MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

jún 2005

 

 

 

"Malokarpatská" a niektoré jej pojmy,
alebo – zrýmovala som nášmu kamarátovi (nováčikovi) dojmy

Vybral som sa na Čachtický hrad,
pani Alžbetu stretol by som rád.
Opýtal by som sa jej po rokoch ako prvý,
či fakt kúpala sa v dievčenskej krvi.
Z hradu sú však už iba ruiny
a ruky v krvi máčajú si dnes iní.

V dedinke Prašník pri potoku,
chcel som si pôvodne dať "Kolaloku".
Keď som si ale pýtal tento druh,
ťukli si na čelo – vraj či som filmový dobrodruh.
Pred vchodom reklama na Bernard visela,
nuž som si ten pýtal zvesela.
Dievčina vo výčape sa krásne usmievala
a topoľčiansky Topvar na stôl dala.
Aj tak som sa díval len na jej modré oči...
Bolo mi jedno, čo do pohára točí.

I dlhšie by som sa bol do tých očí kukal,
no už kamarát ťahal ma za rukáv.
Taký "krutý" je údel "turistu-dobrodruha",
vraj niekde na Zámočku čaká nás už druhá.
Vykročili sme teda rezkým krokom,
ku tomu zákutiu, čo od trasy stojí síce bokom,
ale treba vraj objavovať nové veci,
držím sa toho – nech to nie sú len prázdne "kecy".

Ej, veru, nabudúce možno zbehnem i do dedinky Krajné,
cítim, že i tam by to mohlo byť "fajné".
A možno ukončím pochod v obci Šípkové,
počul som, že i to je miesto "bohové".
Keď takto prechodím všetky slovenské dedinky,
až potom sa vyberiem obdivovať cudzie krajinky.
Ku šťastiu mi zatiaľ stačí, keď na mieste zvanom Dobrá Voda
kúsok od kostola majú otvorené
a medzi ľuďmi vládne zhoda.

PS 1. (od autorky) : Aj príroda sa mu páčila...
PS 2. Jeden z dojmov ostal zapísaný vo vrcholovej knihe na Veľkom Plešivci.

Na Plešivci - čo bolo fakt milé,
vypili sme fľašku vína z Chile.
Nie, že by bolo celkom bez chuti,
ale to od Trnavy predsa len viac chutí...

účastníčka podujatia

 

Čože je to za jubilanta?
"Ná veď je to Jano - šéf trnavských horolezcov..."

Veru tak, dňa 19.apríla 2005 sa dožil krásneho jubilea - zdravej životnej päťdesiatky, náš kamarát, horolezec, turista a kolkár, všešportovec a staviteľ brán:

Ján Trubač /19.4.1955 - 2005/

Medzi nami je samozrejmosťou, že k jubileu patrí aj rozhovor.

l.MKD: Janko, je zaujímavé, že si sa ako dlhoročný turista, horolezec, kolkár atď. doteraz vyhol akémukoľvek rozhovoru na turistickú tému. Takže začnime od začiatku.

Ján Trubač: Vo svojom okolí som nikdy nemal žiadnych turistov a tak som sa prepracovával k organizovanej turistike individuálne a pomaly. Ako prvú akciu považujem školský výlet zo ZDŠ k Bukovskej priehrade. Tu som sa sám "utrhol" a vyšiel na Ostrý Kameň. Po návrate ma súdružka učiteľka riadne "spérovala". Vysoké Tatry som videl v skutočnosti "naživo" ako 18-ročný počas výstupu na Rysy. A keďže som žil na trnavskej rovine a ešte k tomu na dedine, tak som si energiu vybíjal pri stolnom tenise a volejbale. K organizovanej turistike som sa dostal až počas vojny /pre mladších ZVS/. Veliteľ roty nás naviedol na "Zimnú 40-ku". Po poriadnom "zakufrovaní" nás našiel vojenský GAZík a ten nás doviezol do krčmy, tak sme neodolali a zostali sme pri pive. Potom následne v lete som už úspešne absolvoval "Čáslavskú 50-ku". Toľko pre začiatok.

2.MKD: Kde si v tejto činnosti pokračoval, ako, s kým a prečo?

Ján Trubač: Po návrate zo ZVS /čiže vojny/ som začal individuálne spoznávať Malé Karpaty, ale vybehol som už aj do Roháčov a Nízkych Tatier. S diaľkovými pochodmi som začal v roku 1977 a to "Prírodovedeckou 50-kou" a končil som stovkou "Pochodom mieru" /Starý Smokovec - Ružomberok/. V tom istom roku som spoznal na niektorom pochode horolezeckú bandu z Trnavy, a pridal som sa k nim v roku 1978, a odvtedy som jej členom.

3.MKD: Skúsil si už všetko, DP, stovky, hrebeňovky, horolezecké výstupy. Čo ťa z toho najviac priťahovalo a prečo?

Ján Trubač: Človek to má už asi od prírody, že rád objavuje nové miesta. Pri turistike sú to nové čarovné zákutia, ktoré sa menia spolu s ročným obdobím, spoznávaš tu nových ľudí, rôzne životné príbehy, pri horolezeckých výstupoch spoznávaš krásne lezecké línie, platne, piliere, komíny, ale hlavne charakter spolulezcov - vznikajú tu nové priateľstvá. Večer na chate počúvaš príhody iných horolezcov a zároveň si plánuješ akcie do budúcnosti.

4.MKD: Kde si sa dostal so kontaktu s diaľkovou turistikou a tzv. diaľkoplazmi? Čo si si o nich na prvýkrát pomyslel a čo si myslíš teraz, keď medzi nich sem tam zavítaš?

Ján Trubač: Ako som už spomínal, prvý diaľkový pochod som išiel na vojne v Čáslavi /v Čechách/ a to "Čáslavskú 50-ku". Na jej štarte to vyzeralo ako na štarte diaľkového behu. Asi 50 ľudí sa rozbehlo s úmyslom, byť čo najskôr v cieli. Keďže bežali všetci pridali sme sa aj my a ja som si na prvýkrát hneď na dlhú dobu urobil "osobák". Aj s nejakým blúdením a otlakom som mal čas pod 6 hodín, /5.50 h/. Toto podľa mňa už nebola turistika, ale čo sa dá robiť aj takí bývali a bývajú niektorí diaľkári. Viď na Trnavskej stovke. K diaľkoplazom som sa začal počítať asi po 10 rokoch, dovtedy som liezol s horolezcami po skalách a skalkách v Tatrách, absolvoval som rôzne vysokohorské hrebeňovky a raz ročne som si poctivo prešiel Trnavskú stovku, pochod, ktorý sme pred tridsiatimi rokmi začali organizovať my horolezci. Čo pvedať k diaľkoplazom, nuž len to, že sú to ľudia podobného zmýšlania, medzi ktorými sa cítim "doma" a rád sa medzi nich vraciam, na moju škodu dnes už menej ako v minulosti...

5.MKD: Čo bolo skôr, láska k prírode, turistika, horolezectvo?

Ján Trubač: Určite je to láska k prírode, v ktorej relaxuješ. A z toho sa postupne odvíjajú všetky tieto činnosti. Príroda je krásna a jedinečná meniaca sa vďaka ročným obdobiam i počasiu. Ak jej rozumieš - nesklame Ťa. Patria k nej teplé slnečné dni, ale aj búrky a fujavice. Ak si na ne pripravený, prežiješ ich bez ujmy na zdraví, s pocitom spokojnosti.

6.MKD: Ktoré pohorie na Slovensku sa Ti najviac pozdáva a máš ho obľúbené?

Ján Trubač: Ak sa obzriem dozadu, tak najviac času som strávil v Tatrách, ale hrebeňu Roháčov sa u nás asi nič nevyrovná. Na Červených vrchoch som v roku 1978 napočítal z jedného miesta asi 80 kamzíkov a pochybujem, že ich tam je v súčasnosti toľko spolu.

7.MKD: Ktorý DP na Slovensku a v Malých Karpatoch máš obľúbený a prečo?

Ján Trubač: Určite za najobľúbenejšiu považujem "Trnavskú stovku". Aj keď ju už 23 rokov neorganizujeme /HO/, považujem ju za náš pochod. Vznikla vďaka Celovi Radványimu a Lacovi Štrosovi. Bol to môj najnavštevovanejší pochod a posledné 4 roky som strávil na kontrole pod Vápennou. Svojské čaro mala aj Lopašovská 50-ka, ale v tom aprílovom termíne.

8.MKD: Prezradíš nám aj svoje obľúbené chodníčky v MK?

Ján Trubač: Samozrejme sú to miesta, kde je aj trochu skál a kamenia. Je to okolie Smoleníc: hrebeň Zárub, hrebeň Veterlína, Čierna skala so svojími výhľadmi, zákutiami, dolinkami a lezeckými skalnými terénmi.

9.MKD: Pred pár rokmi Ťa kamaráti z HO klubu zvolili za "šéfa", predsedu horolezcov. Ako sa Ti darí viesť taký rôznorodý kolektív? Veď nebolo to asi také jednoduché pokračovať v stopách Buba Nemeša, ktorý šéfoval Horolezeckému oddielu presne 50-rokov. Ako dlho si to trúfaš vydržať?

Ján Trubač: Presne to ťahám už 8 rokov. Je ťažké nahradiť takého jedinečného chlapa ako je Bubo, ešte ťažšie je každý týždeň presviedčať desiatky nezávislých, nekonvenčných lezcov, že niečo pre nich robíš. Navyše dotácie, také samozrejmé za starého režimu, padli úplne a členovia si hradia prakticky skoro všetko z vlastného vrecka. A nie sú to malé sumy, veď len cestovné napríklad do Tatier a naspäť stojí kopu peňazí.
No a k tej druhej časti otázky "dokedy ešte", chcem to dotiahnuť do konca budúceho roku - máme 60. výročie vzniku HO, potom sa uvidí...

10.MKD: Trnavská stovka - zakladateľmi a organizátormi prvých desať rokov boli práve horolezci, aký máš k nej vzťah. Máš nejakú zaujímavú spomienku, historku z nej?

Ján Trubač: Už som povedal - je to moja srdcová záležitosť, veď po Celovi mám z HO najviac účastí. Z tých spomienok, asi na 7.ročníku sme vošli v okolí Somára do čriedy asi 40-tich diviakov, doteraz neviem kto mal väčší strach, my alebo diviaci.

Pri vojenskej strelnici nás zasa nechceli ďalej pustiť vojaci pre ostré streľby a cez Pezinskú Babu zasa usporiadatelia automobilových pretekov do vrchu. Počas 5-tich ročníkov, ktoré sa končili na Jahodníku, zablúdila partia trampov. Na začiatku Bukovej sa opýtali na cestu nejakého domorodca. Ten sa vraj v tom vyznal a poslal ich po červenej značke cez Záruby. Do cieľa to však už fyzicky nezvládli. V jednom ročníku sa piati košičania pridali k vtedajšiemu okresnému značkárovi Milanovi Nádaskému. Aby vraj nemali problémy s blúdením - do cieľa neprišiel ani jeden - skončili v Trstíne na cintoríne. A tak by som mohol spomínať ďalej, príbehov je dostatok.

11.MKD: Stokilometrové pochody, tvoj názor na ne, koľko si ich prešiel, ale hlavne prečo si sa na ne dal naverbovať?

Ján Trubač: Stokilometrové pochody su podľa mňa prirodzeným pokračovaním turistiky. Turista, ktorý pravidelne šlape, a to nemusí chodiť na organizované pochody, nemá s jej prejdením vážnejšie problémy. Päť rokov po sebe som nemal okrem Trnavskej stovky prejdený žiaden iný pochod. Dobrým príkladom je aj Jožko Rosina, ktorý má na nej najviac účastí a na ostatné pochody v podstate nechodí. Prvú stovku som prešiel Pochod mieru v 1977 a poslednú Trnavskú stovku v roku 2000 a celkom ich mám prejdených 26. Pre zdravotné problémy som asi už s výkonnostnou turistikou skončil. Nik ma na stovky nikdy neprehováral - možno som si chcel dokázať, že na to mám, ale celkom určite som sa tešil na partiu podobne trhlých indivíduí, s ktorými strávim nasledujúcich 24 hodín v prírode.

12.MKD: Čo je pre Teba najpríjemnejším relaxom?

Ján Trubač: Je to pobyt v prírode, pozerať sa okolo seba, všímať si všetko krásne. Nie prebehnúť so stopkami ako nejaký závod, za čo mi pribudnú pečiatky, diplomy a podobne. Potešiť sa pohľadom na bežiacu srnku, na hrajúce sa kamzíky, na trepot motýľa, započúvať sa do spevu vtákov, nájsť zdravý dubák, ale i krásne červené muchotrávky.

13.MKD: V Trnavskej lige kolkárov ešte stále hráš spolu Ferkom Královičom a ďalšími pod hlavičkou "Diaľkoplazy". Ako sa vám darí v tomto ročníku?

Ján Trubač: V Trampskej kolkárskej lige sa nám na počudovanie darí celkom dobre. Zlepšovali sme sa každým rokom, dokiaľ sa nerozpadla. Po jej zrušení, resp. neorganizovaní, sme sa prihlásili do Mestskej ligy neregistrovaných hráčov. Vlani sme si vybrali nováčkovskú daň - skončili sme poslední. Tento rok sa nám už darí lepšie, máme zatiaľ 5 víťazstiev a sme predposlední.

14.MKD: Aké zaujímavé akcie si absolvoval v posledných 5 rokoch?

Ján Trubač: Prešiel som a páčili sa mi zimné rokliny Slovenského raja. Nedoporučujem ale po prebdenej noci vo vlaku pri alkohole nastúpiť v Čingove prielom Hornádu po Podlesok s ubytovaním na Píle. Že na zľadovatelom teréne nik neskončil v potoku, považujem za šťastie. Pekný bol i hrebeň Oravských Beskýd z Veľkej Rače po Babiu horu, kde sme dubáky nachádzali na chodníku. Hrebeň Malej Fatry, ale i výstup v zime na Praděd vo víchrici alebo výstup na Stolicu v Slovenskom Rudohorí na bežkách. Každý rok v Tatrách ešte niečo vyleziem, ale je to už poslabšie.

15.MKD: Keby si bol "milionár", ako napríklad Mojsejovci, čo by si si prial navštíviť v blízkej budúcnosti, Alpy, Himaláje alebo Čukotku?

Ján Trubač: V Alpách som už bol viackrát, podľa mňa sú prepchaté, horskí vodcovia Ti nadávajú, lebo im nedáš zarobiť, Himaláje sú špinavé po množstve expedícií. Predstavujem si skôr navštíviť Andy, kde za celé dni v horách nestretneš nikoho. I sem v poslednom čase chodí do známych oblastí veľa turistov, ale väčšinou je to panenská príroda.

16.MKD: Hovorí sa "že múdrosť má niekoľko podôb a zväčša sa dostavuje medzi 50 a 60-kou". Pociťuješ už niečo podobné? Alebo sa to dá povedať aj inak, pre niektorých mužov sa život v 50-ke začína a pre iných už pomaly končí, kam sa radíš Ty?

Ján Trubač: Do starého železa ešte nepatrím, ale priority sa určite s vekom menia. Pozerám sa na svet optimisticky, ale triezvo. Pokiaľ má človek plány do budúcnosti a nesplnené sny, cíti sa mladý...

17.MKD: Nechodíš už pravidelne na DP, ak sa zúčastníš, podľa čoho si DP vyberáš, resp. máš nejaký obľúbený?

Ján Trubač: Je to podľa momentálnych okolností, na jar ma to ťahá von s prebúdzajúcou sa prírodou, v lete dávam prednosť Tatrám, na jeseň - Bahurovým Bankovým úradníkom a Botocrossu, na záver roka Barbore a Vianočnému pochodu.

18.MKD: Na odľahčenie témy, ako vždy spomínal Ivan K., povedz nám ako na DP dodržuješ pitný režim a ako sa stravuješ. Prezraď nejakú zaujímavosť /len nie pivo, rum/.

Ján Trubač: Nič špeciálne, pred pochodom si kúpim to, čo mi padne v obchode do oka. Na stovku je dobre si zobrať minerálku. Na kontrolách padne dobre jedno, dve pivká. "Panáka" je lepšie si dať až v cieli, než ich vyhľadávať už behom pochodu. Ale sú i labužníci, čo mi nedajú za pravdu. Pred jednou Trnavskou stovkou si Jano Novák s kamarátom schovali 15 pív medzi Pezinskou Babou a Bukovou a potom z nich ponúkali kamarátov. Rekord drží asi Ferko Mikulka, ktorý si v Čechách na jednej stovke vypil v každej krčme, cez ktorú pochod prechádzal, dve pivá. Krčiem bolo neúrekom a on zvládol 34 pív.

19.MKD: Nakoniec nejakú zaujímavú spomienku, príbeh, skutočnú udalosť, ktorú si zažil, počul, ale môže to byť aj klebeta, a to o hocičom, či už je to horolezec alebo diaľkoplaz.

Ján Trubač: Pri jednom nástupe na týždenný pobyt na Sliezsky dom šlapal Celo Radványi s Podmakom z Hrebienka naťažko. Zastavili sa za nejakým kameňom a posilňovali sa 60% slivkou. Okolo nich išla dederónska rodinka, hlave rodiny zažiarili oči, keď zbadal fľašu a horčičáky. Pravdaže prajní Slováci mu naliali asi deci a ponúkli ho. Vypil na ex, vyliezli mu oči, začal sa chytať za hrdlo - nebol schopný nič povedať. Žena na to pozerala s "pochopením". Celo sa ho prajne opýtal "Noch ein mal?" Nemec neschopný slov však natiahol ruku a žiadal repete.
Táto slovenská pohostinnosť sa Celovi vypomstila pod Mount Blancom. Šlapali sme celý deň. S pribúdajúcimi hodinami a výškou sa dostavovala dehydratácia. V odpoludňajších hodinách Celo s Podmakom stretli nejakých Slovákov, ktorí sa už vracali z vrcholu. Požiadali ich o tekutiny, tentoraz mysleli tým určite vodu, Podmaka dostal od nich fľašu ako prvý, priložil ju k ústam a riadne si potiahol. Nebola to však voda, ale domáca slivovica. Prekonal sa a nedal na sebe nič poznať a podal fľašu Celovi. Ten si uhol tak isto. Poďakovali sa, rozlúčili sa s prajnými kolegami a až potom začali nadávať. Úplne ich to odpísalo - tentokrát na vrchol nevystúpili.

Za redakciu MKD a všetkých kamarátov, diaľkoplazov, horolezcov i kolkárov ďakujeme jubilantovi za rozhovor a prajeme mu všetko najlepšie do druhej časti stovky a samozrejme, Janíčko veľa, veľa zdravíčko.

V apríli 2005 sa zhováral Peter Minárik

 

Jarný pochod Hlohovec - Piešťany
Taký malý postreh z pochodu

Všetka česť, ešte existujú organizátori, ktorí na to majú, to že zabezpečujú odvoz turistov z cieľa domov, autobusom. Takí sú aj chlapci z TJ Lokomotívy Hlohovec.

Lenže tento rok sa tam vlúdila chybička krásy. Autobus, ktorý mal ísť tak ako po minulé roky, svoju trasu a dokonca ju mal vypísanú na Havrane, že pôjde z Havrana cez žel.stanicu Piešťany do žel. stanice Leopoldov a odtiaľ do Hlohovce, tak ako chodieva skoro každý rok, ale tento rok sa stal asi omyl... Autobus plne naložený, prišiel v Pieštanoch k mostu cez Váh, zastal pred ním, ako by sa bál prejsť cezeň a čoby začarovaný zahol doľava cez -ovce do Hlohovce. Ešte šťastie, že aspoň nakoniec na tú železničnú stanicu. Neberte to ako kritiku, ale ako humornú autobusovú príhodu, že aj autobusy si skracujú...

Ferko, nabudúce musíš k šoférovi posadiť doprovod, napríklad Bedeča alebo Jara Bohma... Inak bolo všetko fajn.

P. Minárik, Trnava

 

Malokarpatský Superdiaľkoplaz /MKSD/
Slovenský Superdiaľkoplaz /SSD/

Náš stokilometrový pochod, ktorý sme nazvali "2x50 a dosť!", je zaradený do plnenia podmienok pre získanie ocenenia MKSD a SSD. Aké podmienky treba splniť pre získanie týchto ocenení? Tieto podujatia sa výlučne týkajú iba sto kilometrových diaľkových pochodov organizovaných na Slovensku. Aj tieto podujatia /k neľúbosti niektorých funkcionárov/ sa tiež zaraďujú do plnenia podmienok VOPT. Ten turista, ktorý v jednom roku absolvuje všetky tri stokilometrové pochody, ktoré sú organizované v Malých Karpatoch, t.j. "T-100", "2x50 a dosť" a "Pochod ŠPCH" v plnej dĺžke /100 km/, získa titul MKSD v príslušnom roku. Ten turista, ktorý okrem týchto troch pochodov absolvuje ešte dva podobné pochody a to Haličskú a Rudohorskú stovku, teda všetky stovky, ktoré sú organizované v tomto roku na území Slovenska, získa titul "Slovenský superdiaľkoplaz". Pre menej informovaných turistov a neturistov uvádzame, že pri stovke treba absolvovať, ako už samotný názov hovorí sto /100/ kilometrov peším presunovým prostriedkom, to zmenená po vlastných nohách, chôdzou, poklusom, behom a teoreticky aj šprintom a to v časovom limite do dňa a minúty. Niektorým turistom, a nečudujme sa potom, že aj mnohým neturistom sa zdá byť absolvovanie stovky niečím minimálne podivným. Mnoho ľudí nevie pochopiť, že ešte aj dnes v treťom tisícročí chodia podaktorí ľudia - turisti pešo a už celkom nepochopiteľné je pre nich to, že sa dajaká skupina ľudí dopraví autobusom alebo vlakom do vzdialenosti 100 km a potom idú peši /ani nie preto, že by nemali na spiatočný lístok/ po horách späť domov. Musíme priznať, že na prvý pohľad veľa logiky v tom nie je a preto sa nečudujme, že sa niektorí nazainteresovaní čudujú. Svedčia o tom i príhody, s ktorými sa stretávame pri tej našej dobrovoľnej činnosti.

Pri jednom DP sa skupina turistov pýta domácej na správny smer svojej turistickej trasy. Samozrejme, že ochotne, rada a podrobne vysvetlila turistom ako majú pokračovať ďalej. Turisti poďakujúc sa za informáciu chcú sa už vydať na cestu, ale ochotná domorodka kričí za turistami: "Kam sa tak ponáhľate, veď o pol hodinu Vám ide autobus". Keďže oslovení turisti neboli motto - skratkári, jej poďakujú za informáciu a radu a hovoria, že radšej pôjdu peši. Domáca obyvateľka pokladá za svoju povinnosť dodať ešte dopňujúcu informáciu: "Ále autobus stojí iba dve koruny!" a nechápavo krúti hlavou nad tými čudami, ktoré šliapali ďalej po ňou ukázanej ceste. Už podľa výšky cestovného môžete usúdiť, že táto príhoda sa stala veľmi, veľmi dávno.

S iným občanom nechápajúcim naše počínanie som sa stretol na bývalej Stavbárskej stovke. Za svitania v lesoch nad Sološnicou, prakticky na otočke stovky, keď trasa stovky pokračuje po hrebeni až do cieľa, som sa stretol v lese s osamelým mužom. Ten prekvapený už tým, že tak skoro ráno niekoho stretáva hlboko v lese, sa mňa pýta kam idem. Po pravde som mu odpovedal, že peši a do Bratislavy. Muž mojej odpovedi veľmi neveril a začal neveriacky krútiť hlavou a preto som zrýchlil krok, aby mi nebodaj nepoložil ešte otázku: "A odkiaľ idete?" Pri mojej pravdivej odpovedi to by už určite volal do zariadenia, v ktorom sa dá aj psychicky odpočinúť.

Napriek týmto nechápajúcim hlasom treba povedať, že absolvovanie stovky v takomto časovom limite je náročný, hodnotný fyzický a športový výkon. Pre trénovaného turistu to však nie je žiadny extrémny výkon a už nie niečo, čo by ohrozovalo vážne jeho zdravie. Prísne brané a v konečnom dôsledku nám môže škodiť aj práca a pozrite sa, ako nás Kaník naháňa do práce. Potom by mala pravdu aj tá opica v ZOO, ktorá ukazujúc svojmu mláďaťu na ľudí za mrežami ho poučuje: "Daj si pozor na prácu. Vidíš čo z nich urobila práca". Komu veriť. Niekto hovorí o poľudštení opice, iní zas o poopičení človeka. Veď je známe, že z muža robí opicu alkohol a zo ženy móda. Napriek tomu získať MKSD je neľahký a veľmi hodnotný výkon a o SSD to platí dupľovane. Tým skôr, že v minulom roku sa prvé štyri stokilometrové pochody absolvovali prakticky v rozmedzí jedného mesiaca /čo týždeň to stovka/, takže na regeneráciu medzi jednotlivými stovkami príliš veľa času nezostávalo. Malokarpatský superdiaľkoplaz /MKSD/ má za sebou 8.ročník a Slovenský Superdiaľkoplaz /SSD/ aj s nultými, už 3 ročníky.

Pre Vášu informáciu niekoľko výsledkov z nich:

Najviac MKSD /z ôsmych/ získali: /podľa abecedy/

7x Bada Peter, Trnava, ročník 1940
7x Parcer Ján, Prievidza, 1923
6x Klokner Melichar, Bratislava, 1932
6x Nižnan Ivan, Bratislava, 1941
6x Valach Peter, Bratislava, 1951
5x Sasák Jaromír, Osuské, 1951
5x Suran Július, Tlmače, 1940
5x Šulek Karol, Trnava, 1950

Slovenského Supediaľkoplaza v roku 2004 získali:

1. Farkašovský Ladislav, Tesla Bratislava, ročník 1937
2. Porubanec Cyril, Tesla Bratislava, 1937
3. Suran Július, Tlmače, 1940
4. Šulek Karol, Tesla Bratislava, 1950

KST Tesla Bratislava, Ivan Nižnan

 

Prvý poetický krok Karola Šuleka

CYRO, CYRO, zas Ťa niet,
v záhradke Ťa nevidieť.

Mrkvička už očká dvíha,
petržlen si ešte sníva.

Pôda vzdychá - vlahy niet,
do záhradky rýchlo leť.

Potom bystro do Tesličky,
dať si niečo do dušičky.

Marian vraví, čo si dáš?
Či pivo, či paprikáš?

Cyro zvolá - jedno daj,
pre tých dvoch - dve pridaj.

Keď nestačí pivečko,
môže byť aj vínečko.

K tomu dobrá medicínka,
borovička, či čečinka.

A keď toho bude moc,
príď Veronka na pomoc.

Čože je to päťdesiatka,
keď je v Tesle dobrá cháska.

Karol Šulek, Tesla Bratislava

Sila peňazí

V Mongolsku s dolárom toho mnoho nenarobíte, ale zasa naproti tomu v Číne a Indii urobia pre dolár čokoľvek.

Úplný extrém zažije však našinec v dedinkách afrického ostrova Madagaskar. Tunajší domorodci sú schopní sa pre drobný peniaz vskutku aj zabiť. Neznamená to však, že pred vami za pár dolárov dedinčan uškrtí alebo zastrelí svoju babičku, ale podnikne častokrát také dobrodružstvo, aby Vám potom za "úplatu" pomohol, že musíte pochybovať o jeho zdravom rozume. Ako inak sa dá vysvetliť príhoda, ktorá sa nám stala ešte v roku 1999 na madagaskarskom vidieku, neďaleko dedinky Betoka.

Z hlavného mesta Antananarivo vedú asfaltové cestičky, ktoré sa pozvoľne menia v prašné hlinené cesty. Pri ceste do Betoky tomu tak bolo a rieka, cez ktorú sme sa s naším požičaným džípom museli prebrodiť, mala výšku vody tak maximálne do 10 cm. No nie však pri ceste späť. Prišlo totiž obdobie dažďov, ktoré náš krásny výlet zmenilo v peklo. Z prašných ciest sa stali ílovité kĺzačky, a potoky bahna nás akčne uvrhli do sveta rallye a závodov o prežitie typu "Camel Trophy" a "Marlboro Adventure". Nebudem opisovať koľkokrát sme s autom uviazli, spadli, búrali a koľkokrát sme roztláčali autiak s tvárou v bahne. Všetka naša činnosť začala pomaly ale iste smerovať k jednej a tej istej myšlienke, dostaneme sa vôbec naspäť do mesta tak, aby sme stihli spiatočný let domov??? Odpoveď prišla vzápätí. Dorazili sme totiž už k zmieňovanej rieke. Jej dravý prúd dosahujúci miestami aj dvojmetrovú hĺbku akoby nám sám hovoril: "Ste v prdeli chlapci...!" Most samozrejme široko-ďaleko nikde a ten náš známy desaťcentimetrový brod sme ani nenašli. Po obidvoch stranách pomyselného brodu ale bola malá dedinka. Domorodci sa automaticky prišli pozrieť, čo je to za debilov, ktorí sa prevážajú autom v období dažďov v prírode. Jeden z nich, keď videl ako sme na tom, sa nakoniec spýtal: "Nechcete teplú kávu?" Ja som však mal dojem, že si z nás robí prdel... "No to by sme si dali", hovorím posmešne na to ja. "Tak teda áno, ale bude o trochu drahšia, lebo musíme pre ňu preplávať na druhú stranu". A skočil do tej rozbúrenej rieky pre našu kávu. Úžasne sme sledovali ako bojuje s prírodným živlom, ale ešte prekvapenejší sme boli, keď sa o chvíľu vracal, plaval jednou rukou, pretože v tej druhej držal nad vodou konvicu s teplou kávou. Rieka ho odniesla o pár sto metrov nižšie, ale ten zbytok prišiel po brehu a dorazil s ešte horúcou kávou. "Bude to 5 korún" hovorí. Previedol som to už na SK, káva bola o jednu korunu drahšia ako obvykle.

Začali sme mu vysvetlovať náš problém, že sa potrebujeme dostať na druhý breh aj s autom, aby sme stihli lietadlo.

"Keď mi dáte 100 korún, zariadim to...!!!" Boli sme veľmi zvedaví ako. Čiastka, ktorú si zapýtal, bola úplne smiešna na to, v akej sme boli situácii. Samozrejme požadované peniaze okamžite dostal. Tento obnos rozdelil na polovicu, polovicu si ihneď schoval a za druhú časť /teda za 50 korún/ si priviedol asi 15 dedinčanov, prevažne mužov. Nasledovalo niečo, čo nikdy nezabudnem. Domorodci, držiac sa pevne za ruky, začali pomaly postupovať do rieky až na protiľahlý breh. Vytvorili tak akýsi živý most, ktorým dravý prúd pretekal. Naše auto vbehlo do tohoto živlu pred týmto ľudským reťazom tak, aby vždy, keď prechádzalo okolo jedného z dedinčanov, mohol tento holými rukami odrážať džíp proti prúdu. Týmto neuveriteľným spôsobom sme sa naozaj dostali na druhý breh. Pätnásť domorodcov si spokojne rozdelilo päťdesiat korún a my sme mohli kľudne pokračovať v ceste do hlavného mesta. To lietadlo sme skutočne stihli, a to vďaka tým domorodcom.

Body a Peter, 2004

 

Pozdrav z ďalekej Číny

Aby bolo hneď od začiatku jasné: Nikdy som v tej obrovskej krajine na druhom konci sveta nebol, ba ani len sa tam už nechystám. Číňanov však napriek tomu tak trochu poznám. Doslova pred polstoročím /mal som vtedy práve 20 rokov - kdeže sa podela oná "pohádka mládí"?/ som s nimi býval v jednom vysokoškolskom internáte. Bolo to v "Benátkach severu", ako istý návštevník výstižne pomenoval Sankt-Peterburg - nádherné mesto na brehu rieky Nevy. Rok po maturite mi ponúkli možnosť študovať v zahraničí, keďže som maturoval s vyznamenaním. Veľký výber vtedy nebol: buď ZSSR alebo NDR alebo Poľsko. NDR ma priveľmi nelákalo, po nemecky som vedel lepšie ako slovensky - a tak som si vybral Rusko. Dodnes to obdobie 2,5 roka z môjho života stráveného v Sankt-Peterburgu pokldadám za čosi, ako malý zázrak.

V prvom rade som chcel odbremeniť rodičov. Obaja veľmi chceli, aby som študoval ďalej, lenže chudák otec bol už dlhé roky ťažko chorý a mamička moja už mala ruky zodraté od práce - bola vynikajúcou krajčírkou. Keď mi teda núkali možnosť urobiť si vysokú školu bez toho, že by ma museli ďalších 5 rokov finančne podporovať rodičia, nezaváhal som. A ani som to nikdy neoľutoval, hoci to nebolo jednoduché...

Časy boli všivavé, písali sa päťdesiate roky, dodnes povestné vyčínaním našich boľševikov - primitívov, ako boli Široký, Bacílek alebo Gottwald. Aj tak po odchode Jožina Džugašviliho, známejšieho pod oceľovo tvrdým pseudonymom Stalin, do večných lovíšť /určite rovno do pekla, kde ho už čakali Džingischán, Napoleon a Hitler/ v roku 1953 nastalo určité uvoľnenie, ktoré Iľja Ehremburg nazval "odmäkom" a v Rusku sa z gulagov vracali aj na kosť a kožu vychudnutí a predčasne zostarnutí profesori Sankt-Petersburskej univerzity, ktorí nám prednášali. Mal som teda šťastie, že som sa do toho Ruska dostal práve medzi otrasným režimom Stalina a jeho vari len o trochu lepšieho Leonida Brežneva, ktorý mal "zásluhu" na tom, že nás v roku 1968 prevalcovali jeho tanky, aby sme si nenamýšľali, že existuje boľševizmus z ľudskou tvárou, ako sa naivne nazdal Alexander Dubček, jeden z mála vysokopostavených komunistov, ktorí zostali človekom...

Písal sa teda rok 1954 a ja som práve skončil prvý ročník chémie v Bratislave a mne ponúkli možnosť stať sa zahraničným štipendistom. A v septembri toho roku som teda po 3,5 dennej ceste - odysei vlakom z Prahy až do "Benátok severu" ocitol sa v tom nádhernom meste, ktoré cár Peter Veľký dal postaviť na mieste, kde do roku 1703 boli len blato a močiare.

Internát na Mýtninskom nábreží, priamo naproti nádhernému Zimnému palácu so svetoznámou Ermitážou, bol preplnený študentami - vysokoškolákmi z najrozličnejších kútov a krajov nielen "mohutného" Sovietského Zväzu, ale aj krajín jeho satelitov, vtedy tu boli študenti dokonca aj z Albánska. Najviac však bolo, pochopiteľne, študentov z najľudnatejšej krajiny sveta - Číny.

Každý tretí študent v našom internáte bol "šikmooký" obyvateľ "Ríše stredu", ako krajinu mandarínov a drakov po dlhé stáročia nazývali. Na každej izbe nás bolo päť až sedem a vždy tam bol aj jeden Rus /aby sme my ostatní mali možnosť, aj mimo školy zdokonaľovať sa v ruštine/ a prinajmenšom jeden Číňan. Ako chemik som býval desať mesiacov dokonca s dvomi.

Ďalší študijný rok, keď sa mi /po urputnom boji s byrokratmi na Ministerstve školstva v Prahe/ podarilo prejsť na Filologickú fakultu, som býval so zlatým a nesmierne sympatickým Číňanom menom Šao, ktorého sme všetci mali úprimne radi. Bol kamarátsky, mal zmysel pre humor a bol mimoriadne bystrý a inteligentný. Študoval, tak ako ja, ruský jazyk a literatúru, až na to, že ja som bol v druhom a on už v poslednom, piatom ročníku. Práve písal diplomovú prácu o veľkom a svetoznámom ruskom spisovateľovi Turgenevovi. Za to polstoročie, ktoré odvtedy prešlo, som na neho často myslel, žiaľ však som nemal jeho adresu v Číne a tak som s ním stratil kontakt.

Šao sa narodil na juhu Číny, vo veľkomeste Šanghaji. Osud, ktorý nás vtedy privial na breh Fínskeho zálivu Baltického mora, nás po zvyšok života zase rozdelil. Viac ako všetko ostatné mi utkvela v pamäti jedna okolnosť: Šao, narozdiel od väčšiny z nás, nikdy nevzal do úst ani jednu cigaretu, ba ani len kalíštek alkoholu. A v Rusku nevypiť si vodky, to je už čo povedať. Keď niekto z našich ruských kamarátov oslavoval narodeniny alebo meniny, muselo sa to - podľa miestneho zvyku - zaliať stakanom vodky. A taký ruský stakan - to nie je nijaký náš poldecák, ale niečo ako náš bývalý "horčicák"!

Nikdy nezabudnem na môj prvý takýto "stakan" !!! Zopár minút po štrngnutí si s ruským kamarátom, sa mi celá naša izba začala krútiť dookola dokola... a ja som zaľahol.

Do rána som sa vyspal doružova a nič mi nebolo. Odvtedy som si však dával väčší pozor. Vedel som, že nie vždy to tak dobre skončí. Náš priateľ zo Šanghaja však, ako som už spomenul, zásadne nepil. A vôbec, ani ostatných Číňanov som nikdy piť nevidel. Žeby to boli budhistické tradície alebo niečo také? Neviem. Náš kamarát Šao mal vždy poruke tú istú výhovorku, keď ho rusi chceli prehovoriť, aby si s nimi vypil: "Já nemogu piť! Jesli já výpju, miňa rúka bolít!" A tak, aj keby ho boli na kusy rozkrájali, trval na svojom. Vtedy mi to pripadalo náramne smiešne, ale teraz, po toľkých rokoch, ho obdivujem za jeho zásadovosť a veľkú statočnosť. Veď o koľko ľahšie je robiť vždy to, čo robia "rad radom" všetci ostatní okolo nás!

Práve včera som si zase spomenul na svojho starodávného priateľa Šao z ďalekého Šanghaja. Dostala sa mi totiž do rúk útla červená knižôčka s názvom "Žiadna tma netrvá sto dní". Obsahuje príslovia a porekadlá - teda skúsenosti trpezlivo nazbierané po dlhé stáročia, a to v Číne - v krajine, ktorá od nás leží doslovne na druhom konci sveta. Nedá mi nepodeliť sa s Vami, mojimi vzácnymi priateľmi z potuliek po Malých Karpatoch, aspoň o niektoré z týchto životných múdrostí - zdajú sa mi, aj napriek exotickým zvieratám, ktoré sa v nich neraz spomínajú, nanajvýš aktuálne aj pre nás, žijúcich desaťtisíce kilometrov od brehov rieky Jang - c -tiang.

31.3.2005, Karol Tauber

 

Došlá pošta Karolovi Tauberovi /a pre ostatných, ktorí ho poznajú/

Telč, dne 17.dubna 2005

Milý Karole!

Je to už několik týdnů, co jsi mne potešil svým dopisem. Ještě více jsem se potěšil z Tvého odhodlání rozjet se za mnou do Telče. Ke Tvé návštěvě se upínám s nadějí, že zase obnovíme své staré přátelství, jímž jsi mne a celou naší rodinu obdarovával za našeho pobytu v Bratislavě.

Jsem rád, že jsem nereagoval na Tvůj dopis bezprostředně, protože jsem se rozhodl projít nejdříve stránky zaslaného Malokarpatského Diaľkoplaza, než Ti odpovím. Tato okolnost byla šťastná, protože jsem si přečetl interview Petra Minárika k tvým 70.narozeninám a dozvěděl se toho hodně o Tobě. Samozřejmě mne dojal Tvůj a Petrov zájem o moji osobu a Petrova zmínka o mně. Těší mne, že jsem zanechal nějakou stopu po sobě mezi Vámi. Vážim si Vašeho ocenění mých turistických výkonů. Vždyť to byl pro mne kus nádherného života.

Když jsem procházel stránkami jednotlivých čísel časopisu, evokovalo to ve mne vzpomínky na všechny dávné chvíle, které jsme s Tebou a ostatními přáteli prožívali. Všechna naše setkání s Tebou nejsou ani trochu zasutá zpomněním, ale vzpomínky sa vybavují svěže jako zázračné krásné zážitky, které obohacovaly náš tehdejší život. Díky Bohu za ně! Malé Karpaty a přátelství dálkářů bylo skutečným naším domovem v Bratislavě.

Třetího března jsem zaznamenal už čtyřleté výročí odchodu Manky z mého života. Nic mne tak v životě těžce nepostihlo, jako táto ztráta. Tíživá samota a prázdnota s úpornou vytrvalostí mne pronásledovaly a nijak se mi nedařilo z tohoto stavu se nějak vymamit. Utešenému domu, v němž bydlím, jsem říkal poustevna a sám jsem se považoval za jakéhosi poustevníka.

Před dvěma roky mne postihl těžký pásový opar komplikovaný ještě bakteriální infekcí. V nemocnici mne sice vyléčili, ale následky infekce byly pro mne strašlivé. Připravoval jsem se na odchod z tohoto světa. Nevím, čemu vděčím za to, že jsem se posléze zotavil natolik, že se dnes opět mohu tešit ze svého bytí.

Dálkové pěší túry už bohužel pěstovat nemohu. Dlouhotrgající intensivní chůze působí neblaze na mne. Chůzi si zato bohatě vynahrazuji jízdou na kole a v zimě běžkováním. To jsou mé poslední sportovní aktivity, které mi nedělají žádné potíže. Za minulé dva roky se mi podařilo najezdit na kole každý rok kolem 3.000 km, ale před třemi roky byla moje roční norma ještě 4.000 km. Běhání na lyžích je pro mne pohybově náročnejší. Ztrácím manévrovací jistotu. Letos byla tady nádherná zima, naběhal jsem 80 km, ale s Mankou jsme kdysi naběhali za zimu i 400 km.

V létě využívám krásu a čistotu telčských rybníků k plavání, ale moc už toho nenaplavu. Letos se zanedlouho dožiji snad 83 let a tak už stejně nemám právo si naříkat a musím děkovat Bohu za ty dary.

Vyhovíš-li mému přání a přijedeš se za mnou podívat, ukáži Ti všechna "posvátná" místa rodného kraje. Cesta autobusem do Telče není tak svízelná. Dá se absolvovat za jedno dopoledne. Po příchodě do Telče si Tě vyzvednu na autobusovém nádraží a potom se o Tebe kompletně postarám. Ještě mohu řídit auto a to je pro naše cestovní záměry velká výhoda.

Přeji Ti, aby Ti zdraví dobře sloužilo, pozdravuj ode mne všechny naše známé s nimiž se setkáš.

S pozdravem Jarek

P.S. Při čtení MKD mne napadlo, zda bychom nemohli k Tvé návštěvě připojit i Ondřeje Ríma. Byli bychom na vzpomínání nádherná trojice. Při mém odchodu z Bratislavy jsem se s ním nestihl rozloučit a nám proto doposud výčitky svědomí. Můj tel.: 00 420 567 243 664

Jarek Samek

Dodatok redakcie:

Jaroslav Samek /ročník 1922/ spolu s manželkou a dcérou patrili pred 89. rokom, medzi osobnosti prvých diaľkoplazov v Malých Karpatoch. Chodili spolu hlavne s Karolom Tauberom a Ondrom Rímom. Nakoľko bol českej národnosti sa po rozpade Československa rozhodol žiť v Čechách. Vrátil sa teda naspať a teraz žije v Telči. Určite viac o ňom napíše Karol Tauber.

Peter Minárik

 

Zaujímavosti v skratke

5. mája 2005 mali svoj sviatok aj Malé Kappaty. Bolo tomu presne 29. rokov, čo boli vyhlásené za Chránenú Krajinnú Oblasť.

Zaregistrovali ste???
30.4.2005 - bola posledná premávka známej lanovky na Martinské hole a v ten deň bola dokonca zadarmo !!! Kedy pôjde nová, to sa zatiaľ presne nevie.

 

Pozvánka na druhý ročník
"Prechodu hrebeňmi Slovenských pohorí"

Plán nášho druhého ročníka s názvom "Prechod Východnou časťou hrebeňa Nízkych Tatier" je nasledovný:

1. deň - sobota 2.7.2005: Zraz účastníkov na žel.stanice v Trnave o 3.50 h - odchod vlaku o 4.07 cez Leopoldov, Žilinu do Popradu a odtiaľ autobusom na zastávku Vernár, žel.st, - čo je lokalita Vernár - Pusté Pole. Z Pustého Poľa začneme pešiu túru - žltou a neskôr modrou tur. značkou na Kráľovu hoľu. Z Kráľovej hole pokračujeme červenou tur.značkou, hrebeňovkou, cez Strednú hoľu, Orlovú a Bartkovú do Ždiarskeho sedla, kde je možné prenocovanie v tzv. "búde v Ždiarskom sedle" alebo o cca 2 km ďalej v turistickej útuľni "Andrejcová". K prenocovaniu v oboch objektoch je bezpodmienečne nutná vlastná karimatka a spací vak. Dĺžka túry je cca 16, resp. 18 km s prevýšením prvého dňa 1000 metrov.

2.deň - nedeľa 3.7.2005: Zo Ždiarskeho sedla hrebeňovkou cez Andrejcovú, Veľkú Vápenicu, sedlo Priehyba, Kolesárovú, Oravcovú na Zadnú hoľu, kde hrebeňovku /červenú značku/ opustíme a odbočíme žltou značkou na bočný hrebeň, kde sa nachádza druhý najvyšší vrch východnej časti Nízkych Tatier - Veľký Bok s nad. výškou 1727 m n.m. Z Veľkého Boku budeme pokračovať žltou značkou do Svarína a po ceste popri Čiernom Váhu do Kráľovej Lehoty. Odtiaľ vlakom do Trnavy. Odchody vlakov z Kráľovej Lehoty sú o 15,17 a 17,23 h. Príchody do Trnavy 20.10 resp. 22.09.

Dĺžka túry na druhý deň je cca 32 km. Na túto turistickú akciu je potrebné si zobrať potraviny na celé dva dni, v prípade si ich zadovážiť až v Poprade, kde budeme mať čas pri prestupe z vlaku na autobus cca jednu hodinu. Zdroje pitnej vody sa nachádzajú v blízkosti vytipovaných miest na prenocovanie alebo i na ďaľších miestach počas túry.

V prípade záujmu o účasť na našom 2.ročniku "Prechodu trnavských turistov hrebeňmi SP" neváhajte a skontaktujte sa so mnou na adrese:

Peter Wagner, ul.J.Slottu 39, 917 08 Trnava,
tel.č.: 033-544 7992 - domov
tel.č.: 033-595 5670 - práca

Trnava, 25.3.2005, TAZ Trnava, Peter Wagner

 

Archeologický výskum v Chtelnici

Bohatú históriu obcí územia dnešného Piešťanského okresu popri archívnych dokumentoch, ktorých pôvod často siaha do dávneho stredoveku, dokladujú aj archeologické nálezy datované až do staršej doby kamennej - paleolitu. Balneologické múzeum v Piešťanoch sleduje archeologické lokality v regióne, dokumentuje nálezy, publikuje ich a zároveň vystavuje v expozícii archeológie a histórie v budove Kúpeľnej dvorany.

Od polovice júla 2004 vykonávajú pracovníci Balneologického múzea zisťovací archeologický výskum na sídlisku z mladšej doby kamennej - neolitu /5000 až 3000 rokov pred naším letopočtom/ v Chtelnici v polohe sv. Rochus. Z tohoto obdobia pochádza z chotára obce niekoľko sídlisk a ojedinelých nálezov. Kaplnka sv.Rochusa pochádza z konca 17.storočia. V 18.storočí túto kaplnku preslávil pustovník, ktorý tu žil a ktorý je pri kaplnke pochovaný. Turisti si túto lokalitu mohli pred časom pozrieť na pochode, ktorý organizovali trnavskí turisti z KTD.

Neďaleké hradisko uviedol do odbornej literatúry nestor slovenskej archeológie Štefan Janšák.

Praveké sídlisko v polohe Sv.Rochus patrí v rámci mladšej doby kamennej do obdobia lengyelskej kultúry. V odbornej periodizácii ho predstavuje stupeň Lengyel II., ktorý reprezentuje skupina Pečeňady /cca 3500 rokov pred n. l./. Nositeľom lengyelskej kultúry bol ľud z juhovýchodnej a strednej Európy, pričom juhozápadné Slovensko z hľadiska jej rozšírenia patrilo k jej centrálnej oblasti.

Materiál, ktorý bol na lokalite získaný, pochádza zo sídliskovej vrstvy hrubej asi 25 cm. Medzi najpočetnejšie patria keramické črepy z dobre vypálenej hliny. Typologicky sú zastúpené tvary ako putne so zobákovitými výčnelkami a zvisle prevŕtanými uchami, lievikovité a kónické misy, dvojkónické nádoby a tenkostenné poháriky. Povrch keramiky často zdobia rôzne typy výčnelkov.

Našli sa tu aj kamenné brúsené nástroje - poškodené ploché sekerky z amfibolickej bridlice a štiepaná industria /čepele a čepelovité úštepy/ zhotovené z jursko - podkrakovského pazúrika importovaného v praveku z územia dnešného Poľska. Textilnú výrobu na sídlisku dokladajú dvojkónické prasleny z vypálenej hliny.

Medzi vzácnejšie nálezy patrí fragment antropomorfnej plastiky z vypálenej hliny /výška 6,5 cm/. Torzo má odlomenú hlavičku a horné končatiny, prsia sú znázornené výčnelkami. Drobná plastika nachádzajúca sa na lengyelských sídliskách je dokladom nadstavbových javov - kultu plodnosti a úrodnosti, ktoré súvisia s agrárnymi obradmi. Nemôžeme vylúčiť ani zámerné zničenie plastiky pri vykonaní určitého obradu.

Archeologický výskum v Chtelnici priniesol materiál o rozšírení lengyelskej kultúry v tejto oblasti Malých Karpát. Terénny prieskum svahov a bočných údolí tohoto pohoria dopĺňa, ale aj mení poznatky o rozšírení lengyelskej kultúry v regióne. Históriu Chtelnice dopĺňajú aj nálezy staroslovanskej keramiky z desiateho storočia nášho letopočtu a stredoveké nálezy poukazujúce na kontinuitu osídlenia polohy sv. Rochus pri Chtelnici.

Marián Klčo, Piešťany

 

Hore na Klokoči

Hore na Klokoči stojí kríž drevený
hrdzavými klincami zvláštne zdobený.

Čumeli sme jak “teľatá na vráta“,
prečo tá klincová výzdoba bohatá?

Obyčajne vidíš pri kríži sviečočku,
no my sme našli malú poštovú schránočku.
Keď sme knižku v nej ukrytú otvorili,
už sme sa tak blbo nedivili.

Hore na Klokoči stojí čudný kríž...
vybehni pozrieť – uvidíš.

P.S.
Aby ste nás nevinili potom za zradu,
poskytneme ešte aj radu.
Dajte si doma do ruksaku klinec...
Možno tá túra bude mať "zvláštny" koniec.

21.5.2005 – boli sme tam traja
Palo, Peťo a ja.

účastníčka pochodu "Po hradoch a zámkoch Malých Karpát"

 

KALENDÁR

júl 2005:

5.7.2005 SPOZNÁVANIE ZÁHORIA 5.ročník
(utorok) KST Sobotište

Trasa: 25 km
Štart, cieľ: Sobotište, MÚ, štart o 7.30 h, cieľ o 16.30 h
Vedúci: Ján Oravec, 906 05 Sobotište 371, tel.d.: 034-628 2328

9.7.2005 DOVOLENKOVÝ POCHOD PPP 14.ročník
(sobota) Klub TD Trnava

Trasy: 38 km/850 m
Buková, žel. st. - Jablonica, priehrada - Osuské - Prietrž - Podhorie - Ivanova búda - hrad Branč
Štart: Buková, žel. st., 7.30 - 8.00 h
Cieľ: zrúcanina hradu Branč do 17.00 h
Vedúci: Ing. Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava, tel.: 033-5521 056,

16. - 17.7.2005 Vodné mlyny Malého Dunaja 14.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: cyklo: 16.7.: 105, 97, 50 km; 17.7.: 88, 55 km
Štart: Dunajská Streda, pred Domom kultúry, 16.7., 7.30 - 8.00 h.
Cieľ: Dunajská Streda, Športová ul., Espresso FÁCÁN, 17.7. do 18.00 h
Iné: ubytovanie z 16. na 17.7. v TU alebo kultúrnej miestnosti CVČ v Kolárove (vlastné spacie vaky, obmedzený počet ubytovania), prihlásiť do 30.6.2005.
Účastníci od 10 do 15 rokov iba v sprievode dospelej osoby.
Účastnícky poplatok: 30 Sk, ubytovanie 60 Sk
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel.d.: 0905-194 123, e-mail:
ktrodina@zoznam.sk,
internet:
www.ktrodina.szm.sk

23.7.2005 ZA ŠTEFÁNIKOM NA BRADLO 11.ročník
(sobota) KST Senica

Trasa: 15 km, Brezová - Bradlo - Košariská - Brezová
Štart: Brezová pod Bradlom, nám., 8.15 h
Cieľ: Brezová pod Bradlom o 16.00 h
Vedúci: Jana Hilková, Palárikova 292/10, 905 01 Senica,
tel.: 0907-636 688


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.