MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Viem, že každý človek má svojho anjela. Rozhodla som sa toho Pištovho vyhľadať.

Všetko je na webe, počúvame z každej strany. A fakt bolo. Stálo to trochu času, trochu otravovania, ale nakoniec sa dal prehovoriť. Stretli sme sa v nemenovanej, zastrčenej krčmičke na predmestí.

Nevedela som ako vyzerá, ale moje predstavy sa potvrdili. Nevysoký, zhrbený, dá sa povedať, že ošumelý. Celý nejaký zosivelý, uťahaný, rozčaptané topánky rok výroby tak 1963, vetrovka pašovaná snáď ešte z bývalej Juhoslávie. Z lopatiek mu trčali ošklbané, vypelichané krídla, tých zopár pierok na nich bolo spolovice zažltnutých, spolovice zafúľaných, vlasy, možno voľakedy zlatisté, teraz slamené, rozcuchané, sem-tam nejaký dred. Vyzeral ako niekto, kto nemá čas, ani silu starať sa o svoj zovňajšok.

"Dobrý deň!" Slušne som sa pozdravila. Náš kamarát má 55 rokov a my by sme sa radi dozvedeli o ňom čosi viac – aký je to klient? Predsa len ste s ním vo dne i v noci..."

Anjel strážny sa pomrvil a prevravel ku mne hlasom anonymného alkoholika, ktorého povinnosťou je každý deň porozprávať svoje pocity.

"Pišta? Vyše polstoročia už bdiem nad jeho životom. Nevyzeral som vždy takto. Býval som plný elánu, chuti do práce, ideálov, ale roky driny sa podpísali nielen na mojej psychike, ale odniesla si to aj moja telesná schránka. Nie je to ľahké, celý deň stáť pri niekom počas celodennej práce, ktorá sa často pretiahla do neskorých večerných hodín, a potom nasledujúci deň sa pachtiť na nejakom 100 km pochode – a keby len deň – ale celú noc - a stále v strehu.

Vari som netopier? Zo zásady nenosieval pri sebe baterku a ja som uprene čumel na všetky výmoly, korene, konáre a iné nástrahy lesných chodníčkov. Občas ma premohol mikrospánok, ale našťastie sa to končievalo nanajvýš nakopnutým palcom. Lenže keby mal poriadne turistické boty, nestane sa ani to. No ak si niekto zoberie na 100 km pochod tenisky, ktoré držia pokope už iba silou vôle, naozaj sa niet čomu diviť. Každý krok sa potom začínal zdvihnutím nohy do výšky a následným "pricapením" napoly odtrhnutej podrážky k zemi. Trochu sa to podobalo na krívajúceho bociana a tenisky mali iba tú výhodu, že kamienky, ktoré si našli cestu do nich, tou istou cestou aj postupne vypadávali.

Pozrite na moje krídla – Pišta zásadne nenosil pláštenku, ani dáždnik. Za daždivých pochodov som ustavične mokol, krídla mi oťažievali, chytala sa ich pleseň, pierka postupne vypadávali a moja postava sa čoraz viac podobala Quasimodovi. A mám problém aj s obličkami – dlhé pochody som trpel nedostatkom tekutín – môj klient nenosieval so sebou zásoby vody, spoliehal sa len a len na lesné studničky, či občerstvovacie miesta v krčme. Ale keďže rád hľadal vždy nové chodníčky, pôvodne plánované studničky sme vynechávali a to druhé tiež. Skratky sa stávali obchádzkami miestnych pohostinstiev, alebo v horšom prípade blúdením v neznámom teréne dlhé hodiny.

A vážení – koho hore brali na zodpovednosť? Kto sa musel ustavične obhajovať? Kto z toho mal psychické poruchy spojené s výčitkami svedomia?

Zachrípol som od ustavičného vyrevovania – pozor, vľavo je jama, pozor, vpravo zráz!

Jeho poskakovanie po vysokých skalách s dioptriami ako spodky od horčičáku ma priviedlo až k trvalým následkom v podobe neurotického tiku v oku."

Anjel si unaveným pohybom pritiahol k sebe pivo a riadne si uhol. Chcela som sa ešte opýtať na niečo úsmevné, ale on už s neprítomným výrazom niekoho, kto je mysľou inde vstával.

"Prepáčte, zarozprával som sa – už musím, dúfam, že to zatiaľ prežil."

"Jasné, utekajte – teda – leťte!!! Ozvala som sa s utajovaným strachom v hlase.

"A ... prosím vás...Vydržte. Je to fakt dobrý chalan, skvelý kamarát, obetavý organizátor, len je s ním trochu viac práce."

"Ja viem, Veronika, ja viem" – Počula som ešte z diaľky jeho zachrípnutý hlas.

1.Mkd: - Ako sa cíti turista, diaľkoplaz, športovec a hlavne petržalčan sídliaci na "vietnamskej ulici??? Bývalá Hočiminova ulica, terajšia HAANova.

Štefan Sládeček: - Takže na tvoju prvú otázku mám takúto odpoveď. Paradoxne v Petržalke na "vietnamskej” ulici sa cítim ako novozámčan v Békéscsabe. Pretože to potrebuje dlhšie vysvetlenie. Keď som sa ako rodený Novozámčan zamestnal v bývalom národnom podniku Matador Petržalka, som bol dokonca rád, že bývam na takej exoticky nazvanej ulici, aspoň si ma rodina, keď občas príde na návštevu, ľahko vo veľkej Bratislave nájde.

To bol pre mňa šok, keď pri prvej návšteve nebohý svokor prišiel o tri hodiny neskôr nahnevaný a pustil sa do mňa, že "čo sú to za ľudia, keď ho posielajú hore dole po Petržalke a nikto mu nevie povedať, kde je tá Čankajškova ulica. A nakoniec v období veľkého premenovávania ulíc ju premenovali na Haanovu. Hneď som sa potešil, že mám ulicu po futbalistovi Arie Haanovi /v súčasnosti je trénerom Albánska/. Po takmer syzifovskom pátraní som zistil, že moja ulica je pomenovaná po osvietenom /nie Černobylom/ kňazovi Ľudovítovi Haanovi /1818 – 1891/, ktorý pôsobil v Békéscsabe a Tótkomlósi na Dolnej zemi a bol synom Jána Haana pôsobiaceho v obci Ábelová a Polichno, kde sa kamarátil so spisovateľkou Boženou Slančíkovou – Timrava. Pokiaľ by si chcel ďalšie podrobnosti, nájdeš ich v Historickom zborníku č.11 r.2001, str.183 -186.

Resumé: Aj tak nechápem, prečo premenovali vietnamci a američania tri roky po tom, čo som sa stal obyvateľom Haanovej – Saigon na Ho či mi nove mesto….

2.Mkd: - Ako prebehla tvoja posledná "pětiletka”, či už v turistike, v zdraví resp. práci a podobne? Bolo to obdobie "pokoja a kľudu”?

Štefan Sládeček: - Prakticky áno. Sem tam som si urobil nejakú tú stovečku – aby som ako diaľkoplaz nezakrpatel.

3.Mkd: - Stále organizuješ tie "tvoje Matadorské pochody”- nastali tam nejaké zmeny? Alebo si zmenšil ich počet? Resp. s kým ich teraz organizuješ? Lebo napríklad Jura Sojku som už nevidel odkedy odišiel do dôchodku.

Štefan Sládeček: - Matadorských pochodov spolu s priateľmi organizujeme celkom 5 /päť/ a je dobre, že aj teraz pribúdajú noví organizátori ako sú Skautská, Deravá kanada, či Slávo Glesk /a držím im palce, aby vydržali aspoň toľko ročníkov ako my/. Mám takú fikciu, že ak budeme mať na niektorom pochode menej účastníkov ako organizátorov, tak pochod zrušíme. Neberte to ako pozvánku na naše pochody! A ako organizátor chcel by som využiť túto príležitosť a poďakovať sa všetkým mojím kamarátom a kamarátkam, ktorí počas štvrťstoročia pomáhali organizovať DP Iskry Matador a ako účastník DP každému, kto akýmkoľvek spôsobom pomohol na svet akejkoľvek dobrej turistickej akcii. A na zbytok otázky s kým, tak od začiatkov organizovania našich DP, čiže 25 rokov vydržali so mnou len Janka Obdržálková a Atík Korčok. V poslednom období má na mňa nervy ešte Veronika Hrušková, Majka Lorincová, Zuzka a Vlado Javorskí a samozrejme Ďuri Sojka, teda ak sa sním chceš stretnúť, tak príď na náš hociktorý pochod, okrem SKLÁDIE. A sú samozrejme aj ďalší kamaráti, ktorí, či už zo zdravotných dôvodov, pracovného zaťaženia alebo jednoducho zo zmeny záujmov sa zriekli účasti na organizovaní diaľkových pochodov, ale s ktorými sa naďalej príležitostne stretávam, či už na lesných chodníčkoch alebo na Silvestra na malom Slavíne. Vždy mám nesmiernu radosť, keď niekde stretnem Angeliku a Honzu Venclových, Marušku a Rasťa Mrvových, Danku Hromkovičovú, Táničku Bušinskú a môjho turistického bračeka Karola Taubera, s ktorými som kadečo v našich horách zažil.

Štefan Sládeček: - Vieš, že v poslednom čase som sa stal turisticky promiskuitný, čiže často striedam partnerov, ale keď je na trase Sväťo Krno, Veronika Hrušková alebo Julko Suran, tak sa k nim veľmi rád pripojím.

5.Mkd: - Štefan, musím Ti poďakovať za minulý ročník T-100, lebo tvoja prekladateľská činnosť nám veľmi pomohla. Vlani na Trnavskej stovke bolo vyše 20 maďarských turistov, a ak by si tam nebol Ty, tak majú "smolu”. Tuším ťa tento rok najmem ako tlmočníka. Človek by sa tak o turistike v Maďarsku dozvedel oveľa viac. Prezraď aspoň teraz niečo, čo si sa od nich vlani dozvedel.

Štefan Sládeček: - Neviem čím vám pomohla moja prekladateľská činnosť, ale aj mne dobre padlo, keď mi v Španielsku pomohli miestni, keď som to nutne potreboval. Tak prečo by som to doma nevrátil niekomu druhému. Musím pritom uznať, že všetci turisti z Maďarska boli kondične na veľmi dobrej úrovni a aj po orientačnej stránke boli veľmi dobre pripravení. Dokonca až tak, že prešli hrebeň Zárub a práve táto časť Trnavskej stovky sa im páčila najviac. Pravdaže tým obišli kontrolu a hlavne občerstvenie na Bukovej a v závere im to trochu chýbalo. Ak by si potreboval urobiť preklad itineáru T-100 do maďarčiny, kľudne sa ozvi, ak znovu prídu, určite sa tomu potešia a mňa to nič nestojí. Inak ich pochody vychádzajú prakticky z Trnavskej stovky, ale kým u nás DP skôr upadajú, u nich nastáva v tomto smere "boom” a firmy sa snažia podporiť turistické akcie, takže niet núdze o sponzorov a aj miestne samosprávy často pomôžu s organizáciou. Dosť často sa stáva u nás ojedinelý častianský prípad, že pochodníka zavolajú na dve deci červeného alebo ho v dedine, cez ktorú vedie trasa pochodu, ponúknu miestni koláčom alebo inou dobrotou. Že vraj často v termíne pochodu vyhlasuje miestna samospráva akciu "Pečie celá dedina”. Inak maďarskí turisti sa čudovali na nízkom účastníckom poplatku. U nich sú poplatky /štartovné/ od 200 do 1000 forintov, v závislosti od úrovni akcie, ale na každom kontrolnom stanovišti je zabezpečené občerstvenie, často aj teplé jedlo. Pokiaľ si toto prečítajú starší turisti, budú ma upodozrievať, že som to opísal z kalendára turistických z rokov 1983 až 1988 v Malých Karpatoch. Tí, ktorí chodili na pochody vtedy, vedia o čom hovorím... a s nostalgiou môžu podotknúť, že zase žiak prerástol učiteľa.

6.Mkd: - Štefan, beriem ťa za slovo, ten preklad T-100 do maďarčiny rád uvítam, len či to stihneš do jej štartu. Tak ešte musím osloviť Karola Taubera, aby urobil preklad do nemčiny a Ľuba Mihočku, aby to preložil do ruštiny a bude to komplet. Števo, ale ten preklad musí byť v tvojom štýle – viď Skládia. Vrátim sa ešte k tomu štartovnému. Keď forinty prevedieš na koruny, tak to zase nie je až toľko peňazí. Veď za 200 forintov dáš cca 24 Sk. To je skoro ako štartovné na T-100. A u teba by sa čudovali ešte viac – ty na tvojich pochodoch nevyberáš nič. Vráťme sa ale k rozhovoru. Komu si robil napríklad spoločnosť na minuloročnej stovke?

Štefan Sládeček: - Ako som už spomínal, keď je na pochode Veronika, tak robím spoločnosť jej, ak je tam Karol Tauber, tak jemu, ak Sväťo Krno a stačím mu, tak jemu, a minulý rok som na T-100 otravoval život Julkovi Suranovi. Asi som mu ho celkom neotrávil, lebo sa objavil ešte aj na Drkotačke a dokonca sa aj usmieval.

7.Mkd: - Okrem T-100 si v minulom roku prešiel aj iné stovky, ktoré sa organizujú v MK a okolí.

Štefan Sládeček: - Predstav si, tuším som z recesie urobil predvlani Malokarpatského Superdiaľkoplaza. Pre neznalých – je to okrem Trnavskej stovky ešte Teslácka stovka /2x50 a dosť/ a stovka Špačinských pekných chlapcov. To máš tak, urobíš prvú trnavskú a Ivan mi povie, tak tú našu bratislavskú prečo bojkotuješ, a tak ju urobíš. Paľo Nádaský ti povie, keď už máš dve, môžeš skúsiť aj tú našu... A tak nejako som spravil toho Malokarpatského Diaľkoplaza.

8.Mkd: - Tvoje "slávne” etapáky. Nevrátil si sa k nim, resp. neuvažuješ sa k nim vrátiť? Veď už si "dospel”, doma už si "postrádateľný”, máš diaľkoplazecké skúsenosti, kopu nových informácii. Čo tak návrat po dvadsiatych rokoch?

Štefan Sládeček: - Na moje etapáky by určite "rád” spomínal Janko Kyselica, a hlavne na ten s prechodom, resp. prebrodením Váhu. Dlho sa chystám niečo podobné stvoriť, už ma aj iní tvrdo spracúvajú, ale zatiaľ ešte odolávam. Dokedy, to sa uvidí. Ale predbežne, nič nie je vylúčené. Keď dostanem dobrý nápad, určite dám vedieť.

9.Mkd: - Vrátim sa k tvojmu bývalému hodnoteniu diaľkových pochodov, keď sa na to ešte pamätáš. Máš v archíve, resp. pod posteľou, ročníky, ktoré si hodnotil a vyhodnotil? Málokto predsa dnes už vie, že niečo také medzi turistami vôbec existovalo. Pamätáš sa koľko ročníkov si vlastne hodnotil, a aké boli poradia vyhodnotených?

Štefan Sládeček: - Tenkrát, v osemdesiatych rokoch minulého storočia /dobre to znie čo?/ som dal účastníkom SKLÁDIE hodnotiť 5 rokov za sebou diaľkové pochody, čo sa týka kvality, zabezpečenia pochodu a celkovému dojmu. V tejto, nazvime to "ankete”, 4x zvíťazila Trnavská stovka a raz Skládia. Ostatné poradie už si nepamätám. Potom došlo k rapídnemu úbytku účastníkov Skladie, a preto som už toto hodnotenie nepovažoval za objektívne a z toho dôvodu som to ukončil.

Štefan Sládeček: - Samozrejme zahraničie bolo, podľa mňa nie až tak moc, ale bolo. Poviem ti čo som prešiel tak ako ma napadne. So Sväťom Krnom sme si prezreli časť Krymských hôr, Čatyr Dag, Demerdži, Mangup Tepe. Po stopách Milana Patroviča som sa zhodou priaznivých okolností dostal na Tenerife a niečo som tam poliezol, medzi inými kopcami Pico de Teide a Pico Viejo a ešte zopár ďalších dvojtisícoviek.

11.Mkd: - Štefan, pred časom si povedal, že rád by si urobil "hrebeňovky” všetkých maďarských pohorí. Bolo z toho doteraz niečo zrealizované? Ak nie, ponúkam ti partnerstvo. "Termín a miesto dohodou”.

Štefan Sládeček: - Na Maďarsko zatiaľ nedošlo, je to stále v rezerve, ale ešte ťa môžem chytiť za slovo.

12.Mkd: - Na Maďarsko nemáš čas a čo doma??? Myslím Slovensko, tu máš už všetko prejdené? Žiadny kút republiky ťa neláka?

Štefan Sládeček: - Samozrejme, aj tu mám veľké plány. Doma ma láka hlavne okolie Hajnáčky, Šomošky a Modrého Kameňa, toto miesto je prvé na rade, a to preto, lebo som to niekomu sľúbil, a sľuby sa majú plniť. Ďalej ma lákajú Ostrôžky a planina Koniar.

13.Mkd: - Plníš si ešte VOPT? Tak teda ako "starý” diaľkoplaz, pochváľ sa svojími prejdenými kilometrami? Koľko krát si "zlatý”? Resp. koľko kilometrov na DP si nachodil sa posledných päť rokov?

Štefan Sládeček: - Chodím, plním, len nemám čas a chuť na písanie a vypisovanie. V roku 1984 som získal zlatý odznak VOPT, to je za 6 000 km a potom som prestal evidovať kilometre. Ročne stále nachodím okolo tých 500 km, takže s relatívnou presnosťou sa to dá vypočítať.

14.Mkd: - Vrátim sa ešte k tvojmu pochodu "Skládia”. Nikde neuvádzaš koľký ročník sa to vlastne poriada, hádam už ich bolo okolo dvadsať a viac. Doteraz si vždy miesto štartu pochodu tajil a zverejnil si ho až na poslednú chvíľu, nie je to dôsledok bývalej éry? Alebo nechceš aby tam prišli "nepovolaní” turisti? Skús raz porušiť tradíciu a povedz nám dopredu, už teraz, kde bude štart SKLADIE v roku 2008. Počul som vraj, že to bude u Hrušky v Bernolákove. Moc sa mýlim?

Štefan Sládeček: - To tajenie štartu a celej pochodovej trasy patrí už k dobrej tradícii tohto pochodu. Nechcem preto porušiť tradíciu, ale dávam si záväzok, že tento rok Ti pošlem osobnú pozvánku aj s uvedením ročníka pochodu. A s tým tipovaním miesta štartu pochodu hádaš docela presne.

15.Mkd: - Aké budú tvoje turistické aktivity v tomto roku a blízkej budúcnosti?

Štefan Sládeček: - Niečo ma ešte ťahá na sever Španielska a na Krym, trebárs taký Kermen Tepe a prostredníctvom Sväťa Krna na mňa dobiedza Kréta. Dúfam, že na jeseň ma čaká 2.ročník diaľkového etapového sedenia, tj. Dolu Malým Dunajom, z ktorého si sa vlani ulial, čiže, ak to budeme robiť, dostaneš pozvánku aj pre MKD, s predstihom.

Prajem všetko najlepšie a veľa zdravia za seba i za MKD. Ďakujem Ti za rozhovor.

P.S.
Štefan Sládeček sa zúčastnil celkom na T-100 - 14-krát, z toho 12-krát prišiel do cieľa.

Zo starého trnavského cintorína za cukrovarom pri kalvárii, zlikvidovanom v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, zostal dnes už len parčík. Ale je zaujímavé, že tam zostali štyri hroby aj s náhrobnými kameňmi a jeden obelisk. Dva z nich, tie známejšie sú kompletne zreštaurované. Ktože pod nimi leží?

F.R.Osvald bol slovenský katolícky redaktor, publicista, vydavateľ, organizátor spolkového života. Pochádzal z baníckej rodiny a katolícku teológiu vyštudoval v Ostrihome. Pre národné presvedčenie bol perzekvovaný. V roku 1917 sa stal kanonikom v Trnave, 121. prelátom a generálnym vikárom. V rokoch 1881 až 1908 vydával časopis "Kazateľne", kam aj prispieval svojimi kázňami.

Svoje snahy dať širší priestor katolíckym autorom v prílohe Kazateľne vytvoril rubriku Literárne listy /1891 – 1908/ - ktoré sa najmä zásluhou T.Milkina pravidelne opakovali. Z jeho iniciatívy vyšli tri ročníky almanachu Tovarišstvo /1893, 1895, 1900/, hlásiaceho sa k bernolákovským tradíciám. Okruh jeho spolupracovníkov bol označovaný ako Osvaldova skupina. Hoci jeho kritické a programové články vychádzali z utilitaristických zámerov, nedajú sa mu uprieť moderné názory na funkciu literárnej kritiky a vieru v úspech systematickej literárnej práce. Bol kaplánom v Starom Tekove, Drégypalánku, Vrábľoch a aj v Majcichove. Od roku 1880 bol kaplán a od roku 1907 farár v Teplej. V roku 1921 mu pápež Benedikt XV. Udelil hodnosť apoštolského protonotára. Literárne tvoril už od svojich študentských dôb, začínal veršami, neskôr sa venoval literárnej histórii a literárnej krit. publicistike a dejinám i popularizácii kazateľskej literatúry. K storočnici Slovenského Učeného tovarišstva zostavil tri ročníky almanachu Tovarišstvo. Bol spoluzakladateľ Spolku Svätého Vojtecha /SSV - 1870/ a v rokoch 1878 -1879 aj jeho správca. Po oživení Matice Slovenskej sa stal jedným z jej predsedov. V rokoch 1919 - 1926 bol predsedom Muzeálnej Slovenskej spoločnosti. V záujme národa a spoločnosti sa angažoval aj politicky ako senátor Národného zhromaždenia ČSR – za Slovenskú Národnú Stranu

Jeho rodičia boli zámožní roľníci, dali ho do školy len na tri mesiace, za ktoré sa nenaučil ani písať ani rátať. Až neskôr ako mlynársky pomocník si kúpil šlabikár a sám sa naučil rátať a písať. Zdokonalil sa tak, že už vo svojich 24 rokoch vedel písať rôzne listiny a dokonca skladať básne. V roku 1822 bol ako mlynársky tovariš na vandrovke /Uhorsko, Rakúsko, Nemecko, Čechy a Morava/ a domov sa vrátil až v roku 1832. Zanechal mlynárstvo a čoskoro sa usadil ako hostinský v Trnave. Stal sa členom tzv. meštianskej kompánie, tvoriacej mestské obranné vojsko. Tu rozvinul slovenskú národnú buditeľskú činnosť. Maďaróni zaútočili proti nemu rôznymi akciami a v roku 1844 sa dostal pred mestský súd, kde bol obžalovaný, že pri založení trnavskej kapituly zložil slovenské básne /vyšli v 500 exemplároch/ ku cti a chvále božej slovenskej, ktoré boli následne zhabané. Vyše tridsať rokov bol v Trnave kriesiteľom nár. slovenského povedomia, nazývali ho "Trnavským Svätoplukom" .Jeho národná horlivosť bola známa nielen v Trnave, ale i po Slovensku a veľa významných postáv ho navštevovalo /P. Mudroň, J. Palkovič, M. Hamuljak, Ľ. Štúr a iní/. Štúr ho často oslovoval: "Vy naša prvá meštianská ratolesť!"

Keď v roku 1848 v Trnave zvíťazila v mestských voľbách Slovenská Národná Strana, stal sa mestským úradníkom. Košútovci ho však obžalovali až na ministerstve, že je Maďarom veľmi nebezpečný a postavili proti nemu 32 svedkov. Jeho nepriatelia často na neho striehli, niekoľko krát vnikli i do jeho domu a ohrozovali ho na živote, takže musel ujsť. Do Trnavy sa vrátil až v máji 1849, aby dal vytlačiť oslavné verše na prichádzajúce cárske ruské vojsko.

21. decembra 1849 mu magistrát mesta odovzdal vyznamenanie od cisára za vernosť trónu – zlatú medailu! Bol mu ponúknutý štátny úrad, ktorý odmietol. V roku 1848 viedol deputáciu stovky slovenských národovcov k bánovi Jelačičovi a k panovníčke do Viedne. V roku 1854 zasa deputáciu k J.Scitovskému, primasovi Uhorska. 20.2.1865 bol menovaný za jednateľa Matice Slovenskej pre Trnavu a okolie. Horlivý podporovateľ a aktívny účastník národných akcií, výletov na Devín, mal podiel na založení Tatrína v Čachticiach, na zakladaní spolkov triezvosti, na Velehradskej púti v roku 1863. Bol tiež spoluzakladateľom Matice Českej a jej Slovenskej besedy v Trnave a členom rôznych iných spolkov a inštitúcií.

Na jeho pohrebe v roku 1872 mu 12 členný spevácky zbor zaspieval pieseň, ktorú si sám zložil ešte v roku 1847.

PS
Keď v tomto roku bude Peter Wágner sprevádzať začiatkom októbra turistov po zaujímavostiach Trnavy – nemal by vynechať túto lokalitu.

V období júlových sviatkov príchodu slovanských vierozvestcov na Moravu, naväzujúci na deň letného slnovratu a v dobe blížiacich sa dovoleniek sme si pripomenuli, že pešie turistické putovanie nie je len "vymoženosťou modernej doby".

Taktiež naši prarodičia a praprapredkovia sa čas od času vydávali na cesty za poznaním, a to predovšetkým do tzv. svätých a pútnických miest. A práve tri takéto známe pútnické miesta na strednej Morave Vám priblížim. Sú to: Svatý Kopeček /u Olomouce/, svatý Hostýn a Velehrad. Stálo by za úvahu navzájom ich prepojiť trasou a tú si potom skúsiť prejsť, či už peši alebo na bicykli.

Túto myšlienku mi vnukol jeden zo známych turistov z Lipníka, keď sme cestou vo vlaku kuli plány na ďalšie výlety za poznaním, a to vraj nemá zo svojej hlavy, podobnú myšlienku vyslovili niektorí turisti už dávno, avšak doteraz nerealizovali. Doteraz nebolo známe či to niekto naozaj skúšal realizovať a prejsť a v akom rozsahu. Ale nápad sa mi páčil.

Slovo dalo slovo a už ostalo len z turistických máp navrhnúť a prepočítať optimálnu trasu a potom už len čakať na vhodný čas a počasie.

Medzitým jar "dozrela" do leta a obdobie po letnom slnovrate sľubovalo nielen teplé počasie, ale aj najdlhšie dni a najkratšie noci. Tento čas sa nám zdal ako najvhodnejší. Deň D, ktorý sme si určili, konečne nastal a my sme vyrazili na cestu.

Na Svatý Kopeček sme sa odviezli mestským autobusom č.11 z Olomouca – lebo mestské putovanie na Sv.Kopeček sme nepovažovali za účelné a hlavne rozumné.

Vydali sme sa po prehliadke baziliky peši okolo ZOO k rázcestiu turistických ciest. Odtiaľ nás modrá značka viedla lesom nad Lošov a potom zelená do Veľkej Bystrice. Pri rybníku opúšťame kľud a ticho lesov a prechádzame frekventovanými cestami cez Svésedlice, Vacanovice, Lipňany, Penčice a Buk k Prosenicím, a tak sa zámerne vyhýbame mestu Přerov. Počasie pripomína skôr apríl ako júl. Jedna malá prehánka prichádza za druhom. K večeru sa ale vyjasňuje.

Naše kroky smerujú ďalej k Bystrici pod Hostýnem. Kopeček už nevidíme, ale objavuje sa pred nami silueta Hostýnskych vrchov a nás čaká prechod kopcovitými cestičkami bezlesnej krajiny Záhoří. Cez Radslavice, Pavlovice, Šišmu a Bezuchov, ďalej okolo zámku Lhotsko prechádzame Blazice a ďalej do Bystřice pod Hostýnem. Máme za sebou už skoro 50 km trasy a čaká nás druhá časť, ktorá začína stúpaním na kopce Hostýnskych vrchov. Táto časť vychádza na noc, ale tá je v tejto dobe krátka a je jasná bez mrakov a mesiac jasne svieti. Takže baterky moc nevyužijeme.

Stúpame za tmy na Hostýn, pod vrcholom doplňujeme pramenitú vodu a pokúšame sa odfotiť vysvietené siluety chrámu a z rozhľadne sa kocháme nádherným výhľadom na osvetlené mesto a dediny v okolí. Je to proste nočná romantika. Pokračujeme ďalej krajom lesov a lúk na Skalný a Pardus okolo Ráztoky. Noc je naozaj veľmi krátka, už okolo tretej hodiny ráno obloha bledne a v priebehu polhodiny je už svetlo. Schovávame baterky a schádzame cez Ondřejovsko do Fryštáku. Prechádzame ranným mestom k priehrade, lákalo nás aj vykúpať sa, ale tu je to zakázané, lebo ide o nádrž na pitnú vodu.

Hostýnske vrchy nechávame za sebou a vyhýbame sa mestu Zlín. Neznačenými cestami prechádzame cez Hostišovú a Mysločovice do Tlumačova. Pred nami je už silueta Chřibov, v pozadí s kontúrami hradu Buchlova. Prechádzame parkom v Kvasiciach a poľnou cestou po modrej turistickej značke na Novú Dědinu. Slniečko pripeká a my stúpame do kopcov, v nohách už máme skoro sto kilometrov, keď sa blížime k pieskovcovým útvarom nazývaných Budačins. Vyliezame na skalisko, poobzeráme si okolie a vydávame sa ďalej lesmi cez vrchol Kozinec do Jankovic. Tu sa napájame na modrú značku a ideme cez Králov stol a Modrú k Velehradu. Po prehliadke megalitu váhame či máme zísť dole po značke lesom alebo ísť priamo po ceste. Vzhľadom k nedostatku času volíme cestu, je to omnoho rýchlejšie. Prechádzame okolo archeoskanzenu a blížime sa k vytúženému cieľu. Pred nami je Velehrad so slávnou bazilikou.

Už len treba urobiť cieľové foto, pozháňať nejaké pečiatky a ide sa do Starého Mesta na vlak.

Našu plánovanú trasu sme prešli, máme za sebou niečo vyše 120 km, počasie nám prialo a tak môžeme byť spokojní v cieli našej púte z Kopečku cez Hostýn až sem na Velehrad. Naša púť medzi pútnickými miestami skončila.

PS
Trasu sme prešli za víkend. Vychádzali sme o 15,30 h z Kopečku a na druhý deň sme medzi 15. až 16. hodinou boli v cieli na Velehrade – teda prešli sme to zhruba za 24 hodín. A to všetko bez problémov a za dobrého počasia.

Je to trochu neskutočné, ale v sobotu 7.júna 2008 sa bude konať už 35. ročník diaľkového turistického pochodu Trnavská stovka. Všetko je po starom, nič sa nemení, stále sa ide z Bratislavskej hlavnej stanice - po červenej turistickej značke /s výnimkou Zárub/ až do Brezovej pod Bradlom. Určite každý, kto tú Brezovú uvidí, je "hrdina" a je to jedno, či príde večer o deviatej alebo ráno o siedmej a či má sedemnásť alebo sedemdesiat.

Informácie všeho druhu: e-mail: mkd.minarik[zavináč]@gmail.com, mobil: 0911 - 550 921

Zvláštny deň a noc na planéte zem, tento raz prostý hexametrov alebo keď tú Tróju dobijeme, môžeme ísť domov?

04.00 h - Utrpím budíček a do hlavy sa dostavuje prvá zásadná štúdia o veciach nastávajúcich. 100 km, to je vzdialenosť na meranie čohosi v astronómii alebo tak podobne. Zíííív. Lenže v našich krajoch trknutých neuctievajú.

06.08 – Stojíme spolu so Zuzkou v nepochopiteľnom ľudskom hade pred registračným miestom. Hroznový cukor, náhradné ponožky, 200 gr. oravskej slaniny, horká čokoláda a ruská buzola. Pod prístreškom bývalého výčapu "Utrhnutý vagón" hmýrenie bazáru diagnóz. Škľabí sa v ňom na nás Maťo von Podhubie. Mieša sa flanelová klasika s fleece avantgardou. Plátené trofejné ruksaky s camelbackmi. Zastrihnuté šediny s farebnými odtieňmi "už nikdy žiadna helma". Naše štartovacie pozície boli 149 a 150. Had za nami stále tučnel. Zdá sa, že pochod je verejnosťou chápaný ako pecka nekonečná. Tak do toho. Deep forest soloing.

Štart. Účastnícka procesia optimistickým tempom stúpa k televíznej veži v odéroch aviváží. Nemá to brzdy. Už za Kamzíkom nás zaujal týpek kráčajúci s bakuľou masívnosti kola do prenosného rímskeho palisádového opevnenia. Bolo zrejmé, že len on sám vie, čo od toho očakáva a ja som mu nechcel klásť nezdvorilé otázky. Boli sme len zvedaví, kedy to zahodí. Nie, prečo to nesie. Cvrlikanie mobilov zdravo konkuruje spevavému vtáctvu.

13.kilometer – na Bielom kríži obchádzame lesný bufáč "Včelín" /proces oddelenia zrna od pliev/ s výhľadom na čapovaný Bernard na Babe nebolo ťažké zostať zrnami najrýdzejšími... Zajatecký tábor pre divé svine vpravo od cesty spĺňal všetky ženevské konvencie, mašurkovia vykŕmení do veľkosti odstrojených cestných motoriek Yamaha boli happy, že sa pre nich existenčná vojna skončila. Nám všetko ešte len začínalo. Prípadná smrť na hnoji z ponožiek a iné stavy európskych variánt praktizovania duchovných náuk. Pri ohrade spevňujeme poradový krok a salutujeme.

23.kilometer – Tri Kamenné Kopce – z krabice zavesenej na rampe vojenského priestoru nečakane fasujeme sladké koláčiky. Tak to bolo, prisahám! Kdežeby glykemické haluzie pozrážané na mozog kilometrami pochodu. Pred Konskými hlavami sa mi Zuzka potichu zdôveruje s podozrením, že "ten istý biker už okolo nás prešiel aspoň tretí krát"... Ubezpečil som ju, že je to úplne normálne. Bikeri sú už raz takí tajomní šuhajkovia.

29.kilometer – Pezinská Baba – "Páročky boli dovnútra", vyletela teta z kuchyne s tanierom v napriahnutej pravačke. Záchvat smiechu paralyzoval všetkých prítomných partizánov z Hnutia za oslobodenie Slovenska spod záhradkárskej poroby. Páročky alá von či dnu... Tak takéto veci sa stávajú čudným ľuďom na čudných miestach akokeby ani nemali hodinky. Bernard juchúúú, poď do mňa a kam zatečieš, tam prospievaj!!! Ešte stále sme mali po dve nohy a pocit, že sto je málo. O 110% je to iné.

Skupinky i jednotlivci prekračujú asfaltku v sedle Baby a za pravidelného prdenia /viac i menej zodpovedné kalorické kombinácie a experimenty/, stúpajú na Čmelok. Znelo to ako morzeovka, volací znak Alfa BIO. Cícerové pomazánky v črievku sú tomu príčinou. ... ou, ou R and B soul. Až po Čermákovu lúku sa míňame s pánom v plátených kopačkách, hlasno rozoberajúcim zúfalý stav ekonómie vo vlasti synov pridájaných Poľanou. Každý má svoju mantru, prečo nie?

36.kilometer, 13.59 h. Čermákova lúka - Žalúdok ohlásil presný čas, je o päť minút jedna. Dopĺňame vodu a razítka do kontrolnej karty. Ísť niekam ďalej z miesta, kde sme už niekedy boli, je podstata celého podniku. S výhľadom svinského prevýšenia na Vápennú. Vápenná... to je osud. Týpek Riman medzitým vystriedal niekoľko druhov priemerov palíc, naposledy bol videný s pružným konárikom hrúbky prstenníka. Môj odhad – ak to napikuje strmhlav až do cieľa, pravdepodobne mu oporu poskytne už len steblo trávy. Za Taricovými skalami sa už schyľovalo k dobrým slovenským zvykom k odsúdencom... na kopci sa vešalo, pri rieke upaľovalo, pri kaplnke stínalo a na diaľkových pochodoch skoro vždy bol dážď s blatom. Prekliata dolina, ideme do búrky. Dŕŕŕŕŕb... Znelo to ako plná ráž zo 125-ky, keď čierne hadice v čiernych hovoriacich čiapkach opäť raz nič netrafili /laická predstava, že z tanku je niečo aj vidieť je naivná/. Krátka prehánka. Raz som si dal poldeci z indických pakobyliek mecerovaných v liehu, v druhej polovici stúpania na Vápennú by určite zabralo. Hladký a intenzívny účinok. Horúci pot v termotrenkách. Jednoducho paráda. Juchúúúú...

48.kilometer – Vápenná 748 m n.m. Celý severovýchod vypĺňa čierňava stáda zdivených baránkov bez pastiera. Až teraz to bude zaujímavé. Zuzka nasadzuje do kampane tajnú zbraň – fľašu slaného bujónu. Určite je to lepšie než piť vlastný moč. Zuzka, geniálny nápad. Tak si pripime, nech bohovia držia dlho sucho v našich topánkach a dážď mimo našej trasy. Súdiac podľa zvukovej kulisy dŕŕŕŕb, za blízkym kopcom tie čierne hadice stále nič netrafili. Horká čokoláda so slaným bujónom nám stabilizovala základné duševné funkcie. Zbiehame na Mesačnú lúku po razítka, veselá kontrola ponúka pútnikom sponzorské pivo chladené v prameni. Topvar. No fasa ... Nie... spomienka na Bernard bola stále živá, nič také. Uznávam, mierne iracionálny postoj, najmä ak som o 16 km ďalej neprofesionálne vysmrkol dva zúfalé Steiny. Alebo zostup z Vápennej vyvoláva v duši romantické momenty. Ale to nás už so Zuzkou zamestnávala vízia, že Bukovú za svetla predsa len stihneme. Aloha!!!

Odysseovo blúdenie alebo ako Kirké neľútostne otvorila dvere chlievika, rozhádzala po zemi niekoľko hrstí žaluďov a drienok a nechala námorníkov, nech sa tam váľajú v bahne...

Tam hore rastú vysoké byliny a majú tvar niekoľkoramenného svietnika. Klokoč je kopec tajnosnubný a predsa len začal robiť drahoty. Pecka do činelov, sólo dŕŕŕb na dva kopáky prerastá na ethno world perkusenie dažďových kvapiek na kapucniach bleskovo tasených membránoviek. Do minúty chodník, posiaty epileptickými bublinkami peny v záchvate vypľúva rozdrvenú sklovinu bielych kamienkov. To je výhra, to je tiket... Traverz z otvoreného terénu pod buky, utesňujeme oblohu pršiplášťom nad hlavami, lebo dokiaľ nebo nespadne, treba aspoň naznačiť nejaký zámer nekonvertovať na život sladkovodných rýb pijúcich slaný bujón. Nasadili proti nám vodné delá? Opar stúpajúci z prehriatej zeme dostal jemnú vanilkovú príchuť. No proste padali sračky. Po 15 minútach nehybnosti prehodnocujeme situáciu. Uhrať partiu so samými esami v ruke nie je umenie. Ale vyhrať so zlými kartami, to je život. Nemôžeme strácať čas čakaním na lepšie časy, ktoré možno ani neprídu. Búrka ustáva presne v momente, keď opúšťame deravú strechu korún stromov. Dejú sa veci. Prichádza pestovaná dáma v bielom klobúku /iste madame, držte sa červenej značky a dostihy v Ascote nemôžete minúť/, so záhadným úsmevom bytosti, ktorá dosiahla posledný stupeň tajného poznania. Ale hovorí sa, že rovnaký druh úsmevu majú tiež osoby, ktoré len zriedka niečo chápu. – Hovorila maďarsky. Zmätené oči malých žiab nedôverčivo hľadeli z kaluží. Tri razy za sebou odievame a zhadzujeme bundy. Byť zmáčaný dažďom alebo vlastným potom? Volíme dážď. A nie tie smrady. Rýchlo dosahujeme Mon Repos a silná vízia gulášu v Bukovej nám dáva krídla. Vyhorené trosky chaty Brezinky sú majákom. Vôňa kravína sladko prestúpila nozdrami, už sme blízko, to sú priaznivé znamenia pre suchoplavcov vyzerajúcich nejaký sofistikovaný nápojový lístok.

65.kilometer, 21.00 h – obec Buková. V krčme nachádzame Maťa von Podhubie hodujúceho s družinou Zlatého rúna. Odpil som si zo Steinu až po peklo čierne /Stein. Chuť, ktorá si ťa nájde. Čo... vyhrážajú sa mi ?!?/. Mužný závan z WC preráža ponožky /praktické v prípade straty vizuálneho kontaktu s "jedálňou", stačí ho mať po pravej strane a rovno, jedného pekného dňa nám túto interaktívnu hygienu EÚ zatrhne/. Zjeme so Zuzkou guláš napoly. Je to dobré. Mužstvo, hláste škody na výstroji, zranenia, drobné zbláznenia... Nič? Potom je to lepšie ako ten guláš. Lebo ten je dobrý len preto, že je jediný svojho druhu v stokilometrovom okolí. Posledných 30 km je žeravý uhlík, pohadzujeme si ho v dlaniach, páli, ale nezhasne. Bukovú, tú slovenskú Tróju opúšťame za tmy. Mrholí. Podľa mňa ten guláš uvarili z dreveného koňa. Registrujem za nami postavu, nesúcu niečo ako motorovú pílu. Súmrak vraj dráždi šialencov, ako sa svojho času zazdalo Baudelairovi. Z charakterovej hororovej postavy sa vykľul 77 ročný starý pán v kockovej košeli a z populárnej drevorubačskej rekvizity zložený dáždnik. V druhej ruke držal starodávnu plechovú baterku MAY DAY. Medzi Sokolskými chatami sa už motáme vedno, zahustená zástavba nás orientačne metie, máme problém nájsť správnu červenú odbočku. Rozchádzame sa na tri strany. Zuzka búcha na okno. Vylieza bradatý týpek a tak získavame prvého nadšeného diváka na trati: "Idete stovku? Tú stovku? Fakt? Tak hore a doprava.... nech Vám to vyjde!" Ísť hore doprava síce bolo orientačne jasné aj predtým, ale nevadí. Následne ešte z kríkov vypadli dvaja ožratí, orientačne bezvýznamní občania. Pravdepodobne na nejakej chate spokojne ogrcali priečky. Wellness na slovenský spôsob. Až tretie stretnutie blízkeho druhu bolo plodné a ocitáme sa na mieste, ktoré spoznávam. Prichádzajú ďalšie čelovky, za mátožne osvetlenou vlakovou traťou sme už päťčlenná grupa a pohodlne uháňame k horárni Raková. Za chvíľu pred nami bude tradične najmazľavejší úsek pochodu, raj divokých svíň a malých ponyov, čo sú zase také veľké svine a rozoznáte ich podľa toho, že vám neuhnú z cesty. Zuzka sa drží obdivuhodne. Mrholenie príležitostne prechádza do dažďa. Šmýkame sa v stúpaniach, surfujeme v zostupoch. Úbohá krvavá pechota. Situácia sa nám nesmie vymknúť z nôh. Dobiehame ďalších odhodlaných zúfalcov. Bahno jedinečnej kombinácie výnimočne jemné a hydratujúco preniká ponožkami. Slepý mládenec s bielou paličkou, ktorého sme minuli pred Babou /prvý raz som ho stretol na stovke v roku 2004 a prešiel ju/, nám na diaľku zdvihol morál. Aký problém tu už môžeme mať my... Verím, že mu to vyšlo aj tento ročník. Noc nám berie hračka vizuálnych vnemov, myseľ je uvrhnutá do samotky pocitov. Vrátili sme sa do pračasov, keď na ďalekom severe boli havrany priekupníkmi psov a ľudia len tak stáli na zemi, sadnúť si netrúfali.

A čo by som si nezaspieval do kroku. "...ááá nikdy nebolo lepšie nech táto noc trvá večnéééé.." Otrasená Zuzka prejavila odhodlanie vytrhnúť a oprieť mi o lebku tyč rázcestníka na kóte Mihalinová. S patričným švihom.

"Čo falošne?" /Je pravdou, že sme dovtedy prebrali všetky legendárne kauzy členov Krištofíkovho spevokolu, vrátane nácviku Vianočnej piesne/. Les končí u kalvárie na okraji poľa, nočná obloha sú samé mastné naftové sadze napadané v ryži, schádzame k svetielkam v údolí. Zapráskané bahno!!! Držme krok, osvetlenie a slané chipsy sú na dosah. Juchúúú!

83.kilometer, 02.00 hod. - Dobrá Voda. Výýýkupujeme termoprádlo, kóóóóžky, vifónky, periééé... Osádka kontrolného stanovišťa pred miestnou krčmou je nečakane triezva, nemusíme dolovať razítka spod chladnúcich tiel padlých hrdinov. Lebo raz sa tak dialo. V krčme, ktorá fungovala ako miesto separovaného zberu diaľkoplazov, to žije a majstri špecializujúci sa na skupinové portréty kolektívov v šerosvite by si prišli na svoje. Pred nami postupujúca stará pechota vo wibramkách pokojne lámala do seba poldecáky pred záverečným útokom. Posledných 10 kilometrov ...

Štýlovejšie by bolo, keby ich pražili do hrdiel rovno z ešusov, v baraniciach s červenou hviezdou. Dve kávy, kofola, pivo neviem aké a mýtické zemiačiky za celkom zázračných 65 korún. "Horská soľ.. to je blbosť... neexistuje", uľavil som si nad balíčkom chipsov. Tlačová chyba. Mala to byť "morská soľ"? Keď sa ti lepí na mozog nôž, tak to je edém mozgu, zapamätal som si z prednášky o prvej pomoci v horách. Odložil som nôž do batoha. Nechcem to vedieť. Stále je to dobré. Starý pán s dáždnikom a baterkou MAY DAY nás prevedie zostávajúcou nocou po starej červenej trase, budeme company. A ide sa...

Kapitola "Mýty a Legendy" - starý pán za chôdze rozpráva. Asi tak prvé tri ročníky viedli hrebeňom Zárub. Trnavskí horolezci vtedy fixnými lanami zaistili úsek nad Ostrým Kameňom. Potom sa od toho upustilo. Starý pán to raz v cieli stovky otočil a vrátil sa pešo tou istou trasou do Bratislavy. Vraj nie je veľa ľudí, čo to dokázali.

Svitá. Príboj svetla vyvrhuje na brehy nového dňa podozrivo pohodových starcov. Rady mladých povážlivo zredli až na homeopatickú úroveň. Starci sa zdravia, bujaro pokrikujú. Fakt vyvaľujem oči. Veterán so šľachami vystrúhanými z dobre odležaného agátového dreva sa drží za bok. Kríva. Takmer všetci krívajú. Veterán je navyše ohnutý do strany ako luk, s ktorým Japonci odrazili prvú mongolskú inváziu. Ruka mu visí namiesto tetivy. Prechladli mu v noci platničky. Nezakasal si flanelovú košeľu do gatí. Ostatní starci si ho doberajú. Veterán sa smeje s nimi. Za stromami znenazdajky presiakne našimi tupými pohľadmi rozmazaná vodotlač múrov mestečka. Juchúúúúú....

Brezová pod Bradlom - 04.50 h. Po 22 h a 20 minútach pochodu a nočného prechodeného autizmu sme v cieli. A to je dobré. V poschodovej budove školy žiaden problém nájsť registračnú miestnosť. Stačí sa orientovať podľa čuchu. Samotná miestnosť je skôr čerstvo vykopaným masovým hrobom než čímkoľvek iným. Aj tváre bez očí sú biele ako vápno. Nikto nemá divácke otázky. Dostávame diplomy a účastnícke odznaky z roku 2006. A to je tiež pekná vtákovina. Na tabuli načarbané priebežné poradie po kategóriach. Vyrozumel som, že najlepší čas bol zatiaľ 17 hodín a pár minút? Unavene sa zosúvam po stene k Zuzke ležiacej na linoleu. Nemáme otlaky, svalovicu ani nekrívame. Len na polhodinu zahibernujeme do chladivého polospánku. Banda zablatených homelesákov, živá morová rana sa hromadne presúva na autobusový ostrovček. Znechutený vodič otvára dvere a čuduje sa odkiaľ poznáme peniaze. "Vždy som si to myslel. A teraz to musím aj čuchať!" tváril sa. Zaspím na podlahe. Zuzka ukoristila sedadlo. Bus cvične zastavuje pred pezinskou Cajlou. K sklamaniu vodiča nevystupuje nikto v ústrety odbornej starostlivosti. Vetrá statočne až na konečnú.

Áno, domov, to je aj blahodárna údená makrela a červené víno na raňajky. Sprcha až potom. Tak o rok, ľudia, nech nás je viac na tie prazvláštne zážitky z prehýreného dňa a noci v tajomných Karpatoch. Môžem len doporučiť.

Ak niekoho prekvapí, že v mojich spomienkach chýbajú krízové momenty, vedzte, neboli. Tak akosi to celé vypálilo. Samozrejme, stovka nie je riťprstovka. Počas posledných troch predštartových týždňov sme so Zuzkou nachodili 90 km a práve toľko nabehali. Zdá sa, že to splnilo naše nádeje na dôstojnejší priebeh diaľkoplazenia sa...

PS
Uvedený stovkár mal štartovné číslo: 149.
Iniciály: Ľubomír Galanský z Bratislavy, 1966 - neorganizovaný
Štart: Bratislava – hl. stanica - 07,20 h.
Cieľ: Brezová pod Bradlom - 04,50 h.

Som samorast a samotár, organizovaným akciám, zaváňajúcim akýmkoľvek extrémom, z môjho subjektívneho pohľadu, som sa odjakživa vyhýbala. Ale v poslednom čase som sa záhadne zamontovala do nového zoskupenia, zatiaľ nejasného smerovania, menom – Lazy Bernards. Už neviem ako to celé vzniklo, kde bol ten zárodok zárodočný /že vraj onehdy, dávno v zime v Bernarde, ale to som tam ja nebola/, kedy skrsol ten nápad, zúčastniť sa výsostne organizovanej a hromadnej turistickej akcie "Trnavská stovka". Trnavská stovka sa mi zdala vždy ako totálna blbosť. Na čo ísť 100 km, keď mi stačí, čo ja viem, 30 km?

Ale červík v hlave, že čo bude, až bude, napríklad: 3 hodiny ráno, tma a dážď a 70 km za nami. Také otázky ma trýznili. A opäť som si, ako pri kokosoch, spomenula na moje pubertálne a nenaplnené sny o nočných túrach. A tak...

Stojíme ráno o šiestej na stanici, dusno a teplo, kopa ľudí. Hmmm, To bude paráda, prvomájový sprievod. A tak aj bolo, asi len po Biely Kríž. Potom Pezinská Baba. Padla celá klobása a na moje prekvapenie aj Bernard. Začína mi byť už fakt veľmi teplo. Bolí ma hlava, už od rána ma bolí. Ale moje nôžky, nôžky najlepšie na svete, oni vládzu, aj keď sa už celé telo búri voči akýmkoľvek výkonom. Idem zo zotrvačnosti, už niekoľko dní. Táto stovka to je už len taký bónus. Viem, že provokujem, viem, že toto si budem u svojho tela ešte dlho žehliť, ale verím, že vydrží. Myslím na to, čo máme pred sebou a snažím sa ísť čo najrýchlejšie. Jašter má zas nápady, že mohli by sme si vylepšiť časy a všetky zostupy a rovinky bežať. U mňa žiadny beh nehrozí, ešte by z toho bola - klobáska von... No, a tak sa kľukatíme Karpatami, občas v zástupe, občas sami. Všetko je zelené, vlhké dusno sa mi lepí na kožu, bleeee. Stúpame na Vápennú. Túžim vyjsť až vysoko, vysoko, ponad ten dusný opar, kde by ma ovanul ostrý horský vzduch. Ten, čo štípe v nose. Snívajte s nami, z Vápennej ideme zas dole...

Sem-tam dostávame nejaké pečiatky. Ale nie, trasu si pamätám, len veľmi ma to netrápilo, Jašter vedel kade ísť a tak som šla za nosom. Zväčša po červenej. Dusno sa premieňalo na dážď, a tak sme mokli nielen vlastným potom. A potom, nekonečná bola asfaltka na Bukovú. To bola hrozná zrada, lebo Jašter mi hovoril, že je to 10 minútová záležitosť. Prečo ja všetkému uverím? Konečne. Opäť sa míňame s Maťom a jeho partiou. Nasilu tlačím nejaké jedlo. Záchody sú tu v prekvapivo dobrom stave...

No a zas ďalej, do tmy. Dobieha nás starší pán s retro výbavou, ktorého nohy si už prešli svoje. Hráme sa na bludičky, až kým nás jeden jasnozrivý domorodec nevyvedie z motanice cestičiek na tú našu, samozrejme plnú blata. Nechutne sa šmýka. Keďže som lenivá a pohodlná, veľmi skoro situácia vyzerá následovne – Jašter ide vpredu a hľadá značky a ja sa čľapkám za ním. A idem hrozne pomalyyyy... Aj tak cestou stretávame nejaké ďalšie čelovky. Je to nekonečné, ako celý vesmír, len blato a ja, na večné veky, amen... až keď si vyvrtnem oba členky, blatové galeje končia a gúľame sa z kopca. V Dobrej Vode krčmárka pochopila, že stovka je šanca! Obsluhuje bez známky únavy, bez nepríjemných mimických prejavov, akokeby nič. Akokeby bolo 15.00 h, pracovný deň. Ale je hlboká noc a krčma plná smädných kreatúr...

Najlepší sú ortodoxní stovkári profesionáli. Poznáte ich podľa špeciálnej výbavy, obuvi, oblečenia, sú skrátka nezameniteľne štýloví a vládzu... Šlapú ako hodinky. Majú svoj svet, svoj rytmus. Ale aj tak, kde sa tí hrabú na pani v bielom klobúku. Je to víla, prízrak z rozprávky. Blato od nej odskakovalo, videla som to na vlastné oči. Vždy sa objavila, navoňaná, upravená a svieža. Tajomná tvár... Žeby 3 D reklama na aviváž??? Tipujem, nebola z nášho sveta...

V konečnej stanici, v škole v Brezovej, to vyzerá ako výpuk hroznej epidémie – smrad, bledé tváre rozkotúľané a nemé, rôzne kôpky zmuchlaných končatín... Sme ako vírus, nakazené bunky, poznať nás z diaľky. Bolestivý presun na zastávku. Nechutne sa narveme do autobusu, zobúdzam sa až na Nivách. Ulice sú v nedeľu ráno prázdne. Len my, krívajúci, rozliezame sa rôznymi smermi, už nemáme spoločný cieľ. Ujo v stánku vykladá čerešne. Nekúpili sme. Sme proste Lazy Bernards a tak zakončíme stovku štýlovo – vifónkou. Slaná a dobrá, krevetová. Dúfam, že budúci rok to bude lepšie. Vyhlasujem koniec komatickému plazeniu. Dobre sa pred vyspím a budem sa lepšie sústrediť na výkon, na čas. Dá sa to.

Takže tak nejak to prebiehalo v mojej hlave. Táto čisto subjektívna zážitková vec. Budúci rok, Lazy Bernards, vyzývam Vás, príďte vo väčšom počte, je to parádaaa.

PS
Zuzka Bartošová z Lorinčíka – Košice: mala štartové číslo 150, neorganizovaná.
Štart: Bratislava hl. stanica – 07,20 h.
Cieľ: Brezová pod Bradlom - 04.50 h.

V pozoruhodnom zozname "100 vecí, ktoré musíte urobiť, aby ste mohli v kľude zomrieť" určite nenájdete pochod na sto kilometrov. Teda niežeby Vás podujatie "Trnavská stovka" urobilo nesmrteľnými, len si z každého dobrého dňa odložte polovicu na horšie časy.

Edgar Allan Poe spriada myšlienky za ponurého večera: "Keď autor píše, celému dielu prechádza chladná úvaha o tom, že tvorí len preto, lebo chce byť čítaný". Text píšem preto, lebo mi to prišlo ako nutná bodka za Trnavskou stovkou, alebo tri bodky? A tiež by text mohol navnadiť viacerých účastníkov na budúci ročník. Na úvod pekný citát z takej knihy, lebo potom to už nebude mať úroveň.:

"Vždycky, keď som si určil tempo, bolo dobre. Keď ma niekto nútil ponáhľať sa, bol výsledok horší, ako pri mojom vlastnom tempe. Chyby, strata kontroly, prehriate rezervy, to sú následky náhlenia. Žijem, pretože som udržal svoje tempo. Som perpetuum mobile, ktoré má svoj rytmus, ktoré ho samo od seba musí nájsť, vo dne, v noci, od východu až po západ slnka a opäť v noci… Odniekiaľ som prišiel a niekam idem… i keď výzor sa mení".

Požiadajme maliara, aby nám namaľoval obraz stovky! Namaľuj mi zmorené, lopotiace sa, krvavý pot vylučujúce postavy – indivíduá. Ďalej namaľuj vykorisťované, upotené robotnícke masy drejúce na zhýralého panovníka, plahočiace sa po kolená zaborené v glejovitom galejníckom bahne, slizkom ako ostrokyslá polievka z ázijského bistra na Obchodnej ulici. Namaľuj tiež les, tmavý, dusný, daždivý, plný krvilačného cudzopasného hmyzu s množstvom klamlivých, mätúcich prtí lesnej zveri. Vlož do toho obrazu vrchu, neprístupné, ako menu v Le Monde, Alize alebo Camouflage, opachy nezvratných skál, pod ktorými sa muži menia na deti, mlčanlivo uhýbajúce prekážke. To všetko nech je ponorené do akvária s ťaživou atmosférou obrazu Burlaci na Volge. Ak to niekto nechápe, skrátene povedané, podmienky sú ako na Coteraze.

No jednoducho, stovka je ako život. Má zhruba rovnakú dĺžku, nastupuje sa na ňu svieži ako decko, je tam jedna hlavná cesta, kopec podvratných odbočiek, sem tam sa oslavuje nejaké jubileum – méta, a na konci zostáva krivkajúci starec s počtom rokov sto!

Stovka mi vniesla do života nepokoj. Išiel som spať o polnoci, avšak už o štvrtej ráno som nemohol spať. O pol šiestej už som bol na Hlavnej stanici. Hľadal som nejakú zábavku. Celkom dobrá kratochvíľa býva, pozorovať iných ľudí. Na štart sa už totiž kdekto dovalil. Čakal som hlavne osoby veľmi špecifického výzoru. Predstavoval som si diaľkoplazov, že sú to väčšinou starci v pumpkách a vibramoch v roztrhanom tričku, ako Sveťo Krno. O ňom pojednáme neskôr. Takto mi boli vykresľovaní. Nebolo to však celkom tak, prišiel kdekto. Pravými diaľkoplazmi však aj tak boli starci ako sa nakoniec ukázalo. Dostavili sa aj zahraniční účastníci, napr. maďarskí plaziči. Z ich tlupy sa mi jedno dievča sťažovalo, že nikto tu nerozumie maďarsky ani anglicky a že ona súrne potrebuje, aby jej previezli do Brezovej batožinu, lebo takto sa plaziť nedá, že ide až do Trenčína – 169 km, ale napokon skončila v Brezovej. Inak bola dosť blbá, šak stačilo použiť slovenčinu a dohodla by sa. Postupne sa ľudia zbierali, červené plátno transparentu Trnavskej stovky ich priťahovalo nie ako býka, ale ako lampa ohlúpnutý nočný hmyz, ktorý nakoniec od vysilenia otrčí nožičky a vyvráti zložené očká. Žeby to mala byť symbolika následovného pochodu? Z účastníkov asi najviac zaujal slepý chlapík, to je jasné. Sila vôle naživo…

Ľudia sa zaregistrovali a postupne odchádzali na trasu. Účasť neviem porovnať, ale som čakal oveľa menšiu. Bol som súčasťou útočného šesťčlenného tímu. A koľko nás pochod dokončilo? No koľko? Vyplynie to z doleuvedeného.

Vyrazili sme medzi poslednými, čakali sme na kamaráta, ktorý občas vypne na trafostanici v Stupave elektrické vedenie zabezpečujúce prívod elektrickej energie na východ Slovenska. Za trest stovku nedokončí.

Na pochod sa dostavili ešte 2, slovom dvaja, členovia klubu AC Lokomotíva. Obidvaja mali úhľadne upravené vlasy do copu, termotričká, aero a – termodynamika jak vyšitá. Naša tlupa, vyrastená na klasike z roku 1918 si tiež dovolila až priveľa. Moderné termotričká, nylonové nohavice, horibilne drahé ponožky, bundy s membránou. Etiku sme pochovali, vyradili sme pôsobenie malokarpatských živlov na našich telách podopieraných slabým mestským genotypom. Vypadali sme ako nejaká elitná paradesantná brigáda. Už chýbalo len napaplať si ksichty maskovacou farbou. "Proste obličej natřený barvivem, kapsy jsou narvaný střelivem."

Naproti tomu starí klasici v pumpkách a potom aj stredný turistický prúd, ktorý bežne zhadzuje kamene z Pajštúna. Celkovo hodnotené – na štarte T-100 sa zišla prehliadka odevov z dvoch posledných storočí.

Jedlo bolo skromné, akoby zozbierané v bangladéšskom slume. Ja som si dovolil len malú výstrednosť – bambíno, ktoré bude o chvíľu obradne podrezané na obetnom oltáriku na Čermáku. Áno, každého počas stovky chytali chúťky stvárať šamanské kúsky. Jeden z nás mal aj energetický nápoj! BOOM! Tieto názvy energydrinkov sú naozaj originálne: Kráľ energie – power king, boom up… fakt sa na tom dá pobaviť.

Tak sme teda kráčali, vcelku svižne, bezstarostne, boli sme nesmrteľní. Na nejakom stanovišti nás tety ponúkli koláčikmi.Tu treba stručne pojednať o organizácii. Diaľkoplaz musel s ňou byť ozaj spokojný, nebudem zrádzať aké príjemnosti na stovkárov čakajú, keďže hlavne je to o nepríjemnostiach, nechajme týchto zopár žiarivých uhlíkov v kope popola tlieť, až kým nepríde ďalšia stovka. Pár plazov sme prešliapli a zanechali hltať prach za sebou. Potom som sa utrhol všetkému. Páročky vonku a klobáska dnu totiž priťahovali ako magnet. Predbehol som Sveťa Krnu – je to šéf expedičnej sekcie Klubu slovenských turistov. Vášnivo diskutoval o SNS. Vraj je aj politológom.

Na Babe radno zaplašiť smäd jedným, dvoma bernardami. To nie je reklama. Proste je to jednoduché a účelné. No a potom poprípade odpovedať na volanie Sirény, ktorá vábi putujúcich námorníkov mámivým hlaholom: Páročky dnu, páročky von…

Pookriali sme a už letíme v ústrety tmavým zajtrajškom – Čmeľok! Netreba sa s ním srať. Keď pahrb rozdýchame, zapneme sa do fixov, niektorí dajú reláciu so ženskými čo ostali doma a postupujeme nezadržateľne vpred a vedieme plodné dialógy. Napríklad, že sa oplatí nosiť do hôr kobercofku /mali sme ju prvýkrát, potom ako sa mi osvedčila na lepenie leziek/, dá sa s ňou vyspraviť čokoľvek, napríklad zafixovať boľavé kĺby poprípade vyrobiť z nej cieľovú pásku. Počas takéhoto pochodu človek pospomína aj starých skutočných horolezcov. Do reči prišiel Fero Kele, ktorý tvrdí, že najlepším vankúšom je balvan spod vrchu nejakého kopca. Tiež nás oslovil jeden odrb systému v podobe založenia sekcie SAV pre výskum vysokých pohorí. Nuž tak. Postupne sa začala prebúdzať aj citová zložka stovky. Menej sa kecalo, skupinky sa rozdrobili, chodci sa zahlbovali do svojho vnútorného sveta a prežívali metre na stezce. Akoby sme začali splývať výzorom aj chovaním s Karpatami. Účastníci pôsobili ako prapôvodná malokarpatská fauna. Keď bytosť zrástla s chodníkom a kráčala do nekonečna lesom, bolo to akoby sa navracala ktomu, čo jej je blízke a už oddávna vlastné.

Mala nás preveriť Vápenná. Nevedeli sme odhadnúť, ako sa po nej budeme cítiť. Nesrali sme sa s tým a vybehli hore. Na vrchole som podchvíľou videl hviezdičky. Rozhodli sme sa zistiť počet členov našej tlupy. Mali sme už 50% straty a hora začala ukazovať svoju moc nad nami. Nedalo sa totižto nikomu dovolať. V Malých Karpatoch sú aj gigantickí mobilní operátori vyradení. Budúcnosť je jasná, budúcnosť je stovka. Len s oneskorením niekoľkých časových zón – bolo to až na druhý deň – sa dozvieme, že náš kamarát Francúz, nazývaný aj Riman bol pozorovaný ako bosý zostupuje do Sološnice. Vápenná vyberala dane. Mohol byť rád, že ju uplatil topánkami, korupčník jeden. Hlavne sa začalo ukazovať, každý ide vlastne sám. Tu som sa cítil vinný, pretože na Čermáku som sa nechal opantať popravou bambína, že som si neuvedomil, že s Francúzom sa niečo deje, že má vlastne dosť! Vnímal som to len podvedome.

Od Vápennej začalo hrmieť, okrem toho, že nám to trávilo, bola aj ozajstná búrka, pár prehánok. Divili sme sa, že aspoň nám dvom, čo sme zostali z pôvodnej zostavy, nič okrem kamarátov nechýba. Obradné voodoo s bambínom sa začalo vyplácať. Hnali sme sa ďalej. Niektoré podvratné bytosti začali obchádzať určité úseky trasy nultým variantom. Mám aspoň jedno ganglium aj cytoplazmatické retikulum, ale nepochopím, prečo to robili. Tak sme sa teda ocitli na Klokoči sami. Vlastne nie. Stovka je dosť promiskuitná a počas cesty sme vystriedali niekoľko partnerov. Na Klokoči napríklad sa k nám pridali dvaja. Boli to sympaťáci a bolo nám takto veselšie. Mrzelo ma, že sa vynechávajú Záruby, neviem nakoľko nebezpečný by bol prechod nimi v noci, ale štvalo ma, že pred nami to ľudia chodili a bolo to čistejšie. ..

Aby som to skrátil. Na Bukovej sme bombardovali Pearl Harbour v hajzli. Sem sa hodí pesnička:

Odľahčení a šťastní dali sme si ozaj nechutne nevegetariánsky guláš, zapli podľa európských noriem všetky čelovky a vyrazili na posledné dve etapy, pomerne tmavé, daždivé a poasfaltované.

Šli sme celkom s istotou, kým sa neobjavila chatárská oblasť Sokolské chaty, či jak sa to tam volá. Je to tam také ako v nebi, hlavne tá početnosť populácie. Aj si spomeniem na pesničku Lost in the supermarket, keď sa stratíme. Správny směr znie: cez tri potoky späť a doprava. No jasné. Cestu sme našli. Cítil som sa ako vo výprave na koniec vesmíru, len tma a nikde nikto a stále nie a nie dôjsť na koniec. Predbiehame niekoľko svätojánskych sólomušiek v pončách. V tejto etape bolo ozaj dosť plazov, ktorí šli s nami. Boli to osamelí bežci v pumpkách a wibramkách, ktorí sa počas niekoľkých ročníkov stovky dokázali napojiť na samotné nekonečno a pradávny rytmus obiehajúcich planét. Ich tempo je presné a nekonečné ako atómové hodiny. To sme teda čumeli na tých pradedov.

Ak v Tatrách je mäsožravá kosodrevina, tak v Malých Karpatoch je potom mäsožravé bahno. Zostup z Mihalinovej na Dobrú Vodu bol bojom s týmto živlom. Ťažkosti by tu mal aj pásový "hackel" nemeckej armády. Na takéto podmienky som mal veľmi nevhodnú obuv, plahočil som sa posledný a bol som celý vysratý, že si vylomím členky. Aj som spadol. Myslím, že tu som si natiahol nejaké šľachy, od tohoto úseku som mal ozaj bolesti, že som až zuby zatínal, občas som si myslel, že si vyhryziem vložku v stoličke, ktorú tam mám dočasne miesto plomby. Na počudovanie som bol ozaj čerstvý a spať sa mi nechcelo. Trochu mi aj došlo zle, ale už sme boli blízko .

Vcelku podpitá posádka na Dobrej Vode nám dala potrebné štemple a my, že teda my ideme na poslednú časť etapy. Pridáva sa k nám chalanisko, že vraj či ho potiahneme. Nakoniec išiel prvý. Ale potiahli sme ho duchovne, lebo uštedroval stovke prúd nadávok a my sme zase vôbec nenadávali. Zrazu sa začal ospravedlňovať, že tak nadáva a úplne prestal. Ale my nie sme takí slušní. Nakoniec ma to už nebavilo a som sa vychytil a doklepal tú poslednú časť. Hrozne ma boleli predné šľachy na členkoch pri zostupe asfaltkou do Brezovej. Ale už sme tu, už počuť fanfáry, výšku znížime, klameme radary. Útok na špicu hitparády sa vydaril. Na Základnej škole to vyzerá ako po brutálnom fláme – každý kde odpadol, tam spal, tak ako došiel, spotený, zablatený, neprezlečený. Skladáme sa na linoleu – aké to skvelé poležaníčko. Zrazu sa klepem od zimy, dám si bundu a je mi dobre.

O chvíľu ide bus do domova. Okolo päťdesiat ľudí kríva nejaké dva kilometre na zastávku, je tu aj Sveťo Krno v prastarých kopačkách s podivným ruksackom. Bledé mŕtvolky okamžite zaspávajú. Ak aj nie sú mŕtvi, minimálne tak smrdia. Absolútne komicky pôsobí zástup krívajúcich zombíkov, ktorý vystúpi v Bratislave na Nivoch. Celý týždeň som si natieral nohy Fastum gélom, to nie je reklama, proste to len bolo potrebné. Ale som bol spokojný a vytešený. Pár hodín, ktoré vcelku dosť naplnia dušu. Inak silným momentom bol v celkovej šedi druhej polovive stovky aj nezničiteľný Zuzkin úsmev. Z pôvodnej "tlupy" sme zostali dvaja. Muflóny som opäť nevidel.

Prečo sme vlastne šli na stovku???
Asi preto, že nás nepozvali do Vertiga…

PS
Maťo Kiňo mal štartové číslo 103 a do cieľa v Brezovej pod Bradlom prišiel o 3,10 h ráno.

Keďže sa jedná o malé jubileum, zverejníme všetkých účastníkov, ktorí majú za sebou viac ako desať úspešných štartov na tomto pochode. Dopredu sa ospravedlňujem, pokiaľ by niektorí účastníci nemali správne počty štartov, nakoľko staršie ročníky sú evidované len ručne – pred 30 rokmi ešte počítače neboli... Pokiaľ sa niekomu nezdá počet účastí - treba sa ozvať, preveríme, vyriešime, dopočítame.

1.	Korčok Attila	1941	Bratislava	26/26	posledná účasť rok 2007
2.	Šulek Karol	1950	Trnava	26/26	rok 2007
3.	Hanuš Jaroslav	1935	Nitra	26/25	rok 2007
4.	Obdržálek Peter	1953	Bratislava	26/24	rok 2004
5.	Obdržálková Janka	1949	Bratislava	24/24	rok 2007
6.	Rosina Jozef	1957	Trnava	27/23	rok 2007
7.	Bada Peter	1940	Trnava	24/22	rok 2005
8.	Toma Jozef	1946	V.Uherce	24/22	rok 2005
9.	Klokner Melo	1932	Bratislava	21/21	rok 2003
10.	Hanzlúvka Milan	1951	Brezová	21/21	rok 2005
11.	Griflík Marcel	1972	Trnava	21/20	rok 2007
12.	Krno Sveťo	1955	Bratislava	20/20	rok 2007
13.	Vrška Milan	1962	Trnava	20/20	rok 2007
14.	Radványi Celo	1940	Trnava	24/19	rok 2002
15.	Suchoň Michal	1956	Bratislava	23/19	rok 2003
16.	Kohút Miroslav	1958	Bratislava	22/19	rok 2007
17.	Hanus Peter	1935	Modranka	19/18	rok 2000
18.	Rím Ondrej	1930	Bratislava	18/18	rok 2007
19.	Nižnan Ivan	1941	Bratislava	19/17	rok 2007
20.	Nádaský Pavol	1955	Trnava	17/17	rok 2007
21.	Parcer Ján	1923	Prievidza	17/17	rok 2003
22.	Chrapčiak Vlado	1956	Trnava	20/16	rok 2005
23.	Groman Peter	1959	Trnava	17/16	rok 2007
24.	Trubač Ján	1955	Trnava	17/16	rok 2000
25.	Lietavec Miro	1960	Špačince	16/16	rok 2007
26.	Sasák Jaromír	1951	Osuské	16/16	rok 2007
27.	Tvrdá Zděnka	1956	Bučovice	16/16	rok 2003
28.	Babor Karol	1928	Bratislava	16/15	rok 1999
29.	Stotka Vlado	1934	Bratislava	16/15	rok 2004
30.	Vala Jiří	1956	Brno	15/15	rok 2002
31.	Mikulka František	1942	Trnava	14/14	rok 2000
32.	Novák Milan	1944	Trnava	14/13	rok 1999
33.	Plesníková Angelika	1960	Bratislava	14/13	rok 2003
34.	Adamovič Jozef	1939	Trnava	13/13	rok 1993
35.	Furuncz Ján	1947	Bratislava	13/13	rok 2003
36.	Kyselica Ján	1928	Trnava	16/12	rok 1999
37.	Šoula Pavol	1954	Bratislava	15/12	rok 2005
38.	Fusík Ján	1958	Bratislava	14/12	rok 2007
39.	Sládeček Štefan	1953	Bratislava	14/12	rok 2007
40.	Prihel Stano	1941	Pezinok	13/12	rok 1991
41.	Královič František	1949	Trnava	12/12	rok 1998
42.	Vagač Vlado	1945	Pezinok	12/12	rok 2001
43.	Rybanič Vojto	1948	Bratislava	19/11	rok 1998
44.	Vido Vilo	1938	Bratislava	18/11	rok 2006
45.	Barczay Marián	1946	Trnava	11/11	rok 1993
46.	Nedoma Peter	1952	Bratislava	11/11	rok 1993
47.	Porubanec Cyril	1937	Bratislava	11/11	rok 2007
48.	Farkašovský Ladislav	1937	Bratislava	11/10	rok 2007
49.	Adamovič Jozef	1955	Špačince	10/10	rok 1989
50.	Babišík Milan	1953	Trnava	10/10	rok 2003
51.	Petrovič Pavol	1939	Trnava	10/10	rok 1989
52.	Urgela František	1954	Špačince	10/10	rok 1995

V došlej pošte uverejnenej v aprílovom čísle MKD Z.Kelemen uvádza, že na turistickom značenom chodníku 0715 cez CHKO Dunajské luhy je v oblasti TIM Šípová hať smerom na Bodícke ramená prekážka v podobe plotu, ktorý znemožňuje pohyb turistov a odrádza ich od prechodu tohto chodníka. Ako okresný značkár a predseda OKST Via Danubia Dunajská Streda, v správe ktorého je zmienený turistický chodník, uvádzam týmto skutkový stav na správnu mieru:

V úseku značeného chodníka medzi TIM Šípová hať a Bodícke ramená, po prechode ramennej prehrádzky Šulianskeho ramena, trasa prechádza lesnou cestou cez rúbanisko, na ktorom uskutočnili vlastníci tejto časti Dunajských luhov z Urbariátu Šulany výsadbu mladých topoľov. Aby tieto neboli poškodzované lesnou zverou, ohradili rúbanisko drôteným plotom. Na mieste, kde rúbanisko opúšťa lesná cesta, po ktorej vedie značený chodník, osadili drôtenú bránu. Táto však nie je uzamknutá, len privretá, aby nemohla prechádzať zver. Návštevníci lesa a teda aj turisti pochopia, že ak chcú prejsť, bránu si otvoria a po prejdení opäť za sebou zatvoria. Takže neexistuje prekážka, ktorá by znemožňovala pohyb turistov a iných návštevníkov tejto časti Dunajských luhov. Preto nie je ani dôvod odrádzať turistov z prechodu tejto časti riadne značeného a udržiavaného turistického chodníka 0715 zakresleného v mape VKÚ č. 153. Uvedený skutkový stav sme overili a prediskutovali s členmi Urbariátu Šulany dňa 19. apríla, kedy sme v rámci programu nášho klubu a akcie KST Pomoc prírode a turistike čistili od odpadkov úsek značeného chodníka medzi Bodíkmi a Šípovou haťou.

7. - 8.6.2008 TRNAVSKÁ STOVKA 35.ročník
(sobota - nedeľa) Klub Trnavských Diaľkoplazov a HO Skoba Trnava

14.6.2008 POZRITE SA, TO JE KRÁSA 25.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

21.6.2008 Severnou stranou Malých Karpát 29.ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

21.6.2008 DEŇ S BICYKLOM I. - Poznajme okres Dunajská Streda 17.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

21.6.2008 KARPATY TOUR (cyklo) 11. ročník
(sobota) Malokarpatský cykloklub Trnava

21. – 22.6.2008 REGIONÁLNY LETNÝ ZRAZ TURISTOV 48. ročník
(sobota - nedeľa) KST Senica

28. - 29.6.2008 2 X 50 A DOSŤ! 25.ročník
(sobota - nedeľa) TJ Tesla Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.