MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

jún 2007

V tomto čísle nájdete:

Náš jubilant - Milan Vrška, 25.5.1962 - 2007
Trojnásobný neštandardný jubilant
Vrtule krútia Cerovej peniaze aj turistov
Z historie - Kostol Všetkých Svätých v Dechticiach
Zo zahraničia - Stretnutie s pivom 17.3.2007
"Krajem pětilisté růže" /Južné Čechy/: 23. - 27.8.2006, Soběslav
Zaujíma vás ? - Dávni obyvatelia Sahary putovali za vlahou
Zámok Hof - svet baroka máme za humnami
Zaujímavosti Bratislavy - Prvé bratislavské šampanské
KALENDÁR - júl 2007

Náš jubilant
Milan Vrška, 25.5.1962 - 2007

Po piatich rokoch, Milane, sme zase tu a nezabudli sme na Teba, že máš výročie...

Štyridsaťpäťka, to je, dá sa povedať, akási medzihra v ľudskom živote, teoreticky, koľko máme po mladosti, toľko máme do dôchodku. Takže deme na to "mladíku"...

Za MKD Peter Minárik: - Máš niečo nového po piatich rokoch?

Milan Vrška: - V prvom rade Ti, Peter, ďakujem, že si si na mňa spomenul a myslíš aj na nás "mladších". Po piatich rokoch som starší o päť rokov, takže čisto teoreticky mal by som byť skúsenejší a hlavne múdrejší... ale ja sa ti stále cítim na osemnásť. To asi preto, že sa dosť pohybujem medzi mladými. Je tiež ale aj pravdou, že vlasy mi rednú a belajú...

2.MKD: - Čo v rodine, v práci, v športe, v turistike atď...

Milan Vrška: - Rodinu mám stále tú istú, nerozšírili sme sa, zatiaľ. Veď mám 17-ročnú dcéru, takže ktovie kedy to príde... Zásadná zmena nastala u mňa v práci, nakoľko sa mi po 18-tich rokoch zunovala úradnícka práca a vrhol som sa od roku 2004 na súkromné podnikanie. Realizujem sa teraz v inžinierskej činnosti, samozrejme najmä v oblasti železničných dráh. Veď načo by som chodil ďaleko.

3.MKD: - Priviedol si do "hôr" aj niekoho ďalšieho z rodiny?

Milan Vrška: - Bohužiaľ, z rodiny sa mi k turistike nepodarilo pritiahnuť nikoho. Dokonca, keď sa brat oženil, tak aj ten skončil s turistikou. Teraz chodím s kamarátom Tomášom, ktorého si myslím diaľková turistika celkom "chytila".

4.MKD: - Tvoja diaľková turistika po piatich rokoch?

Milan Vrška: - Diaľková turistika u mňa zostala v nezmenenej podobe od nášho posledného rozhovoru pred piatimi rokmi. Stále ma ti drží. Ako vieš, nechodím okrem výnimiek na organizované pochody, ale sám si vyberám lokality a trasy. Aby som lepšie spoznal Slovensko.

5.MKD: - Ako "doplnok" k diaľkovej turistike si hrával futbal, tzv. okopávanú, aj to pokračuje?

Milan Vrška: - Samozrejme je to súčasť môjho života, futbal hrám stále, ale teraz už viac-menej len rekreačne. Niekedy sa mi však stane, že hrám aj každý deň v týždni. Takto si udržujem kondíciu a štíhlu líniu. Samozrejme, že na tých mladých drakov už veľmi nemám, ale hlavne, že ma to stále baví. A dal som sa aj na funcionárčenie, som predsedom okresnej únie futbalu v Trnave.

6.MKD: - Ja som si myslel, že si v poslednej dobe presedlal na doplnkový šport ako je mariáš, víno, spev a ženy...

Milan Vrška: - Všetko má svoj čas a miesto. Mariáš si zahrám tiež veľmi rád a sem tam sa zabudnem aj na pivku či dobrom vínku. Všetko z mierou...

7.MKD: - Voľakedy sme Ti závideli, že ako "režinkový turista" si mal možnosť za lacné peniaze, či zadarmo, precestovať celú republiku a ešte aj kúsok navyše, asi tak ako Jožko Karovič. Čo sa Ti zaujímavé v posledných rokoch podarilo prejsť, resp. previezť?

Milan Vrška: - Ako som uviedol vyššie, už nerobím na železnici a teda už nemám ani režijné výhody. Ale aj tak som toho stihol za päť rokov dosť pochodiť. Len tak námatkovo: prešiel som Ponitrianskú magistrálu zo Zlatých Moraviec do Handlovej, Krivánsku Malú Fatru. Dvakrát Veľkú Fatru vrátane "vašej Ostrej" a Tlstej, Roháče vrátane Kvačianskej a Prosieckej doliny, Rudnú magistrálu zo Zlatých Moraviec až po Brezno a veľa kratších či dlhších trás po okolí a hlavne po Malých Karpatoch. Čo som menoval, sú všetko nádherné časti Slovenska a kto ich ešte neprešiel a nespoznal, ten nemôže hovoriť o turistike.

8.MKD: - Stále nemáš čas na zahraničnú turistiku? Či si to nechávaš až na dôchodok alebo až budeme v EU a budeme platiť v eurách?

Milan Vrška: - Zahraničnú turistiku zatiaľ nerobím a priznám sa, že ma to ani veľmi neláka. Budem spokojný keď prejdem čím väčší kus Slovenska. Ale ako hovorí Pročko "nikdy nehovor nikdy"... Bohvie čo bude za päť, desať rokov... Potom sa ozvi.

9.MKD: - Ako jeden z tých relatívne mladších patríš v počte účastí na Trnavskej stovke, medzi tzv. elitnú skupinu účastníkov, prezraď, dokedy ešte?

Milan Vrška: - Už som raz na to odpovedal, pred piatimi rokmi. Trnavská stovka je moja srdcová záležitosť. Prvú som prešiel, keď som mal sedemnásť rokov a s malými prestávkami, škola, vojna, choroba, som už prešiel 19 ročníkov. Stále platí to isté: pokiaľ ma nohy ponesú, tak sa jej zúčastním.

10.MKD: - Čo Ti dala a dávajú diaľkové pochody a konkrétne Trnavská stovka?

Milan Vrška: - Diaľkové pochody sú špecifickou časťou turistiky a sú v podstate len pre "vyvolených". Tí, čo ich absolvujú, málokedy prestanú s turistikou. Trnavská stovka má očarujúcu atmosféru, ktorá je vždy iná a každý ročník prináša iné zážitky, iných priateľov, iných spoluchodcov. Preto je vo svojej podstate neopakovateľná a pre "obyčajných" smrteľníkov nepochopiteľná.

11.MKD: - V posledných rokoch sa skoro každého pýtam na jeho stravovanie a dodržiavanie pitného režimu na stovkovom pochode a Teba som doteraz vynechal, takže ako je to s Tebou Milane?

Milan Vrška: - Pri Trnavskej stovke je veľmi dôležité dodržiavanie pitného a stravovacieho režimu. Lenže každý má iné stravovacie a pitné návyky, a preto žiadny správny a stopercentný návod neexistuje... Na Trnavskej stovke sa stravujem nasledovne, prvýkrát sa najem na Bielom Kríži, to je asi tak po dvoch hodinách. Nasleduje Pezinská Baba, a potom väčšinou až na najlepšej občerstvovačke pochodu, v reštaurácii na Bukovej. Pijem priebežne podľa potreby. Nič zvláštne a nič špecifické v mojej strave a v pitive nie je.

12.MKD: - Po takom pochode si veľmi unavený, resp. ako vyzerá Tvoja regenerácia, ako sa dostávaš do "normálneho stavu"?

Milan Vrška: - Po prvej prejdenej stovke v mojom živote som si myslel, že už nikdy nebudem chodiť a samozrejme, že už takú "sprostosť" nikdy neurobím. Regenerácia mi trvala hádam aj týždeň. Neskôr po "tvrdých" tréningoch som v mladšom veku po absolvovaní stovky v podstate už na druhý deň žil normálnym životom a mohol som turistikovať ďalej. Dnes je to horšie, roky sú už cítiť. Ale po dvoch dňoch som už relatívne v pohode. Dôležité je dobre sa predtým vyspať a odpočinúť si. Na stovku treba ísť fyzicky a psychicky v pohode...

13.MKD: - Máš nejakú zaujímavú skúsenosť, resp.príhodu z tých Tvojich absolvovaných stoviek?

Milan Vrška: - Vždy ma vie povzbudiť, keď vidím vyšportovaných o 20 rokov mladších chalanov ako sa na stovke trápia a zapichnú to po trase. A pred štartom to bola pre nich malina. Väčšinou sa jedná o mladých a neskúsených, ktorí na takýto náročný pochod sa dali z hecu...

14.MKD: - Stále u Teba pretrváva "odpor" k noseniu ťažkých vibramiek na diaľkových pochodoch?

Milan Vrška: - Áno, rád používam ľahšiu obuv, aj keď už to nie sú klasické tenisky ako voľakedy. Chodím takto dlhé roky a všade a nemal som s tým ešte nikdy problémy. Dokonca aj na zimnú turistiku používam ľahšiu obuv.

15.MKD: - Tvoje obľúbené miesto v Malých Karpatoch alebo niekde inde? Napr. Alžbetkina krčma v Plaveckom Mikuláši alebo Teslácky bufet?

Milan Vrška: - Obľúbeným miestom na Slovensku sú pre mňa celé Malé Karpaty. Aj keď napríklad veľmi poteší krčma v Bukovej počas T- 100, ale aj Tebou zmienené miesta. Vždy je to miesto na určitú regeneráciu síl a porozprávanie sa s kamarátmi.

16.MKD: - Ako sa Ti pozdávajú prvomájové pochody cez "záhorácke boriny a pieskoviská", ktorých si dlhoročný účastník /Kade nás nohy ešte neviedli./?

Milan Vrška: - Je to veľmi špecifický pochod a je náročný pre svoju nekonečnú časť cez spomínané záhorácke boriny a pieskoviská. Štart je vždy na južnej strane Malých Karpát a po ich prejdení čakajú na účastníkov už spomínané piesky. Takáto kombinácia na DP na Slovensku neexistuje. Ešte, že sú tam také dobré zastávky v kontrolných bodoch. A nakoniec je to výborné vyplnenie sviatku práce.

17.MKD: - Čo by si chcel povedať nakoniec kamarátom diaľkoplazom a iným podobne "trafeným"?

Milan Vrška: - Nedajte sa odradiť dielčími neúspechmi a snažte sa dosiahnúť vrchol nielen v turistike, ale aj v ostatných častich života.

18.MKD: - Milan, keby si chytil zlatú rybku, čo by si si prial okrem želania veľa zdravia? Tri čísla?

Milan Vrška: - Nie som rybár, takže zlatú rybku asi nechytím. Ale chcel by som, aby lesy, hory a kopce boli prístupné vždy a všade a pre všetkých. Aby nás bolo stále dosť a teda, aby sme sa mohli ešte dlhé roky spolu stretávať.

Milan, Ďakujem Ti za rozhovor a prajem Ti veľa zdravia a veľa kilometrov na turistických cestách so všetkým čo k tomu patrí...
"S Diaľkoplazmi na večné časy a nikdy inak..."

Apríl 2007, Trnava, Peter Minárik

Trojnásobný neštandardný jubilant

Dlhoročný redaktor, novinár, korektor, vydavateľ Malokarpatského Diaľkoplaza, Peter Minárik, za tie roky vydávania časopisu uverejnil nejeden rozhovor s jubilantom z našich turistických radov. Avšak takéhoto neštandardného jubilanta ešte na hrote svojho pera nemal. Náš jubilant skutočne neštandardný je, nerádový a na naše pomery dosť netypický. V období alebo na rozhraní rokov 2006 - 2007 si tento náš jubilant pripomína až tri jubilea: 1x25 a 2x55 /pozor nejedná sa o 2x55 a dosť!/. Je to jeden trojjediný právnický subjekt, 55-ročná TJ Tesla, 55-ročný odbor Turistiky TJ Tesla a 25 ročný oddiel výkonnostnej turistiky TESLA. Telovýchovná jednota Tesla Bratislava vznikla pred 55 rokmi ako podniková jednota pri patronátnom š.p. TESLA Bratislava. Popri ďalších oddieloch, ktoré boli súčasťou TJ, ako bol napríklad volejbalový, nohejbalový, šachový, stolnotenisový, tenisový a kopa ďalších. Hneď od prvopočiatku vznikol odbor RTVS, vtedy ešte ZTV a najmä odbor turistiky. Takže odbor turistiky TESLA Bratislava taktiež oslavuje 55. výročie svojho vzniku. Najmladší z tohto troj-jedinca je recesný oddiel výkonnostnej turistiky, ktorý má iba 25 rokov. Recesný nazvaný nie preto, že by vznikol v období recesie, ale preto, že vznikol, ako by to Česi povedali, z "legrace". Počiatok výkonnostnej turistiky v Tesle sa datuje od doby, kedy prvý turista v drese Tesly absolvoval prvý diaľkový pochod. Bol to začiatok s veľkými ambíciami a skromnejším výsledkom. To Teslácky futbalista sa rozhodol, že absolvuje to, čomu turisti hovoria výkon a výkonnostná turistika, teda diaľkový pochod. Vybral si ten ľahší pochod, bez prevýšenia, čiže Dunajskú Stovku. Cestu: Bratislava - Komárno absolvoval bez najmenšieho problému. Veď čo by aj nie, keď tam sa išlo vlakom. Cestu naspäť nám organizátori nakázali absolvovať pešo po Dunajskej hrádzi. Teslácky futbalista sa s trochu ironickým úsmevom vydal spolu s ostatnými turistami na pochod.

Po niekoľkých kilometroch sa začala z úsmevu strácať irónia a na 50-tom km sa premenil úsmev na úškľabok a na 80-tom na grimasu. To bol jednoducho koniec nášho futbalistu, teda jeho putovania na tejto stovke. Treba priznať, že to aj známy český diaľkoplaz Pepa Švejk na svojej Budejovickej anabáze toho zvládol viac. Touto neúspešnou epizódou mohla výkonnostná turistika, ktorá ešte ani nezačala, v Tesle skončiť, keby nebolo keby... Keby vtedajší predseda "rekreačnej turistiky" už dávno nebohý, Jurko Špánik sa nebol zapálil pre tento druh turistiky a namiesto ďalšieho pokorenia sebavedomého futbalistu, nezačala táto nezvyčajná dvojica futbalista a turista súťažiť, kto prvý získa bronzový VOPT. Dohodli sa, že potom skončia a budú sa naďalej venovať svojim športom, jeden futbalu a druhý rekreačnej turistike. Neskončilo to však ani tu, naopak, začalo sa to perspektívne rozvíjať. K týmto dvom sa pridali aj ďalší teslácki rekreační turisti, prišli posily aj z iných bratislavských KST. Až neskôr sa ukázalo, že sú to "esá", ktorým dobre vytvorené podmienky v TESLE umožnili dostať sa na výslnie výkonnostnej turistiky. Medzi týmito prestupujúcimi turistami, vtedy ešte iba talentami, boli takí turisti ako Vlado Stotka, Vlado Nehyba, Ondrej Rím, Melo Klokner, majster turistiky Laco Farkašovský, Cyril Porubanec, Svrček, ale aj prvý mimobratislavský turista Janko Kyselica z ďalekej Trnavy. Ešte v prvom roku existencie výkonnostného oddielu sme zorganizovali nultý ročník diaľkového pochodu "Čože je to päťdesiatka". Krátko na to sa pridali pochody "Červeno-modrý teslácky okruh" a najmä Teslácka stovka "2 x 50 a dosť", o ktorej sme už pri propagácii prvého ročníka sebavedome vyhlasovali, že je to tradičný pochod /vtedy ešte nebol, ale stal sa/. Na dlhšie obdobie sa organizovanie ustabilizovalo na spomínaných troch pochodoch, ktoré sme organizovali pod spoločným názvom TTT, čiže Trikrát Turistická Tesla. Výkony našich diaľkoplazov rástli, na organizovaní našich pochodov sme si dali záležať, nečudo, že oddiel sa postupne rozširoval o ďalších výborných diaľkárov a nielen bratislavských. Členmi TJ sú ďalší Trnavčania, ale i turisti z Bernolákova, Osuského, Nitry a výhľadovo i z Tlmáč. Ako riešime s mimobratislavskými turistami? Kým bratislavskí turisti počas týždňa trénujú najmä v bratislavských pohotinstvách a iných podobných inštitúciach, tak napríklad pre docenta z Nitry sme vždy vypracovali týždenný tréningový plán, ktorý cez týždeň realizuje v horách v blízkosti svojho bydliska a cez víkend prichádza na previerky výkonnosti na DP už v tričku TJ TESLA. Tesláci sa začali presadzovať aj ako nefunkcionári, namiesto nefunkčných funkcionárov KST. Ako príklad môžeme uviesť rozšírenie - nadstavba VOPT. Keď pôvodne bolo pre zlatý VOPT max. 6000 km a to bolo už dávno prekonané, tak sme hľadali u funkcionárov KST /ďalej len fu - KST/ možnosti rozšírenia VOPT i možnosti ako ich na túto činnosť vybudiť. Dopadli sme však tak, že sme sa museli zariadiť podľa príslovia: "Človeče, pomôž si sám, lebo pánboh už nemôže a funkcionár nechce". A tak sme mali rozhodujúci podiel na rozšírení VOPT až po "Rovníkový stupeň". To rozšírenie už šesť, sedem rokov beží. Päť rokov sme "bojovali" s klasifikátormi KST, tzv. minimalistami, ktorí pre nás všetkých diaľkoplazov stvorili klasifikačný poriadok, za ktorý by sa museli červenať i malí počtári zo základnej školy. Niekedy to naozaj vyzerá, že akoby niekedy a niektorým fu-KST udrela čerstvo vypálená slivovica do hlavy. Ale ešte vtedy, keď je vo fľaši, lebo to normálne udretie slivovice do hlavy na druhý deň vyprchá, ale keď vás niekto udrie plnou fľašou slivovice, može to mať dlhodobé následky. Nasledovalo ďalšie rozšírenie VOPT o extrémny stupeň, ktorý vznikol v dôsledku "nezodpovedného" prístupu voči oficiálnym funcionárom, turistami ako Melo a Attila, ktorým nestačil už rovník a šlapali ďalej na DP "nezodpovedne a extrémne" a tak popri stupňoch základný, super, elita a rovníkový, vznikol stupeň extrémny /bronz, striebro a zlato/. A zdá sa, že pre Attilu Korčoka budeme musieť ešte dlho vytvárať nové kategórie plnenia VOPT /nech, nech mu len zdravie slúži a nech ho šliapať baví/. Ako by ani táto "partizánčina" do činnosti a náplne fu-KST pre funkcionárov v Tesle nestačila, i naďalej brali "prácu" fu-KST /doslova ich okrádali o ich živnosť/. Podieľali sa na vzniku ocenenia Malokarpatský diaľkoplaz pre tých, ktorí absolvujú v jednom roku všetky tri Malokarpatské stovky. O niečo neskôr organizujú a cenami dotujú ocenenie "Slovenský Super Diaľkoplaz", určené pre tých, ktorí absolvujú všetky stovky organizované na Slovensku. Organizujeme aj dnes už masové Silvestrovské stretnutia bratislavských ale i mimobratislavských turistov na Malom Slavíne. O spoluorganizovanie alebo aspoň ochotu sa pozrieť ako "VIP" na toto skutočné jedno z najväčších turistických podujatí v Bratislave neprejavili záujem žiadni fu-KST. Napodiv k spoluorganizovaniu sa pridalo Krajské športové centrum Bratislava, zrejme funkcionári KSC majú bližšie i k turistike ako niektorí turistickí funkcionári KST, čo je vlastne ich náplň práce. Držíme sa porekadla, ktoré hovorí niečo o tom, že keď nepríde rozum k človeku, musí človek prísť k rozumu. Alebo to sa hovorí o hore? Neviem, ale fu-KST určite nepríde ani k hore a možno ani ktomu rozumu. Za organizáciu našej stovky "2x50 a dosť!" sa tiež nemusíme hanbiť. A medzi tým, čo sme organizovali a partizánčili v remesle funkcionárov KST, teslácki výkonnostní turisti rovnako intenzívne chodili a chodili po horách i dolinách, až na oficiálne organizovaných DP vychodili takéto neuveriteľné čísla :

Počet absolvovaných diaľkových pochodov: 7 452 DP - ak si uvedomíme, že jeden DP sa rovná jednému dňu, tak tesláci stratili na pochodoch 20 rokov života. Nie, nestratili, naopak získali a príjemne aj užitočne strávili 20 rokov života ešte v stále peknej prírode a v spoločnosti výborných priateľov.

Počet absolvovaných kilometrov na DP: 395 792 km. To je x-krát okolo rovníka. Takým obrovským množstvom prejdených kilometrov by sa Tesláci dostali aj na Mesiac. Čo na Mesiac, veď oni šliapu už na odvrátenú stranu Mesiaca.

Počet absolvovaných stoviek: 936 stoviek. To sa nedá komentovať, ale ani čudovať. Veď len docent Jaro ich má na konte 171 a už viac funkcionár - ako chodec: Ivan 62.

Ocenenie Malokarpatský superdiaľkoplaz /tri stovky/ získali z celkového 188 len Tesláci 64. Rovnako aj v tabuľke počtu ocenení Slovenský Superdiaľkoplaz dominujú Tesláci. V ich radoch je i majster turistiky a jeden držiteľ II. výkonnostnej triedy turistiky a niekoľko držiteľov III. výkonnostnej triedy. Získali celkom x odznakov VOPT, z tých najvyšších: 1x extrémny bronz, 3x rovníkový. Ako jediný na Slovensku absolvoval - prešiel, náš člen Cyril Porubanec, všetky turisticky značené chodníky, ktoré existujú na Slovensku.

Štatistika jednoducho nepustí. Aj keď na druhej strane vieme ako sa robí niekedy štatistika. Ak chcete štatistickú odpoveď na otázku, ako sa máte, ako sa Vám darí, stačí si zvoliť vhodnú vzorku respodentov, v ktorej budú bankár, milionár, špičkový tenista alebo hokejista, jeden miliardár, bohatý podnikateľ a Vy - tak potom štatistika Vám povie, že sa máte v priemere ako grécky lodiar Onassis. Skutočnosť však hovorí, že nie ste žiadny Onassis, že si môžete tak akurát onassisovať /rozumej hrať sa na Onassisa/.

Nuž je to úctyhodný výkon tesláckych turistov, až to nabáda postaviť sa ako v tej rozprávke pred čarovné zrkadlo a pýtať sa zrkadielko, zrkadielko, kto je vo výkonnostnej turistike najlepší v Bratislave, kto je najlepší v Malých Karpatoch, kto je najlepší na Slovensku? Ale neurobíme to, aby sme nedopadli ako v tom vtipe, keď sa nahý muž postavil pred čarovné zrkadielko a sa pýtal: "Zrkadielko, zrkadielko, povedz mi kto má najväčšieho ču..." a z kuchyne sa ozve hlas manželky - "No predsa ja".

Poznámka: Tie tri bodky neznamenajú žiadne neslušné alebo vulgárne slovo. Je to iba meno živočícha, ktorý aj napriek tomu, že sa aj v horoskopoch objavuje, je spiatočníkom.

Nikdy sme nemali na ružiach ustlané /neviem prečo si ľudia myslia, že mať na ružiach ustlané je niečo príjemné, najmä vtedy, keď ruža má veľké ostne/, najmä po likvidácii patronátneho podniku Tesla v roku 1991 /po ktorom máme aj meno/, ale zapálenie ľudí, až fanatizmus všeličo zvládne.

Ivan Nižnan, tzv. predseda odd. TJ Tesla Bratislava

Čo želajú trojnásobnému jubilantovi domáci

Ivan Nižnan - šéf:
Pri rôznych výročiach je zvykom a najmä pri tých okrúhlych, že sa na jubilanta pripije čašou /fľašou/ vína alebo iného nešportového nápoja. Zároveň je to aj dôvod trochu sa obzrieť dozadu, hodnotiť a bilancovať doterajšie obdobia. Aj napriek tomu, že sme sa v predošlom dosť ironicky vyjadrili o štatistike, treba na druhej strane povedať, že čísla neklamú a nepustia. Keď nie je niečo v poriadku so štatistikou, tak to neznamená, že je zlá štatistika a čísla, ale že je na vine zlý štatistik alebo dobrý manipulátor. Číselné hodnotenie je vždy ďaleko presnejšie a výstižnejšie ako slovné /dobrý, lepší, málo, viacej, trošku a najmä dnes nenahraditeľné a nepostrádateľné slovo - super-/. Takmer megačísla o našej činnosti hovoria o všetkom. Ak by sa z toho slušného počtu organizovaných turistov a klubov pridali k tým aktívnejším aj ďalší /medzi nimi i fu-KST/, muselo by to byť s tou našou turistikou ďaleko lepšie ako tomu je dnes. Na TJ Tesla treba hodnotiť aj to, že hoci v roku 1991 bol zlikvidovaný patronátny podnik TESLA a s ním všetko čo bolo Teslácke, Telovýchovná jenota prežíva. Dobré je pri tejto príležitosti sa zamyslieť i nad budúcnosťou. Aj keď súčasné pomery v turistike a športe nie sú najideálnejšie, my sme optimisti. Ako nám to vykladali a vykladajú osoby z poslaneckých lavíc, či už to bolo v minulosti alebo teraz, či tam sedeli súdruhovia alebo teraz páni, že všetko robíme pre budúcnocť, že to robíme preto, aby sa mali lepšie naše deti. A my tomu pevne veríme. Ak náhodou sa nebudú mať lepšie naše deti ako sa máme my, určite sa budú mať lepšie ako naši vnuci!!!

Ale aby sme sa príliš nechválili, lebo už Švejk povedal, že človek si myslí, že je gigantom a je hovno kamaráde, je teda načase skončiť, lebo už mi aj pero vyschlo...

Čo na jubileá hovoria "cudzí":

Julo Surán - Tlmače:
Ako pravidelný účastník všetkých turistických akcií TJ Tesla si dovoľujem poblahoželať TJ k uvedeným jubileám a zároveň miestoprísažne prehlasujem, že na všetky akcie TJ Tesla chodím veľmi rád, že ju považujem za najlepšiu turistickú spoločnosť v Slovenskej republike. Najviac zo všetkého sa mi páčia posedenia v tom ich klube po skončení jednotlivých turistických akcií, kde si posedia rovnako "postihnutí ľudia" - turisti, diaľkoplazi. A všetci, včítane mňa, sa tu cítia velice fajn.

Poznámka autora článku: Originál vyššie uvedeného textu je zapísaný v pamätnej knihe pochodov TJ Tesla. Že napísaný text vyznieva pre organizátorov veľmi pozitívne? Prosím Vás, v dnešnej dobe korupcie sa dá všetko zadovážiť.

Peter Minárik - Trnava:
Prajem všetkým Teslákom, či už starým alebo novým, veľa zdravia, aby mohli ešte dlho viesť slovenskú diaľkovú turistiku k špičkovým výkonom, tak ako to bolo a je doteraz. Pre mňa osobne neexistuje žiadny vrcholný orgán slovenskej turistiky - pre mňa všetko, čo sa deje zaujímavé v súčasnej turistike na Slovensku, riadi a organizuje TJ Tesla so svojím hlavným šéfom. Slovenské vedenie Klubu Slovenských Turistov prakticky už roky nemá záujem o dianie v turistike a nemá záujem ani o bežných členov. Riadia sa iba svojimi "zištnými" záujmami. Veď sú tam zväčša iba ľudia zo starej "éry". Ak odrátame rôzne zrazy, na ktorých sa "musia" účastniť a schôdze, kde sa ide len nakúpiť do Bratislavy, tak sú "neviditeľní".

Preto si treba veľmi vážiť všetku činnosť, ktorú TJ Tesla vyvíja, a to nie sú len ich uznávané pochody. Sú jediní, ktorí oponujú vedeniu KST - diskusnou cestou. Ostatní sme sa radšej znechutene stiahli a robili si svoju turistiku, tak ako predtým.

Prajem im ešte raz veľa zdravia, mnoho nových nápadov, mnoho kilometrov a hlavne mnoho nových členov.

Peter Bada - Trnava:
Som rád, že skvelú partu Tesláckych diaľkoplazov poznám už od jej zrodu, veď napríklad už v roku 1983 som s Vladom Stotkom absolvoval Trnavskú stovku a o rok neskôr som sa zúčastnil na všetkých pochodoch Tesly. Pri príležitosti ich jubilea musím spomenúť nezabudnuteľného Juraja Špánika a súčasníkom popriať veľa zdravia a síl do ďalších rokov.

Vrtule krútia Cerovej peniaze aj turistov

Pri dodržiavní moderných štandardov by veterný park nevznikol. Zasahuje príliš do krajiny.

Pre obyvateľov Cerovej je veterná elektráreň zdrojom príjmov a ťahákom pre turistov. Stavba z roku 2003 priťahuje ľudí viac než miestny hrad z 11. storočia.

CEROVÁ. Starosta záhoráckej obce Cerová Vladimír Jánoš je na návštevy novinárov, politikov, kolegov starostov, aj bežných turistov zvyknutý. Odkedy vyrástli nad cerovskou časťou Rozbehy prvé štyri slovenské veterné elektrárne, sprevádza návštevy často. Hovorí, že vrtule ľudí do dovtedy zabudnutého kúta Slovenska lákajú viac ako zrúcaniny stredovekého hradu Korlátko.

Posedenie pod vrtuľami
Trafiť k vetreným elektrárňam je ľahké. Veže sa týčia na jednom z chrbtov Malých Karpát. Na ceste z Trnavy do Senice ich vidno na niekoľko kilometrov. Pod nimi takmer nebadane zo stromov vytŕča posledný pozostatok veže Korlátka. V Cerovej treba odbočiť na Rozbehy, kde bývajú zväčša starší ľudia a chalupári. Tam už vrtule vidno hneď spoza kostolnej veže. Ani nie minútu cesty autom od posledného domu v dedine a parkujete priamo pod prvou zo štyroch veží. Pod druhou sa dá dokonca príjemne posedieť, obec tu postavila drevený stôl s lavicami a informačnou tabuľou o elektrárni. Starosta hovorí, že pod vrtuľou niektorí skúšali aj prespať. Vraj sa dalo. Keď fúka slabší vetrík, hluk je znesiteľný aj priamo pod turbínou.

Starosta sprievodca
Veterné veže patria obci. Vybudovala ich z fondov Európskej únie. Park patrí súkromnej spoločnosti, ktorá obci platí. Ročne je to asi pol milióna korún, čo obci s 1250 obyvateľmi výrazne pomôže. Nie je to však jediný príjem, ktorý Cerová z energetiky má. “Ďalší asi milión korún dostávame za to, že sme v 30-kilometrovom pásme od jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach,” hovorí Jánoš.

Na veternú elektráreň je starosta hrdý aj keď hovorí, že pri nej za roky vybavovania ošedivel. Ochotne však znova a znova sprevádza návštevy, ktoré sa x-tý raz pýtajú na to isté. Má pre nich dokonca pripravenú aj malú ukážku. Z vrecka vyloví kľúč od visiacej zámky 76 metrov vysokej veže, vo vnútri spraví krátku exkurziu, na chvíľu dokonca zastaví obrovskú vrtuľu.

Múzeum vrtúľ
Obyvatelia Rozbehov tvrdia, že im vrtule neprekážajú. V ankete, ktorú obecný úrad vykonal kvôli zámeru dobudovať ďalšie dve veže, sa dokonca až 95 percent ľudí vyjadrilo k veternému parku pozitívne. Rozbehovské starenky sa tešia, že aspoň niečo do prestarnutej dedinky priláka mladších.

Manželia Horákovci, ktorý žijú na laze asi pol kilometra od vrtúľ, majú v dome dokonca postavenú maketu Vápenkovej hory (lokalita, kde je park) aj s vrtuľami. Mária Horáková svoj dobrý vzťah k veternej energii vysvetľuje jednoducho. “Ešte dávno pred výstavbou parku sme si elektrinu pomocou malej vrtule vyrábali sami. Ešte začiatkom 90. rokov tu nebola dotiahnutá elektrina a svietili sme, len keď fúkalo. Niekedy sa dal pozerať aj televízor,” smeje sa.

V chránenom území
Trochu iný názor majú ornitológovia a ochranári. Veterný park sa nachádza v Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty. Jej riaditeľ Viliam Klescht hovorí, že nevie stráviť, že stožiare sú tak blízko ku Korlátku. Lokalita sa nezdá vhodná ani Tomášovi Blaškovičovi zo Spoločnosti pre ochranu vtáctva na Slovensku. V blízkosti sa nachádza navrhované chránené vtáčie územie.

Patrik Križanský zo Združenia pre veternú energiu Slovenska upozorňuje, že elektrárne v Cerovej sa stavali ešte bez posudzovania vplyvov na životné prostredie. “Pri dodržaní dnešných štandardov by sa tam zrejme nestavalo,” priznáva.

Michal Piško, prevzaté zo SME, 9.5.2007

Z historie
Kostol Všetkých Svätých v Dechticiach

Dechtice sú veľmi starým sídlom, ale po prvýkrát sa spomínajú v listine uhorského kráľa Bela IV. z roku 1258, ktorou daruje zem Bohunice županom Zochudovi a Serefeldovi. Túto zem ohraničuje riečka Blava a "veľká cesta, ktorá zostupuje z dediny Dechtice /"magna via, quae descendit de villa Degce"/. O dnešných Dechticiach sa nedá povedať, že by sa z nich zostupovalo, vtedajšie však ležali na upätí kopca, okolo kostola Všetkých Svätých. Ešte i dnes sa na priľahlom cintoríne vykopávajú zvyšky tehlového muriva a ohnísk.

Kostol Všetkých Svätých bol postavený v roku 1172, tvrdí to kanonická vizitácia z roku 1782 zachovaná na rímsko katolíckej fare v Dechticiach a niet dôvodu jej neveriť. Stavebný materiál, štýl kostola a freska na južnej stene hovoria za správnosť udávaného roku.

Stavebným materiálom je tehla. V roku 1741 bol kostol renovovaný, pristavili k nemu barokovú vežu a v roku 1756 chórus v lodi. Pôvodný románsky pôdorys pritom nebol narušený. Tento pôdorys je neobyčajný a v našom regióne sa s ním nikde inde nestretávame. Apsida /4 x 3,5 m/ má podkovovitý, polkruhový záver, zaklenutý konchou pozvoľna prechádzajúcou do valenej klenby. Apsidu s loďou spája triumfálny oblúk. Priestor apsidy, kde je dnes insitný barokový oltár, osvetľuje kruhové okno na východ a na juh.

Pôdorys lode je zvonku obdĺžnikový, vnútri elipsový /6,25 x 6,40 m/. Loď je zaklenutá tehlovou kupolou /zatiaľ nemožno vedieť, či nejde o vôbec prvú klenbu u nás/. Vstup do kostola je pod barokovou vežou, ale zachoval sa aj pôvodný portál v južnej stene lode. Je to polkruhový románsky oblúk, kombinovaný s neskorším gotickým portálikom, orientovaným široko k fasáde. Ich osadenie do muriva je najlepším argumentom, že vonkajší obdĺžnikový pôdorys stavby je pôvodný.

Pri renovácii kostolíka v roku 1932 boli objavené prekrásne unikátne fresky na južnej stene apsidy a lode. Na fragmente v apside sa zachoval obraz s dvomi apoštolmi, azda ako zvyšok väčšej kompozície Eucharistickej večere. Väčší obraz pod oknom lode možno rozčleniť na štyri výjavy:

1. Krst. Kňaz tu krstí chlapca s krížovou svätožiarou. Nad nimi je slnko a mesiac a pod krstiteľnicou je namaľovaná ryba. Kompozícia je posiata hviezdami. Kristus je tu Slovo v centre nebeských telies a ľudstva. Ryba symbolizuje jeho starokresťanský kryptogram, zároveň silu milosti.

2. Bičovanie. Dvaja vojaci bijú Krista metlami.Na Krista zlieta holubica, ktorá je symbolom Ducha Svätého. Je to nezvyčajná kombinácia pri zobrazovaní tohoto výjavu, ale je nábožensky veľmi hlboká.

3. Krížová cesta. Kristus nesie kríž a zároveň je priviazaný reťazou k stĺpu. Klania sa mu rytier so štítom. A znovu je tu holubica. Aj tento výjav predstihuje rámec obvyklých kompozícií.

4. Ukrižovanie. Vedľa kríža je namaľovaný strom života s piatimi vetvami. Slnko a mesiac sú ako na prvom obraze. Smrť Krista na kríži podmieňuje rozvrhnutie stromu života a päť jeho konárov tu symbolizuje päť jeho rán.

Vpravo dolu sa maľba končí, zachoval sa tu len zlomok nohy a ryby. Všetky výjavy tohto obrazu sú nečlenene spojené hviezdnym pozadím. Maľba pôsobí ľudovo, ale na kultivovanejšej maľbe v apside badať severotaliansky vplyv. Maliar použil farbu bielu, žltú a rumelku, ktorá časom sčernala. Celá kompozícia je hlboko symbolická, vrátane chápania vesmíru, kde je v centre všetkého diania Boh. Najlepšie to vidieť na symbolike ryby a holubice. Ryba je obrazom vody, holubica zasa ohňa a Ducha Svätého.

"Ja Vás krstím vodou, ale prichádza ten, čo bude krstiť Duchom Svätým a ohňom."

Kostol Všetkých Svätých v Dechticiach bol renovovaný v roku 1932, kedy dostal aj nové zvony, po 2 svetovej vojne bolo treba opraviť aj poškodenú vežu. Vtedy bola otvorená i krypta, kde je pochovaná zemianska rodina Jackovičová. Posledná oprava kostolíka aj s renováciou interieru /oltár/ bola v roku 1991.

Záznamy o farároch pôsobiacich v Dechtickej farnosti máme k dipozícii od roku 1561. Mená starších sa zatiaľ nepodarilo určiť. Možno sa ešte nájde prameň, z ktorého by sme tento zoznam doplnili:

1561 - ???? Michal Jác
1606 - ???? Adalbert Bogdanoci
1630 - 1634 Ján Turkovič
1634 - ???? Štefan Kopčány
1647 - 1657 Matej Biskupič
1657 - 1663 Michal Valkovič
1674 - 1682 Martin František Martinkovič
1682 - 1685 Matej Mihálik
1685 - 1686 Mikuláš František Mitický
1686 - 1688 Mikuláš Ondrejkovič
1688 - 1713 Ján Porubský
1713 - 1721 Juraj Bočkaj
1721 - 1736 Ján Bílik
1736 - 1759 Ján Kopfmiller
1759 - 1776 Juraj Hruškovič
1776 - 1806 Martin Brožek
1806 - 1814 Ignác Kunst
1815 - 1823 Gašpar Sebesta
1823 - 1846 Ján Kubica
1846 - 1853 Anton Bachta
1853 - 1897 Leonard Krchnák
1897 - 1900 Imrich Medvecký
1900 - 1901 Jozef Minárik
1901 - 1913 Dr.Ján Ochaba
1913 - 1965 Pavol Kottvan /† 28.1.1972/
1965 - 1973 Izidor Stefík
1973 - ???? Ján Malženický
1973 - 1982 Jozef Nagy
1982 - ???? Michal Mikuška

V Dechticiach zomreli a sú tu aj pochovaní:
Ján Kopfmiller, Juraj Hruškovič, Martin Brožek, Gašpar Šebesta, Antom Bachta, Pavol Kottvan.

Materiál získaný z "Historie obce Dechtice" vydanej v roku 1991.

pripravil Peter Minárik

Zo zahraničia
Stretnutie s pivom 17.3.2007

Odbor KČT Klub Dobrý hospodár Olomouc každoročne organizuje niekoľko turistických podujatí pre širokú verejnosť. Jednou z takýchto akcií je aj "Stretnutie s pivom", ktoré sa pravidelne uskutočnuje v sobotu pred prvým jarným dňom. Tento rok sa podujatie uskutočnilo v sobotu 17.marca 2007

Je to vlastne hviezdicové putovanie do Lhotky nad Moravou, kde v miestnom pohostinstve je vlastne miesto prezentácie, občerstvenia, zábavy a napokon i cieľa. Turisti prichádzajú od Litovle, Strene, Príkazov, Olomouca, pešo i na bicykloch.

Pri vstupe do pohostinstva sa vyberal účastnícky poplatok vo výške 20 Kč, účastníci za to dostali lístok z bločkov, ktoré poznáme ako šatňové alebo ako tombolové lístky s číslami od 1 do 200. Potom sa vstúpilo do miestnosti s výčapným pultom. Pri jednom zo stolov organizátori podľa lístkov písali účastníkom diplomy, prípadne opečiatkovali IVV preukazy, prípadne turistické záznamníky. Boli k dispozícii aj mimoriadne turistické pečiatky. Nuž a na posedení s pivom bolo možné sa občerstviť tzv.zabíjačkovými špecialitami, ako sú krvavničky, jaterničky, ovarové koleno, klobásky, údené rebrá, zabíjačkové misy, kapustnica a na pitie, rôzne druhy piva, vína a tvrdého alkoholu. O dobrú náladu, do spevu i tanca hrala hudobná skupina, všetky druhy žánrov, od polky až po tango.

Podujatia sa zúčastnili turisti z Česka i zo Slovenska. Zo Slovenska sme boli traja: po jednom z Bratislavy, Martina a Košickej Polianky /Karovič Jozef, Minárik Jozef, Fulka Michal/.

V čase môjho odchodu domov končili s predajom druhej série lístkov, čo znamená, že účastníkov bolo viac ako 400, lebo cestou na stanicu som ešte stretal ďalších účastníkov.

Bratislava, 22.3.2007, Jozef Karovič

"Krajem pětilisté růže" /Južné Čechy/

Každoročne KČT Český Krumlov organizuje putovanie krajom zasväteným symbolu Päťlistej ruže. Minulý rok sa podujatie uskutočnilo v termíne 23. - 27. augusta 2006, v okolí Soběslavy.

Streda, 23.8.2006
Naša skupina cestuje na toto podujatie z Bratislavy vlakom Eurocity, najprv do Brna, potom južnou stranou cez Jihlavu a Veselí nad Lužnicí do centra putovania, do Soběslavy. Cestovanie nám skomplikovala výluka medzi Zastáckou u Brna a Náměstí nad Oslavou. Tento úsek sme sa viezli autobusom. V Sobeslavi v areáli Spojeného odborného učilišťa je prezentácia účastníkov. Po nezbytných procedúrach sme sa ubytovali a potom sa prešli po meste. Našli sme tu tabuľku hladiny vody z roku 2002, keď tu boli tie veľké potopy. Keď som sa postavil k nej, bol som o 15 cm nižší, ako bol stav vody.

Štvrtok, 24.8.2006
Ráno sa na námestí uskutočnilo krátke slávnostné otvorenie podujatia. Hneď po otvorení podujatia odvážajú všetkých účastníkov autobusmi do obce Mních, kde sa začínajú všetky trasy. Názov tejto etapy "Na Jemčinu" deju knihy Aloisa Jiráska "Záhoranský hon". Dĺžkovo bolo pripravené putovanie na 14, 18, 28, a 33 km. Trasa putovania bola nasledovná: Mních - ryb.Holná - Euženovo údolí - Jemčina - Frahelž - Vlkov. V rámci trasy bolo možné navštíviť aj zámok v Jemčine, ktorý je zameraný hlavne na poľovnícke trofeje /niečo podobné ako u nás Antol/. Prešli sme 33 km a prekonali veľké prevýšeniue okolo 500 m. Naspäť z trasy do miesta ubytovania sme sa vracali vlakom.

Piatok, 25.8.2006
Trasa na tento deň bola nazvaná "Pres Cerbenou Lhotu do Kardašovy Rečice". Usporiadatelia nám ponúkli len dve trasy a to o dĺžke 17 a 28 km. Trasa bola takáto: Soběslav - Lzín - Dírna - Cerbená Lhota - Samosoly - Pohorí - Kardašova Rečice. Kto chcel, mohol sa prihlásiť aj na autobusový zájazd do Stráže nad Nežárkou, kde bolo možné navštíviť novosprístupnený zámok Emy Destimovej. My sme si vybrali trasu 28 km so 100 m prevýšením. Počasie bolo príjemné, 24 stupňov Celzia, len terén bol veľmi rozbahnený, čo bol následok nočnej búrky.
Zaujímavosť na trase, veľký včelín s nápisom: "Kapka medu dělá z dědu neposedu."

Sobota, 26.8.2006
Aj posledná etapa putovania mala zaujímavý názov "Borkovická blata a selské Baroko". Na sobotu boli k dispozícii tri etapy, 18, 25 a 29 km. Najdlhšia trasa mala tento priebeh: Soběslav - Borkovická blata - náuční stezka Zálší - potom nasledoval presun autobusom so zastávkou v Klečanech, Komárove, Svinkách, Vlastiborí, kde sa prechádzalo okolo barokových stavieb. Z obce Vlastibor trasa pokračovala už pešo cez Chrastinu - Nedvedice - Svákos do Soběslavy. Hoci sme prešlapali 29 km prevýšenie bolo len 120 m. V cieli sme odovzdali štartové preukazy a na základe získaných otlačkov pečiatok nám na diplom napísali celkový počet prešlapaných km a ako suvenír sme obdržali aj farebný odznak. Večer sa v miestnom kultúrnom dome konala tancovačka. V rámci večera vyhlásili aj najviac zastúpené krstné meno na podujatí, a to bolo Jaroslav a Eva /po 15 krát/.
Putovania "Krajem pětilisté růže 2006" sa zúčastnilo celkom 240 účastníkov z Česka, 36 z Nemecka a traja zo Slovenska /to sme boli my/.

Nedeľa, 27.8.2006
Nedeľa ako posledný deň akcie slúži na cestu domov. V úseku Brno - Bratislava sme sa viezli slávnym českým vlakom "Pendolínom".

Český dopisovateľ pre MKD Jozef Karovič, Bratislava, 5.9.2006

Zaujíma vás ?
Dávni obyvatelia Sahary putovali za vlahou

Sahara nebola vždy púšťou. V tisícročiach tesne pred vynálezom písma ju opakovane z veľkej časti tvorili zelené savany s množstvom zveri. Žili tam aj ľudia, ktorí sa sťahovali podľa zrážkového režimu. Keď napokon prišlo veľké sucho, zväčša osídlili údolie Nílu.

Veľká zmena
V Science Express to najnovšie doložili Rudolph Kuper a Stefan Krö pelin z Kolínskej univerzity (Nemecko). Pomocou rádiouhlíkovej metódy presnejšie datovali 150 archeologických lokalít na východe dnes vyprahnutej Sahary. Skúmaná oblasť zahŕňa vyše 2 milóny kilometrov štvorcových. Patrí do nej aj Západná púšť v Egypte a severozápadnom Sudáne, ako aj priľahlé územia Líbye a Čadu. Dokopy to zodpovedá celkovej ploche západnej Európy.

Vedcov tam už dlho zarážalo, prečo uprostred púšte nachádzajú stopy hojného osídlenia. Dnes tam niet ani kvapky vody. Početné skalné maľby však ukazujú pestrú paletu divej zveri i dobytka chovaného na bujnej paši, ba dokonca plávajúcich ľudí.

Od vzniku malieb sa v tejto oblasti očividne prudko zmenila klíma. Pretože mimo nílskeho údolia a oáz, kde sa život udržiava vďaka spodnej vode, ako sú Fajjúmska a Siwská, tam počas posledných tisícročí nejestvovalo trvalejšie osídlenie. Nečudo, je to najväčšia hyperaridná (veľmi suchá) púšť na svete. V jej strede nedosahuje ročný úhrn zrážok ani 2 milimetre, na perifériách nanajvýš 30 milimetrov. Prudké slnko by však odtiaľ ročne odparilo aj vyše 6-tisíc milimetrov.

Dažde prišli a odišli
Tieto okolnosti robia východnú Saharu unikátnym laboratóriom, kde sa vedci môžu pokúsiť zrekonštruovať spojitosti zmien klímy a životného prostredia s ľudským osídlením a schopnosťou adaptácie. Už samotná trvalejšia prítomnosť ľudí totiž svedčí o prinajmenšom znesiteľných klimatických podmienkach. Geologické dôkazy potvrdzujú, že keď už v rokoch 11 900 - 10 800 pred n.l. v severozápadnej Európe nastal záver poslednej doby ľadovej, na východnej Sahare stále vládli rovnaké hyperaridné podmienky ako v maxime poslednej doby ľadovej v roku 20 000 pred n.l.

Okolo roku 8 500 pred n.l. sa tam však klíma prudko zmenila: nastúpili monzúnové dažde. Práve to zachytili skalné maľby. Hoci sa pomery miestne líšili a skupiny ľudí sa presúvali, oblasť ako celok sa stala obývateľnou. Až do zoslabnutia a ústupu monzúnov a nástupu jej opätovného vysychania cca v roku 5 300 pred n.l.

Štyri fázy osídlenia
Osídlenie malo štyri fázy. V prvej, znovuosídľovacej (ľudia na Sahare bývali aj predtým), tam ľudia prišli prekvapujúco skoro po obnove monzúnov cca v roku 8 500 pred n.l. (trvala cca do roku 7 000 pred n.l.). Druhá, formatívna, cca do roku 5 300 pred n.l. vcelku náhle sa skončila všade, kde zmizli stále vodné toky a plochy. Pre tretiu, regionalizačnú, bol v rokoch 5 300 až 3 500 pred n.l. príznačný ústup ľudí do vysočín, kde sa ďalej vyskytovali dažde a dočasné jazerá. Napokon štvrtá fáza, marginalizačná, v rokoch 3 500 až 1 500 pred n.l., znamenala prerušované ľudské osídlenie izolovaných úsekov egyptskej Sahary, trvalejšie iba v severnom Sudáne.

Podstatné je, že v záverečných dvoch fázach mnohí dávni Saharania prešli do nílskeho údolia, ktoré predtým napriek dostatku vody nebolo významnejšie osídlené. Asi pre nebezpečne močaristý terén. Napokon však ľudia nemali na výber. Tí, čo neodišli na juh, kde dodnes trvá pôvodné pastierstvo, sa presťahovali k rieke a jej brehy postupne prispôsobili na poľnohospodárstvo. Zrodila sa ríša faraónov. Zrejme nebudú celkom náhodné poukazy niektorých vedcov na podobnosť pyramíd a sfíng s typickými prírodnými skalnými útvarmi v Západnej púšti. Ľudia si ich vytvorili v novom domove azda ako spomienku na starý.

Zdeněk Urban, prevzaté zo SME, 3.8.2006

Za barokovými zámkami nemusíme cestovať na francúzsku Loiru. Len pár kilometrov od Bratislavy leží novozrekonštruovaný zámok Hof.

Zámok Hof - svet baroka máme za humnami

Moc, bohatstvo, vzdelanie, to boli údajne predpoklady na to, aby sa mohli v čase baroka stavať honosné zámky.

Pre dôkazy nemusíme chodiť ďaleko, a to aj napriek tomu, že skvostným príkladom tohto tvrdenia je zámok Versailles vo Francúzsku. Stačí sa totiž vybrať autom do rakúskeho Hainburgu a odtiaľ odbočiť smerom na Moravské pole (Marchegg), kde leží zámok Hof.

Už počas cesty sa objaví menší barokový zámok Niederweiden, v ktorom je dnes stála expozícia fotografií, znázorňujúcich náročnú revitalizáciu "veľkého brata" - zámku Hof, ktorý sa len kúsok cesty od Niederweidenu rozprestiera na ploche vyše 50 hektárov.

Barokový skvost
Po dve storočia stál tento zámok v zabudnutí, dnes túto letnú rezidenciu Habsburgovcov môžeme obdivovať aj my.

Ide o barokový skvost, ktorý dal postaviť princ Eugen Savojský v 17. storočí. Na realizácii svojho projektu nešetril peniazmi ani materiálom. Dokonca si vybral tých najlepších architektov, umelcov a remeselníkov, medzi ktorými viedol prím architekt Lucas von Hildebrant. On bol strojcom myšlienky, aby veľkolepý zámok slúžil princovi Eugenovi ako miesto zábav a poľovačiek.

No nielen to. Živá zeleň a pestrosť farieb museli obkolesovať celý zámok, čoho svedectvom sú rozsiahle terasovité záhrady, znižujúce sa smerom k rieke Morava.

Popri nich sa rozprestiera ďalšia veľká plocha, tzv. Meierhof, kde sa prezentujú všetky zvieratá, ktoré k zámku kedysi patrili - ovce, osly, poníky, kone, vtáctvo, kde však nezabudli ani na zručné ruky remeselníkov, bez ktorých by bol bežný život nemožný. Revitalizácia zámku stála doteraz vyše 30 miliónov eur. Zaujímavé je, že zámok patrí štátu, ale spravuje ho súkromná spoločnosť.

Posteľ Márie Terézie
Po štyroch rokoch intenzívnej rekonštrukcie sa jej podarilo v roku 2005 privítať prvých návštevníkov. Hneď prvý rok zaznamenali vyše 150tisíc návštevníkov a záujem rastie úmerne s novosprístupnenými priestormi.

Samotný zámok so 24 komnatami, ponúka originálne zariadenie už v 16 miestnostiach. Priam detektívnymi postupmi sa im podarilo získať späť 150 originálnych kusov nábytku a svietidiel z celého Rakúska. Je tu aj originálna baldachýnová posteľ Márie Terézie, ktorá zámok po smrti princa Eugena takisto rada navštevovala a zrejme sa aj rada kochala výhľadom na Devín a rieku Moravu.

Záhrady spred dvesto rokov
Vari najvzácnejšie sú však kozuby v jednotlivých komnatách. Zrejme ješitnosť princa Eugena bola taká veľká, že dal doviezť mramor z celého sveta, len aby bol v každej miestnosti originálny krb.

Na každého návštevníka zapôsobí aj klasicistická slávnostná sieň, ktorá patrí nesporne k najkrajším skvostom zámku.

Zachovala sa aj dvojposchodová kaplnka, situovaná priamo v zámku, plná vzácnych fresiek a malieb. Napokon je to Sala terrena, zdobená výlučne bielou a zlatou štukatúrou, z ktorej je výhľad na barokové terasovité záhrady.

Tie sú pýchou zámku aj preto, že sú hodnovernou kópiou toho, čo tu rástlo a kvitlo ešte v 18. storočí.

Podľa starých obrazov a dobových listín sa podarilo vrátiť záhradám ich pôvodný tvar a krásu, ktorú umne doplňujú fontány so súsošiami. Tisíce farebných kvetov a nemenší počet buksusov tu vytvára krásnu scenériu, odkiaľ sa pomalým krokom oddá prejsť aj do tretej časti zámku - na ploche šesť hektárov sa tu rozprestiera najväčšia baroková usadlosť v strednej Európe (Maierhof).

Hospodárstvo Maierhof
Staré remeslá - kováčstvo, kovotepectvo, hrnčiarstvo, košikárstvo - tu majú denne svojich nasledovníkov.

Najmä deti však ocenia, že sa tu môžu dotknúť a pohladiť zvieratá, ktoré sa tu aj voľne pohybujú. Deti aj dospelí si môžu zajazdiť na koňoch alebo sa previesť na konských kočoch.

Návšteva Schloss Hofu otvára každému čarovný svet baroka a plastickú predstavu o dobe, ktorá ho reprezentovala. Jej krása bola v bohatosti, malebnosti, farebnosti a nádhere.

Nečudo, že Schloss Hof bol kedysi dejiskom najveľkolepejších slávností na cisárskom dvore. Veľkorysý luxus kráľovského životného štýlu je tu čitateľný všade, a to vďaka hodnovernosti predlohy a skvelej revitalizácie všetkého, čo stelesňovalo obdobie baroka.

Zámok Eckartsau
Na spiatočnej ceste do Bratislavy stojí za návštevu ešte jeden zámok - Eckartsau.

Krásny poľovnícky zámok, ktorý bol aj posledným miestom pobytu cisára Karla I. a Zity pred ich odchodom do exilu. Práve oni ukončili vyše šesťstoročnú hegemóniu Habsburgovcov.

Aj tento zámok má za sebou náročnú revitalizáciu a na obdiv ponúka nielen originálne zariadené priestory, ale aj vzácne historické trofeje, ktoré sú jedinečnou dekoráciou na zámockých chodbách.

Zážitkom je aj prechádzka po cisárskom chodníku (Kaiserweg), ktorý otvára priestor do rozľahlého 27 hektárového zámockého parku, odkiaľ je už celkom blízko k prírodnej rezervácii lužných lesov.

Otváracia doba
Od 14. apríla do 1. novembra 2006 bolo otvorené denne od 10.00 do 18.00 h
Prehliadky so sprievodcom (v nemčine) denne o 11.00, 14.00 a 16.00 h

Vstupenky
Dospelí: celodenný lístok stojí 8,50 eura
Deti a mládež (od 7 do 18 rokov) celodenný lístok stojí 7 eur
Rodinná vstupenka: 24 eur
Skupiny od 10 osôb: každá desiata vstupenka zadarmo
Prehliadka so sprievodcom: 2 eurá /osoba

Beata Havranová, prevzaté zo SME, 13.7.2006

Zaujímavosti Bratislavy
Prvé bratislavské šampanské

Osobitnou kapitolou bratislavského vinohradníctva je šampanské víno. Pred 181 rokmi víno zo Champagne nebolo chránené ochrannou známkou a Bratislava bola prvým miestom mimo územia Francúzska, kde sa tento nápoj vyrábal.

Dom Perignon
So vznikom šampanského sa spája legenda o benediktínskom mníchovi Domovi Perignonovi, ktorý mal niekde v kúte pivnice v Hautvilles zabudnúť fľaše s vínom. Pravda je ale menej romantická a je paradoxné, že pri vzniku šampanského boli anglickí krčmári.

Víno zo Champagne sa prepravovalo na ostrovy v sudoch, hostinskí ho stáčali do hrubostenných fliaš a uzatvárali korkovou zátkou s drôtenou zarážkou. Vo Francúzsku ešte vtedy nepoužívali hrubostenné fľaše, navyše uzatvárali ich ešte drevenými kolíkmi omotanými handričkou. Víno expedované v zime sa vo fľašiach znova prebudilo, začalo kvasiť a pri otvorení buchlo a zašumelo.

Aj keď zásluhy Doma Perignona sú veľké, vývoj šampanského bol zložitejší a trval dvesto rokov.

Hubertovo šampanské
O zrode bratislavského šampanského máme tiež legendu. Podľa nej sa francúzsky vojak zranený na Napoleonovom ťažení do Ruska liečil v bratislavskom špitáli a zamiloval sa do krásnej ošetrovateľky Paulíny. Johann Evangelist Hubert si mladú ošetrovateľku zobral za manželku a keďže pochádzal zo Champagne, v roku 1825 založil firmu na výrobu šampanského.

Pravda je ale iná. Neskoršiu fabriku Hubert založili bratislavskí mešťania Johann Fischer a Michael Schönbauer, členovia mestskej rady. Fischer, ktorý bol obchodníkom s koloniálnym tovarom a vínom, obstaral kapitál a Schönbauer, ktorý bol chirurgom v mestskom lazarete, prevzal technické vedenie firmy.

Rodina Hubertovcov vstúpila do firmy až roku 1875 a po smrti J. E. Huberta (1882) sa jej vedenia ujala jeho vdova Paulína. Hubertovo šampanské získalo rad medzinárodných ocenení a na prelome 19. a 20. storočia sa vyrábali tri druhy: Gentry Club extra dry, Gentry Club Triple Sec a City Sec Hubert J. E.

Bratislavské šampanské určené dámam a pánom z lepšej spoločnosti sa vyvážalo do USA, Austrálie, Talianska, Ruska, Anglicka a Indie. Keď na miléniovej výstave roku 1896 v Budapešti cisár František Jozef I. v Hubertovom pavilóne ochutnal jeho víno, povedal: "Toto šampanské je vynikajúce!"

Po prvej svetovej vojne nastala stagnácia a podnik z Radlinského ulice presťahovali do Serede. Značka na rozdiel od nemenej slávneho Chateau Palugyay prežila.

Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána, prevzaté zo SME, 28.7.2006

KALENDÁR

júl 2007:

5. - 8.7.2007 RAKÚSKO - NÁRODNÝ PARK GESAUSE
(štvrtok - nedeľa) KST LImba turist Bratislava

Pešia a vysokohorská turistika v najmladšom rakúskom národnom parku.
Vedúci: Jozef Benda, Černyševského 23, 851 01 Bratislava
tel. d.: 02-6224 8405, 0904-694 264
e-mail: limbaturist[zavináč]centrum.sk

14. - 15.7.2007 Vodné mlyny Malého Dunaja 16.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: cyklo: za dva dni 205, 150, 100 km
Štart: prezentácia, preberanie batožiny:
Dunajská Streda, Kultúrne stredisko, 14.7., 8.30 h.
Cieľ: Dunajská Streda, Športová ul., Espresso FÁCÁN, 16.7. do 18.00 h
Iné: zo 14.7. na 15.7. sa nocuje v Kolárove, treba si vziať vlastné spacie vaky.
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0905-194 123, internet: www.ktrodina.net
Prihlášky: aj cez e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk, zdenek.kelemen[zavináč]slovanet.sk

21.7.2007 ZA ŠTEFÁNIKOM NA BRADLO 13. ročník
(sobota) KST Senica

Trasa: 15 km, Brezová – Bradlo – Košariská - Brezová
Štart: Brezová pod Bradlom, nám., 8.15 h
Cieľ: Brezová pod Bradlom o 16.00 h
Vedúci: RNDr. Svetozár Štefeček, Hollého 743, 905 01 Senica,
tel.: 034-651 6191, 0903-105 735

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.