MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

1.MKD - Peter Minárik: - Peter, dobre som to vystihol v tom nadpise alebo som na niečo zabudol?

Peter Wagner: - V podstate dobre, ale pred slovo "turista" by som ešte vsunul "tramp" a milovníka slovenských hôr by som poopravil na všeobecný výraz "milovník hôr" i keď slovenské hory mám najradšej.

2.MKD - Peter M.: - Priblíž nám svoje turistické začiatky, ako rodený Trnavčan.

Peter Wagner: - Samozrejme, že som rodený Trnavčan, konkrétne zo starej Trnavy. Býval som na Františkánskej ulici až do svojho 24. roku života. Býval som na tej strane ulice ako je Františkánsky kostol, teda koniec dvora nám ohraničovali mestské hradby, v ktorých sme mali bránku do promenády – a to bol náš chlapčenský raj, kde som i ja nadobúdal svoje prvé kontakty s prírodou. Do prírody som však chodil i s mojími rodičmi – pamätám si na svoje výlety do Štrkov, Kamenného mlyna, neskôr i do Smoleníc a na Jahodník /Škarbák/, kde mali otcoví súrodenci chaty. Z maminej strany zasa jej sestra bývala na Morave v Jesenníkoch /dedinka Dlouhá Ves pri Vrbne pod Pradědom/ - tam sme sa každý rok tešili na zber borůvek /čučoriedok/. Keď som mal 7 rokov, zomrela mi mama a otec, ktorý bol zamestnaný vo Vozovke, mal pre seba i nás režijné výhody, nás cez víkendy /mám ešte o tri roky staršiu sestru a o dva roky mladšieho brata/, aby nám vyplnil voľný čas, cestoval s nami po výletoch. Naše cestovania začínali každý rok po Veľkej noci a končievali v októbri. Takto sme precestovali a ponavštevovali všetko, čo sa dalo v širokom okolí, od Štúrova, Žiliny, Zvolena až po Vrbno, Luhačovice, Brno, Valtice atď… To však boli iba výlety, kde sme prešli pešo max. tak do 10 kilometrov. Hrady, ktoré nebolo možné dosiahnuť železničným spojením, ako boli napr. Tematín, Topoľčiansky hrad a pod., sme jednoducho nenavštívili. Raz, mal som asi desať rokov, nás otec zobral na výlet do Brezovej a samozrejme išli sme na Bradlo. Bolo to koncom päťdesiatych rokov a otec nám zakázal k tomuto výletu v škole a aj pred kamarátmi a učiteľkami čokoľvek povedať. Mal obavy, že by mohol mať problémy s vtedajšou ŠTB. Štefánik a jeho mohyla boli pre nás deti v tej dobe utajované.

Počas prázdnin som často býval na Jahodníku, kde som spoznával okolité kopce a turistické cesty. Ako desaťročný som už mal turistickú mapu Malých Karpát /mala modrú kresbu Smolenického zámku na vrchnej strane/, ktorú som si sám kúpil v maličkej predajni turistickej literatúry v Trnave, nachádzala sa na rohu Radlinského ulice a námestia. Mapu som si riadne naštudoval a s chlapcami, chatármi z Jahodníka sme začali podnikať výlety do okolia. Ako 13 ročný som mal prechodené takmer všetky kopce a doliny v okruhu 20 km od Jahodníka. Keď som mal 12 rokov, otec nás vzal na týždenný výlet do Vysokých Tatier, ktoré ma doslova očarili. Bývali sme v Tatranskej Štrbe a pamätám si, že za ten týždeň sme pochodili od Štrbského, Popradského plesa, Hrebienok, Starý Smokovec, Skalnaté pleso až po Tatranskú Lomnicu.

Po skončení ZDŠ som začal študovať na priemyslovke, tam som hneď v prvom ročníku spoznal dvoch spolužiakov s rovnakými záujmami a začali sme chodiť každú sobotu popoludní /vtedy sa ešte v sobotu chodilo do školy/ na tzv. "trampy" do Malých Karpát. Chodili sme hlavne do oblasti Dolian a Modry – boli tam vtedy viaceré opustené horárne /Kolovrátok, Holint, Panský dom/, v ktorých sme prespávali. Počas prázdnin sme pravidelne 1 mesiac brigádovali a potom jeden mesiac užívali na "trampoch" vo Vysokých a Nízkych Tatrách, Slovenskom raji či Vrátnej doline. Hovorím o "trampoch" preto, lebo slovo turistika a turista sa nám vtedy zdalo moc pánske – turisti podľa nás boli len tí, čo sa priviezli autom, spávali v hoteloch, skrátka boli na "pánskej úrovni". My sme mali na chrbte "teľa" s ešusom, obuté kanady a oblečený zelený prešívaný kabát a pribalenú vojenskú celtu, ktorá nám slúžila aj ako pršiplášť alebo ako strecha nad hlavou. Inak sme spávali iba tak, ako sa v trampskom žargóne hovorí – pod širákom.

Peter Wagner: - Organizovaným turistom som sa stal až veľmi neskoro. Bolo to v roku 1995, kedy som vstúpil do KST Spartak Trnava. KST Spartak Trnava spočiatku ako OT TJ Spartak TAZ Trnava vznikol z iniciatívy nadšencov z technického úseku v bývalej fabrike TAZ Trnava v roku 1976. Ja som v tom období, tiež ako pracovník TÚ, vykonával odborársku funkciu a mal som na starosti rekreácie a zájazdy v TAZke. Tu som na mnohých zájazdoch robil vedúceho, resp. sprievodcu zájazdu, a takto som v tej dobe precestoval skoro celé Československo. Zájazdov sa vo väčšine prípadov zúčastňovali i moji kolegovci z OT TJ Spartak TAZ a ja som na oplátku zasa navštevoval ich akcie, ktoré organizovali, napr. Po hradoch a zámkoch a iné.

3.MKD – Peter M.: - Povedz nám niečo viac o tvojom oddieli, ktorý bol za onoho času jeden z najaktívnejších trnavských turistických klubov. Je KST TAZ aktívny aj teraz a v čom?

Peter Wagner: - Po zmene režimu v Československu /1989/ a vzniku samostatnej Slovenskej republiky a následne zániku TAZu, aj TJ Spartak TAZ Trnava zanikol. Na jeho základe vznikol FC Spartak Trnava. Lenže FC so žiadnymi pridruženými oddielmi nechcel mať nič do činenia a tak nás turistov jednoducho "vylial". Týmto sme sa stali KST Spartak Trnava a boli sme samostatní. V súčasnosti nás je cca 120 členov a okrem pešej turistiky organizujeme i cykloturistiku. Pri pešej turistike máme celoročne každý mesiac minimálne jednu jednodňovú túru, v jarnom období v máji jednu dvoj alebo trojdňovú akciu a v lete, býva to pravidelne v júli až v auguste, jednu týždňovú akciu. Cykloturisti majú v zimnom období – pauzu – na cyklotúry sa začína chodiť vždy v apríli a končia v októbri. Tiež platí zásada, že v jednom mesiaci minimálne jedna túra. V letnom období organizujú aj viacdenné cyklotúry.

4.MKD – Peter M.: - Celkom vyčerpávajúco si nás informoval o Vašom KST. Teraz nám povedz niečo o pochode, ktorý dlhú dobu "Spartakovci" organizujú. Mňa naň pozval ešte za "onoho" času Paľo Poláček. Vtedy ste sa vozili na štart a aj domov z pochodu autobusom. Vieš, že ostatné kluby a turisti Vám to aj závideli. Takže niečo o pochode "Po hradoch a zámkoch"?

Peter Wágner: - Tento pochod vznikol v roku založenia OT TJ Spartak TAZ Trnava /1976/, a to z dôvodu, že keď chcel byť oddiel v tej dobe finančne podporovaný z prostriedkov prideľovaných celej TJ, musel vykonávať nejakú činnosť. A turistom prináležal turistický pochod. Podmienka bola zorganizovať minimálne jednu akciu v roku aj pre verejnosť. Organizátorom pochodu bol vždy výbor oddielu, neskôr klubu, v ktorom spočiatku pracovali okrem Paľa Poláčka aj ďalší – Karol Kováč - neskorší predseda klubu, Jozef Nižnánsky, Ján Tallo, Ing.Dušan Drobný a postupne jedni odchádzali, resp prichádzali. Pochod vo svojich prvých ročníkoch "cestoval" po celých Malých Karpatoch – každý ročník mal štart i cieľ na inom mieste. Raz bol pochod situovaný do okolia Pajštúna a Bieleho kameňa, raz v okolí Katarínky a Dobrej Vody, raz v okolí Modry, Červeného kameňa a Zámčiska a tak ďalej. V posledných desiatich rokoch výbor klubu rozhodol, že štart aj cieľ bude na jednom mieste, vždy v obci Smolenice a cieľ v okolí Smolenického zámku, prípadne na jeho nádvorí, ako to bolo napríklad pri 30-om ročníku pochodu v roku 2006. V súčasnosti sú štart i cieľ pevne stanovené, ale trasa pochodu je podľa potreby každoročne obmeňovaná.

5.MKD – Peter M.: - Peter, pred časom si napríklad naplánoval, na niekoľko rokov dopredu, cca trojdňové DEPy /diaľkové etapové pochody/ po Slovenských horách. Aká je v súčasnosti situácia? Ide to podľa plánu? /Plán bol zverejnený aj na stránkach MKD/.

Peter Wagner: - Môj nápad vznikol v roku 2003, keď bola obnovená a sprevádzkovaná turistická chata pod Chabencom, pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier. Túžil som prejsť hrebeň tohoto pohoria a preto som na výročnej klubovej schôdzi navrhol program trojdňového prechodu hrebeňom s využitím tejto novej chaty na prvé prenocovanie a Štefánikovu chatu na druhé. Pre akciu som získal 6 turistov z nášho oddielu a akcia sa veľmi vydarila. Prešli sme trasu: Dubová – Predajná – Jasenie – Jasenská dolina – Šifrová – chata pod Chabencom /1.prenocovanie/ - Chabenec – Kotliská – Poľana – Dereše - Chopok – Ďumbier – Štefániková chata /2.prenocovanie/ - Jánska dolina – Liptovský Ján. Pri tejto akcii sme sa rozhodli, že budeme takéto "hrebeňovky" robiť každoročne – vždy v inom pohorí a akciu sme oficiálne nazvali "Prechody trnavských turistov hrebeňmi slovenských pohorí". Samozrejme, v prechodoch pokračujeme a tento rok je už piaty ročník.

6.MKD – Peter M.: - Tak nám niečo viac prezraď o tomto ročníku? Vraj sa vyskytli nejaké problémy s dopravou a vraj ste písali petíciu.

Peter Wagner: - Spomínaný piaty ročník – chceme urobiť vlastne až dva prechody – prvý cez Martinské hole, /v čase Trnavskej stovky/ 7. - 8. júna 2008 po trase: Strečno – Minčol – Krížava – Martinské hole /prenocovanie/ - Veľká lúka – Veterné – Svitačova dolina – Kunerád – Rajecké Teplice – hrad Lietava - Lietavská Lúčka. Druhý prechod cez Poľanu, v dňoch 13. – 15. septembra 2008 po trase: Detva – horský hotel pod Poľanou /prenocovanie/ - Poľana – Vepor – Hrb – chata pod Hrbom /prenocovanie/ - dolina Čelno – Predajná. Pri tejto druhej akcii sa vyskytol problém s dopravou. Slovenské železnice totiž zrušili prípojný osobný vlak z Trnavy do Galanty k rannému rýchliku "Horehronec", ktorý vychádza z Bratislavy.

Napísali sme petíciu k obnoveniu prípojného vlaku, kde bolo vyše 100 podpisov, márne. Železnice mi oznámili, že je to možné iba ak o to požiada trnavská samospráva. Písal som i tam, tí mi zasa odpovedali, že ak by o to požiadali, železnice budú chcieť dotáce zo samosprávy, ktoré vraj Trnavská samospráva nemá. Pre nás to znamená, že musíme na rýchlik Horehronec cestovať do Bratislavy, čím zabijeme 1,5 hodiny a zaplatíme o cca 60 korún naviac. Železnice si prídu na svoje – dotácie síce nedostanú – ale zarobia na nás cestujúcich.

7.MKD – Peter M.: - Ktorý z doterajších prechodov bol najúspešnejší a prečo?

Peter Wagner: - Určite najúspešnejší bol prvý ročník, v roku 2004, a to z hľadiska počasia určite. Počasie bolo vynikajúce letné s nádhernými výhľadmi. Ďalšie ročníky nás počasie sklamalo, vždy aspoň jeden deň pršalo a na Kráľovej holi dokonca snežilo, a to bol jún. Z hľadiska účastníkov v prvom bolo 7 turistov a ďalších od troch do päť.

8.MKD – Peter M.: - Poďme teraz k Tebe. Zdravíčko slúži? 60-ku si mal už vlani, čo porábaš? Pracuješ ešte ďalej alebo si užívaš dôchodok?

Peter Wagner: - Už som viac ako rok dôchodca a dôchodok sa snažím si užiť. Takmer každý víkend chodím na túry do prírody a minimálne raz mesačne chodím relaxovať na termálne kúpaliská buď do Veľkého Medera alebo Podhájskej. Čo sa zdravia týka, snažím sa byť "zdravotne stabilizovaný", i keď už vyše 20 rokov musím chodiť na pravidelné kontroly na nefrologickú ambulanciu /problémy s obličkami – možno je tomu na príčine i to moje spávanie pod širákom v mladosti/. V poslednom roku i na kontroly na kardiológiu.

9.MKD - Peter M.: - Ako diaľkoplaz mám na Teba čisto špecifickú otázku, plnil si niekedy VOPT, resp. iné turistické odznaky? Voľakedy si každý turistický klub vykazoval ako svoju činnosť počet splnených odznakov a prejdených kilometrov.

Peter Wagner: - Nie, nikdy som žiadne turistické odznaky neplnil a ani prejdené kilometre si neevidoval. Možno to vyplýva z mojej "trampskej mladosti", trampi takéto "problémy" nikdy nemali. Ani to, čo prejdem, si neevidujem, mne stačí, že po túre som duševne spokojný, aj keď mnohokrát unavený, ale mám vždy nové zážitky a príjemné stretnutia z turistami – kamarátmi, a to nielen z Trnavy, ale celého Slovenska.

10.MKD - Peter M.: - Z toho, čo si už prešiel, ťa možno zaradiť do skupiny "znalec". Tak nám teda prezraď, ktoré pohoria si prešiel a ktoré ti najviac nich "padli do oka" ?

Peter Wagner: - Na Slovensku veľa, chýbajú mi akurát Oravské Beskydy s Babou horou a niektoré pohoria na východnom Slovensku – Čergov, Busov, Levočské vrchy, Slánske vrchy, Nízke Beskydy a zo Slovenského Rudohoria: Poľana, Volovské a Stolické vrchy. Podľa mňa najkrajšie sú jednoznačne Tatry, celý Tatranský národný park /od Zuberca až po Lysú Poľanu/ včítane poľských Tatier. Do Tatier chodíme ako partia pravidelne každý rok od r.1999 – tento rok, je to už 10. ročník – a to vždy na inú hoskú chatu a s inými túrami V rokoch 2000 až 2002 sme si objednávali i výstupy s horskými vodcami – na Gerlach, Lomnický štít, Baranie rohy a Ľadový štít. Chceli sme v tom pokračovať i na ďalšie štíty, mali sme naplánované Vysokú, Končistú, Prostredný hrot a ešte zopár ďalších, avšak z dôvodu neustáleho zvyšovania poplatkov horských vodcov a znižovaniu počtu účastníkov na jedného vodcu sme sa s horskými vodcami "rozkmotrili". Do Tatier však chodíme naďalej vždy koncom leta, a to na cca 5 dní a dostatočne sa "vybláznime" i na súčasných značkovaných cestách.

11. MKD – Peter M.: - Poďme k zahraničiu. A čo zahraničné hory? Ako stojíš s nimi?

Peter Wagner: - Keď ti pravdu poviem, tak do roku 1990 som "trampoval" či turistikoval výlučne iba po československých horách. V roku 2002 som sa dozvedel o cestovnej kancelárii "Adrentour" Bratislava, ktorá organizuje víkendové alebo i viacdňové akcie vyskohorskej turistiky v zahraničí, Rakúsko, Taliansko, Slovinsko, Švajčiarsko, Nemecko, Francúcsko a iných i mimoeurópských krajinách. Od uvedeného roku pravidelne s nimi chodím na akcie do Rakúska, ale i do Maďarska. Mojou túžbou bolo vždy v zmysle slovenského štátneho znaku zdolať najvyššie vrchy pohorí, ktoré štátny znak predstavuje /Tatra, Matra, Fatra/. Najvyšší vrch Fatry je Veľký Fatranský Kriváň, na ktorom som bol už 4 krát, naposledy v roku 2003, na najvyšší vrchol Tatier - Gerlach, som vystúpil v roku 2000 a na najvyšší vrch pohoria Mátra – Kekés, som vystúpil v r.2005. Výstup na Kekés organizovala práve cestovka Adrentour. So zájazdami organizovanými touto cestovkou som veľmi spokojný – vďaka nej som bol na trojtisícovke na Vysokých Taurach – vrch Noesspitz – s výškou 3006 m n.m., bol som na Schneebergu, Otscheri a v tiesňave Otscher graben, na náhornej plošine Hohe Wand, na vrchoch Stuhleck, Amudsen hohe, Gippel, v Medvedej tiesňave, v tiesňavách Steinwandklamm a vodopádoch Mirafalle, prešiel som pohorie nad údolím Wachau – čo je podľa literatúry najkrajšia časť celého horného toku Dunaja a mnohé iné lokality.Tri zájazdy s touto cestovkou som organizoval i pre náš turistický klub – vždy pre 45 účastníkov – bolo to v rokoch 2004, 2005 a 2007. S majiteľom cestovky som nadviazal priateľský kontakt a v rokoch 2005 a 2007 som robil sprievodcu zájazdu organizovaného touto cestovkou do národného parku Thayatal. V spolupráci s ňou chcem i naďalej pokračovať.

12.MKD – Peter M.: - Malé Karpaty, ktorý kúsok z tých cca 120 km sa ti najviac páči?

Peter Wagner: - Malé Karpaty - čo k tomu povedať, v nich som začínal a každoročne v nich strávim najviac času a prejdem najviac kilometrov. Hovoríš 120 km – to je vzdušná vzdialenosť cca od Devína po Nové Mesto nad Váhom. Malé Karpaty majú však aj svoju šírku a ak chceš prejsť našu i záhorskú stranu pohoria, môže to byť i dvoj alebo viacnásobok.

So spolužiakom Jánom Muránskym som cez jedny školské prázdniny, počas štúdia pretrampoval celé Malé Karpaty od Nového Mesta nad Váhom, až po Devín. Pretože sme chodili z jednej strany pohoria na druhú, prešli sme viac ako 250 km a trvalo nám to 12 dní. Neponáhľali sme sa – obdivovali sme. Najviac z celého pohoria sa mi páčili a páčia – Smolenický kras, Molpír, Hlboča, Driny, Havrania skala, Záruby, Ostrý kameň a Veterlín.

13.MKD – Peter M.: - Máš pravdu, keď to tak berieš, Malé Karpaty majú naozaj tých kilometrov viac, veď len turistických značených ciest v Malých Karpatoch je viac ako 750 km. A robia sa ďalšie, napríklad teraz Šimna z D.Lopašova vybavil nové značenie v okolí Lopašova, čo bude minimálne o 30 km zasa naviac. A teraz pre Trnaváka klasická otázka: Zúčastnil si sa a resp.prešiel i Trnavskú stovku?

Peter Wagner: - Samozrejme, že zúčastnil, ale Trnavskú stovku som celú prešiel iba "raz". Je pravdou, že to som bol o niečo mladší. Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov, keď túto akciu organizoval Horolezecký oddiel TJ Slávia Trnava. V tom roku však HO s organizovaním stovky skončil a akciu si prebral Ty pod hlavičkou TJ Štart Tatrachema Trnava. Zúčastnil som sa jej i pri Tvojom organizovaní v prvom upravenom ročníku, kedy trasa T – 100, išla aj cez Častú a končila na chate na Jahodníku. Vtedy som skončil v Častej, čo bol aj cieľ 50 km trasy a to z dôvodu použitia nevhodnej obuvi. Viackrát som sa už stovky nezúčastnil – ani Trnavskej, ani žiadnej inej, resp. nikdy som ju neprešiel celú. Za dostatočne dlhý turistický pochod pokladám 50 km pochod /netreba ísť v noci/, a preto i na iných stovkách, napr. na Špačinskej, prejdem iba prvých cca 30 km a potom zídem z trasy k najbližšej možnosti dopravy domov.

14.MKD – Peter M.: - Tak sa mi zdá, že nemáš veľmi rád nočné chodenie po lese, veď ako povedal jeden náš známy diaľkoplaz, "noc má svoju moc", a ty sa toho držíš. Pred nedávnom Ťa Janko Krištof chválil na stránkach MKD, za tvoju sprievodcovskú činnosť, vraj si chodiaca encyklopédia. Ako si sa k takým obšírnym informáciám dostal?

Peter Wágner: - Celé to vymyslel Janko Krištof zo Slovšportu Trnava. On zorganizoval akciu "Prechádzka historickou Trnavou" a mňa požiadal o spoluprácu. Naša spolupráca od začiatku spočívala asi v tom, že Janko zabezpečoval organizačnú činnosť a ja som si naštudoval, resp. upresnil niektoré údaje z histórie Trnavy a jej pamiatok a sľúbil som mu robiť sprievodcu na tejto akcii. Históriu Trnavy som si naštudoval z publikácie Dejiny Trnavy, ktorá bola vydaná v roku 1988 pri 750. výročí udelenia výsad slobodného kráľovského mesta pre Trnavu vtedajším uhorským panovníkom Belom IV. Jano si ma vytipoval asi preto, že vždy na turistických túrach som mal celú trasu naštudovanú a vedel som účastníkom túry podať informácie nielen zemepisného charakteru – dejiny sú tak trošku mojím koníčkom. A ešte niečo k tej Trnave –vydavateľ časopisu Krásy Slovenska – vydavateľstvo Dajana, vydalo v roku 2004 knižku Trnava a okolie, kde sú veľmi prehľadne a pritom stručne spracované všetky historické údaje. V roku 2007 v tom istom vydavateľstve vyšla i ďalšia veľmi pekná kniha s názvom "Trnava na starých pohľadniciach", kde je ku každej veľmi hodnotnej pohľadnici, resp. obrázku i príslušný historický popis.

15.MKD - Peter M.: - Plány do blízkej a aj ďalšej budúcnosti, čo by si chcel vidieť, resp. prejsť ?

Peter Wagner: - Samozrejme, že plány mám, a to nielen do blízkej, ale aj trochu vzdialenejšej budúcnosti, pretože zastávam názor, že ten, kto nemá plány na ďalší deň, týždeň, mesiac, rok atď prestáva sa zaujímať o svoju budúcnosť a teda prestáva jednoducho žiť. V blízkej budúcnosti – teda v tomto roku sa chcem zúčastniť väčšiny akcií nášho klubu, hlavne 3-dňovky do okolia Vsetína, v máji, 8-dňovky na Muránsku planinu, v júli ďalej s cestovkou Adrentour idem na tri jednodňové zájazdy /2x Rakúska, 1x Maďarska/ a na jeden trojdňový zájazd do Vysokých Taurov v Rakúsku – kde chcem spolu s ďalšími 11 turistickými priateľmi, ktorých som na túto túru nahovoril, zdolať ďalšiu trojtisícovku – vrch Spielmann s výškou 3028 m n.m. S partiou "tatrancov" chcem tento rok absolvovať 10.ročník po Vysokých Tatrách – tento rok máme zaistené ubytovanie na Podbanskom a máme v pláne prejsť hrebeň Červených vrchov a vystúpiť na najvyšší vrch západných Tatier - Bystrú. Taktiež sa každoročne zúčastňujem "Stretnutia turistov – veteránov", ktoré organizuje "Prvý klub turistov Diviaky" – je to každý rok v prvú októbrovú sobotu na inom kopci Slovenska – tento rok to bude 4.10.2008 na Málinom Brde nad Ružomberkom. /Peter, Ty robíš v tom termíne Ostrú/. No a v ďalších rokoch chcem samozrejme v turistických aktivitách pokračovať, pretože napríklad plánujem vystúpiť na Babiu horu v Oravských Beskydách, chcel by som vystúpiť na trojhraničný vrch Kremenec na východnom Slovensku, ktorý tvorí hranicu Poľska, Ukrajiny a Slovenska, taktiež na trojhraničný vrch na Šumave – Třístoličník alebo Dreisesselberg, ktorý tvorí hranicu Česka, Nemecka a Rakúska. S cestovkou Adrentour chcem navštíviť talianske Dolomity a ďalej s nimi spolupracovať v sprievodcovskej činnosti. Tých plánov ako vidíš je dosť a dosť, hlavne dúfam, že to budem zvládať po zdravotnej stránke. Mojou, povedal by som, takou skrytou túžbou, je vykonávať turistické aktivity cca prinajmenšom do 75. roku života.

Peter, ďakujem Ti za seba i za MKD za obsiahly a vyčerpávajúci rozhovor a prajem veľa zdravia, a aby sa Ti všetky tvoje plány splnili. Dúfam, že sa budeme vídať ešte dlho na turistických akciách.

Extrémny bežec Jozef Raichl plánuje prebehnúť medzi dvomi dejiskami olympijských hier.

Ultrabeh, extrémny beh alebo ultramaratón na Slovensku nie je takmer vôbec známy. Máme asi 10 ultra bežcov a benjamínkom medzi nimi je 27 ročný extrémny bežec z Devínskej Novej Vsi, nazývaný tiež "devínskonovoveským Forestom Gumpom".

Do behu sa zaľúbil pri sledovaní výkonu Jozefa Pribilinca na Olympiáde v Soule, ešte na čiernobielom televízore. Jeho mama ho však omylom prihlásila na gymnastiku, ktorej sa venoval osem rokov. Takto ďalej spomína: Potom som študoval aj býval v Rakúsku, avšak z rodinných dôvodov som sa musel vrátiť na Slovensko. Keď som mal osemnásť, dostal som sa na diaľkový turistický pochod tzv. diaľkoplazov. Súťaž spočíva v povinnosti prejsť 100 km diaľkový pochod v oblasti Malých Karpát. Limit je 24 hodín. Ide sa z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, po červenej turistickej značke. Keď sme dorazili na jeden stupáčik /pod Vápennou/, ostatní "mazáci" ma informovali, že všetci mladí tento kopec musia vybehnúť – vraj je to taká tradícia. A ja som neváhal, samozrejme som sa chcel aj predviesť, tak som sa pustil do toho kopca. Vybehol som ho - a hore som sa povracal. Až potom mi povedali, že si zo mňa chceli urobiť srandu. Keď sme konečne dopochodovali do Brezovej, bol som prekvapený, lebo som tam uvidel od dôchodcov až po deti. Vtedy som si uvedomil, že keď sa tých sto kilometrov dá "odkráčať", tak sa to musí dať aj zabehnúť - a to bol ten zlom!

Všetci, hlavne tréner mi tvrdil, že na dlhé behy som ešte primladý, vraj beh na dlhé trate sa behá až po tridsiatke. Ja som chcel dokázať, že to ide aj v mojom veku. Rozhodol som sa, že prebehnem celé Slovensko. Od Vyšného Nemeckého po Záhorskú Ves, 575 km za 5 dní. Bolo to v roku 2004. Nevedel som nič o takýchto behoch, len sme sa dali partia dokopy a šli do toho. Nemal som ani poriadne topánky, bol som úplný amatér. Ale silná vôľa všetko zdolá. Podarilo sa.

Nedávno som prebehol Alpy z Bregenzu po Graz, čo je 686 km a 16.000 metrov prevýšenia.

Naposledy som bol v Brne na Medzinárodných majstrovstvách v behu na 12 hodín. Behá sa na výstavišti v pavilóne Zet. Je to betónový okruh, ktorý som prebehol asi za minútu. Ale poviem Vám, že bežať 12 hodín dookola je náročné - hlavne na psychiku. Ako bolo tak bolo, skončil som druhý.

I keď ultrabeh vyzerá ako individuálny šport, obnáša to veľký ansámbel ľudí. Ultrabežec potrebuje mať pri sebe spoľahlivý team ľudí, aby mohol byť tou "čerešničkou" na torte. Musím mať minimálne tri osoby, auto a cyklistu. Musia ísť na striedačku vedľa mňa, aby ma niečo nezrazilo. Samozrejme ideme po verejných komunikáciách a preto musíme mať vesty, blikačky, svetlá, kvôli bezpečnosti. Malé behy si financujem sám, ale na tie veľké si zháňam sponzorov. Keď som robil beh cez Európu, tak náš rozpočet bol 3 500 Euro. Ale v porovnaní zo zahraničnými podobnými akciami je to 15 až 20 násobne menej. Beh krížom cez Európu bol pokusom o zápis do Guinessovej knihy rekordov v lete v roku 2005. Prebehol som 5 239 km za 59 dní, 21 hodín a 50 minút. Bežal som z Helsínk cez 16 štátov a skončil v španielskej Tarife. Je to môj doterajší osobný Olymp.

Rozhodol som sa, že kvôli Olympiáde v Číne sa pokúsim prebehnúť trasu Bratislava – Atény - Peking. Trasa bude mať 13 200 km a chcem ju zdolať za cca 5 mesiacov od marca do augusta 2008. Denný odbehnutý priemer by mal byť okolo 90 km. Pôvodne mala byť trasa o čosi kratšia, mal som ísť cez Kaukaz, ale nedostal som víza. V Gruzínsku je vojnový stav, tak nás tam nepustili, musíme to obísť cez Kazachstan.

Vo februári 2008 sme sa vydali do rovníkovej Afriky s cieľom vystúpiť na najvyšší vrch Afriky. Našu skupinu tvorilo 10 ľudí – 8 chlapov a 2 ženy. Náš program bol jednoduchý – aklimatizácia na Mt. Keňa, výstup na Kilimandžáro a na záver safari. Trochu sme mali obavy zo situácie v Keni po nepokojoch po prezidentských voľbách. Situácia sa však už upokojovala a navyše oblasť okolo Mt. Kene bola mimo nepokojných oblastí.

Našu cestu sme začali v Nairobi. Po prílete nás ubytovali v slušnom hoteli (aj s bazénom). Ráno sme vyrazili k Mt. Keni. Cestou sme prechádzali cez rovník. Samozrejme sme sa fotografovali a nechali sme si predviesť Coriolisovu silu – skutočne sa voda točí opačne na severnej a južnej pologuli. Poobede začíname vo vstupe Sirimon (2650 m). Pôjdeme cestou Sirimon na Point Lenana (4985 m) a zostupovať budeme cestou Chogoria. Naša 10 členná skupina dostala 10 nosičov, 3 kuchárov a 3 vodcov. Aj keď ideme do výšky 5000 m, neočakávame zimu a sneh, ideme len naľahko – ja mám malý batôžok a svoj veľký a nie úplne zaplnený dávam nosičovi. On si doň pribalí svoje veci (má ich v maličkom vaku veľkosti spacáku), priviaže ešte veľký varič a niekoľko chlebov a vyrážame. Denné etapy sú pomerne krátke, do 15 km s prevýšením 700 – 800 m. Každý deň šľapeme asi 6 – 8 h, voľným tempom, veľa fotografujeme. Na obed máme dlhú prestávku, kuchári nám pripravia obed. My spávame vo vlastných stanoch alebo chatách a naši sprievodcovia v chatách (keď sme im to zaplatili). Aj keď sa pohybujeme vo výškach nad 4 000 m, vôbec nie je zima a po snehu ani stopy. Vegetácia je asi do výšky 4200 m. Ráno je nádherne, krásne výhľady, poobede sa trochu mračí, ale neprší. Noci sú nádherné, Mliečna dráha ako namaľovaná, vidíme aj Južný kríž. Tretí deň ideme okolo hlavného vrcholu Mt. Keňa (5199 m). Je to nádherný skalný masív, na ktorý je len horolezecký výstup (12 h). My vystupujeme na Point Lenana (4985 m), tam sú už fliačiky snehu, ale nie súvislá vrstva. Poslednú noc spíme v tábore Mt Kenya Lodge (3000 m). Tu už začína prales. Na ceste a aj na lúke, kde staviame stany, je starý sloní trus. Naši sprievodcovia nás ubezpečujú, že sa nemáme ničoho báť, ale po zotmení nemáme nikde chodiť. Po večeri nás skutočne navštívil slon, prešiel asi 30 m okolo našich stanov. Nás si nevšímal a večeral pri chôdzi. Posledný deň dopoludnia schádzame cez prales do Chogorie a odtiaľ ideme mikrobusom naspäť do Nairobi. Celý trek mal 60 km, prevýšenie asi 3 km a trval 5 dní. Krajina bola pre nás veľmi zaujímavá, vďaka nepokojom v Keni sme tam boli prakticky sami, stretli sme 2 Čechov, 2 Nórov a skupinu Japoncov. Pohodička. Cestou do Nairobi sme prechádzali cez niekoľko dedín a mestečiek. Všade sme videli vracať sa deti zo školy domov a všetky boli v čistých uniformách.

Ďalší deň ideme linkovým autobusom (a dobre natrieskaným) do Moshi v Tanzánii. Večer sa nám trochu ukáže Kilimandžáro. V Tanzánii je kľud, tiahne sem veľmi veľa turistov (s peniazmi) a domáci to poriadne využívajú, neustále musíme rokovať o cenách a poskytnutých službách. Vďaka Ivanovi sa nám to darí udržať v rozumných medziach.

Ráno vyrážame k bráne Machame, na vrchol sme si zvolili cestu Machame a na zostup cestu Mweka. Pri bráne zažívame poriadny šok – tiesnia sa tam stovky ľudí. Naša skupina dostala 30 nosičov, 3 kuchárov a 4 vodcov, sme s toho množstva zhrození. Na najľahšej ceste (Marangu) sú chaty a tým je aj počet ľudí limitovaný kapacitou ubytovania, preto v súčasnej dobe sa Machame stáva najčastejšie používanou cestou, lebo tu sa spí v stanoch a tak kapacita je prakticky neobmedzená (dobrý stroj na peniaze). Neskôr sme sa dozvedeli, že cestou Machame v ten deň vyrazilo 56 turistov a asi 200 osôb ako personál. Teraz ideme do zimy, preto mám batoh plný, klasicky nad hlavu. Pozerám na nosiča s mojim batohom – na chrbte má malý batoh, môj veľký batoh má na hlave a okrem toho ešte nesie rôzne veci do kuchyne. Takisto väčšina nosičov nesie niečo na chrbte a hlavne na hlave. Začíname vo výške 1490 m v dažďovom pralese. Denné etapy sú približne 10 – 15 km, zo začiatku s prevýšením asi 1000 m, len pri traverze Kilimandžára ideme ako na hojdačke. Kuchári nás opäť kŕmia počas obednej prestávky alebo dostaneme pri raňajkách balíček. Strava je pomerne dobrá, samozrejme, že každý má iné chute a je jej dosť (niektorí lamentujú, že neschudnú, ale naopak priberú). Ráno je krásne, k obedu sa mračí a potom aj prší. Na niektorých kamarátov pôsobí deprimujúco pohľad na staré Američanky a Nemky – však tento náš výstup nebude mať ani športovú hodnotu! Štvrtý deň sme vystúpili do posledného tábora Barafu vo výške 4600 m. Večer ideme skoro spať, lebo o polnoci vyrážame na vrchol. Je spln Mesiaca, takže čelovku ani nezapínam. Na chodníku je veľká tlačenica – stovky ľudí pomaly šľapú smer najvyšší bod Afriky. Výstup je úplne jednoduchý, ani fliačik snehu, žiadne skalnaté prahy, len dlhé šľapanie v tme hore sopečným kužeľom. Začína byť cítiť výška, ale z našej skupiny sa vracia z 5300 jedine Anka, ktorá je po operácii. Dokonca aj Vojto s narazenými rebrami (spadol v tme pred stanom) dôjde až hore. Rozvidnieva sa, obdivujeme výhľady a o 6:30 sme hore vo výške 5895 m a spolu s nami aj stovky ďalších ľudí. Takú tlačenicu som ešte nezažil – každý sa chce odfotiť pri vrcholovej tabuli. Aj vrchol je bez snehu, vidno len zvyšky ľadovcov. Očakáva sa, že za 10 – 15 rokov sa úplne roztopia, takže sme to ešte stihli. Vraciame sa do tábora Barafu, balíme stany a odchádzame dolu do tábora Mweka (3100 m). Cestou stretávame ďalšie stovky ľudí smerujúcich do tábora Barafu. V ten deň sme si mákli najviac – výstup 1 300 m (6,5 h), zostup 2800 m (spolu 6 Ľ h). Nasledujúce ráno je tradične krásne, z tábora je nádherný pohľad na Kilimandžáro. Posledný (šiesty) deň schádzame dažďovým pralesom k bráne Mweka, kde dostávame certifikáty o výstupe na najvyšší bod Afriky. Kilimandžáro je pekný kopec, ale tie davy nás dosť znechutili. Pre Tanzániu je tento kopec stroj na peniaze. Na druhej strane však musíme uznať, že starostlivosť o turistov je zo strany domorodcov perfektná – poskytujú nosičov, stravu a udržiavajú kopec čistý (ani v obrovských táboroch neboli odpadky, všetko sa znáša dolu a nosiči pred odchodom z tábora ešte dozbierali smeti po svojich klientoch). Celý trek mal dĺžku 79 km, prevýšenie 5 km a trval 6 dní.

Večer v Moshi nastáva (už) tradičné dohadovanie o cene a službách na poslednom bode našej expedície – safari. Nakoniec sme sa dohodli na jazere Manyara, krátere Ngorongoro a Olduvai. Ďalší deň sa presúvame k jazeru Manyara. V národnom parku vidíme zebry, slony, hrochy (len chrbty trčiace z vody), byvoly, množstvo antilop, stádo paviánov (už vieme prečo sa hovorí, že ziape ako pavián). Zvieratá sú navyknuté na autá a úplne ich ignorujú, vrcholom je jeden slon, ktorý sa pasie vo vzdialenosti 5 m od nášho auta. Nasledujúci deň máme dopoludnie voľné, čo niektorí z nás využijú na malú prechádzku k poľnohospodárskej usadlosti. Popoludní odchádzame do krátera Ngorongoro, kde si v tábore Simba postavíme stany a vyrážame do údolia Olduvai. Cestou opäť vidíme zebry, žirafy a antilopy. V múzeu v Olduvai sú nálezy z vykopávok prvých predchodcov ľudí (vrátane otlačkov nôh). Na spiatočnej ceste sa zastavujeme v masajskej dedine (samozrejme dedine pre turistov). Vidíme ich tance, navštívime chatrče, predvedú zapaľovanie ohňa trením dvoch drievok a hlavne predávajú suveníry. Ďalší deň sa hneď ráno spúšťame do krátera Ngorongoro (a spolu s nami stovky ďalších turistov). V kráteri je obrovské množstvo zvierat – najpočetnejšie sú stáda antilop, zebier, pakoňov, slonov je menej, hrochy sú len na jednom mieste (opäť vidíme len chrbty trčiace z vody), levov tu žije len niekoľko rodín a takisto nosorožce sú vraj len 4. Zvieratá sú na autá zvyknuté, úplne ich ignorujú. Kde je nejaké zaujímavé zviera, hneď je okolo skupina áut. Vrcholom je párenie leva s levicou medzi asi 30 autami. Po dobre vykonanej práci si levica ľahla k nášmu autu (asi 2 m) a lev kúsok vedľa nej (asi 4 m). Obedujeme pri jednom jazere. Tu môžeme vystúpiť z auta. Sprievodcovia nás varujú, že sú tu veľmi drzé vtáky, ktoré nám uchmatnú jedlo aj od úst. Skutočne nalietavajú tak, že uchmatnú jedlo z ruky. Buď treba jesť kus ďalej alebo byť pritlačený ku kmeňu stromu. V jazere sú hrochy, takže ich oči, uši a chrbty môžeme obdivovať z bezprostrednej blízkosti. Poobede odchádzame z krátera a vraciame sa do mesta Arusha.

Ďalší deň sa vraciame linkovým autobusom do Nairobi. Je nedeľný podvečer, poprechádzame sa po kľudnom centre. Anke sa zlodej pokúsi ukradnúť náušnice, ale domorodci ho zadržali. Ráno máme okružnú jazdu po preplnenom centre, navštívime aj suvenírový obchod a z diaľky vidíme slumy. Popoludní odlietame.

V januárovom čísle MKD (1/2008) bol uvedený článok o turistickom podujatí "Za posledným pľuzgierom", ktoré sa uskutočnilo v okolí Krušoviec při Topoľčanoch. Toto podujatie, ale pokiaľ som informovaný, nebolo jediné, ktoré sa uskutočnilo pod názvom "Posledný Pľuzgier". Osobne som sa zúčastnil ešte dvoch Posledných Pľuzgierov uskutočnených na území Slovenska. Teraz by som sa chcel s Vami podeliť o svoje poznatky z nich, a to podľa originálnych dokumentov z mojich vanderbuchov.

Posledný Pľuzgier sa uskutočnil v termíne 20. - 21.11.1993. Podľa mojich záznamov 1. "Posledný Pľuzgier", uskutočnený na Slovensku, zorganizoval Klub Turistov mesta Košíc. Centrum diania boli Košice a blízke okolie. Turisti mali zabezpečené ubytovanie v areáli Lokomotívy Košice. Tu bol aj cieľ pochodu a sobotnajšia tancovačka. Organizátori pripravili dve trasy pochodu v oblasti Slovenského Rudohoria. Na štarty trás sme sa vyviezli verejnou dopravou. Trasa č.1 mala štart v oblasti Zádielskej doliny, ďalej pokračovala cez Kojšovskú hoľu – Prednú Holicu – Jahodnú – Horný Bankov na štadión Lokomotívy a merala 50 km. Trasa č.2 – mala východisko v obci Zlatá Idka a tiež bola vedená cez Kojšovskú hoľu a potom pokračovala po trase č.1., bola kratšia, merala 35 km. Počasie bolo slnečné a mrazivé, na trase bolo cca 10 cm snehu.

V nedeľu sa uskutočnila len jedna trasa: Kysak – Jánošíková bašta – Vysoký vrch – Biela skala – Kavečany – Črmeľ – štadión Lokomotívy. Trasa merala 20 km. Počasie nepríjemné, hmla, a sneženie.

Oficiálne sa posledného pľuzgiera v roku 1993 zúčastnilo 49 turistov, plus členovia organizačného štábu.

Posledný Pľuzgier 1994 sa uskutočnil v termíne 19. - 20.11.1994 v okolí Žiliny. Ubytovanie bolo zabezpečené v areáli Základnej školy neďaleko športovej haly Bôrik.

V sobotu 19.novembra 1994 organizátori pre účastníkov pripravili trasy v okolí Súľovských skál. Jedna z trás začínala na železničnej zastávke Kotešová /medzi Bytčou a Horným Hričovom, toho času už zrušená/. Trasa bola určená následovne: Kotešová – Hlboké nad Váhom – Roháč – Súľov – Zbyňov – Rajecké Teplice – Skalka – Lietavský hrad – Lietavská Lúčka. Na tejto trati som robil účastníkom v Kotešovej štart a až následne som absolvoval trasu. Táto trasa mal dĺžku 45 km. Počasie nepríjemné: dážď so snehom, čo malo za následok rozbahnený terén.

V nedeľu boli trasy situované do oblasti Kysúc. Jedna z trás bola následovná: Kysucké Nové Mesto – Budatínska Lehota – Ľadonhora-Vadičov – Jalovec – Lysice – Krasňany – Varín, merala 35 km. Počasie zamračené, teplota nad nulou, terén rozbahnený. Počet účastníkov som sa nedozvedel.

V roku 1995 nemám vo svojich záznamoch žiadnu informáciu o akcii "Za Posledným Pľuzgierom". Preto neviem či sa vôbec konal, alebo nie. Až v tom roku 1996, ako si spomínal v januárovom čísle, kedy bol "Posledný Pľuzgier" v Krušoviciach.

Vo všetkých uvedených pľuzgieroch sa na organizovaní podielal aj Jozef Junas.

Slovenský zimný zraz turistov má už dlhoročnú tradíciu. Slovenský zimný zraz turistov napísal už svoju 42. stránku. Tento rok sa konal v trochu netradičnom termíne, 24. - 27. januára 2008 z poverenia ústredia KST v Kremnici a v jeho blízkom okolí. Netradičný termín zimného zrazu spôsobil 5. Medzinárodný zimný zraz turistov ktorý sa konal od 31. januára do 3.februára 2008 v Jablunkove a okolí, a tak SZZT sa musel posunúť.

Väčšina účastníkov využíva štvrtok na cestovanie do miesta zrazu. Prezentácia účastníkov sa uskutočnila v priestore kultúrneho strediska. Na základe zaplatených poplatkov každý účastník dostal igelitovú tašku, kde mal zrazový odznak, vreckový kalendárik, preukaz účastníka zápočtovej cesty, prepisovačku a spravodaj č.1 /organizátori si vôbec nedali námahu s nakreslením trás pochodov, iba relief trasy, žiadne časové informácie, ako sú napríklad odchody na trasy apod. Ešte bol priložený skopírovaný plán Kremnice so zakreslenými objektami ubytovania, kultúry atď. Nuž a tento “materiál" nás vyšiel cenovo: Deti a dorastenci po 150,- Sk, dospelí organizovaní turisti po 250,- Sk a neorganizovaní turisti po 350,- Sk.

Ubytovať sa bolo možné v priestoroch škôl /triedy a telocvične/ a ďalej v niekoľkých internátoch, prípadne tí movitejší aj v hoteloch a penziónoch. Pri prezentácii sme obdržali aj stravné lístky.

Naša partia dostala ubytovanie akože “lôžka" v CVČ v dvoch izbách, takže nás tam bolo celkovo 21 “kusov". Lôžka boli skladacie nestabilné a medzi lôžkami medzera asi 15 cm. Absolútne nemožné tam niečo uložiť. Neviem si predstaviť sušenie mokrých vecí pri návrate z túry. Sociálne zariadenie pozostávalo z umývadla so studenou vodou, dvoch kabíniek WC a sprchovacej kabínky a s jedným bojlerom na asi 120 litrov vody.

V priestoroch štábu sa sťažujeme a reklamujeme kvalitu ubytovania za 300 Sk za noc a osobu. Vo večerných hodinách /21.55 h/ nás čaká prekvapenie. Prišli dvaja členovia štábu a nariadili nám okamžité presťahovanie sa do asi 800 m vzdialenej umeleckej priemyslovky. V priebehu asi 20 minút sme zbalení a sťahujeme sa. Toto ubytovanie už zodpovedá všeobecne zaužívaným štandardom. V tomto internáte sú v podstate dvojizbové byty a na ubytovanie je využitá aj kuchyňa. Teda celkovo je v tomto byte ubytovaných 6 osôb a miesta na sušenie mokrých vecí a obutia i dostatok prietoru na odloženie si vecí.

Štvrtok večer sa na námestí v Kremnici uskutočnilo slávnostné otvorenie “Zimného turistického zrazu". Príhovor mali predstavitelia KST a KČT, primátorky mesta Kremnica a hlavného organizátora podujatia. Potom bolo 35 minútové vystúpenie Kremnickej základnej školy, hlavne tanečnej skupiny.

V priestore prezentácie bolo možné si zakúpiť cestovné listky potrebné na vývoz na miesto štartu zvolenej trasy, stáli 35,- Sk. Cestovné lístočky mali rôzne farebné označenia.

V našej skupine máme okrem peších turistov aj lyžiarov či už bežkárov, ale aj zjazdárov. A ešte aj dve deti. Z toho je zrejmé, že každý si vybral trasu podľa svojho naturelu a výkonnosti, či už dĺžkovo alebo výkonnostnou náročnosťou. Ja som si vybral trasu P-1.

Po raňajkách odchádzame na parkovisko pri kultúrnom stredisku a následne sa vyvážame autobusom na Skalku, kde sa naše chodníky rozchádzajú. Niektorí naši sa rozhodli navštíviť stred Európy. Po vystúpení z autobusu na Skalke asi 35 – 40 peších turistov aj napriek tomu, že sú medzi nimi aj sprievodcovia trás, stojíme na mieste a čakáme, lebo vraj na trasu má ísť až 120 turistov. Čo sú to za “sprievodcovia", keď nemajú odvahu ísť s nami na trasu. Konečne po trištvrte hodinovom meškaní sme sprievodkyne presvedčili, aby sme sa konečne pohli. Podľa popisu trasa bola náročne dlhá 17 km a mala trvať 7 hodín. Až keď sme odišli na túru, naše zmysly pochopili prečo sa sprievodkyne pohybovali “závratnou" rýchlosťou asi 2 km/h. Toto ich tempo sme odmietli a väčšia skupina turistov v počte 10 osôb sa vydalo na trasu svojím obvyklým tempom, je pravdou, že nám možno bola odobratá tá možnosť sa niečo zaujímavé dozvedieť, ale vôbec nám to neprekážalo. Cestou sa nám ukazovali nádherné scenérie nášho okolia. V oblasti Stredu Európy sa nachádza Kostolík a kúsok ďalej nový kláštorný komplex. Zašiel som do kláštora s prosbou o sprístupnenie kostolíka. Jeden zo siedmich trvalých obyvateľov kláštora vzal kľúče a veľmi rád skupinu asi dvadsiatich osôb kostolíkom previedol a poskytol aj cenné informácie o histórii danej lokality. Po prehliadke sme pokračovali na Kremnické Bane, kde sme sa aj občerstvili. Počasie sme mali polojasné, slnečné, teploty od -2 do +2 ^oC. V piatok večer sa v miestnom kine uskutočnila beseda s premietaním diapozitívov z rôznych turistických oblastí.

Po raňajkách znovu ideme na parkovisko, aby sme sa vyviezli na vybrané túry. Od usporiadateľov sme dostali ďalší kopanec. Nastúpili sme do autobusu, kde už sedelo asi 25 turistov /peších/, vedúci trasy nám lístky odobral. Zrazu nás všetkých vyhodil von, vraj prednosť majú účastníci na bežkách, lístky nám samozrejme nevrátil späť. Povedal nám, že pešiaci budú cestovať až za 45 minút. Viacero vyhodených turistov si pri reakciách na vzniknutú situáciu nedávalo “servítku" pred ústa smerom na organizátorov. Po týchto ranných skúsenostiach sa viacero turistov vydalo na pešie trasy individuálne.

Vo večerných hodinách sa na námestí v Kremnici uskutočnilo slávnostné ukončenie zrazu. Príhovor mali ako obvykle, predseda KST, podpredseda KČT, primátorka Kremnice. V rámci programu bola odovzdaná štafeta zrazu – budúcemu organizátorovi. Budúci 43.SZZT sa bude konať na rozhraní januára a februára 2009 v Prešove a jeho blízkom okolí. Po oficiálnych úkonoch nasledovala kultúrna časť, kde vystúpila skupina ZUŠ. Po ukončení zrazu sa konala v suterénnych priestoroch na námestí diskotéka pre mládež a v Rybárskej reštaurácii “Papučový bál".

Prebudilo nás nepríjemné počasie, dážď so snehom a teplotou do 3 ^oC. Preto väčšina turistov využíva nedeľu na cestu domov. Iba niekoľkí skalní turisti sa aj napriek takémuto počasiu vydávajú na túru.

42. SZZT v Kremnici sa celkom zúčastnilo 970 turistov. Presné rozdelenie podľa národností nebolo špecifikované.

Miroslav Cíferský sa nechal počuť, že niekedy na jeseň pripravuje v Malých Karpatoch bežeckú akciu, nazvanú Karpatské 700. Predpokladaná trasa je uvedená v nasledujúcej tabuľke - takže všetci priaznivci lesných behov sa majú na čo tešiť...

	Výška [m n.m.]	km rel	km abs	čas rel [h]	čas abs [h]
štart: Piesok	480	0	0	0:00	7:00
1. Veľká homoľa	709,2	3	3	0:36	7:36
2. Čmeľok	709	9	12	1:48	9:24
3. Javorina	703,4	2	14	0:24	9:48
4. Čertov kopec	751,8	2	16	0:24	10:12
5. Skalnatá	704,2	2	18	0:24	10:36
6. Vysoká	754,3	8	26	1:36	12:12
7. Vápenná	752,2	10	36	2:00	14:12
8. Veterlín	723,5	13	49	2:36	16:48
9. Čelo	716	2	51	0:24	17:12
10. Záruby	767,4	2	53	0:24	17:36
11. Havranica	717,1	1,5	54,5	0:18	17:54
cieľ: Smolenice	210	6	60,5	1:12	19:06
		60,5		12:06

Priemerná rýchlosť:	5 km/h

V stredu 26. marca 2008 odišla do Himaláji zhruba po dvojročnej príprave výprava členov slovenskej vojenskej horolezeckej expedície z klubu ROHÁČE. Výprava má za cieľ dobytie ANNAPURNY tzv. Poľskou cestou. Celkom je v horolezeckej expedícii 12 členov, vrátane aj filmového štábu.

"Cestu. ktorú sme si zvolili na výstup na Annapurnu /8 091 m n.m./, prvýkrát vyliezli v roku 1996 a doposiaľ nemá opakovanie, to znamená, že tento náš pokus bude v prípade úspechu prvým opakovaním tejto zložitej Poľskej cesty", povedal nám Vlado pred začiatkom expedície.

Vlado pre MKD už z predchádzajúcich akcií vždy niečo napísal. Držíme mu aj tentokrát palce, aby im to vyšlo aspoň tak, ako v predchádzajúcich výpravách.

Sľúbil, že po návrate sa určite príde "prejsť" sa na Trnavskú stovku, tak ako už niekoľkokrát po návrate z Himalájí.

Po 16-ty krát na prvého mája sa zídeme na vôbec nie tradičnom pochode. Štart bude v Horných Orešanoch pri bývalej vinárni /na autobusovej zastávke/. Trasa je jednoduchá, pôjde sa cez Plavecký Peter do Bílikových Humencov a odtiaľ do cieľa, ktorý je na železničnej zastávke Cerová. Dôležité sú len kontrolné body, ostatnú trasu, ako obvykle, môžete ísť kade chcete. Voľnosť pre superskratkárov…

1.5.2008 KADE NÁS NOHY EŠTE NEVIEDLI 16.ročník
(štvrtok) Peter Minárik a kamaráti, Trnava

1.5.2008 TRADIČNE – VÝSTUP NA VYSOKÚ
(štvrtok) Modranský turistický spolok

3.5.2008 50 KM S DERAVOU KANADOU 5.ročník
(sobota) Turistický klub Deravá Kanada, Trnava

10.5.2008 RODINNÁ CYKLOTURISTIKA 30. ročník
(sobota) KST TJ Junior Sládkovičovo

17.5.2008 SKAUTSKÁ 55-KA 8.ročník
(sobota) 104.zbor skautov Bratislava-Ružinov

24.5.2008 PO HRADOCH A ZÁMKOCH MALÝCH KARPÁT 32.ročník
(sobota) KST Spartak Trnava

31.5.2008 S BEZKOU DO KARPÁT IVV 25.ročník podujatia, 14.ročník IVV
(sobota) MÚ Bratislava-Záhorská Bystrica, KST Spartak BEZ Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.