MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

5/2000

 

 

 

 

30 000, kto má viac? Melo Klokner.

/samozrejme kilometrov/

Iniciály turistu, diaľkoplaza:

Meno a priezvisko:                Melo Klokner
Dátum narodenia:                 7. september 1932
Miesto narodenia:                 Dolné Orešany
Bydlisko:                                 Bratislava, Muškátová 12
Súčasné zamestnanie:         Nepracujúci dôchodca
Organizovaný:                        KST Tesla Bratislava
Zdravie:                                   Nohy super, ostatné dobré
VOPT začal plniť:                  1982
30.000 km /bez prev./ splnil:1999

Prvý známy turista, ktorý splnil-nachodil 30 000 /tridsať tisíc/ km. Jeho iniciály sú presne zhodné ako jeho obľúbené pohorie - Malé Karpaty /Melo Klokner/, dokonca súhlasí aj počet písmen. Tento výkom plnil plných 18 rokov. Podľa jeho štatistiky v prírode za tú dobu pobudol 633 dní, väčšinou sobôt.

Celkový prehľad plnenia:

Rok Počet DP Km Počet DP spolu Km spolu
1982 21 1.124 21 1.124
1983 27 1.340 48 2.464
1984 33 1.672 81 4.136
1985 33 1.623 114 5.759
1986 38 1.872 152 7.631
1987 36 1.738 188 9.369
1988 43 2.071 231 11.440
1989 39 1.846 270 13.286
1990 38 1.766 308 15.052
1991 38 1.878 346 16.930
1992 34 1.594 380 18.524
1993 36 1.677 416 20.201
1994 38 1.824 454 22.025
1995 41 2.006 495 24.031
1996 38 1.799 533 25.830
1997 39 1.788 572 27.618
1998 24 1.119 596 28.737
1999 37 1.738 633 30.475

Všetky údaje sú bez prevýšenia.
Ročný priemer nachodených km: 1.693,06 km /za 18.r./
Ročný priemer zúčastnených DP: 35,17 DP /za 18.r./

 

Odpovede na otázky alebo spoveď?

1. Melo, podľa našej štatistiky mal by si už mať nachodených 30 000 km. Je to tak? Ak áno, kedy to bolo presne?

Melo Klokner: Áno, Peter, je to tak, hranicu 30 000 km som prekročil vlani, 25.septembra 1999, na Vidovom Jesennom šliapaku ŠKP.

2. Koľko si prešiel km v roku 1999?

M.K.: V minulom roku, teda v roku 1999 som sa zúčastnil 37 diaľkových pochodov a prešiel celkom 1738 kilometrov (s prevýšeniami 2183 km).

3. Podľa informácii s turistických kuloárov si prvý a na dlhú dobu asi jediný turista s takouto nádieľkou km. Čo si myslíš, ako ťa ohodnotí vedenie KST. Vieš vôbec aké je ohodnotenie takéhoto výkonu?

M.K.: Neviem, či som naozaj prvý alebo jediný turista s takouto nádielkou kilometrov. Ja si myslím, že na Slovensku bude viacej takýchto turistov a možno i s vyšším počtom nachodených km. Po prečítaní MKD z marca tohoto roku, v ktorom ste uverejnili propozície nadstavbových stupňov VOPT, už teraz viem, ako ma môže ohodnotiť i vedenie KST.

4. Aby si nachodil takéto množstvo km na DP, to muselo aj chvíľu trvať. Uvádzaš rok 1982, kedy si si zapísal prvé km do výkonnostného odznaku VOPT. Predtým si nechodil?

M.K.: Najprv dovoľ, Peter, aby som odpovedal na 5.otázku (potom odpoviem na 4.), ako som sa dostal k tomuto druhu športu - k turistike. V roku 1976 som prišiel bývať z môjho rodiska do Bratislavy aj so svojou rodinou. Tu v meste nad Dunajom som čoskoro zistil, koľko tu má človek voľného času na rôzne záujmy, ktorého na dedine nemal. Vo voľnom čase chodieval som na rôzne športové podujatia (futbal, hokej) i kultúrne (film, divadlo, hudba), ale táto pasivita ma neuspokojovala, najmä preto, že som pribral na hmotnosti (mal som až 90 kg) a s tým aj problémy. Niekedy začiatkom jari roku 1980 mi zavolal jeden môj rodák, ktorý tu býval o nejaký rok dlhšie ako ja, či by som s ním nešiel na "zdravotnú prechádzku" do lesa. Stretli sme sa na Kolibe, odkiaľ sme prešli pomaly na Partizánsku lúku. Potom sme boli na "prechádzke" v lese ešte asi 2 či 3-krát. Mne sa to vtedy zapáčilo, len sa mi toho akosi málilo a začal som sám chodiť do lesa vo voľnom čase častejšie a pridával som si i na kilometroch. Takto teda som sa dostal k turistike, ktorá sa mi stala mojou srdcovou záležitosťou alebo závislosťou.

Aj v roku 1981 som pokračoval v tomto individuálnom chodení a prešiel som niekoľko 35 - 50 km trás. Prvého oficiálneho diaľkového pochodu, z ktorého mám aj diplom, som sa zúčastnil 31.mája 1981. Bola to Päťdesiatka Červenej hviezdy - 1.ročník a organizoval ho Vilo Vida. Prešiel som ho v pohode. Druhý diplom som získal na Zárubách v júni za výstupy na 4 vrcholy Malých Karpát. Tretí diplom v tom roku som dostal na DP Adela. Mal som z toho nesmiernu radosť. Takže tieto 2 roky (1980 a 1981) bola taká moja predpríprava alebo príprava na nasledujúcich 18 rokov?

5. Ako si sa dostal k takémuto druhu športu?

M.K.: V apríli 1982 som sa zúčastnil Mierového pochodu (päťdesiatky), v cieli ktorého okrem diplomu som dostal aj prvý kalendár DP a denník VOPT, kde som si potom zapísal aj prvé kilometre môjho diaľkárskeho maratónu, V tom prvom roku som sa zúčastnil 21 DP a prešiel som 1124 km (s prevýšením 1391 km) a bol mi tiež udelený bronzový VOPT. Strieborný VOPT som získal v decembri 1983. Zlatý VOPT mi udelili v roku 1985. Diamantový odznak pešej turistiky mi bol udelený 5.júna 1988 ako posledný, už bez prevýšenia za 10 350 km. Odvtedy som prevýšenia až do konca roku 1999 v denníkoch VOPT neuvádzal.

6. Pamätáš sa na svoju prvú prejdenú stovku? Kto bol ten "dobrák", kto ťa na ňu naviedol?

M.K.: Na svoju prvú stovku - bol to 9.ročník Trnavskej stovky z júna 1982, sa veľmi dobre pamätám. Kráčal som ju s Vladom Stotkom, s ktorým som sa zoznámil týždeň predtým na Stavbárskej 50-ke a spolu sme potom chodievali dlhé a dlhé roky až dodnes. Keby sa ten čas dal vrátiť späť !!! Zanechala vo mne silný dojem a pocit víťazstva samého nad sebou. Všetkých stoviek do konca roku 1999 za 18 rokov som prešiel celkom 43.

7. Si rodák z Dolných Orešian, ročník - september 1932, keď sa pozrieme na tvoj ročník narodenia a tvoju vitalitu, tak ti môžu závidieť aj omnoho mladší, veď pravidelne za 19 rokov prejsť v priemere 1580 km ročne je úctyhodný, ale hlavne stabilný výkon. Mal si počas celej doby plnenia aj nejaké zdravotné problémy? Tým som nemyslel vlkov, otlaky a zápary.

M.K.: Áno, som rodákom z Dolných Orešian pod Malými Karpatmi, ale tam som o turistike ešte nesníval, lebo som na to nemal času. Tam bola len práca: po práci v zamestnaní, druhá doma. Ale na rodisko si rád zaspomínam a rád sa tam vraciam, veď som tam prežil skoro 2 tretiny života. Ináč aj počas svojej aktivity vyskytli sa u mňa i zdravotné problémy, ktoré síce nevyplynuli z chôdze na diaľkových pochodoch, ale z činnosti pracovnej (namáhania sa pri zdvíhaní). musel som sa podrobiť operácii hernie na ľavej strane brucha (1992) a detto aj na pravej strane i s menším operačným zákrokom na ľavom predkolení (1998). Obe ma vyradili minimálne po 3 mesiace z chôdze na DP.

8. Puci je podobný turista dôchodca ako Ty, čo na neho hovoríš? Páčia sa ti jeho asfaltové aktivity? Poznáš sa s ním osobne?

M.K.: Puciho osobne nepoznám, videl som ho iba v televízii na záberoch z jeho ročného pochodu, ktorý bol zapísaný aj do Guinessovej knihy rekordov a ktorého sponzorom bol pivovar Topvar. Jeho asfaltkové túry sú tiež svojím spôsobom zaujímavé, to by som zase ja nedokázal, ale každý máme niečo.

9. Podľa tvojej štatistiky nachodených km si mal najlepší rok, rok 1988 /2071 km/ a rok 1995 /2006 km/. Čo tvorilo približne 41 až 43 pochodov za rok, čiže z 52 sobôt si ich v lone prírody strávil štyri pätiny, čo nato rodina? Dlho trvalo kým si na to zvykli?

M.K.: Podľa mojej evidencie z denníkov VOPT, potvrdených a doložených aj diplomami, som za 18 rokov (1982 - 1999) absolvoval celkom 633 diaľkových pochodov a prešiel 30 475 kilometrov (s prevýšením vďaka Ivanovi Nižnanovi, ktorý mi to urobil od roku 1988, až 38 552 km!). Ročný priemer z toho mám 1693 km (s prevýšením 2141 km) a mesačný 141 km (s prevýšením 178 km). Najúspešnejším alebo najlepším rokom pre mňa bol rok 1988 - s 2071 prejdenými kilometrami na 43 DP a najhorším rok 1998 (moja 2.operácia) - s 1119 km na 24 DP. Keďže som po sobotách a nedeliach v lone prírody strávil skoro 2 roky, priznám sa, že rodina z toho veru nebola veľmi nadšená, najmä manželka. Deťom to bolo jedno, im som nechýbal, keď som bol na túre, ale ona si na to ešte dodnes asi nezvykla, ale zmierila sa s tým a trpí mi to.

10. Ako prvý 30 000 kilometrový turista si najviac kompetentný hovoriť na nasledujúcu tému: čo a ako na pochodoch by sa malo jesť, čo piť, aké tempo si zvoliť, čo si obliecť, čo obuť a pod. Samozrejme a čo s pivom, vínom, rumom a borovičkou? Tým myslím, že dáš nejakú radu z vlastných skúseností.

M.K.: Neviem, Peter, či som vôbec kompetentný hovoriť niečo na túto tému, ktorú si v otázke nahodil, ale pokúsim sa aspoň o tom, čo mne vyhovuje. Čo jesť? Zo začiatku som skúšal všeličo a zostali mi z toho len mastné chleby s pokrájanou cibuľou. Chlieb mi nájdeš v mojom chlebníku na každom pochode s nejakou tou napolitánkou alebo s horkou čokoládou. Ja som skromný človek a iné špeciality nepoznám. Čo piť? Nosím so sebou fľašu z PVC a pijem vodu z horských prameňov, ale prázdnu fľašu nemám rád. Nepohŕdnem ani pivom, vínom, rumom či borovičkou, ale toto všetko s mierou, lebo to už je alkohol. Ako sa obliekať? Striedmo. V zime teplejšie, aby som neprechladol, ale v chôdzi do vrchu zase niečo vyzliecť, aby som sa nespotil. V lete alebo v horúčavách hoci aj v trenírkach, naľahko, ale treba mať v batohu niečo na oblečenie, keby sa ochladilo alebo dáždnik či pršiplášť. Čo sa obuvi týka, chodil som vo všeličom (kanady, baganče, vibramky, botasky, maratónky), teraz najradšej v nejakých teniskách, v zime v celej obuvi podľa stavu snehu. A aké si zvoliť tempo? Nuž kto na čo má alebo ako si trúfa. Lepšie je nepreháňať to veľmi. Ja som až do roku 1997 aj behával v miernych sklonoch z kopcov, teraz už iba chodím.

11. Melo, v septembri budeš mať len 68 rokov, koľko si trúfaš ešte nachodiť km v budúcnosti?

M.K.: Áno, keď sa mi nič nestane, v septembri by som sa mal dožiť toho veku, ako uvádzaš, Peter. Čas je však neúprosný pán a roky sa zastaviť nedajú. Keď budem zdravý, chodiť budem i naďalej, ale vysoké ciele alebo limity si postaviť nemôžem. Chcieť by som toho ešte veľa chcel.

12. Zúčastnil si sa aj najdlhšieho pochodu na Slovensku, T-100, jej najdlhšej varianty z Bratislavy do Trenčína. Aké si mal dojmy z tejto akcie? Aká bola tvoja taktika na zdolanie 169 km trasy? Kedy to bolo?

M.K.: V júni 1995 na 22.ročníku Trnavskej stovky sa mi podaril až na tretí pokus splniť môj dávny nenaplnený sen: prejsť z Bratislavy až do Trenčína. Týmto husárskym kúskom sa mi konečne podarilo pokoriť aj onú, pre mňa dovtedy začarovanú hranicu najdlhšieho diaľkového pochodu na Slovensku - 168 km, po ktorej som toľko márne túžil, za neuveriteľných 36 hodín. Padol teda aj môj mýtus neprekonateľnosti a mal som z toho obrovskú radosť a nádherné dojmy i keď ma z neho celé telo bolelo, ale prebolelo. Bolo vtedy krásne počasie a dobre sa šľapalo, ale bojoval som sám so sebou, lebo z Brezovej ďalej so mnou sa nikomu nechcelo ísť. Hneď z Bratislavy som si zvolil taktiku len ľahko a pružne kráčať, nenáhliť sa a ani nebežať dolu svahmi ako inokedy, aby sa mi neotriaslo príliš svalstvo. Túto taktiku som dodržal až do Trenčína, kde od stanice Zlatovce som dokázal aj trošku poklusať, aby som stihol vlak domov. O tomto si, Peter, písal v májovom čísle MKD 1996 v článku pod názvom "Spomienky účastníkov najdlhšej trasy - 168 km - Trnavská stovka - 22.ročník - 1995", kde si to každý mohol prečítať.

13. Tvoji následovníci, pokiaľ viem, majú nachodených tak do 23 až 25 tisíc km. Janko Kyselica z kolotoča asi vypadol, najbližšie za tebou by mohol byť Ferko Královič či Attila Korčok, Ondrej Rím, či Peter Obdržálek. Vieš o niekom, kto by mal podobne nachodených kilometrov?

M.K.: O tom, kto a koľko kilometrov má nachodených, by turisti - diaľkári sami mali vedieť, ak si vedú nejakú evidenciu alebo denníky VOPT. Viem, že Attila Korčok aj Peter Popov boli členmi Klubu stovkárov v Čechách a mali nachodených vyše sto alebo do 200 len stoviek a neviem, či nie aj Rudo Pado. O iných neviem.

14. Posledná otázka. Čo ti dala príroda, keď si jej za posledných 18 rokov venoval celkom okolo 700 dní a to len na diaľkových pochodoch?.

M.K.: Čo mi dala príroda za tých 18 rokov plus 2, čo som sa učil chodiť? Môžem povedať, že veľmi veľa. Na diaľkových pochodoch som spoznal mnoho ľudí rovnakej krvnej skupiny, dobrých kamarátov, ochotných pomôcť v núdzi, pozitívne maladených. V prírode som strávil viac ako štvrtinu zo svojho života. I keď som začal chodiť do nej trošku neskôr, myslím si, že nikdy nie je neskoro. Snáď keby som vôbec nezačal, už by som tu nebol. Preto hľadím do budúcnosti s optimizmom.

Na záver nejaké perličky. Priznám sa, že turistika je pre mňa ako droga. Neviem sa jej zbaviť a preto musím chodiť. A tiež nerád vynechávam pochody. Stalo sa mi to majmä v prvých rokoch, že ráno som vyšiel z domu ku zastávke mestskej dopravy a spustil sa taký lejak, akoby na celý deň. Vrítil som sa domov, vyzliekol sa a zaľahol. O hodinu, o dve už svietilo slnko. Mohlo ma poraziť, celý deň som bol nervózny a nešťastný z toho, že som nešiel von. Teraz idem i keď prší, celú trasu pod dáždnikom a som spokojný. Nie som rád, keď musím vynechať pochod aj pre vážnu príčinu rodinnú. V roku 1990 som musel vynechať Trnavskú stovku a preto mám za 18 rokov len 17 účastí. Moja žena sa narodila 13.júna a svoje 50-iny sa rozhodla osláviť o týždeň skôr, práve v sobotu - v deň, keď bola Trnavská stovka. Hostia boli už tiež pozvaní. Márne som ju prosil, aby to odložila o týždeň. Bola neoblomná a povedala mi, že to oslávia aj bzo mňa, keď pôjdem na túru. Nuž vtedy som musel ustúpiť ja a prišiel som o jednu stovku. Neviem, či mi to isté nevyparatí aj tento rok, keď bude v júni oslavovať 60-iny. V roku 1985, keď bola obnovená Trnavská stovka so zmenenou trasou cez Častú s cieľom na Jahodníku, na ktorú som sa veľmi tešil a pripravoval, mi v tom týždni v Dolných Orešanoch zomrel ujec (matkin brat) a pohreb mal byť práve v sobotu - v deň pochodu. Rozmýšľal som nad tým ako to urobiť a zúčastniť sa tejto stovky. Navrhoval som manželke, aby na pohreb išla ona a u rodiny ma ospravedlnila, že som nemohol prísť. Ona mi na to povedala, že sama tam nejde, lebo ona nebohému ujcovi nie je rodina, ale ja som. Dopadlo to tak, že na pohrebe od nás nebol nikto. A ja som bol na stovke.

Nakoniec ešte jednu perlu z môjho rodiska. Posledných 7 rokov, čo som tam býval, pracoval som v Lesnom závode Smolenice ako robotník - závozník u dpravy. Náš závod mal obvod od Pezinka až po Chtelnicu v Malých Karpatoch. Z tohoto priestoru sme zvážali drevo buď na expedičný sklad, na pílu alebo do Uhoľných skladov ako palivo. Dosť často v týždni (soboty boli voľné) som videl z auta jedného, či viacerých turistov, kráčajúcich po lesných cestách. Vtedy som bol ešte mladý - mal som cez 40 rokov a nechápal som, čo je to turistika. Myslel som si o nich, mierne povedané, že sú "šibnutí", či "blázni", keď sa im to chce tak chodiť po horách. No a o pár rokovl, na staré kolená, som sa tým "šibnutým bláznom" stal i ja a som na to hrdý. A nevybral som si ľahší druh turistiky (napr.plnenie oblastných odznakov, zápočtové cesty a pod.), ale tú najnamáhavejšiu turistiku - diaľkové pochody. Asi je to zákon schválnosti.

rozprával sa Peter Minárik

 

Neznáme osobnosti Malých Karpát

Jožko Furko - maliar náturista

1902 - 1972

Jožko Furko, rodák z Hradišťa pod Vrátnom, naivný maliar amatér, ktorý celý svoj život prežil v rodnej obci. Maľoval všetko čo videl a čo cítil. Prírodu, portréty, zvieratá, kvety a samozrejme aj akty, ale aj niečo také, čo už dnes neexistuje, čomu sa len pousmejeme. Jedná sa o vymaľovávané čierno biele fotografie. Pravdaže, boli to hlavne svadobné a portrétové fotografie. Dá sa povedať, že niet v Hradišti človeka, tým sú myslení starousadlíci, ktorí by od neho nemali doma aspoň nejaký ten obraz. Do okruhu jeho rodiny patrí aj známa slovenská herečka Zita Furková, ktorá tu vlastní chalupu, avšak podľa vzhľadu ako vyzerá /myslím tým jej chalupa/, že mnoho si ju neužije. Asi prebytok povinností. Hneď naproti má chalupu aj terajší premiér pán Dzurinda /to len ako zaujímavosť/. Ten si ju tiež asi veľa neužije.

Obrazy Jožka Furku majú ešte i dnes v sebe zvláštny náboj. Keď sme sa v lete túlali po tejto strane Malých Karpát, v dedinskom hostinci sme sa zoznámili s čiperným vyše sedemdesiatročným vdovcom, ktorý nás pozval na návštevu. Pri dobrej slivovičke nám vyrozprával o Jožkovi Furkovi veľa zaujímavostí a ukázal kopu jeho obrazov. Spomenul, že keď Furko pomáhal pri poslednej rekonštrukcii horárne Suchánka, objavil asi dvesto metrov od nej starý železný kríž, ktorý tam vraj bol od "nepamäti". Kríž bol dosť v chatrnom stave a nikto z okolia nevedel, komu a čomu bol zasvätený. Furkovou zásluhou bol súčasne s horárňou opravený aj tento kríž. Na opravenom kríži umiestnil svoju vlastnú báseň a poďakovanie, ktoré je vyryté do mosadzného plechu. Kríž nájdete asi 200 m od horárne Suchánka, smerom po žltej turistickej značke na Mihalinovú.

Kríže na lesných cestách a cestičkách patria k súčasti histórie Malých Karpát a jeho obyvateľov. Čo sa ešte zaujímavé dopátrame v budúcnosti?

Text na kríži:  Založil a napísal Jožko Furko

Milý pútniku.
Keď kráčaš lesom za Suchánkou
blížiš sa po ceste blíž a blíž
Tam v tôni stromov spozoruješ
čnie zo zeme svätý kríž.

Na kríži spasiteľ rospiaty je
ruky jeho jak by ťa chceli objať
hlavu naklonenú jak by ťa
chcel pobozkať

Srdce jeho je otvorené
aby ťa mohol ukryť
preto v neho dôveruj vždy
nedaj sa nikým zmyliť

O kríž, ten strom lásky nekonečnej
čo dvíha dušu výš a výš
čo ľudu lásku a mier hlási
je výdobytkom svätý kríž.

Peter Minárik

 

Zaujímavosti zo starých sprievodcov

Malé Karpaty, ŠTN - 1954

Turistická trasa: Malé Tŕnie - Piesky - Pezinok

Medzi železničnou stanicou Pezinok a Modra-Čaníkovce je zastávka Malé Tŕnie, kde zastavujú len niektoré vlaky. Vydávame sa odtiaľ na túru, ktorou sa vrátime nazad do Pezinka. Cesta je veľmi rozmanitá a bohatá na prírodné scenérie, nakoľko vychádza z roviny, stúpa takmer na hrebeň a oblúkom klesá nazad do Pezinka. Červená značka z uvedenej zastávky vedie cez rozsiahle lúky do Modry. Malé Karpaty sa nám z lúky javia ako tiahly zelený chrbát. Priamo pred nami pýši sa majestátne Modranská homola so svojími mohutnými svahmi a pri jej vrcholci zvedavo pozerajú skaly Kamennej brány. Vľavo je vrchol Čmeleka a Pezinskej Baby.

Modra je chýrne vinohradnícke mesto, položené pri úpätí zalesnených MK lesov, ktorých farba odráža sa do modra, od čoho vraj vznikol aj názov mesta. Iní vravia, že názov mesta vznikol z nemeckého slova Mader - Mahder. Toto starobylé mesto bolo tretím slobodným mestom pod Malými Karpatmi a bolo kedysi celé ohradené silnými múrmi. Z jeho hradieb sa zachovala dodnes "Horná brána" z roku 1618 a okrúhla bašta v Jeruzalemskej ulici.

Z histórie Modry: Kráľ Gejza II. ju daroval nitrianskej cirkvi. Roku 1273 dobyl mesto Přemysl Otakar II. Roku 1361 dostala Modra od Ľudovíta Veľkého pečať. Roku 1388 kráľ Žigmund daroval mesto Ctiborovi a neskoršie prešlo do majetku Országhovcov. Potom v roku 1567 patrilo korune a roku 1569 Maximilián II. povýšil Modru na slobodné kráľovské mesto. V znaku mesta bol trojvŕštek s troma révovými prútmi a troma pruhmi v zlatom a červenom poli. Pruhy značili tri potoky v chotári. V druhej polovici 16.stor. zakotvil v Modre protestantizmus vplyvom Gašpara Agrikolu, ktorý sem prišiel z Norimberku. Modra od pradávna vynikala národným uvedomením a zúčastnila sa aktívne všetkých národných bojov za obrodenie a slobodu Čechov a Slovákov. Pôsobil tu spisovateľ Janko Kalinčiak a Ľudovít Štúr, rodoľub a organizátor povstania roku 1848. Zomrel 12.januára 1856 v dôsledku nehody, ktorá sa prihodila na poľovačke. Odpočíva na Modranskom cintoríne. Pri jeho pohrebe nieslo rakvu najprv desať modranských študentov, ktorí boli v čiernom národnom kroji, cez plecia bielo prepásaní a po boku šabľu. Pred nimi kráčali ďalší traja, ktorí mali na mečoch nastoknuté citróny s rozmarínom. Po bokoch kráčalo 12 bratislavských študentov, ozdobených slovenskými klobúkmi, nesúc v rukách horiace pochodne. V polovici cesty prevzali máry modranskí mešťania a niesli ich až do kostola. Od kostola niesli rakvu roľníci a k hrobu už modranskí žiaci. Po skončení obradov poopierali študenti šable o otvorený hrob a pochodne zahasili.

O Štúrovi kolujú povesti, že chodieval na Modranskú homolu, kde sú veľké kamene, ktoré mali slúžiť starovekým Slovanom za oltáre. Pri týchto kameňoch vraj zhromažďoval svojich žiakov a tu im rozprával o sláve starých Slovanov.

Modra sa stala známou nielen svojím Modranským vínom, ale aj keramikou. Toto remeslo tu uskutočňovali "Habáni anabaptisti", ktorí sa tu usadili po Belohorskej bitke a ktorí prišli z Moravy.

Červená značka odbočuje z hradskej asi o 300 metrov vyššie, pri bývalom mlyne doľava. Hradská pokračuje do Kráľovej, odkiaľ na konci dediny odbočuje do Harmónie. Od lesného úradu vedie nás značka vpravo a popri kraji osádzaného rúbaniska vystúpime na širokú lesnú vozovku, vedúcu k osade Piesky. Vyššie pri potoku vystupuje nad vrcholky stromov skupina malebne položených skalísk, tzv. "Medvedie skaly" a potom už len hora. Tu chodník stúpa až vybehne na slnečné priestranstvo, kde pred nami stojí Zochova chata a za ňou, pod pásom hrebeňových lesov, osada Piesky. Cez rúbanisko popri chate pekne upraveným chodníkom kráčame a pokračujeme k horárni Panský dom a odtiaľ za potokom stúpa chodník tmavým lesom k vápenkám. Ďalší úsek cesty ideme na Kamennú Bránu, kde dosahujeme najvyššieho vrcholu. Krásnym lesom klesá chodník pred nami do hlbokého lesa a tu medzi jeho velikánmi, popri malej studničke postupujeme čoraz svetlejším lesom k horárni pod Širokým vrchom. Je obľúbeným výletným miestom Modranov. Kedysi horáreň slúžila ako výletná reštaurácia. Pokračujeme ďalej po pasienku, potom preskočiac potok, cez Kučištorskú dolinu. Odtiaľ známou cestou do Pezinka, ktorý leží pred nami, zanechávajúc predmestie Cajlu po ľavej ruke.

Pohľad nazad - a znovu vidíme Modranskú homolu v plnej jej kráse, Kamennú bránu a hrebeň končiaci sa Pezinskou Babou, nad ktorou skupina bielych mrakov pomaly zahaľuje zapadajúce slnko.

P.S. - Uvedená turistická značka je už len historická, spomienková, nakoľko žel.zastávka Malé Tŕnie bola zrušená minimálne pred 35 rokmi a tým zanikla aj časť tejto TZ.

Peter Minárik

 

Malé Karpaty - Chránené náleziská

KATARÍNKA

Registrácia:                Zbierka zákonov, čiastka 17 z 13.9.1984
Rozloha:                      18,00 ha
Poloha:                        okres Trnava
Katastrálne územie:   Dechtice

Chránené nálezisko sa nachádza severne, asi 1,5 km od obce Naháč /Brezovské Karpaty/ na južných až západných svahoch /ktoré sú z triasových karbonátov a burdigalských zlepencov a pieskovcov/. Chránené nálezisko bolo zamerané na ochranu spoločenstva ostrevky vápnomilnej v okolí s dubovým sucholesom. Územie sa vyskytuje v nadmorskej výške od 290 do 350 m n.m. Chránená oblasť je v okolí zrúcaniny kláštora Sv.Kataríny s bohatým výskytom chránenej jašterice zelenej /Lacerta viridis/. Prístup k nemu je najjednoduchší z obce Naháč po modrej turistickej značke /asi 2 km/. Dá sa k nemu dostať aj z obce Dechtice cez oblasť zvanú Segedín a okolo turistických chát /Atómka a býv.Kovovýroba/, kde sa nachádza aj zaujímavý pamätník bývalej úzkokoľajnej železnice. Táto cesta však je o niečo dlhšia, meria asi 3,5 km.

Nálezisko bolo zriadené na ochranu: 1. ostrevky vápnomilnej
                                                                2. jašterice zelenej

Súčasný stav:

V posledných asi piatich rokoch sa okolie okolo Katarínky značne zmenilo. Aktivity tzv. "Katarínkov" zmenili nielen okolie kostola, ale aj kláštora. Tieto úseky sa odlesnili od náletov, ktorými boli zarastené a vykonali sa tu záchranné stavebné práce na uchovaní tejto historickej pamiatky. Pravidelne sa tu konajú letné tábory "katarínkov", ktorých účastníci pochádzajú z celej republiky a sú zamerané na záchranu a čiastočnú obnovu ruín. Okrem tejto činnosti sa tu začali pravidelne konať v priestoroch bývalého kostola pobožnosti dva až trikrát do roka. Pred kostolom pri turistickom smerovníku boli vlani uskutočnené dosť rozsiahle vykopávky. Je podrobne rozoznať múry a rôzne podlahy bývalých "stavieb". Hoci sme tu boli v tomto roku už dvakrát a to na konci marca a v apríli, nespozorovali sme tu žiaden výskyt jašterice zelenej!!! Určite sa tam nachádza, ale my sme nemali to šťastie ju spozorovať. To isté platí aj pre ostrevku vápnomilnú. Nakoľko kostol a okolie kláštora je vykosené a upravené ako anglický park, rastie tam po okrajoch, minimálne. Tak isto aj lúka, ktorá je pred zvonicou kostola, sa kosí pravidelne dvakrát do roka, čo je značný paradox, nakoľko lúk, ktoré neboli kosené už aspoň desať rokov, je v Malých Karpatoch neúrekom. Civilizácia tak vytláča chránené druhy, ktoré na tomto mieste boli od nepamäti, na perifériu.

Peter Minárik

 

Výlet k Dunaju

Iste rad z Vás, hlavne tí skôr narodení, pamätajú na tragédiu z roku 1965, kedy sa po dlhodobých dažďoch pri obci Číčov pretrhla ochranná hrádza Dunaja. Vytvorilo sa obrovské jazero, ktoré zaplavilo veľkú časť južného Slovenska. Fakty uvádzali, že pod vodou sa vtedy ocitlo 54 obcí, 94.000 ha pôdy a 270 km ciest a železničných tratí. Vyše 55 tisíc ľudí sa muselo na čas vysťahovať zo svojich zatopených a rozpadnutých domov. Pomoc pre vytopených poskytla spontánne celá Československá republika. Za tejto pomoci sa znovu postavil skoro celý Žitný ostrov. Z hlinených domcov boli nové moderné domy. Celkové škody činili vyše 3 miliardy vtedajších čsl. korún. Išlo o jednu z najväčších povodní vôbec v histórii na Žitnom ostrove a v celej Československej republike.

I tu sa však rany časom zacelili. Boli vybudované nové zosilnené ochranné hrádze omnoho pevnejšie, plánované už na tkzv. "tisícročnú vodu", vybudovalo sa vodné dielo Gabčíkovo a Dunaj si tečie svojím korytom ďalej akoby nič.

Pre nás narodených až po tejto tragédii pri Číčove je to už len história a hlavnou atraktivitou tunajšieho kraja sa stali lužné lesy. Po niekoľkých krátkych "nakúknutiach" do tohto prostredia sme sem v minulom roku skočili rovnými nohami. Naše putovanie začalo v jeden krásny májový deň, kedy sme prišli do Komárna a chceli si prezrieť celú časť povodia až po Medveďov.

Boli sme unesení večernou a nočnou atmosférou starobylého Komárna a venovali sme prvý deň prehliadke kultúrnych pamiatok a zaujímavostí tohoto mesta a blízkeho okolia. A bolo sa na čo dívať.

Druhý deň za svitania nasadáme do autobusu s konečnou v Číčove. Je to rozľahlá juhoslovenská obec na absolútnej rovine, ktorá nás uvítala zaujímavým barokovým zámkom, ktorý dominuje stredu obce a s rázovitými prízemnými domčekmi, typickými pre tento kraj. Z reklamného panelu na kraji obce sme sa dozvedeli i o štýlovej rybárskej reštaurácii. Názov dostala po rozľahlom blízkom jazere Lyon, ktoré pre svoje prírodovedecké hodnoty bolo vyhlásené za štátnu prírodnú rezerváciu a to pod názvom "Číčovské mŕtve rameno". A k nemu sme nasmerovali svoje kroky.

Ulicou Lyonska cesta opúšťame obec a za chvíľu sa dostávame do polí, za nimi sa rozkladajú rozsiahle rákosiny významnej ornitologickej lokality "Číčovské tŕstie". Pri chôdzi v ich bezprostrednej blízkosti to hučí, kričí, kváka a reve tak silno, že človek si nepočuje skoro ani vlastný hlas. Za nimi sa objavuje bledozelená kulisa lesa. Po jeho okraji vedie ochranná hrádza a kúsok za ňou klesá svah do bažín. Tu sa sotva viditeľným rybárskym chodníčkom dostávame na úzky ostroh, z neho sa nám otvára prekrásny pohľad na bývalé rameno Dunaja, dnes jazero Lyon. V máji má vodná hladina jasne priehľadnú namodralú farbu, na ktorej vlahý vetrík čerí bezpočet drobných vlniek. I čerstvo vyrašená zeleň veľmi prispieva k tejto atmosfére. Typický charakter však dostáva jazero až v plnom lete. Voda sa zakalí, stmavne a zhustne, hladina sa pokryje bezpočtom vodných rastlín s prekrásnymi a bohatými exemplármi leknínov. My však tiež neprichádzame skrátka. Na rade miest v pobrežnom rákosí sa na nás usmievajú roztomilé trsy bledulí letných.

Vrátime sa späť na hrádzu a po nej obchádzame celé rozľahlé jazero. Niekoľkokrát sa nám znovu vyskytujú ďalšie nádherné pohľady na vodnú hladinu. Pokračujeme po hrádzi okolo prívodného kanála. Po necelých dvoch kilometroch nás poľná cesta privedie na mohutnú ochrannú hrádzu Dunaja. Za ňou sa rozkladá prekrásny lužný les presiaknutý bohatstvom jarných dunajských vôd. Púšťame sa po hrádzi smerom po vode. Cestou prechádzame okolo zaujímavého technického zariadenia - závory, ktorá dovoľuje ľahký prechod pešiakom, ale nie však prejazd inému dopravnému prostriedku, ako je napríklad auto.

Pokračujeme po mohutnej korune hrádze. Podľa získaného náčrtu by sme už čo nevidieť mali prísť do miest, kde došlo k tragickej udalosti v roku 1965. Bielo svietiaci pylón, umiestnený vo svahu hrádze, nás na túto udalosť hneď upozorní. Umelecky stvárnený pomník s nápisom v slovenčine i v maďarčine oznamuje, že na tomto mieste sa 17. júna 1965 pretrhla hrádza Dunaja. Tu odbočíme vpravo a cestičkou zídeme do lužného lesa. Po chvíľke sa pred nami roztvára a pod cestou sa objavuje široká zarastajúca bažina. Z nej na niekoľkých miestach vyčnievajú nad vodnú hladinu rôzne kovové monstrá. Až po dôkladnejšej prehliadke zisťujeme, že ide o rad potopených vlečných člnov. Niekedy je ťažko poznať, kde začínajú a kde končia. Zreteľný je však ich náklad, ktorý obsahuje kamene a bloky rôznych veľkostí a ďalší rôznorodý materiál. Snahou záchrancov vtedy bolo zatarasiť pretrhnuté miesta a vytvoriť základný val novej provizornej hrádze. Dnes už po 35 rokoch celú plochu prerástla mladá bujná vegetácia. Raritou je i jeden čln, ktorý sa tlakom vody prevrátil a deformoval. Slúži tu ako mostík cez bažinu. Celé toto územie je od hlavného toku Dunaja vzdialené asi 200 až 300 m. Dunaj tu má svoju značku, kilometrovník a to 1800. riečny kilometer od ústia do mora. Naproti, na maďarskej strane sa nachádzajú obce Nagybajcs a Szogye, čo prezrádza blízkosť mesta GYOR. V tej dobe tieto mestá mali omnoho viac šťastia a to aj preto, že sú o niečo vyššie položené.

Po lesnej ceste pokračujeme ďalej, po chvíľke sa vpravo lužný les viac presvetlí a my prichádzame k širokému slepému ramenu. Vedľa neho sme čo nevidieť už pri hlavnom toku Dunaja. Mohutný veľtok pomaly plynie a odnáša so sebou spústu kalných vôd. Preteplený lužný les má i teraz svoje neopakovateľné kúzlo. Vodné plochy lesknúce sa v slnečnom svite sú pastvou pre oči i balzamom na dušu. Pohodu umocňuje skutočnosť, že v tomto období nás tu neobťažuje ešte ani jediný komár.

Idyla lužného lesa končí, hneď ako dorazíme opäť na hlavnú hrádzu. Po nej sa dávame doprava, znovu po prúde toku Dunaja a za ornitologickou lokalitou Číčovské tŕstie sa definitívne lúčime s lužným lesom. Širokou poľnou cestou sa vraciame späť do Číčova. Neodpustíme si obísť tu propagovanú reštauráciu. Každý si objednávame iný druh rybacej špeciality, ktorú zapíjame tunajším iskrivým vínom. Po zaujímavom výlete a v dobrej nálade nasadáme do autobusu, ktorý nás odváža naspäť do "iného" uponáhľaného sveta.

Pavol Samuel

 

Zabudnutý hrebeň Lúčanskej Fatry

Krivánska Fatra je medzi turistickou verejnosťou veľmi populárna, ale aká je tá druhá časť, menej známa a vari i trochu podceňovaná časť Malej Fatry - Lúčanská? S touto otázkou sme vystúpili začiatkom májového podvečera /7. máj 1999/ z autobusu vo Fačkovskom sedle. Už sme sa o hrebeň pokúšali párkrát v októbri, no vždy pre zlé "fatranské" počasie a hmlu sme rýchlo skončili niekde v tretine cesty. Teraz je obloha čistá, počasie stále, predpoveď a prognóza podľa meteorológov na tri dni potešujúca. Veríme, že tento pokus sa nám podarí.

Avšak začiatok nie je najlepší. Vo Fačkovskom sedle, kde sa začína náš "hrebeň", niet kde prespať. Pred prechodom sme sa informovali, kde by sa tu dalo prespať, ale každý krútil len hlavou, nikto nám nevedel povedať nič konkrétne, kde a či vlastne vôbec sa tam dá v tomto ročnom období prespať. Vieme, že sa tam nachádzalo viacero podnikových chát, ale v akom stave sú, či fungujú, to sme nemohli ani tušiť. Rátali sme s tým, že na podnikovej chate Chemických závodov Nováky niekto predsa len bude. Nebol a celá chatová oblasť bola pustá. Zhodou okolností na jednej súkromnej chate bol starší pán, ktorého sme prehovorili a nechal nás u neho prespať. Za čo sme mu boli doslova nadmieru vďační.

Ráno bolo krásne, aké vie byť len májové ráno na horách. Naša nálada prudko stúpa, rýchlo balíme veci a vyrážame. Štyridsať minútový ostrý pochod serpentínami do Reváňskeho sedla nás zahreje na prevádzkovú teplotu. V sedle nás čakajú prvé pekné výhľady a celé "plantáže" rozviknutého žltohlavu európskeho. My však pokračujeme ďalej, po chvíli sa noríme do lesa a stúpame na prvú dominantu našej cesty, Kľak /1.352 m n.m./. Čoskoro stojíme na jeho skalnatom vrchole a kocháme sa pohľadom na čarokrásne lesy dookola, hrajúce v rannom slnku všetkými odtieňami zelenej farby. Posedíme na vyhriatych skalách a po krátkom oddychu ideme ďalej. Dosť prudko klesáme a riedkym lesom sa dostávame do Vríckeho sedla. Tu doplňujeme zásoby vody a začíname stúpať na hrebeň Skaliek a Jankovej. To je veľmi pekný úsek. Oblý hrebeň a po ňom sa v mäkkej tráve hadí chodník. Kde tu trčia menšie či väčšie skalky zaujímavých tvarov lákajúce zaliesť si a posedieť na ich nevysokých chrbtoch. Na obidve strany je utešený výhľaď. Radosť nám kalí iba množstvo výrubov a ciest, ktorými sú zjazvené lesnaté doliny a stráne okolo.

Po hodine nenáročného prechodu týmto otvoreným hrebienkom sa opäť ponárame do lesa, sprava traverzujeme Úplaz, kráčame striedavo lesom a lúkami, až sa dostávame do Hnilického sedla. Pred nami stojí obávaný vrch - Hnilecká Kýčera /1.217 m n.m./. Červená hrebeňová značka vedie priamo cez jeho lysé temeno. Hore to ešte ako tak ide, na vrchole postojíme, vydýchame a hľadíme späť na Kľak a na úsek, ktorý sme doposiaľ prešli. Zostup je však omnoho náročnejší. Zem je ešte vlhká, ale nakoniec sme šťastlivo dolu. Zablatení, ale aspoň bolo trochu veselo.

Nasleduje menej zaujímavý, dlhý zostup lesom do Marikovského sedla. Spestrujú ho iba občasné pohľady na Kunerádsky zámok hlboko dolu pod nami. V sedle sa už hlásia unavené nohy a chrbty, ale ešte nás dnes čaká posledný výstup na Hornú lúku /1.302 m n.m./. Akosi sa nevieme odhodlať, až nakoniec Juro hodí batoh na chrbát a s povzdychom: "Prečo som sa radšej nedal na ping-pong?!" začína ukrajovať prvé metre. Výstup je strmý, bez výhľadov, stále stúpame hustejším lesom, ale západ slnka vítame už na otvorenej Hornej lúke. Je tam nielen starý salaš /značne schátralý/, v ktorom sme plánovali prespať, ale i murovaná útulňa. Bez hospodára, zato však s pieckou, posteľami a ďalšími drobnosťami, ktoré tam zanechali dobré duše, trampi a turisti. Juwely naplno pracujú, potom i naše čeluste. Debatujeme o dnešnom dni a tešíme sa na zajtrajší. S tým sa ukladáme do spacákov.

Na druhý deň nás čakajú Martinské hole, najvyššia a najkrajšia časť tejto hrebeňovky. Spočiatku ešte ideme lesom, ale ten po necelej hodine zostáva pod nami a ďalej už kráčame iba malebnými hoľami. To je terén, ktorý stojí za každú námahu. Je opäť prekrásny deň. Dolu v Turčianskej i Žilinskej kotline ešte je hmlisto, ale tu na hrebeni je už okolo desiatej tak teplo, že kráčame iba v košeliach a pri krátkych zastávkach nastavujeme tvár májovým lúčom slnka.

Tyčové značenie i červená značka stále stúpajú a my sa ponáhľame za výhľadmi na Veterné a Veľkú lúku /1.476 m n.m./. A tie výhľady stoja za to. To sa nedá verne opísať. To treba prežiť a šťastný, kto to prežil.

Všade dookola z rannej hmly až po obzor ako z mora ostrovy čnejú vari všetky hory, ktoré na strednom Slovensku sú. Holé stráne Suchého, Veľkého a Malého Fatranského Kriváňa i zalesnené úbočia Babej hory a Pilska sú tak blízko, že by človek wibramou dohodil. Ďalej na severovýchode sa ježí hrebeň Západných Tatier a celkom na jeho konci vidno Kriváň s bielou čapičkou posledného snehu. Na východe sa rozprestiera kompletný hrebeň Veľkej Fatry a za ním masív Prašivej. Na západe zasa Javorníky a Kysucké vrchy, na juhu vykúka z hmly plochý vrchol Vtáčnika, oblý Strážova i charakteristický hranatý obrys Kľaku. A pod nohami zvažujúce sa hole ovenčené hustými smrekovými lesmi. Prekrásne chvíle! Na Veľkej lúke sedíme skoro hodinu. Tých pohľadov sa nemôžeme nasýtiť.

Čas však súri, musíme ďalej. Obchádzame areál televízneho vysielača i vlekov na Krížave /1.423 m n.m./ a ponárame sa do riedkeho borovicového a smrekového lesa, ktorým kľučkujeme a blúdime až sme nakoniec na značke a dosť prudko klesáme do priehyby pred Minčolom.

Minčol /1.364 m n.m./ je posledný strmší výstup a posledný výhľadový vrch tejto hrebeňovky. Výhľad je však už iný. Juh je zakrytý hradbou Martinských holí, ale zas vidno na sever, do údolia Váhu. Pri zostupe postojíme na úzkom hrebeni medzi Minčolom a Úplazom, kde delá a bunkre pripomínajú, že i tu sa bojovalo počas SNP v roku 1944. Zdalo sa nám, že celý tento areál nahlodal už zub času. Odtiaľto už nasleduje len zostup hustým lesom, v ktorom s ubúdajúcou výškou nadobúdajú prevahu listnáče. Zostupujeme cez Saračníky, zľava traverzujeme Grúň a Rakytie a dostávame sa na zvážnicu, ktorá nás širokým oblúkom vedie k Strečnu.

Hrad je už po dlhých rokoch opráv prístupný verejnosti. Zakonzervované múry svietia novotou. Okolo hradu schádzame do dediny Strečno a tam prechod končíme. Ešte rum s čajom v miestnom hostinci a môžeme bilancovať.

Za dva dni sme prešli celým hrebeňom Lúčanskej Fatry /asi 37 km/ a skonštatovali sme, že si čo do krásy scenérií a výhľadov nič nezadá s týmto krivánskym hrebeňom. I keď vrcholy v tejto časti Malej Fatry nie sú tak vysoké ako v susednej, je to prechod turisticky náročný, prevýšenia sú veľké. Výhodou tohto hrebeňa je väčší počet miest, kde sa dá prespať /Horná lúka, Veterné, Martinské hole/. A mimochodom, za dva dni a za krásneho májového počasia sme stretli iba 7 turistov a z toho boli dvaja Česi a dvaja Maďari. Veru, zabudnutý hrebeň.

František Ondrejčák

 

Ďalšie riešenie VHT je už len v našich rukách

Ako v iných prípadoch aj v tomto napokon, žiaľ až takmer po štvrťstoročí, zvíťazil rozum. Vyhláškou o návštevnom poriadku TANAPu sa skončilo nelogické ignorovanie vysokohorskej turistiky (VHT) ako fenoménu, ktorý tu objektívne je a bude. Nie je to vymyslený medzistupeň, ako tvrdil v istom čase námestník riaditeľa Správy TANAPu, ale činnosť, ktorú pod bežným názvom uvádzali už prvé čísla Krás Slovenska z roku 1921! Po dlhom čase sa podarilo presvedčiť kompetentných, že neuznávanie VHT je len strkaním si hlavy do piesku, že to môže viesť len k divokej, neusmernenej činnosti s vysokou úrazovosťou a so škodami na prírode. (Mimochodom, legalizovanie VHT vo vyhláške od roku 1996 riešil len sekretariát a úspešne, nie je teda pravdivé tvrdenie v istom liste odoslanom jednou RR KST na ostatné RR KST, že "vďaka" sekretariátu KST sa ohrozilo riešenie tohoto problému. Presný opak je pravdou.)

Čo však ďalej? Uvedomme si, že legalizovaním VHT vo vyhláške neustane úsilie istých kruhov o znovuvrátenie VHT na slepú koľaj. Nepokryte mi to prednedávnom povedal predstaviteľ istého občianskeho združenia. Najskôr sa čaká len na nejakú chybu alebo zneužitie VHT na nekalú, neoprávnenú vodcovskú činnosť. Je preto nesmierne vážnym záväzkom KST (ale aj SVTS), aby sekcia VHT prijala jasné doplňujúce pokyny a tvrdo a nemilosrdne odobrala možnosť pohybovať sa mimo turistických značiek tým cvičiteľom a inštruktorom VHT, ktorí porušia vyhlášku a interné pokyny KST v tejto oblasti. Napokon, ide tu nielen o dôveru v naše občianske združenie, ale aj o prírodu a najmä o životy a zdravie našich členov.

Ladislav Khandl, INFORMÁCIE č.4, september 1999
pre MKD pripravil Pavol Šoula

 

ZAUJÍMA VÁS?

Ďalšie chaty so zľavami pre členov KST

Na úpätí hory Baranec v Západných Tatrách sa nachádza turisticko-rekreačné zariadenie Liberka, ktoré ponúka návštevníkom ubytovanie v dvojlôžkovej, päťlôžkovej a štvorlôžkových izbách, ale i v dvojlôžkových vykurovaných chatkách. Stravovanie poskytuje bufet, možné je objednať si polpenziu. Zariadenie poskytuje členom KST zľavu na ubytovaní vo výške 10%. Kontakt: LIBERKA, s.r.o., Studená dolina 56, 032 34 Jakubovany, tel: 0849/595324, 25486

Ladislav Khandl, INFORMÁCIE č.2, máj 1999

Dom turistiky (športhotel) Bardejov - v blízkosti rieky Topľa, pod sídliskom Vinbarg, asi 400 m vzdialený od centra mesta Bardejov. Kapacita je 60 lôžok v 2, 3, 4 posteľových izbách so samostatným sociálnym a hygienickým zariadením. Hotel disponuje kaviarňou, rešturáciou a kuchyňou s celoročnou prevádzkou. V blízkosti hotela sú tenisové kurty, futbalové a volejbalové ihrisko, letné kúpalisko, umelá ľadová plocha a vo vzdialenosti 300 m aj krytý bazén. Pre členov KST poskutyje zľavy vo výške 20% ceny na ubytovanie. Kontakt: KST Bardejov, Kutuzovova 34, 085 01 Bardejov, tel: 0935/72 49 49, fax: 0935/72 82 08

INFORMÁCIE č.3, december 1997

Chata na Špaňom laze - je to turistická chata v nadmorskej výške 640 m, je vo vlastníctve KST, nachádza sa v katastri obce Stredné Plachtince. Počet lôžok: 36 v 4 a 8-miestnych izbách, počet miest v jedálni 60, plne vybavená kuchyňa na prípravu stravy, stravovanie z vlastných zásob. V blízkosti chaty je lyžiarsky vlek pre pokročilých a pre začiatočníkov. Cena za ubytovanie (rok 1998): zimná sezóna (november - apríl) 70 Sk, členovia KST 50 Sk, letná sezóna (máj - október) 50 Sk, členovia KST 30 Sk. Chata nie je trvale v prevádzke, pobyt si je vopred potrebné objednať u výborom určených správcov chaty: Ing.Ľubomír Slivka, tel: 0854/22173, Tibor Švihla, 8-16 h tel: 24025, po 16.h tel: 23912, Marián Bartal, 8-16 h tel: 24572, po 16.h tel: 23949.

Ing.Ivan Šinka, podpredseda RR KST Veľký Krtíš, INFORMÁCIE č.3, december 1997

 

Zákaz vstupu turistov na súkromné pozemky?

Občas sa v súvislosti s reprivatizáciou časti lesov a ďalších pozemkov objavuje téza, že na súkromné pozemky je vždy a všade zakázaný vstup. Nie je to však celkom tak. Nie vždy je ničenie napríklad turistických značiek na súkromných pozemkoch právne podložené.

Zákon o ochrane prírody a krajiny č.287/1994 Zb. v ­43 uvádza:

  1. Každý má právo pri rekreácii, turistike a obdobnom užívaní prírody na voľný prechod cez pozemky vo vlastníctve (správe, nájme) štátu, obce, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak tým nespôsobí škodu na majetku alebo zdraví inej osoby. Je pritom povinný rešpektovať práva a oprávnené záujmy nlastníka (správcu, nájomcu) pozemku, ako aj podmienky ochrany prírody a krajiny.
  2. Právo podľa odseku 1 sa nevzťahuje na zastavané pozemky alebo stavebné pozemky, dvory, záhrady, sady, vinice, chmeľnice, lesné škôlky a zverníky. Orná pôda, lúky a pasienky sú z práva podľa odseku 1 vylúčené v čase, keď môže dojsť k poškodeniu porastov alebo pôdy, ako aj vtedy, keď sa na nich pasie dobytok. Osobitné predpisy môžu právo podľa odseku 1 obmedziť alebo upraviť odchylne.

Na tento právny stav upozornila všetkých vlastníkov, správcov i nájomcov vo svojom článku Obce a mestá verzus životné prostredie v Hospodárskych novinách 28.11.1997 JUDr.B.Gašparíková,CSc. z odboru environmentálneho práva MŽP SR.

INFORMÁCIE č.3, december 1997

 

Výraz do encyklopédie:

DIAĽKOPLAZ /slang./ - Pomenovanie výkonnostného turistu, ktorý absolvuje diaľkové turistické pochody v rozmedzí od 35 do 100 km /niekedy aj viac/. Tento výraz veľmi nelichotil niekdajším turistickým funkcionárom, ktorí najmä pochody približujúce sa k 100 km hranici neuznávali a brojili proti nim, kde sa dalo. Dnes už toto pomenovanie nadobudlo archaický význam. Tie časy, keď sa turisti priam doplazili do cieľa diaľkového pochodu, sú už dávno preč. Vďaka zvyšovaniu výkonnostnej úrovne diaľkoplazov títo do cieľa došlapú /niekedy aj dobehnú/ bez akýchkoľvek väčších známok vyčerpania. Toto pomenovanie preto, že sa doteraz nenašlo iné vhodnejšie, sa používa dodnes.

Ivan Nižnan

 

"Zastavme sa bratia..."

Pripomienky k novej klasifikácii VOPT

platnej od 1.1.2000

Konečne sa podarilo zopár nadšencom upraviť normy pre vyššie stupne výkonnostného odznaku pešej turistiky /VOPT/. Doteraz, vlastne ešte aj v novej klasifikácii, bolo možné plniť a splniť len zlatý VOPT a čo je 6000 km s prevýšením. Avšak v priebehu januára a februára 2000 nastal konečne výrazný posun a po dohode je možné plniť aj vyššie stupne, než je dlhoročný zlatý VOPT a to až po tzv. "rovníkový" VOPT, ktorý bude udeľovaný za prejdenie 40.075km. Chvála Bohu!

Keď sme už výkonnostní turisti dosiahli tento úspech, bolo by potrebné upraviť aj základné podmienky plnenia VOPT a prispôsobiť ich súčasnej situácii. Keď ste si prečítali nové podmienky plnenia VOPT, boli ste niektorými bodmi v klasifikácie prekvapení. Poďme si urobiť rozbor podmienok plnenia VOPT platných od 1.1.2000.

Keď chceme začať od začiatku, tak musíme začať s autormi podmienok klasifikácie. Nám sa doteraz nepodarilo zistiť už viac ako 10 rokov, kto je vlastne autorom klasifikácie ako celku a konkrétne časti o VOPT.Informovali sme sa o tom v Trnave, ale aj v Bratislave na RR KST, nikto nevedel. Autori boli a sú dobre utajení. Podľa toho to aj vyzerá. Totiž, mali sme zopár pozmeňujúcich pripomienok, ktoré vyplynuli z vývinu turistiky v dnešnej dobe a tieto návrhy sme chceli konzultovať s autormi. Na regionálnych radách nemajú predsedovia záujem vôbec /napr.Trnava - Herchl a spol a BA - Junas a nespol./. Na stránkach MKD sa už viac rokov vedie o týchto podmienkach živá diskusia /Nižnan, Minárik, Šoula, Vida atď/. Doteraz bola táto diskusia "skoro" bezúspešná.

Pripomienky a návrh na úpravu:

A/1. - a/b/c Navrhujem zrušiť celú formuláciu plnenia.

Dôvod:

Originál: a/ Plní sa na podujatiach uvedených v okresnom a ústrednom tur. kalendári min. 50% kilometráže požadovanej pre príslušný stupeň

Úprava: Navrhujem tento bod ponechať, ale bez obmedzenia 50%.

Originál: b/ Plní sa na podujatiach materského klubu, min. 25% kilometráže požadovanej pre príslušný stupeň.

Úprava: Zrušiť obmedzenie 25%

Dôvod: Ukážte mi jeden tur.klub, ktorý organizuje dostatočný počet výkonnostných akcií na plnenie potrebných km na VOPT. Znovu príklad. V BA je to napr. KST TESLA, ktorá poriada tri pochody, aj tak to je len 190km. Takže, ak by sa mi započítali km /ako členovi KST Tesla/, tak už som limitovaný a ročne môžem našlapať a do plnenia zapísať max.760km. /25% = 190 km, 100% = 760 km/. A u tých klubov, ktoré organizujú ročne jeden pochod /napr. 50 km/, si môže turista zapísať max. 200 km. Nuž a to je na výkonnostného turistu naozaj žalostne málo!

Podľa turistického kalendára je takýchto KST väčšina /v Trnave napr. Spartak, Slovšport, Stavbár atď/. A čo potom u tých, ktoré neorganizujú vôbec nič. Turista organizovaný v takýchto KST potom nemôže odznak VOPT plniť vôbec!!!

Originál: c/ Zahraničné akcie. Požaduje sa 25% z nachodených km splniť na akciách organizovaných zahraničnými partnermi pre príslušný stupeň.

Úprava: Navrhujem upraviť tento bod tak, že sa doporučujú aj zahraničné akcie, ale bez percentuálneho obmedzenia.

Dôvod: Zoberme si základný - bronzový VOPT /1000 km/, to znamená nachodiť v zahraničí 250 km. My na západnom Slovensku máme ešte výhodu, že Česi i Rakúšania sú relatívne blízko. Veď 250 km je pre začínajúcich turistov asi šesť, sedem zahraničných pochodov. Pre väčšinu z nás je to dnes veľká finančná záťaž, keď už nie neprekonateľná prekážka a pre našich aktívnych dôchodcov cesta zarúbaná.

A.2 -

Originál: Za podujatie výkonnostného charakteru sa počíta minimálne jednodenné podujatie od 25 do 50 km, ako sú výstupy, prechody, hviezdicové pochody s priemernou dennou dĺžkou 25 km na deň. Nehodnotia sa podujatia, na ktorých sa hodnotí čas alebo poradie. Za každých 100 m stúpania sa pripočítava 1 km.

Úprava: Za podujatie výkonnostného charakteru sa počíta minimálne jednodenné podujatie od 35 km až do 100 km.

Dôvod: Platný návrh je podľa mňa nekompetentný, nepremieta do plnenia súčasnú situáciu. Navrhovateľ, resp. navrhovatelia tento návrh vôbec nekonzultovali s aktívnymi turistami, lebo by na takúto "múdrosť", prejsť denne 25 km, že je hodnotný turistický výkon, nemohli prísť. Možno v Himalájach. A druhý extrém, horné obmedzenie 50 km. Tým prakticky zlegalizovali starú socialistickú myšlienku, kedy boli 100 km pochody v nemilosti. Zdá sa, že to robia tí istí funkcionári. Znovu trochu počtov: 35 km pochod. Ak sa budete pohybovať priemernou rýchlosťou 4 km /o 1 km nižšia ako je doporučovaná/, tak tento pochod prejdete za 8 aj trištvrte hodiny. To nie je časove ani celý deň. A pri dlhších pochodoch bolo staré pravidlo, 50 km pochod treba prejsť do 12 hodín a 100 km do 24 hod. Súčasný limit 25 km prejdete za 5 /slovom päť/ hodín a potom čo s "načatým večerom?"

A.3 -

Originál: VOPT možno plniť po dosiahnutí 15 rokov veku.

Úprava: VOPT doporučujeme plniť od 10 rokov veku

Dôvod: Ďalší bod, ktorý sme už za socializmu navrhovali upraviť. To, že VOPT možno plniť až po dosiahnutí 15 r. veku, je už aspoň 15 rokov prežitok. Môžem tu vymenovať kopu mladých turistov, ktorí v 15 rokoch mali už splnený minimálne striebroný, keď už nie zlatý /Královič, Mikulkovci, Minárik, Vlčko atď/. Ak chceme mať dorast aj v tejto oblasti, vekovú hranicu buď vôbec neuvádzať alebo len doporučovať. Ak sa mladý turista nedostane na lesné chodníky do 15 rokov, tak potom už len veľmi ťažko a budú z nich "sídliskoví pavúci". Zdá sa, že návrh robili asi tur. funkcionári, ktorí za celý život nesplnili možno ani zlatý VOPT.

A.4 -

Originál: VOPT možno ďalej plniť aj kilometrážou zápočtových ciest /ZC/ s minimálnou dennou dĺžkou 30 km.

Úprava: Tento bod navrhujem zrušiť úplne !

Dôvod: Turista nie je a nemal by ani byť úradník. Vieme akým spôsobom sa robila a robí dokumentácia ZC. Okrem toho každý turista si robí evidenciu pochodov so všetkým čo k tomu patrí. Nechajme nech ZC slúžia tomu, k čomu boli určené.

Posledná pripomienka je k bodu "Plnenie výkonnostných odznakov" č.1/b

Originál: Podmienky výkonnostných odznakov turistiky môžu plniť iba členovia KST.

Úprava: Podmienky výkonnostných odznakov turistiky môžu plniť všetci občania Slovenskej republiky bez obmedzenia. Nečlen KST však musí za udelené ohodnotenie zaplatiť príslušne stanovený manipulačný poplatok.

A.6 -

Originál: Normy pre jednotlivé stupne.

Úprava: Tento bod je už doriešený a platia tu nadstavbové normy až do výšky 40.075km.

Kto by mal ešte pripomienky k týmto pripomienkam, nech ich pripomienkuje u pánov Nižnana, Minárika alebo Šoulu.

Peter Minárik

 

KALENDÁR

jún:

3. - 4.6.2000  TRNAVSKÁ 100-KA 27.ročník

(sobota/nedeľa) KTD a T Trnava
Trasy: 168 km/3850 m, 100 km/2800 m, 65 km/1500 m, 37 km/1050 m
Bratislava, hl.žel.st. - Čermákova lúka - Buková - Brezová pod Bradlom - Trenčín (trasa vedie po červenej tur.značke "Cesta hrdinov SNP") / Uherský Brod
Štart: Bratislava, hl.žel.st., sobota, 3.6.2000, 6.00 - 8.00 h
Cieľ:   37 km: Čermákova lúka, 3.6.2000, do 17.00 h
            65 km: Buková, reštaurácia, 3.6.2000, do 23.00 h
          100 km: Brezová pod Bradlom, 4.6.2000, do 8.00 h
          168 km: Trenčín / Uherský Brod, žel.st., 4.6.2000, do 24.00 h
Štartovné: 20 Sk
Vedúci: Ing.Peter Minárik, tel: 0805/5521 056

10.6.2000   INOVECKÁ 50-KA 21.ročník

(sobota) OT TJ Bezovec
Trasy: 50, 30, 20 km
50 km: Mníchova Lehota - Inovec - Panská Javorina - Skaliny - Bezovec - Kostolný vrch - Moravany - Piešťany
30 km: Mníchova Lehota - Bezovec
20 km: Bezovec - Piešťany
Štart: 50 a 30 km: Mníchova Lehota, motorest Radar, 6.30 - 9.00 h
Cieľ:  50 a 20 km: Piešťany, tur.klub, do 19.00 h
Štartovné: reg.turisti 5 Sk
Vedúci: Peter Miklánek

10.6.2000   CEZ PÄŤ MALOKARPATSKÝCH KRČIEM DO KREMATÓRIA 7.ročník

(sobota) KTC Albatros Bratislava
Trasa: 50 km/1450 m
Pezinok - Zochova chata - Rybníček - Pezinská Baba - Košarisko - Borinka - Marianka - Kačín (Lesanka)
Štart: Pezinok, žel.st., 6.30 - 7.00 h
Štartovné: 7 Sk
Vedúci: Boris Ottmar
Upozornenie: Miesto štartu je oproti predchádzajúcim ročníkom zmenené - začína sa z Pezinka !

17.6.2000   SEVERNOU ČASŤOU MALÝCH KARPÁT 21.ročník

(sobota) KST TJ Družstevník Dolný Lopašov
Trasy: 50 km/1500 m, 40 km/1100 m, 30 km/800 m
50 km: Dolný Lopašov - Veľká Pec - Bradlo - Brezová pod Bradlom - Cerník - Holý vrch - Dolný Lopašov
Kratšie trasy sú odvodené od základnej 50 km trasy.
Štart: Dolný Lopašov, turistický klub, 6.00 - 12.00 h
Cieľ: Dolný Lopašov, turistický klub, do 19.00 h
Štartovné: 10 Sk
Vedúci: Jozef Šteruský

17.6.2000   2000 KROKOV DO POVODY 4.ročník

(sobota) OT TJ Slávia Dunajská Streda
Trasa: 16 km
Štart: Povoda, obecný úrad, 9.00 h
Cieľ: Povoda, Potraviny
Vedúci: Juraj Ravasz, tel: 0709/5522 306

24. - 25.6.2000   2 x 50 A DOSŤ ! 17.ročník

(sobota/nedeľa) KST TESLA Bratislava
Trasy: 100 km/2700 m, 63 km/1950 m, 50 km/1600 m, 35 km/1100 m
100 km: Bratislava, hl.žel.st. - Kamzík - Partizánska lúka - Marianka - Borinka - Košarisko - Pezinská Baba - Čermákova lúka - Hubalová - Zochova chata - Zumberg - Tri kamenné kopce - Biely Kríž - Kamzík - areál TJ TESLA Bratislava
63 km: Bratislava - Zochova chata - Modra
50 km: Bratislava - Pezinská Baba - Pezinok
35 km: Bratislava - Borinka - Rača
Štart: Bratislava, hl.žel.st., pod schodami na Žabotovej, 6.00 - 7.30 h (24.6.2000)
Cieľ: (100 km) areál TJ TESLA Bratislava, do 7.00 h, 25.6.2000
Štartovné: 20 Sk
Vedúci: Ing.Ivan Nižnan

 

Z KALENDÁRA KST 2000

2. - 3.6.2000   HALIČSKÁ 100-KA, 5.ročník, 100 km
                         KST Sokol Halič
                         J.Rajprich, Štúrova 14, 985 11 Halič, tel: 0863/4392 504

3.6.2000         MYJAVSKÁ 50-KA, 75, 50, 15 km
                        KST TJ Spartak SAM Myjava
                        A.Serdahely, Dolná štvrť 508/28, 907 91 Myjava, tel: 0802/212650

4.6.2000         KREMNICKÁ 50-KA, 50 km
                        KST Kremnica
                        L.Fusko, Zámocké nám. 574/13, 967 01 Kremnica, tel: 0857/6743 883

17.6.2000       RUDOHORSKÁ 100-KA, 100 km
                         ŠK Magnezit Ferona Košice
                         N.Babjaková, Jasuchova 24, 040 01 Košice, tel: 095/6438 367

 


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd