MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Kde bolo,tam bolo, žil raz muž so ženou. Žili tesne nad hranicou chudoby a tak každý mesiac nedostávali nič, vlastne žena každý mesiac dostávala, ale bola z toho smutná. Aj napriek tomu, že jej nové ultratenké spoločníčky menili tekutinu na gel a ona ich mohla používať ako záložku do knižky. Raz, keď sadili do zeme hrach, ktorý im zabezpečoval prísun bielkovín i teplo na dlhé zimné noci, žena si vzdychla: "Ach, ách, keby sme mali dieťatko ako tento hrášok. Keď hrach dozrel, vykukol z jedného struku červík a hneď po ňom vykukla strapatá hlavička plná rozumu a lupín.

Muž a žena sa chlápätku potešili, ako Rómovia zvýšeniu prídavkov na deti a keďže bolo chlapča malé ako hrášok, nazvali ho Janko Hraško. To Janko bolo po tatkovi. Jedného dňa, keď tatko zasa išiel niečo zorať, rozhodol sa malý Janko, že mu zanesie obed na pole. Mamka mu do misy naložila obidve halušky a Janko sa pobral kade ľahšie, kráčal čo mu sily stačili a o necelé tri týždne bol na poli. Polomŕtvy otec sa mu veľmi potešil. Kým sa mocuval s prvou haluškou, vyhútal Janko Hraško, že otcovi pomôže, aspoň sám niečo zorie a pohnojí. Poobzeral sa okolo seba a zhíkol: "Ty vole, krásna krajina, kam len oko dovidí, samý vôl!" Potom však voľky nevoľky zahvízdal na voľky a od najväčšieho vola si vypýtal potvrdenie, že nemá chorobu šialených kráv. Potom mu vliezol Janíčko do ucha. Práve vtedy prechádzal okolo gróf Béla Šamoríny a náramne sa čudoval, že vôl orie sám. Podišiel k sedliakovi, zabavil mu druhú halušku a pýta sa: "Počúvaj sedliak, nie je to pole neorané, ktorý orie tento vôl, pôda neidentifikovateľných vlastníkov? A toho vola máš na diaľkové ovládanie?"

"To pole neorané je otcova roľa, na ktorú každý deň padá pokojný večer a vola riadi môj malý synček Janko Hraško!"

Keď gróf uvidel Janka Hraška, hneď ho chcel zobrať na casting do reklamy na zeleninu "BORDELVER". Janko pošepol otcovi, aby ho len pustil, že on už niečo vymyslí.

Gróf si Janka Hraška vložil do kufríka s dlhopismi, čo poskupoval od poddaných a pobral s ním na hrad. Huncút Janko vyskúšal zopár kódov a zaraz sa mu podarilo otvoriť kufrík. Povyhadzoval z neho všetky dlhopisy a jeho otec sa im veľmi potešil, pretože zjedená haluška mu akosi nespravila dobre. Práve keď bol za lieskovým kríkom, dovalil sa Janko Hraško s krikom: "Tato sme boháči, máme hŕbu dlhopisov". Vtom zbadal, že prišiel neskoro. A jeho tatko vetí takto: "Mali sme synček mali, teraz máme iba veľké potešenie s tvojho návratu."

"Ešte nie je všetkým dňom koniec," povedal Janko Hraško. "Veď je to pekná hŕbka, ja na niečo prídem." A prišiel. Založil na tom mieste stredisko cenných papierov a zbohatol. Postavil konzerváreň Janko Hraško spol.s r.o.

Čo písal "Československý šport" pred 25 rokmi /1977/
Ešte k polemike "Päťdesiat je norma"

Vždy, keď počujem argumenty niektorých ľudí, že by sa nemalo toľko propagovať chodenie na dlhé trate a trpieť behanie pri turistických akciách, napadá ma otázka: "Sme my turisti vlastne športovci?"

Športovec je predsa ten, kto sa v určitom druhu pohybovej činnosti, ktorý si sám dobrovoľne zvolil, dokáže namáhať viac ako "obyčajný človek". Lenže chodiť pomaly a rozšafne a prejsť za deň, či na jedenkrát nejakých desať či pätnásť kilometrov, dokáže naozaj kdekto bez ohľadu na to, že by sa preto musel ešte hrdo hlásiť k telovýchove.

Chcel by som pripomenúť, že i pacienti po infarkte, ktorí sú na kúpeľnej liečbe, nachodia behom troch týždňov kúpeľného pobytu v rámci svojej liečebnej - nie teda športovej - kúry vyše 200 km. Podľa toho by sa dalo povedať, že turistom by skôr mali vadiť príliš nízke požiadavky na pešiu turistiku.

Ostatne - pozrime sa trochu do histórie. V dobách, keď jedna míľa merala skoro 8 kilometrov, sa hovorilo o tom, že kto vedel chodiť, má sedemmíľové čižmy. Teda nie nohy, zvládnuť chôdzu vyše 50 km sa asi nepovažovalo za nič zvláštneho, ale dôležitú úlohu tu hrala obuv, či to vydrží. V roku 1812 napísal známy fyzik Coulomb veľmi dôkladnú štúdiu o dosiahnuteľnom energetickom výdaji človeka pri rôznych druhoch práce. Citujem z toho jedinú vetu: "Bez nejakého zaťaženia naviac ľudia po viacej dní po sebe ľahko zvládnu dennodenne cestu o dĺžke 50 kilometrov." Náhodou práve v tejto dobe sa v dejinách kultúry poprvýkrát vyskytol pojem "civilizačného zchúlostivenia". Použil ho švajčiarsky pedagóg Pestalozzi.

Pred 165 rokmi teda dokázali zrejme "obyčajní ľudia", nešportovci, prejsť 50 km denne. Natíska sa otázka, prečo by sme i dnes nemali považovať týchto 50 km vlastne len za hranicu, ktorej občasné dosiahnutie či prekročenie by nám až potom dávalo akési právo považovať sa za trochu športovnejšieho jedinca, než sú tí ostatní, ktorí už úplne prirástli svojimi riťami k stoličkám, autám, motorkám, električkám či autobusom? Alebo snáď to civizizačné schúlostenie, ktorého nebezpečenstvo ľudia predpovedali už pred tými 165 rokmi, preniklo tak do krvi, že si budeme pripočítavať za akési zdravotné športovné zásluhy, div nie trebárs aj za výkon, napríklad i za jedno či dvojhodinovú vychádzku rozvážnym krokom?

Netreba azda spomínať, že to bola vlastne ruka kata, ktorý tú spravodlivosť /a niekedy aj nespravodlivosť/ vykonal. Nie sám, dobrovoľne, ale na základe výkonu svojho remesla. Nemožno hovoriť len "o siedmich ranách", ktoré na statočných Seničanov doliehali v dávnej minulosti. Veď Senica isté privilégia mala už dávno. Napríklad právo vyberať tricesinum - čiže tridsiatok. Senica sa spomína medzi viacerými mestečkami a mestami Uhorska, ktoré mali túto výsadu.

Už skoršie privilégium Senici priznávalo konanie výročných jarmokov, najprv len dva, potom viacej. Senica, ako vieme, leží na starodávnej obchodnej ceste z juhu na severozápad, teda na Moravu a hore do poľských krajov až k severnému moru.

Senica mala práva, ale nie všetky mohla pokojne využívať. Zemepán mal vždy prvé slovo a len potom prišiel na rad Senický richtár a fojt. Mala teda aj "ius gladii - právo meča". Toto právo Senica síce mala, ale nemala meč. Ten mal buď bratislavský alebo trnavský kat. Blízki Skaličania im ho nechceli požičať, ani šibenicu. Z toho vzniklo to slávne záhorácke "Enem pro nás a pro naše dítky".

Nuž obrátili sa Seničania s úpenlivou prosbou na slobodné kráľovské mesto Trnavu - a tá veruže mala dobrého kata. Tak v júni 1529 odsúdili v Senici na smrť dve osoby. Tu nastal veľký problém, ale ako ich popraviť? Trnava "poslúžila" a poslala kata, ktorý svoju robotu vykonal k spokojnosti senického magistrátu, v mene ktorého Žigmund Korlátsky milo Trnavčanom poďakoval. A "mistr popravný z Trnavy" prišiel do Senice aj po druhý raz a to v auguste 1537 a znovu "lotra" skrátil o hlavu. Znovu netrvalo ani dva roky a v roku 1539, znovu boli Seničania nútení "poprosiť o kata". A Trnava prosbe znovu vyhovela. Pod sekerou kata prišiel o hlavu zbojník Paľo z Hlbokého, ktorý vraj okrádal chudobu, na rozdiel od Jánošíka. Aj po tomto výkone senický fojt a rada oppida Senicze mu čo nasrdečnejšie poďakovala. Ako odmenu dostal 6 zlatých, hoci jeho požiadavka bola za dve hlavy 16 zlatých. Ako vidíme, už vtedy sa dalo dohodnúť aj s katom.

Pochod organizovali malackí turisti v spolupráci s vojenskou posádkou v Malackách od začiatku osemdesiatych rokov. Každý účastník pochodu dostal, hlavne v prvých ročníkoch, okrem diplomu aj pekne maľované keramické veľkonočné vajce. Možno aj preto bol pochod značne obľúbený. Počet účastníkov dosahoval vyše stovky. Turista si mohol vybrať z dvoch trás a to DP 50 km a 25 km. Trasa je doslova opísaná z kontrolnej karty:

"50 km trasa viedla nasledovnými cestami a cestičkami. Začínala sa v Malackách od Tabarína - cez koľaje za nimi vpravo - ZŤS Kablo - na hlavnú cestu smer Bratislava a na nej prvá odbočka vľavo do vojenského priestoru. Mostom cez - nad diaľnicou - rybník - prvá kontrola. Potom lesnými cestami vlastnými značkami - M - 86 - železničná stanica Lozorno /druhá kontrola/. V Lozorne smer kostol - cintorín, popri ňom poľnou cestou bližšou k diaľnici - za krížom cestou vpravo. Ďalej sa križuje asfaltka, po nej vľavo - botanická záhrada - zrúcanina Karlovho majera. Od majera krajom lesa jarkom priečne cez pole k záhradám /Stupava/. Zo Stupavy po hlavnej ceste do Borinky a za ňou po žltej turistickej značke na Kozlisko /tretia kontrola/. Z Kozliska po turistických značkách /červená, modrá, zelená/ do Lozorna /štvrtá kontrola na žel.stanici/. Do Malaciek rovnakou trasou ako na začiatku.

Nie je presne známe, kedy sa konal posledný ročník, ale bolo to s najväčšou pravdepodobnosťou niekedy koncom 80.rokov, kedy prestala spolupráca s armádou a pochod postupne zanikol. Taktiež nie sú známe ani údaje o počtoch účastníkov. Osobne som sa tohoto pochodu zúčastnil v rokoch 1984, 5, 6 a môžem povedať, že aj trasa aj pochod bol zaujímavo riešený.

Aby som Vám dokázal, že Malokarpatského diaľkoplaza čítam vždy pozorne a dôsledne od začiatku až po koniec, chcem Vás upozorniť na dve malé chybičky, ktoré sa Vám tam vlúdili vo februárovom čísle:

- prvá chybka bola v článku od Jozefa Karoviča "Po zrušených úzkorozchodných tratiach v okrese Trnava", kde si pomýlil potoky. Píše, citujem "Od depa viedla trať cez celý cukrovar po moste cez potok Blava, potom pokračovala vetvou do Bieleho Kostola a tak ďalej... " Práve spomínaný potok je naša známa domáca Trnávka a nie Blava, ako je uvedené v článku, tá je o dve doliny ďalej.

- druhá chybička - našiel som ju dokonca v blahoželaní k 10. či 11. výročiu svadby manželovom Venclovým. Tu sa zdá, že to bol asi úmysel, aby autor upútal na blahoželanie pozornosť a aby si to ľudia prečítali aj niekoľkokrát za sebou a rátali ...

V priebehu prvých troch mesiacov tohoto roku organizátori zosumarizovali a vyhodnotili všetkých prihlásených plniteľov tohoto ocenenia. V tabuľke sú zoradení podľa abecedy a nie podľa nachodených kilometrov:

1. Bada Peter	Trnava	1940	1.569 km bez prevýšenia
2. Bahurinský Ľudo	Bratislava	1952	1.409 km s prevýšením
3. Čapoš Peter	Piešťany	1956	1.429 km s prevýš.
4. Farkašovský Laco	Bratislava	1937	1.510 km bez prevýšenia
5. Groman Peter	Trnava	1959	1.498 km s prevýšením
6. Hanuš Jaro	Nitra	1932	1.298 km s prevýšením
7. Javorský Vlado	Bratislava	1947	1.720 km s prevýšením
8. Karovič Jozef	Bratislava	1953	1.828 km bez prevýšenia
9. Klokner Melo	Bratislava	1932	1.810 km s prevýšením
10. Královič Fero	Trnava	1949	1.124 km s prevýšením
11. Korčok Atila	Bratislava	1941	1.020 km s prevýšením
12. Lumtzer Kveto	Poprad	1938	2.432 km bez prevýšenia
13. Majdán Miro	Bratislava	1959	1.448 km s prevýšením
14. Minárik Peter	Trnava	1947	1.349 km s prevýšením
15. Nehyba Vlado	Bratislava	1929	1.301 km s prevýšením
16. Nižnan Ivan	Bratislava	1945	1.232 km s prevýšením
17. Nižnan Marián	Bratislava	1946	1.158 km s prevýšením
18. Novák Jozef	Bratislava	1966	1.011 km s prevýšením
19. Obdržálková Jana	Bratislava	1949	1.020 km s prevýšením
20. Parcer Ján	Prievidza	1923	1.580 km s prevýšením
21. Porubanec Cyril	Bratislava	1937	1.987 km s prevýšením
22. Stotka Vlado	Bratislava	1934	1.994 km s prevýšením
23. Šoula Pavol	Bratislava	1954	1.289 km bez prevýšenia
24. Vida Viliam	Bratislava	1931	1.175 km s prevýšením

V roku 2001 splnilo podmienky súťaže Malokarpatský Diaľkoplaz 24 turistov, čo je o dvoch viac ako v predchádzajúcom roku. Je však ale možné, že to nie je konečný počet. Ak niekto nestihol z rôznych dôvodov nahlásiť našľapané km, môže tak urobiť dodatočne počas celého roku. Upomienkový diplom MKD bude turistom diaľkoplazom odovzdaný najskôr na pochode Trnavská stovka alebo na Pivovom pochode v júli.

"Každý jistě již vyšlapal někdy v živote na nejaký vrchol. Každý vrchol má svoji vrcholovou knihu, z nám blízkych Sněžka, Kriváň či vzdálenějších Mont Blanc či Materhorn".

Nejinak je tomu od nynějška na hore zvané MALENÍK. Není podstatné, že můžete dojít pěšky ba i na kole. Vždyť i na Grossglockner se dá vyjet autem a to má okolo 3000 m n.m. Důležitý je pocit, s jakým se nahoru dostanete. A protože se člověk s pocity občas rád svěruje a o nějakých se rád dozví či je s někoho jinými srovnává, je tady vrcholová kniha, kde svým zápisem je můžete vyjádřit, či si přečíst pocity jiného po dobytí tohoto vrcholu...

MALENÍK není jen tak nějaký kopec. Je to nejvyšší hora Záhoří a okolí. Tyčí se do výšky 479 m.n.m. Je nejvyšším bodem kraje mezi hradem Helfštýnem a krasovou oblastí Teplic n.B. a Hranic.

Rozotíná svým pohořím Záhoří a Moravskou bránu. Kousek odtud je Lipová skalka, odkud je nádherný rozhled po kraji /tedy v zimě, když opadá lístí a je něco vidět/, je vidět Gabrielka a Rybáře. Na druhou stranu Hubert a Helfštýn. Prostě ideální místo pro pěší a cykloturistiku.

Těmito slovy pobízí úvodní strany vrcholové knihy návštevníky, výletníky a turisty ke sdělení svých pocitů a napsání krátkého příspěvku k obohacení těch předchozích zápisů.

Byla sem vynesena 3.9.2000, aby přežila vstup do nového tisíciletí, uložena ve schránce uvnitř dřevěného altánu na rozcestí přímo pod vrcholem. Nedaleko je věž Telecomu, viditelná i svým červeným světýlkem zdola i za tmy. Na průčelí altánu je umístěn nápis,slovy klasika přímo vybízející k odpočinku a zastavení:

Zdejší turista či výletník však nemusí usedat na okraj cesty. Jsou zde dřevěné lavice a stolek, krytý stříškou a tak zde může pohodlně odpočívat a občerstvovat se i za nepříznivého počasí...

Po přečtení úvodu vrcholové knihy jen tak námatkově prečítam zápisy a vybírám ty nejzajímavější, které v sobě mají hloubku, vtip, či nějakou podnětnou myšlenku na rozdíl od těch nic neříkajících, či dokonce některých nereprodukovatelných ... Beru to dle data zápisu:

9.9.2000: Po zdolání hradu Helfštýn, 6 rohlíku, 5 chlebů, 2 flašek ruského čaje a 4 tatranek jsme dosáhli vrcholu naší túry /ne Toma-Natůry/ a očekáváme příchod do Teplic, abychom svá těla posilnili lázenskými oplátky a minerálními prameny.

10.9.2000: Zdravíme všechny lidi, co umí vychutnávat krásu přírody... Tak dýchejte zhluboka...

21.9.2000: Jestli jedete od Helfštýna či z Hranic, odbočte po zelené k Jezírkům. Jezdím sem pravidelně, ale o tomto koutku jsem 25 let nevědel.

7.10.2000: Na Mount Blank či Matterhorn
klidně zvednem prostředník
panuje tam velký shon
proto jdem na Maleník ...

27.10.2000: Je tady super posezeníčko, ale hrozně pomalá obsluha. Veni, vidi, vici...

28.10.2000: Som hrdá, že som na Maleníku. Asi som tu aj prvá Slovenka. Je to tu naozaj super i keď by mohlo viac svietiť slniečko. Dokonca som aj videla dve živé srnky. Určite sem pozvem celú Bratislavu...

5.11.2000: Vrchol Maleníku byl zdolán sólo bez použití lan i jistících pomůcek jihozápadní stěnou se stupni obtížnosti I---. Je tu docela nádherně.

27.12.2000: Jsme adepti kmene lidských srdcí. Náš psychický i fyzický stav je dobrý a doufám že dojedeme.

Připojuji se stručným zápisem svých pocitů o výstupu severní stěnou z Gabrielky přes Lipovou skalku a chystaném sestupu hlavním hřebenem kolem Květonky zpět na Gabrielku...

Díky autorům vrcholové knihy i budovatelům altánu za jejich úsilí i pěkný nápad a pro další návštevníky tohoto odpočinkového koutu uprostřed krásné přírody bych se připojila slovy básnika:

Jen mám tak trochu strach, aby zdejší okolí i ona vrcholová kniha zůstali zachovány i pro další příchozí a nebyly ničeny vandaly vzhledem ke své poměrně snadné přístupnosti, zvláště v letném období. Naštěstí tu poblíž není hospoda a autem se tu "oficiálně" nesmí. Takže doufám, že zůstane zachována v přízni těch pravých turistů, trampů a výletníků, tedy těch, co mají přírodu opravdu rádi a dovedou si ji udržovat a chránit. A k tomu, že příroda člověku slouží odedávna, připojuji, mnohým možná známé povídání trampů a ochránců přírody, zvané: "Prosba lesa..."

Nakonec bych se před návratem zpět dolů z tohoto vrcholu svými myšlenkami stotožnila se zápisem mě zatím neznámých turistů z 28.9.2000. Uvádějí zde:

"Už jsme vyšlápli jeden, druhý .... dvacáty vrcholek. Každý z nich měl mnoho kouzel, ale jedno měly tyhle vrcholy společné... je to úžasný pocit klidu a odreagování od civilizace..."

Monumentálny kríž bol postavený, posvätený a ešte aj osvetlený koncom roku 2001, v chotári dvoch obcí a kúpeľného mestečka. Tento kríž patrí oficiálne do správy rímskokatolíckej farnosti v Rohove, ale je aj srdcovou záležitosťou obyvateľov obce Rybky v Senickom okrese, ale i obyvateľov širokého okolia. Vysviacka 27 metrov vysokého miléniového kríža, ktorý si veriaci postavili v spojnici týchto troch chotárov a to Rybiek, Rohova a Smrdákov, bola v septembri minulého roku. Po dohotovení je dnes už jednou z dominánt celého Záhoria. Kríž sa nachádza cca 5 km SZ od Senice. Je ho vidieť z hlavnej cesty smerom na Holíč, po ľavej strane.

Iniciátorom diela boli veriaci z obce Rybky, ktorá má viac ako 400 obyvateľov. Financovali ho zo zbierok veriacich, do zbierky prispievali aj rodáci z Bratislavy a miest celého Slovenska. Len samotní Rybčania vyzbierali viac ako 100 tisíc korún. Miléniový kríž sa stal ihneď raritou a miestom zastavenia a obdivu stoviek turistov, ale aj pacientov a hostí neďalekých Prírodných a liečebných kúpeľov v Smrdákoch, založených už v roku 1832. Vyviera tu studená sírna jódová minerálna voda a nachádzajú sa tu súčasne aj ložiská sírneho bahna.

V kaplnke, ktorá je postavená na úpätí kríža, sa plánujú konať v každom roku dve sväté omše a stretnutia veriacich a to na jar v prvú nedeľu po Veľkej noci a v septembri na sviatok Povýšenia Svätého kríža.

Miléniový kríž má vlastnú kroniku, v ktorej už nechýbajú podpisy osobností, ktoré už túto dominantu navštívili. Napríklad exnuncius Svätej stolice na Slovensku, Exelencia Luigi Dosenna. V priebehu roku 2002 plánujú Rybčania vysadiť okolo kríža oázu pokoja. Vysadia kvety, zeleň, osadia lavičky, aby pútnici mohli v pokoji a kľude posedieť a porozjímať. Od kríža je vidieť hrad Branč, pamätník na Bradle, hrad Korlátko, Šaštínske zvony a pri jasnom nebi je dovidieť až do Rakúska. Na druhej strane nad Malými Karpatami kontruje týmto krásam para z chladiarenských veží štyridsať kilometrov vzdialenej atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach.

Uvedená lokalita je vďačná téma na nenáročnú jarnú rodinnú vychádzku. Stačí sa doviesť len do Senice.

Pozvánka na desiaty jubilejný ročník prvomájového pochodu:
"Kade nás nohy ešte neviedli?"

"A kade nás ešte ten Minárik povedie," tak si upravil názov tohoto pochodu Vlado Chrapčiak. Aj v tomto desiatom jubilejnom ročníku scénar pochodu zostane nezmenený. Ako ste si už v turistickom kalendári prečítali, štart pochodu bude ako obvykle na južnej strane Malých Karpát, v Horných Orešanoch pri starej vinárni, kde stoja všetky autobusy, dokonca aj expresné bratislavské. Odtiaľ po vlastných cez celé Malé Karpaty naprieč, podľa vlastného zváženia, k "našej pani šenkárke" do Plaveckého Mikuláša, kde bude prvá kontrola od 10.h. Kto sa bude veľmi ponáhľať, počká si pri zatvorených dverách šenku alebo odíde bez občerstvenia a pečiatky. To by ste jej ale nemali urobiť, lebo pani vedúca bola poverená úlohou kontrolórky a Vám dá s radosťou aj dve razítka, jedno na kontrolnú kartu a druhé hoci aj na čelo.

Z Plaveckého Mikuláša začína ten najzaujímavejší úsek pochodu, ide sa po neznačkovanom úseku, ktorý je prakticky rovinatý, ale o to nepriehľadnejší a bezpečnému prejdeniu treba aspoň trochu skúseností s chôdzou v borinách. Určitú výhodu tu majú hubári. Z Plaveckého Mikuláša teda ideme do Mikulášova a pokračovať budeme smerom na nám už dostatočne známe Bílkové Humence, kde bude v miestnom pohostinstve druhá oficiálna kontrola u pani vedúcej. Predtým si môžete prezrieť i známy "výstavný" dom, kde je všetko na dvore i na streche z plechu, či tam za posledné roky nepribudlo niečo nové.

Pokračujeme krížom krážom cez Sokolské polesie smerom do Prieval, kde už kontrola žiadna nebude, ale občerstviť sa v miestnom pohostinstve pri kostole predsa len môžete. Odtiaľ po žltej značke cez Rozbehy až na Čierny potok, kde Vás budeme očakávať pri táboráku. Toto je malá zmena oproti pôvodnej propagovanej trase a dúfame, že vítaná. Vlastne je to len asi dva kilometre pred železničnou stanicou Cerová-Lieskové, kde okrem opustenej železničnej budovy, nie je vôbec nič.

Vlaky idú v nasledujúcich časových termínoch /letný čas/ dokonca aj 1.mája 2002

Kto bude chcieť, môže tu i bivakovať. Májová noc v prírode predsa stojí za to. Nesmie ale pršať...

Takže si to zhrnieme "ten, kto na prvého mája nepôjde do sprievodu, má možnosť si zašľapať s nami v jarnej prírode.

Keďže je už desiaty ročník, treba aj trochu bilancovať a pretože na týchto pochodoch si nevedieme žiadnu štatistiku účastníkov, aby sme nemuseli potom počítať straty, tak Vám môžeme predstaviť iba všetky miesta, odkiaľ sme štartovali a kde sme mali cieľ. Kade sme Vás vodili, už si musíte spomenúť VY!

Názov: Po zrušených úzkorozchodných tratiach v okrese Trnava
Dátum: 18. - 19.5.2002

Trasy:
Sobota 18.5.2002, Nižná - Jaslovské Bohunice - Malženice - Mníšske - Kopánska - Trnava /zrušená cukrovarská trať v dĺžke cca 33 km/.
Nedeľa 19.5.2002, Dechtice - Planinka - Dobrá Voda - Široká - Brezová pod Bradlom /zrušená vetva lesnej žleznice na Širokú, v dĺžke 26 km/

Stretnutie účastníkov:
Sobota 18.5.2002: Autobusová stanica Piešťany o 7.30 h stanovisko č.15 smer Chtelnica, cez Veľké Kostolany, cena lístka 24 Sk
Nedeľa 19.5.2002: Autobusová stanica Trnava o 6,30 h, smer Dobrá Voda, stanovisko č.14, cena lístka 31 Sk.

Stravovanie individuálne
Ubytovanie: Ubytovanie ŽOS Koniarekova 21 /bunky 2+2+1+ soc.zariad./
Prihlášky: Karovič Jozef, Bystrická 12, 841 07 Bratislava, tel.č.: 00421-2-6477 8800 /večer/

Záruby, Vápenná, Vysoká - určite to aj pre Vás znie turisticky a diaľkoplazecky príťažlivo. Kto by nechcel túto trasu prejsť, keď mu to navrhnete. No a práve to sme sa rozhodli počnúc októbrom 2001 pravidelne navrhovať turistom diaľkárom. Na sklonku hlavnej sezóny dobre padne ešte raz pred zimou navštíviť známe malokarpatské ”končiare”, vidieť ich ako menia svoj šat za neskorý jesenný, ako sa príroda pripravuje na zimu. A spojiť to so slušným turistickým výkonom, veď medzi každými dvoma sedemstovkami sa zostupuje na dvesto päťdesiat. Celkové prevýšenie hlavnej trasy dosiahlo tak 1800 metrov a dĺžku 35 km (po Vysokú). Kontroly sme umiestnili na sedemstovkách a podarilo sa nám zriadiť aj občerstvovaciu stanicu, na ktorej sme každého presvedčovali, aby neskončil v Sološnici, ale pokračoval na Vysokú. Veď by v ten deň určite bola žiarlila a smútila, že ju diaľkári nepoctili možno už poslednou tohtoročnou návštevou. A naozaj takmer všetci, čo prišli do Sološnickej doliny, sa podujali vystúpiť aj na Vysokú.

Prvému ročníku pochodu počasie prialo, veď nepršalo, aj keď bolo už zima a veterno. Zrána bola na svahoch typická jesenná inovatka, cez deň však svietilo prívetivé a sem tam aj hrejivé slnko. Štart bol netypický v tom, že ráno bola ešte tma, ale keď sme chceli využiť posledný deň letného času a umožniť dôjsť do Kuchyne, resp. na Zochovu chatu ešte za svetla, nič iné nám nezostávalo. Preto boli časy prechodu na kontrolách prísne, zodpovedali skoro 5 km/h a veríme, že nám to aj jeden z účastníkov odpustí, keď sme ho nepočkali na Vápennej ani v Sološnickej doline. Pri operatívnom bilancovaní sme si to uvedomili a našli sme ho v Sološnici, ako sa blížil na stanicu. A tak aj on obdržal diplom za svoju trasu.

Prvý ročník sa vydaril aj z hľadiska počtu účastníkov. Na štart ich celkovo prišlo 24.

Najstaršími účastníkmi boli Klokner Melo a Hanuš Jaroslav, najmladším bol Petráš Juraj a prvou v cieli bola, ako už tradične, Milka Havranová. Tridsaťpäťku prešlo celkovo 14 účastníkov, dvadsaťpäťku traja a zvyšných sedem sa uspokojilo s dvadsiatkou. K nim treba ešte pripočítať Joža Bendu, ktorý ako kontrola zo Zárub prešiel dvadsiatku tiež. Jožo Novák si na Vysokej zasa musel svojich päť hodín odstáť a zároveň vypisovať diplomy.

Perličkou pochodu a dôkazom oddanosti horám (či už malým alebo veľkým), bol náš kontrolór Jano Tomášek. Sľub, že pomôže s organizáciou pochodu dodržal aj napriek zlomenej ruke. Diplomy s ňou síce vypísať nemohol, ale pečiatka a borovička sa ušla každému, kto prejavil záujem.

No a pre tento rok tu máme hneď druhý nie ročník ale ”dvojročník” pochodu Záruby - Vápenná - Vysoká. Čudujete sa prečo? Podarilo sa nám prepašovať do Diaľkoplazeckého kalendára 2002 hneď dva takéto pochody. Jarný a jesenný; jeden v máji a druhý v októbri. Nie preto, aby bolo na výber, ale preto aby ste sa ich mohli zúčastniť oboch. Veríme, že sa tak stane a preto Vás na obľúbené sedemstovky už teraz pozývame. Ale netešte sa ! Zasa budú kontroly na vrcholoch, aj keby mali červené, zelené, modré a žlté značky z neba padať!

Odpovede na otázky týkajúce sa pochodu:
Jarný a jesenný DP Záruby Vapenná Vysoká

Ono vlastne to ani nie je celkom prvý ročník. Vlani sa uskutočnil dňa 27.októbra Prvý ročník pochodu pod názvom Záruby – Vápenná – Vysoká už pod záštitou KST Limba Turist. Zúčastnilo sa ho 24 nadšených diaľkoplazov a stručnú správu z neho si môžeme prečítať v predchádzajúcom článku. Nateraz hádam iba toľko, že najdlhšiu trasu prešlo celkovo 14 účastníkov, dvadsaťpäťku traja a zvyšných sedem sa uspokojilo s dvadsiatkou. Vlastne tú najdlhšiu trasu sme vtedy prezentovali ako 35-ku; totiž zo štartu na Vysokú je to asi 32 km, ale v tomto roku budú obidve najdlhšie trasy uznané ako 40-tka, pretože z Vysokej, kde budeme zasa rozdávať diplomy, je to do nabližšieho cieľa verejnou dopravou (Kuchyňa, resp. Zochova chata) práve tých 8 km.

Ešte hneď v októbri 2001, keď sa uzatváral nový ročník Diaľkoplazeckého kalendára podarilo sa nám doň umiestniť dva pochody s tou istou trasou. Takže Jarný DP je evidovaný ako prvý ročník, Jesenný je ale už druhý ročník. Na budúci rok by to mal byť každý z nich o jeden vyšší.

Odpoveď pre zaľúbených: Nemusia prejsť najdlhšiu trasu, vonku je už dosť teplo a zašiváckych čistiniek je po trase dosť.

Odpoveď pre unavených láskou: Účasť na pochode po dvadsiatich štyroch dňoch mesiaca lásky padne ako dobrá výhovorka.

Odpoveď pre eroticky silne závislých: Kto prejde celú trasu, dosiahne najmenej tri vrcholy. Môžete ísť prípadne cez Havranicu, Klokoč, Čiernu skalu, Starý plášť, Malú Vápennú, Taricové skaly, Prístodolok a ak na to máte, dosiahnete vrcholov za jediný deň oveľa viac.

Odpoveď pre obdivovateľov prírody: V máji je u nás príroda najkrajšia, prebudená k životu ako mladá panna (čo je to ?), ktorá čaká na svojich ctiteľov. Uctime si ju teda a vzdajme jej hold.

Odpoveď pre obdivovateľov kopcov: Musíte prejsť všetky tri, lebo ak vynecháte Vápennú, bude táto žiarliť na Záruby, Vysokú nemôžete vynechať, lebo by sa užialila aj užiarlila na ostatné dva kopce.

Tieto tri vrcholy v MK ma vždy lákali pre svoje čaro, nádherné výhľady z vrcholov aj počas výstupu alebo zostupu, sem-tam skalnatý charakter terénu a napokon aj pre skutočnosť, že stúpania na každý z nich nie sú iba vychádzkou po parku. Preto je aj prechod v jeden deň cez všetky tri výkonom hodným turistu diaľkára. A pretože sa musíme stále pripravovať na náročnejšie diaľkové pochody a akcie, rovnako aj na vyššie pohoria, myslím si, že diaľkový pochod po tejto trase vcelku dobre zapadne do mozaiky ostatných DP.

Výber trasy má u mňa osobne aj trochu tradíciu, pretože ešte ako turisti začiatočníci v mladom veku sme práve s obľubou chodili pochod po tejto trase aj niekoľkokrát do roka a taktiež sme ho považovali za určitú kondičnú prípravu. Dávali sme prednosť opačnému smeru po trase Kuchyňa – Smolenice, vtedy sa ešte chodilo cez Malú Vápennú a cez Ostrý Kameň. Rátali sa nám najmä tri strmé cca 500 metrové prevýšenia a zaviedol sa aj etalón – jedna Vápenná alebo menší etalón jedna Malá Vápenná, ktorými sme merali stúpania na iné slovenské vrcholy. A tak Prašivá z Hiadeľského sedla bola za Malú Vápennú a Vápennú, Veľká Vápenica z Priehyby takisto, Vápeč z Hornej Poruby je za dve Malé Vápenné, Baranec zo Žiaru za dve Vápenné a ešte jednu Malú a podobne.

Trasu so štartom v Smoleniciach volíme pre lepšiu dopravnú prístupnosť rannými autobusmi z Bratislavy a Trnavy, ev. vlakom z Trnavy alebo od Senice. Turistom z juhu MK by sa naozaj problematicky pri ranných sobotňajších spojoch cestovalo do Kuchyne. Možno aj vďaka tomu sme mali na štarte vlani v októbri 24 účastníkov. Takisto aj ciele, ktoré sú dva ponúkané, ale možných je viac, sú tam pre lepšiu dopravnú ústupnosť (pojem pre opak dopravnej prístupnosti, ak sa chceme niekam dostať – dopravná prístupnosť, ak sa chceme odniekiaľ dostať – dopravná ústupnosť). Hoci zo smeru od Smoleníc sú stúpania kratšie aj keď miestami tiež strmé.

Na pochod môžu isť aj zamilovaní, ale nebude to pre nich prechádzka, skôr by sme im odporúčali dosiahnuť aspoň tri vrcholy, čo môže iba upevniť ich lásku. Vrcholy ani nemusia dosiahnuť naraz, môžu aj postupne. Pre partnerku by sa ale pochod nemusel rátať, ak by tri vrcholy dosiahol partner a ona pritom ani jeden. Preto sa zaľúbení muži musia viac snažiť a ak to ináč nepôjde, partnerku na vrchol aj vyniesť. Za účelom dosiahnutia vrcholu môžu požiadať o pomoc aj kontrolu, platí to zasa hlavne pre ženy. Pre účastníčky pochodu potom bude stačiť, ak pred vrcholom budú hlasno kričať o pomoc, že ho nemôžu dosiahnuť a kontrolór už príde na pomoc. Dokonca sa Vám, milé dámy, aj pečiatkou odmení. A je úplne isté, že dosiahne vrchol spolu s Vami. Uvedený fakt je vlastne hlavnou príčinou, prečo na našom pochode umiestňujeme kontroly na vrcholoch. Aby ich dosiahli všetci účastníci, lebo ináč nebudú mať pečiatky v účastníckych listoch.

Na druhej strane nemusí byť vylúčené, že z nezaľúbených na začiatku pochodu sa po dosiahnutí aspoň jedného z vrcholov stanú zaľúbení. Vzhľadom na stále nepresadený zákon o partnerstve a manželstve rovnakých pohlaví, ale takýmto párom odporúčame, aby si navzájom skontrolovali pohlavia, ak sa rozhodnú do seba zaľubovať. Nechceme, aby náš pochod bol niekedy v dôsledku porušenia zákona zakázaný. Toto by sa ale nemalo stať jesennej verzii pochodu. Vtedy je už zima aj na takúto kontrolu.

Od zastávky SAD Smolenice MÚ sa snažíme po vystúpení z autobusu, resp. po príchode pešo zo želežničnej stanice Smolenice, nájsť organizátorov pochodu, ktorí po pol ôsmej ráno už nemusia byť triezvi. Vysvetlíme im na čo tam sú, zoberieme od nich účastnícke listy, prípadne si môžeme potvrdiť evidenciu pečiatkou, ktorú ešte snáď majú. Potom hľadáme modrú značku v smere cesty do Modry, resp. Bratislavy, postupujeme po nej a nezabudneme zabočiť doprava. Značka nás vedie naprv mierne stúpajúcim lesom do začiatku údolia Hlboča, potom v jeho ľavej časti, odkiaľ môžeme zahliadnuť aj niekedy fungujúci vodopád. Vyjdeme na lúku, cez ňu prejdeme krížom a pustíme sa doľava po lesnej ceste. Tu si môžeme začínajúci výstup skrátiť, keď zabočíme v lese doprava a stúpame až narazíme na zelenú značku. Poctivejšia možnosť je pokračovať po modrej, až kým ju nedosiahne ona. Po zelenej stále lesnou cestou, až kým nezahne doľava do Čertovho žľabu. Teraz začne strmé stúpanie okolo Kamennej Lotršárne, neskôr sa zmierni a zelená sa spojí s modrou. Trochu sa stočíme doľava a už miernejšie vystúpame do sedla medzi Zárubami a Čelom. Pokračujeme doprava po zelenej, stúpame zasa strmo niekoľkými serpentínami, až dosiahneme na hrebeni červenú značku – Cestu hrdinov SNP. Po nej je to doľava už na vrchol Zárub naozaj iba kúsok.

Tu by sme mali nájsť prvú kontrolu. Od vrcholu postupujeme po postupne sa rozširujúcom hrebeni smerom na Burian a k Ostrému kameňu. Pred zrúcaninou hradu ale odbočujeme doprava na rozdiel od pôvodnej značky a klesáme, už nie po hrebeni, ale po severnom svahu Zárub až na lesnú cestu. Tá nás stále slušne klesajúc dovedie až k zelenej značke od Bukovej a potom aj na asfaltku. Zabočíme po asfaltke doľava a ani sa nenazdáme, sme pri rázcestníku značiek pod Ostrým Kameňom pri chate Brezinky. K chate, ktorá sa kedysi volala aj Chata P. Jilemnického, je to po červenej spolu s modrou už iba cca 150 metrov. Na ňu je ale žalostný pohľad, lebo je vyhorená a rovnako aj budova bývalej ďalšej chaty a bufetu je v ruinách. Nuž čo – asi sa takéto zariadenia dnes už neoplatia prevádzkovať. Pokračujeme ďalej a to po modrej spolu s červenou. Obidve značky odbočia spolu doľava, hoci kedysi nie dávno modrá pokračovala do Plaveckého Mikuláša priamo dolinou. Prečo to tak nesmie byť, mnohí vedia, ale hovoriť o tom sa asi už neoplatí, pretože máme síce demokraciu, sme si rovní, ale zasa sú tu rovnejší…. Istejšie je zostať obyčaným diaľkovým turistom a stúpať mierne hore údolím po červenej s modrou až na asfaltovú cestu. Po asfaltke ideme pomerne v rovine – ale pozor – po chvíli značky odbočia doprava do lesa a najprv v lese, potom v mladine, najskôr stúpajúc, potom klesajúc prídeme na ďalšiu asfaltovú cestu (spája Jahodnik s Plaveckým Mikulášom). Modrá ide po nej doprava, červená ju križuje a pokračuje lesnou cestou hneď na jej začiatku zahnúc doprava. Stále stúpame, aj keď mierne. Cesty sa po chvíľke rozdeľujú, musíme dať pozor na červenú značku. Ideme rozsiahlymi svahmi Čiernej skaly v bukovom lese. Po čase križujeme žltú značku z Plaveckého Mikuláša na Čiernu skalu. Potom ešte chvíľu stúpame a po zákrute vľavo začíname klesať. Stále sme na lesnej ceste, ktorá nás vo veľkom pravom a klesajúcom oblúku vedie ďalej. Ešte dva oblúky cesty, sprava sa pripája asfaltka od Plaveckého Mikuláša a prichádzame na Monrepos. Je tu k dispozícii po ľavej strane prameň a medzi horárňou a stodolou je lavička so stolíkom, vhodné miesto na sedenie a krátky oddych. Až do cieľa podobné nebude.

Potom ideme vpravo okolo stodoly lesným chodníkom, chvíľku klesáme, prídeme k miestu, kde treba prejsť cez potok a odbočíme na asfaltku, ktorá je vpravo od nás. Pozor, ale – my po nej zahneme doľava. Po asfaltke ideme iba okolo 200 metrov, asfaltka tiež ide na Amon, ale červená značka si to síce strmším stúpaním, ale o to viac skráti. Na Amone narazíme zasa na asfaltku z Plaveckého Mikuláša, tu ale už končí. Pochod ZVV sa tu rozdeľuje, po modrej značke sa dá pokračovať do cieľa v Plaveckom Podhradí. Pravý diaľkár si ale zvolí smer na Vápennú. Ideme najprv širokou lesnou cestou, miestami posypanou drobnými kamienkami. Po chvíli odbočíme doľava, sledujeme červenú spolu s modrou a začneme stúpať na svahy Klokoča. Stúpanie je krátke ale strmšie, výškový rozdiel okolo 100 metrov. Priamo cez Klokoč značka síce nevedie, ale dá sa tam na vrchole stúpania odbočiť. Vrchol je vľavo asi 150 metrov, výškovo nie viac ako dvadsať – tridsať metrov. Toto je výborná odbočka pre zaľúbených s vhodnými miestami na zašitie a je to aj najľahšie dosiahnuteľný ďalší vrchol popri trase.

Pokračujeme lúčnym terénom klesajúc niekoľkými hôľnatými úbočiami až do sedla. Tu modrá odbočuje vľavo smerom na Sklenú Hutu, ale my ideme po červenej priamo cez sedlo a už začíname samotný výstup na Vápennú. Lesný chodník strmo stúpa, prídeme na známu lúku s prameňom Rosnička, o ktorom sa hovorí, že je najvyšším v Malých Karpatoch. Stúpame po lúke, na jej vrchole zahneme doprava a vystúpame ešte na hrebeň Vápennej. Po ňom, teraz sledujúc červenú so zelenou sa dostaneme okolo jaskyne Haviareň až pod vrchol Vápennej. Musíme ísť doľava až k betónovému pilónu, pretože kontrola na nás čaká na vrchole. Tu je možné ukončiť dvadsaťpäťku a vypýtať si diplom. Alebo aspoň pivo, tatranku alebo kofolu. Ak nebudú na kontrole, mali by byť v Sološnickej doline, v údolí potoka Rudavka. Z Vápennej klesáme bukovým lesom až k rozdeleniu značiek, zelená ide do Sološnice. Kedysi išla červená cez Malú Vápennú. Bol to zaujímavejší terén, ale ochranu prírody treba rešpektovať. Červená klesá strmo popod Jastrabie skaly Malej Vápennej, zahne prudko doprava a klesá ešte strmšie. Obídeme už vyschnuté jazierko a sme v údolí, kde prichádza sprava žltá značka zo Sološnice.

Zabočíme doľava, pokračujeme kúsok po červenej so žltou, tú ale necháme ísť smerom na Sklenú Hutu a Doľany. My odbočíme doprava na asfaltku a najprv veľmi mierne po nej stúpame. Asi po kilometri musíme dať pozor na odbočku doprava, ktorá spočiatku stúpa nie strmo, ale vzápätí značka zabočí vľavo a začne stúpať strmšie a strmšie. Postupne naberáme slušnú výšku, pripojíme sa na lesnú cestu. Po nej doľava a už v rovine sa za krátky čas dostaneme k plotu obory, kde príde zľava modrá od Sklenej Huty. Odbočíme vpravo popri plote, mierne stúpame, na jednom mieste zabočíme doľava o 90 stupňov až prídeme k Taricovým skalám. Aby sme ich prekonali, odbočíme doprava a prudko klesneme, vzápätí zasa vľavo po skalnatej zarastenej sutine strmo hore. Výstupom sa dostaneme na najvyšší bod, ktorý dosahuje značka na Taricových skalách. Pre zaľúbených vľavo po sutinách a skalách možnosť dosiahnuť ďalší vrchol. Ale pozor – tu Vám kontrola nepomôže.

Pripojíme sa k plotu a stále popri ňom po červenej až dosiahneme miesto zvané Panské Uhliská. Tu opúšťame červenú a zabočíme doprava na modrú značku. Táto ide najprv lesnou cestou, po čase v mladine odbočíme na lesný chodník doprava a začneme mierne stúpať. Po chvíli sa dostaneme do bukového lesa, stúpame strmšie, zabočíme najprv doprava a potom už úplne strmo hore doľava. To už ideme strmo nahor paralelne s hrebeňom Vysokej, až ho dosiahneme. Potom už iba kúsok do kopca, okolo stožiara, ešte zopár krokov smerom hore a sme na vrchole druhého najvyššieho kopca Malých Karpát a zároveň aj v cieli ZVV.

Chcete predstaviť pochod ešte bližšie? Prídite ráno 25.mája medzi 6:45 a 8:05 do Smoleníc na jeho štart. Ak neprídete 25.mája, máte ešte jednu možnosť – dostavte sa tam 26.októbra. Viete, čo bude ale najlepšie – prísť na pochod v oboch termínoch. Tešíme sa na Vás.

1.5.2002 KADE NÁS NOHY EŠTE NEVIEDLI 10.ročník
(streda) Klub TD a T Trnava

18.5.2002 PO HRADOCH A ZÁMKOCH MALÝCH KARPÁT 26.ročník
(sobota) KST Spartak Trnava

18.5.2002 SKAUTSKÁ 55-KA 2.ročník
(sobota) Roverská družina, 6.oddiel skautov, Bratislava

19.5.2002 IDE, IDE POŠTOVÝ PANÁČIK 16.ročník
(nedeľa) OT TJ Spoje Bratislava

25.5.2002 JARNÝ DP ZÁRUBY, VÁPENNÁ, VYSOKÁ 1.ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava

25.5.2002 STRETNUTIE ČITATEĽOV KRÁS SLOVENSKA (Folkmarská skala)
(sobota) redakcia Krásy Slovenska

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.

1.ročník:	7. 3. 1992	Smolenice - Borský Mikuláš
2.ročník:	27. 3. 1993	Častá - Šaštín Stráže/Gazarka
3.ročník:	29. 4. 1995	Lošonec - Senica letisko
4.ročník:	23. 3. 1996	Lošonec - Veľké Leváre
5.ročník:	3. 5. 1997	Smolenice - Šajdíkové Humence žel.st.
6.ročník:	1.máj 1998	Zochova chata - Závod
7.ročník:	1.máj 1999	Cerová - Senica žel.stanica
8.ročník:	1.máj 2000	Lošonec - Šaštín Stráže
9.ročník:	1.máj 2001	Smolenice OU - Hlboké žel.stanica
10.ročník:	1.máj 2002	Horné Orešany - Cerová Lieskové zast.