MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

10.3.2004 sa dožil svojej 75-ky, náš dlhoročný kamarát, turista, diaľkoplaz, veľký milovník a znalec prírody

Aj keď v poslednej dobe chodí viac individuálne, ako by to len vyzeralo, keby sme si na neho nespomenuli.

Vladko, aj keď Ťa tak často už na DP nestretávame, azda len vtedy, keď nám naschvál skrížiš cestu, obrátili sme sa na Teba aspoň s niekoľkými otázkami čo a ako si prežil poslednú päťročnicu.

MKD - Peter M.: - Ako sme už spomenuli v marci, si sa dožil 75-ky, ako Ti slúži zdravie? Je to primerané Tvojmu veku? Ale vlastne načo toľko otázok, veď sa poznáme dlhú dobu, tak povedz si od srdca načo máš chuť a hotovo...

Vlado Nehyba: - Peter, dlouho jsem uvažoval jak zareagovat na Tvoji výzvu k osobní zpovědi za poslední pentádu mého životního putování tímto slzavým údolím. Přiznávam bez mučení, že původně jsem to chtěl přejít mlčením. Domnívám se totiž, že nejsem - soudě podle ohlasu, který zanechalo moje dálkoploužení, ať již v mateřské jednotě nebo i v malokarpatském regióně - žádný Přemysl Oráč, jenž by vyoral tak hlubokou brázdu na roličce dálkových pochodů, že by si to žádalo potřebu publikace mých sentencí, byť i jen v příslušném printovém médiu. Ostatně nijak netajím to jak upřímně nenávidím všechen ten duševní exhibicionismus, s nímž bez uzardění zveřejňují svoje smysluplné nesmysly o životních pravdách nejrůznější něžné příslušníčky a neméně drsní příslušníci vyvoleného cechu tzv.celebrit. Posléze však přece jen nabyly moci zbytky dobré výchovy k slušnosti, kterou mi v mladosti intenzívně vštěpovali rodičové, dal jsem průchod svému lepšímu já a chystám se na Tebou navrhnutý okruh otázek alespoň přibližně reflektovat.

Nevím, která ze zhluku příznivých okolností mého postupného "umravňování" byla dominantní, tak se alespoň pokusím některé z nich stručně charakterizovat:

- Dnešním dnem se opět spouští reklamní kampaň "Love in live", kterou osobně režíruje pan Karel Hynek /který nic nepere jen/ Mácha s vydatnou podporou, resp. hlavním mediálním sponzorem hrdličkou, jejiž hlas zve k lásky hrám milostným,

- k tomuto dni se váže stejně vzácná tradice dálkového pochodu terrou incognitou alias územím označovaným v predhistorických mapách "hic sunt leones" - /doufám, že další jeho ročník úspěšně organizujete i dnes/

- i já jsem dnes vyrazil do přírody směrem na Rozběhy s cílem zbilancovat stav ovocného stromoví v Domově důchodců Bojková, a zjistil jsem, že je vše O.K. - stromy kvetou /pro případ, že nás staropenzisty budou postupně vysídlovat do bantustanů, chtěl bych strávit poslední údobí svého žití právě v tomto civilizaci vzdáleném ubytovacím zařízení/,

- konec konců považuji za jednu z příznivých okolností i to, že se naše lidová džamahirie, přecházející od "socáku" do rozvinutého kapitalizmu, nenápadně přeplížila pod decentně nadzdviženým residuem pomyslné železné opony na vyspělejší západ, pričemž jsme na oplátku vyfasovali na východní hranici naší krajiny do daru trochu větší díl zbrusu nové opony, tentokrát prý "krajkové" - made in Schengen, s tím rozdílem, že nyní snad konečně sedíme na té správné straně, t.j. v hledišti a před oponou: v důsledku těchto geopolitických změn jsem dnešním dnem nabyl nového občanství, a to již čtvrtého. Abych to vysvětlil, mám občanství české, slovenské, evropské, a dokonce vloni jsem se stal občanem Matoušova království - tedy žádný internacionalista, žádný kosmopolita, leč maximálně Evroobčan. S vyjímkou českého občanství, t.j. mého "rodného", kterého jsem na krátky čas "dobrovolně" pozbyl a za jehož znovunabytí jsem musel vysolit pár šestáků, jsou všechna zbývající moje občanství získána bezplatně!!!

Paradoxní přitom je, že při všech těchto změnách jsem nečenžoval ani světadíl, ani krajinu, ani město, ba ani ulici, tzn. že můj zadek spočívá stále na témže místě a přesto jsem se po onen svrchu zmíněný krátky čas stal de facto emigrantem.

Nicméně i navzdory příznivému vlivu nastupujícího měsíce lásky na můj postoj k dané problematice, musím dopředu varovat před přílišným optimismem a upozornit, že mnohé z mých sentencí budou poznačeny ponejvíce negativistickým skepticismem.

Pokud se mám vyjádřit k tvým otázkám stran zachování kontinuity dálkových pochodů v mé současné pochodnické aktivitě, nezbýva mi než se vrátit ku genesi mého dálkoplazeckého vzplanutí. Myslím, že již ve zpovědi k mé sedmdesátce jsem jako leitmotív uvedl hledání ostrůvku positivní deviace, který jsem tehdy počátkem let osmdesátých v tomhle bláznovství skutečne nalezl. Vzpomínám si dost přesně - bylo to v letech vrcholícího totáče, jak jsme se spolu s Karlem Tauberem chechtali kdesi na cestě od Čertova žlebu do sedla pod Zárubami nad zprávičkou v společenské rubrice Mladého světa /ten pravidelně přinášel spolehlivé a vyčerpávající informace o dálkových pochodech na území celé tehdejší federace/, zvoucí na oslavu narozenin disidenta Václava Havla. Nuž toto moje vzplanutí postupně z vícerých důvodů ochabovalo. Především jsem se časem přestával cítit jako positivní deviant, ztrácel jsem motivaci a dnes již jsem značně skeptický k tomu, že by toto bláznění mohlo skýtat postačující náplast na všechny ty "bolačky", jimiž současné veřejně - politické dění obšťastňuje právě ctihodný stav důchodcovský. Mám tím na paměti celou plejádu allotrií a excesů, kterou dennodenně s ostentativní dávkou arogance a transparentním akcentem na umné rozněcování generačního konfliktu servírují representanti vládnoucího zápřahu uboleným, poníženým a mnohdy dezorientovaným kmeťům, vmanipulovaným do postavení bezprávných pariů.

/Item i takéto projevy karikované pseudodemokracie mne utvrzovaly v potřebě dát najevo svůj nesouhlas, event. se uchýlit do ústraní, což jsem manifestoval přijetím občanství Matoušova království - tedy na stará kolena jsem se stal zatvrzelým royalistou/. Bylo by totiž příliš naivní předpokládat, že narušené mezilidské vztahy nebudou postupně infiltrovat i do dálkoplazeckého hnutí, že ono zůstane quasi nedotknutelnou enklávou. Když se, podle mého soudu, i mezi dálkoplazy začala projevovat zvýšená nevraživost, řevnivost, závist a zášť, bolestně se mne to dotýkalo. Myslím si, že v současné komunitě se jaksi vůbec nedopřává sluchu slovům hymnické Modlitby pro Martu:

"...teď když tvá ztracená vláda věcí tvých zpět se k tobě navrátí lide navrátí..." aby pronikla i do srdcí a myslí těm, jímž byla adresována již v době enormního vzepětí socializmu s lidskou tváří. Poté co jsem si tyto symptomy deficitu konsensu a názorové rozpolcenosti zkonfrontoval se svým zdravotním stavem a z něho vyplývajícími možnostmi udržet si i po dosáhnutí životního zenitu přiměřené umístnění v rangu výkonnostní turistiky, musel jsem si bez obalu říct: "Chlapče, třeba s cudnou noblesou z toho dálkoplazeckého kolotoče vycouvat. Zkornatěné rozvodné a drenážní systémy, vylágrované kloubové a zhybové ústrojenství, jakož i choroba páně Parkinsona, vyžadují šetrné zaobcházení s tvou zhýralou tělesnou schránkou. Předčasné exity tvých generačních druhů - jen příkladmo Jura Špánika, Tóna Beňu, Zděnka Holuba, Janka Kyselicu - budiž ti mementom mori."

A tak jsem, věrný své životní ideologii - nic netrvá věčně, ani láska k jedný slečně, v zimním přestupovém termínu 2001/2002 jsem konvertoval na rekreační turistiku. I ona má své kouzelné půvaby, ale i skrytá úskalí. Abych to trochu nadneseně parafrázoval, rozhodně není fádní, ani příliš únavná a vyčerpávající a já ji provozuji v několika nuansích. S manželkou turistujeme po různych zdravotnických zařízeních a vyšetřeních, a to ve velmi zhuštěném programu, téměř každý týden se něco najde, někdy i vícekrát opakovaně během týdne. Z toho důvodu též hříšně zanedbáváme Bacúch, kam cestujeme jen v krajní nouzi, když se musí něco neodkladně zachraňovat. Já sám nyní ve zvýšené míře pěstuji turistiku funerální a musím konstatovat, že i v tomto turistickom pododvětví to jaksi houstne, resp. á contrario řady bývalých kolegů a kolegyň, spolužáků a generačních druhů povážlivě řídnou, i když pohříchu ne všech těchto pochodů se mohu osobně fyzicky zúčastnit a leckdy se ani nedozvím, že se již pořádaly. Častěji konám vysloveně sóloturistiku a potom se vrhám opásán walkmanom na příměstské turistické chodníky v bližším i vzdálenějsím okolí Bratislavy. Sem-tam se mi podařilo utrhnout se i na tématicky zajímavější oblasti, kde je ještě co k poznávání. Tak vloni jsem si trochu užil v Turzovské vrchovině, dílem jsem prošlapal okolí Sobotiště a slovenské předhoří Bílych Karpat, něco jsem zabsolvoval na Žitném ostrově, nějaký ten kilometr jsem prošel i v Cerové vrchovině a Zádielskou dolinou.

Letos se zase chystám navštívit některé dŕžavy Matoušova království, najmě ty proslulejší, bude-li ovšem příznivá konstelace hvězd. Klokoč si nechávám až tam rozkvete všechna ta božská květena včetně mateřídoušky a z blankytné oblohy to řádně propaří slunko - na ucelený dojem z velebnosti přírody na tomto kopečku třeba totiž zapojit všechny smyslové vjemy.

Ještě v tomto měsíci bych chtěl podstoupit zaužívaný rituál a kopnout si na otočku Čremošňanské lazy - to je moje kultovní místo, kde každým rokem povinně adoruji a snažím se od pána Všehomíru vyhandlovat povolení k pobytu na této všivavé planetě na další zdaňované období. Reálně si však raději žádné dalekosáhlé plány do budoucnosti nechystám, abych se vyvaroval zbytečnému zklamání, když by to nevyšlo - tak jsem se poučil z minulosti.

Měl jsem totiž veliký sen, když jsme byli s manželkou v osmdesátemdevátem v Kanadě a nezbyl mi čas na zpochodování Niagary, že to za každou cenu zrealizuji při příští návštěvě. Vyprojektoval a naplánoval jsem to tehdy na nějakých cca 56 km - od pevnosti Old Fort Erie, kde začíná Niagara vytékat z jezera Erie až po pevnost Fort George, při které ústí tato říčka do jezera Ontária. Je to něco kouzelného, kromě počátečních pár kilometrů to vede po rekreační niagarské stezce, která je tu udržována pro potěchu pochodníků, běžců, cyklistů a i invalidních vozíčkařu, kopíruje tok řeky a sem tam se dá odbočit a udělat si nějaký ten kilometřík přímo kaňonem.Pochopitelně z toho sešlo pro nedostatek času - time is mony - a tak jsem tento sníček navždy vypudil ze své kotrby.

Budoucnost dálkoplazectví nevidím nijak růžově, neboť současné pojetí tzv. úspěšného životního stylu, jež se žene za mámivými chimérami hmotného blahobytu, má zcela odlišnou hodnotovou škálu a není vůbec příznivě nakloněno takémuto zaměření sportovního vyžití. Zřejmě se dají očekávat další rány pod pás, napr. od šiřitelů privatizačně - podnikatelských manýr i ze strany státní byrokracie /viz. články v letošním lednovém čísle MKD/. Bude to asi chtít tvrdě zamakat, aby toto bláznovství - záměrně nepoužívam bombastickou floskuli o životní filosofii - přežilo v životaschopném stavu dalších pár let náporu enormně zdůrazňovaných předností společnosti ryze konsumního typu. Na optimističtější prognosu si netroufám.

Závěrem bych Tě chtěl, Petře, poprosit o jednu intervenci. V MKD č.3/2004 je ve vyhodnocení práce značkařů, uvedeno, že se v roce 2003 neobnovila žlutá značka z Vrbovců na Čupy a že se to plánuje udělat letos. Byl jsem tam vloni a fakt to bylo katastrofické, zakufroval jsem tam jako Alenka v říši divů a nakonec jsen to vzdal. Prosím Tě, přimluv se i za mně. Současně vřele děkuji za zaslaná čísla MKD - jsou pro mne vodítkem v nostalgickém vzpomínání o časech minulých.

Též bych chtěl Tvým prostřednictvím srdečně pozdravit všechny mé bývalé spolupoutníky na křížných chodníčcích dálkových pochodů, nechť se jim daří dojít vždy do cíle v časovém limitu, bez kufrování, ale v plném zdraví a dobré náladě.

Na úplný závěr se prý žádá vyjevit nějakou moudrost anebo dokonalou blbost. Nuže chtěl bych při této příležitosti s nezištnou pomocí tiskařského skřítka mírně parafrázovat výrok páně René Descartes-a, považovaného za legitimního otce realizmu: "Coito, ergo sum". /Současně výšeuvedené sloveso považuji za latinský jazykový novotvar/. Nicméně popravdě řečeno, tato pravda není již, bohužel, v mém případě /co se přirozené frekvence týka/ ani z polovice pravdivá.

Nehovoril som, že škoda ho je prerušiť, a ako vidíme, plánov má viac ako hociktorý dvadsaťročný a zo zdravím to tiež nie je až také zlé. Ja poznám oveľa mladších, ktorí majú dôchodok v nedohľadne, a veru nespravia ani desatinu z toho, čo Vlado urobil za posledných 5 rokov.

Vrátim sa k tej turistickej značke Vrbovce - Čupy, kde si trochu kufroval, ale neverím, že to bolo až také zlé, no a k tomu nám nabudúce možno povie niečo hlavný okresný značkár Vlado Chrapčiak.

Za všetkých kamarátov diaľkoplazov Ti želám k Tvojej 75-ke všetko najlepšie a do ďalších rokov veľa veľa zdravia a ešte raz veľa zdravia. To je už to najdôležitejšie. A aby sa Ti všetky tie smelé plány, ktoré chceš ešte realizovať, splnili..., aj tá Niagara.....

Ako turista som už prešiel nespočet slovenských dedín a obcí, ale takú doslova "raritu", ako som našiel v Malokarpatskej obci Dobrá Voda, som ešte nevidel. Nehovorím, že neexistuje, ale ja som ju nemal tú česť vidieť.

Tu pri vchode do miestneho rímsko - katolíckeho kostola, na ľavej strane je zamontovaná jednoduchá čierna mramorová tabuľa, kde sú zlatým písmom napísaní, vyznačení všetci rímsko-katolícki farári, ktorí tu na miestnej fare slúžili od roku 1613 až doteraz.

Keď si predstavíme, že v tom čase dožívala na druhom konci Malých Karpát, na hrade Čachtice, smutne slávna osobnosť tej doby,a toho času najslávnejšia "historická" osobnosť, tak to je už čo povedať.

Je to zaujímavosť, veď 400 rokov nepretržitého sledovania života na fare tejto malej "zabudnutej" dedinky v Malých Karpatoch nemá u nás obdobu.

Nedalo mi to a pokúsil som sa Vás oboznámiť s jednotlivými obdobiami a ich aktérmi. A tu je výsledok:

1613 - 1614 Tobiaš Urmenský	1800 - 1817 Juraj Horvát
1647 - 1657 Michal Ostratický	1817 - 1855 Martin Lackovič
1663 - 1675 Mikuláš Kovačič	1843 - 1849 Ján Hollý /dožil u kamaráta Lackoviča/
1675 - 1679 Ján Radošnaj	1855 - 1875 Jozef Novotný
1680 - 1690 Ján Baláži	1875 - 1875 Augustín Cintula
1690 - 1691 Ján Nimnický	1875 - 1884 Mikuláš Oláh
1691 - 1693 Krištof Roždinský	1884 - 1902 Rudolf Novák
1693 - 1704 Juraj Žabkovič	1902 - 1902 Peter Klenovič
1704 - 1705 Adam Bachtovič	1902 - 1908 Vojtek Rudroff
1705 - 1709 Ján Bočkaj	1908 - 1928 Augustín Vávra
1709 - 1709 Michal Blaškovič	1928 - 1929 Jozef Holeksy
1709 - 1709 František Dávid	1930 - 1935 Štefan Rác
1709 - 1713 Ján Necpalský	1935 - 1987 Viktor Žák
1713 - 1713 Juraj Hadani	1987 - 1989 Michal Mikuška
1713 - 1721 Pavol Románi	1996 - 1998 Miroslav Kováč
1721 - 1757 Mikuláš Jonáš	1998 - 1998 Miroslav Bederka
1757 - 1800 Ignác Jedlička	1998 - tu nápisy na tabule končia,
1800 - 1800 Ján Marček	to už je novodobá história...

Ako vidíte,. niektoré roky na seba nenaväzujú, podľa informácií pána farára to znamená, že v tých rokoch na farnosti nebol pridelený kňaz.

Tretí postreh - že najviac kňazov v jednom roku sa vystriedalo v roku 1709, štyria...

Štvrtý postreh - najdlhšie obdobie si tu odslúžil Ignác Jedlička a to v rokoch 1757 až 1800, čiže celých 43 rokov, to bolo v 18. storočí. V novodobých dejinách fary to bol Viktor Žák, ktorý tu slúžil od roku 1935 až doteraz, čiže do roku 1987, čo znamená úctihodnú dobu 52 rokov.

O túto mramorovú historickú tabuľu sa zaslúžil mladý farár, trnavský rodák, toho času slúžiaci v Šali - Miroslav Kováč.

Zoznam pomáhala opisovať Veronika Hrušková a Radovan Machovič
Zosumarizoval: Peter Minárik

Kremnica patrí medzi stredoveké mestá a vďaka bohatým ložiskám zlata v minulosti bola nazvaná aj Zlatým mestom. História tu dýcha zo všetkých ulíc, ktoré sú umne vybudované v údolí chránenom prekrásnym Kremnickým pohorím. Blízkosť rekreačnej oblasti Skalka vo výške 1232 m n.m., ktorá má výborné podmienky pre zimnú turistiku, dala Kremnici znovu príležitosť zorganizovať už 38.Slovenský zimný zraz turistov v r.2004. Využil som účasť na tomto podujatí na skutočne široké možnosti prímestskej turistiky v okolí Kremnice spojené s poznaním hodnotných pamiatok mesta.

Hlavnými pamiatkami mesta sú: Areál mestského hradu, ktorý je od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou. Dominantou mesta i areálu hradu je dvojloďový kostol sv.Kataríny /Katarína - patrónka mesta/. Opevnenie bolo budované od 13. do 15.storočia v gotickom štýle a celkom jasne ohraničuje bývalé vnútorné mesto. Jeho súčasťou sú múry s výškou 5-7 metrov s typickými bránami, baštami a vežami. Barokový morový stĺp sv.Trojice z 18.storočia je dominantným prvkom Štefánikovho námestia, ktoré je historickým jadrom mesta. Súčasťou námestia je aj baroková fontána a unikátne meštianske domy. Z technických pamiatok sú to predovšetkým tri odvodňovacie štôlne, ktoré odvádzali vodu z baní, potom sú to banské šachty, z ktorých je zaujímavá šachta č.IV, v súčasnosti jediná funkčná so strojovňou a slúži ako dopravná pre vstup do podzemnej vodnej elektrárne v hĺbke 245 metrov. V elektrárni spustenej v roku 1921 sú tri Peltonove turbíny. Za zmienku stojí Turčekovský vodovod vybudovaný v 15.storočí, ktorého voda slúžila na pohon mechanizmov pre spracovanie rudy. Celá dĺžka vodovodu od Turca po Hron je 34 km.

Múzeum v Kremnici bolo založené už v roku 1890. Mestské vlastivedné sa vyprofilovalo na špecializované múzeum mincí a medailí, jediné svojho druhu na Slovensku. V roku 1994 sa kvôli špecializácii stalo súčasťou Národnej banky Slovenska. Múzeum ponúka 4 expozície a to:

1. expozíciu - Líce a rub peňazí, ktoré sídli na Štefánikovom nám. 10/19

2. Mestský hrad s kostolom sv.Kataríny, kde na veži po absolvovaní 127 schodov je krásny výhľad na celé mesto - sídlí na Zámockom námestí 568/1

4. Krátkodobé výstavy výtvarného umenia na Štefánikovom nám. 33/40. Neodmysliteľnou súčasťou Kremnice je jej mincovňa, kde sa už v roku 1329 začali raziť uhorské groše. V letnom období je turistom k dispozícii termálne kúpalisko Katarína s teplotou vody 26 až 31 stupňov Celsia, ktorá je čerpaná z hĺbky 376 m pod zemou s blahodárnym vplyvom na pohybové ústrojenstvo.

Pre poznávanie je tu otvorený 4 km dlhý náučný chodník "Zelená cesta" a 4 km od mesta je na rozhraní troch katastrov kostol sv. Jána Krstiteľa na Jánskom vrchu, kde je aj geografický stred Európy. Nachádza sa nad Kremnickými Baňami a Krahulami, kde na Holom vrchu osamelo stojí pôvodný stredoveký kostol sv.Jána. Tento kostol, ktorému sa hovorí aj Svätojánsky, postavili "Saskí hostia, kolonisti a osadníci", ktorých panovník pozval zaľudniť Tatármi spustošené a vyľudnené zeme. Títo kolonisti založili slávu nášho rudného baníctva a rozkvetu banských miest.

Z novšej doby je zaujímavé, že po prijatí prvej Ústavy SR sem o rok neskôr priviezli obrovský symbolický kameň, pripomínajúci tvarom Kriváň, na ktorom sú vytesané dva dátumy: 17.júl 1992 na počesť prijatia "Deklarácie o zvrchovanosti SR a 1.september 1992, keď SNR ústavu schválila. Na Holom vrchu nad kostolom sv.Jána 17.júla 1992 večer zapálili prvú Vatru zvrchovanosti. A tak odvtedy sem pravidelne pútnici slovenskej národnej hrdosti prichádzajú v lete, aby si tieto významné dejinné emancipačné medzníky pripomenuli.

Okrem toho tu pri ohrade kostola stojí kameň,ktorý hlása,že tu je stred Európy.

Ak sa rozhodnete osobne precítiť a spoznať prírodné scenérie Kremnice a jej okolia, ďalšie informácie Vám poskytnú v Informačnom centre mesta na Štefánikovom námestí 35/44.

Liptovská Lúžna je rázovitá vrchárska obec pod Veľkou Chochuľou. Je dlhá 6 km, založená v roku 1669 kolonizáciou z Hornej Oravy. V 18.storočí sa pod Prašivou dolovalo zlato. V obci je typická reťazová zástavba drevenými domami pozdĺž cesty. Tie zachovalé dodnes majú charakter ľudovej architektúry. U starších žien ešte i dnes prevláda hrdosť k typickému kroju. Situovanosť obce v národnom parku Nízke Tatry a nástupnosť turisticky značených chodníkov na Salatín, Magurku a hlavný hrebeň Nízkych Tatier do sedla pod Skalkou dáva zanieteným turistom predpoklady k organizovaniu veľmi príťažlivých výstupov zverejňovaných aj v celoslovenskom turistickom kalendári. Predseda klubu pán Vladimír Muka má so svojimi turistickými kolegami snahu stmeľovať ľudí všetkých vekových kategórií, ktorí holdujú turistike a stretávať sa s nimi. Turistický klub bol založený pred viac ako tridsiatimi rokmi a má preto bohatú tradíciu.

Pre záujemcov o pobyt v obci s turistickými cieľmi poznávania Nízkotatranskej prírody ponúka výbor KST ubytovanie v telovýchovnej chatke vo vlastných spacích vakoch s kapacitou 15 osôb. Pre náročnejších je možnosť ubytovania v penzióne Baltazár a v obecnom penzióne Salatín.

Ak Vás pozvánka oslovila, môžete sa bližšie informovať u pána Štefana Črepa, 034 72 Liptovská Lúžna 48, tel. domov 044-396 269 a mobil 0905-512 774.

V dňoch 22. a 23. marca 2004 sa skončil 14. ročník Trnavskej mestskej ligy družstiev v kolkoch na 60 hodov združených. Celkovo hralo 16 mužstiev. Po minuloročnom poslednom ročníku "Trnavskej Trampskej Ligy", kedy trampi pod vedením "Cigáňa" skončili túto sútaž organizovať /z finančných a iných dôvodov/ Diaľkoplazov prichýlila celomestská kolkárska súťaž. Jedno bolo jasné od začiatku, že tu v tejto súťaži hrá ozajstná trnavská kolkárska "špička", bývalí i terajší prvoligisti a reprezentační hráči. Diaľkoplazi vedeli, že veľa vody nenamútia, ale chceli to skúsiť. Je však pravdou, že celý 14. ročník hrali v dosť pozmenenej zostave oproti roku predchádzajúcemu.

A hoci tento ročník celkovo priniesol veľa výborných výsledkov a potvrdil každoročné skvalitňovanie úrovne mestského kolkárskeho športu, pre diaľkoplazov skončil dosť smutne. Po dobrom nástupe v prvej časti však akoby stratili dych. Žeby od nedočkavosti boli predčasne vyrazili na turistické chodníčky?

V 14. ročníku mestskej ligy kolkárov hralo celkovo 102 kolkárov, z nich 70 hralo pravidelne vo všetkých zápasoch a 32 nastúpilo v menej ako v 11 zápasoch.

Za diaľkoplazov nastupoval pravidelne Ferko Královič, ktorý sa vypracoval na veľmi výborného hráča. V apríli sa zúčastnil Majstrovstiev Slovenska v kolkoch nevidiacich a slabozrakých, kde získal majstra Slovenska v jednotlivcoch "Zlatú medailu". Tým si vybojoval miestenku na Majstrovstvá Európy v kolkoch nevidiacich, ktoré sa konali koncom mája 2004. Samozrejme, že sme mu držali palce!!!

9.	SAD	12	10	25	24	bodov
10.	BENANGO	9	13	891	18
11.	HOLSTEN	9	13	75	18
12.	TEPLOMONT	8	14	885	16
13.	TOPSONA II	7	15	863	14
14.	KONSTRUKT +	5	17	871	10
15.	ČADRA	5	17	855	10
16.	DIAĽKOPLAZI	4	18	867	8

Podľa priemerných zhodených kolkov na zápas by sme mali byť aspoň tretí od konca. Ale hrá sa na víťazné zápasy a tam nám šťastie neprialo.

Zaujímavý objav sa podaril belgickým vedcom. A to že "kto chce zostať zdravý, mal by sa z času na čas poriadne spotiť, môže to byť napríklad pri športe, práci alebo aj v saune."

Podľa vedcov totiž pot pomáha ľudskému organizmu lepšie bojovať s mikróbmi, ktoré útočia na nás stále a všade.

Vedcom sa podarilo nájsť a určiť na povrchu ľudskej kože jeden proteín, ktorý pôsobí ako antibiotikum. Vytvára podľa nich dôležitú prvú líniu v boji proti baktériam, ktorých sú státisíce na každom štvorcovom centimetri pokožky. Tento proteín je na povrch tela dopravovaný z vnútorných žliaz potom.

Z toho pre nás diaľkoplazov vyplýva jedno, čím viac šlapame a čím sa viac potíme, tým sme vlastne zdravší a zdravší...

Zástupcovia reflexológie tvrdia, že pomáha vyliečiť ochorenia, ktoré sú tradičnými liečebnými postupmi len ťažko zvládnuteľné. Má spoločný základ s akupunktúrou, a to nielen preto, lebo pochádza z Číny, ale má aj podobný mechanizmus pôsobenia. Spočíva v dráždení určitých bodov na ľudskom tele, čo sa pri akupunktúre dosahuje pichaním ihiel.

Protivníci pokladajú reflexológiu za šarlatánstvo a buď otvorene proti nej broja alebo ju berú na vedomie s pripomienkami, že nejde o nič viac než o psychickú náhradu za liek, ktorá môže pomôcť autosugestívnej liečbe.

Reflexné zóny sú také nervové body, ktoré majú spojenie s rôznymi vzdialenejšími časťami tela. Nájdeme ich na celom tele. V tomto našom článku venujeme veľkú plochu reflexným zónam chodidla. Ani jedna časť nášho tela nie je totiž tak zanedbávaná a znetvorená, ako práve nohy.

Kedysi ľudia chodili boso a prirodzený povrch zeme neustále opracovavál reflexné zóny chodidiel. Prirodzené prostredie sa zmenilo na a pracovný priestor našich nôh už nie je rovnorodý. Nohy sa pohybujú v nepríjemne úzkych a zle stavaných topánkach, ktoré zároveň zabraňujú prúdeniu krvi. Nohy sú studené a čo je škodlivejšie, reflexné zóny nemôžu spĺňať svoju funkciu.

Preto je nevyhnutné, aby sme si reflexívne zóny odborne a hlavne pravidelne masírovali. Zároveň tým pomáhame prekrveniu orgánov, ktoré sú s nimi v spojení. Ako a prečo sa vytvorí vzájomný vzťah medzi reflexívnými bodmi na nohách a jednotlivými orgánmi, zatiaľ nevieme vysvetliť, no o to ľahšie je to dokázať.

Skúsme si celou silou masírovať prostredný prst na nohe. Onedlho zistíme, že aj prostredný prst na ruke bude prekrvený, tým i teplejší než ostatné.

Zóny sú nervové body, ktoré sú v spojení so vzdialenejšími časťami tela. Podľa tvaru chodidla, štruktúry pokožky, jej tvrdosti a zmien na priehlavku možno predpokladať ochorenie na ktoromkoľvek mieste tela a veľmi presne ho diagnostikovať. Reflexná terapia nie je zázračný liek a nemôže nahradiť odborné liečenie, najmä vtedy, ak je choroba v pokročilom štádiu. Masážou chodidla možno potlačiť ochorenie v začiatku alebo podporením krvného obehu sa môže urýchliť proces liečby. Môže sa stať, že ak je pacient precitlivený na určité lieky, stáva sa reflexná masáž jediným spôsobom liečby. Očakávaný výsledok sa však dostaví po pomerne dlhom čase, čo si vyžaduje sústavnosť a trpezlivosť. Obrovskou výhodou je, že reflexná masáž je prirodzenou liečbou a nemá vedľajšie účinky. Chorý sa môže liečiť aj sám, zvládnuť masírovanie a trenie správneho bodu je jednoduché.

Ak chcete vyskúšať reflexnú masáž sami na sebe, napríklad na alebo po DP, pozorne si prezrite obrázky chodidiel a nájdite si bod, ktorý sľubuje vyzdravenie alebo aspoň úľavu a začnite si ho zľahka masírovať, potom čoraz silnejšími krúživými pohybmi pokračujte tri až päť minút.

Tu si vymenujeme aspoň zopár reflexných bodov, ktoré môžu zmierniť našu bolesť.

Ak chceme pri odtučňovaní dosiahnuť rýchlejší úbytok hmotnosti a potlačiť nepríjemné pocity hladu, musíme pravidelne a starostlivo trieť zónu štítnej žlazy č.12. Samozrejme, že treba dodržiavať aj dietu.

Zápal močového mechúra sprevádza pichavá bolesť, ktorú ľahko zmiernime častým masírovaním bodov 24 a 32.

Pri liečení nádchy môžeme urýchliť jej priebeh masírovaním nôh a to hlavne bodu č.2, ktorý nájdeme na končekoch prstov. Zápal spojiviek liečime trením reflexných zón očí.

Príznaky málokrvnosti sú únava a sklesnutosť. Dve, tri masáže do týždňa bodu 34 môžu vo veľkej miere zlepšiť Váš zdravotný stav.

Ak nemáte ani jeden z týchto zdravotných problémov, každý turista iste ocení, ak po 50 km pochode - a môže mať aj pohodlné topánky, sa vyzuje a strčí si nohy do vodného masážneho kúpeľa. Za malú chvíľu masáže pocíti slastnú úľavu, nielen na nohách, ale na celom tele. Treba len vyskúšať a nájsť tie pravé body reflexie...

Keď som v polovici januára 2004 získal knihu Medzinárodného Kalendár IVV /Internationaler Volkssportverband/, po našom "Kalendár akcií ľudového športu pre všetkých", som pri jeho študovaní prišiel na veľmi zaujímavú zhodu termínov niektorých akcií. Napríklad na ten istý dátum pripadli dva pochody na dvoch územiach a to Švajčiarska a Nemecka, ale zaujímavé bolo hlavne to, že tieto turistické pochody oddeľovala len štátna hranica, ktorú tvorí rieka "Alter Rhein".

Ďalšia zhoda náhod bola tá, že mi ostal ešte jeden nevyužitý voľný cestovný lístok na Rakúske železnice. Aby ste mi nezávideli, že odkiaľ mám zahraničné cestvoné lístky, tak vedzte, že pracujem v ŽSR ako traťový robotník.

Nadišiel deň D. Bolo piatok 27.februára 2004, cestu som začal v Bratislave a cez Viedeň následne nočným rýchlikom cez Salzburg, Insbruck, Feldkirch som sa dostal do Bregenzu. V sobotu 27.2. 2004 som potom pokračoval ďalej cez Sant Margarethen /čo je prechodová pohraničná stanica na Švajčiarskom území s pracovníkmi z Rakúska/. Po príchode na žel. stanicu pokračujem už po značení IVV na miesto štartu, ktoré je v miestnej spoločenskej hale.

Štartovné resp.poplatok na štarte je vo výške 2,5 švaj.franku. Za to som dostal účastnícku kartu a propozície. Trasa bola nasledovná: Sant Margarethen - Nebengraben - Eselschvanz - Strandbad - Sant Margarethen. Trasa bola vedená po asfaltových a spevnených miestnych komunikáciách a po rovine. Miestami boli ešte zbytky ľadu a snehu, veď bol ešte len koniec februára. Prvá kontrola bola umiestnená v stodole a druhá vo veľkosklade papiera. Celá trasa merala 10 km, čo pre mňa znamenalo max. dve hodiny šlapania. Po skončení pochodu odchádzam na stanicu. Mal som zistené, že o chvíľu mi ide ďalší vlak do Lustenau markt. Nič moc, je to len jedna malá zastávka. V prípade nutnosti by som to možno stihol aj peši...

Zo stanice je to na miesto štartu asi dva kilemtre, čo značí dvadsať minút chôdze. Miesto štartu je tu v miestnej športovej hale. Tu som už v Rakúsku a na štarte platím poplatok 1,5 Eura. Na štarte ponúkajú propzície na rôzne domáce či európske turistické akcie a nielen IVV. Beriem si účastnícky lístok a vyberám sa na trasu pochodu, ktorá je nasledovná: Lustenau - Rheindorf - Mohdler - Schmeiser Ried - Lustenau. Asi polovica trasy bola vedená po asfalte a zbytok po poľných a lesných cestách a cestičkách, ktoré na niektorých miestach boli značne rozbahnené. Prvú kontrolu mali samokontrolu dierovačom /niečo podobné ako Tesla pod Kamzíkom/. Druhá sa nachádzala v jednej autodieolni, asi miestny fanúšik turistiky. Po príchode do cieľa si znovu dávam potvrdiť účasť aj do mojich cestovných wanderbuchov. Dĺžka trasy bola podobná ako na druhej strane vo Švajčiarsku, ako tak 10 km.

Potom odchádzam urýchlene na stanicu, aby som stihol ešte vlak do Bregenzu. Nočným rýchlikom cestujem v sobotu večer po tomto turistickom dobrodružstve domov cez Innsbruck, Linz do Viedne. V nedeľu ráno prichádzam osobným vlakom z Viedne spokojný a mierne "unavený" domov do Bratislavy.

Počty účastníkov na týchto pochodoch som sa nedozvedel, pretože pochod pokračoval na tých istých trasách ešte aj v nedeľu 29. februára 2004.

Tento Kaukazský štát je momentálne skôr známy mediálne pretriasaným povstaním, či revolúciou proti donedávnemu prezidentovi Eduardovi Ševarnadzemu, niekdajšej pravej ruky Michala Gorbačova. Vo svete, obzvlášť postkomunistickom, Gruzínsko ale preslávili tri veci - sovietský vodca Džugašvili, známejší pod prezívkou Josif Vissarionovič Stalin, šofér tanku číslo 102 z poľského seriálu "Štyria tankisti a pes", Grigorij Saakašvili a samozrejme ešte koňak. Intelektuáli si možno spomenú ešte na slavný perestrojkový film "Pokánie".

Pitie je v Gruzínsku všadeprítomné!!! Okrem už spomenutého koňaku /ktorý je fakt dobrý/ sa pije všeobecne vodka. Ako by to predsa bolo, veď sem zasahuje ruské teritórium. K tradícii patrí "tost" - prípitok na zdravie a zdar čohokoľvek. Väčšinou taký prípitok obnáša deci koňaku alebo vodky a patrí k tomu kvetnatý preslov. Téma preslovu býva ľubovoľná, a to hlavne podľa zloženia osadenstva. Od slovensko-gruzínskeho priateľstva, cez krásu koní a žien, až po maršála Malinovského. Okrem toho sa medzi "tostami" podáva zmrzlina, ktorej u nás doma hovoríme "ruská". Je obohatená o hrozienka. A popri tom sa stále vedú reči, pričom Gruzíni dochádzajú k zaujímavým uzáverom. Napríklad, že Československo v roku 1968 obsadili sovietské vojská hlavne preto, že to isté chceli urobiť západní Nemci.

Ako južné kraje má Gruzínsko pochopiteľne tisíce hektárov viníc. Tunajšie víno ale našincovi príliš nechutí. Gruzínci si totiž potrpia na sladké. Včítane vína, ktoré stredoeurópanovi pripadá ako tuzemské dezertné s prídavkom brzdovej kvapaliny. Pre neznalých: vďaka glycerínu je brzdová kvapalina sladká. Po jej použití ale môžete natiahnuť brká. Na gruzínske víno nie, ale bolí po ňom na druhý deň hlava.

Nedá sa nespomenúť pivo. Pravdepodobne najznámejšou značkou je Kazbeg. Pivo má v znaku jeden z kaukazských štítov. Varia ho tu Angličania a vôbec nie je zlé. Je skladované a expedované vo fľašiach, ktoré silne pripomínajú doby pred rokom 1989, teda malá bucľatá fľaša, do ktorej voľakedy točili aj starý trnavský ležiak.

Je s údivom, že Gruzínci pri takomto množstve a druhoch chlastu ešte nevymreli. Pravý večierok s "tosty" totiž dokáže odrovnať kohokoľvek. Nezomrel nakoniec Lenin po večierku zo Stalinom? Archívy zatiaľ mlčia.

Záverom je ale treba povedať, že nielen alkoholom je živý človek. Keď som sa opýtal miestneho farmára, či tu náhodou nepestujú marihuanu, lebo podnebie tomu nahrávalo, behom piatych minút bol naspäť. S čerstvo odtrhnutou paličkou marihuany..

P.S.
Autor tohoto článku dlhšiu dobu pobýval v Kutaisi, v meste význačnom dobrým koňakom, zlým futbalovým klubom, známym väzením /ťurmou/, v ktorom strávil nejaký čas súdruh Stalin za krádež koní... Ale to už bolo dávno.

Spiš Šariš, Košice, Trebišov. Starším sa pri vyslovení týchto miest vybavia trudné mesiace strávené za bolševika na tzv. poddôstojníckych školách, kde sa mladí súdruhovia vojaci učili byť ešte uvedomelejšími a veliť bojovým vozidlám pechoty nadupaných tými naopak najmenej uvedomelými súdruhmi, pochádzajúcich práve z týchto "východniarskych" oblastí. A naopak potom vysadenými kamsi na hranicu západného frontu v okolí Tachova, Klatov, Karlových Varov či Stříbra.

Okrem fádnych rovín Východoslovenskej nížiny sú tunajšie kraje skutočným parádnym turistickým magnetom.

Halušky, bryndza, spišská borovička a prívetiví podhorali tvoria geniálny mix pre Čecha prichádzajúceho sem s dvanásťročným odstupom od rozdelenia republiky. Keď som sa tu ocitol behom posledných federálnych volieb v roku 1992 a žiadal som si v krčme iné pivo ako Šariš, skoro som dostal po papuli. Tie doby sú ale naozaj preč.

Vo februári sa ale táto oblasť preslávila niečim úplne iným. Rómskymi nepokojmi.

Napríklad demonštrácia vo Spišskom Podhradí. Pod kopcom, na ktorom sa skvie monumentálny Spišský hrad, Rómovia volajú, že chcú "robotu". Bohužiaľ do nefunkčného mikrofónu - za posmeškov ostatných prizerajúcich sa gadžov Slovákov.

Levoča. Pred radnicou sa nakopili demonštranti. Jeden z protestujúcich Rómov lamentuje, z čoho má po oklieštení sociálnych dávok zaplatiť nájom. Primátor mesta sa k nemu nakloní a hovorí: "Vás poznám. Vy ste ale nájom nikdy neplatil".

To isté mesto. V mestskom centre sa tlačia Rómovia, ktorí sa hlásia na verejno - prospešné práce. Okolo prechádza skupinka ich asi dvadsaťročných detí. "Čo som chuj, aby som robil?" hulákajú na celé mesto.

A do tretice Levoča. Známe historické mesto. V jednej z miestnych krčiem postáva už spomenutý starosta. Keď ma uvidí, hovorí: "Vypijete si so mnou pohárik?" Ano. Tri obrovské "lampy" spišskej borovičky". Pritom sa dozviem niečo málo o "židovskej lobby".

Zaujímavé je, že najchudobnejšie osady demonštrácie nezaujímajú. Ženy a deti ako usilovní mravčekovia ťahajú drevo na kúrenie a v osade Sol naopak tlstí vajdovia dôstojne popíjajú fľaškové pivo. Policajti nás k nim nepustia. Vraj by z toho mohol byť nejaký "prúser".

Alebo ďalší príklad - Smižany. Odtiaľ pochádza jeden z hlavných českých rómskych vodcov - Ivan Veselý. Miestna kurátorka nám sľubuje, že sa dostaneme ako novinári aj do miestnej osady. Potom sa ale zotmie a z návštevy nič nie je. Má strach.

Veselo je i v Trebišove. Mladý muž mi ukazuje chrbát. "Pozrite sa, pán redaktor, ako ma včera zbili policajti". Na chrbte má minimálne štyri roky staré jazvy, ktoré skôr vyzerajú na žiletku než na obušok.

Na záver je nutné dodať, že ako Rómovia, tak aj "bieli" Slováci sa k nám novinárom z Česka a to nie je "nabubřelé" my, chovajú skvele. Jedinou výnimkou sú dôstojníci slovenskej armády. Vraj im fotíme vojenskú techniku a to sa nesmie ani v Čechách. A že nám zabaví auto, vyhrozuje nám akýsi potomok kapitána Nálepku alebo Dabača. Gustáv Husák by mal radosť. Vasil Biľak ju ešte určite má...

Oko, teda 21.ročník tesláckej stovky, sa uskutoční. Toľko suchopárne konštatovanie.

Kedy?
Pozor, už nie tretiu júnovú sobotu, ako sme a ako ste boli zvyknutí, ale až štvrtú júnovú sobotu.

Prečo?
Aby znovu nedošlo ku kolízií s Rudohorskou stovkou. Hoci sme už pred niekoľkými rokmi s Košičanmi a Trnavčanmi dohodnutí, že Trnavská stovka bude prvú júnovú sobotu, Teslácka tretiu a Rudohorská štvrtú júnovú sobotu a už minulý rok Košičania dohodu nedodržali, termín posunuli a tým došlo ku kolízii termínov. Tohto roku sme "úhybný" manéver Košičanov postrehli a ustúpili sme. Odteraz teda budeme organizovať našu stovku poslednú, štvrtú júnovú sobotu. Aj samotné miesto štartu bude trochu pozmenené. Aby sme sa vyhli nečakanému, ale prchavému záujmu /ktorý paralelne vyprcháva ako alkohol z ich organizmu/ o pochod športovcov z neďalekej krčmy. Preto štart bude o niekoľko metrov nižšie. Nemáme nič proti týmto športovcom. Naopak, razíme heslo, že "nie je dobré, keď športovci pijú, ale je krásne, keď alkoholici športujú". Ináč všetko ostatné zostáva po starom, až na to, že v cieli nebude "jubilejný guláš", ale niečo iné. Trasa zostáva taktiež rovnaká ako po iné roky. Platí zásada, že skratka /optimalizácia trate/ je možná, vynechanie kontroly však nie. Už tradičná tombola v cieli bude, nebude tam však cena "test schopnosti Slovákov dohodnúť sa "ako sme to urobili pred dvomi rokmi. Vtedy sme do tomboly dali celkom slušný pár botasiek, s tým, že ako cena slúžila zvlášť ľavá a zvlášť pravá botaska. A nech sa dvaja víťazní Slováci dohodnú. Vtedy sa dohodli. Ale čo keď sa nedohodnú...

Tohto roku nebude chýbať ani súťaž o najlepší vtip, ktorý bude ohodnotený fľašou šampanského. Súťaž je bez rozdielu tried a bez obmedzenia námetu. Môže to byť vtip "normálny" ako napríklad tento tu:

Vtipy bude nahrávať na občerstvovačke na Zochovej chate náš interný radaktor Milan. On bude honorovaný podľa počtu nahraných vtipov. Tak mu trochu pomôžte aj vy.

Do súťaže si môžete pripraviť aj viac vtipov. Môžu to byť vtipy i trošku tvrdšie:

Teslácka stovka pomenovaná "2 x 50 a dosť" bude mať štart v sobotu 26.6.2004 v Bratislave na hlavnej stanici o 6.00 h a tí zdatnejší môžu prísť aj do 7.00 h.

Ani sme sa nenazdali a už sme na prahu jubilejného 20.ročníka Malokarpatského superdiaľkoplaza. Nie je to tak dávno, čo skupina bratislavsko - trnavských turistov prišla s myšlienkou ohodnotiť skutočne dobrý výkon /nepovedal by som, že super/, a to za absolvovanie v jednom roku všetkých troch stoviek, ktoré sa organizujú na teritóriu Malých Karpát. Túto súťaž, keďže pochody sa organizujú v Malých Karpatoch a keďže žijeme v dobe, keď je všetko super, tak sme aj našu súťaž nazvali Malokarpatský superdiaľkoplaz. K množstvu vecí, javov, ohodnotení, podujatí super pribudol aj jeden super pochod. A prečo by nemohol byť super pochod, keď máme super benzín, super hit, super výkon, dokonca aj keď niekto padne do mláky je to super! Je to super pre prizerajúceho a postihnutý je tak akurát mokrý. Dokonca aj obchodníci ponúkajú super ceny. Majú to síce trochu pomýlené, lebo slovom super sa pôvodne označovalo niečo veľké, vysoké a nie bežné /a preto aj to slovo nemalo takú frekvenciu v našej reči/, ale nie niečo malé, nízke, prízemné. Na druhej strane, ale keď aj tie znížené "super ceny" porovnávame s našimi príjmami, tak sú dosť vysoké, a tak pomenovanie super je ako tak oprávnené. V tom písaní článku sme trochu zakufrovali, čiže vybočili z trasy, tak je potrebné sa vrátiť znovu na pôvodnú značku článku.

Nakoniec aj pri prepočítaní počtu ročníkov sme napokon zistili, že to nie je celkom pravda. Jubilejný 20.ročník bude až o 12 rokov. No nevadí, veď takéto lapsusy sa stávajú v našej dennej tlači naozaj denne. Môžeme však s istotou skonštatovať, že tu máme skutočne už 8.ročník MKSD.

Ak sa pozrieme do štatistiky MKSD, musíme oceniť ojedinelý výkon toho najstaršieho z nás - Jána Parcera Prievidzkého, honoris turistika. V sledovaných doterajších ročníkoch nevynechal ani jedno stokilometrové podujatie organizované v Malých Karpatoch a všetkých 21 pochodov prešiel v plnej kilometráži. Ako kliešte sa ho drží trojica turistov: Melo Klokner, Peter Bada a Ivan Nižnan, ktorí získali šesť MKSD. Treba oceniť aj morálne kvality pána Parcera. Ja sa priznávam, že som neuniesol psychicky tak v tejto súťaži byť dlhodobo stále druhý /chcel som byť aspoň na chvíľu prvý/, tak som vyvíjal tlak naňho, aby aspoň jeden pochod vynechal, že to nebude zadarmo a tak podobne, veď vieme ako to u nás chodí. Veď sme národ korupčníkov, ako sa to môžeme dočítať aj v správach rôznych zahraničných expertov, ktorí často nevedia ani kde to Slovensko leží. Musím však skonštatovať, že pán Parcer moje dobré ponuky odmietol a nezaradil sa do štatistiky korupcie. Neviem z akého dôvodu, či z dôvodu vysokej športovej a morálnej kvality, ktorá u neho je nepopierateľná alebo preto, že si myslel, že som nasadený agent. Ja viem, že zas kufrujem, ale nebojte sa, ja poznám skratku a zas sa na trasu vrátim. Chcem niečo dodať k tej korupcii. Tie časy, keď sme hovorili "čoby človek neurobil za fľašku vína, bonbonieru, balíček kávy a podobne sú už preč". Dnes už sa hovorí "čoby človek neurobil za jeden, dva, tri milióny" a viac. Skratka viem, že za korupciou sú peniaze a je to zlo, ktoré treba odsúdiť. Na druhej strane lobizmus, veľmi pozitívna a kladne hodnotená vec, rozšírená najmä u nášho druhého "veľkého vzoru a nikdy inak", sa prevádza a bonbonieru? Ja som si doteraz naivne myslel, že sú to "služby za peniaze". Ale potom by medzi lobizmom a korupciou až taký veľký rozdiel nebol. Moja nevedomosť a naivita vyplývajúca zrejme už z dlhodobého nečítania a teda aj nepočúvania MKD /masovo komunikačné prostriedky/, mi hovorí a nutká položiť otázku, že ako niekto z červeného, modrého alebo domu inej farby môže o mne hovoriť, že som korupčník. Sú len dve možnosti. Buď to niekde počul a potom je to nedôveryhodné, neoverené a šírenie takýchto informácii neférové. Druhá možnosť je tá, že to sám skúsil a vyšlo mu to a teraz ľutuje tie peniaze alebo mu to nevyšlo, lebo asi ponúkol nízku, nezaujímavú sumu - podplatiť sa dá každý, rozdiel je len vo výške sumy.

Využívam príležitosť a oznamujem, že pri hodnotení nadstavbových VOPT uznám diaľkový pochod aj keď nespĺňa podmienky klasifikačného poriadku, ktorý je tak hlúpo urobený, že tieto podmienky sa jednoducho nedajú splniť a preto ich za viac ako štyri roky existencie tohto "poriadku" nikto nesplnil. Cena dohodou.

Poznámka: Nerobím si výčitky, lebo aj vrchný klasifikátor už uznal, že je to naozaj hlúposť a pre turistov z východnej oblasti, kde sám pôsobí, uznáva aj tie pochody, ktoré sú v rozpore s ich vlastným "zákonom".

Prečo teda neodstránia hlúposti zo zákona a nebudú musieť ani oni /ale ani my/ podvádzať a nedodržovať to, čo sami vyhlásili? Vraj preto, aby sme si nemysleli, že sú hlupáci. A preto, že zvyk je železná košela a oni ešte pracujú stále v päťročniciach, takže zmena nastane až v ďalšej päťročnici...

P.S
Momentálne sú ochotní uznať 80 km. Do konca päťročnice možno to bude až 99,9 km. Stovka ani za boha! Čo sme sprostí?

Skratkou sme sa vrátili opäť na trasu. Faktom ale je, že Trnavská stovka začína už 8.ročník Malokarpatského superdiaľkoplaza. Kritéria sú stále a stabilné. Jedna novinka však by mala pristúpiť. Netýka sa to MKSD, ten bude pokračovať ako doteraz. Na dobrej ceste je dohoda, aby organizátori "až" 5 /päť/ stokilometrových pochodov, ktoré sa organizujú na Slovensku, sa dohodli na nekolidujúcich termínoch. Takáto dohoda v našich zemepisných šírkach je obtiažna. Veď pre päť pochodov je k dispozícii "len" 50 /päťdesiat/ víkendov. Pre tento rok, pretože sa organizátori dohodli na nekolidujúcich termínoch, vyhlasujeme pod záštitou nášho mesačníka MKD I.ročník xxxxxxxxxxx.

Podmienkou je absolvovať všetkých päť 100 km pochodov organizovaných na Slovensku. Tie písmená xxxxxxxxxx je potrebné doplniť dajakým novým, vhodným, vtipným, výstižným, vážnym alebo ja neviem akým názvom. Vaše návrhy posielajte do redakcie a ku koncu leta vyberieme možno ten najkrajší. Vlastne vyberiete, lebo všetky budú zverejnené. Zároveň organizujeme /dodatočne/ aj nultý ročník.

Každý, kto už týchto päť pochodov /tri MK + Rudohorská a Haličská/ v minulosti v jednom roku absolvoval, nech pošle kópie diplomov na adresu: Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 851 04 Bratislava a bude zaradený do zoznamu pokoriteľov 0.ročníka xxxxxxxxxxxxxx.

17. - 18.7.2004 Vodné mlyny Malého Dunaja 13.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: pavol.soula@stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.