MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Hovorí sa, že koľko ľudí, toľko názorov. V praxi realizovať a rešpektovať všetky názory sa neveľmi darí. Vzniká z toho povestný Babylon. Postupom času sa ľudstvo snažilo svoje názory kompromisne zreálňovať a začali sa formovať dve skupiny názorov, nazvali to koaličný a opozičný názor. Aj keď je to komické, keď o jednej a tej istej veci jeden tvrdí, že je to čierne a druhý zas, že je to biele. V skutočnosti pravda býva niekde medzi tým. Medzi bielou a čiernou je množstvo odtieňov šedej farby a záleží na inteligencii človeka, koľko tých odtieňov šedej vie dedukovať. Koalícia a opozícia, to sú dva zväčša protichodné názory, ktoré s rôznou mierou tvrdosti stoja proti sebe. Aj vo vnútri týchto dvoch subjektov nepanuje ani zďaleka jednoznačná zhoda. Vodcovia týchto názorových pólov vždy sa držali trochu drsného hesla, zásady a pravidla, najmä po akejkoľvek revolúcii v ďalekej minulosti alebo aj o niečo neskôr, pokiaľ si neupevnili dostatočne svoju moc nadobudnutú revolúciou, tak sa držali zásady, že keď je aj revolucionár alebo jeho názor hlúpy, diletantský a pod., ale je to náš človek, ktorý dostal vždy prednosť pred akýmkoľvek čo aj géniom z tej druhej strany. Takéto dva pohľady na vec sa vyskytujú v každej spoločnosti, v každej ľudskej činnosti. Pohľad zhora a pohľad zdola nemusí byť rovnaký. Nakoniec ani pohľady sprava a pohľady zľava nie sú totožné. Keď sa pozrieš na nahú ženu z boku, uvidíš bokorys, keď sa na ňu pozrieš zvrchu, už to bude pôdorys, a keď sa na tú istú ženu pozrieš spredu, uvidíš klitorys.

Ani v našej turistickej činnosti nie je pohľad zvrchu, pohľad na vec našich funkcionárov vždy totožný s pohľadom zdola, teda radových turistov. Je to aj nakoniec pochopiteľné. Funkcionár hore má trochu širší pohľad na vec, nemôže sledovať len lokálny a častokrát egoistický záujem skupinky zdola. Na druhej strane turista, ktorý aktívne robí turistiku, pozná najlepšie veci, týkajúce sa samotnej turistiky i problémy, ktoré v nej sú, ako funkcionár spoza zeleného stola. Nič a nikde nie je všetko ideálne, problémy, ale aj chyby vždy budú (Otázka na radového turistu: Nie je to chyba, keď zakufruješ v teréne, ktorý dobre poznáš?). Je to chyba, aj to sa stáva, ale musíš tú chybu čo najskôr odstrániť. Nakoniec v drvivej väčšine prípadov sa to aj podarí a turista napokon predsa príde do cieľa pochodu, aj keď o niečo oneskorene. Práve preto treba veci riešiť a aspoň pokúšať sa o nápravu. Rozprávajme o veci, len rozprava sa nesmie zmeniť na rozprávky. Môžeme aj chyby robiť, ale nemôže to byť chyba obrazne povedané takého charakteru, že kompetentný “značkár” kúpi čiernu farbu na značky, lebo bielu už nemali, alebo preto, že čierna je lacnejšia (a myslí si koľko on ušetril peňazí). Nuž ale nečudujme sa. Možno že ten kompetentný ani nebol v lese a turistická značka mu nič nehovorí.

Najväčším problémom a nielen u nás a v Grécku je, že nie sú peniaze. Nevyhovárajme sa vždy na nedostatok financií. Problém nikdy nebol s peniazmi, ten vzniká len z ich množstva. Peniaze neznamenajú zlo. Zle je, keď ich niet. Lepšie je preto aj malé zlo – málo peňazí, ale aj z toho sa dá niečo urobiť.

Aj na stránkach nášho mesačníka sme neraz kritizovali, mali sme výhrady voči činnosti, či skôr nečinnosti tých, ktorí sa pozerajú na turistiku zhora, ktorí riadia našu turistiku. Turistika je skromný šport, v ktorom nelietajú milióny ako vo futbale alebo hokeji. Preto má turistika mnoho schopných, usilovných, svedomitých, aktívnych funkcionárov na rôznych stupňoch riadenia, ktorí aj mnoho dokázali. Ale sú aj ............. (doplniť podľa vlastného názoru). Aká bola odozva na naše pripomienky? Občas tá odozva aj prišla, ale dosť často bola tá skala, od ktorej sa odozva mala odraziť hodne ďaleko a vrátila sa s veľkým omeškaním, často aj skreslená, ale často sa ani nevrátila. V minulom roku bolo uverejnených niekoľko príspevkov turistov, ktorí mali pripomienky k postupu niektorých našich klasifikátorov. Nebol to výkrik jedinca, lebo tých pripomienok bolo viac.

Najdlhšie trvajúci spor bol spor Šaňa Haasa, dlhoročného turistu, pešiaka, ktorého možno často stretnúť v lese, častejšie ako v meste, lebo on do toho lesa už dlhú dobu chodí. Nakoniec to potvrdili dávno, veľmi dávno kompetentní, keď mu udelili titul majstra turistiky. Vraj aj to mu spochybňujú niektorí súčasní klasifikátori. V mojom bohatom archíve sa nachádza aj Ročenka turistiky, ktorú vydalo MO ČSZTV Bratislava v roku 1984 (ak by sa mi chcelo, tak ten rok vypíšem aj slovom). V tejto ročenke na strane 106 je v kolónke: Majstri turistiky, pod poradovým číslom 5 urobený tento záznam: 5. Haas Alexander, Ing. CSc., Slávia SVŠT. Ak by niekto chcel vedieť, čo tá skratka SVŠT znamená. môžem rozpísať, lebo tú inštitúciu dôverne poznám. Je to Slovenská Vysoká Škola Technická. Odpovede na svoju sťažnosť sa nedočkal ani tento skutočne “zaslúžilý” turista. To kompetentní alebo kompetentný nemajú ani trochu úcty jednak k turistovi, ale aj v tomto prípade čitateľskej verejnosti, aby sa vyjadrili k tomuto dlhoročnému problému, aby sme boli informovaní, ako to vlastne je, čo vlastne môžeme očakávať od klasifikátorov. Možno povedať, že je to hrubá a hlúpa ignorancia dotyčných alebo dotyčného, ktorému nestojíme ani za pár slov.

Iný príspevok sťažovateľa pripomína skôr perličku. Jemu nechcel uznať klasifikátor klasifikáciu s odôvodnením, “že mu nemôže uznať klasifikáciu, lebo ho nepozná”. Toto je až neuveriteľné. Nakoniec ani TJ Tesla nemá dobré skúsenosti s klasifikátormi, aj keď sa to odohralo dávno, ešte v minulom storočí. Takže je vidieť, že na tomto klasifikačnom poli sa v turistike mnoho nezmenilo. Klasifikátori to majú asi v krvi.

Tento náš príbeh tiež by sa skôr hodil do silvestrovského čísla. Turisti Tesly mali vo zvyku cez dovolenky vybrať si určité pohorie a tam v priebehu 5 – 7 dní pochodiť všetko čo sa dalo. Bolo to ideálne pre zápočtovú cestu a chcelo to len naplánovať, zdokumentovať a spracovať ako zápočtovú cestu. Tak sme to aj urobili a dokument osobne odovzdali na sekretariáte KST. O rok sa chystáme na ďalšie zápočtové turné, ale niektorí turisti namietajú, že už je to skoro rok, čo sme odovzdali dokumentáciu a ani lístok na strome sa nepohol. Napriek tomu zápočtovku sme zrealizovali a dokument osobne odovzdali znovu na sekretariáte aj s patričným sprievodným listom, kde sme upozorňovali aj na tú predchádzajúcu odovzdanú zápočtovku. O niekoľko dní neskôr sme dostali list od samotného vtedajšieho vrchného klasifikátora, ku ktorému sa naša druhá zápočtovka dostala aj s výčitkami, že by sme mali poznať kritéria zápočtovej cesty, aj to ku komu máme dokument odovzdať. Obratom sme mu odpovedali, že pravidlá zápočtovej cesty sme si preštudovali a podľa nich spracovali našu ZC a že keď na podateľňu serióznej firmy doručím poštu, tak tá pošta sa dostane do tých správnych rúk. Tento raz sme čakali až dva roky a celkom nič sa neudialo. Potom sme sa, ako sa hovorí, “nasrali”. Urobili sme tretiu ZC a tentoraz taktiež so sprievodným listom sme to zaslali priamo k vrchnému klasifikátorovi. V liste sme mu pripomenuli, že uplynuli už dva roky, dvadsať štyri mesiacov odvtedy, čo on zaslal našu ZC na správnu adresu a že od tej doby nikto slovom ani písmom sa neozval. Toto už skutočne nahnevalo aj šéfa klasifikátorov, ktorý pochádzal zo Žiliny a do Bratislavy prichádzal služobne na schôdze KST a začalo sa konať. Nový bratislavský klasifikátor, pán učiteľ z povolania, dôsledne a prísne prekontroloval naše podklady, nechal niektoré menšie nedostatky opraviť, doplniť a o mesiac osobne prišiel do Tesly, kde nám odovzdal dokument o získaní III. výkonnostnej triedy v turistike pre našich členov. Aj keď to bol dlhý príbeh, trvajúci takmer štyri roky, aj keď so šťastným koncom, odvtedy nikto žiadneho tesláka nenahovoril na robenie ZC. Nedávno na schôdzi, konferencii sme počuli povzdych, že sa robí málo ZC. Čudujete sa?

Napriek niektorým “pripomienkam” na pohľad zhora v turistike sa urobilo a robí veľa. Každý týždeň, každý víkend sa vydáva množstvo turistov do prírody, koná sa mnoho väčších i menších organizovaných turistických podujatí, na ktorých sa zúčastňuje aj mnoho turistov, a to doslova všetkých vekových kategórii. Množstvo funkcionárov, lokálnych, na vyšších i tých najvyšších stupňoch venujú svoj čas i schopnosti činnostiam, bez ktorých sa turistika nezaobíde. Na tom všetkom majú zásluhy aj tí tam hore (myslíme turistických funkcionárov), aj keď medzi nimi sú mnohí, ktorí sa len vezú. A keby aspoň, obrazne povedané, aj oni trochu šliapali. Napriek veľkému zaneprázdneniu a veľkému zaťaženiu pri riešení veľkých vecí by sa z času na čas mohli aj veľkí funkcionári venovať trochu pozornosti skutočne veľkým turistickým podujatiam, o ktorých možno ani sami nevedia, lebo sa robia tzv. dole a vo vibramkách.

Tohto roku bude napríklad Trnavská stovka mať jubilejný 40. ročník a Teslácka 2x50 a dosť 30. ročník. Už tieto čísla naznačujú, že to nie je iba krátkodobé nadšenie niektorých funkcionárov, ale že tieto podujatia majú už dlhú tradíciu a že svojim veľkým dielom prispeli do turistickej mozaiky a dostali sa do povedomia turistov. Len dostať sa do povedomia tých najvyšších sa im nedarí. Trnavská stovka je najznámejším, najnavštevovanejším, najpopulárnejším podujatím pešej výkonnostnej turistiky. Podujatie a jej účasť nám závidia aj v Čechách, kde má turistika zapustené hlboké korene. Že sa medzi veľké a hlavné podujatia turistiky radia turistické zrazy s dlhou tradíciou, Výstup na Kriváň, Medzinárodná plavba po Dunaji a niektoré ďalšie, je v poriadku. Beriem aj, že medzi hlavné podujatia KST patrí svetový deň turistiky a Európsky deň turistiky, aj keď mi to strašne pripomína niekdajšie športové podujatia organizované z príležitosti VOSR a FÚ, pri ktorých slávnostný príhovor a posedenie trvalo dlhšie ako samotná akcia. Medzi veľké rátame aj zraz VHT, stretnutie TOM, zraz cykloturistov a podobne. A či stretnutie na T 100, na ktorú príde bez agitovania okolo 500 účastníkov, nie je stretnutím pešiakov? Dať dokopy toľko turistov na podujatie výkonnostnej turistiky, a to tej najvyššej kilometráže, nie je bežná záležitosť a zaslúžila by si akú takú pozornosť i od tých najvyšších. Minulý rok sa Trnavská stovka dostala do pozornosti aj STV. Reportéri prišli skoro ráno na štart, urobili niekoľko záberov a rozhovorov, v priebehu trasy nakrútili ďalšie snímky a s pochodom sa rozlúčili až podvečer na Bukovej, keď urobili zábery ako turisti odchádzajú na poslednú nočnú časť T 100.

Medzi hlavné podujatia KBT by mohlo (malo) patriť aj Silvestrovské stretnutie na Malom Slavíne. Tu sa už pravidelne (22. ročník) stretávajú turisti nielen z Bratislavy, ale aj zo vzdialenejších miest a dokonca i zo zahraničia. Tohto roku sme zaregistrovali väčšiu skupinu turistov z Maďarska, niekoľko turistov z Petrohradu i Nemecka. Je to skutočne neformálne stretnutie, kde sa ľudia skutočne zabávajú, spievajú, hrajú nielen futbal, ale aj na gitare, kde sa opeká, čo sa dá, navzájom sa turisti ponúkajú požívatinami v pevnom i v tekutom stave, kde sa stretávajú ľudia, turisti rôznych turistických záujmov, pešiaci, diaľkari (majú tam cieľ diaľkového pochodu), cyklisti, rekreační turisti a občas aj koničkári prídu. Stretávajú sa tam ľudia, turisti, ktorí sa nemali možnosť stretnúť po celý rok. A keď okolo obeda dorazia na Malý Slavín organizované skupinky turistov, ktoré to spojili aj s krátkym turistickým výletom, tak celá veľká lúka Malého Slavína sa zaplní zabávajúcimi turistami. Veľkej obľube sa tešia aj Pamätné listy, ktoré sa rozdávajú turistom a ktoré si mnohí berú aj po dvoch, troch i viac kusov. Prečo? Lebo sa rozdáva viac druhov pamätných listov (tohto roku to bolo iba 50 rôznych druhov), ktoré okrem tej formálnej časti obsahujú časť zábavnejšiu, možno aj vtipnú, s vtipmi, kreslenými, dobrými i slušnými, aforizmamy a iným (preto ten záujem).

Väčšiu pozornosť by si zaslúžil aj tzv. Nadstavbový VOPT (Výkonnostný odznak pešej turistiky). Jej základný stupeň, t.j. do 6000 km, sa úspešne organizuje aj viac ako dvadsaťpäť či tridsať rokov. Na začiatku tohto storočia sme tento základný stupeň rozšírili i o ďalšie stupne, aby turisti mohli v tejto obľúbenej “turistickej disciplíne" pokračovať naďalej, začali sme organizovať i nadstavbové stupne. Na získanie každého odznaku vyššieho stupňa treba absolvovať na organizovaných diaľkových pochodoch, väčšinou pod hlavičkou KST, 5000 km. Za viac ako desaťročie sa udelilo viac ako 250 odznakov. Keď si to prepočítame na kilometre, je to 1 250 000 km, a to je už pekná trasa a hodne dlhý čas strávený v prírode, v horách.

Máme pred sebou skvelú budúcnosť, to nám sľubovali a budú sľubovať všetky vlády, papálaši, možno aj vrcholoví športoví funkcionári. Jedine čomu môžeme uveriť, že ju máme pred sebou. Otázkou je, že keď ju máme pred sebou, kedy ju dobehneme a či ju vôbec dobehneme. Politici všetkých druhov vždy nám hlásali o pekných zajtrajškoch pre nás, zatiaľ čo oni si už ten pekný zajtrajšok užívali.

Ja som tiež veril v krajší zajtrajšok. Prebdel som v očakávaní celú noc, ráno sa zobudím - a oni mi povedia, mýliš sa, dnes je dnes, zajtra bude zajtrajšok. Ale my turisti tú našu ešte stále peknú prírodu máme už dnes. My sa skôr bojíme tej budúcnosti, že bude tá naša príroda hodne zdevastovaná a “sprivatizovaná”.

Nás môže aspoň trochu utešovať, že diametrálne odlišné pohľady na jednu a tú istú vec nie sú iba doménou Slovenska. Deje sa to aj inde na svete, dokonca aj tam, kde sme to (až v takej miere) aj vďaka mnohoročným ilúziám neočakávali. Nie sme o nič horší, len sme až neodôvodnene menej sebavedomí. Tu predkladáme pohľad z hora – generála a pohľad zdola vojaka, ktorý sa tej udalosti priamo zúčastnil.

K myšlienke zaoberať sa dvoma pohľadmi na jednu a tú istú vec v turistike, ale aj v iných sférach ľudskej činnosti, mňa priviedla skutočnosť, že sa mi do rúk dostala jedna skutočne dobrá knižka. Autorom knihy je Donald R. Burgett, ktorý ako 19-ročný výsadkár sa zúčastnil bojov v druhej svetovej vojne. Neskoršie na základe svojich poznámok opísal autentický vojnový príbeh, keď mohutný nemecký protiútok ľahko prerazil riedko obsadené spojenecké línie a nemecká armáda mierila na Antverpy a k pobrežiu. Hrozil prielom fronty a do bojov v okolí belgického mestečka Bastogne boli nasadení ostrieľaní výsadkári, u ktorých slúžil autor knihy. Ľahko vyzbrojení výsadkári zohrali dôležitú úlohu pri zadržaní nemeckej ofenzívy. Bojovali s drvivou presilou nemeckých tankových a obrnených síl. Výsadkári nemali ani dostatok munície, ani potravín. V mrazivom počasí a hlbokom snehu nemali jej príslušníci ani zimný výstroj a predsa vydržali deväť dní, pokiaľ sa nepresunula Pattonova armáda z juhu a definitívne neodrazila nemeckú ofenzívu. Čo o tomto boji píše vojak spisovateľ? Citujeme.

Ich prvé stretnutie po nasadení do bojov nebolo s nemeckou armádou, ale s Američanmi: “Zástupy ustupujúcich Američanov. Išli, bežali, klopýtali a utekali na najrozmanitejších dopravných prostriedkoch. Pohybovali sa smerom k nám, a potom ako hustá, široká rieka lávy prúdili späť do Francúzska. Stále prichádzali ďalší a ďalší. Nikdy predtým - a nikdy potom - som nevidel ľudí vydesených tak šialeným strachom".... “Vy idete dopredu, my ideme späť. Všetkých vás zabijú” kričali utečenci. A potom vyčerpaní a zmätení utekali ďalej”.

A o niekoľko stránok ďalej hodnotí situáciu autor knihy takto: “Pochybujem, či by bolo možné tento zmätok a toto krvipreliatie odvrátiť, ale určite sme mohli byť lepšie pripravení. Naše najvyššie velenie bolo informované. Na čo naši velitelia mysleli, keď postavili osamotené neskúsené divízie do zraniteľného priestoru, v ktorom Nemci úspešne začali dve svetové vojny.” Autor ďalej pokračuje: “Jednotky podávali opakované informácie o mimoriadne živom pohybe nepriateľských vozidiel, obrnených síl a peších jednotiek. Dokonca divízia, ktorá bola v bojovom postavení len štyri dni, podávala informácie o presunoch nepriateľa. Vrchné veliteľstvo spojeneckých síl všetky správy bagatelizovalo ako prehnané obavy zelených, neskúsených a nervóznych jednotiek. Dôstojníci vo velení sa ani nenamáhali správy prešetriť. A predsa sa velenie poplašilo, keď došlo k prielomu, urýchlene vypracovali plány k odsunu vrchného veliteľstva do hlbšieho tylu."

Poznámka, otázka autora článku. Odsunuli sa preto, aby dobehli a dostali sa do styku s utekajúcimi vojakmi?

Ďalej autor knihy uvádza, že: “Dva pluky sa vzdali až potom, keď už bolo naprosto jasné, že nemajú žiadnu šancu proti zdrvujúcej presile – potom, čo zničili zbrane, príslušníci týchto plukov dostali rozkaz od svojho veliaceho generála, aby v mene ľudskosti ukončili boj, zložili zbrane a vzdali sa. Ich kapitulácia bola čo do rozsahu druhou najväčšou kapituláciou v amerických dejinách.”

Na obale tejto knihy je okrem iných aj toto vyjadrenie, hodnotenie knihy. Napísal ju generál: “Fascinujúce rozprávanie o boji muža proti mužovi... líči odvahu, vytrvalosť, iniciatívu a bojové kvality amerického vojaka na európskom bojisku v druhej svetovej vojne."

Kto bol ten generál? Nikto iný ako Dwigh D. Eisenhower, 34. prezident USA, prvý päťhviezdičkový generál USA, ktorý odišiel z armády v roku 1948.

PS
“Fascinujúce rozprávanie o boji” - dokazujú to aj slova Donalda Burgetta na ďalších stránkach jeho knihy: “Niektorí z našich boli vyzbrojení iba útočnými nožmi. Jeden výsadkár, postupujúci s nami, mal iba palicu, vetvu, ktorú zdvihol zo zeme. Hrozivo s ňou mával a prehlasoval, že do večera ju vymení za nemeckú zbraň... nebol však sám bez zbrane, tých, ktorí nemali žiadnu zbraň, bolo viac. Všetci, ktorí neboli ozbrojení, pevne dúfali...”

Keď už sme pri tých pohľadoch, tak ešte jeden pohľad, pohľad Stredoeurópana, teda môj. Nie je to fascinujúce rozprávanie, ale neuveriteľné rozprávanie. Dej bojujúceho vojaka s palicou sa mal odohrávať na konci roka 1944, teda ani nie pol roka pred skončením druhej svetovej vojny, ktorá už trvala niekoľko rokov. Ani kapitulácia, čo do rozsahu druhá najväčšia v americkej histórii, veľmi nepotvrdzuje slová generála.

Autor knihy tvrdí, že je to autentické rozprávanie, účastníka bojov v druhej svetovej. Ak je to pravda. potom nemožno súhlasiť s tvrdením generála o “kvalitách amerického vojaka”, veď vojakmi sú aj generáli a ostatní velitelia. Ja osobne verím vojakovi. Kniha je výborným čítaním.

V sobotu 15. 12. 2012 sa uskutočnil 19. ročník Vianočného pochodu. Zúčastnilo sa ho asi 30 turistov, prišiel aj manželský pár z Budapešti, takže to bol medzinárodný pochod. Ako vždy, najstarším účastníkom bol Jaro – a na jeho chôdzi vôbec nebolo poznať 80 rokov.

Štart pochodu bol v Hlohovci pri kostole sv. Michala na Vianočných trhoch, stánky však boli ešte zatvorené. Ferko však zohnal “fraštácke” vínko na dobrý štart. Kamarát zo Siladíc nám dal fľašku domácej medoviny. Z pódia sme prehovorili k účastníkom pochodu a potom sme vyrazili po hrádzi popri Váhu smerom na Siladice. Poriadne nás vyfúkalo, ale bol to dobrý test kvality oblečenia. Na hrádzi boli ešte zvyšky snehu. Bolo zamračené a viditeľnosť bola slabá. Našťastie ešte nepršalo.

V Siladiciach sme sa zastavili v miestnej krčme, krčmárka bola z nás veľmi prekvapená, a keď sme si hromadne objednávali 7 čajov na zohriatie, tak zalamentovala: ”Chlapi, preboha, však ja mám len 2 lyžičky do čaju!!! Musíte si požičiavať!!!”

Ďalej sme pokračovali po poľných cestách a aj po poliach cez Lovčice do Trnavy. Našťastie odmäk ešte natoľko nepokročil a blato nebolo, dokonca na jednom mieste sme sa brodili aj cez záveje.

Cieľ bol v Trnave v reštaurácii u Takáča, kde sme si dali dobrú polievočku, ja som ponalieval siladickú medovinu. No a najväčší ”úradník” malokarpatských turistov (Bahuro) vydával diplomy za prejdené kilometre v roku 2012. Do reštaurácie prišli na stretnutie s kamarátmi aj ďalší turisti, ktorí sa pochodu nezúčastnili. Posedeli sme, podebatovali, niečo popili... Na záver bola ešte možnosť navštíviť Vianočné trhy v Trnave. Čo sa týka dažďa, tak ALADIN mal pravdu – pršať začalo až keď sme odchádzali z reštaurácie.

A ešte niekoľko údajov GPS – celkový čas 5:48 h, čas pohybu 4:46 h, doba státia 1:02 h, prejdená vzdialenosť 25.60 km, priemerná rýchlosť 5.4 km/h.

V roku 2013 bude jubilejný 20. ročník Vianočného pochodu v sobotu 21.12.2013. Pôjdeme zo Senca cez Majcichov do Trnavy.

MALÝ SLAVÍN - pod takýmto názvom je v Oblastnom turistickom kalendári Malé Karpaty a okolie pre rok 2012 uvedené turistické podujatie, ktoré sa už niekoľko rokov organizuje pre turistov. Je to stretnutie na Malom Slavíne v posledný deň roku. Bol to už 22. ročník stretnutia (v kalendári nepresne uvedené 20. ročník). Organizátormi už 22. ročníka podujatia boli TJ Tesla Bratislava a Klub bratislavských turistov. Hlavnými organizátormi boli za KBT Jindro Racek a za TJ Tesla Ivan Nižnan a Marián Nižnan. Celú činnosť “organizačného štábu” na Malom Slavine mali pod palcom Zdenka Surovcová a Iveta Szöczová a hlavných “ohnivárov”, zakladateľov i udržovateľov ohňa (vatry) sme mali až zo samotnej Trnavy. Súčasťou tohto podujatia bol aj 35 km diaľkový pochod Silvestrovské a je to, so štartom pri Vojenskej nemocnici a s cieľom na Malom Slavíne (16. ročník). Štart tohto diaľkového pochodu prevádzal majster turistiky, nielen podľa získaného titulu, ale skutočný majster v turistike, v praktickej i teoretickej rovine, Ladislav Farkašovský. Toto stretnutie turistov už dávno nie je stretnutím iba bratislavských turistov. Veď len zbežný pohľad do knihy účasti hovorí o množstve turistov z rôznych bratislavských klubov (ani sa nechce veriť, že v Bratislave máme toľko klubov). Podujatie za tie roky organizovania si získalo také meno a obľubu, že na stretnutie prichádzajú (a mnohí pravidelne) aj turisti z blízkeho i ďalekého okolia, ale aj zo zahraničia. Už len náhodne vybrané mestá či obce, odkiaľ prišli turisti na podujatie, tentoraz hovorí o peknom “zemepise účastníkov” (Trnava, Marianka, Borinka, Liptovský Hrádok, Martin, Pezinok, Bernolákovo, Nitra, Brezová pod Bradlom, Kerestúr, Stupava, Križovany, Nové Mesto, Diviaky, ale aj Budapešť, Peterburg, Švajčiarsko...). V posledných rokoch začala chodiť na diaľkové pochody, najmä na pochody organizované v rámci tzv. MKSD – Malokarpatský superdiaľkoplaz, väčšia skupina turistov z Maďarska. Títo maďarskí turisti ním robia dobré služby i v Maďarsku. Zabezpečili, že Trnavská a Teslácka stovka sa dostala do maďarského turistického kalendára pochodov aj s fotografiou z oboch pochodov. Niet pochýb, že toto silvestrovské podujatie robí dobrú reklamu bratislavskej turistike a že patrí medzi najlepšie a najvýznamnejšie bratislavské turistické podujatia masového charakteru, ak nie je najlepšie. Toto zabehané, dobre organizované podujatie by bolo potrebné zachovať aj pre budúcnosť, prípadne v lepších nekrízových rokoch ešte aj zveladiť. Takýchto silvestrovských výstupov sa na Slovensku, ale i v oblasti Malých Karpát organizuje viac, možno, že mnohé z nich aj majú väčšiu účasť alebo sa organizujú ešte dlhšie, ako naše podujatie, ale to naše má trochu iný charakter ako ostatné. Na výstupoch zväčša väčšie či menšie skupinky alebo aj jednotlivci vyšliapu na kopec s prevýšením odpovedajúcemu dátumu, teda Silvestru (nie príliš náročné), zapíšu sa do vrcholovej knihy, prípadne dostanú diplom, v obmedzenom časovom limite zotrvajú na vrchole a vracajú sa späť domov, pripraviť sa na večerné oslavy Silvestra. V našom prípade ani nemôžeme hovoriť o dajakom výstupe, veď Malý Slavín má nadmorskú výšku niečo cez štyristo metrov, aké prevýšenie, maximálne sa jedná o mierne zvlnenie. Toto naše podujatie je skutočne stretnutie bratislavských a dávno už aj iných a v posledných rokoch aj zahraničných turistov. Veď len zbežný pohľad do knihy účasti hovorí o množstve bratislavských klubov (ani sa nechce veriť, že v Bratislave máme toľko klubov), ich počet a účasť by nám aj Peter – šéf turista závidel a bol by nadšený, keby takú účasť mal na niektorej z konferencií či schôdzí turistov. Nie nadarmo sa hovorí, že príroda je najväčšia telocvičňa a súčasne aj najväčšia zasadačka. Je to skutočná zasadačka v prírode. Toľko diskusných i nediskusných príspevkov, toľko reči, podnetov, nápadov i iných zlepšení neodznejú na žiadnej porade alebo schôdzi. Škoda, že si zodpovední neprídu aspoň občas vypočuť tento hlas ľudu, hlas boží. Možno to nie je ani hlas boží, ale hlas nápaditý, inšpirujúci a určite aj povzbudzujúci. Pohľad na množstvo dobre a neviazane (v rámci dovolenej neviazanosti) zabávajúcich sa turistov by aj ich zohrial na srdci, že tú činnosť, ktorú aj oni ako vrcholoví funkcionári iniciatívne, s náležitou starostlivosťou vykonávajú, prináša svoje ovocie. Určite by nadobudli dobrý pocit z toho, čo robia pre turistov. Že zodpovednú, náročnú (aj keď u niektorých nezodpovednú a nenáročnú) prácu venovanú pre turistiku, za ktorú ich aj niekedy pokritizujeme, ofrfleme, neraz aj spravodlivo a možno niekedy i nespravodlivo, že sa to oplatí, že to má cenu robiť pre skupinu ľudí, kamarátov, občanov milujúcich prírodu, priamych, srdečných, priateľských, nazývaných turisti, turisti Kabeestáci či Kaesteáci. A určite by hľadali cesty ako ešte viac zlepšiť kontakt s radovými turistami, aby ich práca mala zmysel.

Naše stretnutie je skutočným stretnutím turistov a to rôznych kategórii (pešiaci, dialkoplazi, cyklisti, rekreační turisti, bežci, a keď tomu poveternostné podmienky prajú, aj lyžiari a občas aj koníčkari). Je to ale predovšetkým neformálne stretnutie, kde sa ľudia bavia, spievajú, hrajú na gitare, opekajú špekačky, navzájom sa ponúkajú požívatinami v tuhom i tekutom stave. Je to pohľad na množstvo dobre a neviazane (v rámci dovolenej neviazanosti) sa zabávajúcich sa turistov. V propozíciách stretnutia je uvedené, že podujatie trvá až do vyčerpania zásob a turistov. Počas tohto dlhoročného organizovania podujatia trvajú zväčša do vyčerpania zásob, ale nestal sa ani jeden prípad, že by organizátori mali problémy s vyčerpaným turistom. Aj toto svedčí o vysokej spoločenskej úrovni turistov. Veľký úspech a záujem u turistov vzbudzujú Pamätné listy, ktoré turisti dostanú. Pamätný list má okrem oficiálnej strany i zábavné stránky, kde sú uvedené vtipy, aforizmy, kreslené vtipy a podobne. Každoročne sa pripraví pre turistov viac druhov týchto listov (s rôznym textom a pre rôzne vekové a iné kategórie). Na poslednom stretnutí organizátori pripravili až 50 druhov, preto si mnoho turistov pýta aj tri štyri pamätné listy. Na tomto podujatí sa stretáva široké spektrum turistov. Od malých žiačikov až po starších turistov a turistiek v dôchodkovom veku. Samozrejme, že pamätné listy so školskými vtipmi nebudeme dávať ostrieľaným turistom a vtipy o blondínkach deťom predškolského veku, a preto pripravujeme široký sortiment obsahovo rôznych pamätných listov. Aby sme sa v udeľovaní listov nepoplietli, tak máme jednotlivé druhy očíslované. Tie najnižšie čísla sú určené pre deti a mládež a tie ostatné pre ďalších turistov a tie najvyššie čísla sú určené pre odolnejšie skupiny turistov, ktorí zvládnu nielen slušné vtipy, ale aj kamenáče či dobré vtipy. Hovoríme, že diplomy sa rozdávajú podľa čísiel topánok. Toto udeľovanie diplomov podľa čísel topánok sme zaviedli pred niekoľkými rokmi, keď jedna turistka už tieto diplomy poznala a pýtala sa nás, podľa čoho tie diplomy číslujeme. Povedať jej priamo, že niektoré sú slušné a druhé sprosté, sme si netrúfali, tak sme jej povedali, že to rozdávame podľa čísel topánok. Deti majú malé čísla topánok, preto dostávajú diplomy s nízkymi číslami, že ženy majú nohy strednej veľkosti a muži dostávajú diplomy s tými najvyššími číslami, lebo majú veľké nohy. Ona to hneď pochopila a zahlásila, že ona má veľkú nohu, aj na veľkej nohe žije, preto chce diplomy s tými najvyššími číslami. Pre rôznosť obsahu turisti si žiadajú aj tri štyri diplomy. Väčšina diplomov je aj tematicky zameraná, napr. policajti, blondínky, politici a i.

Ako ukážku vám uvedieme časť textovej časti diplomu číslo 36 tematicky nazvanom Krásy Slovenska. Číslo 36 je ešte dosť ďaleko od toho najvyššieho (50):

Za krásneho slnečného, ale mrazivého počasia sa konal už 30. ročník DP “Nedrkotaj zubami, ale preberaj nohami”. Na štart v Pezinku na železničnej stanici sa zišlo 30 účastníkov. Trasy boli v dĺžke 46 km a 35 km. Na tú dlhšiu sa vybralo 16 účastníkov. Kontroly zabezpečovali skúsení harcovníci - Janka Obdržálková s Atilom Korčokom v Borinke, Štefan Sládeček na Žilovej a štart, Limbach a cieľ sme zabezpečovali my. Atmosféra na štarte bola vynikajúca a my sme videli tie isté tváre, ktoré na tento pochod už roky chodia. Trať nebola najhoršia, ale niektoré úseky boli zľadovatené. Cieľ je už roky tradične v Rači v Račianskej vieche. Bol od 15,00 h do 18,30 h. Účastníci pochodu prichádzali postupne do cieľa, vyštípaní od zimy, lebo celý deň bolo mrazivo, poobede sa trošku aj zamračilo. Nikto nekufroval a všetci účastníci prišli do cieľa. “Bolo to super” - povedal jeden z účastníkov, a keď ste boli s akciou spokojní aj Vy ostatní, tak Vás týmto pozývame na 31. ročník v roku 2014. Samozrejme vítaní sú aj tí, ktorí sa tohto ročníka nezúčastnili.

V sobotu 12.1.2013 sa uskutočnil 38. ročník zimného prechodu Považským Inovcom. Zorganizoval ho OT KST TJ ATOM Jaslovské Bohunice. Zúčastnilo sa ho asi 20 turistov, z nášho oddielu nás bolo 12. Pochod má byť na bežkách. Nevedeli sme koľko je snehu, preto sme okrem pár výnimiek prišli bez bežiek. Herchlovci mali ako vždy bežky. Na Bezovci bolo pár centimetrov snehu, ale nevedeli sme čo bude ďalej, preto sme išli peši. A ukázalo sa, že prakticky celá trasa by sa s malými problémami dala prejsť na bežkách.

Začali sme na parkovisku pri Bezovci. Pokračovali okolo lyžiarskeho strediska Bezovec s prvými lyžiarmi na vlekoch. V lese bola nádherná zimná atmosféra, zasnežené lúky a vetvičky sme si užívali. Na Podhradí bol sneh, ale vlek nebol v prevádzke. A ani bufet. Detské hojdačky však boli voľné, baby ich hneď využili, Ľubo ich hinčoval. Naobedovali sme sa na lavičkách. A potom výstup cez Úhrad, zostup na Dolinu a cez kopanice a Veselé vŕšky na parkovisko k autám. V ohrade sa páslo veľa koní.

A na záver ešte niekoľko údajov GPS – čas pohybu 5:12 h, doba státia 1:03 h, prešli sme 22,19 km, priemerná rýchlosť pohybu 4,3 km/h.

V sobotu 26.1.2013 zorganizovali turisti z Dolného Lopašova 6. ročník zimného výstupu na Klenovú. Zúčastnilo sa ho okolo 170 turistov, z nášho oddielu sme boli len 4. Skoro všetci išli peši, na bežkách sme išli len 4 až hore a ďalších 3 bežkárov som stretol nad dedinou.

Ja som vyrazil z dediny s bežkami v ruke, v dedine bola poriadna poľadovica. Za dedinou pešiaci vyrazili skratkou k horárni, ja som pokračoval po červenej značke na hrebeň. Tam som narazil na bežkovú stopu. Prezul som sa a na bežkách som pokračoval na Klenovú. Sneh a stopa boli celkom dobré, nebolo to ideálne, ale dalo sa. Po niektorých zvážniciach jazdili lesníci a poľovníci na terénnych autách. Asi 400 m stopy rozryli diviaky. Beštie, ryli na ceste a les okolo cesty ignorovali...

Pri posede už boli prví turisti. Zajedli sme si. Potom sme išli pozrieť netopiere v jaskyni. Boli kúsok od vchodu, ale videli sme ich pekne. A aj fotka mi celkom vyšla. Pri návrate sme sa opäť zastavili pri posede. Už tu bolo veľa turistov, práve vydávali diplom číslo 168. Prišli aj 2 gitaristi, každý hral na inom konci lúky. Kvalitu nehodnotím, ale hrali veľmi oduševnene a s nadšením. Objavili sa tu aj otužilci. Vojto ich skomentoval: “Bodaj by im bola zima, videl som ich ako si dopĺňali hladinu alkoholu v tele!” Ešte som sa chvíľu porozprával s kamarátmi a potom som na bežkách vyrazil smerom nadol. Niektoré rozbité úseky som išiel radšej peši, ale skoro celú trasu som absolvoval na bežkách. Cestou nadol mi viacerí závideli. Nad dedinou som išiel radšej po lúkach a až pri prvých domoch som si odopol bežky.

Zdá sa, že zimný výstup na Klenovú sa zaraďuje medzi TOP turistické akcie západného Slovenska. Výstup je hviezdicový, veľa turistov prichádza aj z Brezovej. Všímal som si účastníkov – na výstroji som videl, že naprostá väčšina sú skalní turisti s veľmi dobrým zimným oblečením, ale hodne ľudí boli len sviatoční turisti v kabátoch a topánkach aké mali... Ale išli a na nálade im to vôbec neuberalo. “Treba sa trochu vyvetrať a zrelaxovať!” Počet účastníkov neustále rastie, nálada pri posede je fantastická, vyhráva sa tu na gitare, spieva sa... A samozrejme testujú sa domáce produkty... Lopašovania založili veľmi peknú akciu. Ivan a Janko, ďakujeme!!!

A na záver ešte niekoľko údajov GPS: celková doba 5:35 h, doba pohybu 3:58 h, doba státia 1:37 h. Prešiel som 21,70 km priemernou rýchlosťou 5,5 km/h.

Každoročne druhú februárovú sobotu poriadame pochod s názvom “Zimný prechod Čiernou skalou”. Tohto roku sa uskutočnil 9. 2. 2013 a bol to jeho 28. ročník.

Na štart pochodu, ktorý bol tradične na autobusovej zastávke pri obecnom úrade v Smoleniciach, sa dostavilo 54 turistov, z ktorých si 33 zvolilo trasu dlhú 35 km a 21 turistov sa vydalo na trasu 17 km.

Do cieľa pochodu, ktorý je v poslednom období (cca 6 – 8 rokov) v obci Lošonec v kaviarni u Kováčov, sa do stanoveného času 17.00 h dostavilo 48 účastníkov – z toho z trasy 35 km 31 a z trasy 17 km 17 účastníkov.

Najstarším účastníkom pochodu bol Vladimír Svrček z Bratislavy – ročník 1932 a najmladším Peter Černák zo Senca – ročník 1987. Obaja absolvovali trasu dlhú 35 km.

Najvzdialenejšími účastníkmi boli cudzinci – manželský pár Sándor a Erzebét Plechl z Maďarska, ktorí tiež prešli 35 km. Najpočetnejšou skupinou bolo 9 turistov z Dunajskej Stredy, ktorých viedol Zdeněk Kelemen a všetci prešli trasu 17 km.

V cieli sa však vyskytla trápna udalosť, ktorej aktérmi bola cca 30 členná skupina turistov z KST Spartak Trnava. Títo sa vôbec nedostavili na štart pochodu, vystúpili na rázcestí v Neštichu pri odbočke hradskej na Jahodník, pobrali sa na Jahodník, kde si posedeli v chate jedného zo svojich spoločníkov a potom sa vybrali do cieľa pochodu do Lošonca. Ich túra mala teda dĺžku ani nie 3 km. Za takýto výkon potom v cieli očakávali ocenenie z pochodu. Samozrejme, že ho nedostali a v budúcnosti za takéto vtipy ani nedostanú.

V mesačníku MKD november 2012 sme mali možnosť si prečítať zaujímavý článok s názvom “Pivo pijeme menej, no radi”. Mohol to byť zaujímavý príspevok do našej alkoholovej literatúry, ktorej nie je u nás dostatok. Slováci sú praktickí ľudia, ľudia činu a tak namiesto teoretizovania sa venujú praktickej činnosti, ktorej sme svedkami v tisíckach laboratóriách roztrúsených po celom Slovensku nazývaných krčmy, hostince, putiky, reštaurácie, už čoraz menej “puby” a podobne. Článok tu poukazuje okrem iného i na pozitívne účinky pitia piva i na ďalšie skutočnosti. Poznatky v článku sú dosť zamerané alebo získavané z franko, západo alebo afrofónnej oblasti. Predsa my máme svoje vlastné špecifiká, ktoré v článku neboli zaznamenané. Preto dovoľte uviesť na margo tohto ináč odborného článku niekoľko vlastných poznámok a pripomienok.

Možno povedať aj to, že tento článok je skrytou, či skôr neskrytou reklamou nabádajúcou na pitie alkoholu, konkrétne piva. Článok vzbudil veľký ohlas u čitateľskej verejnosti, veď robte čo chcete, alkohol hýbe svetom. Tak, ako to už býva, boli hlasy za i proti, ale napriek alkoholu i hlasy triezve. Podobá sa to na opozíciu a koalíciu v parlamente. Hoci hovoria o jednej a tej istej veci, ich prevažne tárania sú diametrálne odlišné. Všetci sa držia jednej jednoduchej schémy. Ak koaličník povie áno, opozičník povie nie a ak koaličník povie nie, opozičník povie áno. Ich siahodlhé rokovania aj o tej najtriviálnejšej veci, keď v poslaneckých laviciach v prevažnej miere sú namiesto poslancov iba notbooky a papiere, majú vzbudzovať dôležitosť a potrebu “profesionálnych”, dobre platených poslancov a ich asistentov. Ich profesionalita sa však neprejavuje v profesionálnych schopnostiach a vedomostiach. U väčšiny žiaľ len v profesionálnych platoch a príplatkoch. Túto skutočnosť názorne dokumentuje i to, že zakiaľ herci majú v divadle šepkára umiestneného v šepkárskej búdke, poslanci majú živú figurínu sediacu za predsedníckym stolom, ktorá im vztýčeným prstom smerom hore alebo dole prikazuje ako majú hlasovať. Čo proti tomu možno robiť? U nás by hádam pomohla už iba defenestrácia, či ako tomu hovoria. Ťažko pochopiť, že tento účinný nástroj využili v histórii iba dvakrát Pražania. Pre menej informovaných uvádzame, že pri defenestrácii nespokojný ľud vtrhol na radnicu a miestnych, teda radných, jednoducho vyhodil z okna, kde na zemi namiesto žineniek boli nastavené kopie. Keby z toho nebolo do plaču, bolo by to na smiech.

Ak by sme mali uvedenému článku urobiť menšiu, možno neodbornú, satiricko – komickú recenziu, tak by sme museli skonštatovať, že už prvá veta článku je dosť nepresná. “O Slovákov sa vraví ako o fanúšikoch vína a slivovice”. Piť môže a dokáže Slovák všeličo, ale skutočným fanúšikom, podobne ako v športe, môžem byť iba jedného klubu. Veď povedzte kopaničiarovi od Myjavy, že je vinár a naopak Malačanovi, že je slivovičkár, keď on má to svoje trojchuapové víno. V tabuľke ročnej spotreby nezaberáme popredné umiestnenie, ktoré je však spôsobené použitím nevhodnej jednotky pre spotrebu. Uvádza sa, že na Slovensku sa spotrebuje ročne 75 litrov piva na hrdlo. Čo je to za jednotku “na hrdlo". Tam sú zahrnuté aj ženy, ktoré majú menšiu spotrebu. Keby sme uviedli jednotku na “človeka”, dostali by sme ďaleko lepšie výsledky. Z článku sme sa dozvedeli aj dosť zaujímavú správu, že slovenský trh ovládli dvaja nadnárodní hráči a že Juhoafričania sa stiahli na Šariš (potom sa Šarišanom ani nečudujem). Ďalšia rozsiahla časť článku sa venuje technológii výroby piva i podávaniu piva. Zaujímavá je veta: “Efektívnejšie narábajú so surovinami – viac piva s menším obsahom vody". Tak potom z čoho to pivo varia, keď používajú menej surovín i vody. Nie veľmi možno súhlasiť s tvrdením, že pivo je pravdepodobne najstarší nápoj. Kde boli v tom čase pivári, keď Kristus premenil vodu na víno. Chyba sa stala v tom, že sa nezachoval recept na to, ako sa dá z vody robiť víno a od tej doby celé plejády vinárov sa pokúšajú urobiť dobrý vodnár. Niektorí to skúšajú robiť tak intenzívne, že aj zabudli, že víno sa dá vyrobiť aj z hroznového muštu.

Najdiskutabilnejšia časť článku je jeho posledná časť, kde sa hovorí o liečivých, priam zázračných účinkoch piva. Ja poznám jeden z najznámejších a viditeľných účinkov piva ten, že permanentní užívatelia “lieku pivo" si pretransformovali svoje postavy do podoby tehotnej ženy. Tie popisované liečiteľské účinky sa dajú zrovnávať už len s liečiteľskými schopnosťami zázračných liečiteľov, kartárok, jasnovidiek, dodávateľov pozitívnej energie, ktorí sa nám každú noc prihovárajú z obrazoviek mnohých našich televíznych staníc. Tieto nočné prenosy sa striedajú s “rovnako kvalitnými" prenosmi z nášho parlamentu. To, že sa v noci prihovárajú divákom, to nie je ani tak strašné, veď koľko divákov pozerá v noci televíziu. Ale priam hrôzostrašné a neuveriteľné je, že títo liečitelia majú množstvo pacientov. Telefóny neustále vyzváňajú, čo sa chorí? (skôr mentálne chorí) chce dozvedieť niečo o svojom zdravotnom stave a podobne. Je to možno pohodlné, pritom sa nemusí ani dlho čakať, ako v čakárňach v ordináciách lekárov. Netreba mať ani poistenecký preukaz, postačuje im len nadiktovať dátum narodenia a krstné meno (ani rodné číslo netreba). Pacient sa nemusí vyzliekať a aj lekárske náčinie a vyšetrovacie metódy sú podivné (zapálenie sviečky, pomiešanie kariet, mávanie rukami (odosielanie pozitívnej energie) a podobne).

Telefón sa položí a nastupuje potom zdravotná poisťovňa v podobe mobilného operátora, ktorá vyúčtuje od pacienta príslušnú sumu, lebo tu bola poskytnutá nadštandardná zdravotná služba a na tú sa nevzťahuje článok ústavy o poskytovaní bezplatnej zdravotnej starostlivosti (vlastne ten článok ústavy sa vzťahuje už len na máločo – viď zubár a pomaly štrbavý slovenský národ).

Pivo napomáha tráveniu: Áno, je to pravda, ale tráveniu napomáha aj hlad.

Liter piva znamená “až" 7 percent dennej potreby vápnika a tak chráni pred lámavosťou kosti: Je to možné, ale prax ukázala,že zlámaniu nohy nezabráni ani pitie piva. Náš šéfredaktor pije pivo a napriek tomu si zlámal nohu a tak ohrozil vydávanie MKD. Dúfajme, že len na dobu určitú. Možno, že si Paľo zabudol prepočítať, že na celodennú potrebu potrebuje vypiť okrem toho litra piva ešte ďalších asi 26 pív denne. Ja osobne tomu, že by to pomohlo verím. Keby vypil také množstvo piva, bol by tvrdý, že by sa nemohol ani pohybovať, a preto by si nemohol ani zlomiť nohu.

Takmer polovica dennej potreby horčíka podporuje nervovú a svalovú aktivitu: Nie je síce uvedené koľko tých pív treba vypiť, aby sa dosiahol uvedený účinok. Tento účinok sa neprejavuje ani u môjho suseda. Keď po nočnom záťahu sa neskoro v noci vracia domov, tak nemá nervy upokojené, ale naopak, veľmi napnuté, keď sa pokúša nebadane dostať do postele, aby to manželka nezbadala. Tá to však väčšinou zistí a potom sa u nej často prejaví aj tá svalová aktivita, hoci nevypila ani pohár piva. Tá aktivita je o to väčšia, ak už manželka mala v posteli nealkoholika a manžel prišiel zo záťahu nezvykle skoro.

Draslík (12 percent dennej potreby) reguluje vytváranie glukózy: T.j. osem pív denne. To potom lacnejšie vyjde tá glukóza.

Nápoj mierne znižuje krvný tlak: Vôbec to nie je pravda, sused, keď príde ožratý z pivárne domov, tak zvýši svojej manželke krvný tlak, že je to počuť v celom baraku.

Pivo z dubového lístia lieči od cholery a mätové pivo privoláva bociany do vašej rodiny. Pivo lieči aj choleru, ale kde tú choleru v dnešnej dobe nájsť. A že privoláva bociany do našej rodiny? Veď je vedecký dokázané, že deti nenosí bocian (niekde tieto povery ešte pretrvávajú a tam skutočne nosí deti aj bocian podľa tvrdenia tamojších). Deti prichádzajú na svet činorodou prácou niekedy aj za pomoci suseda.

Veľmi povážlivé je tvrdenie a malo by sa to dostať aj do pozornosti štátnych kontrolných orgánov:“Vraj podľa F.E. školenie barmanov prinesie zvýšenie tržby o desatinu a prepitné až o 70 %”. Kto tu nabáda a dáva príklady pre čiernu ekonomiku. 70 % nezdaneného prepitného.

Vraj: “trocha lásky a vášne investovania do narábania s pivom robí zázraky”. S tou láskou robí zázraky viagra.

Poznámka: Uvedený článok bol v plnom znení prevzatý zo slovenského “špičkového” mienkotvorného denníka. Tučne vytlačené vety sú aj v tomto článku presné citácie z uvedeného článku. Neviem v akej rubrike tohto denníka bol tento článok uvedený. Možno, že by sa hodil do rubriky “Prdel na nedeľu”. Trošku prinízka úroveň na profesionála. Tie naše amatérske písačky v MKD majú často väčšiu úroveň.

Pohľad na alkohol na jeho “užitočnosť i neužitočnosť”, tak trochu recesný, možno, že niekde aspoň trochu vtipný očami amatérskeho pisálka.

Alkohol napriek všetkému neraz pôsobí aj pozitívne, o čom hovorí aj táto skutočná príhoda. Stala sa to Emovi Bohúňovi (kto to bol, nebudeme popisovať, nebol to ten známy maliar, ten sa volal Peter a niekedy mu hovorili aj Michal). Tohto nášho Bohúňa označovali aj ako tuláka na literárnom nebi. Bolo to už dávnejšie, hodne dávno, keď do Bratislavy prišiel španielsky veľvyslanec a Bohúňovi pripadla úloha sa mu venovať. Ale ako sa mu venovať, keď jeden nevedel po španielsky a druhý po slovensky a ruštinu nevedeli obaja. Kde čert nemôže pomôže alkohol. Emo zdvihol pohár a povedal: “Viva Espáňa” a pripil si so španielskym vyslancom. Keď im znovu naliali, španielsky ambasádor povedal “Viva Eslovaqua!” a pripili si. A potom pripíjali na viva Madrid, viva Bratislava, viva Pyreneje, viva Tatras, viva Ebro, viva Dunaj a tak ďalej, až výsledkom bolo, že Španiel mal toho viac ako dosť, Emo Bohúň, ako dobrý Slovák, bol na takéto veci zvyknutý a obstojne úlohu zvládol. O niekoľko dní španielske ministerstvo zahraničných vecí poslalo nótu, kde ďakovalo Slovenskej republike za mimoriadne vrelé prijatie, osobitne ďakovalo redaktorovi Emovi Bohúňovi, ktorý robil veľvyslancovi roztomilú spoločnosť.

Iná skutočná príhoda, ktorá sa stala tiež v súvislosti so španielskym občanom, ktorá potvrdzuje, že alkohol môže niekedy slúžiť ako dorozumievací jazyk, ako také esperanto. Stalo sa to na Silvestrovskom stretnutí turistov na Malom Slavíne (v roku 2012, teda v minulom, to bol už 22. ročník). Chýr tohto silvestrovského podujatia už dávno prekročil hranice Bratislavy, na podujatie okrem turistov mimo Bratislavy prichádzajú občas aj turisti zo zahraničia. Maďari, Švajčiari, Rusi, Nemci, Rakúšania a tento raz aj Španiel. Pre toto naše turistické stretnutie je charakteristické, že to nie je žiadny výstup s prevzatím diplomu i vrcholovej pečiatky, zablahoželaním veselého Silvestra a Nového roku, v časovo obmedzenom priestore cca 2 hodiny a poď ho dole, naspäť do mesta. Naše “stretnutie" je skutočným stretnutím turistov, ktoré trvá 5 - 6 hodín, na ktorom sa ľudia bavia, spievajú, tancujú, opekajú špekáčiky a dokonca aj popíjajú rôzne druhy alkoholu. Organizátori ohraničili trvanie podujatia napriek tomu, že potrvá až do vyčerpania zásob a turistov. Počas tohto dlhoročného organizovania sa zásoby vyčerpajú takmer vždy, ale doteraz sa nevyčerpal ani jeden turista tak, aby mali organizátori problémy s jeho transportom do mesta. Panuje výborná nálada, lepšia nálada ako potom večer v meste na oficiálnych oslavách. Niet čudo, veď na Slavíne sa stretajú aj lepší ľudia – turisti. Organizátori každému turistovi, okrem iného, ponúkajú prípitok vo forme štamprlíka vodky - horca. K registrácii sa dostavil aj španielsky hovoriaci turista a keď do knihy účasti tam Španiel napísal to magické slovo Barcelóna, Marianovi Nižnanovi, veľkému fanúšikovi Slovana, ktorý osobne bol na pamätnom finálovom stretnutí v Bazileji, kde Slovanisti vo finále porazili slávnu FC Barcelóna. Pre Mariana účasť na finále bol životný zážitok a pre Trnavčanov závisť na večné časy. Opravujem. No nie je to tak celkom. My Slovanisti veľmi oceňujeme a vážime si úspechy aj Trnavy. Vysoko oceňujeme výkon andelov, keď šesť rokov po sebe získali 5 titulov majstra Československa a jedno druhé miesto, a to všetko pod vedením bývalého slovanistického hráča i trénera Antonína Malatinského. Marián, ktorý tradične “obsluhuje” fľašku (y) s horcom, mu podal štamprlík s prípitkom, potom ešte duplu, ako zahraničnému účastníkovi a? A potom sa ich komunikácia obmedzila na pár slov vivat FC Barcelóna a vivat Slovan. Neskôr sa Španiel zaradil medzi ostatných baviacich sa turistov a asi o dve hodiny, keď Marian zbadal asi vo vzdialenosti 300 m odchádzajúceho Španiela, zakričal naňho a zamával s fľaškou ušetreného horca. Španiel pochopil a o chvíľu bol naspäť a potom to bolo už len o opakovanom kapurkovom a vivat až do vyčerpania zásob.

Alkohol však spôsobil aj stratu mnohých ľudských životov. Jedným historicky najznámejším prípadom je prípad Gordana Bruna. Raz si tento vedec nadmieru vypil v krčme a vrávorajúc vyšiel na ulicu a tam opakovane vykrikoval “a predsa sa točí", lebo jemu sa skutočne točila hlava z toho množstva vypitého alkoholu. Nuž ho tam zatkli a uvrhli do väzenia a inkvizícia ho upálila, lebo si myslela, že tým “a predsa sa točí” myslí na zemeguľu, a to sa nesmelo hovoriť.

Na Slovensku je najobľúbenejším nápojom predsa len víno. A treba povedať, že je to “inteligentnejší" nápoj ako pivo. Keď sa chcete zrúbať z piva, musíte vypiť 10 – 15 pív, teda takmer 10 litrov tekutín a Slovákovi na dosiahnutie takéhoto stavu postačuje liter tekutiny. Ešte lepšie sú na tom Američania s ich whisky. Im postačuje aj pollitra tekutiny. Pražskí krčmári sú aj mazanejší. Klientom čapujú pivo za peniaze a oni im ho postupne zadarmo na záchode vracajú.

Niektorí ľudia s láskou k alkoholu idú až tak ďaleko, že tvrdia: Mať v hlave rozum je dobrá vec, mať v hlave víno lepšia. (To napísal Peter Zvon, ľudia to iba rozširujú).

Alkohol je dlhodobá téma a záležitosť. Už Adam v raji, keď ho Eva zviedla jablkom, začal neskôr páliť z jablka destiláty, aby mu aspoň na chvíľu pripomenuli stratený raj. S alkoholom si nepomohla ani prohibícia. Nie sme mienkotvorný mesačník, ale dávame priestor každému názoru, vypočuli sme všetky tri strany (opozičná, pozičná a triezva).

Nakoniec niečo o alkohole by nám mohli povedať citáty velikánov, ktorých citujú viac ako nás:

To by nebol ironik Bernard. To si baťko Hviezdoslav ale nemusel napísať, veď vieš, že my Slováci sa až tak zloduchov nebojíme. Čarli, ideš na to moc vedecky.

Ukončiť by sme mohli veršami známeho Francoisa Villona. Básnika, lapaja a nezbedníka, ktorý námety čerpal a tvoril zväčša v krčme, držiac v jednej ruke pohár s vínom a druhou objímal radodajnú devu, takže ani pero nemal do čoho chytiť, tak mu ho držala deva.

Nuž buďme veselí a krásni. A celkom na záver niekoľko veselých a možno aj dobrých vtipov o alkohole.

Trnavská stovka, teda stokilometrový diaľkový pochod pešej turistiky, ale nielen T 100, ale aj ďalšie stovky a dlhšie diaľkové pochody sú už dlhodobejšie spojené s účasťou cyklistov, ale i bežcov. Už dlhé roky väčšie, či menšie skupinky takýchto športovcov – turistov sa zúčastňujú aj týchto podujatí. Obe skupiny sú zásadne rýchlejšie ako bežný radový, aj keď “výkonnostný" peší turista. Diaľkové pochody sú podujatiami pešej turistiky a nie bežeckej ani cyklistickej kategórie, a preto kritériá by mali zodpovedať pešiackej úrovni a nie (aspoň nie výrazne) potrebám behu a cyklistiky. Roky organizovania takýchto spoločných podujatí ukazuje, že symbióza je možná. Aj keď symbióza znamená navzájom prospešné spolužitie, ale tá prospešnosť by mala byť orientovaná výraznejšie k tým pešiakom, ktorí okrem iného predstavujú výraznú väčšinu účastníkov. Cyklistika je krásny šport, aj keď mnohí hovoria, čo to môže byť za šport, keď športovec pritom sedí. Nuž ale aj šachisti pritom sedia a je to šport. Aj keď dvaja pingpongisti hrajú stolný tenis v base, teda sedia, predsa vykonávajú šport. Koľko obdivovateľov a akú popularitu majú napríklad etapové preteky ako sú Tour de France, ktorých trasa je vedená prekrásnou krajinou. Ako ďaleko posunula cyklistika lekársku vedu pri objavovaní nových a nových dopingových prostriedkov a ako výrazne sa pozdvihla technická, či iná úroveň pri antidopingových skúškach. Ako sme obdivovali skutočne obdivuhodné výkony cyklistu Amstronga a až prakticky po skončení jeho kariéry, teda po mnohých rokoch jeho pretekania, nám povedia, že je exkomunikovaný z cyklistiky. Zakážu mu ísť tam, kam by aj tak už nešiel. Aký zásadový a nekompromisný ortieľ vynesú cyklistickí komisári, keď mu odoberú žlté tričká, ktoré získal v dosť vzdialenej minulosti. Sú dve možnosti. Buď objavili “techniku”, ktorá presne zistí použitie dopingu aj pred mnohými rokmi a v danom čase alebo že doping mu zistili už aj vtedy, ale netrúfali si veľkého cyklistu potrestať. Presný opak toho, čo u nás robia politici. Politici všetkých strán, všetkých prevrátených kabátov, spojených i nespojených v kluboch (poslaneckých), hovoria o korupcii svojich kolegov, už od počiatku našej doby, teda od Adama. Dokonca niekedy aj korupčné sumy hádžu do vetra. Možno, že vedia aj o konkrétnej korupcii, ale väčšinou to hovoria len zo svojej vlastnej skúsenosti (veď, keď ja som bral, aký je dôvod, aby on nebral, veď nie je sprostejší ako ja, čo tu treba dokazovať). Aj keď je pravdou, že o korupcii môže hovoriť každý, aj ten poslanec s najnižším IQ (takýchto cítime až príliš veľký prebytok, hoci v čase krízy máme všetkého nedostatok). Dokazovať korupciu je obtiažne, lebo tá sa realizuje medzi dvoma zainteresovanými, a tí s tým na bubon nepôjdu. Napriek všetkemu je obdivuhodná ich súdržnosť a tá je pochopiteľná (veď, keď zatvoria jeho oponenta, môžu potom aj mňa raz tiež zatvoriť). Každý hovorí o yetym a mnohí ho aj vraj videli, doteraz ale nezatvorili ešte ani jedného yetiho. Amstronga nakoniec potrestali aspoň “dodatočne”, naším politikom sa to nemôže stať. Staršie ročníky sa pamätajú na nášho vynikajúceho a populárneho cestného cyklistu Vlastu Ružičku z vinohradníckej Rače, ktorý dosiahol množstvo úspechov najmä na Pretekoch mieru Praha – Berlín - Varšava. Ten nepotreboval doping, ani modernú alchýmiu, stačilo troška “umu” do čaju a potom s takou odvahou a riskom absolvoval zjazd z kopca neviem ako náročný, s množstvom zákrut a nečudo potom, že v cieli býval prvý. My turisti pešiaci nemáme potrebu nadávať (občas si zafrflať, áno) na cyklistov. Dakedy cyklisti – turisti jazdili po lesných cestičkách. Tým, že sa zdokonalujú ich stroje, si trúfajú už aj na úzke turističké chodníčky, na ktorých už aj predbiehanie pešiakov nie je celkom jednoduché a je dosť problematické, keď pešiaka na úzkom chodníku predbieha cyklista bez zvončeka. Zatiaľ tých kolízií a najmä vážnych nebolo až tak veľa. Ale dokedy. Ja by som si vedel predstaviť cyklistov na diaľkovom pochode aj inak. Medzi cyklistami sú aj cyklisti, ktorí majú funkciu nosiča vody. Nemohli by vodu nosiť aj pre pešiakov? Napriek tomu cyklistika je pekný šport.

Je nutné poznamenať, že stokilometrové pochody, ktoré nám ešte donedávna klasifikátori KST zakazovali a označovali ich ako extrémne podujatia a “dovolovali” nám maximálne päťdesiatku a aj to je veľa. Veď ktorý klasifikátor prešiel na jedenkrát 50 kilometrov. Veď pre tých (česť výnimkám) sú vhodné tak 10 km pochody a tú nulu navyše môžu dostať grátis. Aj keď sa hovorí, že výnimka potvrdzuje pravidlo, asi ťažko by sme mohli hovoriť o pravidle, veď kde by sme zohnali tú výnimku. Treba povedať, že stokilometrový pochod je v encyklopédii turistiky označovaný ako podujatie pešej turistiky, ktoré má stokilometrovú dĺžku, bez udania alebo limitovania prevýšenia, bez ohľadu na počasie. Je však daný časový limit a ten je daný jednoznačne a to absolvovanie pochodu v limite 24 hodín (1 deň). Organizátori zväčša k tomu pridávajú primeranú toleranciu. (Diaľkový pochod nie je pretek.) Veľmi slušná rýchlosť pochodu pre pešiaka je 5 km za hodinu, to znamená, že s nutnými menšími prestávkami, prípadne menším kufrovaním by dobrý turista mal byť v cieli v rozpätí 20 – 22 hodín. Limit 24 hodín s primeranou toleranciou by mal stihnúť aj smoliarsky turista.

Dnes sa dostávame do opačného extrému, keď počet organizovaných stoviek v minulom storočí výrazne klesal. Na konci toho storočia sa počet stoviek ustálil na päť stoviek organizovaných na Slovensku (T 100, Rudohorská, Haličská, Pochod ŠPCH a 2 x 50 a dosť.) a takto to bolo zastabilizované na dosť dlhú dobu. Dnes už sa začínajú organizovať nové 100 kilometrové pochody. Podľa informácií väčšinu z nich nemožno zaradiť medzi klasické stovky určené pre pešiu turistiku, lebo požadované základné pravidlo stovky nedokážu splniť niekedy ani extrémni bežci a “vitamínoví” turisti. To nie je stovka, keď turisti prichádzajú do cieľa v čase 27 – 30 hodín. To pripomína niekdajšie plnenie 100 jarných kilometrov, kde časový limit na 100 km bola celá jar. To nie je splnená stovka, keď jeden výborný stovkár, ktorý ich má v nohách už pekný kopec, povie, že to bola ťažká stovka, lebo on ju urobil za 33 hodín. Ak sa chce niekto pretekať v tom, kto zorganizuje najťažšiu “stovku”, ponúkame radu: trasa 15 x hore a dole na niektorý tatranský kopec. Ak niekto chce organizovať ešte náročnejšie podujatie ako je stokilometrový pochod, nech to urobí ako Peter Minárik. Organizoval “normálnu stovku” Bratislava - Brezová pod Bradlom a komu to nestačí, nech sa páči do Trenčína (na 165 km).

Aj v ďalekej minulosti, nie však až tak strašne ďalekej, len v minulosti niekoľko desaťročí dozadu, behávali, resp. striedali beh s poklusom a s chôdzou niektorí turisti. Boli to turisti, zväčša členovia VD Štart Bratislava, turistické hviezdy – “star”. K označeniu ich kvalít – star si prispôsobili aj názov svojho klubu, len si k slovu star pridali písmeno t a mäkčeň, aby vtedajšia “verchuška” ich nemohla podozrievať zo šírenia a propagovania kultúry a extrémnych podujatí z končín, kde aj slnko zapadá a vychádzajú krízy. V tom čase nebolo módne, ani sa nedoporučovalo spelovať, nás učili azbukovať, a to sa nám nechcelo. Socialistický športovec ani nadávať nesmel, aby nemuseli zisťovať či nenadáva na dajaký orgán (myslene socialistický). Nesmelo sa ani vulgárne nadávať na verejnosti. Vulgárne sa mohlo nadávať potajomky, takpovediac v ilegalite, napríklad doma, manželke. Povolené boli nádavky naše rýdzo slovenské ako pačmaga, ogrgeň, papľuh, potvora, paskuda, ohava, pľuha, netvor, stranícky nespoľahlivý, triedny nepriateľ a podobne. Vtedy aj slovo pošva znamenalo púzdro alebo ľudovo povedané futrál a nie to, čo dnes znamená. Dnes môžeš slobodne vulgárne nadávať všade, aj na verejnosti, v hromadných prostriedkoch a o ulici ani nehovoriac. Niektorí jedinci dnes nadávajú s takou kadenciou, že sa zdá, že v hovorovom prejave vulgárne slová používajú ako interpunkčné znamienko (bodka, čiarka). Niečo podobné, ako niektorí pražaci slovko vole, vole. Ale je tiež pravdou, že vulgarizmov sa nezbavili ani dnešní turisti, len to robia skrytou, inteligentnejšou formou. Viete čo to znamená KPČ? Tak to vôbec nie, čo si myslíte. Je to skratka, to je pravda. Ale traduje sa, že jeden turista, ktorému sa nedarilo napísať to turistické KPČ, tak si uľavil súborom nadávok, ktoré potom pretavil do uvedenej skratky. Ktoré sú to tie slová? Veď uhádnite. My vám iba pomôžeme, že prvé a tretie písmeno sú synonymá.

Bola to strašná doba. Nesmelo sa vulgárne (ale nielen vulgárne) nadávať ani na stranu. To je pochopiteľné, vtedy bola iba jedna strana a nadávka bola adresná. Dnes, no ktovie na ktorú stranu nadávaš, keď je ich toľko. Ja pre istotu nadávam na sever (severnú stranu, lebo je chladná). Ale aby sme príliš neodskakovali od témy, vráťme sa k skonštatovaniu, že mená tých bežcov boli: Bábor ml., Juraj Hromkovič, Jožo Oravec a ďalší. Treba však povedať, že títo dobiehali v pešiackych limitoch a nespôsobovali ani najmenšie problémy pre organizátorov.

Ale teraz už vážne k problému Trnavská stovka a cyklisti. V posledných dvoch rokoch zaznamenala Trnavská stovka enormný záujem u turistov. Taký veľký počet pešiakov už robí problémy aj cyklistom. Tým lepším pešiakom robia cyklisti niekoľkonásobné väčšie problémy. Zatiaľ čo cyklisti ich predbiehajú na rovinatejšom teréne, pešiaci im to vracajú pri stúpaní do kopca, a tak sa stáva, že takto sa vzájomne musia predbehnúť niekoľkokrát. V minulom roku sme urobili jeden pokus. Posunúť štart cyklistov pred štart pešiakov nie je reálny. Jednak cyklisti majú sklon štartovať neskôr ako veľmi skoro. Aj keď je oficiálny štart medzi 6:00 – 8:00 h (v priebehu dvoch hodín, 120 minút sa také veľke množstvo ľudí ani nedá odštartovať), štartuje sa už od piatej. Prvé vlaky prichádzajú do Bratislavy po piatej, organizátori sú už v tom čase na štarte, a tak do šiestej hodiny je aj viac ako stovka turistov na trase. Cyklisti boli štartovaní priebežne, tak ako prichádzali na štart, ale ich trasa smerovala po ceste do Pezinka a odtiaľ na Babu. Týmto sa cyklisti vyhli predbiehaniu minimálne štyrom stovkám pešiakov, pričom na ceste Bratislava – Pezinok v tom čase nie je až taká veľká premávka. Pre tento rok sa pripravuje ďalšia úprava trasy. Je nezmyslom dávať cyklistom trasu cez Vápennú, keď tam aj tak nikto nevylezie a následne kontrolu na Rosničkovú lúku a v cieli im potom tolerovať chýbajúcu kontrolu. V návrhu na novú cyklistickú trasu sú pripravené dve varianty. Túto trasu vám dávame na oponentúru a pripomienky. Očakávame aj vaše súhlasné hlasy do začiatku mája, aby organizátori mohli pripraviť všetko potrebné pre cyklistickú trasu T 100. Cyklistike zdar a pešiakom zvlášť!

Miesto	dĺžka trasy [m]
	rozdiel		celkom
Bratislava, hl. st. (štart)			0
Pionierska	2 044
Pionerska x Račianska			2 044
Račianska	5 378
Rača (Peklo)			7 422
	12 222
Pezinok			19 644
	14 000
Pezinská Baba (K-1)			33 644
	5 556
Pernek			28 088
	4 444
Kuchyňa			32 532
	6 667
Rohožník			39 199
	4 667
Sološnica			43 866
	3 333
Plavecké Podhradie			47 199
	4 889
Plavecký Mikuláš			52 088
	9 022	---
a, Brezinky			61 110	---
	---	3 867
b, Plavecký Peter			---	55 955
	3 378	5 556
Buková (K-2)			64 488	61 511
	6 089	6 089
Trstín			70 577	67 600
	3 333	3 333
Raková, most			73 910	70 933
	5 644	5 644
Suchánka			79 544	76 577
	7 111	7 111
Dobrá Voda (K-3)			86 665	83 688
	9 022	9 022
Brezová pod Bradlom (cieľ)			95 687	92 710

Stalo sa už tradíciou pri vyhodnocovaní diaľkoplazeckej výkonnosti v aktivitách Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD), že úspešní absolventi týchto aktivít sú oceňovaní okrem diplomu ešte aj vecnou cenou vo forme keramického taniera. Tieto taniere boli po minulé roky odovzdávané na turistických podujatiach organizovaných ku koncu príslušného roku alebo na vybraných podujatiach roku nasledujúceho, väčšinou v cieli diaľkových pochodov, ktoré organizoval zabezpečovateľ ocenení spomínaných diaľkoplazeckých aktivít. Stávalo sa nepísaným pravidlom, že niektorí ocenení absolventi si taniere vyzdvihovali aj s niekoľkoročným oneskorením.

Zabezpečenie tanierov a ich distribúciu po minulé roky robil vedúci TJ Tesla Bratislava, Ing. Ivan Nižnan a výhodou bolo, že diaľkové pochody, ktoré TJ Tesla Bratislava organizovala, mali cieľ v ich turistickom klube. Od roku 2012 TJ Tesla Bratislava má obmedzené klubové možnosti a vzhľadom k tomu, že si ešte veľa ocenených diaľkoplazov tanier nevyzdvihlo, prosíme všetkých turistov, ktorí sú uvedení v nasledujúcom zozname, prípadne aj ostatných, ktorí ich poznajú, im o tomto dali vedieť, aby sa v čo najkratšom čase skontaktovali s Ing. Ivanom Nižnanom na tel. čísle +421 903 620 653 a dohodli si individuálny spôsob prevzatia.

2.3.2013 PREDJARNÝ PRECHOD HREBEŇOM VETERLÍNA 11. ročník
(sobota) Športový klub nevidiacich a slabozrakých športovcov Karpaty Trnava

9.3.2013 ČERVENO - MODRÝ TESLÁCKY OKRUH 31. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

27. ročník medzinárodného stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov EXPEDÍCIE 2013 sa uskutoční v sobotu 13. apríla 2013 na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v areáli Mlynskej doliny v Bratislave od 10:00 do 19:00 h. Vstup je voľný. Viac informácii (najmä o programe) budeme zverejňovať na www.expedicie.estranky.sk.

Svetozár Krno, karpaty84[zavináč]gmail.com

16.3.2013 MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK - memoriál Ruda Korčeka 28. ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

23.3.2013 JARNÁ PRECHÁDZKA ZÁŽITKOVOU TRASOU ING.VRATISLAVA SCHAALA
(sobota) KST Holíč

31.3.2013 VEĽKONOČNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
(nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

6.4.2013 POCHOD OSLOBODENIA TRNAVY 36. ročník
(sobota) KST Slovšpost Trnava

6.4.2013 Turistický POCHOD FORNOSEG – FRAŠTÁK CEZ SOROŠ 10. ročník
(sobota) Obec Tepličky

6.4.2013 MALOKARPATSKÝ CIK-CAK 6. obnovený ročník
(sobota) TK Štart Bratislava

13.4.2013 OTVORENIE PEŠEJ TURISTICKEJ SEZÓNY
(sobota) KST TJ Junior Sládkovičovo

20.4.2013 JARNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 35. ročník
(sobota) KST Hlohovec

27.4.2013 ČOŽE JE TO 50-KA, keď idú s nami aj dievčatká? 33. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tematikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Vydania z decembra 2012, januára a februára 2013 nevyšli. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.