MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Ak je tu marec 2004 - tak potom Karol Tauber musí mať 70 rokov...
Rozhovor s Karolom

1.MKD - Peter Minárik: Pred desiatimi rokmi sme sa o Tvojej 60-ke dozvedeli z rádia Jerevan, avšak dnes už toto rádio nevysiela a aj tak to všetci vedia. Ako je to možné? Si taká slávna osobnosť?

Karol Tauber: Mám taký pocit, že rádio Jerevan stále ešte vysiela - neviem však na akej vlnovej dĺžke, ale určite vysiela ďalej, napriek prevratným zmenám, ku ktorým v posledných rokoch došlo v Arménsku, v Rusku a aj u nás. Môže vôbec zaniknúť rozhlasová stanica, ktorá poslucháčovi na jeho otázku: "Je to pravda, že v Moskve na Červenom námestí zadarmo rozdávajú našim občanom nové autá?" odpovedala slovami: "V podstate to je pravda, až na niekoľko drobností, ktoré sa nám žiada upresniť: Nie v Moskve, ale v Odesse, nie nové autá, ale staré bicykle a nie že by ich rozdávali, ale ich kradnú..."

Neviem či v tejto redakcii vedia aj o mojej maličkosti, ale nijako to nevylučujem. Môže to súvisieť s mojím vzťahom k Williamovi Saroyanovi, môjmu obľúbenému spisovateľovi, o ktorom som dokonca preložil celú jednu knihu - vyšla ešte v roku 1988 vo vydavateľstve Obzor, v edícii "Postavy a Osudy".

A Arméni, ako vieme, sú vždy dobre informovaní. A pokiaľ ide o Tvoju poslednú otázku, myslím si, že slávny nie som a už ani nebudem. Ani byť nechcem. Veď už starí Rimania dobre vedeli, že svetská sláva - poľná tráva...

2.MKD: - Povedz nám, pochváľ sa v takej malej skratke, čo si robil za poslednú "päťročnicu", už ako "zrelý" dôchodca.

Karol Tauber: - Je to už veru tak. Dôchodcom som sa stal presne pred desiatimi rokmi, akonáhle som dovŕšil aktívny vek 60 rokov. Keby som vtedy bol mal možnosť pracovať naďalej v tíme sociológov, vynikajúcich odborníkov, ktorých výskumné práce a ankety som prekladal do angličtiny a nemčiny, pravdepodobne by som chodil do roboty ešte aj dnes. Tím, /team/ žiaľbohu rozbili bývalí boľševici zoradení v HZDS a SNS na univerzite Komenského a tak by som v decembri 1991 - tri roky pred mojou šesťdesiatkou - bol rozšíril rady nezamestnaných, keby mi neboli ponúkli prácu prekladateľa na Fakulte managementu UK. Tam som robil až do dňa, keď som dovŕšil predpísaný vek 60 rokov... Ďalších päť rokov som si privykal k myšlienke, že už síce nemusím každé ráno vstávať a hnať sa do roboty, ale že súčasne namiesto výplaty budem poberať už len čosi, čo tí čo rozkradli milióny, nazývajú dôchodkom, čo sa však väčšmi podobá na žobračenku! Ešte aj s tým by sa človek naučený skromnosti mohol zmieriť, keby si občas mohol trochu privyrobiť. Prekladám ešte stále do angličtiny a nemčiny, rovnako dobre ovládam aj maďarčinu a ruštinu, mám 50 rokov praxe, ale o robotu zavadím len tak sporadicky. Nemám už dvadsať a ani blondína nie som. No a zdravia s pribúdajúcim vekom ubúda...

Aby som však odpovedal na to, na čo sa ma pýtaš: Za posledných 5 rokov som bol viac chorý ako zdravý. Som však napriek tomu optimista ako vždy. Mám niekoľkých takých priateľov, akých si ani nezaslúžim a tí mi z najhoršieho pomohli a aj naďalej pomáhajú. Verím, že nebudem opakovať chyby minulosti a že Pánbožko, ktorý mi doposiaľ vždy pomohol, pomôže aj naďalej. Čím som starší, tým väčšmi si uvedomujem, že život je vzácny dar a že človek by sa mal každý deň - napriek všetkému, čo ho stretne - tešiť a radovať.

Karol Tauber: - Na túto otázku som už vlastne odpovedal. Prižmúrim obe oči a odpovedám teda: áno, priamo úmerne k veku. Som rád, že som ešte tu, že ešte ako-tak dokážem chodiť do prírody i keď už nie na mojich obľúbených 50 km, ako som približne štvrťstoročie robieval, ale aspoň tých 10, 15 ba dokonca niekedy aj 20 km, ako to bolo naposledy na Silvestra 2003. Tú tradíciu stretávať sa v posledný deň v roku na Malom Slavíne pokladám za jeden z najlepších nápadov, aké naši priatelia - diaľkári vymysleli!

Aby som si udržal kondičku úmernú k môjmu veku, chcem nielen čo najpravidelnejšie chodiť do prírody, ale v lete aj čo najviac plávať.

4.MKD: - Ako je to u Teba potom s pravidelnou turistikou? Na tých DP, čo sú trochu ďalej od Bratislavy, Ťa nie je vidieť vôbec a na tých kratších DP vždy len o Tebe počujem od kamarátov, že si "niekde" na trase. Príčinou je to zdravie alebo aj peniaze?

Karol Tauber: - Ak mám byť úprimný, tak obidvoje! Zdravie ako som už spomenul, sa pokúsim "vypreparovať" ako sa len dá. Avšak druhý Janko Parcer zo mňa veru nebude. Ja urobím všetko pre to, ale podstatné však je, čo na to povie "ten pán režisér tam nahore nad nami", ako povedala moja priateľka Georgína z ďalekého Anglicka. Jedna z vecí, ktoré ma ako turistu najviac štvú, je to, že terajší mocipáni, z ktorých väčšinu tvoria bývalí boľševici a ich dietky, rozkradli to, čo nestihli rozkradnúť oni za tých "slávnych" 40 rokov, stihli za uplynulých 14 rokov a prednedávnom dokonca zrušili ešte aj náš zlatý "Záhorák - expres" zo Zohoru do Plaveckého Mikuláša práve v sobotu a nedeľu. Táto nepriaznivá okolnosť vysvetľuje moju neprítomnosť na túrach ďalej od Prešporku. Nádej však, ako vravia optimisti, umiera posledná a tak uvidím, čo bude po mojej sedemdesiatke. Najčastejšie trénujem chôdzu v mojej "krajine tieňov" /viď rovnomenný skvelý britský film z roku 1993 s Anthony Hopkinsom/, pod ktorou rozumiem lesy medzi Devínom, Karlovou Vsou, Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou. Týmto pozývam na prechádzky do týchto končín všetkých priateľov, ktorí by na to mali chuť - stačí mi brnknúť telefónom, som v zozname. Najkrajšie je tam na jar, keď na južných svahoch nad riekou Moravou kvitnú poniklece a hlaváčiky jarné - nad tou nádherou híkali ešte aj Američania, ktorých som tam svojho času sprevádzal.

5.MKD: - A čo nového je u pani Georgíny /lektorka z Anglicka/ - stretávate sa, píšete si, kade chodí po svete?

Karol Tauber: - S pani Georgínou som kontakty neprerušil, i keď u nás už roky nebola - naposledy sme s ňou boli na Klokoči, kde sa jej mimoriadne páčilo. Stále ešte sa drží svojho hesla "S angličtinou okolo celého sveta!" Po dvoch dlhých pobytoch na Slovensku bola ako lektorka angličtiny aj v Litve, Rusku, v Číne, Nepále, Guatemale, Bolívii a teraz najnovšie je v hlavnom meste Gruzínska Tbilisi. Vlani mi poslala pozdrav aj z Dolomitov a spomenula len tak medzi rečou, že v tomto roku možno navštívi na niekoľko dní zase aj Slovensko - veľmi sa jej tu páčilo a slovo "Mali Karpati" sa jej nezmazateľne vrylo do pamäti...

6.MKD: - Pred 10 rokmi si spomenul krédo W.Saroyana "V čase svojho žitia ži tak,..." Ešte stále si mu verný alebo si to ešte rozšíril?

Karol Tauber: - Saroyan do konca môjho života bude mojím najobľúbenejším spisovateľom, pretože najpresnejšie vo svojich knihách vyjadril tie myšlienky a city, ktoré trápia alebo tešia aj mňa samého. Je to moja "krvná skupina". Som rád, že už aj na Slovensku začína pribúdať ľudí, ktorí si ho obľúbili. Mám obľúbených autorov veľa, ale on je jediný, ktorého knihy /najmä v českom preklade ich vyšla celá kopa/ si ako nové kupujem všetky v nových vydaniach po roku 1989. Inak kupujem knihy už len v antikvariáte. Pravidelná návšteva všetkých antikvariátov patrí okrem turistiky k mojim najobľúbenejším činnostiam a práve tam stretávam neraz aj veľmi zaujímavých ľudí. Čo si však práve u Saroyana najviac cením, je jeho láska k ľudom - a síce k ľudom bez rozdielu, nech už patria k akejkoľvek národnosti, rase alebo presvedčeniu, a tiež jeho nenávisť k vojne, útlaku, brutalite a akejkoľvek forme totality a násilia.

7.MKD: - Vidíš, znovu spomínam Ivana Klinca, nevideli sme ho totiž viac ako 5 rokov. Potrebovali by sme od neho agendu, lebo určitú dobu sledoval a vyhodnocoval plnenie Malokarpatských diaľkoplazov. Ako "starý prognostik" asi už nevie kde to má. Pohni s ním trochu! Alebo nech si to prečíta na internete...

Karol Tauber: - Veru, veru, je to tak. Posledný raz som sa s Ivanom stretol pred viac než pol rokom, keď som ho navštívil na jeho pracovisku. Viem len toľko, že ho pokladajú za výborného odborníka. V júli minulého roku mi poslal krásnu pohľadnicu z Grand Canyonu v USA, kde bol na návšteve. Zájdem za ním čo najskôr, aby som preveril čo s ním je. Možno sa aj dobre oženil.

8.MKD: - Karolko, rozšíril si si aj svoju štatistiku nachodených km? Pred piatimi rokmi si mal stav 13 550 km.

Karol Tauber: - Pohľad do môjho záznamníka mi prezrádza, že som za uplynulých päť rokov, t.j. od 16.marca 1999 do dnešného dňa absolvoval len päť diaľkových pochodov po 35 km - posledným DP bola Barbora v roku 2002. To znamená, že od udelenia Zlatého odznaku som na DP prešiel 8504 km., t.j. dohromady /od narodenia pred 70 rokmi do dnešného dňa/ som absolvoval poctivých 14 504 km na organizovaných a riadne zdokumentovaných DP. Všetky diplomy počnúc mojou prvou 50-kou z 24.11.1973 mám starostivo uložené v hrubom šanone, takže ich môžem dať k nahliadnutiu "spoluharcovníkom" spomedzi diaľkošlapov, ako aj svojim vnúčatám a dobre sa pri nich spomína. Ďalšie kilometre už asi nepribudnú, pretože ortopéd má námietky proti väčšej porcii než je tých 15 či 20 km a nemá znysel, aby som svojou vlastnou hlúposťou sa pripravil o radosť, že môžem prejsť pravidelne aspoň to. Chcem sa držať hesla, ktoré tvorí ústrednú myšlienku Hemingwayovej novely Starec a more: "Man can be destroyed, but not defeated!" /preklad: "Človeka možno zničiť, nie však poraziť!"/

Karol Tauber: - Nula bodov - ako výsledok relatívne negatívnej bilancie poslednej "päťročnice". Sľubujem však, že sa pokúsim o nápravu, ak mi dáte ešte jeden opravný termín. Skúsim zverbovať nejakú tú švárnu lektorku angličtiny alebo aj nemčiny, ktorá má rada prírodu a chce spoznať "Mali Karpati".

10.MKD: - Aké koníčky Ťa teraz opantali? Pred 5 rokmi si spomínal literatúru a turistiku. Drží Ťa to alebo si zorné pole ešte rozšíril?

Karol Tauber: - Rád sa stretávam so zaujímavými ľudmi aj mimo katastra našich MK lesov a lúk. Najväčšiu radosť mi za uplynulých 5 rokov robili moje zlaté vnúčatá. A za poslednú 5-ročnicu mi pribudli až dve: dcéra si okrem dvoch vlastných detí vzala do pestúnskej starostlivosti malú Soničku, ktorá má 4 roky a môj syn Tomáš /poniektorí diaľkári si ho možno ešte pamätajú - prešlapal s nami zopár 50-iek, keď mal tak asi 14 až 16 rokov/ sa pred dvomi rokmi oženil a má nádherné malé dievčatko menom Karolína, ktorá je pre moju lepšiu polovičku a aj pre mňa naším slniečkom... Najstaršia vnučka Martinka má jedenásť rokov a je najšťastnejšia, keď môže ísť s dedom na výlet a 7-ročný Matúško so mnou vlani už zdolal vrchol Devínskej Kobyly, z čoho mal úprimnú radosť. Na tento rok som mu sľúbil, že ho zavediam do pravého indiánskeho tábora s troma totemami - na Biele Skaly. Udelil som mu "hrdý titul - Dobyvateľa Devínskej Kobyly". No a ja stále rád zbieram bylinky a huby, čo zas všetci kamaráti poznajú z DP.

11.MKD: - Stretávaš sa s kamarátmi a kamarátkami aj mimo turistických akcií?

Karol Tauber: - Áno... Najmä s Jurom Hromkovičom a jeho Táničkou, ktorí ma zakaždým navštívia, keď prídu do Prešporku. S obomi som sa zoznámil vďaka DP. Raz za čas navštevujem aj Jurkovu mamičku Danku, s ktorou sme tiež spoločne prešlapali nejednu 50-ku, ale aj zopár stoviek! Teším sa taktiež na každé stretnutie, aj mimo Karpát a Pištom Sládečkom /vlani sme napríklad súťažili dokonca aj v prekladaní rovnakých textov - on do maďarčiny, ja do nemčiny - a síce o prvých turistických chatách vo Vysokých Tatrách. Naše texty sa potom objavili na farebných paneloch v Kežmarku s trojjazyčnými nápismi, ktoré čítali ešte aj veľvyslanci našich najbližších susedných krajín. Nezabudnuteľný večer som tohto roku strávil u Milana Patroviča a stretávam sa aj s Majkou Lorincovou a Jožkom Novákom, aby som vymenoval aspoň zopár známych mien spomedzi diaľkárov.

12.MKD: - Určite si aspoň dopisuješ s Jarkom Samekom, známym bratislavským turistom "staršej" diaľkárskej elity, ktorý sa svojho času presťahoval do rodného mesta Telč. Ako sa má? Pozdravuj ho od kamarátov z MK.

Karol Tauber: - S Jarkom Samekom ma spájajú nielen začiatky diaľkárskej histórie v Malých Karpatoch /práve on a Ondro Rím držia primát na Slovensku, ak vynecháme akcie organizované armádou/ a ja som šťastný, že som bol spolu s Attilom Korčokom, Vincom Novotom, Zolom Drozdom, Ondrom Lábskym, Milanom Lyžičkom a Petrom Popovom, medzi prvými, čo sa k nim pridali. Kde tie lanské snehu sú?! Z nich šlape už len Attila Korčok a samozrejme Ondro Rím! Ondra Lábskeho som pred nejakým časom stretol, rád by dostával MKD, ak by to bolo možné, jeho adresu mám kdesi schovanú. S Petrom Popovom sme sa naposledy videli vlani na koncerte poriadanom v Mozartovom dome na Ventúrskej ulici veľvyslanectvom Rakúska. S Jarkom sme si vymenili Vianočné pozdravy tak, ako každý rok. No a dlhší list sa chystám napísať aj pani Georgine, tentoraz do Tbilisi...

13.MKD: - Minule sme sa bavili /pred piatimi rokmi/, že si splnil diamantový odznak VOPT ešte v roku 1994, ktorý sa udeľuje za 10 000 odšlapaných km na DP s minimálnou dĺžkou 35 km a že nemáš ešte udelený odznak, ocenenie diaľkoplaza. Dostal si ho už? Ak nie, tak VOPT odznaky eviduje, udeľuje a dáva Ivan Nižnan, týmto mu aj ja robím reklamu /Tesla Bratislava/.

Karol Tauber: - Ďakujem za pripomenutie. Ja som už akosi stratil prehľad - viem len, že pred rokmi si štafetu udeľovania bronzových, strieborných, zlatých či diamantových odznakov odovzdávali viacerí, okrem iného spomínali aj Jožka Junasa... Práve toho som mimochodom po dlhom čase stretol a dokonca dvakrát - myslím, že už býva v Prešporku. Veľmi si ma potešil správou, že teraz to spadá do kompetencie Ivana Nižnana, s ktorým som si vždy dobre rozumel a na Silvestra ma neobyčajne potešil, keď mi prezradil, že aj on má rád Saroyana. S dôverou sa teda na neho obrátim ohľadne "diamantu" a bude to, i keď trochu oneskorene, druhým najkrajším darčekom k mojim sedemdesiatinám - najviac tým asi zaimponujem môjmu 7-ročnému vnúčikovi Matúškovi, ktorý zbiera nielen poštové známky, ale aj medaily a staré peniaze, ale tie musia byť riadne veľké. Tým prvým a najkrajším darom k mojim "siedmim krížikom" je prvá kniha, ktorú som napísal. Doteraz mi vychádzali len knihy, ktoré som preložil a túto som však ja vlastnoručne napísal. Za to, že vyjde, vďačím len a len dvom mojím vzácnym priateľom diaľkárom: Jurkovi Hromkovičovi a jeho manželke Táničke. Kniha sa objaví na pultoch kníhkupectiev vďaka Táničkinej iniciatíve a Jurkovej obetavosti. Je to kniha o knihách a vychádza pod názvom "Aj knihy majú svoje osudy..."

14.MKD: - Zabudol som sa Ťa opýtať, čo v posledných rokoch zahraničie? Prešiel si aj tam niečo zaujímavé?

Karol Tauber: - Doháňal som to, o čo nás boľševici za "slávnych 40 rokov" okradli: bol som niekoľkokrát vo Viedni a to v súvislosti s knihou, ktorú napísala moja milá manželka a ktorú som preložil do nemčiny - v tejto súvislosti nám umožnili štipendijný pobyt, ale žiaľbohu krátky, v jednej nadácii a tak som mohol konečne poprezerať pamätihodnosti a dokonca kopu múzeí a antikvariátov v nádhernom meste, ktoré sa nachádza tak blízo - a napriek tomu bolo takmer po celý náš život také vzdialené! No a dvakrát /1999 a 2003/ ma pozval do Augsburgu môj dobrý 92-ročný strýko, takže aj toto prekrásne mesto som konečne poznal. Taktiež Ulm na Dunaji, Tebe ako starému lodníkovi o ňom netreba mnoho hovoriť. Ulm sa vyznačuje tým, že je to prvé mesto, odkiaľ je Dunaj splavný pre veľké lode, môže sa popýšiť najvyššou kostolnou vežou nielen v Nemecku, ba ani v Európe, ale na svete, ktorá meria 161,5 metra. Potom sme navštívili najstarší vodný mlyn v Bavorsku, ktorý premenili na múzeum. A zjedol som tam najväčšiu palacinku za celý svoj život - mala priemer najmenej 40 cm!!! A chutila ozaj vynikajúco...

15.MKD: - Aká udalosť za posledných desať rokov Ťa zaujala? Samozrejme, že v turistike.

Karol Tauber: - Asi už spomínaný Silvester na Malom Slavíne, ktorý každoročne navštevujem. Neviem, kto bol vlastne iniciátor tejto myšlienky, ale zaslúžil by si za ten nápad nejakú medailu!

No a ďalej to, že DP v Malých Karpatoch stále žijú a dokonca aj sa rozširujú. A to je potešiteľné...

Karol Tauber: - Zase si trafil klinec po hlavičke /tentoraz nemám na mysli Klinca Ivana, ba ani len chatu Klinec na Bielom Kríži pri horárni pána Kocmunda/, mám plány naozaj skromné. Už vzhľadom na svoj vek. Plány si robím už len primerane k svojmu veku. Ak Pánbožko dá a motyka vystrelí, chcem chodiť aj naďalej pravidelne do lesa, pokiaľ ma nohy ako-tak ešte unesú. Dobrí priatelia mi dokonca podarovali aj dve lyžiarske palice, aby mi v tejto ušľachtilej činnosti, najmä v zime a v ťažkom teréne pomáhali napredovať bez ujmy na zdraví. Na niektoré diaľkáče, pokiaľ budem ako-tak zdravý, by som chcel prísť na štart a kúsok si z nich prejsť, aby som netratil kontakt s kamarátmi turistami. Okrem toho sa chystám písať aj čosi ako memoáre, aby si vnúčatá lepšie dokázali predstaviť, aké časy sme to vlastne žili...

Mali by to byť čosi ako čriepky z môjho života - počnúc prvými spomienkami na detstvo, na moju prvú lásku a končiac súčasnosťou. Určite tam bude zopár kapitol venovaných diaľkáčom - veď tie tvoria tretinu môjho života!

Práve pred tromi dňami som bol na výročnej schôdzi. Nie že by som rád chodieval na schôdze. Kdeže! To mi boľševici za 40 rokov zhnusili po celý zvyšok života. Toto však bola schôdza trochu iná. Zišli sa tu potomkovia Karpatských Nemcov, ku ktorým patrím aj ja, aspoň z otcovej strany /z maminej som aj Slovák, aj Maďar, ba dokonca aj Chorvát/, čiže som naozaj rád, že teraz už budeme aj oficiálne patriť k Európe, z ktorej nás násilím vytrhli dva otrasné totalitné režimy... Bolo mi tam trochu smutno a cítil som sa asi tak, ako mladý Wiliam Saroyan v Kalifornii, keď jeho predkovia so smútkom v duši spomínali na Arménsko, ktoré museli opustiť, keď Turci zmasakrovali v roku 1915 jeden a pol milióna Arménov - Stalin, Hitler, a Pol Pot prišli až potom so svojimi ľudomilnými režimami a Miloševič prednedávnom už len opakoval, čo sa od nich naučil. Zdá sa, že živočíšny druh Homo sapiens /predstav si koľko irónie osudu je v tom prívlastku - veď "sapiens" po latinsky znamená čosi ako "múdry, rozumný"!/ teraz pre zmenu, dochádza k neuveriteľným masakrom v Sudáne a teroristi vraždia stále a po celom svete!!! Som však, napriek tomu všetkému, aj naďalej bláznivý idealista a verím, že ľudstvo predsa len prežije! Až ľudia pochopia, že netreba počúvať šialencov...

S Karpatskými Nemcami ma spája nielen môj pôvod, ale v prvom rade Karpaty. Pod Karpatami som sa narodil, v Karpatoch som za 70 rokov prežil najkrajšie chvíle svojho života, stretol najlepších kamarátov z najrozličnejších miest a dedín karpatskej oblasti a teraz zo všetkých periodík najradšej čítam ... áno uhádol si, Malokarpatského diaľkoplaza, ktorého mi pravidelne posielaš.

Pred niekoľkými dňami som medzi starými fotografiami, ktoré sa mi zachovali ako zázrakom po mojich rodičoch, objavil jednu, ktorá dokazuje, že aj oni radi chodili po Malých Karpatoch a to ešte skôr, ako som sa narodil. Klaniam sa teda ich pamiatke, ako aj všetkým tým generáciám, čo pred nami chodili po prekrásnych lesoch a lúkach, vŕškoch i dolinách Malých Karpát, ktoré sú síce Malé, ale naše...!!!

Na záver želám všetkým priateľom - diaľkárom hlavne dobré zdravie a duševnú pohodu na turistických chodníkoch.

MKD: - Karolko, ďakujem Ti za rozhovor, želám veľa zdravia v ďalšom úseku Tvojho plodného života.

P.S.
Ak raz niečo napíšeš z tých svojich chystaných pamätí, tak pamätaj, stránky MKD sú Ti vždy k dispozícii.
Ahoj, Peter...

"Objav na Havranej skale nás núti kopať ďalej!" Tak touto vetou zhodnotili chlapci z jaskyniarskej skupiny O.S. Dolné Dubové, /predtým Speleoklub Trnava/ svoju prácu pri skúmaní jaskyne na Havranej skale. Jaskyniarska skupina aj v minulom roku pokračovala vo svojej speleologickej činnosti na časti územia Malých Karpát. Počas 46 pracovných akcií sa nám podarilo objaviť 30 metrov nových jaskynných priestorov a zmerať ďalších 28 metrov.

Našou ťažiskovou lokalitou bola tak, ako po iné roky, Havrania skala. Koncom mája minulého roku prišlo na Havranej skale v jaskyni Lačniakove špáry k objavu prvých 20 metrov nových jaskynných priestorov s výzdobou. Na konci jaskyne bolo nájdených množstvo netopierých kostí. Jaskyňa pokračuje pravdepodobne ďalej do väčších priestorov, indíciou nám je silný a intenzívny prievan, ktorý z nej vychádza. Práce v jaskyni však museli byť ukončené z dôvodu nebezpečenstva závalu. Presunuli sme sa však o približne 20 metrov nižšie, do spodného ponoru /miesto, kde sa zanárali vody do skál/ a ktorý má pravdepodobne súvis aj s našou jaskyňou. Zaujímavým predpokladom k objaveniu jaskyne je aj pokus, ktorý sme vyskúšali.

O prútikárstve sa rozpráva iba z času na čas a spájame si ho iba s hľadaním vody. Skúsený prútikár však môže hľadať takisto podzemné priestory. Najprv som tejto metóde neveril. Až po prečítaní viacerých článkov od jaskyniarov u nás, ale aj v zahraničí, som pristúpil na tento pokus, na ktorý boli prizvaní dvaja skúsení prútikári. Zaujímavým faktom bolo, že hľadali nové priestory každý v iný deň a jeden o druhom nevedeli. Každý z nich si totiž myslel, že sú sami nenahraditeľní a neomylní. Ich práca sa však približne na 90% zhodovala!!!

Výsledkom našej práce bolo zameranie týchto priestorov. Podľa našich výpočtov by mohlo ísť o niekoľko stometrový jaskynný systém s väčšími priestormi! Na objavenie týchto priestorov však treba vynaložiť ešte veľa úsilia. V našej skupine aktívne pracujeme iba štyria. Preto by som sa rád poďakoval aj touto formou týmto mojim trom kamarátom za obetavú a náročnú prácu často v nehostinných a veľmi ťažkých podmienkach.

Touto cestou ďakujem Marekovi Čahojovi, Petrovi Halenárovi a Matejovi Lackovičovi.

Pri vybavovaní formalít, tak ako aj po iné roky, nám pomáhali RNDr. Trnková z Krajského úradu v Trnave a Mgr. Blaha zo Štátnej ochrany prírody.Im takisto patrí naša vďaka.

Ak Vás tento článok zaujal a máte záujem podielať sa na objavovaní ďalších jaskýň, neváhajte a pridajte sa k nám!!!

Malacký kostol si je hodno pozrieť aj zvnútra, povedala nám na autobusovej zastávke jedna "tecina". Vraj aj keď do kostola nechodíte pravidelne, je toto duchovné miesto jedno z najkrajších na Záhorí.

V roku 1652 sa v Malackách usadili františkáni. Aby mali z čoho žiť, dostali od Uhorského palatína, grófa Pavla Pálffyho z Erdodu, benefícium vo forme almužny, ktorú mali dostávať "večne". Bolo to určité množstvo potravín a paliva, aj financovanie nákladov na opravy kostola a kláštora.

Kláštor si vytvorili z palatínovho loveckého kaštielika. Nechali ho prestavať a pristavili k nemu aj kostol.

Hlavný oltár kostola vyhotovili v Taliansku v dielni rezbárskeho majstra Sagena, inštalovaný je od roku 1720. Farnosť v Malackách je zasvätená Najsvätejšej Trojici, a tak ju oltár aj zobrazuje. V roku 1960 bol odborne zreštaurovaný a konzervovaný.

Kazateľnica z roku 1890 pochádza z rezbárskej a maliarskej dielne Alojza Veselého.

Vo svätyni možno zhliadnuť ešte jednu zaujímavosť. Náhrobok - epitaf palatína grófa Mikuláša Pálffyho, ktorý je tu pochovaný v krypte. Je dielom Johanna Molla, žiaka Rafaela G.Donnera. Bol postavený v roku 1741 a znázorňuje hrdinské činy palatína a Pálffyovského rodu.

Pod celým kostolom sú veľké krypty. Poslednú úpravu krýpt i celého pohrebiska robili v roku 1893.

Krypty nie sú voľne prístupné, ale na sviatok Všetkých Svätých sa dá dohodnúť ich prehliadka.

Horké sobotní odpoledne v druhé polovině září místo babího léta pripomíná spíš to horké tropické. Teplota vzduchu se pohybuje kolem 30 Celzia a my stoupáme rozpálenými loukami nad obcí Ústí u Vestína, kde jsme zahájili své pěší putování za krásami beskydských vrcholů. Čeká nás opravdu krásná, ale taky hodně náročná trasa s dlouhými ostrými stoupáními na bezpočet kopců a kopečků a sestupy z nich. O její délce jsme měli jen tak mlhavou představu zhruba 100 km a převýšení jsme raději neodhadovali, ale bylo nám jasné, že malé nebude...

Vcházíme do lesa a místy se nám otevírají krásné výhledy na okolní vesnice a kopce. Stoupáme přes vrchol Babínek, Jahodny a Filku po zelené značce a za ním přecházíme na červenou TZ, která nás vede stálym mírnym stoupáním na vrchol Makyta 923 m n.m.

V tomto pozdním slunečném odpoledni stvrzujeme svou účast zde stručným zápisem do vrcholové knihy. Omezujeme se na rychlé občerstvení typu voda + tatranka, zatímco někteří turisté tu dávají přednost delšímu odpočinku s jídlem ve zdejším pohodlném altánku. Ale představa dluohé trasy a blížícího se večera a tmy, nás žene dál. Nechceme se teď zbytečně zdržovat, čas na trasu za světla je pro nás cenný. Za tmy bývá postup neznámým terénem vždycky složitější.

Prudkým klesáním scházíme na Papajské sedlo, k přirozenému hraničnímu přechodu moravsko - slovenské hranice. Následuje ostrý výstup na Krkostěnu /zhruba 180 výškových metrů na 1,5 km vzdálenosti a jsme na hřebeni Javorníků. Tu už je profil hřebene mírně zvlnený, vcelku pohodlný. Takto už za stmívání přicházíme na Kohútku. Využíváme zdejších laviček před chatou /tá je nyní v rekonštrukci/ k odpočinku a pořádnému jídlu. Také se oblékáme. Je síce vlahá, téměř letní noc, ale tady na otevřeném hřebeni hor hodně fouká. Je už úplná tma. Vytahujeme baterky. Na tmavé jasné obloze září tisíce hvězd a hvězdiček, včetne zimního souhvězdí Orion. Ty nám však příliš nepomohou a měsíc dosud nevyšel. Takže jdeme dál. Cesta hřebenem Javorníků je i potmě vcelku pohodová, bez výraznějších převýšení, střídavě lesem a loukami. Kolem lyžarských středisek na Portáši opouštíme civilizované místa. Táhle stoupáme na Ztracenec a pak dál na vrchol Velký Javorník /1071 m n.m./. Objektům "Na Kasárni" se shora obloukem vyhýbáme a scházíme k rozcestí pod Hričovcem. Tu se odděluje slovenský hřeben Javorníků a pod ním je lesní studánka. Podařilo se nám ji potmě najít a doplňujeme zásoby vody. Máme za sebou 50 km trasy a před sebou minimálně také, možná i víc a vodu potřebujeme.

Značená cesta nás vede přes Lemešnou k rozcestí "U tabulí" poblíž Makovského průsmyku. Tu musíme najít správnou odbočku na pěšinu značenou červenou značkou. Po přechodu z krátkého silničního úseku znovu stoupáme terénem kolem rozhladny Soukenická. V hustém lese je nutné důkladné svícení. Jdeme dál přes Třeštík a traverzujícími lesními cestami k osade Hlavatá. Tu nás čeká stoupání na vrchol Kladnaté v hustém lese a další orientačně náročný úsek přes Mečovou na Martiňák. Víme, že nesmíme sejít se značené cesty a sem-tam se vracíme k hledání značek. K chatě na Martiňáku docházíme už za rozednění. Doufáme, že trasa bude už teď snad orientačně snadná, ale čeká nás celá řada náročních stoupání. To nejbližší máme těsně před sebou. Je jím zeleně značená cesta na Čertův mlýn z 827 m n.m. na 1206 m n.m. Zvládáme ho docela dobře. Legendární útvar menhiru, zvaný "Čertovo kopyto", jsme v lesním terénu síce nenašli /je chráněným útvarem mimo značené cesty, ale informační tabule nás na jeho existenci upozorňuje a čteme si tu i pověst o vznilu "Čertova mlýna"/.

Dalším zastavením je vrchol "Tanečnice" s pověstí o místní dívce - tanečnici, i o tom, že zde dřívě své rejdy prováděly "divoženky a čarodejnice" - ale to už bylo dávno.

Zato dnes v tomto pěkném létě je zde celá řada kamenných "mužíků", mohyl a stavbiček hradů, které na tomto vrcholu, ale i dalších v Beskydech zanechali za léta turisté - pěkný zvyk. Následuje krátký sestup k horskému středisku Pustevny a stoupání na Radhošť s nádhernými výhledy po krajině.

Zde už je rušněji. Další skupiny turistů se vydávají na výlet do hor. V chatě na Radhošti si dáváme razítko a vrcholové dokumentačné foto u sochy Cyrila a Metoděje a kocháme se pohledy na Lysou horu a další beskydské vrcholy. Pod námi Frenštát, Rožnov a další města a vesničky pod horami. Sjezdovkou scházíme do lesa a pak modrou značkou stále strmým klesáním do sedla Pindula, z Radhošte z 1129 m n.m. klesneme o 629 výškových metrů, neboť sedlo na silnici z Rožnova do Frenštátu je v nadmoř.výšce pouhých 500 m. Sypavá šotolina a kamínky se nám posýpají pod nohami a kloužou. Studánka ve svahu v lese je zcela bez vody. Nahoru na Radhošť zatím od autobusové zastávky stoupají další skupiny turistů.

Sluníčko už řádně připaluje a my před sebou vidíme strmý protější kopec - svah Kýčery, za kterým nás bude čekat výstup na ještě strmější Velký Javorník, zvaný též Veřovský /je to přes 400 výškových metrů stoupání/, k chatě Pohorské jednoty Radhošť do výšky 918 m n.m.

Stoupání zahřívá. Mícháme ionťáky a jdeme. Konečne vrchol. V nohách už máme něco přes 100 km a tady je rušno. Skupinky turistů odpočívají po výstupu a kochají se pohledem dolů. V chatě si dáváme razítko a prohlížíme si odtud Radhošť a na protější straně Štramberk, Palkovické hory a další kopce i vesničky.

A jdeme dolů. Následuje sestup k pramenu Jičínky, doplňujeme láhve a pijeme do zásoby. Vodu bychom tedy měli a můžeme v tom vedru pokračovat dál. Čeká nás členitý terén hřebene směrem k Valašskému Meziříčí, táhlým kopcovitým hřebenem s řadou hlubokých sedel a sedýlek. Jsou to vrcholy: Kamenárka, Dlouhá, Krátká, Huštýn a Trojačka. Pohybujeme se v nadmořských výškách od 860 po 750 m n.m. Za Mořkovem se pak cesta stáčí a klesá k Hodslavicím. Dole opouštíme značku a lesní cestou obcházíme malý kopec nad Hodslavicemi a vycházíme přímo k přehradě Kacabaja. Do odchodu vlaku z Hodslavic, vzdáleného zhruba 1,5 km zbývá hodina. Je to postačující rezerva na relax - koupání v zdejší čisté vodě, i když už trošku studenější než uprostřed léta. My upocení, uhřátí a zaprášení vítáme zdejší vody s povděkem. Nohy po 125 km trasy se zhruba 3100 m stoupáním si libují v možnosti umýt prach cest a chvilku plavat - uvolnit svaly.

Chladná voda na rozehřáté nohy začína po chvíli studit. Je čas vylézt ven, osušit se a jít na nádraží.

Je nám fajn. Jedeme pohodově domů. Jsme spokojeni, unaveni, ale plni dojmů z krásných vrcholových scenerií hor, které jsou opravdu nádherné. I ty zlatavé barvy lístí stromů blížícího se podzimu tento dojem ještě podtrhují. Těch celkem 125 km s převýšením 3100 m stálo za to. Trasa byla jednou z nejnáročnějších, co do převýšení, ale zvládli jsme ji kondičně dobře. Vždyť letos už jsme prošli ledacos.

Stihli jsme včas vlak i závěrečné koupání, vše k úplné spokojenosti, co víc jsme si ještě mohli přát?

Bol krásny zimný slnečný deň, avšak mrazivý a nadmieru veterný. Silný juhovýchodný vietor znásoboval pocit chladu a možno aj viacerých odradil od túry na pomerne vzdialený, no význačný malokarpatský kopec Klokoč so širokým výhľadom. Aj keď v podhorí už zmizol sneh, vo vrchoch Malých Karpát ho ešte bolo dosť a na hrebeni miestami aj vyše kolien, najmä v závejoch, ktoré silný vietor rýchlo tvoril. No napriek týmto tvrdým podmienkam sa na vrchole Klokoča zišlo okolo poludnia bezmála 30 nadšených vyznávačov zimných túr v Malých Karpatoch. Prišli z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Skupina študentov z Plaveckého Podhradia a okolia už čakala pred 12. hodinou v závetrí pod vrcholom na môj príchod a udelenie pamätného listu z tejto turistickej akcie. Čakala už aj Oľga S., jedna z mála bratislavských účastníčok, ktorá statočne sama vyšľapala na vrchol až z Dolian. Trochu neskôr, ale tiež sám, prišiel z Dolian známy trnavský diaľkoplaz Peter B. Asi o štvrť na jednu priviedol väčšiu skupinku Peter M. z Klubu turistov a diaľkoplazov Trnava. Ich trasa viedla z Lošonca a tiež nepatrila medzi nenáročné. Ale výborná orientácia a znalosť malokarpatského terénu vedúceho skupiny bezpečne doviedla túto skupinku na vrchol Klokoča. Neskôr prišli ešte dve dvojice a viacčlenná skupina zo severnej strany z Plaveckého Podhradia. Najvzdialenejšími účastníkmi boli tri generácie Kurucárových z Čadce (dedo, otec a syn), ktorí boli prekvapení tvrdými zimnými podmienkami, ktoré sa moc nelíšili od tých kysuckých, na ktoré sú zvyknutí doma.

Po obligátnych vrcholových fotografiách prišlo na udelenie Pamätných listov účastníkom ako aj k tejto prílezitosti vyhotovenej pečiatky do záznamníkov. Potom sa udeľovala odmena za výstup aj v podobe kalíška tuzemského UMU, ktorý aspoň na chvíľu rozohrial uzimené telá. Dobrú službu osvedčili aj kovové termosky s obsahom horúceho čaju či kávy. Po vyprázdnení ich obsahov ako aj dávky UMU do druhej nohy sa spokojní účastníci tohto už tradičného podujatia vybrali na návrat do dolín a domovov s pocitom dobre využitého dňa. Spokojný bol aj Imro I., ktorý sa len nerád lúčil s partiou turistických kamarátov a malokarpatskou prírodou, keďze ho v ďalších dňoch čakal návrat za prácou do metropoly východných Čiech. Väčšina účastníkov vyslovila želanie, že radi “vyvenčia” svoje polovičky aj na budúci rok, ak im bude zdravie slúžiť a to na severovýchodnom vrchole SOMÁRA, v sobotu 19.2.2005.

Keď pán Boh delil svetu krásu, vraj sa mu nad Slovenskom roztrhlo s ňou vrece. Ten, kto prvý vyslovil tieto slová, iste najprv pochodil rôzne zákutia Slovenska a potom prišiel do Malej Fatry. Nádherný kraj neďaleko Terchovej, opradenej povesťami a legendami Jánošíkovej dediny. Jeho dominanty, Veľký a Malý Rozsutec, veľa ľudí považuje za najkrajšie vrcholy Slovenska.

Malú Fatru vyhlásili za národný park spolu so Slovenským rajom v roku 1988. Jeho územie malebne ohraničujú rieky Váh a Orava a riečky Varínka a Zázrivka. Hlavný hrebeň sa tiahne od Starého hradu, ktorý sa týči nad romantickou a historicky významnou Strečnianskou tiesňavou a končí sa pred Zázrivou, nemenej rázovitou dedinou ako Terchová. Okrem spomínaných vrchov spomeňme ešte aspoň Malý Kriváň /1671 m n.m./, Veľký Kriváň /1709 m n.m./, Chleb /1647 m n.m./, Stoh /1608 m n.m./... Spolu tvoria horstvo dlhé približne 23 km. Čas a voda dravých horských bystrín tu vyformovali fantastické skalné útvary. Najúchvatnejšie z nich sú Tiesňavy s potokom Vrátňanka, Sokolie, Boboty, či Horné, Dolné a Nové Diery, Poludňové skaly v masíve Rozsutca a Skalné mesto. Táto časť Malej Fatry najviac priťahuje turistov, celú ju pretkávajú značkované a náučné chodníky. Východiskom mnohých z nich je horská osada Terchovej - Štefanová. Radi sem chodia nielen turisti, ale aj horolezci. No a v zime si prídu na svoje predovšetkým lyžiari.

Pestrému a bohatému krajinnému reliefu tejto časti Slovenska zodpovedá aj rastlinstvo a živočíšstvo. Rastie tu nádherná prvosienka holá, astra alpínska, horcokvet Clusiov, iskiernik alpínsky, či klinček včasný a ľadovcový. Rozsiahle a miestami ťažko prístupné horské masívy umožnili zase prežiť takým vzácnym cicavcom a vtákom, aké sa už v iných lokalitách Slovenska nevyskytujú. Napríklad medveď hnedý, rys ostrovid, mačka divá či vlk obyčajný. Z vtákov tu vídať orla a výra skalného, občas i vrchárku červenkastú alebo sokola sťahovavého.

Dych histórie nás ovanie už pri pohľade na hrad Strečno, určený povôdne na ochranu mýta pri prechode cez rieku Váh. Od nepamäti tu bol totiž brod. Rozlohou neveľký hrad svoju konečnú podobu získal prestavbami na prelome 15.a 16.storočia. V roku 1678 vyhorel a v roku 1698 ho dal král Leopold I. zbúrať. Odvtedy hrad chátral, až v posledných desaťročiach sa začali konzervačné a reštaurátorské práce na záchranu jeho pozostatkov, ktoré sú národnou kultúrnou pamiatkou. Na druhom brehu Váhu sa vypínajú ruiny Starého hradu, odkiaľ je najkrajší pohľad na údolie Váhu. V týchto miestach sa nachádza aj niekoľko pomníkov pripomínajúcich ťažké boje počas 2. svetovej vojny. Najznámejší z nich je pamätník francúzskych partizánov, ktorý je na vŕšku Zvonica pri hrade Strečno. Avšak pôvodný pamätník je o čosi vyššie na hrebeni nad kameňolomom.

To, že sa v Terchovej v roku 1688 narodil Juraj Jánošík, vedia už aj malé deti. Málokto si však spomenie, že v Terchovej sa narodil aj Adam František Kollár /1718-1783/, osvietenecký učenec, ktorý pôsobil na cisárskom dvore vo Viedni a spolupracoval pri zostavovaní nových hospodársko-sociálnych reforiem v 18.storočí. Aspoň toľko z histórie, o ktorej by sa dalo ešte veľa toho popísať. My sme sa však do Malej Fatry vybrali predovšetkým za jej krásou. Mnohé chodníky k nej vedú ťažkými terénmi, s prudkým stúpaním, no toho, kto premôže vlastnú pohodlnosť, čaká odmena, nádherné výhľady z vysokých brál do hlbokých zelených údolí.

Nakoniec len malú radu, nikdy sa na hrebeň Malej Fatry nevydávajte skôr ako koncom mája, totiž do tejto doby tu býva ešte vždy dosť snehu...

Krym. Nie ten zo Šafárikového námestia v Bratislave alebo preslávená kaviareň so živou muzikou v Trnave, ale ten, v dobách nedávno minulých ako symbol raja, ten, ktorého najviditeľnejším atribútom bol pioniersky tábor Artek. Ten, ktorý je dnes súčasť Ukrajiny, i keď väčšina miestnych obyvateľov sa stále považuje za Rusov.

No a kde je Rus, tam nesmie chýbať vodka, ktorej tunajšia ukrajinská časť obyvateľstva hovorí "gorilka". Dostať ju možno všade a za veľmi lacný peniaz. Od samohonky na tržniciach, cez "Stoličnú", ktorú dostanete za necelých desať hrivien, teda cca 60 korún za sedmičku, až po miestnu špecialitu značky "Chlebnyj dar" s vyobrazením kozáka vybaveného mohutnými fúzami. "Decák" vodky dostanete ako cestujúci dokonca aj v lietadle pri lete z Prahy do Kyjeva.

V alkoholickom rangu sú tu vo veľkej obľube koňaky. V skutočnosti ide o brandy, ale na nejaké ochranné značky sa tu na východe zvysoka kašle. Sám som ich okúsil niekoľko. Môžem povedať, že zo šoku zo štvorhviezdičkového koňaku "Noči Chersonesa" sa moja pečeň spamätávala niekoľko dní.

Najrozšírenejším alkoholickým nápojom v súčasnej dobe je na KRYME určite pivo. Ulice sú plné ľudí držiacich v rukách otvorené fľaše piva. Pozadu nezostávajú ani ženy. Aký to pokrok. A niet preto divu, že pivo tu kúpite v každom stánku z tých stoviek, ktoré sú k dispozícii.

Výber zlatého moku je obrovský. Kozmopolity dávajú prednosť Tuborgu, Guinessu alebo Heinekenu. Zlé nie je kupodivu ani miestne pivo. To propagujú všadeprítomné bilboardy. Asi najviac ma zaujali obrovské plagáty hlásajúce "Pivo Sarmat, samoje živoje pivo". Preto, ako chlapec odkojený reklamou, nedalo mi a v dedinke Topolje medzi Jaltou a Simferopolom som ho okúsil. Bolo to naozaj "živoje pivo" Sedemnástka! Výsledný dojem len trochu pokazila muzika revúca z miniveže pri barpulte. Akýsi ruský, či aký technobard v nej, naliehavo a hlavne dlho vykrikoval "Vsje padajut v nizu, ja jedu na Kamazu..."

Mimo Sarmatu sa tu asi úplnej najväčšej obľube teší značka Krym. "My deržajem marku!" hrde tvrdili reklamy na pivo, ktoré chuťou pripomínalo Zlatého bažanta alebo Krušovice.

Na záver sa nedá si nespomenúť na východoslovanskú klasiku - KVAS! Ten sa predáva naozaj všade, na každom rohu za pár miestnych drobákov. Predajné miesta sa nedajú prehliadnuť, pretože nápoj chutnajúci ako mierne presladené pivo s podivným chvostíkom záujemca dostane z akéhosi minihovnocucu do plastového pohára. Preč sú bohatierske doby, kedy uvedomelí súdruhovia nasávali z jedného obchytaného plechového hrnčeka. Plastová globalizácia ožierajúcim súdruhom na Kryme zatrhla tipec.

Založili ho turistickí nadšenci z Banky - Piešťan, pod vedením Vladislava Kondvára. Prvý ročník odštartovali v tom roku revolučnom, v roku 1989 a celkove ich organizovali osem, až do roku 1996, kedy bol 22.júna uskutočnený posledný ročník. Možno to bola aj daň tejto dobe, lebo postupne ich elán uhasínal. Ale aj tak ako dedinská organizácia urobila dosť pre propagáciu diaľkových pochodov v tejto oblasti.

Trasy pochodu boli počas celej doby tri. Jedna 50 km pre diaľkoplazov a dve /20 a 10 km/ pre turistickú mládež a rodiny s deťmi.

Trasa 50km: Piešťany Banka - Havran - Čertova pec - Jurko - Jelenie Jamy - Hubina - Banka.

Trasa prakticky prešla cez celý hrebeň Považského Inovca až na druhú stranu na Jurka pri Nitrianskej Blatnici a vrátila sa po najkrajších úsekoch naspäť do Banky.

Ako začínali s veľkou chuťou, tak postupne sa im strácal elán. Je pravdou, že veľké problémy im spôsobovala okrem iného aj mestská doprava. Bolo to krátko po tom, čo sa Banka ako obec "odtrhla" od Piešťan a hneď na to prestali mestské autobusy chodiť do Banky a Moravian. Z mimo piešťanských, kto nemal auto, tak musel šľapať zo železničnej stanice peši. Po skončení pochodu to isté. Okrem toho piešťanských turistov na tejto akcii nebolo akosi veľmi vidieť. Akoby ho boli domáci turisti bojkotovali. Trnavákov a Bratislavákov bolo určite omnoho viac. Akoby to ani nebola "ich" piešťanská akcia. Treba uznať aj to, že po organizátorskej stránke v Piešťanoch tak zabezpečený pochod dovtedy nebol a ani nie je doteraz...

Myslím tým 50 km trasu. Mali minimálne 5 kontrolných stanovísk aj s občerstvením. Kľudne sa nechám opraviť, ak taký pochod v tomto regióne nájdete.

S odstupom času môžeme skonštatovať aj to, že žiadny iný pochod v tejto lokalite ho nenahradil. Veď všetky DP, ktoré organizujú piešťanskí turisti, sa dajú spočítať na troch prstoch jednej ruky a z toho je len jeden jediný priamo v okolí Piešťan a to "Jesenný Považský Inovec". Je to tak mnoho ???

Vyhodnotenie práce značkárov za rok 2003 a ich plán na rok 2004 v našom regióne

V roku 2003 plánovali a obnovili značkári v našom regióne tieto turistické chodníky:

červená:	Devín – Slavín	7,4 km	obnovené 5,1 km
	Slavín – Biely kríž	11,5 km	neobnovené
	Baba – Sedlo Skalka	10,4 km	obnovené
	Sedlo Skalka – Brezinky	8,5 km	obnovené 8,1 km
	Pezinok – Široké	6,8 km	obnovené
	Široké – Zochova chata	6,7 km	obnovené
	Zochova chata – Modra	7,4 km	obnovené
modrá:	Krásna Hôrka – Figaro	6,7 km	obnovené
	Svätý Jur – Košarisko	10,7 km	neobnovené
	Plavecké Podhradie – Sedlo Skalka	10,0 km	neobnovené
	Plavecký Mikuláš – Brezinky	6,0 km	obnovené 7,8 km
	Modra – Traja jazdci	7,6 km	obnovené
	Karlova Ves – Dúbravka	5,4 km
	Devín – Devínska Nová Ves	4,4 km	obnovené
zelená:	Rača – Limbach	12,0 km	obnovené 10,4 km
	Modra – Horná Píla	15,7 km	obnovené 8,6 km
	Horná Píla – Sklená huta	9,7 km	obnovené
	Plavecký Mikuláš – Monrepos (miesto Pl.Mikuláš – Zabité)		obnovené 5,2km
	Dúbravka – Technické sklo	3,1 km	obnovené
žltá:	Široké – Pod Srnčím vrchom	0,8 km	obnovené
	Červený kameň – Čermák	10,0 km	obnovené 8 km
	Plavecký Mikuláš – Zabité	5,0 km	zrušený plán
	Plavecké Podhradie – Vápenná	6,0 km	neobnovené
	Zumberg – Tri kamenné kopce	8,1 km	neobnovené
	Vojenská nemocnica – Pri Červenom moste	0,9 km	obnovené
	Častá – Častianska dolina	0,5 km	obnovené
Spolu obnovené:		177,2 km

Oblasť Malých Karpát – sever (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):

červená:	Brezinky – Dobrá Voda	22,6 km	obnovené
modrá:	Brezinky – Smolenice	9,0 km	obnovené
	Smolenice – Vlčiareň	2,5 km	obnovené
	Naháč – Dobrá Voda	9,1 km	obnovené
	Horné Orešany – Zabité	11,2 km	obnovené
	Brezinky – Buková	15,0 km	obnovené
Spolu:		69,4 km

červená:	Skalica – Čupy	11 km	obnovené
	Čupy – Tri kamene	12 km	neobnovené, presúva sa na rok 2004
	Lakšárska Nová Ves – Závod	15 km	obnovené
	Vrbovce – Sobotište	20 km	obnovené
modrá:	Knezské hory – Vrbovce	11 km	neobnovené
zelená:	Mlýnky – Havran	15 km	neobnovené
	Trnovec – Skalica	8 km	novovybudovaná
žltá:	Čupy – Vrbovce	9 km	neobnovené
Spolu:		54 km

V roku 2003 sa v oblasti Malé Karpaty a okolie obnovilo 336,5 km turistických značkovaných trás.

V roku 2004 plánujeme obnoviť v našom regióne tieto turistické chodníky:

červená:	Devín – Kútiky	15,3 km
	Slavín – Biely kríž	15,0 km
	Amon – Skalka	10,6 km
	Mlynská dol. – Petržalka, št. hranica	3,9 km
modrá:	Krasňany – Záhorská Bystrica	11,4 km
	Rača – Rača	16,5 km
	Svätý Jur – Košarisko	10,7 km
	Pezinok – Pernek	17,4 km
	Plavecké Podhradie – Skalka	10,0 km
	Karlova Ves – Dúbravka	5,4 km
	Slovnaft – Kalinkovo	19,5 km
zelená:	Rača – Limbach	1,6 km
	Čermák – Kuchyňa	8,1 km
	Sedláčkov jarok – Rybníček	1,1 km
	Modra – Horná Píla	7,1 km
	Devínska Nová Ves – Devínska Kobyla	3,0 km
žltá:	Koliba – Lamač	5,8 km
	Krasňany – Stupava	13,4 km
	Hrad Devín – Dúbravka	5,8 km
	Harmónia – Javorina	10,6 km
	Červený Kameň – Čermák	2,0 km
	Doľany – Sološnica	16,4 km
	Zbojníčka – Malinský vrch	3,0 km
	Plavecké Podhradie – Vápenná	6,0 km
	Zumberg – Tri kamenné kopce	8,1 km
	Stupava – Pod Dračím hrádkom	6,9 km
Spolu:		234,6 km

Oblasť Malých Karpát – sever (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):

červená:	0770	Čupy – Tri Kamene	12 km
	0770	Tri Kamene – Vrbovce	5 km
modrá:	2415	Mlynky – Zlat. dolina	3 km
	2444	Lakš. Nová Ves – Tomky	6 km
žltá:	8129	Salaš – Čupy	6 km
	8113	Radošovce – Krížna	6 km
	8162	Sobotište – Podbranč	20 km
	8129	Čupy – Vrbovce	9 km
Spolu:			67 km

V roku 2004 sa v oblasti Malé Karpaty a okolie plánuje obnoviť 394,0 km turistických značkovaných trás.

Jedna z prvých jarných prírodných liečivých byliniek je určite pľúcnik lekársky /Pulmonária officinalis/, ktorý je okrem našich Malých Karpát rozšírený po celej Európe. Rastie od nížin až po podhorské pásmo. Obľubuje tienisté listnaté háje. Preto sa jej aj s obľubou hovorí hájová rastlina. Je to trváca rastlina, s 10 až 30 cm vysokou stonkou, so striedavými, takmer sediacimi listami. Kvety sú obojpohlavné, zoskupené do listnatých previsnutých zálistkov. Počas kvitnutia sa vyvíjajú prízemné ružice letných listov s dlhými stonkami a vajcovitými, končistými čepelami. Farba kvetov sa postupne mení od ružovej cez červenú, fialovú až po belasú. Pri zbere treba postupovať opatrne pre vzájomnú podobnosť všetkých borákovitých rastlín. Vedecký názov rastliny sa odvodzuje z latinského pulmo /pľúca/ pre biele škvrny na listoch, pripomínajúce škvrny na pľúcach.

V spisoch starovekých gréckych a rímskych lekárov nie je zreteľná zmienka o pľúcniku, názov pulmonária sa neskôr objavil u Flavia Vegetia Reneta. Pod pomenovaním pulmonaria v starých herbároch sa zvyčajne chápal lišajník Lobaria pulmonaria.

Botanik Ruellius asi ako prvý už v 16.storočí odporúčal piť odvar z pľúcnika proti pľúcnym chorobám alebo ju jesť ako zeleninu. Dodnes sa mladé lístky jedia ako zelenina v Anglicku.

Pľúcnik je veľmi nenáročná rastlina a preto sa niekedy pestuje v záhradách.

Zberá sa vňať od marca do júna, ale častejšie sa zberajú listy a to od mája do júla. Listy zberáme po odkvitnutí a sušíme ich na tienistom mieste alebo pri teplote max.do 40 stupňov C.

Čaj alebo odvar z pľúcnika sa používa ako pomocný liek pri chorobách horných ciest dýchacích, na vyvolanie potenia a ako diuretikum. Zvonka sa aplikuje vo forme obkladov, na omývanie rán a vredov a ako zmäkčujúci a protizápalový prostriedok. No a to najdôležitejšie, v ľudovom liečiteľstve sa uplatňuje aj pri chorobách močových ústrojov a pri hemeroidoch.

Najčastejšie sa používa ako súčasť rôznych čajovín a mladé prízemné listy aj ako veľmi chutný jemný šalát.

3.4.2004 OD PRAMEŇA VYDRICE DO BOTANICKEJ ZÁHRADY 5.ročník
(sobota) KST Železničiar Bratislava

3.4.2004 POCHOD OSLOBODENIA MESTA TRNAVY 28.ročník
(sobota) KST Slovšport Trnava

3.4.2004 FORNOSEG - FRAŠTÁK 1.ročník
(sobota) Obec Tepličky a OŠK Tepličky

10.4.2004 KARPATSKÝ POCHOD 10.ročník
(sobota) TOM Plameň Bratislava, TJ Tesla Bratislava

17.4.2004 DEVÍNSKA 37-KA - splav Moravy 16.ročník
(sobota) OT KST Tatran Devín

18.4.2004 HVIEZDICOVÝ POCHOD 31.ročník
(nedeľa) OT TJ Slávia STU Bratislava

24.4.2004 ČOŽE JE TO 50-KA, KEĎ IDÚ S NAMI AJ DIEVČATKÁ 24.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

24.4.2004 JARNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 26.ročník
(sobota) KST Lokomotíva Hlohovec

24.4.2004 JARNÝ POCHOD V MK Z PLAVECKÉHO MIKULÁŠA NA ROZBEHY
(sobota) KST Senica

24.4.2004 MEMORIÁL IVANA BAUSA 4.ročník
(sobota) Občianske združenie Hrad Dobrá Voda + KST Železničiar

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

červená:	Hlohovec – Bezovec	42,0 km	obnovené 25,9 km
	náučný chodník Ducové – kaplnka sv. Juraja	10,0 km	vybudované
Spolu:		35,9 km

červená:	Plešiny – Bezovec	16,1 km	(dokončenie z roku 2003)
modrá:	Piešťany – Topoľčianske Podhradie	25,5 km
zelená:	Nitrianska Blatnica – Modrová, hor.	12,6 km
Spolu:		54,2 km

modrá:	Rozbehy – Buková	6,5 km
žltá:	Čierna skala - Smolenice	10,9 km
	Jablonica – Prievaly	11,8 km
	Plavecký Peter – Brezinky	6,0 km
	Dolné Orešany – Orešanské sedlo	3,0 km
Spolu:		38,2 km