MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Chatová osada SOKOLSKÉ CHATY ako jedna z mála v regióne Malých Karpát na Vás zapôsobí veľmi dobrým dojmom. Chaty a okolie svedčí o starostlivosti ich majiteľov. Je upravené a čisté. Chodníčky vyzametané, studničky funkčné. Spoza kríkov a "kadibudiek" netrčí staré haraburdie a odpad. Prechádzajúci cíti priamo potrebu zastaviť sa, poobzerať, občerstviť sa, prehodiť 2 - 3 slová s chatármi.

O tom, že naše predstupňové rozhovory v oblasti kultúry našli odozvu i na SOKOLSKÝCH CHATÁCH, sme sa presvedčili v apríli tohoto roku. Tu, kde voľakedy dávali líšky dobrú noc, sme na nástenke chatovej osady našli oznam o významnom miestnom kultúrnom podujatí. Ale veď to posúďte sami...

Čerstvý šesťdesiatnik, s prešedivelými vlasmi, s kľudnou povahou, na verejnosti skôr tichší ako hlučný, niekedy pravidelný, no v poslednej dobe už ani nie veľmi častý účastník Malokarpatských DP. Dovoľ, aby som Ti aj za ostatných kamarátov položil zopár otázok pre náš MKD k tvojej šesťdesiatke.

1.MKD: - Čo sa s Tebou v posledných rokoch stalo, lebo už nie si na DP taký pravidelný účastník ako voľakedy, pred niekoľkými rokmi? Čo je toho príčinou, nebodaj zdravie?

Ondrej Jančík: - Zdravie to chvalabohu nebolo, je to hlavne pre nedostatok voľného času. Mám totiž i iné záľuby, ktoré mi zaberajú spústu času. Je to šach, ktorý hrávam súťažne a kultúra. Ešte mám aj zodpovedné pracovné povinosti. Navyše ma rok čo rok čaká "makačka" na vinohrade a je to trošku ďalej od Trnavy, až za Nitrou.

2.MKD: - Ale začnime od začiatku. Kde si začal za "mlada" športovať a aký šport si si obľúbil?

O.Jančík: - Potulky prírodou ma vždy lákali. Tam som nachádzal znovu a znovu niečo nové a krásne. Napríklad prechádzka Veterlínom na jar, keď kvitnú snežienky a na lúkach pod nohami sa rozprestiera farebný koberec, to je nádhera. Predtým, kým som vládal s dychom, jazdil som denne na bicykli s kolegom 30 km do práce, vďaka tomu som aj prestal fajčiť. Ešte aj teraz vstávam o hodinu skôr, aby som si zabehol a udržal kondičku. Ľutujem, že už nestačím hrať sálový futbal s mladšími priateľmi.

3.MKD: - Prvé turistické začiatky, bola to individuálna či organizovaná turistika? Kade si za mlada pochodil? S kým si začal chodiť na DP, resp.kto ťa na ne dotiahol alebo si na ne začal chodiť až vtedy, keď si začal zaúčať svojich synov?

O.Jančík: - Vždy som túžil byť horolezcom, ale nemal som na to v mladosti vhodné podmienky. Liezol som preto len príležitostne. Na vysokej škole a neskoršie počas pracovných ciest som využíval kongresovú turistiku. Môj prvý DP /individuálne/ som absolvoval v roku 1961 v Malej Fatre, počas študentskej praxe na stavbe Dreviny v Turanoch. Pamätám sa na svoje pľuzgierové nohy a niekoľko dní som ani nemohol dochádzať na stavbu. Potom nasledovali rodinné výlety. Na oficiálne DP som pravidelne začal chodiť až oveľa neskoršie. Prvý naozaj diaľkový pochod bola "Sklárska 45-ka" niekedy v 80-tych rokoch minulého storočia /1988/, na ktorú nás zlákal Fero Mikulka so svojimi ratolesťami /robili vtedy kontrolu na Záruboch/. Vtedy som zvládol trasu nielen ja, ale aj moji synovia dobre a vďaka organizátorom sme stihli aj posledný vlak do Trnavy.

4.MKD: - Zo všetkými oslávencami, s ktorými som robil doteraz rozhovor, tvrdili, že boli zdraví, aspoň to každý tvrdil. Ako je to s Tebou? Si naozaj zdravý, akože opotrebovaný primerane k svojmu veku?

O.Jančík: - Zatiaľ sa cítim fit, obzvlášť vtedy, keď naozaj som v prírode a to v dobrej obuvi a v dobrom oblečení. Ten pobyt mi dáva zdravie a pocit šťastia. Preto si iba prajem byť v prírode čo najčastejšie, ako je to vôbec možné.

5.MKD: - Na turistické chodníčky, pokiaľ sa pamätám, si priviedol aj obidvoch svojich synov. Andreja bolo vidieť často aj samého, ako "hlce" kilometre. V poslednú dobu je však aj jeho vidieť pomenej, čo sa stalo?

O.Jančík: - Vďaka rodinnej turistike si môj starší syn zvolil profesiu lesného inžiniera a mladší ostal naďalej zarytým turistom diaľkoplazom, hoci tiež nebude musieť vyhľadávať únik z miest, pretože často pracuje v teréne ako geodet. Nuž a k otázke, že ho nie je v poslednú dobu vidieť často na DP len to, že mu to bohužiaľ nedovoľujú pracovné povinnosti.

6.MKD: - Plnil si niekedy nejaké športové či turistické súťaže, ako boli OTO alebo VOPT, či voľačo iné?

7.MKD: - Väčšina turistov si počas celej aktívnej činnosti robí svoju štatistiku prechodených turistických chodníčkov, pohorí, KPČ alebo nachodených kilometrov. Robíš si niečo podobné aj ty?

O.Jančík: - Nikdy som nebol nejaký veľký pedant. Neznačil som si detailne prechodené pohoria či nachodené kilometre. Uznania a Diplomy z DP mám však odložené. Občas si ich pozorne prezriem. Prekvapuje ma ich množstvo. Nikdy som ich však nepočítal...

8.MKD: - Pred pár rokmi sme sa stretli na vrchole Ostrej vo Veľkej Fatre aj s tvojim synom Andrejom. Chodíte ešte i dnes na podobné akcie ako dvojica?

O.Jančík: - Vtedy sme spolu s Andrejom plánovali prejsť celý hrebeň Veľkej Fatry, ale mne stačilo dôjsť pod Borišov i keď Andrej chcel ešte vystúpiť na Lysec. Deň pred akciou výstupu trnavských turstov na Ostrú sme vystúpili na Minčol z obce Turie.
V poslednej dobe už chodíme spolu na takéto akcie pomenej, okrem nedostatku spoločného času je na vine aj moja kondička.

9.MKD: - Ako budúci dôchodca už budeš mať viacej času aj na turistiku, aj na iné svoje koníčky? Nedáš sa medzi nás značkárov, pomáhať obnovovať turistické značenia v Malých Karpatoch?

O.Jančík: - Som rád, že som takto verejne oslovený, podľa možnosti sa určite rád zúčastním takých bohumilých akcií pre dobrú pohodu turistov v našich horách. Určite mi pomôže aj moja manželka, ktorá je tiež turistka. Pre turistov - diaľkoplazcov by malo byť cťou a samozrejmosťou, že keď príde do dôchodcovského veku, pomáhať pri obnove značkovania turistických chodníkov. Veď doteraz som turistické značené chodníky len "využíval".

10.MKD: - Budeš pokračovať v chodení na DP a splníš napríklad Malokarpatského Diaľkoplaza ešte aj ako 77 ročný ???

O.Jančík: - To je ešte v ďalekých hviezdach. Ale kto by v takom peknom veku nechcel si prejsť napríklad Trnavskú stovku alebo len tak si prejsť hrebeňom Malých Karpát...

11.MKD: - Aký máš svoj nesplnený životný sen, kam by si sa chcel ísť ešte pozrieť a čo všetko prejsť?

O.Jančík: - Ešte raz si prejsť Roháče, cez náš nový národný park, no a zdolať niektoré vysokotatranské štíty. Nie som až taký náročný a ani toho nie je až tak veľa, aby sa mi to nemohlo splniť.

O.Jančík: - Tie, ktoré som už neraz prešiel, Malé Karpaty, Považský Inovec a Tríbeč.

13.MKD: - Ktorý pochod, myslím tým nad 35 km, si spravil ako prvý a ako si sa k nemu dostal?

O.Jančík: - Spomínal som už trasu v Malej Fatre. Bola to túra so spolužiakmi, chceli sme prejsť a vidieť Janošíkove diery. Z Turian sme vystúpili na Chleb, spustili sa do Vrátnej doliny, vystúpili na Malý Rozsutec a obišli Velký Rozsutec. Vtedy sme ešte mali možnosť sa občerstviť na chate pod Chlebom a na chate Medziholie, ktoré už žiaľ vyhoreli. Potom dolinou Bystrička sme sa dostali k železnici na zastávku Kraľovany. Bolo však už neskoro v noci a celý záverečný úsek do Turian sme absolvovali po asfaltke.
To bol môj súkromný pochod a z oficiálnych akcií je to Sklárska 45-ka a Trnavská stovka.

O.Jančík: - Podľa mňa Trnavská Stovka je po všetkých stránkach ideálna. Od profilu trasy až po únikové cesty či občerstvenia. Začal som ňou a zvykol som si na ňu. Trápenia bývajú na Mihalinovej a na ceste do Dobrej Vody, hlavne v nepriaznivom počasí. Už ale aj tá Mihalinová sa v posledných rokoch zlepšila.

O.Jančík: - Vidím, že záujem u mladých ľudí o turistiku je a to je potešujúce. Dobré je i to, keď sme pre nich vzorom. Duševná a telesná vytrvalosť, pravý zmysel dlhých výprav je dobrou prevenciou pred rôznymi ochoreniami a podmienkou pre ďalšiu činorodosť.

Ondrej, ďakujem Ti za rozhovor a prajem všetko najlepšie a veľa zdravia na turistických chodníčkoch.

V archíve mesta Bratislavy je okrem iného veľmi zaujímavá zbierka drobných tlačí, ktorej najstaršie dokumenty pochádzajú zo 16.storočia. Ide o veľmi rôznorodý pramenný materiál, majúci i rozličnú historickú hodnotu, požiarne poriadky, mýtne poplatky, formuláre pre novoprijatých mešťanov, nariadenia o dodržiavaní verejného poriadku a čistoty, zdravotnícke nariadenia o predaji tovaru, cenové limitácie, trhové poriadky, nariadenia pre drožkárov, rozkazy k nástupu mestskej gardy a zoznamy jej členov. Okrem toho sa tu nachádzajú aj pozvánky na rozmanité zábavné podujatia, ktoré sa konali v tomto meste, boli to vlastne prvé plagáty, pozvánky na schôdze rôznych spolkov, výkazy nemocníc a dobročinných spolkov. Nechýbajú ani rôzne zoznamy ukradnutých vecí a popisy hľadaných osôb, vojenských zbehov, zlodejov a zločincov. Ďalej možno spomenúť aj štatúty všelijakých obchodných, kultúrnych a iných spoločností, rôzne pasy a preukazy, cestovné poriadky, zoznamy liekov či ponuky kníhkupcov. V tejto zbierke drobných tlačí sa nachádzajú aj veľmi zaujímavé /nemecky písané/ dokumenty o istom podivuhodnom spolku z prvej polovice 19.storočia.

Bolo ním "Bratstvo Simoni", akýsi spolok mužov "Pod papučou". Treba podotknúť, že s obdobnými dokumentami sme sa stretli aj v iných zahraničných podobných zbierkach, napríklad v Krajinskej Szechényiho knižnici v Budapešti či Rakúskej národnej knižnici vo Viedni. Išlo pravdepodobne o spolok, ktorého členovia pochádzali z nemecky hovoriacich oblastí habsburskej monarchie, lebo doteraz sme sa nestretli so slovenskými, maďarskými alebo inorečovými stanovami tohto "bratstva". Priblížme si tento spolok prostredníctvom spomínaných dokumentov.

V obežníku datovanom 20.augusta 1838 v Kremsi /Rakúsko/ "obermeister", čiže veľmajster a "seniori", čiže starší, pradávneho, svetoznámeho a zbožného Bratstva Simoni posielajú svojim členom priateľský pozdrav a dávajú im na vedomie, že na základe priaznivých správ a dobrých posudkov tajných inšpektorov dospeli k presvedčeniu, že pána Johanna Heybla, rybárskeho majstra z Bratislavy vzhľadom na preukázané zásluhy prijímajú za svojho riadneho člena spoločnosti. Všetci členovia, bez ohľadu na postavenie alebo hodnosť, majú nového spolubrata ako seberovného rešpektovať a takisto pri rozličných spolkových udalostiach pomôcť mu a podať pomocnú ruku.

Prečo si ale rybársky majster z Bratislavy zaslúžil uvedené vyznamenanie, nie je celkom známe. Vychádzať však môžeme z programových zásad uvedeného spolku, ktoré sú v tomto obežníku. Bratstvo Simoni, čiže "Bratstvo mužov pod papučou", je staré ako ľudstvo samo a jeho korene siahajú do čias, keď praotec Adam v raji zahryzol do jablka zo zakázaného stromu. Preto sa môže honosiť prívlastkom pradávne. Svetoznámosť spočíva v tom, že aj najväčšie osobnosti a silní duchovia, ktorí neraz vykonali svetoznáme skutky a činy, sa snažili dostať medzi členov bratstva. Najkrajší titul člena však spočíva v prívlastku "fromm". Tento termín možno preložiť do slovenčiny ako zbožný, pokorný, pokojný, mierny, tichý, krotký, dobrý, nevinný, neškodný a podobne. Titul získali členovia bez zázrakov. Svetská i cirkevná vrchnosť by sa mala zo všetkých síl usilovať udržať čistotu základných regul bratstva a nedovoliť pôsobenie "antisimonistického" kacírstva. Ani bratstvo nebude prenasledovať iné sekty. Spolok sa nazýva pokorným aj preto, lebo žiadna iná tajná alebo verejná spoločnosť, predovšetkým v novších časoch nemusela vykonať toľké pokánia a vytrpieť toľko pokory.

Nemenej zaujímavé sú i pravidlá, ktoré museli členovia bratstva dodržiavať.

"Blažená je prostota! Člen spolku svoj rozum skláňa pod hebké jarmo svojej vládkyne. Čím má menej daru rozumu ako iní, tým je to pre neho lepšie. Drž jazyk na uzde! Napni všetky sily, aby si obdivoval všetku príťažlivosť a cnosti svojej manželky. V prípade, že už iné nemá alebo nikdy nemala, nehovor o tom! Silou viery sa presvedčíš, že sa dejú zázraky. Voči prednostiam iných žien musíš byť slepý ako krt! Neoporúča sa čo len snívať o nich. Počúvaj presne, čo ti tvoja milovaná polovička prikáže! Cvič svoj sluch, aby si uhádol aj to, o čom sa ti nikdy nezdôverí, čiže splň jej všetky tajné želania. Bráň sa tomu, aby si urážky iných žien nenechal nepotvrdené, lebo mlčaním sa staneš podozrivým. Neodvrávaj a tak určite udržíš v domácnosti mier. Buď uvedomelý, keď ideš za povinnosťami. Musíš byť však aj studený ako ľadový cencúľ, keď tvoja zábudlivosť vyvolá nevôlu jemnej duše tvojej manželky do takej miery, že päsť alebo otočená papuča zasiahne tvoju hlavu. Zober tento úder ako údel osudu a utešuj sa tým, že všetko násilie prichádza zhora. Chúťky jazyka podriaď jemnému zmyslu svojej ženy! Ak treba, nechaj si aj popáliť a nedovoľ svojmu nosu, aby bol múdrejší, než rozhodnutie tvojej manželky. Tvoj nos by v podstate nemal mať v manželskvých záležitostiach žiadne práva. Dodržiavaj prísne predpísaný domový poriadok. Ak dostaneš od tvojej nežnej manželky milostivé povolenie dlhšie sa zdržať, vtedy spoznáš svoje šťastie a jej dobré srdce, ktoré ti hodinku vychádzky dopraje. Uvedom si, že všetky koruny na hlave tlačia! Neupadaj do malomyselnosti a preto so vztýčenou hlavou hrdo a rázne umlč závistlivý a zlomyselný svet, ktorý panovačne a rozkazovačné ženy vie len kritizovať. Tieto regule a zásady, ktoré vo svojich dôsledkoch tvoria jednu obrovskú knihu, sa dajú ešte lepšie naučiť v praxi. Ich osvojenie dosiahne len ten, kto si všetky nové skúsenosti overí na vlastnej koži. Ľudia, ktorých život doteraz nič nenaučil, sa len odvážnou praktickou činnosťou stanú preslávenými mužmi."

"Bratstvo mužov pod papučou" dokresľuje aj predtlač slávnostnej prijímacej listiny z roku 1830, ktorá sa tiež nachádza v bratislavskom mestskom archíve. Hlavný gubernátor a seniori pozdravujú svojich členov - "vazalov". V štyroch bodoch sa pripomína "spolubratom", ako sa majú primerane správať:

"Bez vedomia a povolenia manželky nemôžu vychádzať, o povolenie musia pekne požiadať, čas povolený na vychádzky nesmú prekračovať, nemôžu navštevovať viechy a krčmy, minúť viac ako tri šilingy a na znak vďaky sú povinní manželkám pobozkať papuče. Ak muž náhodou príde domov neskoro, minie peniaze, ktoré nebodaj prepije alebo prehrá v kartách, dotacká sa domov alebo chce násilím otvárať zamknuté dvere, musí svoju manželku odprosiť na kolenách a láskyplne zniesť od nej tri frčky do nosa. Člen spolku nesmie ráno budiť svoju manželku, má vstať o hodinu skôr a pripraviť jej raňajky. Keď mu manželka milostivo dovolí vojsť do jej izby, má sa úslužne poďakovať a zašnurovať ju, obliecť jej pančuchy a topánky. Manželkine šaty musí denne čistiť, keď odchádza z domu, nemá sa vypytovať kam ide. Keď k žene príde návšteva, s ktorou má tajnosti, na jej pokyn sa má vzdialiť a neukazovať sa, pokiaľ návšteva neodíde. Hoci regúl je nepochybne viac, splnenie týchto podľa hlavného gubernátora postačuje na prijatie za člena.

Uvedené dokumenty sú humorným svedectvom "útlaku" jednej časti populácie, ktorá sa však s touto "nespravodlivosťou" dokázala alebo snažila vysporiadať v duchu hesla "Sloboda je poznanie nevyhnutnosti !" Sympatické na tom je, že to členovia tohto spolku či bratstva uznávali a dokázali sa úsmevne pozerať na každodenný život. Keďže ide o predtlače, ktoré rozosielali pravdepodobne priatelia /ale i nepriatelia/ svojím známym, tento spolok asi v skutočnosti nejestvoval v konkrétnej organizačnej podobe. Muži však aj týmto spôsobom dokázali nastaviť "krivé zrkadlo" svojim slabostiam, nedostatkom a chybám. Ako doklad a odkaz minulosti je to sympatické i dnes...

Koho z nás nelákalo někdy dobrodružství poznání dosud nepoznaného? I my jsme se nechali unést romantikou poznání méně známého zemepisného bodu. /Nebyl to Severní pól, ani prameny Amazonky, ale vybrali jsme si cíl podstatne bližší a dostupnejší, ale přesto pro nás dosud neznámý, pustý a tajemný.../

Tímto cílem a lákadlem byl jeden z nejvyšších vrcholů Bílych Karpat, mohutný masív 911 m vysoký, s poněkud méně poetickým názvem Kobylinec.

Tento vrchol nás lákal už dřívě pri návštěvě vápencových bradel Vršatec, Červený Kameň a hradu Lednica. Z Červenokamenského sedla je to zdánlivě blízko, co by kamenem dohodil...

Nevede tam však žádná cesta a turisticky značené pěšiny se tomuto vrcholu i masívu kopce vyhýbají...

Na turistické mapě Bíle Karpaty 1:100 000 dokonce chybí, neboť v tomto okraji mapy jsou umístněny texty a vysvětlivky. Bez kvalitní mapy lze cestu jen velmi těžko najít. Jelikož na českých mapách chybí, nezbývalo než sehnat mapu ze slovenské produkce /č.108/ Javorníky - Púchov v mírke 1:50 000, na němž je tento vrchol i s okolím dost podrobně zobrazen.

Vybaveni touto mapou a buzolou, vydali jsme se onoho babího léta v podvečer na trasu, která připomínala netradiční stovku. Její začátek jsme volili z Valašského Meziříčí, predevším kvůli dobrému vlakovému spojení a blízkosti hor současně.

Ještě za světla jsme stihli navštívit známé skalisko Jarcovská kula a několik méně známych skalních vyhlídek, aby se nám cestou k přehradě Bystrička zcela setmělo. Stoupali jsme k sedlu Dušná a dál na Vsacký Cáb. Odtud nás turistická cesta vedla údolím Dinotice k Halenkovu a protějším údolím Kychová směrovali přejít hřeben Javorníků, jednou z nejstarších přeshraničních cest, pašeráckou cestou zvanou "Papajské sedlo". Naše obava, zda v noci nebude tento neoficiální přechod hlídaný se naštěstí nepotvrdila, ale pro jistotu jsme si svítili co nejméně, abychom na sebe neupozorňovali. Zprvu silnice přešla ve spevněnou cestu značenou žlutou značkou a ta v podobné kvalitě pokračovala i na slovenské straně. Pohodlně a bez nároků na orientaci nás provedla údolím Biele vody do Lazů pod Makytou a pak už po silnici přes lúky a Městečko. Po přechodu na zelenou tur.značku jsme šli lesem do obce Zubák a po rozednění loukami až k hradu Lednica v krásné přírode s výhledy na romantické skalní bradla. Procházíme kolem nich až na Červenokamenské sedlo.

Tu už musíme turistickou značku v členitém terénu opustit a na řadu přichází využití relatívně přesné turistické mapy v mírke 1:50 000 a buzoly. Zpočátku se k postupu snažíme využít i místní cesty, avšak neúspěšně. Tyto totiž po chvíli stoupání znovu traverzují a obtáčejí svah a jejich směr se stáčí k Lednici. A tak po několika marných pokusech jakékoli místní cesty opouštíme, orientujeme se mapou, nastavujeme azimut k vrcholu a pouštíme se přímo nahoru /dirretissimo/ terénem se snahou korigovat svůj postup tvarem kopce a vrstevnic...

V listnatém, místy jen částečne zarostlém lese to ještě docela jde. Jen počasí se kazí a po chvíli nám začína drobně pršet. Nedá se nic dělat, stoupáme dál. Po chvíli si počasí dalo říct, déšť ustal a dokonce vykuklo sluníčko. A nejen to. Plochý rozoklaný hřeben se před námi začína narovnávat, blížime se na hřeben kopce a směrujeme k nejvyššímu bodu. Naše nálada se zlepšuje...

A je to, jsme nahoře, dál už cesta spíše klesá, teď jde jen o to najít v zarostlém terénu onen zeměpisný bod - hraniční patník, kolík či jinou triangulační značku, což nám chvíli trvá...

Výhled odtud - nic moc. Jsme uprostred vysokého lesa. Rostou tu fantastické bedly - asi je tu nikdo nechodí sbírat. Oddechli jsme si, že se nám vrchol podařilo najít, ale že bychom byli nějak nadšeni, to ne. Ukojili jsme svou zvědavost co je nahoře s tím, že výrazné vrcholy vždy lákaly, ale na druhé straně se ani nedivíme, že sem turistické cesty nevedou...

Ještě nahoře se dohadujeme kudy dál dolů na moravskou stranu a domlouváme se, kudy k hraničnímu přechodu Zápechová. Cesty mapě aspoň tu u vrcholu příliš neodpovídají a směrují do doliny se spoustou bočních údolíček, v nichž až dole na okraji rozsáhlých luk určujeme svou přesnou polohu. Je dobrá, jen asi 1,5 km k Zápechové...

Na hraničním přechodu si nás nikdo nevšímá, s malými batůžky na pašeráky rozhodně nevypadáme.

Pokračujeme přes vrch Lazy po červené značce na Požár a Končitou /817 m n.m./ a přes Lyský průsmyk obcí Strelná dál silnicí do Horní Lidče. Čas pokročil a tak odbočku na Lačnovské skály či případně Čubův kopec si necháme na nějaký jiný výlet a věrni úsloví: Bylo to krásné a bylo toho dost" se rozcházíme na nejbližší vlaky domů. Loučíme se se zdejšími horami s přáním "příště zase někdy tu na rozhraní Javorníků, Vizovických vrchů a Bílych Karpat nasledanou"...

Snažili sme sa získať viac informácií o tomto navštívenom vrchole - Kobylinec 911 m n.m., ktorý nám Zděnka Tvrdá opísala v článku. Zistili sme následovné:

Nech už padne prvý máj na hociktorý deň v týždni a nech je akékoľvek počasie, od modrého neba až po padanie "traktorov", tak v tento deň všetko, čo má nohy a ruky, ide von do polí. Začína sa "Goralský deň", ktorý je tu od pamäti "zasvätený" sadeniu zemiakov, či ako to oni hovoria grúli.

Celá táto akcia vyzerá pre nezainteresovaného veľmi zaujímavo. Deň, dva predtým a ani deň, dva potom na poliach niet ani živáčka, polia sú absolútne pusté, nepoorané, ale na prvého mája, ako by kúzelník vyčaril stovky ba tisícky zemiako-sadivochtivých ľudí. Práca je tu dobre zorganizovaná, jedni orú, druhí vkladajú vyklíčené zemiaky do riadku a tretí zahrabáva alebo zaoráva. Zdá sa, že tento termín je pre miestnych ako zmŕtvychvstanie. Mladé, staré, chromé, choré, ženy, muži, dievčatá, všetko ide do polí a políičok, osadiť si ten svoj starorodinný "plac" tradičnými zemiakmi. Tak to tu ide roky, nič na tom nezmenila ani nová doba, kedy si môžu zemiaky kúpiť a vyšlo by ich to určite lacnejšie. Nie tradícia je tradícia, domáci ľudkovia môžu už žiť v Prešove, Bratislave či Ostrave, na prvého mája sa zíde celá rodina a ide sa orať, kopať, sadiť. Ako nás informovali domáci, vraj je to miestny starý sedliacky zvyk, sadiť na 1.mája zemiaky. Niečo také podobné, ako je agrotechnický termín. Takto to už ide roky rokúce, odkedy sa sem dostali zemiaky a právom by sme mohli tento deň nazvať "Goralský deň grúli".

Vlaky v Rumunsku jazdia často a vcelku včas. Je to dané asi tým, že je to, hneď po autostope, najlacnejší a tým aj najrozšírenejší spôsob cestovania. Dostať sa ale k informáciam čo, kam a kedy ide, nemusí byť zrovna také jednoduché. Na väčších staniciach sú síce vyvesené cestovné poriadky, v ktorých sa ale našinec, keď nevie po rumunsky, aj tak ťažko orientuje. Osoby v informáciach pôsobia dojmom, že najhoršia vec čo sa im kedy stala je, že sa ich niekto vôbec na niečo spýta. A chráň bože, keď ešte k tomu nevie po rumunsky.

My sme sa potrebovali dostať z Rodny do mesta Cluj - Napoca. Výpravca bol asi tak 120 ročný sympatický pán, ktorý zrejme vôbec netušil, kedy mu ktorý vlak prejde cez stanicu. Na otázku a to podotýkam, že v rumunčine, kedy pôjde zajtrajší vlak spomenutým smerom na Cluj, sa chvíľku škrabkal na plešinke a potom napísal na kus papiera číslo "8". Na ďalšiu otázku, kedy tam ten vlak bude - sa dlhšiu dobu radil s miestnym opilcom a potom k nám pristúpil, pokrčil plecami a napísal "14". Po tejto inštruktáži sme prišli ráno na stanici radšej skôr už o šiestej hodine. Vlak išiel presne o siedmej.

Z toho vyplýva, že najlepšie je sa teda opýtať miestnych. Keď sami nevedia, opýtajú sa iného domáceho a tí zase ďalšieho. Za chvíľu vám polovica stanice rumusko - poľsko - rusko - francúzštinou určite dá potrebné indície a väčšinou nikoho nenapadne pýtať sa v informáciach. Druhá polovica, tá skúsenejšia, si medzitým zo záľubou prezerá vaše batohy.

Žobranie je tu folklórom podobne ako u nás, len je o niečo militantnejšie. Proste, keď už nebudete mať na almužny, začnú sa vám vracať kamene.

Ceny cestovných lístkov sú tiež zaujímavé. Teda skôr systém ich výpočtov. Zatiaľ čo cesta z Devy do Rodny /asi 300 km/ nás stála 120.000 lei, cesta presne tým istým opačným smerom, po tej istej trase rovných 190.000 lei. O vysvetlenie sme sa ani nepokúšali.

Čo sa týka vybavenia vlakov a staníc, tak to si tu môžete pripadať ako doma. Železničné vozne "Vagónka Studénka" síce po dlhoročnej rumunskej "údržbe" pôsobia trochu husto, ale cestu na hajzlík si slovenský vlakom scestovalí občan najde aj poslepiačky. Nech žije RVHP !

Rozdelenie vagónov na fajčiar a nefajčiar sa tu rieši po svojom a to tak, že v nefajčiarskom kupé sa síce nefajčí, ale všade inde áno - a všetci! Behom cesty sa nám cez slivovicu podarilo nadviazať družbu s domorodcom, od ktorého sme chceli nejakú informáciu z mapy, lenže zhaslo svetlo. To ovšem nebol problém pre priopitého Rumuna. Okamžite vytiahol vreckový nožík a zo životnou skúsenosťou "čo si neurobíš sám - to nemáš" sa začal vŕtať v rozvodnej krabici. Veľký záblesk nám síce mapu na chvíľku osvetlil, ale Rumunovi potom už do reči veľmi nebolo.

Taktiež jedálne vozne majú Rumuni riešené originálne. Pravé občerstvenie, je to babka, ktorá má na obidvoch ramenách zavesené dve veľké kabele s pivom a keskami a štráduje si to cez vlak z jedného konca na druhý a naspäť. Dostanete od nej fľaškové pivo, ktoré si strážite ako oko v hlave až kým ho nedopijete, pretože pivové fľašky sú zálohované ako u nás. Babka čaká pri vás, a je nervóznejšia, čím vám to dlhšie trvá, jej totiž uteká kšeft. Keď už vás omrzí jej prítomnosť, vrátite jej nedopitok, ona ho s úsmevom vyleje na zem alebo vám na nohy, fľašku schová a pokračuje v krasojazde.

O stave toaliet nie je vhodné sa moc rozširovať. Len taký malý odkaz pánovi režisérovi D.Boyleovi, ktorý natočil film "Trainspotting": Ak budete nabudúce chystať podobnú scénu ako "Najhoršie záchody v Škótsku" a chcete ušetriť za kulisy, choďte sa pozrieť napríklad do stanice ILVA MICA alebo BORSA, či na stanicu DEVA alebo ALBA JÚLIA, DEJ, TEIUS, vlastne to je jedno, kam sa vyberiete...

Máj 2002 - príprava na 29.ročník Trnavskej stovky
Rozbor veku účastníkov T-100, od 5.po 28.ročník

Od bývalých organizátorov Trnavskej stovky, dnes už skoro úplne "neaktínych" som vždy pri stretnutiach počúval "výčitky", že dnes sa tejto akcie už nezúčastňnujú vôbec mládežníci, ale iba samí starí a starší turisti. Ako to vlastne je s vekom turistov - účastníkov Trnavskej stovky v skutočnosti? Nakoľko sa však zachovali všetky písomné údaje o účastníkoch až po dátum narodenia, nie je ťažké si urobiť prehľadný rozbor veku turistov.

A tak teda otázka: "Naozaj sa nezúčastňujú T-100 mladšie ročníky turistov?"

Keď sa pozrieme na tabuľku, vidíme, že mladí sa zúčastňujú diaľkového pochodu Trnavská stovka skoro rovnakým dielom ako pred 28 rokmi. Počas tejto doby sa návštevnosť mladých stále udržuje na skoro rovnakej výške.

Ale u starších ročníkov nad 55 rokov sa situácia ešte zlepšuje, pribúda čoraz viac účastníkov v tomto veku a dokonca máme tu aj turistu nad 75 rokov, samozrejme, že je to známy turista Janko Parcer, ktorému by kondíciu mohol každý aj o 30 rokov mladší turista len závidieť. Pre zujímavosť v tomto roku /2002/, ak ju prejde, tak bude mať bez jedného mesiaca 79 rokov /nar.13.júla 1923/ a na dlhú dobu sa asi zaradí k najstarším úspešným účastníkom tohoto pochodu. Samozrejme, tak isto ani o najmladších účastníkoch nemôže byť pochýb, trojica synov Fera Mikulku /Martin, František a Andrej/ tiež asi bude nadlho v análoch T-100. Nebolo žiadnym tajomstvom, že Trnavskú stovku začal s nimi chodiť už od "útleho mládí", čo vtedajším, ale aj dnešným doktorom ježilo vlasy. Veru neraz sa aj stalo, že do cieľa došli oveľa skôr ako ich otec, /a proviant niesol on/. Ich spoločný prechod trasou Trnavskej stovky sa začal v roku 1991 v osemnástom ročníku. Vtedy mali otec Ferko 49 rokov a synovia Martin 14 /1977/ Ferko 8 /1983/ a malý Andrej 6 /1985/ rokov!!! Zvládli to spoločnými silami veľmi dobre, ako i po mnoho ročníkov neskôr. Sparťanská výchova sa prejavila u nich prejavila v tom dobrom.

Keď si pozrieme počet účastníkov po jednotlivých päťročniciach, vidíme, že po počiatočnej eufórii v prvých desiatych ročníkoch, kedy sa priemer účasti rátal až do 300, sa situácia stabilizovala a počet sa v posledných desiatich ročníkoch pohybuje okolo čísla 200. Ak porovnáme všetky súčasné akcie podobného typu /všetkých je na Slovensku päť/ tak T-100 suverénne vedie vo všetkých porovnateľných položkách, či už je to počet účastníkov, zahraničná účasť, mladá generácia na pochode alebo úspešní stovkári nad 60 rokov veku.

Zaujímavé je i porovnanie vekovej kategórie nad 50 rokov veku. Tak napríklad v piatom ročníku /1978/ hoci bola celková účasť 262 turistov, celkovo bolo nad 50 rokov päť účastníkov /50-1, 55-1, nad 65-3/. V minulom roku, v 28.ročníku pri celkovej účasti 193 turistov, bolo už celkom nad 50 rokov 35 turistov /50-10, 55-9, 60-8, 65-3, 70-3, 75-1 a do 80 -1/. Z toho je vidieť, že kondícia turistov v tomto veku sa neustále zvyšuje a prenáša sa stále a stále do vyšších vekových kategórií. A rozširuje sa aj rozpätie veku od najmladšieho po najstaršieho účastníka.

Po dlhší době pozdravuji všechny čtenáře MKD. Pokud to vyjde, rádi bychom přijeli na tohtoroční T-168 a pozdravuji též mě zatím neznámou turistku, co loni úspěšně došla do Trenčína. Má můj obdiv a gratulace jako každý, kdo trasu úspěšně zvládne, zvláště poprvé.

Hodně krásnych zážitků z cest a necest jarní přírodou přeje všem turistům

Obdiv bol vyslovený pre Lenku Milonovú - najmladšiu ženu, ktorá doteraz prešla trasu 168 km na Trnavskej stovke.

V sobotu ráno 6.4.2002 na železničnej zastávke Buková bol dôvod k malej oslave. História DP Oslobodenia mesta Trnavy sa prehupla do druhého štvrťstoročia /26.ročník/. Zišla sa nás hŕstka verných, ktorá mala široké generačné zastúpenie. Okrem vojnových veteránov, priamych účastníkov oslobodzovacích bojov /Paľo T. Peter B. Jaro H. a iní/ to boli najmä bratislavskí a trnavskí nestori /či nestorovia Peter M., Peter O., Ľudvo B., Paľo Š., Ivan K., a iní/. Zastúpenie mali i členovia Klubu Nevidiacich /Fero K .+ 2/. 35 km trasu pokorili i Smolenické "pionierky" so svojimi vedúcimi - Erikou a pani učiteľkou.

Akcia bola zásluhou osvedčeného organizačného teamu /Ján Krištof and company/ skvele pripravené.

Účastníci podujatia, nad ktorým prebral záštitu primátor mesta Trnavy pán Š.Bošnák, dostali Informačný spravodaj, List účastníka, Diplom a malú pozornosť.

Počasie bolo jarné, aprílové. Ráno poznačené nočným mrazom, vystriedalo slnečné, ale veterné predpoludnie. /Drevené lavičky pred pohostinstvom na Rozbehoch riadne chladili/ a neskôr sa nad Malými Karpatmi prehnala nefalšovaná snehová fujavica.

V teple hostinca, u našej pani vedúcej v Plaveckom Mikuláši, panovala typická turistická atmosféra. Mohli sa konzumovať aj prinesené jedlá. Poveľkonočné vajíčka, šnicle a klobásy bolo možné zapiť corgoňovou desinou alebo si vybrať z tradične veľkého výberu fľaškového piva. Tolerovalo sa i dopíjanie nedopitých ploskačiek z ruscaku. Ich obsah však bol po mnohých občerstvovacích staniciach značne zdecimovaný.

Cieľ, ktorý bol v hostinci u Kočína v Smoleniciach, stihli všetci ešte za svetla. Kedy ale účastníci dorazili do svojich domovov, zostáva v rovine dohadov.

Rozhľadňa Velká Homola - po tretie !!!
Fakty a chronológia prác na rozhľadni

Aby sme poznali, akým spôsobom vznikla táto rozhľadňa, prinášame Vám podrobný prehľad prác až do slávnostného otvorenia:

Máj - jún 2000:	čistenie vrcholu od krovia vykonali žiaci 3.ročníka SVOŠ Modra
18.marca 2001:	vytýčenie stavby - Ing.Svetozár Kováč, Milan Ružek, a Anton Macháček
Apríl 2001:	vyčistenie prístupovej cesty, kopanie základov na kotevné bloky a stojky - vykonali brigádnici pod vedením Pavla Fandáka.
Máj 2001:	Vývoz štrku na betónovanie, príprava drevného reziva na Píle v Modre, prevoz na skládku do TS Modra - sponzori Vicent Graus /23 m3 štrku/, Eman Strnisko z Vinosadov /vývoz štrku pod vrchol vozidlami Tatra 815/
Máj 2001:	Vývoz štrku na vrchol - brigádnici a žiaci SOU lesníckeho Modra - Harmónia, lesný kolesový traktor s SOU lesnícke Modra - Harmónia
Máj 2001:	kopanie základov pre jednotlivé stojky a kotviace bloky rozhľadne, zhotovenie oceľových armatúr do jednotlivých kotviacich blokov - brigádnici a zamestnanci TS Modra a firma Kihest Modra.
Máj 2001:	Vývoz cementu a vody /3500 litrov/ na vrchol - Vladimír Frno z autoškoly Petra Modra, vozidlo LIAZ s predným pohonom z VaPD Modra, multikára M25 z TS Modra.
Máj - jún 2001:	betonárske práce - brigádnici z Modry a Pezinka každý víkend, sponzori Ing.Pavol Volek z Modry /5 m3 cement/, Miroslav Cíferský z Modry, ohýbací stroj na armatúry/
Jún 2001:	terénne úpravy okolo betónových základov a vrcholu - brigádnici z Modry
Jún 2001:	Hoblovanie dreva u Jána Černáka z Modry
Júl 2001:	cementové potery na vyčnievajúce časti betónových základov zo zeme, ochranné nátery oceľových konštrukcií - brigádnici z Modry a Pezinka
August až október 2001:	Ťažba dreva pre nosné stojky, /8 ks,dĺžka 22 metrov/ - ťažba Lesy Modra, s.r.o, prevoz stojok pod hvezdáreň na Piesku, odtiaľto prevoz dreva pomocou lesného traktora pod úpätie vrcholu, odkôrnovanie a očistenie stojok - žiaci SOU lesníckeho a brigádnici z Pezinka a Modry.
September 2001:	kopanie výkopov pre bleskozvodnú sústavu ochrany ochrany rozhľadne /dĺžka 80 metrov, hĺbka 60 centimetrov/ - brigádnici a montáž sústavy vykonala firma Profit elektro Modra.
September 2001:	úprava terénu, staveniska pred montážou - brigádnici z Modry a Pezinka
Október 2001:	Uzavretie zmluvy na tesárske práce s firmou Krovbau Slovakia s.r.o
Október 2001:	Vývoz dreva /vysušené, narezané, opracované/ pod vrchol - Alexander Jendek zo Slovenského Grobu, pomocou vozidla Tatra 138
Október 2001:	Konzervovanie narezaného dreva proti hubovitým chorobám a škodcom, moridlo Fungal, Chemolak Smolenice, vykonali brigádnici z Modry a Pezinka
Október 2001:	prevoz namoreného reziva na vrchol - lesný kolesový traktor ťažobnej spoločnosti Fort technik pod vedením pána Surana
22.október 2001:	vytiahnutie autožeriavu PV3S na vrchol pomocou traktora s navijakmi
23.-25.októbra 2001:	montáž hlavných stojok konštrucií rozhľadne, stojky boli postavené za tri dni, zavetrené a ukotvené pomocnými kotvami, stojky boli zamerané pomocou teodolitou a zamerania vykonali zememerači - Ing.Svetozár Kováč, Ing.Derner a syn a pán Frno
Október 2001:	vlastná montáž schodov /105 schodov až na vrchol 20 metrov/
Október 2001:	montáž snímačov a zvodov bleskozvodnej sústavy, spojenie so zemnými časťami - Profit Elektro Modra
20. november 2001:	postavenie glajchy, ukončená montáž rozhľadne, večer malé posedenie, poďakovanie pána primátora tesárom firmy Krovbau Slovakia s.r.o, stavebný dozor vykonával počas celej výstavby rozhľadne Miroslav Barbořík a stavbu viedol Anton Macháček
November - december 2001:	každá sobota - úprava terénu rozhľadne,
18.12.2001:	Bolo vydané kolaudačné rozhodnutie výstavby rozhľadne na Veľkej Homole
1.1.2002:	o 13. h sa uskutočnilo stretnutie turistov, pána primátora Ing.Vladimíra Medlena a staviteľov rozhľadne, všetci z výstavby rozhľadne mali radosť, navzájom si popriali veľa zdravia, pripili na rozhľadňu šampanským a vyslovili presvedčenie, že táto rozhľadna bude dlhé roky slúžiť všetkým milovníkom prírody, pre ktorých bola postavená
Plán na jar:	nátery drevenej konštrukcie, výstavba altánkov so stolmi a lavicami na piknik, ohnisko atď....

Budovatelia rozhľadne pozývajú ďalších nadšencov na pracovné brigády na dobudovanie areálu, ktoré sa konajú vždy v sobotu za priaznivého počasia.

V Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre sa vo štvrtok 16.5.2002 o 17.00 koná vernisáž výstavy: História turistiky v Modre a okolí. Výstava potrvá asi 2 mesiace.

V nedeľu 19.5.2002 o 13.00 bude slávnostné odovzdanie rozhľadne na Veľkej Homoli turistickej verejnosti.

Tentokrát k nám prišiel nie malý príspevok, ale "celý nový" časopis, ktorý jeho autor či autori nazvali: "Samizdatový MKD, nulté číslo, nultý ročník vydaný v marci 2002."

Kým bol časopis vydaný, nie je známe, nie je na ňom žiadna adresa, žiadne meno, ba ani dokonca e-mail. Anonym s malým nn. vyzerá akoby z oka vypadol bývalým utajeným svedkom z STV-1.

Z obsahu je ťažko niečo vybrať, väčšina vecí je totiž prebratá zo Silvestrovských Malokarpatských čísel. Pre zaujímavosť sme vybrali aspoň jeden ako tak zaujímavý článok. Zbytok bude čakať do Silvestra, kam patrí...

Apropó - boli nám v ňom ponúknuté na uverejnenie prihlášky na protialkoholické liečenie a do Klubu Starých Mládencov /KSM/, ktorých niečo tlačí... Treba nám ju zaslať - berieme !!!

Nie je úlohou organizátorov, aby kontrolovali a sledovali, či turista, ktorý príde na štart, či išiel za frajerkou, či sedí v krčme, či nebodaj chlastá a podobne. A ani ich to nezaujíma. Ak sa však popri "prejdených" km a prevýšení bude hodnotiť aj napr.: počet vypitých pív, rumu, vodiek, borovičiek a koeficientom prepočítavať na km, potom ich to bude musieť zaujímať.

Nakoniec ani toto nemusí byť zlá myšlienka. Zlegalizovať toto športové odvetvie niečo na spôsob biatlonu. Tam tiež pretekár beží, potom sa zastaví, aby si mohol vytreliť a to sa opakuje niekoľkokrát. V turistike by tiež boli takéto zastavenia. Prvé by boli v stoji, teda na stojáka a až tie posledné by boli poležiačky. Presne naopak ako to je v biatlone, veď dôvod je jasný. A namiesto päť striel, by každý dostal päť pív a za každé nevypité pivo by dostal jedno trestné kolo. Takáto turistika by si určite našla svojich /alebo ich už má/ vyznávačov, ale i špičkových pretekárov. Zatiaľ však platia tie pravidlá, ktoré platia a preto organizátorov v prvom rade musí zaujímať, či zaregistrovaní diaľkári prešli všetkými stanovenými kontrolami v stanovenom čase a rovnako v limitovanom čase prišli do cieľa. Nič viac, nič menej. Žiadny železničný zákon neplatí, ale poriadok, všade a vo všetkom. Zakiaľ nás to rôzni komisári naučia, pretečie veľa vody na slovenských riekach. Prerod zo súdruha na pána nie je vždy a u každého bez komplikácii. Zvyk je železná košeľa!!!

Nakoniec nie všetci sa unúvali prísť do cieľa a svoju účasť riešili formou korešpondencie. V tomto prípade musíme pripustiť, že kontrolný lístok, na rozdiel od jeho držiteľa preputoval ďaleko viac km.

Podmienky pre plnenie MK superdiaľkoplaza v roku 2002
Superdiaľkoplaz 2002 - 6.ročník

V roku 2002 po šiestykrát organizátori troch Malokarpatských stokilometrových pochodov vyhlasujú ďalší ročník diaľkoplazeckej súťaže o ocenenie Malokarpatský superdiaľkoplaz 2002.

2. Pre získanie ocenenia je potrebné prejsť všetky tri uvedené 100 km pochody. Ocenenie bude tak ako po iné roky, vecné.

3. Za absolvovanie kratších trás, minimum je však 50 km na každom z uvedených pochodov, bude vyhlásená ďalšia súťaž, kde účastník získa okrem pekných spomienok aj zvláštny diplom.

4. Sledovanie účasti je plne v právomoci a kompetencii usporiadateľov DP. Turisti sa nestarajú o žiadne potvrdenia či evidenciu pochodov. Za uvedené ocenenie nie je vyberaný žiadny poplatok.

5. Pre rok 2002 je správa vyhodnocovania a odmeňovania turistov, ktorí získavajú ocenenie Malokarpatský superdiaľkoplaz 2002 a tiež súťaže pre kratšie trasy, plne v kompetencii TJ Tesla Bratislava, hlavný vedúci a kontakt:

Pozvánka - Sobotištská pätnástka
8.máj 2002 (streda) - 20.ročník turistického pochodu

Medzi pár jubilujúcich pochodov v roku 2002 patrí aj Sobotište. V roku 2002 to bude už 20.ročník turistického pochodu, ktorý jeho zakladatelia nazvali "Sobotištská pätnástka. Pochod sa organizuje pod hlavičkou Klubu Slovenských Turistov.

Prvý ročník sa konal 9.mája 1983, trať vybral Vlado Hasák a Juraj Koba. Aj napriek nepriaznivému počasiu milovníci turistiky prišli. Boli to väčšinou mladí ľudia, hlavne zo Sobotišťa. Veľmi nás potešila aj účasť 21 detí z Osobitnej školy v Senici. Spolu nás na prvom ročníku bolo 94.

Od roku 1995 je náš pochod zaradený pod hlavičkou IVV. Zachovali sme si aj tradíciu, že sa pochod organizuje na deň oslobodenia /najprv to bolo 9., teraz 8.mája/.

Trasa pochodu vedie po turistických značených trasách, ktoré však ešte nie sú zaznamenané v turistických mapách. Tieto sme pripravili a označili v spolupráci s komisiou značkárov KST. Dokončujú sa značenia, po ktorých budeme môcť vydať sa zo Sobotištského námestia po turistickej značke na Bradlo, Veľkú Javorinu, do Zlatníckej doliny a až na Moravskú stranu.

Úplné vyznačenie turistických trás chceme dokončiť do konca roka 2002. Všetky trasy budú mať smerovníky, smerovky a tabuľky miestnych názvov a predpísané farebné značenie. Celú sieť nových turistických trás a turistickú orientačnú mapu na námestí slávnostne otvoríme na jar 2003.

Štartovné je pre rok 2002 stanovené 10,- Sk za každého účastníka, bez rozdielu veku.

Prehľad účastí v niektorých doterajších ročníkoch Sobotištskej pätnástky:

Celkovo narastajúco sa Sobotištskej 15-ky zúčastnilo za 19 ročníkov 9.859 turistov a v tomto roku na 20.ročníku očakávame už desaťtisíceho účastníka.

Obec Sobotište minulý rok /2001/ oslávila 750.výročie prvej písomnej zmienky o obci. V súvislosti s týmto výročím obec uviedla v júni 2001 do užívania erb, pečať a vlajku obce.

Erb Sobotišťa poznáme podľa odtlačkov pečatidla, ktoré sa zachovali na písomnostiach zo 17.-18.storočia. Ich kruhopis znie:

SIGILVA + OPIDI + SOBOTISCE /pečať obce Sobotište/. V strede pečatného poľa je renesančný štít s veľkou literou W, nad ňou je hviezdička. Hoci sa odtlačky pečatidla zachovali až zo 17. storočia, samotné pečatidlo je oveľa staršie.

Obec Sobotište sa nachádza na SV Myjavskej pahorkatiny, 8 km SV od Senice, je to stredisko kopaničiarskeho poľnohospodárstva a ovocinárstva. Najstaršia správa o obci je z roku 1241 a patrila hradu Branč a neskôr i rôznym zemepánskym rodom. Vyvíjala sa ako mestečko s jarmočným právom. V roku 1428 ho obsadil husitský vodca Prokop Veľký, 1605 ho vypálili Bocskayovci 1623 a 1663 ho vyplienili a vypálili Turci. Roku 1547 sa tu usadili habáni z Moravy.

Sobotište zohralo významnú úlohu v Slov. národnom a sociálnom hnutí v 19.storočí najmä zásluhou Samuela Jurkoviča /1796 - 1873/, ktorý tu pôsobil ako učiteľ. Už v roku 1837 založil čitateľský spolok a neskôr školskú knižnicu. V roku 1845 založil spolu s J.M.Hurbanom Slovenské národní divadlo nitranské v Sobotišti. Divadlo za dva roky svojej existencie uviedlo 4 hry.

Zaujímavosťou Sobotišťa je Kaštieľ, tzv.veľký - kde je umiesnená miestna knižnica a expozícia slov.družstevníctva a jeho zakladateľa Samuela Jurkoviča.

1. - 2.6.2002 TRNAVSKÁ STOVKA 29.ročník
(sobota - nedeľa) Klub TD a T Trnava

1.6.2002 POHYBOM ZA ZDRAVÍM - DUNAJSKÁ CYKLISTICKÁ CESTA
(sobota) AŠK Inter Slovnaft Bratislava

2.6.2002 CESTA ROZPRÁVKOVÝM LESOM 30.ročník
(nedeľa) TOM KTL + TOMy Bratislava

8.6.2002 POZRITE SA, TO JE KRÁSA 19.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

8.6.2002 EURÓPSKY DEŇ S BICYKLOM 2.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

15. - 16.6.2002 2 X 50 A DOSŤ! 19.ročník
(sobota - nedeľa) TJ Tesla Bratislava

22.6.2002 Severnou stranou Malých Karpát 23.ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

22.6.2002 DEŇ BOCIANOV - MORAVSKÁ CYKLISTICKÁ CESTA
(sobota) AŠK Inter Slovnaft Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.

Ročník:	5.	10.	15.	20.	25.	28.
Vek:
0-15	3	3	5	4	4	2
16-20	70	56	45	24	33	31
21-25	54	45	31	14	35	50
26-30	57	51	33	15	19	20
31-35	32	56	21	24	10	10
36-40	26	25	20	17	17	16
41-45	15	31	18	12	16	29
46-50	1	9	15	10	13	10
51-55	1	7	11	5	11	9
56-60	-	2	4	12	4	8
61-65	-	-	2	4	5	3
66-70	3	-	1	1	3	3
71-75	-	-	-	-	1	1
nad 75	-	-	-	-	-	1
Spolu:	262	285	206	142	171	193

Návrh rozhľadne:	Milan Ružek, Bratislava,
Projekt spracoval:	Ing.Vlastimil Dohnal, Bratislava
Statiku prepočítal:	Ing.Ján Rajniak, Bratislava
Stavebný dozor:	Miroslav Barbořík, Modra
Vedúci stavby:	Anton Macháček

Technické údaje:
Rozhľadňa je postavená	na Veľkej Homole vo výške 709.2 m n.m.
Výška rozhľadne:	20 m
Spotreba dreva:	27 m³
Spotreba cementu:	3 tony
Spotreba štrku:	23 m³
Spotreba vody:	3.500 litrov
Stavebná oceľ:	za 28.000,- Sk

Ročník 1.	rok 1983	94 turistov
5.	rok 1987	526 turistov
10.	rok 1992	409 turistov
15.	rok 1997	734 turistov
19.	rok 2001	1.042 turistov