MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Zverejňujem upravenú tabuľku úspešnosti po 38. ročníku a pred 39. ročníkom. Po Karolovi Šulekovi som urobil opravu aj Svetozárovi Krnovi a Ivanovi Nižnanovi, ktorým tiež chýbala v tabuľke úspešnosti jedna prejdená stovka a ďalej som zaradil do tabuľky Ctibora Páchnika a Júliusa Surana, ktorí tam neboli vôbec. Ďalšie poradie je stále v štádiu vývoja, dávam to dokopy. V poslednom čase som však nemal čas viac sa tomu venovať.

Poradie	Meno	Rok nar.	Bydlisko	Počet štartov	Počet dokončených	Posledná účasť
1.	Šulek Karol	1950	Trnava	31	31	2011
2.	Korčok Attila	1941	Bratislava	30	29	2011
3.	Hanuš Jaroslav	1935	Nitra	30	29	2011
4.	Rosina Jozef	1957	Trnava	31	26	2011
5.	Krno Sveťo	1955	Bratislava	25	25	2011
6.	Obdržálek Peter	1953	Bratislava	26	24	2004
7.	Griflík Marcel	1972	Trnava	25	24	2011
8.	Hanzlúvka Milan	1951	Brezová	24	24	2010
9.	Obdržálková Jana	1949	Bratislava	24	24	2007
10.	Vrška Milan	1962	Trnava	24	24	2011
11.	Kohút Miroslav	1958	Bratislava	26	23	2011
12.	Bada Peter	1940	Trnava	24	22	2005
13.	Toma Peter	1946	V. Uherce	24	22	2005
14.	Nižnan Ivan	1944	Bratislava	24	22	2010
15.	Rím Ondrej	1930	Bratislava	22	21	2011
16.	Klokner Melo	1932	Bratislava	21	21	2003
17.	Nádaský Pavol	1955	Trnava	20	20	2011
18.	Sasák Jaromír	1951	Osuské	20	20	2011
19.	Chrapčiak Vladimír	1956	Trnava	27	19	2011
20.	Radványi Celo	1940	Trnava	24	19	2002
21.	Suchoň Michal	1956	Bratislava	23	19	2003
22.	Lietavec Miro	1960	Špačince	19	19	2011
23.	Groman Peter	1959	Trnava	19	18	2009
24.	Hanus Peter	1935	Modranka	19	18	2000
25.	Divko Miroslav	1974	Tomášov	18	18	2011
26.	Suran Július	1940	Tlmače	18	18	2011
27.	Parcer Ján	1923	Prievidza	17	17	2003
28.	Trubač Ján	1955	Trnava	17	16	2000
29.	Tvrdá Zdenka	1956	Bučovice	16	16	2003
30.	Sládeček Štefan	1953	Bratislava	17	15	2010
31.	Babor Karol	1928	Bratislava	16	15	1999
32.	Stotka Vladimír	1934	Bratislava	16	15	2004
33.	Páchnik Ctibor	1953	Šúrovce	15	15	2011
34.	Vala Jiří	1956	Brno	15	15	2002
35.	Mikulka František	1942	Trnava	14	14	2000
36.	Fusík Ján	1958	Bratislava	15	13	2009
37.	Novák Milan	1944	Trnava	14	13	1999
38.	Plesníková Angelika	1960	Bratislava	14	13	2003
39.	Valach Peter	1951	Bratislava	14	13	2008
40.	Adamovič Jozef	1939	Trnava	13	13	1993
41.	Furuncz Ján	1947	Bratislava	13	13	2003
42.	Kyselica Ján	1928	Trnava	16	12	1999
43.	Šoula Pavol	1954	Bratislava	15	12	2005
44.	Prihel Stanislav	1941	Pezinok	13	12	1991
45.	Královič František	1949	Trnava	12	12	1998
46.	Vagač Vladimír	1945	Pezinok	12	12	2001
47.	Porubanec Cyril	1937	Bratislava	12	12	2009
48.	Rybanič Vojtech	1948	Bratislava	19	11	1998
49.	Vida Viliam	1938	Bratislava	18	11	2006
50.	Farkašovský Ladislav	1937	Bratislava	12	11	2010
51.	Barczay Marián	1946	Trnava	11	11	1993
52.	Nedoma Peter	1952	Bratislava	11	11	1993
53.	Adamovič Jozef	1955	Špačince	10	10	1989
54.	Babišík Milan	1953	Trnava	10	10	2003
55.	Petrovič Pavol	1939	Trnava	10	10	1989
56.	Urgela František	1954	Špačince	10	10	1995

Obe ocenenia už majú svoju mnohoročnú históriu. Najskôr, v roku 1997 vznikol MKSD. To sa v tom čase šéfovia troch malokarpatských stoviek Ing. Peter Minarík (Trnava), Ing. Ivan Nižnan (Tesla) a Ing Pavol Nádasky (Špačince) v snahe ešte viac zviditeľniť tieto stovky a zaujať turistov vymysleli podujatie, ktoré už má 15 rokov existencie za sebou. Snahou bolo zvýšiť záujem o tieto podujatia, záujem o stokilometrové pochody, ktorých počet na Slovensku rapídne ubúdal a ich pokles v Malokarpatskom regióne a v jeho širšom okolí sa zastavil práve na tejto trojici. Veď len v Bratislave zanikli stovky ako Dunajská stovka (Vinohrady), Stavbárska stovka (Stavebná fakulta), Pochod mieru (Vojenská akadémia) i neďaleká Trenčianska stovka. Dve z Malokarpatských stoviek sú v počte ročníkov na hranici 30 a Trnavská stovka sa pripravuje prekročiť hranicu 40-ky. Podarilo sa aj výrazne zvýšiť počet účastníkov na pochode. Veď Trnavská stovka začína výrazne prekračovať štyri stovky v počte účastníkov a Špačinská stovka, ktorá bola v minulosti viac menej regionálnou záležitosťou, na ktorú chodili predovšetkým Trnavčania a Teslaci z Bratislavy (na minulom ročníku bolo 10 členov TJ Tesla). Dnes už tento pochod poznajú aj v Čechách a v Maďarsku (obrázok zo Špačinskej stovky sme objavili aj v maďarskom turistickom kalendári) a počet účastníkov sa blíži k stovke. Len Teslácka stovka si zachováva svoj dlhoročný štandard okolo 60 účastníkov. Neskôr sme ocenenie rozšírili i o ostatné stovky organizované na Slovensku, t.j Rudohorskú stovku a Haličskú stovku. V tom čase, dlho predtým i dlho potom, to boli jediné stovky, ktoré sa ešte na Slovensku organizovali. Aj to nad Haličskou stovkou dlho visela hamletovská otázka, organizovať alebo neorganizovať. Až po vzniku SSD prišiel pekný počet turistov predovšetkým z malokarpatskej oblasti na Haličskú stovku, a tak sa organizátori rozhodli pokračovať v jej organizovaní. Nedávno (aj keď je to už päť rokov) prišiel Slavo Glesk so svojou Lazovou stovkou. Organizátori “ocenení” tento pochod prijali ako alternatívu pre SSD. Po získaní MKSD (nutná podmienka) stačilo absolvovať dva z troch pochodov. Pre turistov, ktorí robia pravidelne stovky, nie je ani problém tieto stovky fyzicky absolvovať, ako zosúladiť sa s termínom stoviek a nakoniec ani to cestovné nie je najlacnejšie. Zaradením Lazovej stovky sa podstatne zvýšil aj počet úspešných turistov pri ocenení SSD, ale i MKSD.

Udeliť ocenenie a zabezpečiť diplom nie je problém, ale začína byť problém s peknou tradíciou, a to že ocenení okrem diplomu dostávajú suvenírový tanierik. Zvyšujúci sa počet úspešných zvyšuje i náklady na výrobu tanierikov. Prvých pár rokov (pre MKSD), keď výrobu zabezpečoval Peter Minárik, sme sa o úhradu podieľali rovnakým dielom všetci organizátori, teda aj zo Špačiniec. Neskôr úhrada tanierikov bola už výlučne na Tesle Bratislava. Keď sme výrobu zabezpečovali za režijnú cenu v odbornom učilišti v Pezinku, sme to ako tak zvládali, ale keď učilište zrušili a Peter zabezpečil výrobu 1 ks za 8 Eur, Tesla sa musela obrátiť i na rôznych sponzorov, aby pomohli financovať úhradu tanierov. Prispel KBT (Klub bratislavských turistov), výrazne pomohol L. Bahurinský, ktorý z “výnosov” z mesačníka MKD tiež prispel (i z tohto je vidieť, že tých pár centov, ktoré platíme za mesačník MKD, sa nehradia odmeny pre redaktorov a podobne, ale idú na nevyhnutnú réžiu), jedenkrát zbierkou, ktorú urobil Miro Lietavec v cieli Špačinskej stovky (minulý rok už tomu tak nebolo), doteraz jedenkrát prispel aj Slavo Glesk (veď to aj sľúbil v regionálnom turistickom kalendári, keď uvádzal v štartovnom, že 1 Euro, okrem iného ide i na tanier. Veľmi optimistický je i postoj nového organizátora Trnavskej stovky Ing. Chrapčiaka, ktorý začal prispievať a to výrazne. Pri tak veľkej účasti turistov na T 100 je to prísľubom aj pre budúcnosť. Takže pri snahe aj ostatných zainteresovaných organizátorov prispieť svojou troškou by sa táto tradícia mohla zachovať aj pre budúcnosť napriek zvyšujúcemu sa počtu úspešných absolventov. Príspevkom je i to, že sa nám podarilo zohnať lacnejšieho dodávateľa tanierikov.

Ďalším problémom je, že sa objavuje väčší počet reklamácii v tom zmysle, že turista sa domáha ocenenia, lebo splnil podmienky pre toto ocenenie. Treba povedať, že všetky reklamácie až na jednu boli oprávnené. Zväčša sa jedná o vynechané, resp. skomolené meno v niektorom zo zoznamov, dodaných organizátorom pochodu, ale aj administratívnou chybou, čo nám spôsobuje problémy pri objednávaní tanierikov. Aj keď sa na pravidlách organizátori pochodov dohodli na začiatku a tie sa nemenili (okrem pristúpenia Lazovej stovky), v písomnej forme neboli propozície a pravidlá neboli spracované pre turistickú verejnosť, preto v ďalšom uvádzame propozície pre tieto ocenenia. Aby neprichádzalo k zbytočným reklamáciám, zavádzame zásadu, že reklamovanie treba uplatniť najneskoršie v cieli Špačinskej stovky. Len ten, kto príde do cieľa tejto stovky, môže získať ocenenie MKSD, resp. SSD, preto prípadnú reklamáciu musí uplatniť tu.

Ocenenie MKSD sa udeľuje každoročne turistovi, ktorý v príslušnom roku absolvuje v plnej dĺžke (t.j. 100 km) tri určené malokarpatské stokilometrové pochody, a to:

Dokladom o absolvovaní príslušnej stovky je diplom, resp. potvrdenie v turistickom záznamníku, ktoré vydávajú organizátori stokilometrového pochodu. Organizačný výbor ocenenia MKSD (ďalej OV MKSD) musí toto rešpektovať a nemôže nič zmeniť v prospech alebo v neprospech turistu.

Vyhodnotenie: Vyhodnotenie MKSD sa vykonáva v cieli Špačinskej stovky. Tento pochod je posledným pochodom súťaže, a preto ocenenie MKSD môže získať iba ten turista, ktorý príde do cieľa tejto stovky, kde dostane diplom nielen o absolvovaní Špačinskej stovky, ale aj diplom MKSD. Tu je zároveň aj posledná možnosť reklamovať prípadné vypadnutie zo zoznamu absolventov v predchádzajúcich dvoch stovkách. Turista, ktorý splní podmienky pre ocenenie MKSD v príslušnom roku, získa diplom a doteraz ešte vždy aj dekoračný tanierik. Zároveň je turista zapísaný do zoznamu - štatistiky držiteľov ocenenia MKSD. Informácie o splnení uvedené v mesačníku MKD majú iba informatívny charakter. Štatistiku vedie OV MKSD a je vedený duplicitne (záložne) a bude uvedený aj na oficiálnej internetovej stránke KST a KBT.

Upozornenie: Podmienkou pre získanie Slovenského superdiaľkoplaza (SSD) je získanie MKSD – žiadna výnimka ani náhrada neexistuje.

Náročnosť získania tohto ocenenia nie je len v tom, že absolvovanie stokilometrových pochodov je nevšedná a náročná záležitosť, ale že sa pochody musia absolvovať v pevne stanovenom termíne a že štyri pochody sa absolvujú prakticky v priebehu mesiaca. Nakoniec tak je to bežné aj v iných športoch, keď hráč nemôže z rôznych dôvodov absolvovať hoc aj finále, má jednoducho smolu - finále sa neodloží.

Ocenenie SSD sa udeľuje každoročne turistovi, ktorý v príslušnom roku absolvuje v plnej dĺžke (t.j. 100 km) tri určené malokarpatské stokilometrové pochody (podmienka), a to:

A dva z nasledujúcich stokilometrových pochodov, ktoré sa organizujú mimo regiónu Malé Karpaty:

Dokladom o absolvovaní príslušnej stovky je diplom, resp. potvrdenie v turistickom záznamníku, ktoré vydávajú organizátori stokilometrového pochodu. Organizačný výbor ocenenia SSD (ďalej OV SSD) musí toto rešpektovať a nemôže nič zmeniť v prospech alebo v neprospech turistu.

Vyhodnotenie: Vyhodnotenie SSD sa vykonáva v cieli Špačinskej stovky. Tento pochod je posledným pochodom súťaže, a preto ocenenie MKSD, ale aj SSD môže získať iba ten turista, ktorý príde do cieľa tejto stovky, kde dostane diplom nielen o absolvovaní Špačinskej stovky a diplom MKSD a zároveň oznámi (ideálne by bolo aj dokladovať) splnenie podmienok aj pre SSD. Overovanie účasti u ďalších organizátorov je zdĺhavejšie. Turista, ktorý splní podmienky pre ocenenie SSD v príslušnom roku, získa diplom a doteraz ešte vždy aj dekoračný tanierik. Zároveň je turista zapísaný do zoznamu - štatistiky držiteľov ocenenia SSD. Informácie o splnení uvedené v mesačníku MKD majú iba informatívny charakter. Štatistiku vedie OV SSD a je vedený duplicitne (záložne) a bude uvedený aj na oficiálnej internetovej stránke KST alebo KBT.

Upozornenie: Podmienkou pre získanie Slovenského superdiaľkoplaza (SSD) je získanie MKSD – žiadna výnimka ani náhrada neexistuje.

Pešo naprieč Slovenskom
Od Popriečneho vrchu na ukrajinskej hranici po sútok Moravy a Dunaja na rakúskej hranici

Ráno mi pán Noga, u ktorého som prespal, uvaril čaj a ukázal cez okno na lyžiarsku stráň, kde sa páslo stádo jeleňov a laní. S ďalekohľadom ich každé ráno pozoroval a počítal, vraj ich tam bolo už raz takmer 50 ks. Rozlúčili sme sa a ja som sa vybral hore údolím do sedla Regetovskej vody opäť na SK/PL hranicu. V sedle som bol milo prekvapený s prístreškom s ohniskom, ktoré tu postavili turisti z Bardejova. Po krátkom odpočinku som pokračoval v ceste za pekného slnečného počasia na vysoký pohraničný kopec Obicz (788 m). Tu som opustil slovenské územie a zamieril som si to do vnútrozemia Poľska do kúpeľného mestečka Wysowa, ktoré leží v doline riečky Ropa v nadmorskej výške 550 m. n. m v Malopoľsku. V okolí sú staré bukovo - jedľové lesy, ktoré majú príjemnú a liečivú klímu. Nachádzajú sa tu liečivé minerálne pramene: Franciszek, Józef, Henryk, Aleksandra, ktoré som ochutnal v "pijalni" minerálnych vôd v kúpeľnom parku. Vo Wysowej sa plní i znamenitá minerálna voda Wysowianka. Vo Wysowej som si prezrel aj dva unikátne drevené kostolíky. Po ukončení asi 2-hodinového pobytu vo Wysowej som pokračoval na horu Jawor, neďaleko hraníc so Slovenskom. Nachádza sa tam kaplnka - pútnicke miesto gréckokatolíckych a pravoslávnych veriacich a studňa so svätou vodou. Z hory Jawor som zostúpil na neďaleké hranice a využijúc výhody slovenského i poľského členstva v Schengenskom priestore som slobodne prešiel na zakvitnuté slovenské lúky, ktoré sa zvažovali k obci Cigeľka. Oproti mne sa týčil masív Busova, najmenšieho samostatného pohoria na Slovensku. Na jeho vrchol som už s Imkou vystúpil pri pobyte v Bardejovských kúpeľoch v rámci plnenia podmienok TTO “Najvyššie vrcholy slovenských pohorí”. Obec Cigeľka je známa predovšetkým unikátnym prameňom minerálnej vody. Len málo vôd obsahuje tak veľa minerálov a má také blahodarné účinky na zažívací systém, pomáha pri pálení záhy, bolestiach žalúdka, prekonáva pocit plnosti i nechuť do jedla. V Cigeľke je aj veľká rómska osada, na ktorú mám nepríjemné zážitky pri zostupe z Busova. Pri prechádzaní okolo nej sa na nás vyrojila veľká skupina pozostávajúca prevažne z detí, ale boli medzi nimi a dospelí muži i ženy. Všetci neodbytne žiadali od nás nejaké koruny alebo aspoň zopár halierov. Kým sme im nedali všetky drobné peniaze, ktoré sme mali pri sebe, nechceli nás pustiť ďalej. Keď sme sa konečne vymanili z ich obkľúčenia, zamierili sme k prameňu Cigeľky. Objekty žriedla boli opustené a len pri oplotenom prameni Rudolf som zazrel občasný výtok z voľne pohodenej hadice. Dostal som sa k nemu cez dieru v plote a hneď som si nabral plnú fľašu. Popritom som sa aj poriadne napil, lebo táto voda veľmi dobre uhasínala smäd. Večer toho dňa som však mal ťažkosti s krvným tlakom, zrejme som ho mal vysoký v dôsledku nadmerného príjmu solí.

Od prameňa som pokračoval lesnou cestou ponad obec Petrová do rázovitej šarišskej obce Frička, ktorá sa nachádza na severozápadnom okraji Nízkych Beskýd v blízkosti hraníc s Poľskom. Bola založená rusínskymi usadlíkmi na začiatku 17. storočia a môže sa pochváliť pôvodnou Cerkvou archanjela Michala, ktorá pochádza z roku 1829. Ide o trojdielnu zrubovú stavbu s ikonostasom a maľbami od prešovského maliara J. Wagnera. Po jej prehliadke som pokračoval lúkami smerom k poľským hraniciam. Tam na okraji lúky pod lesom som si vyhliadol miesto na postavenie stanu. Po jeho postavení som si pripravil večeru a počas jedenia som obdivoval veniec hôr nad Fričkou osvetlený zapadajúcim slnkom.

Noc bola pokojná a na ďalší deň som sa zobudil do krásneho slnečného počasia. Vhodne postavený stan s expozíciou na východ bol predpokladom rýchleho usušenia stanu od rosy, pokiaľ som raňajkoval. Po jeho zbalení som pokračoval lesom opäť na SK/PL hranicu. Tam som dorazil o deviatej hodine, a to priamo k hraničnému kameňu 260/4. Hranicu tu tvorí rozhranie lesa na slovenskej strane a poľa na poľskej strane. Za lesom som videl malebnú poľskú dedinku Muszynka. Idúc popri hranici poľnou cestou na poľskom území som prišiel po hodine putovania do významného Kurovského sedla, ktoré oddeľuje západné od východných Karpát. Vedie ním cestná komunikácia medzi Slovenskom a Poľskom. Na hranici pri ceste boli opustené colné objekty a bufety, ktoré stratili svoj účel po vstupe SR a PR do schengenskej zóny. Moja trasa viedla ďalej lesom po hranici cez slovenský vrch Javor na rázcestník na vrchole Puszta (822 m). Tu som opäť odbočil z hranice na poľské územie, pretože mojim ďalším cieľom bolo poľské kúpeľné mesto Muszyna. Pokračoval som po poľskej turistickej značkovanej trase, ale značenie tu nebolo dávnejšie obnovené, a tak som mal miestami problémy s orientáciou. Opäť mi však pomohla GPS navigácia a po dvoch hodinách cesty som vyšiel z lesa na rozsiahle oplotené súkromné lúky. Našťastie pomedzi ploty viedla poľná cesta, ktorá ma privádzala do jednej z najzapadnutejších dedín Poľska do Wojkowej. Tá ležala uprostred hôr v kotline a tvorili ju usadlosti obhospodarovateľov okolitých lúk a pasienkov. Aj tu sa na mňa vyrútil divoký psisko z najbližšieho domu. Rýchlo som vytiahol ochranný sprej a vystrekol som z neho dávku na rútiaceho sa psa. Ten bol zasiahnutý a hneď sa zvrtol a utekal skuvýňajúc k svojmu gazdovi, ktorý medzičasom vybehol z domu a ospravedlňoval sa za obťažovanie psom. Uprostred dediny bol sklep (obchod), v ktorom som si doprial fľašku poľského piva značky Žiwiec. Z Wojkowej som pokračoval po značenej trase do Muszyny. Trasa viedla lesnou cestou cez horu Debnie, ktorej okolie je prírodnou rezerváciou s ochranou tetrova. Po troch hodinách putovania, krátko pred zotmením, som prišiel k sedlu pod horou Melnik, kde som sa rozhodol utáboriť, keďže do miesta môjho druhého odpočinkového dňa Muszyny som nemal šancu pred zotmením prísť. Tu na peknom mieste pod košatou borovicou som postavil stan a rozložil ohník pred prípadnou návštevou medveďa, ktorý už tu mal areál svojho výskytu.

Ráno som sa zobudil opäť do nádherného slnečného počasia. Stan som sušiť nepotreboval, pretože som ho mal postavený pod košatou borovicou, a tak bol uchránený pred padajúcou rosou. Po raňajkách a zbalení vecí som sa vydal do neďalekého kúpeľného mesta Muszyna. Cestou za vrchom Melnik s vysielacou vežou sa mi naskytol prvý pohľad na zasnežené vrcholky Vysokých Tatier. Bol to úžasný pohľad, ktorý ma naplnil radosťou a nadšením. Rýchlo som zbehol do mesta a hľadal ubytovanie. Poradili mi v miestnom turistickom centre (Biuro turysztyczne Vector), kde mi ochotne odporučili lacný penzión “U Hanesa” na brehu rieky Poprad. Ubytoval som sa tu na jednu noc za 10 Euro a po vybalení som odišiel na prehliadku mesta. Najprv som si prezrel hrad, ktorý sa týči na vyvýšenine zvanej Baszta nad mestom a nad riekou Poprad. Hrad bol založený v 12. storočí poľským kráľom Kazimírom Veľkým. Potom som išiel do centra mesta, kde bol čulý cestovný ruch prichádzajúcich a odchádzajúcich rekreantov a pacientov z celého Poľska, ktorí využívajú služieb moderných sanatórií, kde sa liečia hlavne choroby dýchacieho, ale aj tráviaceho ústrojenstva. Ale početní sú tu aj rekreanti prichádzajúci sem len za odpočinkom a rehabilitáciou. Po obede v miestnej reštaurácii, som sa vrátil do svojho penziónu a opral opäť svoje spodné oblečenie. Vykonal som aj drobnú údržbu svojho výzbroja a odpočíval sediac na balkóne s výhľadom na rieku Poprad. Večer som usínal pozeraním správ a filmu poľskej TV.

Po výdatnom odpočinku som opustil penzión v Muszyne hneď s úsvitom nového dňa. Prešiel som mostom cez rieku Poprad, nad ktorou sa prevaľovali ranné hmly a pomaly stúpal po ceste vedúcej do poľskej pohraničnej obce Boryszów. Na jej konci pokračoval už len úzky chodník, ktorý ma doviedol k malému potoku, ľavostrannému prítoku Popradu, ktorý tvorí prirodzenú hranicu medzi PR a SR. Po jeho prekročení som sa ocitol znovu doma na Slovensku. Za riedkym jelšovým lesom som vyšiel na široký plochý náplavový kužeľ rieky Poprad, ktorý vtedy bol suchý, keďže vody Popradu boli ešte nízke. Po polhodine cesty som prišiel na okraj obce Legnava k ďalšiemu Domu sociálnych služieb. Jeho obyvatelia mi mávali, aby som sa zastavil na kus reči, ale ja som pokračoval, lebo do večera ma čakala ešte dlhá cesta. Legnava je pomerne veľká obec, ale leží takpovediac “pánu Bohu za chrbtom”, na brehu rieky Poprad, ale od ostatného Slovenska oddelená masívom Ľubovnianskej vrchoviny. Vedie sem len jedna úzka cesta, ktorá často býva zaplavená vysokými vodami Popradu a vtedy jej obyvatelia sú odrezaní od sveta. Na túto situáciu sa mi posťažoval aj starosta obce, ktorého som navštívil na obecnom úrade kvôli erbovej pečiatke. Posledná povodeň zničila prístupovú cestu do obce a na obnovu nemajú peniaze a vyššie úrady len sľubujú.

Z Legnavy som pokračoval po spomínanej ceste popri Poprade až k veľkej chate “U Financa”, ktorá pôvodne bola colnicou a teraz ju obhospodaruje športovo založený podnikateľ Ing. Ján Koneval, v tomto kraji známy pod menom Johan. Ochotne sa so mnou porozprával a objednané pivo i tatranku mi dal grátis.

Okolo obeda som prišiel do obce Malý Lipník, kde som sa na terase hostinca pri brehu Popradu naobedoval. Krčmárka mi porozprávala ako to bolo s prenasledovaním grékokatolíkov a pravoslávnych v Poľsku, ktorí sa potom mnohí uchýlili na slovenskú stranu Popradu, kde ich nikto neprenasledoval.

Po polhodinke ďalšej cesty som prišiel k prameňu známej minerálnej vody Sulínka. Boli tu ľudia zo širokého okolia, dokonca až z Liptovského Mikuláša. Napĺňali si početné flaše touto liečivou vodou. Ja som sa napil a nabral do svojej fľašky a pokračoval po ceste stále popri Poprade cez obce Malý Sulín, Závodie a Medzibrodie až do obce Kače, kde som si v obchode-krčme kúpil jedlo na večeru a zapil veľkým pivom. Bol už podvečer, keď som opúšťal údolie rieky Poprad pri cestnom hraničnom prechode v Mníšku nad Popradom. Tabuľa pri ceste smerom na Starú Ľubovňu ma informovala o miestnom penzióne Dietrich. Pred jeho vchodovými dverami ma vítal veľký bernský salašnícky pes, na ktorého štekanie vyšiel majiteľ penziónu. Mal našťastie voľnú izbu, a tak som sa hneď ubytoval. Zariadenie izby s TV i sprchovacím kútom bolo nové, vyhotovené v goralskom štýle a za jednu príjemnú noc som tu zaplatil 12 Eur. V susednej drevenici bola reštaurácia s goralskými špecialitami, kde som si jednu vybral a poriadne sa najedol teplej večere po dlhšej dobe.

Tento deň vyrážam z Mníška nad Popradom hore na hranice SR/PR za hmlistého rána s mrholením. Cestou míňam ľudoprázdne drevenice lazníckej osady Kolembovka. Sú to krajinne krásne miesta, ale na každodenný život veľmi ťažké. Preto tu v tento všedný deň nebolo vidno nikoho, ľudia sem chodia zrejme už len vo voľných dňoch za účelom rekreácie. Vyšiel som na Petríkov vrch v hrebeni Ľubovnianskej vrchoviny, kde som si po namáhavom výstupe chvíľu oddýchol. Mraky viseli nad horami, a tak rozhľady boli veľmi obmedzené. V hmlách smerom na západ sa vypínal masív Eliášovky, najvyššieho vrchu Ľubovnianskej vrchoviny. Slovenská strana pohoria je husto zalesnená bez osídlenia, na poľskej strane sú viaceré trvalo obývané usadlosti, ktorých obyvatelia obhospodarujú okolité lúky a pasienky. Na vrchol Eliášovky som prišiel krátko pred poludním, a tak som sa tu naobedoval. Prezeral som si pritom poľský i slovenský smerovník. Ten poľský je opatrený drevenými tabuľkami a smerovkami s jasne čitateľným textom, žiaľ slovenský smerovník, i keď je opatrený vrcholovou schránkou, je skoro vyvalený, pokrivený s hrdzavou, takmer nečitateľnou tabuľkou miestneho názvu a smerovkami. Cez husté čučoriedčie som sa vyšliapaným chodníkom uberal na slovenskú stranu. Bol som už tu pri zimnom turistickom zraze, ktorý organizovali turisti zo Starej Ľubovne, a tak si pamätám, že týmto smerom sa išlo na horu Zvir, pútnické miesto gréckych katolíkov. Po chvíľke som našiel osobitnú značku usmerňujúcu k hore Zvir. Po polhodine som prišiel k veľkému krížu, odkiaľ som už pomedzi smreky videl na pútnický kostolík. Stretol som tu staršieho pútnika, ktorý sem vynášal väčší kameň zdola od kostolíka, k čomu ho vybádala neďaleká tabuľka. Dole pred kostolíkom bolo rušno, napriek zlému počasiu tu bolo pomerne veľa pútnikov a návštevníkov. Od mojej poslednej návštevy pri spomínanom zimnom zraze sa to tu značne zmenilo. Bol postavený nový, podľa mňa veľmi pekný kostolík s priľahlým amfiteátrom pre usporiadanie omší pri veľkých cirkevných sviatkoch. Aj prameň svätej vody bol zastrešený a moderne upravený. Po prehliadnutí celého areálu som pokračoval neznačenou lesnou cestou údolím potoka Veľký Lipník do odľahlého cípu na severe Slovenska na vrch Obidza. Aj tu je to podobné ako pri Eliášovke, na našej strane je len málo znakov častej prítomnosti ľudí, na poľskej strane na hore Obidza je turistická chata a pod ňou lyžiarsky vlek. Cestou po hranici som stretol skupinku poľských turistov vracajúcich sa na chatu z najvyššieho vrchu Sadeckých Beskýd, Radziejowa (1262 m n. m.), kde je Pomník tisícročia vzniku Poľska. Pokračoval som ďalej popri štátnej hranici, ktorá sa tu prudko stáča na juh a lúkami popod vrch Grúnik som pri západe slnka prišiel do širokého sedla Rozdiel, ktorým prechádza žltá turistická značka z Litmanovej do Jaworiek v Poľsku. Na slovenskej strane sa tu nachádzajú opustené senníky a v jednom z nich som našiel výhodné nocľažisko pre ďalšiu noc.

Ráno som sa zobudil do pekného slnečného dňa po noci prespanej na sene v senníku. Vyšiel som zo senníka a neďaleko som počul pokrik poľských pastierov a štekot ich salašníckych psov, ktorí hnali početné stádo oviec na rannú pašu. V závetrí senníka som si uvaril kávu a zjedol svoje obligátne raňajky pozostávajúce z 3 plátkov Knäcke-Brotu, plátkového syra a niekoľkých plátkov suchej salámy. Ku káve som si doprial ešte jednu Tatranku, aby som mal pohotovostnú energiu do ďalšieho pochodu. Po vyvetraní a zbalení spacieho vaku a ďalších vecí do batoha, som pokračoval zo sedla Rozdiel na neďaleké Vysoké Skalky (1050 m n. m.). Cestou som vyplašil pasúce sa stádo laní, ku ktorým som sa dostal vďaka priaznivému vetru neskutočne blízko. Na okolí bolo krásne ticho, to nádherné ticho hôr, o ktorom spieva Paľo Habera vo svojej pesničke. Výstup na vrchol Vysokých Skaliek bol dosť strmý, ale stál za tú námahu, lebo odtiaľ sa mi naskytol druhý výhľad na Vysoké Tatry, tentoraz už značne priblížené. Jasne som rozlišoval východné štíty: Lomnický, Pyšný, Kolový, Baraní, ako aj Belianske Tatry so Ždiarskou vidlou a Havranom. Severozápadným smerom sa však už celkom blízko čneli bralá dominánt Pienín, Troch korún a Sokolice. Hôľnym hrebeňom Malých Pienín som pokračoval až k vrcholovej stanici lyžiarskeho vleku začínajúceho pri chate Durbaszka. Je to pomerne veľká chata, krásne situovaná nad údolím potoka Grajcarek. Na druhej strane údolia sa tiahne hrebeň Sadeckeho Beskidu, s dominatným, už spomínaným vrchom Radziejowa na severe. Ďalej som pokračoval po hranici ku skalnému kopcu Rabsztyn, ktorý som obišiel z poľskej strany, kde vedie dobre vyšliapaný chodník, ktorým som prišiel do sedla Šafranovka, ktorým vedie žltá turistická značka spájajúca slovenskú zamagurskú obec Lesnica s poľským kúpeľným mestom Szczawnica. Na poľskej strane je tu vybudovaný lyžiarsky areál s bobovou dráhou. Po žltej značke som zišiel do Lesnice, pričom cestou som stretal početné skupinky poľských turistov. Značený chodník ústi na cestu poniže Lesnice, ktorá vedie k známej chate Pieniny, východiska do prielomu Dunajca. Keďže bola sobota, pri chate bolo veľa návštevníkov, ktorí sem prišli plťami po splave Dunajca. Návštevníci boli iste spokojní z nevšedného zážitku a dobrú náladu im vylepšovala aj goralská ľudová hudobná skupina a kvalitné pivo Šariš. Na tomto si obzvlášť pochutnávali početní turisti z Poľska, ktorí sem prišli zo susednej Szczawnice. Sadol som si k stolu vedľa mladého poľského páru cykloturistov a dal sa s nimi do reči. Aj im naše pivo veľmi chutilo, a tak som im objednal ďalšiu rundu. Boli veľmi vďační a hneď mi dávali svoje vizitky, aby som ich navštívil, aby sa mi mohli revanšovať. Dozvedel som sa od nich, že dobrá polovica, väčšinou mladých Poliakov, nedáva vinu Rusom za katastrofu prezidentského lietadla pri Smolensku, ale vlastným pilotom. Zaujímavý poznatok. Bol ešte len začiatok turistickej sezóny, a tak v chate nebol problém prenocovať za pomerne lacných 12 Eur. Samozrejme, že som si na chate doprial aj teplú goralskú večeru.

Na druhý deň bola nedeľa a na chate som bol úplne sám. Po využití kvalitných hygienických zariadení a po naraňajkovaní som opustil chatu zabuchnutím dverí, tak ako mi to nakázala vedúca čašníčka večer. Moja cesta bola ďaleká a nemohol som čakať na ich príchod o 9-tej hodine. Bolo pod mrakom, ale bezveterno, keď som opustil chatu a popri drevorezbárskych sochách Jánošíka a ďalších členov jeho družiny sa uberal dolu k Dunajcu. Ten tu tiekol rýchlo, ale pokojne, aby vzápätí opustil slovenskú zem a poľským Podhalanským krajom priviedol svoje vody do Wisly. Cesta prielomom Dunajca je nádherná a pre mňa bola o to viac, že som na nej kráčal dlho sám a spomínal na staré časy, keď som Dunajec neraz splavoval na kajaku so svojimi bratmi telocvikármi spolu s odvážnymi študentkami farmácie. Pod Sokolicou, ktorá vysoko čnie nad vodami Dunajca, som zas spomínal na hrebeňovú túru z Červeného Kláštora cez Tri Koruny a Sokolicu do Szczawnice. A práve na Sokolici je tá legendárna krpatá borovica, pri ktorej sa každý prechádzajúci turista rád vyfotí. Videl som ju aj zdola, ale vtedy tam nikoho nebolo. Na skalách siedmich mníchov rástli husté žlté trsy tarice skalnej. Na dlhom rovnom úseku smerom k Jánošíkovmu skoku som pozoroval veľké jalce a lipne vo vodách Dunajca, nad ktorými občas preletel čierny bocian, vzácny obyvateľ týchto končín. Pri Jánošíkovom skoku som sa odfotil samospúšťou, veď na týchto miestach som nacvičoval eskimácky obrat na kajaku, lebo voda tu je veľmi hlboká.

Kúsok pred stanovou lúkou poniže Červeného Kláštora sa moja tichá nedeľná idylka skončila. S hlučnou vravou prichádzali sviatoční turisti a boli to naši bratia z Čiech, ktorí prišli “obdivovať” krásy Slovenska. Na širokej lúke už stáli stany vodákov, ktorí prišli splavovať jarné vody Dunajca. Pod starými lipami pred kláštorom si rozbaľovali svoj tovar obchodníci, väčšinou z Poľska. Ponúkali svoje goralské suveníry, ale aj syrové korbáčiky a oštiepky. Ja som si to namieril do rázovitého hostinca nesúceho názov Krčma pod lipami. Vnútri som sa usadil k masívnemu dubovému stolu oproti veľkému krbu, v ktorom plápolal hrejivý oheň z bukových polien. Konečne som mohol odložiť ťažký batoh po 10 km pochode prielomom Dunajca a v kľude v teple si vypiť veľkú šálku čaju s rumom. Na návštevu kláštora kamaldulských mníchov s povestným mníchom Cypriánom som sa nechystal, keďže som tam už viackrát bol a čakala ma ešte dlhá cesta do večera. A tak som opúšťal Červený Kláštor po ceste do Spišskej Starej Vsi, pozorujúc poľských pltníkov plaviacich sa popod nový most pre chodcov, spájajúci Červený Kláštor so Sromowcami Niznymi na poľskej strane. Táto goralská obec má pekný veľký drevený kostol, v ktorom sa práve konala nedeľná omša, a tak pred ním stála početná skupina ľudí, ktorí nevošli dnu. V duchu som sa aj ja pomodlil a pokračoval po ceste okolo prístaviska slovenských pltí, kam práve prichádzali prvé autobusy plné návštevníkov. Ja som sa však ponáhľal ďalej, lebo od západu sa značne zmrákalo. Za malou obcou Majere začalo pršať. Spočiatku len slabo, ale neskôr čoraz intenzívnejšie a pred odbočkou na Lysú nad Dunajcom sa spustil poriadny lejak. V ňom som pokračoval ešte pol kilometra, keď sa nado mnou uľútostili dve ženy idúce priestranným autom do Spišskej Starej Vsi, kam ma hneď zobrali. Zastali tesne pred miestnou reštauráciou, kde som vystúpil do stále ešte pretrvávajúceho lejaku a rýchlo som prebehol s batohom do reštaurácie. Reštaurácia bola s výnimkou jedného staršieho muža prázdna, ale dobre vykúrená. Mladý čašník bol rád, keď som si objednal kompletný obed a s porozumením mi dovolil, aby som sa prezliekol do suchého a sušil si premočené veci. Pri jedle som si spomenul, že mám telefón do penziónu v Spišských Hanušovciach, kde som v ten deň mienil prenocovať. Tak som tam zavolal a príjemný hlas majiteľky mi oznámil, že síce majú veľkú akciu, ale jedno miesto sa ešte nájde. Dokonca sa ponúkla, že príde pre mňa autom do Spišskej Starej Vsi, ale toto som odmietol, veď ja som išiel prejsť Slovensko pešo. Nechápala tomu, ale zmierila sa s tým, a tak som sa po poldruhahodinovom pobyte v reštaurácii v Spišskej Starej Vsi vydal za sústavného, ale už len mierneho dažďa do 8 km vzdialených Spišských Hanušoviec. V obci Matiašovce som si na chvíľu oddýchol v krytej zastávke autobusov. Do Spišských Hanušoviec som prišiel o pol piatej podvečer. Hneď som našiel veľký nový penzión Kaštiel Hanus. Pred ním parkovalo viacero áut. Zazvonil som na bráne do dvora a hneď mi prišla otvoriť pekne oblečená, príjemná majiteľka. Povedala mi, že už týždeň hostí maliarov zo Slovenska, ktorí sem priniesli na predajnú výstavu svoje diela a ktorí jej venujú obrazy do interiéru nového penzióna. Prikázala mi ísť na širokú zastrešenú terasu na dvore, kde sa podával čerstvo uvarený guláš z diviny, kým mi prichystajú izbu. Guláš bol výborný a hlavne poriadne teplý až horúci, čo mi po dlhej ceste dažďom prišlo veľmi vhod. Izba bola luxusne vybavená ako sa na penzión typu kaštiela patrí. Zaplatil som jej za prenocovanie 20 Eur, ale to v tej chvíli určite stálo za to.

Bolo ešte zavčasu ráno, keď som kráčal po ľavej strane cesty zo Spišských Hanušoviec do Spišskej Belej. Cesta bola prázdna. Asi jeden kilometer za Spišskými Hanušovcami sa vynorilo veľké policajné auto, tuším značky Nissan. Bol som prekvapený, keď zrazu pri mne zastavili a vypytovali sa odkiaľ a kam idem. Keď som sa im však predstavil a povedal na akej som akcii, uznanlivo pokývali hlavami a so želaním šťastného putovania ma opustili. Krátko po tejto udalosti som prišiel k lokalite zvanej Keheľ, kde je prípojka cesty z obce Jezersko, kam som mal namierené. Táto obec je známa svojimi výbornými podmienkami pre zjazdové lyžovanie. Lyžiarske vleky vystupujú na hrebeň Spišskej Magury, kde sa spájajú s vlekmi vedúcimi z južnej strany z Bachledovej doliny pri Ždiari. V strede obce som sa odpojil z turistickej značky vedúcej k lyžiarskym vlekom a pokračoval som po zelenej značke vedúcej k ďalšej zaujímavosti okolia Jezerska, ktorou sú Jezerské jazerá. Značka viedla okolo salaša, kde bača chladil v potoku geletky s čerstvo vyzrážaným ovčím syrom z ranného dojenia oviec. Tie sa už obďaleč popásali na rosou zmáčanej tráve a veľký ovčiarsky pes čuvač, priviazaný k železnému kolu, zúrivo štekal a kmásal reťazou, ktorou bol uviazaný. Neviem ako by to bolo so mnou dopadlo, keby sa mu podarilo oslobodiť z reťaze.

Blatistá cesta neskôr prechádzala do lesa a vyviedla ma do rozsiahlej kotliny, v ktorej ležalo väčšie Jezerské jazero, ktoré vzniklo prirodzeným zosuvom flyšových hornín a má dobre zachovanú vodnú hladinu. Leží v nadmorskej výške 919 m n. m. a má dĺžku v najdlhšom smere 110 m a šírku 74 m a zaberá plochu 0,60 ha. V roku 1967 bolo vyhlásené ako prírodná rezervácia. Okolie jazera bolo veľmi opustené a turistické značenie sa zrazu stratilo. Nemohol som sa zdržiavať jeho spätným hľadaním, a tak som sa vybral cez strmú stráň popod les na hrebeni Spišskej Magury. Po polhodine cesty som prišiel na zvážnicu, ktorá smerovala hore na hrebeň. Bolo to divoké miesto, kde by vôbec nebolo prekvapením, keby som stretol medveďa. Na plašenie som však mal so sebou špeciálnu píšťalku, ktorú som si priniesol z Kanady, kde sa údajne osvedčila pri plašení medveďov grizly. Takto, z času načas popískajúc, dostal som sa k smerovníku Hrb na žltej turistickej značke. Konečne som bol zorientovaný a žltá značka ma priviedla k ďalšiemu smerovníku Malá Poľana, ktorý už bol na hlavnom hrebeni Spišskej Magury. Nachádzal som sa stále v Pieninskom národnom parku, a tak smerovníky ako aj tabuľka miestneho názvu a smerovky sú tu už pekné drevené so šindľovým zastrešením.

Pokračoval som po lesnej ceste, po modrej turistickej značke cez Slodičovský vrch na Magurku. Odtiaľ sa mi v prieseku lesa ukázali v plnej kráse zasnežené vrcholy dominánt Belianských Tatier, Ždiarska vidla a Havran. Krátko som si odpočinul a pokračoval stále mierne stúpajúc po hrebeni do blízkosti údajne najvyššieho vrcholu pohoria Spišská Magura, Priehrštia (1209 m n. m.), podľa autorov TTO Najvyššie vrcholy slovenských pohorí, aj keď podľa mapy je týmto vrcholom Repisko (1259 m n. m.). Priehrštie som už navštívil počas zimného zrazu v Starej Ľubovni a spomínal som na krásnu túru na bežkách, ktorou sme vtedy prelyžovali hrebeň Spišskej Magury s parádnym zjazdom až do obce Toporec pri rieke Poprad.

Za Priehrštím cesta pozvoľna klesala smerom k sedlu Príslop, ktorým vedie cesta zo Ždiaru do Tatranskej Javoriny. Krátko pred ním som sa dostal na horný koniec lúky, kde bola vrcholová stanica novej sedačkovej lanovky zo Ždiaru. Na pohodených zvyškoch pokazenej lyžiarskej výstroje a odpadkoch po občerstvení bolo vidieť, že lyžiarska sezóna sa tu skončila len nedávno. Z terasy blízkeho bufetu som obdivoval krásu Belianskych Tatier, odkiaľ vial ľadový vietor. A tak som sa dlho nezdržiaval a vydal sa na posledný úsek toho dňa do Tatranskej Javoriny. V osade Podspády som sa zastavil na čaj v staručkej chate Muráň. Po jeho vypití mi zostávali už len posledné 3 km popri frekventovanej medzinárodnej ceste, vedúcej do Poľska, do Tatranskej Javoriny. Tam som prišiel o pol siedmej večer a hneď som sa ubytoval v súkromí v dome rodiny Klochanových na okraji Tatranskej Javoriny, smerom do Javorovej doliny.

18. deň (3. odpočinkový): TATRANSKÁ JAVORINA, BÝVALÉ SÍDLO GRÓFA VON HOHENLOHE.

Ráno som sa prebudil do krásneho slnečného májového dňa. Po raňajkách som sa rýchlo ponáhľal von. Okolité štíty Vysokých Tatier žiarili belobou snehovej pokrývky oproti azúrovo modrej oblohe bez jediného mráčika. Pociťoval som veľkú radosť zo života, čo umocňovalo aj očakávanie príchodu Imky, ktorá ma chcela sprevádzať v úseku cez poľské Tatry. Moja cesta viedla najprv k výraznej dominante tejto tatranskej osady, k drevenému kostolíku sv. Anny, ktorý dal postaviť a dňa 24. 8. 1903 vysvätiť knieža Kraft von Hohenlohe. Bol to pruský gróf, ktorý Javorinský revír kúpil v roku 1879 a Tatranskú Javorinu pretvoril v lesnícku osadu a v sídlo riaditeľstva svojho veľkostatku. Nechal si tu vybudovať okrem kostolíka aj drevený poľovnícky kaštiel v štýle goralskej ľudovej architektúry, neskoršie prezidentské letovisko. V okolitých lesoch zriadil rozsiahlu zvernicu, kam dovážal cudzokrajnú zver (kozorožce, bizóny, kaukazské jelene a iné), ktorá sa však nevedela prispôsobiť tunajším podmienkam. V roku 1936 prešlo Javorinské panstvo do vlastníctva štátu a dnes je väčšina obyvateľstva zamestnaná v turistických službách a TANAP-e. V priľahlom cintoríne sú okrem miestnych obyvateľov pochovaní aj horolezci, ktorí sa stali obeťami svojej vášne. Svedectvom týchto tragédií je aj drevená márnica v rohu cintorína, kam zvážajú aj v súčasnosti tragicky zomretých horolezcov, ale aj turistov pred uložením na miesta trvalého odpočinku.

Od cintorína som sa pobral k obecnému úradu, kde som si vypýtal erbovú pečiatku Tatranskej Javoriny do svojho záznamníka. Potom som sa už pobral k zastávke autobusu privítať Imku. Cestou som si ešte prezrel novú budovu Ústavu vysokohorskej biológie žilinskej univerzity, veď aj ja som bol hydrobiológom a členom vedeckého tímu z Bratislavy, ktorý viac rokov skúmal život tatranských plies. Linkový autobus z Popradu prišiel včas. Bol takmer prázdny, veď väčšina cestujúcich už vystúpila na predchádzajúcich zastávkach, najmä v Ždiari. Turisticky vystrojená Imka vystúpila s batohom a veľkou igelitkou v ruke. Hneď sme sa s radosťou zvítali a ponáhľali na ubytovňu zbaliť moje dočasne nepotrebné veci (stan, spacák a iné) a rýchlo ich odniesť na miestnu poštu a podať Poste Restante do Terchovej, odkiaľ som ich opäť potreboval. Po vybavení tejto záležitosti sme sa išli naobedovať do velikánskeho hotelu Kolowrat, ktorý v tomto mimosezónnom období bol ako vymretý. Našťastie personál hotela bol prítomný, a tak sme nezostali bez obeda. Počas obeda sme sa kochali výhľadom na zasnežené štíty Tatier. Po opustení hotela sme si chceli ešte bližšie pozrieť blízky prezidentský zámoček, ale prítomnosť policajného auta nás od tohto zámeru odradila. A tak sme sa radšej pobrali do Javorovej doliny k horárni Pod Muráňom. Cestou sme sa kochali krásou severnej strany Belianskych Tatier a zasneženými Javorovými štítmi, týčiacimi sa nad záverom Javorovej doliny. Bola to príjemná rozcvička pred nastávajúcim prechodom poľských Tatier.

K príspevku pána Haasa v aprílovom čísle Malokarpatského Diaľkoplaza sa tiež musím vyjadriť. V minulosti, ešte za bývalého režimu, som dokumentoval a vypracovával viacero zápočtových ciest (ZC) rôzneho stupňa obtiažnosti a typu presunu, takže problematika pravidiel potrebných pre uznanie ZC je mi dosť známa. Pravidlá boli voči dnešku prísnejšie, tak ako to popisuje pán Haas vo svojom príspevku, a vo svojej dobe sa mi to podarilo dotiahnuť až na Majstrovskú výkonnostnú triedu s jedným opakovaním. V tomto píspevku sa chcem vyjadriť najmä k technickým pravidlám, ktoré sú podmienkou pre udelenie ZC.

Pravidlá pre uznanie ZC a získanie výkonnostných tried v turistike sú predpísané v dokumente KLASIFIKÁCIA VÝKONNOSTNEJ TURISTIKY V KST, ktorý vydáva klasifikačná komisia KST a každých 5 rokov ho obnovuje a prípadne modifikuje. Pre rozoberanú tému popísanú pánom Haasom sa tento dokument vzťahuje k verzii platnej v rokoch 2005 až 2010. Pre objektivitu najprv citujem presné a úplné znenie odstavcov tohoto predpisu, o ktorých sa vedie spor:

4.6. ZC je možné absolvovať v najmenej trojčlennom kolektíve. Pokiaľ je povolené ZC deliť, je možné kolektív meniť podľa toho, na koľko úsekov je možné deliť ZC.

8.1. Vopred schválené ZC - dokumentáciu nahradzuje potvrdenie o absolvovaní podujatia, resp. jeho časti, ktoré vystaví usporiadateľ. Potvrdenie obsahuje: meno a priezvisko účastníka, dátum narodenia, príslušnosť ku KST, termín konania ZC, počet dní a kilometráž, resp. prevýšenie a obťažnosť toku (podľa druhu ZC), číslo, pod ktorým bola ZC schválená a pečiatku usporiadateľa ako aj miesto konania.

8.2. Individuálne pripravené a absolvované ZC - dokumentácia musí byť spracovaná tak, aby z nej bolo preukázateľne a jednoznačne možné určiť výkon (splnenie stanovených noriem, priebeh a príslušné podmienky ZC) a účastníkov ZC. Dokumentácia sa robí spoločne pre celý kolektív. Okrem údajov ako u vopred schválenej dokumentácie musí obsahovať menoslov účastníkov - vedúci na 1. mieste, doklady potvrdzujúce priebeh denných trás (fotodokumentáciu, cestovné lístky, vstupenky, pečiatky a pod. - si volí vedúci sám), celkový prehľad dní a kilometráže, jednoduchý náčrt denných trás (samostatne alebo v mape). ZC všetkých stupňov obťažnosti, ich pravdivosť, priebeh plnenia noriem a príslušných podmienok potvrdí prítomný cvičiteľ - vedúci ZC a predseda odboru KST. ZC I. st. obťažnosti okrem hore uvedených náležitostí je potrebné doplniť technickým zhodnotením a postrehmi z KPČ.

Tak teraz k sporu týkajúceho sa odstavca 4.6. Predpis hovorí, že ZC sa absolvuje najmenej v trojčlennom kolektíve a keď sa delí na časti, v jednotlivých častiach musí byť po celý čas ich absolvovania ten istý kolektív. Predpis naozaj nepožaduje, aby všetci v kolektíve museli robiť ZC, len určuje, či sa môžu meniť a koľko ich tam najmenej musí byť. Konkrétnu dokumentáciu k spornej ZC pána Haasa som nevidel, ale pokiaľ podľa tvrdenia pána Haasa na fotografiách je omnoho viac účastníkov, je len otázkou, či na každý deň fotodokumentácie má aj požadovaného tretieho člena kolektívu, ktorý sa tam každý deň vyskytuje. K tomuto odstavcu predpisu mám ešte jednu pripomienku, ktorá síce nie je predmetom sporu, ale je podľa mňa nie veľmi pochopiteľná. Prvá veta odstavca 4.6. totiž predpisuje len najmenej trojčlenný kolektív a nemennosť kolektívu sa požaduje len vtedy, ak sa ZC delí na časti. Teda pokiaľ chcem robiť ZC bez delenia na časti, stačí ak budem plniť podmienky ZC aj len sám a na každý deň si musím pribrať aspoň dvoch ďalších turistov, ktorí však každý deň môžu byť aj iní, ale pokiaľ robím len časť ZC, v nej musia byť tí istí. K problému sporu pre tento odstavec musím sa prikloniť k názoru, že pravdu má pán Haas, pokiaľ vo fotodokumentácii vie dokladovať pre každý deň aspoň troch rovnakých ľudí, ktorí sú každý deň tí istí, keďže vtedy plnil podmienky len časti ZC.

K problému o nedokladovanie dátumu plnenia spornej časti ZC musím povedať, že naozaj treba dátum nejako dokladovať. Je to určené v odstavcoch 8.1. a 8.2. Práve k tomu je veľmi užitočný práve ten doklad s dátumom zo Zakopaného, aj keď nie je súčasťou spomínanej ZC. Keďže pán Haas nemal inú možnosť potvrdenia dátumov z tak organizovaneho podujatia, ako tvrdí, tento doklad to práve potvrdzuje, pokiaľ doloží zoznam účastníkov podujatia potvrdený organizátorom aj s dátumom konania, môže byť aj kópia a bude sa tam vyskytovať aj osoba, ktorá poskytla ten klasifikátorom neuznaný doklad.

Úlohu vedúceho ZC predpis pre udelenie ZC popisuje jedine v odstavci 8.2. Tam sa píše, že vedúci ZC potvrdzuje pravdivosť plnenia noriem, má byť na ZC prítomný a má byť cvičiteľom. Prítomnosť na trase ZC je logická, keďže má potvrdzovať pravdivosť a predpis prítomnosť aj priamo predpisuje. V tomto bode pán Haas podľa mňa pravdu nemá, keď tvrdí, že vedúci ZC sa priamo na ZC nemusí zúčastňovať. Tu sa jednoznačne prikláňam k názoru klasifikátora. Ale nevidím v tom problém, aby sa pán Haas určil za vedúceho ZC, keďže ju aj plnil a cvičiteľom, pokiaľ viem, je.

K celému sporu si myslím, že spomínaná ZC mohla byť uznaná, pokiaľ sa vysvetlia a prípadne doplnia spomínané možno nedostatky. Podľa mňa by to chcelo naozaj väčšiu ústretovosť klasifikátorov k turistom, hlavne preto, že turistiku robia dobrovoľne a vo voľnom čase a keď sa jej venujú väčšou mierou, tak si zaslúžia aj to ohodnotenie.

Keďže si nás - čitateľov v editoriáli vyzval k reakciám, týmto tak činím. (Ináč bez Tvojho vyzvania by som reagoval tiež, ale tak typicky slovensky: šomraním v krčme a keby mi to moja slušná povaha dovolila, tak aj cholerickým pokrikovaním, búchaním do stola a podobne, konkrétne medzi nami - normálnymi turistami združenými okolo turistického klubu Štart, čo by bolo plakanie nad nesprávnym hrobom, lebo slzy z Bratislavy do Kojšova nikdy nedotečú, tak ako stromy nikdy nedorastú až do neba.)

Takže môj názor: Myslím si, že niektorí čelní predstavitelia KST (v tomto je to vysoko postavený klasifikátor pán Petrík) sa stále ešte nespamätali a neuvedomili si, že oni sú tu na to, aby poskytovali servis a služby turistom. A nie naopak. Už skončila doba, keď masy slúžili len ako "křoví" pre verchušku, bafuniarov alebo dnešným jazykom povedané, High Society. Je dobré toto si povedať práve dnes, Prvého Mája, dňa dehonestovaného v minulosti práve funkcionármi hrdo sa vynímajúcimi na Tribúnach na podklade Tupohlavého Davu. Divím sa, že pán Klasifikátor sa diví tomuto: Pokiaľ ja som na Kubínskej holi a urobím 25 km, ako môžem byť o 12.54 v Zakopanom a už platiť za nákup (citované z jedného bodu jeho námietok). Výkonnostná turistika je o dynamike a pohybe a nie o strnulom spočívaní v jednom bode nenáležite dlhú dobu.

Pridávam ešte jednu reminiscenciu z 1. ročníka Malokarpatského CikCaku: Jeden nemenovaný turista, dnes oddaný diaľkoplaz, v cieli (o 19:00 h po 50 km, so štartom o 7:00 h) hovorí na tému údajne nedostatočných časových limitov: Toto je len pre Vás mladých, chodiacich po lese nevhodne (čítaj bez vibrám) obutých. Keby ste prešli tento pochod vo vibramách, tak by Vám nohy v kolenách utrhalo. Ako píšem, bolo to v raných časoch diaľkových pochodov, keď boli nepriatelia DP vonkajší i vnútorní, bafuniarov nevynímajúc (pamätáme si na dlhodobé ťaženie oficiálnych štruktúr Zväzu Turistiky ČSZTV proti stovkám). Dnes sme niekde inde, akceptované sú aj stovky, dogtreking a iné aktivity v turistike. A onen nemenovaný turista VV si veselo vykračuje na DP v ľahkej obuvi, absolvujúc mnohé stovky kilometrov k svojej radosti i k spokojnosti kamarátov. Verím, že aj v spore Ľud vs. Bafuniar (A. Haas vs. M. Petrík) zvíťazí zdravý rozum a podpora turistiky nad byrokraciou a nadčlovekosťou Funkcionára.

Azda ešte jedna vec podľa mňa: vecný obsah výkonnostnej turistiky by mal byť nadradený rôznym možným výkladom pravidiel. Ak sú pravidlá nejednoznačné, spor by sa mal posudzovať z pohľadu turistu, ktorý podmienky (v tomto prípade) ZC plní. Aby naďalej neklesal počet záujemcov o výkonnostnú turistiku.

V poslednom čísle - aprílovom ste uverejnili príbeh A.Haasa s predsedom KK KST p.Petríkom. Ja som absolútne identické dopisovanie absolvoval s p.Hudákom, zodpovedným za ZC VHT. Neuznal mi ich, lebo ma vraj nepozná a všetky bláboly ako u Haasa. Ja odvtedy do vrcholových kníh zapisujem pozdrav pre Inkvizičnú komisiu KST a na celú zápočtovú činnosť aj s ich Kultúrno poznávajúcou činnosťou z vysoka... Kým títo páni budú u vesla, darmo bude predseda KST na zjazde vyzývať k propagácii a rozšíreniu ZC. Svojho času dokonca bol na môj podnet úvodník v Krásach Slovenska, keď ich ešte vydával v B.B. Homolka, či ako sa volá vydavateľ Cestovateľa. A reakcia z vedenia KST nijaká. Tak si šlapme sami pre seba a na celé vedenie KST sa vykašlime. Dokonca mu musel Bahuro potvrdzovať, že som ho na zraze KST v Martine neurazil, lebo mi v tom čase dával diplom na Kolibe po dôjdení Doroty. Sú to proste ...ci.

V meste Korneuburg, kúsok od Viedne (Rakúsko), organizujú viacej turistických podujatí pre širokú verejnosť. Aj v polovici marca mávajú pochod. Tento rok sa pochod uskutočnil v nedeľu 18. marca 2012.

Ráno cestujeme vlakmi Bratislava 5.45 - Wien, Süd.ost. 6.58 - Wien, Süd, S-bahn 7.25 - Korneuburg 8.00. Použitý cestovný lístok Bratislava - Viedeň za 11 Eur a následne lístok Wien, Ebersdorf - Korneuburg 7 km, 2 Eura.

V Korneuburgu bola vyznačená prístupová trasa na miesto štartu v budove hudobného divadla (asi 800 m). Vo vestibule si berieme propozície na veľa ďalších pochodov (Rakúsko, Nemecko), nechávame propozície nášho podujatia. Účastnícky poplatok bol 1.5 Eura, prípadne 4.5 Eura so suvenírom. Boli pripravené mapky jednotlivých trás. Bola možnosť si vybrať trasu 6, 12 alebo 18 km.

Trať 18 km bola takáto: Korneuburg - breh Dunaja - Leobendorf - Schliefberg - Burg Kreuzenstein - Leobendorf - Korneuburg. Trasa viedla po asfaltových cestičkách, poľných a lesných cestách. Prvé kontrolné stanovište bolo riešené formou dierovacích klieští pripevnených na stĺpe. Ďalšie kontroly boli živé s klasickými pečiatkami. Kontrola č.1 - vozidlo s občerstvením a sedením, kontrola č.2 - záhradná reštaurácia, kontrola č.3 - turistická klubovňa. Cieľ bol v mieste štartu.

Nico Dostal bol hudobným skladateľom, ktorý pôsobil v Korneuburgu, časť turistického chodníka nesie jeho meno.

Hrad Kreuzenstein začína turistickú sezónu 1. 4. 2012. Takto dlho sa nám nechcelo čakať a preto sme si ho prezreli zo všetkých svetových strán po obvode a pokračovali ďalej. Pre prípadných návštevníkov: otvorené 10 - 16 h, vstupné 10 Eur.

Bolo nádherné slnečné počasie, krásne výhľady, teplota dosahovala 21 °C. Počet účastníkov nezistený. Cestovanie naspäť do Bratislavy znovu vlakmi.

Teslácka stovka má aj skutočne 100 kilometrov. Je to stovka, ktorá ide takmer výlučne lesom. Krátko po štarte vojdete do lesa a krátko pred cieľom z lesa vychádzate. V cieli, v areáli TJ Tesla, Vám bude poskytnuté občerstvenie vrátane možnosti vyrovnať si pitný deficit v podobe pestrého alko-nealko sortimentu ako horec, slivka, hruška, hroznová šťava (vykvasená) a podobne. Tamojší bufet sa riadi heslom, že nie je dobré, keď športovci pijú, ale je pekné, keď alkoholici športujú. K dispozícii je aj teplá voda na osprchovanie. V prípade požiadavky vieme zabezpečiť aj studenú vodu. Pre tých, ktorí prídu nadránom do cieľa, ale noc strávili mimo turistickými aktivitami, vieme zabezpečiť potrebné potvrdenie. Toto potvrdenie sa vydáva len preto, aby bol pokoj v dome, ale nemožno si naležané kilometre zarátať napríklad do plnenia VOPTu. Nakoniec, tak ako to často píše Jožko Karovič v časopise MKD vo svojich exkurzoch po českých turistických akciách, citujem “po skončení akcie väčšina účastníkov cestovala do svojich domovov", “a len turistický nezmar pokračoval so svojou kamarátkou na hrebeňovku” (poznámka: hrebeňovka nebola bližšie špecifikovaná). Predpoveď počasia nepoznáme, ale môžeme Vás informovať, že na “Mezinárodnom týdni turistiky na Valašsku” bolo v sobotu 10. 7. 2010 slnečno s teplotou 31 şC, v nedeľu 11. 7. 2010 tiež slnečno, ale teplota už 32 şC, v pondelok 12. 7. 2010 už to bolo 33 şC a tak ďalej až do piatka 16. 7. 2010. Tieto zaujímavé a čerstvé informácie sme prevzali z mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz z decembrového, teda silvestrovského čísla v roku 2010, teda v zime. (Ten Silvester to ospravedlňuje.)

Pochod 2 x 50 a dosť patrí medzi tri základné pochody do plnenia podmienok ocenenia Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD). Absolvovanie týchto troch pochodov je podmienkou pre získanie ocenenia MKSD, resp. SSD. Ocenení okrem tradičných diplomov dostávajú suvenír v podobe keramického tanierika s menom držiteľa. Na obrázku vidíte zbierku tanierikov jedného z tých úspešnejších..

Základné informácie o pochode: 29. ročník, organizátor TJ Tesla Bratislava, štart 23. 6. 2012 (sobota), hlavná železničná stanica Bratislava od 6:00 do 7:00 h, cieľ areál TJ Tesla. Trasa: Bratislava, hlavná stanica - Kamzík - Marianka - Košarisko - Baba - Hubalová - Zochova chata - Zumberg - Tri kamenné kopce - Kamzík - TJ Tesla. Informácie: Ivan Nižnan, tel.: 0903-620 653.

Príďte, obanujete, samozrejme že, ale iba v tom prípade, keď Vám niečo znemožní zúčastniť sa pochodu. Je to len na Vašom výbere či prídete alebo nie. V konečnom dôsledku je to ako v mnohých prípadoch, tak ako to povedal jeden múdry pán o manželstve: “Manželstvo s dobrou ženou je ako prístav v búrke a manželstvo so zlou ženou, ako búrka v prístave". Čo je lepšie?

1. - 3. 6. 2012 DEŇ S BICYKLOM 21. ročník
(piatok - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

2. - 3. 6. 2012 TRNAVSKÁ STOVKA 39. ročník
(sobota - nedeľa) TJ ATOM J. Bohunice, TESLA Bratislava, HO Skoba Trnava

9. 6. 2012 POZRITE SA, TO JE KRÁSA 29. ročník
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava

9. 6. 2012 S BEZKOU DO MALÝCH KARPÁT IVV 29. ročník
(sobota) KST Spartak BEZ Bratislava

16. 6. 2012 Severnou stranou Malých Karpát 33. ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

16. - 17. 6. 2012 REGIONÁLNY LETNÝ ZRAZ TURISTOV 52. ročník
(sobota - nedeľa) KST Senica

23. - 24. 6. 2012 2 X 50 A DOSŤ! 29. ročník
(sobota - nedeľa) TJ Tesla Bratislava

23. 6. 2012 KARPATY TOUR (cyklo) 15. ročník
(sobota) Malokarpatský cykloklub Trnava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.