apríl 2001
Milý diaľkoplaz (outdoorista)!
Patríš medzi tých ludzí, čo už dlhé mesáce či celé roky čekajú až tu bude druhé Švajčársko? Nó šak ceny sú tu už čuleki také jako ve Švajčársku. Benzín koštuje pomaly tólko, čo nékedy parfén Šanelpet, na lístek do Račišdorfu aby si robíl celý den a turistický salám či parizér stojí ako nékedy kaviár. A Ty by si scel lozit, žbrílat na horách a v budelári máš akurát tak lístek z autóbusa.
Nerob si taškú hlavu, počúvaj dobre mínenu radu! V nedzelu stan jako by si išól na túru. Namasci si chléb s mascú, nakrájaj cibulu a púry, do termosky nalej nejakú žbrndu podla chuci. Šecko daj do ruscaku, ale namísto na štáciu ic do izby gdze máš televízor. Lapni si do fotely a pusci si o ósmej estévé dvojku a začni kukat správy o počasí ze šeckých možných turistických centér.
Naše slovenské kopčiská sa ci ukážu prámo pred ksichtom. Jasenská dolina, Mýto pod Dumbírom, šecko vidzíš jako keby si tam ból. Ket kamera zablúdzi na štíty Hohe Tatra, móžeš chycit aj závrat z tej výšky. A k temu ci vyhráva echtovný slovenský folklórmjúzik. Hlas fujari z doliny ako bi ci lézol spod gauču. Odporúčam otvorit okná a spravit cúg, budeš sa cícit ako ked fúka vetriščo na Marcinských holách.
Ked po polhodzine budeš cícit, že by si néčo scohnil, otvor ruscak, daj si chleba s cibulu a púrkom, vylochni krachelku z termosky. A ked není gazdziná v trecej izbe, móžeš si aj prdnút, šak si na túre.
Potrebuješ potvrdzení o tem, že si tam ból? Nalep si do vanderbúku lístek o zaplacení koncesionárského poplatku.
A to ešče není šecko. Otecko, mamička sceme sa mat lepšie. Surfuj trochu po tej televíznej kisne. Najdzi si esterajch cvaj. Akurát ide weterpanoráma a Ty si čuleky v Alpách. Bez pasu aj bez dálničnej známky. Cíciš tu slobodu a demokraciju? Ale buc opatrný! Začni kukat, ked dávajú tí malé kopce - Seemmering, Schneeberg, Hochkar, aby si nedostal tú nemoc z výšky. Ket cíciš, že si aklimatizovaný, móžeš kukat Schladming, Klostertál, ale tí najvyšé kopce ako Grosklokner, tí si račej nechaj o týden. Nemaj zas velké oči. Šeckého moc škodzí. Račej si pošmakuj na tej muzike. Harmonika, klarinet, parademarš a jódlovačka čo ta chycí za srco. Ak si ozaj dobre trénovaný dálkoplaz, móžeš ešče prepnút na čétedva a dat si na konec taký Ješted. Jako sa hovorí na vyklusaní. Ak máš teho dost, ic do kuchyne, umy rády a venuj sa spomínkam.
Váš Trnafčan Ivan
Attila Korčok a jeho šesťdesiatka
"Chcel by som ešte raz splniť rovníkový VOPT"
Čas pracuje pomaly ale iste, to sa dá povedať o každom z nás. Ani u jedného sa to nedá nejakým bakšišom spomaliť, urýchliť alebo nedajbože zastaviť. Takže po piatich rokoch sa znovu stretávame pri príležitosti Tvojho životného jubilea. Tak okrúhleho aké len môže byť. Typická šeťdesiatka. Dožil si sa dôchodcovského veku v zdraví, čo sa o mnohých z nás povedať nedá, preto nám odpovedz na zopár otázok k tejto udalosti:
1.MKD: - Čo sa zmenilo u Teba za posledných päť rokov, od posledného rozhovoru v januári 1996 ?
Attila Korčok (A.K.): - Peter, dobre ma poznáš a vieš, že nerád veľa rečním a tobôž nie o sebe, takže posledných päť rokov len v skratke. Musel som predčasne zanechať zamestnanie /radšej sám, ako s ich pomocou/. Zmenilo sa tým o hodne aj moje myslenie. Aj keď to na mne nebolo a nie je vidieť, je skôr pesimistické. Príčin je viac, než je únosné. Mení sa nám klíma, katastrofy ekologické či prírodné sú na dennom poriadku. Toho odpadu v prírode, hlavne v blízkosti civilizácie je neúrekom. Niektorí ľudia nemajú vôbec úctu k prírode. Neviem či je to výchovou alebo akým vplyvom. A tak by sa dalo pokračovať v negatívach do nekonečna.
2.MKD: - Ako sa cítiš ako aktívny šesťdesiatnik?
A.K.: - Tak normálne, keď si večer ľahnem a ráno vstanem, vôbec nevnímam svoj vek. Zatiaľ som nezistil na sebe žiadny rozdiel. Možno až o päť rokov, to sa budem cítiť tak na šesťdesiat. U mňa ten vek ide o niečo rýchlešie, než sa cítim. Vždy o niečo menej. Chvalabohu, zdravie mi zatiaľ slúži na jednotku. Avšak je primerané svojmu veku.
3.MKD: - Čo zostalo nesplnené z tvojich predsavzatí spred piatich rokov?
A.K.: - Nikdy som nemal veľké predsavzatia. Jedno veľké som si splnil pred šiestimi rokmi. Turisticky žijem zo "starej slávy". Ale to neznamená, že chcem leňošiť, každý diaľkoplaz veľmi dobre vie, že nohy nesmú zaháľať. Inak je zle...
4.MKD: - Pokračuješ v aktívnej činnosti diaľkoplaza?
A.K.: - Samozrejme, že v aktívnej činnosti pokračujem. Plním aj diaľkoplaza, aj VOPT, aj superdiaľkoplaza ale (???) vedome plniť nejaké odznaky už nebudem. Nevidím v tom nijaký zmysel. V prvom rade to bude aktívna činnosť zameraná len pre "radosť z pohybu".
5.MKD: - Podľa posledných informácii si jeden z prvých, ktorý splnil podmienky udelenia /toľko diskutovaného/ rovníkového odnaku VOPT. Je to pravda? Môžeš nám o tom niečo povedať, hlavne pre tých, ktorí nevedia nič bližšie o tomto plnení?
A.K.: - Informácia bola tentoraz správna. Rovníkový VOPT som mal splnený už v roku 1994, ale po odchode Jura Hromkoviča do zahraničia a Joža Oravca z aktívnej činnosti sa tým nikto seriózne nezaoberal. Až prišli Tesláci s Ivanom Nižnanom a Milanom Kubišom. Dôveryhodní ľudia a už som neváhal a výsledok a aj toto ocenenie mojich prejdených kilometrov bolo na svete. Totiž kilometre som našľapané mal, ale bál som sa o odoslanú evidenciu, či ju ešte niekedy uvidím. Stalo sa to predsa viacerým. Výsledkom bolo toto nádherné ocenenie nie za kilometre, ale za "roky" nachodených kilometrov. Pre zaujímavosť sled môjho plnenia VOPT. Začínal som s DP v roku 1976, v ére počiatkov diaľkoplazectva:
1977 - 2.100 km - základný stupeň - bronz
1978 - 3.711 km - základné stupeň - striebro
1979 - 6.406 km - základný stupeň - zlato
1981 - 10.819 km - super bronz
1983 - 15.438 km - super striebro
1987 - 21.444 km - super zlato
1989 - 27.337 km - elita bronz
1990 - 30.015 km - elita striebro
30.4. 1994 - 40.087 km - rovníkový VOPT
Na splnenie tohoto výkonu som potreboval 565 pochodov, čo bolo minimálne 565 dní na DP. Zo začiatku, v prvých rokoch som sa zameriaval väčšinou na stokilometrové pochody a ktoré trvali vždy viac ako jeden deň. Boli to pekné roky a rád si na ne spomínam. Pokiaľ by sa to dalo vrátiť, veľmi rád by som plnil a si splnil ešte raz tento rovníkový odznak VOPT !
6.MKD: - Ako si na tom bol za posledných päť rokov s našľapanými kilometrami? Ktoré akcie si ceníš ako najhodnotnejšie?
A.K.: - Posledných päť rokov bolo pre mňa trochu chudobnejších, ale aj tak som sa zúčastnil 123 DP a nachodil som 7400 km. Moje najkrajšie a najhodnotnejšie akcie boli tri malokapatské stovky a to: T-100, 2 x 50 a dosť a ŠPCH.
7.MKD: - Attila Korčok a zahraničie? Zlepšila sa tvoja bilancia v zahraničných horách?
A.K.: - Horkýže zlepšila, nevídali, práve naopak! Už nechodím ani do svojho rodného mesta a to je tam diaľkový pochod - krásna KINIZSI stovka. Do Česka raz, maximálne dvakrát do roka, nejaká jednodňovka v Rakúsku a to je bohužiaľ všetko. Nepoviem, keby som tak nejakým spôsobom vyhral pekný balík peňazí, že by som sa neprešiel aj trochu ďalej, tipov mám dosť. Ale takto si hovorím, slnko svieti všade rovnako, aj stromy šumia rovnako pod Alpami ako v Karpatoch. Viem, že je to len utešovanie, ale nepomôžem si.
8.MKD: - Attila Korčok a Malé Karpaty?
A.K.: - Malé Karpaty sú moje najmilšie kopce, mám ich pod nosom, je tu plno diaľkových pochodov alebo si po nich len tak vybehnem, hoci aj stále po tých istých chodníčkoch. Malé Karpaty sú aj tak trochu mojou živiteľkou. Hubárčenie, rôzne lesné plodiny, či už na priamy konzum alebo na sušenie, kompóty, vínko. Len aby si ľudia z mesta uvedomili, že taký dar si treba vážiť a mať k nemu až pietnu úctu.
9.MKD: - Attila Korčok a plány do budúcnosti?
A.K.: - Čo už ja naplánujem, a to nehovorí tentokrát zo mňa vôbec pesimizmus. Stačilo by mi úplne, aby som sa každé ráno zobudil zdravotne fit a aby som čím dlhšie dokázal ešte prejsť diaľkový pochod aspoň 5 až 6 km priemernou rýchlosťou.
10.MKD: - Attila Korčok a Malokrapatský diaľkoplaz?
A.K.: - Ako som ti už spomenul, vedome už nič neplním. Na diaľkové pochody chodím a rád a ak sa mi nazbiera potrebný počet km na MKD alebo na Super diaľkoplaza, tak určite ocenenie neodmietnem.
11.MKD: - Prezraď nám ešte, akého máš koníčka okrem turistiky, veď už budeš mať času dosť aj na takéto aktivity?
A.K.: - Keď sa tak zamyslím, tak je to pešia turistika, predtým v mladšom veku ešte aj cykloturistika a vodná turistika s kajačikom. Druhý koníček je záhradka. U priateľky Janky je kúsok záhrady a tam sa realizujem. Poviem ti, že koho to baví, tak je to krásny a ešte k tomu aj užitočný aktívny oddych. Vidieť zo dňa na deň vývin a plody svojej práce, je to pocit, ktorý aktívne zabíja pesimistické myslenie.
12.MKD: - Si dlhoročný účastník Trnavskej stovky. Ako vnímaš celú tú atmosféru okolo nej, ako by si ju porovnal s inými podobnými akciami?
A.K.: - Trnavská stovka je kapitola sama o sebe, má slávnu minulosť, hoci určitú dobu mala namále, ale šťastie pre diaľkárov, že sa jej chytili správni ľudia a aj vďaka tebe Peter, pokračuje v tej lepšej časti svojho dvadsať osemročného trvania. V prítomnosti je tej slávy akosi pomenej, ako ináč, z finančných dôvodov, ale cveng a prím T-100 stále vedie medzi DP. Vžila sa do povedomia turistov ako test mužnosti medzi turistami začiatočníkmi, ale aj ako test u dlhoročných turistov, či to ešte zvládnem? Ak áno, je každý utešený, že už ani viac zdravší nemôže byť. Ivan z Tesly sa možno bude hnevať, ale ja si to u nich vyžehlím nejakými brigádami na tesláckych kurtoch.
13.MKD: - Tvoje skúsenosti a pripomienky z výkonnostnej turistiky z posledných rokov?
A.K.: - Začiatky diaľkových pochodov, to bola eufória, neskôr sa príliš pretekárčilo. Niektorí jedinci neváhali použiť aj nečestné spôsoby a niektorí organizátori im to aj tolerovali. Aj z týchto dôvodov zrušil Zajíček klub Dálkoplaz /československý/, na sledovanie "stovkárov". To predsa človeka nemôže tešiť, keď niečo získa podvodom. Posledné roky akoby sa situácia obrátila. Nastala malá renesancia DP, niektoré majú aj do sto účastníkov a Trnavská stovka mala vlani vyše 200 účastníkov, tak ako v prvej desiatke najlepších rokov jej organizovania. Je vidieť čoraz častejšie, družné posedenie na akcii alebo po nej. Zdá sa, že DP začínajú byť aj "spoločenskou udalosťou".
14.MKD: - Úplne na záver, čo by si odkázal kamarátom diaľkoplazom?
A.K.: - Tým pravidelným účastníkom DP nemusím nič zvláštne odkazovať, Tí vedia čo je to prejsť 50 km za stáleho dažďa alebo v tropickej horúčave alebo stovku, keď v noci je úplná tma. Nič nepoznám černejšie, ako keď je zamračené pred dažďom, bez mesiaca a si uprostred hustého lesa, môžeš mať aj tri "čelovky", sú ti prd platné. Chcel by si kúsok aj skrátiť a až ráno zistíš, že si "zakufroval" a prešiel si o 6 km viac. Tým mladším začiatočníkom odporúčam, nech ich neodradia nejaké tie pľuzgiere, otlaky či malé bolesti, únava ani nepriazeň počasia. To predsa patrí k prírode a turistike. Pravidelným a postupným zvyšovaním nachodených kilometrov a tým aj výkonnosti získate rutinu. Ale aby ich to zas nelákalo k pretekárčeniu. Nech neľutujú čas, ktorý pobudnú pri krásnom výhľade, pri krásnom kvietku alebo aj posedeniu pri občerstvení s kamarátmi. To bolo moje malé vyznanie k mojej 60-ke. S pozdravom "Horám a diaľkam zdar!"
Za MKD Ti prajem k Tvojej 60-ke, všetko najlepšie a hlavne veľa zdravia a psychickej sviežosti, ale Tebe zvlášť ešte niečo navyše, aspoň jednu prvú cenu, buď v NiKé alebo v Športke ! Viem, že by si vedel ju rozumne a parádne využiť.
Peter Minárik
Z histórie
Rodný list Popudinských Močidlian
Len málokedy sa stáva, a to nielen teraz, ale aj v minulosti, že by sa spájali dve obce v jednu a pritom by si každá z nich ponechala svoj pôvodný názov. Stalo sa to už v roku 1954. Roztrúsené dedinky po našom Záhorí, lepšie povedané "na Búroch", sa honosili svojím pekným menom, pomenovaním, ktoré kedysi dávno dostali, často nevediac ani kedy a od koho. Pri Popudinských Močidlanoch je to ale celkom iné. Keďže ani jedna obec nechcela popustiť a teda popudiť druhú, veď po dlhú dobu boli dobrými susedmi, použili šalamúnske riešenie. A toto riešenie zostalo historickou udalosťou pri spojení dvoch dedín v jednu.
Ich prvý zrod sa datuje u oboch k roku 1329, kedy sa po prvý raz vyskytuje pomenovanie osada Popudyn a osada Mochilan. Prečo by teda v roku 1954 pri zlučovaní obcí vo väčšie celky mala jedna druhej ustúpiť? Preto sa použilo toto šalamúnske riešenie.
V minulosti obec Popudiny patrila k hradu Branč, potom k panstvu Šaštín a Holíč. Zemepánom dediny boli Coborovci, o ktorých sa vie, že ich krásnu Dorotu si všimol aj kráľ Matej. Starý Cobor bojoval aj proti Turkom. K panstvu nepatrilo mnoho rodín, počítali sa iba na necelé dve desiatky. V 17.stor. sa v obci usadili habáni a ich zručné keramikárske výrobky šírili slávu habánov široko - ďaleko.
Podobne Močidlany mali tú istú históriu. Obyvatelia sa živili chovom dobytka a poľnohospodárstvom. Lenže ich bolo o polovicu menej, čo do počtu duší. Z toho dôvodu pri skladaní názvu boli ako prví v poradí. Z názvom boli a pokiaľ je známe aj sú spokojní obaja. Tak vznikol názov spojených obcí Popudinské Močidlany. Z historického hľadiska vošli do dejín, že ako prví na Slovensku týmto spôsobom utvorili nový spojený názov. Dnes ich už rozdeľuje len cesta prvej triedy Senica - Holíč.
Ani po roku 1990 sa táto obec nerozdelila, ako to bolo vtedy moderné a stalo sa to zvykom. Aj dnes sa stále nazýva rovnako - Popudinské Močidlany.
Z historických materiálov, Peter Minárik
Chránený prírodný výtvor - 3.pokr.
Jaskyňa Deravá skala
Registrácia:
Zbierka zákonov, zošit 10 z 31.10.1977
Rozloha: ochranné pásmo 11.06
ha
Poloha: okres Senica
Katastrálne územie: Plavecký Mikuláš
Jaskyňa sa nachádza na ľavej strane Mokrej doliny pod plošinou Javorinka (561 m n.m.). Asi 10 metrov nad potokom je vstup do jaskyne, ktorá má tvar mohutného previsu. Vytvorila sa v strednotriasových vápencoch chočského príkrovu mrazovým zvetrávaním. Tvorí ju 26 m dlhá a 15 m široká portálová sieň s chudobnou výzdobou. Okrem geomorfologického významu má veľké archeologické hodnoty. Predstavuje lokalitu, ktorá bola osídlená človekom už v paleolite. Významné mladopaleolitické sídlisko a na jej ochranu je určené ochranné pásmo s výmerou 11 ha.
Výška nánosu v jaskyne sa pohybuje od 1 do 3 metrov. Je to obľúbené miesto mladých archeológov amatérov /hrabošov/. Bežne sa tu vraj nachádzajú a dajú "vyhrabať" zbytky rôznych kostí aj z jaskynného medveďa, vlka, rysa, hyeny a dokonca aj z mamuta a pod.
Peter Minárik
Mimokarpatské chodníky
Šiatorská Bukovinka
Známy trnavský tramp Gabo Štefunko, nazývaný medzi trampami "Marschal", ktorý bol a je na každom potlachu ozdobou či okrasou a je rodákom z tohto kraja, nás dlhodobo pozýval na návštevu do tejto oblasti. Predstavil nám nielen svoje rodisko, ale aj najkrajšie časti v blízkom i "širšom" okolí. Začneme ale pekne po poriadku a hlavne od začiatku:
Šiatorská Bukovinka
Pre úplných neznalcov uvádzam, že sa nachádza na juhu
stredného Slovenska medzi dvomi mohutnými masívmi Cerovej
vrchoviny na brehoch Bukovinského potoka. Cerová vrchovina
patrí medzi najmladšie pohoria s najmladšou sopečnou
činnosťou na Slovensku. Pozostatky búrlivej sopečnej
činnosti nestačil čas ešte zotrieť. Najdeme tu
vypreparované sopečné komíny, kuželovité sopky, zvyšky
okrajových stien kráterov a lávové prúdy rozliate po
niekdajších dolinách, ktoré tvoria dnes zarovnané chrbáty
tabuľovitých hôr. Často končia ostrými terénnymi
stupňami, s impozantnými čadičovými bralami a kamennými
moriami. Medzi balvanmi kamenného mora na Pohanskom hrade pri
Novej Bašte sa nachádza najväčšia pseudokrasová jaskyňa na
Slovensku. Jedinečné sú aj dutiny po sopečných výbuchoch a
výfukoch plynov a pár na Ragači pri Hajnáčke.
Prví obyvatelia obce ju začali osídlovať v rokoch 1923 až 1927 a boli to prisťahovalci z Hriňovej, Detvy a Šoltýsky. V roku roku 1959 spojením dvoch osád a to Šiatoroš a Bukovinka, vznikla obec Šiatorská Bukovinka, ktorá má v dnešnej dobe okolo 300 obyvateľov. Obec leží na samom hraničnom prechode a je tu aj colnica a Maďarskom. Hneď vedľa obce sa nachádza NPR Šomoška.
Štátna Prírodná
Rezervácia - ŠOMOŠKA
Patrí k najstarším chráneným územiam okresu Lučenec,
ako aj Cerovej vrchoviny. Rezervácia má viacero atraktivít,
sú to najmä - čadičový kamenný vodopád, hrad Šomoška s
hradným kopcom, kamenné more.
Rezerváciou vedie náučný chodník, ktorý je dlhý 1,6 km s prevýšením 106 metrov a privedie nás až na hrad. Celá súčasná rozloha ŠPR je 36,62 ha. Zaberá slovenskú stranu vrchu Šomoška a západné svahy tabuľového vrchu Mačacej, ktorý je najväčším čadičovým lávovým pokrovom Cerovej vrchoviny.Nadmorská výška chráneného územia je 410 až 516 metrov.Prierez lávovým pokrovom Mačacej môžeme študovať v opustených lomových priestoroch "Mačkaluk" severovýchodne od rezervácie. Prírodné prostredie ŠPR bolo v minulosti pomerne silne poznamenané ľudskou činnosťou. Strategicky výhodnú polohu vrchu Šomoška využívali už v 14.storočí na výstavbu strážneho hradu. K budovaniu hradných múrov a objektov používali materiál prevažne z čadičovej žily hradného vrchu. Takto ťažobnou činnosťou odkryli a zčasti narušili zvláštny bazaltový útvar, tvorený 5 - 6 bokými stĺpcami čadiča, ktorý je dnes jednou z najväčších atraktivít ŠPR, známy ako "kamenný vodopád". Odpad po ťažbe čadiča ako aj neskoršie nahromadený kamenný materiál z hradných ruin obohatili pôvodné úlomky prirodzeného zvetrávania čadiča a vznikol ďalší zaujímavý geomorfologický útvar na hradnom vrchu - kamenné more. Koncom 20-tych rokov nášho storočia dochádza na severnom svahu /územie Maďarska/ ku ťažbe týchto sutín ako vhodného stavebného materiálu. Sutiny odvážali úzkokoľajnou železnicou, ktorá bola vybudovaná na severných a východných svahoch hradného vrchu. Na niektorých miestach tejto trate v súčasnosti vedie náučný chodník. Koncom 20-tych rokoch bol majiteľom lomu vybudovaný malý rybník pre rybolov v doline Bukovinského potoka.
Kamenné more
Tento názov si vyslúžilo voľné nahromadenie
čadičových úlomkov na ploche okolo 40 x 100 metrov.
Skladá sa prevážne z úlomkov 5 a 6 bokých stĺpcov čadiča,
miestami aj z drobnejších tvarov. Hlinitá zvetralinová zmes
v nich úplne chýba. Veľká časť kamenného mora je tvorená
bazaltovými stĺpcami, ktoré pochádzajú z ruín hradných
múrov. Dôkazom toho sú miestami sa vyskytujúce úlomky malty
a iného stavebného materiálu. Určitá časť úlomkov sutiny
je však prirodzeného pôvodu a vznikla zvetrávaním skalných
výstupov na hradnom vrchu. Takéto zvetrávanie a hromadenie
kamenných zvetralín si vyžaduje osobitné podmienky, aké u
nás panovali v starších štvrtohorách - v pleistocéne.
Podobným spôsobom vznikali kamenné moria aj na iných
miestach, napr.pri obci Vyhne v Štiavnických vrchoch /ryolit/ a
pri Malej Lehote v Pohronskom Inovci /andezit/. Zaujímavosťou
je, že medzi bazaltovými úlomkami kamenného mora sa v
hlbších častiach udržuje pomerne stála teplota počas
celého roka, čo môže poskytnúť vhodné stanovištia pre
niektoré druhy chladnomilných drobných zvierat.
Kamenný vodopád
Je jednou z hlavných turistických atraktivít Cerovej
vrchoviny a patrí medzi najznámejšie prírodné výtvory v
celej našej republike. Kamenný vodopád je umele odkrytou
časťou stuhnutej bazaltovej lávy. Vylamovaním bazaltových
stĺpov pomocou klinov získavali v 14.storočí vhodný
stavebný materiál k výstavbe hradu. Bazaltové stĺpy
získavali z viacerých miest vrcholových častí hradného
vrchu, no najpravidelnejšie usporiadané stĺpce sa nachádzajú
práve na mieste kamenného vodopádu. Vytvorili tak 9 metrov
vysokú a po obvode 40 m polkruhovite sledovateľnú vydutú
formu.
Korene vzniku tohto zaujímavého prírodného javu siahajú ešte do konca treťohôr - vrchného pliocénu, do obdobia mohutnej sopečnej činnosti na území Cerovej vrchoviny. Bazaltová láva sa dostala na povrch cez zlomy siahajúce hlboko do zemskej kôry. Tieto zlomy vznikli po vyvrásnení centrálnych častí Západných Karpát. Po takomto zlome prerazila bazaltová láva v oblasti Šomošky okolité pieskovce. Na povrchu však jej energia poklesla natoľko, že sa láva vyliala do najbližších výmoľových jarkov len do vzdialenosti 100 metrov. Bazaltová láva v trhline tvorí mohutnú žilu, ktorá je na hradnom vrchu sledovateľná v smere SSV-JJZ v dĺžke 170 metrov.
Hrad ŠOMOŠKA
Hrad bol postavený z čadičových, bazaltových stĺpov, v
pôvodne v gotickom slohu, po tatárskom vpáde v 13.storočí. V
priebehu stáročí bol svedkom rôznych historických udalostí
a vystriedali sa tu rôzni majitelia. Nikdy však nebol
kráľovským hradom. Na začiatku patril Kačičovskému rodu,
ktorý sa v roku 1310 spojil s Matúšom Čákom z Trenčína. Po
porážke Matúša Čáka kráľ Karol Róbert v roku 1323
daroval hrad aj s okolím rodu Szechényiovcov a potom rôznymi
dedičskými konaniami sa dostal do rúk Losonczyovcov. V roku
1573 ho obsadili Turci, ktorí v tom čase ovládali aj
Fiľakovský hrad. V roku 1596 sa podarilo Pállfymu a
Tiefenbachovi hrad dobyť a vrátiť ho pôvodnému majiteľovi.
V tom čase k panstvu Šomoška patrilo 14 obcí vrátane
Tisovca. V 17.storočí bol hrad niekoľkokrát prestavaný,
zväčšený a opevnený. Nadobudol renesančný charakter.
Hlavnou úlohou hradu bolo brániť prístup k banským mestám,
ako boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Kremica proti
Turkom. Na rozhraní 17. - 18.storočia podľa nariadenia cisára
Leopolda I. mali byť všetky hrady zbúrané, aby neposkytli
útulok alebo možnosť opevnenia sa Rákoczyovským povstalcom.
Hoci vtedajším majiteľom hradu - Rádayovskému rodu - sa
podarilo stavbu uchrániť od demolácie, nezabránili tým jeho
postupnému schátraniu. Posledná hradná veža /západná/ bola
zničená až v prvej tretine 19.storočia, kedy udrel do nej
blesk a zhorela strecha. Hrad si v podstate uchoval svoj
pôvodný charakter až do rozhrania 19. a 20. storočia, kedy
jeho ešte zachované priestory jeho majiteľ dal rozboriť, aby
neposkytoval útulok nežiadúcim živlom. Od roku 1972
prebiehali na hrad prieskumné a konzervačné práce. Obnovila
sa južná delová bašta a veľká západná delová bašta s
najväčším fortifikačným významom /chránila hrad od dediny
Somosko, odkiaľ bol k nemu najľahší prístup/. Veže sú
vymurované do pôvodnej výšky. Hrad je postavený zo
zvláštneho materiálu - nalámaných čadičových stĺpov a je
skutočnou raritou. Patrí medzi významné hradné ruiny na
Slovensku.
Nemám e-mail, ale keď niektorí z Vás budú mať záujem prísť do tejto oblasti, stačí napísať na moju adresu, môžem Vám poradiť a poskytnúť zopár informácií, hoci i o možnosti trampovania.
Gabo
"Marschal" Štefunko
Šiatoroš
Šiatorská Bukovina
Biely kopec
(2.časť - záver)
"Hej, hej, hej... Koľko je hodín?" zobudil som sa na naliehavý Zuzin šepot. V tme som našmátral čelovú lampu. "O desať minút pol druhej... A nechaj ma ešte desať minút," pridal som svoju tradičnú rannú zaklínaciu formulku, ktorej som v danej situácii prikladal mimoriadny význam. "Ježišmária, už toľko?! Okamžite vstávaj!" Týmto nehoráznym úvodom rozhodujúceho dňa nášho výstupu spečatila Zuza svoj bezprostredný osud.
Nasledujúce činnosti - obliekanie, raňajky a balenie batohu som pod vplyvom nešetrného ranného budíčka vykonával v tranze. Vedel som, že noc bola teplá a nemá význam sa zbytočne naobliekať. S údivom som preto sledoval, ako si Zuza obúva dva páry teplých ponožiek do ešte celkom nových a málo rozchodených vibrám. Najmä keď si doteraz obúvala stále len jeden pár. Už som mal na jazyku, že jej poviem, nech to nechá tak, keď som si spomenul na jej "expozé" pri vstávaní a zahryzol som si do jazyka.
V tom čase sa v priestoroch malej plechovej chaty motalo a navzájom si prekážalo asi dvesto vstávajúcich, raňajkujúcich a baliacich sa horolezcov. Zuza bola z toho ruchu vo vnútri zjavne konšternovaná a upokojila sa, až keď sme vyšli na terasu.
Čerstvý nočný vzduch jej zlepšil náladu a optimisticky vyhlásila, že aj napriek tomu, že som nemožný spachtoš, začína veriť, že spolu úspešne zdoláme vrchol. Skontrolovali sme si navzájom výstroj a vyrazili sme. Boli tri hodiny ráno. Dlhá reťaz svietiacich čeloviek pred nami ukazovala cestu k vrcholu.
Vidieť padať hviezdu v normálnych nadmorských výškach je nevšedný zážitok. Vidieť padať hviezdu za jasnej noci z vrcholového hrebeňa Mont Blancu je takmer nuda. Za dve hodiny - kým nevyšlo slnko, ich spadlo niekoľko. A keď padá hviezda, treba si niečo želať.
Všetci, čo v tej chvíli kráčali po ľadovcovom hrebeni, mali k dispozícii určite aspoň tri želania. Tri želania, ktoré sa môžu v budúcnosti splniť. Tak, ako hlúpemu Janovi z rozprávky. Trikrát som si vtedy želal to isté - aby som sa z tejto túry vrátil zdravý a v pohode. Hlavne, aby ma nerozboleli kolená pri zostupe. Na také skvostné veci, ako bohatstvo, sláva a krásne ženy som si spomenul až neskôr.
Pohyby hviezd po oblohe si všimla aj Zuza. Dnes postupovala omnoho pomalšie ako včera a s mnohými zastávkami. Na jej vkus sme už boli privysoko. Niekoľkokrát ju aj napínalo na zvracanie, ale vyvrátiť obsah žalúdka na ľadovec sa jej nepodarilo. Teraz som ju musel neustále vyčkávať ja. "Videl si tie hviezdy?" spýtala sa lapajúc po dychu, keď dorazila ku mne na jednej zo zastávok. "Padať?" odpovedal som protiotázkou. "Hm," odpovedala krátko, lebo vydýchať sa v týchto výškach naozaj nie je jednoduché. "Áno," prisvedčil som. "Vydrž. O chvíľu sme hore. Musíš veľa piť." Aj keď sa včera zmenila na protivnú babu, vrchol sme chceli dobyť spoločne. Po jednej z dlhších prestávok - už za svetla - som sa rozhodol, že ju počkám až celkom hore.
Na vrchole sme sa dlho nezdržali. Chlad v nás i chlad v atmosférickom prúdení vzduchu nás rýchlo otočili smerom dole.
Úvodná časť nášho zostupu mala podobný priebeh ako cesta nahor. Zuza zaostávala stále viac a viac. "Nedá sa rýchlejšie?" snažil som sa opatrne vplývať na rýchlosť jej postupu. "Keď chceš, môžem ťa hnať tak, že nebudeš stíhať." A skutočne na chvíľu mierne zvýšila tempo. Bohužiaľ, iba na chvíľu. Nedbal by som však, keby ma naozaj začala hnať, ako sľubovala. K stanici zubačky sme do večera potrebovali zostúpiť ešte viac ako dvetisíc výškových metrov.
Pri pomalom tempe, keď som musel na Zuzu často vyčkávať aj niekoľko minút, som sa v myšlienkach opäť vracal na vrchol. "Stál si na najvyššom bode Európy a ani si to poriadne nevychutnal." Patrilo k dobrým zvykom v našej turistickej partii, že keď sme zdolali nejaký vrchol, vždy sme si tento akt aj patrične uctili. Minimálne sme si podali ruky s tradičným: "Hore zdar!" Častejšie však bývali objatia. A teraz - na vrchole Európy - nič. Žeby ten biely kopec na nás predsa len vplýval tak, ako to kedysi vravieval dedo?
Aj napriek Zuzinmu pomalému postupu sme na chatu dorazili asi o štvrť na dvanásť. To bol - podľa príručky - výkon v norme. Rýchlo sme sa prezliekli a pribalili do batohov veci, ktoré sme nechali v chate. Po občerstvení čajom a sušienkami sa Zuza priznala, že ju na prstoch hrozne tlačia vibramy. "Aha! Čo dokážu dva páry ponožiek v nových vibramách," prebehlo mi mysľou. "Môžeme ostať na chate," navrhol som jej. "O tom nemôže byť ani reči. O pol jednej vyrazíme a stihneme poslednú zubačku. Ja musím byť večer o ôsmej pod sprchou." Myslela, samozrejme, sprchu v našom kempe v Chamonix. Bodaj by!
Pred nami bol najhorší úsek zostupu. Skalnatý hrebeň a snehový žľab, ktorý sme museli zdolať, nebol ani smerom hore príjemný. Smerom dole bol však oveľa nepríjemnejší. Išiel som dopredu a snažil som sa ukazovať Zuze vhodné stupy a chyty. Exponovaný terén, únava a dva páry ponožiek však urobili svoje. "Ja tade neprejdem, ja tade nepréééjdéééém," alebo: "Zase si vybral zlú cestu," boli jej najčastejšie reakcie v kritických miestach. Keď som však po takýchto jej reakciách na moju starostlivosť strácal trpezlivosť a prestal jej radiť, oborila sa na mňa, prečo jej neradím, keď mám väčšie skúsenosti. A dôrazne dodala: "Keby to bolo naopak, JA by som sa na teba určite nevykašlala tak, ako TY kašleš na mňa!"
Pred povestným snehovým žľabom sme si poslednýkrát pripli mačky. Bolo treba zostúpiť niekoľko metrov a pretraverzovať žľab. Keďže chodník bol preplnený vystupujúcimi turistami, rozhodol som sa pre šikmý traverz dolu žľabom. Keď sme odbočili z chodníka, náhle sme sa prepadli takmer po pás do snehu. Zuza na to nebola pripravená a nasledoval učebnicový hysterický záchvat. Bol som niekoľko metrov pod ňou, a kým som sa k nej dostal, stihol jej už pomôcť vystupujúci francúzsky horolezec. "Že sa ti konečne uráčilo - šuchtoš šuchtavý," okomentovala moju oneskorenú snahu.
Ešte raz sme začali pomalý zostup k miestu, kde sa traverzuje žľab. Zuza sa triasla od únavy a potrebovala si oddýchnuť. Nájsť miesto na oddych však nebolo jednoduché. Keďže po padajúcich kameňoch nebolo ani tentoraz ani stopy, rozhodol som sa pre oddych priamo v žľabe. Len sme odstúpili z chodníka, po ktorom striedavo pobehovali zostupujúci a vystupujúci turisti. Zložili sme si batohy, vybral som fľašu s vodou a podal ju Zuze.
Keď sa napila, vrátila mi fľašu a ja som si zrazu uvedomil, že v skupinke horolezcov napravo odo mňa – na kraji žľabu - je rušno. Pozrel som sa hore, kam ukazovali. Veľký kameň v tvare nepravidelného disku padal dole žľabom. Nestihol som už urobiť žiadny pohyb, len mi prebehlo v mysli: "Tak, už je to tu!"
Obom nám je však súdené umrieť inou hroznou smrťou, pretože kameň trafil práve do medzery medzi nami dvoma. Tesne nás minul zhruba vo výške našich bokov. Ostala po ňom len stopa v snehu.
Strčil som netrpezlivo do Zuzy. Nebolo to však potrebné, lebo sama v tej chvíli už uvedomele trielila preč. Skupinka turistov čakajúca na kraji žľabu sa pred nami úctivo rozostúpila a my sme padli do snehového poľa. Krátko sme sa vydýchali, hodili batohy na plecia a bez slova sme rýchlo pokračovali ďalej. Nasledujúci asi kilometrový úsek cez ľadovec sme absolvovali za niekoľko minút. Na jeho konci sme zhodili batohy. V pretrvávajúcom tichu sme si potom odopli mačky a stále bez slov sme obaja pár minút zamyslene sledovali slnko, ako sa pomaly skláňa do údolia.
Vytiahol som z batoha zmes orieškov s hrozienkami a ponúkol som aj Zuze. "Na čo si myslela, keď tam hore padali hviezdy?" načal som vypäté ticho pretrvávajúce po našom galope zo žľabu a cez ľadovec. "To ťa nemusí zaujímať," odpovedala a nečakane sa začervenala. Zachytila môj prekvapený pohľad a rýchlo si začala baliť batoh. "Vieš, pýtam sa len preto, lebo mi je jasné, prečo netrafil ten kameň mňa, ale prečo netrafil teba...?" "Tak to je vrchol! Tak to je vrchol!" začala ziapať Zuza. Chvatne vstala a hodila si batoh na plece.
Niekedy si zvyknem exemplárne pristúpiť káble vlastného vedenia. Aj teraz mi to trvalo niekoľko dlhých sekúnd. Držal som v ruke vrecko s orieškami a hrozienkami a nechápavo som sa díval, ako sa Zuza - napriek boľavým prstom na nohách - rýchlo vzďaľuje preč. Teraz už nemala na sebe šušťáky ako v hornej časti výstupu. Ružové legíny len zvýrazňovali jej štíhle nohy a pekne formovaný zadok. Až pohľad na tieto partie jej tela prebudil v mojej dočasne vyprázdnenej hlave adekvátne myšlienkové pochody. Veď keby vzťahy medzi mnou a Zuzou spočívali len na triviálnom estetickom a erotickom materializme, určite by neboli také nelogické a zbytočne komplikované. "V tom to asi bude," povzdychol som si, odkladajúc do batoha vrecko s hrozienkami a orieškami.
Zuzu som našiel za treťou zákrutou. Sedela uprostred chodníka a plakala. Prekérna situácia - hodil by sa vhodný preslov. Prišiel som k nej a snažil som sa vytočiť svoje mozgové závity do maximálnych obrátok. Moje mozgové závity ma však sklamali. Jediné, čo mi chodilo po rozume, bolo konštatovanie: "Keď si sprostý - tak si sprostý. Už si nepomôžeš." Bez slova som stál vedľa nej a čakal, kedy doslzí. "Bolia ma nohy, bolia ma nohy, bolia ma nohy..." opakovala stále dokola, keď sa jej aspoň sčasti podarilo prekonať vzlyky. "Daj mi cepín, možno mi to pomôže," usúdila už celkom vecne, keď ju prestal ovládať plač. Dal som jej oba cepíny, aby sa nimi mohla podopierať.
Opäť vyrazila s veľkým entuziazmom, no po niekoľkých krokoch sa nešťastne pošmykla na zbytkoch zľadovatelého snehu. "Ja som to vedela, ja som to vedela.... Nakoniec sa nám ešte aj niečo stane. Nejaký sprostý úraz. Do riti, kurva ..." A nasledovala spŕška nadávok, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny kvalifikovaný pohonič. Tentoraz som sa predsa len zmohol na nejaké pomotané vety v snahe upokojiť ju. Nevnímala ma. Sedela na zemi, striedavo nadávala a plakala. V tej chvíli som však už vedel, že sa opäť spamätá. Že sa zatne, po chvíli vstane a urobí všetko preto, aby sme tú poslednú zubačku stihli.
Prešli sme ďalší krátky úsek. Znovu zastala, tentoraz bez slov a s pohľadom upretým do údolia. Po krátkej chvíli sa posadila na kameň vedľa chodníka a pohľadom prešla na mňa. "Choď dopredu a kúp lístky na zubačku." So slovami: "Dobre. A kontroluj si čas, zubačka odchádza o 18,40," som ju nechal sedieť na kameni. Utekal som dole šťastný, že už nemusím byť svedkom jej trápenia a nemusím nútiť svoj mozog vymýšľať vety útechy.
Na konečnú zubačky som prišiel asi o šiestej. Kúpil som lístky, zložil som sa na lavičku a vypil poslednú vodu z fľaše. Potom som v stánku kúpil čerstvú vodu pre Zuzu a zadíval sa na svah, na ktorom sa kľukatil chodník z Mont Blancu. So zastávkami a pomaly, ale predsa postupovala stále nižšie a nižšie. Bolo presne 18,30, keď sa so slovami: "Daj sa mi napiť. Lístky máš?" posadila na lavičku vedľa mňa.
Záverečný dej našej akcie sa začal konečne odvíjať podľa môjho – už spomínaného perfektne pripraveného plánu. Na medzistanici zubačky sme prestúpili na lanovku a z nej na autobus do Chamonix. Keď sme už sedeli v autobuse, niečo vo mne povolilo. "Prečo si bola celý čas taká?" obrátil som sa na Zuzu asi v polovici cesty. "Neviem. Musíme si niekedy niekde sadnúť a prebrať to," odpovedala a bolo jasné, o čom obaja premýšľame. "Môžeme začať hneď. Nemáš chuť na pivo?" navrhol som jej. "Dobre, ale len jedno," súhlasila.
Vypili sme po jednom pive a v dušiach sa nám rozprestrela pohoda. V hlavách zas alkohol, ktorý pri našej únave a nevyspatosti pôsobil efektívnejšie ako za normálnych podmienok. Za tohto stavu sme vo vzájomnej zhode skonštatovali, že problém našich vzťahov počas výstupu na Mont Blanc budeme musieť ešte doriešiť komplexnejšie. Potom sme sa zaradili do davu turistov zapĺňajúcich ulice v Chamonix. "Bolo by dobré takúto významnú akciu aj nejako zakončiť," vŕtalo mi v hlave cestou do kempu.
Prechádzajúc okolo sochy Jeana Jacquesa Balmata - prvého dobyvateľa Mont Blancu neodolal som pokušeniu a vyskočil na podstavec. Toto bolo totiž ideálne miesto na zakončenie našej akcie. Pomohol som hore aj Zuze, ktorá sa - aj keď nechápala o čo ide - neprotivila, a vyskočila ku mne. Ľavou rukou som objal plechového Balmata a pravú ruku som podobne ako on vystrel smerom k vrcholu červenajúcemu sa v lúčoch zapadajúceho slnka. Nadýchol som sa a pred usmievajúcimi sa japonskými a kórejskými turistami s fotoaparátmi som predniesol parafrázu veršov Miroslava Válka:
Chytili sme ťa, slepota dospelého veku
a dobyli sme ťa, ty starý všivák - Mont Blanc,
bolo nám dobre
a čo sa stalo, stalo sa.
Japonskí a kórejskí turisti mi iste rozumeli, pretože sa ešte viac usmievali a ocenili môj prednes potleskom. Ten gradoval, keď sme sa so Zuzou, z ktorej už bola opäť normálna ľudská bytosť, objali. Na vrcholové objatia totiž nikdy nie je neskoro. Ten "starý všivák" tu dole nad nami strácal svoju moc. A my sme mu - napriek všetkému - takýmto spôsobom zároveň aj prejavili úctu a vďaku. Najmä za to, že sa k nám počas celého výstupu správal tak vľúdne a milo. Lebo hory sú ako ľudia. A nám dvom ten veľký biely kopec nad Chamonix počas dvojdňového výstupu dovolil a prepáčil takmer všetko. Aj našu vlastnú hlúposť.
Ten "malý incident" s padajúcim kameňom mi ostal v duši ako spomnienka na jeho veľkorysosť. Lebo keby bol chcel – ale on našťastie nechcel – tak už tento svoj príbeh nenapíšem, ale skončím dolámaný a zabalený v igelite v podvese vrtulníka.
Júl 2000, Vladimír Ješko
Spomienky na Fanské hory.
Je tomu už 13 rokov, čo sme spolu s kamarátmi z Bratislavského Štartu VD uskutočnili zaujímavú akciu do oblasti "bývalej Strednej Ázie." Situácia sa za posledných 11 rokov podstatne zmenila a v dnešnej dobe je táto oblasť prakticky pre turistov nedostupná, resp. nebezpečná.
Takmer trojtýždňový pobyt uspokojil aj toho najnáročnejšieho turistu z osemnásť člennej výpravy. Vystúpili sme na 5 päťtisícoviek a na 4 vrcholy vyššie než štyri tisíc metrov. Fanské hory sa nachádzajú na území dnešnej Tadžickej republiky. Tvoria súčasť horskej skupiny Gissaro - Alaj. Táto skupina patrí do skupiny Pamiro -Alajom, ktorá sa rozprestiera na juh od Ferganskej kotliny a východnej časti púšte Kyzylkum.
Východiskom do Fanských hôr je hlavné mesto Dušanbe, ležiace na juh od Gisarského chrbta. Jeho mohutnú hradbu pretína v sedle Anzob /3372 m/ prašná cesta umožňujúca prístup k jazeru Iskander -kuľ, ktoré sa nachádza na juhovýchode pohoria, ale aj k severným dolinám. Vhodnejším východiskom je však Pendžikent na severe, ktorý je vzdialený 68 km od Samarkandu, avšak ležiaceho už na území Uzbeckej republiky. Do tej doby /1988/ neboli Fanské hory našim horolezcom a VHT príliš známe. O ich propagáciu sa pričinil predovšetkým známy horolezec Arno Puškáš. Súbor jeho fotografií vydaný Pressfotom, ktorý mapuje jeho tri návštevy v sedemdesiatych rokoch, je stále jediným materiálom o Fanským horách.
Fany, ako sa im zvykne skrátene hovoriť, ponúkajú možnosť vystúpiť do výšok najvyšších kaukazských štítov za priaznivých podmienok. Suché a teplé podnebie, stabilné počasie je tu skoro samozrejmosť. Chýbajúcu zeleň lesov v plnej miere nahradí pohľad na do červena sfarbené skalné steny, horské jazerá v početných dolinách a ľadovce v blízkosti najvyšších vrcholov. Relatívne menšie zaľadnenie vytvára dojem nižšieho pohoria, než v skutočnosti sú, avšak pohľad zo štítov do dolín každého presvedčí o značnom prevýšení. Menšia plocha ľadovcov však poskytuje väčšie pole pôsobností nielen pre horolezcov, ale aj vysokohorských turistov a turistov, ktorí s nimi nemajú dostatok skúseností a chcú sa im radšej vyhnúť. Najvhodnejším termínom na uskutočnenie akcie VHT je august.
Orientácia vo Fanských horách je pomerne jednoduchá. Turistické značkovanie tu vlastne neexistuje, ojedinele sa však možno stretnúť aj s jednoduchou orientačnou pomôckou - s kruhmi alebo šípkami namaľovanými priamo na skale, niekedy aj doplnenými textom. Napriek týmto nedostatkom nie je problémom pre turistu nájsť správnu cestu. Najpoužívanejšími dolinami vedú zreteľné chodníky, aj keď to nemusí platiť o celom úseku. Oficiálne nie sú vydané žiadne mapy, preto si ich domáci turisti zhotovujú sami. A hoci nie sú celkom bezchybné, k spoľahlivému pohybu v pohorí úplne postačujú.
Naše vtedajšie putovanie sa začalo pri Alaudinských jazerách /2700 m n.m./ na severnej strane pohoria s prekrásnou kulisou okolitých štítov s dominujúcou západnou stenou Čapdary /5197 m n. m./. I keď výhľad do záveru doliny zakrývali prahy pod Mútnymi jazerami patrilo toto miesto k najkrajším spomedzi tých, na ktorých sme táborili. Nad nami sa týčil majestátny Adamtaš /4940 m n.m./, spoza ktorého vykúkal zaľadnený Mirali /5170 m n.m./. Okolie jazier bolo posiate desiatkami stanov. Boli tu turisti skoro z celej Európy.
Prvé kroky nás viedli na sedlo Alaudin v hrebeni na západnej strane doliny. Odtiaľ sme vystúpili na Severnyj /4050 m/ a cez sedlo Šogun - Aga sme sa vrátili na táborisko.
Na druhý deň sme urobili výstup na Severnyj. Trasu sme viedli cez sedlo Čapdara /3700 m/ do údolia rieky Bodchony a cez sedlo Surchob /3600 m/ k rovnomennej rieke. Prvý kontakt s miestnym obyvateľstvom urobil na nás veľkolepý dojem. Pokračovali sme do nového "base campu", ktorý bol o 800 metrov vyššie. Nachádzal sa v blízkosti skutočne Mútnych jazier pod SZ stenou Fagitaru. Okolie už zďaleka nebolo také idylické. Chýbala arča, akási miestna borovica, ktorej zeleň oživovala vyprahnutú krajinu a ktorej suché drevo umožňovalo podstatne obmedziť množstvo paliva do varičov. Voda bola žiaľ, kalná nielen v jazerách, ale i blízkom potôčiku, ktorý sa do rána "vždy" zmenil na ľadovú stuhu. Nad balvanmi posiatou mesačnou krajinou sa týčila trojica päťtisícoviek. Energia, Čimtarga a Mirali na západe a náš najbližší cieľ - ZAMOK /5070 m n.m./ - na východe. Výstup na Zamok je naozaj pestrý. Najprv strmá suť, potom sneh, opäť suť, balvany a napokon ľadovec. Určite najväčším zážitkom bol prechod po snehovom moste ponad hlbokú trhlinu. Zo sedla medzi Zamkom a Pajchamberom /4958 m/ viedol výstup opäť po skalách a suti. Na vrchol našej prvej päťtisícky sme sa dostali krátko po 14 h. Bodkou za úspešným dňom bolo skromné posedenie pri Bošáckej slivovici. Tak to bola akoby rozcvička. Teraz nás čaká Energia /5113 m n.m./. Na druhý deň výstup začíname za krásneho slnečného počasia strmým výstupom k prvému bivaku vo výške 4400 m. Pozdravuje nás "náš" ZAMOK s celou výstupovou trasou ako na dlani. Po bohatej večeri sa ukladáme k nocľahu a kocháme sa zo spacákov pohľadom na masív Gánz, pik Krasnych Zor a Bieleho Barsa, čiže po našom, Snežného Leoparda.
Ráno sa neponáhľame, aby sa lúče slnka stihli poriadne oprieť o ligotavú hranu severného hrebeňa Energije. V sedle Čimtarga /4600 m/ chvíľu oddychujeme a navliekame si ďalšiu vrstvu oblečenia. Fúka studený vietor, stúpame skalným hrebienkom, no po polhodine odbočujeme vpravo na ľadovec, ktorý nás vyvedie na takmer vodorovný vrcholový hrebeň. Asi hodinu vychutnávame kruhový výhľad. A je sa na čo pozerať.
Na zostupe, už v doline, stretávame priateľov z tábora, ktorí sa oneskorili vďaka náročnému včerajšiemu výstupu na Čapdaru.
Ďalší deň sa rozhodujeme presunúť k rieke Kaznok cez rovnomenné sedlo a tam počkať, kým sa ostatní vrátia z Energije. Údolie Kaznoku je príjemným miestom na oddych pre naše pohľadom na skalu presýtené oči. Pomerne bohatá kvetena a šumiaca horská bystrina pôsobia ako balzam. Dolina je úzka a poskytuje pohľad iba na masív Gánz a Malú Skalnú stenu. Potok má aj praktické prednosti - venujeme sa dôkladnej hygienickej očiste a perieme svoj skromný šatník. Na druhý deň sa presúvame k Birjuzovému /Tyrkysovému/ jazeru vo výške 3946 m. Tu prežívame najstudenšiu noc. Ráno teplomer ukazuje -6 stupňov celzia. Všetci fotografisti vybiehajú na neďaleké sedlo, aby zvečnili azda najkrajší vrch, aký sme vo Fanách videli. Slnkom zaliata východná stena Sacharnej Golovy /4987 m/ má skutočne smelé línie a tak trochu pripomína Petit Dru v Alpách.
Od Tyrkysového jazera postupujeme do doliny Levyj Zindom. Zaujímavý je prechod bludiskom pozostávajúcim z obrovských balvanov. Orientáciu uľahčujú skalní mužíci. Ďalšia cesta je bez ťažkostí. Nechávame za sebou jazero Verchneje Allo a prichádzame k najkrajšiemu miestu Fanských hôr.
Jazero Boľšoje Allo leží na sútoku dolín Levyj a Pravyj Zindom vo výške 3140 m n.m. Chodník vedúci z Ľadového Zindomu obchádza jazero z Východu po mierne exponovaných skalných rímsach bezprostredne nad jeho hladinou. Pri nízkom stave vody možno použiť spodný variant, ktorý však neumožňuje celkom vyhnúť sa kúpeľu. Severovýchodný okraj jazera je porastený arčou a pokrytý pestrým kobercom stanov.
Ráno je v znamení príprav na výstup na posledný, ale zato najvyšší bod Fanských hôr. Pretože výstup plánujeme s jedným bivakom, nemusíme sa príliš ponáhľať. Je krásny deň, avšak modrú oblohu brázdia cirrusy, vláknité oblaky, veštiace zmenu počasia. Výstup vedie strmou sutinou pod vodou omyté pásmo skál. Prechádzame ním v serpentínach, pozorne sledujúc skalných mužíkov. Potom opäť po suti a napokon vytraverzujeme vpravo na ľadovec a po ňom stúpame až do sedla. Sedlo Mirali /5060 m/ sa nachádza medzi vrcholmi Mirali /5170 m/ a Čimtarga /5487 m/. Tu bivakujeme. Po večeri ešte vybiehame na štít Mirali po lámavom hrebienku a pred desiatou sa ukladáme k spánku.
Prebúdzame sa do veterného zahmleného rána. Včerajšia predpoveď nesklamala. Teplomer ukazuje -3 stupne Celzia. Mlčky stúpame po ľadovcovom hrebeni, prekročíme trhlinu a stojíme pred skalným výšvihom. Prekonávame ho zľava úzkym komínom. Ďalšia cesta vedie už len po ľadovci. Po najstrmšom záverečnom úseku si podávame ruky na najvyššom vrchole pohoria. Po nezbytnom fotografovaní a zjedení kúsku čokolády sa ponáhľame dolu. Už naozaj nemáme dôvod dlhšie sa zdržať na vrchole. Všetko naokolo zahaľuje hustá hmla, vietor našťastie ustal. V sedle balíme veci a urýchlene zostupujeme. Dolu hmla postupne ustupuje a z doliny už vidíme všade len modrú oblohu.
Ďalší deň venujeme znášaniu vecí od jazera Boľšoje Allo a radikálnej likvidácií zvyšku zásob potravín. Najhojnejšie sú zastúpené ovsené vločky. Zlatým klincom programu je "Fanská torta", do ktorej sa pomestili všetky zvyšné sladkosti, ale aj lekvár uvarený z miestnych plodov nazývaných "barbaris".
Zostup do Gazy, odkiaľ sme mali prisľúbený odvoz do Samarkandu, čo bola naša rozlúčka s Fanskými horami na dlhú dobu... možno aj navždy !!!
Peter Obdržálek
Došlá pošta...
Všetkým diaľkoplazom v Bratislave ale i v Trnave a v okolí chcem popriať
Radostné a požehnané Veľkonočné sviatky - a všetko najlepšie, hlavne pevné zdravie, radosť, pohodu, veľa lásky a úspechov vo všetkom, napriek všetkému, čo nás obklopuje. Na dnešné časy u nás sa síce hodí heslo: "Ľudia, kupujte hrebene, idú všivavé časy!", aj tak by sme však mali vydržať a dúfať, že aspoň naše vnúčatá sa raz budú mať lepšie... Ten "guláš", čo tu teraz máme, je podľa všetkého dôsledkom všetkých tých totalít, čo sa tu vystriedali za posledných 62 rokov - od roku 1939 až dodnes - okorenený ešte aj našou vlastnou neokrôchanosťou a grobianstvom a ten "guláš" pomaly nezožerie už ani vyhladovený pes!
Nebuďme však pesimisti! Vonku svieti slniečko, malokarpatskú prírodu nám ešte nestihli zhumpľovať úplne - len čiastočne, ešte sa tam chodiť dá, horšie s takými ako som ja, ktorým už pomaly nohy začínajú robiť kadejaké cirkusy. Lenže aj tak sa nevzdávam - hádam bude lepšie? Mal by som sa do konca mesiaca "polepšiť", práve v piatok som totiž dostal pohľadnicu od našej priateľky Džordžíny - známej po celých Malých Karpatoch ako "železnej lady", ktorú sme sprevádzali po našich obľúbených chodníkoch v rokoch 1990 až 1993 - kde mi oznamuje, že koncom mesiaca príde na pár dní do Bratislavy /cez Fínsko, Lotyšsko a Polsko/, chce, aby som ju zobral do "Mali Karpati" posledný víkend v apríli a od nás ide potom do Talianska... Darmo je, inak sa žije v krajinách, kde nemali ani Hitlera, ani Stalina, ani nikoho z ich pätolízačov a nohsledov, ktorí sa u nás ešte stále "sebarealizujú", keď šikovne /po koľký raz už?/ prezliekli kabáty...
S pozdravom Karol Tauber, Bratislava
-o-o-
Zdar a sílu milý příteli!
Jsou pochody, na které se pochodník velice těší. Když mu ale některý pochod z plánovaných pochodů vypadne, nebo nemůže se ho zúčastnit, je z toho málem nešťastný.
Děkuji ti za pozvánku a propozice na Trnavskou stovku. Od 1.3. jsem znovu nastoupil do zaměstnání, takže jsem na službách nemohl nic změnit. Omlouvám se z neúčasti. Jen co budu mít ve všední dny volno, projdu si vaši 168 kilometrovou trasu. Cestou si budu střádat razítka, abych měl alespoň pro sebe nějaký doklad o průchodu.
Minulý měsíc jsem šel s přáteli z Nemecka Quo vadis - "Internationále Langstreckenwanderung der Freundschaft": Praha - Drážďany - 150 km.
Tento měsíc půjdu Vřesová - Lidice - 170 km. Trasa je trochu změněná, ale základ je rovnaký. Vřesová - Sokolov - Karlovy Vary - Bochov - Polom - Ratiboř - Radotín - Rabštejn - Blatno - Jesenice - Rakovník - Lány - Velká Dobrá - Lidice.
Turistické mapy: Plzeňsko sever, okolí Prahy nebo Slánsko.
Účastníci pochodu mají k dispozici čtyři trasy - 170, 125, 100, 55 km.
Hodně pěkných pochodů přeje a srdečně zdraví turistov na Slovensku
Blahoš Kříž, Karlovy Vary
-o-o-
Milý Ivan N.
Vo februárovom čísle MKD v článku "Turistika ako KPČ" /Kultúrno Poznávacia Činnosť/ na strane 8 som sa dozvedel, že Ti chýba informácia o pánovi /resp.súdruhovi/ Mehringovi, podľa ktorého je pomenovaná ulica na ktorej bývaš. Ak si otvoríš Malý encyklopedický slovník /vydala ACADEMIA, Praha 1972/ na strane 693, sa dozvieš, že Franz Mehring /1846 -1919/ nebol bubeník hudobnej skupiny, ale spoluzakladateľ málomelodickej formácie nazvanej KSN /Komunistická strana Nemecka/ v roku 1918.
Tento marxistický filozof, historik a publicista bol ešte predtým teoretik ľavicového prúdu nemeckej sociálnej demokracie. Napísal knihy ako sú: "Nemecké dejiny od konca stredoveku", "Bedřich II. a jeho doba" a "Život Karola Marxa".
Ivan, teraz, keď si sa dozvedel celú pravdu, dúfam, že budeš patrične hrdý, na akej významnej ulici bývaš. Hlavu hore !!!
Zdraví Ťa Ivan Košický
Po stopách času - Zaniknuté pochody
(60.časť)
ZRTV-ská 36-ka
Organizátor: TJ Slávia
- Trnava - odbor ZRTV
Ved.pochodu: MVDr. Egon Hartmann
Termín konania: Pravidelne, tretia aprílová sobota
Dĺžka a prevýšenie: 36 km/1300 m, 20 km/800 m, 10
km/200 m
Základná trasa 36 km: Buková, žel.stanica -
Hrnčeková dolina - Havranivca - Záruby - Plavecký Mikuláš -
Čierna skala - Jahodník - Smolenice, žel.st.
Pochod založil a počas celej doby trvania viedol MVDr.Egon Hartmann s priateľmi z telovýchovnej jednoty Slávia.
Tento pochod vznikol "zo zdravej rivality" vo vnútri klubu Slávia. Jeden pochod pod touto hlavičkou a pod prívlastkom "masový" už existoval a bol to Legénov Pochod mieru. Vetva horolezcov Slávie už mala založený pochod T-100, nuž aby sa mohli zrealizovať aj ostatní, založili si vlastný pochod, pod vlastnou hlavičkou, ako pochod ZRTV. Aby splnili kritéria diaľkového pochodu, tak trasu naplánovali na 36 km a pridali dve trasy pre TOM a rodiny s deťmi. Celý odbor ZRTV bol zameraný hlavne na rozvoj cvičenia a zapojenie mládeže do telovýchovného hnutia. Začínali s akciami pod heslom aspoň "hodinu cvičenie denne" v záujme zdravia mládeže a dospelých. V odbore ZRTV to neboli len jednorazové nácviky na akadémie a spartakiády, ale sa zamerali na rôzne športové disciplíny, ako je ľahká atletika, turistika a hry v rozsahu predpísanom pre získanie odznaku PPOV. A tým že založili tento pochod si splnili svoj športovo turistický sen.
Prvý ročník bol zorganizovaný v roku 1979 v spolupráci s ostatnými kolegami z oddielu. Posledný v roku 1999 ako 21.ročník. Pán Egon Hartmann pochod organizoval spolu s Tiborom Škodom, Petrom Kuckom a Vierkou Gašparovičovou a ostatnými kamarátmi zo ZRTV odboru.
Pochod mal počas celej svojej dvadsať ročnej existencie svojich stálych účastníkov.
Pochod zanikol na "nezáujem" zo strany organizátorov. Postupne mali členovia tohto odboru čoraz viac iných záujmov a zrazu nebol čas ani na zorganizovanie ani tohto jediného pochodu. Na posledných ročníkoch totiž Egon Hartmann bol už ako sám vojak v poli. Aj keď bol na kontrole s borovičkou a koňakom.
Tak jednoducho v najlepšom skončili.
Čo vlastne znamenala skratka ZRTV? Zruženie Robotníkov TeloVýchovy to určite nebolo, názov bol následovný "Základná a Rekreačná Telesná Výchova".
Pochod bol v posledných asi piatich rokoch obľúbený hlavne u kamarátov okolo Ivana K., ktorý na jednom peknom bočnom "hrebienku" Zárub oslavovali pravidelne v tomto čase narodeniny Ivana K.
Peter Minárik
Odišiel dobrý človek
Oto Barčuch (22.3.1939 - 2.2.2001)
Skôr než začala nová sezóna, opustil rady Trnavských turistov dobrý človek a zanietený milovník turistických cestičiek OTO BARČUCH. Dlhoročný člen turistického oddielu Spartak Trnava patril zároveň medzi jeho aktívnych funkcionárov a vo výbore oddielu si veľmi zodpovedne plnil funkciu hospodára. Vždy a všade potvrdzoval, že sa dá naňho plne spoľahnúť. Keď sa poobhliadneme za rokmi, ktoré medzi turistami prežil, prichodí povedať, že dlhé roky nechýbal ani na jednej turistickej ceste, či už sa konala v okolí Trnavy, v Malých Karpatoch alebo po pohoriach Slovenska a Čiech. Svojimi vedomosťami pomáhal pri zostavovaní našich plánov, pri tvorbe turistických ciest a najmä ich finančnom zabezpečovaní. Ba medzi turistov "Spartakovcov" priviedol postupne svoju manželku Helenku a syna Ota, s ktorými v trojici chodieval na rôzne turistické akcie. Hoci v uplynulom roku v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu už postupne niektoré akcie vynechával, vždy akonáhle sa cítil aspoň o trochu lepšie, už bol medzi nami na turistických chodníkoch. Jeho pevná vôľa a vytrvalosť boli obdivuhodné. Ešte pri našej decembrovej návšteve u neho doma, rozprával o tom, čo by chcel prejsť a uvidieť, až sa bude zase cítiť lepšie.
Žiaľ, plány zostali iba plánmi. Už len spoločné fotografie nám pripomenú nášho verného člena, jeho veselú a dobrácku povahu. Nech spomienka na Ota Barčucha zostane navždy v mysliach a srdciach nás všetkých, ktorí sme ho poznali a stretávali sa s ním na turistických chodníkoch. Česť Tvojej pamiatke.
Karol Kováč, KST Spartak TAZ Trnava
Pozvánka na Prvomájový pochod
turistického prvomájového pochodu a nie so zástavami...
Teoreticky predpokladaná trasa pochodu: Smolenice, obecný úrad - Plavecký Peter - Bílikové Humence - U červeného kríža - Jurčov hrob - Hlboké, žel.stanica
"Kade nás nohy ešte neviedli", pochod, ktorý sa koná na prvého mája skoro už tradične, kedy nič nefunguje a autobusové spojenia idú v každom okrese inak, pôjde tento rok nasledovnými cestami či necestami.
Začiatok pochodu je v Smoleniciach pred Obecným úradom v rozpätí od 7.30 do 8.00 h slovenského letného času, to preto, aby sme sa aspoň na začiatku, na štarte všetci stretli a vedeli kto to vlastne s nami ide. Potom bude ešte trochu rozkoše a ide sa na vec. Pochod už od začiatku má viacero variánt, dá sa ísť cez Vlčiareň, Hlboču alebo Jahodník. A výber pokračuje ďalej. Keď ste už na druhej strane Karpát aj do P.P sa dá ísť podľa chuti a znalosti terénu. Na prvú kontrolu do hostinca v Plaveckom Petri stačí prísť okolo desiatej. Vtedy ho otvárajú. Kto ale chce mať "is totu" nech sa drží usporiadateľov. A zasa je jedno ktorého. Zaujímavé to začne byť až od P.P. Na tomto mieste sme si už vybrali všetko prevýšenie na dnes, pôjdeme len a len po rovine s pieskovým nádychom. Z hostinca Plaveckého Petra sa vydáme rovno smerom na Bílikové Humence, azimut si udáme na mieste. Ak bude prítomný Ferko M., sme zachránení, ten už má azimut nacvičený.
Len pre zaujímavosť nadmorská výška Plaveckého Petra je 228 m n.m. a Pri Štachere to bude 233 m n.m. Až prídeme do Bílikových Humeniec tam to je až 243 m n.m., to znamená na asi 10 km prevýšenie až 15 metrov. Dúfajme, že v tomto termíne tu nebudú americké stíhačky robiť svoje manévre.
Druhá kontrola je Bílikových Humencoch, znovu v hostinci. Pre pravidelných účastníkov tohto pochodu je dobre známa. Hneď vedľa nej stojí rodinný dom skrášlený všeličím možným aj nemožným, a to všetko je urobené z plechu. Od bocianov cez ovocie a kvety až po protilietadlové rakety na streche. Ale o tom sme už písali ... Po príjemnom posedení pri Steine sa vydáme po lesnej ceste "Dojčianke" /tak sa tá cesta volá/ "furt a furt rovno" smerom k "U Červeného kríža", kde sa dáme doprava alebo vpravo. Po približne 1,5 km znovu zmeníme smer a dáme sa doľava až prídeme k Jurčovému hrobu. Do cieľa to máme už len päť km, ak nájdete tú správnu cestu k cielu. Nakoniec ešte jedno malé upozornenie. Konečný úsek sa nedá skratkovať. Totiž, tečú tu dve rieky vedľa seba a v najužšom mieste sú len pár desiatok metrov od seba, čo nenájdete nikde inde na Slovensku, je to proste rarita. Sú to rieky Myjavská Rudava a Myjava. Prebrodiť sa nedajú. Ak má jedna rieka most, tak tá druhá ho určite nemá a naopak. Prejsť sa dajú len na jednom mieste, severne od žel.stanice Hlboké. Ale to už sme skoro na konci dnešného pochodu. Už stačí len nájsť železničnú stanicu. V cieli možno nájdete aj organizátorov!!!
Pozor, pozor, nepomýliť si cieľ. Hlboké obec so železničnou stanicou Hlboké - sú to dve diametrálne rozličné miesta vzdialené od seba asi 5 km.
Skutočné odchody vlakov aj na
Prvého mája sú následovné a to:
smerom do Kútú: 17,02 h, 17,58 h, 19,31 h
a do Trnavy: 16,48 h, 17,16 h, 19,15 h
Za prípadné kiksy spoluorganizátorov berie všetku zodpovednosť Peter Minárik
UPOZORNENIE
Organizátor DP Cez 5 krčiem do krematória oznamuje a ospravedlňuje sa, že z organizačných dôvodov tento rok nebude môcť organizovať tento diaľkový pochod, ktorý sa mal konať 9.6.2001. Pravdepodobne ho nebude organizovať ani počas nasledujúcich rokov. Prosím, oznámte to aj svojim priateľom a potenciálnym záujemcom o účasť na tejto akcii, aby si ju z turistických kalendárov vyradili.
Za MKD, Pavol Šoula
KALENDÁR
máj 2001:
1.5.2001 KADE NÁS NOHY
EŠTE NEVIEDLI 9.ročník
(utorok) Klub TD a T Trnava
Trasa: 37 km/650 m
Smolenice - Plavecký Peter - Bílikové Humence - U červeného kríža - Jurčov hrob - Hlboké
Štart: Smolenice, OÚ - 7.30 - 8.00 h
Cieľ: Hlboké, žel.stanica, do 18.00 h
Vedúci: Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava, tel: 0805/5521 056
5.5.2001 CYKLOTURISTIKA
3-ČLENNÝCH RODÍN
(sobota) RZ KST Galanta
Štart: CVČ Galanta, Námestie detí 1, 8.00 h
Vedúci: Mikuláš Melay, CVČ Galanta
Informácie: tel: 0707/780 4336
8.5.2001 ČASTOVSKÁ 50-KA
20.ročník
(utorok) KST Častá
Trasy: 50 km/1650 m, 35 km/1050 m, 25 km/850 m
50 km: Častá - Píla - Zochova chata - Modranská Baba - Holint - Sološnická dolina - Plavecké Podhradie - Plavecký hrad - Amon - Klokoč - Sklená Huta - Častá
Kratšie trasy sú odvodené z hlavnej 50 km.
Štart: Častá, pri kostole, 6.00 - 9.30 h
Cieľ: Častá, futbalové ihrisko, do 18.00 h
Štartovné: dospelí 10 Sk
Iné: Ubytovanie a iné špeciálne služby nezabezpečujeme
Informácie: Štefan Minárik, Zámocká č.8, 900 89 Častá
8.5.2001 SOBOTIŠTSKÁ 15-KA
19.ročník
(útorok) KST Sobotište
Trasy: 10, 15, 30, 50 km
Štart: Sobotište, základná škola, 6.00 - 10.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing.Juraj Koba, 906 05 Sobotište 72, tel: 0802/628 2716
12.5.2001 JARNÝ ŠĽAPÁK
ŠKP 21.ročník
(sobota) ŠKP Bratislava
Trasy: 60 km a menej, podľa výberu
60 km: štadión ŠKP - Slavín - Kamzík - Pekná cesta - Biely Kríž - Salaš - Kozí chrbát - Pod Kozliskom - Pajštún - Marianka - Kačín - štadión ŠKP
Účastníci môžu kratšie trasy začať alebo ukončiť okrem štadióna ŠKP i na lokalitách uvedených v popise 60 km trasy. Tieto sú zároveň aj miesta kontrolných bodov. Na kontrolných miestach treba odpísať číselné kódy, ktoré organizátor pre túto akciu pripraví.
Štart 60 km: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, 6.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, do 18 h
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava
12.5.2001 PODJAVORINSKÁ
50-KA
(sobota) KST Chirana - Prema Stará Turá
Trasy: pešo: 50, 35, 20, 10 km, cyklo: 60 km
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing.Vlastimír Čepela, Hurbanova 156/74, 916 01 Stará Turá
tel.d.: 0834/776 4568, tel.z.: 0834/775 2246
19.5.2001 KOMPASÁCKA 15-KA
(sobota) TJ Tomík Slovakia
Trasa: 15 km
Záhorská Bystrica - Malinský vrch - Krasňany - Rača
Vedúci: RNDr.Rastislav Čech, e-mail: rastocech@home.sk
19.5.2001 PO HRADOCH A
ZÁMKOCH MALÝCH KARPÁT 25.ročník
(sobota) KST Spartak Trnava
Trasy: 40, 20, 10 km
40 km: Smolenice - modr.zn. nad Čertov žľab - zel.zn Záruby - červ.zn. Ostrý Kameň - Brezinky - Monrepos - Klokoč - modr.zn. Sklená Huta - žl.zn. Zabité - zel.zn. Jahodník - žl.zn. Smolenický zámok
Kratšie trasy sú odvodené z trasy 40 km.
Štart: Smolenice, lesný závod, 7.00 - 11.00 h
Cieľ: Smolenický zámok, do 17.00 h
Vedúci: Ján Tallo, Hospodárska 57, 917 01 Trnava
inf.: 0805/5515 609
19.5.2001 MÁJOVÝ POCHOD
10.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda
Trasy: 50, 35 a do 16 km
Štart: Dun.Streda, Základná škola na Jilemnického ulici, 8.00 - 9.00 h
Cieľ: ZŠ na Jilemnického ulici, do 17.00 h
Vedúci: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel: 0709/5529 201večer, 0905/194 123 cez deň
19.5.2001 TRENČIANSKE
DIAĽKOVÉ POCHODY - STRÁŽOVSKÉ VRCHY
(sobota) KST TTS Trenčín
Trasy: pešo: 50, 30, 15 km
Štart: Trenčín, športová hala na Sihoti, 6.00 - 10.00 h
Vedúci: Ing.Vladimír Paleta, Inovecká 52, 911 01 Trenčín,
tel.d.: 0831/652 9147
20.5.2001 IDE, IDE POŠTOVÝ
PANÁČIK 15.ročník
(nedeľa) OT TJ Spoje Bratislava
Trasy: pešo: 35 km/470 m, 15 km/320 m, 10 km/300 m
35 km: Rača, amfiteater - Medené Hámre - Kozlisko - Košarisko - Biely Kríž - Rača
15 km: Rača, amfiteater - Medené Hámre - Biely Kríž - Rača
10 km: Rača - Zbojnícka studnička - Červený kríž - Biely Kríž - Rača
Štart: Bratislava-Rača, amfiteater, 9.00 - 9.30 h
Vedúci: Stanislav Vakula, Lachova 10, 851 03 Bratislava
26.5.2001 POZRITE SA, TO JE
KRÁSA 18.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasy: 55 km/1600 m, 40 km/1100 m, 35 km/1000 m
55 km: Modra - Traja Jazdci - Kuchyňa - Vysoká - Sklená Huta - Červený Kameň - Harmónia
40 km: Modra - Traja Jazdci - Kuchyňa - Vysoká - Zochova chata - Harmónia
35 km: Kuchyňa - Vysoká - Sklená Huta - Červený Kameň - Harmónia
Štart: 55, 40 km: Modra, nám.Ľ.Štúra, 6.15 - 8.30 h
35 km: Kuchyňa, žel.st., 8.30 h
Vedúci: Juraj Sojka, Rumančeková 8, 821 01 Bratislava
26.5.2001 STAVBÁRSKA
PÄŤDESIATKA 24.ročník
(sobota) TJ STAVBÁR Modranka
Trasy: 50 km/1200 m, 25 km/600 m
50 km: Smolenice - Záruby - Brezinky - Amon - Vápenná - Plavecké Podhradie - Plavecký hrad - Čierna skala - Jahodník
Štart: Smolenice, žel.st., 7.00 - 10.50 h
Cieľ: Jahodník, reštaurácia, do 18.00 h
Vedúci: František Dovičič, Bosniacka ul., 917 05 Trnava-Modranka
26.5.2001 TRI HRADY MALÝCH
KARPÁT
(sobota) KST Jablonica
Trasy: 15, 25, 35, 50 km
Štart: Jablonica, kultúrny dom, 7.00 - 9.30 h
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel.d.: 0802/658 3196, tel.z. 0802/651 4296
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk/.