marec 2001
Oheň znamená
život.
Oheň znamená teplo.
Oheň znamená kruh priateľstva.
Oheň znamená posedenia s kamarátmi,
sametové akordy gitár, roje iskier na pozadí atramentových lesov a nebies zliatych do jedinej plochy.
Oheň je symbol, ktorý nás spojuje. Stojíme s nepokrytou hlavou a čistým srdcom, keď je zapaľovaný, radujeme sa z jeho živelnej energie a z jeho mohutnosti, dokážeme sa zadumať nad poslednými žeravejúcimi polenami, keď už nad lesmi svitá a my sme zase o deň starší. Sedíme pri ohni - a v tom okamžiku sme lovci, sme pastieri, sme hľadači zlata, sme jazdci a pútnici, dobrodruhovia a objavitelia nových pevnín.
K ohňu nás vedie skúsenosť stará ako ľudstvo samé. Veď oheň bol oddávna uctievaný a jeho kult pestovaný.
Kto jednou nohou vkročí na čarovný chodník života v prírode, ohne ho budú doprevádzať a ukladať sa do jeho pamäti v nezmazateľných spomienkach. Každý bude iný a predsa všetky rovnaké. Väčšie i menšie, viacej i menej slávnostnejšie, tie okolo ktorých sa stretnú desiatky a stovky kamarátov i tie, pri ktorých sedí človek sám. Veľké pagody i malé ohníky - spomínačky, a zase ohníky pracne rozfúkané za vlhka a dažďového mrholenia, kedy tak zúfalo oziabu ruky a žalúdok túži po šálke horúceho čaju.
Pre nezasvätených znamená oheň jednoduché škrnutie zápalkou, pre ľudí rozumiacich sa lesnej múdrosti je to rituál, podriaďujúci sa jeho zákonu, prvý plamienok sa zrodí z trpezlivého trenia driev, je to tisíckrát opakovaný zázrak, pred ktorým znovu a znovu stojíme v údive. Čo znamenajú v porovnaní s tým všetky spotrebiče, ktorými zásobuje spoločnosť moderného človeka, teplo na stlačenie gombíka, svetlo na otočenie vypínačom. Niekedy potrebujeme opustiť všetko pohodlie a vrátiť sa niekam ďaleko naspäť, ozrejmiť si pár prapôvodných pocitov, ktoré sú nám v hladko fungujúcom súkolí tohoto veku už odoprené.
Pretože oheň zostane naveky tým, čím je - živlom a spojnicou ľudí čistého srdca a dobrej vôle.
Stano Martinický
ROZHOVOR S JUBILANTOM
PETER BADA - šesťdesiatnik
6.novembra 2000 - oslávil v zdraví svoj životný sviatok, okrúhlu šesťdesiatku, známy trnavsko - martinský turista a malokarpatský diaľkoplaz - Peter BADA.
1.MKD: - Bol si organizátorom jedného z tých "ťažších" DP, a to Sklárskej 45-ky, pred pár rokmi si ju prestal organizovať a nechal si si len Silvestrovský výstup na Záruby? Prečo? Je jednoduchšie organizovať Silvestrovskú akciu?
Peter Bada: - S
organizovaním DP "Sklárská 45-ka" som prestal preto,
že viac ako 50% účastníkov v posledných ročníkoch
prichádzalo do cieľa bez toho, aby prešli kontrolami na
Kršlenici, prípadne na Čiernej skale, považoval som to za
neúctu ku kolegovi - turistovi, ktorý mal dokonalý prehľad o
všetkých, ktorí boli na trase, čakal na nich 6 až 8 hodín
na vrchole, vyniesol im tam 5 litrov čaju, aby nebodaj neboli
smädní, a oni ho kľudne o 300 metrov ďalej, cez sedlo
obišli. Preto všetka česť tým, ktorí tento ťažký pochod
absolvovali poctivo aj keď niekedy prišli do cieľa o 20.00 h.
Mimochodom, "Silvestra" nie je potrebné organizovať.
Je to spontánna akcia a stačí si pripraviť účastnícke
listy a priniesť ich na vrchol.
2.MKD: - Pred nejakým časom si plnil a tuším aj splnil zaujímavú akciu - "Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí". V tých časoch to bol jeden z najnáročnejších odznakov. Aj finančne, aj časovo. Povedz nám o tom niečo bližšie. Kedy to bolo, aké boli podmienky plnenia, ako sa to skončilo?
Peter Bada: - TTO
"Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí" bol
realizáciou myšlienky turistu - kartografa - Milana Ružeka.
Patronát nad realizáciou mali redaktori časopisu
"Štart" G.Bartovič a P.Pospíšil. Začínalo sa v
decembri 1985 najnižším 388 metrov vysokým vrcholom Burdov
v pohorí Burda pri Štúrove. Pravidelne 1-krát mesačne sme
potom absolvovali všetky ďalšie vrcholy, celkove ich bolo 54.
Záver tejto super akcie sa konal v dňoch 17. - 19.mája 1990 -
výstupom na Veľkú Javorinu - ktorý bol spojený aj s
táborením na lúkach v blízkosti pamätníka na vrchu ROH.
V priebehu týchto výstupov sa vytvoril cca 30 členný
kolektív, ktorý sa každoročne stretáva cez prvý májový
víkend v Roháčoch.
3.MKD: - Kedy si začal plniť VOPT a ako si sa k tomu dostal? Kedy si splnil základné stupne, bronzový a zlatý.?
Peter Bada: - VOPT som začal plniť už v roku 1979. Bronzový som získal v roku 1981 a zlatý v roku 1985. Prvým mojím pochodom bol Prvý ročník Legényho Pochodu mieru /Trnava/.
4.MKD: - Koľko kilometrov máš doteraz nachodených?
Peter Bada: - K 1.1.2001 to bolo 17 500 km.
5.MKD: - Vieme ale, že to nie je všetko. Robil si aj iné aktivity ako napríklad OTO /oblastný turistický odznak/. Koľko si ich postupne plnil a koľko splnil? Máš nejaké ešte "rozrobené" aj dnes? Pamätáš si na ten prvý? A ktorý z nich bol najkrajší a najťažší?
Peter Bada: - Začínal som samozrejme s OTO Trnava v roku 1982. Postupne sa mi podarilo splniť všetky OTO, ktoré na Slovensku existovali, resp. existujú. Spolu ich mám 38. Posledný z nich je TTO "Za krásami Slovenska". V súčasnej dobe už iba "čakám", že niektorý z nových okresov dá niečo do "pľacu". Však v každom z nich boli miesta, ktoré by som inak ani nenavštívil. Určite najťažším bol TTO "Najvyššie vrcholy" hlavne z dôvodu, že akcia prebiehala aj v zimnom období a napríklad výstup na Ostredok prebiehal už 2.januára 1988.
6.MKD: - Ostrá ... Prečo práve ona? Tuším si to bol Ty, ktorý prišiel na ten nápad v vrcholovou knihou na tomto kopci?
Peter Bada: - Tu musím uviesť veci na správnu mieru. Ostrú síce poznám ako vlastnú dlaň, ale s myšlienkou umiestniť tu vrcholovú knihu prišiel Ferko Královič hneď po tom, keď som ho dňa 9.10.1984 zobral po prvýkrát na tento fantastický kopec. Zážitok z výstupu bol umocnený aj perfektnou inverziou, ktorá v ten deň v Turčianskej kotline bola.
7.MKD: - Peter, tvoje turistické začiatky. Si rodený Martinčan a k Malej a Veľkej Fatre si mal vždy "blízko". Aké máš spomienky na detstvo?
Peter Bada: - Nakoľko na dolniaky sme sa presťahovali, keď som ešte nemal 8 rokov, práve v čase repnej kampane v Trnavskom cukrovare, mojím nezabudnuteľných zážitkom bolo dýchanie tohoto "ozónu", keď som mal pocit, že sa o chvíľu zadusím. Do lesa ma rodičia brávali pravidelne, avšak vnímať prírodu som sa naučil až v Trnave. Môžem však ale s určitosťou povedať, že hubárske základy som si priniesol z Turca.
8.MKD: - Prezraď nám ako trénuješ na DP. Máš nejaký svoj zvláštny spôsob prípravy na sto kilometrové pochody, alebo ich spravíš len tak bez prípravy?
Peter Bada: - Na DP sa špeciálne nepripravujem. Stovku som už absolvoval aj bez toho, že by som predtým mal odšliapaný čo i len jeden pochod.
9.MKD: - Ako po stovke? Akým spôsobom odpočívaš?
Peter Bada: - Nič zvláštne. Pred stovkou idem skoršie spať a po stovke si rád poležím v teplom kúpeli.
10.MKD: - Peter BADA a Malé Karpaty?
Peter Bada: - V Malých Karpatoch sa pohybujem prakticky celý rok, buď ako diaľkoplaz, obyčajný turista alebo hubár. Rozhodne sú tu miesta, ktoré sú krásne v každej ročnej dobe a nerád by som niektoré z nich uprednostňoval.
11.MKD: - V uplynulých rokoch prebiehala diskusia o výkonnostnej turistike (VT). Tvoj názor na VT a hlavne na jej vyššie stupne?
Peter Bada: - Podľa mňa súčasné hodnotenie je plne vyhovujúce a pre normálneho smrteľníka aj primerane motivujúce, veď nachodiť viac ako 40 000 km je, myslím si, pre drvivú väčšinu diaľkoplazov hranicou, ktorú ešte možno považovať za ľudskú! Aby nám však nikto nevyčítal, že nekráčame s dobou, navrhujem vzhľadom na vývoj v poslednom období rozdeliť ešte každý stupeň odznaku na dve skupiny. Na prvý pohľad by sa to zdalo ako nezmysel a zbytočnosť. Fakty sú však iné...
Diaľkoplaz skupiny A:
1. Štart: Na štart sa snaží prísť čo najskôr, aby v pohode mohol absolvovať stanovenú trasu.
2. Trasa: Počas pochodu absolvuje všetky kontroly, stretne sa s väčšinou priateľov, ktorí majú ten istý sprostý zvyk - prejsť cez všetky kontroly.
3. Cieľ: V cieli si vyzdvihne diplom a odchádza s dobrým pocitom, že trasu absolvoval.
Diaľkoplaz skupiny B:
1. Štart: So štartom si nerobí problémy, príde podľa toho, ako sa mu podarí ráno vstať, keď vidí, že to absolútne nestíha, odštartuje z ľubovoľného miesta na trati, ktoré mu vyhovuje.
2. Trasa: Trasu si vopred starostlivo preštuduje a vyberie si len tie kontroly, kde si môže dať aspoň jedno pivo. Aj tu platí zásada: kontrola? - žiadny problém!
3. Cieľ: V cieli býva zo zásady prvý. V čase, keď začínajú prichádzať kamaráti /lemry/ zo skupiny "A", je už buď doma vo vani, prípadne má za sebou aspoň tri rundy v poradí - borovička, pivo. V niektorých prípadoch sa tvári akoby práve absolvoval výstup na Everest severnou stenou bez použitia kyslíka. Vyzdvihne si diplom a spokojne odchádza s pocitom, že má ďalší pochod za sebou.
12.MKD: - Peter Bada a jeho plány do budúcnosti?
Peter Bada: - Chodiť na diaľkové pochody a do prírody až dokiaľ sa mi nezavaria kolená!
13.MKD: - Peter Bada a Trnavská stovka. Si dlhodobý účastník tohoto diaľkového pochodu, tvoje skúsenosti a zážitky z neho?
Peter Bada: - Trnavská stovka - to je osobitná kapitola. Previerka telesnej, ale hlavne psychickej odolnosti. 18 ročníkov, ktoré som doteraz absolvoval, mi prinieslo neuveriteľné množstvo zážitkov. Nedá sa zabudnúť na všetkých 10 odpadnutých nechtov, z ktorých som mal náhrdeľník alebo na kriesenie diaľkoplaza v stúpaní pod Vápennou, keď padol ako viazanica hneď potom, ako sa "občerstvil" vlastnoručne pripravenou kávou.
Osobitne musím spomenúť nezabudnuteľného Joža C. z Trnavy, ktorý úsek z Dobrej Vody po odbočku na Brezovú absolvoval v hlbokom spánku kráčajúc od jarku k jarku, chrápajúc ako kanadský drevorubač. Bolo to neuveriteľné, ale je to pravda. Škoda, že spomínaný Jožko si potom kúpil auto a okamžite zabudol, že popri ňom môže ešte používať aj nohy.
14.MKD: - Malokarpatský Superdiaľkoplaz ??? Čiže plnenie troch stokilometrových pochodov na území Malých Karpát. Čo by si k tomu ešte dodal?
Peter Bada: - Zúčastnil som sa úspešne posledných troch ročníkov. Je to vynikajúca previerka vytrvalosti. Aj tu však navrhujem klasifikáciu rozdeliť na skupiny "A" a "B". Niektorí diaľkoplazi sa zo zásady vyhýbajú úsekom: Dobrá Voda - Brezová /T-100/, Šenkárka - Kamzík /Teslácka 100/, Myjava - Brezová a Dobrá Voda - Špačince /ŠPCH/. U týchto jednotlivcov sa to už dá považovať za profesionálnu deformáciu.
A nakoniec pozdravujem všetkých, čo ma poznajú a teším sa na stretnutia s nimi na ďalších DP v Novom storočí.
Peter, ďakujem Ti za rozhovor a prajem veľa, veľa zdravia do ďalších kilometrov na turistických chodníkoch po celom Slovensku.
Pre MKD pripravil Peter Minárik
Z histórie
Nápis na chodníku
Keď som dávnejšie navštívil juhoslovenské mestečko Veľký Meder, čiže za socializmu Čalovo a znovu po 90-tom roku Veľký Meder, uvidel som na chodníku zvláštny nápis vrytý do betónu. Zaujímal som sa o neho, lebo predtým som nič také nevidel, okrem znaku na námestí v Nových Zámkoch, kde sťali Ladislava Očkaja pre zradu v povstaní ľudu proti habsburgským mocipánom. Tento nápis vo Veľkom Mederi však znamenal niečo iné. Dozvedel som sa, že je to pamiatka z prvej svetovej vojny na utrpenie väznených juhoslovanských zajatcov. A skutočne, bokom od mestečka, našiel som zarastený cintorín niekdajšieho vojnového, a teda zajateckého "lágru". Ten tu dali zriadiť koncom prvej svetovej vojny pre tých, čo povstali proti Habsburgovcom. Boli ich tu tisíce. Zišli sa tu otec a syn, brat a bratanec, dvaja bratia a pod.
Bol to strašný pohľad na miesto, ktoré znamenalo smrť tisícov zajatcov, ktorých kosila bieda, hlad, cholera, týfus a iné vtedy smrteľné choroby. Ale lekárského ošetrenia a hlavne potrebných liekov vtedy nebolo. A tých, čo boli ešte ako tak pri živote, veliteľ tábora vyhnal na roboty, dláždiť ulice Veľkého Medera. Aké však vtedy bolo dláždenie, keď ani piesku a cementu nebolo? A predsa, kus "trotoára", ako vtedy nazývali chodník, sa zachoval pre budúce pokolenia na pamiatku či výstrahu. Na výstrahu tých, čo nechceli ísť do vojny a predsa museli. Tí, čo ich do vojny vykomandovali, tí tento mederský betónový chodník s nápisom nevideli.
Nezmyselnosť vojny a jej dôsledky Meder zažilo na vlastnej koži. A predsa malo v minulosti aj inú raritu. Tiež ale hrozivú. Jeho obyvatelia sa prizerali horiacemu divadlu pri upaľovaní bosorky a posadlého muža. Strašná hranica z ohňa zmarila dva ľudské životy len za to, že nevedeli oponovať vrchnosti v jej tmárskom zatienení. Tá videla len šľahajúce plamene. Tých prvých súdil panovník, tých druhých úbožiakov súdil Mederský súd. Prví i druhí tvrdili, že konajú v mene spravodlivosti. Akej? Mederský nápis na chodníku bol obžalobou "spravodlivosti".
podľa historických materiálov Peter Minárik
Po stopách času
Zaniknuté pochody (59.časť)
20 ročníkov Zimného prechodu Veterlínom (1978 - 1997)
Organizátor: TJ VŠ
Trnava - odbor turistiky
Dĺžka, prevýšenie: Trasa bola len jedna - 15 km/500 m
Trasa: Smolenice,
žel.st. - Smolenický zámok - Čertov žľab - Čelo
- hrebeň Veterlína - Brezinky - RD Buková - Buková
obec.
Vedúci podujatia: PhDr.A.Košťál, Ing.Ján Kyseľ
Pochod sa počas celých dvadsať rokov organizoval v poslednú februárovú alebo aj v prvú marcovú sobotu. Svojho času, hlavne v rokoch 1980 až 1989 bol "najmasovejším zimným pochodom" v Malých Karpatoch vôbec. Konal sa na počesť Víťazného februára. Ako zanikol Víťazný február, tak zanikal postupne aj pochod.
V tejto dobe sa ho zúčastňovalo priemerne okolo 500 a viac turistov všetkého druhu. Základ návštevnosti ale bol zameraný na školskú mládež, hlavne v doslovnom "nahnaní" žiakov a učiteľov zo všetkých okolitých škôl. Z celkového počtu účastníkov bolo školákov až 90%.
Pre zaujímavosť v 4.ročníku bolo 570 účastníkov, na piatom 730, na šiestom 520, na siedmom len 230, čo bolo zapríčinené absolútne nevhodným počasím silná poľadovica, vysoký sneh, hlmisto a veterno, na ôsmom 570, na deviatom 590 turistov.
Hrebeň Veterlína býva v termíne pochodu skoro vždy doslova "zavalený" snehom. "Veľkým zážitkom" bolo sledovať učiteľky s deťmi ako sa brodia v metrových závejoch na hrebeni, v čižmách na vysokých podpätkoch. Dokonca v jednom ročníku bol taký vietor, že deti odfukoval z cesty /1983/. Pomôcť musel až privolaný autobus, ktorý ich od Breziniek postupne poodvážal.
Trasa, ktorou sa išlo na tomto zimnom prechode, bola v úseku od sedla Zárub po celom hrebeni Veterlína až na Brezinky vedená mimo turistické značky. Len vďaka dobrým organizátorom a to, že sa akcia organizovala pod vedením TJ VŠ Trnava a OV ČSZTV, ju odbor životného prostredia v Trnave nezakázal. Ako dôvod slúžilo aj zdôvodnenie, že v zimnom období je vegetačný pokoj a tak niet koho vyrušovať
Po "zmene", a to po roku 1989, postupne organizátori "ochabovali" až do roku 1997, keď po "zorganizovaní" posledného, 20.ročníka skončili s jeho organizáciou.
Zaujímavo bol riešený cieľ pochodu, ktorý bol na Bukovej v Jednotnom roľníckom družstve, kde účastníci dostali teplý čaj a sladké pečivo a mohli sa ohriať v priestoroch jedálne. Z JRD ich odviezol autobus do Smoleníc na železničnú stanicu. Je ale pravdou, že takáto organizácia bola dosť finančne náročná, čo možno tiež prispelo k jeho urýchlenému koncu, lebo organizátori ako jednu z príčin označili aj nedostatok financií. Priamym pokračovateľom tejto akcie je "Predjarný prechod hrebeňom Veterlína", ktorý Trnavskí Diaľkoplazi organizujú vždy v prvú marcovú sobotu. Trasa je však predĺžená na 35 km a tento rok /2001/ sa už bude konať štvrtý ročník.
Peter Minárik
Malé Karpaty - Chránené prírodné výtvory
2. Čachtická jaskyňa
Predpis:
Úprava MK SSR z
8.12.1972 č.9287/1972 - OP
Rozloha: Ochranné pásmo
266,75 ha
Poloha: okres
Trenčín
Katastrálne územie: Čachtice
Nad kaňonovitou dolinou Hrabutnica v masíve Drapláka /396 m n.m./ v Čachtickom krase je spletitý jaskynný systém /zatiaľ je zistená jeho dĺžka viac ako 4 tisíc metrov/ s peknou žltou kvapľovou výzdobou. Jaskyňu s vchodom v 335 m n.m /umelý vchod je o 51 metrov vyššie/ objavili v roku 1956. Objaviteľov bolo viacero, ale nikde sa neuvádzajú konkrétne mená.
Čachtická jaskyňa vznikla v svetlosivých strednotriasových vápencoch zväčša korozívnym rozšírením puklín. Medzi najväčšie priestory patrí Žltý dóm, Dóm objaviteľov, Mostový dóm, Supia priepasť a mnoho ďalších. Jaskyňa nie je zatiaľ sprístupnená verejnosti a ani sa neuvažuje o jej sprístupnení v najbližšej dobe. Jaskyniari však pokračujú v objavovaní ďalších nových podzemných priestorov. Je to pre nich jedna z najobľúbenejších Malokarpatských jaskýň, kde majú veľké možnosti nových objavov. Podľa ich informácii sa možno ešte dočkáme poriadneho prekvapenia.
Peter Minárik
Od Světlova cesta dlúhá...
Je časné ráno, první máj. Sluníčko je ještě schované za kopci, ale obloha se blankytně modrá a slibuje krásný den. V tu dobu v údolí řeky Olšavy pod siluetou hranaté věže zámku Světlova vycházejí z budovy Bojkovického nádraží malé skupinky turistů, aby se vydaly "od Světlova" na cestu přes kopce a doliny k Vlárskému průsmyku /k Slovenské hranici/.
Navečer pak ti, kterým cesta dlouhá 60 km stačí, odjíždí z Bylnice vlakem domů. No a ti, kterým se tato vzdálenost nezdá dost dlouhá, si ji hned večer prodlouží o dalších 40 km tak, aby se zase vrátili zpět do Bojkovic po absolvování trasy: "Od Světlova cesta dlúhá 100 km".
Šlo teprve o nultý ročník /1999/ akce a vzhledem k slabší propagaci nebyla účast nijak veliká, což se ovšem u nezavedené nové akce dalo čekat.
Kratší trasy vzhledem k výše uvedeného názvu pořádany nebyly /pak by asi musely mít zvláštní diplom s označením: "Od Světlova cesta krátká"/.
Po průchodu Bojkovicemi, vedeni modrou značkou mezi poli a lesíky k Luhačovicím přes obec Přečkovice a dál jsme vcházeli do lesů na hřeben Bílých Karpat, ale do jiních směrů než jsme zvyklí a na rozdíl od Velké Javořiny a Lopeníka, krajů méně známých. Cesta vedla přes Bílý kříž na Selné a Červený kříž, scházela do obce Petrůvka a dále přes kopec Uhliska do Haluzic a Vrběte na Vysokou, kolem Hložecké kaple přes Jelenovskou a scházela do města Valašské Klobouky.
Po průchodu městem jsme znovu stoupali do kopců, tentokrát na rekreačně osídlený vrch zvaný Královec, z něhož je krásný výhled dolů do Valašských Klobouk, které zde máte jako na dlani. Jen starousedlíci nás varovali ať tam raději nejdeme, před týdnem tam totiž hořel les. Jejich dobře míněnou radu nerespektujeme. Musíme jít dál. Naskýta sa nám však smutný pohled. Na ohořelé zčernalé pahýly coby zbytky stromů, na zemi směs sazí a popela místo trávy. Je horko a sucho a my si v duchu říkáme, že bychom se tu nechtěli ocitnout, když to začalo hořet. Jsme rádi, když jsme odtud u těch smutných míst, žalujícich na nedbalost člověka, zase dál v normálním zeleném lese.
Je to najednou krása. Májový les až neskutečně svěže zelený, v něm kvetoucí sasanky, tmavé listy devětsilu a u potoka žluté blatenky. Příroda září jasnými barvami jen na jaro a to nám umocňuje zážitky s turistických tras v přírodě.
Od svahu Okršliska vidíme v pozadí Chmelovú, prošli jsme už Ploštiny a Kyjanice. Zcela vzadu se trochu bělají skály Vršatce. My se však už od sedla stáčíme přes Brezovú dolů do hraniční obce Sidónia na Moravsko - Slovenské hranici. Vesnice v hlubokém údolí, kde hranici tvoří potok, který pasoucí ovečky přecházejí přes lávky z jedné strany na druhou a vůbec hranice nerespektují. Chvíli se pasou na Moravské straně a chvíli na Slovensku, na obou je dost šťavnaté píce. Údolí ústí do Vlárského průsmyku, kde je už dnes postavena oficiální hraniční celnice.
Vracíme se po moravské straně po silnici do obce Bylnice. Zde mají cíl účastníci trasy 60 km. My však jdeme dál přes obec Brumov do Valašských Klobouk. Je už dost dlouho světlo, ale přece už se nyní stmívá a další část cesty přes Krekov, Vlachovice, Divnice nás provází jasná májová noc. Romantická, nebe plné hvězd, o níž by i básnik Mácha mohl kouzlit své verše...
Jdeme silnicí, několikrát přetínající Vlárskou dráhu plnou zákrut. Zpíváme si, povídáme a udržujeme stále dobrou náladu, abychom přemohli ospalost, která se o nás pokouší. Při průchodu obcí Hrádek na Vlárské dráze nedaleko Slavičína se do dáli za obec nesou tóny country - hudby z vesnické májové zábavy. Působí to na nás povzbuzujícím dojmem, něco jako vitamín dobré nálady. A pak už se cesta k Pitínu monotónně táhne a z Pitína do Bojkovíc je to "co by kamenem dohodil" a to už se jde zvesela. Cíl je nedaleko.
Na fotbalovém hřišti dostávame od správce diplom, jinak z pořadatelů tu už není nikdo. Je sice noc asi tak hodina po půlnoci, ale přesto - ten závěr jaksi uspořadatelé nezvládli. Snad příště. Chybami se člověk učí. A na důkaz, že to neudělali schválně a že by další rok chtěli zase pochod pořádat bylo, že se všem účastníkům písemně omluvili včetně vrácení části startovného, neboť občerstvení v cíli se nekonalo.
Je to důkaz, že slušní lidé ještě nevymřeli zvláště mezi turisty. A pořadatelé si chtějí udržet zájem účastníků i pro další ročníky. Kéž se vydaří líp než ten letošní /hlavně ze strany pořadatelské úrovně/. Trasa byla hezká, počasí taky. Co víc jsme si tady mohli přát. Nashledanou v dalším ročníku pochodu tady v Bojkovicích a okolí...
august 2000, Zděnka Tvrdá
Biely kopec
(1.časť)
Môj dedo nepatril k špičkovým horolezcom. Určite však patril k milovníkom a obdivovateľom hôr. Tie slovenské a niektoré európske navštevoval a zdolával v rámci svojich síl a možností. O tých v ďalekom svete veľa čítal a sníval nad ich fotografiami. A všetky ich volal “moje kopce“. Kopec bol pritom pre neho Mont Everest, ale tak isto aj briežok za našou záhradou.
Mont Everest, Mont Blanc, Matterhorn, Gerlach, Klenovský Vepor, Tri Chotáre, Čertov Kopec, Vysoká, ale aj iné - menej známe, prípadne i nepomenované - kopce. Máme ich vraj zakódované vo svojom vnútri už od narodenia. Tak to aspoň tvrdil, keď som bol ešte malým chlapcom a jeho príbehy z horských túr som vnímal ako rozprávky. Zvlášť, keď tie kopy kamenia a skál prirovnával k ľuďom. Keď rozprával o tom, že aj oni sa vedia smiať i plakať, vedia byť láskavé, vrtošivé i kruté. A ako s ľuďmi - aj s kopcami sa dá komunikovať. Technickými prostriedkami na komunikáciu a kontakt s kopcami sú vraj vibrami, lyže a na skalách aj ruky. Medzi kopcami a ľuďmi bol podľa neho len jeden malý rozdiel - kopce tu budú stále. A tak my ľudia musíme horám pri vzájomnej debate – najmä ak sa hnevajú - ustúpiť, aby sme sa mohli vrátiť inokedy a pokračovať v načatej diskusii v lepšej nálade. Možno práve preto, že mal respekt k večnosti hôr a vedel im aj ustupovať sa v zdraví dožil osemdesiatky.
Často tiež hovoril o vplyve kopcov na ľudí, ktorí sa ich snažia zdolať. A kopce vraj zdolávať treba “pre vzácne chvíle jedinečného dialógu s vesmírom vonkajším aj s vesmírom vo vlastnom vnútri“. Túto jeho vetu si pamätám presne, pretože ju často vyslovoval pri prezeraní zažltnutých fotografií a ja som jej v tom čase len veľmi málo rozumel. Neskôr ochorel, a lekári rozhodli, že ho v osemdesiatke treba operovať na ľadviny. Bolo to dávno a tak si už presne nepamätám, či zomrel priamo pri operácii alebo až neskôr v nemocnici. Až potom keď umrel a ostali mi po ňom len zažltnuté fotografie začal som “komunikovať“ s kopcami aj ja.
Na deda a jeho filozofiu vzťahu k horám som v rannej mladosti takmer zabudol. Ale ten zvláštny odkaz asi predsa len tlel niekde v mojom vnútri. A keďže som trávil stále viac času v horách a zažíval na vlastnej koži ich vrtochy stával sa aj pre mňa postupom času živším a aktuálnnejším. A môj výstup na najvyšší európsky biely kopec – Mont Blanc, pred niekoľkými rokmi a zážitky z neho ma utvrdili v názore, že s tými kopcami mal dedo asi naozaj pravdu.
-
Presne si už nepamätám, ako sme k tomu nápadu dospeli, ale myslím si, že prvý s ním prišiel Jožo. Začal kupovať príručky a sprievodcov, nabádal nás ku kondičnému tréningu a koncom mája zorganizoval premietanie diapozitívov s Pelem (Janom Pospíšilom), ktorý vystúpil na Mont Blanc rok predtým. Pelemu na Mont Blanc pomohla cestovná kancelária, my sme sa však rozhodli ísť sami – Jožovým autom. Tesne pred odchodom nám ešte rozdal na čítanie pár kníh s romantickými príbehmi o zdolávaní horských velikánov a o tom ako sa môže človek s horami spriateliť a mať ich rád a aj o tom ako horský velikáni ovplyvňujú konanie krehkých ľudských bytostí. A desiateho júla sme naozaj vyrazili, lebo nijaký bláznivejší plán sme pre to leto už nevymysleli. A tak sa to stalo...
-
Sedemnásteho júla, 8,05 vrchol Mont Blancu. Nad Európou práve vychádzalo slnko a viditeľnosť bola výborná. Nekazili ju ani mračná po dohasínajúcej búrke kdesi nad severným Talianskom. Pomaly a slávnostne som vypil borovičku, ktorú som šetril špeciálne na túto príležitosť. Potom som chvíľu sledoval dvoch čiernych vtákov, ktorí voľne poletovali nad vrcholom a horolezcov zložených aj s vercajgom v jame, ktorú si na vrcholovom ľadovci vyhrabali a zrejme tu aj strávili noc. Keď dorazila na vrchol Zuza, bol som už dosť premrznutý.
Z kopcov naokolo som poznal iba v dialke sa črtajúci Matterhorn, a preto som sa snažil dostať ho do záberu. V jeho popredí bola Zuza kľačiaca na ľadovci a opierajúca sa o cepín.Vidieť Matterhorn z Mont Blancu vraj možno len za mimoriadne priaznivých okolností. My sme to šťastie mali.
-
Zuza bola z našej štvorčlennej partie najmladšia. Po prvom neúspešnom pokuse o zdolanie vrcholu - ešte vo štvorici - začal Jožo kašlať. Monika sa rozhodla, že s ním ostane v kempe, a tak pre druhý pokus o zdolanie vrcholu sme ostali len my dvaja.
Aj keď Zuza mala dobrý fyzický základ ešte z dôb kedy trénovala a pretekala na bežkách, prekážalo mi, že neustále zdôrazňovala svoju dobrú fyzickú kondíciu a psychickú pohodu. Zjavne jej však chýbali skúsenosti z vysokohorských túr a takýmto spôsobom sa snažila upevniť si sebavedomie. Na aklimatizačných turách však nemala žiadne vážnejšie problémy. Bolo to také normálne ľudské stvorenie.
Ráno sme vyrazili tak, ako sme si naplánovali - zavčasu. Chceli sme stihnúť už prvú lanovku z Les Houches na medzistanicu zubačky Tramway du Mont Blanc. Podľa cestovného poriadku sme na prestup do zubačky mali mať asi tridsať minút času. Na moje prekvapenie sa však zubačka objavila už krátko po tom, ako sme vystúpili z lanovky. V tom čase som sedel na lavičke asi dvesto metrov od zastávky. Batoh som mal vybalený a veci porozhadzované okolo seba. Zuze naprotiveň. Už od rána ma rozčuľovala.
Samozrejme, že sme mohli prejsť aj tých dvesto metrov a zložiť sa až na stanici. Ja som však Zuze musel ukázať, že mám akciu perfektne pripravenú a pod kontrolou (nie tak ako Jožo, ktorý organizoval náš prvý neúspešný výstup). A tiež to, kto je v tejto dvojici šéfom a koho bude musieť dva dni poslúchať, lebo od rána frflala a bola protivná.
Najprv jej prekážalo, že som podľa nej nástup zbytočne skomplikoval prestupom z lanovky na zubačku. Mali sme vraj vstávať ešte skôr, trepať sa až na konečnú zubačky a tam nastúpiť, aby sme už nemuseli prestupovať. Nakoniec sa síce nechala prehovoriť, ale keď sme sa už viezli lanovkou, znovu začala otravovať. V preplnenej kabíne lanovky odo mňa chcela, aby som jej pod prísahou sľúbil, že tentoraz to už nevzdáme, “aj keby sme tam mali ostať“. A tak nechápajúci spolucestujúci s údivom sledovali ako dvíham pravú ruku s dvoma prstami a pre nich cudzou rečou niečo pred Zuzou odriekam. Keď sme vystúpili z lanovky a v prvom momente nebolo jasné, ako sa dostaneme k medzistanici zubačky, chytila ju pre zmenu drobná hystéria a zlostne vykríkla: “Ja som to vedela, Mont Blanc je v keli!“
Cestička sa, samozrejme, po chvíli našla a keď sa nám po pár krokoch otvoril výhľad na domček s medzistanicou zubačky, bez váhania som prešiel do protiútoku – krotenia Zuzy. Pri najbližšej lavičke som zastavil a s poznámkou: “Zubačka príde až o pol hodiny, ideme sa najesť,“ začal som rozbaľovať batoh. Zuza zatiaľ okolo mňa zlostne podupávala neskladajúc si batoh z chrbta. Keď sa objavila tá neplánovaná zubačka, bola vo výhode a než som sa stihol spamätať, utekala po lúke smerom k trati. Snažiac sa zachovať si dekórum, ešte som na ňu prísne zakričal: “A nezabudni kúpiť lístky!“
V chvate som nahádzal veci do batohu a s bagetou v ústach som sa rozbehol k zubačke. “Ice pick, Ice pick!“ (cepín, cepín) - vehementne ma upozorňovala skupina anglických horolezcov, keď som konečne dobehol na stanicu. A jeden z nich, reagujúc na môj nechápavý výraz, aj ukázal smerom, odkiaľ som prišiel. Môj cepín sa tam zreteľne vynímal zapichnutý do zeme - dvesto metrov naspäť. Cestu v zubačke, do ktorej sme sa obaja bez straty cepínu a batohov nakoniec predsa len dostali, absolvovali sme v tichom rozjímaní.
Asi po hodine chôdze v zástupe turistov, ktorí sa vyrojili z rannej zubačky, dal som sa do reči so skupinou Angličanov, ktorí prispeli k záchrane môjho cepína. Keď sa dozvedeli, že som zo Slovenska, jeden z nich sa ma opýtal, či takýto výlet nie je pre nás finančne náročný. “Vcelku áno,“ odpovedal som mu stručne. “Prosím ťa, neponižuj sa pred nimi,“ podráždene reagovala na moju odpoveď Zuza a energickými krokmi sa od nás začala vzďaľovať dávajúc na vedomie, že konverzácia s ňou sa skončila. Bohužiaľ, stihla ešte zachytiť môj povzdych smerom k Angličanovi: “Oh Women.“ Rýchlo sa obrátila a zvýšeným hlasom ma dôrazne varovala: “Zo mňa si posmech robiť nebudeš!“ A ďalej energicky pokračovala v nasadenom tempe.
Dobehol som ju na okraji ľadovca, kde sa zástup turistov zastavil a všetci si pripínali mačky. Ona ale zastavila len kvôli tomu, aby sa napila. Čakala na mňa, lebo voda aj časť jej batožiny bola v mojom batohu. “Ja idem ďalej bez mačiek a daj sa mi napiť,“ privítala ma, keď som dorazil na okraj ľadovca. Spolu sme potom vyprázdnili fľašu s vodou. “Vodu treba mať vždy v batohu,“ zhodnotil som náš smäd a vybral som sa na neďalekú chatu Tete Rousse kúpiť ďalšiu fľašu.
Keď som sa vracal, Zuza si predsa len pripínala mačky. “Robíš to dobre?“ prejavil som úprimný záujem o divné slučky na jej vibramách. “Samozrejme, že to robím dobre,“ odpovedala a pokračovaním v zamotávaní uzlov mi naznačila, že sa mám starať o seba. Môj predpoklad o zbytočnosti jej snaženia sa však ukázal byť správny. Ja som mal mačky už dávno nasadené a ona ešte stále zápasila s remencami. “Ukáž, zaviažem ti to,“ rozhodol som sa ušetriť ju potupného prosíkania o pomoc.
Po krátkom úseku cez ľadovec na nás čakalo najhoršie miesto celého výstupu - traverz širokým snehovým žľabom. Podľa príručky je toto miesto veľmi nebezpečné, lebo v žľabe často padajú kamene a tie sú zdrojom mnohých úrazov. Povestný traverz sme však absolvovali bez väčších problémov. V žľabe žiadne kamene nepadali.
Po jeho prekonaní na nás čakal skalnatý hrebeň, ktorý končil pri chate Gouter, kde sme plánovali prenocovať. Najväčším problémom tu boli davy ľudí, ktoré prúdili oboma smermi.
Stretávanie sa s protiidúcimi nebolo vždy celkom bez problémov. Mal som veľký batoh, na ňom zavesené mačky a okrem svojho aj Zuzin cepín. Keď som sa jej opýtal, či nie je unavená a neoddýchneme si, odpovedala, že nepotrebuje oddychovať, pretože na rozdiel odo mňa – a to zdôraznila - v príprave pravidelne posilňovala. Opäť som teda zaostal a stretli sme sa až na terase chaty.
Po ľahkej večeri, prevažne z vlastných zásob, sme sa podriadili dennému režimu chaty a o ôsmej sme už boli na pričniach. V malej izbe so štyridsiatimi posteľami však bolo nesmierne teplo. Asi aj vplyvom výšky ma bolela hlava a vydýchaný vzduch v miestnosti môjmu stavu neprospieval. Aj napriek riziku, že sa nevyspím - v chate sa vstávalo už o jednej - som potichu zliezol z postele a vyšiel na terasu.
Letný deň končil bez oblakov tak, ako sa ráno začal. Slnko pomaly zapadalo do údolia a svojimi lúčmi ožarovalo vrcholky Savojských Álp oproti. Pri pohľade na zapadajúce slnko a nastupujúcu jasnú, ale teplú noc, utvrdil som sa v presvedčení, že ráno úspešne zdoláme vrchol. Čerstvý vzduch a pohľad na panorámu okolitých štítov pomohli aj mojej hlave a tesne pred jedenástou som sa vrátil do postele. Navyše s predsavzatím, že zajtra musím prispieť k uvoľneniu napätej atmosféry, ktorá medzi nami dvoma celý deň panovala. Chcel som začať už od rána tým, že budem Zuze nezištne radiť, ako sa má čo najlepšie obuť a obliecť.
pokračovanie... Júl 2000, Vladimír Ješko
Prehľad histórie trate Trnava - Kúty
(pokračovanie)
V júni 1920 sa Seničania uzhodli, že pre veľkú vzdialenosť železničnej stanice od mesta učinia na ministerstve železníc v Prahe potrebné kroky, aby sa preložila trať až k samému mestu. V návrhu na realizáciu tohto projektu sa predpokladala úhrada nákladov prirážkou ku každému cestovnému lístku III.triedy vo výške 30 halierov, lístku II.tr. 40 hal. a pri nákladnom tovare 40 halierov na každých 100 kg. Tým by sa docielil príjem cca 1 mil.korún ročne. Tieto prirážky sa mali vyberať do uhradenia nákladov. Začiatkom roku 1921 sa trať i začala v teréne vymeriavať, trať sa mala preložiť v úseku od mosta cez Malinu smerom k mestu. Stanica mala stáť asi 300 metrov od Kuffnerového dvora a poblíž zastávky Hlboké sa mala vrátiť do starej trasy. Ministerstvo železníc však zaujalo neurčité stanovisko a k realizácii nikdy nedošlo.
Výkyvy počasia.
V noci z 30. na 31.decembra 1923 začalo veľké sneženie, sprevádzané silným vetrom, ktoré trvalo celý týždeň až do 5.januára 1924. Na trati medzi Jablonicou a Nádaš - Smolenicami, ale aj medzi Šelpicami a Trnavou sa utvorili snehové záveje až dva metre vysoké. Už 31.decembra bol na trati medzi Jablonicou a Smolenicami zaviaty vlak č. 919, vlaková doprava tak bola úplne prerušená až do 5.januára. Pri uvoľňovacích prácach sa porúchal i snehový pluh a tiež ostal uviaznutý v záveji. Doprava bola obnovená až po nasadení 260 robotníkov z okolitých dedín.
Dňa 24.júla 1925 v noci medzi druhou a treťou hodinou zniesla sa nad krajinou veľmi silná búrka, pri ktorej nastala prietrž mračien. Príval vody pretrhol a odplavil trať medzi stanicami Jablonica a Senica na niekoľkých miestach. Najväčšie narušenie trate bolo medzi km 41.200 - 42.300 v dĺžke asi 70 m s hĺbkou vyše 3 metre. Doprava bola zastavená až do 31.júla. Oprava odplavených úsekov si vyžiadala až 310 žel.vozňov násypového materiálu. I škoda na poľnom hospodárstve v celom okolí bola značná, pretože obilie už bolo pokosené a nachádzalo sa na poliach. Voda odplavila i navezený materiál a už položenú dlažbu na župnej ceste medzi Senicou a železničnou stanicou.
Na jeseň roku 1934, zrejme ako reakcia na vývoj medzinárodno politickej situácie, prebiehal program čiastočného zosilnenia trate Trnava - Kúty. Obnovil a zosílil sa železničný zvršok a koľajnice typu "i" sa menili za silnejší typ "I". Práce prebiehali i v roku 1936 a bola zriadená i nová dvojdrôtová telefónna linka.
V roku 1935 bola zavedená čiastočná motorizácia trate Trnava - Kúty a úplná motorizácia priľahlej trate Jablonica - Brezová.
Dňa 13.júla 1936 bola na trati Trnava - Kúty zavedená zjednodušená doprava podľa vtedajšieho predpisu D9. Toto úsporné opatrenie však dlho nevydržalo. Po problémoch počas repnej kampane už 3.februára 1937 bola spätne zavedená dopravná služba v celom úseku.
Obdobie II.svetovej vojny.
Zvýšený ruch a medzinárodné napätie pridalo tunajšej trati na význame a preto v rámci investičných prác na jar roku 1941 začala sa rekonštrukcia trate Trnava - Kúty. Boli postavené výhybne s príslušným mechanickým zabezpečovacím zariadením. Práce sa skončili na celom úseku v jeseni toho istého roku.
V zime roku 1942 boli silné snehové fujavice, pre záveje v km 25,005 doprava bola prerušená v dňoch 27. až 29. januára. V dňoch 22. až 24.februára sa vyskytli až štyri metre vysoké záveje v km 31 až 33. Na Brezovú sa dokonca nechodilo od 22. do 28.2. pre záveje, ktoré boli vysoké až 4 metre a dlhé 800 m.
"Obmedzenie potravných článkov /na prídel/ prispelo ku zhonu po nich, ako aj k "čiernemu obchodu" a preto frekvencia rapídne stúpa aj napriek zvýšeným cenám cestovného a zníženiu počtu vlakov. Zavedenie prídelu pohonných látok a gumových pneumatík na autá i bicykle, ako aj prídel podbitkov a obuvi núti obyvateľstvo cestovať železnicou a vlaky sú preplnené denne do nemožnosti. Príjmy osobných pokladníc sú v niektorých mesiacoch až dvojnásobné oproti rokom minulým."
Slovenské Národné Povstanie
Dňa 31.októbra 1944 nol mínou vyhodený železničný most cez rieku Myjava v km 38,6. Výbuch nastal po vlaku 3313. Doprava bola prerušená, osobná doprava sa udržovala prestupovaním. Doprava bola opäť obnovená 15. novembra 1944.
Dňa 1.novembra 1944 bol nezistenou osobou vyhodený motorový osobný vlak 3313 /odchod z výhybne Biksárd - Buková o 22.15 hod./. Mína bola položená pod ľavou koľajnicou v km 25,89. Motor úplne zhorel a dva prívesné vozne boli značne poškodené. Na mieste boli usmrtení vlakvodič Jozef Mikula a motorvodič Jozef Lisák z Trnavy. Po prevezení do nemocnice zomreli Alexander Blažek - motorvodič mimo služby, Arpád Roskošný - sprievodca vlaku a Ján Prochádzka - váhar cukrovarskej váhy v Jablonici. Ľahšie poranených bolo mnoho, zistiť sa nedali, pretože sa pešo po výbuchu rozutekali domov. Doprava bola obnovená 2.novembra 1944.
Dňa 2.novembra bol mínou vyhodený kamenný most v km 7.23 na trati Jablonica - Brezová po Bradlom. Výbuch nastal pod motorovým osobným vlakom 3412. Motorový i prívesný voz boli celkom rozbité. Na mieste zabilo 10 osôb, cestou a v nemocnici zomrelo ďalších 6. Teda celkom 16 ľudí.
Povojnové roky budovania socializmu.
V rámci programu elektrifikácie tratí ČSD začala v roku 1966 elektrifikácia trate Břeclav - Bratislava - Štúrovo a bola ukončená koncom roku 1967. Prvý elektrický vlak prišiel do Bratislavy 10.novembra 1967. Aby sa zvládli nároky dopravy počas výlukových prác na hlavnom ťahu, museli byť tranzitné vlaky z Balkánu do Čiech, NDR a Poľska odklonené. Ako odklonová trať slúžila trať Galanta - Trnava - Kúty. Nemala však požadovanú priepustnosť, preto sa pristúpilo k jej modernizácii. V druhej polovici 70-tych rokov prebehla druhá etapa modernizácie trate Trnava - Kúty s celkovým rozpočtom cca 220,0 mil. Kčs. V rámci ktorej bol položený diaľkový kábel a vykonala sa samotná elektrifikácia trate. Tá bola ukončená v roku 1982. Po silnom znížení prepravy v 90-tych rokoch sa od ďalšej modernizácie upustilo. Mala predstavovať vybudovanie druhej traťovej koľaje.
Ing.Marián Školník, Ing.Metod Dráb
Letecká záchranná služba
Motto: Záchrana ľudského života je jedným z najvznešenejších úloh ľudstva.
Pohyb v horách je jedna z najkrajších, najvšestrannejších a najcennejších foriem telesnej činnosti s preventívnym významom v predchádzaní tzv. civilizačným chorobám. Bohužiaľ, nedostatočne vybavení ľudia, nevhodne oblečení, obutí, fyzicky nedostatočne pripravení spôsobujú si veľmi vážne poškodenie vlastného zdravia. Štatistika úrazov a to nielen v horách, je alarmujúca. Pokiaľ ide o záchranu v horách, je nám všetkým známe, že viac ako 50 rokov existuje na Slovensku horská služba /ďalej len HS/. Záchranné akcie v ťažko dostupných terénoch trvali často až 24 hodín. Preto začali prvé pokusy s urýchlením a sprístupnením osôb pri záchranných akciách pomocou využitia vrtuľníkov.
Vo Vysokých Tatrách bol po
prvýkrát použitý vrtuľník na záchranu ťažko zranenej
juhoslovanskej horolezkyne v roku 1965. Od tej doby z času na
čas sa k záchranným akciám využíval vrtuľník. Ale
vzhľadom k tomu, že typy vrtuľníkov, ktoré boli vtedy k
dispozícii, neboli príliš vhodné /boli to všetko vrtuľníky
vojenské, bojové a ťažké/ došlo k ťažkým leteckým
nehodám s tragickými následkami. Napríklad v Mlynickej doline
havaroval v roku 1979 vrtuľník
MI-8 a nehodu neprežilo sedem členov THS.
Preto až v roku 1985 na kongrese v Zurichu o Leteckej Záchrannej Službe (LZS) boli pripravené prvé koncepcie jej založenia a fungovania. Veľkú úlohu zohralo federálne ministerstvo dopravy a následne sa zostavil tím špecialistov z oblasti letectva, zdravotníctva a horskej služby.
Tak ako "vtedy" sa LZS stretávala s neprestaviteľnými problémami, ale vďaka pár zanieteným ľudom bez nároku na odmenu vykonali obrovský kus práce. Na Slovensku sa 1.apríla 1987 konečne rozbehla skúšobná prevádzka LZS a to v Poprade a Banskej Bystrici. Postupne sa rozšírila na Košice, Žilinu, Trenčín, Bratislavu a Nové Zámky. Na zabezpečenie LZS sa podieľalo MV, MNO a súkromné spoločnosti. Lieta sa na rôznych druhoch vrtuľníkov, napríklad sú to MI-2, MI-8, MI-17, Bell, Alouett a ďalšie.
Posádku záchranného vrtuľníka tvoria pilot, záchranár a lekár. Všetky požiadavky občanov sa hlásia na dispečink záchranných služieb na tel.číslo 155. Službokonajúci personál zložený z lekára a sestier vyhodnotí prijatú správu a podľa závažnosti zranenia alebo zdravotného stavu rozhodne po dohode s pilotom o nasadení vrtuľníka. Posádka vrtuľníka je v trvalom rádiovom spojení s dispečinkom záchrannej služby a službami riadenia letovej prevádzky. Akčný rádius vrtuľníka je cca 70 km a vzlet sa uskutoční do 25 minút. Od zahájenia LZS sa na 5 rokov v ČSFR zachraňovalo minimálne 20 000 ľudí. Z toho viac ako polovica sa nachádzala v kritickom stave. Môžeme konštatovať, že tieto osoby žijú práve vďaka rýchlosti a pohotovosti LZS.
Rozdelenie záchranných letov:
1. Primárne lety /50,5%/ - sú prevažne úrazy pri autonehodách, pracovné, pri športe, v horách a náhle zhoršenie zdravotného stavu napr. u srdciarov či žlčnikárov alebo mozgových príhodách. Posádka vrtuľníka ihneď po obdržaní výzvy odletí na miesto primárneho zásahu a prepraví pacienta do najbližšej nemocnice.
2. Sekundárne lety /49.5%/ - prevoz pacientov z menších nemocníc do špeciálne vybavených nemocníc, napr. úrazy chrbtice, vážne popáleniny, skôr narodené deti a pod. Tieto nemocnice sú vybavené pristávacou plochou tzv. heliportom.
3. Repatriačné lety - sú lety na prevoz ľudských orgánov na transplantáciu, prepravu krvi, liekov a pod.
Zdravotnícke vybavenie je na vysokej úrovni, napr. nosítka sú vákuové, je tam odsávacia pumpa, oživovací kyslíkový prístroj, difibrilátor, infúzna pumpa a ďalší špeciálny lekársky materiál.
Bezpečnosť prevádzky vrtuľníkov, údržba a pod. kladie na personál max.požiadavky bezpečnosti letových a technických vlastností. Napríklad pilot musí mať nalietaných minimálne 2 000 letových hodín.
Doterajšie výsledky preukázali, že LZS sa zaradila medzi elitu v EU štátoch a v roku 1992 sa Slovensko zaradilo do Asociácie leteckých záchranných služieb.
Čo dodať na záver? Ako správne postupovať pri zavolaní LZS:
- Pri zavolaní LZS sa treba predstaviť: kto volá a povedať Vaše telefónne číslo
- Čo sa stalo
- Kde sa to stalo
- Koľko je postihnutých
- Popis zdravotného stavu
- Orientačné body v mieste pristátia vrtuľníka
Prajem všetkým turistom a vyznavačom prírody, aby nikdy! nemuseli v praxi poskytnuté informácie použiť !!!
Imrich Indrišek (autor bol členom záchranného systému)
Došlá pošta...
Nepravda z plagátu!
Na plagáte oznamujúcom konanie jesenného Wanderfestu 2000 /festival filmov a diapozitívov o turistických expedíciach/, bola uvedená informácia, že na festivale bude prevedený krst knihy "Strechy nad oblakmi". Keďže zbieram turistickú literatúru a táto knižôčka je o tatranských chatách, vybral som sa kúpiť si ju priamo do vydavateľstva Ofprint Bratislava.
Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi majiteľ vydavateľstva povedal, že kniha nebola vôbec vydaná !!! a to hlavne preto, že sponzorské peniaze na jej vydanie sľúbil vydavateľstvu práve riaditeľ Wanderfestu, ale zostalo len pri sľube.
Takže pán riaditeľ, nezavádzajte turistickú verejnosť.
Trnava 7.1.2001, Ján Krištof
Vážení kamaráti diaľkoplazi....
V septembri 2000 som opustil Trnavu a Slovensko. Túžil som pomáhať chorým, sýtiť hladných a utešovať ukrátených. Moja túžba sa naplnila. Držím Vám palce vo Vašich životných zápasoch a mám radosť z každého víťazstva. Pozdravujem všetkých turistov a diaľkoplazov...
Január 2001, Váš Egon Hardtmann
Pozvánka na
jubilejný
pochod Oslobodenia Trnavy
Pred dvadsiatym piatym razom
Po toľkých rokoch si už ani nepamätám, kto ma zo Slovšportu poveril, aby som na železničnej stanici Buková otvoril v prvú aprílovú sobotu roku 1977 prvý ročník "Pochodu oslobodenia Trnavy". Chcel by som však za zrod tejto akcie poďakovať menovite:
pánovi Viliamovi Kupcovi, Michalovi Urbanovskému, Mariánovi Palánkovi, Milanovi Novákovi, Štefanovi Pagáčovi a in memoriam Emilovi Novosedlíkovi, ktorí spolu so mnou podujatie zrealizovali.
Listujúc v kronike pochodu mi štatisticky vychádza, že doteraz toto podujatie prilákalo celkom 2 223 turistov. Asi práve preto, že po 25-tich rokoch som zostal z pôvodných organizátorov sám, využívam tento výnimočný časopis k úprimnému pozvaniu na náš:
"jubilejný štvrťstoročný pochod oslobodenia"
všetkých, ktorí fandia malokarpatskej prírode formou pešej turistiky. Pri tejto príležitosti ďakujem primátorovi mesta Trnavy za prevzatie čestnej záštity nad celým podujatím, tiež všetkým, ktorí sa zaslúžili o realizáciu doterajších ročníkov a samozrejme všetkým turistom, ktorí túto tradičnú akciu podporili svojou účasťou.
Preto, keď budete mať čas a hlavne chuť, príďte v sobotu 7.apríla 2001 od 7.00 do 9.00 h k štartu 35 km trasy na žel.stanicu Buková alebo o 9.30 - 10.30 h na štart 15 km trasy na žel.stanicu do Smoleníc.
vedúci pochodu Ján Krištof
KALENDÁR
apríl 2001:
7.4.2001 OD PRAMEŇA
VYDRICE DO BOTANICKEJ ZÁHRADY 2.ročník
(sobota) KST Železničiar Bratislava
Trasa: 35, 20 km
Štart: Bratislava-Rača, kino Nádej, 8.00 - 8.30 h
Vedúci: Štefan Jakab, Dopravná 4, 831 06 Bratislava
tel.d.: 07/4488 8621, tel.z.: 07/6280 2169
7.4.2001 POCHOD
OSLOBODENIA MESTA TRNAVY 25.ročník
(sobota) KST Slovšport Trnava
Trasy: 35 km/850 m, 15 km/200 m
35 km: Buková, žel.st. - Rozbehy - Hrubý Kamenec - Brezinky - Plavecký Mikuláš - Čierna skala - Jahodník - Smolenice, KaH
15 km: Smolenice, žel.st. - Smolenice zámok - Vlčiareň - Jahodník - Driny - Hlboča - Smolenice, KaH
Štart: 35 km: Buková, žel.st., 7.00 - 9.00 h
15 km: Smolenice, žel.st., 9.30 - 10.30 h
Cieľ: Smolenice, reštaurácia KaH, do 17.00 h
Vedúci: Ján Krištof, Ružindolská 6, 917 01 Trnava,
tel.: 0805/5546 171
7.4.2001 VOJENSKÁ 50-KA
(sobota) OT TJ Dukla Trenčín
Trasy: pešo: 50, 25 km
Štart: Trenčín, šport.hala na Sihoti, 6.00 - 8.00 h
Vedúci: Ing.Vladimír Paleta, Inovecká 52, 911 01 Trenčín,
tel.d.: 0831/652 9147
8.4.2001 HVIEZDICOVÝ
POCHOD 28.ročník
(nedeľa) OT TJ Slávia STU Bratislava
Trasy: 37 km/500 m, 22 km/450 m, 19 km/350 m, 16 km/300 m, 12 km/300 m
37 km: Pezinok - Pezinská Baba - Tri kamenné kopce - Biely Kríž - Malý Slavín - Krasňany
22 km: Záhorská Bystrica - Marianka - Pajštún - Medené Hámre - Malý Slavín - Krasňany
19 km: Svätý Jur - Biely Kríž - Malý Slavín - Krasňany
16 km: Vojenská nemocnica - Kačín - Malý Slavín - Krasňany
12 km: Rača - Zbojnícka studnička - Malý Slavín - Krasňany
Štart: 37 km: Pezinok, žel.st., 7.00 h
22 km: Záhorská Bystrica, konečná MHD č.37, 8.00 h
19 km: Svätý Jur, žel.st., 9.30 h
16 km: Bratislava, vojenská nemocnica, 8.30 h
12 km: Bratislava-Rača, kino Nádej, 9.30 h
Cieľ: Malý Slavín, 13.00 - 15.00 h
Vedúci: Ing.Ladislav Harmatha CSc., KME FEI STU Ilkovičova 3, 812 19 Bratislava,
tel.z.: 07/6029 1127
14.4.2001 VEĽKONOČNÝ
POCHOD K REHUŠOM
(sobota) KST Senica
Trasa: 15 km
Štart: Senica, 7.30 h
Vedúci: Júlia Mičová, Hollého 741/15, 905 01 Senica, tel.d. 0802/651 7547
21.4.2001 DEVÍNSKA 37-KA
13.ročník
(sobota) OT KST Tatran Devín
Trasy: pešo: 37 km/1200 m, 18 km/530 m, 11 km/300 m
cyklo: 70, 55, 40 km
voda: splav rieky Morava
37 km (P): Svätý Jur - Biely Kameň - Biely Kríž - Malý Slavín - Pekná cesta - Kamzík - Lamač - Dúbravka - Sandberg - Devínska Kobyla - Devín
18 km (P): Kamzík - Lamač - Dúbravka - Sandberg - Devínska Kobyla - Devín
11 km (P): Dúbravka - Sandberg - Devínska Kobyla - Devín
70 km (C): Bratislava - Svätý Jur - Pezinok - Pezinská Baba - Pernek - Zohor - Devínska Nová Ves - Devín
55 km (C): Bratislava - Svätý Jur - Biely Kríž - Pekná cesta - Železná Studnička - Kačín - Lamač - Devínska Nová Ves - Devín
40 km (C): Bratislava - Pekná cesta - Železná Studnička - Kačín - Lamač - Devínska Nová Ves - Devín
splav: splav Moravy: Vysoká pri Morave - Devínska Nová Ves - Devín
Štart: 37 km (P): Svätý Jur, žel.st., 6.30 - 7.00 h
18 km (P): Bratislava-Kamzík, cvičná lúka, 9.00 - 12.30 h
11 km (P): Bratislava-Dúbravka, Dom Kultúry, 9.30 - 14.00 h
cyklo: Bratislava, Račianske Mýto, 9.00 h
splav: Bratislava, hl.žel.st., 6.30 h
Cieľ: Devín, športový areál TJ Tatran Devín, do 17.30 h
Iné: - možnosť tur.ubytovania vo vlastných spacích vakoch, prihlásiť sa treba do 15.4.2001
- prihlášky na splav poslať do 9.4.2001
Vedúci: pešo: Juraj Ábel, Rajecká 18, 821 07 Bratislava,
tel.d.: 07/4524 9068, tel.z.: 07/4552 3065
cyklo: Ladislav Bimbo, Tupolevova 7, 851 01 Bratislava,
tel: 07/6382 1670
splav: Štefan Bimbo, Mamateyova 3, 851 04 Bratislava,
tel: 07/6231 5054, mobil: 0905/849 118
21.4.2001 KARPATSKÝ
PRECHOD
(sobota) TOM Plameň Bratislava
Trasy: pešo: 35, 25, 14 km
Štart: 35 km: Bratislava, vojenská nemocnica, 7.00 - 8.00 h
25, 14 km: Bratislava-Rača, býv. konečná električiek, 9.00 - 11.00 h
Cieľ: Marianka, hostinec U Nováka, do 16.30 h
Vedúci: Jiří Velfl, Mamateyova 3, 851 04 Bratislava
21.4.2001 JARNÝ POCHOD
HLOHOVEC - PIEŠŤANY 23.ročník
(sobota) KST Lokomotíva Hlohovec
Trasy: 35 km/850 m, 25 km/480 m, 10 km/250 m
35 km: Hlohovec - Ifkov dom - Jalšové - Havran - Čertova Pec - Piešťany
Kratšie trasy sú časťou 35 km trasy.
Štart: Hlohovec, žel.st., 7.00 - 9.00 h
Cieľ: 35 km: Piešťany
25 km: Havran
10 km: Jalšovské chaty
Vedúci: Ing. František Miklovič, Bezručova 9/b, 920 00 Hlohovec,
tel: 0804/245 36
21.4.2001 JARNÝ PRECHOD
V MALÝCH KARPATOCH
(sobota) KST Senica
Trasa: 20 km
Štart: Plavecký Mikuláš, autobus. st., 9.30 - 10.00 h
Cieľ: chata Rozbehy
Vedúci: PhDr.Alžbeta Šnittová, Sam.Jurkoviča 1207/52, 905 01 Senica,
tel.d.: 0802/651 7856, tel.z.: 0802/651 2713
28.4.2001 ČOŽE JE TO
50-KA? 21.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava
Trasy: 50 km/1550 m, 35 km/700 m
50 km: Rača - Zbojnícka studnička - Svätý vrch - Stupava-Obora - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Kamzík - areál TJ Tesla
Štart: Rača, kúpalisko Zbojnička, 7.00 - 8.00 h
Cieľ: areál Tesla Bratislava, do 19.00 h
Vedúci: Marián Nižnan, Vajnorská 74, 831 04 Bratislava
28.4.2001 JARNÝ POCHOD
PRI MALOM DUNAJI
(sobota) OT TJ Dynamo Horná Potôň - Lúky
Trasa: 16 km
Štart a cieľ: štadión Horná Potôň - Lúky
Účast.popl.: 20 Sk
Informácie: Alajos Rostás, 930 52 Horná Potôň -Lúky č. 31
tel.: 0709/968 185
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk/.