MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

č. 5/1999

 

 

 

 

Máj

Marec a apríl, to je prebudenie.
Prebudenie z dlhého spánku.
Je to ako výkrik prírody.
Dosť bolo zimy!!!
Máj prichádza potichu. Ako májový dážď.
Májové slnko, to už nie sú nesmelé lúče.
Tie vedia rozohriať. Na tele i na duši.
Májový deň tak nádherne dlhý, keď v lese
slnečný jas iskrí sa v novom lístí.
Pestrá hra farieb, svetla a tieňov.
Májový večer, tie chvíle radostí,
že sme opäť pri tom, keď pohľad hladí
a májová noc, keď tajomné zvuky rušia čas ticha.
Aké to bolo volanie pán Masefield,
keď Vaša ruka dopísala verše ?

"Ten kraj zmorené srdcia
si s láskou privinie,
sad jabloní je v kvete,
vzduch chutí po víne
a tráv zeleň Ťa volá,
v nej smieš si oddýchnuť
a drozd so svojou piesňou
tam plní každý kút."

Ivan Košický

 

ROZHOVOR S JUBILANTOM

Rudolf Pado

Vedeli sme o Tebe, že niekedy v tomto roku osláviš 30 rokov, avšak nevedeli sme kedy. Na kontrolnej karte z Trnavskej stovky bol len rok - 1969. Prezradil si sa až v ankete do MKD. Takže si na rade s rozhovorom teraz Ty. Dúfam, že nám odpovieš na niekoľko otázok, ber ich však s humorom ako každý iný. Ak máš nejaké lepšie otázky, polož si ich sám.

MD: 1. Obligátna otázka, predstav nám Tvoje začiatky turistiky, pokračovanie, diaľkoplazectvo, behy, súčasný stav a plán do budúcna.

R.P.: V prvom rade sa ospravedlňujem všetkým 50, 55, 60, 65, 70-nikom, že v iba 30-ke na stránkach MKD predkladám akési svoje životné múdrosti.

Po druhé, kedysi veľmi dávno som síce tušil, že ľudia stárnu a tušil, že s vekom sa do detskej čistoty primiešavajú prímesy pretvárky, zákernosti, zla, závisti... (Aj preto som babičke často vravieval: "Babka, babka, ja nechcem byť veľký,... lebo veľkí sú zlí."), ale v skutočnosti som v stárnutie neveril. Nemal som nikdy čas myslieť na svoj vek, pretože som bol vždy hyperaktívny, vždy som chcel byť tam, kde sa niečo zaujímavé dialo. Žil som naplno. Od 18-ich rokov som okrem toho čakal na akési tiché obdobie - čas na rekapituláciu prežitého. Ten čas, medzera v živote, neprišla a miesto nej sa dostavila tridsiatka.

Po tretie, na tridsať rokov sa necítim. Nemám nič z typických tridsaťročných slovenských mužov - nemám ich pivné brušká, ich večnú unavenosť životom, ich chamtivosť po peniazoch, ich nedostatok hravosti a prebytok mužskej ješitnosti... Zistil som, že vek nie je ohraničujúcim prvkom človeka. Nehodnotím ľudí podľa veku. Všímam si ich život, postoje, činy, radosti a "bitky" s osudovosťou, ich schopnosť vstávať z prachu života, schopnosť vyhrávať a prehrávať, žiť a zomierať v stoji. Poznám tisíce mladých starcov (pôsobil som v školstve) a nepomerne menej starcov s vitalitou mladíka.

Moje začiatky turistiky pramenia až kdesi v detstve. Ako maličký niekoľkoročný chlapček som strávil pol roka v nemocnici v Dolnom Smokovci, 170 km od rodičov žijúcich v Michalovciach. Mal som veľké problémy s kĺbom nohy a mohlo sa to skončiť aj neschopnosťou chodiť. Samozrejme, že pri týchto problémoch som bol v čase školskej dochádzky oslobodený od telesnej výchovy. Nie veľmi príjemný fakt pre chlapča skoro najmenšie v triede v období, keď sa formujú prvé sociálne vzťahy medzi chlapcami a dievčatami. Uprosil som telocvikára a cvičil som na vlastné riziko, aby si nikto "nevšimol" môj neviditeľný handicap. Cvičil som o to tvrdšie, o čo viac som sa bál "odhalenia". Priznávam, chcel som vynikať, aby som zakryl. Koľkí muži v histórii úspechom riešili svoje problémy?

Neskoršie som hrával volejbal a bol som vynikajúcim rozohrávačom a pridal k tomu futbal (stredný útočník). 6 tréningov a 2 zápasy ma čakali týždenne dovtedy, kým som nezabudol dať vyprať dres kamarátovi a doniesol som ho omylom domov. Vypukol bengál. Typické slzy matiek a poučenia otcov o tom, či si chcem ublížiť. Akoby nestačilo, že pod vianočný stromček som si neželal košele, ponožky,... ale lyže, bežky, laná a skoby. Mal som v sebe nezničiteľnú túžbu po pohybe. Čas plynul a rodičia sa pomaly zmierovali s tým, že som nenapraviteľný - vždy nesmierne tvrdý voči sebe a férový voči iným. Prestalo im vadiť, že spím na balkóne, kúpili mi bežky... a postupne si zvykali na pocit čoraz menšieho vplyvu na moju osobu.

Na strednej škole som k uvedeným športom pridal fušovanie do horolezectva, speleológie (v byte vznikla výrobňa amatérskych lanových rebríkov), splavovania riek,... všetko, čo som robil, som miloval a uskutočňoval tak poctivo, ako sa to len dalo. O to horšie bolo moje rozčarovanie z kolektívnych športov. Nie dobrovoľne som skončil s futbalom a volejbalom. Aj dnes si myslím, že príčinou "úspechov" Slovenska v kolektívnych športoch sú systémové chyby, ktoré sa dejú a diali aj v časoch môjho pôsobenia.

V tom istom čase som mal problémy v škole (názory, výstup zo SZM) a nechala ma veľká láska. (Vždy, keď sa tak v budúcnosti stalo, diali sa "veľké veci".) Zatrpkol som a hľadal spôsob sebarealizácie založený na silnom individualizme.

V tom období som absolvoval s priateľmi, ktorí sa rozhodli "vyliečiť ma z lásky", prvú túru so všetkými prvkami túry (Toporec - Haligovce s návštevou axamitky). Postupne sme pridávali ďalšie trasy (prvý môj klasický výstup v Tatrách bol na Slavkovský štít). Zážitky z túr ma zrejme definitívne utvrdili v presvedčení, že to je to pravé "ořechové" (ako tomu hovoria Česi). S jedinou výnimkou, kým priateľov na cesty ubúdalo, túr pribúdalo. Bolo stále menej chodníkov v okrese, ktoré by som neprešiel. Keď sa "minuli" značky, vymýšľal som si trasy v oblasti Kozích chrbtov, Spišskej Magury, Ľubovnianskej vrchoviny... rôznymi smermi. Hrebeňmi, potokmi, podľa azimutu... Trávil som desiatky nocí pod širákom, sám, iba s tisícmi hviezd nad hlavou a rozmýšľal nad vecami, nad ktorými zrejme 17-roční vôbec neuvažujú. Na svojich túlačkách som zažil všeličo: stretol medveďa, pohraničiarov (neviem, čo bolo v tej dobe horšie), pašerákov koní, ženy na senách..., kosil som lúky, opravoval drevenice, pil skutočne čistú pramenistú vodu a mal vietor vo vlasoch (vtedy značne dlhých).

Po expedícii "Slovenský Raj", ktorú som absolvoval s vynikajúcim človekom, Ondrejom Jurčom (odvtedy dlhoročným turistickým súpútnikom), sme v 17-ich rokoch za 23 dní prešli "C-H-SNP" (769 km), za ďalšie 3 roky medzinárodnú horskú cestu Eisenach - Budapešť (2695 km), absolvovali cyklošialenstvo na eskách "Zabudnutými kútmi Slovenska" a na drevených bežkách VIJU EXTRA (ZSSR) začali plúžiť široké pláne slovenských hôr.

V roku 1987 som prišiel na VŠ v Bratislave a nevedel, čo so životom. V tom čase som sa veľmi tvrdo rozhodoval medzi orientačným behom (potom, čo som pri prvom štarte na majstrovstvách Prírodovedeckej fakulty v roku 1990 bol druhý) a diaľkovými pochodmi. Zvíťazili diaľkové pochody, ale skutočnosť bola omnoho zložitejšia. O ich existencii som sa dozvedel úplnou náhodou z Večerníka a táto náhoda (?) či osud (?) rozhodli o ďalších 11 rokoch môjho života.

Na môj prvý DP nikdy nezabudnem. 3.októbra 1987 som absolvoval 40 km na "Októbrovej 50-ke ČH" a od tej doby som bol v tom až po uši. Začal som na diaľkáče chodiť pravidelne. Získal prvého Malokarpatského Diaľkoplaza (1988). Zažil, podľa mňa, koniec vrcholu diaľkovej turistiky, množstvo skvelých ľudí, ktorí z pracovných či iných dôvodov už v diaľkovej turistike nepôsobia. Cez DP na Slovensku som sa postupne prepracoval až k etapákom v Českej republike. Prvý významný etapák, ktorý som absolvoval, bol "Země krásnou, země milovanou" - 20 dňový prechod z Čiernej nad Tisou do Hranic u Aše (1658 km). Neskoršie som trávil na etapákoch v lete aj 35 - 40 dní v kuse. Tým, že som spájal rôzne etapáky do súvislého pobytu. Nikdy som na svoje záujmy nebral peniaze od rodičov. Zarábal som si mangľovaním plienok v bratislavskej práčovni, vykladaním vagónov, sadením cesnaku u súkromníkov,...

V roku 1991 som v sledovaní klubu Dálkoplaz dosiahol najlepší výsledok v množstve prejdených kilometrov a naštval Čechov natoľko, že ma "preventívne" uprostred roku 1992 zo sledovania vyradili, čo mi veľmi slušne v osobnom liste oznámil pán Zajíček. Veľmi ma v uvedenom liste pobavil aj fakt, že istý Slovák úspešne rozširuje po českých krajinách, že Fanatic Club neexistuje, nerobí žadne pochody, lebo ho on nepozná. Z klubu Dálkoplaz som aj z tohoto dôvodu a po porade s niektorými špičkovými českými diaľkoplazmi, ktorí sú mojimi priateľmi, vystúpil.

V rokoch 1991 - 1993 som využil svoju špičkovú formu (trávil som športom 30 - 40 hodín týždenne) a absolvoval niekoľko zaujímavých projektov:

Ďalšie štatistické ukazovatele:

Momentálne absolútny súpis aktivít v turistike nie som v stave podať, pretože nemám čas to všetko v pokoji zosumarizovať. Návštevy, známi sa ma pri "exkurzii" v mojom archíve pýtajú, kedy som to všetko stihol. Zvyčajne odpovedám, že vtedy, keď ste vy spali alebo hľadali dôvody, prečo to nie je možné.

Cez kondíciu získanú na DP, lyžiarskych prechodoch, cyklotrasách,... som sa dostal až k maratónu a ultramaratónu, ale to je už iná kapitola.

MKD: 2. Zdôveril si sa, že si v poslednej dobe presedlal viac na behy ako na turistiku. Vidíš v tom budúcnosť alebo je to len prechodné? Inak sa opýtam. Čo Ti robí lepšie?

R.P.: Svoj prvý maratón (Dunajský - z Bratislavy do Hainburgu) som bežal v roku 1992 ako "dôsledok" diaľkových pochodov. Chcel som niečo iné. Na starý maratón som sa postavil bez špeciálneho tréningu a po celonočnej diskotéke. (Často som to takto robieval. V sobotu 50-ka, v noci diska a v nedeľu ďalší pochod. Volal som to 36-hodinovka.) Nevedel som nič o maratóne a jediný maratónec, ktorého som poznal, bol Jožko Sedláček z Bolerázu. Bola to vcelku pohoda, až na to, že som nezvládol "pitný režim" a skončil trikrát v kukurici. Za tri a pol hodiny som bol v cieli a tušil, že nie naposledy.

Začal som viac trénovať a na jeseň som v Trnave na akademických majstrovstvách ČSFR skončil tretí (2:44:30, zlepšil som sa skoro o vyše 45 minút). V tom istom roku som bežal aj posvätný maratón v Košiciach a okrem ďalšieho osobáku som bol hrdý na to, že som porazil Keňana, ktorý mal krízu. V ďalšej sezóne som si spravil osobák v Pardubiciach (2:42:34), ktorý platí dodnes a vytrepal sa na "Moravský ultramaratón" (10 maratónov za 10 dní).

Odvtedy ma nesmierne priťahujú najme dlhé behy. Kvôli nedostatku rýchlosti, pretože som nikdy za mladi neabsolvoval špeciálnu rýchlostnú prípravu, mi vyhovujú práve dlhé trate. Viem si dosť slušne rozložiť sily a bežím síce "pomaly", ale stále bežím, čo sa o mnohých bežcoch do 50 - 60 km nedá povedať. Štartoval som v Rakúsku, SRN, Francúzsku, Maďarsku, Švajčiarsku.

Za svoj najväčší úspech pokladám 3.miesto v kategórii v Európskom pohári v ultramaratóne v minulom roku (súčet troch behov na 100 km, 75 km, 44 km) a to, že som zabehol "La Plagne D 6000" (55 km a súčet prevýšení a zbehov 6000 m).

Presný počet zabehnutých maratónov neviem povedať, pretože v tejto štatistike mám zatiaľ veľký bordel.

MKD: 3. V ankete si spomínal, pokiaľ sa týkalo MKD a jeho vývoja, že sa uzavrelo do seba, že používame politické narážky, že by si nevypustil úvodníky, že málo vecí uvádzame mimo Malých Karpát a podobne. Ja si myslím, že to ide s jeho vývojom vpred, teraz sme sa už dopracovali k tomu, že sa každý týždeň stretávame či už v Bratislave v stredu v Drevenej dedine alebo v Trnave vo štvrtok v Bierose. Tu sa čítajú príspevky a podľa toho, ako sa páčia, sa zaraďujú. Takže oproti začiatkom je to oveľa kvalitatívnejšia práca. Je to už skôr spoločenská udalosť redakcie alebo redakcia spoločenských turistov.

R.P.: Ano, uznávam, že je to možno vývojom. Možno je to mojím vkusom, možno stratou kontaktu s "fundamentom". Neviem to z takej diaľky posúdiť, vyjadrujem len svoj názor.

MKD: 4. Myslíš si, že diaľkoplazectvo je na úpadku? Na akciách tohoto zamerania sa však zúčastňuje stále rovnaké množstvo turistov, keď nie väčšie a čím ďalej mladších. Na akciách Dolný Lopašov, Doľany, T-100, Považský Inovec je minimálne 150 až 200 turistov. A to nehovorím už o Silvestroch na vrcholoch, kde len na Marháte bolo vlani skoro 1000 ľudí. Ja si myslím, že ak bol pokles v rokoch 1994/5/6, tak už nastal obrat. Neviem aká je situácia mimo Malých Karpát a Považského Inovca, možno taká, ako ju vidíš Ty.

R.P.: Na jeseň 1992 došlo k úpadku DP. Neviem si to do dnešných dní vysvetliť. Jar 1992 bola normálna a potom sa to stalo. Čakal som to po novembrových udalostiach, ale nie odrazu, uprostred tej istej sezóny.

Myslím si, že DP sú naozaj v úpadku. Akcie, ktoré vyzdvihuješ, patria medzi "TOP". Ja som bol v posledných 2 rokoch na mnohých akciách, kde nás bolo menej alebo o niečo viac ako organizátorov. Je pravda, že mladí ľudia chodia na isté akcie, ale na aké trasy (?) a koľkí z nich "prežijú" pubertu. Podobne ako Vlado Nehyba som v tomto smere skeptik.

Gro diaľkoplazectva je dlhodobo v Malých Karpatoch (možno 2 tretiny akcií) a účasť na akciách mimo regiónu Karpát (ostatné Slovensko) je dostatočná len preto, že nie sú často a ľudia sa raz začas "utrhnú". Ale to nie je pravidelná činnosť.

Aby som Ťa trochu potešil, problém účasti nie je len problémom diaľkových pochodov. Podobné trendy pozorujem aj v behu, lyžovaní,... s výnimkou nových adrenalínových športov. Na majstrovstvách v bežeckom lyžovaní bolo v kategórii mladších dorasteniek na štarte okolo 10 dievčat. Niečo vyplýva z doby, ale aj z toho, že mladí sú nekonečne leniví a ich heslom sa stal slogan: "Sme mladí len raz, treba si užiť". Námaha nepatrí medzi pôžitky, aj keď zodpovedne môžem prehlásiť, že potenciu negatívne neovplyvňuje, práve naopak.

MKD: 5. Problém je len vo vedení KST, kde nemáme človeka, ktorý by sa nás zastal a prispôsobil výkonnostnú turistiku dnešnej dobe. Podľa nás vedenie turistiky nevie podchytiť už tých zapálených turistov, ktorí stále vyvíjajú činnosť. Aký je tvoj názor na túto problematiku, nakoľko si poznal situáciu bližšie?

R.P.: S KST som sa už dávno fyzicky i mentálne rozlúčil. Stačí mi občas kúpiť si Krásy Slovenska a je mi jasné, že nič sa nezmenilo. KST je tých pár chát, čo ešte nezhoreli, na ktorých vám poskytnú zľavy, ktoré 80% turistov v KST nikdy nevyužije, lebo nemá na vycestovanie k chate. Nebyť oddielov a zanietencov v nich, turistika už neexistuje.

MKD: 6. Máš 30 rokov. Je pravda, že si toho už prešiel dosť. Čo je teraz pred Tebou? Zostaneš u behania, prejdeš k horolezectvu, bude to nejaký iný extrém alebo "budeš žiť len zo spomienok"?

R.P.: Vidím to reálne. Bratislava je odo mňa vzdialená 414 Sk (spiatočný lístok) a o chvíľu to možno bude viac. Tu po okolí je zopár akcií, ktoré by som rád navštívil aj keď to tiež nebude zadarmo. Behať sa dá prakticky všade. Zo spomienok žiť neviem. Budem vyhľadávať všetko, čo mi poskytne uspokojenie - fyzické i mentálne. Skúsim aj netradičné veci a športy, aby som si rozšíril svoje zručnosti. Ide mi o pocit, že napredujem alebo aspoň neupadám.

MKD: 7. Neuvažuješ vytvoriť niečo podobného ako je diaľkoplazecká partia pod Tatrami? To by sme si mohli vymieňať skúsenosti.

R.P.: Taktiež to pokladám za nereálne. Turistika na Liptove je o vrcholoch (tých zo žuly a vápencov), vrcholovom pookriatí a zostupe. Som pol roka z Bratislavy a neviem ako mám nohy preložiť, tak by som si rubol päťdesiatku. Malé Karpaty sú vhodné práve pre organizáciu DP. O Liptove sa to nedá povedať. Najstaršia stovka v Európe Hrebienok - Ružomberok tu zanikla bez mihnutia oka.

MKD: 8. Aký je Tvoj názor na plnenie VOPT, na plnenie Malokarpatského Diaľkoplaza a iných podobných druhov ocenení?

R.P.: Udeľovanie VOPT je motivačne od veci. Nehnevaj sa, ale aby niekto, kto nachodí 6000 km, dostal akýsi nevkusný pliešok, ktorý sa bojí zobrať so sebou, lebo ho pri tej kvalite spony stratí, tak to je absolútna dehonestácia ľudskej snahy. Nie som žiadny mamonár, ale keď ideš bežať maratón, už v prezentačnej taške máš okrem kadejakých krámov tričko a v cieli dostaneš celkom peknú medailu. A to je jednorazové podujatie. Prečo by pekné odznaky na červených svetroch mali nosiť len horskáči (Horská služba)?

Malokarpatský Diaľkoplaz bola perfektná vec, kým sa to nedo... pokazilo. Bolo by fajn, keby udeľovanie Malokarpatského Diaľkoplaza bola nočná akcia po pochode - s diáčikmi, vínkom,... a rozhovormi o živote, ľuďoch a podobne.

Čiže nejde iba o udeľovanie, ale aj o kvalitu a formu.

MKD: 9. Nakoľko si ešte stále mladý, aký máš svoj životný cieľ? Nemyslím súkromný, hoci aj tam Ti už "prihára". Možno už dohorelo (JJ). Jasné, že to nie je Dží Dží.

R.P.: Akési dávne francúzske hnutie malo počas svojho pôsobenia heslo "Všetko je cesta, cieľ je nič". V 16-ich som tomu nerozumel, dnes sa s ním plne stotožňujem.

Čo je cieľ? Kde je cieľ? Bude nám daná šanca sa oň pokúsiť? Život je naozaj cesta. Pohyb. Pohyb s charakteristikou časopriestoru. Pomaly sa posúvame v čase - stárneme a v priestore - niekam, za niekym, za niečim. Nikto z nás nevie, či dôjde. A až dôjdeme - na vrchol hory, do cieľa maratónu, keď dopíšeme knihu, zisťujeme, že tá krása spočívala s prekonávaním prekážok počas cesty na horu, v prekonávaní únavy na trase maratónu a v hľadaní vhodných slov a spojení pre knihu, čiže v ceste a nie v cieli.

Pre mňa je život cesta. Na nej sa objavia ciele. Nelipnem na nich. Každý deň prichádzam o časť seba. Tak, ako som už navždy prišiel o mnohých, ktorých som miloval. Teším sa z rán, rosy, vrchov, kilometrov asfaltových ciest... A keď zvonia zvony, nepýtam sa komu, lebo zvonia aj mne. Len preto, že človek nemôže z rôznych dôvodov ísť trebárs na Mount Everest, by sa nemal vzdávať menších cieľov a radosti.

MKD: 10. Čo by si si prial Ty do ďalšej tridsiatky? My Ti prajeme veľa zdravia, šťastia a nech sa Ti darí nielen na turistických a maratónskych chodníkoch.

R.P.: Teraz to bude veľmi vážne, ale nedá sa ináč. Prial by som veľmi veľa iným. Práve teraz by som si prial, aby nebombardovali Kosovo. Ako náčelník lesoochranárskeho zoskupenia VLK Tatry by som si prial, aby prestala tá zničujúca devastácia životného prostredia. (Priatelia, uvedomujete si, čo sa za 10 rokov "stalo" len s Malými Karpatmi?) Tá má za následok skleníkový efekt, ozónovú dieru, znižovanie biodiverzity. Ďalej je tu ťažba pralesov tempom 1 futbalové ihrisko za 1 minútu, genocída domorodcov, genetické manipulácie, aditíva v potravinách, jadrový odpad,...

A pre seba by som si prial, aby najbližších 100 rokov nikto v mojom okolí neumrel na rakovinu a ešte, aby som si aspoň raz v živote zabehol 24-hodinovku, 48-hodinovku a vždy mal dostatok invencie pre zmysluplný život. Za taký pokladám život nielen pre osobný prospech.

MKD: 11. Čo robíš ešte okrem turistiky?

R.P.: Naplno sa venujem, aj profesionálne, tvorbe a ochrane životného prostredia. Prednášam o ekologických problémoch (mám za sebou okolo 800 odprednášaných prednášok), píšem o ekológii. Trochu kreslím ekokarikatúry (2-krát som vyhral súťaž "Je ještě čas" v Brne a raz "Zlatú mrežu" v Smene) a občas niečo vystavujú na rôznych prehliadkach, niečo vyjde najme v českých ekoplátkoch. Píšem básne, krátke prózy, fejtóny, úvahy, eseje,... tak zo všetkého trošku. Mám veľmi rád divadlo (sám som kedysi hrával), muzikály a opery a tak. Kým som bol v Bratislave, chodil som do divadla skoro každý týždeň.

MKD: 12. Čo Ti dal pobyt v Bratislave?

R.P.: Bratislava samotná sa mi nepáči a taktiež zo správania mnohých ľudí nie som nadšený. Myslím si však, že bez "Bratislavy" by som sa nikdy možno ani nedozvedel o existencii diaľkových pochodov. Je v tom istý prvok osudovosti, ale môj život by sa zrejme uberal úplne iným smerom. Vždy tvrdím, že aby sa s človekom "niečo stalo", musí sa ocitnúť na správnom mieste v správnom čase. V športe sa okrem toho k tomu pridružuje dostatok času, peňazí a kondícia. Ak máš kondíciu a peniaze a nemáš čas, tak Ti je to málo platné. Podobne je to aj pri ďalších kombináciach. Roky 1992 - 1993 v mojom živote boli rokmi, kedy sa v istej konštelácii tieto prvky stretli. Keby som mal v tom čase viac peňazí, mohli padnúť aj väčšie ciele. Urobil som však vtedy maximum z hľadiska mne prístupného času, prístupných peňazí a kondície, ktorú som mal.

Mám priateľov (Peter Valušiak, Vlado Štrba), ktorí mali tieto aspekty posunuté do vyššej úrovne a dosiahli ešte viac. Boli sme takou generáciou, dokonca jedným ročníkom skoro toho istého odboru, ktorí svoj nepokoj a temperament preniesli nie do drog, násilia a nihilizmu, ale do osobných cieľov. S Petrom Obdržálkom, Paľom Šoulom, Fonzom sme počas DP Fanatic Clubu často do záverečnej v reštaurácii na Železnej Studienke rozoberali "do mŕtva" problematiku dosahovania hraničných výkonov a myslím si, že sme vtedy dospeli k zaujímavým záverom.

Človek, ak má dostatok fyzických a psychických síl, mal by sa pokúsiť maximalizovať prínos každého miesta a každej situácie, v ktorých sa ocitne, pre svoj osobný rast. Aj keď úspech ľudí často neleží v rovine ich osobných schopností, ale v šanciach, ktoré mu boli poskytnuté.

MKD: 13. Hoci sme regionálny časopis, nik Ti nebráni sem-tam niečo poslať. Aj keď úvodníky to teraz nemusia byť, veď postrehov máš dosť.

R.P.: Rád prispejem (o čo by bol záujem?) a veľmi rád znovu uvidím všetkých skvelých ľudí z Malých Karpát. Želám vám z finančne vzdialeného Liptova veľa zdravia a budem rád, ak sa mi občas ozvete či už z dôvodov turistických, ekologických alebo iných.

rozprával sa Peter Minárik

 

Anketa k stému číslu MKD

(pokračovanie)

Došlo mesiac po uzávierke

 

Otázky:

  1. Kedy a pri akej príležitosti Ste sa dostali prvýkrát k MKD?
  2. Čo Vás zaujalo v Malokarpatskom Diaľkoplaze?
  3. Čo by Ste chceli zmeniť, upraviť, zväčšiť, zrušiť a pod.
  4. Čo si myslíte o budúcnosti MKD?

Braňo Štefánik - Bánovce nad Bebravou

  1. Prvýkrát som sa s ním stretol na Orešanskom Botocrosse v roku 1994. Zapáčil sa mi a odvtedy mi ho Peter Minárik zasiela, s čím som nad mieru spokojný.
  2. Informácie o zaujímovastiach Malých Karpát, o akciách pešej turistiky a hlavne z turistického života.
  3. Uvítal by som viac informácii aj z okolitých regiónov a pohorí, napríklad Bielych Karpát, Považského Inovca, Tríbeč či Strážovských vrchov. Pozvánky na akcie Bánovských turistov pošlem.
  4. Ak sa MKD budete naďalej venovať s takým nadšením - jeho budúcnosť je určite zaistená. Mohli by ho dostávať všetky turistické kluby v regióne, ak by boli ochotné finančne pomôcť, veď 5,- Sk na súčasnú dobu je zanedbateľných a tých informácií o organizovaných pochodoch je neúrekom. Majú Vám nielen čo závidieť, ale aj si môžu z Vás zobrať príklad.

Rudo Pado - Poprad

  1. Myslím, že to bolo na jeseň v roku 1992, keď myšlienku, vyslovenú v reštaurácii u Troch Zajacoch, na vydávanie diaľkoplazeckého spravodaja povedal Fonzo. Diaľkové pochody FANATIC CLUBU slávili vtedy vrchol a táto eufória sa preniesla do vydávania "MKD". K MKD som sa teda nedostal, ale stál som priamo pri jeho zrode - spolu s Petrom Obdržálkom, ktorý v tomto období odviedol obrovský kus práce a "xeroxmenom" Petrom Minárikom. "MKD" - jeho prvé číslo vyšlo v rozsahu 8 strán. Zdalo sa mi to málo.
  2. Chcel som vtedy ľuďom veľmi veľa povedať - o svete za Malými Karpatami, o filozofii pohybu... Vtedy sa ešte cestovalo ľahko a lacno. Vydávanie "MKD" prešlo mnohými problémami, čo sa mne osobne však nepáči, tak je to fakt, že "MKD" sa príliš uzavrel do seba, neodpustí si mnohé politické narážky ...
  3. Vzhľad každého mediálneho produktu je odrazom predstáv redakčného kolektívu. Mám pocit, že by som to robil inakšie. Osobne by som nevypustil úvodníky, nie preto, že väčšinou som ich napísal sám, ale preto, že nás niekam uvádzajú. Počul som veľmi veľa pozitívnych ohlasov na ich obsah. Viac by som sa snažil informovať ľudí o konkrétnych aktivitách. Sám mám pocit istej cenzúry, ale pretože nemám reálnu možnosť redakcii pomáhať, nemám ani vplyv na skladbu článkov "MKD". Aj napriek tomu cítim "MKD" ako svoje "dieťa".
  4. Na vydávanie "MKD" sa treba pozrieť z dvoch strán. Po prvé, či ho bude mať kto vydávať a po druhé, či bude pre koho vydávať. Odpoveď na tieto triviálne otázky si musia dať všetci ľudia, ktorí priniesli diaľkoplazeckej verejnosti 100 čísiel tohoto média. Okrem toho si zaslúžia aj obdiv, či už je to Peter Obdržálek, Peter Minárik alebo Paľo Šoula alebo ich, či už pravideľný alebo náhodný prispievatelia v dobe, keď nikto nič nedáva zo seba zadarmo, tu existuje "veľmi naivná" aktivita nezaložená na makroekonomickom úspechu, určená pre iných - známych aj menej známych ľudí.

Keď "MKD" začal vychádzať, nemal žiadne veľké ciele a ideály, tie ideály a ciele boli v ľuďoch, ktorí sa do toho pustili. Doba však preosievala ľudí, myšlienky a postoje tak, ako vietor preosieva prach ciest. Mám pocit, že najlepší ľudia a najväčšie ideály sú odviate najskôr. Som rodený v znamení Rýb a tak môj pohľad na svet je tak trošku nostalgický. Sú dni, keď sedím na vrcholoch hôr, sám zamyslený do šumu civilizácie a počítam, vlastne snažím sa pochopiť všetko, čo sa stalo s našou dobou a s ľuďmi v nej. Za nepatrný čas sme sa závratne zmenili - niektorí menej, iní trochu viac. Zmenil sa aj "MKD". Pustnú chodníky hôr a stále menej z nás žije v pravde, ktorú v sebe roky nesú.

Prežil som mnoho životov v jednom živote a mal som to šťastie zažiť vrchol "diaľkoplazeckej eufórie" a nanešťastie aj jej úpadok. Keď som v roku 1987 absolvoval svoj prvý diaľkový pochod, veril som, že sa nikdy neskončia, opak však bol pravdou, končia. Niekedy nečakane a veľmi kruto. Za 12 rokov života som prežil veľmi veľa takých otrasov, ktoré niekomu nenadelí "vyššia moc" za celý život. Za ten istý čas som však absolvoval na DP a DEP cca 37 tisíc kilometrov, cez diaľkové pochody som sa dostal k maratónu a od neho k "ultramaratónu". Spoznal som množstvo skvelých ľudí, ktorých, ak chlap môže priznať citovosť, mám úprimne rád. Spoločenstvo DP a teda aj "MKD" bolo pre mňa významným medzníkom môjho života. Teraz, v čase, keď o pár dní oslávim 30 rokov života, nútene a náhle odtrhnutý z Malokarpatského prostredia, sediac na vrcholoch hôr oveľa vyšších, ako sú tie Malokarpatské, s radosťou v srdci a úctou si spomínam na tie fantastické roky. Dnes som už presvedčený, že život je cesta a cieľ je vo svojej podstate ničím. Málokedy spomíname tak intenzívne na dosiahnutý cieľ, ako sa tešíme v spomienkach na radosti a útrapy, ktoré nám priniesla naša cesta. Z finančne ďalekého Liptova Vám všetkým želám veľa úspešných krokov na Vašich cestách. A "MKD" želám, aby nebol nikdy obrazom svojej doby, ale aby bol vždy lepší.

pripravil Peter Minárik

 

OPRAVA NEPRESNOSTÍ

(k rozhovoru s jubilantom v minulom čísle MKD)

Jubilant z minulého čísla MKD - Vlado Nehyba nás do redakcie MKD upozornil na niekoľko nepresností a "preklepov" v interpretácii rozhovoru s ním. Preto čitateľov prosíme, aby si poopravili miesta v rozhovore podľa nasledujúcich upozornení. Redakcia sa za chyby ospravedlňuje a upozorňujúci list prinášame v plnom znení.

Peter!

Som Ti nesmierne zaviazaný, že si rozhovor so mnou pretlačil do aprílového čísla v pôvodnom rozsahu a znení. Tým viacej ma však mrzí, že sa tam predsa len vlúdilo pár chybičiek, na ktoré si dovolím upozorniť.

V 12. odpovedi v siedmej vete vypadlo za slovom "bohulibé" slovo ... zariadenie ...

V tej istej odpovedi v nasledujúcej vete vypadlo za slovami "čsl.turista som" ... zamieril medzi kríky oleandrov a jazmínu a v ich omamujúcej vôni som ...

Upozorňujem na to preto, že sa tým táto pasáž trochu skomolila.

Ďalej ešte si dovoľujem upozorniť na pár skutočne maličkostí a necháp to, prosím, ako buzeráciu.

Na štvrtej strane v tretej odpovedi má byť správne "itinerár" a v latinskom výraze "Longoserpentorum", v štvrtej odpovedi potom na štvrtom riadku odspodku "premisou" a na piatej strane v piatej odpovedi na piatom riadku "nebrojím". Ostatné chybičky, ktoré sa do textu nedopatrením dostali, sú len ozajstné preklepy.

Iste ma pochopíš, že mi nejde o prehnanú byrokratickú buzeráciu, ale len o to, aby nevznikol dojem, že sa chcem cudzími výrazmi múdriť a pritom ich neviem ani správne napísať.

So srdečným pozdravom

Vlado Nehyba

 

TRNAVA TURISTICKÁ

Z Trnavskej turistickej histórie okolo roku 1936

Máj je celkom iste tým mesiacom, kedy svoje srdce a najmä náruč otvára všetkým svojim priaznivcom i príroda. Tak je to teraz, tak to i bolo pred desaťročiami.

Túto skutočnosť chceme pripomenúť i napriek tomu, že Trnava leží na rovine sťa dlaň, je miestom, odkiaľ sa dajú podnikať veľmi pekné turistické výlety. Dnes si zase pomôžeme materiálom, ktorý vydali Trnavskí podnikatelia pred viac ako šesťdesiatimi rokmi, aby toto mesto predstavili širokej slovenskej verejnosti. Nuž, ako vtedy vyzerala "Trnava po stránke turistickej" ? Citujeme v originálnom znení:

"Trnava je práve z tých málo miest na rovine, ktoré majú význam i po stránke turistiky vo vrchoch a horách. Umožňuje jej to príhodný železničný prístup k Malým Karpatom. Z jej železničného uzla, skadiaľ idú vlaky na štyri strany, možno svojím smerom za krátky čas dostať sa do Karpatov. Na severozápad privedie nás železničná dráha vedúca cez Karpaty popod Bielu horu do Kútov, a na juhozápad dostaneme sa do Karpatov na dráhe vedúcej nejprv k nim a potom popri nich do Bratislavy.

Hlavný prúd turistický valí sa smerom na severozápad, jeho cieľom je dostať sa na železničnú stanicu do Smoleníc. Tu je ťažisko turistiky Trnavčanov. Odtiaľto sa rozlezú výletníci do hôr a turisti hore na kopce. Tu sa vypína i najväčší vrch Malých Karpátov medzi Smolenicami a Bratislavou, vlastne Devínom: Záruby 761 m nad morom. Odtiaľ je úchvatný výhľad na široko ďaleko. Hranice obvodu, v rámci čoho sa turistika z Trnavy do Karpát jednodňovou túrou vykonáva, siahajú na sever a severozápad po Dobrú Vodu a Bradlo. Prvé miesto je pamätné hrobom Jána Hollého, druhé mohylou Milana Štefánika. Ta ide sa zo železničnej stanice Smolenickej, dolinami a zalesnenými kopcami a naspäť: z Dobrej Vody cez vrchy na druhú stranu Karpatov po železničnú stanicu Hradište. Odtiaľ železnicou: Brezová, Hradište, Jablonica, Smolenice, Trnava.

Úzkokoľajnou železničkou Pálffyovského panstva sa dá vykonať denný výlet zo Smoleníc až za Dobrú Vodu po Chtelnicu.

Druhý prúd turistiky z Trnavy prúdi smerom juhozápadným na Modru po železničnú stanicu tohto mena a potom autobusomdo samého mesta alebo do letoviska Harmónie. Odtiaľto robia sa výlety do hôr a hore na kopce, najmä na Modranskú Babu. Ale najobľúbenejším vrchom sú Kamenné vráta. Veľmi pádne pomenovanie. Ako keby nejaký obor v pohádke bol odtrhol kus Tatier z niektorého hrebeňa a položil ich na Malé Karpaty... Dostať sa hore a liezť hrebeňom je práve tak nebezpečné a vyžaduje práve takú zručnosť, ako partie lezecké tatranské. Výhodou malokarpatskej turistiky a spolu i zvláštnym pôžitkom je to, že sa dá prejsť cez ne z jednej strany na druhú a naspäť peši za jeden deň. Najmenej navštevovanou časťou je pohorie od doliny, spojujúcej Modru s Kuchyňou, smerom na severozápad po Smolenice. Príčinou toho je, že niet tu ľahkého prístupu železničného k tejto časti Karpatov. Tu niet ani značkovaných ciest turistických. Tým väčšmi je navštevované potom okolie Smoleníc, so Smolenickým Pálffyovským hradom, pekne sa vypínajúcom na jednom z výbežkov karpatského pohoria.

Zo spomenutých už Zárubov nad Smolenicami juhozápadný hrebeň privedie nás skalnatým a veľmi ostrým hrebeňom so sráznymi spádmi na zrúcaniny hradu Ostrý Kameň. Odtiaľto je nádherný výhľad smerom na západ. Pod hradom a medzi vrchom Vetrlínom stelie sa útulná dolinka s lúkou, príhodné a často vyhľadávané miesto na táborenie. Hoci to už nespadá do rámca našej turistiky, spomenieme, že sa z Trnavy robievajú výlety i na Devín a Čachtický zámok."

Hoci to všetko znie už trochu archaicky, ale pokúsme sa inšpirovať cestičkami našich dedov aj teraz, v úplnom závere storočia.

Edo Krištofovič

 

ZA TAJOMSTVOM MOLPÍRA

Obecné múzeum v Smoleniciach

Nájazd ozbrojencov bol náhly a pustošivý. Mohutné valy, miestami až dva metre široké, takmer dvesto rokov ochraňovali obyvateľov hradiska Molpír, rozkladajúceho sa na svahu nad dnešnými Smolenicami.

Komunita na významnej obchodnej ceste v blízkosti jablonického priesmyku prosperovala, venovala sa hutníctvu, kováčstvu, hrnčiarstvu, živila ju úrodná pôda.

Hospodárske, obytné i kultové budovy na troch nádvoriach hradiska sa za noc premenili na zhorenisko, navždy ich pochovali spečené vápence zo zničenej fortifikácie. Tajomstvo Molpíra, prekvitajúceho v 6. až 4. storočí pred naším letopočtom, po prvý raz odhalil smolenický kaplán a archeológ Ferdinand Šándorfi. V 60. rokoch ho skúmali vedci z archeologického ústavu SAV v Nitre, a venovali mu celosvetový kongres archeológov v bývalom Československu.

Trvalo takmer 30 rokov, kým sa nájdené železné predmety a hlinené nádoby na skladovanie obilia, svedčiace o mierumilovnej práci, spolu s bronzovými časťami skýtskej výzbroje a inými predmetmi dostali do Múzea MOLPÍR. V roku 1996 ho po dlhšej snahe zriadila na vlastné náklady a za pomoci odborníkov z Nitrianskeho a Trnavského múzea obec.

"Využili sme budovu starej fary z 18.storočia a teší nás stály záujem o múzeum najmä v období, keď je sprístupnená aj blízka jaskyňa Driny", povedal nám starosta Smoleníc Augustín Gašparovič. Pri múzeu sa začína aj náučný chodník, po ktorom sa návštevník dostane na vrch so zvyškami hradieb. Dnes tu tróni jeden z najkrajších slovenských zámkov.

Smolenický učiteľ Štefan Jastrabík v 70.rokoch významnou mierou prispel k neskoršiemu založeniu múzea zberateľskou a výskumnou činnosťou. Okrem archeologických vykopávok našiel po úpornom hľadaní originál patentnej listiny padáka Štefana Baniča, ktorý Smolenickému rodákovi udelili v USA v roku 1914. V múzeu je zdokumentované aj obdobie rozkvetu Smoleníc, ktoré boli na prelome 15. a 16. storočia mestečkom s trhovým a jarmočným právom. Obklopoval ich múr so strážnymi vežami a barokový pranier z tohto obdobia nie je iba symbolom súdnej moci, patrí k najkrajším umeleckým výtvorom.

Gusto Gašparovič

Poznámka:
Dotyčný prispievateľ bol ešte v čase písania príspevku (november 98) starostom obce Smolenice. Inak je veľký fanúšik turistiky, je o ňom známe, že už pred viac ako 20 rokmi robil aj s miestnym pánom farárom silvestrovký polnočný výstup na Záruby. Aj v postavení kríža na vrchole Zárub má tiež prsty.

Peter Minárik

 

FEJTÓN

O ľudskom teple

Vzniká, keď sa trú dve dlane, najlepšie vlastné, jedna o druhú. Môže sa však trieť aj cudzia dlaň o inú cudziu dlaň. Aj keď dlane sú v tomto prípade cudzie, ľudia nie. Časť národa slovenského však tvrdí, že v oboch uvádzaných prípadoch nevzniká ľudské teplo, ale len malé šúľčeky.

Niektorí odborníci, najmä vysokoškolsky vzdelaní, tvrdia, že prejavom ľudského tepla je teplota. Táto sa zistí, ak sa vhodne ociachovaný teplomer strčí do príslušného meracieho miesta na ľudskom tele. Keď je ľudského tepla veľa, teplota je vysoká a ľudský organizmus je vraj chorý. A to nie je dobre.

Na úplne inej koncepcii je založená skupina názorov, ktorá tvrdí, že ľudské teplo nemá nič spoločné s prostým fyzikálnym meraním teploty. Jeho zvýšený výskyt v ľudskom organizme vraj vôbec neškodí. Práve naopak. Propagandisticky ďalej tvrdia, že ľudského tepla na svete nikdy nie je dosť. Poukazujú na prejavy neznášanlivosti a zla, ktorých príklady vidíme okolo seba. Podľa nich je už samotný fakt spájania sa cudzích dlaní prejavom ľudského tepla. Toto tiež často stotožňujú s nevysvetliteľným fluidom známym z literatúry pod termínom láska.

Dlane sa najviac spájajú v máji. Ľudí spojených práve pomocou dlaní pribúda v parkoch, ale aj na uliciach. Je to najčastejšie ona a on, ale aj dedko či babka s vnúčikom alebo tatino s maminou. Možné je, že pri takomto spojení vznikajú aj šúľčeky. Každopádne spojené dlane súvisia s prejavom ľudského tepla podľa obidvoch teórií. Často sa pritom zvyšuje aj teplota. Podstatné však je, že ľudia majú k sebe o čosi bližšie. A mohli by si túto blízkosť ponechať aj v júni, júli, auguste... atď.

Vladimír Ješko

 

MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Vyhodnotenie súťaže

Malokarpatský Diaľkoplaz je dlhodobá súťaž, poriadaná pre všetkých milovníkov diaľkovej turistiky, či už organizovaných v KST alebo neorganizovaných, ktorí chcú mať pred sebou výkonnostnú "métu" minimálne 1000 /tisíc/ kilometrov na turistických DP ročne. Od roku 1992 sa evidencia nerobila /resp.ten, kto si to vzal na starosť, skončil aj s aktívnou činnosťou aj so sledovaním MD/.

Po určitom čase "pokoja" chceme toto ohodnotenie znovu obnoviť. Zopakujme si pravidlá, ktoré boli stanovené na plnenie tohoto výkonnostného ohodnotenia /Malokarpatský Diaľkoplaz/ niekedy na začiatku osemdesiatych rokov a ktoré sa dodržujú viac menej v tej istej podobe dodnes. O tomto ocenení sme písali aj v MKD v čísle 10/98.:

Štatistická evidenica v rokoch 1996, 1997, 1998:

  Meno

1996

1997

1998

  

1.

 Bada Peter

506

135

1.037

  

2.

 Bahurinský Ľudo

397

475

619

 (krásne stúpa!)

3.

 Javorský Vlado

1.071

1.127

1.219

  

4.

 Klokner Melo

--

---

1.250

  

5.

 Kyselica Ján

1.281

1.101

1.201

  

6.

 Královič Fero        

7.

 Korčok Atilla

1.060

713

628

 (klesá)

8.

 Minárik Peter st.

1.362

1.311

1.246

  

9.

 Nižnan Ivan

---

---

1.074

  

10.

 Nehyba Vlado

1.323

1.459

1.204

  

11.

 Nagy Štefan

--

--

1.018

  

12.

 Obdržálek Peter

1.002

1.001

1.003

  

13.

 Obdržálková Jana

1.060

689

628

  

14.

 Pado Rudolf

1.047

444

739

 (do septembra 1998)

15.

 Parcer Ján

--

--

1.406

  

16.

 Šoula Pavol

1.108

1.459

1.203

  

Ak niekto nestihol alebo zabudol, môže nahlásiť prejdené km dodatočne, priebežne po celý rok. Diplom ako ocenenie mu bude obratom odovzdaný.

Peter Minárik

 

TURTISTICKÉ ZAUJÍMAVOSTI

Bátovský balvan, Jánošíkova skala

Najmohutnejší a najzachovalejší sopečný balvan na Slovensku sa volá Bátovský balvan a nachádza sa na území ŠPR Poľana, na dne riečky Hučavy, asi 6 km na východ od obce Hrochoť. Vysoký je asi 14 metrov a široký 8 metrov. Prejavom sopečnej činnosti sú okrem výlevov lávy aj výbuchy, pri ktorých je sopečný materiál od toho najjemnejšieho /sopečný popol/ až po najhrubší /tkv. kamenné bomby/ vyvrhovaný do veľkej vzdialenosti. Bátovský balvan je dôkazom mohutnosti tunajšej sopečnej činnosti. Pochádza zo zrúteného brala na svahu pod Bátovou, ktorý bol uvoľnený mrazovým zvetrávaním v pleistocéne /v starších štvrtohorách/.

Bátovský kameň tu ale nie je sám. Je tu aj ďalší chránený prírodný výtvor, ktorý sa volá Jánošíkova skala a nachádza sa v tej istej doline na pravom brehu potoka Hučava asi 4 km od obce Hrochoť. Tento je asi 30 m vysoký a okolo 200 m dlhý so sopečnými bombami a početnými puklinami. Mechanické zvetrávanie v stene podmienilo aj vznik menšej, pre bežných návštevníkov neprístupnej jaskyne Abšiná, v ktorej sa našli zbytky starého osídlenia.

 

Najrýchlejší chodci

Najrýchlejšie na svete sa podľa prieskumu amerických psychológov pohybujú chodci v americkom New Yorku - 167 cm/s., to je asi 6 km za h.

Najpomalšie, znovu podľa ich výskumov, sa pohybujú /chodia/ obyvatelia Korziky a Grécka - 82 cm/s., t.j. asi 3 km/h.

Z toho je vidieť, že pri výskumoch obišli Trnavskú stovku, lebo obidve namerané hodnoty by boli značné odlišné !!! Možno že by z toho bol aj zápis do Guinnesovej knihy.

Peter Minárik

 

Bratislavské naj...

Viete, že:

prevzaté z 2-týždenníka Bratislavské Noviny, č.8-9

 

TURISTICKÉ INFORMÁCIE

Ponuka ÚR KST

Ústredná rada KST vydáva knihu CESTY SLOVENSKEJ TURISTIKY, v ktorej je chronologický prehľad rozvoja turistiky na území Slovenska od najstarších čias až po dnešok. Je tam veľa faktov a obrázkov. Cena cez KST 50 Sk, v obchode 58 Sk. Kto má záujem o túto knihu, nech mi dá 50 Sk do 31.3.1999.

Sekcia VHT pri KST organizuje nasledujúce akcie:

1) Dolomity, 22.7.-1.8.1999

Cena zájazdu 3000 Sk
Bližšie informácie sú u mňa.
Prihlášky do 31.5.1999 na adresu:
Ing.Augustín Machata, Stavbárov 5/14, 971 01 Prievidza

2) Eiger, 17.-31.7.1999

Cena zájazdu 3500 Sk
Bližšie informácie sú u mňa.
Prihlášky do 15.4.1999 na adresu:
PKT Diviaky, Teplická 888/10, 039 01 Turčianske Teplice

3) Ukrajinské Karpaty, 29.5.-9.6.1999

Cena zájazdu 3000 Sk
Bližšie informácie sú u mňa.
Prihlášky do 15.4.1999 na adresu:
Peter Baláž, Ul. Energetikov 7/13, 971 01 Prievidza

Vlado Chrapčiak

Poznámka: K týmto informáciam sme sa dostali už po uzávierke minulého čísla MKD, preto termíny už možno nie sú aktuálne. Prípadní záujemci sa môžu informovať u autora príspevku (na KST Trnava)

za redakciu MKD Pavol Šoula

 

Bývalá Rainerova chata

Bola postavená v roku 1863 nájomcom Starého Smokovca - Jánom Jurajom Rainerom (1800 - 1872). Bola prvým turistickým prístreškom postaveným v slovenskej časti Vysokých Tatier a je cenným dokladom dobového architektonického a funkčného riešenia. Chata ležiaca na starolesnianskej poľane (asi 15 minút chôdze od Studenovodských vodopádov) bola ako múzeum nosičov prevádzkovaná najmä cez víkendy a sviatky Petrom Petrasom sprístupnená verejnosti 13.6.1998. V chate je možné zakúpiť občerstvenie.

Rudolf Pado

 

Pozvánka na DP - mimo Malých Karpát

Bánovská 50-ka

Organizátor: KST pri CVČ Bánovce nad Bebravou
Termín: 15. máj 1999
Dĺžka/prevýšenie: 47 km/1600 m
Trasa: Bánovce n. B. - Miezgovce - Jankov vŕšok - Rokoš - Čierny vrch - Kšinná - Lipový Brod - Bánovce nad Bebravou
Štart: CVČ v Bánovciach od 6.00 do 7.30 h
Cieľ: Detto
Štartovné: dospelý turista 20 Sk
Organizátor: Mgr. Miriam Bezdeková alebo Marian Chovanec,
tel.č.: 0832/602454, 0832/606748

 

KALENDÁR

máj - prehľad:

1.5.1999 KADE NÁS NOHY EŠTE NEVIEDLI 40 km
8.5.1999 ČASTOVSKÁ 50-KA 50, 35, 25 km
SOBOTIŠTSKÁ 15-KA (IVV) 50, 30, 15, 10 km
POCHOD POVODÍM RIEKY RUDAVA (IVV) 50, 20, 10 km
15.5.1999 JARNÝ ŠĽAPÁK ŠKP 60 km a menej
IDE, IDE POŠTOVÝ PANÁČIK 35, 15 km
22.5.1999 MÁJOVÝ POCHOD 35, 27, 16 km
PO HRADOCH A ZÁMKOCH MALÝCH KARPÁT 40, 20, 10 km
MALOKARPATSKÁ 40-KA 42, 25, 10 km
29.5.1999 STAVBÁRSKA 50-KA 50, 25 km
POZRITE SA, TO JE KRÁSA 55, 40, 35 km

jún:

5.-6.6.1999 TRNAVSKÁ 100-KA 26.ročník

(sobota/nedeľa)         KST ŠTART Trnava

Trasy: 168, 100, 65, 37 km

Bratislava, hl.žel.st. - Čermákova lúka - Buková - Brezová pod Bradlom - Trenčín (trasa vedie po červenej tur.značke "Cesta hrdinov SNP") / Uherský Brod

Štart: Bratislava, hl.žel.st., sobota, 5.6.1999, 6.00 - 8.00 h

Cieľ:     37 km: Čermákova lúka, 5.6.1999, do 17.00 h
             65 km: Buková, reštaurácia, 5.6.1999, do 23.00 h
           100 km: Brezová pod Bradlom, 6.6.1999, do 8.00 h
           168 km: Trenčín / Uherský Brod, žel.st., 6.6.1999, do 24.00 h

Štartovné: 20 Sk

Vedúci: Ing.Peter Minárik, tel: 0805/5521 056, 0905/521 056

12.6.1999 INOVECKÁ 50-KA 20.ročník

(sobota) OT TJ Bezovec

Trasy: 50, 30, 20 km

50 km: Mníchova Lehota - Inovec - Panská Javorina - Skaliny - Bezovec - Kostolný vrch - Moravany - Piešťany

30 km: Mníchova Lehota - Bezovec

20 km: Bezovec - Piešťany

Štart: 50 a 30 km: Mníchova Lehota, motorest Radar, 6.30 - 9.00 h

Cieľ: 50 a 20 km: Piešťany, tur.klub, do 19.00 h

Štartovné: reg.turisti 5 Sk, ostatní 10 Sk

Vedúci: Peter Miklánek

12.6.1999 CEZ PÄŤ MALOKARPATSKÝCH KRČIEM DO KREMATÓRIA 6.ročník

(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: 50 km/1450 m

Častá - Zochova chata - Rybníček - Pezinská Baba - Košarisko - Borinka - Marianka - Kačín (Lesanka) - Krematórium (MHD)

Štart: Častá, zast.SAD, 6.30 - 8.30 h

Štartovné: 7 Sk

Vedúci: Boris Ottmar

19.-20.6.1999 2 x 50 A DOSŤ ! 16.ročník

(sobota/nedeľa) OT TJ TESLA Bratislava

Trasy: 100 km/2700 m, 63 km/1950 m, 50 km/1600 m, 35 km/1100 m

100 km: Bratislava, hl.žel.st. - Kamzík - Partizánska lúka - Marianka - Borinka -  Košarisko - Pezinská Baba - Čermákova lúka - Hubalová - Zochova chata - Zumberg - Tri kamenné kopce - Biely Kríž - Kamzík - areál TJ TESLA Bratislava

63 km: Bratislava - Zochova chata - Modra

50 km: Bratislava - Pezinská Baba - Pezinok

35 km: Bratislava - Borinka - Rača

Štart: Bratislava, hl.žel.st., pod schodami na Žabotovej, 6.00 - 7.30 h

Cieľ: (100 km) areál TJ TESLA Bratislava, do 8.00 h, 21.6.1998

Štartovné: 15 Sk

Vedúci: Ing.Ivan Nižnan

 

 

 

 

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk