MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

6/2000

 

 

 

 

 

 

"Pamätaj, že žiaden ľudský osud nie je trvalý, potom sa nebudeš príliš radovať zo svojho šťastia a ani príliš trápiť svojím nešťastím."
Sokrates

Naše životy sa podobajú sínusoide. Aj v nich sa striedajú vrcholy, po ktorých často nasledujú temné údolia neúspechov, pochybností a nových hľadaní. Našťastie, tak, ako každý úspech má svoj čas, tak aj každý neúspech má svoju dĺžku trvania. Niet dňa, z ktorého by sa človek - bojujúci jedinec, ak nie je iba papierom vo vetre života, nezačal napokon pomaly dvíhať, často k novým métam, cieľom a úspechom väčším, ako boli tie predchádzajúce. Neúspech akoby so sebou prinášal niečo mobilujúce. Akoby to bola chvíľa rozhliadnutia sa kdesi na hore a rozhodovania "kadiaľ a kam ísť". Akoby to bol proces očisty od predchádzajúcich omylov, zakopnutí, čas zbavovania sa zbytočných a cestu sťažujúcich záťaží.

Vyšli sme z hmly na slnkom presvetlený vrchol hory a odrazu vieme, že svet nie je len dezorientujúca hmla. V diaľke z nej trčia cez všetko zahaľujúce oblaky špičky nových, väčších a vznešenejších vrcholov. A odrazu vieme, že naša cesta povedie síce temnom, ale nie k temnu. Odrazu existujú "kopce", pre ktoré sa oplatí žiť. Vstávame. Ideme. Bojujeme. Stúpame. Stúpame z nejedného dňa životných amplitúd, stúpame hore sínusoidami života skúsenejší, múdrejší a rozhliadnutejší. Každý pád, ktorý nás nezničí, nás posilní.

Stále viac som presvedčený o tom, že zmysel života nespočíva v úspechoch. Zmyslom života je dvíhanie sa po páde. A šťastie? Šťastie je chvíľa, keď vstaneme z kolien, oprášime sa, odhodlane vykročíme vpred a kdesi v hĺbke nášho človečenstva zaznie: "Mohlo to byť horšie."

Rudolf Pado

 

Zdupľovaná Trnavská stovka

Na populárnej T-100 za najťažšie osobne považujem dve veci:

  1. Vôbec prísť do cieľa a pritom "nemleť" z posledného.
  2. Za ešte ťažšiu úlohu považujem síce prísť do cieľa svieži, ale presedieť či predriemať v cieli /myslím tým staničné pohostinstvo na Brezovej/ do prvého ranného nedeľného dopravného spoja /toto sa vzťahuje len na tých, ktorí dôjdu do cieľa pred alebo krátko po polnoci/.

Pri tomto čakaní celé telo zakrátko ztuhne, objaví sa zimnica, či svalovica a celková únava. Telo sa jednoducho bráni. Po týchto príznakoch spravidla už nechutí človeku ani jesť ani piť a takáto malátnosť potom už človeka sprevádza celú nedeľu. Z tohoto dôvodu som v posledných štyroch ročníkoch /po krátkej prestávke/ pokračoval ďalej v pohybe. Jedenkrát som spätne po tej istej trase došiel do Plaveckého Mikuláša /cez Kršlenicu/. Potom dvakrát spolu s Karolom Tauberom sme pokračovali do Jablonice na železničnú stanicu a v roku 1998 som sa vrátil po žel.zastávku Buková, kde som po 15 minútach čakania nastúpil na prvý ranný vlak do Trnavy. Jedenkrát a to v roku 1991 som absolvoval tento pochod až do Trenčína. Je to veľmi pekná i lákavá "maršruta", len tá cesta späť do Bratislavy v preplnených večerných nedeľných vlakoch /po 168 km trase/ je unavujúca a veľmi nepríjemná.

Zistil som, že už viacerí účastníci sa vracajú z Brezovej v noci na Dobrú Vodu a odtiaľ prvým ranným autobusovým spojom do Trnavy a napr. Vlado Lietavec vraj už viackrát pokračoval z Brezovej späť na Dobrú Vodu a ďalej domov, až do Špačiniec.

V roku 1999 /26.ročník T-100/ som došiel do cieľa v Brezovej o 23,25 h. /Z Bratislavy som vyštartoval v sobotu ráno o 5,50 h./ Predstava, že v pohostinstve preplnenom domácimi hosťami mám prebdieť do rána, bola šokujúca. Z toho dôvodu som sa vybral späť /presne o 24,00 h/ pripomínajúc si východniarsku zásadu "keľo vládzeš, teľo rucíš". Možností ukončenia trasy bolo neúrekom a každým kilometrom som sa vlastne k domovu približoval, čo určite priaznivo ovplyvňovalo moju náladu.

Na Dobrej Vode som bol v nedeľu ráno o 1,50 h a využil som ešte možnosť občerstvenia i doplnenia tekutín /veď najbližšia reálna možnosť už bola až na Pezinskej Babe - a to je solídna vzdialenosť/. Kráčalo sa mi vcelku dobre a každú chvíľu som stretával tých, čo posledné km mali ešte len smerom do cieľa v Brezovej. Posledných troch mohykánov /už bolo vidieť, že zúbožených/ som stretol pri prechode žel.trate v Rakovej doline. Už bolo svetlo /okolo 4,30 h/ a títo už boli zmierení s tým, že do cieľa v stanovenom limite už nemôžu nijako dôjsť a preto plánovali skončiť na Dobrej Vode. Na mňa potom prišla mierna ranná únava, ktorá trvala zhruba po kameňolom v Bukovej. Snažil som sa niečo si zajesť, ale dolu hrdlom to nejak nešlo.

Bol som rozhodnutý, že pôjdem cez Záruby, ale veľká ranná rosa ma od tohoto rozhodnutia odradila. Obec Bukovú som prechádzal okolo 6. hodiny. Tichá nedeľná pohoda - ešte aj psi zrejme podriemkávali, nebolo ich počuť. Za dedinou na mňa pozitívne zapôsobil šum obrovských starých topoľov pri ceste, hmlistý opar na Záruboch a ranné slnečné lúče dopadajúce na Bukovskú priehradu. Obdivoval som pekné ohrnuté družstevné lány /ešte boli družstevné/ zemiakov i vyrovnané riadky kukurice. Išlo sa mi skutočne v pohode až po Mon Repos, kde som začal pociťovat pálenie nôh. Prezul som si ponožky i botasky. Aklimatizácia nôh vo vymenených botaskách trvala až po Vápennú, ale potom už to bolo dobre.

Na Klokoči začal silnieť vietor. Vápennú som prechádzal o 10,00 h a tu som stretol prvých turistov - starší manželský pár prechádzajúci zo Sološnice do Častej. Juhozápadný vietor doslova burácal - obával som sa, že sa zmení aj počasie /v tom prípade som bol rozhodnutý skončiť v Sološnici/. V nižších polohách bol však vietor miernejší, dokonca s pribúdajúcim teplom pôsobil osviežujúco.

Na Čermákovej lúke /13,00 h/ som si doplnil vodu a veľmi skromne zajedol. Od Vápennej až tu som stretol ďalších dvoch živých turistov.

V "bufetíku" na Pezinskej Babe som sa zastavil niečo po 15. hodine, aby som tu odovzdal - výmenou za malé občestvenie - ušetrené cestovné. Asi za poldruha hodiny som odtiaľ mal autobus priamo do Bratislavy, ale zdalo sa mi to pridlho. Na troch Kamenných kopcoch som bol o 16,20 h a na Bielom kríži o 18,30 /tu ma začali otravovať komáre, ako by som bol niekde pri Malom Dunaji/. Predstavu spustiť sa odtiaľ do Rače som vylúčil z jednoduchého dôvodu, určite po dvoch dňoch a jednej noci chôdze už "nevoniam" a predsa nebudem svojím potom otravovať sviatočne vyfintených a navoňavkovaných spolucestujúcich v električke.

O 20,15 som bol na Kamzíku a tu ma začalo dosť bolestivo pichať v pravom boku. V prvom momente ma samozrejme napadlo, že to asi tá zubatá avizuje svoj príchod, aby ma snáď potrestala za tú moju nerozvážnosť. V duchu som si ale pomyslel, že nebolo by to od nej moc férové, aby si ma pozvala 2 týždne pred Tesláckou a necelé 3 mesiace pred Špačinskou stovkou. Toto by som jej nikdy nevedel odpustiť.

Z Kamzíka som sa spustil cez Ahoj k Figaru /bývam medzi Figarom a Inter štadiónom/. Bol to pre mňa najťažší úsek. Dvere bytu som otvoril v nedeľu večer pár minút po 21. hodine. Čiže cesta do Brezovej mi trvala necelých 18 h a späť 21 h.

Manželka zistiac, odkiaľ som došiel a že len sám, prestala so mnou komunikovať a radšej si išla ľahnúť. Po kúpeli už sa mi nechcelo ani jesť, ani piť. Ráno som sa zobudil /ako obvykle/ o pol šiestej. Pichanie z pravého boku prešlo do ľavého. Usúdil som, že keď aj ono tak pendluje, že to asi nebude až tak vážne. Aby som cez deň nestuhol, po raňajkách som sa vybral do záhradky. V záhradke sa mi vtedy sused akurát priznal, že mu pri lekárskej prehliadke bolo doporučené schudnúť najmenej 10 kg. S radosťou som mu navrhol môj recept, že vytýčený cieľ môže ľahko dosiahnuť, ak sa prejde tak zo päťkrát z Bratislavy do Brezovej a späť. Jeho reakciu na môj návrh tu na týchto stránkach ani nemôžem reprodukovať. Únavu som potom pocítil až v utorok, ale v ten deň som v záhradke sám vyklčoval 30 ročnú marhuľu. A potom som už ani sám nevedel, akú časť únavy čomu treba pripísať.

Priznám sa, že cestu späť som si "zľahčil" tým, že som nešiel cez Taricové skaly a cez Somára /mnohí to pokladajú za samozrejmosť už pri ceste do Brezovej/. Ostatné úseky tam i späť som poctivo prechádzal tak, ako je trasa určená, Vápennú nevynímajúc.

Pokiaľ išlo o jedlo, sám som bol prekvapený, že za obidva dni a jednu noc som toho zjedol strašne málo. Na druhej strane som sa aspoň cítil ľahko. Ohromne mi dobre padla držková polievka s chlebíkom na Bukovej v reštaurácii. Bola jednoducho vynikajúca. Tekutín som sa snažil popiť pomerne dosť, ale zistil som, že tu treba dávať väčší pozor nielen na kvantitu, ale aj na kvalitu /strata minerálov a z toho usudzujem aj to pichanie v závere trasy/.

Spočiatku som sa nazdával, že tá cesta po tej istej trase bude unavujúca. Ak pri ceste do Brezovej som išiel od juhozápadnej strany, späť to bolo od severovýchodnej, teda aj výhľady úplne iné. Úseky, na ktorých som smerom do Brezovej stúpal na spiatočnej som klesal a opačne. Teda v podstate ako keby to bola iná trasa...

Záverom rád konštatujem, že sa mi vcelku išlo v pohode a že si to nevyžadovalo ani zvlášť výrazné premáhanie sa. Dokonca so spiatočnej cesty som mal lepší psychický zážitok /božský kľud - bez pretekov na motocykloch, resp. na bicykloch/. Najväčší pozitívny vplyv na úspešné absolvovanie malo počasie počas obidvoch dní, psychická pohoda a možno aj to, že som mal na štarte registračné číslo - 13 !!!

P.S.: Vraj túto cestu hore - dole, Bratislava - Brezová - Bratislava, niekto predtým už absolvoval. Ak sa o tom vie niečo bližšie, bolo by dobré aspoň stručne to uviesť na stránkach MKD.

Február 2000, Bratislava Ondrej Rím

 

Kilometráž Trnavskej stovky

Pre účastníkov Trnavskej stovky ponúkam pomôcku pre celkové rozloženie si svojich síl na trati. Pomôckou je vlastne presne zmeraná trasa, dokonca s presnosťou na jeden meter, ešte z roku 1988. Načo to je dobré? Dozvieme sa z toho napríklad aj to, že vlastne stovka nie je stovkou, ale meria "len" 91.486 metrov až do vytúženého cieľa v Brezovej. A to už môže niekoho potešiť natoľko, že prekoná všetky strasti pochodu a docupká svižne do cieľa.

Miesto činu Nadmorská výška Vzdialenosť od štartu Čas
Bratislava hl.st./ štart 170 mnm 0 m 0
Kamzík 380 2.955  
Biely Kríž, horáreň /kontrola 498 12.778  
Tri kamenné kopce /kontrola 582 22.913  
Pezinská Baba /reštaurácia/ 527 27.759  
Skalnatá /vrchol/ 704 34.120  
Sedlo Modranskej Baby /Čermák/ 600 35.243 6 až 9 h

Potiaľto je trasa určená bežným turistom, ďalej pokračujú len diaľkoplazi.

Sedlo Modranskej Baby 600 35.243  
Hubalová 535 38.358  
Sološnická dolina /potok/ 250 44.345  
Vápenná /vrchol/ 748 47.492  
Amon 555 52.381  
Mon Repos 440 54.234  
Brezinky /chata/ 340 59.962  
Buková /rešt./ kontrola 265 64.150 10 až 14 h
Buková /kameňolom/ 250 68.291  
Mihalinová /tur.x/ 425 78.017  
Dobrá Voda /rešt./ kontrola 248 82.732  
Široká 420 89.083  
Brezová pod Bradlom /rešt. cieľ/ 278 91.486 do 24 h

Nuž a tu končia všetci diaľkoplazi. Ďalej pokračujú len tí naj naj otrlejší...

Brezová pod Bradlom 278 91.486  
Bradlo /Mohyla/ 543 96.018  
Jandova dolina 350 102.088  
Myjava /aut. stanica/ 325 107.567  
Jurášová 520 112.754  
Vrch slobodných 687 117.012  
Veľká Javorina /chata/ kontrola 970 124.758  
Dubina 545 133.627  
Mikulčin vrch /rešt./ kontrola 799 145.678  
Kykula 746 149.796  
Machnáč 771 153.600  
Drietoma /obec/ 242 160.511  
Trenčín /žel.st./ cieľ 211 167.997  

To je už definitívny koniec trápenia, mali by ste tu byť asi tak za 34 až 40 hodín. Šľapu zdar.

Peter Minárik

 

Ako sa chlastá na Trnavskej stovke

/itineár smädného stovkára/

Aká otázka, taká odpoveď. Ľahko, keď má človek chuť a hlavne dnes, už aj peniaze. Pokiaľ človek nemá naponáhlo a berie túto stovku ako tréning, tak už ráno o šiestej hodine na štarte pod mostom je putika, ktorá Vás rada a rýchlo obslúži. Pitie tu nie je nič moc, potulujú sa tu ešte oneskorené nočné indivíduá. Ale pivo, rum, borovička len tak, raz do jednej a raz do druhej nohy "vcuku letu" sa dá zvládnuť. Veď nás už nič dobrého dlho nečaká. Abstinenti to majú ľahké, sú naliati minerálkou ešte z domu.

My pijúci prídeme na Kolibu, tam je ešte všetko zavreté. Kamzík to isté, len jedna búda býva ako kedy otvorená. Je pravdou, že tí prví sú mimo deja. Abstinenti to majú ľahké.

Pokračujeme dve hodiny v chôdzi, prídeme na Biely kríž, všetko je tu od dôb socializmu beznádejne prázdne. Tu nedostanete vypiť nič, ani keby ste platili dolármi. Ak nemáte nejakú zásobu so sebou, tak ste na tom biedne. Abstinenti to majú ľahké, veď prešli okolo Zbojníckej studičky.

Slnko už začína prihrievať, do ďalšej kontroly máme 20 km a široko ďaleko žiadne občerstvenie. Musíme zaťať zuby a vydržať. Abstinenti to majú ľahké. Prameň pod Veľkým Javorníkom je vždy plný studenej vody.

Konečne Pezinská Baba. Bufet je otvorený, pivo, pivo, pivo, to je základné menu smädného stovkára. Niektorí skalnejší /mohol by som uviesť bezpočet príkladov ako PO, CR, ĽB, PH, MJ, II, MN, JN, JR, KŠ, VV, IB, IK, to nie sú ŠPZ, ale skratky mien/, musia doplniť aj hladinu bororo alebo rumuro. Po dobrej oddychovej hodinke všetci pomaly spokojne odchádzame v ústrety ďalších kilometrov. Abstinenti to majú ľahké, nenachádza sa tu žiaden prameň, tak zdržanie u nich je ozaj minimálne.

Aktívny odpočinok mal zmysel. Čakajú nás tri pekné kopce, Čmelok, Čertov kopec a Skalnatá. /Skoro ako Tatra, Matra, Fatra./ Po ich prejdení prídeme na kontrolu na Čermákovej lúke, môžu byť tak dve, tri hodiny poobede. Máme za sebou približne 35 km. Na lúke ani v okolí nie je žiaden bufet. Škoda, čaká nás totiž ešte pekný kus cesty, približne 30 km, aby sme sa mohli riadne občerstviť. Abstinenti to majú ľahké, pod lúkou tu tečie prúd vody. Je studený a netreba ani zastavovať točku. Niekto medzi rečou spomenul, že tá voda je dobrá na potenciu. Nik sa k nej ale nehrnul.

Pokračujeme peknou lesnou cestou, viac z kopca ako do kopca, a po dvoch hodinách prídeme pod Vápennú. Vápencové bralo je celodenným slnkom rozpálené. Posledná veľká skúška "odvahy" na Trnavskej stovke. Už len vydržať a vyliezť to bralo, a to najhoršie v tomto ročníku máme za sebou. Občerstvenie z Pezinskej Baby je už to tam, do Sološnice sa nikomu nechce odbiehať, vypijeme čo máme a ide sa. Abstinenti to majú ľahké. Prameň je tu hneď pri ceste. Ešte aj na tej Vápennej majú výhodu. Na Rosničkovej lúke vyteká dobrý prameň, ktorý je najvyšie položený v Malých Karpatoch vôbec.

Po výstupe na Vápennú pokračujeme cez Klokoč, Amon, Mon Repos, Brezinky až do Bukovej. Postupne sa zošerieva. Máme za sebou 64 km, asi za 15 hodín. Nič moc, ale sme fit. Čaká nás pekná hodinka u Škrabáka v hostinci. O dobrej držkovej či guláši sa nám zdá už od Vápennej. O pive ani nehovoriac. Konečne kontrola, hostinec a pivo. Po kvalitnom občerstvení, ktoré si spravil každý podľa momentálnej chuti, si dávame dobrý Topvar, ešte šťastie, že tu nemajú Stein, to by zas bol horor. Tu sa láme deň a aj občertvovacie chute stovkárov. Niektorí z nich sú zvyknutí večer meniť pitný režim. Z piva sa preorientovávajú na kofolu s rumom. Nuž noc má svoju moc. Pokračujeme ďalej asi o desiatej, musíme sa pohnúť, tu sú občerstvovacie miesta bližšie k sebe. Po 6 km nás totiž čaká "búda" na Sokolských chatách. Tu dopĺňajú chýbajúce tekutiny už len tí najskalnejší, pardon, najsmädnejší. Lebo čoho je moc, toho je príliš. Ideme teda ďalej, nič nám nechýba, len sem tam nás niečo omína. Prejsť poslednú skúšku statočnosti a splniť si "bobríka odvahy". Mihalinová. Po nej prídeme na Dobrú Vodu. Predposledná kontrola a posledné občerstvenie. Pred Dobrou Vodou je výborný prameň, ale abstinenti to majú ťažké, potme ho vždy nemusia nájsť. Taktiež posledný. Dobrá Voda, okolo polnoci zmes pijúcich i abstinentov. Každý dúfa, že tu nazbiera sily na posledných 8,7km. Tu sa už pije všetko a v takých variáciach, že by sa z toho dala napísať "nová hniha" o nápojoch. Napr. vermuth s vodkou a citrónom, káva s fernetom, fernet s borovičkou, Trnavan so sirupom, fefermincka s tonikom a pod. Dokonca aj abstinenti si dávajú Budišskú so spraitom alebo vineu so sódou. Niektorí tu dokonca z rozpustilosti holdujú kávičke /VJ/. Rozlúčka s Dobrou Vodou a ideme, je zaujímavé, že hoci si každý hovorí, že pôjde pomaly, nie je to tak, tempo po piatich minútach dosiahne rýchlosť okolo 6,5 km, čo je takmer o 2 km viac, ako sa bežne chodí.

Ideme z kopca, už je vidieť Brezovú, tak a tu sa končí naše trápenie. Pije sa ranná kávička s rumom. Sem tam nejaké to pivo, borovička, pre oslávencov dokonca šampanské /FM/, ale vo všeobecnosti už prichádza na všetkých útlm. Bolo toho naozaj dosť. A KTO toto všetko absolvuje v zdraví, TEN nemá len 100 km v nohách, ale aj kvalitne prečistené ľadvinky a dobre precvičenú pečeň. Nuž a kto túto trasu prežije bez následkov, o tom sa dá s určitosťou povedať, že je "celkom" zdravý človek.

Peter Minárik

 

Iné hory - turistika v Maďarsku

15.apríla 2000 som prijal pozvanie dunajskostredských turistov pod vedením Zdenka Kelemena a zúčastnil som sa takpovediac medzinárodnej turistickej "expedície".

Ale poďme od začiatku. Ráno bolo slnečné, autobus presný a plný. Hraničný prechod Medveďov nás vítal nekonečnou kolónou "osobákov". S tým však asi organizátori rátali, lebo náš autobus "šóru" nerešpektoval a tak zdržanie na hranici bolo minimálne. Čo nevidieť sme v Gyori a odtiaľ smer Székesfehérvár. Míňame Kisbér a zastavujeme v mestečku MÓR. Malé, s budovami pamätajúcimi si rozkvet Uhorska, s barokovým zámkom. Kostol s gotickými prvkami si zachoval románsku vežu. Prehliadka je rýchla, lebo nás sem priviedla skutočnosť, že MÓR je východiskový bod do pohoria VÉRTES. Červená /piroš/ turistická značka vedie priamo zo stredu mesta. Mierne stúpame pomedzi vinohrady. Listnatým lesom sa dostávame do širokého sedla a odtiaľ priamo na hrebeň. Pred nami je najvyššia hora Csóka - hegy 479 m.n.m. Zastavujeme na vyhliadke. Mestečko MÓR je ako na dlani. Na Slovenské pomery tam akosi "chýbajú" paneláky. Pokračujeme po hrebeni úzkym chodníkom lemovaným krásnymi exemplármi kvitnúceho hlaváčika jarného, modricami a prvosienkami. Chodník pokračuje krasovými útvarmi na hrad Csókako, vlastne na jeho zrúcaniny.

Pre zaujímavosť, hrad postavil v 13. stor. rod Csáky, z ktorých pochádzal aj Matúš Čák Trenčiansky /pán Tatier a Váhu/.

My však schádzame prudko medzi víkendové chatky a odtiaľ do obce Csókako. Tu v jednej súkromnej pivnici sa turistická akcia mení na degustáciu svetoznámeho vína "Móri ezerjó" /Mórske tisíckrát dobré/. Môžem zodpovedne povedať, že chutilo všetkým.

Ivan Košický

 

Před Májovým "Podhůřím Jeseníků"

"Hoši, co blbnete, proč lezete tou strmou skálou, když nahoru vedou krásné pohodlné schůdky"..?

Na vrcholku Bradla jsme ještě o půl minutky dřív, než ti dva "zoufalci", co lezou tou skálou přímo. Rozhled je zde krásný, vidíme dosud ještě zasněžené části svahů na hřebeni Jeseníků, jen vrchol Pradědu je mimo náš dohled. Škoda... I když je tu krásně nemůžeme se zdržet príliš dlouho... Scházíme dolů... Podobný názor zastávají ti dva horolezci na jejichž účet jsme ještě před chvilkou vtipkovali...

Tentokrát jsou rychlejší, poněvadž slanení dolů jde rychleji než chůze kamenitými schůdky... Ale to jim ještě nestačí, nebo si snad nahoře něco zapomněli. Považte, jdou nahoru /tedy lezou/ znova... "blázni", ale co, pomyslíme si. My taky provozujeme něco, co by mnozí považovali za bláznovství. Nelezeme sice tam a zpět několikrát, ale zato šlapeme pěšky už od noci, abychom do odpoledne stihli ujít trasu 100 km. To taky většina lidi nepovažuje za normální..

Ovšem ta předmájová noc stála za to. Prostě kouzelná, co do počasí. Měsíc v úplňku za jasné oblohy osvětloval kontury svahů, které vrhaly stíny siluet skoro jako ve dne v údolích částečně se halící do mlžného závoje... Prostě romantika pro každého, kdo jí dokáže vnímat a mezi ně turisté patrí...

Tady pořadatelé z Lesnice a Zábřehu umožnili turistům projít noční trasu romantickými, málo známými kopcovitými silničkami, tedy místy turisticky atraktívními tak, aby cílem nebylo jen pouhé honění kilometrů... Ostatně Hoštejn, Talenice, Strážná, Cotkytle, Jedlí, Rovensko a další mezi tato místa určitě patří...

Po odpočinku v Lesnici se ráno vychází na denní trasu, sluníčko vychází taky a přidávají se turisté na kratších trasách. Jdeme kolem lomu ve Vitošově a sv.Jozefa a lesem stoupáme přes Kamenné na vyhlídkový vrchol Bradlo. Trasa nás dál vede kolem Cikánského buku k zřícenině Brnícko. Pořadatelé se o nás vzorně starají, jako o všechny turisty vůbec. Na lesní pasece u komtroly dostáváme pravé tábornícké pohoštění - opečený špekáček a čaj. A všude vládne přívětivá nálada a duch přátelství....

Scházíme do Podhradí a dál přes Dlouhomilov a Drážnik, jdeme kolem řeky Děsné na Bludovský zámeček, dál přes Bludov a Sudrov a stáčíme se zpět k Brníčku. Sluníčko už má sílu a je teplo jako v léte... Trasa vede dál lesem a cestami do cíle v Lesnici. Trasu 100 km zvládáme v pohodě. Je netradiční, málo známa... skrátka nová, a hlavně měla svou premieru za krásného počasí, které umocnilo náladu a snahu pořadatelů vytvořit tu příznivé prostředí, do něhož se budou turisté rádi znovu a znovu vracet. Kam? No přece mezi dobré lidi, kamarády a turisty do Lesnice. Vždyť ze Zábřehu je to jen kousk a co nedohodíš kamenem, dojdeš klidně pěšky. I onu zmíňovanou siluetu Pradědu jsme po ceste v polích za Brníckem místy měli možnost vidět. Vždyť v Podhůří Jeseníků bylo tenkrát opravdu krásně.

A pomíjívé a náladu měsíční noci by snad mohla vystihnout jen slova básnikova...:

"Kde bydlí víla?" "Asi v mechu.
Celou noc tančí bez oddechu.
Pak věneček si odstrojí
a ustele si pod chvojí..."
"A co má k jídlu?"
"Místo kávy do hrníčku si sbírá z trávy
třpytivé rosné krůpěje
A ráno si je ohřeje."
"A to jí stačí? "Stačí asi,
je živa jenom z vůně, z krásy...
A na její usměvavý ret
dal lupen růže, který slét"...
"A viděl jsi jí?" "Jenom v šeru,
větřík hrál jako na citeru.
Myslil jsem, někdo neznámy
... a lampa ve tmě zhasla mi..."
"A byla hezká?" "Jistě, byla,
hezká je každá, když je víla.
A druhého dne jsem tam zdvih
pár kvítečků už povadlých..."

Prostě jako v pohádce v onu krásnou předmájovou noc. A o té další hodno připomenout předchůdce turistů a romantického cestovatele, který básnil o Máji..., ale to už by byla jiná kapitole ...

Zděnka Tvrdá

 

Nález v Cisárskych Budkovanoch

Keď som prvýkrát počul o tejto dedinke, osade, tak určite by som ju bol zaradil niekde dobre ďaleko na východ. Tam sú obce s podobnými názvami hojne rozšírené. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že je to obec z nášho regiónu.

Pravda, bolo to ešte skutočne za cisára pána a jemu vtedy patrila každá dedina či obec, aj keď o nej osobne nevedel. Jednoducho malá záhorácka dedinka Budkovany si takýto prívlastok osvojovala ešte pred sto tridsiatimi rokmi. Kto by na mape hľadal túto "dedinôčku", našiel by ju pri Radimove a Uníne, v doline Radimovského potoka, kde sa ich predkovia usadili. Archeologické výskumy potvrdili sídlisko hallštattské a rímsko - barbarské. Podľa historických prameňov prvá písomná správa je z roku 1392, kedy sa osada nazývala Darymow, v roku 1773 dostala pomenovanie Radimov, ktoré si podržala vyše 200 rokov. Pôvodne patrila ako poddanská osada hradu Holíč, potom do roku 1736 silnej feudálnej rodine na Záhorí - Czoborovcom v Senici. Posledným vlastníkom obce a jej bohatého chotára bol kniežací rod Habsburgovcov. Pokojný život obce narušila správa, že 10. apríla 1876 močidlanský učiteľ upozornil úrady o vzácnom náleze Augustína Caletku, roľníka z Močidlan, ktorý pri oraní pozemku vyoral piku. Bolo to v chotárskej časti "na Brestovskom" pri cisárskych Budkovanoch, neďaleko cesty do Šaštína. Bolo len na škodu, zoškrabaním nánosu hliny odlomil ostrie piky. Pika bola 9 centimetrov dlhá, nad rukoväťou široká. Do dutej násadky vkladali tyčku. A spomenutý roľník vyoral aj vzácny štvorhranný prsteň. Ako sa zdá, pika bola obrannou zbraňou ľudu, ktorý žil pred vyše dvetisíc rokmi na tomto území a to na brehu rieky Moravy.

Peter Minárik

 

Z historického turistického sprievodcu
Suchý - Muller, 1954 ŠTN Bratislava

Modrá turistická značka - 4 h: Plavecké Podhradie - Holina

Od stanice Plavecké Podhradie vedie nás modrá značka okolo bývalého kaštieľa do dediny. Za mostíkom odbočíme kúsok po hradskej doľava, odkiaľ asi 200 m vedie doprava poľná cesta, ktorá nás zavedie na okraj lesnatého úbočia hory. Pred nami svieti zrúcanina hradu, ktorú obchádza po úbočí modrá značka. Asi za pol hodiny zavedie nás chodník ku vchodu do Plaveckých jaskýň, rozprestierajúcich sa pod hradom. Vchod do jaskýň je uzavretý, nakoľko kvaple v jaskyniach vylamovali a ničili. Druhý vchod, pôvodný, nachádza sa vyššie na strmej strane. Jaskyne nie sú dosiaľ preskúmané a zatiaľ verejnosti prístupné. Dosiaľ preskúmali vyše 200 m chodieb a dómov. V odľahlejších kútoch sú biele a naružovelé kvaple.

Od jaskyne vystupuje modrá značka ku zrúcanine Plaveckého hradu, nazývanej aj Podplášť. Pôvod hradu je neznámy a jeho majitelia sa veľmi často menili. Ako hlása náhrobný kameň v Sološnickom kostole, majiteľom bol aj Melchior Baláž z Ďarmot. Neskoršie patril jeho vdove rodenej Bakičovej.

Na tomto hrade odohralo sa najväčšie ľúbostné dobrodružstvo bývalého Uhorska, keď Peter Bakič uniesol sem v r.1607 z Holíčskeho vodného hradu krásnu Zuzanku Forgáčovú.

Za Ferdinanda III. prešiel hrad i s majetkami na Pálffyovcov. Po požiari, ktorý zničil hrad do základov, už ho neopravovali a čas dovŕšil jeho skazu. Dnes zostali po ňom ako nemí svedkovia bývalej slávy a milostného dobrodružstva iba ruiny, svietiace do širokého okolia.

Z hradu obchádza modrá značka vrch Pohanská, kde je rozsiahle hradisko, začínajúce sa v sedle, kadiaľ sa vstupuje do hradu. Podľa archeologických výskumov hradisko vybudovali už v dobe bronzovej. Odtiaľ zostupuje značka do obce Plavecké Podhradie, kde prejdúc medzi dedinskými domkami a záhradami stúpa krásnymi lesmi po severnom svahu Raštúna k jeho vrcholku, kde sú ťažko prístupné Raštúnske jaskyne.

Na vrchole Raštúna prekrižuje naša značka zeleno značenú cestu a ide ďalej po hrebeni, predierajúc sa medzi skaliskami bujnou spleťou kriakov a travín na Malý Raštún. Znova sa nám otvoria široké rozhľady na Malokarpatské lesy, strácajúce sa v hmlistých diaľkach. Úzky modro značený chodník klesá tu strmo medzi tisícami známych i neznámych kvetov do doliny, kde križuje žltú značku Doľany - Sološnica a hneď zas stúpa medzi mohutnými bukmi k Bielej skale, kde sa na vrchu Holina končí na červenej hrebeňovej značke.

Z hrebeňa Bielej skaly, odkiaľ je nádherný rozhľad, môžeme zostúpiť severozápadným smerom do Rohožníka, kam nás zavedie neznačený chodník bývalej úzkokoľajky pekným lesom za dve hodiny.

 

INFORMÁCIE

Výstava z histórie turistiky

V Múzeu Ľ. Štúra v Modre je výstava z histórie turistiky od r.1881 až po súčasnosť. Na sprievodných paneloch je stručný popis rôznych turistických spolkov (od Malokarpatského turistického spolku až po KST). Vystavené sú aj dobové fotografie, turistická tabuľka z roku 1937, staré aj nové turistické mapy, turistické preukazy z 30-ych rokov, prehľad činnosti KST, apod. Garant výstavy je Milan Růžek. Výstava potrvá do polovice júna, potom sa presunie do Trenčína.

Vladimír Chrapčiak

 

Zaniknuté pochody - 54. časť

NUDA POCHOD

Termín konania:    Vždy v nedeľu po červeno - modrom okruhu /marec/
Organizátor:          KST Tesla Bratislava
Dĺžka trasy:           Bola len jedna, 36 km
Prevýšenie:           10 m /čo bola rarita medzi DP/
Trasa:                   Petržalka, Ovsište - hrádza Dunaja-Rusovecké jazerá - Rusovecký kaštieľ - Čuňovo - a po hrádzi naspäť.
Prvý ročník:          17.3.1991 /nedeľa/
Posledný:              16.3.1997 /nedeľa/

Pochod bol zameraný na tých turistov, ktorí toho nemali dosť už v sobotu. Myšlienka sa však neujala tak, ako si to organizátori predstavovali, pochod rok od roku navštevovalo čoraz menej turistov. A keďže účastníkov bolo poriedko aj keď trasa nebola nijako zvlášť náročná, organizátori pochod zrušili.

Aby sme Vám priblížili niečo viac z dielne organizátorov "Nudného pochodu", prečítajte si itineár jeho prvého ročníka tak, ako bol propagovaný v buletíne k 17.3.1991.

"Ako vznikol nápad zorganizovať ďalší teslácky DP?" Málokto tomu uverí, ale podnet treba hľadať v bývalom ČSZTV. Patríme medzi tých "konzervatívnych", ktorí tvrdia, že ani v tom bývalom ČSZTV nebolo všetko čierne. Veď aj takí bratia Šťastní, či Venco Nedomanský boli odchovancami "čeeszetteve" a aké služby odviedli kanadským hokejovým profíkom.

My sme si spomenuli na "idylické" obdobie vymýšľania /pardon, vyhlasovania/ socialistických záväzkov. V tomto smere sme nezaostávali ani my. Ale, keďže sme telovýchovnou jednotou "technikov", boli sme nanajvýš praktickí a racionálni. Aby sme sa už k "záväzkom" nemuseli vracať, spolu s ich vytvorením sme súčasne previedli aj ich "vyhodnotenie". Oba tieto dôležité dokumenty sme s patričným odstupom a v požadovaných termínoch zasielali hore. Raz však nedopatrením sme oba "dokumenty", t.j. uzatvorenie i vyhodnotenie záväzku, zaslali súčasne. Nuž mali sme potom dosť problémov vysvetliť tento omyl, že tu vôbec nešlo o znevažovanie tohto "ušľachtilého hnutia" a spoločensko - politickej akcie.

A tak sme začali uvažovať, čo tak si dať znovu záväzok. Samozrejme, že už nie socialistický, ale taký riadny kapitalistický, resp. privatizačný alebo zamatový.

Aj ďalší popud bol politický. Tentoraz to bola ponuka zo strany NEI /pre sexuálne menej aktívne informovaných uvádzame, že je to skratka Nezávislej Erotickej Iniciatívy/ k spoločnému organizovaniu diaľkového pochodu okolo Mekky našich nudistov - Rusoveckého jazera. Po počiatočnej nedôvere sme s určitými výhradami pristúpili k dohode. Jednou z podmienok bolo /nakoľko naše nové športové hnutie je apolitické/ umožniť v prípade záujmu účasť na organizovanie pochodu aj ostatným politickým stranám a hnutiam. O tom však neskôr.

Druhú výhradu sme mali k samotnému názvu strany. Čo spôsobilo podobne ako v OF vytvorenie novej frakcie. Sme toho názoru, že žiadna iniciatíva a tobôž nie erotická nemôže byť nezávislá. Veď každá erotická iniciatíva je závislá na tom druhom pohlaví /ak nemáme na mysli erotiku dvoch pánov alebo slečien navzájom/. A tak sme uzatvorili dohodu s frakciou ZEI /Závislá Erotická Iniciatíva/. Ako je všeobecne známe, táto strana v uplynulých voľbách príliš neuspela a tak robí všetko preto, aby v budúcich voľbách bola úspešná. Veď aj my môžeme mať v parlamente svoju "čičorinu", ktorá by nezakryto a bez zbytočného ostychu ukázala v parlamente holú pravdu. A kde hľadať takúto kandidátku, ak nie pri Rusoveckých jazerách. Za pekného, teplého počasia tam možno vidieť množstvo kandidátiek, ktoré svoje "politické prednosti" vystavujú na obdiv tam prítomným voličom.

Napriek tomu, že sa niektorí pohoršujú nad nudizmom, my v tom nevidíme nič zlé. Pri takto rýchlo postupujúcej "klausofóbii" je predpoklad, že i naši športovci budú čoskoro namiesto v adidas dresoch nastupovať na zápasy v nuda dresoch, zvýši sa počet divákov na zápasoch, zvýšime vstupné a tak sa dostaneme z ekonomických problémov /potom dievčatám kúpime pekné nové dresy, zníži sa počet divákov, my budeme musieť znížiť vstupné a znovu sa dostaneme do problémov a máme tu známy kolobeh v prírode - ekonomike/. Niekto môže namietať, že Diaľkové pochody sa organizujú v termíne, keď pláže Rusoveckého jazera budú ešte pusté. Áno, je to z obavy, že keby sme pochod uskutočnili v plnej sezóne, nie sme si istí, koľko účastníkov pochodu by sa dostalo na ďalšie kontroly a či by vôbec niekto prišiel do cieľa.

Ako už z tohto vyplýva, prvá kontrola /K1/ pre členov a priateľov ZEI bude na Rusoveckých jazerách, kde im kapela Bukasový masív bude vyhrávať hymnu nudistu, pesničku Nuda pláž.

Text tejto pesničky ako reklamu uvedieme v ďalšom. Ostatní účastníci pochodu, t.j. odporcovia ZEI a podporcovia a členovia ostatných strán a hnutí, budú ďalej pokračovať smerom k Rusoveckému kaštieľu a ďalej po modrej značke až na obrátku do Čuňova. Členovia a priznivci KDH budú mať kontrolu /K2a/ pri kostole. Priaznivci strany priateľov piva zabočia pri kostole vpravo a budú pokračovať smerom do stredu dediny, kde v miestnej krčme budú mať kontrolu /K2b/. Trasa pre priateľov piva je o 1 km dlhšia /36 km/. Ostatní zabočia pri kostole vľavo a pokračujú smerom k Dunajskej hrádzi. Tu budú mať svoju kontrolu /K2c/ priaznivci strany Zelených. Bude sa tu zároveň protestovať proti výstavbe Gabčíkovskej hydro elektrárne a podporovať projekt, ktorý uvažuje v jame Gabčíkovskej elektrárne postaviť veterné kolesá /ružice/ a na výrobu elektrickej energie využívať namiesto dunajskej vody pridunajské vetry, ktoré tu dosť často vanú.

Určite budete niektoré, niektorí namietať a kde zostala víťazná strana vo voľbách? Priaznivci tohto hnutia práve preto, že zvíťazilo, nepotrebujú žiadnu kontrolu ani žiadnu kontrolnú pečiatku.

A tu je sľúbený text hymny nudistov:

Až raz Modré bude more,
dúfajme, že bude modré,
naháči čo pri ňom budú,
budú poznať iba nuda.
Nuda pláž, jedno aké plavky máš,
nemoderné, možno krásne
zostanú ti vyset v kasne.
Šetci budú ako jeden,
taký malučičký jeden....

                               a tak ďalej dokola

Poznámky:

  1. "Modré more" textár pochádza nielen z Modry, ale je i navyše slovanista. Interistické "černé more" doslova zamieta a o žltom mori ani nehovorí.
  2. Uvedenie názvu Modra namiesto Rusovce je nielen z dôvodov lepšieho rýmovania, ale aj prejavom nezdravého slovenského lokálpatriotizmu - textár totiž pochádza z Modry.

Ivan Nižnan

 

Malokarpatský diaľkoplaz 1999

/vyhodnotenie súťaže/

Bada Peter 1940 1.243 km  
Bahurinský Ľudo 1952 1.032 km /s prevýšením/
Farkašovský Ladislav 1937 1.107 km  
Indrišek Imro 1954 1.056 km /s prevýšením/
Javorský Vlado 1947 1.290 km  
Klokner Melo 1932 1.738 km  
Kyselica Janko 1928 1.415 km  
Královič František 1948 1.024 km  
Minárik Peter 1947 1.353 km  
Nehyba Vlado 1929 1.083 km  
Novák Jozef 1966 1.003 km /s prevýšením/
Parcer Ján 1923 1.760 km  
Porubanec Cyril 1937 1.450 km  
Šoula Pavol 1954 1.256 km  
Vida Vilo 1931 1.317 km /s prevýšením/

Ak niekto nestihol alebo zabudol nahlásiť prešľapané kilometre, môže tak urobiť dodatočne a aj priebežne počas celého roku. Diplom bude MK diaľkoplazom odovzdaný na najbližšom diaľkovom pochode.

Peter Minárik

 

1.apríl sa od 1.apríla 2000 volá Laco !!!

/alebo ako sa bavia horolezci/

Každoročne sa mnoho ľudí teší na sviatok pojašených, teda na 1.apríl.

Tohto roku sa nejako zvlášť netešil náš kamarát z horolezeckého klubu Laco, uvádzaný v titule článku /väčšina ho poznáte, žiadna radosť/..

Ale teraz už idem "in medias res", teda k veci. Naši dvaja kamaráti, Miro C. a Balvan, chceli na mne "zrealizovať" celkom dobrý "výmrd".

1.apríla 2000 bol organizovaný turistický pochod na počesť oslobodenia Trnavy, na trase Raková - Rozbehy - Hrubý Kamenec - Plavecký Mikuláš - Kršlenica - Čierna skala - Škarbák - Smolenice. Pochod organizovali chlapci z KST Slovšport Trnava pod vedením Janka Krištofa. Nakoľko sa s ním všetci dobre poznáme, tak som sa pochodu zúčastnil spolu s Mirom a s Matúšom, ktorý sa vlastne volá Martin. To len ho prezývajú Martin. Šlapal s nami aj Peter Minárik s ďalšími diaľkoplazmi. Dokonca Minárik vyšiel aj na Hrubý Kamenec, čo u neho nebýva zvykom, aj keď tam bolo blato.

Cestou som si všimol, že Miro C. stále odo mňa odbočuje a vyvoláva niekoho mobilom, okrem toho mu nejako čudne svietili oči. A vypité ešte nemal. To u neho zväčša znamená, že pripravuje na niekoho nejakú "nekalosť", že chce niekomu niečo vyviesť. Šlapali sme šlapali, dokonca tí, čo boli za nami, nás nejako záhadne predbehli, len aby boli v cieli prví. Do cieľa na stanicu v Smoleniciach sme prišli pomerne neskoro, čo bolo zapríčinené nádherným počasím a dobrým posedením u "Marišky" v Plaveckom Mikuláši. Čakali sme na vlak v staničnom bufete pri pive. Miro C. to už nevydržal a tam sa to z neho vyvalilo. Priznal sa, že deň predtým vymyslel a zorganizoval aj s Balvanom, keď boli v Partizánskom, nasledujúce "koniny".

Prvá sa týkala mňa, ale našťastie mu nevyšla. Bola založená na následovnej pointe. Jeden z kamarátov má "sesternicu", ktorá šéfuje" trnavským cintorínom a funebrákom. Vymysleli, že na poobede zavolajú funebrákov aj s truhlou ku mne domov, akože na odvoz mŕtvoly. A nielen to, dali mi urobiť aj "partacetlu", aby to malo ráz skutočnosti. Boli zvedaví ako sa budem tváriť a toto všetko mali natáčať na video z vedľajšej cukrárne. Neviem ako by som sa bol veru zachoval, ale potom, keď sa to už všetko prezradilo a hlavne nekonalo sa to, som bol suverén a "macher" a prehlásil som, že aj tak nemôžem ešte umrieť, lebo nemám šaty do truhly. Zasmiali sme sa tomu a tým to akože skončilo.

Druhá konina však vyšla. Prišli sme na stanicu do Trnavy. Začalo pršať. Balvan nás čakal autom, v ktorom bola jeho mladšia dcéra a ešte jedna kočka /jej spolužiačka a kamarátka/. Tá bola ohodená a vymaľovaná ako "verejná pracovníčka" /slovník cudzích slov str. 92 pod písmenom K/.

K Lacovi sme prišli niečo po ôsmej hodine. Schovali sme sa poblíž, aby sme mohli sledovať, čo sa bude diať. Ohodená a vymaľovaná kočka, ktorej na prvý pohľad nebolo ani šestnásť, zazvonila u Lacovej brány. Keď otvoril, povedala mu, aby jej dal 1000 korún za sexuálne služby, ktoré mu poskytla a aby sa jej na dnes postaral o nocľah, lebo už sa nemá ako dostať do Bratislavy, keďže prišla na telefonickú objednávku. Lacovi to stále nezapínalo. Po dlhšej dobe a rozhorčenej debate, keď už dosť výrazne penil, babu vystrčil von a zabuchol bránu. My sme to už nevydržali a zvíjali sa za rohom od smiechu a Balvan ma takmer pohrýzol na pleci. Prišli sme k bráne a zazvonil som teraz ja. Kočka tam stála s nami. Otvorilo sa okno, objavil sa Lacov syn Juro, ktorý podobne ako jeho žena o všetkom vedeli. Bol ticho. Z dvora sa ozvali ťažké kroky rozzúreného "poctivého manžela", mrmlajúceho si všetky známe i neznáme nadávky. Ešte stále mu to nezaplo. Otvoril bránu a zbadal nás tam všetkých pokope. Boli sme skoro ušúľaní od smiechu. On sa veľmi nesmial. Chvíľku vyzeral ako topiaci sa kapor, ktorý nemôže chytiť dych. Od jedu potom búchal hlavou o stenu. Neskôr, keď sa trochu upokojil, prehlásil, že najviac mu vadilo len jedno, a to, že túto kravinu vymyslel Balvan. Ale to nie je pravda, bol to samozrejme Miro C.

Pomsta je sladká a preto nech žije 1 apríl.

Celo Radványi

 

Drahá hlúposť

To nie je oslovenie, ale konštatovanie! Nikto z nás nie je imúnny voči väčšej či menšej hlúposti. Byť autorom nejakého nezmyslu to sa môže prihodiť každému z nás. Ale nechať si svoju hlúposť vydať takpovediac "knižne", na náklady nie bohatého KST /bože, koľko za tie peniaze mohlo byť organizovaných DP na slušnej úrovni, jeden, dva .../, to si vyžaduje už veľa ... ponechám na doplnenie a uváženie čitateľa. Ešte, že sa to nedalo zviazať do nejakého koženého obalu, aby si toto dielo mohli autori vystavovať vo svojej knižnici a hosťom sa chváliť, pozrite sa, ja som spoluautor, bol som pri tom,... teda pri tej hlúposti. Chápem, že úroveň beletrie, ale aj názory na jej hodnotenie môžu byť rôzne. Beletriu si však podľa vlastného uváženia buď prečítam alebo neprečítam. Ale "beletria" KST predpisuje pre určitú záujmovú skupinu pravidlá hry a tie už by mali mať určitú úroveň. Niekto môže namietať, že sa tejto hry nemusím zúčastňovať, že je to dobrovoľná činnosť. Tiež pravda. Pravdou je i to, že aj autori sú tiež len dobrovoľní funkcionári a tiež nám nemusia permanentne vnucovať tieto ich múdrosti z pozície funkcionárov.

Stále ešte neviete o čom je reč? Nuž predsa o knižnom vydaní anonymnej: "Klasifikácie výkonnostnej turistiky v KST", platnej od 1.1.2000. Nebudem sa zaoberať vecnou stránkou "Klasifikácie", ako napríklad to, že "výkonnostná" turistika začína už pri 25 km a končí pri 50 km a kopu ďalších vecí. Nakoniec to možno hodnotiť ako rozdielne názory dvoch skupín turistov. Na jednej strane zelených turistov /turistov prevádzajúcich výkonnostnú pešiu turistiku spoza zeleného stola - ďalej len ZT/ a na druhej strane aktívnych turistov /ďalej len AT/, ktorých sa to bezprostredne dotýka. Toto nakoniec veľmi výstižne už zhodnotil Peter Minárik v minulom MKD/. Všímam si iba perličky ducha, niečo na spôsob perličiek zo školských lavíc a úradov.

Citujem: "Za podujatie výkonnostného charakteru sa počíta minimálne jednodenné podujatie od 25 do 50 km".

Čo je minimálnejšie ako jeden deň? Menšia jednotka ako jeden deň je napríklad poldeň. Klasifikácia však hovorí, že podujatie musí byť MINIMÁLNE jednodenné. Keď prejdete 25 km za poldeň, nesplnili ste podmienky!

Citujem: "Nehodnotia sa podujatia, na ktorých sa hodnotí čas alebo poradie".

Ale hodnotia! Turisti si hodnotia turistické podujatia, či sú dobre organizované, či sú skrátka dobré alebo horšie a to je jedno, či sa na nich hodnotí čas alebo poradie. Upozorňujeme, že turisti, ktorí budú hodnotiť naše Teslácke podujatia /najmä tí, ktorí budú zle hodnotiť/, nedostanú diplom, lebo porušili pravidlá klasifikácie. Ako to v skutočnosti mysleli autori, to veru nevieme, iba môžeme tušiť. Ja si myslím, že to mohli otvorene napísať po slovensky do "klasifikácie". Písanie klasifikácia s veľkým K si toto dielo ani nezaslúži.

Poznámka /len pre funcionárov, aktívni turisti to vedia/: Do hodnotenia VOPT sa zarátavajú prejdené kilometre a prevýšenie.

Otázka /taktiež, iba pre funkcionárov/: Prečo by som sa nemohol zúčastniť turistického podujatia, kde organizátori evidujú poradie a aj čas absolvovania pochodu? Predstavte si, že organizátori zapíšu do denníka VOPT rovnakú kilometráž a rovnaké prevýšenie turistovi, ktorý absolvoval trasu v rekordnom čase, ako tomu poslednému, ktorý prišiel do cieľa posledný v stanovenom limite a to je rozhodujúce z hľadiska VOPT. Apropó páni funkcionári, časový limit na absolvovanie DP nie je mimochodom časový parameter? Melovi Kloknerovi som celý poldeň /podľa klasifikácie to musí byť minimálne jeden deň/ kontroloval všetky jeho diely denníka VOPT a narátal som mu niečo cez 38.000 km aj s prevýšením. Melo sa už teší, že čo nevidieť, splní aj podmienky pre rovníkový odznak. Veľký omyl, Melo. Podľa novej /ale pravdupovediac aj starej/ klasifikácie tomu tak nebude. Stačí, aby som zverejnil časy turistov, za ktoré absolvovali jednotlivé naše pochody /nielen prvých v cieli/, lebo my takú evidenciu vedieme, asi ilegálne, bude to niečo podobné ako zverejnenie tajných archívov ŠTB a tieto pochody si nebudeš "hodnotiť". Ak sa k tomu pridajú aj trnavčania, oni tiež zaznamenávajú časy absolvovania /aspoň prvých v cieli/, tak nebudeš mať ani na "zlatý" odznak. Aby si uveril, uvádzame: Melichar Klokner na DP organizovanom TJ Tesla dňa 15.3.1986 prišiel do cieľa 67. a keď bude potreba vylustrujeme aj jeho čas. Všetkých upozorňujeme, že to bude pozitívna lustrácia.

K tomu času celkom vážne. Proti tomu "času" nie je naša funkcionárska elita z toho dôvodu, že by bolo veľmi obtiažne objektívne hodnotiť a porovnávať dosiahnuté časy na rôznych DP. Je to ten istý dôvod, aký si vymysleli proti DP nad 50 km. Výkonnostný šport i výkonnostná turistika sa preto tak nazývajú, že tu ide o určitý výkon, ktorý nemožno merať dosiahnuteľnosťou tohto výkonu funkcionárom. Ešte som nepočul štvrtotriedneho futbalistu alebo futbalového funkcionára, aby brojil proti vrcholovému futbalu len preto, že oni na tento výkon jednoducho nemajú. V športe ide o čas, body, rekordy a poradie. A preto aj vo výkonnostnej turistike nech si dĺžku trasy i rýchlosť jej absolvovania určí sám turista podľa svojej výkonnosti a nech mu do toho nehovorí ZT /vysvetlivku viď vyššie/.

Vrchol logického /ale i toho sedliackeho/ myslenia, matematickej dokonalosti, či kupeckých počtov, ale aj ... ..., dokázali naši funkcionári nasledujúcim výplodom:

Nadiktovali nám koľko percent na akom druhu pochodu /podľa organizátorov/ musíme absolvovať. Samozrejme, že minimálne.

  1. Na ústrednom MINIMÁLNE 50%
  2. Materského klubu MINIMÁLNE 25% /asi preto môžu plniť VOPT organizovaní turisti - jedna z podmienok klasifikácie/
  3. V zahraničí MINIMÁLNE 25%

Bod c/ je nepresne citovaný, v texte sa uvádza, že podujatia "organizované zahraničnými partnermi". Šalamúnska formulácia /len neviem, prečo urážam kráľa Šalamúna, veď to bol rozumný kráľ/.

Autori majú asi predstavu, že keď k nám nechodia zahraniční investori, prilákame ich aspoň organizovaním DP. Neviem, či sa budú zarátavať aj prechody cez zelené hranice organizované ukrajinskou mafiou. Aby sme si uvedomili, akú MINIMÁLNU perličku ducha stvorili autori, uvediem na príklade zo ZŠ /základná škola/.

Turisti A, B, C, a D absolvovali po 100 km. Pochody absolvovali podľa rozdelenia na a, b, c takto:

Turista A B C D
podľa a/ 50 km 51 km 50 km 48 km
podľa b/ 25 km 25 km 26 km 26 km
podľa c/ 25 km 24 km 24 km ?

Otázka znie, ktorý z uvedených turistov splnil podmienky klasifikácie?

Vyhodnotenie:

Turista A: prešiel min. 50% podľa a/ a minimálne 25% podľa bodu b/ a c/, teda výsledok SPLNIL
Turista B: prešiel minimálne 50% podľa a/, 25% podľa b/, a podľa c/ prešiel iba 24%, teda výsledok NESPLNIL
Turista C: prešiel min.50% podľa a/, podľa b/ prekročil min. hranicu o 1% /splnil podmienku/, ale podľa bodu c/ neprešiel min. 25%, teda výsledok NESPLNIL

Úloha a zároveň aj otázka pre funkcionárov klasifikátorov. Koľko km musí absolvovať turista D na pochode organizovanom zahraničným partnerom, aby splnil ich podmienky?

Bystrý žiačik Janko, žiak tretej triedy zistil, že keď chce splniť podmienky veľkých ujov, musí PRESNE absolvovať toľko percent km podľa jednotlivých kategórií, ako je uvedené a že slovko minimálne tam ujovia dali len ako chyták.

Mimochodom poznáte ten vtip o dôstojníkovi, ktorý vojakom prednášal o percentuálnom zložení leteckého benzínu?

"96% tvorí zložka A, 2% zložka B a 1% zložka C."
Bystrý vojak sa pýta: "To je len 99%, čo tvorí to chýbajúce 1%?"
"To je úplne jedno," odpovedá dôstojník, "veď nádrž nikdy neplníme celkom plnú."

Mám dojem, že autori tohto diela MINIMÁLNE nerozmýšľali alebo si kládli MINIMÁLNE nároky na jeho úroveň. Je tu ešte tretia možnosť, že nikto z autorov si minimálne neprečítal v slovníku cudzích slov, aký je význam slova MINIMÁLNY !

Ivan Nižnan
KST Tesla Bratislava

 

KALENDÁR

júl:

1.7.2000   DOVOLENKOVÝ POCHOD PPP   9.ročník
(sobota)                                              Klub TD a T Trnava
Trasy:     40 km/850 m, 20 km/420 m
40 km:    Horné Orešany - Lošonec - Záruby - Buková, priehrada - Dolná Raková - Jablonica, priehrada - Jablonica, žel.st.
Štart:      Horné Orešany, vináreň, 6.45 - 7.30 h
Cieľ:       40 km: Jablonica, žel.st., do 18.00 h
Vedúci:   Ing.Peter Minárik, tel: 0805/5521 056

15.-16.7.2000   VODNÉ MLYNY MALÉHO DUNAJA
(sobota - nedeľa)                      KT Rodina Dunajská Streda
Trasy:     (iba cyklo) 83 km, 100 km
Štart:      Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul., 9.00 h
Vedúci:   Zdenek Kelemen, tel: 0709/5529 201

 

Z KALENDÁRA KST 2000

15.7.2000   PRECHOD SLOVENSKÝM RAJOM, 18.ročník, 15, 25, 45 km
                   KST Brezovica
                   L.Toporcer, Slobody 49/168, 053 13 Letanovce, tel:0966/91416

16.7.2000   KOJŠOVSKÁ 25-KA, 10, 25, 52 km
                   KST Horal
                   M.Petrík, 055 52 Kojšov 297, tel (domov): 0944/93453

 


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd