MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

apríl 2011

V tomto čísle nájdete:

Srdiečko turistu
Priekopníčka slovenskej vlakovej turistiky Irena Čubírková
Zmena písmena "o" na písmeno "a" v MKD 10/2010
Slovenské strašidlá od "A" po "Z"
Turistické spravodajstvo:

Vernisáž časopisu Krásy Slovenska
T100 žije a v roku 2011 opäť bude
Zimný prechod Považským Inovcom
Zimný zraz turistov v Ľubovnianskych kúpeľoch

Obzretia trnavské:

Stretnutie turistov na vernisáži časopisu Krásy Slovenska
Výstava kresleného humoru MUDr. Ivana Košického

Kalendár - máj 2011

Srdiečko turistu

V poslednom čase som sa pristihol, ako pani v novinovom stánku spovedám aké ročníky uvádzajú v smútočných oznámeniach. A poklesol môj záujem o kúpu časopisov o prírode.

Časom som pocítil, že mi mizne pulz, v okolí žalúdka chvenie, tlak a hučanie v hlave. Moje srdiečko išlo na vandrovku, tak som sa cítil. Po náročných vyšetreniach rozhodli doktori o mojom pobyte v nemocnici.

Pozývajúci telegram bol stručný. Dostavte sa na hospitalizáciu do ... nemocnice dňa..., zoberte si so sebou..., najmä však osobné doklady. Telegram v okruhu mojich známych vyvolal stav ako keby som mal absolvovať turistický pochod na neobývanej planéte.

A už to išlo! Vyšetrenia, skúmania z vonku i vnútra, otváranie telových otvorov. Nevrátili ma na spoločnú izbu. Dostal som postel v spoločnosti ďalších piatich adeptov ležiacich v polkruhu, oddelených od seba bielou stenou. Sestra, tiež v bielom, sedela oproti nám na vyvýšenom mieste a sledovala šesť obrazoviek. Neviem čo zaujímavé práve dávali, ale podľa jej reakcie niečo vážne, pretože často volala službukonajúcich lekárov, aby neprišli o rozhodujúci záber.

Verdikt bol neúprosný. Vraj mi treba posilniť srdečnú pumpu batériou. Čo? Mne, dlhoročnému turistovi, zarytému odporcovi fajčenia? Zrejme došlo k omylu, zamenili zdravotné karty s pacientom, ktorého farba tváre pripomínala rybu dva dni bez vody. Nápravu vyriešil vedúci, ktorého oslovovali pán primár. Ten ma pozval na nočný rozhovor do kabinetu, kde boli všetky steny polepené pochvalnými uznaniami v cudzích rečiach. A na moju veľkú radosť - tiež milovník turistiky - ma presvedčil o nutnosti zákroku.

Najťažšia bola noc pred nasadením srdcovej baterky do tela. Tie sny! Ako inak, o turistických pretekoch...

Zapísal som sa medzi poslednými účastníkmi. V hlúčiku som zazrel jedného, ktorý vyzeral ako by dostal na preteky priepustku z kriminálu. Oddrapené rukávy, potetované bicepsy pripravené trhať aj najsilnejšie špice. Vyholená lebka s kefou zelených vlasov úplne hore. Na bezkrkom krku obrovský prívesok krokodíla a svalnaté nohy nabité ekrazitom. Nuž veru, nechcel by som od neho dostať po papuli. Mohlo by to byť posledné v živote.

Počasie ako keby meteorológ, ktorý ho predpovedal, mal zimnicu. Vietor, dážď, zima. Všímam si okolostojacich, ako prudko stúpol počet tých skôr narodených. Funia na plné pecky už pri rozcvičke.

Štart. Idem na to! Nohy a pľúca som rozcvičil dostatočne, pretože po prvých stúpaniach ich cítim dokonale. Pália ako Alpa v oku. Takto prepáliť rozcvičku. Môj sused, starší kolega, ma povzbudil, Ťažko na rozcvičke, ľahko na preteku! Otváram ústa nad mladým dievčaťom, ako ľahko zdoláva kopec ako strecha.

Šetrím sily, ktoré už nemám, na posledné metre v stanovenom čase. Posilňovač srdca, kardiostimulátor má tiež vybitú baterku. Naprd kombinácia. Idem na doraz. Ešte jeden dlhý zostup a je to!

Odpískané. Postupne, po požití povoleného viac percentného dopingu, začínam vnímať okolie. Ešte predtým však tombola. Neviem čím to je, ale vedel som, že moje štartovné číslo nevylosujú. Stalo sa. Tombola patrila tomu najlepšiemu, čo účastníkov v cieli čakalo. Aj slogan: U nás vyhrávajú všetci, platil. Vyhrala mladá dáma, ktorá si zakúpila štartovné číslo, ale pre zlé počasie neštartovala.

“Jožko, Jožko, vstávajte, bude vizita!”, budí ma zo sna víla v bielom. Aj jaj. Veď som pred nasadením srdcovej baterky v nemocnici a nie na pretekoch. Nič to. Ešte budem pretekať !

“Chodiť v prírode aj znamená aj trpieť. Nechodiť - zomrieť.”

Váš Jožko

Vlaková turistika
Priekopníčka slovenskej vlakovej turistiky Irena Čubírková

Už sme to niekoľkokrát napísali, že turistika je veľmi pestrá, že poznáme veľmi veľa rôznych druhov turistiky. Nakoniec všetko so všetkým súvisí. Veď len v našom orgáne, podotýkam, že veľkom orgáne KST, je združených niekoľko druhov presunu. A nie je to iba kráľovná turistiky - pešia turistika. V dávnejšej dobe náš orgán združoval aj tzv. autoturistiku, ktorá ale s pádom socializmu padla aj v KST. Vysvetlenie je jednoduché. O tom, že aj auto sa v turistike ako presunový prostriedok veľmi často používa, niet ani najmenšej pochybnosti. Ale je tiež pravdou, že v tej dobe sme od našich vrcholových orgánov dostávali na turistickú činnosť akú-takú finančnú dotáciu, a preto hocaký príspevok na činnosť, možno aj na benzín, bol dobrý. Teraz, keď nič nedávajú, hovoria mototursti, ale nielen oni, to si môžeme chodiť po svete aj sami - nekolektívne.

Ale nechajme ten orgán, lebo sa hovorí, že nedotýkajte sa orgánu ani na zem spadnutého. Ja viem, že v tomto prísloví sa hovorí, že sa nemáme dotýkať vedenia a nie orgánu, ale nechceli sme, aby nám to niekto prekrútil na vedenie spadnuté na hlavu. Aj naši teslácki turisti sa ma neraz pýtajú načo sme v tom KBT, čo z toho máme? Ja ich vždy umlčím “argumentom” protiotázkou: “Keď ste tak múdri a kde by sme si potom kupovali členské známky?"

Namiesto autoturistov sa však začínajú aktivizovať vlakoví turisti. Možno, že vo svete je to dosť rozšírené, ale u nás som doteraz poznal jediného turistu, ktorý sa takejto činnosti venuje a eviduje si aj výsledky. Všeobecne je považovaný za priekopníka slovenskej vlakovej turistiky známy Jožko Karovič, až doteraz, kým som v análoch neobjavil iného “vlak-turistu”. Nakoniec aj to, či Jozef je slovenský vlak-turista, možno spochybniť, veď ako sám prehlásil, že jeho prioritou sú české turistické podujatia a na tie slovenské nemá čas. A hovoriť ako o československom turistovi tiež už nie je aktuálne skoro dvadsať rokov. Na slovenskom pochode ho môžeme vidieť iba ak v sede, s nohami v kľude a s pečiatkou v ruke. Škoda. Nevieme presne definovať čo je to tá vlaková turistika. Naša klasifikačná komisia doteraz nevydala žiadny klasifikačný poriadok pre tento druh turistického presunu. Mohol by to byť zaujímavý dokument v podaní našej klasifikačnej komisie aj s jej minimálnou metódou. Vlaková turistika je asi to, že si sadneš do vlaku, vlak zastaví na mnohých zastávkach a ty just vystúpiš až na tej poslednej a spočítaš si kilometre a zaeviduješ ich. Možno nám nevlakárom je takéto počínanie čudné, ale nie sme čudáci pre mnohých ľudí aj my, ktorí šliapeme stovky, či iné diaľkové pochody? Nie sú čudáci tí ľudia, či skôr neľudia, tí stovkári, ktorí sa odvezú dopravným prostriedkom niekde ďaleko a potom kráčajú, pobehujú (ako by im električka utekala) peši naspäť. Keby to robili aspoň tak ako Ondro Rím, tiež zvaný inžinier a dlhoročný výskumník (on skutočne dlhé roky pracoval vo výskumnom ústave), že sa z bratislavskej stanice vyberie peši až do Brezovej pod Bradlom a tam si spomenie, že si doma zabudol kľúče alebo občiansky preukaz, to je jedno, len aby mal dôvod, otočí sa v Brezovej a kráča naspäť domov zistiť, či je to pravda. Prepáč Ondro. Ja si o sebe myslím, že som dobrý diaľkoplaz, ale to by som nedokázal. Je to skutočne neskutočný výkon. (Poznámka: všimnite si to slovné spojenie “skutočne neskutočný”, skoro ako básnik alebo len táraj?) Nefandím a neviem pochopiť vlak-turistiku, ale ju rešpektujem. Veď, keď si spomeniem na tie niekdajšie moje služobné cesty do Prahy vlakom, ktoré v tom čase trvali sedem hodín, bolo to skutočne otravné. O niečo lepšie to bolo, keď sa cestovalo spacím vozňom. Nemám dobrý spánok (a preto by zo mňa bol dobrý vartáš), ale pri každom zastavení vlaku som registroval staničné hlásenia. Raz sa mi prihodilo, že som trochu tvrdšie zaspal a prebudilo ma hlásenie, že rýchlik Brno, Kolín, Praha je pripravený na odchod, rýchlo som vyskočil a začal sa obliekať (teda takmer) a až po chvíľke som zistil, že v tom vlaku vlastne som. Obdivujem Cyra Porubanca, ktorý si v noci sadne (ľahne) do rýchlika do Bratislavy a ráno sa zobudí ako by spal v mnohohviezdičkovom hoteli. On si to zrejme natrénoval vtedy, keď chodil po všetkých turistických značkách na Slovensku. Neviem, ako trávia ten dlhý čas vo vlaku títo vlak-turisti. Možno, že viac by nám o tom mohol povedať Jozef. Obdivujem Jozefa s tým veľkým počtom nacestovaných kilometrov a hodín strávených v nečinnosti, ale takúto turistiku asi nebudem robiť. Jozef na takýto presun má predpoklady, dané aj tým, že je železničiar, a preto má cestu zadarmo. Neviem čo by robil Jozef, keby si tieto cesty musel sám platiť. Dá sa povedať, že on je vlastne profesionál. Takže mu môžeme napriek niektorým výhradám ponechať označenie prvý slovenský profesionálny vlak-turista. V análoch som totiž objavil zmienku o inom vlakovom turistovi, ale ten bol skutočne asi iba amatér, takže môžeme povedať, že bol len amatérskym predchodcom nášho skutočného profesionálneho vlak turistu.

Ono nakoniec medzi tým veľkým množstvom cestujúcich vo vlaku ťažko možno rozlíšiť, kto je vlak-turista a kto je len obyčajný cestujúci. Určite babka v kroji rozprávajúca záhoráckym nárečím s košíkom s kotkodákajúcou kačkou v košíku určite nie je turistka, ale je jasné, že ide na trh predávať. Je dokázané, že táto naša vlakturistka (lebo to bola žena) skutočne cestovala vlakom a s určitým konkrétnym zámerom. Jej posledná vlaková cesta na trase Trnava – Bratislava a najmä jej “výkon" vzbudil veľkú pozornosť v celom vtedajšom Československu. Vyhodnocovanie tejto jej cesty zverili štátne orgány dokonca súdu. Tak sa začal obrovský súdny proces, ktorý ohúril celé Československo. Celý národ sledoval, ako sa proces vyvíja. V tom vlaku, ktorý sa stal najslávnejším a najznámejším vlakom tej doby, ktorý bol vypravený zo stanice Trnava, smer Báhoň, Cífer (alebo naopak), Pezinok, Rača, Bratislava v roku 1964 a bol ťahaný rušňom rady 387.0 s maximálnou rýchlosťou 110 km/h a s hmotnosťou 92,6 t (pozri diplom Malokarpatský fučiak, ročník 1990) sa v jednom vozni na toalete (záchode) objavila sekerou oddelená hlava muža. Sprievodca, ktorý hlavu našiel, utrpel pritom nemalý šok. Personál vlaku si však zachoval chladnú hlavu, všetko nahlásili, a tak polícia už čakala na bratislavskej stanici. Tam pokračoval vlak samozrejme bez zastavenia na vyššie uvedených zastávkach. Polícia zadržala a vypočula všetkých, takmer 300 cestujúcich. Vyšetrovaním sa ihneď zistilo, že hlava patrí nezvestnému dajakému Ščepkovi, ktorý bol druhom našej turistky. Vypočúvaná Čubírková bola pri výpovedi veľmi nervózna a neistá. Aj preto bola nariadená domová prehliadka. V dome sa našla malá kostička, ktorá, ako sa zistilo, nebola zvieracia. Policajt si pri prehliadke domu všimol ešte stále teplú pec. Vyšetrovateľ sa opýtal syna zavraždeného, kedy naposledy doma piekli chlieb v peci a ten odpovedal, že chlieb v peci nepečú nikdy. Takže vyšetrovateľovi bolo ihneď jasné, že keď nepečú chlieb, tak pečú mäso a v tej peci sa skutočne pieklo mäso. V peci gazdina piekla trup svojho druha a keďže to bol notorik a asi mal tvrdú pečeň, musela ho piecť celkom 35 hodín. Po takom dlhom pečení to už nebolo pečené mäso, ale vlastne kremácia a keďže Čubírková nemala povolenie na prevádzkovanie súkromnej kremačnej služby, bol tento čin považovaný za trestný čin. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že i jej prvý manžel odišiel zo sveta netradičnou cestou. I tu musela polícia prekvalifikovať pôvodne rozhodnutie, t.j. pracovný úraz s nedodržaním bezpečnostných pravidiel a nešťastnú nehodu, pri ktorej Čubírka (to bol ten nešťastník) spadol z rebríka, keď znášal kachle z povale, na iný čin. Nikomu by ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o premyslenú vraždu. V súdnom spise prokurátor uviedol asi toto: Rodina Čubírkových žila v českom Trutnove. Na prvý pohľad išlo o rodinu veľmi príkladnú a na úrovni. Problém bol však inde. Irena Čubírková bola ženou prelietavou a bolo o nej všeobecne známe, že máva milencov. Jedným z nich bol aj Václav Bernart. Jej vzťah s ním však už neostal bez povšimnutia Čubírku. Keď potom Irena zistila, že jej manžel vie o jej záletoch, nemala veľký záujem ďalej s ním žiť. A tak začala snovať plány, ako sa Čubírku zbaviť. Jej kumpánmi pri tomto čine sa stali aj jej milenec Bernart a na počudovanie aj Bernartova žena, ktorej Čubírková nahovorila, že Čubírka si všetko vymyslel. No a Bernartová tomu zjavne verila. Prvý pokus spočíval v tom, že Irena dala manželovi do vody veľkú dávku istého lieku, čím ho chcela otráviť, liek na ženské problémy však nesplnil očakávania, lebo Čubírka bol chlap. Druhý plán bol už trochu krvilačnejší. Irena mala muža vylákať do lesa na prechádzku a tam ho mali aj s Bernartom zabiť. Ťažko fyzicky pracujúci Čubírka však záujem o prechádzku nemal, a tak si nevedome zachránil život (na krátku dobu). Ďalší pokus už totiž nezlyhal. Irena dala manželovi liek na spanie, ten zabral. Potom zavolala Bernarta a ten Čubírku tupým predmetom udieral do hlavy, čomu nakoniec Čubírka podľahol. Páchatelia využili to, že Čubírka práve v tých dňoch plánoval z povaly zniesť kachle a dokonca ešte pár dní pred smrťou zháňal u suseda rúry ku kachliam. Bezvládne, teda mŕtve telo dali pod rebrík na povalu. Potom naň Irena aj s Bernartovou zhodili zhora kachle. Teda tvrdenie, že na Čubírku padli kachle, bolo viac ako pravdivé, len bol trochu poprehadzovaný časový priebeh. Veď uznajte, čo mal vyšetrovateľ riešiť, čo bolo skôr, kura alebo sliepka. Neskôr, keď bola malá dcéra doma, našla otcovo telo. Potom bolo už potrebné dobre zahrať posledné dejstvo tragédie. Celou ulicou sa šíril hrozný krik a plač, čo všetkých okoloidúcich zburcovalo a keď aj nezburcovalo, tak boli zburcovaní, ihneď sa množstvo ľudí zbehlo na mieste činu, aby boli svedkami nešťastnej nehody. Polícia neskôr prípad uzatvorila, tak ako uzatvorila. Tento čin dokázala Čubírková tajiť celých 13 rokov.

Pod tlakom dôkazov sa Čubírková priznala k prvej i druhej vražde. Rozsudok bol trest smrti a nepomohol ani dojímavý list prezidentovi, ktorého žiadala o milosť. Nebola jeho dcérou, tak milosť nedostala. Posledného pojednávania sa zúčastnilo i všetkých Čubírkovej sedem detí (3 z prvého vzťahu a 4 z druhého). Všetci boli v čiernom a s červeným kvetom v rukách, ako na pohrebe. Jej kumpán z prvej vraždy, Bernart, dostal 15 rokov väzenia. Bernartova manželka bola oslobodená. Očitým svedkom záverečného aktu bol aj môj bývalý kolega, ktorý zhodou okolností sledoval tento akt spoza mreží (ináč slušný človek, dal policajtovi po hube). Videl ako v bratislavskom justičáku nakladajú do auta Čubírkovú na jej poslednú (nie vlakovú) cestu do Prahy na Pankrác, kde sa vešalo nielen väzenské prádlo, ale aj odsúdení na smrť. Irena Čubírková bola obesená v Pankráckej väznici 28. septembra 1966. Trest smrti bol u nás zrušený v roku 1990. Poslednou popravenou ženou bola v roku 1975 Oľga Hepnarová, ktorá autom úmyselne zabila osem ľudí na zastávke v Prahe.

Poznámka: Ten môj kolega musel byť asi slušný a dobrý človek. Na pojednávaní o požiadavke na podmienečné prepustenie z väzby sa v tom čase čítali posudky od rozličných inštitúcií. Posudok vychovávateľa, správy väznice, posudok z miesta bydliska a musel sa zaručiť za neho i kolektív spolupracovníkov. A tak sme aj my, jeho kolegovia, napísali krásny list a ja som bol poverený ho ísť prečítať na pojednávanie do väznice. Po prečítaní posudkov mojimi predchodcami som nadobudol dojem, že nie som vo väznici, ale niekde v Ríme na blahorečení za svätého. Keď mňa vyzvali ako posledného, aby som prečítal svoj posudok, tak som iba skonštatoval, že keby som aj ja prečítal ten svoj list, slohovo vynikajúci, tak by sme museli prejednávať nielen podmienečné prepustenie, ale súčasne aj rehabilitáciu tohto nevinného svätého človeka. Tak som iba list odovzdal a nečítal.

Ivan Nižnan

Oprava textu článku v MKD
Zmena písmena "o" na písmeno "a"

Na podnet nášho čitateľa sme zaznamenali chybu v októbrovom čísle MKD. V rubrike Turistické Kocúrkovo, na strane 18 v jednom vtipe a v jednom slove sme nesprávne uviedli písmeno “o” namiesto písmena “a”. Čitateľ nás na túto chybu neupozornil oficiálne (písomne, či inou formou), ale ústne v cieli diaľkového pochodu Novembrový výšľap. My sme chybu museli uznať, lebo skutočne mal čitateľ pravdu a zároveň sme konštatovali mimoriadny postreh a pozornosť nášho turistu pri čítaní nášho mesačníka. Preto je našou povinnosťou na túto zdanlivo malichernú chybičku upozorniť aj ďalších čitateľov a zároveň sa aj ospravedlniť. Niekto môže povedať - nevídali a či o. Veď koľko ďaleko závažnejších omylov, nesprávnych dát, údajov, vyslovených nezmyslov, popletených pojmov, ktoré vyplývajú či už z nepozornosti, či lajdáckosti pisateľa, novinára, ale predovšetkým plytkých vedomostí o písanej problematike od našich niektorých rýchlo kvasených novinárov, profesionálov, čítame v našich ”profesionálnych” i bulvárnych novinách a časopisoch. Nemáme na mysli novinárov zaoberajúcich sa politikou. Veď tu je každá hlúposť, nezmysel, polopravda, fráza a iné necnosti takmer štandardom. Veľmi často sú uverejňované články od “novinárov”, ktorí by mali ešte len písať noticky (drobné správy a poznámky) a nie závažné články, komentáre, analýzy a podobne. Sú to novinári, ktorí ešte nemajú na to, aby poúčali, komentovali, analyzovali, informovali celú čitateľskú verejnosť. Aby sa tak stalo, musia ešte dlho, dlho praxovať, zbierať skúsenosti a najmä riadiť sa tým Lipšicovým trikrát učiť sa, učiť sa, učiť sa. Novinár si musí uvedomiť, že pero (spolu s tým, čo má alebo nemá v hlave) je jeho výrobným nástrojom. To, čo vytvorí, sa predáva čitateľom. Čitateľ ho živí a platí (aj keď bezprostredne ho platí vydavateľ a tomu musí teda bezvýhradne slúžiť), preto by mal byť voči čitateľom serióznejší, zodpovednejší a mal by si ho viac vážiť. Preto by mu mal poskytovať, vyrábať čo najmenej nepodarkov. Samozrejme nemôžeme brať všetkých novinárov en bloc. Máme ešte dostatok vzdelaných, schopných, logicky uvažujúcich novinárov, ktorí majú čo čitateľom povedať, informovať i poučiť. Novinári to mali i majú ťažké. V minulosti ich riadila ideologická komisia, či iný orgán (častokrát by bolo vhodné aj to vulgárne označenie), dnes sa zodpovedajú svojmu vydavateľovi. Je jasné, že tu tancuje novinár a nie vydavateľ tlače a pánboh vie kto tomu všetkému hrá. Sloboda tlače je ilúzia. Zákon síce hovorí o slobode tlače, ale je to vlastne sloboda vydavateľa.

My ale nie sme ako oni. To už niekto v minulosti povedal, preto sa ospravedlňujeme za to o namiesto a. Je to zhodou okolností (aj keď sa jedná o vtip) dosť závažný omyl, závažnejšia záležitosť. Tá zámena písmen vznikla v texte:

Ak by dnes žil na Slovensku maliar Monet, nemaľoval by obraz “Raňajky v tráve”, ale
obraz “Tráva na raňajky”. Tá holá žena na jeho obraze je realitou aj dnes.

Tá závažnosť omylu vyplýva z väčšieho počtu náhod. Ak namiesto o v mene MONET napíšeme a, dostávame meno MANET. Obaja boli Francúzi, obaja boli maliari, obaja boli vyznávači toho istého smeru v maliarstve - impresionizmu. Rozdiel je však v tom, že Manet mal meno Edouard a Monet mal meno Claude. Obraz, o ktorom sa hovorí, Raňajky v tráve (1863) namaľoval Edouard Manet. Nad týmto obrazom sa pohoršovala vtedajšia parížska vznešená spoločnosť, no stal sa vzorom nového priekopníckeho smeru vo francúzskom umení. Škandál s Raňajkami prischol Manetovi natrvalo. “Verejnosť” odpudzoval aj nahý realizmus obrazu Olympia (1865). To, že “vulgárna" žena leží na pohodlnej pohovke ako na nejakom oltári. Nevieme v čom spočívala vulgárnosť tejto ženy. Nevieme, či nemala nič do seba, teda do žalúdka, ale evidentné je podľa obrazu, že nemala nič na seba. Je pritom zaujímavé, že Manetov obraz Muž pijúci absint sa nestretol s nepochopením. Vôbec celá táto generácia francúzskych maliarov sa nestretla s veľkým pochopením. Ich obrazy neboli prijímané do oficiálneho Salónu, každoročnej výstavy obrazov, podľa dnešného slovníka povedané maliarov VIP, smotánky, či pre celevriti, aj keď možno niektorí boli aj celebrity. Preto začali títo maliari “bezdomovci” vystavovať na paralelnom Salóne nezávislých, odmietnutých. Tvorcovia týchto obrazov neboli nijako mimoriadne bohatí, ale zato súčasní majitelia ich obrazov bohatými skutočne už sú. V mojom byte tiež visí jeden obraz maliara impresionistu. Aké veľké bolo moje sklamanie, keď mi povedal odborník, že tento obraz “asi” nie je originálom. Meno impresionisti dostala táto skupina maliarov podľa obrazu Clauda Moneta Impresia (Dojem, východ slnka). Tento obraz vystavený na výstave nezávislých umelcov (r.1872) dal podnet k hanlivej prezývke impresionisti. Neskôr podľa tejto prezývky bol pomenovaný nový výtvarný smer - impresionizmus. Impresionizmus, umelecký smer poslednej štvrtiny 19.storočia, sa usiloval o zaznamenanie okamžitých vnemov. Vznikol ako reakcia na oficiálnu ateliérovú maľbu. Cieľom impresionistickej tvorby bola maľba v plenéri (v prírode) zachytávajúca prírodu a svetlom prestúpenú atmosféru v určitom časovom okamžiku.

Medzi známych maliarov patrí aj rozporuplná postava Vincent van Gogh s obrazom Slnečnice. Tak ako boli pestré jeho farby, tak pestrý bol aj jeho život. Tento syn holandského pastora bol najskôr obchodníkom, učiteľom kazateľom, až sa začal venovať maliarstvu. Bol chorý a v čase, keď odchádzal z Paríža na juh Francúzska spolu s iným maliarom s pohnutým životom, Gauguinom, aby tu spolu žili a maľovali, už bol v tom čase ťažko duševne chorý. V jednom zo svojich záchvatov šialenstva napadol a vyhnal Gauguina a v ďalšom záchvate si odrezal ucho a napokon sa zastrelil. Gauguin dopadol o niečo lepšie. Okrem krátkeho pobytu v Paríži sa natrvalo usadil na Tahiti a potom Markézach. Tu maľoval domorodé ženy, žil v biede, ale užíval si, až nadobudol pekný syfilis, na ktorý zomrel.

Na celom tomto a o omyle mňa najviac šokovalo to, že tohto omylu si všimol obyčajný, či skôr neobyčajný turista pešiak, bezduchý hltač kilometrov, ktorý nevie čo je to kultúra, poznávacia činnosť, ako si to o nás myslia a rozširujú tiež funkcionári. Tento pán nie je ani profesionálny odborník na umenie, na maliarstvo. Je to ako profesionál technik, chemik a napriek tomu prejavil široký rozhľad a širokú paletu svojich vedomostí aj v inej oblasti. Niekoľkokrát som sa vyjadril čo si myslím o cente, neraz som sa o ňom aj dehonestujúco vyjadril a povedal som, že jeden cent je hovno, dva centy dve hovná a päť centov farebný pliešok. Odteraz si budem cent vážiť najmä vtedy, keď bude mať na začiatku do. Nie je to však jediná osoba v širokom a veľkom kolektíve diaľkoplazov, ktorí sa niečím výnimočným vyznačujú. Každý z nich v niečom vyniká, niečo vie naviac ako priemerný človek a najviac sú to ľudia, ktorí majú takú fyzickú kondíciu, že im umožňuje pešo prekonávať vzdialenosti, aké sú pre väčšinu iba tabu. A možno že tá húževnatosť a vytrvalosť spôsobujú, že aj v iných oblastiach ľudskej činnosti dokážu viac než iní. Áno, pán docent Jaro z Nitry, člen TJ Tesla Bratislava.

Ivan Nižnan

Prečítali sme za vás
SLOVENSKÉ STRAŠIDLÁ OD "A" PO "Z" - Ivan Szabó, Milan Stano

Pri listovaní v jednotlivých číslach humoristického časopisu Kocúrkovo som sa dostal k informáciám o zaujímavom dielku, teda aspoň podľa mňa, ktoré tvoria zozbierané povesti a mýty o strašidlách a rôznych nadprirodzených bytostiach z rôznych kútov Slovenska. V nasledujúcich riadkoch uvádzam niektoré z nich, ktoré sa týkajú našej turisticky záujmovej oblasti v okolí Malých Karpát.

Knihu si môžete objednať na adrese: ŠHS, Martinská 48, 821 05 Bratislava. Má 152 strán, je bohato ilustrovaná, viazaná 149,- Sk, brožovaná 129,- Sk (rok 2003).

Čo sa píše o knihe

Slovensko je krajina plná magických miest, ktoré ľudová slovesnosť ukrýva v mnohých povestiach, legendách, či rozprávkach. V nich často vystupujú nadprirodzené bytosti, ako sú biele a čierne panie, rozličné zjavenia, čerti, škriatkovia, obri a pod.

Ivan Szabó sa podujal v encyklopedickej forme spísať slovenské miesta, ku ktorým sa vzťahuje existencia takýchto nadprirodzených bytostí. Vznikol tak zaujímavý slovník, ktorý zábavnou a poučnou formou vedie čitateľa po netradičnom "zemepise slovenských strašidiel". Kniha je obohatená ešte aj o rozsiahly ilustračný materiál Milana Stana.

Tereza Michalová, spisovateľka

BRATISLAVA

Mesto s najpestrejšou históriou, rozkladá sa na oboch brehoch Dunaja, hradný kopec bol osídlený už v dobe neolitickej, haltštatskej a rímskej. Územie mesta bolo obývané už 4000 rokov pred n. l. Zachovalo sa tu aj najviacej strašidelných povestí, legiend a historiek.

Uršulin duch

Voľakedy v Bratislave žili dve kamarátky: Uršuľa a Agáta. Obe sa zamilovali do jedného mládenca. Ten dal prednosť Agáte. Od tej chvíle sa Uršuľa na Agátu hnevala. Napísala na magistrát list, v ktorom tvrdila, že Agáta je milenkou diabla. Skrivodlivo obvinená Agáta sa dostala pred boží súd, ktorý ju odsúdil na trest smrti upálením. Uršuľa sa na popravu pozerala z Michalskej veže. Čoskoro po poprave sa však v Uršule pohlo svedomie a uvedomila si, aký zločin spáchala. Svedomie ju zozžieralo stále viac a viac, silnejšie a silnejšie. Napokon Uršuľa zomrela, no jej duša nenašla pokoj ani po smrti. Zvyčajne hodinu pred polnocou sa priesvitná postava utrápenej Uršuly zjaví na Michalskej veži a pozerá sa smerom, kde popravili Agátu.

(Kocúrkovo 4/2003, str. 13)

Starec bez hlavy

Mikuláš Drábik sa znepáčil vrchnosti. Napísal knihu Lux in Teneblis (Svetlo v temnotách). V nej písal, akých neprávostí sa vrchnosť dopúšťa na jednoduchých ľuďoch. Za tieto buričské slová Drábika, inakšie českobratského kňaza zo Strážnice, odsúdili na smrť a 16. júla 1671 rozsudok v Bratislave aj vykonali. Od čias popravy počuť na radnici kroky. Vedú z komnaty do komnaty. Kto má odvahu zostať v noci na radnici, uvidí po miestnostiach prechádzať postavu bez hlavy. Je to Mikuláš Drábik, ktorý hľadá spravodlivejších sudcov, ako boli tí, ktorí ho odsúdili na trest smrti.

(Kocúrkovo 4/2003, str. 13)

Bezhlavý mních

V bratislavskej Mlynskej doline mlelo voľakedy na potoku Vydrica deväť mlynov, no najpovestnejším bol piaty mlyn. To preto, lebo sa tam zjavoval mních. Sedel v mlyne na lavičke a vedľa neho jeho vlastná hlava. Hodinu tak sedel, potom vstal, vzal si hlavu pod pazuchu a tichučko mlynicu opustil. Podľa rozprávania starých ľudí bol to duch mnícha, ktorého zamordovali zbojníci majúci svoje sídlo v piatom mlyne. Raz išiel mních dávať posledné pomazanie zomierajúcemu. Niesol zlatý kalich. Zbojníci ho však prepadli, kalich mu zobrali a mníchovi odrezali hlavu. Nevedno, či zbojníkov Boh za ich skutok potrestal, jedno je isté, že mních pokoj nenašiel a v mlynici vysedával. Teraz už mlyn nejestvuje, ale to neznamená, že nášho bezhlavého mnícha v Mlynskej doline nemožno stretnúť. Ak by sa vám tak stalo, vedzte, že v tých miestach voľakedy stál povestný piaty mlyn.

(Kocúrkovo 3/2004, str. 13)

Modrožltý plameň

Nad Bratislavou sa vypína vrch Kamzík. Je to miesto, kde Bratislavčania chodia na vychádzky i pokochať sa v krásnej prírode. Neďaleko televízneho vysielača rastie mohutný strom. O polnoci z jeho koreňov vyšľahne modrožltý plameň, ktorý však môžu spozorovať iba vyvolení. Vraví sa, že kto takýto plameň videl, môže na označenom mieste začať kopať a určite tam nájde poklad.

(Kocúrkovo 1/2005, str. 13)

Biela pani

Na Ventúrskej ulici bola voľakedy mincovňa. Neskoršie v tejto budove sídlila Academia Istropolitana, prvá univerzita v Uhorsku. Bolo to v roku 1465. Potom sa však dom dostal do rúk bohatého mešťana. Po jeho smrti zostala v dome bývať vdova, ktorá čoskoro na manželovu smrť zabudla a poriadala v dome hlučné zábavy. Počas jasných mesačných nocí vraj na dvore domu možno vidieť záhadnú postavu s krčahom v ruke. Je to vraj vdova odetá v bielom a kráča k studni. Naberie si z nej vodu a ide k bráne. Nikto ju nevidel vrátiť sa späť.

(Kocúrkovo 1/2005, str. 13)

Tajomná trojica

V Mirbachovom paláci sídlil kráľovský radca Johannes Bär. Tento sa cítil menejcenným, lebo nemal šľachtický titul. Rozhodol sa preto, že aj so svojimi synmi sa spojí s duchmi a poprosí ich, aby mu pomohli získať peniaze, pretože za peniaze sa dá kúpiť všetko, aj šľachtický titul. V jednej z miestností trojica vyvolávala duchov. Nevedno, čo sa tam dialo. Keď však z miestnosti muži dlho nevychádzali, rozhodlo sa služobníctvo zistiť, čo sa stalo. Otvorili dvere a v komnate našli troch vyvolávačov duchov mŕtvych. Znalci neskoršie usúdili, že Bärovi a jeho synom sa podarilo namiesto dobrých duchov vyvolať zlých, ktorí ich potom zahubili. V noci sa trojica duchov chodí pozerať na to miesto v Mirbachovom paláci, kde ich duchovia zamordovali. Vraj nie sú to tichí duchovia, lebo sa medzi sebou hádajú, kto z nich povedal zlú formulku, ktorá ich priviedla do nešťastia.

(Kocúrkovo 1/2010, str. 23)

Prízraky členov mestskej rady

Na rohu Hlavného námestia a Zelenej ulice stála voľakedy budova zvaná Burg. Tam sa schádzali členovia mestskej rady a rozhodovali o dôležitých problémoch mesta. Raz sa radili, čo urobiť v prípade, keď nepriateľ vkročí do mesta. Porada sa predĺžila na tak dlho, že nepriateľ zatiaľ mesto obsadil. Vtrhol aj do Burgu a všetkých dvanásť členov mestskej rady pozabíjal. Odvtedy sa tak zjavovali ich prízraky. V roku 1883 budovu Burgu zrútili a postavili tam iný dom. Či sa v tomto dome zjavujú prízraky zabitých radcov, nikto nevie. Zatiaľ sa neprihlásil nikto, kto by sa s nimi stretol.

(Kocúrkovo 1/2010, str. 23)

Líška s ľudskou hlavou

V lesoch pri Bratislave možno na Silvestra a na Nový rok stretnúť líšku s ľudskou hlavou. Podľa ústneho podania je to zakliaty strážca bratislavských lesov, známy krutáň a surovec Valdher. Krutý bol vraj preto, lebo ho v mladosti pohrýzla besná líška. Tento človek chudákov nechal strkať do temnice len preto, že si prišli nazbierať na zimu trocha haluzia. Raz strieľal aj na pani Zimu, bielu Luciu a tá sa mu pomstila tak, že ho zakliala na líšku s ľudskou hlavou.

(Kocúrkovo 1/2010, str. 23)

Barónkin duch

Na Františkánskom námestí stojí palác baróna Vaya. Voľakedy dávno z paláca za záhadných okolností zmizla barónka. Nikto nevie, čo sa s ňou stalo. Niektorí vraveli, že ju barón zavraždil, no dokázať sa to nepodarilo. Faktom však zostáva, že sa z pivníc paláca v noci ozýva zúfalé volanie o ratu. Vraj to kričí barónkin duch. Zaujímavé je, že volanie znie v niekoľkých jazykoch.

(Kocúrkovo 1/2010, str. 23)

Duchovia z krypty

V Bratislave je významná historická pamiatka - Františkánsky kostol. V ňom v roku 1526 korunovali aj Ferdinanda I. za uhorského kráľa. Pod kostolom sú krypty, v ktorých odpočívajú pozostatky významných bratislavských občanov a františkánskych mníchov. Podľa povesti sa každoročne na Štedrý večer okolo jedenástej hodiny v noci krypty rozžiaria a z podzemia zaznie veľkolepý chorál zomretých mníchov, ktorí spevom vítajú príchod Jezuliatka. O polnoci svetlo zhasne, chorál utíchne. Ozve sa opäť až o rok.

(Kocúrkovo 1/2010, str. 23)

Čertov obraz

Na stene bratislavskej radnice je obraz muža, o ktorom sa hovorí, že bol hrozným lakomcom. Tvár namaľoval vraj čert ako výstrahu pre lakomcov a krivoprísažníkov. Starec z obrazu vraj prisahal, že si právom prisvojil majetok jednej ženy po smrti manžela. Keď prisahal, zatmelo sa a akási príšera ho vyniesla von. Od tých čias krivoprísažníka nik nevidel, zostal po ňom len obraz na stene. Nešťastník však raz do roka - a to na Vianoce - blúdi nocou a jeho duch hľadá pokoj duše.

(Kocúrkovo 1/2010, str. 23)

DEVÍN

Čierna koza

Devínsky hrad sa týči na dvestodvadsať metrov vysokom strmom brale nad sútokom Dunaja a Moravy. Sídlila tam aj rímska stanica vojenského tábora Carnuntum. Bolo to významné slovenské stredisko, ktoré sa spomína vo Fuldských análoch roku 864.

K Devínu sa viažu rozličné povesti. Nasledovná hovorí o čiernej koze, ktorá sa potuluje pod hradom. Je to vraj vlastne jedna z dvoch sestier, ktoré boli dcérami víly a mladého bojovníka. Narodili sa z ich lásky. Lesný kráľ však chcel, aby sa víla vrátila do lesnej ríše. Táto tak aj urobila pod podmienkou, aby dcéry - dvojičky - dostali jablko života. Pri odchode do lesnej ríše im však povedala, aby jablko chránili pred spadnutím na zem. Ak by spadlo, znamená to pre niektorú z nich smrť. Jedna dievčina bývala na Devíne, druhá na hradisku oproti. Dievčina z hradiska sa zamilovala do pekného poľovníka. Raz ho však zazrela, že sa objíma s jej sestrou z Devína. Nahnevala sa a hodila sestrino jablko na zem. Vtedy na Devíne vypukol požiar a sestra v ňom zhorela. Sestra z hradiska si však uvedomila svoj hrozný čin a utekala k stromu, ktorý začal vyrastať pod hradom Devín. Vedela, že je to strom života jej sestry. Objala ho a prosila o odpustenie. Po chvíli však cítila, že sa s jej telom čosi deje. Nohy, prsia i chrbát jej začali zarastať srsťou. Po chvíli sa premenila na čiernu kozu, ktorá namiesto reči iba čosi nezrozumiteľné bľakotala.

Čierna koza aj teraz blúdi v noci okolo Devína a len ten, kto pozná túto historku, vie, že je to sestra z hradiska, ktorá trpí za svoj nepremyslený čin.

(Kocúrkovo 1/2005, str. 13)

Dvaja duchovia

Na svätojurskú noc sa zjavujú na múroch hradu Devín dvaja duchovia. Je to duch kňažnej Devojny a vojaka Zorislava. Obaja žili za čias kniežaťa Svätopluka. Ten má na svedomí aj to, že ich duše nenašli pokoj ani po smrti. Stalo sa to takto: Knieža Svätopluk zaprisahal svoju sesternicu Devojnu, vládkyňu Devína, aby sa nikdy nezamilovala, lebo len tak sa jej podarí uchrániť Devín pred Germánmi a Maďarmi. Devojna to prisľúbila. Svätopluk mohol teda spokojne zomrieť, lebo bol presvedčený, že Devojna sľub dodrží. Lenže stalo sa, že na hrad prišiel chrabrý a driečny vojak Zorislav a zvestoval, že sa blížia nepriateľskí Maďari. Devojna sa zahľadela do jeho úprimných očí, zamilovala sa do vojaka. Raz zostala sama v komnate a odrazu sa pred ňou zjavil Svätoplukov prízrak. Duch kniežaťa jej zvestoval, že za nedodržanie prísahy ju čaká smrť. Tak sa aj stalo. Devojna do rána zomrela. Jej milenec ju našiel mŕtvu. Veľmi žialil, no na dlhý žiaľ nebol čas, pretože do hradu sa tlačili Maďari. V krutom boji padol aj Zorislav, hrad ovládli nepriatelia. Stalo sa, ako predpovedal Svätopluk. Na druhom svete sa duše oboch milencov stretli a aj po smrti opatrujú hrad Devín pre budúce pokolenia.

(Kocúrkovo 1/2005, str. 13)

BIELY KAMEŇ

Poklad v zrúcanine

Neďaleko vinohradníckeho mesta Sv. Jur pri Bratislave postavili v 9. storočí hrad. Leží v časti zvanej Neštich. Jurské hradisko bolo osídlené už v halštatskej dobe. Z hradiska sa zachovali valy v dĺžke 1600 m. V roku 1663 hrad vypálili Turci. Zostala iba zrúcanina. V ruinách hradu je ukrytý poklad. Povesť rozpráva o žene, ktorá našla poklad, no pri hľadaní zabudla na svoje dieťa. Trvalo rok, kým ho znovu našla. Vtedy si uvedomila, že dieťa je pre ňu viacej ako všetky poklady sveta. Aj teraz jej duša blúdi pomedzi zrúcaniny a čosi hľadá. Nikto nevie, či zlato alebo dieťa.

(Kocúrkovo 3/2004, str. 13)

BRUNOVCE

Hlučný duch

Brunovce je obec neďaleko Piešťan a z roku 1899 je tam známy prípad vystrájania hlučného ducha (poltergeista). Všetko sa odohralo v byte záhradníka Cíbika, zamestnanca veľkostatku. V prítomnosti správcu Jozefa Witwara sa v byte zvalila stolička. V susednej izbe sa to stalo tiež. V nasledujúcej chvíli sa v kuchyni zvalil kredenc. Potom z hrncov padali pokrievky, akoby ich niekto pomaly zhadzoval na podlahu. Vyčínanie hlučného ducha trvalo od rána do neskorej noci a pozorovalo ho asi päťdesiat svedkov.

(Kocúrkovo 4/2003, str. 13)

pre MKD pripravil Pavol Šoula

Turistické spravodajstvo

Vernisáž časopisu Krásy Slovenska

V roku 2011 oslavuje časopis Krásy Slovenska 90 rokov svojej existencie. V rámci osláv putuje po Slovensku výstava z histórie časopisu. Putovanie začalo v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1921 založil Miloš Janoška Krásy Slovenska. Ďalšia zastávka je Trnava.

Vo štvrtok 31.3.2011 bola vernisáž v knižnici Juraj Fándlyho v Trnave. Zišlo sa tu asi 50 turistov z Trnavy, Hlohovca a Bratislavy. Za Krásy Slovenska prehovoril Daniel Kollár, za výkonný výbor KST Ing. Arnošt Guldán a za regionálnu radu Trnavy Ing. Vladimír Chrapčiak. Rečníci vyzdvihli, že Krásy Slovenska vychádzajú už 90 rokov a stále ponúkajú svojim čitateľom turistom zaujímavé články od prispievateľov, tak isto turistov. Na záver oficiálnej časti dostal ocenenie Ivan Bajo za svoje 40 ročné prispievanie – aj článkami aj karikatúrami. Po skončení oficiálnej časti sme pokračovali v neformálnych besedách v užších krúžkoch. Výstava bude v Trnave do konca apríla a potom sa presunie do Topoľčianok.

Vladimír Chrapčiak
Predseda sekcie pešej turistiky v Trnave

T100 žije a v roku 2011 opäť bude

Po Petrovi Minárikovi ostalo niekoľko pochodov. Aby sme si uctili jeho pamiatku, tak sme si pochody podelili a organizujeme ich ďalej. V roku 2010 Kráľovičovci zorganizovali Orešanský Botocross, Kráľovič a Bada Vianočný pochod. V roku 2011 Wágner udržal tradíciu zimného prechodu Čiernou skalou. A v máji bude aj pochod Kade nás nohy ešte neniesli (Bada a Nižňan). Spomenuté pochody budú pokračovať aj v budúcich rokoch.

No hlavnou Minárikovou akciou bola Trnavská 100. Je obdivuhodné, že Peter to spolu s ďalšími kamarátmi dokázal doviesť do takej dokonalosti a už aj medzinárodnému ohlasu. Všetci sme chceli T100 zachovať, ale nik nechcel byť hlavným organizátorom. Nakoniec sme to zobrali s Ivanom Nižnanom spoločne. Postupne sme pooslovovali pravidelných kontrolórov. Všetci prisľúbili účasť a ozvali sa aj noví, ktorí chcú pomôcť.

Tradične prvý júnový víkend (4. - 5.6.2011) uvidíme ako sa nám to podarilo. Srdečne vás všetkých pozývame na štart na bratislavskej hlavnej stanici.

Vladimír Chrapčiak
Jeden z hlavných organizátorov

Zimný prechod Považským Inovcom

V sobotu 15.1.2011 sa uskutočnil 36. ročník zimného prechodu Považským Inovcom. Pretože nebol sneh, išli sme peši. Pochodu sa zúčastnilo 8 “statočných” turistov. Z parkoviska na Bezovci sme išli popri zjazdovkách cez Skaliny k Topoľčianskemu hradu. Hrad je pre rekonštrukciu uzatvorený. Pri vleku sme stretli topoľčianskych turistov, ktorí mali okresný zraz. Nemali diplomy, tak deťom som dal diplomy o absolvovaní nášho pochodu. Boli veľmi nadšené. My sme potom pokračovali cez Úhrad, Dolinu a Veselé vŕšky naspäť na parkovisko pri Bezovci. Od Kopaníc nás sprevádzala dúha a aj diplomy o absolvovaní pochodu som odovzdával pod dúhou. Aj keď sme išli peši, boli sme spokojní. Dúfam, že na budúci rok nám pochod vyjde tak ako je plánovaný – na bežkách.

Vladimír Chrapčiak

Zimný zraz turistov v Ľubovnianskych kúpeľoch

V dňoch 27. – 30.1.2011 sa v Ľubovnianskych kúpeľoch uskutočnil 45. slovenský zimný zraz turistov. Zúčastnilo sa ho skoro 1000 turistov. Všetci sme boli ubytovaní v kúpeľnom hoteli, aby sme tam vošli, tak nás dali po 3 - 4 do dvojmiestnej izby. Na hrebeňoch bolo snehu dosť, v nižších polohách boli problémy, resp. tam nebol vôbec. Ja som v piatok absolvoval trasu z Nižných Revúc cez Novú Ľubovňu do Ľubovnianskych kúpeľov. Asi polovicu trasy som niesol bežky v rukách. V Novej Ľubovni sme mali občerstvenie – 5 druhov závinov. V sobotu som už vedel kde je dosť snehu a išiel som okruh z Litmanovej do Jarabinej cez Zvir. Snehové podmienky na hrebeni boli vynikajúce, mali sme aj pekné výhľady na Vysoké a Belianske Tatry. V cieli v Jarabinej sme ku kapustnici mali aj kultúrny program – vystúpenie miestnych speváčok. Po večeroch sme mali možnosť regenerovať v kúpeľnom zariadení – bazén, masáž, bahenné zábaly.

Jedinou chybou bolo, že kultúrny program pri otvorení a závere zrazu bol v malej miestnosti a účinkujúci vystupovali v rovnakej výške ako boli stoličky, preto videli len z prvých troch radov.

Budúci zraz bude v dňoch 2. – 5.2.2012 v Levoči a trasy sú situované do priestorov bývalého vojenského priestoru.

Vladimír Chrapčiak

Obzretia trnavské

Obzretie prvé

Veľmi som sa potešil, keď mi Norbert (Ferko Královič) oznámil, že 31.3.2011 sa v Trnave koná beseda s Ivanom Bajom. Chcel som mu poďakovať za zvolenie uverejňovať v našom Malokarpatskom Diaľkoplaze jeho kreslené vtipy z lezeckého prostredia a velice oneskorene aj za venovanie do jeho knihy Smiech na lane, ktoré mi vybavil v nebi odpočívajúci Ivan Košický. A tak som v posledný marcový deň uháňal z roboty na stanicu (ešteže to mám kúsok), nasadol na rýchlik smer Trnava. Na peróne ma už čakal Norbert a hneď ma aj zmrskal, vraj v Bratislave sa na vlak do Trnavy nastupuje do posledného vagóna. Veru má svätú pravdu. Posledný vagón stojí rovno pri východe a vchode na perón, kde ma čakal. Už si to zapamätám. Po občerstvení v našej kultúrnej ustanovizni – v Albatrose, sme sa vybrali na besedu, ktorá sa konala ani neviem presne kde - v galérii, v knižnici...? Hlavne že to bolo blízko stanice. Ale to nie je už podstatné, už to bolo. Podstatné je, že to nebola beseda s Ivanom Bajom, ale vernisáž výstavy 90 rokov Krás Slovenska, kde bol hosťom aj Ivan Bajo. Keď sme vrazili dnu, už tam bol čulý ruch, pripravené občerstvenie a kopa známych – A. Mačicová, J. Krištof, P. Wágner, V. Chrapčiak, M. Rúžek... A zrazu začal oficiálny program, privítanie, šumná deva v kroji zaspievala “v prečudesnom nárečí” peknú pesničku (doktore Košický, chýbal si, určite by si mi to preložil), prejavy funkcionárov (za KST p. A. Guldan, za Trnavákov V. Chrapčiak), spomínanie šéfredaktora p. D. Kollára, tuším aj jeho manželky a samozrejme hlavnej hviezdy dňa – Ivana Baja. Všeličo som o ňom v poslednom čase počul, hlavne o zdravotnom stave, ale skutočnosť bola radostná. Usmievavý pán v najlepších rokoch plný elánu (dostal aj nejaké ocenenie) hodil do pľacu okrem spomienok aj tri jeho veselé poviedky, z ktorých som dve poznal a tretiu mi dopredu vyprával Norbert. Po skončení oficiálneho programu sme sa vrhli na koláčiky, pagáčiky a nápoje. S kvalitou bola všeobecná spokojnosť. Ja som hneď vyrazil za Ivanom Bajom, ktorý stál pred dvomi panelmi s jeho kresbami a po predstavení som sa mu za všetko poďakoval. Hneď ma niekam poslal a bol veľmi rád, že je o jeho kresby taký záujem. Dobre sme si povyprávali, podpísal sa na pohľadnice z Trnavskej stovky, pospomínali na I. Košického, do debaty sa zapojil aj Norbert, pripomenul mu nejaké staré akcie a veru “Čabajo” má dobrú pamäť. Hneď reagoval. Ale to už sa k nemu dobíjali ďalší, takže sme opustili pozície a podebatovali s ďalšími známymi. Ferko zďubal šéfredaktora Krás Slovenska za články o Bukovej, kde spomínajú pri zostupe z Ostrého kameňa pekný pohľad na kúpalisko a kemp. Musel uznať, že kdeže už tie časy sú. Ja zase za to, že v príhovore nespomenul bývalého šéfredaktora “nášho” M. Kubiša. Tak ma ubezpečil, že na neho nezabudli, ale výstava je putovná a 5.11.2011 zavíta do Bratislavy, kam ho určite pozvú. Moc ma nepotešil, práve vtedy je Orešanský botocross. Rozdal som zopár diaľkoplazov a pozdravil M. Rúžeka, ktorý mi prezradil, že už tú turistiku prenecháva mladším, ale verím, že na “jeho” rozhľadni na V. Homole sa ešte stretneme. Rozlúčil som sa s V. Chrapčiakom, ktorý uháňal k “šenkárovi” P. Takáčovi dohodnúť reklamu na Trnavskú stovku. Norbert tam stretol aj rodinného príslušníka a debaty nemali konca. Ale všetko krásne má svoj koniec a zrazu sme tam tuším ostali len my a organizátori. No a ďalšie prekvapenie prišlo na záver. Dozvedeli sme sa, čo za chystá 1.4.2011, práve na deň vtákov! Ale to už je obzretie druhé. Domov som sa aj so zabíjačkou, ktorú mi Norbert vybavil so svojim slepým kolegom kolkárom Marošom, dostal po miernom zdržaní (nejako som si poplietol odchody vlakov) v Albatrose v pohode. Aj zabíjačka bola výborná.

Obzretie druhé

Kreslený humor Ivana Košického
Západoslovenské múzeum v Trnave – klariský kláštor
Výstava od 1.4. do 23.5.2011

Keď sme sa dozvedeli túto správu, boli sme trocha prekvapení, lebo sme o výstave ani nechyrovali. Ale zároveň sa aj potešili, lebo Ivan si ju zaslúži. Dúfam, že Ivana, nášho dentistu, humoristu, leninológa..., ale hlavne výborného človeka, kamaráta a turistu, netreba predstavovať. Ale uvádzam aspoň oznam z internetu:

MUDr. Ivan Košický
20.4.1943 – 3.12.2004

Práve v deň všetkých humoristov a vtipkárov – prvého apríla sa otvára v Západoslovenskom múzeu v Trnave výstava Kreslený humor Ivana Košického. MUDr. Ivan Košický bol členom Slovenskej komory zubných lekárov. No mnohí Trnavčania si ho pamätajú nielen ako zubára, ale aj ako človeka, ktorý sa aktívne zapájal do kultúrneho diania v meste ako prispievateľ do mesačníka Kultúra a život Trnavy (1970 - 1990). Známy sa stal najmä vďaka jeho nezameniteľným kresleným anekdotám. Využívanie trnavského nárečia ho predurčilo k ilustrovaniu publikácie Dr. Petra Horvátha Malý slovár trnafsko – slovenský. Kreslené vtipy so slovenskými textami uverejňoval v regionálnych novinách i v celoslovenských periodikách. Koniec oznamu.

No a ja podotýkam, že legendárne sú aj jeho vtipy v trnavskom nárečí, články a básničky uverejňované v našom diaľkoplaze. Som veľmi rád, že spomínaný slovár aj s jeho venovaním sa nachádza v mojej knižnici. Práve v deň jeho “68” narodenín ideme s Norbertom na túto výstavu a som hlavne zvedavý, komu sa ju podarilo zorganizovať, aby som mu mohol vysloviť moju úprimnú vďaku a dúfam, že aj ostatných turistov – diaľkoplazov. Keď nie ináč, aspoň zápisom do knihy návštev.

Ľudo Bahuro Bahurinský

KALENDÁR

máj 2011 - Malé Karpaty a okolie:

1.5.2011 MODRANIA NA VYSOKEJ
(nedeľa) Modranský turistický spolok

Trasa: pešo: a, individuálne
b, spoločne zo Zochovej chaty o 10.00 h.
Stretnutie na vrchole Vysokej je o 12.00 h.
Informácie: Mária Godálová, Komenského 13, 900 01 Modra,
tel.: 0915-148 135, e-mail: mts.modra[zavináč]gmail.com

1.5.2011 KADE NÁS NOHY EŠTE NEVIEDLI 19. ročník
(nedeľa) Trnava

Trasa: Doľany - Sološnica - Šaštín
Štart: Doľany, aut. zast., 7.00 h
Cieľ: Šaštín, žel. stanica
Vedúci: Peter Bada, Čajkovského 40, 917 08 Trnava, tel.: 0902-082 871
Marian Nižnan, Vajnorská 74, 831 03 Bratislava, tel.: 0904-316 903

7.5.2011 HASPRÚNSKA 50-KA 28. ročník
(sobota) OT KST Studienka

Trasy: 15, 20, 50 km v povodí rieky Rudava
Štart: Studienka, obecný úrad, 7.00 - 10.00 h
Cieľ: Studienka, obecný úrad, do 18.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Boris Soukup, 908 75 Studienka 272, tel. d: 034-778 2049

8.5.2011 SOBOTIŠTSKÁ 15-KA 29. ročník
(nedeľa) KST Sobotište

Trasy: 10, 12, 15, 30, 50 km pešo a cyklo
Štart: Sobotište, základná škola, 6.00 - 10.00 h
Cieľ: Sobotište, základná škola, do 18.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing. Juraj Koba, 906 05 Sobotište 637, tel. d: 034-628 2716, 0904-212 381

8.5.2011 ČASTOVSKÁ 50-KA 33. ročník
(nedeľa) KST Častá

Trasy: 50 km/1650 m, 35 km/1050 m, 25 km/850 m, 12 km
50 km: Častá - Píla - Zochova chata - Modranská Baba - Holint - Sološnická dolina - Plavecké Podhradie - Plavecký hrad - Amon - Klokoč - Sklená Huta - Častá
Kratšie trasy sú odvodené z hlavnej 50 km. 12 km vedie cez rozhľadňu na Kukle.
Štart: Častá, pri Avanti, 6.00 - 9.30 h
Cieľ: Častá, futbalové ihrisko, do 18.00 h
Štartovné: 2 EURO
Iné: guláš, spomienkový diplom, hudobná zábava
Info: Marián Porkert, tel.: 0907-795 388, e-mail: porkert[zavináč]slovanet.sk

14.5.2011 JARNÝ MALOKARPATSKÝ TERČÍKOVÝ ŠLIAPAK 31. ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

Trasy: 40 km/1100 m, 35 km/800 m, 20 km/500 m
40 km: Vojenská nemocnica - TV Kamzík - Biely Kríž - Kozlisko - Marianka - nad Kačínom - Vojenská nemocnica
35 km: Vojenská nemocnica - TV Kamzík - Biely Kríž - Marianka - nad Kačínom - Vojenská nemocnica
20 km: Vojenská nemocnica - TV Kamzík - nad Kačínom - Vojenská nemocnica
V cieli sú vítaní aj účastníci, ktorí si zvolia štart na hociktorom trečíkovom kontrolnom mieste. Číslo kontrolného terčíkového miesta si účastník zapíše.
Štart: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 7.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 15.00 - 17.00 h
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava, tel. d.: 02-6436 7755

21.5.2011 SKAUTSKÁ 55-KA 11. ročník
(sobota) 104.zbor skautov Bratislava-Ružinov

Trasy: 55 km/1850 m, 45 km/1550 m, 35 km/1130 m
55 km: Bratislava, hl. žel. st. - Kamzík - Pekná cesta - Stánisko - Pajštún - Košarisko - Kozí chrbát - Pezinská Baba - Čermák - Vysoká - Kuchyňa/Zochova chata
(Kratšie trasy sú súčasťou 55 km trasy.)
Štart: Bratislava, hl.žel.st., pod schodami na Žabotovej ul., 6.00 - 7.00 h
Cieľ: 55 km: Vysoká do 18.30 h (ďalej po modrej tur.zn. Kuchyňa/Zochova chata)
45 km: Čermákova lúka, do 17.00 (ďalej po žltej tur.zn. na Zochovu chatu)
35 km: Pezinská Baba, do 15.00 h
Info: Jana Filová ml., Senická 1, 811 04 Bratislava,
tel.: 02-5479 3533, e-mail: jankafilova[zavináč]gmail.com

21.5.2011 PO HRADOCH A ZÁMKOCH MALÝCH KARPÁT 35. ročník
(sobota) KST Spartak Trnava

Trasy: pešo: 31, 17, 11 km, cyklo: 75, 55, 35 km
pešo 31 km: Červený Kameň – Častianska dolina – Sklená huta – Klokoč – Amon – Mon Repos - Brezinky – Ostrý Kameň – Záruby – rázc. nad Čertovým žľabom – Smolenický zámok - Smolenice, reštaurácia pod zámkom
17 km: Smolenice, kostol – Driny – Jahodník – Čertov žľab – rázc. nad Čertovým žľabom – Brezinky – Ostrý Kameň – Záruby – Smolenický zámok – Smolenice, reštaurácia pod zámkom
11 km: Smolenice, kostol – Driny – Jahodník – Čertov žľab – rázc. nad Čertovým žľabom – Smolenický zámok – Smolenice, reštaurácia pod zámkom
cyklo 75 km: Smolenice, lesný závod - Trstín - Dechtice - Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom - Jablonica - Prievaly - Buková priehrada - Trstín - Smolenicke, reštaurácia pod zámkom
55 km: Smolenice, lesný závod - Lošonec - Majdán - Rybáreň - Sklená huta - Sološnica - Plavecký Peter - Buková, priehrada - Trstín - Smolenice, reštaurácia pod zámkom
35 km: Smolenice, lesný závod - Jahodník - Malá Skala - Plavecký Peter - Buková, priehrada - Trstín - Smolenice, reštaurácia pod zámkom
Štart: pre 31 km: Červený Kameň, hrad, 7.00 - 8.00 h
pre 17 a 15 km: Smolenice, kostol, 7.30 - 10.15 h
Štartovné: 0.5 EURO - dospelí, deti do 15 rokov zdarma
Cieľ: Smolenice, reštaurácia pod zámkom, do 17.00 h
Info pešie trasy: Ing. Daniel Viskupič, Hospodárska 61, 917 01 Trnava
tel.d.: 033-551 6629, mobil: 0910-136 852
Info cyklo trasy: Ing.Peter Benkovský, Golianova 9, 917 02 Trnava
tel.d.: 033-553 3077, mobil: 0905-326 997
Internet: www.kstspartak.szm.sk

21.5.2011 LOZORNSKÝ OKRUH 4.ročník
(sobota) KT Lozorno

Trasa: 35 km/850 m, 20 km/500 m, 10 km/250 m
Lozorno, priehrada - Skala - Prepadlé - Košarisko - Červený domček - Ohek - Lozorno. priehrada
Štart: Lozorno, priehrada, 7.00 - 9.00 h
Cieľ: Lozorno, priehrada, do 16.00 h
Iné: v cieli bude zabezpečený bufet a hudobná zábava
Informácie: Alojz Dvoran, Zvončínska 248, 900 55 Lozorno,
tel.: 02-6596 8435, 0908-114 723, e-mail: alojz.dvoran[zavináč]gmail.com

21.5.2011 DEŇ S BICYKLOM 20. ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: cyklo, do 85 km
Štart: Dunajská Streda, pri mestskej radnici
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0949-365 818, internet: www.ktrodina.net,
propozície na požiadanie, e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk

21.5.2011 S BEZKOU DO MALÝCH KARPÁT IVV 28. ročník
(sobota) KST Spartak BEZ Bratislava

Trasy: pešo: 42 km/1060 m, 25 km/800 m, 10 km/200 m
cyklo: 2 trasy s dĺžkou 45 a 100 km
P 42 km: Záhorská Bystrica - Pajštún - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Snežienka - Hrubý Kamenec - Záhorská Bystrica
P 25 km: Záhorská Bystrica - Pajštún - Kozlisko - Medené Hámre - Zbojnícka studnička - Spariská - Malý Slavín - Záhorská Bystrica
P 10 km: Záhorská Bystrica - Malý Slavín - Záhorská Bystrica
Iné: Ubytovanie neposkytujeme
Štart: Záhorská Bystrica, námestie Rodiny, MHD č. 37
42 km: 7.00 - 8.30 h
25 km: 7.00 - 9.30 h
19 km: 7.00 - 12.00 h
cyklo: 8.00 - 10.00 h
Cieľ: Záhorská Bystrica, námestie Rodiny, do 18.00 h
Vedúci: Jozef Karovič, Pavla Horova 1, 841 07 Bratislava,
tel.d.: 02-647 788 00, mobil: 0910-131 772
e-mail: skrhova[zavináč]bez.sk, internet: www.tjspartakbez.sk

28.5.2011 50 KM S DERAVOU KANADOU 8. ročník
CYKLO TOURS S DERAVOU KANADOU 3. ročník
(sobota) Turistický klub Deravá Kanada, Trnava

Trasy: pešo: 55, 35, 25, 15 km
cyklo: 150, 135, 110, 90, 45 km
P 55 km: Dubová - Kukla - Červený Kameň - Sklená Huta - Vápenná - Taricové skaly - Čermákova lúka - Veľká Homoľa - Zochova chata - Dubová
C 150 km: Dubová - Častá - Dolné Orešany - Smolenice - Naháč - Chtelnica - Vrbové - Brezová p. Bradlom - Jablonica - Prievaly - Plav.Podhradie - Kuchyňa - Pezinská Baba - Modra - Dubová
Kratšie trasy sú odvodené z najdlhších trás.
Štart: Dubová, miestne parkovisko:
pešo: 55 km: 5.30 - 7.00 h
35 km: 5.30 - 9.00 h
25 km: 5.30 - 9.30 h
15 km: 5.30 - 10.00 h
cyklo: 150 km: 6.00 - 7.00 h
135 km: 6.00 - 9.00 h
110 km: 6.00 - 9.30 h
90 km: 6.00 - 10.00 h
45 km: 6.00 - 10.00 h
Cieľ: Dubová, futbalové ihrisko, 12.00 - 21.00 h
Iné: - akcia sa koná za každého počasia
- v cieli nebude chýbať guláš, občerstvenie, hudba
- každý účastník obdrží v cieli diplom
Štartovné: 0.5 EURA
Informácie: Martin Šuran, Družstevná 36, 919 43 Cífer
tel.: 0911-729 114, e-mail: tk.deravakanada[zavináč]centrum.sk

28.5.2011 TRI HRADY MALÝCH KARPÁT 21. ročník
(sobota) KST Jablonica

Trasy: peši: 15, 25, 35 a 50 km, cyklo: 18, 28, 40 a 55 km
Jablonica - Korlátko - Ostrý Kameň - Dobrá Voda - Katarínka - Rozbehy - Buková - Jablonica
Štart: Jablonica, kultúrny dom, 7.30 - 10.30 h
Cieľ: Jablonica, kultúrny dom, do 18.00 h
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel.: 0902-606 358, 0915 108 752
e-mail: hamerlikstano[zavináč]zmail.sk, hamerlikstano[zavináč]jablonica.net

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Ivan Nižnan, Pavol Šoula, Peter Obdržálek, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.