MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

"Ešte stále si šľapem len pre radosť z pobytu v prírode", vyznáva svoj vzťah k prírode oslávenec.

Naše informátorské pramene, ktoré samozrejme znovu nechcú byť menované, neklamali, keď tvrdili, že 30.mája 2001 svoje, viac než životé jubileum oslávi Vilko Vida. Tohto roku je to sedemdesiatka. Patrilo by sa ho preto poriadne vyspovedať, nakoľko sme v predchádzajúcom období na neho "akosi" zabudli!

1.MKD: - Vilko, ak sa ešte na to pamätáš, povedz nám niečo o svojich začiatkoch, či už turistických, diaľkoplazeckých, ale aj organizátorských.

Viliam Vida: - Moji rodičia už v detstve spoznali príťažlivosť prírody, lebo vyrastali v podhorskom prostredí, matka v Diviakoch pod Rokošom a otec v Puchbergu pod Schneebergom. Vzťah k horám ich ako manželov zavial na bratislavské Horné Kramáre, odkiaľ do hory je iba na skok. S rodičmi som veľmi rád chodieval do hory zbierať lesné plody a drevo na kúrenie. Hora sa mi stala súčasťou môjho života.

Roky plynuli a časom do našej rodiny pribudli moji bratia Peter a Ján. Tým začalo byť vešelšie na prechádzkach lesmi, ktoré sa z poldenných túr postupne stávali celodennými. Asi tam niekde začali moje diaľkoplazecké začiatky.

Nuž a čaro prechádzok voľnou prírodou si podmanilo aj môj manželský zväzok. Nejeden voľný čas sme prežili, ako aj stále ešte prežívame, pri prechádzkach prírodou. Rokom 1977 ja a postupne aj manželka a dve dcéry so svojími rodinami vstupujú do organizovanej pešej turistickej činnosti v TJ ČH, súčasnej ŠKP /športový klub polície/ Bratislava. V roku 1978 som získal kvalifikáciu inštruktora pešej turistiky. Ako účastník, ale aj ako organizátor mnohých zápočtových ciest a podujatí určených pre širokú turistickú verejnosť, som pochodil s mojími blízkymi turistickými priateľmi mnoho pohorí Slovenska a Čiech.

2.MKD: - Podľa vyhodnotenia z roku 2000 sa ešte stále pohybuješ medzi tými najlepšími plniteľmi Malokarpatského diaľkoplaza a za tento rok máš vykázaných nachodených 1 280 km bez prevýšenia. Takže Ti to šľape. Prezraď koľko toho je doteraz ?

Viliam Vida: - Ako vidíš šľape, nemôžem si sťažovať. Podľa podmienok pre získanie VOPT /Výkonnostný Odznak Pešej Turistiky/, ktoré boli vydané 1.1.1981 VZT SÚV ČSZTV, mám doteraz nachodených cca 46 730 km. Je to dosť alebo málo?

3.MKD: - Kedy si sa dostal na svoj prvý DP 50 a 100 km. Kto ťa na to naviedol a s akým účinkom?

Viliam Vida: - Prvý diaľkový 50 km pochod - šliapak - som absolvoval s mojími bratmi a viem to presne, bolo to 26.10.1965, zo Sološnice cez Holinu - Skalnatú - Čmelek - Kozí chrbát - Kamzík a končilo sa na Račianskom mýte. Akcia mala na mňa zvláštny účinok - bola ňou silná túžba absolvovať ďalšie náročné túry ...

Prvý stokilometrový pochod - šliapak som absolvoval 19.-20.marca 1982 a to bola akcia "Dunajská stovka", ktorá sa začínala v Novej Stráži pri Komárne a išla cez Medveďov a Gabčíkovo - Bodíky - Hrušov - Kalinkovo k Slovnaftu. Usporiadateľ bol TJ Vinohrady. Išlo sa väčšinou po dunajskej hrádzi, Gabčíkovská priehrada ešte vtedy totiž nestála. A keď fúkal silnejší protivietor, bola že to radosť! Účinok - ešte v roku 1982 som absolvoval ďalšie 3 stovky: Mierový pochod, Trnavskú stovku a Malokarpatský šliapak. Konečné zhodnotenie pre mňa bolo - že som bol maximálne spokojný.

Viliam Vida: - Ak to všetko dobre spočítam, diaľkovým pochodom sa už venujem viac ako úctyhodných 36 rokov.

Viliam Vida: - Malé Karpaty som prešiel krížom krážom, všetkými smermi, chodníkmi a cestami necestami. Nie je tu dolina či kopec, na ktorom by som mnohokrát nebol. Spoznal som ich za každého počasia, v dobrom i v zlom - naučil som sa v nich pohybovať tak, aby som sa z nich vrátil domov spokojný. Skúsenosti z Malých Karpát používam i v náročnejších pohoriach a sú z môjho pohľadu k nezaplateniu.

Viliam Vida: - Ako člen PaVHT ČH som sa dal naviesť, vymysleli sme a s ostatnými členmi sme začali organizovať diaľkový turistický pochod "Päťdesiatku Červenej hviezdy". V roku 2000 to už bol 20.ročník jarného a 19.ročník jesenného šliapaka ŠKP /ČH/.

7.MKD: - Aj vlani si bol účastníkom diaľkového pochodu Trnavská stovka. Ale v cieli na Brezovej sme Ťa nevideli. Čo sa stalo po trase? Bol si evidovaný, že si prišiel len do Bukovej.

Viliam Vida: - Čo sa stalo, že som nebol v cieli? Pretože sa na trase za Brezinkami ku mne pripojili dvaja mládenci zo Zlatých Klasov, ktorí ma požiadali z titulu vyčerpania o doprovod do Smoleníc na železničnú stanicu, kde chceli ísť na vlak. Keď som videl v akom stave sú, zľutoval som sa a tým skončilo i moje ďalšie putovanie do cieľa T-100 v roku 2000.

8.MKD: - V Slovenskom turistovi č.1/1987 sme sa dočítali, že si bol v tom roku vyhodnotený ako najaktívnejší turista roku 1986 v pešom presune. V celkovej súťaži medzi všetkými presunmi si sa umiestnil ako piaty najlepší, hneď za Haasom, Kuchtom, Obdržálkom a Jurom Hromkovičom. Pamätáš sa ešte na tie časy?

Viliam Vida: - Pamätám sa a veľmi dobre. Sú to stále živé spomienky, veď v tej dobe a v tom čase som sa v prírode pravidelne stretával so spomínanými diaľkoplazmi. Bola to doba, keď sme boli ešte "mladí a pekní" a plní entuziazmu. Bodaj by sa to vrátilo aspoň na jeden diaľkáč.

Viliam Vida: - Nadšenec diaľkových šliapakov sa musí riadiť svojím zdravotným stavom - túto činnosť by mal brať ako relaxačné osvieženie!

Viliam Vida: - Môj najobľúbenejší diaľkový šliapak je Jarný a Jesenný šliapak ŠKP /ČH/. Prečo? Lebo je môj a lebo moja rodina svojím pocitom spolupatričnosti v organizačnej podpore sa pričinila o dlhoročné trvanie týchto turistických akcií pešej turistiky.

Moje obľúbené miesto v horách je všade tam, kde sa stretávam s príjemnými ľuďmi.

11.MKD: - Z toho vyplýva otázka, čo na to tvoja rodina, ako reagovali, že si sobotu čo sobotu vonku?

Viliam Vida: - Moje časté turistické výpady vyvolávali zo začiatku v mojej rodine aj nesúhlas. Dostával som často otázku: či až s takou turistickou aktivitou je potrebné sa zapodievať? Ale časom sa všetko urovnalo k spokojnosti manželky a aj mojej dcéry.

12.MKD: - Tvoje plány do budúcnosti? Máš pre kamarátov diaľkoplazov nejaký odkaz?

Viliam Vida: - Všetky moje plány do budúcnosti sa budú odvíjať od môjho zdravotného stavu. Samozrejme, že chcem ešte zdolať niekoľko stoviek, aj nejakú tú hrebeňovku či splniť Malokarpatského diaľkoplaza. Ako všetci dobre vieme, kto tieto akcie za rok absolvuje, nemôže byť až tak vážne chorý.....

Odkaz kamarátom Malokarpatským: Prajem Vám veľa zdravia, šťastia, príjemnej pohody a dobré nohy do diaľkárskych akcií!

Viliam Vida: - Uvedené odpovede na Tvoje otázky považujem za úplne vyčerpávajúce.

Priaznivé geografické i prírodné podmienky predurčovali osídľovanie oblasti Vrbového od najstarších čias. Potvrdzujú to archeologické nálezy zo staršej doby kamennej a tiež nálezy z doby bronzovej. Unikátny je i nález dáckych mincí z prvej polovice 1.storočia pred naším letopočtom. Podobné nálezy sa na juhozápadnom Slovensku vyskytli len v Bratislave, Pezinku a v Senci.

Založenie osady, neskoršieho Vrbového, pri vchode do dôležitého prechodu cez Malé Karpaty zaiste malo veľký význam už v dávnoveku a tento sa postupne ďalej zvyšoval. Preto táto oblasť bola frekventovaná predchádzajúcimi civilizáciami a nakoniec zavčasu sa tam udomácnili i naši slovanskí prapredkovia. Potvrdzuje to i hradisko nad Holeškou za Prašníkom, ktorého existovanie nemožno oddeliť od podobných lokalít v tejto časti Malých Karpát.

Najstarší písomný doklad o Vrbovom je zatiaľ známy len z rokov 1332 -1337. Vrbové sa tam spomína pod menom Ecclesia Sancti Martini. Ide o zoznam farností, v ktorých boli vtedy vyberané desiatky pre pápežskú kúriu v Avignone. Podľa výšky odvádzaných desiatkov môžeme približne posudzovať nielen stupeň zámožnosti farnosti, ale aj jej dôležitosť ako správnej jednotky. /Napr.Vrbovský kňaz Mikuláš z ročného príjmu farnosti v sume troch mariek odvádzal desiatok 18 grošov, u piešťanského kňaza Petra desiatok predstavoval 13 grošov a 4 denáre a za farnosť Hlohovec kňaz Jakub odvádzal, iba 6 grošov. Teda trikrát menej, ako to bolo v prípade Vrbového./

Starší písomný hromadný doklad, ktorému môžu mnohé obce ďakovať za doloženie svojej existencie viac ako o 200 rokov skoršie, je zoborská listina z roku 1113. Kráľ Koloman v tejto listine potvrdil zoborskému opátstvu hranice jeho majetkov. Bolo to po nepokojných vojnových rokoch, kedy boli kraje spustošené a narušená bola poslušnosť poddaných. Vrbové nepatrilo do majetkov zoborského opátstva, avšak hranice jeho chotára sa potokom Holeška dotýkali hraníc krakovianskeho chotára, ktorý už patril zoborskému opátstvu. Oblasť Vrbového vtedy bola na vnútornom okraji hraničného stráženého kráľovského územia. Toto územie siahalo smerom k Morave až po riečku Olšava a v nasledujúcich rokoch jeho vonkajší okraj bol potlačený približne na neskoršie slovensko - moravské hranice.

Pisatelia listiny pri popise západnej hranice krakovianskeho chotára oproti Vrbovému asi považovali za dostatočné na tomto mieste uviesť ako hraničnú čiaru len významný potok Holešku bez spomenutia Vrbového, ktorého chotár a samotná obec sa nachádzala na západ od Holešky. Potom od prítoku Šípkovského potoka do Holešky, pokračovala hranica krakovianskeho chotára po Šípkovskom potoku, ktorý na svojom dolnom toku oddeľoval chotár Krakovian od chotára obce Počkoviec. Asi preto, že išlo o menej významný potok, pisatelia citovanej listiny na tomto úseku hranice krakovianskeho chotára neoznačili len názvom potoka, ako to urobili v prípade Holešky, ale na zvýraznenie spomenuli i susediacu obec Počkovec takto: "Obec Počkovec so Šípkovským potokom" /villa Pockovecz cum agua Sipco/. Pravdepodobne sa obec Počkovec nachádzala v tesnej blízkosti Šípkovského potoka pred jeho vyústením do Holešky. Po zániku obce Počkovec chotár Vrbového sa zväčšil o územie po tejto obci. Po zaniknutej obci zostala pamiatka v chotárnom názve medzi Holeškou a Šípkovským potokom, ktoré sa stále nazýva Počkovec alebo Počkovce.

Uvedené skutočnosti nám zaiste môžu potvrdzovať, že v čase vydania zoborskej listiny z roku 1113 jestvovalo aj Vrbové, podobne ako iné okolité menšie obce, ktoré sú v listine spomínané. Napríklad Kocurice, Trebatice, Krakovany, Ostrov a podľa mena spomínaného potoka i Šípkové, ktoré podobne ako Vrbové nepatrilo do majetkov zoborského opátstva.

Predpis:                    Úprava MK SSR z 3.októbra 1976 č.7451/1976 - OP
Rozloha:                   Ochranné pásmo 21,55 ha
Poloha:                     okres Senica
Katastrálne územie:   Plavecký Mikuláš

Jaskyňa sa nachádza na pravej strane Mokrej doliny. Vrchol je vo výške 410 m n.m., pod vrchom Polámané /611 m n.m./. Na jej ochranu je určené pásmo s výmerou 21,55 ha. Vznikla v strednotriasových vápencoch chočského príkrovu po pukline smeru sever - juh. Na jej vzniku sa okrem erózie čiastočne uplatnila i korózia, čo dokazujú opracované vápence tvoriace jej výplň. Výplň jaskyne okrem fluviálnych sedimentov reprezentujú sintrové náteky a stalagnáty. V zadnej časti jaskyne sa vytvorili brčká.

Jaskyňa má veľký geomorfologický význam a predstavuje významnú paleontologickú lokalitu známu najmä nálezmi kostí jaskynného medveďa /Ursus spelaeus/. Dĺžka jaskyne je 31 metrov. Nie je sprístupnená.

V ten deň viedla naša trasa na hrebeň Veľkej Fatry. Stúpali sme "Vlčou dolinou", na chrbtoch veľké batohy, spacáky, karimatky a ďalšie nevyhnutné "nádobíčko" pre pobyt v horách. Chodník vo zvyškoch starého snehu prešľapával Ondro. Funel, supel, ale drtil nás svojím rovnomerným, priamo strojovým tempom. Za jeho batohom som sa "motala" ja, tieklo zo mňa, v krku mi vysychalo, pred očami mi vyskakovali oranžové záblesky, popruhy batoha ma odierali do ramien, ale pochopiteľne som nedávala vôbec nič najavo. Keď sa Ondrej občas ohliadol a svojím typickým "tak čo?", ticho som mu odpovedala len "no nič, je to dobré". Za mnou sa ešte valili Peter a Ivan. Ten prvý mal pľúca odjakživa ako mechy od organu, len mu trochu prekážalo pri väčších výstupoch veľké brucho či "bandero", ako on sám s obľubou hovoril. Ďalšia časť partie, Viera s Michalom, nás mali čakať na rázcestí pod hlavným stupákom. Vyšli si tam totiž o deň skôr než my a tak si trasu prispôsobili po svojom. Zamilovaní sú predsa len zamilovaní. Aj keď som musela napínať všetky sily a úporne bojovať s každým krokom na stúpaní, predsa sa ma zmocňoval báječný pocit, že je predo mnou predĺžený víkend s kamarátmi, horami a všetkým tým, čo má človek tak rád. Dážď sa prihnal okolo jedenástej. Naštvalo ma to. Včera nádherné slniečko a práve dnes, keď sme sa vybrali do hôr, sa musí počasie pokaziť. Zákon schválnosti. Prehodila som si cez hlavu igelitku, vietor mi ju sfúkaval a nezostávalo mi nič iné, len si ju jednou rukou pridržiavať pod bradou. Ondrej si na seba natiahol svoju špeciálne ušitú pelerínu a len Ivan prehlásil, že mu voda vôbec nevadí. Kadiaľ prišla, tadiaľ odíde. Slaninka je nepremokavá. Narazil si len "šiltačku" s mamutím šiltom a zatiaľ, čo sme sa my balili, zapálil si toho jeho rýchleho smrťáka. Prehlásil, že cigareta v nepriaznivom počasí nervovo ukľudňuje a že by jeho náladu mohlo ohroziť jedine to, keby mu navlhli zápalky. To sa ale nemôže stať, tie má špecálne zabalené v igelite.

Drvili sme to ďalej, ale išlo sa horšie a horšie. Citeľne sa ochladilo a prihnali sa nízke mraky, že už nebolo vidieť ani na tri kroky. Hory nám ukazovali čo dokážu. Lialo viac a viac a po ceste bežali okolo balvanov potôčiky vody. Každú chvíľu sa mi šmykla noha alebo som zakopla. Nohy som mala premočené. Neudržali sme tempo a pri rázcestníku sme boli až o druhej, tu sme mali byť niekdy okolo obeda. Ruky som mala skrehnuté a stále viac mi nepríjemne čvachtalo vo vibramkách. Ondro utrúsil, že nám to nepreschne ani do budúcich Vianoc.

"Musíme sa dostať aspoň pod stupák. Sľúbil som Michalovi, že tam dorazíme, nech sa deje čo sa deje. Predsa ich tam nenecháme v tomto maraste čakať cez noc", rozhodol Ondrej.

Začínala som pozvoľna viac a viac tuhnúť. Pláštenka, s ktorou na mne lomcoval vietor, ma pochopiteľne pred dažďom nemohla ochrániť. Mokré nohavice sa mi studeno lepili na kolená. Na reumu ako stvorené. S pláštenky voda stekala rovno na chrbát a ľadviny. Chvíľami sa mi zdalo, že by snáď bolo vôbec najlepšie pláštenku hodiť naspäť do batohu. Určite by sa mi lepšie išlo. Okolo tretej hodiny sme objavili krmelec, bola to malá strieška a pod ňou "dlaň" suchej zeme. Trochu tam tieklo a mohutne fučalo, ale Ondrej ohlásil pauzu, zhodil batoh a vybalil celú veku chleba, konzervu bravčového vo vlastnej šťave, dve cibule a hlavičku cesnaku, svoju obľúbenú horskú stravu. Takto sa kŕmi v horách už roky. Ivan zasa ládoval do seba šunčičku a rožkami. Chcela som si taktiež niečo vybaliť, ale naraz na mňa padla zvláštna únava, hlad zrazu zmizol nemala som na nič chuť a v hlave sa mi rozhostilo len tupo a prázdno. "Tak si aspoň odkusni!" strkal mi Ondrej kus chleba s cibuľou a bravčovým pod nos.

"Predsa musíš niečo jesť, veď tu môžeš skolabovať a vlci ti tu ohladajú kosti."

"Psst, je nervózna, nedráždiť, nekŕmiť", uťahoval si zo mňa Ivan. Išli mi fakt na nervy. Štval ma ten ich bohorovný kľud. Tým by snáď nevadilo ani keby padali tragače. A vôbec nemá to cenu. Vždy si vymýšľam blbosti! Prečo zasa ja idem do hôr s týmito chlapcami. Ako keby som ich poznala od včerajška. Keď si ale spomeniem, že chcú doraziť tam kam si naplánovali, tak tam určite dorazia aj keby sa mali plaziť na jazyku. Prepadávali ma myšlienky typu, prečo som ja sprostá neišla k tete na Dobrú Vodu na chatu alebo k moru.

Bolo mi do plaču. Hlavne zo zlosti. Áno, zo zlosti, pretože som jasne cítila, že majú pravdu ako vždycky a ja že sa teraz chovám nemožne a že som asi poriadne rozmaznaná.

Dážď neprestával, ba snáď ešte viac hustol. Hmla chladila. Skoro sa zotmelo.

Pokračovala som ďalej ako stroj. V hlave sa mi uhniezdila jediná predstava - sucho a teplo alebo teplo a sucho. Začínalo sa mi robiť zle. Mala som ich poslúchnuť a poriadne sa najesť. Teplý čaj s rumom. Keby tak bol horúci čaj. Vypila by som ho určite aj dva litre. Mohol by byť aj bez rumu.

"Pozrite, koliba", zvolala som na kamarátov. "Ale sušiť sa tam nebudeme. Nie je na to čas", potešil ma Ondrej. Zastavila som sa, ako keby mi v hlave naraz praskla nejaká natiahnutá struna.

Stáli sme pred kolibou, tieklo z nás ako z vodníkov a Ondrej ako vedúci len povedal "Ako chceš".

Potom sme všetci zaliezli dovnútra do koliby. Vo vnútri sedeli dvaja dedkovci a bol tam teplý smrad z ovčieho mlieka a syrov. Teraz, keď sme boli premrznutí, pre nás ten smrad bol ako parfém. Chlapci s bačom všetko vyjednali, môžem tam prespať. Tak ahojte a majte sa. "Vy taktiež", vyliezla som pred kolibu pre batoh. Ondrej s Ivanom sa už začali strácať v hmle. Naraz mi začali tiecť po tvári slzy zmiešané z dažďom... "dokážem to, hergot dokážem to."

Nedávno sme boli nabrať trochu nových síl na čerstvom vzduchu Malej Fatry. V spolupráci borovičky s horcom a rôznymi atentátmi páchanými na nás pečenými klobáskami a pivom Tatran, sme tam kupodivu našli, čo sme hľadali. Pokoj a relax. Keď sa blížil čas ísť domov, kamaráti tam ešte ostali na posledný víkend, ja som však musel ísť domov už v piatok večer.

Posledný autobus mi išiel o jedenástej hodine v noci zo Žilinského nádražia. Lenže - tá naša autobusová doprava!! Keď sme prichádzali s mojím kamarátom do Žiliny päť minút pred jedenástou, z diaľky ma zdravili odrazové sklá odchádzajúceho autobusu. Že to bol môj autobus, mi došlo zhruba o desať minút neskoršie.

Čo teraz? Telefón na chate v Štefanovej rozjarená spoločnosť ignorovala a mňa čakala mrazivá noc na opustenom žilinskom nádraží. Vlastne nebolo až tak úplne opustené, pripotácal sa ku mne nejaký "houmlesák" s ponukou, že noc bude dlhá a že keď mu dám stovku, prinesie z bufetu na železničnom nádraží grog. Zostalo mi 500 korún Slovenských, dal som mu stovku a tešil som sa chvíľu s novým kamarátom z kruhov, kde ja žiadnych známych nemám.

Ale to som sa veľmi mýlil! Okamžite stáli pri mne ďalší dvaja, zrejme privábení vôňou rumu alebo pohľadom, ako ťahám z vrecka bankovky. To bola si chyba...

Tak trochu som zneistil a spočítaval v mysli, že môžem ešte obetovať dve stovky, aby mi stačili peniaze na autobus. V okamžiku, keď dvojka poodstúpila a uprene si ma pozorovala z diaľky, naklonil som sa k môjmu spoločníkovi a povedal som mu. "Dám Ti ešte dve stovky a pošli ich do prdele!"

Nevyzeral, že by ho táto informácia nejako zvlášť dojala, zrejme matematickému rozdielu jednotky a nuly nerozumel.

Vstal som a povedal im, že idem do haly na nádražie. Okamžite som mal ochotných pomocníkov u seba: "Neobťažuj sa, musíš odpočívať!" šepkal mi jeden z tej dvojice do ucha a priateľsky ma objal a druhou rukou mi zašiel do vrecka. Asi mal zmrznuté ruky, pretože to vyzeralo, že ma chce vyzliecť alebo mi ho aspoň vytriasť.

Stál som nepohnuto, batoh s drahou výbavou za tridsať tisíc, pevne opretý o stĺp a ja som sa usmieval a duchu som si spieval všetky naše hymny, terajšie i bývalé, od Kde domov můj až po Nad Tatrou sa blýska... a čakal som až ten blbec natrafí na ruličku bankoviek.

Potom sme sa rozlúčili a popriali si šťastnú cestu. Moja cesta viedla do nádražnej haly, aby som si spočítal drobné, ktoré mi zostali a aby som vedel, či sa mám vydať do Bratislavy alebo pešo naspäť do Terchovej. V tom momente mi nebola postava Jánošíka sympatická veru ani trochu.

Pri vchode ma dohnalo dievča. Povedala, že sledovala, čo sa mi stalo a že mi môže požičať stovku, viac nemá. Po inventúre to bolo na lístok do Bratislavy a dve kofoly s malým rumom v bufete. Tam už ostatne moji "Jánošíci" prepíjali tržbu. Dokonca ma pozvali na jedno poldeci. Odmietol som a až do rána som sa rozprával s tou peknou dievčinou. Bola asi trochu "trhlá", ale zato moc milá. Volala sa Janka a bola z Prievidze.

Cesta domov prebehla podľa stáleho scenára, ukázal som sprievodcovi lístok a vydýchol si úľavou, keď som vystupoval v Bratislave z vlaku. Keď som zliezol z vagónu, krok predo mnou ležal na zemi malý zlatý prstienok.

Poslal som ho Janke spoločne so stovkou a niekoľkými výtlačkami MKD. Nech dievča vidí, že my sme tiež zbojníci!

V roku 2000 už po dvadsiatykrát prebiehala súťaž Malokarpatský diaľkoplaz. Predkladáme zoznam všetkých tých, ktorým sa chcelo trápiť sobotu čo sobotu na Makokarpatských chodníkoch, ale hlavne tých, ktorým sa to podarilo splniť. A tu sú tí najlepší z najlepších....

1.	Bada Peter	1940	Trnava	s prev. 1 670 km
2.	Bahurinský Ľudovít	1952	Bratislava	s prev. 1 416 km
3.	Farkašovský Ladislav	1937	Bratislava	s prev. 1 062 km
4.	Hanuš Jaroslav	1932	Nitra	s prev. 1 065 km
5.	Javorský Vlado	1947	Bratislava	s prev. 1 132 km
6.	Klokner Melo	1932	Bratislava	s prev. 2 162 km
7.	Korčok Atilla	1941	Bratislava	s prev. 1 001 km
8.	Lumtzer Kvetoslav	1938	Poprad	s prev. 1 363 km
9.	Majdán M.	1959	Bratislava	s prev. 1 648 km
10.	Minárik Peter	1947	Trnava	s prev. 1 758 km
11.	Nehyba Vlado	1929	Bratislava	s prev. 1 332 km
12.	Nižnan Ivan	1940	Bratislava	s prev. 1 261 km
13.	Nižnan Marian	1946	Bratislava	s prev. 1 092 km
14.	Novák Jozef	1966	Bratislava	s prev. 1 236 km
15.	Obdržálek Peter	1953	Bratislava	s prev. 1 236 km
16.	Obdržálková Janka	1949	Bratislava	s prev. 1 001 km
17.	Parcer Ján	1923	Prievidza	s prev. 1 786 km
18.	Porubanec Cyril	1937	Bratislava	s prev. 1 154 km
19.	Srnka Pavol	1944	Trnava	s prev. 3 213 km
20.	Stotka Vlado	1934	Bratislava	s prev. 1 852 km
21.	Šoula Pavol	1954	Bratislava	s prev. 1 574 km
22.	Vida Viliam	1931	Bratislava	s prev. 1 755 km

Naj:
  - mladší MKD: Novák Jozef - 1966 / 33 r./
  - starší MKD: Parcer Ján - 1923 / 77 r./
  - vzdialenejší MKD: Lumtzer Kveto - 1938 / 62 r./ z Popradu

Ocenenie bude odovzdané diaľkoplazom na DP Trnavská stovka a následných podujatiach diaľkového charakteru.

Všeobecnej turistickej diaľkoplazeckej verejnosti oznamujem plnenie Malokarpatského Diaľkoplaza za TJ TESLA Bratislava. Po spresnení údajov od členov TJ TESLA BA za posledných päť rokov je stav v plnení Malokarpatského diaľkoplaza u našich turistov následovný:

	Meno	1995	1996	1997	1998	1999	2000	celkom
1.	Klokner Melo	2006	1799	1788	1119	1738	2162	19x
2.	Stotka Vlado	1962	1791	1694	1532	1621	1852	17x
3.	Nehyba Vlado	1689	1689	1825	1522	1293	1332	14x
4.	Porubanec Cyril	1144	1482	1478	1907	1450	1154	11x
5.	Nižnan Ivan	1553	0	1149	1332	0	1261	8x
6.	Nižnan Marian	1305	0	1090	0	0	1092	8x
7.	Javorský Vlado	1572	1310	1378	1471	1542	1132	8x
8.	Svrček V.	0	0	0	0	0	0	5x
9.	Farkašovský Laco	1042	0	0	0	1109	1062	4x
10.	Majdan M.	0	0	0	1091	1592	1648	3x

Zatiaľ najstarší písomný doklad o Častej je z roku 1291. Život a osudy jej obyvateľov boli vždy existenčne späté s panstvom hradu Červený Kameň. História hradu sa začala písať okolo roku 1230. Červený Kameň bol postavený na príkaz Konstancie, manželky českého kráľa Přemysla Otakara I., dcéry uhorského kráľa Bélu III. Sú však nedoložené predpoklady, že vznik Častej siaha ďaleko do doby pred vybudovaním hradu. Obec sa rýchlo rozvíjala. Už v roku 1440 ako zemepanské mestečko a od roku 1560 mala trhové a jarmočné právo.

Najvýraznejšie vyhraneným predelom v dejinách Častej sa stal rok 1535. V tomto roku Červený Kameň odkúpili Fuggerovci z Augsburgu. Za ich panstva nastal nebývalý rozmach výroby, remesiel a obchodu, to si vyžiadalo aj zdokonaľovanie písomnej dokumentácie. Od tých čias už je dochovaných veľa dokladov o rozvoji života obyvateľov obce. Mnohé z nich sú starostlivo uložené v okresnom archíve v Modre. Jedna z najdôležitejších zachovalých listín je erbová listina kráľa Ferdinanda I. z roku 1560. Ďalšou je listina, potvrdenie donácie pánov Fuggerovcov z 29.júla 1567 na vinohrad zvaný Guolken, obyvateľom mestečka Schadmania, čiže Častej.

Ako sme už spomenuli, prvá zatiaľ známa písomná správa o Častej je z roku 1291, čo svedčí, že tohto roku to už bude 710 rokov. Ale jej meno sa históriou menilo. V listinách z 13. storočia, ale i neskôr, sa jej názov vyskytuje v niekoľkých podobách, podľa toho či názov zapisoval notár - pisár nemecký alebo maďarský. Všetky názvy /Chuzthu, Chezthey, Chustua, Chaztew, Chazteo/ sú len variantami slova Častá, ktoré je rozhodne slovanského pôvodu.

Podľa rôznych historikov názov pochádza od slovanského / slovenského osobného mena Častá, pôvodného Čenstva. Ďalší tvrdí, že názov Častá pochádza od prídavného mena Častý, čo v starej slovenčine znamenalo hustý, tienistý. Že názov v tomto význame chápali aj nemeckí - kolonisti, ktorí tu už určite boli na začiatku 14.storočia, svedčia aj listiny zo 14.storočia, kde sa Častá nazýva Schattmansdorf a v litinizovanej podobe Schadmania. Pravdou je, že i tu sú isté obmeny i v nemeckom i latinskom názve - Schadmanstorf a Satmania, ale to nič nemení na zmysle názvu Častej, odvodeného od nemeckého slova Schatten - tieň, schattengeben - dávať tieň. Najstarší výskyt nemeckého mena Častej poznáme z roku 1360, keď Mikuláš, syn Vavrinca Nagymártoniho, dal svoj častovský majetok do zálohu K.Nádaždimu. Už v roku 1332 -1335 bol tu farárom Henrich. Jeho meno poukazuje, že bol zrejme Nemcom a teda už vtedy tu bola veľká nemecká kolónia. V nasledujúcich storočiach sa tu usadzovalo slovenské i chorvátské obyvateľstvo. Častá sa silno poslovenčila. Preto v listinách zo 16.storočia sa najprv uvádza slovenský názov obce a až potom nemecký a latinizovaný. Tak v liste kráľa Ferdinanda z roku 1560 sa Častá nazýva oppidum /mestečko/ Chaztew alias Schadmania. V listoch častovských Fuggerovcov Jána Jakuba a Marka i kráľa Maximiliána II. z rokov 1564 a 1567 sa Častá nazýva oppidum Chazteo, alias Schadmanya či Schadmania. Ale aj Maďari zostali pri názve Častá, pomaďarčenom na Cseszte /Česte/.

- Červenokamenské panstvo malo za Fuggerovcov rozlohu približne 23 500 ha. Patrili k nemu chotáre dnešných obcí Borová, Budmerice, Častá, Doľany, Dolné Orešany, Dubová, Jablonec, Košolná, Píla, Suchá nad Parnou, Štefanová, Vištuk, ďalej polovica chotára Bohdanoviec a chotáre Dlhej, Kaplnej, Klčovian, Šelpíc a Zvončína.

- Fuggerovci kúpili červenokamenské panstvo roku 1535 od Alexeja Thurzu za 105 401 uhorských zlatých. Fuggerovci mali záujem o podnikanie v Uhorsku, preto starý stredoveký hrad prestavali na pevnosť s rozsiahlými skladovacími priestormi, ktoré mali byť využívané na bezpečné uloženie medi. Nový hrad bol postavený podľa návrhov slávneho nemeckého maliara Alberta Durera.

- V roku 1583 od Fuggerovcov odkúpil červenokamenské panstvo Mikuláš Pálffy za 94 012 rýnskych zlatých. Pálffyovci boli majiteľmi až do roku 1945, kedy po ich odchode do zahraničia na poslednú chvíľu pred prichádzajúcim frontom, hrad Červený Kameň prešiel pod štátnu správu.

- V roku 1738 zúrila v Častej a na okolí veľká morová epidémia, následkom čoho sa zmenšil natoľko počet obyvateľov, že na zaľudnenie museli byť povolaní nemeckí kolonisti. O rok neskôr, v roku 1739 na pamäť sv.Františka Xaverského, ktorého prosili o pomoc, veriaci dali postaviť jeho sochu, ktorá dodnes stojí pri zákrute v severnej časti dediny.

- Na fare v Častej už v 17.storočí bola knižnica, ktorá mala ešte v minulom storočí 256 zväzkov.

- Už začiatkom 18.storočia sa konajú sviatočné pobožnosti v častovskom kostole so sprievodom sláčikových a dychových hudobných nástrojov a speváckeho zboru.

- Kostol v Častej je stavaný v gotickom slohu a jeho počiatok je z 15. storočia

- V roku 1644 od blesku vznikol v Častej požiar a okrem 6 domov vyhorela celá dedina. V dôsledku toho sa dedina zaviazala, že bude svätiť deň sv.Floriána ako sviatok. Na počesť svätého ochrancu postavili veriaci v roku 1776 sochu sv.Floriána, ktorá dodnes stojí na pravej strane cesty pred odbočkou na Červený Kameň.

- Nadmorská výška Častej je 245 metrov nad hladinou mora, hrad Červený kameň je vo výške 339 m n.m.

- Keď Fuggerovci prevzali červenokamenské panstvo, začali s veľkou reorganizáciou panstva a do roku 1543 dali vyhotoviť urbáre. Podľa toho vieme, že v tom čase žilo v Častej v 97 usadlostiach asi 700 ľudí.

- Už pred 300 rokmi v Častej žilo početné židovské spoločenstvo. Na začiatku 18.storčia mali židia svoju modlitebňu a v roku 1759 na jej mieste postavili novú, ktorá slúžila až do roku 1884, kedy si postavili novú synagógu. Pokojné nažívanie medzi kresťanským a židovským obyvateľstvom nebolo nikdy za celú dobu narušené, až do odchodu všetkých židov pred druhou svetovou vojnou.

- V malokarpatských lesoch červenokamenského panstva sa kedysi bežne nachádzali vlky a medvede. Podľa starých záznamov v roku 1540 panstvo zaplatilo 1 zlatý za zastrelenie medveďa.

- Podľa krajinského zvyku boli poddaní povinní vyčapovať od Juraja do Michala v častovských krčmách a viechach 250 okovov vína, čo je 13,5 hl a rovnaké množstvo piva.

- V roku 1906 bola nádej, že cez Častú povedie železnica. 28.mája 1906 obec prerokovala výšku akciového kapitálu, ktorým chcela prispieť na stavbu železničnej trate. Dohodli sa na výške 40.000 uhorských korún.

- Prvú koncesiu na rádiový prijímač získala Blanka Pálffyová na hrade v roku 1925.

- Pri desiatom výročí vzniku republiky v roku 1928 bolo pred kostolom zasadených sedem líp.

- V roku 1928 bol postavený pomník padlých zo svetovej vojny 1914 až 1918. Stavbu pomníka financovali v Amerike bývajúci bývalí obyvatelia Častej, ktorí zozbierali 8.tisíc korún. Domáci obyvateľ Andrej Gáži zabetónoval do podstavca pomníka fľašu s neznámym obsahom.

- V roku 1593 gróf Mikuláš Pálffy založil v Častej nemocnicu /chudobinec/, na základe povoľovacej listiny cisára.

- Podľa patentu Jozefa II. z 1.mája 1781 boli matriky vyhlásené za verejné úradné listiny. Najstaršiu matriku z Červenokamenského panstva má Častá a to od roku 1639.

- Cisár Rudolf II. listinou z 27.februára 1578 povolil mestečku Častá tri výročné jarmoky, prvý na tretiu nedeľu pôstnu, druhý na Petra a Pavla /29.júna/ a tretí na Matúša / 21.november/. Okrem toho cisár povolil aj týždenné jarmoky - trhy vždy v sobotu.

- Elektrický prúd zaviedli do Častej v rokoch 1930 - 1932. Úplná elektrifikácia obce bola dokončená v roku 1946.

- Mlyn Brunovského mal najmodernejšie zariadenie, spočiatku bolo poháňané vodným kolesom, neskoršie turbínou. Po zavedení elektriny sa zmodernizoval.

- Osoby a pošta do roku 1919 boli prepravované do Modry jedenkrát denne. V roku 1919 zriadil súkromnú prepravu omnibusom Častovčan Lenhart Myslík. Z Trnavy do Častej pravidelnú prepravu otvorila v roku 1925 vdova Miklošovičová z Trnavy. Skončila však s prepravou v roku 1930.

- Na vrchu Glóc za Špíglom pri ústupe nemeckej armády zahynuli 4. apríla 1945 traja Častovania: Vilmuš Cittera /1927/, Anton Monsberger /1924/ a Vojtech Hutár /1927/. Na vrchole bol postavený pamätný kríž.

- Spoločenská sála, ktorá bola v priestoroch kina Lipa, bola postavená v roku 1930. Vlastnili ju spoločníci Ignác Agner a pán Kulíšek. V roku 1942 bolo v nej inštalované zariadenie pre filmovú projekciu. Kino bolo v prevádzke do roku 1975.

Zaujímavosti sú z publikácie Častá, ktorú vydal obecný úrad pri príležitosti 450. výročia prvej zmienky o škole v Častej.

V trnavskom turistickom kalendári sa už dosť dlho uvádza nesprávny údaj o počte ročníkov DP Častovská 50-ka, a preto chcel by som uviesť tento údaj na správnu mieru. V roku 1990 sme ako organizátori tohto pochodu niekde omylom!!! vyplnili nesprávny údaj o počte ročníkov. Už sa nevie kto a kedy a nieto už prečo. Takže správne je nasledovné. V tomto roku /2001/ sa organizuje už dvadsiaty tretí ročník, na ktorý Vás všetkých srdečne pozývam.

Trnavskí Spartakovci oslavovali jubileum ....
Čože je to päťdesiatka !!!

Najmä, ak je v prípade KST Spartak Trnava dokonca rozdelená na dve dvadsaťpäťky. Jedna je tá, ktorá bola, druhá ešte len bude. Zdá sa byť všetko zamotané? Vôbec nie. Tá prvá, to je 25 rokov aktívnej a najmä pravidelnej činnosti turistického oddielu, ktorého základ bol položený 30.3.1976. Karol Kováč, Ján Tallo a Ing.Ján Štulajter, čo je triumvirát doterajších predsedov oddielu, ho zrejme dobre viedli po všetkých cestách a cestičkách, že na rozdiel od nejedného iného, nezablúdil ani v neznačenom prostredí uplynulého desaťročia.

Zrejme aj preto si na jubilejnej výročnej schôdzi konanej 2.3.2001 zvolili do nového miléna za predsedu opäť toho posledne menovaného. A nebolo to len kvôli jeho vynikajúcej fototuristickej činnosti. Bolo ozaj príjemné počúvať počas pracovnej časti hodnotiaci referát Ing.Dušana Drobného, či program činnosti na celý tento rok prednesený Ing.Jánom Štulajterom, keď našinec sa dozvedel o takých faktoch, že oddiel má stále stovku aktívnych a teda aj členské si platiacich členov a že napríklad pripravil 17 turistických ciest, z ktorých iba v dvoch či troch prípadoch sa spolupodieľa s iným turistickým oddielom. Ostatné akcie sú "vlastné"! V nich pochopiteľne dominuje už po dvadsiatypiaty raz a to je to druhé jubileum, obľúbené a široko ďaleko známe putovanie "Po hradoch a zámkoch Malých Karpát". Pre jubilejný ročník sú pripravené na výber až tri možnosti, ktoré celkom isto budú vyhovovať aj zástancom rodinnej turistiky, aj tým, čo obľubujú dlhšie túry. Všetky, teda 10, 20 a aj 40 kilometrová trasa, štartujú v Smoleniciach od lesného závodu a cieľom je tentoraz Smolenický zámok. Pravda, podaktorí sa tam dostanú cez Záruby, Sklennú Hutu a Majdán, iní si urobia obrátku na Jahodníku. V každom prípade by si však mali prísť na svoje, ak počasie nebude silnejšie. Lebo už sa stalo, že bolo treba kvôli jeho nepriazni pochod preložiť. Popri cestách pre peších si tento rok však pripravili turisti spartakovci aj ďalšiu verziu plánu činnosti, a to cykloturistickú. Od apríla až do decembra hodlajú uskutočniť 7 cykloturistických ciest, ako pol, tak aj celodenných. Lákavá je najmä ponuka organizátorov, že trasy budú operatívne voliť tak, aby sa podľa možnosti ťahalo len po vetre. Že za uplynulé roky členovia turistického oddielu ale nehľadali len cesty s menším odporom, svedčí i fakt, že za tú dobu napríklad členky, Dr.Marcela Štulajterová, Mária Drdúlová, Marta Hoštáková a najmä Ing.Vlasta Struhárová našliapali od 3400 km až takmer do 4000 kilometrov. Spomedzi mužskej zložky sa Jozef Nižnanský priblížil za svoju turistickú dvadsaťpäťku k 5000 kilometrom, no prekročili ju Ján Kováč, už nebohý Pavol Poláček, Karol Kováč, keď na špicu sa s 7417 prejdenými kilometrami dostal Ján Tallo. Počas celého štvrťstoročia sa v oddieli vystriedalo 2524 registrovaných členov, ktorí svojimi 341.896 prejdenými kilometrami vlastne obšliapali 8,5x okolo zemegule. Ak pôjdu týmto tempom, tak o 15 rokov sú poľahky na mesiaci a späť. A ak by im to sypalo tak, ako v roku 2000, tak sú tam už o desať rokov. Ibaže v tom prípade by nastal určitý problém z dodávkou tekutín, lebo podľa tajného zverejnenia množstva konzumácie na túrach v prepočítaní na pivo, doteraz spotrebovali najmenej 255 päťdesiat litrových súdkov piva. Nezáviďme, čo sa má rozvíjať a rásť, to predsa treba polievať. Mnoho šťastných rokov na cestách - spartakovci - a čakáme v Malokarpatskom diaľkoplazi ba Váš galaktický pozdrav

Vstup do 3. tisícročia bol i motiváciou na prípravu medzinárodných turistických podujatí. Najvýznamnejšie z nich je EURORANDO 2001. Ako symbol európskej spolupatričnosti je pripravených 10 štafetových pochodov, ktoré budú zo všetkých kútov Európy smerovať do sídla Európskeho parlamentu – Strasbourgu.

Patronát nad podujatím prevzalo vedenie Európskeho parlamentu a primátor Strasbourgu. Všestrannú podporu záverečnému slávnostnému aktu (24. septembra 2001) prisľúbili i vládne orgány vo Francúzsku a Nemecku.

Hlavným organizátorom a koordinátorom podujatia je Európska asociácia turistiky (European Ramblers Association) – ERA. Na základe jej poverenia je organizátorom štafety v Slovenskej republike Klub slovenských turistov (KST).

KST je najvýznamnejšou turistickou organizáciou na Slovensku. Má tradíciu, 30 000 členov, okolo 450 odborov a plošné zastúpenie na celom Slovensku. KST je taktiež členom ERA a ďalších troch svetových organizácií. Ako občianske združenie nevykazuje zárobkovú činnosť.

Trasy štafiet sú rozdelené do etáp. Termíny sú záväzné a zahlásené do medzinárodného kalendára. Technické zabezpečenie etáp je zverené regionálnym radám KST. Využívajú sa rôzne druhy turistiky (pešia, cyklo, vodná, moto). Spoločenské zabezpečenie preberajú vedenia miest, obcí a štátnych orgánov. Patričnú realizáciu riešime so ZMOS. V etapových miestach sa uskutoční slávnostné odovzdanie a prevzatie stúh a vloženie listov do Kroniky. Kroniku a štafetové kolíky povezie delegácia KST v septembri 2001 do Strasbourgu.

Na Dobrú Vodu príde štafeta od Brezovej asi o 13.00 až 14.00. Odovzdávanie sa uskutoční v prípade dobrého počasia na Podmariáši (táborák), v prípade zlého počasia v reštaurácii na Dobrej Vode.

Pôjde sa vlakom o 6.06 h z Trnavy až na zastávku Buková (príchod o 6.56 h). Potom sa pôjde po červenej značke na Havraniu skalu, Záruby (pravdepodobný príchod o 12.00 h) a cez Ostrý Kameň sa zíde na Brezinky, kde asi okolo 13.00 h odovzdáme štafetu. V sobotu štafeta končí v Plaveckom Mikuláši.

2.6.2001 POHYBOM ZA ZDRAVÍM - DUNAJSKÁ CYKLISTICKÁ CESTA
(sobota) AŠK Inter Slovnaft Bratislava, Národné centrum podpory zdravia

16. - 17.6.2001 2 X 50 A DOSŤ! 18.ročník
(sobota/nedeľa) TJ Tesla Bratislava

23.6.2001 Severnou stranou Malých Karpát 22.ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk/.