MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

ROZHOVOR S JUBILANTOM
50-ka turistu s najdunivejšo-zvonivým hlasom v celom okolí MK, Štefan Sládeček, 14.4.1953 - 2003

14.4.1953 - 2003, Štefan, už nech rátam ako rátam, furt je to tých 50...! 14.apríla 2003 si sa dostal do veku sv.Abraháma. Nakoľko ale v tento mesiac oslavuje aj Ivan Košický svoju šseťdesiatku, mal prednosť. Starší majú prednosť... Ale poďme k nejakým tým otázkam pre kamarátov - MKD.

Milý Peter, s tým Tvojím dopisom si ma vskutku dojal, pretože ma upozornil na to, že môj prvý tréning skoku do truhly sa nezadržatelne blíži. Dúfam, že trénovať budem ešte veľmi dlho, pretože sú aj takí športovci, ktorí len trénujú a trénujú a na zápas ich tréner nepostaví nikdy. Každý predsa nemôže byť majster sveta. A ja som s tým celkom spokojný. S uspokojením konštatujem, že aj Tvoje anály potvrdzujú, že výnimka potvrdzuje zákon, totiž som sa nenarodil 14. apríla, ale trochu neskôr. A s tým svätým Abrahámom je to takto: Vlani, tak ako každý rok, som na našom pochode “Pozrite sa to je krása “ robil kontrolu. Celú dobu pršalo, bolo mi dosť zima a tak som niekoľkokrát vybehol na rozhľadňu, aby som sa zohrial. Keď som po jednom z týchto zohrievacích pokusov zbehol z rozhľadne dolu, z hmly sa vynorili štyri uzimené postavy. Dievčatá /môžem ich tak nazvať, keď som už päťdesiatnik?/ mali napriek psiemu počasiu, očividne dobrú náladu. Bolo na nich vidno, že napriek nulovému výhľadu ich neznechutil ani pohľad na egzota, ktorý lozí na kymácajúcej rozhľadni napriek tomu, že nevidno ani na tri metre. A čo to má spoločné so svätým Abrahámom? Len toľko, že boli z Abrahámu, dedinky blízko Galanty. A prečo to tu uvádzam? Preto, že som niektoré z nich videl na štarte Špačinskej stovky a dve z nich absolvovali aj pochod “Neváhaj a poď !" a to nie je ľahký pochod ani pre skúseného diaľkára.

S tým, že Ivan Košický má tento mesiac o 10 rokov viac, som bol oboznámený už dávno a v duchu som si myslel, že na mňa zabudneš a ešte päť rokov sa budem vyhrievať na diaľkoplazeckom slnku ako zdatný štyridsiatnik .Samozrejme, že Ivan má prednosť aj ako turista aj ako úspešný autor MKD. My, v apríli narodení, sme totiž veľmi tolerantní. Veď v tomto mesiaci sa narodil okrem nás dvoch aj Hitler, Lenin, Ullysess Grant, Wellington, Buďonnyj, Allenby, Karol Veľký, Jiří z Poděbrad a dokonca aj Ďuri Sojka a Paľko Šoula. Ivanovi prajem, aby tých ďalších 60 medzi nami v zdraví a v pohode vydržal. A závidieť mu? Keby mal tých 25, tak možno. Takto by som mu mohol podarovať tých mojich 50. Určite by ho to potešilo.

Peter Minárik (P.M.): - Na začiatok nám povedz niečo o svojich začiatkoch. Bol si v mladosti skaut, pionier, tramp, zväzák, čundrák, či len turista? Alebo si všetky tieto fázy preskočil a hneď sa z Teba stal diaľkoplaz?

Štefan Sládeček (Š.S.): - V mladosti som nebol ani skaut ani čundrák ani pionier ani zväzák ani tramp dokonca ani turista. Bol som ako v tých dobách väčšina mládeže dlhovlasý člen beatovej generácie a tým pádom nechcene aj protištátny živel. Ako dieťa s kamarátmi sme chodievali do blízkeho lesa, kde sme mali vlastný ostrov, na ktorý sa dalo dostať len prelezením cez dva do seba zaseknuté stromy. Ako chlapec z roviny /som totiž rodený Novozámčan/ som s kamarátmi chodieval hrávať futbal do parku pri kaplnke, v ktorej je pochovaný prvý tvorca spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Nakoľko však pri futbale som sa dokázal dokopať aj bez súpera, hľadal som iné športové vyžitie. Tak som sa dostal ku stolnému tenisu. Potom sa lopta začala zväčšovať a tak som sa cez hádzanú a vodné pólo dostal k volejbalu. Na vojenčine sa mi podarilo dostať do Broumova a tam sú predsa Broumovské steny. Stačilo mať kamaráta horolezca a tamojšie pieskovce boli naše. Po príchode do Bratislavy som sa začal venovať diaľkovému plávaniu, ale môj sen, preplávať Balaton sa mi nepodarilo zrealizovať. A potom prišiel Ďuri Sojka a s ním aj DP.

P.M.: - Prvé turistické pochody. Kedy, s kým a na akom prvom pochode si sa zúčastnil?

Š.S.: - Prvé turistické pochody: Na prvý turistický pochod sa zreteľne pamätám. Bolo to v mojich štyroch rokoch, keď som absolvoval so svojím otcom cestu do asi 6 km vzdialenej osady Aňala. Bolo to v sobotu a otec sa z toho liečil celú nedeľu. Ako 12-ročný som s kamarátom absolvoval cyklotúru do 38 km vzdialenej Nitry. Dokonca sme bicykle vytlačili až na Zobor, Smerom dolu sme na ne nasadli. Snažili sme brzdiť, ale vyzeralo to tak, ako keby sme na bežkách zišli Ostrý Roháč. A to ešte nebolo všetko, pretože na ceste domov nás predbehol traktor s fekáliami a my sme sa za neho schovali, aby sme využili menší odpor vzduchu. Ten jemný dáždik, čo na nás padal, sme považovali za príjemné osvieženie z neba. Až keď sme prišli domov a pustili nás do domu až po dôkladnom umytí, sme identifikovali pôvodcu “nebeského osvieženia”. Náš intim spray bol tak výrazný, že tchory obchádzali našu ulicu dobrých päť rokov.

P.M.: - Prvý "diaľkáč". Na koľko kilometrov si si trúfol hneď na prvý raz?

Š.S.: - Prvý DP: Bolo to v r.1982, Jesenný DP TJ Turist Unionu. Naviedol ma na to Ďuri Sojka, ktorý to propagoval v robote. Z neviemkoľko nadšencov som na štart prišiel sám. Boli pripravené trasy 35 a 50 km. Samozrejme som išiel päťdesiatku. Na jednej nohe som mal 12 otlakov, na druhej 7. V práci som chodil po schodoch na bicykli, lebo som sa nevedel postaviť na nohy, Stručne a jasne, bolo to fajn.

P.M.: - Štefan a Karol Tauber a ostatní z tejto partie. Chodíte ešte na akcie spolu?

Š.S.: - Karol Tauber a ja: No, Karolovi by trebalo venovať asi tri strany. Takže: Karol je pre mňa veľmi vzácny človek, jeden z najvzácnejších. Myslím, že by s tým súhlasila nielen moja rodina, ale aj všetci diaľkoplazi a nediaľkoplazi, ktorí ho poznajú, Spolu sme chodievali na dovolenky, dokonca aj moje etapáky so mnou pretrpel. Raz sme s ním zdolali aj obrannú vežu Plaveckého hradu, samozrejme z vonkajšej strany a Karol mal na chrbte aj košík na hríby. A koho by som dokázal ešte prehovoriť na to, aby po 40-tich km vybehol so mnou z Čermákovej lúky na Skalnatú /môžete si to vyskúšať/. Vždy ma premkne taký zvláštny príjemný pocit, keď počujem jeho “Ahoj, braček.” Každému turistovi, ktorý by chcel získať bronzový VO, by som dal ako podmienku povinne absolvovať s ním jeden DP. Tým som o mojom vzťahu ku Karolovi povedal asi všetko. Verím, že ho na DP ešte často uvidíme.

O tej starej partii ťažko hovoriť bez nostalgie .Myslím si, že každý do tohto kolektívu niečo doniesol a aj niečo si odniesol. Mám taký pocit, že ja som si odniesol oveľa viac, než bol v tej dobe môj vklad. Aj keď na DP Danka Hromkovičová, Tánička Bušinská, Beatka Chovancová ani Dušan Weninger a trošku už aj Karol Tauber nechodia, viem, že ich vzťah k prírode sa nezmenil a hocikedy sa môže stať, že sa s nimi stretneme na lesných chodníčkoch. Podľa mojich informácií sú zdravotne v poriadku a na návšteve u Danky pred niekoľkými rokmi sme sa veľmi dobre cítili a vďaka Honzovi Venclovi sme si aj pekne zaspievali.

P.M.: - Ako si sa dostal k organizovaniu diaľkových pochodov? Chodenie je predsa jedna vec a organizovanie druhá.

Š.S.: - Myslím si, že to, čo je dobré pre mňa, je dobré i pre iného a aj keď som sa pritom už veľakrát popálil, nepoučil som sa a preto sa snažím vrátiť to, čo som dostal. Tak je to aj s DP. Aj mne sa dobre chodí na iných pochodoch, tak prečo by som to nedoprial ostatným? Totiž len tí, ktorí už zorganizovali nejaký pochod, vedia, čo to prináša. Zabezpečovanie kontrol, pečiatok, diplomov, účastníckych listov a čo ja viem ešte čoho. Veď Ty to dôverne poznáš. A keby si nemal dobrých kamarátov, sám by si to nezvládol. Preto som voľakedy vymyslel diplom aj pre úspešných organizátorov. Prestal som s tým skôr z etického dôvodu vtedy, keď sa zmenili podmienky organizovania, pretože väčšina organizátorov to robí z čistého entuziazmu a tak si myslím, že každý z nich si zaslúži uznanie.

Š.S.: - Spočiatku boli len “Nedrkotaj zubami...” a “Pozrite sa, to je krása...”. Organizáciu som prediskutoval s Ondrejom Rímom, odborníkom na DP naslovovzatým. Jeho rady mi veľmi pomohli a podľa možnosti sa ich držím aj teraz. Veď v súčasnej dobe už máloktorý pochod má zametača a aj živých kontrol už ubúda a to najmä v zime.

P.M.: - S partiou organizuješ hneď tri pochody. "Nedrkotačku", "Dorotu" a "Pozrite sa, to je krása". Mám pravdu alebo robíš aj niečo naviac? Niektoré už dokonca 20 rokov. Vydržíš ešte?

Š.S.: - Po zrušení diaľkárskej sekcie TJ Turist Union sme zdedili pochod "DOROTA", Janku Obdržálkovú a Danku Hromkovičovú. Pre pochod to bolo dobré, pretože ho nemusíš uvádzať medzi zaniknutými pochodmi a pre nás s Ďurim Sojkom tiež, lebo sme mali o dve vynikajúce priateľky viac. Takto sme to ťahali zopár rôčkov, potom sa do oddielu prihlásili aj Alfonz Tóth a Ferko Múčka. Skôr narodení turisti sa na nich pamätajú ako na nerozlučných kamarátov. To len ako spomienka. Trochu ešte vypomáham Angelike a Honzovi Venclovým ako kontrola na akcii “Neváhaj a poď!” a v zime je ešte SKLADIA. A či vydržím? Veď vieš ako to je. Koľkokrát by s tým človek praštil a potom príde cieľ, slovo, veta a ty vieš, že za rok to urobíš znovu. Pokiaľ máš priateľov, ktorí ti pomôžu a si zdravý...

Š.S.: - Najradšej mám SKLADIU. Asi preto, že je taká iná. Ale skús sa opýtať Paľka Šoulu alebo Petra Badu. Oni na nej boli tuším viackrát ako ja.

P.M.: - Za onoho času si taktiež organizoval ako jeden z prvých u nás tzv. etapové pochody. Povedz nám o nich niečo bližšie. Koľko ich bolo, aké trasy si volil?

Š.S.: - Musím Ťa poopraviť. Prvý etapový diaľkový pochod organizoval Jurko Hromkovič. Prvý etapák som robil v r.1984 a viedol hrebeňom Pohronského Inovca. Ďalší viedol hrebeňom Vtáčnika. Bol to povestný “Handlovský hučiak”. Tretí viedol Štiavnickými vrchmi a jeho účastníkom ho pripomína dedinka Kozelník a hrad Žakýl, kde sa sedem osmín účastníkov stratila. Ďalší etapák viedol Strážovskými vrchmi a Vršatskými bradlami a bol preslávený prebrodením Váhu. Potom bol ešte prechod hrebeňom Ždiaru, kde sme vštepili horolezecké dovednosti do Janky Obdržálkovej. Ďalej opakovanie hrebeňovky Vtáčnika. Poslednou veľkou akciou bola hrebeňovka Horného vrchu v Slovenskom krase, ktorá bola spojená s prechodom Silickej a Plešivskej planiny a planiny Koniar. Vskutku posledným etapákom bola však hrebeňovka Súľovských skál spojená s Vršatskými bradlami a Pulčínskymi skalami /vďaka za námet Zdenke Tvrdej/.

P.M.: - Ako jeden z mála si v dávnejších časoch hodnotil turistické a diaľkové pochody. Mohol by si nám povedať o tom niečo bližšie. Bolo známe, že ako vyhodnotenie si odovzdával jeden z najväčších diplomov, ktorý kedy uzrel svetlo sveta v Malých Karpatoch. Kto Ti ho navrhol?

Š.S.: - Znovu Ťa musím mierne poopraviť. Ten obrovský diplom, na ktorý myslíš, bol zostrojený na SKLADIU, po čase sa začal zmenšovať, pretože sa turisti sťažovali, že sa im nezmestil do batohu. Diplomy, ktoré dávame na našich pochodoch, pochádzajú prevažne z mojich obľúbených detských kníh, napríklad na Drkotačkovom diplome je vyobrazený Tratiteľko z knihy Nikolaja Nosova Nevedkove dobrodružstvá /Bahuro to okamžite identifikoval/, na DOROTE je Kamko a Kamka a na SKLADII pochoduje turista z diplomu starej Nitrianskej stovky medzi ovečkami Maťka a Kubka. Takže žiadna invencia, všetko je ukradnuté, sme predsa na Slovensku. Poľahčujúca okolnosť - nie je. Priťažujúca okolnosť - nie som poslanec.

P.M. - Štefan a zahraničie. Bolo u Teba v tejto oblasti niečo zaujímavé?

Š.S. - Myslím, že toho nebolo veľa, ale predsa niečo. S manželkou trochu Gruzínska, okolie jazera Rica a oblasti opisované v najnovšej knihe Sväťa Krnu, trochu Soči, Tuapse a Gudauty, málo Talianska, nejaké to Španielsko, Lichtenštejnsko, Švajčiarsko a v rámci toho trochu Kaukazu, Pyrenejí a Álp. Život mi splnil moju najväčšiu túžbu vďaka Milanovi Patrovičovi, ktorý sa pred dvoma rokmi dohodol s mojou lepšou polovičkou a výsledkom ich komplotu bolo to, že som svoje 48. narodeniny oslavoval v hlavnom meste bývalého nabatejského kráľovstva v skalnom meste Petra. Za necelé štyri týždne sme s Milanom a jeho synom absolvovali časť Sýrie a Jordánska až po Červené more, namočili sme sa v Mŕtvom mori a podarilo sa nám pokoriť aj horu Jebel Quadruntul pri Jerichu, absolvovali sme prechod horského masívu medzi údoliami Wadí Rum a Wadí Umm al-Ishreen a obdivovali tufové veže v Kappadokii.

Š.S.: - Myslím si, že trpezlivosť a pochopenie manželky, ktorá už dlhé roky toleruje moje úlety, /možno i pod vplyvom Karola Taubera, s ktorým sme často trávili spoločné dovolenky/ sú také obdivuhodné, že často sa aj sám čudujem, ako to dokáže so mnou ešte vôbec vydržať. A určite to so mnou nie je ľahké. Veď stalo sa aj to, že nás so synom vyhodil blesk zo steny Jahňacieho štítu...

P.M.: - Štefan a Trnavská stovka. A všetky ostatné. Tvoj vzťah k nim?

Š.S.: - Trnavská stovka. Neviem koľko ich mám, to je Tvoja parketa. Ale rád na ňu chodím. Možno kvôli Ferkovi Královičovi. Tak vie človeka privítať na kontrole v Bukovej. To by mi chýbalo celý rok. Pred dvoma rokmi som za kontrolou na Troch kamenných kopcoch zaspal a zobudil som sa v Borinskom kameňolome, kde na mňa trúbila Avia s čadčianskou špz-kou. Odvtedy nechodím na stovky po nočnej zmene.

P.M.: - Aké plány "kuješ" do ďalšej najsilnejšej desaťročnice? Čo by si chcel ešte stihnúť, pozrieť, uvidieť, zorganizovať, privatizovať a pod.?

Š.S.: - Patrím k tým. ktorým sa sen cestou po arabských krajinách sa splnil. Napriek tomu vždy existuje to nutkanie zažiť niečo nové, uvidieť niečo, čo som ešte nevidel. Možno sa to bude zdať čudné, ale ja by som strašne rád prešiel hrebeňovky všetkých maďarských pohorí. To totiž ešte nikoho na Slovensku nenapadlo. A kto si malé nectí, ten si veľké nezaslúži.

Prajeme Ti, Štefan, všetko najlepšie, dobrého zdravia, aby sme sa mohli ešte dlho, predlho stretávať na našich malokarpatských chodníkoch. Ďakujem Ti za rozhovor a námahu

V skratke: Brezová pod Bradlom leží na úpätí Brezovských Malých Karpát a na území Myjavskej pahorkatiny, ktorú od severu uzatvárajú Biele Karpaty s majestátnou Veľkou Javorinou. Myjavská pahorkatina, ako geomorfologický celok zemepisnej oblasti Slovensko-Moravské Karpaty, je z hľadiska národopisného a historického územím nazývaným dlhú dobu "Myjavské kopanice". Tieto sú oddávna husto obývané a ľud ich vzletne pomenoval podjavorinsko-podbradlanským krajom. Kopaničiari žijú v osadách a na samotách. Vedľa malých potokov, no aj na vŕškoch, ba aj vysoko pod horami skrývajú sa chalupy a stodoly. Tieto sú lemované vrbinami alebo hoci len ovocnými sadmi. Darí sa tu historicky dlhú dobu slivkám. Z toho je aj odvodená chalupárska kopaničiarska slivovica. Len tam, kde to širšia dolina dovolila, vznikli samoty, obce a dediny. Napríklad Myjava, Stará Turá, ale aj Brezová pod Bradlom.

Región obýva rázovitý ľud. Donedávna tu prekvital folklór, a to či už v architektúre, prastarých zvykoch či obyčajoch. Kroj nosili ľudia až puritánsky triezvy čo do farby, no účelový a krásne tvarovaný.

Kopce odjakživa dávali svojim obyvateľom málo chleba. Preto ľud je tu podnikavý, húževnatý a hlavne tvrdý.

Okrem brezovských garbiarov boli známi aj myjavskí tkalci, sobotištskí hrnčiari a staroturanskí vareškári.

V dávnych dobách minulého storočia bieda a núdza nejedného z nich vyhnala za prácou za more. V dávnejších dobách na "Dolnú zem" a v rokoch pred prvou svetovou vojnou do Ameriky, Kanady, Belgicka či Francúzska.

Býval tu ľud silne národostne uvedomelý. Odtiaľto pochádzali aj slávni vodcovia prvého revolučného slovenského pohybu - Hurban, Hodža, Štúr. V roku 1848 si tento kraj práve preto vybrali za nástupište ozbrojeného povstania.

V rokoch druhej svetovej vojny sa kraj ocitol v pásme nemeckej obrannej zóny. No i napriek tomu v roku 1944, súčasne s vypuknutím SNP, tu vzniklo silné partizánske hnutie, ktoré sa po celú dobu Nemcom vôbec nepodarilo potlačiť.

Brezovské Malé Karpaty sú podcelkom Malých Karpát, ktoré podľa geomorfologického členenia patria do Fatransko - Tatranskej oblasti.

Rodisko Mórica Beňovského, historika Jána Baltazára Magina, spisovateľa Ela Šándora, ktorý je autorom sváka Ragana, pôsobil tu Karol Štúr, básnik a pedagóg /brat Ľudovíta Štúra/, rodisko Štefana Fajnora, hudobného skladateľa, ale i cieľ T-100.

Habánsky dvor, rodisko Viliama Šuleka, národného hrdinu z rokov 1848, dlhoročné pôsobisko brezovského rodáka Samuela Jurkoviča /pôsobil tu ako učiteľ/, ktorý tu v tej dobe založil slávny "Gazdovský spolok" /prvé družstvo v celej Európe a "Slovenské národní divadlo nitranské v Sobotišti".

Po známom náučnom chodníku okolo Hlboče, bol otvorený nový poznávací chodník v najkrajšom kúte Malých Karpát, v okolí Majdánu. Chodník, čo je na pomery Malých Karpát rarita, nenavrhli ani turisti, ani značkári a ani iní podobne zmýšľajúci, ale lesníci. S myšlienkou vytvoriť tento poznávací chodník prišiel riaditeľ odštepného závodu Ing.Stanislav Goga. Chcel ukázať širokej verejnosti, že lesníci dôverne poznajú svoju prácu v lese a robia všetko pre jej ochranu a pre zdravý a prirodzený vývoj porastov. Chceli ukázať aj inú nielen komerčnú stránku našich lesov. Na myšlienku vraj prišiel na konferencii v Írsku, kde sú podobné chodníky úplnou samozrejmosťou. V Malých Karpatoch si zvolili jednu z najkrajších častí - oblasť okolo Majdánu.

Lesníci vytvorili niečo vyše šesť kilometrov dlhú trasu, ktorá sa začína na Majdáne na Lošonskom mlyne. Celej trase dominuje stredisko chovu pstruhov Parina. Z toho dôvodu boli obnovené staručké pálfyovské rybníky. Celkom ich bolo obnovených 18. Tieto postavil ešte gróf Pálfy. Chovajú v nich pstruha dúhového. Boli tu postavené úplne nové prístrešky na odpočinok a dokonca je tu aj ohnisko na grilovanie. Na náučnom chodníku sú umiestnené poznávacie tabule, z ktorých sa návšetvník dozvie aké stromy rastú v lokalite, ktoré živočíchy si treba všímať a podobne. Tabúľ bolo celkom postavených šesť /Pri Lošonskom mlyne, nad Majdánom, Na Husom stoku, pri rybárni Parina, pri rovnomennej vodnej nádrži a pri lokalite Močiar/.

Po otvorení tohoto poznávacieho chodníka Vám ponúkam nenáročný rodinný výlet, štart z autobusovej zastávky Majdán /autobus ide z Trnavy o 8.15 h/, pokračujeme po náučnom chodníku na Rybáreň Parina, kde je možnosť posedenia a odpočinku. Ďalej pokračujeme okolo priehrady po lesnej ceste až na Sklenú hutu, aj tu je možnosť odpočinku v novopostavenom prístrešku a samozrejmosťou je tu aj prameň. Odtiaľto pokračujeme po žltej turistickej značke až prídeme k horárni Zabité. Znovu možnosť osvieženia v prameni. Od horárne sa vydáme po ceste smerom na Doľany /Ompitál/. Odtiaľto nám smerom na Trnavu alebo Bratislavu odchádza autobus skoro každú "chvíľu"... Celá trasa je samozrejme veľmi príjemná i pre cykloturistov, nakoľko ide po spevnenej lesnej ceste a je bez prevýšení. Cyklotrasa Vám môže trvať aj s odpočinkami maximálne 4 hodiny a pešia rodinná túra tak asi 6 hodín.

Táto cykloturistická trasa slúži ako spojnica medzi systémom cyklotrás na Záhorí s východným predhorím Malých Karpát. Je to vlastne objazdová trasa dopravnej tepny Slovenska - Bratislavskej aglomerácie.

Trasa sa začína na hlavnej ceste na okraji Svätého Jura, ktoré je mestskou pamiatkovou rezerváciou. Je tu literárne i vlastivedné múzeum. K významným architektonickým pamiatkam patria Palfyovský kaštieľ, kostol sv. Juraja, piaristický kláštor, kúria Zichiovcov, budova prvej konskej železnice v Uhorsku a drevená zvonica. Z mesta stúpame dobrou asfaltovou cestou paralelne s modrou turistikou značkou na hrebeň Malých Karpát. Pri horárni Neštich opúšťame turistickú značku a ďalej stúpame po asfaltke cez Tri Bresty. Vo vrchole stúpania - lokalite Salaš sa cesta rozdvojuje a my sa púšťame do klesania vpravo. Pribrzdíme na Košarisku, odkiaľ odbočíme na rázcestí vľavo a ďalej príjemne klesáme cez Medené Hámre spolu so zelenou turistickou značkou krasovou dolinou Prepadlé. Medené Hámre sú veľmi zaujímavou lokalitou. Nachádzala sa tu remeselnícka a hutiarska osada na spracovanie medeného šrotu a výroba mediarskych výrobkov. Medzi ne patrili kotle, kotlíky, formičky na čokoládové bonbóny a cukríky pre firmy Stollwerck. Z pôvodnej osady sa zachovala len administratívna budova a kaplnka sv. Michala Archanjela. Kaplnka z 18.storočia je vzácnym dokladom vidieckeho baroka. O jej záchranu a reštauráciu sa zaslúžil akad.maliar Milan Kubíček. Popod Dračí hrádok prídeme do obce Borinka, ktoré je strediskom rekreácie a v poslednom období prežíva pôvodne zániková obec nevšedný stavebný rozmach. Na malom námestí dominuje katolícky kostol, v jeho bočnej kaplnke je pochovaný borinský rodák biskup Bubnič.

Cesta pokračuje z Borinky do Stupavy. Vľavo pred Oborou sa nachádza Kongrescentrum Stupava. Polohou sa nachádza na okraji Parku, ktorý bol súčasťou stupavského kaštieľa. Parkom vedie udržiavaná gaštanová aleja. Po nej sa môžete vyhnúť pomerne frekventovanej štátnej ceste. V Parku sa nachádza umelý Jánošíkovský rybník, na ktorom hospodári rodina Vaincenbacherovcov. Venujú sa chovu a predaju rýb a ponúkajú za menší poplatok možnosť rybolovu s udicou.

Vpravo v parku sa nachádzajú reštauračné a ubytovacie zariadenia spoločnosti Intenzíva a rozsiahly športovo - rekreačný areál Willi sport. Jeho súčasťou sú tenisové kurty, športová hala, fitnescentrum so saunou, Park hotel s výbornou reštauráciou.

Gaštanová aleja sa končí pri areáli štadióna TJ Tatran Stupava. Cesta pokračuje k Zámockému parku. Zaujímavým miestom je budova a areál bývalého vodného mlyna, v ktorom sa nachádza espreso a minigaléria majiteľa budovy, akad.maliara Petra Orvana. Pozornosti určite neunikne kamenný "tunel - chodba", nazývaný "Munkáč", ktorý umožňoval prechod Stupavčanom cez grófsky park. Zámocký park je súčasťou sídla stupavských zemepánov. Vybudovali ho Pálfyovci a v jeho zvelaďovaní pokračovali Károlyiovci. Terajší stav nezodpovedá pôvodnej podobe jedného z najstarších anglických parkov na našom území. Umelé jazierko je po rekonštrukcii. Kaštieľ slúži sociálnym službám, je tu domov dôchodcov. Z Parku sa vychádza priamo na námestie Svätej Trojice, ktorému dominuje farský kostol. Súčasťou námestia je fara s modernou budovou Pastoračného centra a baroková Kalvária. Nádvorie Kalvárie je vyzdobené barokovými sochami a lemuje ho krížová cesta s kolorovanými liatinovými reliefmi zo začiatku 20.storočia. V meste sa nachádza múzeum Ferdiša Kostku s expozíciou džbánkarstva a habánskej keramiky. Druhým kostolom v Stupave je filiálny kostol v Máste. Na obidvoch cintorínoch sa nachádzajú vzácne náhrobné kamene. V meste sa nachádza kópia barokovej sochy sv. Jána Nepomuckého /originál je uložený na Kalvárii/. Stĺp hanby z 18.stor. Nad mestom v lokalite Kopce bolo odokryté významné archeologické nálezisko - rímska vojenská stanica, ktorá bola súčasťou provincie Petronell - Carnuntum. Z námestia pokračujeme po štátnej ceste, odbočíme na Vysokú pri Morave /po ulici Ferdiša Kostku, kde sa nachádza i múzeum/.

Diaľkoplazectvo - hodnoty a prínosy
/alebo Hodnoty a prínosy diaľkoplazectva?/

Najprv chcem predoslať, že nesúhlasím so všeobecnou, ľudstvom prijatou premisou, že ľudský jedinec, čo sa len tak mirnix - dirnix schytí prejsť cez hory-doly sto kilometrov "per pedes", musí byť kvalitne a presne drbnutý. Diaľkoplazecké indivíduum je pre väčšinu jeho blížnych úkaz patologický - zdôrazňuje sa práve vyššie uvedená "drbnutosť" a psychiatrická diagnóza automutilácia - sebapoškodzovanie. Málokto z okolia tuší akými hodnotami je tento náš blbý diaľkoplazecký imidž vyvážený, nič nevedia o blahodárnosti diaľkoplazectva pre zdravie, pre život, pre osobnosť diaľkoplazca. A preto im treba tieto prínosy priblížiť...

Vraj "kto múdro žije - ten dlho žije" - lenže nie je jednoznačné čo to je múdro. Celkom iste sem však patrí /okrem iného/ pohyb. Lebo niet života bez pohybu - a diaľkoplazectvo je pohyb v priestore a čase, takže diaľkoplazi sú po tejto stránke "v obraze".

Prejsť sto kilometrov "po vlastných" predpokladá určitú prípravu, určitú kondíciu, náležité zdravie. Väčšina štartujúcich tú stovku prejde, ale predsa len nie všetci. Nejde o žiadne "padavky", ale jednoducho "nemali na to", neboli náležite pripravení /chodecká kondícia, skúsenosti s trasou, výstroj, jedenie, pitný režim, ale aj psychika mohla byť "rachitická"/. Dnes už je všetko ináč než v diaľkoplazeckom dávnoveku, ale aj tak si myslím, že prejsť na prvýkrát stovku je pre premiérového šľapača solídny výkon a nová skúsenosť.

Zdravie. Je vôbec zdravé šľapať sto kilometrov? Pre dobre pripraveného človeka áno. Lebo chôdza je najprirodzenejší lokomočný pohyb človeka - tak ako pre rybu plávanie a pre vtáka lietanie. Teda aj diaľkoplazectvo je prirodzená - prirodzenejšia - najprirodzenejšia pohybová aktivita človeka. Pravidelná, intenzívna chôdza zvyšuje fyzickú kondíciu človeka, upevňuje jeho zdravie - napokon diaľkoplazi sa dočkali aj odobrenia lekármi. Ešte aj psychiatri našli medzi štartujúcimi zopár relatívne normálnych ľudí. Náležite fyzicky a psychicky disponovaný človek každým ďalším pochodom k tej "fyzičke a psychičke" čosi ešte pridáva. Kuvičie hlasy z diaľkoplazeckého staroveku o všemožnej škodlivosti diaľkového pochodovania na zdravie človeka sa nepotvrdili, prax zvíťazila nad hypotézami a "teóriami". Ukázalo sa, že tí, čo zlyhávajú, nie sú náležite pripravení a to je pre nich dôvod na zamyslenie, sebareflexiu, na prijatie súvzťažných predsavzatí a následného konania. Lebo človek nerád prehráva - väčšinou sa pokúša o reparát. Napokon prídu do stovkového cieľa - to uspokojenie, tá radosť, to sebavedomie! No a keď v tom pokračujú, keď ich to diaľkoplazectvo "chytí", postupne sa im zvyšuje chodecká i všeobecná kondícia a upevňuje sa im základné zdravie.

Diaľkoplaz kráča krajinou a vedome alebo mimovoľne sleduje, poznáva prírodné i kultúrne prostredie, božie dielo i diela človeka. V podstate každý diaľkoplazecký pochod má "niečo do seba" - zväčša je vedený pozoruhodným prostredím. Na malokarpatských trasách je to karpatská flóra a fauna, pekné vrcholy ako je Devínská Kobyla, Vysoká, Roštún, Klokoč, Čierna skala, Záruby či Veľký Plešivec, svedkovia zašlej slávy - Červený kameň, Devín, Pajštún, Korlátka, Plavecký hrad, Dobrá Voda, Čachtice, ale aj smolenický Molpír. Najstaršiu históriu našej Zeme si pripomenieme na Pieskovom vrchu - Sandbergu. Dozvieme sa čo to o Polovcoch, čo nám strážili severnú hranicu, o Habánoch, čo u nás našli útočisko a priniesli nám za to užitočné remeslá, o Pálfyovcoch, čo nás podučili lesnému hospodárstvu. Zafixujme si meno Dušana Jurkoviča, čo vztýčil na Bradle unikátnu Jánošíkovú mohylu. A uvedomíme si, koľko slávnych rodákov nám dali Malé Karpaty - Jana Hollého, Samuela Jurkoviča, Juraja Fándlyho, Svetozára Hurbana Vajanského, ale aj Alžbetu Báthoryčku, Mórica Beňovského, Štefana Baniča, Jána Kupeckého, Jána Mudrocha, Eugena Suchoňa, Martina Benku a mnohých ďalších. A koľkí tu pôsobili - to by bol pridlhý výpočet!

Diaľkoplazectvo človeka všeličomu naučí - aj poznať seba samého vo vypätých situáciach, poznanie vlastných hraníc svojich schopností, možností vlastného sebaprekonania - koľkokrát som schopný znovu sa zviechať a vliecť sa ďalej k tomu svojmu Everestu. Vidí sa mi, že to nie je dôležité len pre ten konkrétny pochod...

Je po búrke, kráčam na hôľny Klokoč. Dramatické nebo - biely hríbovitý kumulus ako z výbuchu atómovej bomby na priam čiernom pobúrkovom pozadí. Mokré bedle a divizne trčia do oblohy, na ktorej sa začína tvoriť oblúk dúhy. Premoknutý dudok sa otriasa z dažďových kvapiek a tamto odskočili z lúky do lesa tri lane. Osamel som - kamarátom to dnes šliape lepšie - ale o to väčšmi vnímaš - prežívaš pohodu chvíle. Hlboké - ďaleké pobúrkové výhľady - toť Roštún, hen Geldek a tamto nitriansky Zobor, dôverní známi. Koľký raz už kráčam Klokočom, ale dnes je to moja svätá chvíľa, citím - prežívam spojitosť s Matkou Prírodou...

Trasy diaľkoplazov križujú dnes už prakticky celé Slovensko. Mnohé vedú atraktívnou krajinou, ale i na tých obyčajných smeroch sa vždy nájde niečo pekné. Diaľkoplazectvo by sa nemalo zredukovať len na pochodovanie, na kilometre, štatistiku, malo by človeka obohacovať aj po stránke estetickej vnímaním a prežívaním pekného prostredia, krajinných celkov i prírodných detailov. Zima, jar, leto, jeseň - ten malokarpatský hrebeň je vždy iný, vždy na iný spôsob pekný.

Prichádzajú medzi nás a šliapu s nami takí, čo už oči a srdce majú uspôsobené pre estetično prírody, ale sú aj takí, ktorí až tu, pri diaľkoplazectve nadobudli vzťah k prírode, začali si postupne všímať veci "podružné", ako je mohutný starý dub, solitér uprostred horskej lúky, ohnivý západ slnka za Vysokou, pechoriaceho sa salamandra na mokrom chodníku. A nasrdí ho, keď vidí, že po celej dĺžke Klokoča zničil porast trávu bezcitný traktorista, keď nájdete neskutočnú, priam katastrofickú "spúšť" po lesných robotníkoch, holoruby, pneumatiky, nádoby od nafty, oleja, keď sa mu do cesty postavia trojmetrové ploty zbohatlíkov, čo by si najradšej ohradili celé "naše Karpaty".

Väčšina diaľkoplazov si to ani neuvedomuje, ale dlhodobé, mnohoročné šliapania Slovenskom v rámci diaľkových pochodov nás aj trochu tvárni - profiluje. Prispieva predovšetkým k našej morálno - vôľovej výbave. Naučili sme sa prekonávať krízy, slabosti tela i ducha, prekonávať prekážky, ktoré sú v nás. A naučili sme sa i prehrávať. Stali sme sa odolnejší, húževnatejší než predtým - len tak ľahko sa nepoložíme, dokážeme zabojovať. Neistí nedobudli sebavedomie, sebadôveru.

Morálnym prínosom diaľkoplazectva je modelácia sociálnych vzťahov. Zo spoločensky neistých či osamelých účastníkov sa v priateľskej diaľkoplazeckej atmosfére postupne stávajú celkom dobrí pochodoví spoločníci - a to bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, náboženstvo, politické presvedčenie. Veď za tých 24 hodín sa im mnohí prihovoria, povzbudia ich, podajú buchtu, pomaranč alebo tekutý životabudič, či niečo tomu podobné. Začiatočník pocíti spolupatričnosť, stáva sa časťou celku, je mu medzi nimi fajn a zrejme už pri turistike ostane.

Napokon by som sem zahrnul aj vlastenectvo, úprimný osobný, citový vzťah k tejto krajine, ktorú si roky mapujeme vlastnými nohami, očami, srdcom. Tu sme doma. Pri hlbokých pohľadoch z alpských a tatranských vrcholov na mútne horské jazerá som si spomenul na nádherné priezračné tatranské plesá. Keď sme liezli rozbitým pilierom na kaukazkú Šcheldu, s láskou som spomínal na pevné vzdušné lezenie na sološnických Jastrabích skalách a blúdiac po fádnych suchých chorvátskych lesoch zatúžil som po šťavnatých a mnohotvárnych karpatských horách. Radi si výjdeme za humná, do iného chotára, ale potom rýchlo poďho domov, na naše - trebárs len malokarpatské chodníčky. Vlastenectvo je aj o vzťahu k dedinkám, mestám, k našej histórii, kultúre i k rodnej reči. K tomu musí človek postupne dozrieť a diaľkoplazectvo môže byť prostriedkom takéhoto dozrievania.

Pravda, mohli by sme ešte rozvíjať ďalšie prínosy diaľkoplazectva - trebárs športový, rekreačný, sebavýchovný, terapeutický a nejaké ďalšie - napokon každý si sám najlepšie uvedomuje, čo mu to dáva, prečo pri tom zotrváva, v čom nachádza zmysel tohoto nášho pechorenia sa.

Listujem v malej brožúre s názvom: "Kalendár podujatí Trnava 2003", ktorú vydala Správa kultúrnych a športových zariadení mesta Trnava prostredníctvom Trnavského informačného servisu na Trojičnom námestí č.1 a čítam krátke pozvánky na vybrané kultúrne a športové akcie organizované v Trnave a blízkom okolí v roku 2003 usporiadané podľa dátumu konania. Každému organizátorovi turistickej akcie z Trnavy a okolia sa otvára možnosť dať širokej verejnosti na vedomie, že poriadate akciu s takýmto zameraním. Stačí, keď odovzdáte do Trnavského informačného servisu podklad s údajmi o pripravovanom podujatí v roku 2004 do konca septembra 2003, ktorý bude obsahovať: názov akcie, trasu, dátum konania, čas a miesto štartu, organizátora a kontaktnú osobu /rozsah informácií ako do kalendára turistických akcií, pozn.redakcie/. Myslím, že stojí za to využiť aj túto možnosť propagovať našu spoločnú záľubu.

Náhodou som teraz čítal MKD 8/132 2001. Po prečítaní tohoto článku som bol veľmi prekvapený ako autor hodnotí štartovaciu kartu 2x50 a dosť Tesla 16.-17.6.2001, viď tabuľka:

kontrola	km	plánovaný čas kontroly Tesla	vypočítané časy podľa Minárika	rozdiel
1	7	6.30 - 8.30	6.45 - 9.30	- 1 h
2	20	9.00 - 11.00	8.30 - 12.30	- 1.5 h
3	40	11.30 - 16.00	11.00 - 17.30	- 1.5 h
4	55	13.30 - 18.30	13.00 - 21.00	- 2.5 h
		časy pre diaľkoplazov	časy pre krčmových diaľkoplazov

Bratislava		Buková obec rešt.	64 150 m
od 6 h	do ?	od 14.30 h	do ?
Biely kríž	12 778 m	Sokolské chaty	71 315 m
od 7.30 h	do ?	od 15 h	do ?
Tri kamenné kopce	22 913 m	Dobrá Voda rešt.	82 732 m
od 9.30 h	do ?	od 16 h	do ?
Čermákova lúka	35 243 m	Brezová pod Bradlom	91 732 m
od 11 h	do ?	od 18.30 h	do ?

Neviem, či sú diaľkoplazci maratónci, keď majú ísť za 1 h 8 km, to je asi 12.5 h na 100 km. Potom treba zrušiť normu 24 h a bude z toho maratón a nie pochod. Koľko je maratóncov, čo prídu do cieľa medzi 18 - 19-tou hodinou? A pochod do 24 h len pre krčmových diaľkoplazov. Lebo príchody dobrých diaľkoplazov sú okolo 22 - 23-tej h (Rím, Tvrdá). Dokedy majú byť kontroly na T-100 podľa Tvojej karty, nie je známe! Niečo kritizuješ a sám to nedodržuješ!

Čo sa týka mladých stovkárov, nemali by ste ich zdržiavať v krčmách, tak by boli prišli na kontroly včas. Čo sa týka razítkovania po krčmách, tak niektorí z toho spravia 70 km, ako sa aj stalo. Lebo mňa niektorí ľudia nepredbehli a keď som prišiel do cieľa, už tam spali!

A čo s dôchodcami! Pomaly a iste sa aj Ty približuješ k nim. A potom budeš rád, keď budeš mať takú kondíciu, ako oni - ak?

Rád by som vedel koľko TZCH a km je na Slovensku. Zatiaľ čo som čítal, všade sa uvádza ASI. Prečo sa tak málo uverejňujú nové a zaniknuté trasy?

Mohli by ste zariadiť u vydavateľa nových máp 1:50000 v textovej časti uvádzať aj km.

Nie!!! To treba zdôrazniť hneď na začiatku, nebolo zabudnuté. V novembri 2002 početné rady turistických veteránov rozšírila aj najznámejšia trnavská diaľkoplazkyňa minulého storočia, ktorá však z neznámych dôvodov odmietla pokusy svojich dvoch najlepších priateľov o rozhovor.

Treba len dúfať, že o 10 rokov, keď jej skončí puberta a stane sa dospelou, rozhovor už neodmietne.

Nakoľko redakcii sa zdalo netaktné obísť toto významné jubileum mlčaním, neostala iná možnosť, len pokúsiť sa zložiť akúsi mozaiku podľa ústneho podania jej známych.

Účasť jubilantky na diaľkových pochodoch bola najintenzívnejšia v 80-tych rokoch minulého storočia, keď jej spoločníkmi bola 1 generácia trnavských diaľkoplazov. Začiatkom 90-tych rokov v dôsledku nešťastnej kombinácie diaľkoplazectva s vegetariánstvom nemala síce problémy s nadváhou, ale o to väčšie s kolenami, ktoré odmietali akceptovať viackilometrové porcie. Dnes sa na DP objavuje viac menej symbolicky, aby pozdravila priateľov na štarte, prípadne v cieli. Turistike sa však venuje pravidelne v KST Skloplast, ale aj individuálne a je o nej známe, že výborne sa cíti najmä vo Vysokých Tatrách.

Počas túr sa pravidelne venuje aj zberu liečivých byliniek a lesných plodov, hlavne húb. V jej ruksaku preto nikdy nechýbajú rôzne vrecúška potrebné pri zbere. Neoverená je však informácia, že vrchol rozkoše dosahuje, keď sa kosákom zaženie do aspoň po kolená siahajúcej mladej žihľavy.

Nakoľko nepoznáme veselý ani nepríjemný zážitok v jej bohatej turistickej minulosti, môžeme iba spomenúť, že mindráky vždy mala, keď na štarte DP zistila prítomnosť dvoch diaľkoplazeckých indivíduí, ktoré sa nezávisle na sebe pokúsili počas niektorého DP o intímne zblíženie. Už len pri myšlienke, že nedajbože niekde v lese na nich narazí, sa jej vyhadzovali pupáky po celom tele a neváhala pridať si aj niekoľko kilometrov navyše, len aby sa im vyhla.

Momentálne je situácia pre ňu priaznivejšia, nakoľko minimálne jeden z nich už zavesil kopačky na klinec.

Nezodpovedaná zostáva aj otázka, ktoré miesto v Malých Karpatoch prípadne na Slovensku má najradšej a hlavne mužská časť diaľkoplazeckej pospolitosti sa môže len domievať, aký vrchol by ešte chcela dosiahnuť.

Aj keď trochu oneskorene, ale o to úprimnejšie, prajeme našej jubilantke hlavne zdravie, optimizmus a dobrú náladu do ďalších rokov.

Poznámka:
V článku nie sú zámerne uvedené žiadne dátumy, mená, ani iniciálky, čím predchádzame možnosti podania sťažnosti na najvyšší súd...

7.6.2003 DEŇ S BICYKLOM - Za zdravie a mier 3.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

7.6.2003 POHYBOM ZA ZDRAVÍM - DUNAJSKÁ CYKLISTICKÁ CESTA 8.roč.
(sobota) AŠK Inter Slovnaft Bratislava - Klub turistiky

7. - 8.6.2003 REGIONÁLNY LETNÝ ZRAZ TURISTOV 43.ročník
(sobota - nedeľa) KST Senica

7. - 8.6.2003 TRNAVSKÁ STOVKA 30.ročník
(sobota - nedeľa) Klub TD a T Trnava

14.6.2003 POZRITE SA, TO JE KRÁSA 20.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

21. - 22.6.2003 2 X 50 A DOSŤ! 20.ročník
(sobota - nedeľa) TJ Tesla Bratislava

28.6.2003 Severnou stranou Malých Karpát 24.ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.

Napr.	Č 0858	od - do x km,
	0870	od - do x km,
	M 2732	od - do x km