MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

jún 2002

 

 

 

 

A je tu Trnavská stovka!
1. - 2. jún 2002

Prišla dlho očakávaná prvá júnová sobota a s ňou Trnavská stovka. Nestor-turistov ju za onoho času označil za sviatok všetkých diaľkoplazov.

Turista-marxista by povedal: "Vítame slávne júnové dni". Na rozdiel od tých slávnych februárových a slávnych májových, tieto prežili.

Pôvodná myšlienka pokorenia 100 km v horskom teréne za 24 hodín stále láka turistov, horolezcov, občas i cykloturistov, ale vždy i niekoľko dobrodruhov. Potešujúce je, že posledné roky sa objavujú i nové, mladé tváre, nezriedka i ženského rodu. Neodrádza ich ani pohľad na krívajúcich, zhrbených a dokaličených veteránov. Chcú na vlastnom tele okúsiť, čo je to mať krvavý pľuzgier od päty k prstom, opuchnuté členky a kolená, či svalovicu, ktorá nedovolí zísť tri dni s postele.

Nuž a toto všetko sa začína v sobotu ráno na známom mieste pod hlavnou železničnou stanicou v Bratislave. Prichádzajú absolventi desiatok stoviek i začiatočníci. Všetci sršia energiou, odhodlaním a nedočkavosťou vykročiť smerom ku Kamzíku a začať odhryzovať z toho 100 kilometrového koláča.

Prvá kontrola na Bielom kríži víta usmiatych účastníkov. Najviac rezonuje otázka: "Koľko sme už prešli?". Z plecniakov začínajú ubúdať prvé chleby, klobásy či tatranky. Odborníci na pitný režim otvárajú prvé fľaše s vitamínovými a jontovými nápojmi.

Po kontrolu číslo 2 "Tri kamenné kopce" je to "malina". V minulom ročníku však bolo určite niekoľko účastníkov sklamaných. Na známom mieste ich namiesto šarmantnej fyzickej kontroly vítal strohý oznam: "Palacinky sa minuli. Možno o rok".

Až po Pezinskú Babu je to prechádzka. Koľko do kopca, toľko z kopca. Klesanie z Konských hláv do sedla môj priateľ - turista z Trnavy zvyčajne komentoval povzdychom: "Do rici, šak jaksi strácame výšku." Ukľudnil ho však prísľub, že za to pivo na Babe musí aj niečo obetovať.

To, že výšku sme skutočne stratili, nás presvedčí ďalší úsek. Stúpanie na Čmelek, Čertov kopac a Skalnatú dá zabrať. Úsmev sa mení na grimasu. Za chvíľu sme na Skalnatej. Tu bývala kedysi veselá kontrola. Ferko Mikulka a jeho drobizg. Snažil sa. Občerstvil, potešil, povzbudil, ošetril, ofúkal ....

Z Čermákovej lúky je to v pohode až po Hubalovú. Tam tí karpatoznalí prelezú bránu a pokračujú po starej červenej v obore. Tí neznalí a poctiví zdolávajú skalnatý terén Taricových skál, aby sa všetci stretli na Skalke. A potom príde pád. Druhý pád do Sološnickej doliny. Tí, čo pri klesaní tvrdia, že radšej idú hore kopcom, si ochvíľu prídu na svoje. Hodinové stúpanie z doliny k pylónu na vrchole Vápennej je pre nich určite lahôdkou. Tí menej zdatní zníženú kapacitu pľúc korigujú predĺženým jazykom. Po hrebeni Vápennej sa vydýchame a ku kontrole na Rosničkovej lúke je to s úsmevom. Milovníci pramenitej vody tu využijú možnosť občerstviť sa z najvyššie položeného prameňa v Malých Karpatoch, ostatní sa ponáhľajú cez Klokoč na Brezinky. Tam už to však nie je, čo bývalo. Jedna chata ľahla popolom celá, z druhej zostalo chátrajúce torzo. Občerstvenie a chladné plzenské sa ozýva iba zo spomienok.

Za Brezinkami čakal stovkárov najťažší úsek. Stúpanie na Ostrý Kameň a Záruby. To už patrí minulosti. Po ceste je to rýchlejšie a v hostinci "U Škrabáka" už rozvoniava držková a iné špeciality.

Úsmevy sa skončia, slnko tma zahalí. Pľuzgierov pribúda. Aspoň nech neprší. Cez Sokolské chaty zbehnúť k železnici a potom okolo horárne Raková na Mihalinovú. Posledné mierne stúpanie. Tí, čo veria v zázračnú energiu, môžu sa napiť s prameňa. Zásluhou pána Michaltza táto voda lieči všetky neduhy. Tí, čo chcú poprosiť o Božiu pomoc, môžu tak urobiť "Pri kríži" - malom pútnickom mieste pri schádzaní na Dobrú Vodu.

Ak Kristuskovi napočítate na ľavej ruke 6 prstov, nemáte halucináciu. Omyl je dielom majstra-kamenára.

Úsek z Dobrej Vody do cieľa si správni stovkári majú vychutnať. Za svitu mesiačika či pri skorom rannom svitaní sa treba dodiaľkoplaziť do Brezovej. Tam už nič nebolí. Snáď iba spomienka na časy, keď sa dalo občerstviť a posedieť v staničnom hostinci. Dnes je tu PUB a možno tam bude striptíz.

P.S.
Tento itineár berte ako turistický, lebo je aj super-, extra-, a superextraturistický. Tam sú časové relácie iné. Kategórie týchto turistov určite chytili posledné sobotňajšie spoje a už dlhé hodiny spia spánkom spravodlivých.

Toto však autor týchto riadkov nikdy nedokázal.

P.P.S.
To, čo sa deje na ceste do Trenčína, poznám iba z počutia a odborných článkov.

Trnava, máj 2002, Ivan Košický

 

Jeden z tých relatívne mladších jubilantov
Vrška Milan, 25.máj 1962 - 2002 /40 rokov/

1.MKD: - Ešte len štyridsiatka? Povzdychne si predchádzajúca väčšina jubilantov na stránkach MKD. Čo ty na to?

Milan Vrška: - Ja si nesťažujem. Stará pravda však hovorí: Každý je taký starý, aký sa cíti. A preto si myslím, že nejaká závisť v tomto smere od "skúsenejších" turistov určite nie je na mieste. Ako ich poznám, mnohí z nich by schovali svojou vitalitou a radosťou zo života do vrecka aj dvadsaťročných mladíkov, ktorí "čumia" len do počítačov a televízorov.

2.MKD: - Chodili ste na diaľkové pochody spolu s bratom /podľa Ferka K., ktorý Vás pomenoval, Vrška jedna a Vrška dve/, ale dodnes neviem, ktorého tým myslel Vrška jedna a dve. Prezradíš nám to???

Milan Vrška: - Myslím, že to je jasné a Ferko mi dá zapravdu. Tou jednotkou určite myslel mňa /aj keby som si nechcel nič nahovárať/ z jednoduchého dôvodu: začal som z nás dvoch chodiť prvý po horách a potom aj po cestách necestách a na rozdiel od brata ma to drží stále. Ten, keď sa oženil, tak vpodstate skončil s turistikou.

3.MKD: - Oslavuješ pravidelne všetky svoje výročia alebo len tie "guľatejšie"?

Milan Vrška: - O nejakých veľkých oslavách sa doteraz nedá hovoriť. Vždy posedíme troška s kolegami v práci, s kamarátmi a trošku doma s rodinou. Nie som zástancom nejakých veľkých osláv, ani keď ide o okrúhle jubileum. Aby som povedal pravdu, najradšej by som neoslavoval a teda nepripomínal si, ako tie roky rýchlo utekajú. Ale čas nezastavíš. Možno, že oslava o dvadsať rokov, to bude niečo iné...

4.MKD: - Ako je to u Teba s diaľkovou turistikou v súčasnosti? Posledných pár rokov sme Ťa nie veľmi často vídali na diaľkových pochodoch.

Milan Vrška: - Diaľkovú turistiku robím stále, veď sa občas aj stretávame. Akurát chodím veľmi málo na organizované akcie a v poslednej dobe si vyberám lokality, kde som ešte nebol. Predtým si naštudujem miesto, kam chcem ísť, pripravím plán trasy a buď sám alebo s pár priateľmi vyrazíme. Nikdy som nebol veľmi za masové akcie, veď ma poznáš. Najradšej chodím sám alebo maximálne v dvojici. Veľmi rád objavujem nové miesta.

5.MKD: - Zaoberáš sa aj nejakým iným športom alebo sa ti zamestnanie postará o tvoj čas dokonale?

Milan Vrška: - Robím ešte "hrajúceho trénera" v jednom nemenovanom mužstve malého futbalu v okresnej lige, okrem toho si futbal zahrám rád hocikde a s hocikým. Bavia ma aj iné športy, ale na tie mi už nezostáva jednoducho čas. A dobre vieš, že aj turistika zaberá dosť času, veď neoplatí sa ísť niekam na 3-4 hodiny alebo pol dňa. Okrem týchto "nerestí" si rád zahrám aj mariáš.

6.MKD: - Väčšina turistov Ti ako železničiarovi "závidela" zľavu na cestovnom, veď dobre vieme, že cestovné je na DP tá najväčšia položka, existuje ešte niečo také, ako bola voľakedy "režinka"?

Milan Vrška: - Režinka ešte existuje a jednu takú vlastním, aj keď už nepracujem priamo na železnici, ale stále mám s ňou dosť spoločného. Veru máš pravdu, pri dnešných cenách cestovného výjde taký výlet napríklad do Tatier na pekné peniaze, takže sa nečudujem ostatným turistom, že mi "závidia". Ale kto má rád hory a turistiku, myslím, že toto nie je pre neho až taká prekážka.

7.MKD: - A teraz prezraď pravdu, ako to bolo s Tvojou účasťou na prvom DP a potom na prvej stovke.

Milan Vrška: - S turistikou som začal v šestnástich rokoch. Samozrejme najprv len tak opatrne, na tridsať kilometrov, neskoršie päťdesiat a keď to so mnou nič zvláštne nerobilo, tak aj stovku. Keď môj sused mi raz povedal, že ide na stokilometrový pochod, samozrejme Trnavskú stovku, tak som neodolal. Určite to väčšina turistov pozná: sto kilometrov to je predsa pre mladého chalana "prkotina". Takže v sedemnástich som sa vybral bez väčších skúseností a tréningu na T—100. Tak to aj dopadlo. Došiel som do cieľa, ale tuším také veľké pľuzgiere na chodidlách som ešte v živote dovtedy nemal. Koľkokrát som sa v priebehu cesty zapovedal, že už ma sem nikto nikdy na takú sprostosť nedostane. Ale určite to poznáte, prešlo ma to veľmi rýchlo a tak ma to chytilo, že ma to drží dodnes.

8.MKD: - Pamätáš sa koľko si už zodral "botasiek" na DP? Jedny som videl na vlastné oči na Jahodníku, ako si ich od jedu spálil za to, že nevydržali až do cieľa v poriadku.

Milan Vrška: - Veru "botasiek" som už zodral dosť. Spomínam si, že jedny "tenisky" mi dokonca vydržali sedem sezón a pritom som chodil veľa. Tie, čo som spálil na Jahodníku, boli dobré "šmejdy", tuším mi nevydržali ani jednu sezónu. Musím sa priznať, že najradšej chodím v ľahkej obuvi typu tzv. "botasiek". Ťažké "wibramy" nosím nerád a ani poriadne nemám.

9.MKD: - Tvoje zahraničné aktivity za posledných desať rokov?

Milan Vrška: - Turistiku v zahraničí som nerobil a vyrezá to tak, že ani nebudem. Nehovorím, že by ma nebavilo spoznávať aj cudzie hory, ľudí, ich mentalitu, ale nemám jednoducho na to čas a pokiaľ mám čo spoznávať doma /a ver, že ešte je čo spoznávať, veď Slovensko je pre turistov nádherná krajina/ ani ma to veľmi neťahá von.

10.MKD: - Domáce akcie za posledných päť rokov? Povieš mám aspoň o nich niečo zaujímavé?

Milan Vrška: - Ako som už uviedol, na organizované akcie chodím sporadicky. Keď už idem, vyberám si také, kde sa nechodí po tej istej trase /Kade nás nohy neviedli, Orešanský Botocross a ďalšie/. Samozrejme, že sú aj výnimky a jednou z nich je Trnavská stovka. V poslednom období som prešiel obe časti Malej Fatry, Tríbeč, Strážovské vrchy, Javorníky, Západné Tatry, občas si vybehnem na jednodňovku do Vysokých Tatier a pod. Zaujímavostí je na Slovensku veľa, ale myslím, že o nich by vedeli hovoriť skúsenejší turisti, ako je napríklad Ferko Královič.

11.MKD: - Robíš si nejakú štatistiku nachodených kilometrov, prejdených miest, hradov, pamätníkov a podobne alebo chodíš len tak, pre radosť z pohybu?

Milan Vrška: - Štatistiku som si doteraz nerobil a ani neviem koľko som vôbec nachodil doteraz kilometrov. Chodím vyslovene pre radosť z pohybu, pre radosť z spoznávania Slovenska a jeho ľudí. Nie je pre mňa dôležitý papier, nepotrebujem sa chváliť počtom pochodov alebo nachodenými kilometrami. Robím to pre seba a preto, že ma to baví. Je to pre mňa neuveriteľný relax a odpútanie sa od bežných starostí.

12.MKD: - Tvoj brat obmedzil chodenie na diaľkové pochody, keď sa oženil. A čo ty?

Milan Vrška: - Oženil som sa už veľmi dávno, pred 17 rokmi. Máš pravdu, brat to po svadbe zabalil, ale u mňa je to iné. Ako vidíš, chodím do prírody skoro pravidelne a manželka mi to toleruje. Už si asi zvykla. Nikdy som s tých doma nemal žiadne problémy.

13.MKD: - Prídeš na tohtoročnú Trnavskú stovku? Koľký ročník to už bude a koľko si ich zvládol až do cieľa?

Milan Vrška: - Na T-100 chodím veľmi rád. Dalo by sa povedať, že je to moja srdcová záležitosť. Na nej som vpodstate začínal a je neopakovateľná svojou atmosférou a hlavne turistami, ktorí na ňu chodia. Takže pokiaľ sa nič nevyskytne /nezrazí ma auto, vlak a podobne/, tak určite ma na štarte uvidíš. Koľko ročníkov T-100 som absolvoval veru ani presne neviem /Peter ty to musíš vedieť lepšie/, ale podľa mojej chabej pamäte by som mohol tento rok absolvovať už svoj 19.ročník. Z predchádzajúcich 18-tich štartov som do cieľa prešiel v 17 prípadoch. Nedokončil som len tú pamätnú stovku, keď lialo celý deň a noc. Najrýchlejšie som ju prešiel za 15 hodín, ale z toho som už vyrástol.

14.MKD: - Nakoniec povedz čo by si si ešte želal v živote, lebo keď budeme jubilovať za desať rokov a vrátime sa k tomuto rozhovoru, aby bolo čo nostalgicky bilancovať.

Milan Vrška: - To vieš tých želaní by bolo veľa, ale najpodstatnejšie je, aby som bol zdravý. Potom sa budem môcť stretávať s vami, naozajstnými milovníkmi prírody. Lebo aj za ten doterajší krátky život som zistil, že kto má rád prírodu, má aj rád ľudí a nemôže preto byť zlým človekom.

Ďakujem Ti za rozhovor a prajem všetko najlepšie.

S diaľkoplazom Milanom Vrškom si "povyprával" Peter Minárik

 

Noha a jej údržba

Medzi "základné pracovné nástroje" turistu - diaľkoplaza patria jeho nohy. Chodí dlhé trate, skáče, preskakuje, prekonáva vodné toky, schádza strminanmi alebo prekonáva veľké prevýšenia. Pomocou nej sa môže aj brániť proti rôznym "nepriateľom". Samozrejme, že z toho mnohokrát vyplýva, že noha trpí, občas sa môže zraniť na kríkoch, pňoch, kameňoch alebo pri pádoch. Noha turistu diaľkoplaza je základom držania tela, je zdrojom jeho pohybu, odrazu pri skoku či kontakte s povrchom, na ktorom sa pohybuje.

Časť nohy zvaná chodidlo je vlastne plošinkou udržujúcou telesnú stabilitu. Noha je pre turistu rovnako dôležitá ako pre klaviristu prsty. Pokiaľ má takýto cenný "nástroj" vydržať určitý čas v aktívnom stave, musí sa udržiavať v čo najoptimálnejšom poriadku. Aká je však skutočnosť?

Svoje chodidlá turista - diaľkoplaz núti, aby v tesnej obuvi, kde sú zovreté ako vo zveráku, chodili, behali, skákali nielen po trávnatej lúke, ale aj po asfalte, betóne, škváre, alebo skalách. Starostlivosť im však väčšinou venujeme minimálnu, či len takú, akú mu čas doma dovolí. Používaná obuv je často dosť nekvalitná, nesprávne zvolená, nezriedka poškodená a mnohokrát pretrváva názor, že do lesa je všetko dobré. Vieme ale, že tomu tak nie je. Nevhodná obuv spôsobuje kožné defekty a iné problémy, ktoré jednak znižujú estetickosť, ale aj funkčnosť vlastnej nohy, čo môže mať negatívny vplyv na výkonnosť diaľkoplaza. Diaľkoplaz po krátkom čase pochodu trpí bolesťami v lýtkach, dostáva kŕče či sa začnú rýchlo tvoriť pľuzgiere alebo sa jednoducho necíti celkovo dobre. Preto si nezaškodí pred Trnavskou stovkou, zopakovať zopár základných zásad, ktoré pomôžu udržovať nohu a špeciálne chodidlá v "základnom stave".

Zásada číslo jedna hovorí - že denne, počas celého týždňa, si je potrebné meniť ponožky a to nielen v civilnom živote, ale i sobotu a v nedeľu, keď diaľkoplazi vykonávajú svoju športovú činnosť. Rovnako tak je potrebné striedať, pokiaľ možno denne, topánky alebo ich striedať s iným obutím. V ideálnom prípade by mala byť obuv z prírodných materiálov alebo špeciálne vyvinutého na takúto činnosť. Od Gore-texu až po ......

Takéto materiály prepúšťajú vzduch a umožňujú dýchať aj pokožke chodidiel. To isté platí aj o ponožkách, kde by sa mal používať prírodný materiál alebo špeciálne na túto činnosť vyrobený. Dnes ich je možnosť kúpiť v každej športovej predajni viacero druhov. Po použití by sa mala dať obuv aspoň hodinku vyvetrať na vzduch. U niektorých robí dobre na nohy, hlavne na dlhších trasách nad 50 km, viac vrstiev ponožiek.

Zásada číslo dve: Odporúča sa kúpeľ nôh ráno i večer, najmä ak ide o namáhavé dni /viacdňové expedičné pochody/. Nie je podmienka teplá voda. Omnoho lepšie prekrví cievny systém studená potočná voda. Pritom by sa mali umyť nielen "zvrchu", ale aj dôkladne vyšúchať na chodidlách a medzi prstami. Potom veľmi starostlivo ich vyutierať a vmasírovať mastný krém.

Ďalší problém turistu je vznik pliesní. Dlhodobé nosenie športovej obuvi môže u niektorých, ktorí trpia nadmernou potivosťou nôh, vyvolať vznik pliesní. Nech už je obuv akokoľvek dokonalá, ale teplo a potenie nôh k tomu prispievajú. Je pravdou, že plieseň môžete získať oveľa ľahším spôsobom na kúpalisku. Ak turista pozná svoje nohy, vie kedy je jeho "náklonnosť" k pliesňam väčšia. Vtedy je jasné, že musí ošetrenie nôh vykonať ešte častejšie a k tomu použiť dezodoračné mydlo, silicylový zásyp, Pevaryl spray a podobné prípravky určené na dezinfekciu nôh.

Pokiaľ sa turista aspoň čiastočne drží podľa týchto zásad, nohy na dlhých diaľkových pochodoch sa mu "odvďačia" aspoň tým, že mu nebudú strpčovať krásne chvíľky v prírode.

Prevzaté z bývalého denníku Šport, ale mierne upravené podľa mňa (Peter Minárik)

 

Bratislavský lesopark

Zúčastnila som sa ako občianka poslaneckého prieskumu bratislavského lesoparku dňa 21.3.2002. Dátum veľmi symbolický, veď naši predkovia pálili v tento deň symbol zimy a smrti - morénu. Snahou prieskumu bolo presadiť také aktivity v lesoparku, ktoré by v konečnom dôsledku prospeli jemu a súčasne jeho obyvateľom. Autobus na zemný plyn ľahúčko prevážal asi 50 - člennú skupinu ochranárov, poslancov, novinárov a zamestnancov Mestských lesov i zopár občanov po nových dominantách lesoparku, a to tzv. "holoruboch". Ich značenie však ešte nenájdete v žiadnej turistickej príručke.

Prvá zastávka sa uskutočnila na ceste smerom na Kačín od Železnej studničky - pri hlavnom prameni - bol pozostatok prvej slnečnej lúčky /familiárne pomenovanie/ SÚSCH. Tu lesníci postupovali obozretnejšie a likvidovali každý druhý strom, pre istotu aj oddychový posed. Potom sme míňali ťažkými mechanizmami rozryté lúky, ktoré sa po dlhú dobu určite nespamätajú. Celé okolie nieslo neodškriepiteľné znaky "blahodárneho" vplyvu Mestských lesov na náš lesopark. Výninkou neboli /je to skôr pravidlo/ ani celé vyťaté úseky stromov. Zlatým klincom prieskumu bola Panova lúka, kde zmizlo zo sveta i z mapy minimum 2 ha Panského lesa. Panova lúka bola dlhé roky krásnou čistinkou, ktorá bola lemovaná tmavým starým lesom, ktorý pamätal generácie. Doteraz sa vždy obmieňal šetrnou metódou. Postupnou výmenou drevín. Pán Ivičič /námestník riaditeľa ML/ všetkých presviedčal, že Panský les existuje v štádiu "rozpracovanosti". Ja som žiaden les nevidela a nebudú ho vidieť najmenej dve generácie. Pána Ivičiča príroda obdarila zvláštnou optikou.

Ochranárov prišiel podporiť študent lesníckej fakulty, ktorý musel čeliť "starým" lesníkom. Keď citoval jednu z hlavných zásad Generálneho plánu výstavby BLP, "že spôsob holorubný a veľkoplošný nie je vhodný a prípustný vykonávať v parku, lebo tento spôsob odporuje hospodáreniu v lesnom parku", čudovali sa tomu všetci lesníci, čo to vlastne za náboženstvo počujú. Vraj poriadny holorub má mať 5 ha a viacej a tieto majú max. 2 ha.

Na záver: Bratislavský Lesný Park je takmer kultovým miestom Bratislavčanov. Celé rodiny, dôchodcovia, turisti, školská mládež v ňom hľadajú relax, osvieženie tela i ducha. Mnohým jeho krása prinavrátila stratenú rovnováhu, mnohým zlepšila fyzickú kondíciu. Dnes hľadia so smútkom a skepsou na jeho budúcnosť. Kam oko padne, všade sa ťaží. Je to ťažný les, už tam nenájdete svoju lúku, svoj strom, nič. Ochranár vždy ťahá za kratší koniec. Niekedy sa zdá, že v jeho práci prevláda málo pozitívneho. Je to iba zdanie. Už samotné dosahovanie cieľa je najlepšia cesta k tomu, aby nezačala prevládať strata vedomia, že aj obyčajný človek môže čosi zmeniť.

Materiál z ii poslal Rudo Pado, autor Eva Čizmaziová

Môj názor k príspevku o BLP

Príroda plač - prišiel človek, asi tak v skratke by sa dala zhodnotiť činnosť človeka v poslednej dobe v celej Chránenej krajinnej oblasti "Malé Karpaty."

Vždy som si myslel /hlavne, keď som bol o niečo mladší/, že keď prídem do CHKO a to je jedno ktorej, najdem zachovalú, peknú a civilizáciou nedotknutú prírodu. Po rokoch chodenia po našich CHKO si to už veru vôbec nemyslím. Nebudem hovoriť o ničom, o čom neviem podrobnosti. Ale o Malých Karpatoch áno! Sem chodím pravidelne už vyše 45 rokov. Nie je tu miesto, ktoré by som nepoznal a preto môžem hodnotiť situáciu v MK objektívne z dlhodobého hľadiska. To, čo sa robilo do 1989 v MK, síce nebolo tiež presne v zmysle predpisov o CHKO, ale to čo sa tu deje v poslednom desaťročí - sa dá zhrnúť do jedného slova - rabovanie ...

Páni Poslanci a páni Novinári idú na previerku do lesov MK autobusom, aj keď na plyn. Nebolo by lepšie, keby boli išli peši, verím, že by lepšie vnímali les a veľa vecí by určite vyriešili priamo na mieste "činu"!!!

Holorub na Panovej lúke sme videli na vlastné oči na pochode Dorota, na Panovej lúke bývala kontrola dlhé roky, tak vedeli sme porovnať stav. Teraz už ale nebolo čo porovnávať. A dlho nebude.

Holorubov je v Malých Karpatoch bezpočet - z hlavy ich môžem okamžite vymenovať minimálne desať...

Otázkou je, aký význam a zmysel mal takýto "výlet" do hôr, čo z toho pre BLP bude prospešné. Vôbec si nemyslím, že pár článkov v novinách zastaví ich výruby. O tom si môžeme povedať zas niečo o desať rokov...

Môj názor, ktorý som prezentoval ešte za totality - nech lesníci zlikvidujú a vyťažia, čo sa vyťažiť dá a potom na takých 30 rokov minimálne bude od nich v Malých Karpatoch pokoj. Nebude sa mať čo ťažiť. A na zalesnenie nebudú peniaze. Verím a dúfam, že príroda sa s tým určite vysporiada...

Nakoniec, účastníci Trnavskej stovky uvidia sami na vlastné oči, čo sa "zmenilo" od minulého roku v Malých Karpatoch. Počas stokilometrovej hrebeňovky sa dá toho predsa len vidieť dosť !

Máj 2002, Peter Minárik

 

Naši klasici raz povedali...
5.časť

Ak Váš prvý 35 km pochod bude mať 50 km,
môže Vás to doraziť natoľko,
že to bude aj pochod posledný,
ktorého ste sa zúčastnili.
Kufrovania sa ale nebojte.
Časom aj v ňom najdete svoje čaro,
ktoré Vám samotný pochod poskytuje.
Postupne spoznáte nové vrcholy, doliny, studničky,
ku ktorým nevedie žiadna cesta ani len chodníček.
Častým a pravidelným kufrovaním spoznáte
dopodrobna kraj, v ktorom sa najčastejšie pohybujete.
Môj osobný názor na kufrovanie je:
"Kufrovanie je síce fyzicky i psychicky náročné,
ale iba cezeň sa z Vás stanú neskorší znalci hôr -
orientátorskí preborníci.
Kto nikdy neopustil turistický chodník,
koho nikdy nezlákala neznačená cestička,
riskujúc pritom i prípadné blúdenie,
ten nikdy nenájde v horách ich skutočné čaro
a nenájde ani vieru vo vlastné schopnosti.
Iba poznávanie hôr ako celku nám dá pocit,
že sa v nich vyznáme...!"

Rudo Pado

Diaľkoplazom som sa stal až potom,
keď som robil ako autobusár linku
do Brezovej pod Bradlom a po Trnavskej stovke
som viezol turistov domov.
A v Trnave na stanici nemohli ani povystupovať,
lebo tak mi tam stvrdli.
Chodili ako zlomený colštok.
Nuž a to mi dlho vŕtalo v hlave.
Nedalo mi to a tak som si povedal,
že po takej jednej stovke nemôžem byť
až taký dolámaný ako oni!!!
A tak chodím na podobné akcie dodnes.
A polámaný sú len sviatoční turisti.

Fero Mikulka

Pre diaľkoplazectvo som sa rozhodol ešte za
hlbokej totality. Určitý čas som rozmýšľal
a na základe v tej dobe premietaného filmu
"Vesničko má středisková", ktorý som videl niekoľkokrát
ako člen Zlatej BSP, kde ma veľmi fascinovala
veta dedinského doktora "Telo musí ísť do hrobu zhumplované!"
som sa rozhodol pre toto odvetvie turistiky.
V ňom som videl najväčšiu záruku dosiahnutia svojho cieľa.
V tom roku som zhodou okolností pomáhal ako lekár
zabezpečovať diaľkový sto kilometrový pochod T-100.
Svoj "stan" som rozbalil v Plaveckom Mikuláši, čo je asi 75 km.
Toľko bolesti, utrpenia a sebamučenia som predtým videl a počul
naposledy v päťdesiatych rokoch, keď išiel film "Mladá Garda".
Najmä skupinky tých menej zdatných, ktorí sa "priplazievali"
tesne pred časovým limitom,
pripomínali nezabudnuteľného Meresieva.
Vtedy som pochopil význam slova diaľkoplaz...

Ivan Košický

Z môjho hľadiska prírodnú telocvičňu
nikdy nemôže nahradiť telocvičňa murovaná.
No a nemôžem pochopiť dnešných mladých,
možno preto, že som sa voľakedy len veľmi ťažko dostal cez hranice,
že škriabať sa na stenu v telocvični ich privedie do vytrženia,
ale keď idú do Francúzska, Álp či Pyrenejí, ani to s nimi nehne!
Toto sa dá vysvetliť slovami nášho,
dnes, síce už bývalého predsedu Buba Nemeša.
Náš zväz sa volá IAMES a to znamená
   I - Idealizmus /to slovo voľakedy dosť vadilo/
   A - Alpinizmus
   M - Moralita
   E - Entuziazmus
   S - Solidarita
Podľa Buba sa to v dnešnej dobe zmenilo takto:
   I - Individualizmus /prípadne aj horšie/
   A - Apatizmus
   M - Materializmus
   E - Egoizmus /tento je najhorší/
   S - Sadizmus /voči sebe, stačí sa pozrieť
niektorým mladším lezcom na prstové kĺby.

Celo Radványi

Na diaľkových pochodoch ma najviac teší skutočnosť,
že každý účastník má pocit osobnej slobody
i pri účasti akéhokoľvek počtu turistov.
Na DP si totiž každý účastník môže zašliapať koľko chce
/ľubovoľne môže trasu kedykoľvek ukončiť/,
sám si volí tempo presunu i prestávky,
kráča s kým chce /alebo putuje sám/
a to všetko pri dobrom pocite akejsi bezpečnosti,
lebo mnohí sú predo mnou a ďalší kráčajú za mnou.

Ondrej Rím

Môj dôvod inklinovania k výkonnostnej turistike
bol veľmi jednoduchý.
Voľakedy to bola váha a dnes hmotnosť.
Išla hore a samozrejme moja kondícia dole.
Preto pohyb bol pre mňa nevyhnutný.
Každý uzná, že najlepší je pohyb v prírode
/hoci poznám aj príjemnejšie/.
Karpaty boli vždy po ruke a v dobe, keď som začínal,
sa rozbiehali aj diaľkové pochody,
ktoré sa mi zapáčili a hlavne mi vyhovovali po kondičnej stránke.
Tak som s nimi začal a zostal som pri nich dodnes.

Juraj Sojka

Na vrchole je vždy fajn. Kto už je na vrchole,
tak tam má taký vrcholový zážitok a vrcholový pocit,
ktorého sa mnohí nevedia nabažiť,
a z vrcholu by vlastne ani nikdy nezišli.
Veď človek má pod sebou celý svet,
má na dosah slnko, hviezdy, nebo,
lenže čo sa týka toho gýčového počasia.
Keď je špatné počasie, okolo vrchov
sa stále naháňajú mraky, blýska sa tam
a blesky najviac švihajú do tých, čo sú najvýššie
a ešte keď na voľačom stoja, teda v mokrom,
tak vtedy je to najhoršie.
Je tu však ešte jeden moment.
Na veľmi veľkých kopcoch, vrcholoch,
tak tam je veľmi málo kyslíka,
a nedostatok kyslíka pôsobí na mozog a nervové bunky,
postupne nastávajú nervové a psychické poruchy,
ktoré sa prejavujú obyčajne ako -
automutilácia - to hovoria psychiatri,
je to porucha pudu sebazáchovy,
čiže po slovensky - dobrovoľné sebapoškodzovanie.
Takže, človek by mal v určitom momente
rýchlo zísť dolu, kým mu nezačne harašiť.
A to nie všetci a vždy odhadnú !!!

Ivan Bajo

K horám ma priviedla láska.
To vieš, je to tak ako so ženou,
najprv to bola zvedavosť,
potom obdiv a nakoniec láska.
Bez lásky k horám by pre mňa
diaľkové pochody nemali veľkú cenu.
Svojho času som sa špecializoval
na tie najdlhšie, stokilometrové,
hlavne pre ich dĺžku, človek nekončí hneď poobede
a náročnosť, proste musím cítiť,
že som niečo prešiel, vtedy som spokojný.
A to mi stokilometrový pochod
v plnej miere poskytuje ....

Attila Korčok

Vážení páni diaľkoplazi,
turisti, funkcionári a
nezávislí prispievatelia!
Jednoznačným dokladom o absolvovaní diaľkového pochodu
bol a je obdržaný diplom.
Ak ste diplom za absolvovanie 100 km pochodu obdržali,
nikto Vám ho nemôže neuznať,
a nikto to ani tak neurobí...

Ivan Nižnan

povyberal Peter Minárik

 

Siahnem, vytiahnem a čítam...
Rudo Pado - Z knižky mojej: "Diaľkoplazci"

Začínal som tak, ako mnohí, ako diaľkoplazecký laik, pre ktorého je dlhé mesiace všetko nové, pozoruhodné, veľkolepé... Až po týchto mesiacoch, keď som vnikol do diaľkoplazeckej "mašinérie", keď som jej snáď aj rozumel, keď som začínal mať známych a známi začínali mať mňa, až potom som konečne mal čas zaoberať sa svojou činnosťou z druhej strany - zo strany "filozofie" pohybu. Konečne som mal čas pátrať po tom, čo tie desiatky a stovky ľudí ženie každý víkend do hôr, aby tam systematicky opotrebovávai svoje telo. Čím viac som po tom pátral, tým viac som nadobúdal presvedčenie, že okrem samotného pohybu magnetom, ktorý ich priťahuje, je "spoločenský duch" týchto podujatí, ktorý vytvárajú samotní účastníci DP. Každý z nich sa v tomto špecifickom prostredí správa svojsky a tak sem každý z nich vnáša svoje "ja". Práve preto DP poskytujú prehľad rôznych typov ľudí rôzneho vyznania, presvedčenia, záujmov, spôsobu života, správania, ktorých však práve spája táto záľuba. A tak poznajúc "svet" horolezecký, speleologický, mal som možnosť poznať aj "svet" diaľkoplazecký.

Musím sa priznať, že k napísaniu tejto knižky ma inšpiroval Ivan Bajo so svojím stavovským humorom horolezcov, vyjadreným v knihe "Smiech na lane".

Ako sa rodí diaľkoplaz

Kto si predstavuje zrodenie diaľkoplaza ako jednoduchú záležitosť, toho hneď na začiatku musím vyviesť z omylu. Zrodenie diaľkoplaza je akt, ktorý sa vyznačuje mimoriadnou zložitosťou. Zrodenie diaľkoplaza je niečo medzi pôrodom a prijatím do blázinca. A to preto, lebo mladý začínajúci diaľkoplaz, čiže "diaľkoplazík", je spočiatku medzi skúsenými diaľkoplazeckými vlkmi bezradný ako to mimino, ale jeho "normálne" okolie, aj napriek tejto skúsenosti, ho už jednoznačne zaraďuje medzi bláznov, ktorí nemajú čo robiť a tak sa týrajú. Preto stať sa diaľkoplazom je prejavom mimoriadnej občianskej statočnosti, schopnosti trpieť celé roky osočovanie, vulgarizmy svojho okolia a pritom nenechať sa od svojho hobby odradiť. Jeden z mojich známych nazval túto skupinu ľudí diaľkoplazeckou chartou, lebo paralely v prenasledovaní sú zrejmé. Vo vzťahu k diaľkoplazom sa - homo sapiens - člení na:

a - indiferentných
b - pasívnych
c - aktívnych

Tých posledných možno označiť za antidiaľkárov. Vstupom medzi diaľkoplazov sa človek - homo sapiens - mení na - homo diaľkoplaz /niektorí pridávajú i rôzne poddruhové mená, ako homo diaľkoplaz - blázon a podobne/ a týmto krokom sa vpodstate vyčleňuje spomedzi spoločenstva "sapiensov". Tí sa od tejto chvíle stávajú nepriateľmi diaľkoplaza, no nie v rámci konkurencie v potravinovom reťazci /diaľkoplaz je totiž požierač všetkého, čo sa na jedlo len podobá, najmä po absolvovaní 100 km pochodov/, ale v chápaní využívania voľného času. Kým diaľkoplaz aktívne plní svojou činnosťou vytýčené závery zjazdov, konferencií, schôdzí, grémií, valných hromád, kým to všetko dokumentuje v stovkách záznamníkov, brožúriek, sledovaní, človek - sapiens /nazvime ho anti diaľkoplazom/ si pokojne hovie na diváne sledujúc zahraničný program na najnovšom modeli prenášača obrazu - televízora, či ťahá druhé poschodie svojej novej "vilky" alebo sa vŕta v motore svojho "sršňa" alebo, keď už vážne nemá čo robiť na zveľadovaní svojho majetku, postavy a postavenia, tak aspoň sedí na verande čakajúc príchodiacich diaľkoplazov a veselo sa im uškŕňa. Tí zlomyselnejší dokonca využívajú slabší "zdravotný" stav niektorých z nás a naznačujú možnosti autobusového či vlakového spojenia na najbližšie kontrolné stanovište. Tí "najobetavejší" vyťahujú zo svojich garáží nablýskané vozy a ponúkajú diaľkoplazom možnosť zviesť sa "týmto nezáživným krajom" len preto, aby sa ukázali ako diaľkoplazeckí dobrodinci. Zákernosť antidiaľkoplazov nepozná hraníc. Mnohí skladujú v garážach kilogramy latexovej farby, aby pod rúškom noci vytvárali nové označenia, neexistujúce kúpeľné okruhy, na ktorých by systematicky naleptávali psychiku diaľkoplaza. Diaľkoplaz je však človek od prírody obdarený nesmiernou intuíciou. A tak sa nečudujme, že zbiehanie sa šiestich červených, piatich modrých, dvoch žltých a troch zelených značiek mu je podozrivé, najmä potom, čo v príručke mladého diaľkoplazíka sa dočítal, že československé označenie je pásové a nie kockaté, vlnovkové atď. Takto by som mohol vo výpočte zákerností antidiaľkoplazov pokračovať ešte dlho, predlho, ale radšej obídem malicherné "zákernôstky" a spomeniem najzákernejší spôsob ako týrať diaľkoplaza. Poznáme mnohé spôsoby, ktorými môžeme psychicky nalomiť človeka a to až tak, že to začína nalamovať jeho fyzickú dispozíciu. Pre ľudí z hôr je najhorším činom neposkytnutie pomoci v horách, pre diaľkoplaza neposkytnutie pečiatky. Nie, nesmejte sa, milí čitatelia, ono to vôbec nie je sranda. Vžite sa na chvíľu do úlohy diaľkoplaza rútiaceho sa dolu dolinami, štverajúceho sa po úbočiach porastených žihľavou, malinčím, tŕním, brodiaceho sa korytom rozbúrenej rieky. Takýto diaľkoplaz po prekonaní všetkých týchto nástrah prichádza s rozžiarenými očami a zatiaľ nevyslovenou túžbou na perách k chate, hostincu, útulni, reštauráci, novinovému stánku, vojenskému priestoru, fare, guľometnému hniezdu... a tu vyslovuje prosbu, ktorú v sebe nesie od rána a ktorá ho napĺňa teplom a uvedomením si vlastnej existencie: "Prosím si pečiatku". Tu nejaký antidiaľkoplaz stojaci na opačnej strane "frontu", nechápajúci potrebu nejako zážitky predchádzajúceho putovania zdokumentovať, mu chladnokrvne odvrkne: "pečiatku neposkytujeme" alebo "pečiatku má vedúci a ten tu nie je" a pod. V tej chvíli sa diaľkoplazovi zahmlieva pred očami, nohy sa mu podlamujú, hlavou mu frčí príbeh zbytočnosti jeho existencie a jeho celodenná či niekoľkohodinová drina sa stáva zbytočná.

Pečiatka, ktorá mala definitívne pečatiť jeho posun vpred, neexistuje. Diaľkoplaz sa však nevzdáva, ešte raz zmobilizuje svoje sily a bojuje o ten nežný odtlačok v pamätníku, záznamníku, vanderbuchu. Vyhráža sa, "že to poženie vyššie" /aj keď chodník už vyššie nevedie/, sľubuje peniaze, vyťahuje oddielové vlajky odznaky, nažehlovačky, chváli personál, výbornú atmosféru podniku. Niektorí antidiaľkoplazi nevydržia úprimné vyznanie diaľkoplaza a napokon vyťahujú zo zásuvky požadovaný predmet. Diaľkoplaz len čo ho zočí, ožíva, pred očami sa mu vyjasňuje, nohy sa vypnú sťa pružiny. Len čo ho dostane do rúk, začne sa s ním maznať, hladí ho po drevenej rúčke, prihovára sa mu. Mnohí majú pre takúto príležitosť dokonca nacvičené rituálne tance. Po takomto "zoznámení" začína vlastný pracovný úkon, spočívajúci vo "vrazení" pečiatky do jedného, dvoch, troch či XY záznamníkov. Podľa počtu záznamníkov vieme, aký skúsený je daný diaľkoplaz. Mnohí, tí najlepší, nosia záznamníky, vanderbuchy, pamätníky v osobitnom batohu, zatriedené podľa okresov, oblastí či pohorí... Objavili sa snahy mať záznamníky a kontrolné body zaevidované v počítači, ktorý automaticky vyhadzuje, kde a do koľkých záznamníkov si máme pečiatku dať. Vyzeralo by to asi takto /výpis z monitoru/:

Lokalita: Tri bučky, Šesť briezok

Záznamníky: Pobučiek str.23, Brieskovsko str.48, Dreviny nášho okolia str. 20 - 2x...

Jediným problémom je zatiaľ zdanlivo nevyriešený problém nosenia počítača. Aj tu sa však objavujú prvé riešenia. Istý Mišo Štemplmayer navrhol, že každá význačná lokalita by mala mať vlastný zabudovaný počítač, na ktorom by si turista vyťukal požadované údaje. Tak by sa nechodilo s počítačom, ale od počítača k počítaču. Vráťme sa však do krčmy, hospody, šenku... a povedzme si čo sa stane, ak nastane varianta B, t.j. odmietnutie vydania pečiatky.

Takto odmietnutý diaľkoplaz odchádza z chaty zväčša oknom, lebo túto zápornú odpoveď nezvláda a inzultuje dotyčného, na čo sa na príslušnom mieste strháva diaľkoplazecký masaker alebo opúšťa chatu dverami zväčša v doprovode miestnej bezpečnosti. Po prejednaní trestného činu výtržníctva, poburovania a šírenia poplašnej správy a následnom prepustení z vyšetrovacej väzby sa diaľkoplaz bezradne potuľuje krajom a hlavou mu rezonuje len jediná otázka "chodiť či nechodiť ?" Diaľkoplaz si uvedomuje, že prehral svoju najdôležitejšiu bitku a to bitku o pečiatku, následkom čoho sa cíti neschopný, zbytočný. Začína uvažovať o nezmyselnosti diaľkových pochodov a pomaly, ale isto sa približuje k rozhodnutiu, ktoré by ho vrátilo medzi homo sapiens. Ak v tejto ťažkej chvíli nie je diaľkoplazovi poskytnutá prvá pomoc v podobe inštruktáže od pracovníka ideologicko - diaľkoplazeckého oddelenia, ktorý mu vysvetlí, že jedna pečiatka diaľkoplaza nerobí /nezničí/, potom strácame jedného spomedzi nás. Ak sa však nájde duša, ktorá takto sklamanému dokáže vyššie uvedené vysvetliť, diaľkoplaz sa väčšinou rýchlo vzmáha a často ešte v ten istý deň korunuje svoje zotrvanie pečiatkou v chate o 5 km ďalej od miesta sklamania.

Kniha vyšla v roku 1992 /desiate výročie/,
    napísal: Rudo Pado
    vydavateľ: DIALEX, Jozef Junas
    editor: Pavol Šoula

P.S.
Ja si pamätám, že už len názov danej knihy rozpútal polemiku, ako je to vlastne správne po "slovensky": - diaľkoplazci alebo diaľkoplazi ??? a dokonca sa mnohí nevedeli ujednotiť ani na tom, aké i sa tam píše...

Peter Minárik

 

Nitrianska stovka – Pochod za kniežaťom Pribinom

Myšlienka na diaľkový pochod v Nitre sa zrodila na jeseň 1977 v turistickom oddieli Slávia VŠP Nitra. Iniciátormi boli študenti – členovia skupiny orientačných bežcov. Prvým pokusom bol pochod na 50 km, podľa vtedajšieho turistického sprievodcu ČSSR pre oblasť Tribeč – Vtáčník, to bola vzdialenosť Hrušov (pri Skýcove) – Nitra po červenej turistickej značke.

Aby sa turisti dostali na štart, bolo potrebné zabezpečiť z VŠP školský autobus a to sa dalo zvládnuť iba tak, že sa pochod zasvetil nejakej významnej politickej události. V tomto prípade to bolo výročie VOSR. Pre mladších uvádzam, že išlo o výročie ruskej revolúcie, ktorá sa uskutočnila v novembri 1917 a k jej hlavným protagonistom patrili Uljanov a Džugašvili.

Dňa 5.11.1977 odviezol autobus nedočkavých adeptov diaľkoplazectva pod Hrušov, odkiaľ sa vydali na pochod do Nitry cez oboru pri horárni Piesky, popri obci Lovce, cez Zlatno na Veľký Tribeč (829 m n.m.), ďalej do Kostolian pod Tribečom, na hrad Gýmeš, Remitáž, Žirany, odtiaľ strmo a náročne na Žibricu (617 m n.m.) a po hrebeni do Nitry. Počet účastníkov nie je presne známy, asi 40 až 50, prevažne študentov, starší boli pravdepodobne iba dvaja, vč. autora týchto riadkov.

V marci 1978 navrhli orientační bežci uskutočniť DP 100 km. Podľa už menovaného turistického sprievodcu, vzdialenosť Veľké Pole (pod pohorím Vtáčnik) – Nitra po červenej značke predstavuje 70 km, takže bolo treba vyhľadať úsek 30 km na Veľké Pole. Podľa mapy sme vyhľadali trasu zo Zlatých Moraviec po červenej značke cez Žitavany a Obycké lúky na chatu pod Pohronským Inovcom (asi 87O m n.m.) a ďalej po modrej značke do Veľkej Lehoty. Odtiaľ po verejnej komunikácii popri osade Malá Lehota na Pílu a na Veľké Pole, kde sme sa pripojili na červenú značku z pohoria Vtáčnik. Trasa viedla cez majer Penhýbel do Jedľových Kostolian a do obory pri hrade Hrušov. Prvá päťdesiatka končila pri autobusovej zastávke pod Hrušovom.

Dňa 22.4.1978 túto trasu - v budúcnosti označovanú ako nočnú päťdesiatku - prešli piati pathfinderi, ktorí skonštatovali, že skutočná trasa v teréne je o poznanie dlhšia ako trasa na mape, ale pre 1.ročník stovky sa už trasa nemenila. Štart 1.ročníka Nitrianskej stovky sa uskutočnil 28.4.1978 o 19 h na stanici ČSAD Zlaté Moravce. Vyštartovalo 23 účastníkov, z čoho bolo 19 študentov a zamestnancov školy a 4 externisti. Do cieľa pochodu dorazilo nasledujúci podvečer v rôznom, skôr vysokom stave opotrebovanosti, 13 účastníkov: 2 študentky, 9 študenti a 2 starší páni, o ktorých sa predpokladalo, že budú mať viac rozumu.

V druhom ročníku došlo ku skráteniu trasy nočnej päťdesiatky, z Veľkej Lehoty sa šlo priamo do Malej Lehoty a po odbočke na štále po poľnej a lesnej ceste priamo na Penhýbel, odtiaľ už po starej trase. Aj druhého ročníka sa zúčastnilo 23 účastníkov, nie je známe koľkí došli až do cieľa.

Účasť na pochode v nasledujúcich rokoch bola nasledovná:

3. ročník 1980 – 45, 4. ročník 1981 – 96, 5. ročník 1982 – 106, 6.ročník 1983- 113 turistov.

Na relatívne vysokej účasti sa podieľali hlavne študenti, treba však poznamenať, že mnohí z nich bez prípravy, často v nekvalitnej obuvi, viac menej z recesie a preto asi jedna tretina účastníkov pochod nedokončila.

V tomto období sa prejavil na VŠP tlak proti stokilometrovým pochodom, kritikmi boli ľudia, ktorí sa nikdy nezúčastnili diaľkového pochodu. Výsledkom bol určitý kompromis, zmena názvu pochodu na “Pochod za kniežaťom Pribinom”, ale ako následok antipropagandy pokles účastníkov pochodu z radov študentov ako aj ich záujmu o organizovanie pochodu.

V ďalších ročníkoch boli účastníkmi už hlavne diaľkoplazi, z nich mnohí takí, akých by sme dnes označili za zahraničných. Dobré autobusové spojenie z Brna do Zlatých Moraviec umožnilo značnú účasť turistov z Brna a južnej Moravy, s plne obsadeným osobným autom viackrát dorazil Juro Adámek z Bučovic, vtedajší organizátor Brankovickej stovky a dodnes organizátor stovky Vřesovickej, v jeho posádke bola z Trnavskej stovky dobre známa Zdenka Tvrdá.

Účasť na pochode v ďalších ročníkoch bola nasledovná:

7. ročník 1984 – 57, 8. ročník 1985 – 46, 9. ročník 1986 – 50, 10. ročník 1987 – 52, 11. ročník 1988 – 50, 12. ročník 1989 – 47.

Koniec organizovania pochodu bol ovplyvnený politickou situáciou. Počas prípravy 12. ročníka a aj jeho priebehu niekoľkí funkcionári školy z obáv, že bude antisocialisticky využitý, tak znepríjemňovali život organizátorov, že tí ihneď po ukončení prehlásili “nikdy viac” a bol koniec, na ktorom už nič nezmenila ani sametová revolúcia.

Jaro Hanuš

 

Došlá pošta

Na Slovensku sa v roku 2001 organizovalo celkom iba 5 turistických diaľkových pochodov s dĺžkou 100 a viac km. Menovite sú to:

1. Trnavská stovka /T-100/
2. Teslácka - 2x50 a dosť!!!
3. Špačinská ŠPCH
/to sú akcie v Malých Karpatoch/
4. Haličská stovka /poriada KST Sokol Halič/
5. Rudohorská 100-vka /poriada Športklub Magnezit Ferona Košice/

Všetkých piatich stoviek v roku 2001 sa zúčastnili celkom iba 4 /štyria/ slovenskí turisti diaľkoplazi. Nakoľko je to i v dnešnej dobe ojedinelý jav, treba ich spomenúť za tento výkon menovite:

1. Farkašovský Ladislav, 1937, Bratislava
2. Lumtzer Kvetoslav, 1938, Poprad
3. Porubanec Cyril, 1937, Bratislava
4. Suran Július, 1940, Tlmače

Máj 2002, Julius Suran, Tlmače

 

Česko - Slovenský zimný turistický zraz
Jeseníky 2002

Pôvodne som ani nechcel o tomto zraze vôbec nič písať, ale svojím spôsobom je to reakcia na článok pána V.Chrapčiaka v marcovom čísle MKD.

Upozorňujem, že sa pravidelne už dlhé roky zúčastňujem rôznych turistických podujatí, zrazov a podobne nielen u nás, ale i ČR a i v ďalšom zahraničí. Pán Chrapčiak písal v članku, že sa mu nepáčilo, že sa tam vyberalo na zábavu vstupné. Pokiaľ na takýchto akciách je plánovaná turistická zábava, tak "vždy" sa platí väčšinou vopred poplatok za zábavu, uvediem príklad. Tak je to napríklad "Za posledním puchýřem", Krajem pětilisté růže, Jede Kudrna okolo Brna, Telč atď.

Pán Chrapčiak pravdepodobne nie je buď spoločenský typ, pretože pokiaľ by chodil na plesy a zábavy, prišiel by na to, že poplatok 40,- Kč bol v podstate iba symbolický proti vstupenkám na plesy, ktoré bývajú až okolo 500,- Sk.

Len pre zaujímavosť chcem upozorniť, že už sa na viacerých turistických akciách vyberá poplatok aj za "otlačok" pečiatky do záznamníka /po našom razítka/. Napríklad teraz som sa zúčastnil turistickej akcie vo Švajčiarsku a tam iba za diplom (!!) chceli, aby sme zaplatili 8 švaj.frankov. Skúste si to prepočítať. Pán Chrapčiak sa asi po prvý krát v dnešnej dobe zúčastnil turistického podujatia mimo svojho pôsobiska alebo si ešte žije v ére komunizmu, keď bolo všetko zadarmo.

Nakoniec ešte zopár zaujímavostí z 36.slovenského zimného turistického zrazu:

Máj 2002, Jozef Karovič

 

Spomienky na olympiádu
Ako sa chlastá v UTAHU

Už sme opisovali chlastanie nielen v rôznych častiach sveta, ale aj na Trnavskej stovke a preto môžem isto iste tvrdiť, že v Utahu sa chlastá "Dosť blbo". Ba lepšie povedané - skoro vôbec. V tomto, inak kúzelnom kúte Ameriky, rozhodne Jack nežije. Vládne tu prohibícia ako remeň. Svojrázni kazatelia mormonskej viery, ku ktorej sa hlási asi šesťdesiat percent obyvateľov Utahu, totiž svojim ovečkám zakázali požívanie akýchkoľvek návykových látok. Pravoverný mormon teda nepije alkohol, čaj, colu ani kávu, o fajčení cigariet alebo o drogách ani nehovorím. Podľa toho vyzerajú aj miestne zákony, nad ktorými by aj Švéd krútil hlavou. I napriek tomu sa tu nájde pár možností, ako si privodiť húpaciu chôdzu. Môžete si napríklad zájsť do supermarketu, kde je vcelku bohatý výber pív. Od velehlasných európskych značiek, cez americkú napodobeninu Budvaru až k mexickým pivám, ktoré všetky sú také silné asi ako naše desiatky. Víno majú len hroznové a o tvrdý alkohol tu nezavadíte ani náhodou. Oboje môžete kúpiť len v špeciálnych "liquer storoch". Sú to väčšinou nenápadné obchodíky bez výlohy a nepatrí k dobrému bontónu do nich vstupovať.

Ešte horšie je to s putikami a krčmičkami. Pokiaľ si predstavujete krčmičku ako miesto, kde si môže okoloidúci uhasiť neznesiteľný smäd, ste na omyle.

Pivo sa môže podávať len k jedlu, ale napríklad v hotelovej reštaurácii vám k prepečenému šťavnatému bifteku ponúknu len colu a ovocnú šťavu.

Beztrestne sa môžete napiť aspoň v kluboch so zvláštnou licenciou na predaj i konzumáciu alkoholu, ktoré majú zase ale tú nevýhodu, že fungujú výhradne ako privátne podniky. Najskôr teda zaplatíte členský príspevok na celý rok a až potom vám nalejú. Ale len do polnoci.

Tieto problémy by našinca nemuseli až tak zaujímať, keby sa v Salt Lake City, hlavnom meste Utahu, nekonala zimná olympiáda. Do kľudného mesta vtrhli hordy športovcov, novinárov aj turistov, ktorí sotva chceli dva týždne abstinovať. Po dlhých debatách nakoniec organizátori ustúpili a padlo dlhoročné tabu. Behom olympiády sa smelo verejne predávať aj varené víno a grog. Novinári mohli konzumovať alkohol v podstate podľa chuti, ovšem len v tlačovom stredisku. Neviem, neviem, ale mnohým to veru nestačilo. Predstava, ako hokejisti oslavujú zlato a z kabín sa valí vôňa vareného vína, je asi realisticky nepravdepodobná. Väčšina európskych športovcov sotva asi prišlo utahským zvyklostiam na chuť, ale napriek tomu musíme uznať, že tunajšie obmedzenie má minimálne jednu nespornú výhodu: podľa štatistík, mormóni žijú v priemere skoro o desať rokov dlhšie ako ostatní Američania...

Február 2002, Luboš

 

FIKCIA

Našu redakciu v čase Trnavskej stovky navštívil známy prognostik Ivan K. Využili sme túto príležitosť a položili sme mu niekoľko otázok.

MKD: - Myslíte si, že i v roku 2013 bude vychádzať Malokarpatský diaľkoplaz a Krásy Slovenska?
I.K: - Určite budú tieto významné periodiká vychádzať. V novinových stánkoch sa objavia ako "Kis Karpati messze gyalógos" a "Felvidék Szépsegei".

MKD: - A čo Trnavská stovka? Nezanikne?
I.K.: - Kdeže! V roku 2013 sa uskutoční "Negyvenedik Évfolyam Nagyszombati száz" a "Miklos Duray bácsi vednokseget vallal"

MKD: - A aká bude činnosť turistických klubov?
I.K: - V Trnave bude i naďalej centrum turistiky Kis Karpaty megyet. Najznámejší klub bude Magyszombati turista es gyalógos kor. Jeho predseda, pardón elnok, Péter Minárik bácsi, bude organizovať ďalšie a ďalšie gyalóg tura.

KOSZONOM SZEPEN AZ BESZELGETÉS.

P.S.
Autor sa omlúva cteným čitateľom za niektoré gramatické lapsusy. Jeho maďarčina i keď sa ju snaží naučiť už 59 rokov, nie je takpovediac - perfektuš -!

Máj 2002 - Ivanko Šický

 

KALENDÁR

júl 2002:

5.7.2002 POCHOD NA JAVORINU
(piatok) KST Sobotište

Trasy: Sobotište – Javorina, 33 km
Štart: Sobotište ObÚ, 6.30 - 9.00 h
Vedúci: Ing. Juraj Koba, 906 05 Sobotište 72,
tel.d.: 034/628 2716, tel.z.: 034/651 2851

13.7.2002 DOVOLENKOVÝ POCHOD PPP 11.ročník
(sobota) Klub TD a T Trnava

Trasy: 40 km/850 m, 20 km/420 m

40 km: Smolenice - Sokolské chaty - Rozbehy - Jablonica, priehrada - Dobrá Voda - Katarínka - Smolenice, žel.st.
Štart: Smolenice, žel.st., 6.45 - 7.30 h
Cieľ: 40 km: Smolenice, žel.st., do 18.00 h
20 km: Dobrá Voda, do 14.00 h
Vedúci: Ing.Peter Minárik, tel: 033/5521 056

20. - 21.7.2002 Vodné mlyny Malého Dunaja 11.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: cyklo: 180, 130, 90 km
180 km: Dunajská Streda - Michal n.O. - Lehnice - Sása - Zlaté Klasy - vodný mlyn Jelka - Jelka - Čierna Voda - Maticov vodný mlyn pri Tomašikove - Jahodná–vodný mlyn - Horné Mýto - Okoč - Bodzianske Lúky - Kolárovo–vodný mlyn - Bodzianske Lúky - Okoč - Dolný Štál - Ohrady - Dunajský Klátov–mlyn - Dunajská Streda.
Ostatné trasy sú odvodené od hlavnej.
Štart: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ulici, 20.7. o 8.30 h.
Iné: ubytovanie z 20. na 21.7. v Kolárove (stan, telocvičňa, pevné lôžko) prihlásiť sa treba do 15.6.2002
Informácie: Zděnek Kelemen, tel: 0905/194 123, 0907/615 914

20.7.2002 ZA ŠTEFÁNIKOM NA BRADLO
(sobota) KST Senica

Trasa: 20 km
Štart: Brezová pod Bradlom, nám., 8.30 h
Vedúci: Jana Hilková, Palárikova 292/10, 905 01 Senica,
tel.d.: 034/651 2801, tel.z.: 034/651 3750

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.