apríl 2006
Je to možné !!!
Nestor trnavského horolezectva, rozprávač, kreslič a veľký milovník prírody, Ivan Bajo - je, že vraj už - sedemdesiatnik. Zas ako obvykle som zabudol na jeho narodeniny a Ivan Košický mi to tak kládol na srdce... Ospravedlňujem sa na stokrát...
1.Peter Minárik za MKD: - Pokiaľ ma pamäť a môj počítač neklame, čo je možné jedno i druhé, tak svoju 70-ku si oslávil v novembri 2005. Takže zhrň svoju poslednú "päťročnicu" po športovej i súkromnej stránke.
Ivan Bajo: - Tak veru - už som
sedemdesiatnik! Za to, že som sa toho dožil, ďakujem
"Spoločnej zdravotnej poisťovni". A za všetko, čo
je vo mne dobré, ďakujem svojej manželke, ktorá dobre
varí...
Zisťujem, že sedemdesiatka je vek, kedy konečne máte na
všetko odpovede - akurát, že sa Vás už nikto na nič
nepýta. Označujú vás za pamätníka vo veku, keď si už nič
nepamätáte. Idem do obchodu a opakujem si čo mi nakázali:
Vajíčka - rohlíky - vajíčka - rohlíky - vajíčka - ...
stretávam suseda, pozdravenia a ja stojím v obchode, že to
boli dve veci. Aha, už to mám: mlieko a kvargle!!!
Športová stránka? Indiánske behy po trnavských chotároch
kvôli kondícii /s večným strachom z voľne pobehujúcich
psiskov a z pojazdných včelínov na poliach - medziach/ a
intenzívna turistika - malokarpatská i celoslovenská. No a
permanentné fanatické hubárčenie so športovými prvkami:
ostrá chôdza, prekonávanie prirodzených prekážok, stovky
drepov a vztykov, vláčenie plných tašiek.
Súkromná stránka? Spokojne si lebedím s blahobytným
dôchodkom /deväť tisíc/ a to som pracoval do 65.roku, veľa,
preveľa čítam, občas ma externe požiadajú o nejakú
expertízu, oponentúru, aby som mal na benzín. Zdravie - no -
ako u všestranne a systematicky zhumpľovaného sedemdesiatnika.
No, teda som furt tu. A som aký som vždy bol. Sedemdesiatka za
mnou, ale ja vôbec necítim, že by som zmúdrel, zozodpovednel,
zosedemdesiatnil, zoserióznel. Furt ma napadajú všelijaké
kraviny, voloviny, tak ako toť prednedávnom a vlastne furt, po
celý život. No, proste už som taký, aký som a nech sa
snažím akokoľvek, tak už iný nikdy nikde nijako nebudem.
2.MKD: - Dúfam, že aspoň humor a svoj vzťah k prírode sa u Teba nezmenil.
Ivan Bajo: - Ale kdeže! Veď to sa ani
nedá. Človek zmysel pre humor a zmysel pre prírodu buď má
alebo nemá. Keď to osud rozdával, bol som zrejme na
niekoľkých "nášupoch", lebo humor patrí k mojim
základným uhlom pohľadu na život a príroda vždy bola, je a
vždy bude mojou srdcovou záležitosťou. Od detstva mám
schopnosť vnímať všetko naokolo s úsmevným nadhľadom a
prírodu vnímať viac než ostatní zmyslami i vnútrom - ja
proste v prírode s prírodou splývam. Takže na Tvoju otázku -
nielen, že sa nič nezmenilo, naopak, zintenzívnilo - som
preplnený humorom a vzťahom k prírode a veru - chýbajú mi
ventily. No čo už...
A tu napokon musím vyjadriť niektoré svoje poznatky o humore.
Zmysel pre humor väčšina žien nemá - smejú sa, bavia sa,
ale chýba tam humorná sebereflexia. Žiadna žena sa nemieni
stať objektom smiechu, humoru, žiadna žena nie je schopná si
sama zo seba robiť "vrtulu" - švanda je, keď ide o
tých ostatných. Byť predmetom humoru berie väčšina žien
ako strápňovanie sa. Je to tak a s tým už nič nenarobíme -
naozaj sme každý iný - muž a žena...
3.MKD: - Ivan, a čo Tvoja veľká "láska" kreslenie a písanie príbehov z horolezeckého života?
Ivan Bajo: - To všetko zostalo, to všetko je vo mne. Problém je inde. Vie sa o mne, že viem napísať a nakresliť len to, čím žijem. No a keďže som už aktívne horolezectvo zanechal, je tu absencia zážitkov a keďže sa ani nepohybujem v horolezeckých kruhoch, chýba mi tá pravá horolezecká atmosféra. Tým pádom som už vyhorený - nemám o čom písať, nemám čo kresliť. Občas dostanem nejakú kamarátsku "objednávku" na pozvánku, péefku či diplom - vždy to urobím, ale s podmienkou: dajte námet, nápad, tip... Nuž tak je to, moja "tvorba" je celkom závislá od vlastnej aktivity. Preto teraz robím kresby z hubárskeho života, lebo je to oblasť, v ktorej sa práve nachádzam, ktorou práve teraz žijem. A žijem rád!
4.MKD: - Budem sa opakovať, otázka z pred piatich rokov. Ivan Bajo a Malé Karpaty?
Ivan Bajo: - Nuž sme tu furt spolu -
Bajo a Karpaty. Niekedy pekné, krásne, niekedy niekde
zhumplované. Urbárnici sa potrebujú dostať do balíka -
holoruby, traktormi - pásakmi, zničené podložie, poďho nahor
cestou - necestou k hrebeňu, zopár stromov, trochu lesa - čo
už tam... a naraz je všetko iné, všetko, všetko ináč,
vravím si - tak túto trasu načas vylúčim zo svojho
repertoáru. Jedna - druhá - tretia trasa, žiaľ pribúda ich a
to pomaly ale iste radom geometrickým...
Spomienka: Viedol som hore na Klokoč kamaráta, lesného
inžiniera z českého Písku. Uveličený "neskutočnou
spoustou listnáčú" zastal na úpätí Klokoča -
agresívny lesný traktor rozryl jarnú trávu, záľahy fialiek,
prvosienok, sedmokrások, chochlačiek - vyšiel si zbytočne,
nezmyselne hore - dole a zničil úplne všetko. Hanbil som sa
pred kamarátom za toho primitíva, za našich lesákov. On to
komentoval jednoducho: "No což, hovada jsou všude!" A
ja sa pýtam dodatočne sám seba: Ale až toľko?!
5.MKD: - Ivan Bajo a dnešná technika, mobil, počítač, internet...
Ivan Bajo: - Toto všetko prišlo na
mňa už neskoro - časovo to prešlo už akosi mimo mňa. Ale
keby aj nie, tak som vždy cítil, že počítač vrátane
internetu jednoducho nechcem. Nikdy som nemal túžbu flákať sa
po "nete", lebo mám rád takú celkom obyčajnú,
zmyslami vnímateľnú skutočnosť. Sprostredkovaný, virtuálny
svet proste nechcem, môže mi byť ukradnutý". Moji
počítačovo a internetovo závislí známi nedokážu môj
neotrasiteľne odmietavý postoj prijať: Preboha, vieš čo
každodenne strácaš?! Klikneš - si v Amazónii, klikneš a si
v Namíbii, klikneš a si pri pyramídach - čo furt máš v
tých sprostých Karpatoch? Nuž naozaj to nie je atraktívne,
ale zazrieť rysa na Muránskej planine či tokajúceho tetrova -
hlušiaka na nízkotatranskom Veľkom Boku, či medveďa hore pod
Krupovou hoľou je mi - ani neviem prečo - vzácnejšie, než
amazónsku anakondu, či namíbijského slona na obrazovke.
"Holt každej jsme ňákej..." ako povedal Werich,
pozrúc sa ráno do zrkadla.
No a podobne to je u mňa s mobilom. Nikdy som ho nechcel -
nemal, nemám a nebudem mať. Napriek tomu, že sme ešte toť
žili v predmobilovej ére, dnes počúvam alebo čítam výroky
celebrít, ako si život bez mobilu jednoducho nevedia
predstaviť. Keď počujem, aké neskutočné kraviny ľudia bez
zábran telefonujú v električkách, autobusoch, vlakoch, v
čakárňach, na zastávkach, na uliciach, tak si vždy
pomyslím, že by sa bez tých jalových rečí celkom dobre
obišli všetci - volajúci, volaní, ja i všetci naokolo, čo
to povinne musia počúvať: "Pampúšik, už som na
Miletičovej, ideme k jazeru, za minútu ti zase zavolám."
Najväčšmi "milujem" mobily na pohreboch, koncertoch,
v kostoloch a na prednáškach.
Vysoko uznávam počítačovú, internetovú i mobilovú
revolúciu - sú to úžasné kroky ľudstva v komunikácii,
patrí im môj obdiv, ale ja sám to proste nemusím - ako som
už povedal: "holt každej jsme ňákej..."
6.MKD: - Pred piatimi rokmi si tvrdil, že svoje životné krédo ešte nemáš, vraj si ešte na to mladý... A čo dnes?
Ivan Bajo: - No - tak nejako som na
životné kréda pomaly, ale iste rezignoval - toľko múdrych -
premúdrych viet, myšlienok, výrokov som už videl, že si
neviem vybrať a vymyslieť niečo originálne to už vôbec nie.
Takže som si vlastne život ničím nepokrédoval. No čo už
narobíš po sedemdesiatke... bezkrédovníkom som zostal.
Ale páčia sa mi všetky optimistické myšlienky - napríklad:
"Všetko sa dá - dokonca aj to čo sa nedá sa dá..."
Svojou životnou múdrosťou ma oslovil rabín SOFER, keď
vyriekol: "Napokon je všetko ináč..." Vera Bože!
Zámery, plány, sny, predstavy, túžby, napokon sa všeličo a
niekedy aj všetko mirnix - dirnix zvrtne. Často na
nečakanosti, maličkosti. A odrazu je všetko ináč...
7.MKD: - Ivan Bajo a Vysoké Tatry, polom v predchádzajúcom roku, všetko to dianie okolo nich, pokrik ochranárov, ceny v dnešných tatranských hoteloch a pod.?
Ivan Bajo: - Vysoké Tatry sú súčasťou mňa, môjho srdca. Tu som nosil, liezol, chodil, objavoval, zachraňoval, poznával, prežíval, tešil sa, radoval - radoval, trpel, bál sa, jasal - ako kedy... Víchor, čo zničil za pár minút Tatry, ma ohromil, tak ako snáď všetkých milovníkov Tatier. Hneď som sa tam vybral - to čo som videl, žiadne foto - filmo - či reportáže vyjadriť nedokážu. Starý chlap a oči plné sĺz. Vzalo ma to. No čo už - moje Tatry dostali sakramensky zabrať - pozviechajú sa ešte? Asi áno - napokon sa vždy pozviechali. Ale už to budú iné Tatry. Hrôzu vo mne prebudil minister Rusko - človek absolútne bezcitný k prírode - jemu sa tuším tá katastrofa páčila: "A teraz už budú vleky, lanovky, lyžiarske svahy a príslušné ubytovacie zariadenia, nebude tu jalovina, ale sociálne zmysluplný priestor." A v jeho tendencii sa radostne vyjadrovali tatranskí podnikatelia. Akoby tú katastrófu privítali - tááák a teraz sa tu dá konečne stavať, podnikať. Tatry ako Tatry im môžu byť ukradnuté. Ich zaujímajú Tatry len ako kšeft, biznis, zisk...
8.MKD: - Najzaujímavejšia akcia za posledných 5 rokov, z Tvojho pohľadu, nemusel si sa jej ani zúčastniť...
Ivan Bajo: - No - najzaujímavejšou
akciou bola pre mňa nezabudnuteľná, náležite dramatická
zabíjačka na Záhorí. Na konci pozvánky bolo listové P.S.:
Dojdzi, neboj sa, víno je až hen od Nitry...
No ale vážne. Stále najcennejším podujatím je každoročne
pre mňa tradičný horolezecký týždeň IAMES vo Vysokých
Tatrách - vrcholná športovo - spoločenská akcia slovenských
horolezcov, čo verabože "beží" už od roku 1924!!!
Európske a svetové parametre má dnes už tradičný festival
horských filmov v Poprade a v Tatrách. Úžasné filmy,
úžasné horské osobnosti, úžasná atmosféra! Proste -
paráda!
Na jar 2005 ma pozvali na SKIALPFEST v Žiarskej doline - mal som
tam výstavku kresieb a besedu. A tri dni som žasol nad
úžasnou renesanciou voľného vysokohorského lyžovania. IAMES
mal vždy, odpočiatku /1921/ vo svojom znaku okrem lana a
čakana aj lyže a verabože sa zimné horolezcké túry celkom
prirodzene začínali i zakončovali na lyžiach. Po túre
šúsom do chaty či tábora. Ale napokon - a ja vlastne neviem
prečo - sa lyže začali zo zimnej výbavy horolezcov vytrácať
- zostalo len zopár skifanatikov, čo kašlali na rachotiace
vleky - lanovky, na preľudnené lyžiarske svahy, stúpali na
zasnežené vrcholy a spúšťali sa strmými žľabmi či
stenami celkom sami - samučičkí... A naraz zázrak -
skialpinizmus vstal ako vták Fénix z popola, stal sa
samostatným, sebavedomým odvetvím alpinizmu, vyrástol
filozoficky, organizačne materiálne i športovo. A sú tu
skvelé výsledky vo svetových pretekoch, odvážne expedície,
úžasné výkony. Slovenský skialpinizmus začal žiariť!!!
9.MKD: - Ivan Košický nie je už vyše roka medzi nami. Bol si sa pozrieť na jeho pamätník /od doteraz neznámych autorov/ pod Čelom? Alebo si sa prešiel pod Zárubami tzv. Košickým hrebienkom?
Ivan Bajo: -Ivan Košický -
fantastický človek! Diamant! Aká strata! No ale už je to tak.
Vieš čo - nebol som tam /pod Čelom/ a tiež ani na Košického
hrebienku - asi by som sa mal hanbiť, lebo mal som ho rád. Už
tam kráčam...
Predstavujem si ho ako si vyšľapuje po nebeských vŕškoch a
ako v nebeskej ambulancii trhá zuby anjelom. Fláka sa tam hore,
ale zostal i tu dolu, v našich spomienkach. Takže hore - i dole
zdar - Ivan!!!
Je to dávno, ale mne Ivan otváral výstavu kresieb v Trnavskom
divadle. Prekvapilo ma, že žiadne podklady odo mňa nechcel,
ale moju výstavu excelentne uviedol. Jeho príhovor je dodnes
pre mňa poctou /svojho času vyšiel aj na stránkach MKD -
pozn.redakcie/.
10.MKD: - Máš niečo zaujímavé pripravené v talóne?
Ivan Bajo: - Západoslovenské múzeum v Trnave ma vyzvalo /v rámci toho môjho jubilea/ pripraviť k jeseni 2006 výstavku mojich kresbičiek, čo je pre nevýtvarníka pocta. Bude tam po troške z horolezectva, turistiky, horskej služby, hubárstva, ochranárstva. Snáď aj s nejakou besedou. Tak Vás všetkých priateľov Malých Karpát a súvzťažného humoru už teraz pozývam, lebo nič iné v tom svojom talóne nemám...
11.MKD: - Tvoje predsavzatia, zmenilo sa Tvoje stanovisko k nim? /nebudem hento, spravím tamto a pod/ Alebo sa riadiš Celovým krédom, keď už nebudem toto alebo tamto, čo je mi vlastné, tak už nebudem Celom?
Ivan Bajo: - Predsavzatia? Bože, koľko som si ich v živote dával! Všetci okolo mňa o nich vedeli - až tak som ich inzeroval. Nikdy mi nevydržali - ako väčšine z nás. No a tak som s tým prestal a hneď mi je voľnejšie - čo už sa mám čo siliť do nejakých autopríkazov či autozákazov? A keď ich poruším, mám si dávať pokuty, tresty? Kedysi som bol taký magor, ale dnes si už snáď zaslúžim skôr pohov než autonásilie. Napokon v mojom prípade aj tak predsavzatia nikdy k ničomu neviedli, boli jalové, zbytočné...
12.MKD: - Chodíš ešte sem-tam aj medzi trnavských horolezcov - geriatrov, ako ich nazval Celo?
Ivan Bajo: - No už dávnejšie skôr
nie ako áno. Keď som predčasom zavesil lano, skoby, čakan a
mačky v pivnici na klinec /napokon všetko má svoj čas/ -
zostali mi potulky, turistika a hubárčenie. Naše geriatrické
chodníčky sa kde-tu náhodne dotknú či pretnú, takže len
sporadické stretnutia v Karpatoch či v Trnave alebo priamo na
občasných "památečných" rallye pri guľatých
výročiach. Nuž čo - zákonitá výmena generácií, cestřla
vie - taký je život. Svoje sme si odšlapali, odliezli -
myslím, že stačilo.
Pri akýchkoľvek stretnutiach sa vždy teším na Buba Nemeša.
Zakladateľ, desaťročia "údržbár", perpetuum
mobile, duša, srdce trnavského horolezectva. Napriek občasnej
nepriazni nikdy nedopustil, aby ktokoľvek, kedykoľvek trnavské
horolezectvo pochoval. Bubove polstoročné predsedovanie
jednému športu a jednému klubu vlastne nemá na Slovensku
obdobu. A tak si myslíme, že akákoľvek nová, dynamická,
instabilná generácia sa má furt čo učiť od generácií
predošlých - a dokonca aj tých "geriatrických".
Keď ničomu inému, tak aspoň vernosti, oddanosti,
priateľstvu. Bubo Nemeš je tomu príkladom.
13.MKD: - Chodíš pravidelne na vychádzky do Malých Karpát, kedy, s kým a ako?
Ivan Bajo: - No akože! A toto čo má
byť za otázku! 65 rokov sa túlam po Malých Karpatoch. Po
celý svoj život som žil na dohľad /Bratislava, Trnava,
Malacky, Trenčín/ - je to môj domov, tak ako mesto, sídlisko,
byt, v ktorom žijem. V Karpatoch som žil ako dieťa, prežíval
ako tínedžer a žil ako dospelák a dôchodca - som súčasťou
Karpát a Karpaty sú vo mne. Vyše polstoročie si vlastnými
nohami systematicky mapujem Slovensko a už tu pre mňa snáď
ani nie je bielych miest - ale Malé Karpaty, tie nenápadné
vŕšky, sú moje vlastné, rodné, domáce, tisíckrát krížom
- krážom prechodené všetkými ročnými obdobiami. A ver -
never, dosiaľ sa mi vôbec nezunovali!
Takže na otázku "kedy" - odpovedám furt, na otázku
"s kým" odpovedám najčastejšie s manželkou,
partnerkou, priateľkou /bacha, to nie sú 3 baby, ide o jednu a
tú istú bytosť/. Občas sa pridá niektorý zo synov - Peter
či Boris. A na otázku "ako" - odpovedám - ako
každý z nás - ku karpatským úpätiam vlakom, autobusom či
autom, no a potom už "per pedes". A tu neviem čo
rozumieš pod pojmom "vychádzky", ale ak máš na
mysli aj 6 - 8 hodinové šlapáky, tak áno, na vychádzky
chodíme...
14.MKD: - Začiatkom septembra 2006 bude na Rozbehoch a v okolí Korlátka Slovensko - český medzinárodný potlach. Čo si o tom myslíš? Pomôžeš organizačnému výboru?
Ivan Bajo: - Ako ste prišli na to, že
ja by som mohol veci prospieť, nechápem, ale keď myslíte, tak
jednoznačne súhlasím, rád a akokoľvek pomôžem.
Prečo? Nuž sám som kedysi vo svojom dávnoveku začínal ako
tramp v osade SANDBERG /trampská lokalita Devínska Kobyla/ a tu
som sa vlastne naštartoval do prírody, do skautingu, do
woodcraftu. Aj neskôr sa moje chodníčky často dotýkali či
križovali s tými trampskými.
Tramping, trampské hnutie vzniklo spontánne hneď po vzniku
republiky v Čechách a plynule prešlo na Moravu a Slovensko a
je len a len našou záležitosťou - nič podobné nikde inde na
svete jednoducho nebolo a nie je - československý tramping
jednoducho nemá obdobu, je vo vesmíre jedinečný. Alebo si
viete predstaviť bieloruského, mongolského či holandského
trampa?
Nie, tramp môže byť len a len český, moravský, slovenský -
a šmytec! Preto chcem byť Slovensko - českému
medzinárodnému potlachu nejako nápomocný.
/Preto Slovensko - český, lebo sa koná na Slovesnku, pozn.
redakcie./
15.MKD: - Nakoniec si povedz sám čo chceš, možno som aj na niečo zabudol aj ja...
Ivan Bajo: - Napokon prichádza na rad moje úprimné poďakovanie redakcii MKD za to, že mi počas doterajšieho jestvovania poskytla toľko publikačného priestoru - v podstate ste uverejnili všetko, čo ma kedy napadlo, a to bez cenzúry. A veru niekedy to boli veľmi kvalitné kraviny! Verím, že vaša veľkorysá blahosklonnosť potrvá a čaká nás ešte ďalšia a ďalšia spolupráca.
MKD: - Ivan, ďakujem Ti za rozhovor a prajem veľa, veľa príjemných chvíľ strávených na chodníčkoch MK.
Nakoniec ti zanotujem tú Tvoju:
Taxme my Marína moja,
ako tie plochie kamene
ako tie vrúcne plamene...
Trnava, marec 2006, Peter Minárik
Z tvorby Ivana BAJU
"Deň vreteníc"
Človek štartujúci na dovolenku má o nej zvyčajne pekné, neraz ideálne predstavy. Stresové, šokové, hororové udalosti v dovolenkových snoch zväčša nebývajú, pravda, pokiaľ nie sme priam bigotní pesimisti. Napriek tomu sa takéto udalosti stávajú, mne napríklad veľmi často. Zrejme patrím k typom, ktoré ich priam magneticky priťahujú.
Pred rokmi som sa potuloval po Slovenskom rudohorí. Ďaleko od ľudí, sám a sám som si sebecky, iba pre seba objavoval pekné zákutia tohto cestovným ruchom a turistikou, našťastie, dosť zanedbaného pohoria. Prežil som tam "Deň veveričiek", "Deň búrok", "Deň ďatľov", "Deň dubákov", a napokon "Deň vreteníc". Tak som ho nazval už predpoludním, od rána som videl, pozoroval, fotografoval, obchádzal a preskakoval toľko vreteníc, že som sa stal ľakavým. Potom už kde - čo šuchlo, hneď som splašene odskočil, ľutoval som, že nemám čižmy, také rybárske, až po zadok.
Večer som sa utáboril na lúke pri okraji lesa. Založil som si ohník a varil som si polievku z nazbieraných húb. Bola už tma, keď som sa chystal jesť. Sadám si do trávy - au!!! - bolesť, čosi ma pichlo! Spustím si nohavice, natočím sa zadkom k ohňu, dve kvapky krvi stekajú z dvoch vpichov, raniek. Vretenica! Čosi akoby v tráve zašuchotalo. Vretenica!!! Tu, uprostred hôr, potme a sám, no, to je koniec! Odrazu mi prišlo seba strašne ľúto, dovtedy som ani netušil, že sa mám tak rád. Potom som sa zase vzchopil, treba konať! Zmätene som si spomínal, čo viem o prvej pomoci. Aha, takto: "Stiahnite miesto nad pohryznutím, medzi ranou a srdcom". Pohryznutie bolo na zadku. Kde by ste to stiahli? V páse?! Prišla mi na um ďalšia prvopomocná rada: "Ranku po uhryznutí vretenicou vysajeme, ak máme nepoškodené ďasná, pery, jazyk". Všetko som mal zdravé, ale skúste si sami vysávať ranku na zadnej časti tela! Mne sa to nepodarilo. A potom som prišiel na to tretie, reálne. Ranku treba vypáliť! Dodnes sa pamätám na rozochvenú, rozžeravenú špicu dýky, čo som dohotovil nad ohňom.
Znovu si sťahujem nohavice, pritom čosi nahmatám v zadnom vrecku, mimovoľne doň siahnem a vytiahnem starú pracku z nohavíc, s dvomi kovovými, ostrými hrotmi!!! Vretenica! Šok číslo dve, tentoraz z nepríčetnej radosti - žijem, budem žiť! A veru tak, žijem dodnes, a navyše bez vypálenej značky na zadku.
Ivan Bajo
Lokalita
"ŽELEZNÍK" pri Dolných Orešanoch
Informácia z archeologického výskumu
Jeden veľmi zaujímavý archeologický výskum, z rôznych hľadísk, sa konal ešte v dňoch 26.6. až 28.7.1995. Teraz po desiatich rokoch sa k tomu vraciame, aby sme Vás informovali o tejto zaujímavej lokalite.
Nakoľko o lokalite Železník pri Dolných Orešanoch sa už dávnejšie vedelo, že tu bolo osídlenie už v stredoveku, Archeologické múzeum v Bratislave sa tu rozhodlo vykonať krátkodobý zisťovací výskum.
Lokalita sa nachádza v strednej časti malokarpatského pohoria - v pásme Smolenickej vrchoviny. Vzdušnou čiarou je vzdialená 16 km severozádpadne od Trnavy a 14 km od Modry.
Ide o výšinnú polohu na relatívne pravidelnom kuželovitom kopci so špirálovite sa vinúcou prístupovou terasou širokou 2 až 6 metrov, vyúsťujúcou na vrchole do nepravidelnej plošiny. Celá lokalita spolu s okolím je stredne husto zalesnená prevažne bukovým lesom, len na juhovýchodnom úpätí na nachádza odlesnený pás pokrytý krovinatým porastom. Na vrchole stojí asi tucet mohutných niekoľkostoročných líp.
Výskum sa sústredil na vrcholovú terasu, ktorá už pri predchádzajúcich prieskumoch vydala viacero sľubných povrchových nálezov. Zvolili sme sondážny spôsob odkryvu s využitím detektoru kovov. Vzhľadom na to, že lokalita sa nachádza na území Chránenej krajinnej oblasti, rozmiestnenie sond rešpektovalo všetky stojace dreviny.
V odkrytých sondách, plných koreňov, z kameňov sa dosiahlo sterilné vápencové podložie v hĺbke 20 až 50 cm.
Zo všetkých sond najzaujímavejšiu nálezovú situáciu vykázala sonda IV o ploche 36 m štvorcových, s koncentráciou fragmentárneho keramického materiálu, nálezov opracovaných kostí a parohu. Okrem povrchových nálezov sa práve v tomto priestore získal väčší počet kovového odpadu /ústrižkov/, polotovarov aj finálnych produktov. Západný zásek /2,5 x 2 m/ a severný sektor sondy /2 x 1,5 m/ sa ukázali ako najvýdatnejšie plochy, na ktorých sa našlo viacero štvorrazieb, množstvo polotovarov v rôznej fáze výroby /pásiky, štvorce a osemuholníky bronzového, príp. amalgámovaného plechu/ a zvyškov strihaného plechu. Získaný črepový materiál z hlinených nádob korešponduje s nálezmi nekvalitných napodobenín stredovekých rakúskych fénigov.
Nálezová situácia naznačila pravdepodobnú existenciu drevenej stavby s vnútorným členením /dve kolové jamky v interieri/ bez možnosti ju rekonštruovať, pretože jej pôdorys je zachytený len v náznakoch. Išlo zrejme o príležitostnú ľahkú zrubovú stavbu obloženú po obvode balvanmi a väčšími kameňmi, ktoré dodnes vyčnievajú nad terénny povrch. Keďže sa nepodarilo zistiť presné rozmery nadzemného objektu, odhadujeme jeho veľkosť podľa plošnej hustoty nálezov a kamenného obloženia na minimálne 8 x 7 metrov.
Nálezy úlomkov pravekej keramiky, silexov a drobných bronzových predmetov na lokalite, ako aj nápadná a široká prístupová cesta stúpajúca po úbočí k vrcholu spolu s ďalším umelým terénnym útvarom na nižšie položenom juhovýchodnom úpätí /nedokončená mohutná priekopa a val/ vedú k domienke, že túto neopevnenú a pre stredovek netypickú výšinnú polohu príležitostne alebo dočasne využívali práve pre jej izolovanosť v rôznych epochách. Doterajšie archeologické nálezy potvrdili predpoklad krátkodobej existencie dielne na falšovanie stredovekých mincí na mieste staršieho, pravekého, opevneného? sídla, podľa predbežného vyhodnotenia keramického materiálu pravdepodobne v prvej polovici 14.storočia. Len podrobný numizmatický rozbor a ďalší terénny výskym na lokalite môžu priniesť nové poznatky.
Výskum vykonal dr. Karel Prášek ešte v júli 1995
pre MKD pripravil Peter Minárik
Ťahanice o Limbašské lesy
spestrovali život
mestečku Pezinok - aj grófovi Pálffymu
Výlet do histórie
Gróf Mikuláš Pálffy toho v živote nedosiahol málo. Slušné vzdelanie, celý rad vysokých štátnych hodností, závideniahodný majetok. Na rozdiel od niektorých slávnych predkov však nezbieral vavríny v bitkách, ani sa nepohrúžil do plodnej literárnej činnosti.
Mikuláš Pálffy si našiel úplne iný "koníček". Náruživo ničil duševné zdravie svojmu slabšiemu susedovi, malebnému malokarpatskému mestečku Pezinok, vtedy ešte známemu pod názvom BAZIN. Pezinčania nemali na susedov šťastie. Predtým to boli svätojurskí grófi, potom Šefan Illesházi a teraz Mikuláš Pálffy. Napriek rozpínavým a neústupčivým susedom si sympatické mestečko postupne vydobylo nezávislosť a konečne od roku 1647 si chcelo užívať postavenie slobodného kráľovského mesta. Chcelo, ale neužívalo. Zo svojho sídla na Červenom Kameni ho totiž jastrabím okom pozoroval hašterivý gróf a v pravú chvíľu mu s rozkošou pripomenul, že to nebude mať až také jednoduché. Príčin na roztržky sa našlo vždy dosť, najvďačnejšie však boli ťahanice o Limbašské lesy, ktoré dovtedy užívali obidve strany.
Mikuláš Pálffy odrazu vyhlásil, že drevo sa v tejto hore rúbať nebude a Pezinčania dohnali celú záležitosť až pred Ferdinanda III. Darmo sa podľa kráľovho rozhodnutia prácne vymedzovali chotárne hranice, ani potom sa nezhody nevyriešili.
Nová zmluva z roku 1650 určila, že palivové drevo sa môže rúbať voľne, ale stavebné len na grófovo povolenie. Mier netrval dlho. Nahuckaní pálffyovskí hájnici škodili pezinským mešťanom kde sa dalo a sám Mikuláš skúšal všetky prostriedky na zneistenie húževnatého súpera. Keď zajal štyroch občanov Pezinka priamo na území mesta, uhorská komora a kráľ mali zase čo riešiť. Dohody sa podpísali, ale Pálffy si z nich veľa nerobil. Prítomnosť nepríjemného suseda pocítilo mesto mimoriadne pálčivo v roku 1679. Pri požiari vtedy väčšina domov zhorela a potrebné drevo na stavbu domov mu, samozrejme pán gróf zakázal rúbať. Mikuláš Pálffy zrejme zle znášal nezávislé postavenie Pezinka. Keď raz v roku 1657 prišiel s rodinou a služobníctvom k zatvorenej mestskej bráne, nepočkal, kým mu otvoria, ale dal ju jednoducho vylomiť. Slovom, každý musel vedieť, že Malokarpatským kráľom je práve a jedine on. Pezinčania to samozrejme pocítili ako hlbokú urážku namierenú proti svojim výsadám a vec postúpili prešporskej kapitule. A tak to išlo stále dookola...
Branislav Chovan
Spomienka na akciu
Za posledním puchýřem 2005
Dlhodobú tradíciu v Českej republike a medzi turistami obľúbené podujatie vyvrcholenie turistickej sezóny je niekoľkodňová akcia s názvom "Za posledním puchýřem". Táto akcia sa každoročne uskutočňuje v inej turisticky zaujímavej oblasti Čiech. Minulý rok /2005/ bol už 34.ročník. Uskutočnil sa z poverenia ústredia KČT v termíne od 17. do 20.11.2005 v Českej Lípe a okolí.
Pozn red.: Tejto akcie sa voľakedy zúčastňovali stovky turistov zo Slovenska. Po rozdelení republiky sa uvažovalo nad niečím podobným aj u nás. Avšak vedenie KST neprevzalo nad touto akciom patronát, a tak sa neujala. /Pokiaľ si pamätám, konala sa podobná akcia raz, a to bolo tuším v Krušovciach pri Topolčanoch. A angažoval sa v tom J.J./
Štvrtok, 17.11.2005
Štátny sviatok, ktorý je momentálne štátnym sviatkom aj
v Českej aj Slovenskej republike, využívame na cestovanie
vlakom cez Kolín a Nymburk do Českej Lípy. Už počas
cestovania cez okná vlaku registrujeme sneženie, bol to prvý
sneh dlhej zimnej sezóny 2005/6. Po príchode do Českej Lípy
sa registrujeme, kde dostávame pripravené
"puchýřské" materiály, ako sú mapy trás,
ubytovací preukaz, pohľadnicu, lístky na autobusový zájazd a
na puchýřsku muziku. Okrem toho získavame aj výročnú
turistickú známku a prospekty o Českej Lípe a okolí.
Ubytovali nás v telocvični na základnej škole, kde máme v
školskej jedálni aj stravovanie. Na prechádzke po meste
stretávame známych turistov z celej Českej a Slovenskej
republiky.
Piatok, 18.11.2005
Ráno, po raňajkách, nás autobusy odvážajú na
objednané zájazdy, uskutočnili sa štyri zájazdy, s rôznym
zameraním turistickej činnosti. Každý si mohol vybrať podľa
svojej chuti a nálady.
Naša partia si vybrala zájazd do Nemecka, konkrétne oblasť
Lužice.
Autobusom sme cestovali po trase: Česká Lípa - Nový Bor -
Svor - Jiřetín - Vansdorf - Seifllensdorf - Zittau - Kurort
Oybin - Zittau - Hernhut - Oderwitz - Vansdorf - Nový Bor -
Česká Lípa. Vedúci zájazdu nám uskutočnil výklad
histórie a zaujímavostí na trase.
Peší výlet sa uskutočnil po pamätihodnostiach Zittau, Kurort
a hradu Oybin a mestečka Hernhutx. Medzi zaujímavosti patril aj
úzkorozchodný parný vláčik, ktorý sme pozorovali pri
parkovisku v Zittau a žel. staničku Kurort Oybin.
Pešo sme prešli 15 km, prekonali asi 180 metrov prevýšenia a
v počasí, nie príliš príjemnom. Bolo zamračené, veterno,
daždivo so snehovými prehánkami a teplotou okolo nuly.
Sobota, 19.11.2005
V sobotu bolo pre turistov pripravené hlavné
"menu", trasy v dĺžke od 10 do 50 kilometrov. Každý
si zvolil trasu podľa svojich záľub a schopností. Ja osobne
som si vybral trasu o dĺžke 35 km s 580 m prevýšením. Trasa
viedla: Česká Lípa - Písečná - Bukovina - Svojkov -
Modlivý důl - Záhořínska Kaple - Radvanec - Sloup v
Čechách - Pihel - Česká Lípa. Terén na trase bol značne
rozbahnený a zasnežený.
Vo večerných hodinách sa v miestnom kultúrnom dome
uskutočnila turistická "puchýřová zábava". V
rámci programu predstavenstvo KČT odovzdalo ako ocenenie
turistickej práce niekoľko vyznamenaní. Zároveň sa odovzdala
"štafeta Posledních puchýřů" ďalšiemu
organizátorovi pre rok 2006. Tak v tomto roku to bude mesto
SOKOLOV.
Nedeľa, 20.11.2005
Na nedeľu dopoludnia organizátori na ukončenie pripravili
pre turistov ešte dve krašie trasy na rozchodenie. Len pešie.
Okrem chodenia bola možnosť navštíviť aj múzea a galérie.
V mestečku MIMOŇ bola pri príležitosti tohoto pochodu
mimoriadne otvorená zaujímavá sakrálna stavba s názvom
"Boží hrob". Tento objekt je vlastne presná kópia
Božieho hrobu v Jeruzaleme. Samozrejme túto ponulu využívame
a celý areál si dôkladne prezrieme. A potom je už len
spiatočná cesta domov.
Bratislava, 31.11.2005, Jozef Karovič
Boli sme za komunizmu! Budeme za kapitalizmu?
Do pera, či skôr klávesnice sa mi tlačí, čo tlačí, priam ma znásilňuje, aby som to napísal...
Nedá mi začať ináč ako jedným z Parkinsonových zákonov. "Na veľkej pracovnej porade boli stanovené tri body programu.
Prvý bod programu sa týkal veľmi náročného problému z oblasti jadrovej techniky. Do diskusie sa zapojili dvaja diskutujúci /označme ich písmenom A/. Ich vecná a konštruktívna debata skončila za dvadsať minút.
Druhý bod programu bol stredne náročný technický problém. Do tejto diskusie sa zapojili ďalší traja účastníci porady /označme ich písmenom B/. Táto diskusia trvala necelú hodinu.
Posledným bodom porady bol bod označený ako ostatné. V tomto bode sa mal prejednať normatív, koľko metiel a koľko handier má vyfasovať upratovačka na jeden rok. Do tohoto závažného bodu programu sa zapojilo aj ostatných 20 účastníkov porady /označme ich písmenom C/. Tento závažný problém sa prejednával viac ako päť hodín a aj tak sa nedoriešil, lebo skončila pracovná doba. K riešeniu tohoto závažného problému sa postavili mnohí veľmi zodpovedne a vecne. So všetkou zodpovednosťou sa riešili i detaily, nastolovali sa mnohé vysoko odborné a špecifické otázky. Boli nastolené požiadavky aj takého charakteru, aby napríklad normatív rátal aj s takou vecou ako je priestupný rok, v ktorom logicky opotrebovanie handier a metiel musí byť väčšie". Toľko hovorí Parkinsonov zákon.
V tomto momente, keď chcem napísať ďalšie riadky článku, akosi mi neprichádza na um, čo som vyššie uvedením chcel povedať /sporantaná skleróza/. Zrejme som chcel pripodobniť tento zákon k pomerom u nás. Nezostáva mi nič iné, ako pružne zmeniť názor a prispôsobiť sa k momentálnemu stavu pamäte, aj keď to bude protichodne, čo som predtým povedal alebo chcel povedať. /Pružne zmeniť názor je vítaná vlastnosť politika a tú som si osvojil, priatelia turisti nemyslite si, žeby som a či čo...?/ Popieram, že by u nás to mohlo byť tak, ako to prezentuje tento zákon, zákon stvorený neskonalým pesimistom, nihilistom, pavedcom a ešte k tomu západného typu. Bolo by to bohapusté ohováranie a očierňovanie Slovenska. U nás sa také niečo nemôže stať už aj z pragmatického dôvodu. Pracovníci typu A sú už dávno v ďalekom zahraničí a pracovníci typu B v neďalekom zahraničí v Čechách. Mnohí skúsenejší turisti a významnejší skratkári si iste pamätajú, ako v predrevolučných rokoch nám zakazovali alebo snažili sa zabrániť v organizovaní stoviek, ako niečo... /dôvody boli také, aké môže vymyslieť len usadený a rozhľadený funkcionár/. Je pravdou, že funkcionári majú rozšírené /rozsedené/ zadky, ale turisti čerstvým vzduchom prevetrané hlavy a keďže v hlave býva rozum, tak nebol problém prejsť cez hlavu /hovorí sa síce cez rozum, ale kde ho nabrať v niektorých hlavách/ týmto funkcionárom a napríklad Tesláci sa "disciplinovane" podriadili ich želaniu, že žiadnu stovku robiť nebudú a že stačí aj 2x50 a povedali si aj dosť.
A tak boli spokojné obe strany.
Zdá sa, že podobné časy sa vracajú a ešte v horšom. Dňa 18.3.2006 bol historicky zakázaný /zrušený/ prvý diaľkový pochod v Malých Karpatoch "Malý Malokarpatský fučiak". Dôvodom bolo "písmo" zakazujúce niektoré diaľkové pochody, spracovaný niektorým ministerským referentíkom vyššie spomenutej kategórie C a nečitateľne podpísané šéfom na rozhraní medzi céčkom a béčkom /ináč povedané pokročilým céčkom/ a doplnené okrúhlou ministerskou pečiatkou. Vedzte, že okrúhla pečiatka v rukách céčkara je veľmi nebezpečný nástroj.
Tento pochod získal ešte jedno prvenstvo. Stal sa prvým ilegálnym turistickým pochodom v novodobej ére Slovenska, ktorý tak nadviazal na dávnominulé ilegálne diaľkové pochody Jánošíkovcov po zbojníckých chodníčkoch. Organizoval sa v štýle J.J., tak, že na štarte sa vypísali štartovné lístky, odovzdali sa diplomy a zhromaždenie turistov sa rozohnalo domov cez srdcu im milé krčmy.
Na druhej strane musíme objektívne priznať, že ministerskí mali v tomto prípade pravdu. Veď aj v názve ministerstva majú napísané, že ich náplňou je ochrana. V tomto prípade nechceli nič iné, iba chrániť zdravie turistov pešiakov. Určite poznáte aká je situácia dnes v našich lesoch. Čoraz viac sa v nich preháňajú motokrosové motorky, osobné autá nevynímajúc. Čoraz viac pribúda turistov na kvalitnejších a rýchlejších bicykloch a najmä rýchlo a tak sa neustále zvyšuje riziko stretu, na ktorý doplatia svojím zdravím predovšetkým turisti - pešiaci. Preto je nutné v záujme ochrany prírody a zdravia pešiakov zakázať im vstup na turistické chodníčky. Veď uznáte, že ochranári a ministerskí pracovníci nebudú po lese naháňať motorkárov. Navyše turisti pešiaci začínajú používať čoraz kvalitnejšiu výstroj s kvalitným a hrubým dezénom, ktorý môže spôsobovať aj výtlky na turistických chodníčkoch.
Čo robiť? - napísal veľmi dávno ruský spisovateľ Nikolaj Gavrilovič Černyševskij a odpovedal mu iný ruský umelec I.Repin, ktorý, keďže bol maliarom, vyjadril sa spôsobom, aký mu je blízky, obrazom "Tatári píšu list sultánovi". Nuž aj tí barbari vedeli, že keď im nepomohli šable, pokúšali sa domôcť svojej pravdy písmom.
Keďže sa nemôžu realizovať organizované diaľkové pochody /neplatí to v Čechách, Rakúsku, v Polsku a všade inde, i tu vidieť našu slovenskú výnimočnosť/, rozhodli sa skúsení tesláci prijať nasledujúce opatrenia. Na našich diaľkových pochodoch, ktoré budeme organizovať aj naďalej, podstatnou mierou znížime organizáciu, takže to nebude organizovaný, ale deorganizovaný pochod. Namiesto diaľkových pochodov to budú etapové pochody. Tak napríklad pochod "Čože je to päťdesiatka, keď idú s nami aj diavčatká" - bude mať nový hlavný názov "50x1". Pôvodný diaľkový pochod sa rozdelí na päťdesiat etapový pochod. Jednotlivé etapy budú mať rovnakú jednokilometrovú dĺžku s povinnou pol minútovou prestávkou medzi jednotlivými etapami.
Ďalším krokom v riešení by mohlo byť to, čo som už naznačil vyššie tým "a či čo" /tam som naznačoval iba šéfovstvo/. U nás máme už toľko politických strán, že keby sa objavila ďalšia, naša politická scéna by to uniesla. S názvom by sme si nemuseli robiť problémy. Rozšírili by sme počet "demokratických" strán o stranu s názvom "Demokratická strana pešiakov". A keďže sme predvídavejší ako naši kolegovia politici z iných strán, rátali by sme aj s nasledujúcim rozštiepením našej strany a mali už vopred pripravené názvy jednotlivých frakcií. Nedoporučoval som názov "Pravá". To tu už bolo, ale zobral by som iné priliehavé rozmerové označenie: Horná a Dolná /Dolná demokratická strana pešiakov - DDSP/. V prvej by boli turisti, ktorí sa viac orientujú na hory a v tej druhej tí, ktorí radšej chodia po dolinách.
Začínam mať dojem, že ten nadpis článku nie je až tak nadsadený. Päť rokov vysvetľujeme vlastným funkcionárom na rôznych úrovniach, že dokument kvalifikačný poriadok, nielenže by sa dal uverejniť ako perlička, ale že by mohol získať popredné umiestnenie v súťaži mierne povedané o najnevydarenejší úradný dokument u nás. Keď ho konečne nahradili novým dokumentom, ktorý podľa dobre informovaných zdrojov by mal mať platnosť od 1.1.2005, tak z toho dokumentu pre zmenu urobili "trezorový" kvalifikačný poriadok, ktorý leží, niekde dobre zamknutý v trezore niektorého funkcionára, aby sa k nemu nemohli dostať nedajbože turisti - pešiaci a nemohli ho znovu kritizovať. Len čo sme ako tak zdolali túto prekážku, už sa objavili "ochranári" s ich dokumentom, ktorý silno pripomína ten náš turistický dokument. Kto príde a s čím novým po ochranároch ???
Zdá sa, že toto je všetko, vrátane tohto článku, jedna veľká fraška, ktorá si nezasluhuje pozornosť, keby to nenaznačovalo smutnú realitu, že sme poväčšine iba céčkarmi, že riešime zväčša iba hlúpe a hlúpo problémy na úrovni C, lebo na riešenie tých druhých nemáme. Nuž čo, sme lacná pracovná sila, ako to cudzina tvrdí. Pôvodné sympatie k ochranárom postupne prechádzajú na antipatie, pretože medzi mnohých poctivých a rozumných ochranárov sa vlúdilo príliš veľa exhibicionistov, adrenalínistov, ktorí sa potrebujú iba predviesť, pripútať sa k objektom atómových elektrární, vodných priehrad, užiť si "dobrodružstva", aby potom večer s pokojom v duši si doma vo vykúrenej izbe zapli televízor a navarili dobrú večeru, ale čuduj sa človeče, nie na vatre, ale na elektrickom sporáku. "Ochranári", ktorým ide o ochranu všetkého, len nie o ochranu ľudí. Ktorí takýmto primitívnym spôsobom chcú vyháňať ľudí z prírody, z hôr do zasmogovaných miest.
Vážení ochranári. Turisti diaľkári nechodia do lesa a do prírody preto, aby ju ničili, ale z iného dôvodu. Oni majú k prírode minimálne tak dobrý vzťah, ako vy profesionáli. Pôvodne sme mali veľa spoločného. Len neskoršie ste si vy začali kamaše navliekať namiesto na nohy na ruky ako rukávniky a to nás rozdelilo.
Zdá sa, že všetko, čo sa okolo nás deje, je jeden obrovský cirkus s množstvom klaunov a cirkusantov, a to aj napriek tomu, že sa v cirkuse dejú aj vážne a nebezpečné veci, v konečnom dôsledku je to vždy len jeden veľký cirkus.
Nie je to prvý výplod týchto ochranárskych céčkarov. Človeku sa chce až od srdca a z plného hrdla neobalene zakričať: "Choďte už do riti a dajte pokoj pešiakom, robte a starajte sa o to, za čo ste platení..."
Na záver, aby ma niekto neobvinil z rusofilstva, keď som citoval dvoch Rusov /a to som chcel spomenúť ešte tretieho Rusa, Gribojedova a jeho dielo Útrapy z rozumu, preto dodávam zrnko múdrosti z domácej produkcie. Nič iné, iba citujem priemerného maratónca a ešte slabšieho lyžiara: "Američanov najviac umiera pri šírení slobody vo svete", - vyslovené pri rokovaní s. G.B. /musíš čítať dží bí, akože ináč/. Ja len dodávam, že tých na druhej strane je ďaleko viac.
P.S.
Nemohol som sa zúčastniť tohto prvého nelegálneho
"diaľkového" pochodu. Informácie som mal len z
druhej ruky a preto som sa v pondelok obrátil na šéfa
slovenských pešiakov a požiadal o informácie. Náš postoj i
snáď aj rozhorčenie k tejto veci bolo rovnaké. A potom
nastalo telefovanie na všetky svetové strany, esemeskovanie ako
pri hlasovaní o supestár a v popoludňajších hodinách mohol
Jindro Racek, t.j. predseda pešej sekcie Klubu Slovenských
Turistov, vyhlásiť výsledok, že pre tentokrát je útok
"ochranárov" zažehnaný. Vďaka ti Jindro, zachoval
si sa ako skutočný predseda pešiakov.
Bratislava, marec 2006, Ivan Nižnan
P.S. - MKD
Ivan, ná čo si si myslel, veď bezpohlavní úradníci tu boli
vždy, sú a vždy budú....
P.S.- MKD 2.
Rarita - hlavný organizátor uvedeného pochodu Malý MK fučiak
- je totožný so šéfom, alias, predsedom pešej turistiky KST,
- viď. "Oblastný turistický kalendár MK a okolie
2006" str. 8
/Takže hlavný šéf turistiky si zrušil svoj vlastný
pochod... ha,ha,ha/
Za MKD Peter Minárik, apríl 2006
Z cieľa Trnavskej stovky opäť mimoriadnym vláčikom.
Po minuloročnej úspešnej premiére sa opäť podarilo v spolupráci so Železničnou spoločnosťou Slovensko, a.s. zabezpečiť dva mimoriadne vlakové spoje na odvoz účastníkov z cieľa DP Trnavská stovka z Brezovej pod Bradlom. Prvý vlak odíde v nedeľu 4. júna 2006 z Brezovej pod Bradlom cca o 4,45 h do Jablonice k prípojovým vlakom na Kúty a Trnavu. Druhý vláčik bude vypravený z Brezovej priamo až do Trnavy a odíde cca o 6,45 h.
Celá akcia má aj úplne iný rozmer, keďže vo februári 2003 bola zastavená na trati Jablonica – Brezová pod Bradlom osobná železničná doprava a v júli 2005 aj nákladná doprava náš “pacifik“ ala Trnavská stovka bude takmer po roku prvým vlakom, ktorý sa objaví v Brezovskej doline.
Boris Ottmar
Pozvánka na Prvomájový pochod
"Kade nás nohy ešte
neviedli"
Na prvého mája to už bude štrnásty ročník pochodu po cestách a húštinách Malých Karpát a jeho "severného" pieskovitého teritória.
Trasa bola znovu veľmi zaujímavo vybraná, ešte krajšie sú kontrolné body a hlavne naša šenkárka Alžbetka v PM.
Zo štartu v Horných Orešanoch na autobusovej zastávke sa každý môže vybrať tými svojimi, "najkratšími" skratkami až do Plaveckého Mikuláša, kde je kontrola v šenkovej krčme až kým nepríde posledný účastník. Pokračujeme ako obvykle, podľa azimutu a komu to dobre ukazuje, tak znovu trafí na kontrolu bez problémov. Túto kontrolu už veľmi dobre poznáme, veď sa tu už zopár rokov na tomto pochode stretávame. Bílkové Humence jednoducho nemajú chybu... Aj ten plechový barák so všetkým možným. Pokiaľ budete v Bílkových Humencoch do 14.hodiny, tak máte reálnu šancu, že pochod načas a správne ukončíte v Senici na stanici...
Pozor, pozor, pozor!!! Zmena programového cieľa oproti kalendáru, ten totiž nebude v Smoleniciach, ale v Senici.
Odchod vlaku doporučovaného organizátorom,
aby sme sa všetci stretli aspoň v cieli, je:
Smer Trnava: 18.50 h
Smer Kúty: 19.44 h
Celkom určite na tomto pochode uvidíte mnoho zaujímavých lokalít, o ktoré bežne ani nezavadíte. Tak neváhajte a neesemeskujte ani nemejlujte, ale príďte, uvidíte...
Trnava, apríl 2006, Peter Minárik
KALENDÁR
máj 2006:
1.5.2006 KADE NÁS NOHY EŠTE NEVIEDLI 14.ročník
(pondelok) Trnava
Trasa: 45,9 km/789 m
Horné Orešany – Plavecký Mikuláš – Bílkove Humence – Prievaly – Buková - Smolenice
Štart: Horné Orešany, 7.00 - 8.15 h
Cieľ: Senica, žel.st., do 18.30 h
Vedúci: Ing. Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava,
mobil: 0911-550 921
6.5.2006 RODINNÁ CYKLOTURISTIKA 28.
ročník
(sobota) KST TJ Junior Sládkovičovo
Trasa: 18 km, hviezdicový pochod do Tomášikova
Cieľ: kolový mlyn Tomášikovo
Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo
tel. d.: 031-784 1725, 0908-187 591
8.5.2006 SOBOTIŠTSKÁ 15-KA 24.
ročník
(pondelok) KST Sobotište
Trasy: 10, 15, 20, 50 km
Štart: Sobotište, základná škola, 7.00 h
Cieľ: Sobotište, základná škola, do 18.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing. Juraj Koba, 906 05 Sobotište 637, tel. d: 034-628 2716, 0904-212 381
8.5.2006 ČASTOVSKÁ 50-KA 26.ročník
(pondelok) KST Častá
Trasy: 50 km/1650 m, 30 km/1050 m, 25 km/850 m, 10 km
50 km: Častá - Píla - Zochova chata - Modranská Baba - Holint - Sološnická dolina - Plavecké Podhradie - Plavecký hrad - Amon - Klokoč - Sklená Huta - Častá
Kratšie trasy sú odvodené z hlavnej 50 km.
Štart: Častá, pri kostole, 6.00 - 9.00 h
Cieľ: Častá, futbalové ihrisko, do 18.00 h
Štartovné: dospelí 10 Sk
Iné: Ubytovanie a iné špeciálne služby nezabezpečujeme
Info: Božena Kurkinová, Poľná 596/23, 900 89 Častá,
tel. d.: 0907-731 062
13.5.2006 HASPRÚNSKA 50-KA 23. ročník
(sobota) KST Studienka
Trasy: 15, 20, 50 km v povodí rieky Rudava
Štart: Studienka, obecný úrad, 7.30 h
Cieľ: Studienka, obecný úrad, do 18.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Alojz Klámik, 908 75 Studienka 172,
Boris Soukup, 908 75 Studienka 272, tel. d: 034-778 2049
13.5.2006 JARNÝ ŠĽAPÁK ŠKP 26.ročník
(sobota) OTD ŠKP Bratislava
Trasy: podľa výberu: 3 – 60 km, 100 – 1600 m prevýšenie
Kontrolné terčíkové miesta 60 km malokarpatského okruhu:
štadión ŠKP - Sitina – pod kamzíkom – TV Kamzík - Pekná cesta - Biely Kríž - Salaš - Kozí chrbát – vrch Somár – Kozí chrbát - Kozlisko - Marianka – nad Kačínom - Klanec – nad Sitinou - štadión ŠKP
Kratšie trasy možno začať na ľubovoľných lokalitách uvedených v popise 60 km trasy. Kontrolné terčíkové údaje si účastník zapíše.
Štart 60 km: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, 6.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, 15.00 – 19.00 h
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava,
tel. d.: 02-6436 7755
13.5.2006 MALOKARPATSKÁ 14.ročník
(sobota) KMT KST TJ Bezovec Piešťany
Trasy: 40, 22, 18 km
Čachtice - Veľký Plešivec - Šípkové (18 km) - Vrbové (22 km) - Prašník - Pustá Ves - Výtok - Dobrá Vodá (40 km)
Štart: Čachtice, nám. - reštaurácia pod hradom, 8.30 - 10.00 h
Cieľ: Šípkové (18 km), Vrbové (22 km), Dobrá Voda (40 km)
Odmena: Diplom a drevená upomienková medaila
Vedúci: Jaroslav Mihálik, 922 21 Hubina 10, tel.: 0907-488 977
20.5.2006 PO HRADOCH A ZÁMKOCH MALÝCH
KARPÁT 30.ročník
(sobota) KST Spartak Trnava
Trasy: pešo: 36, 19, 10 km, cyklo: 75, 55, 35, 10 km
pešo 39 km: Smolenice, kostol – Molpír - Hlboča - jaskyňa Driny – Jahodník – Čertov žľab – Brezinky – priehrada Buková – Hrubý Kamenec – Rozbehy – Korlátko – Buková - Brezinky - Ostrý Kameň - Záruby - Smolenický zámok
Kratšie trasy sú odvodené z trasy 36 km.
cyklo 75 km: Smolenice, lesný závod -Trstín - Dechtice - Dobrá Voda -Brezová pod Bradlom - Jablonica - Prievaly - Buková priehrada - Trstín - Smolenický zámok
55 km: Smolenice, lesný závod - Lošonec - Majdán - Rybáreň - Sklená huta - Sološnica - Plavecký Peter - Buková, priehrada - Trstín - Smolenický zámok
35 km: Smolenice, lesný závod - Jahodník - Plavecký Peter - Buková, priehrada - Trstín - Smolenický zámok
10 km: Smolenice, lesný závod - Lošonec - Horné Orešany - Smolenický zámok
Štart: Smolenice, lesný závod, 7.30 - 10.15 h
Štartovné: 5 Sk
Cieľ: Smolenický zámok, do 17.00 h
Info pešie trasy: Peter Wagner, J.Slottu 39, 917 00 Trnava
tel.z.: 033-595 5670, tel.d.: 033-544 7992
Info cyklo trasy: Ing.Peter Benkovský, Golianova 9, 917 00 Trnava
tel.z.: 033-553 2016, tel.d.: 033-553 3077
mobil: 0905-326 997
Internet: www.kstspartak.szm.sk
20.5.2006 50 KM S DERAVOU KANADOU
3.ročník
(sobota) Turistický klub Deravá Kanada, Trnava
Trasy: 55, 35, 25, 15 km
55 km: Dubová - Kukla - Červený Kameň - Sklená Huta - Vápenná - Taricové skaly - Čermák - Veľká Homola - Zochova chata - Tri kopce - Dubová
Štart: Dubová, miestne parkovisko:
55 km: 6.00 - 7.00 h
35 km: 6.00 - 8.30 h
25 km: 6.00 - 9.30 h
15 km: 6.00 - 10.00 h
Cieľ: Dubová, parkovisko, 13.00 - 19.00 h
Iné: - Deti do 15rokov len v sprievode rodičov
- Ubytovanie a iné služby neposkytujeme
- Každý účastník obdrží v cieli diplom
Organizátori: Martin Šuran, Juraj Petráš, Peter Galba, Marcel Jakabovič
Informácie: Martin Šuran, V. Clementisa 4, 917 01 Trnava
tel.: 0908-816 229, e-mail: deravakanada@hotmail.com
Akcia sa organizuje pod záštitou obce Dubová
20.5.2006 SKAUTSKÁ 55-KA 6.ročník
(sobota) 104.zbor skautov Bratislava Ružinov
Trasy: 55 km/1850 m, 45 km/1550 m, 35 km/1130 m
55 km: Bratislava, hl. žel. st. - Kamzík - Pekná cesta - Stánisko - Pajštún - Košarisko - Kozí chrbát - Pezinská Baba - Čermák - Vysoká - Kuchyňa/Zochova chata
Štart: Bratislava, hl.žel.st., pod schodami na Žabotovej ul., 6.00 - 7.00 h
Cieľ: 55 km: Kuchyňa/Zochova chata, do 20.00 h
45 km: Čermákova lúka, do 17.00 h
35 km: Pezinská Baba, do 15.00 h
Info: Jana Filová, tel.: 02-5479 3533
21.5.2006 JARNÉ KVETINOVÉ STRETNUTIE
PRIATEĽOV TURISTICKEJ
(nedeľa) ROZHĽADNE NA VEĽKEJ HOMOLI Modranský
turistický spolok
Zraz: na Veľkej Homoli o 11.00 h
Kontakt: Ing. Ľubomír Hubel, Partizánska 96, 900 02 Modra, tel.: 053-647 2870
27.5.2006 TRI HRADY MALÝCH KARPÁT 16.
ročník
(sobota) KST Jablonica
Trasy: peši: 15, 25, 35 a 50 km, cyklo: 18, 28 ,40 a 55 km
Jablonica - Dobrá Voda - Ostrý kameň - Korlátka
Štart: Jablonica, kultúrny dom, 7.30 – 10.30 h
Cieľ: Jablonica,
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel. d.: 034-658 3196, tel. z.: 034-651 4296, kl. 223,
mobil: 0902-606 358, e-mail: hamerlik@vtsu.sk
27.5.2006 S BEZKOU DO KARPÁT IVV
23.ročník podujatia, 12.ročník IVV
(sobota) KST Spartak BEZ Bratislava
Trasy: pešo: 42 km/1060 m, 25 km/800 m, 10 km/300 m
cyklo: 100, 45 km
P 42 km: Záhorská Bystrica - Pajštún - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Pekná cesta - Snežienka - Záhorská Bystrica
P 25 km: Záhorská Bystrica - Pajštún - Kozlisko - Medené Hámre - Zbojnícka studnička - Pekná cesta - Malinský vrch - Malý Slavín - Sekyl - Záhorská Bystrica
P 10 km: Záhorská Bystrica - Marianka - Malinský vrch - Malý Slavín - Sekyl - Záhorská Bystrica
C 100 km: Záhorská Bystrica - Poľný mlyn - Devínska Nová Ves - okolo rybníka - pozdĺž Moravy - Vysoká - Záhorská Ves - Láb - Plavecký Štvrtok - Kamenný mlyn - Rusniaky - Košarisko - Borinka - Stupava - Záhorská Bystrica
C 45 km: Záhorská Bystrica - Poľný mlyn - Devínska Nová Ves - okolo rybníka - pozdĺž Moravy - Vysoká - Stupava - Záhorská Bystrica
Iné: Podujatie je zaradené do kalendára IVV
občerstvenie: Malý Slavín, šport.areál pod Bielym Kameňom, areál ZŠ v Záhorskej Bystrici
Štart: Záhorská Bystrica, areál ZŠ
P 25 a 40 km: 7.00 - 9.00 h,
P 10 km: 7.00 - 12.00 h
C 100 km: 7.00 - 10.00 h
C 30 km: 7.00 - 12.00 h
Štartovné: dospelí: 40 / 50 Sk (člen / nečlen KST, KČT)
mládež: 20 / 30 Sk (člen / nečlen KST, KČT)
Cieľ: Záhorská Bystrica, areál ZŠ, do 18.00 h
Vedúci: Ing. Ján Spevák, Suchohradská 4, 841 04 Bratislava,
tel.d.: 02-6542 0070, tel.z.: 02-4959 5641, fax: 02-4959 5651
e-mail: spevak@bez.sk
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.