MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

jún 2003

 

 

 

Slovo chodcom diaľkoplazom ...

Chodcov treba milovať

Chodci tvoria väčšinu ľudstva. Ba čo viac - jeho lepšiu väčšinu. Chodci vytvorili svet. Oni vybudovali mestá, vystavali vysoké poschodové domy, zriadili kanalizáciu a vodovod, vydláždili ulice a osvetlili ich elektrickými lampami.

Chodci rozšírili kultúru po celom svete, vynašli kníhtlač, vymysleli pušný prach, preklenuli rieky mostami, rozlúštili egyptské hieroglyfy, začali používať holiaci strojček, zrušili obchod s otrokmi a zistili, že zo sójových bôbov sa dá pripraviť stoštrnásť chutných výživných jedál.

A keď to všetko bolo hotové, keď rodná planéta dostala pomerne usporiadaný vzhľad, zjavili sa automobilisti.

Treba pripomenúť, že aj automobil vynašli chodci. Ale automobilisti na to akosi veľmi rýchlo zabudli. Začali dláviť krotkých a múdrych chodcov. Ulice, ktoré vystavali chodci, prešli do moci automobilistov. Šírka dlažby sa zdvojnásobila, chodníky sa zúžili na šírku lepiacej pásky.

A chodci sa začali naľakano tisnúť k múrom domov.

Ruskí chodci Iľf a Petrov to napísali už v roku 1931 /Zlaté teľa/ a Rudo Pado v roku 1994
(pripravil P.Minárik)

 

Prvá júnová "Česko - slovenská šesťdesiatka"
Ján /Honzo/ Vencl (12.6.1943 - 2003)

"Čas teče jako voda v řece a než se člověk rozkouká,
má zaděláno na sedmý křížek." hovorí na úvod oslávenec...

1.Peter Minárik (P.M.): - Honzíku prezraď nám niečo o tvojich turistických začiatkoch, ale úplne o tých prvých...

Ján Vencl (J.V.): - Moje turistické začátky? Nebýt neznámého asi 70-tiletého turisty, tak jsem s turistikou skončil hned na prvním oficiálním pochodu. Pocházím z Mladé Boleslavi, kde jsem žil do roku 1991 a pracoval v tamní automobilce. Nevím už v kterém roce to bylo, ale v době, kdy začínaly frčet dálkové pochody, přišel někdo v práci s nápadem, že bychom mohli zorganizovat Mlado boleslavskou padesátku. Upozorňuji, že v té době jsem ještě vůbec pochody nechodil - mimo "Sranda pochodu" /asi 20 km/, který každoročně pořádala trampská obec, do které jsem též patřil a doposud patřím. Vedoucí našeho provozu - mám dojem, že i bývalý držitel čs.rekordu v běhu na 10 km - Přemek Dolenský /též se zúčastnil a celou padesátku odběhl/ nám radil: "Abyste to došli, vezměte si obuv, na kterou ste zvyklí". A tak v den "D" jsem vyrazil jako "Janko Kimián". Polobotky, tesilové kalhoty a košili. Nevím co mě to napadlo, ale asi po 5 km jsem skusil běžet. Kupodivu to šlo celkem dobře. Uběhl jsem tenkrát asi 35 km v jednom tahu. Pochod jsem nedokončil. Asi 7 km před cílem jsem se nechal odvézt motorkou /naše spojka/, ale ne do cíle, ale rovnou domů. Druhý den ze mě byla učiněná mrtvola. Nemohl jsem vstát ani z postele, neboť svalovice a oteklé klouby vykonaly své.

Teď konečně k mému prvnímu oficiálnímu dálkovému pochodu. Bylo to v roce 1984. Nejdřívě jsem si v květnu zkusil "Dobšickou šlápotu" /Český ráj, 30 km/. Trochu jsem si zaběhal a celkom to šlo. Týden na to jsem vyrazil na svou první padesátku - opět v Českém Ráji. A právě tady, při prvním prudkém a dlouhém stoupání, kdy jsem zápolil s dechem a gravitací a do kopce jsem se vlekl jako slimák, jsem si řekl, že přeci nejsem na hlavu, vrátím se zpět na start, končím a dálkové pochody mi můžou políbit ... A právě v té chvíli, kdy jsem chtěl své rozhodnutí proměnit v čin, mě v tom prudkém stoupání "ohobloval" již zmíněný asi 70-tiletý, bělovlasý stařík svižným krokem mladíka. Teď použiji větu, kterou jsem si tenkrát řekl a na kterou do smrti nezapomenu: "Tak to teda ne! Přece nejsem taková sračka, abych to nedošel". Došel jsem. A pak jsem začal pravidelně chodit nejdřívě sám a potom s partou.

2.P.M.: - Tvoji kamaráti dobre vedia, že pochádzaš na západ od rieky Moravy, prezraď teraz verejne, čo Ťa priviedlo do Bratislavy?

J.V.: - Jak už jsem se zmínil, mým rodištěm a dlholetým působištěm je Mladá Boleslav. A jak jsem se dostal do Bratislavy? Má v tom opět prsty turistika a Janka Obdržálková.

Brzy po mých prvních pochodech jsem vstoupil do turistického oddílu Autoškody Mladá Boleslav. Po nějaké době jsme s několika příznivci založili vlastní oddíl výkonnostní turistiky při AŠMB. S odstupem času si člověk uvědomí, čeho je schopen dokázat. Než jsem začal s turistikou, říkal jsem si: "Jsou to blázni, co choděj 50 km". Když jsem chodil běžne padesátky: "Jsou to blázni, co choděj stovky". A šlo to dál: "Jsou to blázni, co běhaj 50 km". Začali jsme s naší partou běhat. Potom sme běhali i stovky. Samozřejmě né celé. Noční část většinou po silnici se odběhla, potom pauza a denní úsek se také popobíhal. A tak naše trojka /já, Standa Bejda a Mirek Hůlka/ si vypracovala takovou kondičku, že jsme dostali přezdívku "Mladoboleslavský chrti".

A teď zpátky k věci. Naše vedoucí Helena Břízová začala pořádat zájezdy do Vysokých Tater, kterých se zúčastňovala i její kamarádka z Bratislavy, Janka Obdržálková. A tak se stalo, že na jeden zájezd do Tater sebou Janka vzala svou Bratislavskou kamarádku Angeliku. A bylo vymalováno. Pokud někdo nevěří na lásku na první pohled, tak já již áno. Přestěhoval jsem se do Bratislavy a jsme s Angelikou spolu již 11 let a nemá to chybu.

3.P.M.: - Čo dobrého turistické plánuješ v tomto roku?

J.V.: - Na to bych odpovědel celkem krátce. Plány by byly, ale hlavně musí být počasí. Vloni jsme toho s Angelikou měli naplánováno dost, ale nevyšlo počasí. Na letošek máme v plánu Vršatec, Vysoké Tatry nebo Roháče, hřebenovku 1/2 na 1/2 Malá - Velká Fatra, týden v Čechách a některé vyhlášené pochody. Ale to záleží na počasí. Už dávno jsme se přestali řídit heslem, že neexistuje špatné počasí, ale jen špatne oblečený turista. Když není počasí, tak nikam nejdem. Vždyť se říka: "Doma je taky hezky!"

4.P.M.: - Ako sa na takýchto DP stravuješ, aký máš pitný režim a podobné záležitosti?

J.V.: - Co se týče stravování a pití, tak to záleží na délce pochodu a je-li možné se po trase občerstvit /obchod, hospoda/. Do 50 km si beru sebou většinou chleba se salámem a kyselou okurkou, nějakou horalku a tyčinku /Rumba a pod./ nebo malou čokoládu. Někdy to skoro všechno zase přinesu domů. Co se týče pitího, tak zásadně chodím na pivo!!! Během pochodu vypiju 2-3 piva. To úplně stačí. Jak je jich víc, tak začínají lézt do noh. Jako železnou zásobu sebou nosím 1/2 litra coly. Nepohrdnu však ani vodou z pramene. Ale pivo je pro mě jako pro auto benzín. Když jsme šel svou první stovku /31.5.1985 - Krakonošova 100 - Krkonoše/ - to jsem ještě nevědel, že to bude jedna z nejtěžších, co jsem kdy šel co se týče náročnosti terénu a hlavně počasí /hodinu po našem průchodu přez Sněžku zrušili pochod pro sněhovou vánici/, tak to bolo pivo, co mě podrželo. V Peci pod Sněžkou na cca 88 km jsem byl na tom tak špatně, že jsem chtěl do cíle ve Vrchlabí jet autobusem. V místní restauraci jsem proti vůli mého žaludku spořádal větší čast Moravského brabce a dal si k tomu 2 pivá. Co to pivo se mnou provedlo, byl přímo zázrak. Během velmi krátké doby ze mne spadla veškerá únava a vyrazil jsem s kamarády na zbývajících 12 km. Do cíle jsem došel 1/2 h před nimi. Od té doby věřím pivu a začalo se říkat, jak si Honza dá pivo, tak to je, jako když v komíně chytnou saze. Mám vyskoušené i nějaké práškové nápoje, i ty jsou dobré. Stravování na stovkách je podobné, jenom pitího si beru sebou víc. Pokud je možnost dát si polévku nebo guláš, nikdy neodmítnu.

5.P.M.: - Toho času si organizovaný turista alebo "len" akože individualista?

J.V.: - Organizovaný turista už nejsem. Dokud jsem byl v Čechách, byl jsem členem našeho oddílu, jak už jsem se zmínil. Po přistěhování do Bratislavy nejsem evidovaný nikde a ani mi to nechybí...

6.P.M.: - Sleduješ si ako aktívny diaľkoplaz turista aj nejakú štatistiku svojej činnosti, od našľapaných km až po splnené OTO?

J.V.: - Od doby kdy jsem začal chodit DP, jsem si vedl podrobné záznamy až do přistěhování na Slovensko, t.j. do 27.4.1991 - potom už ne! Od 2.6.1984 /první DP/ do 27.4.1991 jsem měl našlapaných 10 214 km. Do téhož roku jsem našlapal 24 stovek. Výkonnostní VOPT mám bronz, stříbro a zlato. Vlastním i některé oblastní odznaky - Orlické hory, Jizerské hory, Český ráj, Mladoboleslavsko a Nymbursko. A kterých výkonů si cením nejvíc?

Rok 1990 - Liberecký krosmaratón v Jizerských horách s převýšením přes 1000 m se mi podařilo zdolat za 3:48:09 h. Potom pochod "Rozhledy Jablonecka" /73 km - 9 rozhleden a 7 přez 850 m/ jsem se Standou Bejdou zvládnul za rovných 8 h. A nakonec výkon, kterého si cením nejvíc. Se svou ženou Angelikou, přechod Malé Fatry, Velké Fatry a Nízkých Tater za 6 dní na jeden zátah.

7.P.M.: - V tomto roku už organizujeme 30.ročník Trnavskej stovky. Ako to vyzerá s tvojou účasťou? Skúsiš to, keď už je ten spoločný štart ???

J.V.: - Popravde řečeno, když jsem se přistěhoval do Bratislavy, řekl jsem si, že se stovkami končím. A ani Angelika 2x moc netoužila po 100 km pochodu. Pár T-100 již odšlapala a stále tvrdila, že Trnavská stovka má svou nezapomenutelnou atmosféru. Nakonec jsme se dohodli, že bychom ji mohli spolu absolvovat. A tak se také stalo. Hned na to jsem si dal tesláckou /sám - Angelika skončila na Zošce/ a tak se nám to zalíbilo, že to chodíme pravidelně. Letošní, pokud nebude vyloženě špatné počasí, se chystáme také pokořit. Ta atmosféra je opravdu výborná. Jediná nevýhoda je návrat autobusem zpět do Blavy. V tom má výhodu Teslácká, neboť vychází a končí v Bratislavě. Každá má něco. Tak jako je na Trnavské nezapomenutelný guláš v Bukové, tak zas na Teslácký chleba se sádlem a cibulí a v cíli polévka. Trnavská se nedá prakticky nikde zkrátit. Tesláckou - a k tomu se musím přiznat - nastrouhám - kde to jen de... Mám na to dva důvody. Již dávno nehltám kilometry a nedělám to ani pro diplom, ale hlavně chci dorazit do cíle, abych ještě stihnul električku domů do Karlovky. Letošní je však výroční, takže bych ji chtěl projít celou jak se má...

8.P.M.: - Tvoje plány do bližšej i vzdialenej budúcnosti?

J.V.: - Hlavně být zdravý, udržovat si tělesnou i duševní kondici a ještě dlouhé, dlouhé roky trávit se svou ženou Angelikou. Je pro mě tím největším štěstím, které mě kdy potkalo.

9.P.M.: - Keby si nás chcel pozvať do okolia svojho rodiska, aké turistické akcie by si nám ponúkol? Čo pekné sa tam dá vidieť?

J.V.: - Mladá Boleslav je prakticky 20 km od Českého ráje. Pokud bych vám měl doporučit nějaký pochod, tak bezesporu "Líšenské pochody Českým rájem". To byla vlastně moje první padesátka. Je na něm množství tras od 10 do 50 km, které se každý rok mění. Na trasách /hlavně 50 km/ je dost kontrol. Není třeba si brát sebou nic k jídlu ani k pití, jenom peníze, neboť téměř na každé druhé kontrole jsou zdarma housky, citróny, pomeranče a sůl.Pivo a nealko se platí. Pravidlem je též jedna velká kontrola, přez kterou prochází většina tras. Na ní je udírna a prodává se točený koňský salám přímo z udírny a čepuje se pivo. Totéž je v cíli. Všechny trasy vedou nádhernou přírodou a jsou i dost náročné na převýšení. Každý účastník trasy 50 km dostane kromě diplomu a odznaku ještě nádhernou skleněnou plaketu pochodu /osobně jich mám 10/. Prostě to nemá chybu. Pochod jsem absolvoval pravidelně každý rok, poslední dva i s Angelikou. /To už jsem bydlel v Bratislavě/. Průměrná účast na pochodu je kolem 1500 lidí. Jednu chybu to přece jenom má. Termín se totiž kryje s Trnavskou stovkou. Jinak je mnoho dalších krásnych pochodů jako: Železno brodské pochody Č.rájem, Skalními hrádky Labských pískovců, Rozhledny Jablonecka, Jizerské tisícovky /80 km/, Krakonošova stovka, Liberecká stovka a další. Je možné ale, že některé z nich už zanikly. Kdo ví ?

Jěšte bych se chtěl vrátit k Českému Ráji. Vzpomenul jsem si na článek v MKD, který vyšel asi před rokem, možná dvěmi - nevím, kde nevím už kdo psal, že Český ráj je malý a na jeho projití stačí jeden den a popisoval Hruboskalsko. Nedá mi, abych to neuvedl na správnou míru. Celý Český ráj má rozlohu přes 20 km2 a Hruboskalsko je jen jednou z jeho částí. Je ohraničen městy Jičín, Turnov, Mnichovo Hradiště, Sobotka a bokem ještě Železný Brod. Obsahuje Hruboskalsko, Maloskalsko, Prachovské skály, Klokočské skály, Drábské světničky, Nebákov s hradem Trosky a další. Takže na celý Český ráj by bylo třeba minimálně 8-10 dní. Vím, co píši. Znám totiž Český ráj téměř jako ty Peter Malé Karpaty. Vzal jsem tam již několik turistů z Blavy /Štěva Sládečka, Janku a Atikem a Lívii Šebovou/ a všichni byli nadšeni. O Českém Ráji by se dal napsat celý seriál.

10.P.M.: - Aby sme trochu odľahčili rozhovor prejdime, na ľahšiu tému. Obľúbený nápoj, jedlo, krčma, miesto v prírode atď...

J.V.: - Jako nápoj mám rád pivo. Dá se pít téměř každé - mimo Steina. To není pivo, pro to nemám výraz. Nepohrdnu ani perlivou Budiškou, ale piji i Colu a ochucené minerálky. A protože, jak říká TV reklama "I muži mají své dny", mám rád FERNET STOCK a domácí tvrdé /aspoň 50%/. Oblíbené jídlo - to je tak, sním všechno mimo rajské polévky a jak říkám - dokud nevomdlím, nejsem nažranej. Do hospody mimo pochodů vůbec nechodím. No tak zase to není až tak pravda. Jelikož mám mimo turistiky ještě jednoho koníčka a to je trampink, chodívám pravidelně jednou do týdne s kytarou na Kamzík do bufetu "U KRKA", kde hrají a zpívám sám, nebo s kamarády trampské písně.

11.P.M.: - A už sme u toho, máš okrem turistiky a iných "koníčkov" resp. koníčka?

J.V.: - Měl jsem jich dost, ale zůstaly mi jen některé. Kupříkladu jsem pěstoval kaktusy. Měl jsem jich kolem 600 kusů, ale pro problémy s umístěním jsem nakonec celou sbírku prodal. Další mojí vášní a to velmi úspěšnou bylo zimní plavání a sportovní otužování. Dělal jsem to závodně a měl výborné výsledky. Ve své kategorii svého času jsem byl třetí v ČSSR a celkově sedmý /podle bodování v naplavaných vzdálenostech/. Po příchodu do Blavy jsem s tím skončil. Tak mi nakonec zůstal pouze trampink a turistika. Miluji trampskou píseň jak starou, tak i novou. Ta totiž dokáže vždy něco říct a nikdy nevymizí. Sám jich znám přes 200 a rád je při kytaře zpívám.

12.P.M.: - S kým najčastejšie chodíš do prírody a kam?

J.V.: - Samozřejmě se svou ženou Angelikou. V M.Karpatech mám oblíbených hned několik míst. V prvé řadě Smolenický kras s Molpírem, Vysokou, Vápennou, Klokoč, ale také Ohniště v Nízkých Tatrách se skalním oknem a výskytem protěže a jasoně červenookého. Peter, ty ako znalec MK znáš, že i na Klokoči je již postavený drevěný kríž. Angelika poznamenala, že to bude v MK jak na "cintoríne".

Ale nejkrásnější kousek přírody mám kousek za barákem. Je to Děvínská Kobyla se svým Sandbergem. Tam chodím s Angelikou každý rok již od února a každý týden sledujeme, jak se probouzí příroda a postupně začínají kvést sněženky, koniklece, podléžky /pečeňovník/ hlaváčky, kosatce a další květiny. Končíme v květnu, když rozkvetou jasenec bíly a vstavače a přiletí nejkrásnější obyvatel ptačí říše - vlha pestrá /včelárik zlatý/.

13.P.M.: - Honzíku, nakoniec môžeš pozdraviť svojich kamarátov v Malých Karpatoch?

J.V.: - Hlavně bych všem chtěl popřát pevného zdraví a ať jim to v dalších letech stále dobře šlape.

A v tom to je!!!

Peter Minárik

 

ROSINA - obec pri Žiline

Pôvod názvu obce Rosina má až tri vysvetlenia. Podľa jedného je jej meno odvodené od prírodného úkazu, pri ktorom sa v doline potoka Rosinka usádza väčšie a výdatnejšie množstvo rosy ako kdekoľvek inde v okolí.

Ďalšie vychádza z povesti o mladom šľachticovi z Lietavského hradu, zaľúbeného do dievčiny s krstným menom Rozina /Róza/.

Tretí si ho odvodil od niekdajšieho majiteľa s priezviskom Rossi. Za Rakúsko-Uhorska sa obec volala Harmatos.

Obec Rosina má 2870 obyvateľov a leží v žilinskej kotline v nadmorskej výške 360 - 550 metrov nad morom pri riečke Rosinka a susedí s krajským mestom Žilina.

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1341 a uvádza sa ako sídlo žiarového popolnicového pohrebiska Lužickej kultúry s mohylovými násypmi. V dobe bronzovej osídlil toto územie ľud, ktorý pestoval plodiny a choval domáce zvieratá. Historické výskumy v 20-tych rokoch minulého storočia objavili v tejto lokalite v porušenej mohyle zlomky hlinených nádob a železný nožík. Nálezy pochádzali z 8. - 5. storočia pred Kristom a sú pravdepodobne najstaršími železnými predmetmi nájdenými v celej Žilinskej kotline. Cenný poklad bol nájdený aj v roku 1972. Desať bronzových predmetov pochádzalo z mladšej doby bronzovej.

V roku 1776 bol v obci postavený kostol v barokovom štýle, zasvätený sv.Kataríne Alexandrijskej. Už v čase jeho výstavby tu žilo 70 rodín a mali vyše 60 domov. Podľa odhadu to bolo asi 500 obyvateľov. V 18. a 19. storočí používala obec pečať s patrónkou kostola a podľa tejto pečate bol v roku 1997 zhotovený erb obce. Od roku 1979 patrila Rosina pod mesto Žilina, v roku 1990 sa však znovu osamostatnila. V súčasnosti sa obec neustále rozrastá.

Vybavenosť obce je na dobrej "mestskej" úrovni. Je tu zavedený plyn a vodovod, chýba dobudovať kanalizáciu. Obchodná sieť pokrýva rovnomerne celú obec.

Rosinčania aj radi športujú. Najväčšej obľube sa teší futbal a volejbal. Okrem týchto športov je na dobrej úrovni aj turistický oddiel.

Okolie obce ponúka široké možnosti rekreácie - prírodné krásy, historické pamiatky, rôzne atrakcie, turistické a cykloturistické trasy.

Rosina má dobre zabezpečené služby, hlavne je tu päť pohostinstiev, takže smädný turista určite nezomrie od smädu...

Materiál prevzatý z www.obce.info

P.S.
Nuž tak veru, my máme aj štvrtú verziu ako dostala obec Rosina svoje meno. Jednoducho ho dostala po predkoch nášho trnavského diaľkoplaza J. Rosinu a ako sa to v minulosti stalo, môžete sa dozvedieť v rozhovore s ním osobne na trase Trnavskej stovky. Ak ho ale "dobehnete". A máme to...

Peter Minárik

 

Človek a životunebezpečná fauna
Hmyz

Slovensko. Pohodová stredoeurópska krajina, v ktorej nežijú krvilačné levy, tigre, jaguáre, krokodíly, žraloky či pirane, agresívne buvoly, nosorožce, stále hladné ľadové medvede, smrteľne jedovaté mamby, štrkáče, tarantuly či snovačky - čierne vdovy. Ale predsa len, aj v našej prírode sú životunebezpečné tvory, aj keď nie až tak vychýrené, ale predsa len tu sú - a to by mal mať na pamäti každý človek, čo sa pohybuje, čo žije v prírode, teda aj "homo turisticus". Lebo predsa len - "čert nikdy nespí..." Začnime tými najmenšími zástupcami našej živočíšnej ríše - hmyzom, ktorý predstavuje najväčšiu časť, až 80% fauny. Na jednej strane sa kocháme rozmanitou krásou motýľov, obdivujeme farebnosť chrobákov, húseníc, prizeráme sa zápasom roháčov, letu vážky, deti sa hrajú s lienkami, na druhej strane nám môžu parádne znepríjemniť túru roje komárov, múch, ovadov, útoky ôs, sršňov, včelie žihadlá, červené mravce v stane alebo nálezy v pokožke už zavŕtaných kliešťov. No ale poďme pekne po poriadku...

Včela medonosná
Včela nie je tvor agresívny - človek jej môže byť "ukradnutý", ovšem pokiaľ ju nerozdráždi, nestlačí, nepristúpi - neohrozí jej život. Jedovaté žihadlo je jej sebeobrana, ktorá ju však stojí práve ten život.

Osa útočná
Ako už jej názov uvádza, býva neodbytná a veľmi agresívna. Na rozdieľ od včely môže bodnúť i viackrát, lebo má dosť síl na vytiahnutie žihadla, cez ktoré vstrekne jedovatú bielkovinu. Našťastie je osa vyhranene denný a teplomilný tvor - po tme a keď je chladno nelieta.

Čmeliak
Žije v zemi, kde tvorí celé kolónie. Bodne iba v sebeobrane, v ohrození života - následky sú rovnaké ako pri včelom či osom bodnutí.

Sršeň
Je to vlastne až 4 cm veľká osa - dravec, ktorý prepadáva iný hmyz /náš malý predátor/. Žije v dutinách stromov a lieta najmä navečer. Bodá pri rozdráždení a v sebeobrane, ale vpich je oveľa bolestivejší ako u predošlého hmyzu.

Križiak obyčajný
Náš jedovatý pavúk. Je dvaapol centimetra veľký a má silné kúsadlá. Spriada veľké zvislé pavučiny medzi prízemnou vegetáciou, na okrajoch lesa i pri ľudských obydliach. Disponuje veľmi prudkým jedom, ktorého má našťastie pre človeka málo. Použije ho v sebeobrane a pri ohrození života.

Jedovaté sú aj niektoré chrobáky - drobčík pobrežný, majka obyčajná, pľuzgiernik lekársky. Disponujú veľmi prudkým jedom, kantaridínom, ale pre človeka ho majú predsa len málo. Opäť treba povedať, že na človeka ho použijú len v sebeobrane.

Životunebezpečný môže byť tento hmyz hlavne pre alergikov na hmyzie jedy, pretože reakcia organizmu na jediné žihadlo môže byť nanajvýš dramatická - anafylaktický šok je spojený s poklesom krvného tlaku, nástupom rýchleho - nitkovitého pulzu, stratou vedomia a môže nastať aj zástava dychu a zástava srdca.

Životunebezpečná môže byť aj situácia, ak sa nám takýto hmyz dostane do hrdla s jedlom, nápojom alebo nám jednoducho vletí do otvorených úst - žihadlo v krku môže spôsobiť obmedzenie až znemožnenie dýchania a človek sa proste zadusí.

Životunebezpečných môže byť aj väčšie množstvo bodnutí, žihadiel. Smrteľná dávka môže byť aj 200 - 300 bodnutí, napríklad pri narušení osieho hniezda, rozdráždených sršňoch či včelích spoločenstiev. Napríklad podľa štatistík v USA takto ročne zomrie okolo 300 ľudí.

Treba si uvedomiť, že čuch hmyzu je mnohonásobne lepší než čuch ľudský a tak rôzne vône a pachy, s ktorými človek do prírody prichádza /mydlá, šampóny, vody po holení, spreje, voňavky, sladké ovocie, sladké nápoje, jedlá/, môžu tento bodavý hmyz dráždiť, provokovať a lákať. Provokujúci je aj ľudský pot. Za ohrozenie hmyz pokladá aj odháňanie rukami, utierkami od seba, od rozloženého jedla či nádoby so sladkým nápojom.

Otázka je - čo sa s tým dá robiť, čo podniknúť, aby ku kontaktu neprišlo a hlavne čo potom, keď nás už tento hmyz bodol.

Tí najzraniteľnejší - alergici na hmyzie jedy - svoje riziká, prevenciu a ochranu poznajú. Aspoň by mali poznať. Optimálna je rýchla lekárska pomoc, pri jej absencii udržiavame hlavné životné funkcie - dýchanie a krvný obeh. Pri opuchu dýchacích ciest je potrebné udržiavať ich priechodnosť, kontrolovať dýchanie, podávať studenú vodu, ľad, zmrzlinu. Pri bežnom bodnutí u nealergikov nastáva bolesť, začervenanie, opuch, svrbenie. Včelie žihadlo treba vytiahnúť, miesto pokryť studeným alebo alkoholovým /alpa/ obkladom. Cibuľa, citrón, ocot by tiež mali pomôcť neutralizovať zásaditú podstatu bodnutia. Stačí však aj miesto bodnutia poriadne potrieť rozmačkanými lupienkami akéhokoľvek kvetu....

A prevencia?
Účinné repelenty. Napríklad repelentná indulona má široké spektrum účinnosti a niekoľkohodinovú účinnosť. Určitou prevenciou je aj náležité oblečenie - skôr zelené, hnedé než zďaleka "volajúce" žlté, oranžové, červené. Stačí si len všimnúť tento princíp v táboroch - najviac hmyzu je nasadaného na žltých stanoch.

Pre zaujímavosť treba uviesť, že sú aj ľudia so silným až chorobným, pretrvávajúcim strachom - fóbiou z hmyzu. Konkrétne to je apifóbia - strach z včiel, ôs, čmeliakov, sršňov a druhá je arachnofóbia - strach z pavúkov.

Kliešť
Drobný parazit, ktorý sa živí krvou. Prebúdza sa v apríli a v akci je až do neskorej jesene, ak nie je príliš chladno a príliš mokro. Žije vo vyššej tráve, v kríkoch, listnatých lesoch. Tam si pekne počká na "hostiteľa" - človeka či zviera, zachytí sa a hľadá, kde by sa zahryzol - zvyčajne sú to miesta s tenkou, jemnou kožou. Zahryznutie, žiaľ, nepocítime, lebo pri ňom vypúšťa do ranky sliny pôsobiace ako anestetikum - takmer dokonale umŕtvi miesto vpichu, takže nepociťujeme žiadnu bolesť, žiadne svrbenie. Preto kliešťa väčšinou nájdeme až večer, pri prezeraní sa, sprchovaní alebo ešte neskôr - až keď ho napitého, mnohonásobne zväčšeného než bol pri vpichu, nahmatáme či zbadáme, lebo už cítime, že niečo máme podráždené /svrbenie, začervenanie/. Potiaľto kliešť nie je nebezpečný, je len nepríjemný. Životunebezpečným začína byť až vtedy, keď je nosičom, prenášateľom baktérií, vírov, infekcií. Ide najmä o vírusový zápal mozgu a mozgových blán a o bakteriálnu lymskú boreliózu.

Zápal mozgu a mozgových blán je spojený s vysokými horúčkami, poruchami vedomia, bolesťami hlavy, zníženou výkonnosťou, depresiami, ale môže byť aj sprevádzaný i obrnami a končiť úmrtím.

K infikácii dochádza do hodiny od kontaktu kliešťa s krvou. Lymská borelióza sa prejaví až po troch týždňoch od "nakusnutia" a to červenkastými okrúhlými fľakmi - škvrnami s bielym miestom okolo miesta vpichu uprostred škvrny. Následuje vážne postihnutie kĺbov i centrálneho nervového systému, ale často až po dlhšej dobe, niekedy aj po rokoch. K infikácii dochádza do 24 hodín i viac od kontaktu kliešťa s krvou.

Obranou je v podstate prevencia. Od apríla sa treba vyhýbať vysokej tráve a predieraním sa cez húštiny. Vyhýbať sa treba miestam s vysokým výskytom infikovaných kliešťov, o čom informujú masmédiá. Používať kliešťový repelent alebo repelentnú indulonu na ruky, nohy - sprayom možno urobiť "film" na topánkach, punčochách, nohaviciach. Keď prídeme z túr, treba sa dôkladne prezrieť. Ak už kliešť saje, treba ho ihneď odstrániť. Odporúča sa dať na neho kvapku oleja či akýkoľvek tuk a potom ho vykývať a vytiahnuť, ale tak, aby sme ho nepretrhli, lebo v ranke nesmie zostať hlavička s hryzadlami - miesto by sa zapálilo. Krútenie v smere hodinových ručičiek /doteraz často odporúčané/ je zbytočné, lebo kliešť nemá závity a do kože sa "nešróbuje", ale hlavu len zasunie a ukotví sa háčikmi. Ale počul som aj o jednoduchej a účinnej metóde: Prelepíme kliešťa kvalitným leukoplastom, ktorý o chvíľu odlepíme - kliešť zostane na leukoplaste.

Na rozdiel od hadieho jedu, ktorý sa musí dostať do krvi, jed hmyzu pôsobí nervovou sústavou a jeho účinok je takmer okamžitý. Ak je človek precitlivelý na jed hmyzu, veľmi rýchlo a vo veľkom množstve sa vyplaví adrenalín, ktorý sťahuje dýchacie cesty. Vtedy stačí jedno žihadlo a človek sa môže zadusiť.

Pokračovanie následuje ......

Trnava, Ivan Bajo

 

Na streche Maďarska
(výstup na Mont Kékes, 3 327 n. m.)

Na všakovakých vysokých kopcoch sme už boli, najvyšší vrchol susedného Maďarska nám však stále chýbal. Rozhodli sme sa s tým niečo urobiť a výsledkom nášho rozhodnutia bola expedícia na Mount Kékes. Vedením expedície sme nepoverili nikoho iného ako predsedu nášho turistického klubu Vlada. Svoju úlohu zvládol dokonale. Proviantným náčelníkom bola Vladova mama, aj ona sa o naše brušká vzorne starala. Dôstojníkom pre plánovanie postupu bol Pelé, zmocnencom pre miery a normalizáciu Peter. Svaťa plnila funkciu vedúcej pre výchovu detí a mládeže, čo bola úloha náročná a dôležitá, nakoľko členmi expedície aj dorastenci Bakulka a Lenka a taktiez Boris boli. Ondra sme vo výprave ako zástupcu trnavského kraja mali. Iba dôstojník pre styk s domorodým obyvateľstvom, Vladov kamarát z Lučenca, nám na poslednú chvíľu účasť odriekol, nuž sme sa s domorodcami ani domorodkyňami nestýkali.

piatok 28. 3. 2003 večer sme sa dvomi expedičnými vozidlami značky Felicia cez okresy Senecký, Trnavský, Nitriansky, Zlatomoravecký, Žarnovický, Žiarskohronský, Zvolenský, Detviansky a Lučenecký do Vidinej pri Lučenci presunuli, kde sme takmer na úpätí pohoria Mátra u Ješkovcov základný tábor rozbili. Po výdatnej večeri sme na zajtrajší hlavný vrcholový úder plány porobili, potom ešte čo-to popili a napokon spať išli.

sobotu 29. 3. 2003 sme sa presunuli expedičnými autami do Maďarska, pripravení na vrcholný športový výkon. Naše skvelé plány však trocha zhatila rallye Mátra, ktorá sa ako naschvál práve dnes v západnej časti pohoria jazdila a preto nás do tejto časti hôr autom nepustili. Uz od hraníc nás predbiehali pretekári ponáhľajúci sa na rallye, robiaci všetko pre to, aby autá ešte pred pretekom roztrieskali a potom sa už pretekaním trápiť nemuseli, čo sa im však vďaka ohľaduplnosti a tolerantnosti ostatných vodičov nepodarilo. Obišli sme teda pohorie Mátra južným obchvatom cez mestá Salgótarján, Kisterenye, Tar, Pásztó, Szurdokpuspöki, Gyöngyöspata, Gyöngyös, Mátrafüred a vydriapali sme sa do osady Mátraháza, ležiacej priamo na hrebeni pohoria. Na parkovisku asi kilometer za obcou sme odstavili autá a vydali sa ďalej na peší pochod.

Výstupovú trasu sme zvolili traverzom severného svahu masívu Kékes. Smer nám udávali krúžky, krížiky a pásiky žltej, červenej a modrej farby – maďarské to turistické značenie. Prekonávame ľadovce a snehové polia na severnom svahu hory (rozumej ostrovčeky snehu, ktorý sa ešte nestihol roztopiť), preskakujeme divé riavy (potoky vody z roztopeného snehu), čvachceme sa v blate. Prekonávame vývraty, prekračujeme skaly. Míňame skalnatý hrebienok s názvom “Gábi hálala“ (hovoríme si, že to tú Gági muselo tlačiť, keď tu hajala). Pokračujeme po Kis–Rákoczi–turistaút. Krajina je tu tak trochu ako v Malých Karpatoch, a predsa úplne iná. Na severnom svahu hory les tvorí buková takmer monokultúra; iný strom, ako napríklad dub či smrekovec, sa tu vyskytuje skutočne len veľmi sporadicky. Ako sviece rovné hladké šedé kmene bukov bez lístia dodávajú lesu špecifickú atmosféru. Les sa prudko ako mávnutím čarovného prútika mení v sedle pod Kis-Sas-kö: na južnom svahu niet ani jediného buka, tu sú zasa všade naokolo len pokrútené duby. Sedlo pod Kis-Sas-kö je veľmi pekným miestom; zo skalnatého svahu kopca je pekný výhľad do okolia. Snažíme sa dohodnúť, ktorý z kopcov, čo vidíme, je susedný Marhád. Ďalej pokračujeme po hrebeni Cez kopce Sas-kö (mohyla) a Erzsébet-szikla (prekrásne výhľady a zaujímavé skalné útvary, odpočinok) sa dostávame na najvyšší bod nášho postupu – vrch Kékes. Je pol štvrtej poobede a niet kam stúpať. Sme 3 327 stôp nad morom vysoko. Výstup severným obchvatom masívu s následným prechodom hrebeňa meral približne 49 999 piadí a trval 17 100 sekúnd. (Pre tých, čo sa bez sústavy SI nezaobídu: výška 1014 m, dĺžka pochodu cca 14 km, čas 4 3 h) Teraz sme hore, z rovného zalesneného temena hory vystupuje skala pomaľovaná farbami maďarskej zástavy. To aby sme poznali, kde ten vrchol vlastne je. Vzhľadom na fakt, že až sem sa dá dostať autom, je tu dosť rušno. Aký kontrast s výstupom, kde sme na celej trase nestretli živáčika. Ešte že tu je krčma s dobrým pivom.

K autu zostupujeme po najkratšej ceste po lyžiarskej zjazdovke. Už za tmy sa presúvame do základného tábora.

V nedeľu 30. 3. 2003, po úspešnom naplnení cieľa expedície, sa rozhodujeme poprezerať si krásy Cerovej vrchoviny. Cerová vrchovina síce zvonka vyzerá celkom ako iné nie príliš vysoké zalesnené horstvá na Slovensku, napríklad Malé Karpaty, vovnútri je však úplne iná. Je to spôsobené tým, že ide o sopečné pohorie, nevinne vyzerajúce kopce sú bývalé sopky, čoho dôkazy tu mozno nájsť na každom kroku. Pelé, ktorý je tu po prvý raz, sa snaží do trasy zahrnúť čo najviac prírodných zaujímavostí Cerovej vrchoviny a smeruje ju na Hajnáčku, Pohanský vrch a Soví hrad. Boris, ktorý tam už bol, snaží sa presadiť výstup na Bučeň, ktorý je síce celý zalesnený, ale je vyšší. Na Pelého stranu sa prikláňajú dievčatá, ktoré po A) vedia, že sa mu nemá odporovať, po B) vedia, že čo Pelé vymyslí a premyslí, vždy stojí za to. Na Pelého stranu sa z vyššie uvedených dôvodov pridáva aj Peťo, hlavne pre dôvod A. Boris nasadzuje posledný tromf a farbisto nám líči, aké je to na planine Pohanského hradu škaredé, aká je celá rozoraná. Expedičnými vozmi sa presúvame do postupového tábora v obci Hajnáčka, nad ktorou je na vysokom strmom brale – zvyšku niekdajšieho sopúcha sopky – zrúcanina hradu. Prvá skupina v zložení Peleovci + Vlado nedočkavo vyráža hore na hrad, rozvážnejší zvyšok expedície v postupovom tábore najskôr dopĺňa tekutiny. Pelého skupina rázne odmieta počernejšieho domorodca – hajnáčskeho šerpu, ktorý sa ponúka, ze ich tých cca 500 metrov po turisticky značenom chodníku na hrad dovedie. Druhej skupine sa to už nepodarí a tak samozvaný sprievodca na hrade pýta od každého z nich po 20 Sk. Pozreli sme si sporadické zvyšky hradných múrov, popriliepaných na skaly. Výstup na vrchol skalného brala Hajnáčka však uskutočnený nebol; za tento športový neúspech nesú v plnej miere zodpovednosť srabi Peťo a Pelé, ktorí presviedčajú Ondra a Borisa, aby sa tak odvážne nevrhali bez zaistenia do previsnutých skál nad hlavami nad niekoľko desiatok metrov hlbokou priepasťou, aj keď je to tu vraj ľahšie ako na Zadnom Gerlachu.

Ďalej naša trasa pokračovala cez vrch Tilič s ďalekým rozhľadom (aj našu Mátru s Kékesom sme takmer videli, ale pre mohutný opar na jej mieste bolo iba biele prázdno) na stolovú horu Pohanský hrad. Je to naozajstná stolová hora; jej zalesnené svahy síce nie sú veľmi strmé, zakončené sú však skalným výšvihom, ktorý okružuje celú vrcholovú planinu, veľkú tak cca 1x1 km. Planina je trávnatá, kde-tu porastená skupinkami stromov a kriakov. Borisom sľubované oranisko vzdialene pripomínajú iba sporadické krtince v tráve. (Predstava pre nič za nič vrtuľníkom transportovaného pluhu s traktorom, lebo cez skaly sem žiadna zjazdná cesta nevedie, je dosť komická). Z okrajových skalných brál sú opäť mohutné výhľady. Okrem celkom obyčajných andezitových skál sa tu sem – tam povaľujú aj prekrásne kusy stuhnutej lávy, aké som nikde inde na Slovensku nevidel a ani som netušil, že by sa tu niečo také mohlo nájsť. Neodoláme a jeden taký 9 kg kamienok mizne v Pelého batohu, ktorý ho po zvyšok túry vláči na svojom chrbte, aby potom rozšíril svoju mohutnú zbierku kameňov z ciest. Pre pokročilosť času sa rozhodujeme skrátiť Pelého trasu (s čím napodiv aj Pelé súhlasí) a odbočujeme zo značky do terénu. Skáčeme z kameňa na kameň po úzkom tiahlom hrebienku, ktorým planina Pohanského hradu vybieha na sever a končí sa na Sovom vrchu. Odtiaľ nasleduje už len strmý zostup lesom rovno do obce Šurice. Akonáhle sme vyšli z lesa na lúky nad dedinou, ohromilo nás nádherné panoráma Sovieho hradu. Soví hrad je ďalší sopúch, vzniknutý odvetraním sopky okolo, len tá tvrdá láva uprostred ostala. Na skalisku Soví hrad napriek svojmu názvu žiadny hrad nie je a ani nikdy nebol, zato je na jeho vrchole zreteľný zvyšok bývalého krátera. Je to asi tak 6-7 metrov hlboká diera v skale, s kruhovým priemerom a dokonale hladkými stenami; keby som nevedel, že sa jedná o kráter, povedal by som, že tu niekto vŕtal studňu. Výstup na vrchol skaliska bol podstatne ľahší ako na Hajnáčku, aj keď záverečný 2-3 metrový úsek pod vrcholom bolo treba prekonať nie celkom triviálnym lezením (tak II. st. UIAA). Ten sme však všetci viac či menej hravo zvládli a tak tento ciel expedície bol naplnený. Potom už nás čakal iba zostup do Šuríc a opäť doplnenie stratených tekutín zn. Gemer v postupovom tábore. Tam nás aj našiel náš vedúci, ktorý sa vrátil po vykonaní povinností vo Vidinej.

Kúsok za Šuricami, tesne pred križovatkou, kde sa pripája cesta z dediny na hlavnú cestu, ešte na chvíľu postojíme. Je tu totiž jediné miesto, z ktorého sú vidieť obidva sopúchy – Hajnáčka aj Soví hrad – odrazu. Odtiaľto, z náležitého odstupu, vyzerajú obidva úplne rovnako, ako by si z oka vypadli. Potom pokračujeme až domov do Bratislavy. Bola to veľmi vydarená expedícia.

Jan Pospíšil

 

Trnavská stovka - už jej 30.časť
Pozvánka, príhovor a tak ďalej...

Na tomto pochode máte možnosť vrátiť sa do svojej turistickej mladosti. Takto to zhodnotil náš kamarát, keď zistil, že to už bude 30 rokov od prvého historického ročníka Trnavskej stovky, keď sa postavil na jej štart. Pravda, vtedy v prvom ročníku sa to všetko konalo ešte na jeseň. Čo nebol veľmi výhodný termín a nakoľko nás už v prvom ročníku odradil sneh, fujavica, ale aj hmla i dážď, veľmi rýchlo sme to zmenili. Čo by ale správny vtedajší uvedomelí turisti neurobili pre slávny október. Október neoktóber, hneď na druhý rok sme to okamžite "prebukovali" na prvý júnový víkend. A tak to ostalo dodnes. Je pravdou, že vtedy nebol s voľnými termínmi na pochody žiadny problém. Ale nech už to bolo akokoľvek, je to predsa len úctyhodná doba od jej prvého ročníka. Na tej našej stovke vidíme, ako rýchlo stárneme, ako z mladých a húževnatých mužov sa stávajú "zrelí" húževnatí muži. Je to už presne 30rokov a keby nebolo fotografických dokumentov, veru by sme tomu neverili, že táto previerka mladíckej nerozvážnosti ako ju aj niektorí v priebehu prvých ročníkov nazvali, je taká "stará". A keď si predstavíme tú dobu, u niektorých je to aj polovica ich aktívneho života.

V tomto ročníku, ako som už spomenul, nakoľko je jubilejný, sme pripravili viacero zaujímavostí. Od spoločného štartu, tak ako za starých časov, až po pár spoločenských kontrol navyše. Je ale zas pravdou, že všetko to najzaujímavejšie sa bude diať až po prvých 50 km. Napríklad kontrola na Mon Repose alebo na Rakovej pri tuneli. Na obidvoch sú k dispozícii aj zvláštne pečiatky. Na Bukovej bude tak ako obvykle zabezpečené dobré občerstvenie v reštaurácii u "Tibora Škrabáka".

A cieľ na Brezovej bol a je vždy plný prekvapení do poslednej minúty. Nikdy sa presne nevie, kde to ten cieľ bude...

Doba sa rýchlo vyvíja a náš klasicky ranný vláčik - motoráčik z Brezovej už nechodí, nová ekonomicko - demokratická situácia zrušila aj poslednú nostalgicku spomienku na dobu začiatkov T-100. Možno, že za ďalších 30 rokov už nebudú premávať ani autobusy. A je možné, že sa nebudeme ani voľne pohybovať po Malých Karpatoch tak ako doteraz. A ešte za ďalších 30 rokov už určite my nie... Takže, bez dlhých rečí, turisti, horolezci a diaľkoplazi, dajme sa na pochod, aby sme si vychutnali ten slastný pocit, keď už prichádzate unavení k Brezovej, robíte posledné kroky z posledných síl a ste v cieli - a neviete čo Vás ďalej čaká. Nevadí, že prídete do cieľa za 13 alebo 24 hodín. Budeme tam a budeme na Vás čakať. Ten pocit, že ste prešli Trnavskú stovku, Vám nikto nevezme, je len a len Váš.

Peter Minárik, máj 2003

 

Návod Zděnky Tvrdej:
"Jak na prodlouženou trasu Trnavské 168"

Na "Trnavskou inflační 168" jsme se jako každoročně těšili. Vždyť po 13 úspěšných účastích na nejdelší trase bychom to tu mohli i dobře znát. A přece: Trasa nás vždy něčím překvapí, někdy v lepším, někdy v horším. Svou náročností /délkou i převýšením/ láká i odrazuje. Nejefektívněji, tedy v nejlepším čase a pohodě /zhruba 33 hodin/ jsme došli rok po jubilejním /tehdy propršeném/ ročníku. Tehdy bylo krásné počasí a my jsme v Trečíně měli ještě čas i dostatek sil vyšlapat si schody na vyhlídky Trenčanského hradu.

Poslední roky chodíme už na moravskou stranu, do Slavičína nebo Bylnice. Letos /2002/ jsem měla problémy rázu zdravotního. Týden před touto akcí, kdy mi nějaký darebák před obchodem demontoval část přední osy kola a já pak padla za jízdy přes říditka a odnesly to naražené žebra, naštěstí jsem si nic nezlomila. Měla jsem se fyzicky šetřit, ale Trnavskou stovku jsem si přeci nemohla nechat ujít. Věděla jsem že se mi hůře dýchá, což se projeví v kopcích, ale říkala jsem si, že to nějak zvládnu...

Ze začátku to bylo dobré, ve stoupání na Vápennou to již bylo znát a narůstající únava se projevila už před Bukovou. Krize byla zažehnána patričným občerstvením a do Brezovej to šlo.

Únava ve stoupání na Velkou Javořinu byla značná, ale za podpory kamaráda jsem na vrchol také dorazila v rozumném čase a do Květné se to zas trochu normalizovalo. No a pak na těch posledních kilometrech od Mikulčina vrchu bývá únava pokaždé a myšlení jsme trochu stimulovali povinným zpěvem pochodníckých písniček.

Trasu jsme zvádli.

A následky: další den to vypadalo hrozivě - nejen otlačené nohy a puchýře a ztuhlé svaly, ale také bolesti hrudníku a zad a než jsem se dokázala narovnat a jít, stálo mě to značné úsilí. Připomněla jsem si české úsloví: "Trudné ráno opilcovo..."

No a to se drželo ještě pár dní a po týdnu zbyly už jen ty hezké vzpomínky.

Nevíme kdo vyšel z Brezovej za námi. Na prodlouženou trasu jsme vyšli jako první. Mnozí, co končí v Brezovej, si nedovedou představit, že by šli dál. I když by na to mnozí kondičně měli. Chce to nebát se dálek a zkusit to. Ti, co ji už zvládli, ví že není lehká, ale ani nic nemožného. Je potřeba věřit ve vlastní schopnosti a také dobré kamarády. Kamarád pomůže a povzbudí v případě krize a zase naopak, mou nepsanou poviností je pomoci v případě, že to potřebuje ten druhý. A to nemyslím jen na nejhorší /napr.zranění/. Spíše jde u dlouhých tras o krize z únavy a monotónností některých úseků, které navozují pocit útlmu a ospalosti. Pokud se zachytí v počátcích, dá se jí čelit a po chvílce snadno překonat. Pokud se jí však necháte ukolébat, většinou se vytrestáte sami a pak se trápíte dlouho, třeba i několik hodin,tempo i sebevědomí klesá a překonat únavu stojí pak další úsilí. A to se většinou přidají další nepříjemnosti, hlavně puchýře, jsou-li cesty mokré a každý došlap se stáva nepříjemný. Na to už je každá dobrá rada drahá. Ošetření v terénu pomůže jen na chvíli. Do cíle je daleko a my víme, že až tam chceme dojít a taky dojdeme.

Tady právě pomáha, máte li si s kým povídat, rozebírate problémy různeho rázu, jen pozor, aby ste přitom nezapomněli sledovat značené cesty. A tak cesta ubíha, člověk se zas donutí myslet na něco zajímavého a příjemného. A co to? Už se nechce spát, je fajn, krásná krajina je inspirující a otlačené nohy prostě začínáte ignorovat. Lepší to síce nebude, ale docela to jde. Pokud Vás zrovna nic nenapadá, vzpomeňte si, že už naši předkové tvrdili, že "s písní se lépe kráčí". Svět je kolem nás najednou veselejší a cesta krásně ubíhá. A že spíváte falošně? Tady to přeci nikomu nevadí. Už mnohokrát nám tato "metóda" pomohla zlepšit náladu a oddálit útlm a "okno" v závěru tras. Je totiž mnohem lepší a příjemnější pro mně i ty ostatní, zaspívat si, místo abychom vzdychali a stěžovali si, jak už nám to nejde.

Pak i vzdálený cíl není vlastně tak daleko a dá se k němu dojít relatívně "v pohodě" i tehdy když si myslíte, že od ní máte hrozně daleko. Prostě je tu cíl a tam až chci dojít. Vím, že cesta nebude snadná /to by nás ani nebavilo/ a počítam s tím.

Je to o vůli, nadšení a odhodlání, dojít do cíle a nevzdát to predčasně. Dokážeme se pak psychicky povznést nad různé nepříjemnosti, únavu a bolesti všeho druhu a snažit se, aby nás co nejmíň trápily a zdolávaly, uchováme si dobrý pocit z cest a dobrú náladu.

Nechodíme přeci proto, abychom se zničili, ale abychom se dobře cítili. Záleží z kterého úhlu se na věc dokážeme podívat aneb slovy klasika: "Optimista se domníva, že žije v nejlepším možném světě a Pesimista se obáva, že je to bohužel pravda."

Takže až se budete za rok rozhodovat, že půjdete z Brezovej dál, nezapomeňte si dát odvézt do Brezovej elixír na další trasu. Stačí tak půl batohu. Můžete si ho připravit předem když smíchate:

- 3 díly dobré nálady, 2 díly pohody, 1 díl radosti z pohybu, 2 díly nadšení, 1 díl vůle a 1 díl odhodlání. Pořádně protrepete, přecedíte - únavu, bolesti a apatii vyhoďte. Zůstane jen čistý roztok. Užívejte cestou pravidelně po 2 hodinách. Tak šťastnou cestu do Trenčína... !!!

Zděnka Tvrdá

 

Pár slov nášmu Cyrilkovi...
Odpoveď na jeho príspevok v májovom čísle MKD

Je to veľmi pekné, keď si niekto dokáže povedať svoj vlastný názor, ale povedať ho s dvojročným oneskorením, je, myslím si, trochu od veci.. Kto čítal ten príspevok, o ktorý sa Cyrilkovi jedná, vie o čo ide, Cyrilkovi sa nezdali vypočítané časy kontrol, ktoré som predbežne vypočítal na ich pochode "2 x 50 a dosť".

Je ale zaujímavé, že k zhodným výpočtom som neprišiel iba ja, ale aj ďalší organizátor stovky Pavol Nádašský /viď jeho časy kontrol na pochode "Špačínska ŠPCH"/. Zhodujú sa presne podľa zaužívaných kalkulácií a to presne na minútu. Je ale pravda, keď traja robia to isté, určite to nie u všetkých to isté.

A na jeho druhú otázku prečo boli časy kontrol na Trnavskej stovke napísané vždy od 9.00 do ?, tak musím mu osviežiť trochu pamäť. Od začiatku organizovania T-100 bol náš dobrý zvyk, uzatvárať tento ťažký pochod skupinou turistov, aby sme si boli istí, že všetci prešli a nič sa nikomu nestalo. Nuž a toto je ten náš prípad. Viem, Vám sa to nemôže stať. Tak preto bol vždy uvedený na našich kontrolných kartách len začiatok kontrol, koniec kontroly bol vždy po prejdení posledného turistu, na ktorého sa aj čakalo, niekedy viac, niekedy menej, ale čakalo... Okrem uzatváracej partie sme mali desať rokov v cieli aj sanitku s lekárom, to však bolo za socializmu.

Nuž a na ďalšiu "kvázi" otázku je dosť ťažko odpovedať, lebo neviem kto Ti dal tú právomoc, aby si kádroval turistov, ktorý z nich je maratónec a ktorý krčmový turista. Ja osobne si myslím, že to kádrovanie sme už prežili. Ale ako vidieť zvyk ostáva. Každý turista si ide podľa svojho tempa, podľa toho ako mu to vyhovuje, jeden uteká a druhý si posedí aj v "krčme". A vyhodnocovať ich podľa Tvojho vedomia, že tento turista je najlepší, lebo to prešiel za toľko a toľko, ako Parcer, Rím či Tvrdá a tento je taký a taký, lebo prešiel stovku za 24 hodín, je len Tvoj osobný dojem, ktorý znevažuje to, prečo do prírody chodíme. Je to aj znevažovanie niektorých turistov, ako napríklad J.Rosinu, ktorý patrí medzi tých, ktorí majú najviac prejdených Trnavských stoviek a predstav si, vždy prišiel do cieľa za 24 hodín... Pokiaľ ma však záznamy z T-100 neklamú, minuloročnú /2002/ si ledva prešiel na Čermákovú lúku /35 km/. V roku 2000 si sa nezúčastnil a predtým v roku 2001 a 1999 si do Brezovej prišiel ledva za 23 hodín. Takže patríš taktiež medzi tých na tom chvoste. Ale inak máš pravdu, hlavná vec, že nám chutí...

S pozdravom Peter Minárik

 

Jubilejný DP "2x50 a dosť!"
TJ TESLA BRATISLAVA
opomenutý nositeľ vyznamenania za vynikajúcu...

organizuje v dňoch 21. až 22. júna 2003 už jeho 20.ročník. A k tomuto výročiu je tu niečo ako príhovor:

"Teslácka stovka"

Tvrdenie, že čas beží ako voda, nie je asi najsprávnejšie. Bolo to len nedávno, čo aj Tesláci po dlhých prípravách si trúfli i na organizovanie 100 km diaľkového pochodu v našich obľúbených Malých Karpatoch, ktoré napriek oficiálnemu názvu "Malé" budú pre nás vždy veľké a krásne. A teraz sme už na prahu jubilejného 20.ročníka stokilometrového diaľkového pochodu s názvom "2x50 a dosť!" Či 20 rokov je veľa, málo alebo dosť, to je tiež diskutabilné. Závisí to na uhle pohľadu. V porovnaní napríklad s viac ako storočnou históriou wimbledonského tenisového turnaja, či iných "športových dedkov" to skutočne nie je veľa. Ale povedzte 18-ročnej slečne, že o dvadsať rokov bude mať 38 rokov, tá sa priam zhrozí nad veľkosťou časového údaja dvadsať rokov. Už pri prvom ročníku si organizátori neodpustili trochu recesie, ktorá vedno s humorom a vtipom, dobrou náladou /aj napriek tomu, že niekedy otlaky priveľmi pália/ a svalovica, tá prichádza až na druhý deň, nesporne k turistike a DP patria. Pred štartom prvého ročníka organizátori do sveta hlásali, že na jún pripravujú prvý ročník Tradičného 100 km pochodu. Ak niekto upozornil na tento "omyl", dostalo sa mu odpovede, že čo nie je, môže byť a dnes už nikto nepochybuje nad oprávnenosťou použitia slova tradičný. Druhá recesia sa skrývala v samotnom názve pochodu. V tom čase /ale vlastne aj dnes/ niektorí "verchuškoví funkcionári" až príliš brojili proti dlhším trasám, proti všetkému, čo sa vymykalo šedému priemeru, proti všetkému, čo bolo čo i len trochu výnimočné. Stovky, to bolo niečo nežiadúce, čo prenikalo k nám z teritória, kde všetko zahníva, kde dokonca aj slnko zapadá, teda zo západu. Nuž dobre - povedali si organizátori, keď páni, teda súdruhovia veľkí funkcionári, tak myslíte a hovoríte, nebudeme robiť prieky. Vymyslel sa názov 2x50 /50 km pochody boli povolené/, funkcionári boli spokojní, ani si neuvedomili v tom budovateľskom nadšení, že výsledok 2x50 je ten istý ako 100.

"Poznámka. Ak by sme mali byť spravodliví a "féroví", tak dnes, ak to nie je horšie, tak v žiadnom prípade nie lepšie!!!"

Po rokoch patrí teslácka stovka medzi päť posledných stoviek, ktoré sa na Slovensku ešte organizujú. Dokedy? To ukáže čas. Dnes ľudia, ktorí používajú na presun aj na podstatne kratšiu vzdialenosť, ako je 100 km, vlastné nohy, sa stávajú raritou. Určite, 100 km je dosť, niekedy dosť aj pre trénovaného športovca. Absolvovanie takejto trasy aj autom nie je vždy výlet. A hrozím sa predstavy absolvovať takúto dlhú cestu napríklad prostriedkami HMD v rannej špičke... Možno, že viac ľudí si uvedomí, že video, hudobné veže, počítače a počítačové hry, internet a iné sú dôležité, ale pobyt a pohyb v peknom a doteraz ešte zdravom lesnom či horskom prostredí, v dobrom kolektíve kamarátov nie je tiež na zahodenie. Veď sa hovorí, že lekár lieči a príroda uzdravuje. Veľa sa diskutovalo, či sú tak extrémne dlhé pochody, ako je 100 km, zdravotne prospešné. Dosť výstižne to povedal jeden z postihnutých /bežec a diaľkar/. "Čím viac sa venujem diaľkovým pochodom, tým menej mňa poznajú interní lekári, ale o to viac mňa spoznávajú ortopédi a chirurgovia". Možno povedať, že pre dobre trénovaného turistu nie je absolvovanie stovky žiadna mimoriadna záťaž. Takýto turista si v cieli pochodu dá to jedno, či dve /tri, štyri, päť... nehodiace si prečiarknite/ pivo /pivá/ aspoň s takou chuťou a v takej pohode, ako si ho dá superligový futbalista po odkráčanom majstrovskom zápase. Ozaj, všimli ste si, že namiesto pomenovania majstrovský zápas sa začína viac používať pomenovanie prvoligový, superligový zápas? Pomenovanie majstrovský zápas sa vytráca tak, ako sa pomaly vytráca z našich ihrísk i majstrovstvo aktérov zápasu. My sme však turisti, aj keď futbal, hokej a iné športy nás bavia, aj keď občas pri televíznych obrazovkách a niektorí dokonca aj na štadiónoch si občas zafrfleme i ponadávame, ale čoraz redšie zaplnené tribúny na podujatiach týchto elitných športov sú aj vďaka nám turistom, ktorí začíname dávať v kolíznych termínoch prednosť turistike, ktorá je pre nás číslo jeden. Vítajte na našom tesláckom turistickom podujatí, prekonajte všetky úskalia a ťažkosti akcie. Veď dnes stále viac ľudí chápe, že pohyb je základný prejav života. Čoraz viac ľudí chce počas celého roka pravideľne ohýbať svoje telo a pobyt na čerstvom vzduchu je preto dobrou príležitosťou. Svoje sily na trase si rozložte tak, aby DP nebol pre Vás pochodom padlých revolucionárov!

"Rozumný človek sa usiluje o život bez bolesti, nie o život príjemný" - povedal Aristoteles a my k tomu vari nemáme čo dodať.

Príďte, určite obanujete! /že ste prišli iba prvýkrát/...

Športu zdar a Tesláckemu ešte viac

Riaditeľ podujatia Ivan Nižnan

Zopár zaujímavostí z doterajších 19.ročníkov Tesláckej stovky

V cieli v roku 2002 sme privítali v cieli 500-tého úspešného stovkára, Jána Parcera z Prievidze. Tento pán by si za svoje turistické pešie výkony zaslúžil aj šľachtický turistický titul:

Ján Parcer - Prievidzký
a čestný titul: dr.h.t. /Doctor honoris turistika/

Traťový rekord DP držia:

1986 - Juraj Hromkovič, Bratislava prešiel za 13.10 h
1985 - František Severa, Bratislava za 13.15 h
2000 - Vladimír Švancár, Trenčín za 13.15 h
1986 - Ján Baláž, Bratislava za 13.30 h
2001 - Ján Mrlina, Trenčín za 13.30 h

Medzi ženami bola najrýchlejšia:

2000 - Emília Havranová, Bratislava za 14.50 h
1985 - Jana Obdržálková, Bratislava za 17.40 h

Najstarší úspešní účastníci:

2002 - Ján Parcer, Prievidza nar.1923 79 rokov
2002 - Ondrej Rím, Bratislava nar.1930 72 rokov
2002 - Melichar Klokner, Bratislava nar.1932 70 rokov

Najmladší úspešní účastník:

1988 - Martin Mikulka, Trnava nar.1978 11 rokov
1996 - Andrej Mikulka, Trnava nar.1985 11 rokov
1996 - František Mikulka ml., TT nar.1983 13 rokov

Najmladšia úspešná účastníčka:

2001 - Pavlína Balážová, Šulekovo nar.1983 18 rokov
1986 - Jana Pagáčová, Bratislava nar.1967 19 rokov

Prvých TOP TEN v počte štartov na Tesláckej stovke:

1.Obdržálková Jana, Loko Bratislava 18 účastí
2.Klokner Melo, Tesla Bratislava 18 účastí
3.Rím Ondrej, Tesla Bratislava 17 účastí
4.Svrček Vlado, Tesla Bratislava 17 účastí
5.Stotka Vlado, Tesla Bratislava 15 účastí 2 nedokonč.
6.Korčok Attila, Loko Bratislava 15 účastí 1 nedokonč.
7.Mikulka František, Štart Trnava 13 účastí
8.Porubanec Cyril, Tesla Bratislava 12 účastí
9.Obdržálek Peter, Bratislava 11 účastí 1 nedokonč.
10.Havranová Emília, Bratislava 11 účastí.

Všetkých 19.ročníkov sa ako organizátori zúčastnili:

Ivan Nižnan a Marián Nižnan

Celkový počet účastníkov: 817
Najviac v roku 2001: 62

Spracoval Ivan Nižnan

 

Pozvánka na nový DP, ktorý nebol v kalendári
"50 km s Deravou Kanadou"

Termín akcie: 19.júl 2003 - sobota
Ročník: Nultý....
Trasy: 50 km, 20 km
50 km: Fúgelka - Tri kopce - Kukla - Pred vrchmi - Píla - Červený Kameň - Častianska dolina - Sklená Huta - Vápenná - Sološnická dolina - Skalka - Taricové skaly - Hubalová - Panské uhliská - Čermákova lúka - Pri peciach - Vápenka - Veľká Homoľa - Traja jazdci - Zumberg - Rozálka - Pezinok, trhovisko /krčma/.
20 km: Fúgelka - Pred vrchmi - Kukla - Tri kopce - Zochova chata - Hvezdáreň - Veľká Homoľa - Traja jazdci - Zumberg - Rozálka - Pezinok, trh.
Štart: Dubová, pri kostole, od 6.00 do 8.00 h
Cieľ: Pezinok, trhovisko, od 11.00 do 21.00 h
Vedúci akcie: Juraj Petráš a Martin Šuran
Informácie na:
deravakanada@hotmail.com

 

Trnavská stovka a iné túry.
/pre JUDr.L.M., ktorý 17.júna 2003 dovŕši 50 rokov života/

Ej, bisťu, prešiel som ja už dáke túry
na raňajky vždy cibuľa, cesnak a púry
a k tomu ako správny vytrvalec
čabajku a škvareninu z ósmych vajec.

Ej, bisťu, prešiel som ja už dáke túry
hladný som, nadžat sa, telo ma súri
žalúdok ten musí cítit, že je niečo v ňom,
slivovica, pivo či Cabernet Sauvignon.

Ej, bisťu, prešiel som ja už dáke túry
Snáď sa mi to všetko v črevách nerozbúri??
Pri Plaveckom Petri chytili ma vetry
Púšťam ich s vrzgotom
snáď po každom metri.

Ej, bisťu, či sucho je a či blato
život je krátky, no stojí za to.
Toto Vám povedať chcem!
bývalý diaľkoplaz Ľubko eM.

 

KALENDÁR

júl 2003:

12.7.2003 DOVOLENKOVÝ POCHOD PPP 12.ročník
(sobota) Klub TD a T Trnava

Trasy: 38 km/650 m, 22 km/420 m
38 km: Horné Orešany - Nové domy - Starý Plášť - Plavecký Mikuláš - pod Veterlínom - Vlčiareň - Smolenice, žel.st.
22 km: Horné Orešany - Nové domy - Starý Plášť - Vlčiareň - Smolenice, žel.st.
Štart: Horné Orešany, 7.00 - 8.45 h
Vedúci: Ing.Peter Minárik, tel: 033-5521 056

19. - 20.7.2003 Vodné mlyny Malého Dunaja 12.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: cyklo: 180, 130, 90 km
Štart: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ulici, 19.7. o 8.30 h.
Iné: ubytovanie z 19. na 20.7. v Kolárove (stan, telocvičňa, vlastné spacie vaky), prihlásiť sa treba do 30.6.2003. Vopred prihláseným bude zabezpečená preprava batožiny.
Informácie: Zděnek Kelemen, tel: 0905/194 123

19.7.2003 ZA ŠTEFÁNIKOM NA BRADLO
(sobota) KST Senica

Trasa: 15 km, Brezová – Bradlo – Košariská - Brezová
Štart: Brezová pod Bradlom, nám., 8.30 h
Vedúci: Jana Hilková, Palárikova 292/10, 905 01 Senica,
tel.d.: 034-651 2801, tel.z.: 034-651 3750


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.