnikli proti hradu vojenský útok a obsadili ho, aby uplatnili svoje nároky. Panovník Ferdinad I., ktorý si chcel nakloniť mocného Rafaela Podmanického na svoju stranu, mu 26.decembra 1549 Lednicu daroval. Ďalší majiteľ hradu, Juraj Rákoczi I., poskytol azyl českým a moravským exulantom, utekajúcim zo svojho domova po bitke na Bielej hore. Poslední majitelia, ktorí sa starali o údržbu hradu, boli bratia Mikuláš a Ladislav Maťašovskí. Rod Maťašovských vymrel v roku1754 a ďalší majitelia nechali hrad spustnúť.

Pre zaujímavosť, je to najťažšie prístupný hrad na Slovensku. V minulosti bol vstup možný len cez skalný tunel, v súčasnosti je prístup po značkovanom chodníku z obce Lednica. Hradné bralo nesie v súčasnosti už len zvyšky múrov. Pred vstupnou bránou je ešte badateľná priekopa a valy a aj obvodový pôdorys najnižšieho hradu. Od veže vedie do horného hradu kovový rebrík pozdĺž skaly na jeho vrchol.

Ruina hradu na nachádza nad obcou Vršatecké Podhradie. Patrí medzi najvyššie položené hrady na Slovensku. Prvýkrát sa spomína v období Matúša Čáka Trenčianského. V roku 1470 sa hradu na celé jedno storočie ujala rodina Slopnajovcov. V roku 1663 poskytol hrad bezpečné útočisko svojím majiteľom Jakušičovcom, keď takmer desaťtisícové turecké vojsko prepadlo Považie. Počas Rákocziovského povstania v roku 1703 sa Vršatecký hrad stal opäť útočiskom viacerých šľachtických rodín, ktoré sa tu ukryli pred povstaleckými vojskami. V tom čase hrad spravoval prívrženec Rákocziho II. – Mikuláš Môdočáni. Po porážke povstania hrad vydal do rúk cisárskym vojskám, ktoré jeho významné časti vyhodili do povetria. Vylúčila sa tak možnosť, aby sa Vršatec opäť stal pevnosťou v rukách povstalcov. Dnes asfaltová cesta umožňuje pohodlný prístup z obce takmer až k hradu. Spomedzi ruín hradu sa otvára nádherný výhľad na celé Vážske podolie, Strážovské vrchy a Veľkú Fatru.

Neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva slovenského národa sú jeho kultúrne pamiatky, pramenný zdroj poznania, jedinečná väzby historickej kontinuity. Pamiatky, medzi ktorými vynikajú hrady a zámky, predstavujú dominanty charakterizujúce jednotlivé regióny, mestá, dediny a osady. Sú silnými symbolmi vyvolávajúcimi pocity domoviny, hrdosti, lásky k rodisku, k vlasti.

Nevšedné dimenzie týchto architektonických skvostov Slovenska pre národné uvedomenie a pestovanie úcty k dielu predchádzajúcich generácií nám približuje Ľ. Janota: “Naša roduverná slovenská spoločnosť vždy rada navštevovala hrady. Pri takejto návšteve neubránite sa mocným dojmom. Obotká vás pomaly čarovné puto dávnovekého prostredia a uchopí vás za dušu tak mocne, že sa v mysli prenesiete do dávnych dôb a snívať budete s úsmevom na tvári o práci a činoch našich slovenských predkov, ktorí tieto o práci mohutné diela vybudovali. Ani pero básnikov nevládze vzbudiť pocity, ktoré vami zalomcujú na hrade!"

Takýto je úvod TTO 101 hradov a zámkov Slovenska, ktorý vznikol a bol vydaný ešte pred rokom 1989.

Pre rok 2008 českí a moravskí turisti vyhlásili celkom 24 nových tématických odznakov. Tieto OTO majú svoj štýl, obsahujú kopu recesie i invencie. Pre zaujímavosť uvediem aspoň zopár z nich:

1. Poutní místa Moravy a Slezska
Podmienky plnenia: Navštíviť 12 povinných a 13 z 25 výberových miest.
Kontakt: Wilibald Hudeček, Březová 530, 734 01 Karviná

2. Štemplér
Podmienky plnenia: Získať najmenej 100 /sto/ osobných turistických pečiatok.
Kontakt: Rostislav Klemeš, Resslova 9, 779 00 Olomouc

3. Přehrady České republiky
Podmienky plnenia: Navštíviť 4 povinné a 10 zo 14 výberových miest.
Kontakt: Jaroslav Brabec, Školní 232, 373 63 Ševětín

4. Hanácké plóžil
Podmienky plnenia: Navštíviť 3 povinné akcie, 7 ľubovoľných akcií, všetko v pešej turistike, v bývalej oblasti KČT Haná.
Kontakt: Rostislav Klemeš, Reslova 9, 779 00 Olomouc

5. Zaniknutými osadami Šumavy
Podmienky plnenia: Navštíviť určené miesta. Možnosť získania pečiatky IVV po splnení podmienok OTO.
Kontakt: František Moser, Americká 38a, 301 00 Plzeň

PS.
Kto vie, nech odpovie a prezradí, koľko nových OTO vyhlásili v roku 2007 a na rok 2008 na Slovensku!

Dlhoročná súťaž Malokarpatský diaľkoplaz, ktorá je v roku 2008 už v 28. ročníku - pokračuje. Ohodnotenie, resp. titul “Malokarpatský diaľkoplaz" môže získať každý turista, bez ohľadu na to či je alebo nie je organizovaný v nejakom klube, bez ohľadu na svoj vek, bez ohľadu na “stranícku" príslušnosť, bez ohľadu na to, či je alebo nie milionár. Jediná podmienka je iba to, že turista sa zúčastní v roku 2008 na diaľkových pochodoch a prejde na nich minimálne 1000 km. Plnenie tohoto titulu preto môže robiť každý, kto má záujem urobiť niečo pre svoje zdravie, má rád prírodu a chce dokázať sám sebe, že ešte za niečo stojí.

Zároveň upozorňujem diaľkoplazov, ktorí za rok 2007 prešli na DP minimálne 1000 km, nech svoje údaje o prejdených km pošlú na moju adresu. Uzávierka sútaže je do konca mája 2008. Odovzdanie diplomov za toto ohodnotenie bude v cieli Trnavskej stovky, resp. sa im zašle poštou.

Kde sú tie časy, keď v nejednom horskom údolí jazdili vláčiky po úzkych koľajničkách. A neboli to vždy len lesné údolia, kde sipeli malé parné mašinky. Ich veselé húkanie sa ozývalo z polí, lúk a strání na Slovensku, Morave i v Čechách. Tie doby sú však už dávno za nami. Funkciu úzkorozchodných železničiek postupne prevzali nákladné autá a romantické vláčiky sa pomaly a iste vytratili z našej krajiny. Niektoré z nich len “nedávno". Z tých niekoľkých málo tratí, čo doteraz fungujú alebo zostali zachované ako technické pamiatky, stojí za zmienku každá z nich.

Na Slovensku vďaka fanatickým milovníkom železničiek sú v akom-takom pojazdnom stave tri. V Čechách len dve. Jedna z nich, ktorá je bezpochyby jedinečná, je priemyslová železnička Moravských šamotových a lupkových závodov (MŠLZ) z Mladějova neďaleko Moravskej Třebovej, ktorá vedie do bane Hřebeč. Čím je tak zaujímavá? Jednak tým, že ešte stále plní svoju funkciu, pre ktorú vznikla a jednak svojím rozchodom – a to len 600 mm, ktorý ju oprávňuje k titulu najužšej železničky v republike.

Mladějovské šamotové a lupkové závody vznikly niekedy koncom prvej svetovej vojny a v tej dobe vznikla aj úzkokoľajka, po nej sa do Mladějova prepravoval a stále ešte prepravuje z okolitých lomov lupok. Táto surovina sa v mladějovskom závode spracováva na šamot, ktorý slúži na výrobu žiaruvzdorných obkladov. Trať zo začiatku neviedla až priamo do závodu, ako je to teraz, ale dopravu svahovitým terénom obstarávala lanovka. Neskôr sa podarilo realizovať prevádzku na trati i na tomto úseku, a tak je dnes jej celková dĺžka medzi Mladějovom a lomom Hřebeč asi 13 km.

Prevádzku trate zaisťovalo v minulosti šesť lokomotív vyrobených rôznymi európskymi podnikmi. Dve z nich, jedna z roku 1922 a druhá z roku 1929, tu slúžia dodnes. Mladějovská trať je posledná trať s pravidelnou parnou trakciou. Samozrejme, že sú tu aj novšie lokomotívy, motorové, ale tie parné stále fungujú. O zrušenie dovozu lupku týmto spôsobom sa neuvažuje, aj keď do lomu Hřebeč vedie cesta.

Turista to v Mladějove nemá ľahké a ľahké to nemajú ani pracovníci MŠLZ. Skutočnosť, že železnička je raritou, ktorej nie je široko ďaleko rovno, vyvoláva v mnohých návštevníkoch pocit, že majú akési právo vidieť z jej prevádzky čo najviac. Trať ale funguje v normálnych podmienkach výrobného závodu a na exkurzie alebo oficiálne prehliadky tu nie sú zvedaví. Je to veľká škoda, pretože obdivovateľov železničky sem chodí veľa a každý si chce prehliadnuť aspoň lokomotívy.

Milovníci historických železničiek i nadšenci z radov turistov budú možno ťažko odolávať volaniu koľají, ktoré sa veľkým oblúkom tiahnu v stráni za šamotkou. Niečo takéto skutočne hneď tak neuvidíte a tak nieto divu, že Vás nutká si túto trať prejsť pešo a užiť si jej čo najviac. Ale ako to urobiť, keď všadeprítomné tabuľky zakazujú chodiť po trati? Žiadna cesta ani chodník súbežne s traťou nevedie. Terén v blízkosti koľají je však pri troche dobrej vôle schodný.

Mladějovskú trať kedysi na začiatku jej tvorcovia veľmi citlivo zakomponovali do krajiny. Kľukatí sa spočiatku medzi lúkami a postupne sa stráca stále viac v lese. Kúsok za Mladějovom vedie cez koľaje žltá turistická značka na mladějovské hradisko. Za hradiskom sa potom spája s červeno značenou hrebeňovkou hřebečovského hrebeňa. Ešte pred Novou Vsou narazíme pri trati na pekne upravené odpočívadlo, kde si v miernej zákrute môžeme pohľadom celú prechádzajúcu súpravu vychutnať. To však platí len v pracovných dňoch, cez víkend sa tu nepracuje a tak vláčik nechodí.

Výhľadov smerom na východ je stále menej, trať vedúca vlastne úbočím nenápadne, zato vytrvale stúpa. Posledné kilometre putovania sú už dosť únavné, pretože nás stále sprevádza rovnaký obrázok: koľaje a les.

Našu pozornosť upútajú približujúce sa budovy lomu Hřebeč. Na koľajniciach tu stojí rad vagónikov. Lom Hřebeč je jediným lomom na lupok v tejto oblasti a zásoby sa odhadujú na viac ako 20 rokov, a tak dlho by ešte táto železnička mohla slúžiť.

Rady na cestu: Popisovanú oblasť nájdeme na turistickej mape Olomoucko. Mladějov leží na trati 271 Prostějov – Třebovice v Čechách. Pri bani Hřebeč je zastávka linky ČSAD z Moravskej Třebovej do Svitav. Cesta popri trati trvá asi 5 hodín. Väčšie skupinky: Na prehliadku lokomotív v objekte MŠLZ by si mohli dohodnúť návštevu závodu dopredu, avšak len v pracovný deň.

Samozrejme, že sa jedná len o veľkosť diplomov z malokarpatských turistických pochodov. Prvenstvo vo veľkosti diplomov si jednoznačne odnáša Štefan Sládeček, nie za jeden, ale dokonca dva diplomy, ktoré sú v rovnakej veľkosti.

Oba tieto diplomy boli “používané" koncom osemdesiatych a v deväťdesiatych rokoch /viď foto/ a mali rozmery 300x420 mm.

O najmenší diplom z turistického pochodu v oblasti Malých Karpát sa zaslúžili:

Kto vie, pozná, resp. má vo svojej zbierke nejaký diplom, ktorý svojími rozmermi je buď väčší alebo menší ako tieto tu uvedené, nech sa prihlási. A potom že vraj v turistickej agende nie sú rarity.

Je to už viac ako tridsať rokov čo si splnili svoj chlapčenský sen mladíci z Trnavy. Boli traja, mladí, nadšení pre svoj šport, snažiaci sa uskutočniť stále náročnejšie podujatia. A zároveň plní zdravej zvedavosti ako to vyzerá v tej “tajuplnej" časti sveta, ktorá má pre nás ešte stále príchuť exotiky, hoci v dnešnej dobe tak trochu s trpkou príchuťou. Lenže v tej dobe sme tak nerozmýšľali, inak by nevznikol projekt, ktorý spočiatku vyzeral nereálne a neuveriteľne, ktorý sa po dlhej príprave predsa len podarilo realizovať. Čo v tej dobe sme museli všetko prekonať, radšej ani nespomínam.

A tak nadišiel deň s veľkým D. Traja cykloturisti, vlastne vtedy sme boli ešte len bicyklisti, sa pustili cez Saharu a potom aj ďalej na juh – do “čiernej" Afriky. A to, čo spočiatku azda vyzeralo iba ako nevšedný športový výkon /hoci ani ten netreba podceňovať/, prípadne ako zaujímavé dobrodružstvo, sa postupom času, s prejdenými kilometrami, menilo na čosi viac. Zoznamovali sme sa s krajinou, ale hlavne s ľuďmi, nadväzovali sme bezprostredné kontakty s príslušníkmi rôznych vrstiev afrického obyvateľstva, bedárom počínajúc a inžinierom končiac, poznávali, porovnávali a učili sa. Okrídlená fráza z novín, že Afrika sa mení zo dňa na deň, prestala byť pre nás frázou: priam rukolapne sme mali tie zmeny pred sebou, žili uprostred nich. Takmer na každom kroku sa starovek prelínal s tou najmodernejšou súčasnosťou. Naši traja cestovatelia, bicyklisti, prešli siedmimi africkými štátmi, z ktorých každý má okrem spoločných problémov aj svoje vlastné špecifiká. Aj keď sa v knihe autori nepúšťajú do hlbších politických a ekonomických rozborov, často práve neštylizovaným zachytením dojmov a skúseností nám výstižne približujú tvár vtedajšej Afriky.

Cestu po Afrike “prebicyklovali" Miroslav Majtán, Štefan Miček a Vladimír Přibyl. Svoje spomienky vydali knižne po absolvovaní jazdy cez Saharu a v 1996 vyšla v retro edícii. Aspoň kúsok sme Vám z nej “vytiahli".

Ktosi prudko otvoril dvere a dve rozospaté hlavy sa otočili k dverám. “Je šesť hodín". Zahlásil votrelec a zažal svetlo. Vonku bola ešte tma, ako to býva 6. januára v Prahe obvyklé. Dokonca aj snežilo.

Votrelec sa svetácky postavil doprostred izby, nohu prehodil cez nohu a očami začal blúdiť po plecniakoch a ďalších batožinách.

“Je šesť hodín a dve minúty... To znamená, že už dve minúty ste mali byť na nohách".

Votrelec podišiel k zrkadlu, aby si skontroloval účes. Na to si Vladimír zvyčajne potrpel.

“To bude nadváha", Miro, hospodár, “Expedície Afrika – Sahara", ako sme nazvali náš projekt, sa prebúdzal po svojom. Zrejme sa mu po celú noc snívalo o bravčových konzervách, o maďarských salámach, o čabianských klobásach, o korunách či dolároch. To bol jeho rezort. Možno sa to bude niekomu zdať prehnané, ale ako sme sa aj počas cesty presvedčili, zvážiť účelnosť a doslova zvážiť každý kus konzervy, či iného predmetu, je nesmierne dôležité. Jednak preto, že sme to všetko mali vliecť na bicykloch, ale aj z dôvodov ekonomických. Veď napríklad preprava desaťkorunovej konzervy z Prahy do Afriky bola päťkrát drahšia ako samotná konzerva.

Ktosi zaklopal. Bolo šesť aj päť minút. Jirko Kruliš, fotoreportér četky a náš spoločný priateľ, nás prišiel vyprevadiť, tak ako aj pri minulej ceste. Aj pomôcť odviezť na letisko batožinu, ktorá by sa nezmestila do nákladného taxíka.

Nechceli sme na to ani myslieť. Nakoniec, už o niekoľko hodín sa to malo stať skutočnosťou...

“Ešte musíme odmontovať pedále, lebo inak nám to do lietadla nezoberú", presviedčal nás preochotný zriadenec, ktorý pobehoval medzi nami a presviedčal nás že “túčko" do Alžíra poletí bezpečnejšie, ak naše bicykle zostanú bez pedálov. “Ale do colného vyhlásenia si ich nezabudnite zapísať".

Zriadenec odskočil ešte čosi pripomenúť pracovníkom pasovej kontroly a s rovnakým elánom sa pustil do našej batožiny. “Nóó, to bude nadváha". Bicykle, plecniaky, športové tašky, kožené obaly, fotoaparáty – všetko nakladal na váhu. Jazýček sa zastavil na stosedemdesiatke.

Mirove obavy týkajúce sa nadváhy boli skutočne opodstatnené. Napokon je to inžinier ekonómie. Miro v pokladni statočne vyrovnal poplatok za vyše metrák nadváhy a mohli sme nastúpiť do poloprázdneho lietadla. Až keď sa Praha stratila v hmle a hlas letušky nás upozornil, že letíme na trase Sttutgart – Ženeva – Marseille – Alžír, mali sme konečne čas v pokoji si uvedomiť, že po niekoľkoročných prípravách je to všetko skutočnosťou. Už len tri hodiny letu a privíta nás Afrika...

Ešte i dnes, keď sa vysloví slovo Afrika, vzbudzuje to v človeku kus romantiky, exotiky a čosi tajomného. Pravda, kto sa chce skutočne vybrať do Afriky, musí sa popasovať aj s realitou. Lebo snívanie a skutočnosť sú dve veľmi rozdielne veci. Jednou z prvých úloh, ktoré musí nádejný cestovateľ splniť, je vypracovanie si cestovného plánu. V afrických podmienkach sa síce často v priebehu niekoľkých minút rozsype ako domček z karát, no napriek tomu musí byť na svete skôr, ako budúci cestovateľ vykročí k ďalším prekážkam. A my sme si v tom svojom pláne ako bod číslo jeden vyznačili Saharu.

Najväčšia púšť sveta, ktorá hrozí a naháňa strach, ale rovnako silno aj priťahuje. Púšť, ktorá má takmer toľkú rozlohu ako celá Európa. V Európe sa na takom priestore rozprestiera zo tridsať krajín a žije pol miliardy ľudí. Na Sahare sa ich počet odhaduje na jeden a pol milióna.

“O chvíľu poletíme nad Ženevou", hlas letušky prebral tých, čo podriemkaváli. Pod nami plávali biele oblaky čudesných tvarov. Po štarte v Prahe sme vleteli do hmly, niekoľko minút sme leteli ako v mlieku, potom sa zjavil slnečný deň. Pravda, iba pre nás tam hore. Dolu na zemi bolo sychravo, pod mrakom.

Biele mohutné more sa zrazu skončilo. Jeho okraje boli členité – drobné zálivy, ktoré raz vybiehali, raz sa vkliňovali do obrovskej nepriehľadnej masy oblakov, čo sa sem ťahala už od Prahy. Za jej okrajmi sme zbadali zvyšky mesta na brehu jazera. Mohutné končiare alpského masívu sa tiahli dopredu, pokiaľ siahal obzor.

Pred človekom, čo letí v desaťtisícovej výške, je svet gombičkou. Alpské velikány, na ktoré sa človek s údivom a úctou pozerá pri ich úpätí, teraz vyzerajú ako umelecky vymodelovaná plastická mapa. Skôr hračka pre deti...

Po pravej strane prístav, biele vlny príboja, zvlnená voda za bodkami vo veľkosti zápalkovej hlavičky. Tak vyzerajú veľké zaoceánske lode z výšky desať tisíc metrov.

Po ľavej strane sa objavil najprv menší ostrov Menorca, o niekoľko minút už letíme priamo nad stredom toho väčšieho – Mallorkou.

“O niekoľko minút budeme pristávať v Alžíri. Privíta Vás slnečné počasie a teplota vzduchu 17 stupňov", informuje nás letuška.

Klesáme. “Už ju vidím", ozve sa ktosi na sedadle za nami. Samozrejme Afriku.

Lietadlo znižuje rýchlosť, už letíme len vo výške niekoľko desiatok metrov nad zemou. Zelené polia, veľké kaluže vody. Cesta lemovaná palmami. Rozoznávame každého človiečika, každé auto. To je teda náhoda, predstavte si pod nami práve prechádza “naša" tatrovka...

Hovorí sa, že čas všetky rany zahojí. Teda, že časom sa zabudne na ranu, ale jazva zostane.

Hovorí sa, že čas sú peniaze, no a dnes peniaze prebijú všetko. Veľmi frekventované v dávnejšej dobe bol aj “Davaj časy", ale to bolo za vojny. Vieme, že aj hodinové kyvadlo ide s časom. Jeden schopný pán dokonca povedal /nebola to síce žiadna celebrita, nepochádzal ani zo “smotánky", bol to iba vzácny umelec, ktorý maľoval steny, vtedy tomu hovorili fresky a nazývali ho Michelangelom/ “Niet väčšej škody nad stratený čas". No a koľko času ľudia zabili filozofovaním čo je to čas. Dohodnime sa teda, že čas je fyzikálna jednotka, dajako definovaná, tuším, že tým, že jablko spadnuté zo stromu do vody vytlačí toľko času, atď. Je ale pravdou, že s tým hojením rán časom sú na tom najlepšie výkonní sklerotici, s polčasom rozpadu myšlienky pol dňa. Ráno, keď sa zobudia, niečo ich napadne a večer, keď idú spať, už nevedia čo to bolo. Najbližšie k pravde asi bude to, že síce nezabúdame, ale treba nám to pripomínať. Minulý rok na jeseň bolo práve tomu už desať rokov, čo odišiel z tohto sveta a doposiaľ sa nevie kam, či hore, alebo dolu, turista, milovník prírody – Juraj Špánik.

Desať rokov je dlhá doba a navyše, keď sa asi päť rokov pred smrťou z vážnych zdravotných dôvodov Juraj nevenoval turistike aktívne, na to, aby tí mladší turisti ani moc o tom nevedeli, kto to vlastne bol. Preto uveďme o ňom aspoň niekoľko oficiálnych, úradných dát /aj keď vieme, že on by s tým nesúhlasil/.

Juraj Špánik bol dlhoročný pracovník podniku Tesla Bratislava, kde zastával funkciu technológa. Popri svojej funkcii v Tesle organizoval každotýždenné víkendové turistické vychádzky do blízkych Malých Karpát. Ako pracovník technológie mal veľmi úzky styk s pracovníkmi výroby, ktorú v Tesle tvorili v zdrvujúcej väčšiny ženy. Je len samozrejme, že on, ako dobre vyzerajúci, spoločenský pán, vtipný, plný humoru a optimizmu a dobre poznajúci terény Malých Karpát, nemal ako vedúci výletov problémy s účasťou na týchto turisticko – rekreačných podujatiach. Neskôr sa stáva predsedom turistického odboru a ešte neskoršie tajomníkom TJ Tesla Bratislava, ktorá v tom čase mala popri turistike ešte aj päť oddielov. Funkcia tajomníka /nie čestná, ale výkonná/, ako by mu bola súdená a stáva sa aj tajomníkom KST pri mestskom zväze telovýchovy. Ako funkcionár bol veľmi aktívny, pracovitý, organizačne a odborne zdatný funkcionár /kam sa na neho hrabú tí dnešní funkcionári, ale aj tí z nedávnej minulosti/.

Počas jeho úradovania by sa nemohla dostať do kalendára turistických pochodov informácia povestné a známe ako obmedzenie počtu účastníkov pochodu na 20 turistov na pochod a iné v súčasnosti známe trapasy, ako sa to podarilo jeho následovníkom.

Nebol len dobrým funkcionárom, ale aj výborným výkonnostným turistom, bol držiteľom III. výkonnostnej triedy, nadšenec diaľkových pochodov, ktoré nielenže šliapal, ale v Tesle i organizoval, držiteľ množstva OTO /oblastných tématických odznakov/ a VOPTu. Skrátka, veľmi obľúbený, populárny, veselý turista, schopný spoločník a funkcionár. Jednoducho človek s veľkým T – ako turista. Napriek uplynutým rokom odvtedy, čo sme spolu šliapali kilometre na diaľkových pochodoch, stále si spomíname na zážitky a príhody, ktoré sme spolu zažili. Bol jedným zo zakladateľov turistickej skratkárskej školy. Aj sem vkročil pokrok, krok za krokom ideme dopredu, veď preto sa to volá po-krok.

Keby si vedel, čo títo mladí už dokážu a vedia v tomto odbore. Ak to sleduješ, tak určite vieš, že ešte stále robíme “diaľkáče" a aj budeme, dokiaľ nám to “ochrancovia" prírody nezakážu a možno, že aj potom. Ako asi vieš, od nás odišiel už aj Janko Kyselica. Nebývate náhodou spolu v jednej izbe? Čo? Vy nebývate v izbách, ale ako turisti pod stanom, lebo u Vás je veľmi teplo po celý rok? U nás v súčasnosti nie je síce veľmi teplo, ale tiež mnohí spia pod stanom /hovoria im bezdomovci/. Čo ty nevieš kto to je, ty si to nezažil? No buď rád. Pomaly budeme musieť tento záhrobný rozhovor končiť. V mnohých veciach sme ťa už nahradili, ale tá veselá myseľ, humor, dobrá pohoda najmä po pochode pri poháriku piva či dvoch deckách vína, tú už asi nikto nenahradí. U nás na zemi, keď sa chceme dobre pobaviť, nasmiať, tak už nám nezostáva nič iné, len pozerať nočné prenosy z parlamentu. Náhodou ich nepozeráš? Čo svätý Peter z Bruselu, teda z neba vám to zakázal? Ten náš prenos je niekedy príliš humorný, príliš h...y /doplň korisť iným slovom/, aby sa dal dlhodobo sledovať bez následkov. Našťastie u nás iba v noci vysiela ešte jedna televízna stanica, na ktorej sa devy a dámy nepredvádzajú ako v plese z Opery, v niekoľko desať tisícových róbach z Viedne, Prahy, Paríža, s jedinou chybou krásy, že dámy nemajú na chrbte čísla ako športovci na dresoch, s číslom čo stála róba, aby sa ich na to hlúpo a naivne nemusela pýtať moderátorka programu. V tomto druhom programe vystupujú dievčatá len tak naľahko oblečené ako to poznáš ty z raja. A aj keď prídu na scénu v ľahkom odeve, ten rýchlo zhadzujú, lebo v štúdiu je veľmi teplo. A čo robia potom? Nič, cvičia tak, ako sa niekedy cvičilo na spartakiáde, ale nie na štadióne na Strahove, ale večer a v noci v rôznych zákutiach Prahy. Čo vy máte túto stanicu povolenú pozerať aj u Vás? Že tiež máte nočné prenosy z Vášho nebeského parlamentu? Že aj u Vás večne dokola a hlúpo trepe Archanjel Gabriel, nie o vinici Pánovej /na tú si netrúfa/, ale o vinohrade svätého Petra? Že nechce prestať, ani keď mu Peter sľuboval dvojnásobný nebeský plat? Juraj, už nič nehovor. Režimy sa síce menia, ale metódy sú si veľmi podobné, či na zemi, nebi alebo v pekle.

Záverom nechcem ti tvrdiť všeobecne deklarovanú a zaužívanú frázu a nepravdu, “že na teba nikdy nezabudneme a že budeš žiť v našich bla bla navždy". Blbosť. Zabúdame na teba, ale občas si na Teba spomenieme. Dôkazom je aj tento neformálny, neškrobený článok, aký si zaslúžiš len ty, lebo ty si nikdy nebol škrob ani škrobený...

Celkom prirodzenou vlastnosťou človeka je súťaživosť, snaha dosahovať čoraz viac, viac ako som mal včera, viac ako má sused a bolo by dobré, keby som sa dostal aj do Guinnesovej knihy rekordov. Nakoniec vpred ženie človeka vždy nejaký cieľ. Rozdiel býva v rozmanitých cieľoch. Jeden chce mať viac miliónov na účte, jeden súťaží vo výške IQ, pre športovcov sú charakteristické body, góly, sekundy a pre diaľkoplazov nachodené kilometre. Výkonnostní turisti popri už dlhé roky “prevádzkovanom VOPTe" majú zabehnuté ďalšie tri súťaže:

Je súťaž, ktorá má najdlhšiu tradíciu, aj keď s občasnými výpadkami v malokarpatskej oblasti. Jej cieľom bolo a je vyprovokovať turistov k pravidelnejšej diaľkoplazeckej činnosti najmä v oblasti Malých Karpát a zvýšiť tak návštevnosť diaľkových pochodov, ktoré organizujú organizátori z tejto oblasti. Ani jeden z organizátorov nemá záujem, aby organizoval pochody s minimálnou účasťou turistov. Jej pravidlá sú pritom veľmi jednoduché. V priebehu kalendárneho roku nachodiť v Malých Karpatoch aspoň 1000 /tisíc/ kilometrov. Je to počet kilometrov dlhodobo preverených, ktoré nie sú príliš náročné pre turistu, ktoré si len vyžadujú pravidelnejšiu aktivitu v priebehu roka, ale nie je to žiadny extrém. Ten, ktorý dosiahne túto métu, je zaregistrovaný a obdrží na pamiatku diplom za tento výkon.

Počiatky tejto súťaže siahajú hlboko do minulého storočia. Prvým a veľmi zodpovedným “hodnotiteľom" bol Ivan Klinec. Ten po niekoľkých rokoch odovzdal túto agendu ďalšiemu funkcionárovi známemu veľkým počtom aktivít a tomu sa podarilo aj túto agendu “stratiť". Na prelome storočí sa túto tradíciu rozhodol obnoviť a pokračovať v nej Ing. Peter Minárik, ktorý to rozbiehal s veľmi peknými diplomami Ivana Košického. Momentálne táto súťaž trochu stagnuje. V dnešnej dobe moderných a výkonných počítačov už nie sme závislí na tom, či dajaký funkcionár stratí knihu s evidenciou alebo nie. Dnes nie je problém veľmi jednoducho celú agendu preniesť elektronicky a archivovať na viacerých miestach, aby nikto nemohol povedať, že mu manželka vyhodila počítač a dlhoročná evidencia je nenávratne preč. Ak už nie sú schopní a ochotní takúto nenáročnú a jednoduchú agendu o činnosti turistov udržovať ich funkcionári KST, tak základná archivačná databáza by mohla byť u spoľahlivého a osvedčeného Ing. Paľa Šoulu a ďalšia u momentálneho spracovateľa agendy, prípadne u ďalších turistov, u ktorých sa nájde kúsok voľnej pamäti v počítači alebo inom médiu.

Ako obnoviť stratené dáta z predchádzajúcich rokov? Peter Minárik má určite dobrú a početnú evidenciu držiteľov z väčšieho obdobia. TJ Tesla, ktorá má najväčšiu základňu diaľkoplazov na Slovensku, má presnú evidenciu o výkonnosti svojich členov od samého počiatku, kedy sa začali venovať tejto činnosti. Ďalším obrovským zdrojom vierohodných informácii je evidencia nadstavbového VOPT. Každý turista, ktorý získal VOPT, má zaevidované a skontrolované množstvá prejdených km v jednotlivých rokoch. Je to približne 1000 /tisíc/ údajov. Po počítačovom spracovaní a zverejnení týchto údajov je možné individuálne doplnenie databázy na základe patričných dokladov, ako sú diplomy z pochodov, záznamníky o prejdených DP a pod.

S evidenciou doterajších 11 ročníkov nie je problém, len údaje treba preniesť aj do “záložných PC" na archivovanie. V niektorom z budúcich čísiel MKD uvedieme i celkový stav doterajších držiteľov MKSD, i to, ktorí turisti už predbehli alebo dobehli dlhoročného lídra v počte titulov Janka Parcera z Prievidze. Pri tejto príležitosti uvádzame, že upomienkové taniere za minulý 11. ročník /2007/ už sú na sklade a budú postupne odovzdávané.

Súčasne vyhlasujeme aj 12. ročník tejto súťaže. Pravidlá sú nemenné. Absolvovať v roku 2008 všetky tri malokarpatské stokilometrové pochody v plnej dĺžke. Sú to:

V podstate, čo sa týka doterajšej evidencie, platí to isté, čo u MKSD. Upomienkové taniere za splnenie v minulom roku sú už na sklade. Pre ďalší ročník súťaže sa pravidlá nemenia, len trochu upravujú. Doteraz k získaniu tohto ocenenia bolo potrebné absolvovať všetkých päť /5/ stokilometrových pochodov, ktoré sa ešte na Slovensku organizujú, to znamená, okrem našich troch malokarpatských stoviek treba absolvovať aj Haličskú a Rudohorskú stovku. Posledné tri ročníky Haličskej stovky boli ohrozené z dôvodu menšej účasti stovkárov. Tým, že sme pred troma rokmi zvýšili účasť zaktivizovaním účastníkov, predovšetkým z malokarpatskej oblasti, ožili aj organizátori a zorganizovali ďalšie tri ročníky pochodu. Ale nie je isté dokedy. Preto si Tesláci v minulom roku otestovali niekdajšiu Dunajskú stovku na trase Komárno – Čunovo /Rusovce/ a tento pochod bude ako záloha v prípade, že by sa Haličská stovka neuskutočnila. Medzitým sa objavil aj nový organizátor stovky, Slávo Glesk, so svojou “Lazovskou stovkou". Pravidlá teda sú absolvovať celkom päť stoviek, a to tri malokarpatské a dve z tých, ktoré sa budú vôbec konať. Podrobnejšie informácie o Gleskovej Lazovskej stovke sú uverejnené v MKD na inom mieste.

Ako ste si určite všimli i na turistickej mape vydanej VKÚ Harmanec č. 143 – Gabčíkovo, je v oblasti Dunajských ramien od Čuňova po Gabčíkovo vybudovaná turistická trasa. Keďže na vytyčovaní trasy v roku 1992 ešte pod názvom “Rybárskym rajom” som sa i osobne podielal, chcel som minulú nedeľu, tj. 17.2.2008 po dlhej dobe predviesť túto trasu i svojim rodinným príslušníkom. Chceli sme prejsť časť od Šulianského jazera popri Dunaji do Bodíkov. Bohužiaľ iba sme chceli. Po prechode tzv. “Šípovou haťou” asi po 700 metroch sme však zažili prekvapenie, cez lesnú cestu bola postavená brána, ktorá sa nedala obísť, nakoľko po oboch stranách bol hlboko do lesa postavený plot. Táto situácia nám všetkým zobrala chuť do zisťovania, či tak nie je i na iných miestach na trase. Preto ak navštívite tento priestor, počítajte i s tým, že sa budete musieť vrátiť a pokračovať inou cestou.

Štart: 6.00 – 8.00 (Vrbové – námestie)
Cieľ: 19.00 – nedeľa ??? (Čerenec - kemp)

Trasa má regulérnu vzdialenosť v škále 100,5 – 104,5 km na základe týchto faktorov: Hiking-gsm-merania + moje vlastné dolné končatiny !!! -)))

Trasa	Kontrola (K)	km	Km.T	značka	terén	Stúp.	Kles.	Time

Vrbové	Štart – K 0	0	0			0	0
Pustá Ves		7	7	Bez	Asfalt-Lesná-Asfalt	60	0	1:28
Košariská		7,7	14,7	Bez – M - Ž	Asfalt-Lesná	280	170	1:58
Lopušná	K1 - číselná		13,5
Bradlo	K2 – živá (8.00-11.00)	2,3	17	Ž - Z	Asfalt-Lesná	120	24	0:37
Polianka		6,9	23,9	Z - Č	Lesná	115	131	1:29
Holubací vrch	K3 - číselná		22
Myjava		4,9	28,8	Č	Asfalt	40	135	1:10
Vankovci	K4 - číselná		34
Zimovci		8	36,8	Z	Asfalt	220	40	1:58
Vrbovce	K5–živá (11.30-15.30)	4,4	41	Z	Lesná	70	258	1:05
Hrachoviská	K6 - číselná		47
Kamenné Vráta		11,4	52,4	M	Lesná	253	40	2:53
Čupec		6,7	59,1	M - Z	Lesná	231	80	1:41
Veľká Javorina	K7–živá (15.30-19.30)	4,8	63,9	Č	Lesná	230	90	1:16
Cetuna		5,7	69	M	Lesná-Asfalt-Lesná	0	560	1:21
Vrch ROH	K8 - číselná		71
Lubina		5,8	74,8	M	Lesná-Asfalt	196	283	1:32
Hrušové		1,9	76,7	Z	Asfalt	0	23	0:27
Vaďovský vrch	K9 - číselná		80
Višňové		6,4	83,1	Z	Lesná	130	150	1:34
Čachtický hrad	K10 – živá (18.30-24)	1,5	84,6	Z	Lesná	130	0	0:27
Veľký Plešivec	K11 - číselná	5,7	90,3	M	Lesná	174	50	1:25
Šípkové		6,3	96,6	M	Lesná	61	325	1:34
Čerenec-v.nádrž	K12 - cieľ	3	99,6	Bez	Asfalt	25	0	0:26
Vrbové		2	101,6	Bez	Asfalt	2.365	2.260	0:26

8.3.2008 ČERVENO - MODRÝ TESLÁCKY OKRUH 26.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

15.3.2008 MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK - memoriál Ruda Korčeka 23.ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

22.3.2008 OTVORENIE 100 JARNÝCH KILOMETROV, VEĽKONOČNÝ POCHOD
(sobota) KST Senica

23.3.2008 VEĽKONOČNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
(nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

30.3.2008 HVIEZDICOVÝ POCHOD 35.ročník
(nedeľa) OT TJ Slávia STU Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.