MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ: apríl

Chôdza sa všeobecne odporúča ako jedna z najzdravších pohybových aktivít, avšak podmienky k jej bezpečnej realizácii sa pri súčasnom vývoji neustále zhoršujú. Narastajúci počet áut si automaticky vynucuje na státie a parkovanie už aj väčšiu časť mestských chodníkov a na tých zostávajúcich, často zúžených plochách premávajú aj cyklisti, ktorí sa takto chránia pred autami.

Na turistických chodníkoch, lesných cestách a ochranných riečnych hrádzach je chodec ohrozovaný hlavne cyklistami a pri rýchlejšom pohybe a pri behu sa stáva ešte aj vhodným objektom pre niektorých psov.

Najväčšie ohrozenie pre peších turistov v súčasnosti jednoznačne predstavujú cyklisti, ktorých rapídne pribúda. Títo napr. v Malých Karpatoch majú vyznačené trasy nielen na širších lesných cestách, ale v podstate si už prisvojujú takmer všetky (aj tie najužšie) chodníky, pôvodne vybudované a udržiavané pešími turistami, prípadne poľovníkmi.

Zdôrazňujem však, že nie som proti cyklistickej turistike – slušných a ohľaduplných ľudí sa (aj na úzkych chodníkoch) veľa zmestí. Som len proti arogantným a bezohľadným cyklistom. Výjazdy niektorých týchto cyklistov (hlavne v lesoch) nemožno vôbec označiť za turistické. Pre mnohých sú to spravidla len tréningovo-adrenalínové akcie, pri ktorých si pochopiteľne svojou bezohľadnou jazdou vynucujú prednostné právo bez akejkoľvek predbežnej signalizácie. Predbiehať neprimeranou rýchlosťou a v tesnej blízkosti nič netušiaceho a ničím nechráneného chodca znamená šok a stres a pre bezohľadného cyklistu (chráneného prilbou a rukavicami) zrejme adrenalín a spokojnosť.

Zažiť cez deň niekoľko takýchto stretnutí, to v žiadnom prípade nemožno u pešieho turistu považovať za pohodu a relax. Takíto cyklisti (dúfam, že ich je menšina) jednoznačne na frekventované turistické chodníky nepatria. V žiadnom prípade nechcem upierať ich právo na sebarealizáciu, a preto pre takýchto “adrenalínových cyklistov” by bolo vhodné vyčleniť samostatné priestory, kde naopak by mali zakázaný vstup chodci.

Chodcov i cyklistov v lesoch pribúda a aby v budúcnosti nedochádzalo medzi nimi k zhoršeniu spolunažívania, je žiaduce túto oblasť intenzívnejšie sledovať a prijímať zlepšujúce opatrenia. Tu zďaleka nestačí len stále rozširovať nové značky a smerovníky na ďalších chodníkoch.

Ak sa situácia v danej oblasti bude aj naďalej zhoršovať, treba potom zrejme počítať už len s tým, že dôjde k nastoleniu principiálnej otázky, či vôbec cyklistika patrí na lesné turistické chodníky, obzvlášť v chránených oblastiach. Potom sa však výsledné opatrenia môžu negatívne dotknúť aj svedomitých cyklistov – turistov, ktorých je určite väčšina.

O pár dní čaká nás ďalší ročník tohto významného slovenského diaľkového pochodu. Tých ročníkov, ktoré sme už organizovali, je pekná kôpka a ich výpočet by bol nesmierne dlhý a zabral by veľa miesta v tomto článku. Veď si len predstavte, organizoval sa prvý ročník pochodu, po ňom to bol aj druhý ročník, o rok neskôr už to bol zas tretí ročník, štvrtý ročník sme nevynechali, a preto po ňom nasledoval piaty ročník, šiesty ročník nebol jubilejný, ale bol, sedmička je šťastné číslo, preto aj siedmy ročník bol úspešný, ôsmy ročník sme nevynechali a deviatku nosil na chrbte slávny Jožo Golonka, ktorý zabáva divákov ešte aj teraz dávno po tom, čo skončil s hokejom. Aby sa Trnavčania necítili urazení, desiatku nosil kanonier tiež Jožo, ale Adamec, mimochodom reprezentant, výborný strelec, hráč Slovana Bratislava, ktorý hral aj za Trnavu. A tu to malo skončiť, aspoň podľa otcov T-100, trnavských horolezcov. Už ďalšie pochody nechceli organizovať a pritom už v tom čase mal pochod obrovskú popularitu a bohatú účasť turistov. Jedenásty ročník zachránil improvizáciou Juraj Hromkovič spolu s kamarátmi z VD Štart Bratislava. Bol to jediný ročník, ktorý končil v Trnave. No a potom prišiel Peter, ani nie veľmi svätý (beťár skratkársky, ktorý sa stal zakladateľom turistického vedného odboru – optimalizácia trasy), ale zato vynikajúci turista, kamarát a najmä organizátor a ten to ťahal dlhé roky, až sám skončil pod Olympom. Peter skončil a zvolil si netradičný odvoz spod Olympu. Bola to cínová rakva, ale Trnavská stovka neskončila. Nastal novovek Trnavskej stovky, charakterizovaný každoročným nárastom počtu účastníkov. Prežil sa i jubilejný 40. ročník pochodu, ale keď sme nakukli za tie dvere, stál tam už 42. ročník Trnavskej stovky. Prekoná tento ročník v počte účastníkov ten vlaňajší - rekordný? Kedy sa tento nárast zastaví? Niektorí tvrdia, že až vtedy, keď prestaneme tento pochod organizovať. Prestaneme Trnavskú stovku organizovať? No to by nám turisti teda dali. Napriek narastajúcemu počtu zúčastnených turistov a narastajúcim starostiam organizátori majú ešte stále dostatok guráže na organizovanie tohto diaľkového pochodu. Množstvo turistov, účastníkov, nás núti urobiť niekoľko organizačných opatrení. Na samotnej “prevádzkovej” organizácii už nie je ani čo zlepšovať, aj keď vždy sa nájde dajaká maličkosť, ktorú treba riešiť. Jedným z opatrení je odporučenie pre turistov chystajúcich sa na pochod, aby popri naberaní kondície si nacvičovali aj paličkovanie. Nemyslíme tým ručné práce, ale nacvičovanie písania paličkovým písmom. Mnohé ťažko čitateľné mená na účastníckom lístku nám robia trochu problémy, najmä pri štatistikách, vypisovaní diplomov a podobne. Nebojte sa, na tlačive budete mať aj “chlieviky”.

Zásadnejšou organizačnou zmenou je, že Trnavská stovka bude rozdelená do troch samostatných skupín podľa presunových prostriedkov, teda chôdza, beh (rýchly presun) a cyklistika. Každý presunový prostriedok má svojho zodpovedného šéfa, rozdielny čas štartu i úpravu samotnej trasy. Oficiálny štart pochodu je od 6:00 h až do 8:00 h. Kategória bežci a rýchly presun bude mať umožnené štartovať už od 5:00 h, čím si získajú dostatočný predstih pred ďalším štartovným poľom. V čase štartu pešiakov budú bežci už na míle vzdialení od štartu a tým sa dosiahne roztiahnutie peletónu a zabráni prehusteniu turistov na trase. Cyklisti majú na začiatku inú trasu, ale na druhej strane je tu zaradená náročnejšia cyklistická disciplína “vrchárska prémia”. Je to slušný výstup z Pezinka na Pezinskú Babu. To už nie je cykloturistika, ale celkom slušný cyklistický vrchársky výkon. Na tomto úseku trasy si môžu cykloturisti overiť svoju dobrú športovú výkonnosť. V minulosti pri pretekoch Okolo Slovenska bola neraz na Babe vrchárska prémia a teraz tam býva aj cieľ pretekov automobilov do vrchu.

Štart pochodu je Hlavná železničná stanica, pod schodami, Žabotova ulica, v čase 6:00 h – 8:00 h. Na mieste štartu je i možnosť občerstvenia pred náročným pochodom v reštaurácii sponzora T-100. Ideme s dobou, tak ako u lekára ste si mali možnosť vybaviť prednostné ošetrenie, tak pri registrácii pochodu nemusíte postávať v dlhých radoch pod schodami, v reštaurácii (pri objednaní si malinovky, kávy, piva a i) vám zabezpečia prednostnú registráciu. Vy sedíte pri káve a čašník vám vybavuje registráciu. Služby na úrovni doby.

Upozorňujeme, že ukončenie štartu je stanovené na ôsmu hodinu, ale aj kúsok po ôsmej. V prípade väčšieho meškania vlaku, autobusu a i. doporučujeme telefonicky zavolať na štart
(0903 620 653), počkáme (ale nie do obeda). Rovnako pešiaci, ktorí prídu skôr na štart, budú odštartovaní promptne.

Trnavská stovka je zaradená do plnenia podmienok súťaže SSD a MKSD pre turistov stovkárov. Ak chcete takéto ocenenie získať spolu s diplomom a tanierikom, je nutné absolvovať i Teslácku stovku – 2x50 a dosť, ktorá sa organizuje v dňoch 27. - 28. 6. 2015 (sobota - nedeľa). Tento pochod má niekoľko zvláštností. Čuduj sa svete, ale má dĺžku presne sto kilometrov, (čo všetko sa teraz u nás nazýva stovkou), má sa a dá sa absolvovať v časovom rozpätí do 24 hodín. Je to typická lesná stovka. Ráno sa vojde do lesa a potom až na cieľ všetko prebieha v lese. Žiadna dedina či mestečko nestojí v ceste. Štart i ciel je v jednom meste (Bratislava). Pochod má tiež dlhoročnú tradíciu a pochváľme sa, i dobrú organizáciu.

Zverejňujem upravenú tabuľku úspešnosti po 41. ročníku a pred 42. ročníkom. Organizátori súčasných ročníkov T-100 si žiadali, aby som ich evidoval ako úspešných účastníkov. Vyhovel som im, no podľa týchto kritérií som sa rozhodol zaradiť do tabuľky aj Petra Minárika, ktorý organizoval stovku 25 rokov. Ďalšie poradie je stále v štádiu vývoja, dávam to dokopy. V zozname mám už vyše 1200 mien ľudí, ktorí aspoň raz prišli do cieľa T-100. Stovka sa stala najmasovejším podujatím diaľkovej turistiky v Malých Karpatoch. Teším sa na 42. ročník!

Poradie	Meno	Rok nar.	Bydlisko	Počet štartov	Počet dokončených	Posledná účasť
1.	Šulek Karol	1950	Trnava	34	34	2014
2.	Hanuš Jaroslav	1935	Nitra	32	31	2014
3.	Korčok Attila	1941	Bratislava	30	29	2011
4.	Krno Sveťo	1955	Bratislava	28	28	2014
5.	Rosina Jozef	1957	Trnava	34	27	2014
6.	Griflík Marcel	1972	Trnava	28	27	2014
7.	Vrška Milan	1962	Trnava	27	27	2014
8.	Kohút Miroslav	1958	Bratislava	29	26	2014
9.	Nižnan Ivan	1944	Bratislava	28	26	2014
10.	Bada Peter	1940	Trnava	27	25	2014
11.	Minárik Peter	1947	Trnava	25	25	2010
12.	Obdržálek Peter	1953	Bratislava	26	24	2004
13.	Hanzlúvka Milan	1951	Brezová	24	24	2010
14.	Obdržálková Jana	1949	Bratislava	24	24	2007
15.	Sasák Jaromír	1951	Osuské	23	23	2014
16.	Toma Peter	1946	V. Uherce	24	22	2005
17.	Nádaský Pavol	1955	Trnava	22	22	2014
18.	Lietavec Miro	1960	Špačince	22	22	2014
19.	Rím Ondrej	1930	Bratislava	22	21	2011
20.	Klokner Melo	1932	Bratislava	21	21	2003
21.	Divko Miroslav	1974	Tomášov	21	21	2014
22.	Suran Július	1940	Tlmače	21	21	2014
23.	Chrapčiak Vladimír	1956	Trnava	30	20	2014
24.	Groman Peter	1959	Trnava	21	20	2013
25.	Radványi Celo	1940	Trnava	24	19	2002
26.	Suchoň Michal	1956	Bratislava	23	19	2003
27.	Hanus Peter	1935	Modranka	19	18	2000
28.	Parcer Ján	1923	Prievidza	17	17	2003
29.	Trubač Ján	1955	Trnava	18	16	2013
30.	Páchnik Ctibor	1953	Bratislava	18	16	2014
31.	Tvrdá Zdenka	1956	Bučovice	16	16	2003
32.	Šoula Pavol	1954	Bratislava	18	15	2013
33.	Sládeček Štefan	1953	Bratislava	17	15	2010
34.	Babor Karol	1928	Bratislava	16	15	1999
35.	Stotka Vladimír	1934	Bratislava	16	15	2004
36.	Farkašovský Ladislav	1937	Bratislava	16	15	2014
37.	Vala Jiří	1956	Brno	15	15	2002
38.	Mikulka František	1942	Trnava	14	14	2000
39.	Fusík Ján	1958	Bratislava	15	13	2009
40.	Novák Milan	1944	Trnava	14	13	1999
41.	Plesníková Angelika	1960	Bratislava	14	13	2003
42.	Valach Peter	1951	Bratislava	14	13	2008
43.	Adamovič Jozef	1939	Trnava	13	13	1993
44.	Furuncz Ján	1947	Bratislava	13	13	2003
45.	Porubanec Cyril	1937	Bratislava	13	13	2011
46.	Kyselica Ján	1928	Trnava	16	12	1999
47.	Prihel Stanislav	1941	Pezinok	13	12	1991
48.	Královič František	1949	Trnava	12	12	1998
49.	Vagač Vladimír	1945	Pezinok	12	12	2001
50.	Svrček Vladimír	1932	Bratislava	12	12	2014
51.	Rybanič Vojtech	1948	Bratislava	19	11	1998
52.	Vida Viliam	1938	Bratislava	18	11	2006
53.	Barczay Marián	1946	Trnava	11	11	1993
54.	Nedoma Peter	1952	Bratislava	11	11	1993
55.	Adamovič Jozef	1955	Špačince	10	10	1989
56.	Babišík Milan	1953	Trnava	10	10	2003
57.	Petrovič Pavol	1939	Trnava	10	10	1989
58.	Urgela František	1954	Špačince	10	10	1995
59.	Šmakal Slavomír	1957	Bratislava	10	10	2014

Červená turistická magistrála vedená z Devína na Duklu v dĺžke vyše 760 km a pomenovaná ako Cesta hrdinov SNP (úsek Devín – Bradlo ako Štefánikova magistrála) je u turistov na Slovensku všeobecne známa. Po uvoľnení hraníc v posledných rokoch vznikla lákavá možnosť pokračovať z Dukly ďalej po slovensko-poľskej hranici Bukovskými vrchmi (Poloniny) k trojhraničiu (Kremenec, 1221 m n. m.) a ešte ďalších 10 km po červenej turistickej značke popri schengenskej (slovensko-ukrajinskej) hranici cez Stužický prales do našej najvýchodnejšej obce Nová Sedlica. Potom celá táto magistrála predstavuje takmer 890 km.

Keďže celá trasa prechádza minimálne desiatimi slovenskými pohoriami, je zrejmé, že na Slovensku snáď ani niet pešieho turistu, ktorý by už neabsolvoval aspoň nejaký úsek z tejto magistrály. Mnohí ju majú po etapách prejdenú celú, no v poslednom období sa každoročne objavia menšie turistické skupinky, ktoré túto magistrálu z Devína po Duklu alebo až po Novú Sedlicu (resp. opačne) absolvujú na jeden záťah, a to spravidla v trvaní 20 – 30 dní. Treba priznať, že je to úctyhodný fyzický výkon, zvlášť ak sa pritom zohľadnia aj podmienky pre nocovanie a stravovanie.

Všetci, ktorí doteraz úspešne zvládli na jeden záťah túto trasu a nejakým spôsobom dali o sebe vedieť, vyjadrujú spokojnosť; a to tak so svojím výkonom, zážitkami, poznaním, ale aj psychicky dokonalým prečistením hlavy (reset hlavy).

Teda príjemné putovanie na diaľkovom etapovom pochode (DEP) naprieč Slovenskom.

VUC Trnava financovala obnovu Chodníka Jána Hollého v roku 2014. Chodník Jána Hollého je zelená značka TZT 5107 Hradište pod Vrátnom – Dobrá Voda – Pustá Ves s dĺžkou 18,8 km. Značkári obnovili pásové značenie, na 10 smerovníkoch vymenili 46 smeroviek a tabuliek miestneho názvu.

Chodník Jána Hollého bol slávnostne otvorený počas osláv Jána Hollého na Dobrej Vode v nedeľu 12. 4. 2015. Predpoludním ho otvorili zástupcovia VUC Trnava – asistent predsedu pán Jozef Behúl, KST – predseda KST pán Peter Dragúň a obce Dobrá Voda – starosta pán René Blanárik. Otvorenia sa zúčastnilo asi 30 turistov. V krátkych prejavoch zástupcovia partnerských organizácií ocenili vzájomnú spoluprácu pri rozvoji turistiky a propagácii obce Dobrá Voda. Potom sme navštívili Pamätnú izbu Jána Hollého, kde nám lektorka pani Janka Danková podala zasvätený výklad o živote a diele básnika.

Potom sme sa vydali na krátku prechádzku cez Podmariáš na hrad Dobrú Vodu. Na hrade členovia občianskeho združenia vyčistili nádvorie hradu, spravili chodníky a schodíky. Po krátkej obednej prestávke sme pokračovali po trase bývalej lesnej železničky na Dobrú Vodu.

Stihli sme popoludňajší program na cintoríne – sprievod folklórnych skupín, prejavy a kladenie vencov. Na záver osláv bolo vystúpenie folklórnych skupín (Krúžek z Nemčičiek na Morave, Prvosienka z Dobrej Vody a cimbalovej muziky Strunka) v Kultúrnom dome.

Stručne povedané, bol to nestor trenčianskej turistiky. Na úvod uvediem len toľko, že bol lekár obvodný, revízny a nakoniec zástupca riaditeľa trenčianskej nemocnice. Keď mal cca 55 rokov, prestal fajčiť. Dôvodom boli začínajúce sa zdravotné problémy. Nepovedal však aké. Mal pevnú vôľu. Keď zistil, že mu fajčenie škodí, prestal fajčiť. Keď zistil, že má nadpriemernú váhu, “zhodil” 10 kg. Rada ako schudnúť je jednoduchá. Každý deň prestať jesť o 17.00 h a vydržať až dovtedy, kým schudne o 10 kg.

Bolo určité obdobie, keď som každý piatok chodieval do Trenčína za mojou matkou. Poupratovať, nakúpiť a čo bolo treba v záhradke urobiť. Po príchode som vždy volal Vendovi, predsedovi klubu turistov TTS, aký je program na sobotu a nedeľu. Pri jednom telefonáte sa mi pochválil, že sa trenčianskym turistom podarilo získať pre svoju činnosť MUDr. Ladislava Bundalu. Bol som naňho zvedavý. V sobotu sme sa prvý raz videli a zoznámili. Sem tam sme prehodili pár slov. Človek už od malička má podvedome zakódovaný rešpekt k pánom doktorom. Nepamätám sa presne, či to bolo počas túry alebo až na konci. Len viem, že sme si dali pivo. A vtedy MUDr. L. Bundala mi podával ruku a hovorí: “Tituly sme nechali doma, ja som Laco, ty si Šaňo”. Na toto príjemné zoznámenie sa nezabudnem do smrti. To sa vždy zopakovalo, keď pribudol nový člen našej turistickej skupiny. Raz pribudol Jozef. Boli sme v Holubyho chate na Javorine. Všetci sme si dali, ako obvykle, pivo. Tí zdatnejší aj malú borovičku. To bol rituál. Jozef sa zdráhal. Nechcel. Vraj mu to doktori zakázali. Laco hovorí, len sa pokojne napi, doktori hovno vedia. Nastal obrovský rehot. Jozef nevedel čo sa stalo. Potom dostal vysvetlenie, že Laco je predsa doktor, tak to musí vedieť. Tak aj toto bol Lacov šibeničný humor.

Postupne sa naša turistická skupinka rozrastala. S rastom skupiny bolo charakteristické, podľa Laca, že treba rozlišovať medzi rovnakými menami. Mali sme v skupine dve “štramandy” Ľudmily. Aby sme ich rozoznávali, tak tá s vysokou školou bola “titulárna Ľuda” a tá s maturitou bola “netitulárna Ľuda”. Mali sme dva manželské páry. Irenka mala Michala aj Marta mala Michala. Aby sme ich rozlíšili, jeden bol “Majkl” a druhý bol “Mišél”. Laco nám prezradil, že na gymnáziu mu vymysleli meno “Ladislav Bundislav”. Zostal mu Bundislav. Než sa ustálilo moje meno, prešlo rôznymi mutáciami. Boli sme na prechode cez Orlické hory. V niektorej krčme na ceste som si zabudol čiapku. Aby mi nepálilo slnko na holú hlavu, dal som si na hlavu plavky. V otvore pre jednu nohu bola hlava a otvor pre druhú nohu povieval voľne vo vzduchu. To bolo čosi pre Laca. Keď ma zbadal, skonštatoval, “máme tu Jásira Arafata”. Neskôr sa to skrátilo na Arafat a ustálilo na mene Arab. Čiže aj v tomto smere pracovala Lacova fantázia na plné obrátky. Jozefa sme mali iba jedného, ale aj tomu prischlo meno Jozafát. Okrem prírastkov v skupine boli aj odchody zo skupiny. Mali sme manželský pár. Dáma bola veľmi “fajnová”. Keď sme mali náladu, padali rôzne vtipy a príhody. Možno aj vymyslené. Hlavná vec, že sme sa mali na čom smiať. Niekedy až rehotať. Niektoré vtipy sa “fajnovej” dáme nepáčili. To bola voda na Lacov mlyn. Pritvrdil. Samozrejme, že všetci sme sa smiali. Keď dáma začala Laca kritizovať, povedal jej, že ak sa jej nepáči, nemusí s nami chodiť. Dáma sa urazila a už viac sa na žiadnej našej túre neobjavila. Horšie to bolo pre jej muža. Už ani ten s nami nechodil. Bál sa prísnej manželky.

Onedlho po príchode Laca do našej turistickej skupiny sa naplno rozvinul jeho turistický talent. Už sme nechodili na turistiku iba cez víkendy. Laco vymyslel fantastický plán. Po pohraničných krajoch prejsť okolo celej Československej republiky. Vždy v tom týždni, keď bolo Ladislava. Laco vždy na tento týždeň pripravil plán putovania po pohraničí. Začali sme v Jeseníkoch. Skončili sme v Čenkovicích. V ďalšom roku sme začali v Čenkovicích a skončili v Babičkinom údolí. Ďalší rok sme začínali v Babičkinom údolí a skončili v pred Krkonošami. Ja som bohužiaľ pre pracovné povinnosti nemohol absolvovať celú trasu okolo republiky. Marta pracovala pod Dubčekom. Neviem v akej pozícii. O tom sme sa nebavili. Dubček bol predseda OV KSS v Trenčíne. Laco vždy pred naším týždenným pochodom preštudoval sprievodcov a mapy. Marte dal typy, kde by mala pre nás hľadať ubytovanie. Vtedy ešte nebol internet. Všetko sa muselo vybavovať po telefóne. Dubček samozrejme o tom vedel. Podporoval turistov, ako aj každého, kto to potreboval. Nakoniec Laco vymyslel ďalšiu atraktívnu turistiku. Na výročie SNP putovať z Devína na Duklu. Z Devína po Trenčianske Teplice sme išli per partes. Vždy dva dni cez víkend a ďalšíe dva dni cez nasledujúci víkend. Z Trenčianskych Teplíc sme išli súvisle v jednom ťahu. To vyžadovalo tri týždne dovolenky. Bolo nás 15. Dvaja mládežníci nemali toľko dovolenky. Keďže to bola politická akcia, Dubček im vybavil mimoriadnu dovolenku. Tento pochod považujem za najkrajšiu dovolenku v mojom živote. Všeličo sme cestou zažili. Keďže v Magurke sme nedostali nocľah, museli sme z Donovalov vyrážať o 4.00 h ráno. Vždy keď bolo treba skoro ráno vstávať, Laco si zobral na starosť budíček. Mali sme pred sebou dlhú trasu. Navrhoval som, aby sme nešli po hrebeni cez Kozie chrbty, ale aby sme ich traverzovali. No Laco sa naježil. On žiadne padavky nepotrebuje a kto nevládze, nech sa vráti domov. Tým si nás všetkých získal. Dali sme mu za pravdu. Mali sme so sebou aj staršieho turistu a objemnejšiu dámu. Čakal som ich na Kotliskách. My traja, starší pán a objemnejšia dáma, sme do Jasnej prišli o 20.00 h. To bola 16-hodinová túra. Mimochodom, objemnejšia dáma počas týchto troch týždňov zhodila 8 kg. Tento deň bolo nádherné počasie. Koža za uchom ma pálila. Išiel som za Lacom. Hovorím mu, čosi sa stalo s pokožkou za mojím pravým uchom. Laco sa zasmial a hovoril, že všetci máme opálenú pokožku od slnka za pravým uchom. Vtedy som mal prvý a posledný raz opálenú pokožku za pravým uchom.

V Priehybe sme spali v horárni. Ešte sme sa ani dobre neuložili k spánku, začali po nás behať myši. Našim dámam to veľmi vadilo. Niekto vymyslel, že treba do kúta dať myšiam nejaké jedlo, aby sa tam zdržovali a nám dali pokoj. Ráno sme vyštartovali ešte za tmy. Bolo nádherné počasie. Vyšli sme na Veľkú Vápennú a pozorovali východ slnka spoza Vysokých Tatier. To bol nezabudnuteľný zážitok. Na Volovci sme spali v chate, ktorú nám prišli otvoriť turisti z Rožňavy. Medzi nami boli aj takí, ktorí vždy mali času dosť. Ja s Jozafátom sme boli vždy v čele. Po toľkých rokoch potulovania po horách sme sa už všeličo naučili aj o počasí. Cestou na Volovec sme nabádali všetkých, aby sa ponáhľali. Nepáčilo sa nám počasie. Hrozila búrka. Niektorí poslúchli, niektorí “mali čas”. Onedlho po príchode do chaty prišla poriadna búrka. Poslední, čo ešte neboli v chate, začali utekať. Z chaty bolo vidno, ako preletel blesk smerom za chatu, odkiaľ viedla cesta hore na chatu. Našťastie nikomu sa nič nestalo. Po tejto príhode už aj tí čo mali vždy čas, sa poučili a pri neistom počasí sa radšej poponáhľali. Ubytovanie v klimatických kúpeľoch Štós vybavil Laco priamo so svojím kolegom, ktorý tam pracoval. Aj tu tí, ktorí “mali čas”, zmokli. Tí, čo pridali do kroku, búrke ušli. Ešte raz nás chytila vonku poriadna búrka pred Svidníkom. Značenie tam bolo v katastrofálnom stave. Museli sme robiť rojnice pri hľadaní značiek. Tým sme sa mimoriadne zdržali. Všetci sme premokli. Vo Svidníku už svietilo slnko. Prezliekli sme sa do suchého a všetko bolo v poriadku. Ešte treba pripomenúť, že v Banskej Bystrici sme položili veniec k pamätníku SNP. Taktiež aj na Dukle sme položili veniec k pamätníku na počesť SNP, pričom zaznela slávnostná paľba čestnej čaty. Pred nástupom na túto našu túru sme si kúpili rovnaké košele, aby sme pri týchto slávnostných príležitostiach boli jednotne oblečení. Všetkých 15 účastníkov tejto krásnej akcie získalo odznak s diplomom PO CESTE HRDINOV SNP.

Pred každým celoštátnym zrazom slovenských turistov Laco vždy vypracoval trasu týždňového,. prípadne dvojtýždňového pochodu na zraz. Marta nám vždy zohnala, podľa Lacových inštrukcií, ubytovanie po ceste. Pamätám sa na trasu do Zlatej bane pri Prešove. V Slánskych vrchoch sme spali v nejakej horárni. K horárni neviedla turistická značka. Laco na mape našiel dve paralelne vedúce cesty k horárni. Debatovali sme, ktorou cestou treba ísť. Nakoniec sme sa demokraticky rozhodli ktorou cestou pôjdeme. Ovšem Laco, keďže sme tadiaľ išli prvý raz, chcel vedieť v akom stave je tá druhá cesta. On si totiž z každej túry robil podrobný popis trasy aj s časovým rozvrhom. Ja som sa teda rozhodol, že pôjdem sám tou druhou cestou a poznamenám si všetky Lacom požadované údaje. Keďže som išiel sám a s nikým som nedebatoval, uvidel som prvýkrát v živote sovu sedieť na konári asi meter nad mojou hlavou. V lese bola tma a na lúku predo mnou svietilo slnko. Vetrík pofukoval z lúky ku mne. Na lúke sa pásol krásny jeleň, ktorý nemal ani tušenia, že ho niekto pozoruje z lesnej cesty. Horšie to bolo, keď som začul akési štekanie. Obával som sa vlkov. Cesta, po ktorej som išiel, viedla nad strmým zrázom. Dolu, nie ďaleko odo mňa, týmto “štekaním” zvolávala k sebe svoje malé páskové potomstvo divá sviňa. Odľahlo mi, pretože zdola hore by sa ku mne dostal iba skalolezec, možno kamzík.

Laco bol mimoriadne obľúbeným turistickým vedúcim s prirodzenou autoritou. Bol spomedzi nás najstarší. Bol dobrý psychológ. Vedel kedy pritvrdiť a kedy začať “srandovať”. Nekomandoval, neotravoval, no napriek tomu bola v našej skupine mimoriadna disciplína. Na túru prišiel vždy stopercentne pripravený. Mal naštudovanú celú trasu, ktorá bola pred nami. Po trase nás upozorňoval na to, čo vidíme, čo ešte budeme vidieť a aj prípadné iné zaujímavosti architektúrou počnúc a prírodu končiac. Dobre sa vyznal vo faune. Keď som ho porovnával s niektorými turistickými vedúcimi v Bratislave, ktorí sa tvárili ako “kohúti na smetisku”, boli to vedľa neho len také slabé turistické odvary. Svoje požiadavky vedel diplomaticky presadzovať. Rýchlo ja s Jozafátom sme sa presvedčili, že nemá rád, ak sa niekto ponáhľa pred skupinou dopredu. My sme si to veľakrát ani neuvedomili, že sme zrýchlili a vzďaľovali sa od skupiny. Raz pri jednej túre sme spali na Košariskách. Vtedy tam boli chatky. Laco si večer preštudoval mapu a prehlásil, že nepôjdeme oblúkom po zelenej turistickej značke na červenú a ďalej na Zošku, ale krížom cez les. Nejaký nováčikovia, ktorí ešte nepoznali Laca, sa začali vypytovať aká je tam cesta a či tam vôbec cesta je. A keď tam nebude cesta, ako cez ten les prejdeme. Laco skonštatoval, že je tam les so starými stromami, takže by mal byť priechodný. A či je tam cesta, to sa uvidí. Jeden účastník sa obával či to so svojím obutím prejde. Od Laca sa dozvedel, že do lesa sa vždy chodí poriadne obutý. My sme sa len usmievali “pod fúzy”. Ráno sme vyrazili. Neoľutovali sme, aj keď sme nenašli cestu a išli krížom lesom. Cestou sme našli krásnu lesácku chatu. Postupne sme prichádzali k červeno značkovanému turistickému chodníku. Jozafát, ako obvykle, bol prvý. Keď prišiel na chodník s červeno značkovanou cestou, odbočil vpravo namiesto vľavo. Laco nedovolil, aby sme za ním kričali a upozornili, že ide opačne. My sme už dávno boli v chate pri Zoške, keď prišiel Jozafát autobusom zdola. No a to už bol námet na celý večer. Že tá jeho frajerka ho tam dolu akosi dlho zdržovala, že sa chcel potajme oddeliť a ísť za ňou, ale že sme na to prišli atď. atď. Z tejto bájky sme dlho “žili” a príležitostne sa na nej zabávali. Mne sa stala podobná príhoda v Rudohorí. Tak nám dal Laco najavo, že sa máme držať spolu a “neletieť” dopredu. No a čo sa týka koncového “zberača”, to robil Irenkin Miško.

Raz sme išli na Holazne. Samozrejme hrebeňom, bez turistickej značky. Laco trochu kríval. Keď som sa ho opýtal čo sa stalo, odvetil, že ho bolí achylovka. Ráno vraj ledva vyšiel z postele. Radil som mu, že mal ostať doma v posteli. Opovržlivo na mňa pozrel a prehlásil, že posteľ je pre pacientov a nie preňho. Inokedy prišiel krívajúc na túru s dvomi palicami. Vtedy ešte neexistovali palice “nordic valking”. Boli to len drevené, v lese urezané palice. Keď som sa ho opýtal čo mu je, povedal, že má vodu v kolene. Opýtal som sa, prečo si nedal koleno do sadry, ako to robili bežne lekári s nami, pacientmi, a prečo neostal v posteli. Odvetil, že sadra a posteľ je pre pacientov. On sadru nepotrebuje. Ja som ho s tými dvomi palicami odfotil a urobil fotku na formát A4. Fotku sme dali do vývesnej skrinky na námestí v Trenčíne a pod fotku sme napísali, že fotka síce pripomína mariatalského žobráka, ale že to je iba klamlivé zdanie. Lacov zmysel pre humor sa najlepšie prejavil na Silvestra. Oslavovali sme na chate pod Inovcom. Laco sa obliekol za ježibabu. Začal robiť striptíz. Postupne odkladal ženské vnady až zostal v mužských plavkách. Celá chata sa triasla od rehotu. Prezradil mi, že veľmi rád robí klauna. Že ak by nebol lekár, robil by klauna alebo zabávača. To sa tiež prejavilo, keď turisti vo Valašskom Meziříčí začali robiť víkendové stretnutie turistov v chatách na Hornej Bečve. Prichádzali sme tam svojím autobusom v piatok popoludní. V sobotu večer bol papučový bál a v nedeľu popoludni po túre sme išli domov. V sobotu na papučovom bále bol Laco hlavný zabávač. Raz pri takejto zábave skonštatoval Janko, primár gynekológie v trenčianskej nemocnici: “teraz robí “srandy”, zabáva celú chatu, ale v robote nepozná brata”. Na to som povedal chválabohu, aspoň o pacientov je poriadne postarané. Keď bol revízny lekár, poriadne podkuroval rôznym “tiež invalidom”. Z tejto víkendovky na Hornej Bečve vznikla akcia: MEZINÁRODNÍ TÝDENNÍ PUTOVÁNÍ VALAŠSKEM, pričom štafetu prebralo mesto Vsetín. Spolu s Lacom sme tam chodili celá partia každý rok.

Veľmi sa mi páčila Lacova metodika poznávania Slovenska. Väčšinou prvé zoznámenie bolo absolvovať hrebeňovku. Potom sme sa viackrát vrátili k absolvovanému hrebeňu. Nejakou dolinou sme vyšli na hrebeň a inou dolinou dolu. Toto sa viackrát zopakovalo. Ďalšou dolinou hore a ďalšou dolu. Tak sme sa postupne naučili rozoznávať jednotlivé vrcholy navštevovaného pohoria z rôznych miest. No a keď bola možnosť z vlaku sledovať naše trasy, vždy sme túto možnosť využívali. Inak vyzerá napr. malofatranský Veľký Kriváň zo Snilovského sedla a inak z vlaku. Keď cestujeme vlakom z Kraľovian smer Ružomberok, pri peknom počasí, z mosta nad riekou Oravou, je vidieť Veľký Rozsutec, ale úplne inak ho vidieť zo Štefanovej. Keď sme už pochodili všetky značkované turistické chodníky okolo Strážova, Laco našiel neznačkovaný chodník, ktorý vedie dolu po strmom svahu kopca nad Zliechovom vedľa skalnej dosky, ktorá sa vraj za 30 000 rokov odtrhne a pochová Zliechov. Inokedy vymyslel ďalšiu trasu na Strážov. Z Fačkova sme vyšli na hrebeň smer juhozápad. Po ňom sme pokračovali cez Sádočné, Ostrá Kačka, Hrubá Kačka, Vrábrový, Čierny vrch, Strážov. Začiatok trasy vedie krásnym lúčnatým hrebeňom. V súčasnosti sú posledné dve tretiny tejto našej cesty vyznačená zelenou pásovou značkou. Tak isto Laco odmietal chodiť z Pruského po asfaltke do Vršateckého Podhradia, prípadne opačne. Po asfaltke totiž viedla turistická pásová značka. Našiel chodník po krásnych lúkach, cez západný svah Chotúča. Teraz tadiaľ vedie zelená pásová turistická značka. Trvalo to hodne dlho, než sa mu podarilo presvedčiť značkárov, aby značku z asfaltky preniesli na dnešný chodník. Nad obcou Vršatecké Podhradie sa tiahne vápencový masív. Samozrejme to by nebol Laco, keby ho nepreskúmal. Najskôr našiel možnosť prejsť zo sedla pod Chmeľovou masívom na druhú stranu nad Vršatecké Podhradie. Postupne našiel súvislý chodník po hrebeni celého masívu. Z lúk nad Červeným Kameňom až nad západnú časť obce Vršatecké Podhradie. Teraz je tam prísna rezervácia. Bohužiaľ už sa tade nesmie chodiť. Taktiež objavil chodník okolo strážovského potoka k strážovským vodopádom. Pôvodne vraj to boli pružinskí turisti, ktorí tam umiestnili drevené rebríky, aby bol možný výstup po nich na Strážov. Neskôr, keď už boli rebríky zdevastované, dvaja naši cvičitelia VHT vzali lano, uviazali ho nad vodopádmi, a tak sme sa aj my ostatní dostali hore. Postupne, čím viac sa Laco oboznamoval s chodníkmi, po ktorých viedli turistické pásové značky, tým viac sa im vyhýbal a hľadal nové, nami nepoznané chodníky. Prípadne prechod priamo lesom bez chodníkov. Nakoniec v lese sa vždy nejaká tá cestička našla. Samozrejme, že sme chodili aj do Vysokých Tatier. Laco mal VHT príručku. Podľa nej našiel chodník, neoznačený pásovými značkami, na Patriu. Hore to cez kosodrevinu ešte celkom dobre išlo. Nad kosodrevinou bol chodník riadne schodný. Cestou dolu sme v kosodrevine pravdepodobne stratili chodník. To už nebolo ako v našich lesoch, kde sa dá prejsť aj bez chodníka. Nakoniec sme si vydýchli, keď sme sa dostali na riadny chodník. Na druhý deň sme išli zo zastávky Biela voda na Brnčalku a hore serpentínami na Veľkú Svišťovku. Keď sme schádzali chodníkom dolu k Skalnatému Plesu, Lacovi napadlo, že ešte máme dosť času. Mohli by sme sa ísť pozrieť na Huncovský štít. Keďže tam nevedie značkovaný chodník, ja som odmietol. Patria mi stačila. Myslím, že ešte dvaja odvážlivci sa našli. Takže hore išli traja. Večer sme sa stretli v ubytovni, ale nedozvedeli sme sa, či sa odvážlivcom podarilo vyliezť až na vrchol Huncovského štítu.

Raz sme spali v Štefánikovej chate pod Ďumbierom. Juhozápadným smerom sa pred chatou tiahne kosodrevinou zarastený hrebeň. Keďže ešte bolo času dosť, navrhol Laco vychádzku týmto hrebeňom. Hrebeň je zarastený kosodrevinou. Chodník ani značku som tam nevidel. Ja som nešiel. Našlo sa pár odvážlivcov čo išli. Podaktorí potom mali problém vrátiť sa za svetla. Laco problém nemal. Toto bola tiež jedna stránka jeho schopností. Často sme navštevovali Súľovské skaly. Keď už sme mali pochodené všetky vyznačkované chodníky, Laco vymyslel trasu z Roháčskeho sedla po hrebeni cez Kečku do sedla Pastúch. Teraz tadiaľ vedie zelená pásová značka. Na jar tu rástli rôzne kvietky. Využívali sme Lacove vedomosti a dožadovali sa názvov jednotlivých rastliniek. Málokedy sa stalo, že Laco nevedel názov. To ho však nevyviedlo z miery. Začal podrobne opisovať rastlinku. Samozrejme čo hovoril, sme aj my videli. Konečne s vážnou tvárou prehlásil, tak takto vyzerá hosipa dvojdomá. My, čo sme ho poznali, sme sa začali smiať. Nováčikom sme potom vysvetlili ako sa dá názov hosipa dekódovať. Podľa momentálnej situácie a nálady niekedy pokračoval v “prednáške” a pripustil, že sa mýlil. No tak teda keď nie ste spokojní, tak sa opravím, je to hosipa trojdomá. To sme sa už začali nahlas rehotať. Raz sme išli na Veľký Bok v Nízkych Tatrách. Laco zistil, že skoro ráno idú lesní robotníci skriňovou vetrieskou do Vyšnej Boce. Ochotne nás vyviezli do Malužinej. Odtiaľ sme vyšli na Veľký Bok. Pôvodne sme mali zísť do Svarína. Bolo krásne počasie. Laco zmenil trasu. Dolu sme schádzali bez značky po peknom lúčnatom hrebeni až do doliny Nižný Chmelinec. Dolinou sme sa dostali pod hornú vodnú nádrž Čierny Váh. Lacovi napadlo, že keď už sme tu, tak by sme sa mohli ísť na tú vodnú nádrž pozrieť. Žiadny chodník smerom k nádrži sme nenašli, tak niekde aj štvornožky sme liezli hore. No a keď už sme boli tam hore, zmenili sme smer našej trasy a namiesto vo Svaríne sme skončili na železničnej stanici vo Východnej. Aj toto bol jeden z Lacových spôsobov zmeniť počas dňa trasu. Samozrejme nestávalo sa to často. Všetci sme boli spokojní, že sme videli aj niečo, čo nebolo v pláne. Raz v lete sme sa dohodli, že cez predĺžený víkend pôjdeme autami do Západných Tatier. V sobotu sme zaparkovali na Oraviciach. Vyšli na Osobitú, Lúčnu a cez Bobroveckú dolinu naspäť. V nedeľu sme prešli do Poľska. Zaparkovali sme v Gloniku. Vyšli na Malolučniak a po hrebeni Červených vrchov na Kondratovú. Odtiaľ cez sedlo na Giewont. Bolo pekne. Na Giewonte bolo ako “na Václaváku”. Laco mal 85 rokov. Pre Poliakov to bola senzácia. 85-ročný Čech na Giewonte. Museli sme Poliakom urobiť v hlave poriadok a vysvetliť, že Tatry nie sú české, ale slovenské a teda 85-ročný “hrdina” nie je Čech, ale Slovák. Susednou dolinou sme sa vrátili k autám. Šoféri boli samozrejme o “niečo” mladší, takže úspešne zvládli cestu domov bez problémov.

V nedávnej minulosti boli v mimoriadnej obľube 50-kilometrové pochody. Ja som sa týchto aktivít spočiatku nezúčastňoval. To by nebol Laco, keby to nevyskúšal. Samozrejme, že nahováral aj nás ostatných, aby sme sa zúčastnili. V Trenčíne organizovala jednu 50-ku Dukla a ďalšiu TTS. Pamätám sa, ako Laco robil agitáciu. Na vojenskej 50-ke dávajú v cieli výborný guláš. Samozrejme účastníkov odvezú späť do Trenčína bezplatne autobusmi. 50-ka, ktorú organizoval TTS, mala štart aj cieľ v Trenčíne. Vojenská končila na Jankovom vŕšku pri pamätníku SNP nad Uhrovcom. Účasť na týchto 50-kach bola obrovská. Zúčastňovali sa ich stovky turistov z celej vtedajšej Československej republiky. Samozrejme aj my z Lacovej skupiny sme sa dali nahovoriť. To by nebol Laco, keby sa neangažoval aj v tejto turistickej aktivite. Vyhľadal tri trasy 50-ky pre TTS. Jednu cez Biele Karpaty, jednu cez Považský Inovec a ďalšiu v Strážovských vrchoch. Jeden rok sa išlo po jednej trase, druhý rok po druhej trase a tretí rok po tretej trase. Trasovanie vykonával cez pracovné dni. Bol už v dôchodku. Jeho túry cez víkendy fungovali ďalej. Aby tie tri trasy pre TTS boli korektné, nechal si zostrojiť držiak v tvare V. V strede na konci véčka bolo umiestnené bicyklové koleso s otáčkomerom. Na koncoch boli rukoväte. Všetky tri trasy prešiel s týmto zariadením, aby zmeral skutočnú dĺžku trás a prípadne ich dĺžku upravil. To bol celý Laco. Do čoho sa pustil, to muselo byť perfektné. Samozrejme usiloval sa o to, aby trasy boli atraktívne. Keby sa trasy viedli iba po turistických značkovaných chodníkoch, nebolo by to možné. Musel preto časti trás, ktoré neviedli po turisticky značených chodníkoch, vyznačkovať. Použil k tomu veľkú žltú šípku. Samozrejme, že ostatní turisti, penzisti, mu pri tom pomáhali. No on bol hlavný projektant aj realizátor celého tohto veľkého projektu.

Keď sme putovali po Československu, stretávali sme sa s rôznymi oblastnými turistickými odznakmi. Keď nám to vychádzalo, snažili sme sa tieto odznaky plniť. Trenčín takýto turistický odznak a k nemu záznamník nemal. Laco sa angažoval aj v tejto problematike. Odznak, jeho realizáciu, tvar a príslušný záznamník, navrhol. To vyžadovalo výborné poznanie trenčianskeho regiónu a jeho históriu. Nakoniec Lacovou zásluhou bol zrealizovaný záznamník a príslušný odznak k nemu. Podmienky pre získanie tohto odznaku boli najťažšie zo všetkých oblastných odznakov v Československu. Boli určené dve skupiny, ktoré určovali akú lokalitu treba navštíviť. Jedna skupina požadovala povinný výstup na 9 vrcholov a vybrať a navštíviť 9 ďalších vrcholov z ponúkaných 24 vrcholov. V druhej skupine bola požadovaná povinná návšteva deviatich lokalít a návšteva ďalších deväť lokalít z ponúkaných 24 lokalít. To, čo urobil a navrhol Laco, bolo vždy náročné a malo vysokú úroveň.

AK V KST EXISTUJE SIEŇ SLÁVY ZASLÚŽILÝCH TURISTOV,
MUDr. LADISLAV BUNDALA TAM URČITE PATRÍ

Jedna z najkrajších, ak nie najkrajšia ruská pamiatka, sa nachádza na Červenom námestí. Už tá farba námestia Červené symbolizuje, že toto námestie je symbolom niekoľko desaťročnej vlády komunistov v Rusku. Na tomto námestí každoročne prezentovala na vojenských prehliadkach svoju vojenskú silu Červená armáda, neskôr Sovietska armáda. Na tomto námestí pochodovali v pozore nielen pešiaci, ale v počiatkoch aj kone, ktoré ťahali delá, či inú výzbroj a s vývojom vojenskej techniky boli kone nahradené modernými, ale čo z toho, keď ničivými raketami. Tu v mauzóleu už dlhú dobu je vystavená prvá osoba tohto režimu. Neskoršie k nemu pribudol i Jozef Visarionovič Džugašvili. Tento fúzatý Gruzínec má na svedomí toľko ľudských životov, že kompetentní začali mať obavy aj z nežijúceho generalisima a pre istotu ho z mauzólea odstránili a zamurovali do múra. Ale chrám, aj keď blažený, ani zďaleka k tejto dobe neinklinuje. Ako je to možné, že dva symboly tak rozdielnych systémov, takto vedľa seba dlhé roky prežívali? Ako je to možne, že budovatelia krajšej budúcnosti strpeli, aby chrám, pre nich niečo nepokrokové a tmárske, stál na ich Červenom námestí? To boli tak tolerantní vtedajší mocní? Veď v tom čase boli tisícky svätostánkov po celom vtedajšom Sovietskom zväze zrovnané so zemou, v lepšom prípade premenené na telocvične, sklady a podobne. Podobný koniec čakal aj tento chrám. Zničenie chrámu dostal na starosť i konkrétny architekt, ktorý však túto svoju stranícku úlohu nesplnil a dovolil si Stalinovi napísať list, aby tento architektonický skvost premenili na múzeum. Za svoje pochybnosti dostal architekt odmenu v podobe niekoľkoročného liečebného pobytu na Sibíri. Nevieme, či pobyt prispel k vylepšeniu zdravia architekta, ale faktom je, že chrám zostal stáť a zriadili v ňom múzeum. Aj slávnostné vojenské i prvomájové prehliadky, ktorým vraj prekážal, museli sa tomuto prispôsobiť. Nakoniec, chrám tam už stál v čase, keď o červenonámestiaroch sa ani nechyrovalo.

Chrám Vasilija Blaženého je známa stavba s farebnými cibuľovitými kupolami. Chrám pozostáva z centrálnej veže, okolo ktorej je osem menších cibuľovitých kupol. Každá kupola sa farebne a dekoratívne odlišuje od ostatných. Právom sa považuje za najkrajšiu staroruskú pamiatku. Chrám je úchvatný nielen zvonku, ale aj zvnútra, hoci nie je veľmi priestranný. Je to skôr spleť chodieb a s prekrásne vymaľovanými stenami s množstvom ikon. Je to skrátka komplex, ktorý patrí medzi skvosty svetového architektonického dedičstva. Kto dal tento skvost postaviť? Nebol to nikto iný, než Ivan Hrozný. Cár Ivan Hrozný bol skutočne hrozný, veď Ivanovia sú vo väčšine hrozní, ale ospevovaní. Poznám to aj ja osobne. Pamätám si na obdobie, keď nás ospevovali známym pospevovaním: “Bež domu Ivane, čaká ťa Nataša". V tom čase som bol ešte slobodný, a tak som tomu uveril a utekal som domov a Nataše nikde. Ale ruský cár bol skutočne hrozný a najkrutejší ruský cár, takže slovo hrozný sa stalo jeho priezviskom a v dnešnej dobe ho poznáme ako cár Ivan IV. Hrozný Vasiljevič. A to je už Ivan IV. (teda v poradí štvrtý), a čo tí predchádzajúci traja? Ivan I. KALITA Danilovič bol vraj bezcharakterný chamtivec (kalita – mešec), ale zároveň bol aj veľkým kniežaťom moskovským, úspešný a podnikavý vladár. Ivan III. Vasiljevič, taktiež knieža moskovské a všetkého Ruska, bol jedným z najvýznamnejších panovníkov ruských dejín. Počas jeho dlhej vlády sa stalo Rusko nielen územne najväčším európskym štátom. Osobnosť cára Ivana IV. charakterizuje nielen surovosť, ale aj vzdelanie a zásluhy pri budovaní Ruského štátu. Je to prvý ruský vladár, ktorý sa nechal korunovať za cára. Medzi jeho najvýznamnejšie úspechy patrí dobytie mesta Kazaň, kde sídlilo významné tatárske chánstvo. Porážka Tatárov bola pre Rusov dôležitá, pretože išlo o utlačovateľov ruských kniežat. Na pamiatku víťazstva nad Tatármi dal postaviť chrám Vasila Blaženého. Táto obrovská a krásna stavba bola postavená počas šiestich rokov ruskými staviteľmi. Je to dlhá doba alebo nie? No v porovnaní s dnešnými staviteľmi (napr. diaľnica do Košíc, Starý most v Bratislave), tak je to priam rekordná záležitosť. Názov chrámu Chrám Vasilija Blaženého je neoficiálny názov. Oficiálne je tento chrám zasvätený Matke Božej, pretože práve 1. októbra 1552, na sviatok Bohorodičky, sa začal víťazný útok na Kazaň. A kto to bol ten Vasilij Blažený? No predsa blázon, aj keď blažený. Vasilja Blaženého, tohto blázna neskôr vyhlásili za svätého. Právoslavná cirkev totiž slaboduchých ľudí považuje za svätých podľa evanjelia, kde sa píše, že chudobní duchom sú blahoslavení. Vasilij bol blázon, ktorý žil v časoch Ivana Hrozného. Bol známy tým, že vždy hovoril pravdu – dokonca sa odvažoval kritizovať aj cára. Moskovčania si ho vážili ako božieho a keď zomrel, pochovali ho v chráme, ktorý dal postaviť Ivan Hrozný. Odvtedy začal ľud nazývať chrám po Vasiljovi Blaženom.

Dnes už je chrám určený svojmu pôvodnému účelu. Do svätostánku sa vrátili bohoslužby a zároveň je aj prístupný pre turistov. Keby sme hľadali paralelu s dnešnou dobou, narazili by sme na mnoho nejasností alebo mnoho zhodností.

Tradičné turistické podujatie v Českej republike sa uskutočňuje v dvojročnom intervale. Zatiaľ posledný zimný zraz turistov pripravili so súhlasom ústredia KČT turisti oblasti Vysočina a členovia KČT Telč. Podujatie sa konalo v termíne 12. - 15. 2. 2015.

Štvrtok veľká časť účastníkov zimného zrazu turistov využíva na cestovanie zo svojich domovov na miesto konania zrazu. V pôvodnom rozpise začiatok registrácie účastníkov bol určený na 9.00 h. Skutočnosť bola ale iná. Viacerí turisti docestovali do Telča pred 12.00 h. V sokolovni, kde bolo miesto registrácie vzdialené od dopravného terminálu asi 250 m, sa pilne pracovalo, ale iba na napĺňaní zrazových igelitových tašiek materiálmi súvisiacimi so zrazom. Po zhodnotení situácie zanechávame veľkú batožinu v sokolovni, kde bolo možné batožinu odložiť. Naľahko spoločne s kamarátom trochu nadávajúc cestujeme vlakom do mesta Dačice, ktoré si prezeráme.

Po návrate do Telča okolo 16.00 h sa ideme zaregistrovať. Na veľkej tabuli nachádzame pri svojich menách evidenčné číslo. Po oznámení evidenčného čísla pri registrácii nám boli odovzdané tmavomodré igelitové tašky s logom XIV. Českého zimného zrazu turistov. Igelitka obsahovala pamätný list zrazu, pamätný list pochodu, mapy peších a lyžiarskych trás, zrazový odznak, drevené kolieska nazývané turistická známka, turistickú nálepku, orientačný plán mesta Telč, prepisovačku, plastovú násuvku, kde bolo označené miesto ubytovania a obálka. V obálke pre vopred prihlásených sa nachádzali stravné lístky a vstupenka na Papučový bál.

Účastníci mohli byť ubytovaní na lôžku aleo na podlahe. Ubytovanie na lôžku bolo zabezpečené v hoteloch, penzionoch a na privátoch. Ubytovanie na podlahe sa nachádzalo v priestoroch základnej školy, bolo vo vlastných spacích prostriedkoch (karimatka, nafukovačka, spacák). Budova ZŠ sa nachádzala vedľa sokolovne (miesta registrácie). V tejto ZŠ bolo zabezpečené starvovanie všetkých účastníkov.

Osobne som mal zaistené ubytovanie na podlahe. Z môjho pohľadu tu boli minimálne vynútené presuny. Stravovanie bolo v školskej jedálni, veľa účastníkov malo problémy skonzumovať svoje porcie jedla. Vo štvrtok na večeru bolo kuracie stehno, ryža a kompót, na pitie čaj. Ešte pred otvorením zrazu sa v základnej škole uskutočnila prednáška o histórii mesta Telč spojená s premietaním diapozitívov.

Slávnostné otvorenie XIV. Českého zimného zrazu turistov sa uskutočnilo na nádvorí zámku Telč. Program otvorili trubači a spevácky zbor. Nasledovali príhovory hostí (starostovia Telča a Studenej, zástupcovia KČT, KST a maďarských turistov). Nakoniec nás privítal vznešený pán Zachariaš z Hradce a jeho urodzená pani Katarína. Ukončenie otvorenia obstarali trubači. Po skončení slávnostného otvorenia sa konalo premietanie filmu o Etiopii.

V piatok sme mali sladké raňajky (2 okrúhle koláče priemeru 15 cm, maslo, med, sladké pečivo, 1 krajec chleba, čaj, biela káva). Organizátori zimného zrazu turistov pripravili 4 trasy pre bežkárov v okolí najvyššieho vrcholu Vysočiny - Javořice 837 m n. m. Pre pešiakov boli pripravené 3 rôzne trasy v blízkosti Telča. Súčasťou zrazu bol aj niekoľkodňový prechod po trase Pelhřimov - Křemešník - Čeřínek - Kostelec - Špičák - Telč - Javořice - Telč. Účastníkov zrazu mali možnosť navštíviť aj múzeum, Telčské podzemie, Technické múzeum a rozhľadňu Oslednice. Niektorí účastníci si urobili vlastný program.

Počas zrazu bolo denne zamračené a veterné počasie. Teplota vzduchu sa pohybovala tesne pod bodom mrazu. Priamo v Telči boli drobné ostrovčeky snehu. Na bežkových trasách sa snehová vrstva vyskytovala v rozmedzí 5 - 35 cm.

Piatková večera pozostávala zo zemiakového šalátu, vyprážaného rezňa a čaju. Šalátu v porovnaní s reštauráciou bola dvojnásobná porcia a rezeň prekrýval tanier.

Večer sa v kostole "Jména Ježiš" uskutočnila bohoslužba za zosnulých kamarátov a turistov. Po bohoslužbe sa konal koncert vážnej hudby. V priestoroch ZŠ bolo premietanie o treku okolo Anapurny.

Po raňajkách (praženica, pečivo, chlieb, maslo, džem, čaj, biela káva) sa turisti vydávajú napĺňať program svojich turistických aktivít. Program trás ako i kultúrno-spoločenského poznávania bol rovnaký. Naviac v sobotu sa na námestí mesta Telč konala zabíjačka a popoludní tzv. masopustový sprievod. Večer po večeri (sviečková, knedle, čaj) sa konal v sokolovni záverečný večierok pod názvom Papučový bál s odovzdávaním štafety.

Prvé vyvrcholenie večera zabezpečili členovia folklórneho súboru Podjavořičan. Vystúpenie by som nazval tance deduškov a babičiek. Začalo sa promenádou kostlivca s kosou. Následne "deduškovia a babičky" narobili rámus stareckými drevenými palicami (na jednej palici bol pripevnený aj cengáč a fľaša alkoholu). Samozrejmosťou bolo držanie sa za kríže. Zo začiatku sa slovne a spevom prekárali. Potom už bez pomoci paličiek tancovali rôzne tance a každú malú pauzu sa chytali za kríže. Vystúpenie ukončil kostlivec s kosou, ktorý jedného z "deduškov" poklepal po pleci a naznačil mu, že má ísť.

Ďalšou časťou progamu bolo oficiálne ukončenie zrazu v Telči a zároveň odovzdanie štafety zimných zrazov ďalšiemu organizátorovi - tento raz do Domažlíc. V rámci oficiálností vystúpili s príhovorom starosta Telča a predstavitelia KČT a KST. Organizátorom z Telča boli odovzdané pamätné listy. Odznela aj štatistika.

Súčasťou Papučového bálu bola aj tombola. Jeden lístok stál 10 Kč. K dispozícii sme mali 9 sérií. V hre sa nachádzalo 140 rôznych cien. Pred našimi očami vylosovali 5 prvých tombolových cien, ďalšie potom v zákulisí. Na každý stôl potom doručili výhernú listinu. Ceny v tombole boli napríklad bežky, veľká torta rozmerov približne 50 x 20 x 20 cm v tvare papuče, športový vak, štangle salámy, prepravka pív, kŕmitko pre vtáčiky, krmivo pre vtáky, čistiace prostriedky,...

Poslednou oficiálnou časťou programu bola retromódna prehliadka (to čo ženy nosili v rokoch 1900, 1910, 1920, 1930, 1940, 1950, 1960, 1970, 1980 a 1990). Modelky boli rôzneho veku i postavy. Zastúpené boli 3 generácie. Najväčší úspech malo malé 6-ročné dievčatko (klaňalo sa, chodilo po špičkách, poskakovalo, úplne to prežívalo). Medzi modelkami malo matku i babičku. O náladu sa starala kapela "Jak chceš" v zostave jedno dievča a traja chalani. Mali tieto hudobné nástroje: husle, cimbal, gitary. Repertoár mali rozsiahly. Najviac hrali čardáše, karičky, verbunky a podobné rýchle tance. Hrali približne v 30 minútových blokoch, medzi ktorými mali 5 minútovú prestávku. Niekoľko tanečných kôl venovali aj moderným rytmom.

Účastníci cestujú domov. Na raňajky boli párky, pečivo, chlieb, čaj a biela káva.

Organizátori v prvý a posledný deň zabezpečili zoslinenie osobnej vlakovej dopravy posilovými vozňami. Počas Papučového bálu odzneli aj štatistiky. Napríklad na prechode sa zúčastnilo 18 účastníkov, na zraze bolo 11 VIP účastníkov, 12 účastníkov stanovalo v 8 stanoch, najpočetnejšia skupina bola z Oravy a mala 59 účastníkov, zraz zabezpečovalo 37 organizátorov, denných účastníkov bolo 55. Vraj celkom bolo 1338 účastníkov, ale zratúvali ich každý deň napriek tomu, že väčšina mala pobyt na celé trvanie zrazu. Počty účastníkov podľa štátov: Česko - 282, Slovensko - 197, Maďarsko - 2.

V električke na ceste zo školy domov sme kedysi s mamou často stretávali pána Peterku. Bol to jeden z našich susedov a známych. V detstve vo mne budil rešpekt a zvedavosť. Tvrdohlavý starý pán, tak o ňom hovorili dospelí. Oblečený ako turista – v tej dobe to znamenalo, že mal na sebe tmavozelené nohavice z dosť hrubej látky a v ruke vždy palicu. To bola uniforma. Pýtala som sa mamy, čo vlastne pán Peterka robí a ona mi povedala, že chodí na dlhé prechádzky. V Bratislave a do okolia - do Malých Karpát.

Jeho manželka pani Peterková bola pani, ktorá mi ušila prvé princeznovské šaty na karneval. Po tom, čo som bola šašo a Indián, som sa konečne prepracovala k správnemu gendru. Žiaľ, tento zdanlivo víťazný moment mi strpčilo dievčatko sediace v škôlke oproti mne pri obede. “Také škaredé dieťa a také pekné šaty,” poznamenalo ponad hrnček s kakaom.

Peterkovci neskôr zo susedstva zmizli, odsťahovali sa k deťom do Žiliny. Z občasných správ som vyrozumela, že si zvykali ťažko. Najmä pán Peterka. Nevedel nájsť svoje chodníky a lesné cesty. Bez auta neboli v dosahu. A on nešoféroval. Viedla ho len palica. Palica - guru. A tá asi - po zmene miesta - tiež stratila svoje magické schopnosti. Ukázala, kto je na jej treťom konci...

Často si na pána Peterku spomeniem, keď sa bezmyšlienkovite túlam v lesoch od Železnej studienky na Kolibu. To je trasa, kde sa cítim doma. A mám veľmi rada tú kombináciu priestorov - tých, kde stretávate a míňate ľudí na prechádzke, rodiny s deťmi, a strmších cestičiek vo vnútri lesa, kde je človek sám.

“Hyperaktívne” potoky a nehybné jazerá zrkadliace zeleň a oblohu. (“Jazero je najkrajší a najvýraznejší znak krajiny. Je to oko zeme a kto sa doň zahľadí, ten meria hĺbku vlastnej prirodzenosti.”) Myslím si, že keď človek našiel svoje chodníky - nebuďme takí ambiciózni, aby sme hneď hovorili o ceste - je dospelý.

Som chodec. Môj domov je tam, kde nájdem cestičky, les a vodu, kde môžem chodiť, kde si ma pripustia, ktorí si ma odovzdávajú a podávajú medzi sebou. A občas cítim, ako sa moje stopy na prechádzke v tichosti a nenápadne preľnú so stopami pána Peterku.

NOVINKA

Osloboď sa, nechaj auto doma a chráň prírodu

pravidelná linka Banská Bystrica – Kráľova Studňa

1.5.2015 - 1.11.2015

každá sobota, nedeľa a dni pracovného voľna

Pre odstránenie rušivého vplyvu áut v Národnom parku Veľká Fatra a na podporu cestovného ruchu a turistiky pre Banskobystrický región otvárame pravidelnú autobusovú linku na trase Banská Bystrica - Kráľova Studňa a späť podľa nasledovného cestovného poriadku:

Odchod: 08.30 Banská Bystrica - zastávka Uhlisko (Kazačok)
              08.40 Strieborné námestie (autobusová zastávka)
              09.00 Harmanec Papiereň (autobusová zastávka)
              09.05 Dolný Harmanec (autobusová zastávka)
              09.07 Harmanec (jaskyňa parkovisko)

Plánovaný príchod na Horský hotel Kráľova Studňa o 10.15 h.

Odchod spred hotela o 17.00 h, príchod do Banskej Bystrice o 18.30 h

Lístok jedným smerom 4 € a spiatočný 6 €, platí aj na druhý deň.

Objednanie autobusovej dopravy je možné aj mimo cestovného poriadku
pre organizované skupiny, turistické oddiely, školské výlety, atď.

Upozornenie

Autobus je určený pre peších turistov, nebude prepravovať bicykle.
Pre cyklistov premáva Cyklobus s prívesom podľa osobitného poriadku.

Viac info na:

michal.stebila[zavináč]autoskola-stebila.sk, mobil: +421 907 817 026, tel.: +421 48 4141 519

www.kralovastudna.com,

info[zavináč]kralovastudna.com, mobil: +421 948 039 705, +421 911 827 079

Jindro Racek

6. - 7.6.2015 TRNAVSKÁ STOVKA 42. ročník
(sobota - nedeľa) TJ ATOM J. Bohunice, TESLA Bratislava

13. - 14.6.2015 DNI NA BICYKLI 24. ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

13.6.2015 POZRITE SA, TO JE KRÁSA 32. ročník
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava

20.6.2015 Severnou stranou Malých Karpát 36. ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

20.6.2015 KARPATY TOUR (cyklo) 18. ročník
(sobota) Malokarpatský cykloklub Trnava

20. - 21.6.2015 REGIONÁLNY LETNÝ ZRAZ TURISTOV 55. ročník
(sobota - nedeľa) KST Senica

27. - 28.6.2015 2 X 50 A DOSŤ! 32. ročník
(sobota - nedeľa) TJ Tesla Bratislava

Mesačník (občas dvojmesačník) MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tematikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.