MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

3/2000

 

 

 

"KEĽO VLÁDZEM, TEĽO RUCÍM"

Náš jubilant: Ondrej RÍM 24.3.1930 - 2000

Ondrej Rím, jeden zo zakladateľov diaľkovej turistiky na Slovensku, bývalý organizátor diaľkových pochodov, úspešný turista - diaľkoplaz a ešte stále aktívny výkonnostný turista, sa 23. marca 2000 dožíva v zdraví svojej sedemdesiatky. K prianiu všetkého najlepšieho sa pripája okrem mňa osobne aj celá spoločnosť trnavských a bratislavských turistov a všetci okolo MKD.

1. Peter Minárik: Ondrej, v roku 1999 si podal na Trnavskej stovke doslova obdivuhodný výkon, prešiel si ju "hore aj dole", to znamená z Bratislavy na Brezovú a naspäť do Bratislavy /asi 200 km/. Tento výkon v Tvojom veku Ti veru môžu závidieť nielen turisti o polovicu mladší, ale aj výkonnostní turisti. Takže pýtať sa Ťa na Tvoje zdravie je veru zbytočná otázka?

Ondrej Rím: Vcelku nemôžem povedať, že by som bol úplne zdravý, no na druhej strane našťastie ešte zatiaľ netrpím nejakými vážnejšími neduhmi. V mojom veku sa už človek musí s mnohými ťažkosťami zmieriť a niektoré si nesmie ani všímať. Špeciálne pre udržanie zdravia vlastne nič nerobím, len sa snažím mnoho fyzicky pracovať. Najhoršie je začať svoje zdravotné ťažkosti prezentovať u lekárov. Nechcem týmto zruinovať ešte aj Všeobecnú zdravotnú poisťovňu a preto podľa možností sa lekárom radšej vyhýbam.

Ale aj napriek tomu ma v poslednom poldruha roku dostali až 3-krát na operačný stôl. Raz pravé oko /to prešlo nejako ľahko/, po pol roku ľavé - to už tak jednoduché nebolo /ešte na operačnom stole som prehlásil, že som rád, že nemám tretie oko/ a do tretice /v novembri 1999/ mi museli urobiť "zárez" za pravým uchom. Všeobecne sa hovorí, že "ten ale má za ušami" a ja len akúsi hovadinu, na ktorú bolo treba použiť skalpel a nakoniec sa preukázalo, že to nebolo až také nevinné. Spomínané operácie som teda prežil, časom sa to nejak ustabilizovalo a bol by som rád, keby mi aspoň tak ostalo až do konca. Ostatné bežné neduhy /rôzne lokálne bolesti a pichania/ sa snažím liečiť /ničiť/ intenzívnejším pohybom /dlhšími pešími túrami, resp. v zime na bežkách alebo v záhradke prehodím len tak pre srandu, nejaký ten kubík zeminy z ľavej strany na pravú a opačne. Vcelku mi to zatiaľ pomáha - aspoň si to tak namýšľam.

2. P.M.: Ondrej a ako to bolo naozaj s tou spomínanou minuloročnou Trnavskou stovkou?

O.R.: V minulom roku počasie Trnavskej stovke nadmieru prialo ako už dlho nie. Z Bratislavy som vyštartoval s registračným číslom 13! o 5,50 h. V cieli stovky na Brezovej som bol 23,25 /pred polnocou/. Pohostinstvo bolo doslova preplnené domácimi, zväčša už v tom čase unavenými a hlučnými hosťami. V miestnosti, rezervovanej pre nás som našiel asi tri stoličky a na podlahe asi 8 ležiacich "lazarov", ktorí už mali úspešne absolvovanú T-100 za sebou. Predstava vydržať tu do rána /pritom väčšina účastníkov do cieľa ešte len dôjde/ bola pre mňa šokujúca. Preto presne o 24,00, čiže o polnoci, som sa vydal na spiatočnú cestu s tým "keľo vládzem, teľo rucím". Išlo sa mi vcelku v pohode a do 4.30 h som sa každú chvíľku stretával s tými, čo ešte len tiahli do Brezovej. Na Dobrej Vode som ešte využil otvorené pohostinstvo na doplnenie tekutín. Menšiu krízu som mal pri Sokolských chatách a potom až pri zostupe z Kamzíka do Bratislavy. Dvere bytu som otváral pár minút po 21. hodine.

3. P.M.: Spolu sme mali rozhovor presne pred piatimi rokmi, keď si oslavoval Tvoju 65-ku. Zmenilo sa odvtedy u Teba niečo? Na DP je Ťa vidieť stále rovnako.

O.R.: V poslednej mojej "päťročnici" som sa dosť intenzívne venoval môjmu vnúčikovi a to od jeho poldruha roka /t.č. prváčik/. Robil som to rád, lebo najlepšie sa so mnou cítil vždy v prírode. Ako 4-ročného ho začali zaujímať hrady a neskôr k tomu pridal železničné tunely, viadukty a vôbec trate a jaskyne. Takže program na pendlovanie až moc bohatý a priznám sa, že aj pre mňa poučný. A práve z tohto dôvodu ako i z dôvodov absolvovaných operácií som niektoré DP musel vynechať /našťastie však nie stovky/, ale väčšinou som si tie kilometre vo vhodnom termíne individuálne absolvoval /bez akýchkoľvek nárokov na diplom alebo iné ocenenie/.

4. P.M.: Dúfam, že budeš svoje okrúhle narodeniny aj "bujaro" oslavovať.

O.R.: Priznám sa, že vo všeobecnosti veľké oslavy vôbec nemám rád. Doposiaľ ako som len mohol, tak som sa im vyhýbal a to či už išlo o narodeniny, meniny, krstiny, svadby či kary. Už i moji najbližší príbuzní mi to tolerujú. Pochopiteľne, že si rád vypijem /a to nemusí byť ani oslava/ a idem ďalej, ako keby sa nechumelilo.

5. P.M.: Prezraď nám niečo zo svojej chodeckej štatistiky, koľko si nachodil km za posledných 5 rokov a koľko máš doteraz celkový súhrn nachodených kilometrov na diaľkoplaza.

O.R.: Už som sa pri 65-ke priznal /a udal aj dôvody/, že som prestal evidovať a plniť rôzne odznaky. Rád chodím pre vlastné potešenie a teda nie som ničím viazaný. Mnohých organizátorov DP v cieli už presviedčam, aby mi diplom vôbec nedávali, že mi je zbytočný. Takže presný stav neviem.

6. P.M.: Kto ti robí v poslednej dobe na DP spoločnosť alebo radšej chodíš sám?

O.R.: Priznám sa, že veľmi rád chodím aj sám. Vtedy z prejdenej trasy mám najviac zážitkov. V posledných rokoch si rozumiem na DP napr. s Karolom Baborom. Predtým to bol Attila Korčok, s ktorým mám veľmi pekné spomienky, hlavne z viacdenných túr, len so spacím pytlom /on si však už našiel lepšiu spoločníčku/. Všeobecne si rád na DP podebatím s hocikým /napr. kto ma predbieha alebo koho stretnem/. Dosť ťažko však znášam predstavu ísť napr. celú stovku /asi 20 hodín/ s niekym, kto celý čas rád rozpráva /i keď dajme tomu zaujímavo/ a pritom, že je ešte aj hlučnejší. Ja totiž i na DP som rád, keď zbadám nejaké lesné zvieratko, resp. keď počujem vtáčí spev.

7. P.M.: Znovu po 5-tich rokoch Tvoj názor na 100 km DP. Nezmenil si ho? Citujem Ťa z MKD (apríl 1995): "Stovky považujem za lekárske prehliadky a priznám sa Ti, že radšej idem na ne, ako do zdravotníckeho strediska".

O.R.: Samozrejme, že som ho nezmenil a hlavne v poslednom poldruha roku ešte aj utvrdil. Tu je môj argument.

Pred každou z troch spomenutých operácií som musel absolvovať komplexné vyšetrenie /vraj nesmie byť staršie ako 10 dní/. Čo vie súčasná medicína zistiť z trochy krvi, moču, EKG, z rentgenu a tlakomeru "vyňurať", to človek žasne. Toľko rôznych skratiek a čísel /veľkých i desatiniek/, že som mal dojem, že je to celá Mendelejevova sústava.

Pri poslednom predoperačnom vyšetrení ma internista dokonca presvedčil, že v mojom veku sa mi musí pozrieť už aj na konečník /Peter, máš sa na čo tešiť!/. To ma nemilo prekvapilo, nakoľko aspoň tú časť môjho tela som považoval za súkromné či osobné /a to jediné/ vlastníctvo. Zo zdôvodnenia lekára som mal dokonca dojem, ako keby to bolo vládne nariadenie a nedajbože uzákonené aj naším zákonodarným zborom. Ako disciplinovaný občan som nakoniec kapituloval, stiahol nohavice i trenírky a zaujal požadovanú pozíciu. Po vykonaní úkonu som sa ho chcel spýtať, čo tam našiel. V poslednom okamihu sa mi zdala však takáto otázka netaktná a naivná. Veď čože by v tej časti tela našiel, vie aj malé dieťa. Na moju upravenú otázku: "Ako sa Vám to zdá, pán doktor?" som sa dozvedel, že zatiaľ to ešte nie je najhoršie, ale "čo" a prečo "zatiaľ" to stále neviem. Z toho som usúdil, že pri najbližšej príležitosti sa mi tam ešte šparchať budú. Krásna perspektíva.

O čo jednoduchšia a hlavne ľudskejšia previerka nášho zdravia je absolvovanie diaľkového pochodu /hlavne stovky/, tu snáď netreba ani komentár. Ale pozor, to píšem pre diaľkárov, t.j. pre skalných turistov, ktorí pravidelne hlcú dlhé štreky a nie pre tých, čo len vysedávajú a nadobudnú dojem, že stačí, aby jedenkrát prišli medzi nás a vyzdravejú /našťastie tí asi MKD nečítajú/. Na druhej strane ani ja nepodceňujem lekársku vedu. Osobne som tiež kapituloval a hľadal u nich napr. záchranu pri predvianočnej chrípke.

8. P.M.: Podľa rozhovoru z roku 1995 si začal s tými dlhšími trasami následovne: rok 1985 prvá - 110 km, 1986 - 120 km, 1991 - 168km a vlani 1999 - 200km trasa. Nie je to náhodou tak, čím si starší tým si výkonnejší?

O.R.: Ani zďaleka nie je mojím cieľom prekonávať nejaké rekordy. Na druhej strane pochopiteľne, že ak prejdem sám zo Starej Turej do Rače /1985/ alebo naprieč celým chorvátskym ostrovom Brač z Milny do Sielce a späť /1986 a tiež sám/, resp. z Bratislavy do Trenčína v rámci T-100 /1991/, resp. v roku 1999 z Bratislavy do Brezovej a naspäť a to bez sebemenšej ujmy na zdraví a to ešte pri psychickej pohode, pochopiteľne, že mám z toho radosť, ako každý iný. Ale aby som vedel vopred presne naplánovať - to nejde. Na to treba, aby bolo súbežné splnených viac faktorov: fyzický a psychický stav, počasie a samozrejme aj trochu pevnej vôle.

9. P.M.: V roku 1999 si získal ocenenie "Malokarpatský superdiaľkoplaz" /3 x 100 km DP/. Bol si tretí najstarší po J.Parcerovi /75 r./, Jankovi Kyselicovi /71r./. Pokúsiš sa toto ocenenie dosiahnuť aj v roku 2000?

O.R.: Pokiaľ mi nenastanú nepredvídané zdravotné ťažkosti alebo osobné prekážky, pochopiteľne, že aj v tomto roku sa chcem zúčastniť všetkých troch sto km pochodov v MK. A to nie kvôli oceneniu, ale preto, že som si ich obľúbil a že dajú poriadne človeku zabrať.

10. P.M.: Spomenieš si na nejakú zaujímavú príhodu za posledných 5 rokov?

O.R.: Predstav si Peter, že za otca si neviem spomenúť na nejakú zaujímavosť z posledných piatych rokov /i hoci určite niečo také sa prihodilo/. Je to teda typická sklerotická choroba v staršom veku. Za to si ešte jasne spomínam napr. na Zoltána Drozda /bol to nezmar - neskôr sa preorientoval na maratóny/, s ktorým som spolu kráčal na našom Malokarpatskom šliapaku v r.1979 z Brezovej do Bratislavy ako koncovka /tkzv.zametači/. Na Bielom Kríži v záhrade /za cestou oproti horárni/ na zatlčenom kolíku a asi 5 m dlhej reťaze bola uviazaná kravička. Zoltán /už po toľkých prejdených km/ jej veľmi závidel, že nemusí ďaleko chodiť.

11. P.M.: Zúčastnil si sa v poslednej dobe nejakej zahraničnej akcie? /Nemyslím tým Čechy/

O.R.: Peter, som Rím a nie Róm !!! a teda asi nemám dostatočne rozvinuté cestovateľské gény. Ale teraz vážne, aj keby som bol finančne a jazykovo na tom lepšie, nie som si celkom istý, či by zvíťazilo zahraničie oproti našim horám. Možno by som rád ešte zase navštívil v lete bývalé juhoslovanské more /ale to teplo už moc neznáša manželka/. Inak na Slovensku mám ešte toľko toho neznámeho /a pritom ma láka zopakovať si túry aj tam, kde som bol už pred 10 - 25 rokmi/, že to jednoducho nemám šancu splniť.

12. P.M.: Tvoje nesplnené želanie? Čoho by si sa chcel ešte zúčastniť, kam pozrieť a hlavne čo Ti v tom bráni?

O.R.: Priznám sa, že rád snívam a myslím si, že v tomto ohľade asi nebudem zvláštnou výnimkou od ostatných alebo aspoň od väčšiny ľudí. Bez rojčenia a želaní by ten život bol asi fádny. Nesplnené želania som však nikdy neprežíval tragicky. Snažím sa totiž byť rojkom realistickým a hlavne skromným. Momentálne so zvedavosťou očakávam či železnice a autobusová doprava ešte ponechajú pre 70 a viac ročných výhodnú zľavu /50 km za 1,- Sk/ Potešilo by ma to, mohol by som si viac zacestovať po našom Slovensku /tentokrát aj s vnukom, za ktorého už musím platiť polovicu cestovného/. Ale ak zrušia, nezoberiem to tragicky - nebudem ani nadávať, ani kvôli tomu manifestovať.

13. P.M.: Ondro, a čo by si ešte dodal na záver?

O.R.: V posledných rokoch si stále pripomínam výrok herca Hrušinského vyjadrený v českom filme /Věsničko má středisková/ asi v tom zmysle, že "telo do hrobu musí byť tak pripravené, aby bolo unavené". A DP /hlavne stovky/ považujem ako jednu z ideálnych možností naplnenia tohto odkazu, resp. životnej filozofie.

Vážení priatelia - diaľkári, buďme preto povďační všetkým organizátorom DP za ich obetavú prácu, ktorou nám poskytujú skvelú príležitosť pre konečnú prípravu našej telesnej schránky. A tieto DP si nijakou formou nezľahčujme /v danom prípade len okrádame sami seba/. Keď už švindľovať, tak skôr tak, aby sme si trasu radšej predĺžili, t.j. trošička poblúdili. Napr. na T-100 neísť z Mihalinovej rovno na Dobrú Vodu, ale obísť to cez Dechtice /vraj aj to sa už stalo/. Z takýchto predĺžených kilometrov majú organizátori nekonečnú radosť, lepšie povedané škodoradosť a tieto kilometre berú ako sprepitné - "všimné".

Otázky dával Peter Minárik

 

Začiatky turistiky v Malých Karpatoch

Modranský turistický spolok

Modra už v prvej polovici 19. storočia žila čulým spoločenským životom a v slovenskom národnom povedomí. Bolo to zásluhou vtedajšieho evanjelického gymnázia, kde pôsobili ako rektori Karol Štúr a Janko Kalinčiak. V nasledujúcich ťažkých rokoch maďarského útlaku si slovenskí národovci v Modre ešte viac uvedomili potrebu národnobuditeľskej práce. Preto sa 11. augusta 1881 v horárni Panský dom v Modre-Piesku v krásnom zátiší lesov zišla početná skupina a založila Modranské meštianske kasíno. Jeho prvým predsedom bol slovenský vzdelanec Alexander Filípek. Mal 107 členov. Kasíno pripravovalo kultúrne a spoločenské podujatia, výlety a vychádzky do modranských hôr. Významné boli augustové výlety na Panský dom. Vďaka tomu, že predseda Kasína bol lesným správcom a mestským radcom, spolok vyhľadával turistické chodníky a 50 km už roku 1982 vyznačkoval, vydal mapu Malých Karpát a začal budovať letovisko Harmónia. Bolo prirodzené, že pri takto rozmanitej aktivite sa objavil návrh na osamostatnenie turistickej a výletnej činnosti a utvorenie samostatného turistického spolku. Tak 15. mája 1892 založili Modranský turistický spolok s jedným zakladajúcim a 41 riadnymi členmi. Za predsedu zvolili mešťanostu Pavla Borutu, za podpredsedov Jána Stankoviča a Alexandra Filípka. Zakladajúcu listinu Modranského turistického spolku schválil minister vnútra 22. júna 1892 a prvá riadna schôdza spolku sa konala na radnici v Modre 27. júla 1892.

Spolok nadviazal na výsledky Kasína. Možno ho považovať za slovenský turistický spolok, aj keď agendu viedli v úradnom maďarskom jazyku. Keď uvážime, že vtedajšie turistické spolky na Slovensku v spišských alebo banských mestách boli nemecké alebo maďarské, možno uznať Modru za sídlo prvého slovenského (hoci len regionálneho) spolku. Spolok chcel propagovať Modru a sprístupniť jej hornaté okolie. Zhotovoval tiež mapy a popisy okolia. Venoval sa naďalej aj značkovaniu turistických chodníkov. Asi 15 km chodníkov upravoval ako vychádzkové, pravidelne udržiaval a opatril lavičkami. Na vrchu Kugel (teraz Veľká Homoľa) nad Pieskom a Uhorskom vrchu nad Harmóniou postavil rozhľadne. Mesto Modra podporovalo turistický spolok bezplatnými dodávkami potrebného materiálu. Členovia spolku sa pravidelne týždenne schádzali v turistickej klubovni k diskusiám o absolvovaných a pripravovaných výletoch, viedli denník. Spolok mal sústavne 120-160 riadnych členov s členským príspevkom 2 koruny, dobrú hospodársku základňu a nikdy nebol deficitný. Aktivitu a dobré výsledky Modranského turistického spolku potvrdzujú zachované dokumenty. Tým sa Modra zaradila medzi významné centrá organizovanej turistiky v bývalom Uhorsku.

Na základe “Cesty slovenskej turistiky”
spracoval Vladimír Chrapčiak

 

Přes Kralický Sněžník za turistickými zajímavostmi Polského Klodzka

Kde pramení řeka Morava ví každý školák a pod vrchol Kralického Sněžníku se vydávají spousty turistů i výletníků. Přímo na vrcholku se setkávají turisté z Moravy, Čech, Polska i Slovenska. A kromě známe kamenné sošky slůněte na naší straně raději z vrcholové kupy, těsně za polskou čarou vychutnávají daleké výhledy, které jsou odmenou za výstup. Je odtud vidět silueta Jeseníků s vrcholem Pradedu a Orlické hory, kterým vévodí Suchý vrch.

Zajímavý je pohled na sever, na polskou stranu. Siluetě zčásti zalesněných vrchů a skal vévodí uprostřed zašpicatělý kopec Czarna Góra /1205 m n.m./ jen o málo nižší než Kralický Sněžník a z polské strany z městečka vede pod jeho vrchol dokonce lanovka. Na turistické mapě /Kralický Sněžník 1:50.000 a Jeseníky 1:100.000 - cyklistika/ toho možno objevit ještě víc. Lákalo nás projít si tuto turisticky atraktivní oblast takřka "za humny". A tak jsme se tam letos jednoho krásného letního dne vydali. Nepotřebovali jsme o mnoho víc, než na běžný celodenní výlet do Jeseníků. Navíc jsme považovali za nutné vzít si sebou cestovní pas a podařilo se nám vyměnit pár zlotých na drobnou útratu /pohlednice/.

V Horní Moravě jsme vystoupali turistickou značkou na hřeben do sedla Jasieň, kde je oficiální hraniční přechod pro pěší s malou dřevěnou celní budkou. Zelená turistická značka nás vedla po hřebeni směřem ke Kralickému Sněžníku na vrchol Klepy /1144 m n.m./. Poláci jej nazývají Trojmorski Wierch. Tento názov je i výstižnější, neboť z jeho východního svahu stéká voda do řeky Moravy a dále povodím Dunaje do Černého moře, zatímco na jižním temeni pramení říčka Lipka, přítok Tiché Orlice, která povodím Labe stéká do Severního moře a ze západních svahů v Polsku stékají vody do Kladské Nisy a povodím Odry do Baltského moře.

Z tohoto vrcholu máme výhled na polské území do cípu Klodzka, ohraničeného v pozadí hřebenem Orlických hor. Tady jsme se rozhodli nechat se vést žlutou turistickou značkou na polské území. Zvykáme si pouze na odlišný tvar odboček na rozcestí. Zatímco u nás ji značkaři označují šipkou, zde používají ohybu ve tvaru L ve směru odbočení, kdežto šipky značí, že cesta vede rovně, tedy přímo. Jinak se polské značení od našeho příliš neodlišuje.

Scházíme do horského letoviska Miedzygórdze. Pěkné upravené městečko s koetelem, obchody, řadou penziónů, stánky se suveníry, rozkvetlé terasy v západním stylu. Odtud se vydáváme ke zdejší turistické zajímavosti, která opravdu stojí za shlédnutí - 30 metrů vysoký mohutný vodopád říčky Wielczka, který se valí proudem vody bez mezistupnů a padá do hlubokého zalesněného údolí. Je překlenut můstkem pro pěší se zábradlím a z obou stran navazují chodníčky a pěšiny se schůdky upraveny pro turisty jako náučná stezka s patričními informačními tabulemi a je pěkně udržována. Na rozdíl od podobně upravených míst u nás - např. v Moravském Krasu v okolí Macechy či u vodopádů Bílé Opavy u Karlovy Studánky se zde vstupné nevybírá a návštěvníci zde mohou chodit libovolně obdivovat krásu přírody. Obcházíme jej chodníčky a hledáme tu nejhezčí a nejvýhodnější vyhlídku jak na vodopád, tak na údolí řeky pod ním. Působí na nás dojmem mohutnosti a krásy zároveň. Shodujeme se v názoru, že tento jeden z nejmohutnějších vodopádů v Polsku stojí za tu cestu k němu. I naše známé krkonošské vodopády, např. Humlovský Pančavský nebo i vodopád Skok ve Vysokých Tatrách se mu zdaleka nevyrovnají. Chvíli tu stojíme díváme se a pak se vydáváme dál na cestu na vrchol Czarna Góra, který nás zaujal již dříve při pohledu z Kralického Sněžníku.

Necháváme se vést dál červenou značkou až k poutnímu místu s kostelíkem a od něj vedeni zelenou značkou stoupáme až na vrchol Czarne Góry. Na vrcholu potkáváme skupinky polských turistů. Je slunečno a pěkný výhled na okolní krajinu. Má to ale jeden háček. Nám zde končí mapa a další území již nemáme na našich mapách zaznačeno. Napadá nás kouknout se na nějakou polskou turistickou mapu, jenže tu nevlastníme. Nevadí, vždyť přece polských výletníků a turistů je tu spousta. Pokoušíme se s nimi domluvit, ale naše snahy o česko - polskou konverzaci se nesetkali s úspěchem. Ne snad proto, že bychom si navzájem nerozuměli, ale ti, co byli nahoře, žádnou mapu neměli a mnozí se ani nevyznali v té naší. Proč taky. Vždyť byli skoro místní a vyvezli se pod vrchol k televíznímu vysílači z polské strany z městečka Ladek Zdroj lanovkou a žádnou mapu nepotřebovali. Vidíme kopce jako na dlani i blízký Kralický Sněžník z jiného pohledu, než ho dosud známe. Červená značka nás pak vede až k nejstarší turistické chatě v Klodzku - Hala pod Sněžníkem. Cestou k ní nás na rozcestí nad Marianskými Skokmi láká zhruba 3 km odbočka /po žluté zn./ k jeskyni Niedwiedzia, největší a nejkrásnější přístupné jeskyně v masívu Sněžníku. Vzhledem k pokročilému času a nedostatku polské měny na vstupné ji však míjíme a necháváme si ji na příští výlet. V chatě si zakupujeme pohlednice a dostáváme na ně krásné pamětní razítko se siluetou chaty a už stoupáme na vrhol Kralického Sněžníku. Ještě jednou vychutnáváme pohled na místa, které jsme dnes prošli. Pomaly scházíme dolů. Od pramene, občerstvení vodou z Moravy scházíme dolů a shlížíme na siluetu Jeseníků a části Orlických hor. Do Polska už nevidíme, jen za velmi dobré viditelnosti bychom mohli shora shlédnout za Jeseníky část rovin s lesknoucími se plochami Otmuchovských jezer.

Klasickou cestou kolem chaty Naviši scházíme do Starého Města pod Sněžníkem na vlak. Dobrodružnější povahy zkoušejí cestu po kamenech a přes peřeje Prudkého potoka k zastávce Zibřidovice. Červeně značená cesta tu vede úsekem asi 5 km přes horský potok po kamenech bez jakýchkoli lávek či umělých cestiček, proto je spíš výhledáván trampy než běžnými turisty. Idylický vláček nás veze do Hanušovic. Vracíme se z výletu "za granicu paňstva polskiego".

Tak až budete uvažovat, kam na netradiční výlet do nepříliš vzdálených hor, můžeme okolí Sněžníku s návštěvou Kladzku jen doporučit. Dá se samozřejme různě obměnit. Bude-li Vám k tomu přát hezké počasí, určitě nebudete sklamani. Můžeme k temu jen popřát šťasnou cestu.

Zděnka Tvrdá

 

Zaujímavosti zo starých sprievodcov

Malé Karpaty - 1954 ŠTN

Suchý - Muller

Turistická trasa: Pekná cesta - Stupava /1954/

Vychádzame od konečnej stanice električky pri Gaštanovom Hájiku. Prejdeme popod most a odtiaľ asi za štvrť hodiny prídeme po hradskej na peknú vozovku, odbočujúcu vľavo do hory. Prv sa táto cesta volala Koľajničnou cestou - Schienweg, keďže v čase rúbania hory tu bola úzkokoľajka. Touto vozovkou prídeme za ďalšiu štvrť hodinu do vysokého lesa. O niekoľko minút prejde vozovka mostík cez potok a mierne stúpa dubovým lesom. Z ľavej strany pridá sa k nám zelená TZ Biely Kríž - Prepadlé údolie a spoločne s ňou pokračujeme okolo novej horárne stále peknou, rovnou vozovkou. Niekoľko minút za horárňou nás zelená značka opustí. Za ňou, pod Spariskami prekrižujeme hrebeňovku a prídeme k potoku Vydrica. Cesta ide cezeň a vstupuje napravo do vysokého lesa. Ďalej postupujeme striedavou scenériou podľa modrých značiek, križujeme žltú značku Sv.Jur - Stupava. Od križovatky za štvrť hodiny prídeme na červenú značku Bratislava - Pajštún. Touto možno zostúpiť do Borinky. Za obcou pokračuje modrá značka popri cintoríne, odbočí doľava od hradskej a ide ďalej lesom, až vyústi ku kostolu na námestí v Stupave. Z tejto cesty môžeme urobiť zaujímavú odbočku: asi pol hodiny pred Stupavou prídeme k mohutnému stromu s obrázkom. Z tohto miesta odbočuje doprava chodník, ktorý nás zavedie niekoľko sto krokov od cesty k horárni, zvanej "Bednárňa". Pekný kútik s príjemným posedením. Pri tejto horárni sú rozsiahle pivnice či chodby. Hovorí sa, že to boli rozsiahle zámocké vínne pivnice, v starých časoch možno vraj úkryty pred nepriateľom. Chodby sú nepreskúmané a tamojší ľudia vravia, že majú i spodné poschodie a vedú až do bývalého károlyovského zámku. Pri chodbách je i niekoľko podzemných studní. Tamojší horár nás vďačne poinformuje, prípadne prevedie chodbami. Cesta po modrej značke z Borinky trvá asi jednu a pol hodiny.

Stupava s priľahlou obcou Mást je zaujímavé historické miesto. Kedysi v dávnoveku bola tu rímska osada, ležiaca oproti druhej rímskej osade v rakúskom Stillfriedu, chrániaca "Pomoravskú cestu". Vojenský tábor, súvisiaci s osadou, sa rozprestieral na úpätí Novej Hory a na mieste dnešnej Novej ulice. Ešte i dnes sa tu nájdu črepy a pozostatky rímskych stavieb. Veľkú časť rímskeho "castella" pri zakladaní Novej ulice rozkopali a použili čiastočne na stavbu. Pri búraní starých stavieb často sa nájdu tehly s otlačkami X., XIV. a XV. rímskej légie.

Konzervátor Gnirs rekonštruoval model "castella" tak, ako vyzeral okolo roku 180 n.l. Po prevrate bádal tu prof. dr.Eisner a novšie dr. Ondrucha. Našli tu zvyšky cisterny s vodovodom a ústredné kúrenie z tej doby. Dosiaľ sa kopalo na svahu Novej hory a nad Novou ulicou za domami č.208 a 209.

V priľahlej obci Mást našli sa pod domami podzemné chodby a jamy, pravdepodobne skrýše na obilie a úkryty pred nepriateľom. Na mieste, kde stojí dnešný kaštieľ, stálo hradisko, ktoré kráľ Přemysl Otakar II. r. 1273 zaujal.

Zaujímavou pamiatkou starých dôb je i stĺp hanby z r.1766, ktorý stojí pred kostolom na rohu hlavnej ulice. V dnešných časoch je Stupava známa najmä podľa mena nár.umelca Ferdiša Kostku, ľudového keramikára, ktorý tu mal svoju dielňu a je známy svojími výrobkami v širokom okolí.

pripravil Peter Minárik

 

Malé Karpaty - Chránené náleziská

V minulých rokoch sme na stránkach Malokarpatského diaľkoplaza turistov oboznámili so Štátnymi prírodnými rezerváciami na území maloplošného chráneného územia CHKO Malé Karpaty. Budeme pokračovať a v priebehu tohoto roku, roku 2000, Vám prinesieme všetko o chránených náleziskách na tomto území. A to nielen údaje zo sprievodcu, ale skutočný stav CHN.

Chránených nálezísk je na území Malých Karpát presne osem. Sú to: 1.Orlie skaly, 2.Čerenec, 3.Katarína, 4.Málová, 5.Chríb, 6.Pod Holým vrchom, 7.Buková, 8.Sklené okno.

V krátkej reportáži sa pozrieme na pôvodný stav, kvôli ktorému bolo nálezisko vyhlásené za chránené a momentálny súčasný stav.

ORLIE SKALY

Registrované bolo v Zbierke zákonov, čiastka 17 z 13.9.1984
Rozloha:                     31,23 ha
Poloha:                       okres Trnava
Katastrálne územie:  Šterusy

Územie sa nachádza v Brezovských Karpatoch. Tvorí ho skalný hrebeň lesostepného charakteru nad Krivou dolinou v nadmorskej výške od 350 až do 440 m n.m. Terén je v značne členitom reliefe, celé nálezisko je na vápencovom podklade a je ohraničené lesnými porastami.

Ide o lokalitu botanicky a krajinársky veľmi významnú. Z drevín sa uplatňuje dub letný /Quercus robur/, dub plstnatý /Quercus pubescens/, dub cerový /Quercus cerris/, umelo vysadená borovica čierna /Pinus nigra/, ďalej hrab /Carpinus betulus/ a v okrajových častiach buk /Fagus silvatica/, javor poľný /Acer campestre/, v krovinatých častiach lieska /Corylus avellana/, borievka /Juniperus comunnis/, vtáčí zob /Lygustrum vulgare/, hlohy /Crataegus sp./, drieň /Cornus mas/ a iné.

V bylinnej vegetácii sa vyskytujú najmä kostravy /Festuca sp./, ostrica nízka /Carex humilis/, kavyľ vláskový /Stipa capillata/, vstavačovité /Orchis sp./, poniklec veľkokvetý /Pulsatilla grandis/ a ďalšie.

Vo vrcholových častiach prevládajú zárasty ostrice nízkej s druhmi typickými pre skalné stepi - omanom hodvádnym /Inula oculus-christi/, kavyľom Ivanovým /Stipa joannis/, klinčekom peristým Lumnitzerovým /Dianthus plumarius lumnitzeri/ a iné.

Bohatosť ekosystémov si zasluhuje podrobný prírodovedný výskum. Hlavným cieľom náleziska bolo chrániť tieto rastliny a dreviny.

Súčasný stav:

Nálezisko je najkrajšie na jar. Stále je takmer neporušené, možno že aj z dôvodu odľahlosti od hlavnej cesty, mimo akýchkoľvek komunikácií, niet tu ani turistickej značky či chodníčka.

Nemal tu kto a čo privatizovať ako na Prekážke alebo časť prírodnej rezervácie Kamenec /doteraz vraj o tom nevie ani Správa CHKO Malé Karpaty/ alebo vyťažiť ho ako kameňolom nad Lopašovom a tým aj porušiť celistvosť náleziska. Nálezisko nie je zatiaľ ovplyvnené ani náletmi rôznych stromov, travín a kríkov. Nálezisko sa dá pomerne jednoducho navštíviť, ak sa zúčastníte tur.pochodu, ktorý poriada dedinská organizácia turistov v Dolnom Lopašove. V tomto roku koná koncom júna.

Peter Minárik

 

Hurá z Himalájí !!!

5.pokračovanie - koniec dobrý, všetko dobré

Konečne ideme domov.

27.10. pondelok - Bronchitída

Ráno je v predsieni hotela Himalaya opäť obrovské zoptie hovno a vydrží tam pre zmenu celý deň. Pôvodne sme dnes chceli urobiť si krátky výlet do okolia, ale vzhľadom na naše stále pokašliavanie zostávame v hoteli. Rozpadáva sa naša morálka, každý si dáva na raňajky niečo iné, ako nejakí Američania. No tu sa to dá vydržať, veď majú na 80 hostí dokonca 4 platňový varič a dokonca ešte aj šporák. A vyzerá to, že dokonca dve z tých 4 platní aj fungujú!! Doobeda sa liečime, obedujeme hranolky s kečupom a toasty s cesnakovým maslom, ani keby sme sa chystali ešte len na Everest. Okolo druhej sa objavuje ďalšia stratená kolegyňa, ktorá v núdzi prespala v Khumjungu. Vraj podľa dostupných informácii je toto stredisko nakazené doteraz nejakou neznámou chorobou a uvažuje sa o uzavretí dediny a okolia pre turistov. Padala ale tma a Dana uvidela v mieste nejakých Američanov, z toho usúdila, že to s tým nebezpečenstvom asi nebude také vážne. Amíci sú totiž veľké fajnovky. Po zvítaní sa Dana rozhodla, že si pôjde spraviť so svojími vecami hygienickú očistu, totiž, že si ich pôjde vyprať k potoku s miestnymi ženami. V hoteli štandardne netečie voda ani v sprchách a kúpeľne tu nie sú. Váha s tým tak dlho, až padne tma. Handry jej teda budú smrdieť ďalej. O šiestej večer dorazili poslední z našej výpravy a tak sme konečne všetci spolu. Na večeru si dávame zase MOMO a dohadujeme si na zajtra dvoch nosičov. Tu sú chlapci omnoho drahší, 400 rupií na deň a 20 kg nákladu. Z JIRI to bolo za 400 rupií 40 kg nákladu. No i tak je to zadarmo!! Chcel by som vidieť našinca, ktorý by to za takú cenu nosil.

28.10. útorok - Prechod do Lukly

Celú noc prší. Ráno začínajú okolité svahy stekať do údolia a dážď stále zosilňuje. K raňajkám si preto pred nadchádzajúcou smrťou v bahne doprajeme omeletu. Po ôsmej hodine vyrážame do Lukly. Je to únavný, asi 9 hodinový prechod, aj keď je to väčšinou z kopca. Cestou chvíľami prší, chvíľami leje. V Phakdingu, za najhorším mostom, ktorý sme tu videli, sa v rovnakom hostinci, ako pri ceste opačným smerom, zastavujeme na rovnakú cestovinovú polievku so zápalným chilli. Opäť sa mi nepodarí presvedčiť kuchárku, že v Európe polievku s napalmom obvykle neobedujeme....

Po obede pokračujeme v daždi ďalej, môj kabát sa mi veľmi osvedčuje, majiteľ je pod ním skutočne suchý. No za tých 5 tisíc, čo som za to dal, by bolo pre výrobcu zlé vysvedčenie, keby plášť presakoval. Predbiehame niekoľko rôzne veľkých skupín turistov, ktoré sa všetky sťahujú k letisku. Lejak ustáva až pri odbočke na Luklu. Tu sa ubytujeme hneď vedľa letiska v hoteli Lukla Resort. Hotel je na tunajšie pomery neobvykle dobre zariadený, má dokonca aj splachovací záchod a malú kúpeľničku. Skoro ako v Káthmandú. Naša rodinná večera je prostá: Spring Roll s vajcami. Vedľa pri stole sa parí nejaká štvorčlenná skupina, možno európska /jazyk nepoznávame/, ktorá zakončuje svoj pobyt. Slávia narodeniny, ku ktorým si nechali upiecť tortu. Zjedia z nej len malý kúsok a zbytok si dávajú do chladničky. Pri našom stole sa okamžite rozvíjajú úvahy, kde je tá chladnička a či je zamknutá. Pri druhom stole sa lúči druhá výprava s nosičmi a za dobré služby im rozdávajú zvyšky výstroja alebo peňažné prémie. Na 4 účastníkov bolo tých nosičov najmenej 12!!! Nepálci na revanš počastujú svojich nájomcov miestnym pivom Chhang /čítaj "čang"/, ktoré obdarovaným nejako moc nejde. Vždy upijú niekoľko mililitrov a evidentne usilovne premýšľajú, kam by obsah úst nenápadne vypľuvli. Do pohára to nejde. Nepálci im totiž okamžite potom, čo hladina klesne pod rysku, zase dolievajú. V odborných príručkách totiž stojí, že sa Chhang vyrába z vody, ktorá sa berie priamo z rieky. Niektorí naši kolegovia si vraj zo zvedavosti alebo z masochizmu, dali už predtým na pochoďáku iný tunajší alkoholický nápoj, "rakshi" /čítaj rakši/. Ich názor je, že sa táto tekutina najviac blíži k čerstvo vyťaženej kazachstanskej rope zmiešanej s močom Jaka. Oslava končí hromadným tančekom všetkých Nepálcov s mladšou z obidvoch prítomných žien. Potom odchádzame, takže nevieme ako vývoj udalostí pokračoval, ale harašenie bolo ešte dlho počutelné i cez niekoľko stien.

29.10. streda - Odlet do Káthmandú

Ráno balíme, rýchlo pijeme čaj a odchádzame k prepážke spoločnosti LUMBINI, s ktorou máme letieť do Káthmandú. Konkuruje si tu niekoľko prepravných spoločností zhruba rovnakej úrovne. Každá z nich vlastní 1 až 2 malé lietadlá alebo ruský vrtulník, ktorý jeho posádka ulúpila v Afganistane. Tu z neho odmontovali raketomety a guľomety a vozí v ňom teraz trekárov. Kolegyňa už letela v jednom z týchto strojov vlani. Šabľovala vraj väčšina pasažierov, pretože pilot stroje štartoval zásadne tak, ako bol zvyknutý z vojny, totiž ako by mu za zadkom letela preslávená americká raketa Patriot.

Bohužiaľ, rozjazdová dráha nebudí dojem, že by sme nepoznali, čo je to - vedecky povedané - nausea. Jej kópiu sme videli v Namche. Jedná sa o nahrubo uvalcovaný pruh zeme, sklonený v uhle asi 30 stupňov a zakončený priepasťou. Na konci ranveji sa lietadlo buď odpúta od zeme, alebo ešte môže padať asi kilometer dole, než to pilot /možnože/ vyberie. Musíme proste spoliehať na to, že Lumbini je Budhove rodisko a tak že božská vrchnosť nedopustí, aby s nami tá lietajúca rakva spadla... Šikmú pristávaciu dráhu som proste na našich cestách nevidel a asi už neuvidím, len ak by sme sa vydali do Peruánskych Ánd. Macchu Pichcu - to je to správne miesto!!!

O siedmej ráno prichádzajú úradníci a dlho predlho rovnajú papiere, úradný škriatok sa rehoce na plné hrdlo a vedúci nás ukľudňuje, že to môže trvať niekoľko minút ale aj tri hodiny. Batohy sa nakoniec vážia po troch, takže batožina plná kamenia sa pri šikovnej manipulácii ľahko stratí medzi dvomi ľahšími. Ujímam sa organizácie z pochopiteľných dôvodov, nakoľko moje batohy sú plné rôznych pamiatkových suvenírov /buližníkov/. Nakoniec sa dozvedáme, že máme čakať na pokyn jedného úradníka, ktorý pozná ktoré lietadlá ktorej spoločnosti prileteli. Stroje vraj nie sú zvonka nijako viditeľne označené, resp.jedno z tých, ktoré dnes lietajú áno, druhé nie. Pred 8 h skutočne prilietajú v rýchlom slede 2 malé lietadlá a jeden vrtulník. Majstrovsky a bez akýchkoľvek ťažkostí dosadajú proti kopcu a zaparkujú tak blízko seba, až prejavujeme obavy, že sa zrazia. Miestny policajt pobehuje medzi pasažiermi od okamžiku, keď sa stroje ukázali nad vrcholom hory a obuškom nás vyháňa z dráhy. Nie je to vôbec slušné takto sa chovať k hosťom, ale len čo vrtule ruskej helikoptéry zasvištia tesne okolo našich hláv, utekáme aj sami rýchlo preč.

Výstup a nástup cestujúcich je bleskový a my odlietame skutočne na minútu presne!!! Letuška rozdáva karamelky, záujemca si z podnosu so sladkosťami môže vybrať aj vatu do uší. A potom sa už roztočia motory a my rolujeme z kopca dole. Nikto nemá čas ani sa ľaknúť a už sme vo vzduchu a nieto aby sme predtým padali do priepasti. Piloti to proste vedia. Naše lietadielko pripomína najviac zo všetkých kanadskú Cessnu.

Pilotná kabína nemá dvere, takže cestujúci vidia na obidvoch kočišov vpredu, ktorí nonšalantne vedú stroj nad cestou, po ktorej sme fučali 6 dní. Prelet trvá necelých 40 minút. Cestou hojne fotografujeme, nech po nás ostane aspoň niečo !!!

Od lietadla odchádzame veľmi rýchlo, ale zas čakáme na batožinu skoro dve hodiny. Takže to máme zajedno. Čakáte tak, či tak. Nakoniec sa presúvame do hotela PYRAMID. Nakoľko sme prišli aj tak trochu skôr, musíme čakať pred hotelom. Poobede nás vyzdvihli pracovníci hotela a ubytovali. Pokojne sme sa osprchovali a vyrážame do ulíc nakúpiť darčeky a plagáty s horami, NA KTORÉ SME TAK ISTO NEVYLIEZLI /napríklad pohľad z Kala Patharu na okolité Himaláje/. Po nákupoch odchádzame motorovou rikšou do Boudhanátu. Prezrieme si chrám, kde akurát mnísi podporovaní miestnymi dobrovoľníkmi a turistami, nalievajú 200.000 lampičiek pre večerný sviatok svetla.

Po prehliadke odchádzame peši do Pashupatinatu, prezývaného interne celou našou skupinou "mŕtvoláreň". Jedná sa vlastne o verejné pohrebisko. Mŕtvych spaľuje vlastné príbuzenstvo na betónových podstavcoch nad riekou. Popol a nespálené zvyšky tiel sa zmetajú do vody. Mŕtvy musí byť spálený do 4 hodín po smrti, inak by nemohol reinkarnovať. Prechádzame tade rychlo, fotografovať 5 pohrebov naraz zblízka teleobjektívom nám pripadá neetické, hoci mnoho cudzincov sa môže pretrhnúť v honbe za detailami. Naši kolegovia, ktorí prechádzali pohrebisko asi tak hodinu za nami, dostali príležitosť uvidieť "extra" spaľovanie, lebo práve zomrel generálny tajomník Komunistickej strany Nepálu. Prišiel kráľ, spústa vládnych áut s papalášmi a v okolí bolo, ako je to obvyklé pri podobných príležitostiach, viac policajtov a cudzincov než domácich zvedavcov. Naspäť ideme zase rikšou a zisťujeme, že ten náš hotel Pyramid nie je tu v okolí príliš známy. Ako sa večer dozvedáme, neboli sme jediní, ktorých rikšiar nevedel, kde hotel leží. Ten náš sa mnohokrát bezúspešne pýtal mnohých ľudí, kým nás doviezol do hotela. Súdime, že si za tú štrapáciu tých 100 rupii zaslúžil. Potom ideme na večeru, kde si dávame syrovú pizzu za deväťdesiat rupií. Spočiatku máme obavy, aby to nebolo tak, ako pred časom v talianskych Dolomitoch, kde sme nad obrovským tanierom híkali námahou, ale je to len mylná predstava. Pizza pripomína výtvor našeho hospodárskeho zlodeja, ktorý už dosiahol majstrovskú métu vo vaľkaní cesta do priehľadna. Na záver večere si radšej ešte kupujeme v pekárni zákusok na doplnenie.

Pred odchodom sme ešte na pamiatku a pre šťastie boli ošatkovaní zástupcom cestovky. Dostávame na krk bielu, trblietajúcu sa látku.

Na letisku s problémami vraciame zvyšok peňazí, zostalo nám skoro 3000 rupií. Rupie je možné meniť len a len na doláre a to výhradne na letisku v Káthmandú, nikto iný nesmie spätnú výmenu vykonávať. K transakcii je nutné mať nákupný odpočet. Za 2700 rupií dostávam 45 dolárov. Letíme do Dháky asi hodinu. Letí sa nad horami, takže nastáva bitka o window seats. Menej úspešní majitelia sedadiel sa hrnú všetci vľavo, aby naposledy zhliadli Himaláje. Lietadlo sa nakláňa a chvíľu letíme krídlom dole.

Let z Dháky pokračuje cez Dubaj, kde sme za 4 hodiny, doplňujeme palivo a letíme ďalej. Vo Frankfurte sme za 6,5 hodiny. To sme už skoro doma.Odtiaľ do Viedne a autom domov.

WE SURVIVED THANKS TO GOOD GOD VISHNU .

Koniec dobrý, všetko dobré.

pripravil Peter Minárik

 

BERNSKÉ ALPY

Zdá sa mi, že v mojom veku plánovať na dovolenku čosi také ako Eiger, i keď len normálkou, je asi bláznovstvo. Sú síce aj takí, čo sa ešte starší vyberú aj na osemtisícovku, tí sa však dostávajú do kategórie všeobecne uznávaných a obdivovaných, nie ako tí menej ambiciózni, ktorých okolie akosi nevie pochopiť. Potvrdením týchto úvah je aj vyjadrenie mojich rovestníkov (plus mínus nejaký ten rok), ktorí plán komentovali slovami "to už pre mňa nie je" alebo "ja dávam prednosť predsa len niečomu príjemnejšiemu". Priznám, s pribúdajúcimi rokmi sa k takýmto názorom prikláňam stále viac.

Prvý šok zažívam, keď ráno, po improvizovanom popolnočnom nocľahu v Grindelwalde, zbadám hrebeň Mittelegi, ktorým zamýšľame zaútočiť na Eiger. Kopec vyzerá horšie ako Matterhorn, azda aj preto, lebo sa pozeráme od východu, dosť v smere osi hrebeňa.

Druhý šok prichádza, keď idem fotografovať. Ručička expozimetra v hľadáčiku mojej zánovnej (takmer o polovicu mladšej ako ja) Praktiky je akási lenivá, a to aj po pár úderoch rukou po tele aparátu. Niet sa čo diviť, rovnakú situáciu som zažil takmer presne pred štyrmi rokmi v Kamnišských Alpách v Slovinsku, po ktorej som (samozrejme až doma) vymenil starú batériu za tú, ktorá ma neposlúcha teraz. Aspoň ušetrím na váhe batoha.

Batoh je ťažký aj bez Praktiky. Celé popoludnie sa trmácame do kopca až na chatu Alpiglen, kde nás Jožo pozýva na pivo. Najväčšiu radosť nám ale spôsobuje jeho rozhodnutie odviezť sa hore zubačkou. Odovzdávame mu aspoň malé batohy a haraburdy (cepíny, mačky, karimatky, prilby), ktorými sme si ozdobili naše batohy. Jožo odchádza ovešaný ako vianočný stromček a my vyrážame na síce miernejší, ale tiahly úsek, končiaci na Kleine Scheideggu.

Je asi sedem hodín, keď prichádzame na stanicu zubačky Eigergletscher. Po výdatnej večeri nocujeme najprv vonku - kým nezačne hrmieť, potom v akejsi jaskyni, ktorej dominuje obrovské koleso lanovky ukotvené na strope. Na dne jaskyne sú zoradené bakelitové koflachy v igelitových vreckách, akoby pripravené, kým príde OLO (čiže Odvoz a Likvidácia Odpadu). Vedľa, už menej usporiadaný neporiadok - spacáky, jedlo, ale aj bulharské noviny. Chudáci Bulhari, konštatujeme, keď pred blížiacou sa nočnou búrkou spozorujeme dve svetielka kdesi hodne vysoko na klasickej zostupovke.

Tretí šok zažívam, keď mi, po rannej toalete, priatelia oznamujú cenu spiatočného lístku na Jungfraujoch. Tých 56 CHF oproti očakávaným asi deväťdesiatim naozaj poteší. Lístok platí mesiac na prvé dve ranné zubačky a návrat zo sedla predpoludním.

Jungfraujoch je akési malé mesto. Na viacerých podlažiach sa tu nachádzajú bufet, reštaurácie, obchod so suvenírmi, kino, ľadová jaskyňa, múzeum, zasadačka, toalety... Zubačka, idúca zo stanice Eigergletscher stále v tuneli nevychádza na povrch ani tu. Z areálu možno vyjsť na vyhliadkovú terasu, na ľadovec smerom k Jungfrau, 108 m výťahom na Sphinx (3573 m) a dlhánskym tunelom na ľadovec smerom k Mníchu.

Nedočkaví prvého vrcholu sa prebaľujeme v hale pred obchodom so suvenírmi. Veľké bágle opierame o stenu, s malými vychádzame tunelom na ľadovec a pod nástup. Je pokročilá hodina, obyvatelia blízkej M”nchsjochhtte už strašia na vrcholovom hrebeni. Najprv sa predierame skalným terénom, potom po náročnejšom úseku obúvame pri zrážkomere mačky. Pod stúpajúcim úzkym snehovým hrebienkom vyčkávame vhodnú chvíľu, aby sme sa nestretli so zostupujúcimi. Napokon to vypáli úplne na hovno. Sme azda štyri metre od skaly, keď sa zhora idúca skupina vydá na snehovú hranu. Vzlykajúc nadšením sa pracne vyhýbame, sneh pod nohami mi ubieha a utrúsim "kurva". Odpoveď typu "keine kurva" s kvalifikovaným odkazom na češtinu v nemčine ma presviedča, že hubu treba držať asi už aj na Mesiaci. Aj tak som nasratý, že nemohli tú minútu počkať. Vrcholový hrebeň je lahôdkou - vľavo strmý, na páliacom slnku obavy vzbudzujúci svah, vpravo preveje a za nimi... Máriovi, ako najzdatnejšiemu a najmladšiemu trochu "lepí", ja vždy najposratejší, napriek uvedomovaniu si rizika, som akýsi kľudný. Na vrchole obdivujeme výborný výhľad i čierneho vtáka so žltým zobákom, ktorý nebojácne poskakuje. Hrôzu mu naháňa asi len Máriov Nikon, lebo o chvíľu odlieta.

Tak sme spravili Mnícha, čiže Münch (4099 m alebo 4107 m - v závislosti od prameňa). Na zostupe je zo snehu poriadna brečka a v spodnej časti sa trochu povozím, kým ma lano netrafí kameňom do brady a súčasne nezastaví.

Po nocľahu v stanoch pred východom z tunela zisťujeme, až na Mária, že treba oddychovať. Náš najmladší je žhavý (ako ja pred dvadsiatimi rokmi) a nechápajúc nás odchádza už okolo siedmej na Jungfrau. To stany ešte stoja a okolo sa začínajú tmoliť prví zubačkychtiví obyvatelia Münchsjochhötte. V noci nás tu takmer prešiel ratrak, upravujúci chodník ku chate. Celý deň sa ponevierame po dostoprimečateľnostiach Jungfraujoch a podvečer si dožičíme prechádzku na onú chatu. Predtým ešte príde Mário a nadávajúc na svoje vlhké vibramky (niečo cez šesť tisíc korún - no nekúpiš to?) popisuje, ako sa, nie celkom znajúc cestu, nechal zlákať hnusnými západniarmi zo správnej cesty na nesprávnu.

Ďalšia noc sa koná priamo v tuneli. Počasie sa trochu na nás hnevá a nemôžeme vyštartovať podľa plánu - o štvrtej. Už sa rozvidnieva, keď o poldruha hodiny neskôr zostupujeme ľadovcom k nástupu. Cestou nás dobieha anglická puberta, ktorá včera štebotala na Münchsjochhötte. Vidieť, fyzicky sú zdatní, ale technickejšie úseky ich zdržujú. Priatelia ma, lapajúceho po dychu, ťahajú lanom hore kopcom až na sneh. Pod serakmi, ktoré hrozivo visia z Rottalhornu, si obúvame mačky.

Sedlo podľa opisu sľubuje veselý úsek. Vľavo sa terén zvažuje vyše kilometra hlboko na ľadovec. Istiaca tyč poskytuje akú-takú istotu, keď sa už nenamáhame hľadať nit, ktorý má byť kdesi pod snehom. Ani ďalej to nie je jednoduché. Snehový svah strmý asi 40 stupňov, k tomu vietor, ktorý rozdeľuje oblohu na pásmo tmavomodrého plechu (nad Jungfrau) od oblačného okolia. Na vrchole (4158 m) sa zdržíme azda päť minút. Slnko, ktoré sa opiera o snehový hrebeň, zvyšuje riziko pádu. Pred sedlom mužská časť puberty drží na lane ženskú časť, ktorej sa podarilo spadnúť do trhliny. Ľadový chlad Angličanov nás jednoducho nasiera. Mário vyťahuje babu von a po konštatovaní jej partnerov "what a joke" odchádzame. Samozrejme, v traverze pod serakmi nás už netrpezlivo predbiehajú.

Noc plánujeme opäť v tuneli, aby sme ráno ušetrili čas balením stanov, i keď je tu chladnejšie ako vonku. Náš zámer prekazí bicyklom sa presúvajúci pracovník tohto vysokohorského areálu, pískajúc si francúzsku hymnu. Na otázku, či tu chceme spať odpovedám kladne. "It is impossible to sleep here", znie jeho odpoveď a bez chuti ďalej komunikovať odchádza. Ty by si sa divil, čo všetko je possible, myslím si. Hukot stroja, ktorým umýva dlážku tunela a neprestajné pískanie dotyčného dáva tušiť, že to potrvá dlhšie, než je nám príjemné. Napokon spíme v stanoch pri požičovni lyží, asi päť minút cesty od vchodu do tunela.

Ráno sa venujeme fotografovaniu z terasy Sphinx. Potom už presun zubačkou na vyhliadkovú zastávku Eismeer, kde sa prebaľujeme. Pozoruje nás zamestnanec zubačky, vyzerajúci ako Jean Todt, šéf závodného tímu Ferrari. Jeho hlavnou úlohou je dopĺňať v stojanoch uložené propagačné materiály miznúce po nájazdoch zväčša japonských cestujúcich.

Na ľadovec zostupujeme tmavým, strmým, miestami zaľadneným tunelom. Na svetlo sa predierame malým otvorom, za ktorým zúri kanonáda skál, padajúcich zo steny nad nami. Nasadzujeme prilby a prekonajúc malú trhlinu bežíme z ohrozovaného úseku. Sneh je už poriadne mäkký. Kým prídeme pod skalu, absolvujeme ešte dve parádne trhliny. Toto naozaj nie je terén na poludňajší presun. Skala III. stupňa obtiažnosti nás pripraví nielen o spústu času, ale aj o výplň bederného pásu Jožovho batoha, neustále sa zasekávajúceho pri vyťahovaní.

Na chatu Mittelegi (3355 m) prichádzame za dažďa, okoreneného malými snehovými krúpami. Je už plná (kapacita 16 miest) a chatárka nám prideľuje už obsadené miesta (musíte sa dajako potlačiť). Varíme pri záchode, pozerajúc na Grindelwald, ležiaci 1300 m nižšie. Párkrát sa objaví vidmo - atmosferický úkaz, pri ktorom sa na hmlu slnkom premieta tieň pozorovateľa ovenčený dúhou. Hodnotiac smelý hrebeň vedúci k vrcholu sa rozhodujem nespomaľovať postup ostatných a dať si zajtra poriadny oddych. Zámer vypadnúť o piatej nevychádza - všetci vyčkávajú na zlepšenie počasia. Aj starý Japonec s manželkou a dcérou. O siedmej je naozaj najvyšší čas - vzápätí ostávam sám. Chatárka sa púšťa do upratovania a vyzýva ma na odloženie našich vecí. Omylom zabúdam na rozpadávajúci sa chlieb, ležiaci pod oknom. Po upratovaní niet po ňom ani stopy. "Poriadok tu musí byť", vraví chatárka, podávajúc mi chlieb, ležiaci našťastie na vrchu v odpadkovom koši.

Deň trávim roztápaním snehu zo snehového poľa, ležiaceho na hrebeni asi 200 m od chaty. O jednej popoludní mi naši miznú z dohľadu. Idem si pospať. Podvečer sa chata zapĺňa. Zvykom je odtiaľto vystúpiť na Eiger a zostúpiť na Eigergletscher. Všetci však vedia, že priatelia sa sem majú vrátiť. Tí odmeraní západniari mi krátia dlhé chvíle čakania rozhovorom, v ktorom nechýbajú povzbudivé slová. Krátko po pol deviatej konečne prichádzajú. Nie je dôležité, že k vrcholu im chýbala asi hodina cesty, hlavne, že sú tu a v poriadku. Dlho varíme a vôbec sa netešíme na nepríjemný a nebezpečný návrat na Eismeer.

Ráno je šedivé, zostup kameňolomom nepríjemný. Keď stojíme nad zlaňákom, obloha je už plechová. Čakajú nás naše známe dve trhliny, ktoré prekonávame v menej priaznivom smere než cestou na chatu. Je síce pomerne zavčasu, ale okraje prvej z nich sú už poriadne mäkké. Na Eismeeri nasadáme do úplne prázdnej súpravy. Vodič sedí vzadu a sprievodca tu podľa všetkého vôbec nie je. Využívame bezvládie a odvezieme sa až na Kleine Scheidegg. Tu nám vodič pristavuje schodíky, chýba už len červený koberec a mávajúci pionieri v červených šatkách. Mohutné prebaľovanie na železničnej stanici je zážitkom pre všetkých okoloidúcich.

Zastávka na Alpiglene je príjemná aj vďaka prítomnosti mladej čašníčky, ktorá nás obsluhovala aj pred pár dňami. Nielenže si nás pamätá, ale ani nenamieta, keď požiadame o niekoľko veľmi pekných pivných tácok s farebnými fotografiami okolitej prírody pre našich známych zberateľov doma. Pri odchode sa dojatý Mário chce poďakovať za pohostinnosť. Vysokým batohom nadvihne veľký visiaci kvetináč. V snahe zabrániť najhoršiemu kričím "Mário, pozor, bacha, achtung, kurva, do piče!". Ani si v tej chvíli neuvedomujem, čo hovorím. Mário mi to reprodukuje až cestou dolu. Našťastie, žiadnu škodu sme tam nespôsobili.

Prehliadka Grindelwaldu je bodkou za naším účinkovaním v Bernských Alpách. Odchádzame spokojní - naše želania vyslovené pred odchodom sa naplnili. A ten Eiger? Na rade sú teraz iní.

Ing.Peter Obdržálek

 

VÝKONNOSTNÝ ODZNAK PEŠEJ TURISTIKY

Rozšírenie stupňov hodnotenia

Konečne sa podarilo už aj oficiálne pod hlavičkou KST rozšíriť stupňe výkonnostného odznaku pešej turistiky (VOPT) o ďalšie úrovne. Doposiaľ už niekoľko desaťročí KST hodnotilo výkonnostnú turistiku na diaľkových a im podobných pochodoch iba šľapaním do 6 000 km. Výkonnostní peší turisti na Slovensku, ktorí sa diaľkárstvu venovali už od jeho počiatkov, túto hranicu už dávno prekonali, ale KST doposiaľ túto ich výkonnostnú pohybovú aktivitu tvrdošijne ignoroval. Tak v priebehu posledných 10 až 12 rokov vznikali neoficiálne regionálne iniciatívy hodnotenia výkonov tejto diaľkárskej turistiky, ktoré však po čase upadli do “neurčita”.

Vďaka iniciatíve niektorých našich diaľkárov, najmä Ing.Ivana Nižnana, sa od 1.3.2000 už bude môcť hodnotiť diaľkárska aktivita VOPT pod hlavičkou KST až do 40 075 km (obvod rovníka). Nepriamo nadväzuje na hodnotenie výkonnosti, ktoré zaviedli turisti z VD ŠTART Bratislava a ktoré doteraz (ne)vedie J.Junas. Pravidlá pre hodnotenie sú priamou nadstavbou na VOPT, ktoré doposiaľ platilo pod KST po zlatý odznak (do 6 000 km), t.j. kilometre sa v záznamníku VOPT zaznamenávajú a počítajú presne tak isto ako pre pôvodné 3 stupne (charakter diaľkárskych akcií, počítanie km za prevýšenie,...). Presné znenie podmienok pre nadstavbové stupne VOPT sú uvedené v nasledujúcom príspevku. Podrobné informácie o VOPT, propozície, tlačivá formulárov a tiež tabuľky o udelených odznakoch budú priebežne uverejňované aj na internetovskej stránke: http://www.elf.stuba.sk/~soula/VOPT.

NADSTAVBA VOPT
Propozície

Podmienky plnenia:

Pre nadstavbovú časť VOPT platia tie isté podmienky a kritériá hodnotenia ako pre základný stupeň.

Kilometráž:

Kategórie VOPT:

Základný stupeň VOPT       skratka

   1 000 km - bronz                   ZS III
   3 000 km - striebro               ZS II
   6 000 km - zlato                     ZS I

SUPER VOPT                        skratka

  10 000 km - bronz                  SS III
  15 000 km - striebro               SS II
  20 000 km - zlato                    SS I

ELITA VOPT                           skratka

  25 000 km - bronz                  ES III
  30 000 km - striebro               ES II
  35 000 km - zlato                    ES I

ROVNÍKOVÝ VOPT

  40 075 km

Evidencia a udeľovanie:

Evidenciu a udeľovanie nadstavbovej VOPT vykonáva sekcia PT KST.

Ohodnotenie:

Ten, kto splní podmienky pre udelenie VOPT, získa odznak a diplom. Pre základnú a nadstavbovú časť VOPT je pripravená séria 10 odznakov. Za odznak v nadstavbovej časti VOPT je poplatok 20 Sk.

Ako postupovať pri žiadosti o udelenie nadstavbového VOPT:

Vyplniť tlačivo pre nadstavbu VOPT (bude k dispozícii na okresných a regionálnych radách, ale i na niektorých vybraných DP), ktoré obsahuje osobné údaje turistu, presnú adresu a prehľad o prejdených km podľa jednotlivých rokov. Toto vyplnené tlačivo (nevracia sa, zostane archivované na PT KST) spolu s potvrdením (poštovou poukážkou) o zaplatení poplatku za odznak a denníkom výkonnostnej turistiky zaslať na adresu:

PhDr.Milan Kubiš, Redakcia Krásy Slovenska, Vajnorská ul.100/A, 832 58 Bratislava

Ak nenastanú nezrovnalosti vo Vašich podkladoch, obdržíte vyhodnotenie VOPT (diplom, odznak, denník) v tremíne do troch týždňov od doručenia vašej zásielky. (Štátne orgány vybavujú do 30 dní, turisti-pešiaci sú rýchlejší.)

Číslo účtu: 1184050954/0200

Nezabudnúť uviesť variabilný symbol: 114

Pre rok 2000 je možné si zvoliť rýchlejší spôsob získania odznaku. Na vybraných DP môžete na štarte odovzdať vyplnené tlačivo VOPT a denník a do Vášho príchodu do cieľa už budete vybavený.

Vybrané diaľkové pochody:

  11.3.2000  Červeno-modrý teslácky okruh
  15.4.2000  Čože je to päťdesiatka
    3.6.2000  Trnavská stovka
  24.6.2000  2x50 a dosť
14.10.2000  Pochod bankových úradníkov

Informácie a prehľad o udelených nadstavbových VOPT bude priebežne zverejňovaný aj na internetových stránkach.

pre MKD pripravil Pavol Šoula

 

Plán práce značkárov v našom regióne

na rok 2000

V roku 2000 plánujú značkári v našom regióne obnoviť tieto turistické chodníky:

Oblasť Považského Inovca (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):

červená:   Hlohovec – Bezovec   42 km
spolu                                              42 km

Oblasť Malých Karpát - juh (zodpovedný značkár Milan Ružek):

červená:  Pezinská Baba - Brezinky                           44,4 km
                 Pezinok - Modra                                           21,5 km
                 Ivánka pri Dunaji – Mohyla M.R.Štefánika   5     km
                 Mlynská dolina – Petržalka                           3,9  km
                 Lakšárska Nová Ves – Závod                    23,6  km
modrá:    Krasňany – Záhorská Bystrica                    12     km
                Pezinok – Pezinská Baba                           10,6  km
                Plavecké Podhradie – Klokoč                    10     km
                Slovnaft - Kalinkovo                                      19,5  km
zelená:    Medené Hámre – Košarisko                         5     km
                Sedlač – Rybníček                                          1,5  km
                Plavecký Mikuláš – Monrepos                       5     km
                Koliba – Kamzík                                              1,5  km
žltá:         Koliba – Lamač                                               5,8  km
                Doľany – Sološnica                                      16,2  km
                Zbojnícka studnička – Malinský vrch             3     km
spolu                                                                            188,1 km

Oblasť Malých Karpát - sever (zodpovedný značkár Vladimír Princ):

červená:  Brezinky – Dobrá Voda                 22,6  km
                 Senica – Lakšárska Nová Ves    19,3  km
modrá:    Smolenice – Vlčiareň                       2,5  km
                Naháč – Dobrá Voda                       9,1  km
                Brezinky – Smolenice                     15     km
žltá:         Hradište p. Vrátnom – Prekážka   13,5  km
                Radošovce – Krížnica                       6,5  km
spolu                                                                 88,5 km

V Malých Karpatoch a našej časti Považského Inovca plánujeme obnoviť 318,6 km turistických značkovaných chodníkov.

Značkárom pomáhajú hlavne členovia oddielov:Železničiar Bratislava – východné, Slávia Bratislava, KST Stupava, Slovšport Trnava, ATOM Jasl. Bohunice. Tí, ktorí chcú pomôcť pri obnove uvedených turistických chodníkov, sa môžu skontaktovať so zodpovedným značkárom a dohodnúť sa.

Vladimír Chrapčiak
Podpredseda regionálneho združenia značkárov

 

Ohlasy čitateľov

Nemocnica na Šulekovej

Vážení zodpovední redaktori P + P. Znovu sa ozývam /resp. ohlasujem do rubriky ohlasy čitateľov. Nie preto, že by som chcel dehonestovať Váš, ale i náš MKD, ale práve naopak, utvrdiť Vás v presvedčení, že MKD sa číta a číta veľmi pozorne. Že to nie je, ako s väčšinou našich novín, ktoré si ráno kúpime a po príchode z práce /venovať sa čítaniu našich novín v mimopracovný čas je hriech/, ak by sme nemali ústredné kúrenie, by nám poslúžili iba na zakúrenie. Prečítal som si pozorne aj posledné číslo MKD a v ňom ma veľmi zaujal a aj poučil článok "Zaujímavosti zo starých sprievodcov". Musím sa priznať, že dávam za pravdu výrokom dvoch, neviem "velikánov alebo duchov" doby, ale v každom prípade dvom známym postavám. Pre ten prvý výrok začali študenti a žiaci tú poslednú revolúciu. Veď v starom režime to bolo len samé učiť sa, učiť sa, učiť sa. Bolo to heslo, ktoré hlásal známy vodca proleteriátu /narodený 5.januára/. Veľmi prefíkané a mazané heslo. Doslova návod, ako sa zbaviť svojho protivníka v boji o vodcovstvo. Tí, ktorí to v starom režime zobrali vážne a učili sa a učili sa a učili sa, až sa doučili, zrazu zistili, že už nie sú "robotnícka třída" a teda, že nemajú už šancu na vedúcu úlohu v strane a v spoločnosti. Iný velikán Pepa Švejk to povedal prostoreko "Člověk jsi myslí, že je gigantem a je hovno kamaráde". Nechcem posudzovať, ktorí z týchto dvoch bol múdrejší /teda múdrejšie to povedal/, ale ponechám to na posúdenie čitateľom. Pravdou je, že aj keď sa človek bude učiť a spoznávať do smrti stále to bude iba zrnko a zlomok múdrosti a poznatkov. A tak plne súhlasím s iným skutočným velikánom Sokratom, ktorý povedal: "Viem, že nič neviem". Neviem však, prečo si niektorí poslanci myslia, že práve oni sú tou výnimkou?

Moju nevedomosť odhalila veta v hesle HLBOKÉ, citovaného článku: "U J.M.Hurbana kaplánoval v rokoch 1822 - 1849 Ľudovít Šulek, ktorý za to, že na stoličnom zasadnutí v Nitre sa opovážil hovoriť po slovensky, bol žalárovaný a zomrel martýrskou smrťou v komárňanskej pevnosti".

To je teda ten Šulek, po ktorom je nazvaná jedna z bratislavských ulíc alebo nemocnica na Šulekovej, v ktorej sa narodilo toľko bratislvačanov? Je zaujímavé, ako sme nevedomí a ľahostajní, ako často chodíme a vyslovujeme názvy ulíc, ktorých mená nám nič nehovoria. Ba často nám ani meno ulice, na ktorej dlhé roky bývame, nič nehovorí. Až príliš často prestávame dávať naším uliciam jednoduché a odpovedajúce názvy ako pekná, škaredá, hrbatá, špinavá, zadymená, rozkopaná a podobne, ale až príliš často sme si zvykli pomenovaváť naše ulice po Niekom. A keďže ulíc je príliš veľa a tých Niekto zas naopak, veľmi málo a navyše podliehajú módnym trendom. Kto bol v minulosti Niekto, dnes už nemusí byť Niekto a naopak, kto v minulosti nebol Nič zrazu je, aj keď malý, niekto a tak názvy našich ulíc sa menia, ako ročné obdobia. Pri tomto deficite mien vyrábame tých "Niekto" aj z takých, ktorí nikdy takými neboli ani nebudú. Dlhé roky som býval na ulici, ktorá sa nazývala Mehringova. Dodnes neviem, kto to bol. A myslím si, že to vie aj máloktorý bratislavčan. Nie som presvedčený ani o tom, či to vie i ten, ktorý navrhol takto pomenovať našu ulicu. A tak v minulosti, keď sa mňa niekto spýtal kto to bol ten Mehring, tak som pohotovo a s malým rizikom, že bude moja nevedomosť odhalená, odpovedal, že to bol známy bubeník ešte známejšej džezovej skupiny. Zaujímavé, že mi nikto nikdy neoponoval. Nič podstatné sa nezmenilo ani dnes. Aj dnes pomenúvavame ulice po rôznych "bubeníkoch", možno, že o niečo známejších, ale iného "hudobného štýlu" a žánru.

Neviem prečo som chcel byť výnimkou, ale v hlave mi začala vŕtať otázka: "Je to tento spomínaný Šulek, po ktorom je nazvaná ulica?" Aj by si to pomenovanie ulice zaslúžil, veď sa stal martýrom pre svoju rodnú reč a aj to, že prežil dva režimy, teda jeho ulica už veľa napovedá. Ale na druhej strane mi zas čosi hovorí, že asi nebol až taký schopný človek, keď 27 rokov /1822-1849/ bol len kaplánom, aj keď u J.M.Hurbana. Nuž siaham po encyklopédiach, vlastných poznámkach a hľadám, po ktorom Šulekovi je pomenovaná bratislavská ulica. A nachádzam, ale až príliš veľa Šulekov, aby som hneď spoznal toho svojho, ktorého hľadám.

Ľudovít Jaroslav Šulek /1822-1849/, básnik, ktorý mal 9 nevlastných súrodencov a 8 vlastných súrodencov. To hrá spolu aj s tou pôrodnicou na Šulekovej. Ale hrdinom, ktorý si zasluhuje aj tú pôrodnicu, by mal byť jeho otec a nie on. Treba hľadať ďalej. V Slovenskom biografickom slovníku nachádzam Mateja Šuleka /1748 - 1845/, historiograf, autor duchovných piesní, otec 9 detí. Ej boli to voľakedy plodné roky aj bez viagry. Tiež vážny kandidát na ulicu. V Encyklopédii Slovenska zas čítam, že Juraj Šulek /1915 -1973/ bol odbojársky a politický pracovník. Funkcionár Zväzu priateľov ZSSR a to už v 30.rokoch, nositeľ Radu Víťazného Februára /Února/ a rôznych Za Zásluch. Ten by si zaslúžil aj dve ulice, teda jednu ulicu a jedno menšie námestie. Ale prečo sa tá ulica ešte aj teraz volá Šulekova. Zrejme zase zlá stopa.

Ďalší kandidát: Gašpar Šulek /1788 - 1827/ filozóf, pedagóg. Hlásal, že veci o sebe nepoznáme, sú nám prístupné iba v javovej podobe a to prostredníctvom apriórnych foriem vnímania a rozumových kategórií. Je to veľmi učené a málo zrozumiteľné. Podľa tohto Šuleka by sa skôr mohol pomenovať známy ústav v Pezinku. V rozsiahlej encyklopédií Slovenskí spisovatelia je uvedený už vyššie menovaný Matej Šulek /1748 - 1815/. Pochádzal z rodiny richtára a notára a dokonca sám bol ev.farár. Vylúčené! Absolútne nevhodné kádrové parametre. Žiadna ulica z toho nebude. Malá encyklopédia Slovenska pozná iba jedného Šuleka /veď preto je malá/. Je to Viliam Šulek /1825 - 1848/, revolucionár, účastník revolúcie 1848/49, viedol ozbrojený odpor proti maďarským gardistom a spolu s K.Holubym bol popravený. Vážny kandidát na ulicu, ale celkom sa mi to nepozdáva prečo dnes Béla, za slobodna, vlastne za totality Vojtech nič nenamieta? O tom potom.

Encyklopédia dramatických umení Slovenska neuvádza ani jedného Šuleka. Zrejme Šulekovci nebolo žiadni komedianti. Zato pod písmenom K. ich je tam neúrekom. Má vôbec šancu Ján Šulek /1774 - 1837/, ľudovovýchovný pracovník. Spravodlivý človek. Mal dve manželky Margarétu a Máriu a s oboma mal po 9 detí. Alebo iný Ján s dalším menom Michal Šulek /1806-1860/, lekár - felčiar, narodený v okrese Vsetín a absolvent jozefínskej ránhojičskej školy. Autor diela pre ránhojičov. Toho by privítal aj dnešný minister zdravotníctva, namiesto drahých liekov by sa pacientom mohli predpisovať rôzne naturálne liečivá. Samozrejme, že by sa musela meniť aj kategorizácia liekov. Tak napríklad do prvej kategórie plne hradenej pacientom by mohli byť zaradené liečivá rastlinného pôvodu /liečivé rastliny/ a do druhej kategórie lieky živočíšneho pôvodu /myšacie chvostíky, kravské lajno, panenský moč/ a s čiastočnou úhradou pacientom, aby bol "dodržaný" článok 40. Ústavy o práve občana na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Ján Šulek zomrel v Juhoslávii. Tomu nech nájdu ulicu tam.

V detstve som vyrastal s dajakým Michalom Šulekom. Bol to známy "štricák" a bitkár, teda výbojný typ človeka. Aj on bral to heslo učiť sa, učiť sa, učiť sa vážne. Každú triedu základnej školy trikrát opakoval. Slabší rovesníci mu museli hovoriť "Majkl". Neskoršie v životopisoch uvádzal, že už ako malý chlapec počúval na meno Míša. Pravdou je, že sme mu hovorili tak číro po slovensky "sprostý Mišo". V skorom mládeneckom veku absolvoval po bratislavských krčmách putikách večernú, ba až nočnú univerzitu ML. Teda tú skutočnú školu života, školu revolucionára. Už hneď pri narodení sa rozreval /narodil sa počas vojny/, čím prejavil svoj verejný nesúhlas s okupáciou Nemeckom, ako to neskoršie uvádzal vo svojich kádrových materiáloch. Vyrástol z neho zdatný funkcionársky káder aj pre vysoké funkcie. Tvrdá funkcionárska práca zanechala na jeho zdraví trvalé následky. Tvrdnutie pečene a najvrchnejšej časti tela. Aj dnes je z neho demokrat. Typ ako vyšitý na ulucu. Žiaľ ešte stále žije. A čo s takými, ako je Augustín Šulek /1820-1890/, pedagóg, Bohuslav Šulek /1816-1895/, publicista a jazykovedec, Gustáv Šulek /1820-1905/, právnik, dekan Právnickej akadémie v Prešove, Vojtech Šulek /1917 - Budapešť/ zememerač, vyznamenaný Za zásluhy zásluh.

Strašne veľa Šulekovcov na jednu ulicu. Ťažko rozhodnúť, po ktorom z nich je pomenovaná ulica.

Jedno je však isté, že ĽUDOVÍT JAROSLAV ŠULEK /12.9.1822 - 17.6.1849/, uvedený v článku MKD pod heslom Hlboká, nebol až tak neschopný človek. Nekaplánoval 27 rokov v Hlbokom, to sa len v roku 1822 narodil v neďalekom Sobotišti, študoval na evan.lýceu v Bratislave a na univerzite v Halle a od roku 1846 bol kaplánom v Hlbokom. Určite hovoril po slovensky, ale v máji r.1848 na ceste na zhromaždenie do Nitry, kde mal predniesť tzv. "Nitrianske žiadosti slovenského ľudu" ho zatkli a uväznili v Komárňanskej pevnosti, kde zomrel na choleru.

Na prvý pohľad sa zdá, že slová a text je podobný tomu uvedenému pod heslom Hlboké, ale význam je predsa len "trošíčku" iný. Nakoniec sa mi predsa podarilo zistiť, po kom je to vlastne pomenovaná bratislavská ulica. Bol to VILIAM ŠULEK, ktorý spolu s K.Holubym bol maďarskými gardistami uväznený v Hlohovci a popravený. Má pamätnú tabuľu v Sobotišti /rodisku/, pomník na mieste pochovania, názov obce Šulekovo v blízkosti miesta popravy. Pamiatke obom venoval Janko Kráľ báseň "Duma dvoch bratov" /1849/.

Ivan Nižnan

 

KALENDÁR

apríl:

1.4.2000 POCHOD OSLOBODENIA MESTA TRNAVY 24.ročník
(sobota) KST Slovšport Trnava

Trasy: 35 km/850 m, 15 km/200 m
35 km: Buková, žel.st. - Rozbehy - Hrubý Kamenec - Brezinky - Plavecký Mikuláš - Čierna skala - Jahodník - Smolenice
Štart: Buková, žel.st., 6.45 - 8.00 h, Smolenice, 10.45 - 11.30 h
Cieľ: Smolenice, rešt.KaH, do 17.00 h
Vedúci: Ján Krištof

15.4.2000 ČOŽE JE TO 50-KA 20.ročník
(sobota) KST TESLA Bratislava

Trasy: 50 km/800 m, 35 km/700 m
50 km: Rača - Zbojnícka studnička - Svätý vrch - Stupava, Obora - Košarisko - Svätý Jur - Biely Kríž - Kamzík - areál Tesly
Štart: Rača, kúpalisko Zbojnička, 7.00 - 8.00 h
Cieľ: areál Tesla, do 19.00 h
Vedúci: Marian Nižnan

16.4.2000 HVIEZDICOVÝ POCHOD 27.ročník
(nedeľa) Slávia STU Bratislava

Trasy: 37 km/500 m, 22 km/450 m, 19 km/350 m, 16 km/300 m, 12 km/300 m
37 km: Pezinok - Pezinská Baba - Tri kamenné kopce - Biely Kríž - Malý Slavín - Krasňany
22 km: Záhorská Bystrica - Marianka - Pajštún - Medené Hámre - Malý Slavín - Krasňany
19 km: Svätý Jur - Biely Kríž - Malý Slavín - Krasňany
16 km: Vojenská nemocnica - Kačín - Malý Slavín - Krasňany
12 km: Rača - Zbojnícka studnička - Malý Slavín - Krasňany
Štart:   37 km: Pezinok, žel.st., 7.30 - 8.00 h
             22 km: Záhorská Bystrica, konečná MHD č.102, 8.00 h
             19 km: Svätý Jur, žel.st., 9.30 h
             16 km: Bratislava, Vojenská nemocnica, 8.30 h
             12 km: Bratislava-Rača, kino Nádej, 9.30 h
Vedúci: Ing.Ladislav Harmatha CSc.

22.4.2000 VEĽKONOČNÝ POCHOD K REHUŠOM
(sobota) KST Senica

Vedúci: Júlia Mičová, Hollého 741/15, Senica

22.4.2000 DEVÍNSKA 37-KA 12.ročník
(sobota) KST TJ Tatran Devín

Trasy: pešo: 37 km/1200 m, 18 km/530 m, 11 km/300 m
             cyklo: 55 a 40 km
             voda: 35 km
37 km: Svätý Jur - Biely Kríž - Malý Slavín - Pekná cesta - Kamzík - Lamač - Dúbravka - Devínska Kobyla - Devín
18 km: Kamzík - Lamač - Dúbravka - Devínska Kobyla - Devín
11 km: Dúbravka - Sandberg - Devínska Kobyla - Devín
cyklo 55 km: Račianske nám. - Svätý Jur - Biely Kríž - Pekná cesta - Železná Studnička - Kačín - Lamač - Devínska Nová Ves - Devín
cyklo 40 km: Račianske nám. - Pekná cesta - Železná Studnička - Kačín - Lamač - Devínska Nová Ves - Devín
voda: splav rieky Moravy: Záhorská Ves - Devín
Štart: 37 km: Svätý Jur, žel.st., 7.00 - 8.15 h
           18 km: Bratislava Kamzík, cvičná lúka, 9.00 - 12.30 h
           11 km: Bratislava-Dúbravka, Dom Kultúry, 9.30 - 14.00 h
            cyklo: Bratislava, Račianske nám., 9.00 h
            voda: Karlova Ves - Riviera, 8.00 h (odchod do Záh.Vsi)
Iné: organizátor poskytuje možnosť ubytovania vo vlastných spacích vakoch.
Vedúci: Štefan Bimbo, Mamateyova 3, 851 04 Bratislava

22.4.2000 RTVŠ-SKÁ 36-KA 22.ročník
(sobota) AŠK Slávia Trnava - odbor RTVŠ

Trasy: 36 km/1300 m, 20 km/800 m, 10 km/250 m
36 km: Smolenice, žel.st. - Havranica - Záruby - Plavecký Mikuláš - Čierna skala - Jahodník - Smolenice, žel.st.
Štart: Smolenice, žel.st., 7.00 - 11.00 h
Cieľ: Smolenice, žel.st., do 17.00 h
Vedúci: MVDr.Egon Hartmann

22.4.2000 JARNÝ POCHOD V MALÝCH KARPATOCH
(sobota) KST Senica

Štart: Plavecké Podhradie
Vedúci: PhDr.Alžbeta Šnittová, Sam.Jurkoviča 1207, 90501 Senica

29.4.2000 JARNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 22.ročník
(sobota) KST Lokomotíva Hlohovec

Trasy: 35 km/850 m, 25 km/480 m, 10 km/250 m
35 km: Hlohovec - Ifkov dom - Jalšové - Havran - Čertova Pec - Piešťany
              Kratšie trasy sú časťou 35 km trasy.
Štart: Hlohovec, žel.st., 7.00 - 9.00 h
Cieľ: 35 km: Piešťany
          25 km: Havran
          10 km: Jalšovské chaty
Vedúci: Ing.František Miklovič

29.4.2000 JARNÝ POCHOD PRI MALOM DUNAJI 7.ročník
(sobota) OT TJ Dynamo Horná Potôň - Lúky

Trasa: 16 km
Štart: štadión Horná Potôň, 9.00 h
Cieľ: štadión Horná Potôň
Vedúci: Alojz Rostas, tel.č.: 0709/968 185

29.4. - 1.5.2000 PO LESNÝCH ŽELEZNIČKÁCH OKOLO SMOLENÍC
(sobota - pondelok) Klub železničných cestovateľov

Trasy:
29.4. sobota: Dobrá Voda a okolie -Prekážka - Smolenice
30.4. nedeľa: Jahodník - Majdán - Kolovrátok - Dlhý vrch - Nová Bohatá - Madán - Lošonec - Jahodník
1.5. pondelok: Jahodník - jaskyňa Driny - Chemolak
Stretnutie účastníkov: sobota 29.4., autobusová stanica Trnava, stanovište č.7, autobus Dobrá Voda, o 6.30 h. Odchod 6.50 h.
Ubytovanie: Rekreačné stredisko Jahodník v chatkách zo sociálnym vybavením a el. kúrením.
Poplatky: - účastnícky - 30,- Sk
                   - ubytovací - 180,- Sk osoba/noc
Prihlášky: Záujemcovia o akciu pošlú tieto údaje: meno a priezvisko, adresu, rodné číslo a číslo OP a počet nocí.
Uzávierka prihlášok: 20.4.2000.
Vedúci: Jozef Karovič, Bystrická 12, 841 07 Bratislava


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.