MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Vo februárovom čísle pán Juraj Petráš otvoril diskusiu o premenovaní pochodu Trnavská 100 na Memoriál Petra Minárika. Petra Minárika som poznal dlhé roky z našich spoločných turistických aktivít. Hovoriť o Petrových kvalitách by bolo nosením dreva do lesa. Jedným z jeho naj... je aj Trnavská 100, ktorá sa pod jeho vedením vypracovala na jeden z najlepších turistických pochodov v oblasti západného Slovenska. Po Petrovej smrti sme spolu s Ivanom Nižnanom a ďalšími turistami zorganizovali aj v roku 2011 38. ročník T-100. Aj keď prejsť 100 km je mimoriadne fyzicky náročné, neustále rastie počet mladých ľudí, ktorí si to chcú vyskúšať – ak nie po Brezovú, tak aspoň po Bukovú. Názov Trnavská 100 je už tak vžitý a má také meno, že tento názov musí ostať zachovaný. Súhlasím, aby sa v názve objavilo aj meno Petra Minárika. Memoriál je síce veľmi často používaný názov športových podujatí na počesť zomrelej významnej osoby, ale ja osobne by som bol radšej za názov ”Trnavská 100 – pochod Petra Minárika”. Samozrejme, že rozhodujúce slovo musí mať Petrova rodina.

Športový klub nevidiacich a slabozrakých športovcov Karpaty Trnava usporiadal dňa 3.3.2012 “pokusne” 10. ročník tohto “prerušeného” turistického podujatia. Pôvodne sme sa s Ferkom “Norbertom” Královičom chceli pustiť do organizovania akcie ako partia kamarátov, ktorá má záujem o znovuzrodenie podujatia. Pretože na posledných podujatiach minulého roka sa zúčastnili aj Norbertovi a vlastne aj moji dvaja kolegovia z hore uvedeného klubu, rozhodli sme sa náš klub zviditeľniť v turistickom svete. Urobili sme základnú osvetu rozdávaním pozvánok na pochodoch, Paľko Šoula to uverejnil na stránke Malokarpatského diaľkoplaza i vo februárovom Diaľkoplaze. Ja som rozposlal mailom pozvánku do šíreho sveta a potom sme len žili v očakávaní, ako to dopadne. A ono to dopadlo tak, že sa Norbertovi ozvalo rádio Regina a urobili s ním na jeho “veľkú” radosť pokec. Zvládol to, ale sme na Slovensku. Ako som sa dozvedel, odvysielali to v sobotu ráno v čase, keď už bol pochod v plnom prúde. A druhou takou nečakanou maličkosťou bolo, že sme na akciu zostali nakoniec traja. Norbert, jeho syn Martin a ja. Vlastne piati, Martinovi robili na Veterlíne spoločnosť dve rozkošné fenky: americká jazvečíčka Lola a maďarská vyžla Eda. V piatok 2.3. mi Norbert dal posledné pokyny a doladili sme posledné nejasnosti. Mne sa ušiel cieľ v Smoleniciach u Kumančíka, on mal na starosti kontrolu na Starom plášti. Akcia bola pripravená.

V sobotu ráno som sa vlakom dostal do Trnavy, kde ma už čakal Norbert a Imro, ktorého som pozval na akciu. Nech sa trnavský kompótik trocha vyvetrá, i keď už ”vegetí” ako invalidný dôchodca. Na veľkú radosť sme neboli sami, z vlaku vystúpili bratislavskí diaľkoplazi a na autobusovej zastávke sa pripojili ďalší zo šíreho okolia. Za krásneho počasia sme vystúpili na rázcestí v Smoleniciach a cez Jahodník (tu sme sa posilnili slivovicou z Imrovej ploskačky) sme sa v trojici vybrali do sedla pod Veterlínom. Na Imrovi bolo vidieť diaľkoplazeckú absenciu, ale stúpal s krátkymi prestávkami statočne. Pod Veterlínom sme sa rozlúčili s Norbertom, ktorý uháňal robiť kontrolu na Starom plášti. Priznávam sa, že som už dlhšie nebol v týchto končinách a Norbert mi musel dať priateľské rady. I veterné kalamity spravili svoje, smutne som pozeral na spúšť, ktorá po nich zostala. Výstup sme zvládli. Bolo síce trocha mokro, ale bez snehu. Kúsok pod vrcholom sme stretávali prvých 35-károv, ktorí opúšťali kontrolu. Zhora sa ozýval aj brechot Martinových spoločníčok, ktorému sa potešil hlavne Imro, lebo prestávku na zotavenie už potreboval. Ale svoje cigaretky si neodpustil, tvrdý alkohol napodiv áno, pili sme nealko. Pokecali sme s Martinom i napodiv slušným počtom účastníkov. Na našu radosť mnohí hneď pokračovali na Starý plášť. Pôvodne som chcel pokračovať cez Čelo, tu zapáliť sviečku na počesť Ivanka Šického a pokračovať cez Čertov žľab do cieľa v Smoleniciach, kde som musel cca 14:30 rozložiť cieľový úrad.

Ale nakoniec všetko dopadlo inak. Vzhľadom na trocha šmykľavý a skalnatý terén a našu kondíciu sme sa s Imrom uzniesli, že sa pripojíme k Zdenkovi Kelemenovi a jeho partii a zostúpime výstupovou trasou. Aj sme párkrát zahučali, ale bez straty kytičky. Pri jednom páde na zadok mi podal pomocnú ruku vystupujúci Pišta Hoblík. Pekné od neho, že sa hore vybral aj s polovičkou Erikou. Možno to bolo aj naopak, ale potešili, veď sme toho spolu dosť prežili. Cestou nadol sa nič vážneho neprihodilo, Imro vycmúľal zopár cigariet a zrazu sme už odpočívali na Jahodníku v našej bývalej základni u Karola (kedysi tam bol aj obchod). Jeho polovička nás pohostila makovníkom, ja som ju obdaroval poslednými číslami Diaľkoplaza, pozdravili sme sa so Slavom Gleskom, ktorý bol vo vedľajšej “kultúrnej" ustanovizni s manželkou Silviou. Čoskoro pribudne turista... Imro odmietol pivo, vraj až u Kumančíka, a s práve vychádzajúcimi Kelemenovcami sme sa terigali cez Smolenice do Kumančíka. Chytil som druhý dych, lebo som už cítil pivnú penu a vôňu držkovej. Stihli sme to perfektne. O 14:00 sme vstúpili do Kumančíka, rozložil som úrad, rýchlo vybavil už čakajúceho Jarka Hanuša, ktorému išiel autobus. Stihol to, aj pečiatku do záznamníka. A začali hodokvasy – skvelá držková (tie držky sme veru nemuseli hľadať), výborné koleno, k tomu pivečko a poldeci, to sa mi úradovalo. Pochodníci priebežne prichádzali, takže som všetko stíhal. Podobne aj šenkárka Ľubka sa rezko zvŕtala a zásobovala došlých účastníkov pochutinami zo svojej kuchyne, bohapustými nápojmi a pivom. Spokojnosť bola obojstranná. Napodiv sa pomerne rýchlo objavil aj Norbert zo Starého plášťa (Martin sa o neho so svojim povozom postaral) a debaty nemali konca kraja. Jediným problémom boli stratené palice Vladka Svrčeka. Bohužiaľ sa nikde neobjavili, možno z nich vyrastie niekde pod Starým plášťom turistický palicovník. Bude to určite záhada pre našich prírodovedcov... V cieli sa na prekvapenie objavili nielen diaľkoplazi, ale aj účastníci iba samotného výstupu na Veterlín. Darmo, turisti sú patrioti a podporili domáci priemysel a cestovný ruch.

Čo povedať na záver. Akcia dopadla dobre. Do cieľa napodiv dorazili temer všetci a včas. Dokonca aj Mário Záhradník s Jožkom Novákom, nehovoriac o nezmaroch Ondrovi Jančíkovi a Stankovi Feješovi, ktorí si to štrádovali aj cez Záruby. Na Veterlíne sa prezentovalo 65 turistov a z nich sa do cieľa doplazilo 29. Dvoch ohlásených som ešte márne z povinnosti čakal do 18:00. Aj Paľko Nádaský nám niekam plánovane zmizol, tuším na nejaké kultúrne podujatie. S Ferkom ešte v pokoji rozoberieme akciu, trocha podumáme a vydáme pre seba komuniké. Čakajú nás ďalšie podujatia, mňa v októbri Pochod bankových úradníkov a spoločne v novembri Orešanský botocross. Možno aj nejaké ďalšie. A neboli by sme radi, keby sme to organizovali zase traja. Na živej kontrole treba dvoch kontrolórov. Norbert o tom môže vyprávať, veď cestou na kontrolu na Starom plášti zlomil palicu a do toho žiarivé slnko, nemal to chlapec ľahké s hľadaním lesných chodníčkov...

P.S.: Nad akciou sa vznášal napriek krásnemu počasie mrak obavy o zdravie nášho kamaráta, diaľkoplaza a organizátora turistických podujatí Kurta Holma, ktorého náhle hospitalizovali s ľahkou mozgovou príhodou. Prajeme mu skoré uzdravenie a pevne veríme v jeho skorý návrat na turistické chodníčky.

Z poverenia ústredia KST bol organizovaný 7. medzinárodný a 46. slovenský zimný zraz turistov a TOM KST v okolí Levoče v termíne 2. - 5. 2. 2012.

Prvý zrazový deň veľká väčšina účastníkov využíva na cestovanie do miesta konania zrazu. Tento rok nebol výnimkou. Pri cestovaní do Levoče, kde sa tohtoročný zraz konal, situáciu skomplikovala skutočnosť, že železničná trať do Levoče je prevádzkovaná iba 2 dni v júli (pre ľudí cestujúcich na cirkevnú púť do Levoče). To znamenalo vlakmi sa priviezť na stanicu v Spišskej Novej Vsi a potom pokračovať do Levoče autobusmi.

Prezentácia účastníkov sa konala v Levoči vo vestibule kina na námestí. Vedúci skupín prevzali pre svojich členov tieto materiály: igelitovú tašku s logom zrazu, označenie účastníka, zrazový odznak, prepisovačku, spravodaj s popisom trás a zaujímavostí, rôzne informačné materiály o Levoči a okolí. Na mieste ubytovania nám odovzdali stravné poukážky. Ubytovanie bolo v internátoch, penziónoch a hoteloch, menej nároční sa ubytovali v priestoroch škôl na podlahe.

Vo večerných hodinách sa uskutočnilo za silného mrazu -23 °C v parku na námestí otvorenie zimného zrazu. Program bol zahájený fanfárami z balkónu radnice. Nasledovalo krátke vystúpenie folklórneho súboru Ľubovňan (2 tance), príchod moderátorov, privítanie predstaviteľov samosprávy a VÚC, zástupcov ministerstiev a cestovného ruchu i turistických funkcionárov KST, KČT a PTTK. Po humorných príhovoroch bol zraz otvorený. Otvorenie zrazu ukončil folklórny súbor ďalšími dvoma tancami.

Po raňajkách sa účastníci vydali na pripravené trasy pre peších a lyžiarskych turistov. Ráno nastali menšie problémy s autobusmi. Z pôvodne 11 objednaných vozidiel jazdilo iba 6, ostatné nemohli naštartovať. Preto boli neplánované posuny odjazdov na trasy.

Niektoré z peších i lyžiarskych túr sa konali denne, iné iba niektoré dni.

Osobne v piatok som absolvoval lyžiarsku trasu č. 7 za nádherného slnečného a mrazivého počasia (-12 °C - -15 °C). Veľká časť trasy bola vedená otvorenou krajinou, ktorá poskytovala prekrásne výhľady do ďalekého okolia. Okolo 15. hodiny sa zamračilo.

Organizátori pripravili pre účastníkov aj bohatý kultúrny program. Turisti si mohli pozrieť výstavu turistických známok, v Levoči a v Spišskej Novej Vsi mali možnosť navštíviť múzeá, boli organizované rôzne filmové produkcie s turistickou tématikou, kultúrne vystúpenia, koncert i bohoslužba.

Niektoré sobotňajšie trasy viedli cez zrušenú obec Dvorce. Tu v mieste zrušeného kostola stojí pamätník, je tu aj odpočinkové miesto.

Počas celej soboty sa tu nachádzal rodák z tejto zrušenej obce. Účastníkom porozprával o histórii obce, ukázal fotografie a rozprával aj o krutej realite rokov 1950 - 1953. V čase násilného vysťahovania mal 12 rokov. Jedna perlička z jeho rozprávania. Počas pohrebu nebožtíka medzi rozlúčkou v kostole a na cintoríne vzdialenom 50 m v kropeničke zamrzla voda, a tak farár nemohol na cintoríne pokropiť truhlu, iba mu to hrkotalo.

Približne do 10.00 h bolo zamračené a teplota -12 °C, potom sneženie. Večer sa v športovej hale uskutočnilo ukončenie zrazu, kde boli budúcim organizátorom odovzdané štafetové kolíky. Budúci Slovenský zimný zraz turistov sa uskutoční 17. - 20. 1. 2013 na Kysuciach v Oščadnici, Medzinárodný zimný zraz koncom januára 2013 v Králíkoch (Jeseníky, pod Králíckym Sněžníkom). Po skončení oficiálnej časti ukončenia zrazu bol papučový bál, na počúvanie a do tanca hrala country kapela Veteráni z Levoče.

Tradične nedeľa býva v rámci zimných zrazov dňom cestovania do svojich domovov. Na nedeľu organizátori pripravili 1 pešiu a 1 lyžiarsku trasu. Cestovanie bolo zasa kombináciou autobusu a vlaku.

Na zraze sa zúčastnilo celkovo 1469 účastníkov, z toho z Česka 126, z Nemecka 3, z Poľska 72 a zo Slovenska 1268. Organizačný štáb tvorilo okolo 45 osôb.

Bratislava, 7. 2. 2012, Jozef Karovič
vedúci účasti za KST Spartak BEZ Bratislava

Po vzniku nášho odboru turistiky KST Via Danubia v marci 1997 sme si hneď zaumienili, že budeme organizovať dve verejné turistické podujatia pre širokú turistickú verejnosť, a to jedno v zimnom a druhé v letnom období. Pre organizáciu podujatia v zimnom období sme vybrali oblasť Malých Karpát, najbližšie pohorie v našom regióne, ktoré sme aj predtým často navštevovali pre veľmi dobré podmienky na turistiku v lesnom a horskom teréne. Vedeli sme, že tu už sú organizované početné turistické akcie s dlhoročnou tradíciou bratislavskými a trnavskými turistami. Chceli sme prísť s niečim novým, čo tu ešte nebolo, a tak sme sa rozhodli pre každoročné zimné výstupy na vrcholy Malých Karpát, každý rok na iný vrchol. Chceli sme sami, ale umožniť aj iným turistom, spoznať aj menej známe vrcholy, cez ktoré nevedie turistické značenie. K tomu nás inšpiroval aj pochod Orešanský botocross, organizovaný trnavskými turistami na čele s Petrom Minárikom. Pri jednom stretnutí s ním, ale aj s Ferkom Královičom, Imrom Indriškom a Ivanom Košickým, som ich oboznámil s týmto zámerom. S nadšením uvítali túto našu iniciatívu s komentovaním, že v Malých Karpatoch je veľa vrchov, a tak má takáto akcia perspektívu, a to aj z hľadiska spestrenia turistickej činnosti v zimnom období. V tom čase bol voľný termín v kalendári podujatí v Malých Karpatoch a okolí v tretiu sobotu vo februári. A tak sme usporiadali prvý ročník už v sobotu 21.2.1998, výstupom na Vysokú. V prvých ročníkoch sme zvolili najvyššie kopce v centrálnej časti Malých Karpát. Neskôr sme prikročili k striedaniu voľby výstupových vrcholov na celé pohorie Malých Karpát a tejto zásady sa držíme doteraz.

V minulom mesiaci sme zorganizovali už 15. ročník tohto podujatia, a to výstupom na najsevernejší vrchol Malých Karpát, na Salašky nad Novým Mestom nad Váhom, pod ktorým paradoxne, v obci Bzince pod Javorinou, končí pohorie Malých Karpát. Táto voľba padla aj z podnetu Petra Wagnera, ktorý nám ju odporučil na vrchole Jastrabníka pri 13. ročníku. Počasie bolo pomerne priaznivé, po období tuhých mrazov prišlo oteplenie, ale predtým bolo aj výdatné sneženie. Výstup na vrchol, tak ako aj po iné roky, bol pre účastníkov ľubovoľný. Každý záujemca o výstup si teda mohol zvoliť trasu výstupu i zostupu podľa svojej vôle. Takže diaľkoplazi i menej zdatní turisti si mohli prísť na svoje s podmienkou, aby na vrchole boli medzi 12. a 13. hodinou, kedy si mohli prevziať Pamätný list výstupu z rúk usporiadateľov. Usporiadatelia a ďalší členovia nášho klubu vystupovali v 10-člennej skupine od železničnej stanice vo Višňovom, hneď po príchode vlaku z Nového Mesta nad Váhom o 9,30 h. Tu sa k nim pridali dvaja záujemcovia o výstup touto trasou. Postupovali sme po zelenej značke vedúcej do Hrušového. Lesná cesta nebola prešliapaná a sneh dosahoval už tu v doline 20 až 30 cm. Po oteplení nad bod mrazu bol sneh vlhký a ťažký, takže aj chôdza v ňom si vyžadovala väčšie úsilie, najmä tých, ktorí kráčali vpredu. Asi po hodine a pol sme začali stúpať na hrebeň pohoria. Čím sme vyššie vystupovali, tým bola vrstva snehu väčšia a cesta sa stávala ešte namáhavejšou. Na hrebeň sme sa dostali až o 12,00 h, kedy sme už mali byť na vrchole Salašiek. Na hrebeni sme podľa veže vysielača blízko Salašiek zistili, že cieľ máme ešte pekný kus pred nami. Najprv sme museli ešte zostúpiť do plytkého sedla a až potom sme sa priblížili k veži vysielača. Odtiaľ sme už však kráčali po vychodenom chodníku, ktorým prišli účastníci z iných strán. K vrcholovej kóte Salašiek-Troch stolov sme prišli s polhodinovým meškaním, o 12,30 h. Čakala nás malá skupinka piatich turistov, s ktorými sme sa hneď zvítali, ako to už pri takýchto stretnutiach v horách býva, pohárikom rumu, ale nechýbala aj drobná sladkosť pre dodanie energie na návrat späť. Všetci účastníci obdržali aj pamätné listy, potvrdzujúce výstup na najsevernejší malokarpatský vrchol. Tieto chvíle stretnutí, kedy sa zídu priatelia s rovnakou alebo veľmi blízkou “krvnou skupinou”, sú krásne a napĺňajú zadosťučinením nás usporiadateľov i účastníkov. Krátko sme si pospomínali na zážitky z posledných spoločných stretnutí, vzájomne si popriali dobré zdravie a skoré stretnutie na ďalších turistických akciách. Po rozlúčke s účastníkmi sme sa my z usporiadateľského klubu ešte vyfotili pri vrcholovej tabuľke a vydali sa smerom dolu do Nového Mesta nad Váhom. Očakávali sme väčšiu účasť, ale nakoniec sme boli spokojní, že sme nedopadli ako v roku 2006 pri výstupe na Klenovú. Tam sme ako usporiadatelia vôbec neprišli pre zle zvolenú trasu s veľmi hlbokým snehom vyše pása. Vtedy na vrchol prišli len štyria účastníci, s ktorými sme boli v telefonickom kontakte a dvom z nich sme dodatočne odovzdali pamätné listy. Za takých podmienok je naozaj lepšie použiť lyže alebo snežnice. Nuž zimné výstupy v horách majú aj takúto podobu, a to pritom nejde o skialpinizmus, ale len o obyčajnú malokarpatskú zimnú turistiku. Škoda, že väčšina vkusných pamätných listov, na ktorých sme si dali tak záležať, pri tomto jubilejnom výstupe nenašla adresátov. S nádejou, že na budúci rok 16.februára 2013, kedy budeme organizovať toto už tradičné podujatie na kopec Korenec v južnej časti pohoria, príde opäť veľa účastníkov, tak ako vlani na Klokočiny nad Doľanmi.

Prehľad účasti turistov na doterajších ročníkoch Zimných výstupov na malokarpatské vrcholy

V organizovaní tohto podujatia budeme aj naďalej pokračovať, veď ako povedal Peter Minárik, najväčší organizátor turistických podujatí v Malých Karpatoch a ktorý už žiaľ nie je medzi nami, v Malých Karpatoch je kopcov, ktoré sa oplatí navštíviť, naozaj veľa. Na záver však treba uviesť, že toto podujatie nie je určené najširšej turistickej verejnosti. Organizujeme ho v zimných podmienkach za každého počasia a často na vrcholy, na ktoré nevedú turistické značkované trasy. Je určené pre zdatnejších turistov s dobrým zimným oblečením a s dobrou znalosťou orientácie a práce s mapou, prípadne navigačným prístrojom GPS, resp. s bohatými skúsenosťami a znalosťami terénu Malých Karpát. Pre menej skúsených turistov odporúčame obrátiť sa pred konaním podujatia na nás usporiadateľov, aby išli s nami, väčšinou najkratšou a najschodnejšou trasou.

V roku 2011 plánovali a obnovili značkári v našom regióne tieto turistické chodníky:

Oblasť Malých Karpát – sever (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):

V roku 2011 sme v oblasti Malé Karpaty a okolie obnovili 305,0 km turistických značkovaných trás.

V roku 2012 plánujeme obnoviť v našom regióne tieto turistické chodníky:

Oblasť Malých Karpát – sever (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):

V roku 2012 sa v oblasti Malé Karpaty a okolie plánuje obnoviť 368,6 km turistických značkovaných trás.

Skutočne ide o Malokarpatského diaľkoplaza, ale bez toho slovíčka super. Akosi sme si zvykli všetko označovať, že je to super. Slovko super už nepoužívame iba pri pozitívnych, dobrých, skutočne výnimočných záležitostiach, ale už pomaličky aj pri hodnotení, že je to super na hovno. Slovíčko super používame takmer všade skoro ako diakritické znamienko alebo slovný doplnok, podobne ako pražáci to ich známe vole, vole. Tentoraz ide skutočne o podujatie – vyhodnotenie s názvom MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ (MKD). Toto ocenenie sa udeľovalo každoročne a podmienkou bolo našliapať najmenej 1000 km na organizovaných diaľkových pochodoch v prevažnej miere v oblasti Malých Karpát. Túto súťaž začali organizovať turisti z VD ŠTART Bratislava. Bolo to viac ako pred 30 rokmi v čase, keď turistický odbor Štartu bol jednoznačnou jednotkou vo výkonnostnej turistike, a to nielen tým, že v jeho radoch bolo množstvo výborných (nielen povahovo) aktívnych turistov, ale i organizátorov. Štartáci dlhodobo “viedli" výkonnostnú turistiku, potom sa na dlhšiu dobu odsunuli do úzadia a v posledných rokoch znovu ožívajú, napríklad aj obnovením v tom čase veľmi populárneho diaľkového pochodu Malokarpatský cik-cak. Administratívnym šéfom MKD bol Ivan Klinec, ktorý viedol štatistiku, záznamy a udeľoval diplomy za tisícku (rozumej km). Táto štatistika bola v perfektnom stave a keď končil, odovzdal ju ďalšiemu členovi štafety, neštartákovi. V ľahkej atletike je známe, že najviac prehreškov, diskvalifikácií, strát kolíkov sa odohráva v tzv. odovzdávacom území. Tu prebehlo odovzdávanie hladko a zdalo sa, že ďalší člen štafety už nebude mať žiadne problémy pri odovzdávaní kolíka ďalšiemu členovi štafety. Tieto očakávania sa nenaplnili. Stalo sa to, čo sa v športe nestáva, jednoducho “pretekár – funkcionár” po niekoľkých metroch stratil štafetový kolík (dokumentáciu) na rovinke. Čo je divné, nielenže kolík vypadol z ruky pretekára, ale samotný kolík sa dodnes nenašiel, a tak štafeta nedobehla. Po niekoľkoročnej prestávke sme sa s Petrom Minárikom dohodli, že spolu s legalizovaním nadstavby VOPT až po hranicu Rovníkového odznaku, že oživíme aj Malokarpatského diaľkoplaza. Peter začal robiť evidenciu a Ivan Košický dodával každoročne diplomy. Už diplomy s kresbami Ivana Košického mali svoju hodnotu a doteraz je to pekná pamiatka. Nezostalo iba pri novej evidencii, ale snažili sme sa z dostupných prameňov (a tých bolo dosť) doplniť evidenciu, ktorú viedol Ivan Klinec. Nenávratným odchodom Petra Minárika sa situácia znovu opakovala a dokumentácie niet. Z toho plynie ponaučenie, že takéto dokumentácie treba viesť duplicitne. Veď v čase počítačov to by nemal byť žiadny problém. Preboha, turistickí funkcionári, krajskí, okresní, dedinskí, mestskí, kluboví, regionálni, funkcionári KBT, KST, KSČ, zobuďte sa. Veď túto činnosť nie robiť, ale iba zabezpečiť, aby sa takéto dokumenty archivovali, zachovávali, patrí medzi tie najnižšie a najjednoduchšie organizačné práce funkcionára. Čo chceme z tej funkcionárskej abecedy zvládnuť, keď nedokážeme ani toto. Vďaka dvom obetavým turistom, ktorí si zohnali nový kolík a začali po prerušení v tejto časovo snáď jednej z najdlhších aktivít KST pokračovať. Ing. L.Bahurinský a Fero Královič, to sú tí dvaja obetaví turisti, nielen že evidujú a udeľujú nové ohodnotenia (diplom a suvenírová botaska), ale sa pustili i do rekonštrukcie štatistík. Značným dielom do rekonštrukcie prispela aj TJ Tesla. Tesla má dlhoročnú a presnú evidenciu o výkonoch každého svojho člena - turistu, takže dá sa povedať, že u týchto turistov je štatistika uzatvorená. Veľa informácií sme získali aj zo štatistiky o VOPT. Získanie každého odznaku VOPT sa dokumentuje dokladom, kde sú uvedené sumáre nachodených km podľa jednotlivých rokov. Tieto údaje nie sú kompletné, lebo evidujeme len nadstavbové odznaky, t.j. od 6000 km vyššie a kilometre od získaného posledného stupňa VOPT samozrejme, že tiež ešte nemáme v evidencii, lebo získanie jedného stupňa odznaku trvá 4 – 5 rokov. O doplnenie štatistík sa môžu postarať aj samotní turisti. Tí turisti, ktorí to nerobia rekreačne, to znamená, že nachodia ročne viac ako tisíc kilometrov, si určite vedú záznamníky alebo majú diplomy, a tak na základe týchto dokumentov si môžu doplniť evidenciu. Pomôcť by mohli aj zakladatelia štartáci, tí pri ich výkonnosti získali kopec ocenení od Ivana Klinca. Samotný Ivan Klinec by aspoň do histórie mal čo povedať (odkedy sa udeľovali, koľko v priemere ročne diplomov odovzdali a podobne). Doplnenie údajov adresujte na Ing. L. Bahurinského. Tabuľka doteraz doplnených informácií je zverejnená v samostatnej prílohe nášho časopisu. Už doteraz zrekonštruované údaje hovoria, že MKD nebola sviatočná záležitosť, ale dlhodobá a úspešná akcia.

Podľa doteraz zrekonštruovaných údajov najviac MKD získal Fero Královič, celkom 26. Nasleduje Ivan Nižnan s 23 MKD, 22 MKD majú Attila Korčok a už “nechodiaci turisti" Melo Klokner, Vlado Stotka a Peter Minárik. 21 ročníkov majú Peter Groman, Cyro Porubanec, Ondrej Rím a Vilo Vida. Úplná tabuľka štatistiky obsahuje spolu 55 mien.

Hovorí sa, že mýliť sa je ľudské. Nakoniec to si povedala aj premiérka a stlačila hlasovacie tlačidlo. Len, preboha, nech si lekári nezačnú hovoriť, že mýliť sa je ľudské. Viete si pomyslieť, že by si to povedal lekár pri operácii? Ešte keď vám zubár vytrhne zdravý zub namiesto zlého, no budiž. Ale keď vám chirurg amputuje zdravú nohu namiesto chorej, tak z tohto pacienta už diaľkoplaz nebude.

Keď sme si už toto naše fopa (neviem čo to je) už vopred vysvetlili a tak aj trošku ospravedlnili, tak poďme k meritu veci (to som už počul).

V prehľade držiteľov ocenenia SSD (Slovenský superdiaľkoplaz) pre rok 2011 (Malokarpatský diaľkoplaz, december 2011 / január 2012, str. 12) nám vypadli 3 mená. Známa turistická dvojica z Križovian, Dalibor Greguš a Michal Barta, ktorá získala ocenenie MKSD 2011, v SSD sa táto dvojica roztrhla, nie preto, že by sa pohádali, ale preto, že meno Michala Bartu vypadlo zo zoznamu. Dodatočne sa zistilo, že v zozname ešte chýbajú ďalšie 2 mená, ktoré sa pri vyhodnocovaní kdesi vytratili. Ide o Katarínu Janechovú a Rastislava Vavru.

V oficiálnom zozname SSD je táto dvojica spojená a pre Michala Bartu, tak ako aj pre ostatných ocenených, čakajú v TJ Tesla taniere i diplomy.

Mierne sa upravila aj štatistika. SSD v roku 2011 získalo celkom 13 turistov, čo je rekord. Za celé obdobie (11 ročníkov) získalo ocenenie už 31 turistov a dali sme vyrobiť už 68 tanierikov. Nie je to tak veľa, keď si uvedomíme, že Julo Suran (egoista jeden) má ich už desať, chýba mu iba jeden ročník, aj to z dôvodu, že sa nekonal. Prenasledovatelia v celkovom počte ocenení SSD nemajú šancu niekoľko rokov, aby ho dobehli. Tí bezperspektívni prenasledovatelia sú:

Ivan Nižnan 7, Karol Šulek 6 a po štyroch oceneniach majú Laco Farkašovský, Attila Korčok, Peter Groman a Cyro Porubanec. (Cyro tým, že nás natrvalo opustil, stratil akúkoľvek šancu.) Pomohlo nám aj zahraničie. Z 31 mien sú dve mená z Čiech a tri z Maďarska.

medzinárodného stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov

Fakulta elektrotechniky a informatiky STU, areál Mlynskej doliny, Bratislava

Organizátori: Klub slovenských turistov a Občianske združenie KARPATY, karpaty84[zavináč]gmail.com

Naše turistické pochody sa konajú aj v Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, preto musia mať súhlas z Krajského úradu životného prostredia. Staré povolenia sme mali do 31.12.2011, preto sme žiadali o nové povolenie. Vybavoval to Jindro Racek. Dostali sme nové povolenie do 31.12.2017. Z Rozhodnutia KÚŽP vyberám to najpodstatnejšie.

Krajský úrad životného prostredia v Bratislave, Odbor ochrany prírody, vydal rozhodnutie číslo ZPO/33/2012-svl, v ktorom (skrátene)

Plné znenie Rozhodnutia je k dispozícii (v elektronickej forme, oskenované) u Jindricha Raceka a Vladimíra Chrapčiaka a samozrejme aj na Ústredí KST v Bratislave na Záborského 33.

7.4.2012 Turistický POCHOD FORNOSEG – FRAŠTÁK 9. ročník
(sobota) Obec Tepličky

8.4.2012 VEĽKONOČNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
(nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

14.4.2012 OTVORENIE PEŠEJ TURISTICKEJ SEZÓNY
(sobota) KST TJ Junior Sládkovičovo

14.4.2012 MALOKARPATSKÝ CIK-CAK 5. obnovený ročník
(sobota) TK Štart Bratislava

21.4.2012 JARNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 34. ročník
(sobota) KST Hlohovec

28.4.2012 ČOŽE JE TO 50-KA, keď idú s nami aj dievčatká? 32. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

Ing. Kazimír Linek, CSc. (1929 - 2012)

V utorok 6. marca 2012 sme sa v bratislavskom krematóriu rozlúčili s Kazom Linekom, skromným a obetavým človekom, vášnivým vysokohorským turistom telom i dušou, ktorého sme dlhé roky zvykli stretávať takmer každodenne v Malých Karpatoch. Vo všedné dni kráčal bratislavským lesoparkom cestou do zamestnania v Chemickom ústave SAV alebo nazad domov, víkendy trávil na malokarpatských vrcholoch a cvičných skalách a ak sme ho náhodou nestretli, pravdepodobne bol v Tatrách alebo iných slovenských pohoriach.

Kazo mal dve veľké vášne – biochémiu a hory, obom sa venoval s veľkou zanietenosťou a obe tieto vášne sa podpísali aj na jeho zdravotnom stave – srdcovej arytmii a silnej artróze. Kazo mal tri veľké lásky – lásku k manželke, lásku k synom a pevnú vieru v Boha, tieto lásky mu boli veľkou oporou v prítomnosti a nádejou do budúcnosti.

Kaza som prvýkrát stretla na niektorom z turistických aktívov – buď cvičiteľov VHT alebo predsedov oddielov pešej turistiky. Bol vtedy predsedom oddielu pešej turistiky TJ Union Bratislava, kde nielen organizoval turistický život, ale pôsobil aj ako cvičiteľ turistiky. Podporoval výkonnostné trendy v turistike, fandil diaľkovým pochodom i vysokohorskej turistike, ktorú nevnímal len ako prechádzky po tatranskej magistrále. Vítal v oddiele všetkých záujemcov o turistiku, na jeho akcie mali prístup aj členovia iných TJ. Čoskoro sa okolo neho vytvorila skupina turistov, ktorá sa takmer pravidelne stretávala na víkendových výletoch, cvičných skalách a vo všedné dni aj na múre pri tuneli. Svoju predstavu o symbióze vysokohorskej turistiky a horolezectva naplnil až v Horolezeckom klube Filozof Bratislava, kde sa (okrem inej organizačnej práce) venoval výcviku mladých horolezcov. Nevadilo mu, že ho jeho horolezeckí žiaci “prerástli”, tešil sa z každého dosiahnutého úspechu mládeže. Vytvoril okolo seba aj priestor pre vysokohorských turistov, ktorí už nemali reálne ambície na špičkové horolezectvo. Na Kaza mám neuveriteľné množstvo spomienok z nádherných turistických i horolezeckých akcií - od bežných víkendových výletov, cvičných skál, diaľkových pochodov, viacdňových prechodov pohorí, bežkovania v Karpatoch i Krkonošiach, výstupoch na tatranské štíty cez jamesácke týždne až po botanizovanie v prírode, ktorému sa venoval s priam vedeckou zanietenosťou, keď sme od včasnej jari “monitorovali” premeny (hlavne vápencovej) kveteny od Devínskej Kobyly a malokarpatských kopcov cez Zobor, Vápeč, Manín, Strážov, Kľak, Sivý vrch až po Belianske Tatry. S pribúdajúcimi zdravotnými problémami sa zmenšovala náročnosť jeho výletov, neskôr sa stiahol do ústrania a ostali mu len (často veľmi ťažké) prechádzky okolo domu. Húževnate bojoval s nepriazňou osudu, neprestal sa však zaujímať o život okolo seba. Jeho spoločníkom sa stal internet, na ktorom vyhľadával o. i. informácie o prírodných a kultúrnych zaujímavostiach, o ktoré sa potom podelil. Preposielal aj články so zdravotnou tématikou - hoci sám strácal zdravie, chcel pomôcť iným udržať si ho.

Je obdivuhodné, ako sa stíhal venovať súčasne toľkým rôznorodým činnostiam – špičkovej vede, aktívnemu športovaniu a precíznemu organizovaniu rôznych podujatí. Veľkú zásluhu má na tom nesporne Kazova manželka, ktorá mu vytvorila pevné rodinné zázemie, ale bez Kazovej húževnatosti a zanietenosti pre vec by to nebolo možné. Kazo však nebol len vedec, športovec a organizátor, ale hlavne človek. Všetko, čo robil, robil úprimne pre ľudí. V turistickom kolektíve sa zaujímal o všetkých, na výletoch bol pri najslabších, urovnával spory, pomáhal nielen radami, ale aj reálnymi skutkami každému, kto to potreboval. Kazo jednoducho rozdal všetky svoje sily v prospech iných. Tie posledné ho opustili 29. februára 2012.

V mojich očiach bol Kazo zvláštnym spojením kamaráta, učiteľa a otca. Zostal mi pocit, ako by mi odišiel tretí rodič, ktorého prítomnosť považujeme za samozrejmosť a ktorému sa zabúdame poďakovať. A tak navždy zostanem (a nielen ja) Kazovou veľkou dlžníčkou.

Nám, malokarpatským diaľkoplazcom, zanechal Kazo darček v podobe diaľkového pochodu “Dorota”, ktorý založil ešte v TJ Union a v tomto roku sa konal už jeho 31. ročník (vďaka Janke Obdržálkovej a Pištovi Sládečkovi, ktorí prevzali po Kazovi štafetu). Takže Kazo bol vlastne stále s nami a verím, že bude aj naďalej.

Kazo, ďakujeme Ti za všetko, čo si pre nás urobil. Odpočívaj v pokoji!

BA, 16. 3. 2012, Táňa Bušinská

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

červená	Biely kríž	- Pezinská Baba	14,5 km
	Pezinská Baba	- Sedlo Skalka	13,2 km
	Sedlo Skalka	- Brezinky, chata	8,1 km
	Široké	- Zochova chata	6,7 km
	Zochova chata	- Modra, nám.	7,4 km
	Mlynská dolina	- Jelení háj, št.hr.	3,9 km
	Čunovo	- Trojmedzie SK-A-H	4,3 km
modrá	Krásna Hôrka	- Ústredie KST	6,2 km
	Sedlo Skalka	- Rohožník	7,7 km
	Plavecký Mikuláš	- Brezinky, chata	5,2 km
	Dubová	- Medvedia skala	6,9 km
	Modra, cintorín	- Veľká homola	7,6 km
	Hrad Devín, parkovisko	- Devínska Nová Ves	4,4 km
zelená	Rača	- Pod Dračím hrádkom	6,6 km
	Pod Dračím hrádkom	- Kozí chrbát 1	9,1 km
	Kozí chrbát 1	- Limbach, PD	6,9 km
	Zumberg	- Čermák	9,8 km
	Horná Píla	- Sklená huta	9,7 km
	Sklená huta	- Sološnica	9,4 km
	Hlavná stanica, Bratislava	- Kamzík, lúka	3,1 km
	Dúbravka, Dom kultúry	- Technické sklo	3,1 km
	Budmerice	- Píla	7,1 km
žltá	Javorina,sedlo	- Pernek pri Zohore	4,8 km
	Červený Kameň	- Čermák	10,0 km
	Plavecký Mikuláš	- Čierna skala	3,1 km
	Zbojníčka	- Malinský vrch	3,0 km
	Rovinka	- Topoľové, hor.	3,4 km
	Vojenská nemocnica	- Pri Červenom moste	0,9 km
	Pod Devínskou Kobylou	- Sandberg	2,7 km
	Častá	- Častianska dolina	0,5 km
	Lozorno	- Rusniaky	17,9 km
spolu			207,2 km

9:30 - 10:00	Príchod účastníkov, Prezentácia vystupujúcich
10:00	Španielske pohoria	Ján Pospíšil
10:40	Kazbek, film	Pavol Fabian
11:20	Gruzínsky Kaukaz – z Omalo do Kazbegi	Silvia & Štefan Szabó
12:05	Pirin, Rila a Vitoša	Jozef Blecha
12:30	Škandinávia a jej vrcholy	Miroslav Toman
13:10 - 13:40	Obedňajšia prestávka
13:40	Velikonoční Kanárské ostrovy	Libor Hnyk
14:25	Hranice Himalájí a Karakorumu a štyroch svetových náboženstiev. Lesk a bieda komerčných trekárov	Svetozár Krno
15:10	Tádžikistán. Kde osli dávají dobrou noc	Kamila Hnyková
15:55	Trek okolo Dhaulagiri	Libor Hnyk
16:40	Vietnam na bicykli	Miro Langer
17:25	Phansiphan (3 143 m), najvyšší vrchol Vietnamu, a hory južnej Číny	Branislav Štefánik
18:10	Čo Oju (8 201 m)	Branislav Pastor