MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Turistické združenie TJ Dolný Lopašov organizuje v tomto roku už 25.ročník známej turistickej akcie "Severnou časťou Malých Karpát". Keďže som bol dosť častým účastníkom na tomto peknom stretnutí, nedá mi, máličko si zaspomínať na tie roky, veď iba niekoľko diaľkových pochodov má také zaujímavé trasy ako táto.

Na tomto pochode som absolvoval všetky trasy a každá mi niečím učarovala. Na prvé ročníky som prichádzal ako "nažhavený" diaľkoplaz a samozrejme som sa rozhodol vždy pre 50-ku.

Bolo to príjemné po aperitíve v "Klube" vykročiť cestou ku kameňolomu. Všade ešte nočný chlad a tak stupák k horskej lúke pod Dubníkom nás správne zahreje. A zahreje aj pohľad na rozkvitnuté zlatožlté kvety "hlaváčika jarného". A milovníkom malokarpatskej flóry nedá tiež porozhliadnuť sa po svahu, tam, kde sa cesta za Lančárskym románskym kostolíkom ponorí do mladej boriny /veru, už aj tá nie je mladá/. Určite tam nájdu v rannej rose trblietajúce sa trsy "kavyľu".

A na Veľkej peci, nad známou jaskyňou, je treba si na chvíľu sadnúť a vychutnať tento nádherný kúsok jarnej prírody. Na ďalšom putovaní Vás čaká kopaničiarska obec Pustá Ves a za ňou, tam, kde začína vlastné značenie Lopašovských turistov, /tam, kde som prvýkrát okoštoval "repák", ktorý chutil a mal vraj aj liečivý účinok/, vchádza cesta do nádhernej doliny. Úzkym chodníkom rýchlo naberáte výšku. Skalnatý terén s riedkym krovinatým porastom zaliaty slnkom pripomína jadranské pobrežie. Mohutný vrchol Klenovej Vás však uvedie do reality. A potom prejdeme cez Lopušnú dolinu a už sa pred Vami týči kostolík na Košariskách, kde na fare prežil svoje detstvo Milan R. Štefánik. My však pokračujeme cez lúky na hrebeň Bradla, k mohyle, k jednému z najkrajších monumentov v Európe.

Potom po dobrom občerstvení v niektorom z Brezovských hostincov pokračujeme ďalej. Pekný úsek je i ten, keď sa zostupuje k bývalému "Slovnaftárskemu" rekreačnému stredisku Výtok. Vľavo dominuje Klenová, vpravo zase vrchol Vrátna.

Žiaľ, viackrát nám neprialo počasie. Mnohé ročníky sprevádzal silný dážď a studený vietor. To sa ale tento pochod organizoval v inom termíne, v apríli, a to viete apríl...

No preto viacerí v tom nevľúdnom počasí "zbehli" z trasy alebo sa rozhodli pre kratšie varianty /dokonca aj diaľkoplazi!!!/.

Traduje sa historka, že istý ročník pochodu celú 50 km trasu prešiel iba Ferko Mikulka so svojimi dvomi synmi, a jedného z nich, toho mladšieho potom miestne babky rozmrazovali pod perinami.

Ja som v tom roku absolvoval len "40-ku" spolu s Jánom T. Pamätám si, ako prívaly vody na záverečnom úseku okolo "obory" zaplavili cestu, takže táto pripomínala zurčiaci potok.

Organizátori potom zmenili termín pochodu aj trasy. Nové trasy sa osvedčili, možno povedať, že sú ešte zaujímavejšie. Počasie však i v nasledujúci rok hnevalo. Po nádhernom predpoludní sa obloha zatiahla hustými mrakmi. Dážď nedal na seba dlho čakať a znovu to nebol dážď, ale litre vody nám stekali dolu chrbátom a spájali sa v jarku, kde chrbát stráca svoje slušné meno, aby potom tá voda pokračovala ďalej, do topánok. Už vieme prečo sa hovorí, zmokli sme ako myši. Imrova gore-texová vetrovka bola premočená podobne ako "fukerky" Paľa Takáča a Milana Nováka. Napadla ma spásonosná myšlienka. Zbehneme na "Zámoček" na Výtoku, či tam náhodou nefunguje bufet. S malou nádejou sme zaklopali na vchodové dvere. A stal sa zázrak. Dvere sa otvorili a mladý muž nás pozýva ďalej. Nevšíma si /alebo toleruje?/ naše premočené oblečenie a celkový dojem a usádza nás do kresiel. Zo zasklenej vitríny na nás čumí Pilsner Urquell. Keď sme sa asi po štvrtom lúčili s personálom, už opäť svietilo slnko. Z doliny stúpal k oblohe posledný biely mráčik.

Po tomto ročníku už chodíme na kratšiu trasu. Za Pustou Vsou zabočíme na zelenú značku. Po krátkej ceste mladým lesom nás vítajú zelené jarné lúky a horáreň pod Klenovou. Čas máme dobrý a tak stihneme kontrolu aj pri chate Černík, ešte zásobenú niečim, čím sa dá zahnať smäd.

Zvyčajne nejde o mlieko. Veď jesť veľa netreba. Čo keď nás v cieli bude čakať výborný guláš???

Ak mám napísať pravdu, tak ani som si neuvedomil, že už prešlo ďalších 5 rokov života. Od konca roku 1998, kedy som prišiel na Liptov, pracujem v treťom sektore. Najprv som viedol pobočku (kmeň TATRY) Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a od roku 2000 vediem vlastnú organizáciu Občianske združenie TATRY. Každý, kto aspoň chvíľu pracoval v treťosektorovej organizácii, vie, že je to veľmi dynamická a náročná práca, motivovaná skôr vnútorným presvedčením ako finančným ohodnotením. Tento štát sa k environmentálnym mimovládnym organizáciám správa úplne macošský a tak na 99 % doterajšia finančná podpora organizácie pochádza z priamych zahraničných zdrojov alebo zdrojov zahraničných rozdeľovaných prostredníctvom domácich nadácií. Tieto zdroje sa získavajú v ohromnej konkurencii prostredníctvom projektového procesu.

Naša organizácia má iba jedného profesionálneho pracovníka v mojej osobe a všetko ostatné realizujú dobrovoľníci. Preto prakticky vykonávam činností, ktoré v štátnych subjektoch vykonáva niekoľko ľudí. Musím na sebe stále pracovať. Musel som sa napríklad naučiť jednoduché účtovníctvo, písať projekty a pod. Prvé 2 – 3 roky som pracoval 15 hodín denne, vrátane víkendu, a za 5 rokov som mal 1 týždeň dovolenky.

Ak neustále píšeš projekty, záverečné a priebežné správy, tlačové správy, prednášaš na základných a stredných školách, organizuješ semináre pre rôzne cieľové skupiny, pripomienkuješ zákony v rámci verejného pripomienkovania, realizuješ rôzne monitoringy a štúdie, píšeš knihy ..., tak ani sa nenazdáš a 5 rokov je preč. Kto to nezažil, ťažko pochopí o čom hovorím.

Aj preto nemám rád ľudí a skupiny, ktorých základnými krédami sú vety typu: “Nedá sa to! Takto sa to nikdy nerobilo. To sa nepodarí a pod.”. Žiaľ, musím skonštatovať, že tieto komunity nájdeš najmä v dvoch prostrediach – školstvo a miestna samospráva. Toľko nevzdelanosti, malomeštiactva, primitivizmu, hlúposti a ješitnosti, koľko je nakumulovaných v slovenskej samospráve by stačilo zfrustrovať aj oveľa silnejšiu krajinu ako je Slovensko. Aj preto si myslím, že problémom Slovenska nie je chudoba, problémom Slovenska sú ľudia – ich myslenie a stav duše. Dovolím si taktiež tvrdiť, z toho čo som videl vo svete, že krajina je presným obrazom stavu duše jej obyvateľom. Slovenská zhyzdená krajina nie je žiadnou krajinou katolíkov (začiarknuť v štatistickom formulári vieru, je veľmi jednoduché a veľmi komformné - jednoducho sa to má, lebo aj sused ...), je to krajina “barbarov”, ktorí zabudli na korene a na to z akej kolísky vzišli. Tisíce divokých skládok odpadov, vyrúbané prirodzené lesy, doliny premenené na cement, automobilky na najkvalitnejšej pôde... nie sú dielom neveriacich. Sú výsledkom “práce” skoro všetkých Slovákov vyznávajúcich politiku “po moju bráničku”. Je to výsledkom rezignácie ľudí na verejný priestor a verejný záujem. A týka sa to rovnako dediny ako aj mesta.

Ako som už povedal, viedol som kmeň TATRY. Práve vtedy sa rozbiehala aktivita “Kúp si svoj strom”. Ľudia na to pozerali ako na pomätenie nejakých šialencov. Kupovať stromy? Veď ich je plný les. Je zložité vysvetľovať ľuďom, že nie všetko čo stojí, je zelené a tvári sa ako les, je naozaj lesom. Slovensko sa chváli 41 % lesnatosťou. Ide o presný súbor nepresných čísel. Vieš o tom, že lesom je aj vyrúbaná plocha, pretože tých 41 % je rozloha lesného pôdneho fondu a nie lesa? Ak vyrúbu celé Malé Karpaty do posledného stromu, tak pokiaľ nebudú realizované pozemkové prevody, táto obrovská plocha bude stále figurovať ako súčasť tých 41 % a naďalej sa budeme chváliť lesnatosťou. A čo kvalita lesov? Napríklad ich vekové a druhové zloženie? Skúste sa rozpamätať, starší blaváci a trnavčania, na Malé Karpaty spred takých 30 rokov.

A ďalej sme opäť počúvali to známe: “Ktovie, kde tie peniaze skončia? Prečo radšej nezbierate na deti? (Sú ľudia, ktorí na každú zbierku reagujú tak, že navrhujú inú zbierku, sú to väčšinou tí ľudia, ktorí nikdy nič nepodporili, ani finančne, ani v inej rovine.)”.

Dnes sa píše rok 2004. Na Čergove je 21 hektárová súkromná rezervácia “Vlčia” a v Strážovských vrchoch 37 hektárová rezervácia “Rysia”. Dôkaz toho, že ľudia majú mať sny. Dôkaz toho, že súkromné vlastníctvo použité na etické ciele môže generovať dobro. Je to výsledok snahy stoviek ľudí z vyše 15 krajín sveta, ktorých želaním bolo mať naozajstné a nie len papierové rezervácie. Rezervácie, v ktorých evolúcia rozhodne aké stromy tam budú rásť a aké zvieratá tam budú žiť. Rezervácie bez regulujúcich antropocentristicky zmýšľajúcich “ochrancov prírody”, bez výnimiek na ťažbu dreva, prikrmovanie zvery... a rôzne tie ďalšie nezmysly, o ktorých si myslíme, že sú potrebné a to aj napriek tomu, že ich evolúcia lesa za posledných 350 miliónov rokov nepotrebovala. Zbierka samozrejme stále pokračuje (viac na http://www.wolf.sk).

Na Liptove sa takto skladáme na ochranu tokov, prostredníctvom “riečnych certifikátov”. Ak by si chcel niekto pozrieť informácie o našej činnosti, za ktorú sme dvakrát získali prestížnu japonskú cenu Sasakawa Environmental Award, tak sú na stránke http://www.seps.sk/zp/oztatry a spravujeme aj informačný systém o ekológii EKOKOMPAS http://www.ekokompas.host.sk).

Vytvoriť súkromnú rezerváciu môžete aj Vy v Malých Karpatoch a sú dve možností – verejná zbierka alebo Vám niekto les daruje (to je prípad lesa v Strážovských vrchoch). Všetko však závisí na aktivite ľudí, doba “dajte mi ľudí a ja to spravím” skončila.

Aj na stránkach Diaľkoplaza sa neraz nadávalo na ochranárov. Treba rozlišovať. Žiaľ, nerád to hovorím, deliaca čiara ide často medzi tými štátnymi a tými ostatnými. Štátni, až na výnimky, často podliehajú rôznym tlakom, hovoria o kompromisoch, historickej nevyhnutnosti... a balancujú na hrane výrazových prostriedkov, z ktorých sa Matka Príroda len smeje. Tí dobrovoľní často v extrémne ťažkých podmienkach, kedy štát ako uzurpátor moci využíva všetky (ne)legálne prostriedky, finančné toky..., zachraňujú neskutočné hodnoty. Často až na poslednej štácii – napr. Ústavnom súde. Všimnite si koľko sporov na ústavných súdoch vo veci verejného záujmu vyhrávajú “nevzdelaní občania a občianske skupiny, samozvaní odborníci”.

Už roky tvrdím, že problémom životného prostredia nie sú peniaze. Problémom je chýbajúca ľudská pokora. Iba ak pokorne stojíme pred 250 ročným dubom, iba ak dokážeme skloniť hlavu pred zázrakom stvorenia, dokážeme pochopiť, že sme súčasťou veľkého nekončiaceho príbehu. Pamätám si dodnes, ako som svojej pani učiteľke za socíku v debate o tom, v čo veríme, miesto “všemohúcej strany, klokotu kombajnov...” s úsmevom povedal, že verím iba v seba a v evolúciu, lebo nič iné má nepresvedčilo. Pamätám si dodnes jej zdesenie, jej krč v tvári, ten zápas medzi tým, čo musela urobiť a tým, čo v nej prirodzene kričalo.

Ako človek, ktorý sa intenzívne 12 rokov zaoberá globálnymi klimatickými zmenami v kontexte ekologickej stability, viem, čo nás čaká a som s tým zmierený. Študentom, ktorí sa má pýtajú, kedy bude ekologická kríza a čakajú dátum odpovedám: “Vy v nej žijete”. Každý očakáva, že ekologická kríza je nejaký skokový moment. Nie je tomu tak, je to proces. Proces, ktorý už začal, začal krízou kultúry. Nadnárodné spoločnosti ovládajú celé krajiny, lebo často ich ročný obrat je väčší ako HDP príslušnej krajiny (medzi 100 najväčšími ekonomikami sveta, 50 ekonomík nie sú štáty, ale firmy), ľudia už nepracujú, ale robia (sú to roboti), zmyslom života sa stala výroba a spotreba v čo najrýchlejšom tempe, stále viac rozhodnutí je realizovaných mimo štruktúr, ktoré budú týmito rozhodnutiami ovplyvnené..., valcujú nás priemyselné parky s neskutočným množstvom komparatívnych výhod (daňové prázdniny, investičné stimuly, nízka vymáhateľnosť práva, nerešpektovanie enviromentálnych a sociálnych externalít), externalizujú sa náklady (napr. znečistenie vody, pôdy, vzduchu platia občania prostredníctvom daní a štátneho rozpočtu) a internalizuje sa zisk... a väčšina ľudí si stále myslí, že toto je cesta “do raja”.

Kde sa podeli studničky, kde sú staré buky..., kde sú miesta, kde dotykom srdcom cítiš prítomnosť dávno mŕtveho starého otca. Miesta, ktoré nemenné pretrvávajú generácie, dedia sa z otca na syna, sú zdrojom životnej energie, ktorú hľadáme vo chvíľach životných kríz. Človek pre prežitie svojho vnútorného ja potrebuje konfrontáciu niečoho stáleho v meniacom sa svete. Potrebuje mať korene. Desí ma, že sa vykoreňujeme. To, že jedinou hodnotou sa stali peniaze. Myslím si, že pri takomto prístupe budeme potrebovať stále viac väzení a psychoanalytikov. Amerika je nesmierne bohatá, ale je to na úkor privlastňovania si mozgového potenciálu a prírodných zdrojov polovice planéty a výsledkom ich bohatstva je obrovská kriminalita, obezita, státisíce hektárov krajiny premenenej na púšť a pod.

Každou zničenou studničkou, každou vyrúbanou 400 ročnou jedľou, každým hektárom zabratej otcovskej pôdy sa aj my blížime k svetu prázdna, kde mať prevažuje nad byť a kde sa žije akoby ani na živote nezáležalo.

Tej som veľmi nedal. Prakticky už roky sa nezúčastňujem z dôvodov, ktoré vyplývajú z kontextu mojich predchádzajúcich vyjadrení, organizovaných akcií. Sú väčšinou ďaleko alebo jednoducho nemám čas. Množstvo ochranárskych aktivít sa deje práve cez víkend. Dokonca som po 10 účastiach na Košickom maratóne, posledné 2 ročníky nebol. Vybehnem si rekreačne, kondičku mám slušnú, ale nie je čas na organizované behanie, pravidelný tréning. Okrem toho, keď idem, vonku všetko vidím profesionálne. Väčšia túra znamená, že na druhý deň píšem podnety na porušenia zákonov. Zásadne nesúhlasím s názorom, ktorý sa často objavuje v MD, že na Liptove je pekne. Je to veľmi povrchný pohľad turistu, ktorý vystúpi počas tlakovej vyše ráno z rýchlika a pozrie sa okolo seba. A potom... celý týždeň nechce vidieť desiatky divokých skládok odpadov, šírenie inváznych rastlín, ťažby dreva v národných prírodných rezerváciách, poľovačky, autá v zákazoch vjazdu, rozbory vody vodných tokov Liptova, pretekajúce žumpy a septiky, totálne zerodovaný hlavný hrebeň Západných Tatier.

Cestujem najmä pracovne a vážne som občas rád, že už nikam nemusím. Okrem toho tu stále nemám takú partiu, aká bola v Malých Karpatoch (a už som dávno rezignoval na to, že tu taká bude) a poviem úprimne, ak mám ísť na Poludnicu 4-krát v roku alebo 5-krát na Ohnište a 7-krát na Chopok, tak sa mi veľmi nechce. Viem, že pre ľudí od vás je to rúhanie sa, ale po pár rokoch bývania by si zvykli na prítomnosť týchto hôr a možno by ich ťahalo niečo organizovanejšie, nižšie a rozľahlejšie pohoria ako Malé Karpaty, kde si aj poobede bez väčších rizík zmeny počasia a dopravných spojení môžeš naložiť do tela a ukončiť túru (výbeh) v niektorej z množstva dedín po obvode.

Miška bude mať v júli 5 rokov a zdedila môj temperament a citlivosť. Ako 2 ročná už prepletala nožičkami v slovenskom pralese, ako 3 ročná sadila stromy v ochrannom pásme NP Slovenský raj, kde pracujeme na dlhodobom projekte. Vplyv jej prítomnosti na rôznych podujatiach je na nej vidieť. Má na svoj vek neskutočne odborný slovník, ktorý privádza ľudí do úžasu, dokáže sa neskutočne nadchýňať, opravuje pani učiteľku v škôlke čo sa týka názorov na vlka a medveďa. Myslím si, že na rozdiel od väčšiny detí má perfektné detstvo.

Janka momentálne učí na Združenej strednej škole poľnohospodárskej chémiu. Do materskej pracovala na Výskumnom ústave včelárskom v Liptovskom Hrádku. Je už otitulovaná okolo celého mena.

Peter, vieš koľkokrát som chcel do MD niečo napísať. Vždy som však taký upísaný, že jednoducho sa mi už nechce sedieť za počítačom. Počítač sa stal mojim výrobným prostriedkom a tak ho mám plné zuby a som rád, keď ho vypínam. Píšem projekty, kadejaké správy, články do médií, odpovedám denne na 20 – 30 emailov, napísal som 5 odborných kníh a tak je naozaj toho písania dosť.

Vždy, keď dostanem od Teba MD, mám z toho taký zvláštny pocit, vyplývajúci z jedného môjho zistenia. Keď som bol pred 3 rokmi na Trnavskej stovke, zistil som, že veľmi veľa ľudí nepoznám. Pomyslel som si: “Koľko z nich pozná ten dávny príbeh zrodu Malokarpatského Diaľkoplaza?” Príbeh spred 13 rokov, keď podstatná časť redakčnej práce sa odohrávala medzi študentským domovom Družba a sídlom zamestnávateľa Petra Obdržálka v Dúbravke, na 8 stránkové čísla, často z pera jedného autora. To, že MD vychádza dodnes, je v konfrontácií s tým všetkým čo sa medzitým stalo (nežná revolúcia, rozdelenie republiky, vstup do únie), viac ako sen.

Niekedy, keď mesto spí uprostred hlbokej noci a iba obrazovka môjho počítača bliká v ústrety vesmíru, som nekonečne unavený, pochybujem o zmysle svojej práce a som smutný až do špiku svojho človečenstva, si otvorím fľašu môjho obľúbeného tokajského vína. Sedím, pozerám cez zlatožltú farbu na svet a spomínam. V hlave mi bežia diapozitívy môjho života a na mnohé vtedajšie otázky už mám odpoveď. Neskoro.

Na mnohých z tých diapozitívov ste aj Vy, čitatelia MD. Neviem, či sme chceli, aby to napokon všetko takto dopadlo? Pýtate sa: “Čo všetko?” No všetko. Nerozumiete? Rovnaký problém mám s – násť ročnými, tiež nerozumejú. Rozprávať im o roku 1987 je rovnaké ako rozprávať im o Vesmíre. Nerozumejú. Taký rok podľa nich nikdy nebol.

Janka tvrdí, že som bol predčasne vykorenený. Odišiel som z Bratislavy nie z dôvodov vnútorných, ale nevyhnutných – nemal som kde bývať. Myslím si, že je to iba čiastočná pravda. Jednou z jej časti je fakt, že každý deň stretávam ľudí, stále menej však stretávam človeka. Tam som ich stretol. Mnoho.

Dobrodružstvo môže začať aj náhodou. Článkom v novinách, oznamom... čo ja viem. V roku 1987 začalo moje dobrodružstvo v Karpatoch.

Raz za milión rokov ma dcéra pristihne plakať. Pýta sa ma: “Oťko, prečo plačeš? Odpovedám: “Lebo život je taký krásny”. Nerozumie. Má 4 roky a rovnako ako pre mňa v jej veku je svet veľký dom, v ktorom bývajú všetci, ktorí sa ľúbia a potrebujú. A takto to bude naveky. Netuší nič o odchodoch, lúčení, odluke, svetielku na konci .

Som pútnik. Narodil som sa v Sečovciach, býval v Michalovciach, presťahovali sme sa do Popradu, do školy som chodil vo Svite a v Bratislave a žijem v Liptovskom Mikuláši. Nemám veľa priateľov, pretože časť tých skutočných je mŕtva a okrem toho priateľstvo potrebuje čas. Na žiadnom mieste ho nebolo dostatok.

Dnes sa mi to zdá už iba ako sen. Alebo začína pôsobiť ťažké víno? Odkiaľ sú tie diapozitívy?

Vidím na nich Petra Obdržálka, Paľa Šoulu, Ondreja Ríma, Líviu Šebovú, Mela Kloknera, Tomáša Kuchtu, Ferka Královiča, Janka Kyselicu, Karola Babora, Laca Farkašovského, Števa Sládečka, Petra Minárika, Cyrila Porubanca, Ivana a Mariána Nižňanovcov, Mikulkovcov, Jura Hromkoviča a mnoho ďalších.

Obraz strieda obraz. “Netradičných päťdesiat” trvajúcich vyše 12 hodín a ukončených o 20.30 h na Zochovej chate. Peter Obdržálek, Paľo Šoula, Kamil Pankuch a ja na Železnej studničke až do záverečnej. Melo Klokner, jeho rádio a šušťanie lístia. Bodícke ramená a po pár hodinách komíny Slovnaftu. Stavbárska stovka a haldy “prepálených” šudentov na ceste medzi Svätým Jurom a Pezinkom. Karol Tauber a strapec študentov. Milka Havranová a cupot nôh na lesnom chodníku. Guláš v Častej. Tour de Karpaty. Posledné lúče slnka na Čiernej skale. Zasnežené ticho na Troch jazdcoch. Tajomné a vlhké Prepadlé. Vláčik do Plaveckého Mikuláša. Stretnutia s človečenstvom.

Svitá. Fľaša je dopitá. Som ako kapitán Acháb z Bielej veľryby. Na plytčinu nenesiem nič hmatateľné, okrem poznania toho, že najdôležitejšia je cesta. Ďakujem.

V sobotu 10.apríla 2004 sme sa spolu s kamarátmi vydali na predĺženú vlastnú trasu Veľkonočného pochodu k Rehušom. Týmto sme si chceli uctiť pamiatku nášho kamaráta, trampa, ktorý zomrel koncom minulého roku na "veľmi rýchlu chorobu". Kto nevie o koho sa jedná, nech si spomenie na minuloročnú jubilejnú 30. Trnavskú stovku a na občerstvenie na Rakovej. Podával ho Milan Hlavač /trmapská prezývka FAT/ spolu s manželkou a vnučkou. Bohužiaľ tento rok už nebude.

V tom minulom roku sme si urobili výlet na tento istý pochod, ktorý sa volá "Veľkonočný pochod k Rehušom". Ale ako správnym diaľkoplazom, to bolo zo Senice, kde bol oficiálny štart trochu málo, tak sme si trasu ľubovoľne upravili a predĺžili. Z Trnavy sme išli vlakom do Bukovej a zo železničnej stanice po červenej tur.značke cez Rakovú, kde sme sa zastavili na kus teplého slova a teplú šniclu u Milana na chate.

A tá "teplá šnicla" v nás zostala dlho predlho v pamäti, a preto sme si po roku akciu zopakovali, ako spomienku na kamaráta. Zastavili sme sa u neho pred chatou, tentokrát prázdnou, vypili pár pohárikov slivovice, a pospomínali.

Potom sme pokračovali cez horáreň Suchánku, Hradište, na pamätník u Rehušú, kde sme sa stretli aj s turistami z KST TAZ Trnava pod vedením Darinky Mikeskovej. /Kto neverí, že bola vedúca tak tam nebol./ Počasie bolo akurát na pešiu turistiku. Návrat od Rehušú si turisti rozdelili podľa výkonosti, časť z nich išla naspäť do Senice, Tazáci išli do Hradišťa a my diaľkoplazi, naspäť cez Prostredný a Dolný Štverník na hlavnú cestu. A aby sme nechodili stále po tej istej ceste na Dobrú Vodu, tak sme sa vydali po lesnej ceste na chotári, kde sme vyústili do hornej polovice Matejkovej doliny. Pokračovali sme Bajcarovou dolinou a Brezovým chodníkom až na Dobrú Vodu. V cieli nášho snaženia na Dobrej Vode sme sa občerstvili novinkou v tunajšom šenku, pivom BERNARDOM. Dúfame, že na rok sa s nami "zvezú" aj kamaráti trampi....

Všimol som si, že v poslednej dobe nikto nepísal o Nitrianskej stovke. Tak ma napadlo, že by som o nej mohol pre zmenu niečo napísať ja.

My, ktorí sme už dlho v najlepších rokoch, si lepšie pamätáme záležitosti, ktoré sa prihodili dávnejšie. A tak sa vrátim k prvému ročníku pochodu, ktorý sa uskutočnil v 1978, ako sme šli a ako to dnes vidím v retrospektíve.

V piatok 28. apríla o 19 h vyrazila od stanice ČSAD (dnes SAD) "skupinka" 23 turistov na svoju prvú a v 17 prípadoch aj poslednú stovku. Z tohto počtu boli 4 externisti, tzn. neboli to ani študenti ani zamestnanci VŠP Nitra. Z nich dvaja, Jano a Jožo, boli moji priatelia, členovia bývalého horolezeckého oddielu Slávia Nitra. Jožo sa zúčastnil 22. apríla prieskumného prechodu predpokladanej nočnej trasy, takže už mal za sebou jeden diaľkový pochod. Jano sa zatiaľ vyznamenal iba tým, že doma v neprítomnosti manželky si doniesol do kuchyne rôzne druhy športovej obuvi - wibramky, tenisky, botasky, agresorky (druh športovej obuvi vyrábaný v Maovej Číne), partizánky, pionierky, meltónky - a začal určovať na kuchynskej váhe ich hmotnosť. Výsledky si zapisoval do záznamníka. Nečakane sa vrátila jeho manželka a pristihla ho pri tejto činnosti, tak povediac in flagranti. Pokiaľ viem, dodnes nepochopila jeho činnosť a počas dlhého obdobia, ktoré nasledovalo, sa vo chvíľach, keď si myslela, že o tom Jano nevie, pozerala na neho pohľadom, v ktorom sa miesil smútok a podozrievavosť.

Skupinka sa držala pokope až po chatu pod Pohronským Inovcom, kde si niekoľkí odskočili na občerstvenie, ale za Malou Lehotou boli už zasa všetci spolu. Za majerom Penhýbel, pri lesnej chate, ležala kopa vyrúbaných stromov, a tak sa všetci ku nim vrhli a začala prebiehať intenzívna činnosť. Ukázalo sa, že mnohí študenti majú so sebou rezervnú obuv a tú si teraz začali prezúvať. Tí, ktorí mali so sebou iba jednu obuv, si ju vymieňali navzájom. Jano nehovoril nič, Jožo mi prezradil, že ho bolí pod ľavým kolenom.

Po ďalšom pochode sme dorazili do Jedľových Kostolian. Tu na námestíčku je pumpa, ktorú sme postupne všetci využili na občerstvenie, resp. odplavenie prebytkov soli z tváre. Dvaja účastníci pochodu z radov študentov tu ostali, s tým rozhodnutím, že budú hoci aj do pondelka čakať na autobus, len keď nebudú musieť chodiť. Ostatní vyrazili ďalej a zakrátko sa dostali ku Skýcovskému potoku. Cez potok ležal vyvrátený strom, cez ktorý postupne bez úrazu všetci prešli. Ten strom tam vydržal ešte niekoľko rokov, potom zmizol a na jednom ročníku pochodu sme sa brodili, zato sme si ale umyli nohy. O niekoľko rokov neskôr sa kúsok ďalej proti prúdu potoka, v blízkosti horárne Skýcovský mlyn, objavil nový mostík aj so zábradlíčkom. Ako sme sa dozvedeli, vybudovali ho hlavne kvôli horárovi, aby bezpečne prešiel, keď sa v noci vracia z krčmy.

Naproti horárne je vchod do obory, ktorá siaha až po Hrušov. Brána je na svahu smerom hore, keď bola zavretá, nepreliezali sme ju, ale podliezali.

Keď sme sa blížili k Hrušovu, Jano nehovoril nič, Jožo povedal, že bude rád, keď dôjde pod Hrušov na autobus, ktorý privezie päťdesiatkárov.

A tak sme sa dostali pod Hrušov, čiže mali sme za sebou nočnú päťdesiatku. Onedlho prišiel autobus, ktorý priviezol účastníkov pochodu na 50 km a kanistru s čajom. Jožo sa vrhol na čaj, Jano nepovedal nič, nastúpil do autobusu, posadil sa a rukami sa pevne chytil operadla pred sebou, aby bolo jasné, že ho z autobusu ani bohovi nikto nedostane. Jožo sa značným objemom čaju občerstvil a prehlásil, že by bol somár, keby teraz pochod ukončil. Autobus s Janom a s dvomi alebo tromi študentmi odišiel a my sme sa vydali na ďalší pochod. O chviľku sa to s tým somárom vyjasnilo a tak sme sa prebojovali na koniec pelotónu.

Na ďalšom úseku pochodu Jožo občas stukal, občas hrešil a občas obidvoje súčasne. Napriek tomu sme postupovali ďalej a začali sme stúpať na Veľký Tribeč. Asi v polovici výstupu Jožo prehlásil, že keď sa niečoho nenapije, tak zomrie. V blízkosti trasy bola studnička, takže Jožo ostal nažive. Nabral asi liter vody, rozpustil si v nej šumienku a pokračovali sme vo výstupe. Vždy keď pil, tak zastal, vtedy necítil bolesť. Po čase všetku šumienku vypil, ale našťastie pod vrcholom bola ešte jedna studnička, tzv. "Pustovníkova". Nabrali sme vodu, rozpustili šumienku a trápili sme sa ďalej až sme sa dotrápili na vrchol. Keď som povedal Jožovi, že je to dobré, lebo do cieľa nám ostáva iba tridsať kilometrov, tak mi dal "vyhýbavú" odpoveď.

Teraz trocha odbočím. Na stránkach MKD už viackrát sa objavili vyjadrenia, že proti stovkám vystupovali ľudia, ktorí na stovke nikdy neboli. Mám však podozrenie, že aj tí ľudia, ktorí podporovali stovky a v časopisoch o nich podávali to tzv. "know how" (pozor nečíta sa knof hof, ale nou hau) tiež v mnohých prípadoch na stovke nikdy neboli. Keby sa človek totiž riadil tým, akú "výstroj a výzbroj" si má vziať na pochod, tak v tom lepšom prípade to bola plná polná, v horšom prípade by si musel najať šerpu. Každopádne sme však s Jožom mali lekárničku.

Keď som to Jožovi pripomenul, povedal, že si dá dve Algeny (v tom čase v lekárni voľne prístupné tabletky účinkujúce aj na koňa). Prehltol ich, zapil šumienkou, po štvrť hodine sa postavil a prehlásil, že je to trocha lepšie a pomaly vykročil. Po ďalšej štvrť hodine sme už takmer bežali. Prešli sme cez Kostoľany pod Tríbečom, hrad Gýmeš, gaštanicu a dorazili sme na Remitáž, kde sa Jožo posilnil ďalšími dvomi Algenami. Tentoraz sme dorazili až na Žibricu. Z jej svahov je už vidieť Nitra. Jožo ju pozdravil veľmi silnými slovami, ale už si Algenu nedal, že do Nitry vydrží a na Buganke (vináreň pod Zoborom) si dáme po dve deci červeného. Pravdepodobne najhorším úsekom cesty bol zostup zo Zobora, ktorý je značne strmý a kamenistý. Dorazili sme na Buganku a zistili, že je tam svadba a pre verejnosť je zatvorené. Ponúkli sme sa, že na vlastné náklady pripijeme mladomanželom, ale neuspeli sme. Tak sme sa z prameňa napili vody a pokračovali v zostupe ulicami Nitry.

V tom čase som býval v blízkosti atletického štadióna Stavbár. Stromy, ktoré nám pri dome vysadili, boli nízke, takže z okna bol výhľad na atletické dianie ako aj na dianie v okolí štadióna. Približne o 19 h sa manželka pozrela z okna ku štadiónu a uvidela dve pochybné indivíduá obozretne sa pohybujúce popri plote. Mne chýbalo domov v tom čase asi 150 m, Jožovi ešte o pol kilometra viac. Aj mi to vytkol.

V pondelok som riadne nastúpil do zamestnania, ale uprednostňoval som činnosť v polohe v sede a to aj niekoľko nasledujúcich dní. Potom mi otrnulo a začal som sa duševne pripravovať na Trnavskú stovku (to bol 5. ročník). Jožo navštívil lekára, vyfasoval 8 dní PN a diagnózu, ak sa nemýlim, tak tromboflembitídu.

Tak to sa prihodilo v r.1978 a my sme už v r.2004. Akosi sa mi derú do textu slová neznámeho českého veršotepca:

Slovenská pošta vydala v marci 2004 novú poštovú 8 Sk známku k 270.výročiu smrti Jána Baltazára Magina. /27.3.2004/

Ak spomenieme meno dedinského farára Magina, tak to bežnému človeku nič moc nehovorí, ale ak spomenieme Jána Baltazára Magina, autora "Murices... sive Apologia pro inclyto comitatu Trenchiniensi", čiže po našom "Ostne alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice", tak si na neho spomenú aspoň odborníci - historici.

Ján Baltazár Magin sa narodil 6.1.1681 vo Vrbovom a zomrel 27.3.1734 v Dubnici nad Váhom.

Bol kanonik, básnik, apologéta, literárny pracovník, polemik a obranca Slovákov, tvorca najvýznamnejšieho spisu na obranu Slovákov v histórii.

Študoval na Pázmaneu vo Viedni, za kňaza bol vysvätený v roku 1706. V štúdiach teológie ešte pokračoval na Viedenskej univerzite a v roku 1708 dosiahol hodnosť bakalára teológie. Od roku 1709 bol farárom v Iregu /dnešný Jarok v okrese Nitra/ a od roku 1712 bol v Košeci. V roku 1718 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej /Jezuita/, robil si noviciát v Trenčíne a v roku 1719 sa vrátil do pastorácie a stal sa farárom v Dubnici. V roku 1730 sa stal tiež cenzorom tlačiarne v Púchove. V roku 1731 bol titulárny kanonik Nitrianskej kapituly. Bol znalcom cirkevného a svetského práva, pravidelne sa zúčastňoval súdnych pojednaní v Trenčianskej stolici. Zaoberal sa aj antickou literatúrou a vzdelanosťou.

Napísal niekoľko latinských básní a napr. v roku 1729 zložil podľa vzoru Vergiliových "Bukolík" latinskú báseň na počesť trenčianskeho župana Jozefa Illesháziho "Caemen nuotinale" /Svadobná pieseň/, táto sa zachovala v rukopise a vyšla v slovenskom preklade v Bratislave až v roku 1931!!!

Jeho najvýznamnejším dielom je však spis, ktorý sme už spomenuli v úvode /Murices nobilissimae... Apologia pro inclyto comitatu Trenchiniensi.../. Ostré námietky, namierené proti autorovi Slovutného posledného snemovania bratislavského alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena. Práca vznikla už v roku 1723, ale tlačou vyšla až v roku 1728 v Púchove /asi nemali dostatok tlač.kapacít/. Bola to polemická odpoveď na hanlivý spis trnavského profesora práva Michala Benčíka /1670-1728/, ktorý sa vysmieval Trenčínu, že je len bezvýznamné mestečko a že Trenčania sú len kolonistami a potomkami Svätopluka, ktorý svoju krajinu predal za bieleho koňa. Trenčania po tejto urážke požiadali J.B.Magina, aby na urážlivý spis odpovedal.

Takto vzniklo dielo, kde na urážky Magin odpovedal tak šikovne a obratne a na takej úrovni, opierajúc sa o autority antické, slovanské i neslovanské, o historikov i básnikov. Oduševnene tu rozvíjal tzv. "pohostinskú teóriu". Formou dialógu, opierajúc sa o Bibliu a odbornú literatúru, spestrujúc svoje dielo i beletrickým zobrazovaním, satirickým zahrotením, veršami, prísloviami i slovnými hračkami rozvíjal svoje myšlienky o starobylosti, význame a dávnych občianskych slobodách mesta Trenčína. Hovoril o rozšírenosti slovanskej reči a napokon o slávnej minulosti a autochtonnosti Slovanov a Slovákov v celom Uhorsku. Hovoril aj o Cyrilometodskej tradícii, zdôrazňoval, že Slováci sú rovnoprávnym a stavovským uhorským národom a že majú "všetci rovnaké občianske práva s Maďarmi..." O Slovákoch sa vyjadroval ako o jednej z mnohých národností veľkého slovanského národa. Uvedomoval si aj národnú spolupatričnosť a kompaktnosť slovenskej národnosti.

Maginova obrana nie je strnulým akademickým jednaním, ale živým hlasom dávnej slovanskej spoločnosti, ktorého ozvena mocne sa dotýkala Slovákov aj po smrti jeho súčasníkov a rovesníkov. Jeho obrana našla plodnú odozvu, časti z nej prebral Bernolák i Fándly. Pravdepodobne, keby sa Magin dožil súčasnosti, bol by nemilo prekvapený. Spolu so Štúrom by si možno aj poplakali. Narážam tým na problémy so sochami Cyrila a Metoda v Komárne, postavenie Kossuthovej sochy v Rožňave a akéhosi maďarského revolučného generála, podotýkam, v slovenskom meste. Veď to by si mohli Židia postaviť aj sochu Hitlera v Jeruzaleme.

Výškou nepatrný kopec, ktorý sa rozkladá presne na východ od Mástu, miestnej časti Stupavy, za Stupavským potokom. Do roku 1945 pozemky na tomto kopci boli obrábané nemeckou menšinou žijúcou v Máste. Väčšinou tu boli vysadené vinohrady. Po 1945, keď boli Nemci vysídlení, toto územie obhospodarovalo miestne JRD. JRD však veľa chutí tento kopec obhospodarovať nemalo, nakoľko to bolo pre ich techniku príliš strmé a ručne obrábať nemal kto, a preto nechali tento celý úsek napospas svojmu osudu. A vďaka ľudskej nečinnosti toto prostredie vďačí za to, že sa tu rozšírila lesostepná kvetena. Domáci nazývajú toto prostredie tzv. "pustáky" a odborníci zase ho nazvali "sestra" Devínskej Kobyly. Rastie tu totiž vzácny ľan žltý, ktorý sa tu vyskytuje v na jedinom mieste v MK, ďalej stepná tráva, kosatec dvojfarebný a orchidey. Tých je tu taktiež viac druhov a najviac na jednom mieste v celých MK.

Najkrajšia vychádzka na Vrchnú horu je teraz v máji, keď kvitnú naraz kosatce a orchideje v obrovských množstvách.

Ako sa tam dostať? Na konci Marianky pri kríži odbočíme do prava na poľnú cestu a po kilometri chôdze prídete rovno popod Vrchnú horu.

Lokalita zatiaľ nie je chránená, avšak už sa na tom "pracuje". Bola nahlásená do "Natura 2000".

Mám to, za čo patrí moja vďaka Pánu Bohu. Ďakujem otcovi, matke, ich otcom a ich matkám. Ďakujem Kolumbovi, Galileovi, Marcovi Polovi, Grékom, Rimanom, Egypťanom, Maurom, Španielom, Židom, Nemcom, Rusom, Peržanom, Francúzom, Angličanom, Číňanom, Japoncom a všetkým ostatným národom, najmä Kurdom a Baskom. A ďakujem svojmu synovi a svojej dcére.

A teraz Vám rozpoviem, ako som to robil pre prípad, že by ste to chceli robiť aj Vy.

Predovšetkým som sa snažil vstávať každé ráno skoro a okrem troch či štyroch rán, keď som noc predtým v Paríži prehýril, som naozaj skoro vstával, obyčajne o piatej, aj keď niekedy som dal spánku zbohom už o štvrtej či dokonca ešte skôr. Niekedy som sa oholil a okúpal, ale najčastejšie som si len vyumýval zuby a opláchol tvár, natiahol si starý oblek a prešiel tri bloky ku kaviarni. Cestou tam som zjedol figu, broskyňu, marhuľu, dve-tri slivky alebo strapček hrozna. Jesť zavčas rána ovocie je dobré z dvoch dôvodov: v tom čase ovocie veľmi príjemne chutí a ak si po ovocí dáte kávu a cigarety, upravuje vám to peristaltiku, ako sa tomu vraví, čo je vec, ktorú autor potrebuje, aby si mohol sadnúť k práci. Kým som si usŕkal z kávy - alebo postojačky pri bare alebo po sediačky pri malom stolíku vonku na chodníku - preletel som zrakom parížske vydanie Herald Tribune a prezrel si výsledky konských dostihov z predchádzajúceho dňa v časopise Paris-Turf. Zhruba hodinu po vstaní z postele som sa posadil za pracovný stôl a dal sa do písania. Určil som si normu a písal som aspoň šesť strán denne, ale po čase som zistil, že každým dňom píšem viac a viac až sa napokon ukázalo, že mám normu deväť strán. Takto som napísal aj dve kapitoly navyše. Jedna z tých kapitol bola niečo ako list Pánu Bohu. Aká bola druhá, na to sa už nepamätám.

Po práci som sa stretol s deťmi,aby som s nimi predebatoval program začatého dňa. Staral som sa o to, aby sa vedeli same zamestnať, aby kreslili, aby maľovali, aby písali, aby čítali, aby si všetko pozorne prezerali, aby jasne mysleli, aby navštevovali galérie, aby sa prechádzali a aby mali zábavu. Niekedy sme vyšli spoločne na dobrodružné potulky parížskymi ulicami s vreckami dostatočne napchatými peniazmi, aby sme si mohli kúpiť všetko, po čom nám duše zatúžia. Syn si kúpil prekrásnu kresbu od Picassa za 150 dolárov, za vlastné peniaze, ktoré si sporil. Je to kresba holubice, holubice mieru, ako napísal matke v liste. Zhruba za sto dolárov si kúpil kresbu hlavy v gréckom štýle od Matissa. Obe kresby sú zarámované, za sklom, a majú obrovskú cenu.

Niekedy sa strhli medzi nami aj hádky, niektoré malé, niektoré veľké a zopár veľmi veľkých. Najškaredšia vzbĺkla, samozrejme medzi mnou a synom, ktorý sa mocuje s vlastným životom, ako sa tomu v našej rodine vraví: snažím sa mu vysvetliť, že pre dospievajúceho chlapca je tento zápas nevyhnutný a zdá sa, že to začína chápať. Len na ilustráciu toho, čo tým rozumiem, spomeniem, že raz poznamenal, že ako sedem, osem či deväťročný si vraj často pomyslel: tento muž a táto žena, to že sú moji rodičia? Vylúčené, to predsa nemôžu byť moji rodičia!

Zo dva či tri razy sa dcéra hrala na grande dámu, primadonu, ktorá jednoducho nemôže vystáť svojho zadubeného, zaostalého, nemožného, neotesaného a nespravodlivého otca.

Z času na čas som tak ohlúpol, že som svoje deti považoval za neschopných niktošov a zvaľoval som to na ich matku, nie je to moja chyba, nie je to chyba mojej rodiny, nie je to chyba mojej triedy, tých pracovitých, hrdých, bystrých, tvorivých, zdravých a komických úbožiakov, ktorí navždy zostanú príslušníkmi svojej triedy bez ohľadu na to, koľko peňazí zarobia, či budú mať. Nakoniec som ich však predsa len mal rád, aj s tými chybičkami, či dokonca práve pre ne, a ony zasa mali rady mňa.

Niekto z Vašej rodiny, kto vás pozná od vášho prvého dňa na tomto svete, k vám zrazu prihrmí zhurta a s láskou, ktorá je o to väčšia, že je podfarbená hnevom, váš rodný brat, vaša krv sa na vás hnevá, lebo ste zlyhali a požaduje od Vás vysvetlenie pre zármutok vyvolaný vaším zlyhaním, pričom s úsmevom, ktorý mu neschádza z tváre, sa vás snaží presvedčiť, že hádam predsa len neprišiel prineskoro, že vari predsa len budete schopný odvetiť, že ste ešte neumreli. Nič podobné sa mi nikdy predtým neprihodilo. Prebudil som sa s hlavou plnou otázok.

S troškou peňazí, ktoré sa mi podarilo zachrániť, som sa ako tak pretĺkal zo dňa na deň, ale vedel som, že čo nevidieť sa niečo musí stať, vôbec sa mi však nepozdávala predstava, že sa budem musieť pozrieť pravde do očí. A tak som si kupoval lósy v nádeji, že vyhrám päťdesiat miliónov frankov, peniaze vezmem, nikomu nič nepoviem, len urobím čelom vzad a odveziem sa do Valencie. Jeden môj lós naozaj vyhral - čistý zisk z neho bol 50 centov.

Priviedol som do svojho domu, aj keď prechodného, deti a o pár minút sa porozprávame kam pôjdeme a čo urobíme so zvyškom leta...

Pomenovanie má od obce Muráň, ktorej vznik sa datuje do roku 1321. Má nadmorskú výšku 394 m n.m. a nachádza sa na juhovýchodnom okraji planiny. Najstaršia časť obce, Patovník, leží na úpätí bralnatého vrchu Cigánka /938 m n.m./ pri výdatnej krasovej vyvieračke. Toto bralo je dominantou planiny. Vzhľadom na zachovalosť a prírodné hodnoty bolo celé územie Muránskej planiny vyhlásené v roku 1997 za národný park. Je krasovou plošinou pozostávajúcou z presunutých vápencov a dolomitov, v ktorých vodné toky vymodelovali hlboké doliny. Nájdeme tu krasové pramene, ponory, jaskyne, priepasti, závrty, kaňony, skalné veže a pukliny.

Minulý rok som sa vybral na Cigánku, aby som si prešiel pohodlne stúpajúci náučný chodník, ktorý ma za necelé dve hodiny doviedol až na Muránsky hrad, ktorý je najvyššie položeným hradom v strednej Európe a ktorý je vybudovaný práve na brale Cigánky. Patrí tiež k najrozľahlejším hradom Slovenska s rozmermi 96 x 360 metrov /plocha 3 ha/. Najstaršia písomná zmienka o hrade je z roku 1271. Bol viackrát prestavaný a má bohatú históriu. Najviac ho preslávila Mária Séči, zvaná tiež Muránska Venuša, s tretím manželom, Františkom Vešelénim, keď približne v polovici 17.storočia hrad prekvital, pretože Vešelényi bol Uhorským palatínom. Posledným obyvateľom hradu bol do roku 1820 84 ročný vyslúžilý vojak. Až do roku 1945 boli majiteľmi hradu Coburgovci. V roku 1972 zrúcaniny vyčistili, postupne zakonzervovali a osadili sa tu informačné tabule. Kto má zaľubu v prehliadke stavebných stredovekých pozostatkov, bude po prehliadke hradu určite spokojný.

V Muránskych lesoch žijú jelene, diviaky, rysy, medvede, divé mačky a v skalnatých dutinách netopiere. Vyskytuje sa tu okolo 1170 druhov vyšších rastlín a nájdete tu aj najväčšiu jedľu, rastúcu na našom území - jedľu bielu s obvodom kmeňa 5,6 m.

Tesne pod hradom je chata Zámok, vhodná aj na skupinové turistické pobyty a rodinnú rekreáciu. Kúri sa drevom a voda sa nosí zo studničky. Pre záujemcov informácie podá pán Ladislav Berecz, Okružná 21/8, 050 01 Revúca. Tel.č.: 058/443 1523

Ďalší nový prímestský okruh IVV
"Okolie Marianky a Záhorskej Bystrice"

Pri putovaní v oblasti Záhorskej Bystrice si treba predstaviť jednotlivé miesta, kadiaľ budeme prechádzať. Jedná sa obce:

Je to už mestská časť veľkej Bratislavy /od roku 1972/. Osídlenie rímske a slovansko - avarské. Prvá písomná zmienka o obci je v donačnej listine kráľa Karola Róberta z júla 1314 /"Pistrich"/. Z druhej písomnej zmienky sa dozvedáme, že v Záhorskej Bystrici bola fara už pred rokom 1332. Obec sa nachádzala na hranici medzi bratislavským a pajštúnskym panstvom. V 16.storočí prežila Záhorská Bystrica významné zmeny, dedinu si rozdelilo stupavské panstvo a rád Paulínov z Marianky. Záhorská Bystrica je jednou z prvých osád na Slovensku, ktoré kolonizovali Chorváti utekajúci pred Turkami po Moháčskej bitke /prvá písomná zmienka o tejto udalosti je z roku 1562/. Chorváti postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom. Po vyplienení Lamača protitureckým vojskom v roku 1624 sa Záhorská Bystrica stala farnosťou aj pre obyvateľov Lamača a bola ňou až do roku 1752. Znamenalo to zblíženie dvoch dedín napriek tomu, že patrili rôznym zemepánom.

V roku 1647 získala štatút mesta, ten však po čase zanikol. V 18. storočí môžeme Bystricu považovať za veľkú dedinu čo do poľnohospodárskej produkcie, Matej Bel vo svojej knihe "O Uhorsku" hovorí o nej ako o bohatej dedine. Podľa daňového súpisu z roku 1736 tu žilo 129 rodín, z nich 121 sedliackych a 8 želiarskych. Pôda v chotári bola úrodná, mimoriadne vhodná na pestovanie kapusty. A kyslou kapustou je známa už storočia.

Po porážke rakúskych a ruských vojsk pri Slavkove a po uzatvorení Bratislavského mieru prežila Záhorská Bystrica presun silného pomocného zboru francúzskej armády. V lete 1866 prišli do Záhorskej Bystrice pruské vojská. Pruské vojsko nedobylo Bratislavu, pretože už bolo podpísané prímerie. Demarkačná čiara stanovená prímerím prechádzala Záhorskou Bystricou.

V roku 1868 Ferdinand Leopold Pálffy vymenil svoje panstvo Stupavu za majetky vo Vašvárskej župe, ktoré patrili Károlyimu. Rod Károlyiovcov vlastnil panstvo Stupavu až do roku 1945.

Kostol sv. Petra a Pavla apoštolov, barokovo klasicistický, bol postavený v roku 1830 - 1834 na staršom základe. Kaplnka pri ceste je z konca 18 storočia. Fara je prízemná baroková budova z roku 1737.

Záhorská Bystrica si počas celého obdobia vývoja i po pričlenení k Bratislave, zachovala svoj vidiecky charakter a udržala si aj svoje tradície a odev, ktorý bol krásny a bohato zdobený. Mal obmeny podľa veku a sviatkov alebo pracovných či spoločenských príležitostí. V súčasnosti ho možno vídať na rôznych oslavách a pri folkórnych slávnostiach.

Obec na juhozápadnom okraji Malých Karpát, vzdialená asi 11 km severne od Bratislavy. Prvá písomná správa o obci je z roku 1367, keď patrila kláštoru Paulínov /VALIS MARIAE/.

V 15. a 16.storočí mala celoeurópsky význam ako pútnické miesto. V 17.storočí ju vyplienili Turci. V 18.storočí bol v obci pivovar a ťažila sa tu čierna bridlica, z ktorej sa vyrábala bridlicová krytina a tabulky pre školákov. Už pred 1.svetovou vojnou bolo v obci aktívne národné hnutie, divadelné predstavenia sa tu hrávali po slovensky už od roku 1911. V súčasnosti je ťažba kameňa zrušená.

Kostol Panny Márie - je to gotický kostol postavený za čias Ľudovíta Veľkého z Anjou, rozšírený v 17.storočí a začiatkom 18.stor. bol zbarokizovaný, nachádza sa na známom pútnickom mieste - "Mariatál", najstaršom na Slovensku. V interieri sa nachádza gotická soška Panny Márie tálskej, vyhotovená údajne pustovníkom z hruškového dreva, okolo roku 1030. V rôznej literatúre sa potom uvádzajú rôzne dátumy jej vzniku a to od 10. až 14.storočia. Soška je vysoká 42 cm a podľa záznamov bola v rokoch 1611 - 1628 prerezbená. V roku 1694 bola korunovaná zlatou korunkou.

Kláštor - ktorý sa nachádza v tej istej lokalite, je z roku 1593, a bol rozšírený začiatkom 18.storočia. Slúžil ako letné sídlo ostrihomského arcibiskupa Kristiána Augusta Saského. Už pomerne veľká kláštorná budova prešla v roku 1786 na základe jozefínskej konfiškácie do vlastníctva štátu a po odpredaji ju v roku 1840 prestavali na súkromný kaštieľ. Vtedy dostala klasicistickú úpravu.

Pútnický areál bol viackrát obnovený po tureckom pustošení, a to v rokoch 1664, 1683, 1690 a 1703. Na západnej strane kostola bola v roku 1722 pristavená veža. Rád Paulínov, ktorý sa o kostol staral, bol zrušený v roku 1786. Kaplnka sv. Anny pred kostolom je z roku 1691. Rotundová kaplnka nad prameňom, kde podľa legendy bola nájdená soška Panny Márie, bola postavená v r.1696. Ďalšie kaplnky v počte 6 pochádzajú z rokov 1723, 1725 a 1729. Socha sv.Pavla Pustovníka, ktorá sa nachádza na dvore kostola, je baroková z roku 1714. Dve sochy pred pramennou kaplnkou socha sv. Pavla Eremitu a sv.Antona Pustovníka sú od J.R.Donnera z roku 1736. Súsošie sv.Jána Nepomuckého pred kostolom, sú neskorobarokové z roku 1760 a sú pripisované sochárovi M.Vogerlovi.

Na severnej strane lode kostola a presbytéria sa nachádza renesančná chodba kláštora. Presbytérium kostola bolo v roku 1877 regotizované architektom J.Lippertom, v lodi zostala bohatá baroková výzdoba klenieb z roku 1722 až 1733 s motívom paulínskej rehole - dva levy pri palme. Hlavný oltár je neogotický, postavený v roku 1877, taktiež podľa projektu J.Lipperta, viedenským rezbárom J.Leinerom. Bočné oltáre sú všetky barokové. Od roku 1927 sa Mariatálu ujíma nová kongregácia Tešiteľov z Getsemani. V r.1930-36 bola vybudovaná unikátna kalvária so 14 kaplnkami, v ktorých sú plastické výjavy skupiny z krížovej cesty od Kutnohorského rezbára B.Becka. V roku 1947 odkúpili Tešitelia opäť kaštieľ, po zrušení rádov v roku 1950 tento postupne skoro päťdesiat rokov pustol. Aspoň provizórne záchranné zastrešenie vykonali na ňom bratislavskí ochrancovia prírody a krajiny v osemdesiatych rokoch. V súčasnosti je kaštieľ celý zrekonštruovaný a sídlí v ňom "Exercičný dom Nepoškvrnenej Panny Márie".

Záznamník má priloženú aj mapku navštívenej trasy s potvrdeniami, ktoré účastník tohoto prímestského okruhu musí si nechať potvrdiť.

Kontrola č.3.- Opis pamätnej tabule na kaplnke v Marianke, pri križovaní červenej a modrej turistickej značky

Vyhodnotenie súťaže Malokarpatský diaľkoplaz bolo uskutočnené na DP "Kade nás nohy ešte neviedli...." 1.mája 2004.

Diaľkoplazi, ktorí splnili a prihlásili sa na ocenenie "Malokarpatský diaľkoplaz 2003":

1. Bada Peter	Trnava	bez prevýšenia 1.770 km
2. Bahurinský Ľudo	Bratislava	640 km
3. Farkašovský Ladislav	Bratislava	1.818 km
4. Javorský Vladimír	Bratislava	1.357 km
5. Javorská Zuzana	Bratislava	920 km
6. Čapoš Peter	Piešťany	1.145 km
7. Hanuš Jaroslav	Nitra	1.316 km
8. Holm Helmut	Bratislava	794 km
9. Hrušková Veronika	Bernolákovo	707 km
10. Klokner Melo	Bratislava	1.800 km
11. Královič Fero	Trnava	935 km
12. Minárik Peter	Trnava	1.087 km
13. Okruhlica Ľubo	Šamorín	1.011 km
14. Parcer Ján	Prievidza	1.025 km
15. Svrček Vlado	Bratislava	1.170 km
16. Šoula Pavol	Bratislava	1.362 km
17. Vida Viliam	Bratislava	1.177 km
18. Nižnan Ivan	Bratislava	1.334 km

Ďalší "plnitelia" Malokarpatského diaľkoplaza sa ani v predĺženom čase do 1.mája "nestačili" prihlásiť.

Okrem diplomu, ako spomienku dostal každý jeden diaľkoplaz keramickú "botu" ako symbol diaľkárov od nášho sponzora Ferka Královiča, ktorý ju aj sám odovzdával.

Na KST sa vymenili ľudia, a tí noví, ktorí prišli, vedia ešte menej o výkonnostnej turistike, ako tí, čo odišli. Aj pre nich je diaľková turistika niečo ako "čudo cudzokrajné".

Tému okolo plnenia vyšších odznakov VOPT sme týmto znovu otvorili, hoci už minulý rok sme povedali, že nech si robia na vedení KST čo chcú, my sa budeme riadiť podľa tých, ktoré sú zaužívané a upravené podľa dlhoročných skúseností a hlavne sú životaschopné.

Museli sme, veď posúďte sami o aké perličky by sme boli prišli. Uvedemie zopár reakcií vedenia KST na danú tématiku. Ale myslíme si, že to skôr patrí do Silvestrovského vydania MKD, ako bežného, je to však bohužiaľ súčasná realita...

V týchto dňoch si pripomíname už štvrté výročie, čo géniovia z klasifikačnej komisie KST vydali nový klasifikačný poriadok, ktorý sa jednoducho nedá plniť a to uznávajú aj "oni". Klasifikačný poriadok, v ktorom je otvorene povedané toľko nezmyslov či už logických, matematických /ktoré sú na úrovni základnej školy/ a iných nezmyslov, ktoré neumožňujú hodnotiť aktivitu uskutočňovanú v rámci VOPT, že to museli skonštatovať aj ostatní najvyšší funkcionári KST. Že úroveň tohoto klasifikačného poriadku musí urážať aj ľudí s nevalnou úrovňou IQ. Treba ale súčasne skonštatovať, že radoví pešiaci sú nielen vytrvalí, veselí, spoločenskí, ale i múdri ľudia, prečo ich takto potom treba urážať?? Prečo sa potom napriek všetkému neurobila náprava?

Nuž a tu sa dostávame ku konštatovaniu zodpovedných funkcionárov: "Nemôžeme to zmeniť, až o päť /číslo päť/ rokov, lebo by sme si urobili zo seba hlupákov".

Funkcionári KK /klasifikačná komisia/: "Dobre, teda uznávame Vám tak najviac 80 km."

Oponenti: "Ale na Slovensku sa 80 km pochody, neorganizujú. Prečo to nemôžu byť stovky, ktoré sa nepodarilo zlikvidovať ani za totality. V našich MK sa stále ešte organizujú tri. Veď aj Tesláci museli nazvať svoju stovku pochodom "2 x 50 a dosť". Keby sme to vedeli, že je to spolu sto, tak by sme im to nedovolili.

Funkcionári: "Už sme povedali, teraz to bude 80 km a neskoršie Vám možno dovolíme až 99 km. Nikto z nás somárov robiť nebude!!! Kde by sme prišli, keby sme robili podľa tých, ktorých sa to týka a nie podľa nás "zodpovedných" funkcionárov. Súdruhovia, pardon teda páni, viete aké je to zodpovedné robiť funkcionára a pritom tomu nerozumieť, je to teda ťažké...."

Klasifikátor: "Podľa klasifikačného poriadku musíte minimálne 50% pochodov absolvovať podľa kalendára KST, ďalších minimálne 25% na podujatiach, ktoré zorganizuje Váš odbor a ďalších minimálne 25% absolvujete v zahraničí, veď už budeme v EU a Vy nebudete potrebovať už ani pas na zahraničnú cestu, len Eura.
Turista: "Čo si šalený? Keď to spočítam, tak je to spolu 100% a slovo minimálne je tam hlúposť!"
Klasifikátor: "Nerobte z nás hlupákov. Aj matematické zákony sa budú meniť každých päť rokov a basta!"

TJ TESLA Bratislava v roku 2000, z príležitosti platnosti nového klasifikačného poriadku vyhlásila súťaž, v ktorej tomu kto prvý absolvuje diaľkový pochod podľa nových regulí, obdrží od Teslákov fľašu šampanského. Na prvého turistu, ktorý splní podmienky stanovené klasifikátormi sme čakali neúspešne už viac ako štyri roky, a preto sme sa rozhodli túto súaťž ZRUŠIŤ a fľašu venujeme tomu, kto nám povie najlepší vtip. /Nie však o turistických funkcionárov, tí nie sú ani zaujímaví ani hodní vtipu./

Pán učiteľ vyvolá Móricka, u ktorého v čase, keď sa rozdával rozum, mal smolu, lebo pán Boh v tom čase robil reformy a prevádzal úsporné opatrenia, čiže šetril na ľuďoch, sa pýta:
"Móricko, koľko hodín má jeden deň?"
"Prosím 12 alebo 24", odpovedá Móricko, odpoveď hodná poslanca, "ale podľa mňa skôr 24 hodín".
"Výborne", konštatuje učiteľ, lebo takúto vynikajúcu odpoveď od Móricka nečakal a dáva mu ďalšiu doplňujúcu otázku:
"A vieš mi povedať koľko hodín má poldeň?"
"Také ľahké by som nevedel? Predsa 12 hodín", odpovedá už sebavedome Móricko.
"Vynikajúce Móricko a až také ľahké to nie je. Veď to nevedia ani takí múdri ľudia ako sú funkcionári klasifikačnej komisie KST!"

Hlavy sa balamútia nielen teraz, ale balamútili sa aj voľakedy. V tej dobe minulej, možno, že ešte vo väčšej miere. Napadlo mi siahnuť do svojej "brožovanej" pamäti a vytiahnuť odtiaľ na svetlo sveta nejakú starú historku z čias masovej telovýchovy. Veď tí naši mladí to už nepoznajú ako to vtedy chodilo.

Kedysi dávno v tých spomínaných časoch, z dôvodu nedostatku "inej" príležitosti som sa "realizoval" v ČSZTV, tým myslím v IAMESe, čo bol a aj je, spolok horolezcov. Skratka IAMES znamenala od roku 1921 vznešené slová - počiatočné písmená znamenali:

Po čase náš bývalý dlhoročný predseda Horolezekého oddielu /Bubo/ po dlhoročných skúsenostich s nami, si ich ale vykladal po svojom, a to následovne:

A hoci bol tajomníkom kraja, členom výboru IAMESu, predseda mládežníckej komisie a ešte v kope funkcií, na organizovanie rôznych podujatí mal vždy "svoje lidi"! Keďže som bol zväčša v jeho blízkosti, tak som sa dostal k rôznym "silne" organizovaným športovým celoslovenským akciám. Jednoducho som musel...

Raz, bolo to v roku 1985, vedenie ČSZTV vymyslelo krásnu športovú akciu: "Na počesť oslobodenia ČSSR, štafetový prechod z Devína na Duklu cez rôzne slovenské pohoria, vrátane hrebeňa Vysokých Tatier".

V tej dobe bolo Slovensko po "dlhom boji" už rozdelené na kraje, v Čechách ich mali už dávno, u nás sa mešťania Bratislaváci a Košičania tomu bránili zubami nechtami.

Trasa pochodu sa rozdelila, jednotlivé kraje a ďalej jednotlivé miestne horolezecké organizácie si porozdeľovali úseky pochodu v svojom teritóriu. Celá akcia mala trvať asi desať dní.

Takže ako hovorím, vymyslené to bolo dobre, ale keď sa prišlo na peniaze, na spôsob financovania celej akcie, zistilo sa, že tých peňazí zas nie je toľko, aby to stačilo na pokrytie nákladov. Plán sa teda postupne menil. Trasa zostala, tú by si nikdo nedovolil skrátiť, aj štart i cieľ. Len jednotlivé úseky už nemuseli časovo na seba naväzovať. Dostali sme asi takúto "hlavnú" úlohu: dostať štafetový kolík na Duklu... Prišla sobota - 18.máj 1985. Lialo ako z krhly, takému dažďu sa hovorí, že padajú špagáty. Náš Trnavský kraj mal prebrať štafetu na Sološnici, pod Medvedími skalami. A aby sme v hanbe nezostali, prišli sme tam autom, okrem mňa a nášho predsedu oddielu nás ešte doprovádzali Jožo C. a Laco V., ktorého sme v tej dobe volali "Apríl". Môžete hádať prečo.

Bol taký hnusný čas, že sme tam nemohli vydržať, nakoľko sme ale mali so sebou auto, tak sme sa rozhodli ísť sa pozrieť priamo do Blavy na "Devín", kde akurát prebiehal "ostrý" štart spomenutej akcie. My sme tam boli inkognito.

Na Devínskom hrade bolo i v tom zlom počasí zhromaždených more ľudí, normálnych i označkových, ďalej zo zväzu, bratislavského IAMESU i z ČSZTV. Okrem toho tam nechýbala televízia, novinári /pardón teraz sú to média/ a sem tam sa tam mihli takí nejakí nenápadní v kožených kabátoch. Stále pršalo. Keď sme to tak pozorovali, tak nás napadla svätá pravda, povedali sme si, že to celé je bezduchá sprostosť.

No kde sme my, o prúser nebýva nikdy núdza. Už ani neviem kto začal spievať známu trampskú pesničku "Na západ je cesta dlouhá". Možno by si nás nikto ani nevšimol a bolo by všetko v poriadku, keby sme neboli stáli pri hradnom Devínskom múre a dívali sa do Rakúska. Začali sa okolo nás tmoliť takí malí nenápadní panáci, tak sme s tým radšej rýchlo skončili. Potom to vypuklo.

Po niekoľkých obvyklých klasických bratských prejavoch dvaja chalani a jedna kočka z Bratislavy oblečení, vlastne na tú zimu ani nie veľmi, vyštartovali.

A v nás sa v tej chvíli zrodil plán. Už pred štartom sme vyslali Apríla /Laca Viteka/ na trasu, za roh, kade mali bežať. Po veľmi krátkom presviedčaní, že sme im prišli naproti, aby nemuseli ísť v tej zime ďalej, Laco ten kolík od nich dostal. Schoval ho do vetrovky a nenápadne sa presunul do dedinskej krčmy. /Devín bola vtedy predsa dedina./ Tam sme sa potom všetci naši stretli.

Cez tieto inkriminované dni práve v Trenčíne tamojší oddiel oslavoval tridsať rokov svojej existencie na Soblahovskej chate. My, trnavskí horolezci, sme tam boli pozvaní už dávno. Tu sme sa pomaly nalievali trúnkom, ale predtým sme museli unaviť predsedu zväzu Dr.Joža M. /to sme vtedy ešte nevedeli, že už bol dávno vysveteným kňazom/. Po dlhej dobe sme nakoniec vyrazili do Trenčína aj s kolíkom. Z Trenčína sa potom tento kolík cestovateľ dostal poštou do Popradu, kde Igor K. sa mal s ním celkom dobre, lebo už nepršalo a oteplilo sa. Odtiaľ sa dostal do Prešova a hádam posledných pár desiatok metrov bol behom dopravený na DUKLU.

To bolo slávy v novinách, televízii a aj v rozhlase a na oficiálnych miestach mala akcia veľký politický úspech a bola označená za veľmi významnú aj na poli športovom. Neviem kedy a či sa vlastne o tom vtedajší predseda zväzu dozvedel, ako to vlastne bolo. Ale mne sa dodnes zdá, že okrem oficiálneho štartu a cieľa nebolo pre celoslovenské športové vedenie nič iné podstatné a dôležité...

5. - 6.6.2004 TRNAVSKÁ STOVKA 31.ročník
(sobota - nedeľa) Klub TD Trnava

6.6.2004 DEŇ S BICYKLOM I. - Za zdravie a mier 4.ročník
(nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

12.6.2004 POZRITE SA, TO JE KRÁSA 21.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

12. - 13.6.2004 REGIONÁLNY LETNÝ ZRAZ TURISTOV 44.ročník
(sobota - nedeľa) KST Senica

19.6.2004 Severnou stranou Malých Karpát 25.ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

20.6.2004 STRETNUTIE TURISTOV BRATISLAVSKÉHO KRAJA 5.ročník
(nedeľa) KBT, KST Tatran Stupava

26.6.2004 50 KM S DERAVOU KANADOU 1.ročník
(sobota) Turistický klub Deravá Kanada, Trnava

26. - 27.6.2004 2 X 50 A DOSŤ! 21.ročník
(sobota - nedeľa) TJ Tesla Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.